Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 77/2014
PDF · 345.42 KB
No categories available
II. ÚS 77/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Advokátska kancelária,
Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 5
Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn.
23 Tos 28/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 77/2014-7 z 30. januára 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1,
čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako
aj čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej aj „krajský
súd“) pod sp. zn. 23 Tos 28/2013, v ktorom krajský súd rozhodoval o sťažnosti proti
uzneseniu Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 6 Nt 18/2012,
ktorým bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy (rehabilitačného konania). V uznesení
o prijatí ústavný súd akceptoval odmietnutie dovolania Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Tdo 49/2013 z 2. októbra 2013
a z dôvodu subsidiarity neprijal sťažnosť voči okresnému súdu, čo však nebráni vnímať
konanie o obnove ako celok.
2. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnosti (práva na súdnu ochranu
a zákazu ne bis in idem nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne
odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby) rozhodnutí trestných súdov, ktoré neotvorili
odsúdenie manžela sťažovateľky („odpierača“) po tom, čo mu v roku 1992 v rozhodnutí
o súdnej rehabilitácii zrušili trest ako neprimeraný, ale nie vinu, pričom pri nepovolení
obnovy konania rozhodoval na prvom stupni namiesto senátu samosudca a pri rozhodovaní
nebolo zohľadnené súčasné poňatie konceptu ne bis in idem na „odpieračov“ v dobe
neslobody.
3. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 21. decembra
2013 a krajský súd vo vyjadrení z 20. marca 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
4. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice Banská
Bystrica sp. zn. Vtr 663/47-II. zo 7. novembra 1947 bol zomrelý manžel sťažovateľky
(ďalej len „manžel sťažovateľky“) uznaný vinným zo zločinu porušenia subordinácie
podľa § 145, § 146 a § 149 Vojenského trestného zákona a bol za to odsúdený na trest
zostreného žalára v trvaní 7 mesiacov nepodmienečne. Manžel sťažovateľky totiž odoprel
vykonávať vojenskú službu, lebo mu v tom bránilo jeho svedomie a náboženské
presvedčenie svedka Jehovovho.
5. Manžel sťažovateľky bol po prepustení z výkonu trestu znova povolaný na výkon
vojenskej služby a znova odsúdený, a to rozsudkom bývalého Vojenského obvodového
súdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958 pre trestný čin vyhýbania sa služobnej
povinnosti podľa § 270 ods. 1 Trestného zákona. Bol mu uložený trest odňatia slobody
v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne. Aj tento raz išlo o to, že manžel sťažovateľky odoprel
vykonávať vojenskú službu. V súvislosti s druhým odsúdením bol manžel sťažovateľky
vo väzbe od 9. apríla 1958 do 24. mája 1958 a vo výkone trestu od 25. mája 1958 do
9. decembra 1959, teda celých 20 mesiacov.
6. Uznesením bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 2 Rtv 74/91
z 19. augusta 1992 bol pôvodný rozsudok z roku 1958 zrušený vo výroku o treste
a následným rozsudkom rovnakej spisovej značky z 29. septembra 1992 bolo pri
nezmenenom výroku o vine rozhodnuté, že sa podľa § 24 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
upúšťa od potrestania.
7. Sťažovateľka je toho názoru, že manžel sťažovateľky bol nevinný, odsudzujúci
rozsudok bol nespravodlivý a rehabilitačné konanie sa vykonalo nedôsledne, preto podala
návrh na obnovu konania.
8. Uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Nt 18/2012 z 22. januára 2013 bol návrh
sťažovateľky na obnovu konania zamietnutý. Sťažovateľka podala proti uzneseniu
okresného súdu sťažnosť, v ktorej namietala jednak to, že okresný súd rozhodol
v nezákonnom zložení, že vec bola nesprávne posúdená a že stíhanie bolo neprípustné.
Uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 28/2013-42 zo 4. apríla 2013 bola sťažnosť
zamietnutá s tým, že pre obnovu konania neboli splnené podmienky podľa § 394 ods. 1 a 4
Trestného poriadku a zásada ne bis in idem nebola porušená.
9. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo
odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 49/2013 z 2. októbra 2013 ako
neprípustné. Sťažovateľka predovšetkým namieta skutočnosť, že najvyšší súd označil
dovolanie za neprípustné. Hoci uznáva, že bežne nie je dovolanie v konaní o povolenie
obnovy prípustné, ale keď ide o hrubé porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 46 ods. 1 ústavy alebo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny
a čl. 48 ods. 1 ústavy, potom dovolanie prípustné je. To potvrdzujú rozhodnutia ústavného
súdu v obdobných veciach (pozri nálezy II. ÚS 405/2010 z 27. januára 2011,
III. ÚS 172/2011 z 31. mája 2011 a II. ÚS 284/2011zo 6. októbra 2011).
10. Ďalej je sťažovateľka toho názoru, že v konaní vedenom okresným súdom došlo
k porušeniu práva na zákonného sudcu. Je to tak preto, lebo rozhodoval samosudca, hoci
išlo o návrh na povolenie obnovy rehabilitačného konania podľa zákona č. 119/1990 Zb.
o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“
alebo „zákon č. 119/1990 Zb.“), pričom podľa § 7 ods. 3 zákona o súdnej rehabilitácii mal
rozhodovať senát. Pokiaľ napriek tomu rozhodoval samosudca, došlo k porušeniu
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy.
Porušenie práva na zákonného sudcu je samo osebe dôvodom na zrušenie napadnutých
rozhodnutí.
