Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 301/2018
PDF · 188.7 KB
No categories available
II. ÚS 301/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť a ,
, zastúpených euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom,
Symfonická 1496/9, Praha, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na náboženskú slobodu podľa čl. 9
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 23 Tos 89/2017-46 z 19. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. decembra 2017 doručená sťažnosť a (ďalej aj
„sťažovateľky“) vo veci namietaného porušenia v záhlaví uvedených práv podľa Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Tos 89/2017-46 z 19. septembra 2017
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Sťažovateľka je pozostalou manželkou po
[ a zomr. 6. 6. 2010 (ďalej aj „odsúdený“)] a sťažovateľka
je jeho dcérou. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn.
2 T 197/62 z 30. októbra 1962 v znení uznesenia Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne
sp. zn. To 183/62 z 27. novembra 1962 bol uznaný vinným zo spáchania
trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon
z roku 1961“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov
nepodmienečne. Uvedeného činu sa mal dopustiť tým, že nenastúpil na 28-dňové vojenské
cvičenie, a to kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu. Dňa 17. júla 1992 požiadal
odsúdený o prieskumné konanie podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“). Uznesením Vojenského
obvodového súdu Prešov sp. zn. 4 Ntr 9/92 z 12. novembra 1992 (ďalej len „uznesenie
vojenského súdu“) bolo rozhodnuté, že žiadosť o navrátenie lehoty sa zamieta a návrh
na prieskumné konanie sa zamieta ako oneskorene podaný.
3. Dňa 16. decembra 2016 požiadali sťažovateľky o povolenie obnovy konania.
Návrh bol zamietnutý uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
1 Nt 38/2016 z 3. marca 2017 s tým, že neboli zistené dôvody na povolenie obnovy konania
podľa § 394 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“). Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovateľky sťažnosť,
ktorá bola napadnutým rozhodnutím krajského súdu zamietnutá ako nedôvodná.
4. Krajský súd na úvod konštatoval, že základnou právnou normou na uskutočnenie
súdnej rehabilitácie od 1. januára 1990 bol zákon o súdnej rehabilitácii. Účelom súdnej
rehabilitácie bolo podľa krajského súdu práve odstránenie chýb v činnosti súdov
vyplývajúcich z toho, že právne normy platné na území vtedajšej Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 dôsledne
nerešpektovali medzinárodné dokumenty, najmä v oblasti základných ľudských práv
a slobôd. Krajský súd ďalej poukazuje na účel citovaného zákona vymedzený v § 1, ktorým
je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej
spoločnosti rešpektujúcej občianske, politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené
v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval
za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených
v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané
tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú
rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie. Aj s poukazom na nález ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 161/2014 krajský súd podotýka, že rehabilitačné konanie podľa citovaného
zákona je zvláštnym právnym nástrojom na odstránenie dôsledkov kriminalizácie
odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia.
Z uznesenia vojenského súdu však vyplýva, že odsúdený zmeškal zákonnú dvojročnú lehotu
na využitie zvláštneho právneho nástroja – prieskumného konania podľa § 14 zákona
o súdnej rehabilitácii. Predmetné uznesenie odsúdený nenapadol ani sťažnosťou, hoci bol
o možnosti jej podania riadne poučený. Zákon o súdnej rehabilitácii pritom rozlišuje dve
skupiny trestnej činnosti, pričom pri prvej z nich dochádza k zrušeniu odsúdenia zo zákona,
zatiaľ čo pri druhej z nich k nemu môže dôjsť len na návrh na základe rozhodnutia súdu.
Takéto členenie podľa krajského súdu nepochybne pramení z kvalitatívneho stupňa
možného nerešpektovania právnych noriem, resp. medzinárodných dokumentov v oblasti
základných ľudských práv a slobôd.
5. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že ani jedna z troch
v návrhu na obnovu konania uvádzaných okolností nezakladá dôvod na povolenie obnovy
konania. K námietke, podľa ktorej v pôvodnom konaní nebolo dostatočne vykonané
dokazovanie vo vzťahu k odsúdenému pričítanému náboženskému fanatizmu, krajský súd
uviedol, že z odsudzujúcich rozhodnutí nevyplýva, že by odsúdený mal konať pod vplyvom
náboženského fanatizmu, ale vyplýva, že jeho náboženské presvedčenie ho motivovalo
k nenastúpeniu služby v ozbrojených silách. Aj keď súd prvého stupňa v odsudzujúcom
rozhodnutí použil uvedený expresívny výraz, šlo o jeho názor vo vzťahu k výroku o treste
(veľká spoločenská nebezpečnosť). Tomuto názoru nasvedčuje aj odôvodnenie
nadriadeného súdu, ktorý hodnotil konanie odsúdeného len ako „zatvrdilé“ odmietanie
občianskej povinnosti. Odvolací súd sa teda zaoberal pohnútkou, resp. motiváciou konania
odsúdeného, a preto nejde o novú skutočnosť.
6. Vo vzťahu k námietke, podľa ktorej nebolo v čase odsúdenia skúmané, ako
podzákonné normy umožňovali legálne sa vyhnúť vojenskej
povinnosti, krajský súd uviedol, že predmetné právne normy boli prístupné a všeobecne
známe, o čom svedčia aj krajským súdom citované prípady. Ani v tomto prípade nešlo
o novú skutočnosť.
7. Konečne za novú skutočnosť nebolo možné považovať ani judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Krajský súd pripomenul, že obnova konania ako
mimoriadny opravný prostriedok nie je koncipovaná tak, aby prostredníctvom nej boli
naprávané nedostatky súdnych rozhodnutí spočívajúce napr. v „nedemokratickosti zákona“,
„nedemokratickosti súdnych postupov“, a pod. Výnimku tvorí § 394 ods. 4 Trestného
poriadku, podľa ktorého skutočnosťou skôr neznámou je aj rozhodnutie ESĽP, podľa
ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu
predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného. Krajský súd
zdôraznil, že pod pojmom rozhodnutie ESĽP sa má na mysli konkrétne rozhodnutie vo veci,
ktorá má byť následne predmetom konania o obnove. Tento právny názor nie je podľa
krajského súdu ani v rozpore s právnym názorom týkajúcim sa výnimky v prípade
uplatňovania zásady „ne bis in idem“, pretože tá sa týka len prípadov, keď došlo
k opakovaným odsudzovaniam osôb. Zmena judikatúry ESĽP nemôže byť bez ďalšieho
dôvodom obnovy konania podľa Trestného poriadku.
8. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti vznášajú tri skupiny námietok. Po prvé tvrdia,
že odsúdený zákonnú lehotu nezmeškal, pretože je novo zistenou skutočnosťou, že súd
lehotu nesprávne počítal. bol totiž odsúdený podľa § 269 ods. 1
Trestného zákona z roku 1961, pričom v pôvodnom znení zákona o súdnej rehabilitácii
nebol uvedený § 269 ods. 1, ale § 169. K náprave došlo až redakčným oznámením o oprave
chýb č. r1/c69/1990 Zb. v čiastke č. 69/1990 Zb. (ďalej len „redakčné oznámenie“), ktorá
bola distribuovaná 10. októbra 1990. Správne teda mala byť dvojročná lehota počítaná až od
tohto dátumu, takže skončila 10. októbra 1992. Keďže podal návrh
17. júla 1992, podal ho včas. Sťažovateľky tento názor podporujú rozhodnutím Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 6 Tz 49/2014 z 30. októbra 2014, z ktorého má vyplývať, že
„když v zákoně č. 119/1990 Sb. došlo později k opravě či novele, tak se v těchto případech
lhůta počítá od oznámení opravy či účinnosti novely.“. Krajský súd teda napadnutým
rozhodnutím porušil právo na spravodlivý proces, keď tvrdí, že podal
návrh neskoro, zatiaľ čo novo zistenou skutočnosťou je, že ho podal včas.
