Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 611/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej RIBÁR & PARTNERS, s.r.o., Halenárska 18A, Trnava, proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. zo 4. októbra 2024 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavné sťažnosti sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. decembra 2024 domáha vyslovenia porušenia (i) zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), (ii) svojho základného práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa dohovoru, a charty, (iii) základného práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, a charty a základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa dohovoru a charty označeným rozsudkom okresného súdu, pretože odsúdil páchateľa trestného činu spáchaného voči sťažovateľke len na podmienečne odložený trest odňatia slobody.

2. Sťažovateľka je obeťou trestného činu vydierania. Skutkový stav možno zjednodušene a v kontexte opísať takto: ,,Sťažovateľka sa rozišla so svojím druhom – , ktorý tvrdil, že jej počas ich vzťahu požičal peniaze. Sťažovateľka pracovala ako realitná maklérka. požiadal svojho známeho, aby pod zámienkou záujmu o kúpu domu, vylákal poškodenú do cudzieho domu. S využitím prázdneho domu, obžalovaný pod vyhrážkou násilia, vrátane znásilnenia, donútil sťažovateľku podpísať uznanie dlhu.“

3. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Trnave uznesením z 21. mája 2023 vznieslo proti

a obvinenia pre zločin vydierania a prečin obmedzovania

osobnej slobody spáchaných v spolupáchateľstve. Na základe pokynu prokurátora bolo obmedzovanie osobnej slobody prekvalifikované na kvalifikovaný znak skutkovej podstaty vydierania (,,so zbraňou, ľsťou, spoločným konaním najmenej dvoch osôb a čin spáchal na chránenej osobe - blízkej osobe“). Je potrebné upresniť, že sťažovateľka zameriava svoju sťažnosť na rozsudok proti odsúdenému , a z tohto dôvodu sa ústavná sťažnosť týka iba časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k nemu.

4. Hlavné pojednávanie sa na okresnom súde konalo 4. októbra 2024. Podľa obžalovaný na tomto pojednávaní urobil vyhlásenie o vine. Sťažovateľka si v trestnom konaní neuplatnila škodu, ale uplatňuje si proti obžalovanému nárok na nemajetkovú ujmu v civilnom konaní. Okresný súd následne postupoval primerane v režime otázok v konaní o dohode o vine a treste podľa , po kladných odpovediach na zákonom stanovené otázky prijal uznesením vyhlásenie obžalovaného o vine. Súd zároveň v súlade s vyhlásil, že dokazovanie k spáchaniu skutku sa nevykoná a vykoná len dôkazy súvisiace s rozhodnutím o treste.

5. V štádiu dokazovania vo vzťahu k trestu navrhol prokurátor oboznámenie sa s výpisom z registra trestov a priestupkov. Splnomocnenec sťažovateľky navrhol vykonať listinné dôkazy, a to lekárske správy o jej zdravotnom stave a následkoch trestného konania pre sťažovateľku, a to vo vzťahu k úvahám o uložení primeraných obmedzení a povinností obžalovaným. Okresný súd vykonal dokazovanie prečítaním zdravotných správ týkajúcich sa sťažovateľky. Žiadny z účastníkov konania sa k ním nevyjadril a nenavrhol doplniť dokazovanie. Súd vyhlásil následne prestávku v hlavnom pojednávaní. Po skončení prestávky splnomocnenec sťažovateľky uviedol, že sa obžalovaný počas prestávky snažil povedať sťažovateľke, že nie je pravda, že jej prikladal nôž na krk.

6. Dokazovanie bolo súdom ukončené a nasledovali záverečné reči. Prokurátor navrhol uložiť obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere štyri roky s podmienečným odkladom výkonu tohto trestu so skúšobnou dobou v trvaní štyroch rokov. Zároveň navrhol probačný dohľad nad správaním tohto obžalovaného po dobu trvania skúšobnej doby a zákaz styku so sťažovateľkou, zákaz úmyselne sa priblížiť k nej na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov, zákaz kontaktu so sťažovateľkou v akejkoľvek forme a napokon aj zákaz zdržiavať sa v blízkosti jej obydlia.

