Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)756/395096.73dcc8.pdf
PDF · 199.22 KB
No categories available
7Cdo/253/2013
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Oľgy Trnkovej a členov senátu JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Mariána Sluka, PhD.,
v právnej veci navrhovateľa D. D. – P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou V., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná konateľ JUDr. V. K., proti
odporkyni Slovenskej republike – Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja, so sídlom v Bratislave, Nám. slobody 6, o zaplatenie 61 442,44 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 45 C 88/2008,
o dovolaniach navrhovateľa a odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo
16. apríla 2013 sp. zn. 8 Co 247/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo 16. apríla 2013 sp. zn. 8 Co 247/2012
vo výroku, ktorým odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
21 465,12 € z a m i e t a ,
vo výroku, ktorým odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
39 977,32 € a vo výroku, ktorým zamietol návrh v časti úrokov z omeškania, o d m i e t a ,
vo výroku, ktorým zamietol návrh v časti úrokov z omeškania rozsudok z r u š u j e
a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 4. júna 2012 č. k. 45 C 88/2008-241 uložil
odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 39 977,32 € spolu s 8,5 % úrokom
z omeškania od 12. marca 2008 do zaplatenia. V časti o zaplatenie 21 465,12 € návrh zamietol
a vyslovil, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
(§ 151 ods. 3 O. s. p.). Mal za preukázané, že v danej veci došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tým, že stavebný úrad napriek tomu, že mal k dispozícii všetky podklady pre vydanie
stavebného povolenia na predmetnú stavbu („A.“), stavebné povolenie nevydal, bez právneho
základu vyzval navrhovateľa na doloženie stanoviska starostu Mestskej časti Bratislava
Ružinov k umiestneniu stavby, hoci v oznámení o začatí konania z 21. januára 2004 uviedol,
že žiadosť o vydanie stavebného povolenia poskytuje dostatočný podklad pre jeho posúdenie.
Nesprávnosť postupu prvostupňového stavebného úradu konštatoval i Krajský stavebný
úrad v Bratislave v rozhodnutí z 12. októbra 2004, ktorým zrušil rozhodnutie Mestskej časti
Bratislava Ružinov (o zastavení stavebného konania), pričom v odvolacom konaní bolo
zistené, že požadovaný doklad nie je potrebný pre pokračovanie v stavebnom konaní.
Uvedený postup stavebného úradu teda napĺňa znaky nesprávneho úradného postupu podľa
§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(ďalej len „zákon č. 514/20003 Z. z.“). V danej veci bolo stavebné povolenie vydané
9. januára 2005 a právoplatné 24. januára 2005. Kolaudačné rozhodnutie bolo vydané 13. júla
2005 a právoplatnosť nadobudlo 18. júla 2005. Doba od právoplatnosti stavebného povolenia
do právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia predstavuje 164 dní. Podľa názoru súdu aj
v prípade včasného vydania stavebného povolenia by do právoplatnosti kolaudačného
rozhodnutia prešlo uvedených 164 dní. V znaleckom posudku vyhodnotenom súdom ako
listinný dôkaz (dal ho vypracovať navrhovateľ) bolo rozhodné obdobie určené dobou
od 12. februára 2004 do 24. januára 2005, t. j. 11 mesiacov a 10 dní, teda celkovo 347 dní.
Vzhľadom na to, že stavbu možno užívať až na základe právoplatného kolaudačného
rozhodnutia, od tejto doby odpočítal dobu 164 dní (vydanie kolaudačného rozhodnutia), čo
predstavuje 183 dní. Navrhovateľovi nepriznal výšku škody spočívajúcu vo zvýšení cien
materiálu a stavebných prác ako i vo zvýšení cien za dodávku umývacej linky. Išlo
o podnikateľské riziko a bolo na slobodnej vôli navrhovateľa, aby zvážil všetky riziká.
