Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (54)I. ÚS 448/2016
PDF · 411.15 KB
No categories available
I. ÚS 448/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. augusta 2017
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny
Mochnáčovej o sťažnosti , ,
, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Bauer s. r. o., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. Richarda Bauera,
Dénešova 19, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, základných práv na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní a uznesením
sp. zn. 2 TdoV 6/2015 z 31. marca 2016, ako aj namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a označených práv
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 6 To 10/2014 a jeho uznesením z 23. októbra 2014, ako aj postupom
Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. BB-4 T/4/2014 a jeho rozsudkom z 15. mája 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj základné právo
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 TdoV 6/2015 a jeho uznesením z 31. marca 2016 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 6/2015
z 31. marca 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia
v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú j e
Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Richarda
Bauera, Dénešova 19, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. júna 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou napadol
v záhlaví tohto rozhodnutia uvedené postupy a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a tiež rozsudok Špecializovaného trestného súdu,
pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom namieta porušenie svojho základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) tým, že po doručení
jeho dovolania nerozhodoval senát najvyššieho súdu, ktorému bola vec po podaní dovolania
náhodným výberom pridelená, v pôvodnom zložení, ale už senát v inom zložení, keďže
počas konania došlo k účelovej zmene zloženia dovolacieho senátu bez zákonného dôvodu
[v dôsledku mimoriadneho zasadnutia Sudcovskej rady najvyššieho súdu (ďalej len
,,sudcovská rada“)] 18. augusta 2015 a následnej zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdu
na rok 2015), a to iba pod tlakom vonkajších okolností, po medializovanej kauze vyslovenia
neústavnosti a nezákonnosti inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
podliehajúcej ministrovi vnútra Slovenskej republiky, jedným zo senátov najvyššieho súdu,
kde napadlo aj dovolanie sťažovateľa. V dovolaní sťažovateľ namietal, že trestné stíhanie
jeho osoby bolo v celom rozsahu založené na dôkazoch zabezpečených a vykonaných
v počiatočnej fáze trestného konania nezákonným a nelegitímnym orgánom verejnej moci
závislým od výkonnej moci, teda nebolo vykonané v súlade s požiadavkami nezávislého
zákonného vyšetrovania zakotvenými v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Najvyšší súd sa v uznesení o dovolaní účinne a zákonným spôsobom nezaoberal
a nevysporiadal s jeho námietkami a dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku. Z už uvedených dôvodov považuje sťažovateľ rozsudok
špecializovaného trestného súdu, ako aj uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho
a dovolacieho súdu za nespravodlivé, arbitrárne a svojvoľné rozhodnutia.
3. Sťažovateľ v alternatívnom petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že jeho práva podľa ústavy, listiny a dohovoru označené v záhlaví tohto
rozhodnutia postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 6/2015
a jeho uznesením z 31. marca 2016 porušené boli, zrušil predmetné uznesenie najvyššieho
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. žiadal vysloviť porušenie aj základného práva
podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a už označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru postupom
najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 10/2014 a jeho uznesením
z 23. októbra 2014, ako aj postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. BB-4 T/4/2014 a jeho rozsudkom z 15. mája 2014, uznesenie najvyššieho súdu
a rozsudok špecializovaného trestného súdu žiadal zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie. Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 500 000 €
a zaplatenia trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
4. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016 sťažnosť sťažovateľa
predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 448/2016-27 ju prijal na ďalšie konanie.
5. Ústavný súd si vyžiadal relevantné listinné podklady (kópie zápisnice
z mimoriadneho zasadnutia sudcovskej rady najvyššieho súdu konaného 18. augusta 2015
sp. zn. SRns 74/2015, rozvrhu práce najvyššieho súdu sp. zn. Spr 1188/2014
z 11. decembra 2014 a opatrenia č. 6, ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce najvyššieho
súdu, ako aj kópie rovnomenného opatrenia č. 7, č. 8, č. 9, č. 10, č. 11, č. 12, č. 13, č. 14,
č. 15, čl. 16, č. 17, č. 18 a č. 19), doručil sťažnosť najvyššiemu súdu, ktorého zároveň
vyzval, aby sa k sťažnosti vyjadril.
6. Najvyšší súd prostredníctvom svojej predsedníčky k sťažnosti uviedol:
«Podanú sťažnosť považujem za opodstatnenú z hľadiska porušenia práva na
zákonného sudcu.
Ku takému porušeniu však nedošlo opatrením číslo 11, ktorým sa zmenil Rozvrh
práce Najvyššieho súdu... od 1. septembra 2015, pričom sa zmenilo aj zloženie senátu
2 TdoV (do ktorého bola dotknutá vec pridelená náhodným výberom 9. júna 2015, kedy
bolo dovolanie obv. predložené najvyššiemu súdu Špecializovaným
trestným súdom).
Podľa prechodného ustanovenia k vyššie označenému opatreniu č. 11 (písm. g) –
znenie poznámky č. 8) „Veci, ktoré napadli senátom do 1. septembra 2015, dokončia senáty
v pôvodnom zložení; to neplatí, ak“... (výnimky, z ktorých je v tejto veci aktuálne neskoršie
úmrtie JUDr. Karabína). „Na zastupovanie predsedov senátov alebo členov senátu a na
doplnenie neúplných senátov sa v takom prípade použijú ustanovenia rozvrhu práce
v doterajšom znení.“ (čo je aktuálne pre členov senátu 2 TdoV, ktorí vo veci rozhodovali
o odvolaní a sú teda z rozhodovania o dovolaní zo zákona vylúčení).
Zmena rozvrhu práce teda vychádza z nezmeneného zloženia senátu pri prerokovaní
vecí, ktoré už boli pred dotknutou zmenou senátu pridelené – vychádza teda zo zachovania
práva na zákonného sudcu a z nutnosti, aby vec prejednal a rozhodol zákonný sudca
(senát).
Ku vyššie uvedeným ustanoveniam je potrebné doplniť znenie poznámky č. 1
v osobitnej časti – trestnoprávne kolégium, ktoré nebolo v priebehu zmien ku rozvrhu práce
najvyššieho súdu v roku 2015 dotknuté:
„1. Ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu alebo člena senátu TdoV alebo ak je senát
TdoV z rôznych dôvodov neúplný, doplnenie senátu vykoná riadiaci predseda senátu
výberom spomedzi náhradných členov senátu podľa poradia v akom sú v prehľade o zložení
senátu uvedení. Ak nie je možné takto senát doplniť, postupuje sa podľa všeobecnej časti
rozvrhu práce.“.