7. Splnomocnenec sťažovateľky uviedol, že akceptujú, že sťažovateľka nemá právo na určenie trestu pre obžalovaných. Upozornil však, že obžalovaní sa sťažovateľke dosiaľ neospravedlnili a skutok neoľutovali, a počas prestávky obžalovaný dokonca popieral spáchanie skutku, a to bezprostredne po vyhlásení o vine. Splnomocnenec upozornil na rozhodnutie Jelič proti Chorvátsku, v ktorom súd zdôraznil, že odplata ako forma spravodlivosti pre obete a všeobecne odstrašujúci účinok zameraný na predchádzanie porušenia práva v budúcnosti patria medzi hlavné účely trestu. Poukázal tiež na aktuálne rozhodnutie vo veci Vučković proti Chorvátsku, v ktorom Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) citlivo reaguje na problematiku násilia páchaného na ženách, pričom ESĽP vyslovil porušenie čl. 3 a 8 dohovoru z dôvodu, že všeobecný súd v rozhodnutí o trestnom čine sexuálneho násilia udeľoval tzv. alternatívny trest – peňažný trest,

ktorý podľa ESĽP bol výsmechom pre obete. Splnomocnenec sťažovateľky navrhol, aby súd zvážil pri ukladaní trestu kolíziu s právami sťažovateľky podľa čl. 3 a 8 dohovoru.

8. Obhajca obžalovaného namietal proti obsahu záverečnej reči splnomocnenca s tým, že podľa jeho názoru presiahla rámec záverečnej reči, keďže záverečná reč splnomocnenca poškodenej sa má zameriavať výlučne na nárok na náhradu škody, ktorý v predmetnom konaní ani nebol uplatnený. Upozornil, že je potrebné aplikovať v znení účinnom od 6. augusta 2024 s ohľadom na skutočnosť, že toto znenie zákona je pre obžalovaných výhodnejšie. Upozornil tiež na poľahčujúce okolnosti podľa (páchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), a písm. l) (páchateľ sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval) a skutočnosť, že s ohľadom na vyhlásenie o vine pripadá do úvahy aj mimoriadne zníženie trestu. Navrhol preto uložiť obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 8 mesiacov s podmienečným odkladom a skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov. Žiadal prihliadnuť tiež na to, že v danej veci nejde o „sexuálny trestný čin“ a prokurátor ani obhajoba nenavrhli uloženie peňažného trestu podobne ako vo veci Vučković.

9. Obžalovaný bol okresným súdom odsúdený za trestný čin vydierania na trest odňatia slobody na 3 roky a dva mesiace s podmienečným odkladom na štyri roky s probačným dohľadom a na trest zákazu kontaktu so sťažovateľkou a zákazu priblíženia k nej.

II. Sťažnostná argumentácia

10. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že s ohľadom na závažnosť skutkov a násilie, ktorého sa na nej páchatelia dopustili, bol «trest uložený páchateľom, resp. „hlavnému“ páchateľovi neprimerane mierny».

11. Podľa sťažovateľky okresný súd nezohľadnil dôsledky trestného činu na jej osobu, obzvlášť následky zdravotné, správanie odsúdeného po spáchaní trestných činov, najmä zjavný nedostatok ľútosti a snahy o náhradu škody.

12. Sťažovateľka tvrdí, že skutok obmedzenia jej osobnej slobody ostal nepotrestaný.

13. Sťažovateľka v sťažnosti k zdôrazneniu osobitného právneho postavenia obetí trestnej činnosti pripomína právne predpisy týkajúce sa ochrany obetí trestných činov, a to smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, a o obetiach trestných činov a odvoláva sa na smernice. Sťažovateľka taktiež v sťažnosti zmieňuje potieranie násilia na ženách a dievčatách v usmerneniach Európskej únie o násilí páchanom na ženách a dievčatách, ktoré prijala Rada Európskej únie 8. decembra 2008.

14. Sťažovateľka zdôrazňuje, že v predmetnom trestnom konaní mala byť považovaná za obzvlášť zraniteľnú obeť a mala byť chránená pred druhotnou viktimizáciou a opakovanou viktimizáciou.

15. Podľa sťažovateľky uloženie podmienečného trestu nenapĺňa odstrašujúci účinok trestu a nie je trestom primeraným povahe spáchaných trestných činov. Uložené obmedzenia, a síce zákaz priblíženia sa na 5 m, je skôr trestom pre ňu ako pre páchateľa. Sťažovateľka trpí posttraumatickou stresovou poruchu a potreba neustáleho monitoringu jej okolia len prehlbuje jej úzkosti.

16. Sťažovateľka upozornila, že v záverečnej reči poukazovala na to, že ani jeden z obžalovaných sa jej neospravedlnil a svoj skutok neoľutoval. K tomu došlo až po jej záverečnej reči, pretože záverečná reč poškodenej predchádzala záverečnej reči obvinených. Na mimoriadne zníženiu trestu preto neboli podľa sťažovateľky splnené zákonné podmienky.