Za podnikateľské riziko vyhodnotil aj nerealizáciu leasingových zmlúv v celkovej výške
43 819,06 €. Súd priznal navrhovateľovi len ušlý zisk, pričom vychádzal z toho, čo
poškodený (navrhovateľ) mohol získať nebyť danej udalosti súvisiacej s vydaním stavebného
povolenia. Pri určení výšky ušlého zisku vychádzal zo sumy uvedenej v znaleckom posudku –
75 804 €, keď rozhodné obdobie bolo určené od 12. februára 2004 do 24. januára 2005,
t. j. v rozsahu 347 dní, z ktorých odpočítal 164 dní (dobu do vydania kolaudačného
rozhodnutia). Potom výška priznaného ušlého zisku je vypočítaná za 183 dní, t. j. 75 804 € :
347 dní = 218,45 (jeden deň) x 183 dní = 39 977,32 € (navrhovateľ si uplatňoval sumu
61 442,44 € – 39 977,32 € = 21 465,12 €, v ktorej časti návrh zamietol). O úrokoch
z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením
vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni
doručenia oznámenia odporkyne o neuznaní nároku navrhovateľa na náhradu škody pri
predbežnom prerokovaní.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa a odporkyne rozsudkom
zo 16. apríla 2013 sp. zn. 8 Co 247/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 61 442,44 € do troch dní a vo zvyšnej
časti, t. j. v časti úrokov z omeškania návrh zamietol. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa
nesprávne posúdil nárok navrhovateľa na náhradu ušlého zisku, pokiaľ ide o rozhodné
obdobie, za ktoré navrhovateľovi tento nárok vznikol. Vychádzal zo znaleckého posudku
č. X. vypracovaného organizáciou C., v ktorom znalecká organizácia vyčíslila ušlý zisk
v sume 75 804,64 € a to za obdobie od 12. februára 2004, t. j. od uplynutia lehoty 10 dní,
v ktorej sa mali dotknuté orgány štátnej správy vyjadriť k oznámeniu o začatí konania, do
24. januára 2005, t. j. do právoplatnosti vydaného stavebného povolenia. Súd prvého stupňa
uviedol, že z tohto obdobia 347 dní treba odpočítať 164 dní, t. j. obdobie od právoplatnosti
kolaudačného rozhodnutia (t. j. do 18. júla 2005). Odvolací súd však dospel k záveru, že do
uplynutia 60-dňovej zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia stavebným úradom podľa
správneho poriadku, t. j. do 28. februára 2004 nedošlo zo strany odporkyne k nesprávnemu
úradnému postupu, preto sa stotožnil s názorom odporkyne, že začiatok obdobia, za ktoré
navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu ušlého zisku, je od 28. februára 2004. Správne by
mal navrhovateľ nárok na náhradu ušlého zisku až odvtedy, kedy by pri správnom úradnom
postupe stavebného úradu došlo k nadobudnutiu právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia
a to až do 18. júla 2005, kedy kolaudačné rozhodnutie skutočne nadobudlo právoplatnosť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu stavebného úradu, avšak obdobie od právoplatnosti
stavebného povolenia do právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia bolo zohľadnené aj
v znaleckom posudku tým, že i keď ušlý zisk nebol vypočítaný až od predpokladanej
právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia, nebol vypočítaný ani do skutočnej právoplatnosti
kolaudačného rozhodnutia, ale len do nadobudnutia právoplatnosti stavebného povolenia.
Vzhľadom na to, prvostupňový súd nesprávne znížil náhradu ušlého zisku, určenú znaleckou
organizáciou, o náhradu za obdobie od právoplatnosti stavebného povolenia do právoplatnosti
kolaudačného rozhodnutia. Odvolací súd za nedôvodnú vyhodnotil námietku, že ušlý zisk mal
byť vypočítaný len do vydania stavebného povolenia, a nie do jeho právoplatnosti, keď
z uvedeného je zrejmé, že podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ by mal nárok na
náhradu ušlého zisku za obdobie do právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia. Zo znaleckého
posudku, v ktorom bola určená výška ušlého zisku v sume 75 804 € za 347 dní, predstavuje
náhrada ušlého zisku za jeden deň 218,45 € a teda za obdobie od 28. februára 2004 do
24. januára 2005, t. j. 331 dní 72 306,95 € a preto je nárok navrhovateľa v uplatnenej výške
61 442,44 € dôvodný. Námietky odporkyne o odpočítaní nákladov na leasingové splátky
posúdil odvolací súd za nedôvodné s poukazom na vyjadrenia svedka M. M., ktorými bolo
preukázané, že leasingové splátky pri ušlom zisku neboli zohľadňované. Za dôvodné ale
odvolací súd posúdil námietky odporkyne, že navrhovateľovi nevznikol nárok na úroky
z omeškania a to vzhľadom na § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože až rozhodnutím
súdu vzniká záväzok odporkyne na náhradu škody.