Z uvedeného vyplývajú tieto závery:
Ku chybe došlo pri zostavovaní senátu predsedníčkou senátu. Táto mala na
zostavenie senátu použiť rozvrh práce, resp. prehľad o zložení senátu 2 TdoV v znení
účinnom v čase nápadu (teda pridelenia) veci do senátu 2 TdoV, to znm. v znení účinnom
k 9. júnu 2015, a nie v znení účinnom v čase, keď podľa opatrenia o určení termínu
neverejného zasadnutia (v pripojenom zbernom spise) tento termín určovala, teda v znení
účinnom ku 21. marcu 2016.
Pri zostavovaní senátu mali byť zo senátu 2 TdoV vylúčení jeho členovia, ktorí sú
(boli) zároveň členmi trojčlenného senátu 6T a ktorí rozhodovali o odvolaní proti rozsudku
Špecializovaného trestného súdu v predmetnej veci pod sp. zn. 6 To 10/2014,
a to 23. októbra 2014 (sú z rozhodovania vylúčení podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku).
Ide o sudcov JUDr. Petra Hatalu, a JUDr. Daniela Hudáka (tretím členom senátu bol
JUDr. Štefan Michálik). Následne došlo aj k úmrtiu JUDr. Milana Karabína
(31. augusta 2015).
Senát mal byť pri určovaní termínu neverejného zasadnutia, resp. na účel
rozhodovania o dovolaní určený v zložení podľa prehľadu o zložení senátu v znení účinnom
ku 9. júnu 2015, upravenom podľa poznámky č. 8 v osobitnej časti rozvrhu práce –
trestnoprávne kolégium v znení účinnom od 1. septembra 2015 a poznámky č. 1, ktorá
ostala zmenami rozvrhu práce nedotknutá.
Členmi senátu teda mali byť určení podľa poradia stálych členov a náhradníkov,
s vynechaním JUDr. Milana Karabína, JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka, títo
sudcovia:
JUDr. Jana Serbová
JUDr. Gabriela Šimonová
JUDr. Štefan Harabin
JUDr. Viliam Dohňanský
JUDr. Pavol Farkaš
V tejto časti je teda ústavná sťažnosť dôvodná (základné právo na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), čo v dôsledku právnych účinkov
vyvolaných takým porušením znamená, že sa najvyšší súd nebude vyjadrovať ku ďalším
námietkam, ktoré sú obsahom podanej sťažnosti, vychádzajúc pritom z princípu
sebaobmedzenia a zdržanlivosti, ktorý zdôrazňuje pre svoje vlastné rozhodovanie (a teda
pre nami predpokladané rozhodnutie) samotný ústavný súd (m. m. PL. ÚS 3/09,
I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011, I. ÚS 302/2015).
Ak by však konajúci senát považoval napriek uvedenému za potrebné alebo vhodné,
na základe výzvy sa obratom vyjadríme.
V prílohe zasielame žiadané dokumenty, pričom úplné znenie Rozvrhu práce
najvyššieho súdu v znení účinnom ku jednotlivým kritickým dátumom je dostupné na
webovej stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk).
Súhlasíme s konaním o veci samej s upustením od verejného ústneho pojednávania.»
7. Sťažovateľ prostredníctvom svojho advokáta zotrval na dôvodoch podanej
sťažnosti a v jeho ostatnom podaní z 25. júla 2017 súhlasil s upustením od verejného
ústneho pojednávania. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v sume 998,74 €.
II.
PLATNÁ PRÁVNA ÚPRAVA
„Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.“ (čl. 46 ods. 1)
„Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“
(čl. 48 ods. 1)
„Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať
zmluvný záväzok.“ (čl. 17 ods. 2)
Listina základných práv a slobôd
„Každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.“ (čl. 36 ods. 1)
„Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu
ustanoví zákon.“ (čl. 38 ods. 1)
„Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný
dodržať zmluvný záväzok.“ (čl. 8 ods. 2)
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť
vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku
alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy
maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom
súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania
mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.“ (čl. 6 ods. 1)
Článkom 6 ods. 1 dohovoru sa zaručuje: 1. právo na súd, t. j. právo obrátiť sa na súd
s návrhom (žalobou) na vymoženie svojho subjektívneho práva, resp. v trestných veciach
právo, aby o vine a treste rozhodol výlučne súd; 2. právo na určitú kvalitu konania pred
súdom, ktorá sa zabezpečuje radom inštitucionálnych a procesných záruk. Práva priznané
čl. 6 ods. 1 sa navzájom prelínajú. Všetky dohromady vytvárajú právo na spravodlivý
proces, ktoré je vymedzované v desiatkach či skôr v stovkách rozhodnutí ESĽP.
V okolnostiach prípadu má zásadný význam, že zákonnosť súdu podľa názoru ESĽP musí
byť založená na jeho zložení (Case of Buscarini and Others v. San Marino [GC], sťažnosť
č. 24645/94; Academy Trading Ltd. and Others v. Greece, sťažnosť č. 30342/96;
Daktaras v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, ECHR 2000-X).
„Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať
účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili
osoby pri plnení úradných povinností.“ (čl. 13)
§ 371 ods. 1: „Dovolanie možno podať, ak
a) vo veci rozhodol nepríslušný súd
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového
stavu alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť
zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,
„Dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne
dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.“ [§ 382 písm. c)]
Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
„Zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol
určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej
veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa
rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte...“ (§ 3 ods. 3)
„Predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä
rozvrhom práce.“ [§ 49 písm. a)]
„Na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu,
ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný
kalendárny rok.“ (§ 50 ods. 1)
„Rozvrh práce obsahuje určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov
poverených vybavovaním agendy jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.“ [§ 50 ods. 2
písm. a)].
„Ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade
s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom
a notárom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených ministerstvom, tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania
pridelenia vecí.“ (§ 51 ods. 1)
„Náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny
prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade
a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému
bola vec pridelená,
b) zmeny v obsadení súdu sudcami,
c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a
d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo
veci vylúčený (§ 51 ods. 4)
8. V konaniach o sťažnostiach, ktorými sťažovateľ namietne viacnásobné porušenie
svojho práva alebo ktorými sťažovateľ namietne porušenie svojich viacerých základných
práv a slobôd, ústavný súd spravidla chráni ústavnosť postupom, pri ktorom po prvom
zistení namietnutého porušenia základného práva alebo slobody v ďalšom prieskume
vznesených námietok nepokračuje a nálezom rozhodne v prospech sťažovateľa. Takto
uskutočnenú ochranu ústavnosti vychádza zo zásady samo obmedzovania a zdržanlivosti
ústavného súdu a uskutočňuje sa v záujme efektívnosti ochrany ústavnosti v Slovenskej
republike. Tento spôsob ochrany ústavnosti je dostatočný v prevažnej väčšine prípadov.
Z uvedených dôvodov sa ústavný súd najskôr zaoberal námietkami sťažovateľa o porušení
základného práva na zákonného sudcu a po vyhovení sťažnosti v tejto časti (pozri časť
III odôvodnenia) sa už ďalšími dôvodmi podanej sťažnosti („že trestné stíhanie jeho osoby
bolo v celom rozsahu založené na dôkazoch zabezpečených a vykonaných v počiatočnej
fáze trestného konania nezákonným a nelegitímnym orgánom verejnej moci závislým
od výkonnej moci, teda nebolo vykonané v súlade s požiadavkami nezávislého zákonného
vyšetrovania zakotvenými“, pozri aj bod 2) už nezaoberal, keďže sa nimi bude najvyšší súd
opätovne zaoberať v ďalšom konaní (zásada subsidiarity).
III.
NAMIETNUTÉ PORUŠENIE ZÁKLADNÉHO PRÁVA NA ZÁKONNÉHO SUDCU
9. Podľa názoru ústavného súdu k ukráteniu sťažovateľom označeného základného
práva na súdnu ochranu nepochybne došlo kvôli odňatiu zákonnému sudcovi. Preto sa
ústavný súd neuspokojil iba so zistením porušenia základného práva na súdnu ochranu, ale
preskúmal aj sťažovateľovu námietku o porušení jeho základného práva na zákonného
sudcu.
10. Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu (bod 6) zákonnými sudcami pre rozhodnutie
o sťažovateľovom dovolaní bola JUDr. Jana Serbová, JUDr. Gabriela Šimonová,
JUDr. Štefan Harabin, JUDr. Viliam Dohňanský a JUDr. Pavol Farkaš. Ústavný súd z kópie
uznesenia o odmietnutí dovolania sp. zn. 2 TdoV 6/2015 z 31. marca 2016
zistil, že namiesto zákonných sudcov označených za zákonných sudcov (aj) predsedníčkou
najvyššieho súdu o sťažovateľovom dovolaní rozhodol senát v zložení JUDr. Jana Serbová,
JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Martin Piovartsy, JUDr. Pavol Farkaš a JUDr. Peter Szabo.
V päťčlennom senáte boli v takom prípade zo zákonných sudcov prítomní iba dvaja
sudcovia – JUDr. Jana Serbová a JUDr. Pavol Farkaš. Traja zákonní sudcovia –
JUDr. Gabriela Šimonová, JUDr. Štefan Harabin a JUDr. Viliam Dohňanský – boli
sťažovateľovi odňatí. Za takého stavu ani senát, ktorý o dovolaní rozhodoval, za nijakých
okolností nemožno hodnotiť ako zákonný senát. Ústavný súd poznamenáva, že v konaní
o sťažnosti ďalej zistil, že ani títo sudcovia nemali status zákonných sudcov podľa rozvrhu
práce najvyššieho súdu v znení účinnom v relevantnom čase. Ústavný súd nemôže
prehliadnuť, že rozvrh práce najvyššieho súdu, ktorý je určujúci pre identifikáciu zákonných
sudcov na najvyššom súde, je usporiadaný neprehľadne, s poznámkami a výnimkami, ktoré
zjavne kladú značné nároky vo fáze jeho aplikácie.
11. Skutkový stav v okolnostiach prípadu zahŕňa zmenu senátu najvyššieho súdu,
ktorá sa uskutočnila bez splnenia zákonom ustanovených podmienok opatrením č. 11
predsedníčky najvyššieho súdu, a následne ďalšiu individuálnu zmenu, ktorá spočívala
v tom, že o sťažovateľovom dovolaní rozhodoval iný, ad hoc generovaný senát vytvorený
v dôsledku subjektívnej chyby. Uvedená subjektívna (náhodná) chyba bola podľa názoru
ústavného súdu v okolnostiach prípadu sekundárna a pre porušenie ústavy podružná.
V okolnostiach prípadu má väčší význam porušenie základného práva na zákonného sudcu
spôsobené opatrením č. 11.
12. „Pojem zákonný sudca kladie určité problémy a boli proti nemu námietky už pri
tvorbe Listiny základných práv a slobôd, z ktorej ho prevzala ústava, a to jednak preto, že je
pojmovo vylúčené, aby zákon, norma všeobecnej povahy, mohol určiť jednotlivého
konkrétneho sudcu, ktorý má konkrétnu vec rozhodnúť, jednak preto, že je to norma
samozrejmá, a preto zbytočná. O ponechaní tohto princípu rozhodli historické zretele. Bol
namierený proti tzv. kabinetnej justícii a proti možnosti zmanipulovania justície
prideľovaním určitých vecí určitým sudcom. Tvorcovia listiny predpokladali, že rokovací
poriadok súdu a predovšetkým rozvrh práce súdu určí na dlhší čas každému sudcovi obsah
jeho práce a nebude možné, aby veci prideľoval sudcovi predseda súdu podľa hľadísk, ktoré
si sám zvolí. Podľa dôvodovej správy k listine teda v konečnom dôsledku nie zákon, ale
rozvrh práce, vnútorná norma súdu určuje, ktorý konkrétny sudca bude vec rozhodovať.“
(Repík, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : MANZ 1999, s. 99).
13. V nadväznosti na úpravu zavedenú čl. 38 ods. 1 listiny za zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy treba považovať sudcu, ktorý bol určený na prejednanie a rozhodovanie
veci v súlade s rozvrhom práce súdu, a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu
vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 14 a nasl. OSP alebo pre ďalšie dôvody
uvedené v § 2 ods. 2 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších
predpisov (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).
«Zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre funkciu
sudcu... Na určenie totožnosti zákonného sudcu právne významná je podmienka § 11
zákona č. 335/1991 Zb., podľa ktorej za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného
v súlade s rozvrhom práce. Výnimku tvorí len prípad, ktorý je upravený § 2 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku
pre okresné a krajské súdy v znení zákona č. 18/1993 Z. z. a č. 163/1995 Z. z. Citované
ustanovenie pod nadpisom „rozvrh práce“ uvádza: „Rozdelenie práce na súdoch sa určuje
na kalendárny rok rozvrhom práce, v rozvrhu práce sa určí aj zastupovanie sudcov.
V prípade dlhodobej neprítomnosti sudcu alebo výrazných rozdielov v pracovnom
vyťažení určí predseda súdu rozvrh presunu agendy do iného oddelenia. Opatrenie podľa
§ 2 ods. 2 citovanej vyhlášky vykonáva predseda súdu v súlade s určeným zastupovaním
v rozvrhu práce, pokiaľ zabezpečenie riadneho chodu súdu nevyžaduje iný prístup. Rovnako
sa postupuje aj v prípade vylúčenia sudcu.“ ... Predseda súdu nemôže na základe vlastnej
úvahy, vychádzajúc v ústrety niektorému účastníkovi konania, odňať vec zákonnému
sudcovi v rozpore so zákonom a prideliť ju inému bez uvedenia presného dôvodu...»
14. Rozvrh práce podľa právnych názorov ústavného súdu má kľúčový význam pre
uplatnenie práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom môže byť ľubovoľný sudca, ktorý
sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci. Podmienkou však musí byť, aby sa
vec pridelila v súlade s rozvrhom práce ustanoveným pre kalendárny rok, v ktorom sa vec
má prideliť podľa času doručenia žaloby na súd. Ak sa vec pridelí sudcovi podľa iného
rozvrhu práce, taký stav v zásade nemožno kvalifikovať ako splnenie podmienok pre
uplatnenie práva na zákonného sudcu. Túto podmienku možno vyvodiť z účelu práva na
zákonného sudcu. Účelom tohto základného práva je poskytnúť osobe, ktorá sa pred súdom
uchádza o ochranu svojho práva, záruku, že o jej spore o právo rozhodne nestranný sudca.
Prípadným manipuláciám pri prideľovaní veci na zabezpečenie nestrannosti sudcu slúži
princíp náhodného výberu sudcu, ktorý bude o veci konať a rozhodovať. Voľbou z rozvrhov
prác na niekoľko rokov sa zvyšuje pravdepodobnosť obmedzenia či popretia nestrannosti
sudcu ustanoveného za zákonného sudcu. Ak sa napríklad vec doručí súdu v jednom
kalendárnom roku a sudcovi sa pridelí v inom kalendárnom roku, pridelením veci podľa
rozvrhu práce na iný kalendárny rok sa vytvára možnosť manipulovať s vecou odložením jej
pridelenia „vhodnejšiemu sudcovi“, ako je ten, ktorý by mal dostať vec podľa rozvrhu práce
vypracovanom pre rok doručenia žaloby. Vytvára sa dokonca aj príležitosť pre zámerné
úpravy budúceho rozvrhu práce tak, aby sa konkrétny sudca stal zákonným sudcom pre
danú žalobu. Nie je podstatná štatistická pravdepodobnosť, s ktorou sa spája hrozba
prípravy zámerne upravených rozvrhov práce pre rok, v ktorom sa pridelí žaloba doručená
súdu. Už sama možnosť nastania takého stavu je dostatočná na to, aby sa v záujme
zachovania princípu náhodného výberu sudcu uprednostnilo určenie zákonného sudcu podľa
rozvrhu práce na kalendárny rok, v ktorom bola vec predložená súdu na rozhodnutie.
Ak sudca určený podľa rozvrhu práce na kalendárny rok, v ktorom vec došla súdu, je
zákonným sudcom, potom sudca určený podľa iného rozvrhu práce v zásade nie je
zákonným sudcom.
15. Veľa sporov nerozhoduje jeden sudca, ale senát zložený zo sudcov. V takom
prípade sa pojem „zákonný sudca“ nesmie vysvetľovať doslovne, ale extenzívne. Zákonným
sudcom je každý sudca pridelený do daného senátu.
Podľa ústavného súdu: „Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať
len senát zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci.
Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia
senátu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli zmenení bez splnenia
zákonných predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce
ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene
v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo
dochádzať v zásade výnimočne.“ (III. ÚS 212/2011).
16. Ústavný súd v súvislosti s uplatnením práva na zákonného sudcu odmietol
možnosť, že toto právo zaručuje viac ako iba právo na „zákonný senát“, teda na jedného
zo sudcov senátu, ktorému sa vec pridelila.
„Z tvrdení navrhovateľa vyplýva, že obsahom práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy by malo byť aj právo na referujúceho sudcu alebo referujúceho člena senátu...
Hoci možno do určitej miery súhlasiť s názorom navrhovateľa, že referujúci člen
senátu má nepopierateľne dôležitý význam pre priebeh konania a rozhodovanie vo veci,
jeho tvrdenia o tom, že právne stanovisko referujúceho sudcu tvorí základ pre rozhodovanie,
výrazne ovplyvňuje konečné rozhodnutie, pričom ostatní členovia senátu sa na výsledky
jeho štúdia spisu vo veľkej miere spoliehajú a vychádzajú z nich (čo všetko má byť
argumentom pre záver, že zásada pevného prideľovania súdnej agendy a vylúčenia výberu
sudcov ad hoc sa musí týkať aj referujúceho člena senátu), sú však značne diskutabilné,
a nie rozhodujúce.
Rozhodujúcimi skutočnosťami sú zásady rovnakého plnenia základných
sudcovských povinností všetkých členov senátu v konaní a pri rozhodovaní vecí, rovnosť
ich hlasov pri rozhodovaní a potreba väčšiny hlasov na prijatie rozhodnutia. Právne
stanovisko referujúceho člena senátu preto nemusí byť nutne základom pre rozhodnutie
(môže byť prehlasovaný).
Funkcia referujúceho sudcu priamo súvisí s deľbou a organizáciou práce v senáte,
s náležitým výkonom spravodlivosti, a nie s právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy. Člen príslušného senátu je zákonným sudcom účastníka konania bez ohľadu na to, či
je zároveň aj sudcom referujúcim... Pridelením veci v senáte na prípravu tomu alebo onému
referujúcemu členovi senátu nemôže totiž dôjsť k odňatiu účastníkovi konania jeho
zákonného sudcu.“ (III. ÚS 31/2001).
17. Vo vzťahu ku konkrétnej osobe ako „personálnemu substrátu“ práva na
zákonného sudcu prichádza do úvahy kritérium času pred pridelením veci a po pridelení
veci. Do pridelenia veci ktorákoľvek fyzická osoba, ktorá „spĺňa zákonom určené
predpoklady na výkon funkcie sudcu, bola natrvalo alebo dočasne pridelená na výkon
funkcie k určitému súdu, jej funkcia nezanikla a bola určená v súlade s rozvrhom práce
súdu“, je zákonným sudcom. Inak povedané, do pridelenia veci sú rovnocennými
zákonnými sudcami všetci sudcovia z množiny sudcov na vecne a miestne príslušnom súde.
Po pridelení veci sa stav mení. Zákonným sudcom sa stáva individualizovaná konkrétna
osoba ‒sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie. Odňať pridelenú vec jednému
sudcovi a dať ju rozhodovať inému sudcovi možno iba zákonom ustanoveným postupom
po splnení zákonom určených podmienok pre odňatie veci. Typickým príkladom môže byť
vylúčenie sudcu podľa § 49 až § 58 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov. Iná výmena sudcu nepredstavuje zmenu v osobe, ktorá je v súlade
so zákonom. Má povahu porušenia základného práva „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“.
18. Základné právo na zákonného sudcu sa týka všetkých inštancií všeobecného
súdnictva. V prípade najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je obmedzené zákonom na tie
situácie, keď je dovolanie podľa zákona možné. Toto obmedzenie nie je relevantné
v okolnostiach prípadu. Trestný poriadok sťažovateľovi priznal právo na dovolanie
a sťažovateľ právo na dovolanie uplatnil. Na preskúmanie ním podaného dovolania boli
z radov sudcov najvyššieho súdu určení sudcovia v zákonom ustanovenom počtom sudcov.
Títo sudcovia sa stali zákonnými sudcami sťažovateľa.
19. Z rozvrhu práce najvyššieho súdu pre rok 2015 (ďalej aj „rozvrh práce“) v znení
opatrenia najvyššieho súdu č. 6 z 29. apríla 2015 sp. zn. Spr. 499/2015, ktorým sa mení
a dopĺňa rozvrh práce na rok 2015 (ďalej aj „opatrenie č. 6“) platného a účinného ku dňu
podania dovolania vyplýva, že sťažovateľovo dovolanie napadlo do päťčlenného
dovolacieho senátu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 2 TdoV (ďalej aj „senát 2
TdoV“) v zložení senátu:
1. JUDr. Jana Serbová ‒predsedníčka senátu
2. JUDr. Gabriela Šimonová ‒stála členka senátu/predsedníčka senátu
3. JUDr. Milan Karabin ‒stály člen senátu/predseda senátu
4. JUDr. Štefan Harabin ‒stály člen senátu/predseda senátu
5. JUDr. Peter Hatala ‒stály člen senátu/predseda senátu.
Opatrením č. 11 sa súčinnosťou od 1. septembra 2015 zmenilo zloženie päťčlenného
senátu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 2 TdoV, ktorý rozhodoval o dovolaní
sťažovateľa, a to v tomto obsadení:
1. JUDr. Milan Karabín ‒predseda senátu
2. JUDr. Jana Serbová ‒predsedníčka senátu
3. JUDr. Peter Hatala ‒stály člen senátu/predseda senátu
4. JUDr. Juraj Kliment ‒stály člen senátu/predseda senátu
5. JUDr. Martin Piovartsy ‒stály člen senátu/predseda senátu.
20. Ďalšie zmeny v zložení senátu 2 TdoV najvyššieho súdu do rozhodnutia
o dovolaní sťažovateľa 31. marca 2016 nastali pri jeho členoch JUDr. Milan Karabin, ktorý
zomrel 31. augusta 2015, a JUDr. Peter Hatala, ktorých nahradili sudcovia trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu JUDr. Pavol Farkaš a JUDr. Peter Szabo, pričom tieto zmeny boli
vykonané aj na podklade opatrenia č. 13 z 10. septembra 2015 sp. zn. Spr. 1083/2015,
ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2015 súčinnosťou
k 11. septembru 2015 (ďalej aj „opatrenie č. 13“).
Dvaja členovia senátu 2 TdoV najvyššieho súdu, ktorý rozhodol
uznesením o dovolaní 31. marca 2016, a to JUDr. Juraj Kliment – člen senátu, JUDr. Martin
Piovartsy ‒člen senátu, nielen že neboli v čase nápadu dovolania do senátu 2 TdoV jeho
predsedami alebo stálymi členmi, ale neboli dokonca ani jeho náhradníkmi a boli
na podklade vtedy platného rozvrhu práce zaradení do úplne iných senátov trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu, a síce aj do senátu l TdoV (ďalej aj „senát l TdoV“), a to
JUDr. Juraj Kliment ako náhradný člen/predseda tohto senátu a JUDr. Martin Piovartsy ako
stály člen senátu/predseda tohto senátu.
21. V opatreniach nie sú uvedené príčiny, pre ktoré boli tieto zmeny vykonané.
Predsedníčka najvyššieho súdu sa vo svojom vyjadrení pre ústavný súd zmienila o opatrení
č. 11, ale nevysvetlila príčinu, ktorá ju viedla k zásahu do zloženia senátov najvyššieho
súdu. Ústavný súd za tohto stavu priznal relevanciu dôvodom, ktoré predsedníčka
najvyššieho súdu uviedla členom sudcovskej rady na jej zasadnutí podľa zápisnice
z mimoriadneho zasadnutia sudcovskej rady z 18. augusta 2016. V zápisnici sú uvedené
tieto vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu v poradí, v akom ich predniesla:
- „... predsedníčka súdu uviedla, že popiera akékoľvek politické nadiktovanie zmien
rozvrhu práce. Senát 1T nie je zrušený, zostáva len neobsadený. Uviedla, že má zámer
posilniť trestnoprávne kolégium, najprv vypíše výberové konanie na funkciu predsedu
senátu a následne výberové konanie na neobsadené miesta sudcov. Poukázala na to, že
terčom výsmechu sú vyjadrenia JUDr. Harabina pre médiá.“
- „... predsedníčka súdu NS SR poukázala na to, že rozhodnutia senátu 1T vyvolali
obavu a kritiku verejnosti. Preto zvolala kolégium na prijatie zjednocujúceho stanoviska.
Predseda kolégia kolégium nezvolal, lebo reagoval, že vo veci nie je potrebné zjednocujúce
stanovisko z dôvodu, že je vyriešená vec s poukazom na rozhodnutia ESĽP.“
- „... predsedníčka súdu uviedla, že k tejto zmene pristúpila pre reakcie verejnosti za
posledné obdobie, ktoré znižujú dôveru v súdnu moc, ktorá je dôležitá pre riadne fungujúci
právny štát, čo bolo signálom, že bolo niečo so senátom 1T robiť. Interpretácie
JUDr. Harabina v médiách boli nevhodné.“
22. Ústavný súd tieto dôvody nemôže akceptovať ako dôvody súladné s účelom
a obsahom základného práva na zákonného sudcu, ktoré sa v okolnostiach prípadu zaručuje
sťažovateľovi podľa ním označených prameňov ústavného práva Slovenskej republiky.
Ochrana základného práva na zákonného sudcu plní účel základného práva, dokiaľ
subjektu práva zaručuje, že o jeho spore bude rozhodovať a rozhodne sudca, ktorý spĺňa
podmienky pre pridelenie veci na rozhodnutie v právnom postavení sudcu určeného
na rozhodnutie danej záležitosti. Obsahom základného práva na zákonného sudcu je aj
ochrana pred neústavnými zmenami zákonného sudcu po pridelení veci na rozhodnutie,
ktorá zahŕňa celé konanie až do jej skončenia na danom stupni súdnictva. Zmena v osobe
zákonného sudcu po pridelení veci nie je vylúčená, no musí sa udiať jedine v súlade
so zákonom ustanovenými podmienkami a pri dodržaní zákonom ustanoveného postupu.
23. V okolnostiach prípadu sťažovateľ dostal svojich zákonných sudcov pre
rozhodovanie v dovolacom konaní. Po pridelení jeho veci zákonným sudcom najvyšší súd
v zastúpení jej predsedníčkou zmenil sudcov ustanovených pre rozhodnutie
o sťažovateľovom dovolaní. Až títo sudcovia o sťažovateľovom dovolaní rozhodli. Odňatie
veci zákonným sudcom sa neudialo v súlade s podmienkami, ktoré zákon určuje pre zmenu
v osobe zákonného sudcu, pričom vec nebola odňatá jednému zo zákonných sudcov
zákonného senátu, ale postihla viac zákonných sudcov. Jediný zo zákonných sudcov –
JUDr. Milan Karabin – počas dovolacieho konania zomrel, a preto prestal byť zákonným
sudcom zo zákonných príčin. Ostatní zákonní sudcovia neprestali byť zákonnými sudcami
de iure, stratili status zákonných sudcov de facto v dôsledku so zákonom nezlučiteľného,
a preto svojvoľného nahradenia.
24. Najvyšší súd v zastúpení svojou predsedníčkou pristúpil k zmene sudcov
konajúcich o sťažovateľovom dovolaní z dôvodu, že „Interpretácie JUDr. Harabina
v médiách boli nevhodné,“ a ,,pre reakcie verejnosti za posledné obdobie, ktoré znižujú
dôveru v súdnu moc... čo bolo signálom, že bolo treba niečo so senátom 1T robiť“.
Kritika činnosti súdov pri zachovaní určitých pravidiel, predovšetkým pri zachovaní
autority súdnej moci, sa pokladá za súčasť ochrany slobody prejavu podľa čl. 10 dohovoru
(The Sunday Times Case, séria A, č. 30; Case of Prager and Oberschlick v. Austria, séria A,
č. 313; Case of Feldek v. Slovakia, sťažnosť č. 29032/95, etc.), aj za súčasť slobody
prejavu, tak ako ju chráni čl. 26 ústavy (II. ÚS 261/01, II. ÚS 152/2008). Táto okolnosť
neznamená právo na bezmedznú a bezdôvodnú kritiku súdov, lebo legitímnosť slobody
prejavu predurčuje požiadavka zachovania spravodlivej rovnováhy medzi uplatnením
slobody prejavu kritikou súdnej moci a nezávislosťou súdnictva.
25. Kontrola orgánov verejnej moci prostredníctvom verejnej mienky a jej
inštitucionálneho zabezpečenia masmédiami je významným prvkom riadneho fungovania
demokratickej formy vlády v štáte. Kontrola verejnou mienkou má osobitný význam pre
zachovanie riadnej činnosti súdnej moci v materiálnom právnom štáte, lebo iba po
prostredníctvom fungujúcej verejnej mienky možno bez narušenia nezávislosti súdov
zachovať kontrolu nad činnosťou súdov a ich dodržovaním platného právneho poriadku
(Drgonec, J. Independence Under Control – The Road For the Judiciary of 21st Century. In:
Segado, F.F. (ed.): The Spanish Constitution in the European Constitutional Context.
Madrid, Dykinson 2003, s. 2097 – 2131).
Nespokojnosť verejnosti s postupom a rozhodnutím súdu v konkrétnej veci môže byť
prejavom úplne dôvodného nesúhlasu, no rovnako dobre môže byť aj výsledkom celkom
nedôvodného a nesprávneho hodnotenia dôsledne zákonného konania súdu. S verejnou
mienkou možno manipulovať. Verejnosť môžu zavádzať štátne orgány podávajúce
informácie o svojej činnosti aj masmédiá. Sama nevôľa verejnosti, nedostatok jej priazne
a porozumenia pre konkrétne súdne rozhodnutie a či pre konkrétnych sudcov nemôže byť
ospravedlnením pre zásahy do súdnej moci či do právneho postavenia sudcov, pre ignoráciu
nezávislosti súdnej moci vyvodzovaním zodpovednosti proti sudcom a súdom z dôvodu
nespokojnosti verejnosti, ale ani ktoréhokoľvek iného orgánu verejnej moci, so súdnym
rozhodnutím.
