Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 77/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Advokátska kancelária,

Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 a , , a

Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-7 z 30. januára 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,

a (ďalej len „“), ,

čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako

aj čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej aj „krajský

súd“) pod sp. zn. , v ktorom krajský súd rozhodoval o sťažnosti proti

uzneseniu Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. ,

ktorým bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy (rehabilitačného konania). V uznesení

o prijatí ústavný súd akceptoval odmietnutie dovolania Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 2. októbra 2013

a z dôvodu subsidiarity neprijal sťažnosť voči okresnému súdu, čo však nebráni vnímať

konanie o obnove ako celok.

2. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnosti (práva na súdnu ochranu

a zákazu ne bis in idem  nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne

odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby) rozhodnutí trestných súdov, ktoré neotvorili

odsúdenie manžela sťažovateľky („odpierača“) po tom, čo mu v roku 1992 v rozhodnutí

o súdnej rehabilitácii zrušili trest ako neprimeraný, ale nie vinu, pričom pri nepovolení

obnovy konania rozhodoval na prvom stupni namiesto senátu samosudca a pri rozhodovaní

nebolo zohľadnené súčasné poňatie konceptu ne bis in idem na „odpieračov“ v dobe

neslobody.

3. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 21. decembra

2013 a krajský súd vo vyjadrení z 20. marca 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

4. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice Banská

Bystrica sp. zn. Vtr . zo 7. novembra 1947 bol zomrelý manžel sťažovateľky

(ďalej len „manžel sťažovateľky“) uznaný vinným zo zločinu porušenia subordinácie

podľa , a Vojenského a bol za to odsúdený na trest

zostreného žalára v trvaní 7 mesiacov nepodmienečne. Manžel sťažovateľky totiž odoprel

vykonávať vojenskú službu, lebo mu v tom bránilo jeho svedomie a náboženské

presvedčenie svedka Jehovovho.

5. Manžel sťažovateľky bol po prepustení z výkonu trestu znova povolaný na výkon

vojenskej služby a znova odsúdený, a to rozsudkom bývalého Vojenského obvodového

súdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958 pre trestný čin vyhýbania sa služobnej

povinnosti podľa . Bol mu uložený trest odňatia slobody

v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne. Aj tento raz išlo o to, že manžel sťažovateľky odoprel

vykonávať vojenskú službu. V súvislosti s druhým odsúdením bol manžel sťažovateľky

vo väzbe od 9. apríla 1958 do 24. mája 1958 a vo výkone trestu od 25. mája 1958 do

9. decembra 1959, teda celých 20 mesiacov.

6. Uznesením bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn.

z 19. augusta 1992 bol pôvodný rozsudok z roku 1958 zrušený vo výroku o treste

a následným rozsudkom rovnakej spisovej značky z 29. septembra 1992 bolo pri

nezmenenom výroku o vine rozhodnuté, že sa podľa

upúšťa od potrestania.

7. Sťažovateľka je toho názoru, že manžel sťažovateľky bol nevinný, odsudzujúci

rozsudok bol nespravodlivý a rehabilitačné konanie sa vykonalo nedôsledne, preto podala

návrh na obnovu konania.

8. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 22. januára 2013 bol návrh

sťažovateľky na obnovu konania zamietnutý. Sťažovateľka podala proti uzneseniu

okresného súdu sťažnosť, v ktorej namietala jednak to, že okresný súd rozhodol

v nezákonnom zložení, že vec bola nesprávne posúdená a že stíhanie bolo neprípustné.

Uznesením krajského súdu č. k. -42 zo 4. apríla 2013 bola sťažnosť

zamietnutá s tým, že pre obnovu konania neboli splnené podmienky podľa § 394 ods. 1 a 4

a zásada ne bis in idem nebola porušená.

9. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo

odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 2. októbra 2013 ako

neprípustné. Sťažovateľka predovšetkým namieta skutočnosť, že najvyšší súd označil

dovolanie za neprípustné. Hoci uznáva, že bežne nie je dovolanie v konaní o povolenie

obnovy prípustné, ale keď ide o hrubé porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny

a alebo základného práva na zákonného sudcu podľa listiny

a , potom dovolanie prípustné je. To potvrdzujú rozhodnutia ústavného

súdu v obdobných veciach (pozri nálezy z 27. januára 2011,

z 31. mája 2011 a II. ÚS 284/2011zo 6. októbra 2011).

10. Ďalej je sťažovateľka toho názoru, že v konaní vedenom okresným súdom došlo

k porušeniu práva na zákonného sudcu. Je to tak preto, lebo rozhodoval samosudca, hoci

išlo o návrh na povolenie obnovy rehabilitačného konania podľa

o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“

alebo „“), pričom podľa zákona o súdnej rehabilitácii mal

rozhodovať senát. Pokiaľ napriek tomu rozhodoval samosudca, došlo k porušeniu

základného práva na zákonného sudcu podľa listiny a .

Porušenie práva na zákonného sudcu je samo osebe dôvodom na zrušenie napadnutých

rozhodnutí.

11. Napokon je sťažovateľka toho presvedčenia, že došlo k porušeniu zásady ne bis

in idem. Manžel sťažovateľky bol pre trvalé odopretie vojenskej služby odsúdený už

rozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice Banská Bystrica sp. zn. Vtr 663/47-II.

zo 7. novembra 1947, potom bol z rovnakého dôvodu odsúdený rozsudkom bývalého

Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958. Nemožno

súhlasiť s názorom, podľa ktorého išlo o dve diametrálne odlišné konania, pretože v oboch

prípadoch bol manžel sťažovateľky odsúdený za trvalé odopretie vojenskej služby.