11. Napokon je sťažovateľka toho presvedčenia, že došlo k porušeniu zásady ne bis
in idem. Manžel sťažovateľky bol pre trvalé odopretie vojenskej služby odsúdený už
rozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice Banská Bystrica sp. zn. Vtr 663/47-II.
zo 7. novembra 1947, potom bol z rovnakého dôvodu odsúdený rozsudkom bývalého
Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958. Nemožno
súhlasiť s názorom, podľa ktorého išlo o dve diametrálne odlišné konania, pretože v oboch
prípadoch bol manžel sťažovateľky odsúdený za trvalé odopretie vojenskej služby.
Skutočnosť, že vzhľadom na zmenu trestného práva hmotného došlo k inému pomenovaniu
zhodného skutku, nič nemení na tom, že došlo k porušeniu zásady ne bis in idem.
Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky a Ústavného súdu Českej republiky. Došlo teda podľa nej k porušeniu čl. 40
ods. 5 listiny, čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 4 ods. 1 protokolu.
12. Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a protokolu v konaniach vedených okresným
súdom pod sp. zn. 6 Nt 18/2012, krajským súdom pod sp. zn. 23 Tos 28/2013 a najvyšším
súdom pod sp. zn. 6 Tdo 49/2013 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 22. januára
2013, krajského súdu zo 4. apríla 2013 a najvyššieho súdu z 2. októbra 2013 zrušené.
Požaduje napokon priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 275,94 €.
13. Z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu sp. zn. Spr 91/2014 z 20. marca 2014
doručeného ústavnému súdu 26. marca 2014 vyplýva, že považuje sťažnosť za čiastočne
opodstatnenú. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že v konaní vedenom okresným
súdom mal rozhodovať senát namiesto samosudcu, čím malo dôjsť k porušeniu jej
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny, resp. čl. 48 ods. 1 ústavy,
treba konštatovať, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí opomenul vysporiadať
s namietaným porušením tohto práva v rámci sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku
proti uzneseniu okresného súdu. Táto okolnosť by mohla opodstatňovať záver o dôvodnosti
sťažnosti v tejto časti. Pokiaľ ide o ostatné dôvody sťažnosti, tie treba považovať za
neopodstatnené s odkazom na odôvodnenie uznesenia krajského súdu.
14. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 10. apríla 2014 doručenej ústavnému
súdu 15. apríla 2014 vyplýva, že už samotné porušenie práva na zákonného sudcu (ktoré
krajský súd uznáva) je samo osebe dôvodom na zrušenie uznesenia krajského súdu.
V súvislosti s ostatnými námietkami trvá sťažovateľka i naďalej na svojich už uplatnených
argumentoch, na ktoré znova podrobne poukazuje. Napokon upresňuje, že sa domáha
náhrady trov konania v celkovej výške 417,98 €.
II.
15. Z odôvodnenia sťažnosti z 19. marca 2013 podaného obhajcom sťažovateľky
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Nt 18/2012 z 22. januára 2013 vyplývajú námietky
zhodné s námietkami uplatnenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu.
16. Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 28/2013-42 zo 4. apríla 2013 vyplýva, že
ním bola zamietnutá ako nedôvodná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 6 Nt 18/2012-36 z 22. januára 2013. Podľa názoru krajského súdu
podstatou návrhu na povolenie obnovy konania bola predovšetkým námietka spočívajúca
v tvrdení, že konaniu manžela sťažovateľky bola bezdôvodne pripisovaná spoločenská
nebezpečnosť, pretože vojenská služba mala za cieľ ochranu vtedajšieho komunistického
režimu, pričom za novú skutočnosť bolo treba považovať to, že ozbrojené sily Slovenskej
republiky v súčasnosti nemajú chrániť taký režim, ale majú slúžiť na zachovanie mieru
a bezpečnosti Slovenskej republiky. Sťažovateľka zároveň poukázala na to, že došlo aj
k porušeniu zásady ne bis in idem, keďže manžel sťažovateľky bol z rovnakého dôvodu
odsúdený už rozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice Banská Bystrica sp. zn.
Vtr 663/47 zo 7. novembra 1947. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku sa obnova konania
povolí na základe zistenia nových skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych. Ako
správne uviedol okresný súd, súd nie je oprávnený skúmať procesnú správnosť pôvodného
postupu konania ani správnosť pôvodných právnych záverov. Výnimku pripúšťa len
ustanovenie § 394 ods. 4 a 5 Trestného poriadku, ktoré však predpokladá existenciu
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa musí týkať predmetnej veci
a odsúdeného. V prípade manžela sťažovateľky takéto rozhodnutie vydané nebolo a okresný
súd by si povolením obnovy predčasne osvojil kompetencie iného súdu. V súvislosti
so zásadou ne bis in idem treba uviesť, že s touto sa zaoberal už bývalý Vyšší vojenský súd
v Trenčíne vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 To 119/01 z 9. októbra 2001 a vyslovil, že
v prípade manžela sťažovateľky išlo o dve diametrálne odlišné konania, a preto nebola
splnená podmienka porušenia uvedenej zásady.
III.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanovuje zákona.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
18. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnosti (práva na zákonného sudcu
a zákazu ne bis in idem nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne
odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby) rozhodnutí trestných súdov, ktoré neotvorili
odsúdenie manžela sťažovateľky („odpierača“) po tom, čo mu Vojenský obvodový súd
Bratislava v roku 1992 v rozhodnutí o súdnej rehabilitácii zrušil trest ako neprimeraný, ale
nie vinu, pričom pri nepovolení obnovy konania rozhodoval na prvom stupni namiesto
senátu samosudca a pri rozhodovaní nebolo zohľadnené súčasné poňatie konceptu ne bis in
idem na „odpieračov“ v dobe neslobody. Ústavný súd prízvukuje, že výraz „odpierač“,
ktorým označuje manžela sťažovateľky, používa v neutrálnom zmysle.