Proti rozsudku krajského súdu v časti zamietnutia nároku na príslušenstvo pohľadávky
– úroky z omeškania – vo výške 8,5 % od 12. marca 2008 do zaplatenia podal dovolanie
navrhovateľ. Navrhol v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátiť na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci v tejto časti
odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Poukázal na to, že úroky z omeškania si
uplatnil v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z. a vychádzal z názorov právnej teórie a aplikačnej praxe súdov v rozhodovaní
o tomto nároku. Uviedol, že v prípade nároku na náhradu škody sa jedná o nárok, kedy nie je
dohodnutý čas plnenia a teda je potrebné čas plnenia posudzovať v zmysle § 563
Občianskeho zákonníka. Zákon č. 514/2003 Z. z. neobsahuje žiadnu osobitnú úpravu času
plnenia dlhu – nároku na náhradu škody spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym
úradným postupom. Nie je možné prisvedčiť názoru odvolacieho súdu, ktorý sa odvoláva
na § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. stanovujúci možnosť poškodeného domáhať sa
uspokojenia nároku, resp. jeho časti na súde v prípade, ak nárok na náhradu škody nebude
uspokojený pri predbežnom prerokovaní nároku. Súd svojím rozhodovaním o nároku
na náhradu škody nezakladá ani jeden z predpokladov vzniku nároku na náhradu škody
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., po splnení zákonných predpokladov právo na náhradu
škody poškodenému vznikne, pričom splatnosť pohľadávky spočívajúcej v spôsobenej škode
nastáva v súlade s právnou teóriou, ako aj ustálenou judikatúrou v súlade s § 563
Občianskeho zákonníka. Naviac odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s existujúcou
judikatúrou k otázke splatnosti nároku na náhradu škody, aj s poukazom na rozhodnutia súdov
o nároku na náhradu škody voči štátu, čím bol porušený princíp právnej istoty. Nárok
na úroky z omeškania si uplatnil deň nasledujúci po dni, kedy mu bolo doručené oznámenie
odporkyne o neuznaní ním uplatneného nároku na náhradu škody, t. j. od 12. marca 2008,
ktorý postup je v súlade s § 16 zákona č. 514/2003 Z. z.
Proti rozsudku krajského súdu (spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa) v celom
rozsahu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudky oboch súdov
nižšieho stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému súdu. Namietala nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Nesúhlasila so spôsobom výpočtu
obdobia nároku na náhradu škody vypočítaného súdmi nižšieho stupňa, lebo rozhodným
obdobím, za ktoré mal byť navrhovateľovi priznaný nárok na náhradu škody malo byť
obdobie 167 dní, t. j. obdobie od 28. februára 2004 do 24. januára 2005 (331 dní) znížení
o obdobie od 24. januára 2005 do 18. júla 2005 (164 dní). Namietala, že pri výpočte nebolo
zohľadnené obdobie uplynutia 60 dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 49 ods. 2
Správneho poriadku. Preto začiatok lehoty sa mal počítať od 28. februára 2004 a nie
od 12. februára 2004. Krajský súd nesprávne neodpočítal lehotu 164 dní tak, ako postupoval
prvostupňový súd.
Odporkyňa navrhla dovolanie navrhovateľa zamietnuť.
Navrhovateľ navrhol dovolanie odporkyne zamietnuť a priznať mu trovy dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podali včas obaja účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či
dovolania smerujú proti (jednotlivým výrokom) rozhodnutia, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 237 ods. 1 O. s. p.).
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Prípustnosť dovolania proti takému zmeňujúcemu rozsudku je založená na rozdielnosti
rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy,
ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho
odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá
na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností
účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti
v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,
nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne
svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu
a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom
právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch
stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové
hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu
rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.
Pri riešení otázky prípustnosti dovolania odporkyne proti rozsudku odvolacieho súdu
v celom rozsahu, t. j. vo vyhovujúcom i zamietajúcom výroku a dovolania navrhovateľa proti
zamietajúcemu výroku v časti úrokov z omeškania treba vychádzať z toho, že súd prvého
stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 39 977,32 € spolu s úrokom
z omeškania a v časti o zaplatenie sumy 21 465,12 € návrh zamietol. Odvolací súd uložil
odporkyni povinnosť zaplatiť aj sumu 21 465,12 €, t. j. spolu so sumou priznanou súdom
prvého stupňa – 39 977,32 € – sumu 61 442,44 € (39 977,32 + 21 465,12 = 61 442,44 €)
a návrh v časti úrokov z omeškania zamietol.