Skutočnosť, že vzhľadom na zmenu trestného práva hmotného došlo k inému pomenovaniu

zhodného skutku, nič nemení na tom, že došlo k porušeniu zásady ne bis in idem.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej

republiky a Ústavného súdu Českej republiky. Došlo teda podľa nej k porušeniu čl. 40

ods. 5 listiny, a protokolu.

12. Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny, dohovoru a protokolu v konaniach vedených okresným

súdom pod sp. zn. , krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším

súdom pod sp. zn. s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 22. januára

2013, krajského súdu zo 4. apríla 2013 a najvyššieho súdu z 2. októbra 2013 zrušené.

Požaduje napokon priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 275,94 €.

13. Z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu sp. zn. Spr 91/2014 z 20. marca 2014

doručeného ústavnému súdu 26. marca 2014 vyplýva, že považuje sťažnosť za čiastočne

opodstatnenú. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že v konaní vedenom okresným

súdom mal rozhodovať senát namiesto samosudcu, čím malo dôjsť k porušeniu jej

základného práva na zákonného sudcu podľa listiny, resp. ,

treba konštatovať, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí opomenul vysporiadať

s namietaným porušením tohto práva v rámci sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku

proti uzneseniu okresného súdu. Táto okolnosť by mohla opodstatňovať záver o dôvodnosti

sťažnosti v tejto časti. Pokiaľ ide o ostatné dôvody sťažnosti, tie treba považovať za

neopodstatnené s odkazom na odôvodnenie uznesenia krajského súdu.

14. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 10. apríla 2014 doručenej ústavnému

súdu 15. apríla 2014 vyplýva, že už samotné porušenie práva na zákonného sudcu (ktoré

krajský súd uznáva) je samo osebe dôvodom na zrušenie uznesenia krajského súdu.

V súvislosti s ostatnými námietkami trvá sťažovateľka i naďalej na svojich už uplatnených

argumentoch, na ktoré znova podrobne poukazuje. Napokon upresňuje, že sa domáha

náhrady trov konania v celkovej výške 417,98 €.

II.

15. Z odôvodnenia sťažnosti z 19. marca 2013 podaného obhajcom sťažovateľky

proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 22. januára 2013 vyplývajú námietky

zhodné s námietkami uplatnenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

16. Z uznesenia krajského súdu č. k. -42 zo 4. apríla 2013 vyplýva, že

ním bola zamietnutá ako nedôvodná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -36 z 22. januára 2013. Podľa názoru krajského súdu

podstatou návrhu na povolenie obnovy konania bola predovšetkým námietka spočívajúca

v tvrdení, že konaniu manžela sťažovateľky bola bezdôvodne pripisovaná spoločenská

nebezpečnosť, pretože vojenská služba mala za cieľ ochranu vtedajšieho komunistického

režimu, pričom za novú skutočnosť bolo treba považovať to, že ozbrojené sily Slovenskej

republiky v súčasnosti nemajú chrániť taký režim, ale majú slúžiť na zachovanie mieru

a bezpečnosti Slovenskej republiky. Sťažovateľka zároveň poukázala na to, že došlo aj

k porušeniu zásady ne bis in idem, keďže manžel sťažovateľky bol z rovnakého dôvodu

odsúdený už rozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice Banská Bystrica sp. zn.

Vtr 663/47 zo 7. novembra 1947. Podľa sa obnova konania

povolí na základe zistenia nových skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych. Ako

správne uviedol okresný súd, súd nie je oprávnený skúmať procesnú správnosť pôvodného

postupu konania ani správnosť pôvodných právnych záverov. Výnimku pripúšťa len

ustanovenie a , ktoré však predpokladá existenciu

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa musí týkať predmetnej veci

a odsúdeného. V prípade manžela sťažovateľky takéto rozhodnutie vydané nebolo a okresný

súd by si povolením obnovy predčasne osvojil kompetencie iného súdu. V súvislosti

so zásadou ne bis in idem treba uviesť, že s touto sa zaoberal už bývalý Vyšší vojenský súd

v Trenčíne vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 9. októbra 2001 a vyslovil, že

v prípade manžela sťažovateľky išlo o dve diametrálne odlišné konania, a preto nebola

splnená podmienka porušenia uvedenej zásady.

III.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanovuje zákona.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnosti (práva na zákonného sudcu

a zákazu ne bis in idem  nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne

odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby) rozhodnutí trestných súdov, ktoré neotvorili

odsúdenie manžela sťažovateľky („odpierača“) po tom, čo mu Vojenský obvodový súd

Bratislava v roku 1992 v rozhodnutí o súdnej rehabilitácii zrušil trest ako neprimeraný, ale

nie vinu, pričom pri nepovolení obnovy konania rozhodoval na prvom stupni namiesto

senátu samosudca a pri rozhodovaní nebolo zohľadnené súčasné poňatie konceptu ne bis in

idem na „odpieračov“ v dobe neslobody. Ústavný súd prízvukuje, že výraz „odpierač“,

ktorým označuje manžela sťažovateľky, používa v neutrálnom zmysle.