9. Po druhé sťažovateľky považujú za nesúladné s právom na spravodlivý proces,
keď krajský súd považuje zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu (sp. zn. Tpj 14/97
z 21. mája 1998) týkajúce sa zásady „ne bis in idem“ za novú skutočnosť, ale stanovisko
veľkého senátu ESĽP (rozhodnutie vo veci Bayatyan proti Arménsku zo 7. 7. 2011,
č. 23459/03) za novú skutočnosť nepovažuje. V tomto rozhodnutí je vysvetlené, že
perzekúcia osôb, ktoré odmietajú z dôvodu náboženského presvedčenia vykonávať vojenskú
službu, je porušením čl. 9 dohovoru. Sťažovateľky upresňujú, že sa nedomáhajú postupu
podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku.
10. Po tretie sťažovateľky tvrdia, že novo zistenou skutočnosťou je, že vojenská
služba nebola «„nejčestnější občanskou povinností“, sloužící k obraně „naší socialistické
vlasti“», ako konštatoval v odsudzujúcom rozsudku vojenský súd, ale «mocenským
nástrojem „odsouzeníhodného“ režimu založeného na tehdejší ideologii.». To však podľa
sťažovateliek nebolo známe v roku 1962, pretože to je možné zistiť až z § 1 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti
komunistického systému (ďalej len „zákon o nemorálnosti komunistického systému“). Tým,
že krajský súd túto novo zistenú skutočnosť neuznal, porušil právo sťažovateliek
na spravodlivý proces.
11. Sťažovateľky s ohľadom na už uvedené navrhujú, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie ich v záhlaví špecifikovaných základných práv, napadnuté rozhodnutie
zrušil a priznal im primerané finančné zadosťučinenie každej vo výške 1 000 € a tiež
náklady právneho zastúpenia.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
15. K otázke zmeškania, resp. nezmeškania dvojročnej zákonnej lehoty k podaniu
návrhu podľa zákona o súdnej rehabilitácii (ktorá začala plynúť od účinnosti zákona 1. júla
1990 a uplynula 30. júna 1992, resp. podľa sťažovateliek až 10. októbra 1992) ústavný súd
uvádza, že z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, že by sťažovateľky túto námietku
vznášali už v napadnutom konaní, pričom ani sťažovateľky v ústavnej sťažnosti netvrdia, že
by sa krajský súd predmetnou námietkou opomenul zaoberať. Ústavný súd aj napriek tomu
k danej námietke uvádza, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré
odkazujú sťažovateľky, sa týka situácie, keď došlo k novelizácii (nie tlačovej oprave)
zákona o rehabilitácii, pričom až novelou č. 47/1991 Sb. účinnou od 1. marca 1991 došlo
k rozšíreniu katalógu trestných činov, pri ktorých bolo možné žiadať o prieskum
odsudzujúceho rozhodnutia. S ohľadom na to a na rovnosť všetkých žiadateľov bolo
potrebné prijať výklad, ktorý poskytne všetkým žiadateľom rovnakú, t. j. dvojročnú lehotu
na podanie návrhu na prieskum. Situácia, ktorú popisujú sťažovateľky, je však iná.
V prípade, ktorý je predmetom tejto ústavnej sťažnosti, bol trestný čin „nenastúpenia
služby v ozbrojených silách“ súčasťou katalógu trestných činov uvedených v § 4 písm. e)
zákona o súdnej rehabilitácii, avšak namiesto § 269 ods. 1 bola v zákone tlačová chyba
uvádzajúca § 169 ods. 1, ktorá bola opravená redakčným oznámením 10. októbra 1990.
Celé znenie pôvodne uvedené v zákone bolo: „nenastúpenia služby v ozbrojených silách
podľa § 169 ods. 1 a podľa § 270 ods. 1.“ V danom kontexte bolo zrejmé, že ide o pisársku
chybu pri číslovaní paragrafu, keďže z pomenovania trestného činu aj z odkazu na súvisiaci
§ 270 ods. 1 vyplýva, že mal zákonodarca na mysli trestný čin nenastúpenia služby v
ozbrojených silách. Redakčné oznámenie o oprave chyby nevyvoláva rovnaké účinky ako
uverejnenie novely právneho predpisu (ktorej účinnosť môže nastať len v budúcnosti),
pretože nedochádza k vecnej zmene predpisu. Účinnosť redakčného oznámenia o oprave
chyby sa preto viaže na deň účinnosti právneho predpisu, v ktorom k chybe došlo, a teda
právne účinky opravy chyby pôsobia aj spätne (pozri BALOG, B., SURMAJOVÁ, Ž.,
SVÁK, J. Zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky –
komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017, s. 156 – 158.).