Rozhodnutia súdov nižšieho stupňa sú teda zhodné v sume 39 977,32 € (vyhovujúcej),
preto v tejto časti je rozsudok odvolacieho súdu len formálne označený ako „zmeňujúci“, lebo
po obsahovej stránke ide o výrok potvrdzujúci. Rozsudky súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu sú rozdielne čo do sumy istiny 21 465,12 € a v časti úrokov z omeškania (súd prvého
stupňa vyhovel návrhu v tejto časti a odvolací súd návrh v tejto časti zamietol) a preto len
v časti istiny 21 465,12 € a v časti úrokov z omeškania je rozsudok odvolacieho súdu
„zmeňujúci“ tak po formálnej ako aj po obsahovej stránke.
Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že dovolanie odporkyne smerujúce proti
výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým priznal navrhovateľovi sumu istiny 39 977,32 €
napáda potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4
Dovolaním odporkyne v časti sumy 39 977,32 € nie je napadnutý zmeňujúci
rozsudok, ale potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani
záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad
týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporkyne proti výroku
rozsudku odvolacieho súdu v tejto časti nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia
§ 237 O. s. p. odporkyňa nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani
dovolací súd.
Odporkyňa namietala nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by
mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.,
lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania
neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto
dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol
preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam odporkyne
z hľadiska správnosti ich právnych záverov v tejto časti.
Vo vzťahu k dovolaniu odporkyne proti zamietajúcemu výroku rozsudku odvolacieho
súdu v časti úroku z omeškania treba uviesť, že na rozdiel od objektívnych podmienok
vymedzených zákonom, stanovením lehoty na podanie dovolania, prípustnosti dovolania len
proti v zákone uvedeným rozhodnutiam odvolacieho súdu, zastúpenia dovolateľa a pod., ktoré
musia byť pri podaní dovolania splnené a ktoré sa nevzťahujú na osobu konkrétneho
dovolateľa, ustanovenie § 240 ods. 1 prvá veta O. s. p. určuje okrem iného aj subjektívnu
podmienku prípustnosti dovolania, ktorá sa viaže na osobu konkrétneho dovolateľa
a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto dovolanie podáva. Teda, či je u neho daný dôvod, ktorý
ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto
opravným prostriedkom). Právo podať dovolanie proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
zveruje účastníkovi. Z účelu dovolania, ale vyplýva, že nie každému účastníkovi prislúcha
právo podať dovolanie. Toto právo nie je dané tomu účastníkovi, v neprospech ktorého
rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý
na svojich právach. Teda tomu účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech. Úspech v konaní treba
pritom chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť
úspech v zmysle procesného výsledku. Procesný úspech v plnom rozsahu na strane žalobcu
znamená stav, pri ktorom súd v plnom rozsahu vyhovie jeho žalobe a vydá rozhodnutie
v súlade s navrhovaným výrokom. Plný úspech na strane žalovaného je stav, pri ktorom súd
žalobu v celom rozsahu zamietne.
V danej vec odvolací súd tým, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
o úrokoch z omeškania a návrh v tejto časti zamietol, rozhodol v prospech odporkyne. Táto
mala teda v odvolacom) konaní podľa procesného výsledku (zamietnutia návrhu v tejto časti)
čiastočný úspech vo veci. Preto nie je účastníkom konania (subjektívne) oprávneným
na podanie dovolania v tejto (zmeňujúcej) časti.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania odporkyne
vo výrokoch vo (vyhovujúcej) časti istiny 39 977,32 € a v (zamietajúcej) časti úrokov
z omeškania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli
zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, odmietol.
Dovolanie odporkyne vo zvyšnej časti, ktorou napadla výrok rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým priznal navrhovateľovi sumu 21 465,12 € – na rozdiel od súdu prvého stupňa,
ktorý v tejto časti návrh zamietol a dovolanie navrhovateľa v zamietajúcej časti úrokov
z omeškania – na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý návrhu v tejto časti vyhovel – sú
procesne prípustné podľa § 238 ods. 1 O. s. p. Len v tejto časti mohol byť dovolaniami
napadnutý rozsudok preskúmaný v dovolacom konaní (v ďalšom sa dovolací súd zaoberá len
touto časťou dovolania).
V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj
v dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O. s. p.), obligatórne sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku
návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad
odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či nesprávne obsadeným súdom). Vady konania uvedené v § 237 O. s. p. dovolatelia
nenamietali a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Takúto vadu
konania dovolatelia nenamietali a jej existenciu nezistil ani dovolací súd.
Dovolatelia namietali nesprávne právne posúdenie veci, navrhovateľ v časti úroku
z omeškania a odporkyňa v časti istiny (21 465,12 €).
Právnym posúdením veci, ako vyplýva zhora, je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.