- ratione personae
19. Ústavný súd musí najprv uviesť, že vzhľadom na citlivosť veci súvisiacej
s identitou rodiny sťažovateľky a vysporiadania sa s dobou neslobody prijal túto sťažnosť
na ďalšie konanie, aj keď nie je judikatórne a doktrinálne ustálené, či a do akej miery majú
príbuzní zomrelých odsúdených ústavnoprávne pozície na ochranu ich práv. Doktrinálne by
tejto právnej situácii svedčilo tiež namietanie porušenia osobnostných práv. Okrem toho,
ústavný súd prijal sťažnosť v období ustaľovania vzťahu ústavnej sťažnosti k trestnému
dovolaniu, pričom sa neskôr ukázalo, že vzhľadom na skutočnosť, že proti tomuto typu
uznesenia dovolanie nie je v žiadnom prípade prípustné, mala byť sťažnosť proti krajskému
súdu odmietnutá ako podaná oneskorene. Na druhej strane ústavný súd vníma, že v danej
veci ide o vyjadrenie snahy o vyriešenie ústavnoprávnych nejasností v otázkach
„odpieračov“ (porov. bod 67 II. ÚS 348/09, bod 22 II. ÚS 471/2014; Ihering, R. Boj
o právo. Bratislava: Kalligram 2009).
20. Ústavný súd rozumie, aká dôležitá je pre jednotlivcov hodnota fixácie
bezúhonnosti v objektívnom práve, presnejšie nie v objektívnom práve ako súbore právnych
predpisov, ale v „objektívnom“ práve, tvorenom aktami aplikácie práva, podobnom tomu,
ktoré nachádzajú súdy. Napriek tomu, že verejná moc nie je neomylná, a dokonca sa
v našich dejinách dopustila zločinov, nemá otázka (ne)konštatovania viny v trestnom práve
len praktický význam spočívajúci v „čistom“ trestnom registri pre výkon jednotlivých
povolaní. Otázka viny má aj silný symbolický význam, a preto trestné právo umožňuje
očistenie odsúdeného aj posmrtne. Z iných právnych odvetví vo vzťahu k občianskemu
očisteniu možno zmieniť právo na dodatočné oznámenie podľa § 9 tlačového zákona.
Obzvlášť delikátne je očistenie občanov v režime rehabilitačného konania podľa zákona
č. 119/1990 Zb., pretože tu ide jednak o pocit individuálneho zadosťučinenia, napriek tomu
alebo práve preto, že išlo o odsúdenie nelegitímnym režimom, ako aj o snahu novej moci
o získanie autentickej legitimity a dôvery občianskej spoločnosti. To je tiež jedným zo
zmyslov činnosti ústavného súdu infikovať právny poriadok a aplikáciu práva hodnotami
slobody a férovosti, budovať dôveru občianskej spoločnosti v právny štát. Avšak aj pri tejto
práci je potrebné zachovať si triezvosť a nezabúdať na viazanosť ústavou a právom.
21. Nadväzujúc na predchádzajúci odsek, ústavný súd musí ďalej poznamenať, že
predmetná vec je charakterizovaná zložitou previazanosťou troch časových, vývojových,
resp. historických línií reflektujúcich stredoeurópske dejiny. (i) Prvou líniou je doba
neslobody a diskontinuita súčasnej štátnosti voči nej. (ii) Druhú líniu predstavuje hľadanie
postoja k „odpieračom“ v západnej spoločnosti. (iii) A napokon treťou líniou je vzťah
súčasnosti k nápravám krívd v 90-tych rokoch. Ústavný súd tým chce tiež vyjadriť, že
účelom vysporiadania sa s dobou neslobody je dosiahnuť upokojenie v právnych statusoch
dotknutých osôb (porov. bod 30). V predmetnej veci jeden skutok spadal do tretej republiky,
druhý do doby neslobody, „odpierač“ bol čiastočne rehabilitovaný v roku 1992
a v súčasnosti sa 30 rokov po jeho smrti snaží jeho manželka o úplnú rehabilitáciu na
základe výkladov „odpieračstva“ z polovice 90-tych rokov.
22. V modernej, masovej spoločnosti sa pozabúda, že obrana krajiny má pozadie
v istej komunitnosti v snahe obrániť svoje spoločenstvo (čl. 25 ústavy: Obrana Slovenskej
republiky je povinnosťou a vecou cti občanov.). Aj v západnej netotalitnej spoločnosti,
vzhľadom na kultúru občianskej spoločnosti a jej vzťahu k moci, ako aj vzhľadom na vývoj
bezpečnostných otázok a ľudských práv, taktiež neľahko hľadali zrelosť k akceptácii
„odpieračstva“, hľadali svoju pozíciu k „odpieračom“, ako aj k svedkom Jehovovým. Veď
aj v samotnej 1. ČSR mali neľahkú pozíciu. Stredoeurópana aj dnes zarazia udalosti
v Québecu v 70-tych rokoch či protesty slávneho dramatika Dürrenmata proti situácii
vo Švajčiarsku. Každopádne to však ťažko porovnávať s tunajšou situáciou v 50-tych
rokoch, kde v krajine typu Orwellovskej Oceánie nemožno o nejakej občianskej spoločnosti
vôbec hovoriť (vážiac si prirodzene odboj a osobné iniciatívy). Ponovembrové
Československo zakotvilo v čl. 15 ods. 3 listiny ustanovenie, podľa ktorého nikoho
nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo
s jeho náboženským vyznaním. Ešte federálny ústavný súd sa musel zaoberať ako
poslednou derogačnou vecou zákonom o civilnej službe (Pl. ÚS 78/92) a následne aj
slovenský ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/94. Civilná služba, ku ktorej sa dalo
prihlásiť len v prepadnej lehote, oživila v 90-tych rokoch problém opakovaného
„odpieračstva“. V Českej republike ústavný súd výkladom ne bis in idem bránil
opakovanému odsudzovaniu, čo viedlo k napätiu s tamojším najvyšším súdom. Vývoj
pokračoval k vneseniu náboženskej slobody a neskôr slobody svedomia do tohto problému,
aby sa napokon neaplikoval len na živé veci, ale aj na odsúdencov z doby neslobody (porov.