16. Za ústavne konformný považuje ústavný súd aj záver krajského súdu, podľa
ktorého dôvodom obnovy konania nemôže byť bez ďalšieho zmena judikatúry ESĽP okrem
prípadu upraveného v § 394 ods. 4, pre ktorého aplikáciu však neboli splnené podmienky,
s čím sťažovateľky súhlasia, resp. sa jeho aplikácie podľa vlastných slov ani nedovolávajú.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého «obnova konania, ako
mimoriadny opravný prostriedok, nie je v našom Trestnom poriadku koncipovaná tak, aby
prostredníctvom nej boli naprávané nedostatky súdnych rozhodnutí, spočívajúce napr.
v „nedemokratickosti zákona“, „nedemokratickosti súdnych postupov“ a podobne.». Ako
krajský súd správne uviedol, na odstránenie týchto nedostatkov zákona mal slúžiť zákon
o súdnej rehabilitácii, a to pri dodržaní podmienok a lehôt v ňom uvedených, ktoré však
odsúdený v danom prípade nedodržal. Ústavný súd k tomu uvádza, že akokoľvek tu môže
byť na mieste istá veľkorysosť štátu v snahe dištancovať sa od trestnej represie 50-tych
rokov, nemožno to urobiť za tú cenu, aby priamo ústavný súd redefinoval ústavne
racionálne riešenie obnovy konania len zo skutkových dôvodov (niečo iné je postup podľa
§ 394 ods. 4 Trestného poriadku, ktorý priamo stanovuje výnimku), pretože by to nebolo
žiaduce z hľadiska právnej istoty (podobne pozri II. ÚS 77/2014).
17. K námietke sťažovateliek, podľa ktorej je novou skutočnosťou známou až od
účinnosti zákona o nemorálnosti komunistického systému z roku 1996, že vojenská služba
nebola čestnou povinnosťou k obrane vlasti, ale mocenským nástrojom odsúdeniahodného
režimu, ústavný súd uvádza, že už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 266/2011 z 9. júna 2011
konštatoval, že povinnosť vykonávať vojenskú službu platnú v čase minulého režimu
nemožno vnímať ako výlučne socialistickú a protidemokratickú, hoci v danom prípade
„staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní
s ochranou záujmov spoločnosti. V relevantnom období ani všetky členské štáty Rady
Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)
a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách
(obdobne aj II. ÚS 152/2011 alebo III. ÚS 165/05). Akceptovanie argumentu sťažovateliek
by však predovšetkým poprelo význam zákona o súdnej rehabilitácii z roku 1990, ktorý mal
slúžiť ako špecifický prostriedok k zrušeniu odsudzujúcich súdnych rozhodnutí za tam
uvedené trestné činy, a to za dodržania určitých fixných lehôt, ktoré majú svoj význam
z hľadiska právnej istoty. Účelom zákona o protiprávnosti komunistického systému z roku
1996 nebolo prostredníctvom inštitútu obnovy konania znovu umožniť otváranie súdnych
rozhodnutí v prípadoch, keď odsúdení svoj nárok včas neuplatnili podľa zákona o súdnej
rehabilitácii, ale význam tohto zákona spočíval predovšetkým v morálnom zadosťučinení
odporcom komunistického režimu.
18. Ústavný súd vyjadruje účasť s pravdepodobne represívnym počínaním štátnej
moci proti manželovi, resp. otcovi sťažovateliek, avšak s ohľadom na už uvedené považuje
napadnuté rozhodnutie za ústavne konformné, preto rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2018