Je nepochybné, že predmetom konania v danej veci bol nárok na náhradu škody
uplatnený navrhovateľom titulom nesprávneho úradného postupu podľa zákona
Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci zistené, že navrhovateľ sa
návrhom podaným na súde prvého stupňa 8. apríla 2008 domáhal titulom uvedeného nároku
zaplatenia sumy 61 442,44 € spolu s 8,5 % úrokom z omeškania od 12. marca 2008, t. j. odo
dňa nasledujúceho po dni doručenia oznámenia odporkyne o neuznaní nároku pri predbežnom
prerokovaní do zaplatenia. Navrhovateľ 29. decembra 2003 podal na Miestny úrad mestskej
časti Bratislava Ružinov žiadosť o vydanie stavebného povolenia na stavbu „A.“, ktorým
dňom bolo začaté územné konanie spojené so stavebným konaním o vydanie povolenia na
uvedenú stavbu pod č. R.. Miestny úrad mestskej časti Bratislava Ružinov zaslal 21. januára
2004 navrhovateľovi oznámenie o začatí konania, v ktorom ho súčasne vyzval len na
doloženie dokladu preukazujúceho oprávnenosť na prenájom pozemku parcela č. X. kat. úz.
R., ktoré navrhovateľ prevzal 2. februára 2004. Dňa 23. marca 2004 stavebný úrad vydal
rozhodnutie o prerušení stavebného konania a navrhovateľa vyzval na predloženie stanoviska
starostu príslušnej mestskej časti k umiestneniu stavby. Stavebný úrad rozhodnutím zo
4. augusta 2004 stavebné konanie zastavil, proti nemu podal navrhovateľ odvolanie a Krajský
stavebný úrad v Bratislave rozhodnutím z 12. októbra 2004 toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil
na nové rozhodnutie. Stavebný úrad následne rozhodnutím z 30. decembra 2004 vydal
stavebné povolenie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 24. januára 2005. Dňa 13. júla 2005
bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 18. júla 2005.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný
zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody je vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie
nároku s príslušným orgánom.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 214/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia v žiadosti na predbežné prerokovanie nároku a pri
uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa
odsekov 1 a 2.
V konaní súdy nižšieho stupňa pri skúmaní splnenia zákonom č. 514/2003 Z. z.
stanovených podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom vychádzali zo zhodného právneho názoru, že postup prvostupňového
stavebného úradu pri vydávaní stavebného povolenia na stavbu „A.“ na základe žiadosti
navrhovateľa (podanej 29. decembra 2003) naplnil znaky nesprávneho úradného postupu (§ 9
zákona č. 514/2003 Z. z.). Tento záver nebol v konaní ani (účastníkmi konania) spochybnený.
Súdy nižšieho stupňa tiež dospeli k zhodnému právnemu záveru, že nárok uplatnený
navrhovateľom na náhradu škody je dôvodným v časti nároku na zaplatenie ušlého zisku.
Rozdielne ale posúdili rozhodné obdobie, za ktoré navrhovateľovi tento nárok vznikol.
Dovolacie námietky odporkyne sa týkali práve správnosti určenia rozhodného
obdobia, za ktoré navrhovateľovi nárok na zaplatenie ušlého zisku vznikol (dôvodnosť tohto
nároku nespochybnila), a to vo vzťahu k výslednej výške tohto nároku, ktorá mala byť
navrhovateľovi priznaná.
Pri určení samotnej výšky ušlého zisku súdy vychádzali zo znaleckého posudku
č. X. vypracovaného znaleckou organizáciou C., v ktorom táto vyčíslila ušlý zisk v sume
75 804,64 € a to za obdobie od 12. februára 2004 (od uplynutia lehoty 10 dní, v ktorej sa mali
dotknuté orgány štátnej správy vyjadriť k oznámeniu o začatí konania) do 24. januára 2005
(právoplatnosti vydaného stavebného povolenia). Pokiaľ potom súd prvého stupňa znížil
náhradu ušlého zisku (určenú znaleckou organizáciou) za obdobie od právoplatnosti
stavebného povolenia, t. j. od 24. januára 2004 do právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia, t.
j. do 18. júla 2005 o sumu 21 465,12 € urobil tak nesprávne, pretože za toto obdobie, ako
z uvedeného vyplýva, ani v znaleckom posudku ušlý zisk (určený) vypočítaný nebol.