- ratione personae

19. Ústavný súd musí najprv uviesť, že vzhľadom na citlivosť veci súvisiacej

s identitou rodiny sťažovateľky a vysporiadania sa s dobou neslobody prijal túto sťažnosť

na ďalšie konanie, aj keď nie je judikatórne a doktrinálne ustálené, či a do akej miery majú

príbuzní zomrelých odsúdených ústavnoprávne pozície na ochranu ich práv. Doktrinálne by

tejto právnej situácii svedčilo tiež namietanie porušenia osobnostných práv. Okrem toho,

ústavný súd prijal sťažnosť v období ustaľovania vzťahu ústavnej sťažnosti k trestnému

dovolaniu, pričom sa neskôr ukázalo, že vzhľadom na skutočnosť, že proti tomuto typu

uznesenia dovolanie nie je v žiadnom prípade prípustné, mala byť sťažnosť proti krajskému

súdu odmietnutá ako podaná oneskorene. Na druhej strane ústavný súd vníma, že v danej

veci ide o vyjadrenie snahy o vyriešenie ústavnoprávnych nejasností v otázkach

„odpieračov“ (porov. bod 67 , bod 22 ; Ihering, R. Boj

o právo. Bratislava: Kalligram 2009).

20. Ústavný súd rozumie, aká dôležitá je pre jednotlivcov hodnota fixácie

bezúhonnosti v objektívnom práve, presnejšie nie v objektívnom práve ako súbore právnych

predpisov, ale v „objektívnom“ práve, tvorenom aktami aplikácie práva, podobnom tomu,

ktoré nachádzajú súdy. Napriek tomu, že verejná moc nie je neomylná, a dokonca sa

v našich dejinách dopustila zločinov, nemá otázka (ne)konštatovania viny v trestnom práve

len praktický význam spočívajúci v „čistom“ trestnom registri pre výkon jednotlivých

povolaní. Otázka viny má aj silný symbolický význam, a preto trestné právo umožňuje

očistenie odsúdeného aj posmrtne. Z iných právnych odvetví vo vzťahu k občianskemu

očisteniu možno zmieniť právo na dodatočné oznámenie podľa § 9 tlačového zákona.

Obzvlášť delikátne je očistenie občanov v režime rehabilitačného konania podľa zákona

č. , pretože tu ide jednak o pocit individuálneho zadosťučinenia, napriek tomu

alebo práve preto, že išlo o odsúdenie nelegitímnym režimom, ako aj o snahu novej moci

o získanie autentickej legitimity a dôvery občianskej spoločnosti. To je tiež jedným zo

zmyslov činnosti ústavného súdu  infikovať právny poriadok a aplikáciu práva hodnotami

slobody a férovosti, budovať dôveru občianskej spoločnosti v právny štát. Avšak aj pri tejto

práci je potrebné zachovať si triezvosť a nezabúdať na viazanosť a právom.

21. Nadväzujúc na predchádzajúci odsek, ústavný súd musí ďalej poznamenať, že

predmetná vec je charakterizovaná zložitou previazanosťou troch časových, vývojových,

resp. historických línií reflektujúcich stredoeurópske dejiny. (i) Prvou líniou je doba

neslobody a diskontinuita súčasnej štátnosti voči nej. (ii) Druhú líniu predstavuje hľadanie

postoja k „odpieračom“ v západnej spoločnosti. (iii) A napokon treťou líniou je vzťah

súčasnosti k nápravám krívd v 90-tych rokoch. Ústavný súd tým chce tiež vyjadriť, že

účelom vysporiadania sa s dobou neslobody je dosiahnuť upokojenie v právnych statusoch

dotknutých osôb (porov. bod 30). V predmetnej veci jeden skutok spadal do tretej republiky,

druhý do doby neslobody, „odpierač“ bol čiastočne rehabilitovaný v roku 1992

a v súčasnosti sa 30 rokov po jeho smrti snaží jeho manželka o úplnú rehabilitáciu na

základe výkladov „odpieračstva“ z polovice 90-tych rokov.

22. V modernej, masovej spoločnosti sa pozabúda, že obrana krajiny má pozadie

v istej komunitnosti v snahe obrániť svoje spoločenstvo ( : Obrana Slovenskej

republiky je povinnosťou a vecou cti občanov.). Aj v západnej netotalitnej spoločnosti,

vzhľadom na kultúru občianskej spoločnosti a jej vzťahu k moci, ako aj vzhľadom na vývoj

bezpečnostných otázok a ľudských práv, taktiež neľahko hľadali zrelosť k akceptácii

„odpieračstva“, hľadali svoju pozíciu k „odpieračom“, ako aj k svedkom Jehovovým. Veď

aj v samotnej 1. ČSR mali neľahkú pozíciu. Stredoeurópana aj dnes zarazia udalosti

v Québecu v 70-tych rokoch či protesty slávneho dramatika Dürrenmata proti situácii

vo Švajčiarsku. Každopádne to však ťažko porovnávať s tunajšou situáciou v 50-tych

rokoch, kde v krajine typu Orwellovskej Oceánie nemožno o nejakej občianskej spoločnosti

vôbec hovoriť (vážiac si prirodzene odboj a osobné iniciatívy). Ponovembrové

Československo zakotvilo v čl. 15 ods. 3 listiny ustanovenie, podľa ktorého nikoho

nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo

s jeho náboženským vyznaním. Ešte federálny ústavný súd sa musel zaoberať ako

poslednou derogačnou vecou zákonom o civilnej službe () a následne aj

slovenský ústavný súd vo veci sp. zn. . Civilná služba, ku ktorej sa dalo

prihlásiť len v prepadnej lehote, oživila v 90-tych rokoch problém opakovaného

„odpieračstva“. V Českej republike ústavný súd výkladom ne bis in idem bránil

opakovanému odsudzovaniu, čo viedlo k napätiu s tamojším najvyšším súdom. Vývoj

pokračoval k vneseniu náboženskej slobody a neskôr slobody svedomia do tohto problému,

aby sa napokon neaplikoval len na živé veci, ale aj na odsúdencov z doby neslobody (porov.

Němeček, T. Život a případy Elišky Wagnerové. Praha: Leges, 2014, s. 77 a nasl.). Najvyšší

súd Slovenskej republiky prijal zjednocujúce stanovisko č. Rt 25/98, ktorým ustálil výklad

opakovaného „odpieračstva“: «Zákonným znakom trestného činu nenastúpenia služby

v ozbrojených silách podľa je cieľ (zámer) konania

páchateľa ako prejav jeho vôle v rámci objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto

trestného činu. Cieľ (zámer) konania páchateľa ako subjektívny prvok objektívnej stránky

trestného činu nie je možné zamieňať so subjektívnou stránkou, ktorá sa týka predovšetkým

zavinenia. Týmto cieľom (ktorý musí byť preukázaný) sa trestný čin nenastúpenia služby

v ozbrojených silách podľa odlišuje od rovnako

pomenovaného trestného činu podľa . Pojmový znak tohto trestného

činu „vyhnúť sa trvalo vojenskej činnej službe alebo zvláštnej službe“ treba preto vykladať

tak, že ide o stav nemenný, nepripúšťajúci zmenu, lebo ide o natrvalo prejavenú vôľu

páchateľa nesplniť služobnú povinnosť, a to po celú dobu Branným zákonom prípustného

trvania. Jednotu skutku aj pre ďalšie prípady povolania na vojenskú alebo zvláštnu službu tu

udržiava preukázaný cieľ (zámer) konania páchateľa trvalo sa vyhnúť vojenskej činnej

službe alebo zvláštnej službe, ktorý charakterizuje a spája jednotlivé čo aj rôzne motivované

akty správania sa páchateľa do konania, ktoré je v príčinnej súvislosti s následkom vo forme

porušenia individuálneho objektu tohto trestného činu  teda záujmu štátu na riadnom

splnení povinnosti vykonať službu v ozbrojených silách. Opätovné uznanie obvineného za

vinného z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1

je porušením zásady „ne bis in idem“».

- Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo

oslobodený spod obžaloby

23. Najdôležitejšou zložkou veci je námietka sťažovateľky, že okresný súd a krajský

súd porušili zákaz ne bis in idem tým, že neobnovili konanie, kde pôvodná „rehabilitačná

obnova“ nezohľadnila koncepciu ne bis in idem vo vzťahu k „odpieračom“ a súčasnú

koncepciu ľudskoprávnej ochrany, ktorá „odpieračstvo“ rešpektuje.

24. Okresný súd riadne uviedol, že dôvodom na povolenie obnovy konania nemôže

byť použitie nesprávnej právnej kvalifikácie. Krajský súd sa s týmto explicitne stotožnil.

Ústavný súd musí tejto argumentácii prisvedčiť. Argument nového poňatia ne bis in idem

vo vzťahu k „odpieračom“, ktoré sa vyvíjalo v 90. rokoch samostatne a v previazanosti

so slobodou náboženského vyznania a slobodou svedomia, akokoľvek vzhľadom na svoju

hodnotovosť môže pripomínať niečo ako inštitucionálny fakt, ide o argument právny, a nie

skutkový. Už to by stačilo na ústavnú akceptovateľnosť napadnutých rozhodnutí.

25. Veľmi komplexne sa touto otázkou zaoberal český ústavný súd v uznesení sp. zn.

, ktoré bolo s právnymi vetami uverejnené v českej Zbierke nálezov

a uznesení (svazek 33, usnesení č. 21, s 429 a nasl.). Právnym zástupcom sťažovateľa bol

taktiež JUDr. Müller. V ťažiskovej časti český ústavný súd uviedol: «Zásadní otázkou pro

posouzení ústavní stížnosti stěžovatele tedy je, zda nová interpretace zákonných ustanovení

vztahujících se k odepření nástupu vojenské služby s odkazem na svobodu náboženského

vyznání, tedy změna výkladu trestněprávní normy, je „skutečností“ soudu dříve neznámou

ve smyslu ustanovení § 278 odst. 1 tr. řádu, a odůvodňuje tedy povolení obnovy řízení.

Obnova řízení je, na rozdíl od stížnosti pro porušení zákona a dovolání,

mimořádným opravným prostředkem, jehož účelem je odstranit nedostatky ve skutkovém

zjištění. V řízení o obnově se nezjišťuje správnost původního rozhodnutí, nýbrž se posuzuje,

zda dojde k předložení nových skutečností či důkazů, které by mohly změnit původní výroky

napadeného rozhodnutí. Podle ustanovení § 278 odst. 1 tr. řádu se obnova řízení, které

skončilo pravomocným rozsudkem, povolí, „vyjdou-li najevo skutečnosti nebo důkazy soudu

dříve neznámé, které by mohly samy o sobě nebo ve spojení se skutečnostmi a důkazy

známými již dříve odůvodnit jiné rozhodnutí o vině nebo o přiznaném nároku poškozeného

na náhradu škody, anebo vzhledem k nimž by původně uložený trest byl ve zřejmém

nepoměru ke stupni nebezpečnosti činu pro společnost nebo k poměrům pachatele, nebo

uložený trest by byl ve zřejmém rozporu s účelem trestu“. Obnova řízení ukončeného

pravomocným rozsudkem tedy řeší výhradně vady ve skutkových zjištěních, které vznikly

tím, že soudu v době jeho rozhodování nebyly známy skutečnosti nebo důkazy ůsobilé

změnit skutkový stav věci a teprve na tomto skutkovém základě ovlivnit jeho právní

posouzení a následně i výrok o vině, náhradě škody či trestu. Nelze proto v řízení o povolení

obnovy řízení novou skutečnost spatřovat ve vadě v právním posouzení věci dovozované

z jiného (pozdějšího) výkladu právní normy.

Stěžovatel v ústavní stížnosti dovozuje splnění podmínek pro povolení obnovy řízení

ze skutečnosti, kterou má být nová (dle formulace stěžovatele nikoliv „nová“, nýbrž

„chybná“) interpretace zákonných ustanovení vztahujících se k právu na odepření vojenské

služby z náboženských důvodů, obsažená v nálezech Ústavního soudu. Jak bylo výše

uvedeno, žádný z cit. nálezů nevyslovil, že by návrh na obnovu řízení měl být procesním

prostředkem k odstranění trestních rozhodnutí minulé doby, která z pohledu dnešního

nazírání na základní práva a svobody těžko mohou obstát. Ústavní soud se v obecné rovině

samozřejmě ztotožňuje s myšlenkami a názory vyjádřenými v cit. nálezech, je však

přesvědčen, že závěry v nich vyslovené neznamenají, že se lze automaticky a bez dalšího

domáhat zrušení jakéhokoli dřívějšího rozhodnutí, které vykazuje z dnešního pohledu

ústavněprávní deficity. Rozhodující je, zda v platném právním řádu je k dispozici využitelný

procesní prostředek, který takový přezkum umožňuje (obdobně i usnesení Ústavního soudu

sp. zn. ze dne 8. 7. 2003).

Novými skutečnostmi mohou být pouze skutečnosti soudu v původním řízení neznámé,

které však již v době vydání rozhodnutí existovaly a teprve později vyšly najevo. Nový

výklad ustanovení hmotného práva trestního, byť by byl obsažen v nálezech Ústavního

soudu, proto již z tohoto důvodu novou skutečností ve smyslu citovaného ustanovení nemůže

být, jestliže v době vydání původního rozhodnutí neexistoval. Novou skutečností může být

pouze objektivně existující jev, který v téže věci nebyl důkazem, ale může mít vliv na zjištění

skutkového stavu. Taková skutečnost v trestním řízení, tedy i v řízení o obnově, se stává

předmětem hodnocení právem a nelze ji tedy s právem ztotožňovat. Za právo se přitom

považují nejen platné právní normy, ale i závěry o tom, zda určitá skutečnost tvoří prvky

znaků hypotézy právních norem, podle kterých se provádí hodnocení této skutečnosti. Z

toho vyplývá, že odlišný (pozdější) výklad práva, podmíněný právním názorem vysloveným

v nálezu Ústavního soudu, není okolností odůvodňující povolení obnovy řízení. V této

souvislosti lze odkázat na usnesení Ústavního soudu sp. zn. .

ůsobilost skutečností, které vyšly nově najevo, změnit původní rozhodnutí, je třeba

posuzovat podle právního stavu existujícího v době vydání původního rozhodnutí, tedy ex

tunc, a k případným změnám hmotného práva nelze jako k rozhodné skutečnosti

odůvodňující povolení obnovy řízení přihlížet.

Nelze-li tedy za novou skutečnost v řízení o povolení obnovy považovat zrušení

určitého ustanovení hmotného práva trestního, s výjimkou shora uvedenou, tím méně lze za

takovou skutečnost považovat jiný výklad existujícího právního předpisu. V konkrétním

případě byla navíc příslušná ustanovení trestního zákona podrobena ústavněprávnímu

přezkumu. Ústavní soud však nálezem ze dne 3. 2. 1999 nevyhověl návrhu senátu trestního

kolegia Nejvyššího soudu ČR na zrušení § 21 odst. 1 branného zákona č. 92/1949 Sb.,

ve znění pozdějších předpisů, a § 269 a 270 tr. zákona, s tím, že existuje takový výklad

těchto ustanovení, který respektuje ústavní principy (sp. zn. , Sbírka nálezů

a usnesení Ústavního soudu, sv. 13, nález č. 19, vyhlášen pod č. 38/1999 Sb.). Jednalo se

tedy o interpretační nález, u kterého by ani postup podle § 71 zákona č. 182/1993 Sb., ve

znění pozdějších předpisů, nebyl možný.

