Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 301/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť a ,

, zastúpených euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom,

Symfonická 1496/9, Praha, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na náboženskú slobodu podľa čl. 9

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -46 z 19. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. decembra 2017 doručená sťažnosť a (ďalej aj

„sťažovateľky“) vo veci namietaného porušenia v záhlaví uvedených práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -46 z 19. septembra 2017

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka je pozostalou manželkou po

[ a zomr. 6. 6. 2010 (ďalej aj „odsúdený“)] a sťažovateľka

je jeho dcérou. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn.

z 30. októbra 1962 v znení uznesenia Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne

sp. zn. To 183/62 z 27. novembra 1962 bol uznaný vinným zo spáchania

trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „

z roku 1961“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov

nepodmienečne. Uvedeného činu sa mal dopustiť tým, že nenastúpil na 28-dňové vojenské

cvičenie, a to kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu. Dňa 17. júla 1992 požiadal

odsúdený o prieskumné konanie podľa o súdnej rehabilitácii v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“). Uznesením Vojenského

obvodového súdu Prešov sp. zn. z 12. novembra 1992 (ďalej len „uznesenie

vojenského súdu“) bolo rozhodnuté, že žiadosť o navrátenie lehoty sa zamieta a návrh

na prieskumné konanie sa zamieta ako oneskorene podaný.

3. Dňa 16. decembra 2016 požiadali sťažovateľky o povolenie obnovy konania.

Návrh bol zamietnutý uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 3. marca 2017 s tým, že neboli zistené dôvody na povolenie obnovy konania

podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovateľky sťažnosť,

ktorá bola napadnutým rozhodnutím krajského súdu zamietnutá ako nedôvodná.

4. Krajský súd na úvod konštatoval, že základnou právnou normou na uskutočnenie

súdnej rehabilitácie od 1. januára 1990 bol zákon o súdnej rehabilitácii. Účelom súdnej

rehabilitácie bolo podľa krajského súdu práve odstránenie chýb v činnosti súdov

vyplývajúcich z toho, že právne normy platné na území vtedajšej Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 dôsledne

nerešpektovali medzinárodné dokumenty, najmä v oblasti základných ľudských práv

a slobôd. Krajský súd ďalej poukazuje na účel citovaného zákona vymedzený v § 1, ktorým

je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej

spoločnosti rešpektujúcej občianske, politické práva a slobody zaručené a vyjadrené

v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval

za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených

v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané

tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú

rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie. Aj s poukazom na nález ústavného súdu

sp. zn. krajský súd podotýka, že rehabilitačné konanie podľa citovaného

zákona je zvláštnym právnym nástrojom na odstránenie dôsledkov kriminalizácie

odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia.

Z uznesenia vojenského súdu však vyplýva, že odsúdený zmeškal zákonnú dvojročnú lehotu

na využitie zvláštneho právneho nástroja – prieskumného konania podľa § 14 zákona

o súdnej rehabilitácii. Predmetné uznesenie odsúdený nenapadol ani sťažnosťou, hoci bol

o možnosti jej podania riadne poučený. Zákon o súdnej rehabilitácii pritom rozlišuje dve

skupiny trestnej činnosti, pričom pri prvej z nich dochádza k zrušeniu odsúdenia zo zákona,

zatiaľ čo pri druhej z nich k nemu môže dôjsť len na návrh na základe rozhodnutia súdu.

Takéto členenie podľa krajského súdu nepochybne pramení z kvalitatívneho stupňa

možného nerešpektovania právnych noriem, resp. medzinárodných dokumentov v oblasti

základných ľudských práv a slobôd.

5. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že ani jedna z troch

v návrhu na obnovu konania uvádzaných okolností nezakladá dôvod na povolenie obnovy

konania. K námietke, podľa ktorej v pôvodnom konaní nebolo dostatočne vykonané

dokazovanie vo vzťahu k odsúdenému pričítanému náboženskému fanatizmu, krajský súd

uviedol, že z odsudzujúcich rozhodnutí nevyplýva, že by odsúdený mal konať pod vplyvom

náboženského fanatizmu, ale vyplýva, že jeho náboženské presvedčenie ho motivovalo

k nenastúpeniu služby v ozbrojených silách. Aj keď súd prvého stupňa v odsudzujúcom

rozhodnutí použil uvedený expresívny výraz, šlo o jeho názor vo vzťahu k výroku o treste

(veľká spoločenská nebezpečnosť). Tomuto názoru nasvedčuje aj odôvodnenie

nadriadeného súdu, ktorý hodnotil konanie odsúdeného len ako „zatvrdilé“ odmietanie

občianskej povinnosti. Odvolací súd sa teda zaoberal pohnútkou, resp. motiváciou konania

odsúdeného, a preto nejde o novú skutočnosť.

6. Vo vzťahu k námietke, podľa ktorej nebolo v čase odsúdenia skúmané, ako

podzákonné normy umožňovali legálne sa vyhnúť vojenskej

povinnosti, krajský súd uviedol, že predmetné právne normy boli prístupné a všeobecne

známe, o čom svedčia aj krajským súdom citované prípady. Ani v tomto prípade nešlo

o novú skutočnosť.