Němeček, T. Život a případy Elišky Wagnerové. Praha: Leges, 2014, s. 77 a nasl.). Najvyšší
súd Slovenskej republiky prijal zjednocujúce stanovisko č. Rt 25/98, ktorým ustálil výklad
opakovaného „odpieračstva“: «Zákonným znakom trestného činu nenastúpenia služby
v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona je cieľ (zámer) konania
páchateľa ako prejav jeho vôle v rámci objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto
trestného činu. Cieľ (zámer) konania páchateľa ako subjektívny prvok objektívnej stránky
trestného činu nie je možné zamieňať so subjektívnou stránkou, ktorá sa týka predovšetkým
zavinenia. Týmto cieľom (ktorý musí byť preukázaný) sa trestný čin nenastúpenia služby
v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona odlišuje od rovnako
pomenovaného trestného činu podľa § 270 Trestného zákona. Pojmový znak tohto trestného
činu „vyhnúť sa trvalo vojenskej činnej službe alebo zvláštnej službe“ treba preto vykladať
tak, že ide o stav nemenný, nepripúšťajúci zmenu, lebo ide o natrvalo prejavenú vôľu
páchateľa nesplniť služobnú povinnosť, a to po celú dobu Branným zákonom prípustného
trvania. Jednotu skutku aj pre ďalšie prípady povolania na vojenskú alebo zvláštnu službu tu
udržiava preukázaný cieľ (zámer) konania páchateľa trvalo sa vyhnúť vojenskej činnej
službe alebo zvláštnej službe, ktorý charakterizuje a spája jednotlivé čo aj rôzne motivované
akty správania sa páchateľa do konania, ktoré je v príčinnej súvislosti s následkom vo forme
porušenia individuálneho objektu tohto trestného činu teda záujmu štátu na riadnom
splnení povinnosti vykonať službu v ozbrojených silách. Opätovné uznanie obvineného za
vinného z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1
Trestného zákona je porušením zásady „ne bis in idem“».
- Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo
oslobodený spod obžaloby
23. Najdôležitejšou zložkou veci je námietka sťažovateľky, že okresný súd a krajský
súd porušili zákaz ne bis in idem tým, že neobnovili konanie, kde pôvodná „rehabilitačná
obnova“ nezohľadnila koncepciu ne bis in idem vo vzťahu k „odpieračom“ a súčasnú
koncepciu ľudskoprávnej ochrany, ktorá „odpieračstvo“ rešpektuje.
24. Okresný súd riadne uviedol, že dôvodom na povolenie obnovy konania nemôže
byť použitie nesprávnej právnej kvalifikácie. Krajský súd sa s týmto explicitne stotožnil.
Ústavný súd musí tejto argumentácii prisvedčiť. Argument nového poňatia ne bis in idem
vo vzťahu k „odpieračom“, ktoré sa vyvíjalo v 90. rokoch samostatne a v previazanosti
so slobodou náboženského vyznania a slobodou svedomia, akokoľvek vzhľadom na svoju
hodnotovosť môže pripomínať niečo ako inštitucionálny fakt, ide o argument právny, a nie
skutkový. Už to by stačilo na ústavnú akceptovateľnosť napadnutých rozhodnutí.
25. Veľmi komplexne sa touto otázkou zaoberal český ústavný súd v uznesení sp. zn.
IV. ÚS 190/03, ktoré bolo s právnymi vetami uverejnené v českej Zbierke nálezov
a uznesení (svazek 33, usnesení č. 21, s 429 a nasl.). Právnym zástupcom sťažovateľa bol
taktiež JUDr. Müller. V ťažiskovej časti český ústavný súd uviedol: «Zásadní otázkou pro
posouzení ústavní stížnosti stěžovatele tedy je, zda nová interpretace zákonných ustanovení
vztahujících se k odepření nástupu vojenské služby s odkazem na svobodu náboženského
vyznání, tedy změna výkladu trestněprávní normy, je „skutečností“ soudu dříve neznámou
ve smyslu ustanovení § 278 odst. 1 tr. řádu, a odůvodňuje tedy povolení obnovy řízení.
Obnova řízení je, na rozdíl od stížnosti pro porušení zákona a dovolání,
mimořádným opravným prostředkem, jehož účelem je odstranit nedostatky ve skutkovém
zjištění. V řízení o obnově se nezjišťuje správnost původního rozhodnutí, nýbrž se posuzuje,
zda dojde k předložení nových skutečností či důkazů, které by mohly změnit původní výroky
napadeného rozhodnutí. Podle ustanovení § 278 odst. 1 tr. řádu se obnova řízení, které
skončilo pravomocným rozsudkem, povolí, „vyjdou-li najevo skutečnosti nebo důkazy soudu
dříve neznámé, které by mohly samy o sobě nebo ve spojení se skutečnostmi a důkazy
známými již dříve odůvodnit jiné rozhodnutí o vině nebo o přiznaném nároku poškozeného
na náhradu škody, anebo vzhledem k nimž by původně uložený trest byl ve zřejmém
nepoměru ke stupni nebezpečnosti činu pro společnost nebo k poměrům pachatele, nebo
uložený trest by byl ve zřejmém rozporu s účelem trestu“. Obnova řízení ukončeného
pravomocným rozsudkem tedy řeší výhradně vady ve skutkových zjištěních, které vznikly
tím, že soudu v době jeho rozhodování nebyly známy skutečnosti nebo důkazy způsobilé
změnit skutkový stav věci a teprve na tomto skutkovém základě ovlivnit jeho právní
posouzení a následně i výrok o vině, náhradě škody či trestu. Nelze proto v řízení o povolení
obnovy řízení novou skutečnost spatřovat ve vadě v právním posouzení věci dovozované
z jiného (pozdějšího) výkladu právní normy.
Stěžovatel v ústavní stížnosti dovozuje splnění podmínek pro povolení obnovy řízení
ze skutečnosti, kterou má být nová (dle formulace stěžovatele nikoliv „nová“, nýbrž
„chybná“) interpretace zákonných ustanovení vztahujících se k právu na odepření vojenské
služby z náboženských důvodů, obsažená v nálezech Ústavního soudu. Jak bylo výše
uvedeno, žádný z cit. nálezů nevyslovil, že by návrh na obnovu řízení měl být procesním
prostředkem k odstranění trestních rozhodnutí minulé doby, která z pohledu dnešního
nazírání na základní práva a svobody těžko mohou obstát. Ústavní soud se v obecné rovině
samozřejmě ztotožňuje s myšlenkami a názory vyjádřenými v cit. nálezech, je však
přesvědčen, že závěry v nich vyslovené neznamenají, že se lze automaticky a bez dalšího
domáhat zrušení jakéhokoli dřívějšího rozhodnutí, které vykazuje z dnešního pohledu
ústavněprávní deficity. Rozhodující je, zda v platném právním řádu je k dispozici využitelný
procesní prostředek, který takový přezkum umožňuje (obdobně i usnesení Ústavního soudu
sp. zn. I. ÚS 456/02 ze dne 8. 7. 2003).
Novými skutečnostmi mohou být pouze skutečnosti soudu v původním řízení neznámé,
které však již v době vydání rozhodnutí existovaly a teprve později vyšly najevo. Nový
výklad ustanovení hmotného práva trestního, byť by byl obsažen v nálezech Ústavního
soudu, proto již z tohoto důvodu novou skutečností ve smyslu citovaného ustanovení nemůže
být, jestliže v době vydání původního rozhodnutí neexistoval. Novou skutečností může být
pouze objektivně existující jev, který v téže věci nebyl důkazem, ale může mít vliv na zjištění
skutkového stavu. Taková skutečnost v trestním řízení, tedy i v řízení o obnově, se stává
předmětem hodnocení právem a nelze ji tedy s právem ztotožňovat. Za právo se přitom
považují nejen platné právní normy, ale i závěry o tom, zda určitá skutečnost tvoří prvky
znaků hypotézy právních norem, podle kterých se provádí hodnocení této skutečnosti. Z
toho vyplývá, že odlišný (pozdější) výklad práva, podmíněný právním názorem vysloveným
v nálezu Ústavního soudu, není okolností odůvodňující povolení obnovy řízení. V této
souvislosti lze odkázat na usnesení Ústavního soudu sp. zn. II. ÚS 111/98.
Způsobilost skutečností, které vyšly nově najevo, změnit původní rozhodnutí, je třeba
posuzovat podle právního stavu existujícího v době vydání původního rozhodnutí, tedy ex
tunc, a k případným změnám hmotného práva nelze jako k rozhodné skutečnosti
odůvodňující povolení obnovy řízení přihlížet.
Nelze-li tedy za novou skutečnost v řízení o povolení obnovy považovat zrušení
určitého ustanovení hmotného práva trestního, s výjimkou shora uvedenou, tím méně lze za
takovou skutečnost považovat jiný výklad existujícího právního předpisu. V konkrétním
případě byla navíc příslušná ustanovení trestního zákona podrobena ústavněprávnímu
přezkumu. Ústavní soud však nálezem ze dne 3. 2. 1999 nevyhověl návrhu senátu trestního
kolegia Nejvyššího soudu ČR na zrušení § 21 odst. 1 branného zákona č. 92/1949 Sb.,
ve znění pozdějších předpisů, a § 269 a 270 tr. zákona, s tím, že existuje takový výklad
těchto ustanovení, který respektuje ústavní principy (sp. zn. Pl. ÚS 119/98, Sbírka nálezů
a usnesení Ústavního soudu, sv. 13, nález č. 19, vyhlášen pod č. 38/1999 Sb.). Jednalo se
tedy o interpretační nález, u kterého by ani postup podle § 71 zákona č. 182/1993 Sb., ve
znění pozdějších předpisů, nebyl možný.
K argumentaci stěžovatele, že došlo k porušení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě,
uvádí Ústavní soud následující: Účelem citovaného ustanovení je zaručit každému jeho
právo nebýt souzen nebo trestán pro tentýž trestný čin dvakrát. Odstavec 1 obsahuje zákaz
opakování trestního řízení, které bylo uzavřeno konečným pravomocným rozhodnutím.