K argumentaci stěžovatele, že došlo k porušení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě,

uvádí Ústavní soud následující: Účelem citovaného ustanovení je zaručit každému jeho

právo nebýt souzen nebo trestán pro tentýž trestný čin dvakrát. Odstavec 1 obsahuje zákaz

opakování trestního řízení, které bylo uzavřeno konečným pravomocným rozhodnutím.

Odstavec 2 pak stanoví, že ustanovení odstavce 1 není na překážku případnému

"znovuotevření věci" (v oficiální anglické verzi Úmluvy „reopening of the case“), pokud

právní řád příslušného státu takový postup umožňuje. Pokud je tedy v českém překladu

Úmluvy užit pojem „obnova“, nejde o obnovu řízení v právně-technickém smyslu, ale

o jakékoli opravné řízení směřující ke zrušení či změně původního rozsudku. Ustanovení

čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, tedy není možno interpretovat tak, že rozšiřuje

podmínky pro obnovu řízení upravené v příslušných ustanoveních konkrétního trestního

řádu o další podmínku „nové nebo nově odhalené skutečnosti nebo podstatná vada

v předešlém řízení“, nýbrž je třeba z tohoto ustanovení dovodit, že pokud je v téže věci

konáno nové řízení v souladu s trestněprávní úpravou toho kterého státu, není takový

postup v rozporu s ustanovením čl. 4 odst. 1 Protokolu č. 7 k Úmluvě.

Z výše uvedených důvodů se Ústavní soud neztotožňuje se závěrem stěžovatele, že

vadná rozhodnutí z minulých let lze napravovat cestou obnovy řízení podle § 278 odst. 1 tr.

řádu, a to na podkladě ustanovení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě. Postupem

stížnostního soudu nedošlo k porušení stěžovatelova práva na obnovu řízení dle citovaného

ustanovení, neboť toto ustanovení negarantuje právo na obnovu řízení, nýbrž právo nebýt

opakovaně souzen a trestán pro tentýž trestný čin („ne bis in idem“). Změnu interpretace

zákonných ustanovení vyplývající z nálezu Ústavního soudu nelze považovat za skutečnost

odůvodňující obnovu trestního řízení podle současně platného a účinného znění § 278

odst. 1 tr. řádu.»

26. Na tomto mieste možno uviesť, že prakticky všetky veci „odpieračov“ z doby

neslobody, ktorými sa opätovne zaoberali české súdy, vrátane ťažiskových

a , boli otvorené cez inštitút sťažnosti pre porušenie zákona, a nie

prostredníctvom obnovy konania.

27. V našom prostredí je potrebné zmieniť prípad, uznesenie sp. zn.

kde bol sťažovateľ, „odpierač“, odsúdený na Slovensku v roku 1981 na prísny,

nepodmienečný trest odňatia slobody. Na jeho podnet podala Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky v roku 2004 sťažnosť pre porušenie zákona neprimeraným trestom.

Najvyšší súd sťažnosť zamietol. Sťažovateľ argumentoval v ústavnej sťažnosti slobodou

svedomia, všeobecnou deklaráciou a protikomunistickým zákonom. Ústavný súd uznesením

sp. zn. odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, dôvodiac subsidiaritou

tak, že ústavný súd nerozhoduje o trestoch a rozhodnutie najvyššieho súdu je dostatočne

odôvodnené. Väčšina tretieho senátu upozornila, že v roku 1981 ani niektoré západné

krajiny neumožňovali civilnú službu, a teda ani z medzinárodného hľadiska nejde

o „neznesiteľnú nespravodlivosť“. Veľmi pozoruhodný je disent sudcu Babjaka, v ktorom

upozorňuje na to, že najvyšší súd nereagoval na argument slobody svedomia

doplnený českou judikatúrou. Upozornil na dobovú viazanosť sudcov socialistickým

právnym vedomím, ako aj na dobovú viazanosť ČSSR Paktom o občianskych a politických

právach. Takýto právny základ by bol ideálnou platformou na artikulovanie právneho

názoru, ktorý požaduje sťažovateľka.

28. Judikatórne, ani v akadémii nie je doriešené, či je vôbec možná obnova súdneho

rehabilitačného konania, či ide o obnovu konania trestného, alebo ide o obnovu konania

rehabilitačného. Uzavretosť, dobovosť rehabilitačného konania skôr napovedá, že možno

obnoviť trestné konanie, ale nie rehabilitačné konanie – to by bola obnova obnovy. Zároveň

treba rozlišovať a nezamieňať obnovy skutkové a obnovy „právne“ (§ 41b ods. 1 zákona

o ústavnom súde, , , a nasl. ,

), resp. skutkové a právne dôvody [, ,

či f) zákona o súdnej rehabilitácii]. Sťažovateľka svojím spôsobom žiada, na pôdoryse

skutkovej obnovy (dnešný ), na základe zmenenej právnej interpretácie,

„právnu obnovu“ zo zákona o súdnej rehabilitácii.

29. Ústavný súd sa oboznámil s rehabilitačnými rozhodnutiami Vojenského

obvodového súdu Bratislava, a to s uznesením sp. zn. z 19. augusta 1992

a rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 1992. Prvým uvedeným rozhodnutím bol

zrušený rozsudok Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958

podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona o súdnej rehabilitácii, pretože výmera trestu bola

v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Vojenský obvodový súd

uviedol, že vzhľadom na okolnosti prípadu a priaznivé hodnotenie odsúdeného bol trest

v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Podľa dostupných

dokumentov nebola proti tomuto rozhodnutiu podaná sťažnosť.

- „ratione temporis“

30. Rozhodnutie je z dnešnej perspektívy (pochopiteľne) lakonické, pravdepodobne

poznačené porevolučnými novotami či mechanickosťou rozhodovania o množstve takýchto

vecí. Doba neslobody bola zákonom o súdnej rehabilitácii ustanovená obdobím od

25. februára 1948 do 1. januára 1990. Nie nepodobne ju ustanovuje aj

Zb. o dobe neslobody (§ 1  V rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské

práva i svoje vlastné zákony.) a

o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému (§ 1 ods. 1  Režim založený na

komunistickej ideológii, ktorý rozhodoval o riadení štátu a osudoch občanov v bývalom

Československu od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989, bol odsúdeniahodný.). Nové

ľudskoprávne dokumenty taktiež určujúce diskontinuitu s dobou neslobody listina

a dohovor nadobudli účinnosť pred rozhodovaním rehabilitačného súdu. Listina nadobudla

účinnosť 8. februára 1991 a dohovor 18. marca 1992. Ústavný súd tým chce akcentovať, že

rehabilitačné rozhodnutia boli prijaté už za nových, právno-štátnych štandardov, pričom aj

samotný zákon o súdnej rehabilitácii je takouto hodnotovou normou. Tieto právno-štátne

hodnotové štandardy platia kontinuálne dodnes, a nie je nijaký dôvod vnášať do

vysporiadania sa s minulosťou štvrtú časovú líniu, ktorá by dávala do kontrastu

deväťdesiate roky a dnešok (porov. bod 21). V záujme právneho mieru už v zásade nie je

vhodné kasačne zasahovať do týchto rehabilitačných rozhodnutí v režime obnovy konania

na základe nových interpretácií.

31. Ústavný súd si z Krajského súdu v Trenčíne zaobstaral uznesenie Vyššieho

vojenského súdu Trenčín sp. zn. 3 To-119/01 z 9. októbra 2001, ktorým bola zamietnutá

sťažnosť proti uzneseniu Vojenského obvodového súdu Bratislava, ktorým bola zamietnutá

žiadosť manželky „odpierača“ o prieskumné konanie podľa § 5 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického

systému. Z rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľka žiadala o rehabilitáciu v režime uvedeného

zákona (Súd na návrh zruší alebo zmierni trest uložený za trestný čin, na ktorý sa

nevzťahuje rehabilitácia podľa , ak sa v priebehu konania preukáže,

že konanie odsúdeného smerovalo k ochrane základných ľudských a občianskych práv

a slobôd nie zjavne neprimeranými prostriedkami. Na účely tohto konania sa primerane

použijú ustanovenia a nasl. ), pričom sa odvolávala na nález

českého ústavného súdu sp. zn. . Súdy návrhu nevyhoveli, pretože po

rehabilitačnom rozhodnutí z roku 1992 bolo upustené od potrestania a existencia trestu je

podmienkou aplikácie

o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Pre úplnosť možno uviesť, že ešte

v roku 2001 český ústavný súd zjednotil judikatúru a neutralizoval stanoviskom sp. zn.

Pl. ÚS-st.-14/01 nález sp. zn. („Jedná-li se o trestný čin, na který se

vztahuje rehabilitace podle zákona č. 119/1990 Sb., o soudní rehabilitaci, nelze aplikovat

ustanovení § 6 zákona č. 198/1993 Sb., o protiprávnosti komunistického režimu a o odporu

proti němu.“).

32. Sťažovateľka dala ústavnému súdu do pozornosti uznesenie Okresného súdu

Prešov sp. zn. (IČS: 8114010387), ktorým tento povolil obnovu konania

vedeného proti „odpieračovi“ , ktorý bol v roku 1955 a 1957 dvakrát

odsúdený za trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti. Obnova bola povolená na

základe nového právneho názoru vyjadreného v stanovisku trestného kolégia najvyššieho

súdu na zjednotenie výkladu ustanovenia o nenastúpení služby

v ozbrojených silách z 21. mája 1998 sp. zn. Tpj 14/97 (Rt 25/1998). Okresný prokurátor

podal proti uzneseniu sťažnosť argumentujúc, že išlo o dva rozličné skutky. Krajský súd

v Trenčíne uznesením č. k. -48 sťažnosť prokurátora zamietol. Ústavný súd

k tomu uvádza, že celú predmetnú vec, ba celú predmetnú problematiku „odpieračov“

z doby neslobody možno charakterizovať aj tým, že ide o vertikálny vzťah moci

a zomrelého „odpierača“, a istá veľkorysosť moci tu môže byť na mieste v snahe ukázať

dištancovanie sa súčasného právneho štátu od trestnej represie 50-tych rokov (porov. disent

bod 27 nálezu). To však nemožno urobiť za tú cenu, aby priamo ústavný súd redefinoval

ústavne racionálne riešenie obnovy konania len zo skutkových dôvodov (niečo iné je § 394

ods 4 ), čo je veľmi dôležité z hľadiska právnej istoty. Ak na jednej

strane všeobecné súdy nájdu taký unikátny kontext odpieračskej veci, že chcú prejaviť túto

veľkorysosť, ústavný súd tomu nemôže brániť, pričom aj procesne je to nemožné. Ale na

druhej strane, cez ústavnú sťažnosť to ústavný súd v prerokúvanom prípade nemôže

presadzovať, pretože nesie zodpovednosť za všeobecnejší dosah svojich rozhodnutí.

33. Ústavný súd využíva toto miesto, aby zovšeobecnil prax ústavných sťažností

a rozdelil ich na dve skupiny. Vo väčšine, v ťažisku, ústavných sťažností ústavný súd

preveruje, či orgány verejnej moci, spravidla všeobecné súdy, rešpektovali relatívne známe

štandardy ústavnosti. Niekedy však musí ísť ústavný súd ďalej a cez ústavnú sťažnosť

presadiť nejakú novú myšlienku ústavnosti, kde nemožno od všeobecných súdov očakávať

tento druh, neutrálne povedané, aktivizmu (). Predmetná vec nie je takou

vecou, kde by ústavný súd volil túto druhú cestu, pretože by mohol spochybniť koncepciu

obnovy konania, a taktiež pre slabšiu procesnú oporu (porov. bod 19).

34. Akokoľvek, ústavný súd v priestore vytvorenom touto vecou vyjadruje v istom

zmysle účasť s pravdepodobne represívnym počínaním štátnej moci voči manželovi

sťažovateľky.

- základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi

35. Sťažovateľka taktiež namieta porušenie základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi tým, že na okresnom súde rozhodoval samosudca namiesto senátu.

Vychádza z ustanovenia § 7 ods. 3 zákona o súdnej rehabilitácii, podľa ktorého ustanovenie

o príslušnosti samosudcu uskutočňovať konanie sa nepoužije.

Sťažovateľka túto námietku akcentuje tým spôsobom, že by sama stačila ku kasačnému

rozhodnutiu ústavného súdu, a uvádza ju pred „substantívnejšou“ námietkou porušenia

princípu ne bis. Hoci sťažovateľka túto okolnosť namietala v sťažnosti podanej proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 22. januára 2013, krajský súd sa

námietkou nezaoberal, a preto sa s ňou ani nijako nevysporiadal. Krajský súd vo vyjadrení

uznáva, že sa opomenul vo svojom uznesení vysporiadať s touto námietkou, hoci bola

uvedená v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu. Napriek tomu nie je sťažnosť

ani v tejto časti dôvodná.

36. Ústavnému súdu je zrejmé, že v tradícii nášho trestného [Dovolanie možno

podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení; ;

uznesenia z konania o obnove sú vyňaté z tejto ochrany, pozn.] aj civilného procesu patrí

zákonný sudca k natoľko chráneným princípom, že ich porušenie znamená zmätočnosť

celého konania. Podľa ústavného súdu však nutnosť rozhodovať prvostupňovo senátom nie

je taká istá vzhľadom na skutočnosť, že nie je ustálené, či sa obnovuje rehabilitačná obnova

konania, alebo sa obnovuje trestné konanie ako také. Ústavnému súdu sa javí plauzibilný

právny názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. , podľa ktorého

z prechodných ustanovení vyplýva, že zákonným sudcom v konaní o obnove môže byť aj

samosudca: „Pokiaľ ide o dovolaciu námietku nesprávneho zloženia senátu okresného súdu

pri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania, táto nie je dôvodná. Podľa § 567

ods. 3 ak rozhodnutie, proti ktorému smeruje návrh na obnovu konania, vydal

v prvom stupni už nejestvujúci súd, rozhodne o návrhu na obnovu konania ten súd, ktorý by

bol podľa tohto zákona vecne a miestne príslušný. Podľa v konaniach

začatých pred 1. aprílom 2009 na bývalých vojenských súdoch pokračujú súdy uvedené

v osobitnom zákone a tým je v danom prípade Okresný súd Banská Bystrica. Podľa § 349

ods. 1 č. účinného od 1. januára 2006, podľa ktorého samosudca

vykonáva konanie o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody,

ktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov. Podľa o návrhu na

povolenie obnovy konania, ktoré skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný

samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. V danom prípade,

keďže podľa Tr. bolo možné páchateľovi uložiť trest

odňatia slobody na 1 rok až 5 rokov, konal zákonný sudca - samosudca Okresného súdu

Banská Bystrica, čo je v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

. Rovnako tak správne a v súlade so zákonom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr.

por. o sťažnosti obvineného rozhodoval ako vecne a miestne príslušný Krajský súd

v Trenčíne.“ Ústavný súd akcentuje, že prerokúvaný nález nie je vhodnou platformou na

zjednotenie tejto otázky okrem iných dôvodov (porov. bod 19), hlavne z tohto dôvodu, že

v časti konania o ne bis je sťažnosť evidentne nedôvodná a prípadný kasačný zásah

ústavného súdu z dôvodu procesnej záťaže by zbytočne v sťažovateľke budoval nádeje,

a tak by bol v napätí s princípom právnej istoty.

37. Ústavný súd sumarizuje, že napadnuté konanie nemuselo byť obnovené, pretože

sťažovateľka predložila právne, a nie skutkové argumenty, a preto nedošlo k porušeniu

a v spojení s tým nedošlo k porušeniu práva na zákonného sudcu tým,

že rozhodoval samosudca. Sťažnosti preto ústavný súd nevyhovel.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015