Z (v znaleckom posudku určenej) výšky ušlého zisku v sume 75 804,64 €, t. j.
za 347 dní potom vyplýva, že ušlý zisk za jeden deň predstavuje sumu 218,45 € (75 804,64 € :
347). Preto aj zohľadnenie námietky odporkyne odvolacím súdom, podľa ktorej do uplynutia
60-dňovej zákonnej lehoty na vydanie stavebného povolenia podľa Správneho poriadku,
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď sa začiatok rozhodného obdobia posúva
na deň 28. februára 2004, nemá vplyv na dôvodnosť nároku uplatneného navrhovateľom.
Za obdobie od 28. februára 2004 do 24. januára 2005, t. j. 331 dní by navrhovateľovi (podľa
znaleckého posudku) patrila náhrada ušlého zisku vo výške 72 306,95 € (218,45 € x 331 dní
= 72 306,95 €), ako správne konštatoval odvolací súd. Keďže navrhovateľ si uplatňoval ušlý
zisk „len“ v sume 61 442,44 € správne mu odvolací súd priznal túto ním uplatňovanú sumu.
Napokon sama odporkyňa (v dovolaní) potvrdila, že rozhodné obdobie, za ktoré mal byť
navrhovateľovi priznaný nárok na náhradu škody titulom ušlého zisku, je obdobie
od 28. februára 2004 do 24. januára 2005, t. j. tak ako ho určil odvolací súd. Obdobie
od 24. januára 2005 do 18. júla 2005, t. j. od právoplatnosti stavebného povolenia
do právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia, t. j. obdobie 167 dní nemohlo byť z uvedených
dôvodov odpočítané (za toto obdobie znalecká organizácia vo svojom posudku ušlý zisk
nevypočítavala).
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ odvolací súd zmenil zamietajúce rozhodnutie súdu
prvého stupňa v časti istiny 21 465,12 € rozhodol správne. Preto dovolací súd dovolanie
odporkyne smerujúcej proti tomuto výroku rozsudku odvolacieho súdu zamietol (§ 243b
ods. 1 O. s. p.).
Podľa § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne
a včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa
tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku
z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Navrhovateľ si okrem istiny v priznanej sume 61 442,44 € uplatňoval aj úroky
z omeškania za obdobie od 12. marca 2008, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni doručenia
oznámenia odporkyne o neuznaní nároku na náhradu škody pri predbežnom prerokovaní
nároku do zaplatenia podľa citovaných ustanovení. Súdy nižšieho stupňa tento nárok
uplatnený navrhovateľom posúdili rozdielne. Súd prvého stupňa dospel k záveru o jeho
dôvodnosti a na rozdiel od neho odvolací súd k záveru o jeho nedôvodnosti aplikujúc pritom
ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Tento záver odvolacieho súdu však nemožno považovať za správny. Je v rozpore
s citovaným § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého vyplýva, že štát je povinný
nahradiť škodu najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil.
Márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako dlžník dostáva do omeškania a tak najskôr odo dňa
nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému
tiež úroky z omeškania. Preto záver krajského súdu, že „až rozhodnutím súdu vzniká záväzok
odporkyne na náhradu škody“ je nesprávny (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 21. decembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 48/2010). Dovolací súd poukazuje tiež na záver
vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. mája 2011 sp. zn.
6 Cdo 19/2011, podľa ktorého ak sa omeškanie týka peňažného dlhu vo forme náhrady škody
(škody na zdraví), pre určenie, kedy dochádza k omeškaniu dlžníka (škodcu), je rozhodujúca
povaha požadovaného (súdom priznaného) odškodnenia. Len v prípade, ak bolo súdom
rozhodnuté o primeranom zvýšení odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., čas splnenia nastáva rozhodnutím súdu
(§ 160 O. s. p.), a teda k omeškaniu dlžníka dochádza až uplynutím lehoty na splnenie
povinnosti. V ostatných prípadoch je potrebné, z hľadiska určenia času splnenia, vychádzať
z ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka (t. j. dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa
po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal). Ďalej na záver vyslovený v rozsudku NS ČR
z 24. apríla 2003 sp. zn. 25 Cdo 2060/2001 – štát sa dostáva do omeškania s náhradou škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
márnym uplynutím lehoty šesť mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil
u ústredného orgánu a odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty má povinnosť zaplatiť
poškodenému tiež úrok z omeškania.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
vo výroku, ktorým zamietol návrh v časti úrokov z omeškania zrušil a v tejto časti mu vrátil
vec na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O. s. p.).
O trovách konania (vrátane dovolacieho konania) rozhodne súd prvého stupňa (§ 224
ods. 4 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. decembra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová