Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 448/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. augusta 2017

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny

Mochnáčovej o sťažnosti , ,

, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Bauer s. r. o., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. Richarda Bauera,

Dénešova 19, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd, základných práv na zákonného sudcu podľa Slovenskej

republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní a uznesením

sp. zn. z 31. marca 2016, ako aj namietaného porušenia jeho základného

práva podľa a označených práv

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. októbra 2014, ako aj postupom

Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica v konaní vedenom

pod sp. zn. BB-4 a jeho rozsudkom z 15. mája 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj základné právo

na zákonného sudcu podľa a Listiny

základných práv a slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. marca 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia

v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú j e

Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Richarda

Bauera, Dénešova 19, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. júna 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou napadol

v záhlaví tohto rozhodnutia uvedené postupy a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a tiež rozsudok Špecializovaného trestného súdu,

pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom namieta porušenie svojho základného práva

na zákonného sudcu podľa (ďalej len „“)

a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) tým, že po doručení

jeho dovolania nerozhodoval senát najvyššieho súdu, ktorému bola vec po podaní dovolania

náhodným výberom pridelená, v pôvodnom zložení, ale už senát v inom zložení, keďže

počas konania došlo k účelovej zmene zloženia dovolacieho senátu bez zákonného dôvodu

[v dôsledku mimoriadneho zasadnutia Sudcovskej rady najvyššieho súdu (ďalej len

,,sudcovská rada“)] 18. augusta 2015 a následnej zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdu

na rok 2015), a to iba pod tlakom vonkajších okolností, po medializovanej kauze vyslovenia

neústavnosti a nezákonnosti inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

podliehajúcej ministrovi vnútra Slovenskej republiky, jedným zo senátov najvyššieho súdu,

kde napadlo aj dovolanie sťažovateľa. V dovolaní sťažovateľ namietal, že trestné stíhanie

jeho osoby bolo v celom rozsahu založené na dôkazoch zabezpečených a vykonaných

v počiatočnej fáze trestného konania nezákonným a nelegitímnym orgánom verejnej moci

závislým od výkonnej moci, teda nebolo vykonané v súlade s požiadavkami nezávislého

zákonného vyšetrovania zakotvenými v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Najvyšší súd sa v uznesení o dovolaní účinne a zákonným spôsobom nezaoberal

a nevysporiadal s jeho námietkami a dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. g)

. Z už uvedených dôvodov považuje sťažovateľ rozsudok

špecializovaného trestného súdu, ako aj uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho

a dovolacieho súdu za nespravodlivé, arbitrárne a svojvoľné rozhodnutia.

3. Sťažovateľ v alternatívnom petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že jeho práva podľa , listiny a dohovoru označené v záhlaví tohto

rozhodnutia postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. marca 2016 porušené boli, zrušil predmetné uznesenie najvyššieho

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. žiadal vysloviť porušenie aj základného práva

podľa a už označených práv podľa , listiny a dohovoru postupom

najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. októbra 2014, ako aj postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. BB-4 a jeho rozsudkom z 15. mája 2014, uznesenie najvyššieho súdu

a rozsudok špecializovaného trestného súdu žiadal zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie. Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 500 000 €

a zaplatenia trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

4. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016 sťažnosť sťažovateľa

predbežne prerokoval a uznesením č. k. -27 ju prijal na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd si vyžiadal relevantné listinné podklady (kópie zápisnice

z mimoriadneho zasadnutia sudcovskej rady najvyššieho súdu konaného 18. augusta 2015

sp. zn. , rozvrhu práce najvyššieho súdu sp. zn. Spr 1188/2014

z 11. decembra 2014 a opatrenia č. 6, ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce najvyššieho

súdu, ako aj kópie rovnomenného opatrenia č. 7, č. 8, č. 9, č. 10, č. 11, č. 12, č. 13, č. 14,

č. 15, čl. 16, č. 17, č. 18 a č. 19), doručil sťažnosť najvyššiemu súdu, ktorého zároveň

vyzval, aby sa k sťažnosti vyjadril.

6. Najvyšší súd prostredníctvom svojej predsedníčky k sťažnosti uviedol:

«Podanú sťažnosť považujem za opodstatnenú z hľadiska porušenia práva na

zákonného sudcu.

Ku takému porušeniu však nedošlo opatrením číslo 11, ktorým sa zmenil Rozvrh

práce Najvyššieho súdu... od 1. septembra 2015, pričom sa zmenilo aj zloženie senátu

2 TdoV (do ktorého bola dotknutá vec pridelená náhodným výberom 9. júna 2015, kedy

bolo dovolanie obv. predložené najvyššiemu súdu Špecializovaným

trestným súdom).

Podľa prechodného ustanovenia k vyššie označenému opatreniu č. 11 (písm. g) –

znenie poznámky č. 8) „Veci, ktoré napadli senátom do 1. septembra 2015, dokončia senáty

v pôvodnom zložení; to neplatí, ak“... (výnimky, z ktorých je v tejto veci aktuálne neskoršie

úmrtie JUDr. Karabína). „Na zastupovanie predsedov senátov alebo členov senátu a na

doplnenie neúplných senátov sa v takom prípade použijú ustanovenia rozvrhu práce

v doterajšom znení.“ (čo je aktuálne pre členov senátu 2 TdoV, ktorí vo veci rozhodovali

o odvolaní a sú teda z rozhodovania o dovolaní zo zákona vylúčení).

Zmena rozvrhu práce teda vychádza z nezmeneného zloženia senátu pri prerokovaní

vecí, ktoré už boli pred dotknutou zmenou senátu pridelené – vychádza teda zo zachovania

práva na zákonného sudcu a z nutnosti, aby vec prejednal a rozhodol zákonný sudca

(senát).

Ku vyššie uvedeným ustanoveniam je potrebné doplniť znenie poznámky č. 1

v osobitnej časti – trestnoprávne kolégium, ktoré nebolo v priebehu zmien ku rozvrhu práce

najvyššieho súdu v roku 2015 dotknuté:

„1. Ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu alebo člena senátu TdoV alebo ak je senát

TdoV z rôznych dôvodov neúplný, doplnenie senátu vykoná riadiaci predseda senátu

výberom spomedzi náhradných členov senátu podľa poradia v akom sú v prehľade o zložení

senátu uvedení. Ak nie je možné takto senát doplniť, postupuje sa podľa všeobecnej časti

rozvrhu práce.“.

Z uvedeného vyplývajú tieto závery:

Ku chybe došlo pri zostavovaní senátu predsedníčkou senátu. Táto mala na

zostavenie senátu použiť rozvrh práce, resp. prehľad o zložení senátu 2 TdoV v znení

účinnom v čase nápadu (teda pridelenia) veci do senátu 2 TdoV, to znm. v znení účinnom

k 9. júnu 2015, a nie v znení účinnom v čase, keď podľa opatrenia o určení termínu

neverejného zasadnutia (v pripojenom zbernom spise) tento termín určovala, teda v znení

účinnom ku 21. marcu 2016.

Pri zostavovaní senátu mali byť zo senátu 2 TdoV vylúčení jeho členovia, ktorí sú

(boli) zároveň členmi trojčlenného senátu 6T a ktorí rozhodovali o odvolaní proti rozsudku

Špecializovaného trestného súdu v predmetnej veci pod sp. zn. ,

a to 23. októbra 2014 (sú z rozhodovania vylúčení podľa ).

Ide o sudcov JUDr. Petra Hatalu, a JUDr. Daniela Hudáka (tretím členom senátu bol

JUDr. Štefan Michálik). Následne došlo aj k úmrtiu JUDr. Milana Karabína

(31. augusta 2015).

Senát mal byť pri určovaní termínu neverejného zasadnutia, resp. na účel

rozhodovania o dovolaní určený v zložení podľa prehľadu o zložení senátu v znení účinnom

ku 9. júnu 2015, upravenom podľa poznámky č. 8 v osobitnej časti rozvrhu práce –

trestnoprávne kolégium v znení účinnom od 1. septembra 2015 a poznámky č. 1, ktorá

ostala zmenami rozvrhu práce nedotknutá.

Členmi senátu teda mali byť určení podľa poradia stálych členov a náhradníkov,

s vynechaním JUDr. Milana Karabína, JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka, títo

sudcovia:

JUDr. Jana Serbová

JUDr. Gabriela Šimonová

JUDr. Štefan Harabin

JUDr. Viliam Dohňanský

JUDr. Pavol Farkaš

V tejto časti je teda ústavná sťažnosť dôvodná (základné právo na zákonného sudcu

podľa ), čo v dôsledku právnych účinkov

vyvolaných takým porušením znamená, že sa najvyšší súd nebude vyjadrovať ku ďalším

námietkam, ktoré sú obsahom podanej sťažnosti, vychádzajúc pritom z princípu

sebaobmedzenia a zdržanlivosti, ktorý zdôrazňuje pre svoje vlastné rozhodovanie (a teda

pre nami predpokladané rozhodnutie) samotný ústavný súd (m. m. ,

, , ).

Ak by však konajúci senát považoval napriek uvedenému za potrebné alebo vhodné,

na základe výzvy sa obratom vyjadríme.

V prílohe zasielame žiadané dokumenty, pričom úplné znenie Rozvrhu práce

najvyššieho súdu v znení účinnom ku jednotlivým kritickým dátumom je dostupné na

webovej stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk).

Súhlasíme s konaním o veci samej s upustením od verejného ústneho pojednávania.»

7. Sťažovateľ prostredníctvom svojho advokáta zotrval na dôvodoch podanej

sťažnosti a v jeho ostatnom podaní z 25. júla 2017 súhlasil s upustením od verejného

ústneho pojednávania. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v sume 998,74 €.

II.

PLATNÁ PRÁVNA ÚPRAVA

„Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.“ (čl. 46 ods. 1)

„Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“

(čl. 48 ods. 1)

„Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať

zmluvný záväzok.“ (čl. 17 ods. 2)

Listina základných práv a slobôd

„Každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.“ (čl. 36 ods. 1)

„Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu

ustanoví zákon.“ (čl. 38 ods. 1)

„Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný

dodržať zmluvný záväzok.“ (čl. 8 ods. 2)

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku

alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy

maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom

súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania

mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.“ (čl. 6 ods. 1)

Článkom 6 ods. 1 dohovoru sa zaručuje: 1. právo na súd, t. j. právo obrátiť sa na súd

s návrhom (žalobou) na vymoženie svojho subjektívneho práva, resp. v trestných veciach

právo, aby o vine a treste rozhodol výlučne súd; 2. právo na určitú kvalitu konania pred

súdom, ktorá sa zabezpečuje radom inštitucionálnych a procesných záruk. Práva priznané

čl. 6 ods. 1 sa navzájom prelínajú. Všetky dohromady vytvárajú právo na spravodlivý

proces, ktoré je vymedzované v desiatkach či skôr v stovkách rozhodnutí ESĽP.

V okolnostiach prípadu má zásadný význam, že zákonnosť súdu podľa názoru ESĽP musí

byť založená na jeho zložení (Case of Buscarini and Others v. San Marino [GC], sťažnosť

č. 24645/94; Academy Trading Ltd. and Others v. Greece, sťažnosť č. 30342/96;

Daktaras v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, ECHR 2000-X).

„Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať

účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili

osoby pri plnení úradných povinností.“ (čl. 13)

§ 371 ods. 1: „Dovolanie možno podať, ak

a) vo veci rozhodol nepríslušný súd

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového

stavu alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť

zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,

„Dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne

dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.“ [§ 382 písm. c)]

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

„Zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol

určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej

veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa

rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte...“ (§ 3 ods. 3)

„Predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä

rozvrhom práce.“ [§ 49 písm. a)]

„Na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu,

ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný

kalendárny rok.“ (§ 50 ods. 1)

„Rozvrh práce obsahuje určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov

poverených vybavovaním agendy jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.“ [§ 50 ods. 2

písm. a)].

„Ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade

s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom

a notárom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových

prostriedkov schválených ministerstvom, tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania

pridelenia vecí.“ (§ 51 ods. 1)

„Náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových

prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny

prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému

bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo

veci vylúčený (§ 51 ods. 4)

8. V konaniach o sťažnostiach, ktorými sťažovateľ namietne viacnásobné porušenie

svojho práva alebo ktorými sťažovateľ namietne porušenie svojich viacerých základných

práv a slobôd, ústavný súd spravidla chráni ústavnosť postupom, pri ktorom po prvom

zistení namietnutého porušenia základného práva alebo slobody v ďalšom prieskume

vznesených námietok nepokračuje a nálezom rozhodne v prospech sťažovateľa. Takto

uskutočnenú ochranu ústavnosti vychádza zo zásady samo obmedzovania a zdržanlivosti

ústavného súdu a uskutočňuje sa v záujme efektívnosti ochrany ústavnosti v Slovenskej

republike. Tento spôsob ochrany ústavnosti je dostatočný v prevažnej väčšine prípadov.

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd najskôr zaoberal námietkami sťažovateľa o porušení

základného práva na zákonného sudcu a po vyhovení sťažnosti v tejto časti (pozri časť

III odôvodnenia) sa už ďalšími dôvodmi podanej sťažnosti („že trestné stíhanie jeho osoby

bolo v celom rozsahu založené na dôkazoch zabezpečených a vykonaných v počiatočnej

fáze trestného konania nezákonným a nelegitímnym orgánom verejnej moci závislým

od výkonnej moci, teda nebolo vykonané v súlade s požiadavkami nezávislého zákonného

vyšetrovania zakotvenými“, pozri aj bod 2) už nezaoberal, keďže sa nimi bude najvyšší súd

opätovne zaoberať v ďalšom konaní (zásada subsidiarity).

III.

NAMIETNUTÉ PORUŠENIE ZÁKLADNÉHO PRÁVA NA ZÁKONNÉHO SUDCU

9. Podľa názoru ústavného súdu k ukráteniu sťažovateľom označeného základného

práva na súdnu ochranu nepochybne došlo kvôli odňatiu zákonnému sudcovi. Preto sa

ústavný súd neuspokojil iba so zistením porušenia základného práva na súdnu ochranu, ale

preskúmal aj sťažovateľovu námietku o porušení jeho základného práva na zákonného

sudcu.

10. Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu (bod 6) zákonnými sudcami pre rozhodnutie

o sťažovateľovom dovolaní bola JUDr. Jana Serbová, JUDr. Gabriela Šimonová,

JUDr. Štefan Harabin, JUDr. Viliam Dohňanský a JUDr. Pavol Farkaš. Ústavný súd z kópie

uznesenia o odmietnutí dovolania sp. zn. z 31. marca 2016

zistil, že namiesto zákonných sudcov označených za zákonných sudcov (aj) predsedníčkou

najvyššieho súdu o sťažovateľovom dovolaní rozhodol senát v zložení JUDr. Jana Serbová,

JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Martin Piovartsy, JUDr. Pavol Farkaš a JUDr. Peter Szabo.

V päťčlennom senáte boli v takom prípade zo zákonných sudcov prítomní iba dvaja

sudcovia – JUDr. Jana Serbová a JUDr. Pavol Farkaš. Traja zákonní sudcovia –

JUDr. Gabriela Šimonová, JUDr. Štefan Harabin a JUDr. Viliam Dohňanský – boli

sťažovateľovi odňatí. Za takého stavu ani senát, ktorý o dovolaní rozhodoval, za nijakých

okolností nemožno hodnotiť ako zákonný senát. Ústavný súd poznamenáva, že v konaní

o sťažnosti ďalej zistil, že ani títo sudcovia nemali status zákonných sudcov podľa rozvrhu

práce najvyššieho súdu v znení účinnom v relevantnom čase. Ústavný súd nemôže

prehliadnuť, že rozvrh práce najvyššieho súdu, ktorý je určujúci pre identifikáciu zákonných

sudcov na najvyššom súde, je usporiadaný neprehľadne, s poznámkami a výnimkami, ktoré

zjavne kladú značné nároky vo fáze jeho aplikácie.

11. Skutkový stav v okolnostiach prípadu zahŕňa zmenu senátu najvyššieho súdu,

ktorá sa uskutočnila bez splnenia zákonom ustanovených podmienok opatrením č. 11

predsedníčky najvyššieho súdu, a následne ďalšiu individuálnu zmenu, ktorá spočívala

v tom, že o sťažovateľovom dovolaní rozhodoval iný, ad hoc generovaný senát vytvorený

v dôsledku subjektívnej chyby. Uvedená subjektívna (náhodná) chyba bola podľa názoru

ústavného súdu v okolnostiach prípadu sekundárna a pre porušenie podružná.

V okolnostiach prípadu má väčší význam porušenie základného práva na zákonného sudcu

spôsobené opatrením č. 11.

12. „Pojem zákonný sudca kladie určité problémy a boli proti nemu námietky už pri

tvorbe Listiny základných práv a slobôd, z ktorej ho prevzala , a to jednak preto, že je

pojmovo vylúčené, aby zákon, norma všeobecnej povahy, mohol určiť jednotlivého

konkrétneho sudcu, ktorý má konkrétnu vec rozhodnúť, jednak preto, že je to norma

samozrejmá, a preto zbytočná. O ponechaní tohto princípu rozhodli historické zretele. Bol

namierený proti tzv. kabinetnej justícii a proti možnosti zmanipulovania justície

prideľovaním určitých vecí určitým sudcom. Tvorcovia listiny predpokladali, že rokovací

poriadok súdu a predovšetkým rozvrh práce súdu určí na dlhší čas každému sudcovi obsah

jeho práce a nebude možné, aby veci prideľoval sudcovi predseda súdu podľa hľadísk, ktoré

si sám zvolí. Podľa dôvodovej správy k listine teda v konečnom dôsledku nie zákon, ale

rozvrh práce, vnútorná norma súdu určuje, ktorý konkrétny sudca bude vec rozhodovať.“

(Repík, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : MANZ 1999, s. 99).

13. V nadväznosti na úpravu zavedenú čl. 38 ods. 1 listiny za zákonného sudcu podľa

treba považovať sudcu, ktorý bol určený na prejednanie a rozhodovanie

veci v súlade s rozvrhom práce súdu, a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu

vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle a nasl. alebo pre ďalšie dôvody

uvedené v § 2 ods. 2 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších

predpisov (, ).

«Zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre funkciu

sudcu... Na určenie totožnosti zákonného sudcu právne významná je podmienka § 11

, podľa ktorej za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného

v súlade s rozvrhom práce. Výnimku tvorí len prípad, ktorý je upravený § 2 ods. 2 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom poriadku

pre okresné a krajské súdy v znení a č. Citované

ustanovenie pod nadpisom „rozvrh práce“ uvádza: „Rozdelenie práce na súdoch sa určuje

na kalendárny rok rozvrhom práce, v rozvrhu práce sa určí aj zastupovanie sudcov.

V prípade dlhodobej neprítomnosti sudcu alebo výrazných rozdielov v pracovnom

vyťažení určí predseda súdu rozvrh presunu agendy do iného oddelenia. Opatrenie podľa

§ 2 ods. 2 citovanej vyhlášky vykonáva predseda súdu v súlade s určeným zastupovaním

v rozvrhu práce, pokiaľ zabezpečenie riadneho chodu súdu nevyžaduje iný prístup. Rovnako

sa postupuje aj v prípade vylúčenia sudcu.“ ... Predseda súdu nemôže na základe vlastnej

úvahy, vychádzajúc v ústrety niektorému účastníkovi konania, odňať vec zákonnému

sudcovi v rozpore so zákonom a prideliť ju inému bez uvedenia presného dôvodu...»

().

14. Rozvrh práce podľa právnych názorov ústavného súdu má kľúčový význam pre

uplatnenie práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom môže byť ľubovoľný sudca, ktorý

sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci. Podmienkou však musí byť, aby sa

vec pridelila v súlade s rozvrhom práce ustanoveným pre kalendárny rok, v ktorom sa vec

má prideliť podľa času doručenia žaloby na súd. Ak sa vec pridelí sudcovi podľa iného

rozvrhu práce, taký stav v zásade nemožno kvalifikovať ako splnenie podmienok pre

uplatnenie práva na zákonného sudcu. Túto podmienku možno vyvodiť z účelu práva na

zákonného sudcu. Účelom tohto základného práva je poskytnúť osobe, ktorá sa pred súdom

uchádza o ochranu svojho práva, záruku, že o jej spore o právo rozhodne nestranný sudca.

Prípadným manipuláciám pri prideľovaní veci na zabezpečenie nestrannosti sudcu slúži

princíp náhodného výberu sudcu, ktorý bude o veci konať a rozhodovať. Voľbou z rozvrhov

prác na niekoľko rokov sa zvyšuje pravdepodobnosť obmedzenia či popretia nestrannosti

sudcu ustanoveného za zákonného sudcu. Ak sa napríklad vec doručí súdu v jednom

kalendárnom roku a sudcovi sa pridelí v inom kalendárnom roku, pridelením veci podľa

rozvrhu práce na iný kalendárny rok sa vytvára možnosť manipulovať s vecou odložením jej

pridelenia „vhodnejšiemu sudcovi“, ako je ten, ktorý by mal dostať vec podľa rozvrhu práce

vypracovanom pre rok doručenia žaloby. Vytvára sa dokonca aj príležitosť pre zámerné

úpravy budúceho rozvrhu práce tak, aby sa konkrétny sudca stal zákonným sudcom pre

danú žalobu. Nie je podstatná štatistická pravdepodobnosť, s ktorou sa spája hrozba

prípravy zámerne upravených rozvrhov práce pre rok, v ktorom sa pridelí žaloba doručená

súdu. Už sama možnosť nastania takého stavu je dostatočná na to, aby sa v záujme

zachovania princípu náhodného výberu sudcu uprednostnilo určenie zákonného sudcu podľa

rozvrhu práce na kalendárny rok, v ktorom bola vec predložená súdu na rozhodnutie.

Ak sudca určený podľa rozvrhu práce na kalendárny rok, v ktorom vec došla súdu, je

zákonným sudcom, potom sudca určený podľa iného rozvrhu práce v zásade nie je

zákonným sudcom.

15. Veľa sporov nerozhoduje jeden sudca, ale senát zložený zo sudcov. V takom

prípade sa pojem „zákonný sudca“ nesmie vysvetľovať doslovne, ale extenzívne. Zákonným

sudcom je každý sudca pridelený do daného senátu.

Podľa ústavného súdu: „Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať

len senát zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci.

Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na

zákonného sudcu podľa , nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia

senátu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli zmenení bez splnenia

zákonných predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce

ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene

v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo

dochádzať v zásade výnimočne.“ ().

16. Ústavný súd v súvislosti s uplatnením práva na zákonného sudcu odmietol

možnosť, že toto právo zaručuje viac ako iba právo na „zákonný senát“, teda na jedného

zo sudcov senátu, ktorému sa vec pridelila.

„Z tvrdení navrhovateľa vyplýva, že obsahom práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 by malo byť aj právo na referujúceho sudcu alebo referujúceho člena senátu...

Hoci možno do určitej miery súhlasiť s názorom navrhovateľa, že referujúci člen

senátu má nepopierateľne dôležitý význam pre priebeh konania a rozhodovanie vo veci,

jeho tvrdenia o tom, že právne stanovisko referujúceho sudcu tvorí základ pre rozhodovanie,

výrazne ovplyvňuje konečné rozhodnutie, pričom ostatní členovia senátu sa na výsledky

jeho štúdia spisu vo veľkej miere spoliehajú a vychádzajú z nich (čo všetko má byť

argumentom pre záver, že zásada pevného prideľovania súdnej agendy a vylúčenia výberu

sudcov ad hoc sa musí týkať aj referujúceho člena senátu), sú však značne diskutabilné,

a nie rozhodujúce.

Rozhodujúcimi skutočnosťami sú zásady rovnakého plnenia základných

sudcovských povinností všetkých členov senátu v konaní a pri rozhodovaní vecí, rovnosť

ich hlasov pri rozhodovaní a potreba väčšiny hlasov na prijatie rozhodnutia. Právne

stanovisko referujúceho člena senátu preto nemusí byť nutne základom pre rozhodnutie

(môže byť prehlasovaný).

Funkcia referujúceho sudcu priamo súvisí s deľbou a organizáciou práce v senáte,

s náležitým výkonom spravodlivosti, a nie s právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

. Člen príslušného senátu je zákonným sudcom účastníka konania bez ohľadu na to, či

je zároveň aj sudcom referujúcim... Pridelením veci v senáte na prípravu tomu alebo onému

referujúcemu členovi senátu nemôže totiž dôjsť k odňatiu účastníkovi konania jeho

zákonného sudcu.“ ().

17. Vo vzťahu ku konkrétnej osobe ako „personálnemu substrátu“ práva na

zákonného sudcu prichádza do úvahy kritérium času pred pridelením veci a po pridelení

veci. Do pridelenia veci ktorákoľvek fyzická osoba, ktorá „spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon funkcie sudcu, bola natrvalo alebo dočasne pridelená na výkon

funkcie k určitému súdu, jej funkcia nezanikla a bola určená v súlade s rozvrhom práce

súdu“, je zákonným sudcom. Inak povedané, do pridelenia veci sú rovnocennými

zákonnými sudcami všetci sudcovia z množiny sudcov na vecne a miestne príslušnom súde.

Po pridelení veci sa stav mení. Zákonným sudcom sa stáva individualizovaná konkrétna

osoba ‒sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie. Odňať pridelenú vec jednému

sudcovi a dať ju rozhodovať inému sudcovi možno iba zákonom ustanoveným postupom

po splnení zákonom určených podmienok pre odňatie veci. Typickým príkladom môže byť

vylúčenie sudcu podľa až v znení

neskorších predpisov. Iná výmena sudcu nepredstavuje zmenu v osobe, ktorá je v súlade

so zákonom. Má povahu porušenia základného práva „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“.

18. Základné právo na zákonného sudcu sa týka všetkých inštancií všeobecného

súdnictva. V prípade najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je obmedzené zákonom na tie

situácie, keď je dovolanie podľa zákona možné. Toto obmedzenie nie je relevantné

v okolnostiach prípadu. sťažovateľovi priznal právo na dovolanie

a sťažovateľ právo na dovolanie uplatnil. Na preskúmanie ním podaného dovolania boli

z radov sudcov najvyššieho súdu určení sudcovia v zákonom ustanovenom počtom sudcov.

Títo sudcovia sa stali zákonnými sudcami sťažovateľa.

19. Z rozvrhu práce najvyššieho súdu pre rok 2015 (ďalej aj „rozvrh práce“) v znení

opatrenia najvyššieho súdu č. 6 z 29. apríla 2015 sp. zn. Spr. 499/2015, ktorým sa mení

a dopĺňa rozvrh práce na rok 2015 (ďalej aj „opatrenie č. 6“) platného a účinného ku dňu

podania dovolania vyplýva, že sťažovateľovo dovolanie napadlo do päťčlenného

dovolacieho senátu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 2 TdoV (ďalej aj „senát 2

TdoV“) v zložení senátu:

1. JUDr. Jana Serbová ‒predsedníčka senátu

2. JUDr. Gabriela Šimonová ‒stála členka senátu/predsedníčka senátu

3. JUDr. Milan Karabin ‒stály člen senátu/predseda senátu

4. JUDr. Štefan Harabin ‒stály člen senátu/predseda senátu

5. JUDr. Peter Hatala ‒stály člen senátu/predseda senátu.

Opatrením č. 11 sa súčinnosťou od 1. septembra 2015 zmenilo zloženie päťčlenného

senátu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 2 TdoV, ktorý rozhodoval o dovolaní

sťažovateľa, a to v tomto obsadení:

1. JUDr. Milan Karabín ‒predseda senátu

2. JUDr. Jana Serbová ‒predsedníčka senátu

3. JUDr. Peter Hatala ‒stály člen senátu/predseda senátu

4. JUDr. Juraj Kliment ‒stály člen senátu/predseda senátu

5. JUDr. Martin Piovartsy ‒stály člen senátu/predseda senátu.

20. Ďalšie zmeny v zložení senátu 2 TdoV najvyššieho súdu do rozhodnutia

o dovolaní sťažovateľa 31. marca 2016 nastali pri jeho členoch JUDr. Milan Karabin, ktorý

zomrel 31. augusta 2015, a JUDr. Peter Hatala, ktorých nahradili sudcovia trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu JUDr. Pavol Farkaš a JUDr. Peter Szabo, pričom tieto zmeny boli

vykonané aj na podklade opatrenia č. 13 z 10. septembra 2015 sp. zn. Spr. 1083/2015,

ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2015 súčinnosťou

k 11. septembru 2015 (ďalej aj „opatrenie č. 13“).

Dvaja členovia senátu 2 TdoV najvyššieho súdu, ktorý rozhodol

uznesením o dovolaní 31. marca 2016, a to JUDr. Juraj Kliment – člen senátu, JUDr. Martin

Piovartsy ‒člen senátu, nielen že neboli v čase nápadu dovolania do senátu 2 TdoV jeho

predsedami alebo stálymi členmi, ale neboli dokonca ani jeho náhradníkmi a boli

na podklade vtedy platného rozvrhu práce zaradení do úplne iných senátov trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu, a síce aj do senátu l TdoV (ďalej aj „senát l TdoV“), a to

JUDr. Juraj Kliment ako náhradný člen/predseda tohto senátu a JUDr. Martin Piovartsy ako

stály člen senátu/predseda tohto senátu.

21. V opatreniach nie sú uvedené príčiny, pre ktoré boli tieto zmeny vykonané.

Predsedníčka najvyššieho súdu sa vo svojom vyjadrení pre ústavný súd zmienila o opatrení

č. 11, ale nevysvetlila príčinu, ktorá ju viedla k zásahu do zloženia senátov najvyššieho

súdu. Ústavný súd za tohto stavu priznal relevanciu dôvodom, ktoré predsedníčka

najvyššieho súdu uviedla členom sudcovskej rady na jej zasadnutí podľa zápisnice

z mimoriadneho zasadnutia sudcovskej rady z 18. augusta 2016. V zápisnici sú uvedené

tieto vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu v poradí, v akom ich predniesla:

- „... predsedníčka súdu uviedla, že popiera akékoľvek politické nadiktovanie zmien

rozvrhu práce. Senát 1T nie je zrušený, zostáva len neobsadený. Uviedla, že má zámer

posilniť trestnoprávne kolégium, najprv vypíše výberové konanie na funkciu predsedu

senátu a následne výberové konanie na neobsadené miesta sudcov. Poukázala na to, že

terčom výsmechu sú vyjadrenia JUDr. Harabina pre médiá.“

- „... predsedníčka súdu NS SR poukázala na to, že rozhodnutia senátu 1T vyvolali

obavu a kritiku verejnosti. Preto zvolala kolégium na prijatie zjednocujúceho stanoviska.

Predseda kolégia kolégium nezvolal, lebo reagoval, že vo veci nie je potrebné zjednocujúce

stanovisko z dôvodu, že je vyriešená vec s poukazom na rozhodnutia ESĽP.“

- „... predsedníčka súdu uviedla, že k tejto zmene pristúpila pre reakcie verejnosti za

posledné obdobie, ktoré znižujú dôveru v súdnu moc, ktorá je dôležitá pre riadne fungujúci

právny štát, čo bolo signálom, že bolo niečo so senátom 1T robiť. Interpretácie

JUDr. Harabina v médiách boli nevhodné.“

22. Ústavný súd tieto dôvody nemôže akceptovať ako dôvody súladné s účelom

a obsahom základného práva na zákonného sudcu, ktoré sa v okolnostiach prípadu zaručuje

sťažovateľovi podľa ním označených prameňov ústavného práva Slovenskej republiky.

Ochrana základného práva na zákonného sudcu plní účel základného práva, dokiaľ

subjektu práva zaručuje, že o jeho spore bude rozhodovať a rozhodne sudca, ktorý spĺňa

podmienky pre pridelenie veci na rozhodnutie v právnom postavení sudcu určeného

na rozhodnutie danej záležitosti. Obsahom základného práva na zákonného sudcu je aj

ochrana pred neústavnými zmenami zákonného sudcu po pridelení veci na rozhodnutie,

ktorá zahŕňa celé konanie až do jej skončenia na danom stupni súdnictva. Zmena v osobe

zákonného sudcu po pridelení veci nie je vylúčená, no musí sa udiať jedine v súlade

so zákonom ustanovenými podmienkami a pri dodržaní zákonom ustanoveného postupu.

23. V okolnostiach prípadu sťažovateľ dostal svojich zákonných sudcov pre

rozhodovanie v dovolacom konaní. Po pridelení jeho veci zákonným sudcom najvyšší súd

v zastúpení jej predsedníčkou zmenil sudcov ustanovených pre rozhodnutie

o sťažovateľovom dovolaní. Až títo sudcovia o sťažovateľovom dovolaní rozhodli. Odňatie

veci zákonným sudcom sa neudialo v súlade s podmienkami, ktoré zákon určuje pre zmenu

v osobe zákonného sudcu, pričom vec nebola odňatá jednému zo zákonných sudcov

zákonného senátu, ale postihla viac zákonných sudcov. Jediný zo zákonných sudcov –

JUDr. Milan Karabin – počas dovolacieho konania zomrel, a preto prestal byť zákonným

sudcom zo zákonných príčin. Ostatní zákonní sudcovia neprestali byť zákonnými sudcami

de iure, stratili status zákonných sudcov de facto v dôsledku so zákonom nezlučiteľného,

a preto svojvoľného nahradenia.

24. Najvyšší súd v zastúpení svojou predsedníčkou pristúpil k zmene sudcov

konajúcich o sťažovateľovom dovolaní z dôvodu, že „Interpretácie JUDr. Harabina

v médiách boli nevhodné,“ a ,,pre reakcie verejnosti za posledné obdobie, ktoré znižujú

dôveru v súdnu moc... čo bolo signálom, že bolo treba niečo so senátom 1T robiť“.

Kritika činnosti súdov pri zachovaní určitých pravidiel, predovšetkým pri zachovaní

autority súdnej moci, sa pokladá za súčasť ochrany slobody prejavu podľa čl. 10 dohovoru

(The Sunday Times Case, séria A, č. 30; Case of Prager and Oberschlick v. Austria, séria A,

č. 313; Case of Feldek v. Slovakia, sťažnosť č. 29032/95, etc.), aj za súčasť slobody

prejavu, tak ako ju chráni (, ). Táto okolnosť

neznamená právo na bezmedznú a bezdôvodnú kritiku súdov, lebo legitímnosť slobody

prejavu predurčuje požiadavka zachovania spravodlivej rovnováhy medzi uplatnením

slobody prejavu kritikou súdnej moci a nezávislosťou súdnictva.

25. Kontrola orgánov verejnej moci prostredníctvom verejnej mienky a jej

inštitucionálneho zabezpečenia masmédiami je významným prvkom riadneho fungovania

demokratickej formy vlády v štáte. Kontrola verejnou mienkou má osobitný význam pre

zachovanie riadnej činnosti súdnej moci v materiálnom právnom štáte, lebo iba po

prostredníctvom fungujúcej verejnej mienky možno bez narušenia nezávislosti súdov

zachovať kontrolu nad činnosťou súdov a ich dodržovaním platného právneho poriadku

(Drgonec, J. Independence Under Control – The Road For the Judiciary of 21st Century. In:

Segado, F.F. (ed.): The Spanish Constitution in the European Constitutional Context.

Madrid, Dykinson 2003, s. 2097 – 2131).

Nespokojnosť verejnosti s postupom a rozhodnutím súdu v konkrétnej veci môže byť

prejavom úplne dôvodného nesúhlasu, no rovnako dobre môže byť aj výsledkom celkom

nedôvodného a nesprávneho hodnotenia dôsledne zákonného konania súdu. S verejnou

mienkou možno manipulovať. Verejnosť môžu zavádzať štátne orgány podávajúce

informácie o svojej činnosti aj masmédiá. Sama nevôľa verejnosti, nedostatok jej priazne

a porozumenia pre konkrétne súdne rozhodnutie a či pre konkrétnych sudcov nemôže byť

ospravedlnením pre zásahy do súdnej moci či do právneho postavenia sudcov, pre ignoráciu

nezávislosti súdnej moci vyvodzovaním zodpovednosti proti sudcom a súdom z dôvodu

nespokojnosti verejnosti, ale ani ktoréhokoľvek iného orgánu verejnej moci, so súdnym

rozhodnutím.

26. Ak sudca porušuje zákon, nerešpektuje práva účastníkov konania a spreneveruje

sa úlohe súdnej moci v spoločnosti, môže to byť príčina pre odvolanie sudcu z

rozhodovania o konkrétnej veci či dokonca pre skončenie jeho pôsobenia vo funkcii sudcu,

no môže sa tak udiať jedine po splnení všetkých podmienok určených zákonom a spôsobom

určeným zákonom. Sudca môže byť postihnutý sankciou za nenáležité uplatnenie súdnej

moci buď v disciplinárnom konaní, alebo dokonca podľa ustanovení ,

predovšetkým za zneužitie zverenej verejnej moci. Ak sa nespĺňajú zákonom určené

podmienky pre začatie zákonom ustanoveného postihu sudcu za chyby, ktorých sa dopustil

pri výkone funkcie sudcu, sudcu nemožno potrestať. Zhodné platí v prípadoch, keď sa

splnia podmienky pre začatie konania o uplatnení sudcovskej zodpovednosti, no konanie sa

neskončí právoplatným rozhodnutím o vine sudcu.

V okolnostiach prípadu v rozhodnom čase nedošlo k podaniu návrhu na začatie

disciplinárneho konania proti sudcom sťažovateľovho zákonného senátu ani nebol daný

orgánom činným v trestnom konaní návrh, aby proti sudcom sťažovateľovho zákonného

senátu začali trestné stíhanie. Bez právneho základu došlo k zmene zákonného senátu, ktorý

v inej veci o príbuznej záležitosti rozhodol spôsobom, s ktorým nesúhlasili niektorí

sudcovia, ani nevyvolalo porozumenie u niektorých členov vlády Slovenskej republiky,

v časti masmédií a časti verejnej mienky.

27. Nedodržanie zákonom ustanovených podmienok výmeny zákonných sudcov

v okolnostiach prípadu má za následok, že ochrana, akú sťažovateľovi priznáva čl. 48 ods. 1

a listiny, bola porušená. V koncepcii dohovoru došlo k porušeniu

čl. 6 ods. 1, lebo súd mal vo svojich radoch sudcov, ktorí neboli zákonnými sudcami podľa

vnútroštátneho práva.

ĎALŠIE NÁROKY UPLATNENÉ SŤAŽOVATEĽOM

IV.

Namietnuté porušenie ochrany osobnej slobody podľa

28. Sťažovateľ namietol porušenie ochrany svojej osobnej slobody podľa čl. 17

ods. 2 . Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ namietol porušenie svojich ďalších

základných práv (práva na súdnu ochranu aj práva na rozhodnutie svojej veci zákonným

sudcom) paralelne podľa dvoch prameňov ústavného práva zaručujúcich v Slovenskej

republike označené základné práva, a to podľa a zároveň aj podľa listiny, ktorá je

v Slovenskej republike prameňom ústavného práva podľa .

Ustanovenie rovnako má paralelnú normu v ustanovení

ods. 1 listiny, no v jej prípade sťažovateľ nevzniesol námietku o porušení čl. 8 ods. 1.

Ústavný súd pokladá za významné upozorniť na túto okolnosť, lebo ona indikuje rozdiel

v kvalite prípravy ústavnej sťažnosti z hľadiska uplatnených námietok.

29. Porušenie je namietnuté výrazne menej dôkladne ako

porušenie a v spojení s a listiny.

Sťažovateľ sa zmieňuje o porušení bez toho, aby odôvodnil, ako a prečo

došlo v jeho veci k porušeniu ustanovenia .

30. Zákonom ustanovenou náležitosťou každého návrh na konanie pred ústavným

súdom je okrem iného „odôvodnenie návrhu“ [§ 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)]. Z hľadiska zákonom ustanovených náležitostí predložená sťažnosť

splnila podmienky dané zákonom v rozsahu námietok o porušení základného práva

na súdnu ochranu a základného práva na rozhodovanie o veci zákonným sudcom,

no nesplnila podmienky určené zákonom pre námietku o porušení ochrany osobnej slobody

sťažovateľa podľa . Ústavný súd preto preskúmal sťažnosť v merite veci

v rozsahu námietok o porušení ustanovení chrániacich sťažovateľove ústavné práva

na súdnu ochranu a na rozhodnutie veci zákonným sudcom a nekonal o námietke porušenia

.

V.

Námietka porušenia čl. 13 dohovoru

31. Sťažovateľ v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru uplatnil aj právo na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, avšak neuviedol skutkové okolnosti a právne

argumenty v prospech svojej požiadavky na poskytnutie ochrany podľa čl. 13 dohovoru.

Ochrana priznaná čl. 13 dohovoru náleží osobe, ktorá nedosiahla ochranu svojich

ľudských práv a slobôd priznaných dohovorom pred vnútroštátnymi orgánmi. To nie je

právne postavenie, v ktorom by sa ocitol sťažovateľ, pretože ústavný súd poskytol ochranu

sťažovateľovým základným právam a slobodám, aké mu v okolnostiach prípadu zaručuje

, ako aj právam a slobodám, ktoré mu v okolnostiach prípadu zaručuje dohovor.

Za tohto stavu ústavný súd zastáva názor, že právo na ochranu podľa čl. 13 sťažovateľ

uplatnil predčasne, a v čase, keď ju uplatnil, bezdôvodne.

VI.

Primeraná finančná náhrada

32. Sťažovateľ uplatnil právo na finančné zadosťučinenie v sume 500 000 € z dôvodu

hrubého nezákonného a protiústavného postupu porušovateľov, ktorí ho svojimi

rozhodnutiami zbavili osobnej slobody a vystavili pocitom nespravodlivosti, právnej

neistoty, bezmocnosti, bezprávia, keďže nekonali v súlade so záujmami spravodlivosti

a v rozpore s ním označenými právami, ktorých porušenie namieta.

33. Sťažovateľovi podľa jeho názoru v priamej súvislosti s odopieraním poskytnutia

spravodlivosti vznikla a vzniká sústavne nemajetková ujma spočívajúca najmä v pocitoch

totálnej neistoty a bezmocnosti z nezákonného odsúdenia, pričom tento stav mohol napraviť

už porušovateľ v 2. rade, a to ihneď po podaní obžaloby. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ

ústavný súd žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to s cieľom

dovŕšenia ochrany označených práv v posudzovanom prípade, pretože je toho názoru, že

v namietanom konaní k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje nielen vyslovenie

porušenia, ale aj primeranú náhradu.

34. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušila,

aj primerané finančné zadosťučinenie, ktoré má povahu náhrady nemajetkovej ujmy

vyjadrenej v peniazoch. Právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré priznáva

čl. 127 ods. 3, nie je zhodné s odškodnením, s náhradou či už za skutočnú škodu alebo

za ušlý zisk. Jazykovým výkladom možno vyvodiť, že „primerané finančné zadosťučinenie“

znamená zadosťučinenie, ktoré sa poskytne v peniazoch a vo výške, ktorá je primeraná.

„... z povahy veci finančné zadosťučinenie môže smerovať jednak ku kompenzácii

nemajetkovej ujmy, ale aj k (čiastočnej) kompenzácii majetkovej ujmy spôsobenej

sťažovateľovi napadnutým rozhodnutím.“ (). Primeranosť spočíva

v nastolení spravodlivej rovnováhy medzi poškodeným záujmom a protiprávnym

správaním. S prihliadnutím na to, že ide o primerané finančné zadosťučinenie, ktorá sa má

poskytnúť podľa výslovnej úpravy , možno vyvodiť, že hodnotou, na ktorej vznikla

ujma, má byť základné právo alebo sloboda, a že protiprávne správanie možno stotožniť

so správaním odporujúcim ústave. Vznik právne významného dôvodu na odškodnenie

nevylučuje, že za to isté správanie sa prizná aj primerané finančné zadosťučinenie. Naopak,

ak právo na odškodné podľa právnej úpravy nevznikne, nie je tým vylúčená možnosť

poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia. Primerané finančné zadosťučinenie je

sankciou, ktorú ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti po vlastnej úvahe môže uložiť

orgánu verejnej moci, ktorý vo svojej činnosti nedbá o dodržovanie ústavného práva.

35. Právo na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia nie je absolútne.

Osoba, ktorej základné právo alebo sloboda bolo porušené, nemá vždy nárok

na kompenzáciu primeraným finančným zadosťučinením. Priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy

predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už

možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne

uvedením do pôvodného stavu (). Primerané finančné zadosťučinenie má

povahu sekundárnej kompenzácie, lebo povahu zadosťučinenia má samo rozhodnutie

ústavného súdu o porušení základného práva alebo slobody; kompenzačný charakter má aj

príkaz vydaný ústavným súdom podľa druhej vety ().

36. Ústavný súd môže účastníkovi konania o sťažnosti priznať primerané finančné

zadosťučinenie podľa , ale nemôže mu priznať odškodné z dôvodu

zodpovednosti za porušenie ustanovení súkromnoprávnych predpisov (predovšetkým

, ) ani za porušenie alebo

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

,,“).

37. V okolnostiach prípadu sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom dosiahol

rozhodnutie, ktorým ústavný súd v jeho veci zjednal nápravu, určil najvyššiemu súdu

povinnosť ďalej konať o sťažovateľovej veci, pričom v ďalšom konaní je najvyšší súd

viazaný právnym názorom ústavného súdu. V dôsledku toho niet dôvodu na priznanie

sekundárnej kompenzácie sťažovateľovi.

38. Zároveň nemožno prehliadnuť formálne nedostatky v spôsobe, akým sťažovateľ

uplatnil právo na sekundárnu kompenzáciu. Sťažovateľ zdanlivo, verbálne, uplatnil právo

na finančné zadosťučinenie, no obsahom jeho požiadavky v skutočnosti je uplatnenie

odškodného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podstatu požiadavky

vyjadruje sťažovateľova zmienka o tom, že mu vznikla a vzniká sústavne nemajetková

ujma, ako aj požiadavka o náhradu pol milióna eur, ktorá mnohonásobne presahuje peňažné

čiastky, aké sa v Slovenskej republike priznávajú za ústavným súdom zistené porušenie

základného práva alebo slobody. S prihliadnutím na všetky okolnosti ústavný súd odkazuje

sťažovateľa na uplatnenie jeho prípadných práv podľa pred vecne

a miestne príslušným okresným súdom.

VII.

Rozhodnutie o trovách konania

39. Podľa trovy konania pred ústavným súdom, ktoré

vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho (odsek 1). Ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy

(odsek 2).

40. Sťažovateľ požiadal ústavný súd o priznanie úhrady trov konania z dôvodu

svojho právneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom. V rámci podanej

sťažnosti si sťažovateľ uplatnil náhradu trov v sume 363,79 €, ktorá pozostávala z dvoch

úkonov právnej služby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia vrátane porady s klientom

a vypracovanie a podanie sťažnosti). V ostatnom podaní z 25. júla 2017 si sťažovateľ

uplatnil z rovnakého titulu už sumu 1 712,13 €, ktorá nad rámec pôvodných nákladov

predstavovala vypracovanie stanoviska z 26. septembra 2016 a 25. júla 2017, ďalšie porady

so sťažovateľom, nazretie do spisu, cestovné a stratu času.

41. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v rozsahu ním

uplatnenej náhrady v rámci podanej sťažnosti, keďže ostatné sťažovateľom neskôr

uplatnené náklady (pozri bod 40) nepovažoval ústavný súd za účelné a efektívne vo vzťahu

k právnej podstate podanej sťažnosti a samotnému meritórnemu rozhodovaniu ústavného

súdu. V priznanom rozsahu advokát vykonal dva úkony právnej služby roku 2016. Za jeden

úkon vykonaný v roku 2016 prislúcha odmena v sume 143 €, t. j. za dva úkony ide o 286 €.

Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 8,58 €) + DPH vo výške 20 % tvorí

náhrada trov právnej služby advokátom sumu 363,79 € vypočítanú podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

VIII.

Alternatívny petit

42. Sťažovateľ v alternatívnej časti navrhovaného petitu rovnako namietal porušenie

označených práv postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, resp.

špecializovaného súdu. V tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel (výrok 4) pre

nedostatok svojej právomoci, pretože argumentácia sťažovateľa v tejto časti bude po zrušení

rozhodnutia dovolacieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie predmetom dovolacieho

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017