Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/60/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, Por. C. XXXX/XX, XXX XX D. E., zast. Advokátska kancelária Bauer s.r.o., Dénešova 19, 040 23 Košice, IČO: 47 254 874, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, ušlého zisku a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami o treste a nesprávnymi úradnými postupmi príslušných orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 16.11.2022, č. k. -673, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu v prvom, druhom a štvrtom výroku p o t v r d z u j e. II. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a. III. Odvolanie žalobcu proti rozsudku okresného súdu v prvom a treťom výroku o d m i e t a. IV. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 10 000,-- Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 10. 07. 2021 až do zaplatenia, všetko v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a . Súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa ustanovenia za účelom podania návrhu na Ústavný súd SR na konanie o súlade ustanovenia s článkom 46 ods. 1, 3 SR a s článkom 17 a 20 ods. 1 SR a o súlade ustanovenia , , s článkom 46 ods. 1, 3 SR ako aj s článkom 17 a 20 ods. 1 SR z a m i e t a . Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.“

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal náhrady škody v zmysle V konaní nebolo sporné, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní rozsudkom zo dňa 15.1.2018 oslobodil žalobcu spod obžaloby na tom skutkovom základe, že ako verejný činiteľ v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu pre seba žiadal a prijal úplatok v úmysle zadovážiť sebe neoprávnený prospech v súbehu s prečinom zneužívania právomocí verejného činiteľa „pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný“. Všetky dôkazy v prípravnom konaní boli vykonané vyšetrovateľom Policajného zboru konajúcim v mene Ministerstva vnútra SR (sekcie kontrolnej a inšpekčnej služby), tento orgán podľa názoru Najvyššieho súdu SR nemal kompetenciu začať trestné stíhanie. Rozhodnutia vydané týmto nepríslušným orgánom sú potom nulitné a dôkazy získané úkonmi vykonanými procesne neoprávneným

subjektom sú nezákonné, a v dôsledku toho nepoužiteľné. Keďže došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, bola splnená základná podmienka pre vznik jeho nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia – uznesenia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o treste, ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná. Okresný súd poukázal na to, že ustálená súdna prax nielen v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, ale najmä Ústavného súdu SR, dôsledne rozlišuje medzi rozhodnutím o začatí trestného stíhania a personálnym rozkazom a prepustení zo služobného pomeru z dôvodu, že „totožný“ skutok nemusí vykazovať znaky trestného činu a môže predstavovať porušenie povinností vyplývajúcej zo služobného pomeru (viď nález Ústavného súdu SR , ktorý pripojil žalovaný, ale aj a rozhodnutie NS SR ). Právomoc preskúmavať zákonnosť personálneho rozkazu o prepustení (policajta) je zverená do právomoci všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva. Okresný súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, ktorý poukazoval na to, že bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že bolo preukázané, že skutok nespáchal. V tejto súvislosti poukázal na výrok rozhodnutia, kde bolo uvedené, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný, nie, že sa skutok nestal alebo ho nespáchal. Dôvodom pre oslobodenie žalobcu spod obžaloby bola skutočnosť, že dôkazy, ktoré boli v prípravnom konaní vykonané, neboli vykonané oprávneným vyšetrovacím orgánom, a teda nemohli byť použité ako dôkaz. Táto skutočnosť však sama osebe neznamená, že by bol žalobca prepustený zo služobného pomeru nedôvodne. Z rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru vyplýva, že k tomuto došlo pre viacnásobné porušenie jeho služobných povinností, pričom porušenie služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Podľa názoru súdu, pokiaľ aj v trestnom konaní boli dôkazy zabezpečené týmito vyšetrovateľmi a súd ich nepovažoval za dôkazy použiteľné v prípravnom trestnom konaní, neznamená to, že by nemohli byť použité v konaní o skúmaní porušenia služobnej povinnosti žalobcu, keďže boli vykonané orgánom priamo zriadeným jeho nadriadeným – ministrom vnútra, práve na tento účel. Bol to práve minister vnútra, ktorý vydal personálny rozkaz o prepustení žalobcu zo služobného pomeru. Z personálneho rozkazu zo dňa 9.5.2013 vyplýva, že pred jeho vydaním nebolo vychádzané len z nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu, ale vychádzalo sa aj zo zápisníc o výsluchu osôb a ich vyjadrení po dátume vznesenia obvinenia voči žalobcovi zo dňa 13.3.2013. Z uvedených dôvodov nemal súd za preukázanú priamu príčinnú súvislosť medzi vznikom škody na strane žalobcu i nárokov pod bodom 1. až 4. a vznesením obvinenia v prípravnom konaní voči jeho osobe. Z týchto dôvodov žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú. Vo vzťahu k nárokom žalobcu pod bodom 5. a 6. žaloby súd považoval žalobcom požadovaný ušlý zisk za fiktívny. Čo sa týka požadovaného nároku pod bodom 7. vo výške 3.551,73 EUR z titulu náhrady trov obhajoby, súd opätovne poukázal na to, že bolo na žalobcovi nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že mu škoda vznikla v požadovanej výške. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku požadoval z tohto titulu zaplatiť sumu 4.500,-- EUR. V žalobe túto sumu znížil o sumu, ktorá mu bola priznaná zo strany MS SR vo výške 948,27 EUR. Okresný súd poukázal na to, že v tejto súvislosti žalobca doložil do spisu dôkazy (č. l. 348 a nasledujúce), pričom však žalobca neuviedol, čo týmito dôkazmi chcel preukázať. Žalobca v tejto súvislosti nepreukázal, že úhrada trov obhajoby sa dotkla jeho majetkovej sféry a vo vzťahu ku ktorým úkonom a nepreukázal ani ich účelnosť, a to napriek námietke žalovaného vznesenej v konaní. Žalobca žiadal prerušiť konanie vo vzťahu k zákonnému limitu náhrady trov v ustanovení citovaného zákona. Súd návrh na prerušenie konania v zmysle v súvislosti so znením ust. , , nevyhovel. Nemal za to, že by boli splnené podmienky pre konanie o súlade právnych predpisov na ústavnom súde. Poukázal na to, že súd priznáva len náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva, a teda nie všetky náklady, ktoré účastník (aj keď na základe dohody s jeho právnym zástupcom) v konaní vynaložil. Žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia ohľadom tohto nároku, nie to ešte preukázania jeho dôvodnosti. Z týchto dôvodov súd žalobu v tejto časti zamietol. Nárok žalobcu pod bodom 8. žaloby z titulu ušlého zisku za obdobie od 15.1.2018 do 9.4.2018 vo výške 1.671,06 EUR z dôvodu, že sa nemohol zamestnať v tomto období pre nevymazanie záznamu z jeho registra trestov a zároveň jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu z tohto dôvodu považoval súd za bezdôvodný. Žalobca základ nároku, t. j. nesprávnosť úradného postupu, ničím nepreukázal. Čo sa týka nárokov žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy pod bodom b) č. 9 a 10 nebolo sporné, že žalovaný túto uhradil žalobcovi v maximálnej možnej výške v súvislosti so znením ust. a , pričom v nej nezohľadnil nárok na náhradu z titulu nesprávneho úradného postupu, keďže ho nepovažoval za dôvodný. Sporná bola otázka možnosti prekročenia maximálneho limitu upraveného v ust. Pokiaľ žalobca požadoval zaplatenia sumy 500.000,-- EUR za nároky pod bodom b.9 a 10, t. j. spolu 1 000 000,-- EUR, súd mal za to, že požadovaná suma je nesporne premrštená. Okresný súd poukázal na to, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený po tom, čo absolvoval výkon trestu odňatia slobody po dobu 3 rokov

(1 173 dní). Následky výkonu trestu odňatia slobody, ako aj trvania trestného stíhania na jeho súkromný život žalovaný zohľadnil pri vyplatení majetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal, že by dôsledky boli v takej intenzite, ktorá by viedla k záveru o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v požadovanej výške, a preto súd žalobu v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy pod bodom b. 9 a 10 zamietol ako bezdôvodnú. Čo sa týka požadovanej náhrady z titulu nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postupu pod b. 11, túto žalovaný neuhradil, a to ani len čiastočne. Žalobca sa domáhal tejto náhrady nielen z dôvodu prieťahov v konaní na najvyššom súde, v ktorej časti súd považoval nárok za bezdôvodný, ale tiež z dôvodu, že bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu v konaní o dovolaní na najvyššom súde, ktorú skutočnosť konštatoval ústavný súd vo svojom náleze zo dňa 31.3.2017. Okresný súd mal za to, že v danom prípade žalobcovi nárok na nemajetkovú ujmu z tohto titulu nesporne vznikol. Žalobca podal dovolanie voči právoplatnému rozsudku o jeho vine a nepodmienečnom treste odňatia slobody, kedy už vykonával trest v nápravno-výchovnom zariadení. V dôsledku nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v nesprávnom obsadení senátu NS SR bolo rozhodnuté o jeho mimoriadnom opravnom prostriedku až dňa 15.1.2018, t. j. po uplynutí doby 2 roky a 8 mesiacov, pričom o zmene senátu bolo rozhodnuté 1.9.2015. Predloženie dovolacieho konania v čase výkonu trestu odňatia slobody bolo v priamej príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom a predstavovalo nesporne závažný následok do osobnej slobody žalobcu, jeho práva na súkromie a rodinný život a najmä práva na súdnu ochranu (na zákonného sudcu) v zmysle , keďže takmer dva a pol roka predĺžilo aj dobu jeho výkonu trestu (od doby zmeny senátu). Z uvedených dôvodov okresný súd priznal z tohto titulu žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- EUR s poukazom na ust. V prevyšujúcej časti ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu súd žalobu zamietol. Zároveň priznal žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 10 000,- EUR v zmysle a vykonávacieho nariadenia vlády č. V prevyšujúcej časti (požadovaného úroku vo výške 4 % ročne) súd žalobu zamietol. Rozhodnutie oprel o ust. ; ods. 1 písm. a) bod 1; ods. 1; ods. 1; ods. 1 písm. a); ods. 1, ods. 1, ods. 4; ods. 1 ; podľa , , ; až 3 a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O trovách konania rozhodol podľa .

3. Proti rozsudku podali odvolanie žalobca aj žalovaný.

4. Žalobca rozsudok okresného súdu žiadal zmeniť tak, že súd jeho žalobe vyhovie alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal arbitrárne a svojvoľné odôvodnenie napadnutého rozsudku s tým, že okresný súd sa dostatočne nezaoberal a v konečnom dôsledku nevysporiadal a nedal legitímne, zrozumiteľné a zákonné odpovede na jeho podstatné argumenty, ktorými sa žalobou domáhal svojich nárokov. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v súdnom konaní nenamietal žiadnu listinu alebo dôkaz, ktorý žalobca predložil vo vzťahu k skutkovému stavu, a preto má žalobca za to, že pre žalovaného boli všetky ním predložené dôkazy nesporné a preukázané pre všetky tvrdenia žalobcu. Poukázal na ust. a nasledujúce , žalobca má za to, že dostatočne podrobne skutkovo a právne ozrejmil a predložil dostatočné množstvo dôkazov, pričom nedostal zákonné, zrozumiteľné a dostatočné odpovede na základné argumenty, ktoré žalobou a svojimi tvrdeniami počas celého konania vzniesol. Namietal, že okresný súd nedostatočne odôvodnil, prečo neprerušil súdne konanie tak, ako to žiadal žalobca z určitých dôvodov a okresný súd sa s nimi nevysporiadal vôbec. Žalobca sa plne odvoláva na svoje argumenty uvádzané v celom konaní, a tieto prezentuje aj ako odvolacie námietky s tým, že jeho prípad je jedinečný v tom, že tu žiaden „skutok“ v objektívnej realite neexistuje, lebo sa nestal a celý trestný proces je „nezákonný“ a rozhodnutia „nulitné“. V tomto smere preto neexistuje ustálená judikatúra najvyššieho súdu a ani ústavného súdu tak, ako na to poukazuje okresný súd v napadnutom rozsudku. Namietal, že v náleze ústavného súdu predloženom žalobcom na pojednávaní dňa 2.11.2022 sp. zn. , na ktorý sa okresný súd odvoláva, nie je riešená právna otázka pre prípad, že by sa „skutok nestal“. K prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru by nebolo nikdy došlo, nebyť začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia, ktoré je deklarované ako nezákonné, a to pre ten istý „skutok“, ktorý sa nikdy nemal stať, ako je uvedený v personálnom rozkaze ministra. Argumenty napadnutého rozsudku vedené v bode 83. o tom, že dôkazy k personálnemu konaniu žalobcu mali byť zákonné, považuje žalobca za absurdné. Ak bol raz vyhlásený za nezákonný celý „trestný proces“ žalobcu, nemohli byť zákonné ani žiadne dôkazy, ktoré si výlučne z vyšetrovacieho spisu zabezpečili do personálneho konania osoby, ktoré žalobcu personálnym rozkazom prepustili. Jedná sa o úplne arbitrárne a svojvoľné závery súdu prvej inštancie, ktoré nemajú oporu v skutkovom stave a platnej právnej úprave. Žalobca ďalej namieta a nestotožňuje

sa so skutkovými a právnymi závermi napadnutého rozsudku týkajúce sa posúdenia jeho nárokov č. 5., 6. a 8., pričom trvá na tom, čo uviedol v žalobe a v podaní zo dňa 23.8.2021. Nestotožňuje sa a namieta tiež skutkové a právne závery napadnutého rozsudku týkajúce sa posúdenia jeho nároku č. 7., pričom trvá na tom, čo uviedol v žalobe a v podaní zo dňa 23.8.2021 a žiada vyhodnotiť tiež fakt, že všetky finančné prostriedky vynaložil na obhajobu účelne, keďže bol plne úspešný vo veci jeho oslobodením spod obžaloby. Žalobca nevidí dôvod na „zákonnú limitáciu“ trov konania. Okresný súd sa odmietol bezdôvodne zaoberať nastolenou právnou otázkou žalobcu, a síce, či zákonný limit v zmysle ust. § 17 ods. 4 zákona sa vzťahuje na všetky tituly. Žalobca je presvedčený, že mu patrí úplné odškodnenie bez limitu. V prípade, že žalobcovi nepatrí majetková škoda v nárokoch č. 1. až 4., je túto potrebné zohľadniť v náhrade nemajetkovej ujmy – nároku č. 9. – tieto sumy nie sú vôbec premrštené, ako to uvádza okresný súd v závere týkajúce sa aj nárokov žalobcu 9. a 10. sú úplne arbitrárne a svojvoľné, pričom okresný súd nevysvetlil, prečo sa návrhmi žalobcu a všetkou predloženou judikatúrou dôsledne nezaoberal a túto napríklad aj neaplikoval. Okresný súd mal vyhodnotiť zákonne všetky okolnosti prípadu žalobcu a nie „dehonestovať“ ho priznaním sumy 10 000,- EUR za „nejaký“ nesprávny úradný postup, ktorý ani nie je zákonne náležite odôvodnený. Samotný výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 1 173 dní je podľa žalobcu takou skutočnosťou, ktorá zbavuje žalobcu povinnosti dokazovať, čo „asi“ tak vo výkone trestu robil. Napadnutý rozsudok okresného súdu právo žalobcu zaručené mu v čl. 36 ods. 3 nerešpektuje vôbec a čl. 1 ods. 1 listiny tiež. Neoprávnený a intenzívny zásah do všetkých sfér života žalobcu žalobca v konaní preukázal množstvom dôkazov a výpočtami, ktoré, ak už nehodnotil okresný súd ako škodu majetkovú, mal povinnosť zákonne zohľadniť v nemajetkovej ujme v peniazoch a túto priznať v dôstojnej výške. Na záver poukázal na prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku vedúci k extrémne „nespravodlivému“ záveru, čo potom znamená porušenie namietaných práv žalobcu.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a IV. zrušil v rozsahu jeho odvolania a vo výrokoch II. a III. rozsudok potvrdil. Zotrval aj na svojom alternatívnom odvolacom návrhu, a to vo výrokoch I. a IV. tak, že žalobu odvolací súd zamietne. Žalovaný poukázal na to, že podľa jeho názoru z vecného hľadiska odvolanie žalobcu je bezobsažné a irelevantné vo vzťahu k vyvráteniu správnosti a zákonnosti rozsudku okresného súdu v jeho zamietajúcej časti. Poukázal na to, že prvý výrok napadnutého rozsudku nie je výrokom znejúcim v neprospech žalobcu, a preto s poukazom na ust. nie je žalobca legitimovaným subjektom na podanie odvolania voči tomuto výroku. Žalovaný odvolanie žalobcu považuje za neúplné a neurčité, a v dôsledku toho za nedostatočné, ktoré je v prevažnej väčšine výlučne rekapituláciou procesného útoku žalobcu spred konania na okresnom súde, resp. výlučne zovšeobecneným nesúhlasom s napadnutým rozsudkom. Žalobca vyslovene nekonkretizuje svoje tvrdenie, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho „rozsiahlymi argumentmi uvedenými v žalobe a v podaniach podaných v konaní“. Žalovaný s týmto „názorom“ žalobcu nesúhlasí. Súd nie je povinný vysporiadať sa detailne s každým jedným tvrdením ktorejkoľvek strany sporu. Je potrebné poukázať na značnú rozsiahlosť a zložitosť procesného útoku žalobcu, ktorý už od fázy predbežného prerokovania svojho nároku na MS SR zahlcoval tak Ministerstvo spravodlivosti SR (Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žaloby zo dňa 11.1.2021 má 55 strán a obsahuje desiatky príloh), ako následne aj okresný súd Banská Bystrica (žaloba zo dňa 14.7.2021 nadväzujúca na predmetnú žiadosť má 18 strán, replika žalobcu zo dňa 23.8.2021 má 46 strán, ktoré žalobca dopĺňal značne rozsiahlymi ústnymi prednesmi na pojednávaniach), ktoré však v značnom rozsahu obsahovali nadbytočnú argumentáciu vo vzťahu k identifikácii a preukázaniu ním uplatňovaných peňažných nárokov, ktorá bola navyše vo veľkej miere založená len na spochybňovaní platnej právnej úpravy na základe dezinterpretácie vybratých súdnych rozhodnutí, ktoré skutkovo nijako nesúviseli s prípadom žalobcu. V bode III.2 žalobca neosvedčil existenciu žiadneho odvolacieho dôvodu v tejto časti. V bode III.3 sa žalobca v rozpore s objektívnou realitou opätovne pokúša navodiť mylný dojem, že ním uplatnené nároky majú byť skutkovo a právne „špecifické“, zrejme nemajúce obdoby v histórii slovenského súdnictva. Nie je však možné sa s takýmto „pohľadom žalobcu na vec“ stotožniť. Náhrada škody a nemajetkovej ujmy bola žalobcovi poskytnutá už v rámci predbežného prerokovania jeho žiadosti zo strany MS SR, ktoré podrobne charakterizovalo nároky žalobcu uplatnené (a preukázané) z titulu nezákonného rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) a z titulu rozhodnutia o treste. Na strane 9 odvolania; druhý odsek žalobca sa plne odvoláva na svoje argumenty uvádzané v celom konaní a tieto prezentuje aj ako odvolacie námietky, čo podľa názoru žalovaného je takýto spôsob odvolacej argumentácie neprípustný až absurdný. Celá časť odvolania žalobcu týkajúca sa nemajetkovej ujmy v súvislosti s personálnym rozkazom je len zopakovaním jeho skoršej argumentácie, je irelevantná a opätovne neobsahuje riadnu identifikáciu odvolacieho dôvodu,

ktorý má byť v prislúchajúcej časti napadnutého rozsudku naplnený. Medzi uznesením o vznesení obvinenia a vznikom žalobcom deklarovaného ušlého zisku v celkovej výške 104 505,69 EUR v súvislosti s výkonom služobného pomeru príslušníka PZ za obdobie od 11.5.2013 do 11.1.2021, jednoznačne neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť takej intenzity, ktorá by zakladala zodpovednostný vzťah štátu za takúto škodu. Personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 9.5.2013, č. 103 podlieha odlišnej právnej úprave než posudzovanie nezákonnosti rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, tento rozkaz nebol zákonom predpokladaným spôsobom ku dnešnému dňu zrušený pre jeho nezákonnosť a jednoznačne ani eventuálne nezakladá dôvodnosť nároku na náhradu škody v zmysle ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu. V druhom odseku na strane 10 odvolania žalobca celkom neprípustne kombinuje a zamieňa náhradu majetkovej škody s náhradou nemajetkovej ujmy a navyše opätovne neuvádza, aký odvolací dôvod mal byť týmto „pochybením“ naplnený. V treťom odseku sa potom odvoláva na rozhodnutie NS SR, sp. zn. , avšak už neuvádza, že riadiac sa jeho znením bola a je jeho požiadavka na úroky z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy absolútne vylúčená. Celá zvyšná argumentácia žalobcu je iba ďalším opakovaním už vyslovených vlastných hypotéz žalobcu a jeho nesprávnych domnienok. Bod III.4 je z hľadiska zákonných náležitostí formulovania odvolacích námietok absolútne irelevantný, keďže v ňom žalobca (opakovane) ani len zrozumiteľným spôsobom nešpecifikuje odvolacie dôvody. V bode III.5 žalobca vyjadruje nesúhlas s rozhodnutím súdu prvej inštancie o nároku na náhradu škody – trov obhajoby v trestnom konaní, opätovne pritom vychádzajúc z nesprávneho vlastného názoru o tom, že má mu prináležať náhrada všetkých finančných prostriedkov (aj neúčelne vynaložených a nepreukázaných), ktoré mal vynaložiť v súvislosti so svojou obhajobou v trestnom konaní. Žalobca v tomto smere opätovne nerešpektuje platnú právnu úpravu, ako ani na ňu nadväzujúcu súdnu prax. Bod III.6 sa dotýka pokusu žalobcu o opätovné spochybnenie platnej právnej úpravy limitácie náhrady nemajetkovej ujmy (§ 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti štátu), popretkávaného hypotetickými až absurdnými úvahami žalobcu. Žalobca bol zo strany štátu za nezákonné trestné stíhanie (nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia) a výkon trestu odňatia slobody odškodnený v maximálnej možnej miere – v rozsahu 50 násobku minimálnej mzdy za rok 2018, kedy došlo k jeho právoplatnému oslobodeniu spod obžaloby, a teda v sume 24.000,-- EUR. S uvedenými skutočnosťami sa okresný súd riadne vysporiadal v napadnutom rozsudku. Záverečné vyjadrenia žalobcu obsiahnuté na posledných troch stranách odvolania sú z pohľadu žalovaného skôr teoreticko-právnym exkurzom s idealistickými prvkami.

6. Žalobca v odvolacej replike zo dňa 14.03.2023 uviedol, že naďalej trvá na podanom odvolaní a so skutočnosťami uvádzanými žalovaným sa nestotožňuje. Vyjadrenie žalovaného považuje za výlučne jeho "subjektívny“ názor, ktorým bezdôvodne odmieta priznať priamu aplikovateľnosť čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd na prípad žalobcu a plnú zodpovednosť za náhradu všetkej škody a ujmy, ktorá bola žalobcovi žalovaným spôsobená. Ak by žalovaný dôkladne a pozorne pristúpil k výkladu čl. 41 ods. 1 Listiny v spojení s čl. 36 ods. 3 a okresný súd zohľadnil uvedené v napadnutom rozsudku, tak by bolo zistené, že medzi tieto práva nepatrí právo na náhradu škody garantované žalobcovi v čl. 36 ods. 3 Listiny, ktoré nie je a nemôže byť ani obmedzované „...limitmi...“, zákonnej právnej úpravy, ale v materiálnom a demokratickom právnom štáte platí, že ho nemožno zákonom „...obmedziť...“. Napadnutý rozsudok Okresného súdu považuje za úplne arbitrárny a svojvoľný. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 11.04.2023 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 10.02.2023 okrem iného uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd podľa ust. podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a to Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Uviedol, že „pred SD EÚ považoval za potrebné posúdiť „...súlad limitácie rozsahu náhrady škody – nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva Únie vo vzťahu k vo vzťahu k zásade efektivity, kedy podmienky dané zákonom č prakticky znemožňujú žalobcovi výkon práv, ktoré mu priznáva právny poriadok Únie, konkrétne kedy limitácia rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v Slovenskej republike upravená sťažuje a prakticky znemožňuje výkon uvedeného práva plynúceho žalobcovi z práva Únie.“. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 11.10.2018, vyslovil, že „...ak súd poslednej inštancie v prípade, že skúmané ustanovenie európskeho práva nemožno považovať za celkom jasné (acte clair) alebo judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie za objasnené v deostatočnej miere (acte éclairé), nepoloží Súdnemu dvou Európskej únie prejudiciálnu otázku zameranú na správnu interpretáciu tohto ustanovenia, poruší základné právo strán konania na súdnu ochranu a na zákonného sudcu, resp. ich právo na spravodlivé súdne konanie.“.“ Ďalej tiež poukázal na rôzne úvahy, právne názory, publikácie a judikatúru týkajúcu sa limitácie výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy ako aktuálnej a rezonujúcej témy v odbornej právnej verejnosti, ktorú žalovaná ako podstatu celého sporu

účelovo zamlčiava a okresný súd sa s argumentami žalobcu vznesenými v tomto smere nevysporiadal vôbec. Žalobca má za to, že žalovaný si sám "prostredníctvom“ legislatívneho procesu presadil a určil v zákone "zákonný limit“ náhrady škody, za ktorú má v zmysle čl. 36 ods. 3 Listiny plne zodpovedať. K vyjadreniu žalovaného v časti nároku na trovy prvoinštančného konania žalobca uviedol, že má za to, že jeho nároky nie sú premrštené, ale sú presne vypočítané a doložené dôkazmi, ktoré žalovaný paradoxne účinne nerozporoval.

7. Žalovaný vo svojom odvolaní proti výrokom I. a IV. uviedol, že v tejto časti má za to, že boli naplnené odvolacie dôvody podľa , , , a z toho dôvodu žiadal v týchto výrokoch rozsudok okresného súdu ako nesprávny zrušiť, prípadne zmeniť. Poukázal na skutočnosť, že žalobca si žalobou uplatnil viacero čiastkových nárokov vychádzajúcich z viacerých právnych titulov. Ťažiskovými právnymi titulmi, ktoré žalovaný v konaní nespochybňoval, aj s ohľadom na výsledok predbežného prerokovania nároku žalobcu, boli nároky - nezákonné rozhodnutie - uznesenie vyšetrovateľa MV SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby stred, Banská Bystrica zo dňa 13.03.2013, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre zločin prijímania úplatku a prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa spáchané formou spolupáchateľstva a rozhodnutie o treste - rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 15.05.2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.10.2014 sp. zn. a s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 31.3.2016, spisová značka , ktorými bol žalobca uznaný vinným zo spáchania zločinu prijímania úplatku v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa spáchaného formou spolupáchateľstva. Popri uvedených právnych tituloch deklaroval žalobca aj existenciu ďalších právnych titulov, medzi nimi i nesprávneho úradného postupu NS SR v rámci trestného konania vedeného proti žalobcovi, ktorý identifikoval vo viacerých rovinách, a to: 1.) nesprávne obsadenie dovolacieho senátu, ktoré malo za následok, že o tomto dovolaní bolo rozhodnuté po 32 mesiacoch od jeho podania a 2.) oneskorené doručenie písomného vyhotovenia oslobodzujúceho rozsudku NS SR zo dňa 15.01.2018, sp. zn. , resp. oneskorený výmaz záznamu o odsúdení z registra trestov žalobcu. Žalovaný namietal posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s "nesprávnym úradným postupom“ NS SR v konaní o dovolaní, sp. zn. , ktorý mal spočívať v nesprávnom obsadení senátu, a tým v porušení práva žalobcu na zákonného sudcu. Túto časť napadnutého rozsudku žalovaný považuje za nedostatočne odôvodnenú a zároveň nesprávnu z hľadiska skutkových zistení okresného súdu i právneho posúdenia veci. Je nesporné, že jedným z právnych titulov, za ktoré bola žalobcovi priznaná a vyplatená náhrada nemajetkovej ujmy, bolo rozhodnutie o treste, ktoré je tvorené komplexom súdnych rozhodnutí, medzi nimi i uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2016, sp. zn. . Nezákonnosť obsadenia senátu dovolacieho súdu bola ťažiskovým dôvodom zrušenia predmetného rozhodnutia, a preto sa v konečnom dôsledku prejavila práve v jeho nezákonnosti z pohľadu naplnenia predpokladov pre vznik nezákonného rozhodnutia. Nie je potom možné takéto rozhodnutie vyhodnotiť samostatne ako nezákonné rozhodnutie, a zároveň postup, ktorý mu predchádzal ako nesprávny úradný postup. Okresný súd podľa žalovaného v rozpore s úpravou obsiahnutou v (, , ) duplicitne "prisúdil“ atribút nezákonnosti (nesprávnosti) úradného postupu Najvyššieho súdu SR k predchádzajúcemu vydaniu uznesenia zo dňa 31.3.2016, sp. zn. , pričom tento už bol v konaní skôr vyhodnotený ako nezákonné rozhodnutie. Poukázal na bod 100. a bod 126. odôvodnenia napadnutého rozsudku s tým, že na jednom mieste súd prijal záver, že žalobca nepreukázal existenciu prieťahov v konaní podľa , avšak dĺžku konania o dovolaní súd z hľadiska jej následkov subsumoval pod iný nesprávny úradný postup, na ktorého konštatovanie navyše taktiež neboli splnené zákonné predpoklady podľa , . Ďalej žalovaný namietal úplnú absenciu ozrejmenia dôvodov, pre ktoré okresný súd prekročil zákonu limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej rešpektovanie sám v rozsudku skôr (napr. bod 121. odôvodnenia) deklaroval. Žalobcovi bol žalovaným ešte v procese predbežného prerokovania jeho nároku priznaný a vyplatený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zahrňujúci náhradu nemajetkovej ujmy v maximálnej výške podľa v sume 24.000,- EUR. Táto suma zohľadňovala celý priebeh trestného konania žalobcu od vydania uznesenia o vznesení obvinenia až po právoplatné oslobodenie žalobcu spod obžaloby, a teda logicky i zrušenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní. Okresný súd neuviedol žiadnu argumentáciu, z akých dôvodov mala byť žalobcovi priznaná ďalšia náhrada nemajetkovej ujmy nad rámec zákonného maxima. Podľa názoru žalovaného v tejto časti okresný súd prijal aj nesprávne skutkové zistenia, z ktorých následne vychádzal pri právnom posúdení veci, a síce, že žalobcovi mali byť nesprávnym úradným postupom spôsobené následky, ktoré nemožno odčiniť konštatovaním porušenia povinností zo strany orgánu verejnej moci ani

ospravedlnením zo strany žalovaného, pričom sa má v dôsledku existencie takýchto následkov jednať o odlišné nároky než tie, ktoré si žalobca uplatňoval titulom nezákonného rozhodnutia/rozhodnutia o treste. Duplicita takýchto skutkových zistení je s ohľadom na úplné odškodnenie žalobcu z titulu nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o treste vylúčená, a obzvlášť v dvojnásobnej výške, na ktorej určenie neboli zistené žiadne "odlišné“ skutkové podklady. Namietal tiež rozhodnutie okresného súdu o priznaní nároku na zaplatenie úroku z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy – odôvodnenie v bodoch 129. až 134. napadnutého rozsudku. Žalovaný s názorom okresného súdu, že doterajšia rozhodovacia prax v danej otázke vychádzajúca z uvedeného judikátu Najvyššieho súdu SR R45/2000 bola prekonaná novšou "ustálenou“ rozhodovacou praxou nesúhlasí. Žalovaný trvá na svojom názore, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia. Žalovaný nesúhlasil ani s rozhodnutím o trovách konania podľa . Žalovaný má za to, že žaloba žalobcu mala byť zamietnutá v celom rozsahu a v nadväznosti na to mal byť žalovanému priznaný voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odhliadnuc od uvedeného, ak by aj bolo možné akceptovať rozhodnutie o priznaní nároku na zaplatenie 10 000,- EUR žalobcovi, žalobca si svoj nárok uplatnil v celkovej výške 1 162 524,93 EUR pričom okresný súd nároku vyhovel, čo do náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000 EUR a vo zvyšnej časti predstavujúcej čiastku 1 152 524,93 EUR nárok vyhodnotil ako nedôvodný a žalobu zamietol. Čistý úspech žalovanej potom predstavuje 98,28 %. Poukázal na to, že žalobcom požadovaná suma bola žalobcom zámerne nadhodnotená čo je možné považovať za rozpor s dobrými mravmi.

8. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného proti výroku I. a IV. napadnutého rozsudku uviedol, že žiada, aby odvolací súd odvolaniu žalovaného nevyhovel. Žalobca trvá na všetkých ním uvedených tvrdeniach, argumentoch a námietkach v konaní, a to počnúc od podania žaloby až po toto vyjadrenie, vrátane ním podaného odvolania. Žalobca na rozdiel od žalovaného nepovažuje uznesenie NR SR sp. zn. zo dňa 31. 3.2016 za "rozhodnutie o treste“, vo význame, ako sa to snaží vo svojom odvolaní interpretovať žalovaný. Nezákonné uznesenie o odmietnutí dovolania bolo vydané v absolútne "nesprávnom úradnom postupe“, a tiež v „právnom excese“, ktorý konštatoval v oslobodzujúcom rozsudku najvyšší súd. Výhrady žalovaného k uplatneným úrokom z omeškania, ako aj k trovám konania považuje žalobca za nedôvodné a neopodstatnené. Výška nárokov žalobcu nie je v konaní zámerne nadhodnotená a ani premrštená, pričom žalobca rozsiahlo a podrobne odôvodnil pri majetkovej škode výpočtom a pri nemajetkovej ujme prirodzene odhadom, prečo sa náhrady domáha práve v takejto a nie inej výške.

9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zo dňa 30.01.2023 uviedol, že žalovaný zotrváva na svojom odvolacom návrhu a rovnako trvá aj na svojej argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení zo dňa 25.1.2023 k neopodstatnenému odvolaniu žalobcu.

10. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 25.4.2023 k vyjadreniu žalobcu zo dňa 11.04.2023 uviedol, že uvedené vyjadrenie žalobcu je v prevažnom rozsahu iba skopírovaním článku, ktorý je navyše aj prílohou tohto vyjadrenia, pričom žalovaný uviedol, že rozhodovanie súdov v Slovenskej republike sa neriadi úvahami právnych teoretikov, ale platnou a účinnou právnou úpravou, argumentácia k aplikácii, ktorej vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku v tomto konaní už bola niekoľkokrát z oboch strán uvedená. Predložené rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.US/78/03 žalovaný považuje za irelevantné k predmetu tohto sporu.

11. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa , 380 ods. 1, 2 a bez nariadenia pojednávania podľa (a contrario) rozsudok okresného súdu podľa , potvrdil ako vecne správny.

12. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je správne. Prvoinštančný súd náležite zistil skutkový stav a aj správne aplikoval a interpretoval použité právne normy, ktoré sú pre rozhodnutie v danej veci relevantné. V odôvodnení dostatočne zrozumiteľne vysvetlil, na základe akých úvah dospel k rozhodnutiu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje aj s právnymi

názormi vyslovenými prvoinštančným súdom v jeho odôvodnení. V odôvodnení tento odpovedal na všetky podstatné otázky pre toto rozhodnutie, pričom v odvolaní odvolatelia neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal.

14. Rozsudok okresného súdu je odôvodnený v súlade s ust. , je z neho zrejmé, akými úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, rozsudok je preskúmateľný, zrozumiteľný a spravodlivý. Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu s právnymi závermi a argumentáciou súdu prvej inštancie tak, ako sa premietla do napadnutého rozhodnutia a na uvedenú argumentáciu v tejto časti odvolací v celom rozsahu v podrobnostiach odkazuje. Zároveň zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecných právnych predpisov, resp. rozhodol v súlade s jej požiadavkami (napríklad , a ). Námietky žalobcu a žalovaného, že rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne, neodôvodnené, odvolací súd považoval za neopodstatnené.

15. Odvolanie žalovaného a žalobcu je nedôvodné.

16. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci, s poukazom na to, že okresný súd v rozpore s úpravou obsiahnutou v zákone číslo (, , ) duplicitne "prisúdil“ atribút nezákonnosti úradného postupu NS SR predchádzajúcemu vydaniu uznesenia zo dňa 31.3.2016, sp. zn. , pričom tento už bol v konaní skôr vyhodnotený ako nezákonné rozhodnutie (zrušené nálezom Ústavného súdu SR). Odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou žalovaného nestotožňuje. Argument žalovaného, že Okresný súd konštituoval nový právny titul nároku v podobe nesprávneho úradného postupu, na čo neboli splnené zákonné podmienky je nedôvodný. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody titulom nezákonného rozhodnutia - uznesenie o vznesení obvinenia a rozhodnutia o treste a tiež nesprávneho úradného postupu tak, ako na to správne poukázal aj okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Nesprávneho úradného postupu sa domáhal nielen z dôvodu prieťahov v konaní na NS SR, ale tiež špecifikoval dôvod, a to, že boli porušené jeho práva na zákonného sudcu v konaní o dovolaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorú skutočnosť konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa 31.8.2017 -57. Ústavný súd Slovenskej republiky uvedeným nálezom rozhodol, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2016 bolo porušené základné právo žalobcu na zákonného sudcu podľa a čl. 38 ods. 1 listiny v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V uvedenom rozhodnutí ústavný súd najvyššiemu súdu predovšetkým vytkol konanie o žalobcovom dovolaní v nezákonnom zložení senátu. Správne potom okresný súd ustálil, že v danom prípade vznikol žalobcovi z uvedeného titulu nárok na nemajetkovú ujmu, keď samotné konštatovanie porušenia tejto povinnosti ústavným súdom, ani ospravedlnenie zo strany žalovaného nemôže predstavovať dostatočné zadosťučinenie vzhľadom k charakteru uvedeného nesprávneho postupu, ako aj k jeho následkom, ktoré toto porušenie voči osobe žalobcu znamenalo. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalovaný v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody priznal žalobcovi náhradu trov obhajoby aj za úkon - účasť na verejnom zasadnutí uskutočnenom na NS SR dňa 15.01.2018. Odvolací súd sa v tomto smere nestotožňuje ani s názorom žalovaného, že tento postup bol "skonzumovaný“ práve vydaním rozhodnutia, z hľadiska, ktorého bol následne posudzovaní nárok na náhradu škody. Vo všeobecnosti platí, že v konaní o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) od štátu nie je vylúčené, že žalobca uplatní viac peňažných nárokov so samostatným skutkovým základom (ide o tzv. objektívnu kumuláciu nárokov). U každého nároku ide o peňažné nároky so samostatným skutkovým základom, z čoho vyplýva skutočnosť, že zákonné predpoklady rozhodné pre posúdenie ich dôvodnosti sú u každého z nich rozdielne, pričom v tomto smere nie je právne významné, že k vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo v rámci totožného trestného konania. Okresný súd správne vyhodnotil, k akým následkom došlo u žalobcu z dôvodu nesprávneho obsadenia senátu NS SR a odvolací súd sa s jeho záverom plnom rozsahu stotožňuje. Správne tiež okresný súd vzal do úvahy aj dĺžku dovolacieho konania, keď v tom čase bol žalobca vo výkone trestu odňatia slobody, čo malo závažný následok na jeho osobnú slobodu, bolo zasiahnuté aj nesporne do jeho práva na súkromie a rodinný život a najmä práva na súdnu ochranu spočívajúcu v práve na zákonného sudcu s poukazom na SR. Žalobca podal dovolanie dňa 15.05.2015 a o jeho mimoriadnom opravnom prostriedku bolo rozhodnuté až dňa 15.01.2018, pričom o zmene senátu bolo rozhodnuté dňa 01.09.2015, na čo bolo potrebné prihliadať pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa stotožňuje aj so samotnou výškou priznanej

nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu - nezákonné zloženie senátu, ktorú okresný súd dostatočne presvedčivo bode 128. odôvodnil, uviedol na ktoré skutočnosti prihliadol pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- EUR.

17. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného ohľadom nezrozumiteľnosti, arbitrárnosti a vnútornej rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozsudku s poukazom na bod 100. a bod 126. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu je dostatočné, zrozumiteľné a dáva odpovede na podstatné odvolacie námietky žalovaného. Pokiaľ okresný súd pri posudzovaní nároku žalobcu prihliadal na povahu, dĺžku a charakter zásahu v dôsledku uvedeného nesprávneho úradného postupu (o veci rozhodoval nezákonne zložený senát), uvedený postup nie je možné považovať za vnútorne rozporný. V bode 100. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd posudzoval nárok žalobcu z titulu prieťahov v konaní Najvyššieho súdu SR o dovolaní, ktoré preukázané v zmysle nemal a v bode 126. odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal len na jednu z viacerých okolností, na ktorú prihliadol v súvislosti s rozhodnutím o výške nemajetkovej ujmy, s ktorou úvahou sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

18. Dôvodná nie je ani námietka žalovaného ohľadom absencie ozrejmenia dôvodov, pre ktoré okresný súd prekročil zákonnú limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Okresný súd osobitne odôvodnil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v nezákonnom zložení dovolacieho senátu, a tým porušenia práva žalobcu na zákonného sudcu tak, ako si to žalobca uplatnil ako titul s poukazom na - 9 ods. 1 zák. číslo V danom prípade sa teda jednalo o ďalší následok, ktorého odškodnenie prichádza do úvahy a odvolací súd považuje za nesprávne tvrdenie žalovaného, že tento následok bol už zahrnutý v odškodnení za rozhodnutie o treste. Nie je možné hovoriť ani o duplicite takýchto skutkových zistení s ohľadom na úplné odškodnenie žalobcu z titulu nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o treste tak, ako to namieta žalovaný vo svojom odvolaní. Žalovaný v rámci predbežného prerokovania nároku žalobcu odmietol žalobcu odškodniť za nesprávny úradný postup (viď č. l. 45 spisu).

19. Ďalej žalovaný v podanom odvolaní namietal nedostatočné a nezrozumiteľné odôvodnenie výšky nemajetkovej ujmy v bode 128. Odvolací súd uvedenú námietku považuje za nedôvodnú, nakoľko okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne odôvodnil, prečo žalobcovi priznal práve sumu 10.000,- EUR, pričom pri stanovení tejto sumy vychádzal z maximálnej náhrady odškodnení obetí v prípadoch uvedených v ustanovení a jeho postup bol správny. Odvolací súd sa stotožňuje aj s priznaním výšky nemajetkovej ujmy, pričom uvedená výška nevybočuje z ostatnej súdnej praxe v obdobných prípadoch vyhodnotiac aj osobitné okolnosti prejednávanej veci a tieto porovnávajúc s ostatnými rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky, ale i v európskom priestore. Z úvahy súdu, ktorá je obsiahnutá v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú tak zrejmé okolnosti, na ktoré prihliadal, pričom Okresný súd dostatočne uvážlivo zohľadňoval, aby ním priznaný nárok výrazne neprekračoval sumy priznávané v súdnej praxi v obdobných veciach, aby priznaná suma nebola premrštená, nadhodnotená a aby predstavovala formu primeraného zadosťučinenia za ujmu spôsobenú žalobcovi a nie spôsob nenáležitého obohatenia sa žalobcu (na úkor štátu).

20. Pokiaľ sa týka námietky žalovaného ohľadom začiatku vzniku nároku na úroky z omeškania, odvolací súd konštatuje, že ani uvedená námietka nie je dôvodná. Žalovaný namietal, že okresný súd vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , ktoré rozhodnutia nie sú reflexiou praxe najvyšších súdnych autorít. Zároveň žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.6.1998, sp. zn. (judikát publikovaný v zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR pod č. R45/2000), rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.03.2012, sp. zn. , uznesenie NR SR zo dňa 17.10.2018, sp. zn. , uznesenie NS SR dňa 24.4.2019, sp. zn. a zo dňa 21.7.2017, sp. zn. ). Odvolací súd je toho názoru, že okresný súd správne, vzhľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, považoval tento názor žalovaného už za prekonaný. Odvolací súd sa s uvedeným záverom okresného súdu v plnom rozsahu stotožňuje. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ale aj sp. zn. , v zmysle ktorých uznáva náhradu nemajetkovej ujmy ako jeden z nárokov na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich. Z ustanovenia možno vyvodiť,

že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty na plnenie podľa . Uvedený názor okresného súdu podporuje novela , ktorou bolo s účinnosťou od 01.01.2003 ustanovenie zák. č. 514 Z. z. zmenené tak, že podľa poslednej vety tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Preto je odvolací súd toho názoru, že rozhodnutím okresného súdu nedošlo k odklonu od žalovaným označených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Aj z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. vyplýva, že pokiaľ štát si nesplní svoju povinnosť škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nahradiť poškodenému včas, dostáva sa do omeškania s plnením tohto dlhu od okamihu, kedy žalobca si môže svoj nárok uplatniť na súde, t. j. po zmienených šiestich mesiacoch, resp. v prípade negatívneho rozhodnutia o žiadosti, aj od skončenia prejednania. Uvedený právny záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.1.2022, v ktorom Najvyšší súd vyslovil svoje právne závery aj vo vzťahu k žalovaným uvádzaným rozhodnutiam sp. zn. (R45/2000). V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že rozhodovacia prax je prekonaná, napríklad aj rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. , a . Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty stanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty na plnenie podľa , a preto odvolací súd námietku žalovaného v tejto časti považoval za nedôvodnú.

21. Okresný súd zároveň rozhodol závislým výrokom, a to štvrtým výrokom o tom, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania s poukazom na ust. , keď žalobca bol v konaní úspešný len v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s úrokom z omeškania a v prevyšujúcej časti neúspešný. Aj s uvedeným výrokom okresného súdu sa odvolací súd stotožňuje, preto ho potvrdil v zmysle ust. , . V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že k problematike rozhodovania o náhrade trov konania v spore o poskytnutie primeraného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a to v súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného, je nutné poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 30.07.2019, zmysle ktorého pre danú otázku „...neexistuje žiadna exaktná metóda, v akej výške ho určiť, uplatní sa preto prirodzená zásada zmysle , pri neexistencii adekvátneho ustanovenia , akým bolo ust. , ako keby žalobca mal plný úspech vo veci, aj keď mu súd prizná náhradu podľa svojej úvahy. Žalobca totiž nemôže byť v rámci náhrady trov konania sankcionovaný za nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného nároku súdom. Rozhodnutie o výške primeraného zadosťučinenia, na rozdiel od posudzovania existencia ujmy, totiž predstavuje iba úvahu súdu...“ K uvedenej problematike sa vyjadril aj ústavný súd uznesením sp. zn. . Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd preto dôvodne nebral do úvahy celú uplatnenú sumu nemajetkovej ujmy, ktorá závisela od úvahy súdu, nakoľko nárok bol čo do základu daný v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s úrokom z omeškania. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme sa procesný úspech posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku, preto skutočnosť, že došlo aj k zamietnutiu žaloby ohľadne nemajetkovej ujmy v prevyšujúcej časti, nemala na rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepovažoval námietky žalovaného o zámerne nadhodnotenej požadovanej sume pre účely zvýšenia odmeny advokáta, ako aj poukaz na rozpornosť s dobrými mravmi za dôvodné.

22. Pokiaľ sa týka odvolania žalobcu, ani uvedené odvolanie odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

23. Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. Procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ust. až 361 . Osobou oprávnenou podať odvolanie je predovšetkým tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolací súd skúmal, či rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvom výroku, ktorým zaviazal k povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- EUR s úrokom z omeškania privodilo ujmu žalobcovi, pričom dospel k záveru, že takáto ujma žalobcovi nevznikla, keďže žaloba bola ohľadom nemajetkovej ujmy čiastočne v tejto výške dôvodná. Keďže žalobca podal odvolanie proti všetkým

výrokom uvedeného rozhodnutia, preto odvolací súd odvolanie žalobcu v tejto časti musel odmietnuť, nakoľko v tomto rozsahu bolo odvolanie podané žalobcom ako neoprávnenou osobou.

24. Žalobca v bode III.1 svojho odvolania uvádza len všeobecné tvrdenia, bez uvedenia odvolacieho dôvodu s tým, že má za to, že dostatočne podrobne skutkovo a právne súdu ozrejmil a predložil dostatočné množstvo dôkazov k svojim tvrdeniam s tým, že nedostal zákonné, zrozumiteľné a dostatočné odpovede na základné argumenty ktoré počas celého konania vzniesol. Len všeobecný odkaz na body 1. až 18. napadnutého rozsudku a a nasledujúce , bez uvedenia konkrétnych okolností a vzťahu k odvolaním napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie, nie je argumentom, na ktorý by odvolací súd mohol prihliadnuť, a z ktorého by vyplývala odvolacia námietka, ktorou by sa odvolací súd mal vôbec možnosť zaoberať. Odvolací súd považuje rozsudok okresného súdu za jasný a zrozumiteľný, presvedčivý a preskúmateľný, odkazujúci na ustálenú rozhodovaciu prax. Okresný súd dal odpoveď na všetky otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu a inú právnu ochranu.

25. Odvolanie žalobcu, proti výroku rozsudku, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol nie je dôvodné. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu uvedenou v bode III.3 žalobcovho odvolania. Žalobca v podanom odvolaní v tejto časti vytýkal napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie posúdenie neexistencie príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a prepustením žalobcu zo služobného pomeru. Tvrdil, že k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru by nebolo nikdy došlo, nebyť začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia, ktoré je deklarované ako nezákonné, a to pre ten istý "skutok“, ktorý sa nikdy nemal stať, ako je uvedený v personálnom rozkaze ministra. Odvolací súd poukazuje na to, že príčinná súvislosť je jeden z esenciálnych zákonných predpokladov náhrady škody všeobecne, a aj náhrady škody v zmysle ; zákonné predpoklady musia byť splnené súčasne. Z obsahu personálneho rozkazu ministra vnútra SR (viď číslo listu 74, 75 súdneho spisu) vyplýva, že konanie žalobcu, zakladajúce dôvod jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, je zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä keď koná úmyselne pre získanie neoprávnenej výhody na vlastný prospech alebo na prospech iného. To, či žalobca svojím protiprávnym konaním naplnil aj niektorý zo znakov skutkovej podstaty trestného činu, uvedeného v , je v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní. Zásada prezumpcie neviny sa v personálnom konaní neuplatňuje. Zákonné predpoklady prepustenia zo služobného pomeru musia byť dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku eventuálneho trestného konania. Porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu; personálne opatrenie za zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Minister vnútra iba rozhodol o ďalšom zotrvaní žalobcu - odvolateľa v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru z hľadiska jeho konania nezlučiteľného s postavením a úlohami príslušníka Policajného zboru. Na rozdiel od trestného konania o prepustení policajta zo služobného pomeru rozhoduje príslušný nadriadený, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru podľa Minister vnútra SR si robí podľa zákona vo veci vlastný úsudok a v samostatnom personálnom konaní rozhoduje nezávisle na výsledku trestného konania. Oprávňuje ho k tomuto postupu citovaného zákona. Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie a toto personálne opatrenie nie je závislé na rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní. Protiprávne konanie bolo žalobcovi riadne a v súlade so zákonom preukázané dôkazmi, obsiahnutými v spise, ktoré boli získané nielen z nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu, ale vychádzalo aj zo zápisníc o výsluchu osôb a ich vyjadrení po dátume vznesenia obvinenia voči žalobcovi zo dňa 13.03.2013 tak, ako na to správne poukázal aj okresný súd vo svojom rozhodnutí. je vybavený kompetenciou konať v personálnych veciach samostatne bez povinnosti vyčkať na výsledok trestného konania; nadriadený je viazaný len rozhodnutím príslušných orgánov o tom, či bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt a kto ho spáchal. Prípadný oslobodzujúci rozsudok (ak by išlo aj o totožný skutok) však ešte neznamená, že príslušník sa nedopustil porušenia služobnej disciplíny. Ani prípadné oslobodenie žalobcu spod obžaloby v trestnom konaní neznamená, že neporušil zákon číslo Napadnutým rozhodnutím žalobcovi nebola vyslovená vina zo spáchania trestného činu,

ale iba rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ. Správne potom okresný súd poukázal na to, že ustálená súdna prax nielen v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ale najmä Ústavného súdu SR dôsledne rozlišuje medzi rozhodnutím o začatí trestného stíhania a personálnym rozkazom o prepustení zo služobného pomeru, a to z dôvodu, že (totožný) skutok nemusí vykazovať znaky trestného činu a môže predstavovať porušenie povinnosti vyplývajúcej zo služobného pomeru. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanom prípade neexistuje bezprostredná priama príčinná súvislosť medzi vznikom škody na strane žalobcu pri nárokoch žalobcu pod bodom 1. až 4. a vznesením obvinenia v prípravnom konaní voči osobe žalobcu. Práve rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru je tým medzičlánkom, ktorý narúša kontinuitu príčinnej súvislosť medzi škodou a právnym úkonom, ktorý mal vznik škody zapríčiniť. Na záver odvolací súd v tejto časti dodáva, že z odôvodnenia rozhodnutia o personálnom rozkaze ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 09.05.2013 nevyplýva, že k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru došlo v dôsledku rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Naviac personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 09.05.2013 nebol dodnes zákonom predpokladaným spôsobom zrušený pre jeho prípadnú nezákonnosť. Skutok (konanie popísané v personálnom rozkaze), bol vyhodnotený ako porušenie žalobcových povinností zvlášť hrubým spôsobom, čo vyplynulo z odôvodnenia personálneho rozkazu. Je teda jednoznačné, že žalobca si sám spôsobil skončenie svojho služobného pomeru, svoju nezamestnanosť, a s tým súvisiace ekonomické následky.

26. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom okresného súdu vo vzťahu k nárokom žalobcu pod bodom 5. a 6. žaloby - ušlý zisk, ktorý okresný súd považoval za fiktívny. Žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno tak, ako na to správne poukázal okresný súd. V prejednávanom spore uplatnil žalobca žalobou aj nárok na náhradu škody v podobe ušlého zisku (nárok číslo 5, 6 - bod 18. písm. B napadnutého rozhodnutia) z titulu nezákonného rozhodnutia o treste, ktorý nárok žalobcu okresný súd zamietol. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súdna prax je jednotná v tom, že „ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nepríde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa tak dalo očakávať s ohľadom na pravidelný chod vecí; ušlý zisk sa tak neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale stratou očakávaného prínosu; na vznik nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku nestačí iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, ale musí byť naisto preukázané, že pri pravidelnom behu vecí (t.j. nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu, respektíve vzniku škodnej udalosti; pri posudzovaní ušlého zisku teda nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, že pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku“ (dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje práve poškodeného - žalobcu); vznik nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku tak „musí byť podložený existujúcimi reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých je možné usudzovať, že škodná udalosť skutočne negatívne zasiahla do priebehu konkrétneho deja (pravidelného chodu vecí) vedúceho k určitému zisku; pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel; v prípade ušlého zisku, ide teda o ujmu už nastalú (vzniknutú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti“ (porovnaj, napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.09.2008, sp. zn. zo dňa 24.2.2016 a sp. zn. zo dňa 29.10. 2012 alebo uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28.4.2010, sp. zn. zo dňa 21.12.2009, sp. zn. zo dňa 21.6.2016 a sp. zn. zo dňa 29.3.2017; rovnako porovnaj, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 27.3.2012).

27. Taktiež správne okresný súd zamietol aj nárok žalobcu pod bodom 8 žaloby z titulu ušlého zisku , kde žalobca poukazoval na to, že sa nemohol zamestnať v uvedenom období pre nevymazanie záznamu z jeho registra trestov - z titulu nesprávneho úradného postupu. Okresný súd dôvodne poukázal na to, že žalobca v tomto smere ničím nepreukázal základ nároku, t.j. nesprávnosť úradného postupu. Pokiaľ mala nesprávnosť postupu spočívať v prieťahu v konaní, v ustanovení vyžaduje, aby bol dodržaný v uvedenom ustanovení popísaný postup. Sťažnosť žalobcu bola vyhodnotená ako nedôvodná, a preto nebol preukázaný základ nároku a okresnému súdu nezostalo iné ako uvedenú žalobu v tejto časti zamietnuť. Naviac žalobca v bode III.4 odôvodnenia svojho odvolania nešpecifikuje odvolacie dôvody a vo svojej argumentácii je formalistický a všeobecný, keď uvádza, že

namieta skutkové a právne závery napadnutého rozsudku týkajúce sa posúdenia jeho nárokov č. 5, 6 a č. 8 a svojej argumentácii plne poukazuje na ich odôvodnenie žalobe a podaní zo dňa 23.8 2021.

28. V bode III.5 odôvodnenia odvolania žalobca namieta posúdenie jeho nároku číslo 7 - náhrada trov obhajoby, ktoré žalobcovi vznikli v priebehu trestného konania. Okresný súd zamietol v tejto časti nárok žalobcu s tým, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ohľadom tohto nároku a nepreukázal ani jeho dôvodnosť. Žalobca nepreukázal, že uhradením trov obhajoby bola dotknutá jeho majetková sféra a nepreukázal ani ich účelnosť. Odvolací súd sa so záverom okresného súdu v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v bodoch 88. až 95. napadnutého rozsudku.

29. Žalobca v odvolaní vôbec nereaguje na vyslovené závery okresného súdu, ktoré mu vytýkajú neunesenie dôkazného bremena, len všeobecne odkazuje na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a tiež namieta, že by mu mali byť zaplatené trovy konania len vo výške "tarifnej“ odmeny. Aj podľa názoru odvolacieho súdu si žalobca v predmetnom konaní uplatnil nárok pod bodom 7., bez náležitého tvrdenia a s tým súvisiacej povinnosti predložiť na svoje tvrdenia aj dôkazy. Odvolací súd len dopĺňa, že sa rozhoduje v sporovom konaní, kde úspech či neúspech závisí predovšetkým od aktivity strán sporu. Nestačí len doložiť do spisu listiny bez preukázania čo mienil žalobca nimi preukázať. Tiež je potrebné preukázať ich účelnosť, ako aj to, že sa úhrada dotkla jeho majetkovej sféry.

30. Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalobcu vo vzťahu k účelnosti trov obhajoby a priznávanej tarifnej odmeny dodáva, že v súvislosti s náhradou trov konania ide o zásadu, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva, že sa uhrádzajú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil; pričom záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na svoju obranu v súdnom konaní vynaloží. V súvislosti s odmenou za zastupovanie advokátom platí, že aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene, pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene ( vyhlášky č. a vyhlášky č. , obdobne vyhlášky č. ). Podľa odvolacieho súdu v súlade s uvedenými zásadami niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému v prípade náhrady škody všetky náklady, ktoré vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu. Obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tomto zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne. Prijatý záver však žiadnym spôsobom neobmedzuje právo obvineného zvoliť si pre svoju obhajobu v trestnom konaní obhajcu, ale sa iba limituje právo poškodeného na náhradu účelne vynaložených nákladov v konaní. Túto požiadavku treba považovať za legitímnu, lebo niet dôvodu preto, aby ktokoľvek hradil náklady na odstránenie vadného stavu (zrušenie nezákonného rozhodnutia), ktoré neboli vynaložené dôvodne a účelne. Účelnosť vynaložených nákladov na trovy obhajoby znamená aj to, že štát nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom a poškodeným, ktoré niekoľkonásobne prevyšujú odmenu mimozmluvnú. Východiskom, čo treba považovať za účelne vynaložené náklady na trovy obhajoby, môže byť už zmienené pravidlo, podľa ktorého pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Podľa názoru odvolacieho súdu niet dôvodu, aby sa toto pravidlo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktorá náhrada sa priznáva proti štátu, keďže jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie, ak zástupcom je advokát. Tarifná odmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa totiž stanovuje podľa toho, či ide o obhajobu v trestnom konaní alebo zastupovanie v konaní o priestupkoch, a podľa počtu úkonov právnej pomoci (služby) odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej sadzby. Ide o kritériá, ktoré sú jasne určené, ktoré sú merateľné a predvídateľné. Určenie rozsahu náhrady škody podľa uvedených kritérií nepochybne prispieva aj k právnej istote účastníkov tohto právneho vzťahu. Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že nijako nespochybňuje právo advokáta a jeho klienta dohodnúť v zmluve o poskytnutí právnych služieb zmluvnú odmenu, ktorá môže byť vyššia, než je tarifná odmena. Tu sa iba zohľadňuje, že štát nemusí úhradu zvýšených nákladov vynaložených poškodeným znášať.

Napokon treba poznamenať, že ani výška paušálnej odmeny nebola zmysle vyhlášky č. neobmedzená, ale ju bolo možné určiť s prihliadnutím na predpokladanú vecnú a časovú náročnosť práce a na základnú sadzbu hodinovej odmeny do ( citovanej vyhlášky). Z uvedeného dôvodu námietka žalobcu je nedôvodná a odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj v tejto časti zo záverom okresného súdu, že žalobca nepreukázal dôvodnosť ním požadovaného nároku.

31. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentom žalobcu, že náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť titulom rozhodnutia o treste je "bez limitu“ ( zák. ). Odvolací súd poukazuje na to, že právo na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci ne o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného od polovice roku 2004. Stalo sa tak (okrem iného) s cieľom umožniť poškodeným dosiahnutie úplnej satisfakcie. Ustanovenie tohto zákona stanovilo povinnosť uhrádzať poškodenému nielen skutočnú škodu a ušlý zisk (), ale v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, ak ju nemožno uspokojiť inak (). Pre určenie jej výšky neboli pôvodne v zákone stanovené výslovne žiadne kritériá, tie boli doplnené až s účinnosťou od začiatku roku 2009. Súčasne bola zavedená v prípadoch zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o zatknutí, zadržaní, inom pozbavení osobnej slobody, väzbe, ako aj rozhodnutím o treste alebo ochrannom opatrení aj minimálna výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ().

32. Ustanovenie bolo však s účinnosťou od 01. januára 2013, , ktorým sa mení a dopĺňa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nahradené úplne novým ustanovením, ktoré, naopak, zaviedlo limitáciu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch hornou hranicou pre všetky prípady. Toto ustanovenie je v rovnakom znení účinné dosiaľ: „výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu“. Týmto osobitným predpisom je podľa o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Limitácia výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom tak bola určená ako 50-násobok minimálnej mzdy.

33. Vzhľadom na už citované jednotné právne názory vyjadrené v rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalobcu je aj v tejto časti nedôvodné.

34. Odvolací súd pre úplnosť uvádza nasledovný prehľad rozhodovacej činnosti v otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy na základe zákona číslo

35. V rozhodnutí z 24. júla 2018 spisová značka sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či sa ustanovenie § 17 ods. 4 môže, respektíve nemôže vzťahovať na právne vzťahy založené pred 01. januárom 2013. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona číslo , nezmenili, neskôr nič, ani zákon číslo , ani zákon číslo . Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona číslo tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním už v nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva.

36. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 spisová značka najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napríklad pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním

zásahov do iných základných práv zaručených , mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví, či dokonca živote) bagatelizovať.

37. V rozhodnutí z 31. júla 2012 spisová značka najvyšší súd dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť, a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci v obdobných veciach; v tomto rozhodnutí poukázal na Nález Ústavného súdu z 06. decembra 2006, spisová značka , a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike.

38. Rovnako v rozhodnutí z 30. septembra 2013 spisová značka najvyšší súd dospel k záveru, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon číslo , v zmysle, ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50 násobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške 10 násobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia, v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

39. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva, náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napríklad Tolstoj Miloslavski v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Publico – Comunicacáo Social, S.A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv, musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napríklad. Iltalehti a Karkuvaara v. Fínsko).

40. V novších rozhodnutiach spisová značka , spisová značka najvyšší súd vyslovil, že :... právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy, a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch, a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených . Uvedený prístup nepopiera princíp úplného odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. z 13.12.2022).

41. Správne potom okresný súd žalobu žalobcu zamietol ohľadom nároku pod bodom C, nárok č. 9, 10 - náhrada nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia o vznesení obvinenia a z titulu nezákonného rozhodnutia o treste, keď bolo preukázané, že žalovaný z uvedených titulov žalobcu odškodnil v rámci predbežného prerokovania náhrady škody žalobcu spolu v sume 24.000 EUR, t. j. v maximálnej možnej výške v súvislosti zo znením ust. a 13 Uvedenú sumu aj odvolací súd považoval za zodpovedajúcu závažnosti nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca utrpel a ktorú preukázal.

42. Podľa súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

43. V priebehu odvolacieho konania žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 11. apríla 2023 navrhol, aby odvolací súd podľa ustanovenia , podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a to zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalobca uviedol , že: „pred SD EÚ ju je potrebné posúdiť"..... súlad limitácie rozsahu náhrady škody - nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva Únie vo vzťahu k vo vzťahu k zásade efektivity, kedy podmienky dané prakticky znemožňujú žalobcovi výkon práv, ktoré mu priznáva právny poriadok Únie, konkrétne kedy limitácia rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v Slovenskej republike upravená zákonom číslo sťažuje a prakticky znemožňuje výkon uvedeného práva plynúceho žalobcovi z práva Únie“. Ďalej žalobca uviedol, že: „Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom z 11.10.2018, vyslovil, že „....., ak súd poslednej inštancie v prípade, že skúmané ustanovenie európskeho práva nemožno považovať za celkom jasné (acte clair), alebo judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie za objasnené v dostatočnej miere (acte éclairé), nepoloží Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku zameranú na správnu interpretáciu tohto ustanovenia, poruší základné právo strán konania na súdnu ochranu a na zákonného sudcu, respektíve ich právo na spravodlivé súdne konanie“. Odvolací súd konštatuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ, ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenia konania podľa , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod na prerušenie konania.

44. Vychádzajúc z ustanovenia je súd, ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci, povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj "ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

45. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j., že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových a právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potencionálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

46. Uvedenú otázku nastolenú žalobcom považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Názor okresného súdu vyslovený v rozhodnutí je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu, ako aj najvyšších súdnych autorít . Z uvedeného dôvodu je, teda, otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore. Uvedená otázka nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru okresného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Preto otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potreby jednotného výkladu otázka nastolená odvolateľom nesmeruje. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou, acteé claire, ako aj s doktrínou, acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína, acte éclairé (konanie objasnené alebo konania už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína, acte clairé (konania jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

47. Podľa písmeno c) , odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

48. Podľa , proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.

49. Z citovaného ustanovenia zákona jasne vyplýva, že odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné len v prípade, ak to zákon pripúšťa. Kedy zákon pripúšťa odvolanie, je vymedzené v paragrafe 357 , kde sú taxatívne vypočítané prípady, kedy odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné. Podľa , odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa a . V prejednávanej veci okresný súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa . Dôvody pre prerušenie konania sú upravené v až 164. Prerušenie konania len z niektorých z nich zakladá prípustnosť odvolania. Tieto prípady sú taxatívne vypočítané v , preto extenzívny výklad tohto zákonného ustanovenia, ktorý by umožňoval ich rozširovanie, nie je možný. Odvolací súd teda nemal inú možnosť, než odvolanie žalobcu proti tretiemu výroku napadnutého rozsudku odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

50. Odvolací súd vzhľadom na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie rozsudok okresného súdu potvrdil, a to aj v závislom výroku o trovách konania.

51. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením , , . V odvolacom konaní nemala žiadna zo strán úspech v súvislosti s podanými odvolaniami, preto odvolací súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

52. O veci senát krajského súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.

( )

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.