Odstavec 2 pak stanoví, že ustanovení odstavce 1 není na překážku případnému
"znovuotevření věci" (v oficiální anglické verzi Úmluvy „reopening of the case“), pokud
právní řád příslušného státu takový postup umožňuje. Pokud je tedy v českém překladu
Úmluvy užit pojem „obnova“, nejde o obnovu řízení v právně-technickém smyslu, ale
o jakékoli opravné řízení směřující ke zrušení či změně původního rozsudku. Ustanovení
čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, tedy není možno interpretovat tak, že rozšiřuje
podmínky pro obnovu řízení upravené v příslušných ustanoveních konkrétního trestního
řádu o další podmínku „nové nebo nově odhalené skutečnosti nebo podstatná vada
v předešlém řízení“, nýbrž je třeba z tohoto ustanovení dovodit, že pokud je v téže věci
konáno nové řízení v souladu s trestněprávní úpravou toho kterého státu, není takový
postup v rozporu s ustanovením čl. 4 odst. 1 Protokolu č. 7 k Úmluvě.
Z výše uvedených důvodů se Ústavní soud neztotožňuje se závěrem stěžovatele, že
vadná rozhodnutí z minulých let lze napravovat cestou obnovy řízení podle § 278 odst. 1 tr.
řádu, a to na podkladě ustanovení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě. Postupem
stížnostního soudu nedošlo k porušení stěžovatelova práva na obnovu řízení dle citovaného
ustanovení, neboť toto ustanovení negarantuje právo na obnovu řízení, nýbrž právo nebýt
opakovaně souzen a trestán pro tentýž trestný čin („ne bis in idem“). Změnu interpretace
zákonných ustanovení vyplývající z nálezu Ústavního soudu nelze považovat za skutečnost
odůvodňující obnovu trestního řízení podle současně platného a účinného znění § 278
odst. 1 tr. řádu.»
26. Na tomto mieste možno uviesť, že prakticky všetky veci „odpieračov“ z doby
neslobody, ktorými sa opätovne zaoberali české súdy, vrátane ťažiskových I. ÚS 671/201
a Pl. ÚS 42/02, boli otvorené cez inštitút sťažnosti pre porušenie zákona, a nie
prostredníctvom obnovy konania.
27. V našom prostredí je potrebné zmieniť prípad, uznesenie sp. zn. III. ÚS 165/05
kde bol sťažovateľ, „odpierač“, odsúdený na Slovensku v roku 1981 na prísny,
nepodmienečný trest odňatia slobody. Na jeho podnet podala Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky v roku 2004 sťažnosť pre porušenie zákona neprimeraným trestom.
Najvyšší súd sťažnosť zamietol. Sťažovateľ argumentoval v ústavnej sťažnosti slobodou
svedomia, všeobecnou deklaráciou a protikomunistickým zákonom. Ústavný súd uznesením
sp. zn. III. ÚS 165/05 odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, dôvodiac subsidiaritou
tak, že ústavný súd nerozhoduje o trestoch a rozhodnutie najvyššieho súdu je dostatočne
odôvodnené. Väčšina tretieho senátu upozornila, že v roku 1981 ani niektoré západné
krajiny neumožňovali civilnú službu, a teda ani z medzinárodného hľadiska nejde
o „neznesiteľnú nespravodlivosť“. Veľmi pozoruhodný je disent sudcu Babjaka, v ktorom
upozorňuje na to, že najvyšší súd nereagoval na argument slobody svedomia
doplnený českou judikatúrou. Upozornil na dobovú viazanosť sudcov socialistickým
právnym vedomím, ako aj na dobovú viazanosť ČSSR Paktom o občianskych a politických
právach. Takýto právny základ by bol ideálnou platformou na artikulovanie právneho
názoru, ktorý požaduje sťažovateľka.
28. Judikatórne, ani v akadémii nie je doriešené, či je vôbec možná obnova súdneho
rehabilitačného konania, či ide o obnovu konania trestného, alebo ide o obnovu konania
rehabilitačného. Uzavretosť, dobovosť rehabilitačného konania skôr napovedá, že možno
obnoviť trestné konanie, ale nie rehabilitačné konanie – to by bola obnova obnovy. Zároveň
treba rozlišovať a nezamieňať obnovy skutkové a obnovy „právne“ (§ 41b ods. 1 zákona
o ústavnom súde, II. ÚS 46/20215, II. ÚS 111/2015, § 75 a nasl. zákona o ústavnom súde,
§ 394 ods. 4 Trestného poriadku), resp. skutkové a právne dôvody [§ 14 ods. 1 písm. d), e),
či f) zákona o súdnej rehabilitácii]. Sťažovateľka svojím spôsobom žiada, na pôdoryse
skutkovej obnovy (dnešný Trestný poriadok), na základe zmenenej právnej interpretácie,
„právnu obnovu“ zo zákona o súdnej rehabilitácii.
29. Ústavný súd sa oboznámil s rehabilitačnými rozhodnutiami Vojenského
obvodového súdu Bratislava, a to s uznesením sp. zn. 2 Rtv 74/91 z 19. augusta 1992
a rozsudkom sp. zn. 2 Rtv 74/91 z 29. septembra 1992. Prvým uvedeným rozhodnutím bol
zrušený rozsudok Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958
podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona o súdnej rehabilitácii, pretože výmera trestu bola
v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Vojenský obvodový súd
uviedol, že vzhľadom na okolnosti prípadu a priaznivé hodnotenie odsúdeného bol trest
v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Podľa dostupných
dokumentov nebola proti tomuto rozhodnutiu podaná sťažnosť.
- „ratione temporis“
30. Rozhodnutie je z dnešnej perspektívy (pochopiteľne) lakonické, pravdepodobne
poznačené porevolučnými novotami či mechanickosťou rozhodovania o množstve takýchto
vecí. Doba neslobody bola zákonom o súdnej rehabilitácii ustanovená obdobím od
25. februára 1948 do 1. januára 1990. Nie nepodobne ju ustanovuje aj zákon č. 480/1991
Zb. o dobe neslobody (§ 1 V rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské
práva i svoje vlastné zákony.) a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z.
o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému (§ 1 ods. 1 Režim založený na
komunistickej ideológii, ktorý rozhodoval o riadení štátu a osudoch občanov v bývalom
Československu od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989, bol odsúdeniahodný.). Nové
ľudskoprávne dokumenty taktiež určujúce diskontinuitu s dobou neslobody listina
a dohovor nadobudli účinnosť pred rozhodovaním rehabilitačného súdu. Listina nadobudla
účinnosť 8. februára 1991 a dohovor 18. marca 1992. Ústavný súd tým chce akcentovať, že
rehabilitačné rozhodnutia boli prijaté už za nových, právno-štátnych štandardov, pričom aj
samotný zákon o súdnej rehabilitácii je takouto hodnotovou normou. Tieto právno-štátne
hodnotové štandardy platia kontinuálne dodnes, a nie je nijaký dôvod vnášať do
vysporiadania sa s minulosťou štvrtú časovú líniu, ktorá by dávala do kontrastu
deväťdesiate roky a dnešok (porov. bod 21). V záujme právneho mieru už v zásade nie je
vhodné kasačne zasahovať do týchto rehabilitačných rozhodnutí v režime obnovy konania
na základe nových interpretácií.
31. Ústavný súd si z Krajského súdu v Trenčíne zaobstaral uznesenie Vyššieho
vojenského súdu Trenčín sp. zn. 3 To-119/01 z 9. októbra 2001, ktorým bola zamietnutá
sťažnosť proti uzneseniu Vojenského obvodového súdu Bratislava, ktorým bola zamietnutá
žiadosť manželky „odpierača“ o prieskumné konanie podľa § 5 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického
systému. Z rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľka žiadala o rehabilitáciu v režime uvedeného
zákona (Súd na návrh zruší alebo zmierni trest uložený za trestný čin, na ktorý sa
nevzťahuje rehabilitácia podľa zákona č. 119/1990 Zb., ak sa v priebehu konania preukáže,
že konanie odsúdeného smerovalo k ochrane základných ľudských a občianskych práv
a slobôd nie zjavne neprimeranými prostriedkami. Na účely tohto konania sa primerane
použijú ustanovenia § 4 a nasl. zákona č. 119/1990 Zb.), pričom sa odvolávala na nález
českého ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 187/2000. Súdy návrhu nevyhoveli, pretože po
rehabilitačnom rozhodnutí z roku 1992 bolo upustené od potrestania a existencia trestu je
podmienkou aplikácie zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z.
o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Pre úplnosť možno uviesť, že ešte
v roku 2001 český ústavný súd zjednotil judikatúru a neutralizoval stanoviskom sp. zn.
Pl. ÚS-st.-14/01 nález sp. zn. II. ÚS 187/2000 („Jedná-li se o trestný čin, na který se
vztahuje rehabilitace podle zákona č. 119/1990 Sb., o soudní rehabilitaci, nelze aplikovat
ustanovení § 6 zákona č. 198/1993 Sb., o protiprávnosti komunistického režimu a o odporu
proti němu.“).
32. Sťažovateľka dala ústavnému súdu do pozornosti uznesenie Okresného súdu
Prešov sp. zn. 41 Nt 10/2014 (IČS: 8114010387), ktorým tento povolil obnovu konania
vedeného proti „odpieračovi“ , ktorý bol v roku 1955 a 1957 dvakrát
odsúdený za trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti. Obnova bola povolená na
základe nového právneho názoru vyjadreného v stanovisku trestného kolégia najvyššieho
súdu na zjednotenie výkladu ustanovenia § 269 Trestného zákona o nenastúpení služby
v ozbrojených silách z 21. mája 1998 sp. zn. Tpj 14/97 (Rt 25/1998). Okresný prokurátor
podal proti uzneseniu sťažnosť argumentujúc, že išlo o dva rozličné skutky. Krajský súd
v Trenčíne uznesením č. k. 2 Tos 14/2015-48 sťažnosť prokurátora zamietol. Ústavný súd
k tomu uvádza, že celú predmetnú vec, ba celú predmetnú problematiku „odpieračov“
z doby neslobody možno charakterizovať aj tým, že ide o vertikálny vzťah moci
a zomrelého „odpierača“, a istá veľkorysosť moci tu môže byť na mieste v snahe ukázať
dištancovanie sa súčasného právneho štátu od trestnej represie 50-tych rokov (porov. disent
bod 27 nálezu). To však nemožno urobiť za tú cenu, aby priamo ústavný súd redefinoval
ústavne racionálne riešenie obnovy konania len zo skutkových dôvodov (niečo iné je § 394
ods 4 Trestného poriadku), čo je veľmi dôležité z hľadiska právnej istoty. Ak na jednej
strane všeobecné súdy nájdu taký unikátny kontext odpieračskej veci, že chcú prejaviť túto
veľkorysosť, ústavný súd tomu nemôže brániť, pričom aj procesne je to nemožné. Ale na
druhej strane, cez ústavnú sťažnosť to ústavný súd v prerokúvanom prípade nemôže
presadzovať, pretože nesie zodpovednosť za všeobecnejší dosah svojich rozhodnutí.