26. Ak sudca porušuje zákon, nerešpektuje práva účastníkov konania a spreneveruje
sa úlohe súdnej moci v spoločnosti, môže to byť príčina pre odvolanie sudcu z
rozhodovania o konkrétnej veci či dokonca pre skončenie jeho pôsobenia vo funkcii sudcu,
no môže sa tak udiať jedine po splnení všetkých podmienok určených zákonom a spôsobom
určeným zákonom. Sudca môže byť postihnutý sankciou za nenáležité uplatnenie súdnej
moci buď v disciplinárnom konaní, alebo dokonca podľa ustanovení Trestného zákona,
predovšetkým za zneužitie zverenej verejnej moci. Ak sa nespĺňajú zákonom určené
podmienky pre začatie zákonom ustanoveného postihu sudcu za chyby, ktorých sa dopustil
pri výkone funkcie sudcu, sudcu nemožno potrestať. Zhodné platí v prípadoch, keď sa
splnia podmienky pre začatie konania o uplatnení sudcovskej zodpovednosti, no konanie sa
neskončí právoplatným rozhodnutím o vine sudcu.
V okolnostiach prípadu v rozhodnom čase nedošlo k podaniu návrhu na začatie
disciplinárneho konania proti sudcom sťažovateľovho zákonného senátu ani nebol daný
orgánom činným v trestnom konaní návrh, aby proti sudcom sťažovateľovho zákonného
senátu začali trestné stíhanie. Bez právneho základu došlo k zmene zákonného senátu, ktorý
v inej veci o príbuznej záležitosti rozhodol spôsobom, s ktorým nesúhlasili niektorí
sudcovia, ani nevyvolalo porozumenie u niektorých členov vlády Slovenskej republiky,
v časti masmédií a časti verejnej mienky.
27. Nedodržanie zákonom ustanovených podmienok výmeny zákonných sudcov
v okolnostiach prípadu má za následok, že ochrana, akú sťažovateľovi priznáva čl. 48 ods. 1
ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, bola porušená. V koncepcii čl. 6 dohovoru došlo k porušeniu
čl. 6 ods. 1, lebo súd mal vo svojich radoch sudcov, ktorí neboli zákonnými sudcami podľa
vnútroštátneho práva.
ĎALŠIE NÁROKY UPLATNENÉ SŤAŽOVATEĽOM
IV.
Namietnuté porušenie ochrany osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
28. Sťažovateľ namietol porušenie ochrany svojej osobnej slobody podľa čl. 17
ods. 2 ústavy. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ namietol porušenie svojich ďalších
základných práv (práva na súdnu ochranu aj práva na rozhodnutie svojej veci zákonným
sudcom) paralelne podľa dvoch prameňov ústavného práva zaručujúcich v Slovenskej
republike označené základné práva, a to podľa ústavy a zároveň aj podľa listiny, ktorá je
v Slovenskej republike prameňom ústavného práva podľa čl. 152 ods. 1 ústavy.
Ustanovenie čl. 17 ods. 2 ústavy rovnako má paralelnú normu v ustanovení čl. 8
ods. 1 listiny, no v jej prípade sťažovateľ nevzniesol námietku o porušení čl. 8 ods. 1.
Ústavný súd pokladá za významné upozorniť na túto okolnosť, lebo ona indikuje rozdiel
v kvalite prípravy ústavnej sťažnosti z hľadiska uplatnených námietok.
29. Porušenie čl. 17 ods. 2 ústavy je namietnuté výrazne menej dôkladne ako
porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny.
Sťažovateľ sa zmieňuje o porušení čl. 17 ods. 2 ústavy bez toho, aby odôvodnil, ako a prečo
došlo v jeho veci k porušeniu ustanovenia čl. 17 ods. 2 ústavy.
30. Zákonom ustanovenou náležitosťou každého návrh na konanie pred ústavným
súdom je okrem iného „odôvodnenie návrhu“ [§ 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)]. Z hľadiska zákonom ustanovených náležitostí predložená sťažnosť
splnila podmienky dané zákonom v rozsahu námietok o porušení základného práva
na súdnu ochranu a základného práva na rozhodovanie o veci zákonným sudcom,
no nesplnila podmienky určené zákonom pre námietku o porušení ochrany osobnej slobody
sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto preskúmal sťažnosť v merite veci
v rozsahu námietok o porušení ustanovení chrániacich sťažovateľove ústavné práva
na súdnu ochranu a na rozhodnutie veci zákonným sudcom a nekonal o námietke porušenia
V.
Námietka porušenia čl. 13 dohovoru
31. Sťažovateľ v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru uplatnil aj právo na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, avšak neuviedol skutkové okolnosti a právne
argumenty v prospech svojej požiadavky na poskytnutie ochrany podľa čl. 13 dohovoru.
Ochrana priznaná čl. 13 dohovoru náleží osobe, ktorá nedosiahla ochranu svojich
ľudských práv a slobôd priznaných dohovorom pred vnútroštátnymi orgánmi. To nie je
právne postavenie, v ktorom by sa ocitol sťažovateľ, pretože ústavný súd poskytol ochranu
sťažovateľovým základným právam a slobodám, aké mu v okolnostiach prípadu zaručuje
ústava, ako aj právam a slobodám, ktoré mu v okolnostiach prípadu zaručuje dohovor.
Za tohto stavu ústavný súd zastáva názor, že právo na ochranu podľa čl. 13 sťažovateľ
uplatnil predčasne, a v čase, keď ju uplatnil, bezdôvodne.
VI.
Primeraná finančná náhrada
32. Sťažovateľ uplatnil právo na finančné zadosťučinenie v sume 500 000 € z dôvodu
hrubého nezákonného a protiústavného postupu porušovateľov, ktorí ho svojimi
rozhodnutiami zbavili osobnej slobody a vystavili pocitom nespravodlivosti, právnej
neistoty, bezmocnosti, bezprávia, keďže nekonali v súlade so záujmami spravodlivosti
a v rozpore s ním označenými právami, ktorých porušenie namieta.
33. Sťažovateľovi podľa jeho názoru v priamej súvislosti s odopieraním poskytnutia
spravodlivosti vznikla a vzniká sústavne nemajetková ujma spočívajúca najmä v pocitoch
totálnej neistoty a bezmocnosti z nezákonného odsúdenia, pričom tento stav mohol napraviť
už porušovateľ v 2. rade, a to ihneď po podaní obžaloby. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ
ústavný súd žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to s cieľom
dovŕšenia ochrany označených práv v posudzovanom prípade, pretože je toho názoru, že
v namietanom konaní k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje nielen vyslovenie
porušenia, ale aj primeranú náhradu.
34. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušila,
aj primerané finančné zadosťučinenie, ktoré má povahu náhrady nemajetkovej ujmy
vyjadrenej v peniazoch. Právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré ústava priznáva
čl. 127 ods. 3, nie je zhodné s odškodnením, s náhradou či už za skutočnú škodu alebo
za ušlý zisk. Jazykovým výkladom možno vyvodiť, že „primerané finančné zadosťučinenie“
znamená zadosťučinenie, ktoré sa poskytne v peniazoch a vo výške, ktorá je primeraná.
„... z povahy veci finančné zadosťučinenie môže smerovať jednak ku kompenzácii
nemajetkovej ujmy, ale aj k (čiastočnej) kompenzácii majetkovej ujmy spôsobenej
sťažovateľovi napadnutým rozhodnutím.“ (I. ÚS 397/2014). Primeranosť spočíva
v nastolení spravodlivej rovnováhy medzi poškodeným záujmom a protiprávnym
správaním. S prihliadnutím na to, že ide o primerané finančné zadosťučinenie, ktorá sa má
poskytnúť podľa výslovnej úpravy ústavy, možno vyvodiť, že hodnotou, na ktorej vznikla
ujma, má byť základné právo alebo sloboda, a že protiprávne správanie možno stotožniť
so správaním odporujúcim ústave. Vznik právne významného dôvodu na odškodnenie
nevylučuje, že za to isté správanie sa prizná aj primerané finančné zadosťučinenie. Naopak,
ak právo na odškodné podľa právnej úpravy nevznikne, nie je tým vylúčená možnosť
poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia. Primerané finančné zadosťučinenie je
sankciou, ktorú ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti po vlastnej úvahe môže uložiť
orgánu verejnej moci, ktorý vo svojej činnosti nedbá o dodržovanie ústavného práva.
35. Právo na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia nie je absolútne.
Osoba, ktorej základné právo alebo sloboda bolo porušené, nemá vždy nárok
na kompenzáciu primeraným finančným zadosťučinením. Priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy
predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už
možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne
uvedením do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02). Primerané finančné zadosťučinenie má
povahu sekundárnej kompenzácie, lebo povahu zadosťučinenia má samo rozhodnutie
ústavného súdu o porušení základného práva alebo slobody; kompenzačný charakter má aj
príkaz vydaný ústavným súdom podľa druhej vety čl. 127 ods. 2 ústavy (III. ÚS 58/02).
36. Ústavný súd môže účastníkovi konania o sťažnosti priznať primerané finančné
zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, ale nemôže mu priznať odškodné z dôvodu
zodpovednosti za porušenie ustanovení súkromnoprávnych predpisov (predovšetkým
Občiansky zákonník, Obchodný zákonník) ani za porušenie čl. 46 ods. 3 ústavy alebo
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
37. V okolnostiach prípadu sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom dosiahol
rozhodnutie, ktorým ústavný súd v jeho veci zjednal nápravu, určil najvyššiemu súdu
povinnosť ďalej konať o sťažovateľovej veci, pričom v ďalšom konaní je najvyšší súd
viazaný právnym názorom ústavného súdu. V dôsledku toho niet dôvodu na priznanie
sekundárnej kompenzácie sťažovateľovi.
38. Zároveň nemožno prehliadnuť formálne nedostatky v spôsobe, akým sťažovateľ
uplatnil právo na sekundárnu kompenzáciu. Sťažovateľ zdanlivo, verbálne, uplatnil právo
na finančné zadosťučinenie, no obsahom jeho požiadavky v skutočnosti je uplatnenie
odškodného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podstatu požiadavky
vyjadruje sťažovateľova zmienka o tom, že mu vznikla a vzniká sústavne nemajetková
ujma, ako aj požiadavka o náhradu pol milióna eur, ktorá mnohonásobne presahuje peňažné
čiastky, aké sa v Slovenskej republike priznávajú za ústavným súdom zistené porušenie
základného práva alebo slobody. S prihliadnutím na všetky okolnosti ústavný súd odkazuje
sťažovateľa na uplatnenie jeho prípadných práv podľa zákona č. 514/2003 Z. z. pred vecne
a miestne príslušným okresným súdom.
VII.
Rozhodnutie o trovách konania
39. Podľa § 36 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré
vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho (odsek 1). Ústavný súd
môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy
(odsek 2).
40. Sťažovateľ požiadal ústavný súd o priznanie úhrady trov konania z dôvodu
svojho právneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom. V rámci podanej
sťažnosti si sťažovateľ uplatnil náhradu trov v sume 363,79 €, ktorá pozostávala z dvoch
úkonov právnej služby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia vrátane porady s klientom
a vypracovanie a podanie sťažnosti). V ostatnom podaní z 25. júla 2017 si sťažovateľ
uplatnil z rovnakého titulu už sumu 1 712,13 €, ktorá nad rámec pôvodných nákladov
predstavovala vypracovanie stanoviska z 26. septembra 2016 a 25. júla 2017, ďalšie porady
so sťažovateľom, nazretie do spisu, cestovné a stratu času.
41. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v rozsahu ním
uplatnenej náhrady v rámci podanej sťažnosti, keďže ostatné sťažovateľom neskôr
uplatnené náklady (pozri bod 40) nepovažoval ústavný súd za účelné a efektívne vo vzťahu
k právnej podstate podanej sťažnosti a samotnému meritórnemu rozhodovaniu ústavného
súdu. V priznanom rozsahu advokát vykonal dva úkony právnej služby roku 2016. Za jeden
úkon vykonaný v roku 2016 prislúcha odmena v sume 143 €, t. j. za dva úkony ide o 286 €.
Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 8,58 €) + DPH vo výške 20 % tvorí
náhrada trov právnej služby advokátom sumu 363,79 € vypočítanú podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
VIII.
Alternatívny petit
42. Sťažovateľ v alternatívnej časti navrhovaného petitu rovnako namietal porušenie
označených práv postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, resp.
špecializovaného súdu. V tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel (výrok 4) pre
nedostatok svojej právomoci, pretože argumentácia sťažovateľa v tejto časti bude po zrušení
rozhodnutia dovolacieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie predmetom dovolacieho
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017