17. Podľa sťažovateľky mal súd povinnosť primerane potrestať páchateľov, aby sa dosiahli uznané účely trestných sankcií, ktoré zahŕňajú odplatu ako formu spravodlivosti pre obete. V prípade sťažovateľky, keď súd nesporne preukázal, že páchatelia boli dvaja, vážne narušili jej duševnú a telesnú integritu, nie je možné považovať podmienečný odklad trestu odňatia slobody za vhodnú sankciu. Sťažovateľka sa domnieva, že páchatelia neutrpeli žiadne vážne následky po tom, ako ju napadli, vyzliekli, ostrihali, okradli, pričom uložený trest je možne považovať za akúsi beztrestnosť, pretože súd žiadnym spôsobom nesiahol na ich osobnú slobodu, či už udelením trestu odňatia slobody, alebo trestu domáceho väzenia, ani na ich majetkové práva napr. uložením peňažných postihov. V dôsledku toho sa nedá povedať, žeby boli prísne pokarhaní spôsobom, ktorý by zabezpečil, že sa v budúcnosti zdržia porušovania zákona a páchania ďalších útokov. Na druhej strane sťažovateľka utrpela v dôsledku predmetného násilia vážne psychické následky, pričom zmiernenie trestu obžalovaným spôsobuje jej druhotnú viktimizáciu.

18. Sťažovateľka pripomína i aktuálne znenie ( tretia veta), podľa ktorého Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. V záverečnej reči okresný súd o zohľadnenie daného ustanovenia výslovne požiadala. Okresný súd podľa sťažovateľky odmietol danú normu aplikovať a s argumentáciou sťažovateľky sa nevysporiadal.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Každú takúto sťažnosť ústavný súd predbežne prerokuje podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť ústavnú sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnenú možno podľa ustálenej judikatúry považovať takú ústavnú sťažnosť, pri ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

21. Podstatou prerokúvanej veci je overenie súladu ústavnej požiadavky neprípustnosti neprimerane mierneho trestu, resp. riadneho odôvodnenia trestu ako súčasti ochrany obetí sexuálnych trestných činov s podmienečným odsúdením páchateľa, ktorý na sťažovateľke spáchal trestný čin vydierania s hrozbou násilia vrátane hrozby znásilnením.

22. Sťažovateľka argumentuje, že z procedurálnej vetvy a dohovoru vyplýva povinnosť adekvátneho trestania trestných činov sexuálneho násilia (bod 7).

23. Ústavný súd najprv predstaví rozhodnutia ESĽP a českého ústavného súdu, pretože je dôležité ich porovnať s prerokúvanou vecou osobitne z hľadiska typu trestnej činnosti, intenzity zásahu do zákazu zlého zaobchádzania a vzťahu k zásade ne bis in idem. Daný typ trestnej činnosti je značne skutkovo podmienený, a preto je dôležité poznať skutkový základ nosných prípadov. Následne ústavný súd ozrejmí obsah a dohovoru.

24. Ústavný súd považuje za dôležité podrobnejšie uviesť právny rámec a skutkový základ zákazu zlého zaobchádzania daný judikatúrou ESĽP. Pilotnými rozhodnutiami sú rozsudky M. G. proti Litve a Vučković proti Chorvátsku (porov. Drápal, J. Judikatura ESLP k trestání sexuálního násilí: Dobré úmysly, špatné právo? In: Časopis pro právní vědu a praxi, č. 4/2024, s. 663 – 686 https://doi.org/10.5817/CPVP2024-4-6).

25. Vo veci Vučković (sťažnosť č. 15798/20, rozsudok z 12. 12. 2023) bola sťažovateľka, zdravotná sestra, terčom opakovaného sexuálneho násilia zo strany kolegu sanitára. Súd prvého stupňa ho odsúdil za trestný čin oplzlosti na desaťmesačný nepodmienečný trest odňatia slobody. V odôvodnení súd odkázal na úmysel obvineného, čistý trestný register, a na druhej strane opakovanie konania – dva skutky. Na odvolanie obvineného odvolací súd zmenil výrok o treste a odsúdil ho na len 610 hodín verejnoprospešných prác. Vychádzal pritom najmä z čistého trestného registra a skutočnosti, že od spáchania trestného činu viedol riadny život. ESĽP skúmal, či odvolací súd pri zmene trestu zohľadnil všetky okolnosti a či kritériá a odôvodnenie zmeny boli také, že zabezpečovali primeranosť trestu. ESĽP vyslovil porušenie práv sťažovateľky, keďže chorvátske súdy nezohľadnili dopady uloženého trestu na sťažovateľku a nedostatok ľútosti. Hoci prvostupňový všeobecný súd zdôraznil vysokú závažnosť skutku, tak druhostupňový súd zmienil len dovtedajšiu bezúhonnosť a riadny život počas dlhšieho času od spáchania trestného činu, pričom tieto okolnosti dostatočne nevyvážil. Podľa ESĽP súdu tak došlo k porušeniu procedurálnej vetvy čl. 3 a čl. 8 dohovoru.