33. Ústavný súd využíva toto miesto, aby zovšeobecnil prax ústavných sťažností
a rozdelil ich na dve skupiny. Vo väčšine, v ťažisku, ústavných sťažností ústavný súd
preveruje, či orgány verejnej moci, spravidla všeobecné súdy, rešpektovali relatívne známe
štandardy ústavnosti. Niekedy však musí ísť ústavný súd ďalej a cez ústavnú sťažnosť
presadiť nejakú novú myšlienku ústavnosti, kde nemožno od všeobecných súdov očakávať
tento druh, neutrálne povedané, aktivizmu (II. ÚS 111/08). Predmetná vec nie je takou
vecou, kde by ústavný súd volil túto druhú cestu, pretože by mohol spochybniť koncepciu
obnovy konania, a taktiež pre slabšiu procesnú oporu (porov. bod 19).
34. Akokoľvek, ústavný súd v priestore vytvorenom touto vecou vyjadruje v istom
zmysle účasť s pravdepodobne represívnym počínaním štátnej moci voči manželovi
sťažovateľky.
- základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi
35. Sťažovateľka taktiež namieta porušenie základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi tým, že na okresnom súde rozhodoval samosudca namiesto senátu.
Vychádza z ustanovenia § 7 ods. 3 zákona o súdnej rehabilitácii, podľa ktorého ustanovenie
Trestného poriadku o príslušnosti samosudcu uskutočňovať konanie sa nepoužije.
Sťažovateľka túto námietku akcentuje tým spôsobom, že by sama stačila ku kasačnému
rozhodnutiu ústavného súdu, a uvádza ju pred „substantívnejšou“ námietkou porušenia
princípu ne bis. Hoci sťažovateľka túto okolnosť namietala v sťažnosti podanej proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Nt 18/2012 z 22. januára 2013, krajský súd sa
námietkou nezaoberal, a preto sa s ňou ani nijako nevysporiadal. Krajský súd vo vyjadrení
uznáva, že sa opomenul vo svojom uznesení vysporiadať s touto námietkou, hoci bola
uvedená v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu. Napriek tomu nie je sťažnosť
ani v tejto časti dôvodná.
36. Ústavnému súdu je zrejmé, že v tradícii nášho trestného [Dovolanie možno
podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení; § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku;
uznesenia z konania o obnove sú vyňaté z tejto ochrany, pozn.] aj civilného procesu patrí
zákonný sudca k natoľko chráneným princípom, že ich porušenie znamená zmätočnosť
celého konania. Podľa ústavného súdu však nutnosť rozhodovať prvostupňovo senátom nie
je taká istá vzhľadom na skutočnosť, že nie je ustálené, či sa obnovuje rehabilitačná obnova
konania, alebo sa obnovuje trestné konanie ako také. Ústavnému súdu sa javí plauzibilný
právny názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 70/2013, podľa ktorého
z prechodných ustanovení vyplýva, že zákonným sudcom v konaní o obnove môže byť aj
samosudca: „Pokiaľ ide o dovolaciu námietku nesprávneho zloženia senátu okresného súdu
pri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania, táto nie je dôvodná. Podľa § 567
ods. 3 Tr. por. ak rozhodnutie, proti ktorému smeruje návrh na obnovu konania, vydal
v prvom stupni už nejestvujúci súd, rozhodne o návrhu na obnovu konania ten súd, ktorý by
bol podľa tohto zákona vecne a miestne príslušný. Podľa § 567d ods. 1 Tr. por. v konaniach
začatých pred 1. aprílom 2009 na bývalých vojenských súdoch pokračujú súdy uvedené
v osobitnom zákone a tým je v danom prípade Okresný súd Banská Bystrica. Podľa § 349
ods. 1 Tr. por. č. 301/2005 Z.z. účinného od 1. januára 2006, podľa ktorého samosudca
vykonáva konanie o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody,
ktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov. Podľa § 397 ods. 2 Tr. por. o návrhu na
povolenie obnovy konania, ktoré skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný
samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. V danom prípade,
keďže podľa § 269 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. bolo možné páchateľovi uložiť trest
odňatia slobody na 1 rok až 5 rokov, konal zákonný sudca - samosudca Okresného súdu
Banská Bystrica, čo je v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. II. ÚS 284/2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
4 Tdo 58/2011. Rovnako tak správne a v súlade so zákonom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr.
por. o sťažnosti obvineného rozhodoval ako vecne a miestne príslušný Krajský súd
v Trenčíne.“ Ústavný súd akcentuje, že prerokúvaný nález nie je vhodnou platformou na
zjednotenie tejto otázky okrem iných dôvodov (porov. bod 19), hlavne z tohto dôvodu, že
v časti konania o ne bis je sťažnosť evidentne nedôvodná a prípadný kasačný zásah
ústavného súdu z dôvodu procesnej záťaže by zbytočne v sťažovateľke budoval nádeje,
a tak by bol v napätí s princípom právnej istoty.
37. Ústavný súd sumarizuje, že napadnuté konanie nemuselo byť obnovené, pretože
sťažovateľka predložila právne, a nie skutkové argumenty, a preto nedošlo k porušeniu
čl. 50 ods. 5 ústavy a v spojení s tým nedošlo k porušeniu práva na zákonného sudcu tým,
že rozhodoval samosudca. Sťažnosti preto ústavný súd nevyhovel.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015