26. Vo veci M. G. proti Litve (sťažnosť č. 6406/21, rozsudok z 20. 2. 2024) bol sťažovateľ, v čase skutku 17-ročný, terčom sexuálneho útoku zo strany dospelého partnera jeho tety, a to v dome, v ktorom sťažovateľ býval. Sťažovateľova teta a niekoľko ďalších príbuzných v tú noc popíjali v byte, v ktorom sťažovateľ žil so svojou matkou a dvojročným bratom. Potom, keď ich sťažovateľ požiadal, aby boli tichšie, páchateľ začal byť agresívny. Sťažovateľ sa zamkol v izbe, ktorú zdieľal so svojím bratom, a zavolal políciu. Páchateľ však vnikol do izby násilím, udrel sťažovateľa niekoľkokrát do hlavy a trupu, stisol mu krk a genitálie, vyzliekol mu spodnú bielizeň a vyhrážal sa mu znásilnením. Útok však prerušil príchod polície. Obvinený bol prvoinštančným súdom odsúdený na nepodmienečný trest 3 rokov odňatia slobody. Odvolací súd zmenil trest na podmienečný s ochranným dohľadom. Odvolací súd pritom vychádzal z okolností veci, osobnosti páchateľa a dlhého trvania trestného konania. ESĽP vytkol odvolaciemu súdu nedostatočnú konkretizáciu predmetných okolností skutku a osobnosti páchateľa. Obidvom stupňom vytkol nezohľadnenie skutočnosti, že k trestnému činu došlo doma v priestore bezpečia a že bol spáchaný členom rodiny. Súdy mali podľa ESĽP tiež zohľadniť neuhradenie ujmy poškodenému páchateľom, nekonzistenciu jeho výpovede a dopady trestného činu na zdravie poškodeného. Podľa ESĽP tak došlo k porušenia procedurálnej zložky čl. 3 dohovoru.

27. Pre prerokúvanú vec má význam taktiež nález českého ústavného súdu sp. zn. , pretože sa prakticky pri zhodnej ústavnej úprave týka obdobnej veci (o ústavnej sťažnosti rozhodovalo plénum ústavného súdu, čo pri závažných veciach pripúšťa český ). Okresný súd vo Vyškove uznal obvineného za vinného z obzvlášť závažného zločinu výroby a iného nakladania s detskou pornografiou, prečinu zneužitia dieťaťa na výrobu pornografie a obzvlášť závažného zločinu znásilnenia. Obvinený (otčim poškodenej sťažovateľky narodenej v roku 2003) sa trestných činov dopustil tým, že si medzi rokmi 2019 a 2021 zaobstaral videozáznam zachytávajúci vtedy maloleté dievča pri intímnom styku s ním. Záznam uchovával vo svojom mobilnom telefóne a v galérii na Facebooku. Od začiatku roka 2020 do roku 2021 nútil vtedy maloletú sťažovateľku až päťkrát týždenne k pohlavnému styku pod vyhrážkou zverejnenia ich intímnych fotografií či videozáznamu. Vo svojom konaní pokračoval až do júna 2022. Okresný súd uložil obvinenému trest odňatia slobody vo výške 3 rokov.

28. Krajský súd na odvolanie obvineného zmenil rozsudok tak, že obvinenému výkon trojročného trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu piatich rokov s dohľadom. Podľa krajského súdu u obvineného existovala reálna nádej, že účel trestu sa dosiahne bez jeho priameho výkonu vo väznici. Obvinený sa k svojmu konaniu plne priznal a prejavil ľútosť. Nejde o násilníka, devianta či sexuálneho predátora. Obvinený pracuje, podľa svojich možností spláca svoje exekučné záväzky a živí rodinu, ktorá je od neho plne ekonomicky závislá. V rozhodnutí súd uviedol, že prvotný impulz k sexuálnemu kontaktu vzišiel od vtedy maloletej sťažovateľky. Bez toho by podľa súdu k spáchaniu trestnej činnosti najskôr vôbec nedošlo. Psychická ujma sťažovateľky mala podľa krajského súdu len miernejší charakter.

29. Český ústavný súd rozhodol, že krajský súd nesplnil záväzok starostlivo odôvodniť uloženie podmienečného trestu za trestnú činnosť sexuálneho násilia tak, aby prostredníctvom excesívne miernych trestov nebola podkopávaná ochrana spoločnosti v podobe odstrašujúceho účinku na prípadných páchateľov a preventívnej funkcie trestného systému. Tým porušil právo sťažovateľky, ktoré vyplýva z procesnej zložky práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Ústavný súd preto sťažovateľke sčasti vyhovel a výrokom deklaroval porušenie jej práv. Zamietol však jej návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, a to s ohľadom na viacero aspektov, ako je koncepcia trestno-procesných vzťahov v českom práve, viacstranné pôsobenie ľudských práv v oblasti trestania, procesný charakter spomínaného práva aj s ohľadom na svoju ústavnú rolu v systéme deľby moci.

III.1. Zákaz zlého zaobchádzania:

30. Ústavný súd citlivo vníma ľudsko-právnu pozíciu obetí trestných činov. Štandardnou súčasťou jeho ustálenej judikatúry sú rozhodnutia, na základe ktorých sa opätovne vyšetrujú zásahy do zákazu zlého zaobchádzania (, , , ). Ústavný súd si v štádiu predbežného prejednania vyžiadal spis okresného súdu, aby sa podrobne oboznámil s priebehom veci.

31. Zákaz zlého zaobchádzania zaručený v a dohovoru je absolútne právo (, R 39/2024, ), ktoré nemožno obmedziť a vyvažovať. Jeho zachovávanie je natoľko významné, že nielen verejná moc má zakázané zle zaobchádzať s jednotlivcami, ale na základe pozitívneho záväzku je povinná brániť zlému zaobchádzaniu aj medzi neštátnymi aktérmi. To sa netýka len substantívnych zásahov, ale aj procedúr, ktorými sa ochrana pred zlým zaobchádzaním realizuje. Z hľadiska dohovoru je tak súčasťou procedurálnej

vetvy čl. 3 povinnosť efektívneho vyšetrovania tak zásahov štátnych aktérov, ako aj vyšetrovania zásahov neštátnych aktérov do pozície iných neštátnych aktérov. Na povinnosť vyšetrovania začali nadväzovať a osamostatňovať sa povinnosti štátov týkajúce sa stíhania, sankcionovania a odškodnenia obetí zlého zaobchádzania. ESĽP zdôrazňuje, že povinnosť vyšetrovania je povinnosťou prostriedkov, a nie výsledkov. V súdnom konaní by súdy mali predchádzať situáciám, aby závažné zásahy do fyzickej alebo duševnej integrity ostali nepotrestané alebo veľmi málo potrestané („Hoci neexistuje absolútna povinnosť, aby každé trestné stíhanie skončilo odsúdením alebo konkrétnym trestom, vnútroštátne súdy by za žiadnych okolností nemali dopustiť, aby závažné útoky na telesnú a duševnú integritu zostali nepotrestané, alebo aby boli závažné trestné činy trestané neprimerane miernymi sankciami.“ – bod 52 rozsudku Vučković). Z uvedenej judikatúry je zrejmé, že ESĽP vytvára a udržuje delikátnu, subtílnu hranicu medzi neexistujúcim subjektívnym právom poškodeného na trest na jednej strane a potrebou brániť pozíciu obetí na strane druhej.

32. Uvedené súvisí s druhom trestnej činnosti, ktorá môže podliehať dlhodobej stereotypizácii (porov. body 25 – 27). Do okruhu zásahov do telesnej a duševnej integrity patria typicky prípady domáceho násilia či sexuálneho násilia. Uvedený okruh trestných činov nie je svojvoľný, nevyplýva len z naliehavej spoločenskej potreby, ale má právnu oporu v medzinárodných dokumentoch, ktorými je Slovenská republika viazaná, a to v Dohovore o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (uverejnený pod č. ) a v Dohovore proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (uverejnený pod č. ).

33. Na základe tohto právneho základu (porov. bod 49 rozsudku Vučković) spadá do rozsahu a dohovoru znásilnenie a závažné sexuálne útoky (rape and serious sexual assault). Z uvedeného vyplýva povinnosť štátu prijať zákony postihujúce takéto skutky a takéto normy riadne aplikovať v rámci stíhania, obžaloby a trestného súdnictva.

III.2. Vzťah zákazu zlého zaobchádzania k iným ustanoveniam a rozsah zákazu zlého zaobchádzania:

34. Ústavný súd však musí skúmať, či aplikácii referenčných noriem (i) nebráni a taktiež či (ii) intenzita zásahu do práv sťažovateľky v predmetnej veci presahuje prah závažného sexuálneho násilia.

III.3. Právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný (ne bis in idem):

35. Ustanovenie znie: Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

36. Predmetná zásada je vyvážením právnej istoty obvineného na jednej strane a substantívnej spravodlivosti na strane druhej v prospech právnej istoty (porov. rozsudok Spolkového ústavného súdu sp. zn. z 31. 10. 2023; Lehrfeld, L.: Reopening of Criminal Proceedings After Acquittal (2 BvR 900/22): Germany’s Stance on Double Jeopardy and Its Implications for Criminal Justice Reform In: Tulane Journal of International and Comparative Law č. 3/2025). Ústavný súd už v náleze sp. zn. vysvetlil, že vzhľadom na intenzitu trestnoprávnych zásahov je všeobecný princíp legality vo vzťahu k trestnému právu zosilnený princípom „... sine lege“. Zásada ne bis je obdobne zosilnením právnej istoty pre oblasť trestného práva. Ide tiež o bránenie

nadužívania štátnej moci. Zákaz ne bis in idem je viazaný na právoplatnosť súdneho rozhodnutia. Z hľadiska dejín trestného procesu bolo zavedenie danej zásady osvieteneckou reakciou na vypätú verziu inkvizičného princípu, kde bol jednotlivec len objektom vyšetrovania. Aplikoval sa princíp absolutio ab instantia, vyšetrovanie bolo vždy len dočasne prerušené a mohlo sa v ňom kedykoľvek pokračovať, ak boli prítomné nové zistenia (uvedené súvisí s princípom prezumpcie neviny, ktorý by bol neuzatvorením otázky viny konštantne popretý, pretože jednotlivec by bol permanentne podozrivý).

37. Vzhľadom na komplexnosť trestného práva je potrebné ustáliť obsah na základe poznatkov z procesu prijímania Listiny základných práv a slobôd a s tým súvisiacim vývojom trestného práva. Na úvod je potrebné povedať, že zásada zákazu dvojitého potrestania bola v období 1. ČSR a v dobe neslobody upravená len na zákonnej ̶podústavnej úrovni. Právoplatnosť bola v uhorskom, resp. československom poňatá rigidnejšie, než je to v súčasnosti. Právoplatnosť mohla byť prelomená len prostredníctvom obnovy konania, ktorá slúžila na nápravu skutkových omylov. Na riešenie právnych omylov slúžil Opravný prostriedok pre zachovanie právnej jednotnosti. Podával ho generálny prokurátor a výrok bol v zásade akademický, resp. nekasačný, zachovávajúci právoplatnosť rozhodnutia. Po prijatí zákona o zľudovení súdnictva sa právoplatnosť oslabila koncepciou sťažnosti pre zachovanie zákona (), prostredníctvom ktorej bolo možné na návrh generálneho prokurátora zrušiť právoplatné trestné rozhodnutie v neprospech odsúdeného do šiestich mesiacov od právoplatnosti. Koncepcia sa zachovala počas celej doby neslobody [ – (názov rubriky „zmena právoplatného rozhodnutia“), – a – ]. Z vývoja koncepcie právoplatnosti možno odvodiť, že predvojnová úprava ctila pevnosť právoplatnosti, zatiaľ čo v dobe neslobody bola koncepcia trestného procesu opačná (porov. tiež uznesenie č. k. -63 ̶predbežná otázka na SD EÚ C-853/25). Právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný bolo povýšené na ústavný rang prijatím Listiny základných práv a slobôd v roku 1991 a takto prebratý do . O ústavnosti sťažnosti pre porušenie zákona boli ústavné pochybnosti. Ústavný súd konal o súlade sťažnosti, ale pre späťvzatie veci z dôvodu prijatia nového konanie zastavil (; porov. český nález ). Veta druhá umožňuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom. Takýto zákon však nesmie byť vo vzťahu k zásade ne bis in idem svojvoľný. Po euronovele (ústavný ) bola v explicitne zavedená právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti zrušiť akékoľvek právoplatné rozhodnutia.

38. Dané ustanovenie Listiny základných práv a slobôd interpretoval český ústavný súd v citovanom náleze sp. zn. (body 28 – 30). Ústavný súd rozhodol, že krajský súd porušil procesnú vetvu zákazu zlého zaobchádzania tým, že neodôvodil riadne zmenu trestu. Ústavný súd však napadnuté trestné rozhodnutie nezrušil. K tomu uviedol: „pro tento závěr hovoří vícestranné a vícerozměrné působení lidských práv v oblasti trestání a trestního řízení. Je třeba brát v potaz proti sobě stojící nároky plynoucí z odlišných lidskoprávních pozic subjektů trestněprocesních vztahů, v důsledku čehož se mohou střetávat kautely nadměrného zásahu do základních práv a svobod obviněného, nebo naopak nedostatečně poskytované ochrany poškozených a obětí trestného činu [nález ze dne 9. srpna 2016 sp. zn. (N 151/82 SbNU 385), bod 25]. Zde na jedné straně stojí práva stěžovatelky, pozitivní závazky plynoucí z procesní složky čl. 3 Úmluvy a čl. 7 odst. 2 Listiny. Na straně druhé stojí převážně negativní

závazky státu spojené s právy obviněného a ústavními principy, které tvoří základ těchto práv: právní jistota, konkrétněji princip nezměnitelnosti rozhodnutí, která již nabyla právní moci.“

39. Hoci sa uvedený rozsudok Spolkového ústavného súdu sp. zn. (bod 36) týkal obnovy konania a vychádza z odlišného ústavného textu, predsa len možno z komparatívneho hľadiska zmieniť jeho interpretáciu práva nebyť súdený dvakrát. Nemecký spolkový snem v roku 2021 pridal do nový dôvod obnovy – ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré môžu viesť k odsúdeniu jednotlivca pre trestný čin závažnej vraždy, genocídy, trestného činu proti humanite a vojnových zločinov. Trestný súd prerokúvajúci obnovu konania sa obrátil na ústavný súd a namietal nesúlad s právom nebyť súdený dvakrát a so zákazom retroaktivity. Ústavný súd viackrát zdôraznil absolútnu povahu zásady ne bis a nemožnosť jej vyvažovania (body 55, 75, 79, 80, 82, 84, 87, 90 rozsudku). Presnejšie Základného zákona nepripúšťa zásah do hmotnoprávnej podstaty veci v záujme správnosti rozhodnutia s rizikom rozhodnutia v neprospech obvineného. Spolkový ústavný súd návrhu vyhovel. Zmienil aj nerešpektovanie právoplatnosti v období národného socializmu.

40. Obvinený by týmto spôsobom bol objektom, a nie subjektom pôsobenia štátnej moci (body 68, 71, 88). Spolkový ústavný súd rozhodoval o veci nie izolovane, ale v širšom kontexte . Iné dôvody obnovy, akým je napríklad trestný čin sudcu, ako aj obnovu z dôvodu protiústavnosti aplikovanej normy považuje za nastavovanie, resp. upresňovanie rozsahu zásady ne bis (Grenzkorrekturen), teda nie jej vyvažovanie. Účelom obnovy nie je náprava pôvodných skutkových nedostatkov. Spolkový ústavný súd taktiež zdôraznil, že do rozsahu Základného zákona spadá len riadne trestné konanie s hlavným pojednávaním, a nie odklony ako trestný rozkaz či zastavenie veci. Medzi riadne trestné konania zaraďuje aj konanie o dohode o vine a treste (bod 129 rozsudku).

41. Ústavný súd sa preto musí zaoberať otázkou, či môže na základe ústavnej sťažnosti poškodenej zrušiť právoplatný trestný rozsudok v neprospech obžalovaného. Článok 50 ods. 5 stanovuje, že nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom. Uvedená norma chráni nezmeniteľnosť – právoplatnosť trestných rozhodnutí s výnimkou mimoriadnych opravných prostriedkov. Článok 127 ods. 1 a 2 stanovuje (Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím... boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie.), že v konaní o ústavnej sťažnosti možno zrušiť akékoľvek právoplatné rozhodnutie. Ide vo vzťahu ku o koordinačnú normu rovnakej právnej sily, a preto možno prostredníctvom ústavnej sťažnosti v zásade rušiť aj právoplatné trestné rozsudky v neprospech odsúdených. Uvedené však nič nemení na vysokej ústavnej ochrane právoplatnosti trestných rozsudkov, a teda výnimočnosti takýchto kasácií ().

III.4. Typ trestného činu a rozsah zákazu zlého zaobchádzania:

42. Ústavný súd v nadväznosti na bod 33 uvádza, že z vyšetrovacieho a trestného spisu vyplýva, že predmetný skutok bol spočiatku kvalifikovaný ako súbeh trestného činu vydierania a prečinu obmedzovania osobnej slobody. Na základe opatrenia prokurátora bol skutok prekvalifikovaný na samotný trestný čin vydierania, pretože jednočinný súbeh týchto trestných činov je podľa pokynu vylúčený, a navyše v obvinení chýbal znak závažného spôsobu konania – lesť. Skutkovo nebolo sporné, že vyhrážka nožom a znásilnením smerovala k získaniu podpisu sťažovateľky

na nevýhodných zmluvách. Odsúdený sa pohyboval v prostredí vymáhania dlhov. Aj keď zo širších súvislostí možno vo veci vnímať kombináciu osobného aj ekonomického motívu, ťažiskom bolo vydieranie. Napriek závažnosti vyhrážky vec nedosahuje prah násilia tak, ako je nastavená predstavenou judikatúrou ESĽP (bod 33), zahraničných súdov (porov. body 24 – 29) a ústavného súdu. Sexuálne násilie, resp. vyhrážka ním nebola cieľom obžalovaných, ale prostriedkom vydierania, a z tohto pohľadu nedošlo vo veci k zjavnému interpretačnému excesu, čo sa týka skutku, ako aj jeho právneho hodnotenia.

43. Na základe skutočnosti, že vo veci išlo skutkovo aj trestnoprávne o vydieranie, bez prehliadania útrap a hodnoty dôstojnosti sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že prerokúvaná vec neprekročila prah aktivácie zákazu zlého zaobchádzania.

44. Ústavný súd z uvedených dôvodov konštatuje, že nedošlo k zásahu do základných práv sťažovateľky, a preto jej ústavnú sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd sa v doterajšej argumentácii sústredil na namietané porušenie zákazu zlého zaobchádzania. Ústavný súd konštatuje, že ďalšie označené referenčné normy chránia v zásade rovnaké dobrá, a preto zdieľajú osud a dohovoru.

45. Ústavný súd ešte dopĺňa, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí neopustil zákonný rámec ukladania trestov podľa . Na rozdiel od vecí z citovanej prejudikatúry (body 25 – 26) súdy nezmierňovali už skôr uložený trest ani páchateľa neoslobodili. Páchatelia sa hneď priznali, vec nebola skutkovo sporná, a preto sa vo veci aplikovalo konanie o vine a treste. Ústavný súd osobitne vnímal otázku dôstojnosti sťažovateľky, pretože ju obžalovaný donútil vyzliecť sa do spodnej bielizne a odstrihol jej vlasy, čím bola zasiahnutá jej ženskosť, ženská identita. Táto časť skutku bola vyjadrená v znaku násilia na blízkej osobe v rámci kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu vydierania.

46. Ústavný súd každopádne ako ochranca ľudských práv vyjadruje poľutovanie nad zásahom do sféry sťažovateľky a zneistenie jej dôvery v bezpečnosť a právny štát (porov. tiež ).

47. V prerokúvanej veci sa osobitným spôsobom stretli na jednej strane aktuálne trendy trestného práva, konanie o dohode vine a treste, ktoré zjednodušuje trestné konanie, s nutnosťou brať do úvahy pozíciu poškodených pri trestnej činnosti určitého charakteru. Konanie o vine a treste je ohľaduplnejšie k poškodeným z hľadiska sekundárnej viktimizácie, ale zároveň môže tendovať k udeľovaniu miernejších trestov. V konaní o vine a treste je väčšia tendencia ku konsenzu medzi obžalobou a obžalovaným, a tak k aplikácii (Ak sa po vyhlásení rozsudku prokurátor aj obvinený vzdali odvolania alebo taký prejav urobili v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, môže sa vyhotoviť zjednodušený písomný rozsudok, ktorý neobsahuje odôvodnenie). Ústavný súd však na podklade prerokúvanej veci uvádza, že vo veci s komponentom domáceho a sexuálneho násilia vyžaduje ústavne konformný výklad neaplikáciu , a tak riadne odôvodnenie trestného rozsudku.

48. Z prerokúvanej veci je zrejmé, že súčasná koncepcia dáva minimálny procesný priestor poškodeným zraniteľným osobám, aby chránili už počas trestného konania svoju pozíciu (napr. subsidiárne, podporné žaloby v niektorých zahraničných úpravách; porov. Gřivna, T. Soukromá žaloba v trestním řízení. Praha : Karolinum, 2005). Súčasný tak vyvoláva zložité právne problémy pri ochrane poškodených zvlášť potom, keď nadobudnú

právoplatnosť rozhodnutia, ktorými sa uzatvára trestné konanie. Je na zváženie, či v súdnej fáze konania nepreferuje hodnotu efektívnosti konania ako takého nad efektívnou ochranou zraniteľných poškodených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2026

Robert Šorl

predseda senátu