7. Konečne za novú skutočnosť nebolo možné považovať ani judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Krajský súd pripomenul, že obnova konania ako

mimoriadny opravný prostriedok nie je koncipovaná tak, aby prostredníctvom nej boli

naprávané nedostatky súdnych rozhodnutí spočívajúce napr. v „nedemokratickosti zákona“,

„nedemokratickosti súdnych postupov“, a pod. Výnimku tvorí § 394 ods. 4 Trestného

poriadku, podľa ktorého skutočnosťou skôr neznámou je aj rozhodnutie ESĽP, podľa

ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu

predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného. Krajský súd

zdôraznil, že pod pojmom rozhodnutie ESĽP sa má na mysli konkrétne rozhodnutie vo veci,

ktorá má byť následne predmetom konania o obnove. Tento právny názor nie je podľa

krajského súdu ani v rozpore s právnym názorom týkajúcim sa výnimky v prípade

uplatňovania zásady „ne bis in idem“, pretože tá sa týka len prípadov, keď došlo

k opakovaným odsudzovaniam osôb. Zmena judikatúry ESĽP nemôže byť bez ďalšieho

dôvodom obnovy konania podľa .

8. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti vznášajú tri skupiny námietok. Po prvé tvrdia,

že odsúdený zákonnú lehotu nezmeškal, pretože je novo zistenou skutočnosťou, že súd

lehotu nesprávne počítal. bol totiž odsúdený podľa § 269 ods. 1

z roku 1961, pričom v pôvodnom znení zákona o súdnej rehabilitácii

nebol uvedený § 269 ods. 1, ale § 169. K náprave došlo až redakčným oznámením o oprave

chýb č. r1/c v čiastke č. (ďalej len „“), ktorá

bola distribuovaná 10. októbra 1990. Správne teda mala byť dvojročná lehota počítaná až od

tohto dátumu, takže skončila 10. októbra 1992. Keďže podal návrh

17. júla 1992, podal ho včas. Sťažovateľky tento názor podporujú rozhodnutím Najvyššieho

súdu Českej republiky sp. zn. z 30. októbra 2014, z ktorého má vyplývať, že

„když v zákoně č. 119/1990 Sb. došlo později k opravě či novele, tak se v těchto případech

lhůta počítá od oznámení opravy či účinnosti novely.“. Krajský súd teda napadnutým

rozhodnutím porušil právo na spravodlivý proces, keď tvrdí, že podal

návrh neskoro, zatiaľ čo novo zistenou skutočnosťou je, že ho podal včas.

9. Po druhé sťažovateľky považujú za nesúladné s právom na spravodlivý proces,

keď krajský súd považuje zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu (sp. zn. Tpj 14/97

z 21. mája 1998) týkajúce sa zásady „ne bis in idem“ za novú skutočnosť, ale stanovisko

veľkého senátu ESĽP (rozhodnutie vo veci Bayatyan proti Arménsku zo 7. 7. 2011,

č. 23459/03) za novú skutočnosť nepovažuje. V tomto rozhodnutí je vysvetlené, že

perzekúcia osôb, ktoré odmietajú z dôvodu náboženského presvedčenia vykonávať vojenskú

službu, je porušením čl. 9 dohovoru. Sťažovateľky upresňujú, že sa nedomáhajú postupu

podľa .

10. Po tretie sťažovateľky tvrdia, že novo zistenou skutočnosťou je, že vojenská

služba nebola «„nejčestnější občanskou povinností“, sloužící k obraně „naší socialistické

vlasti“», ako konštatoval v odsudzujúcom rozsudku vojenský súd, ale «mocenským

nástrojem „odsouzeníhodného“ režimu založeného na tehdejší ideologii.». To však podľa

sťažovateliek nebolo známe v roku 1962, pretože to je možné zistiť až z § 1 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o nemorálnosti a protiprávnosti

komunistického systému (ďalej len „zákon o nemorálnosti komunistického systému“). Tým,

že krajský súd túto novo zistenú skutočnosť neuznal, porušil právo sťažovateliek

na spravodlivý proces.

11. Sťažovateľky s ohľadom na už uvedené navrhujú, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie ich v záhlaví špecifikovaných základných práv, napadnuté rozhodnutie

zrušil a priznal im primerané finančné zadosťučinenie každej vo výške 1 000 € a tiež

náklady právneho zastúpenia.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

15. K otázke zmeškania, resp. nezmeškania dvojročnej zákonnej lehoty k podaniu

návrhu podľa zákona o súdnej rehabilitácii (ktorá začala plynúť od účinnosti zákona 1. júla

1990 a uplynula 30. júna 1992, resp. podľa sťažovateliek až 10. októbra 1992) ústavný súd

uvádza, že z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, že by sťažovateľky túto námietku

vznášali už v napadnutom konaní, pričom ani sťažovateľky v ústavnej sťažnosti netvrdia, že

by sa krajský súd predmetnou námietkou opomenul zaoberať. Ústavný súd aj napriek tomu

k danej námietke uvádza, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré

odkazujú sťažovateľky, sa týka situácie, keď došlo k novelizácii (nie tlačovej oprave)

zákona o rehabilitácii, pričom až novelou č. 47/1991 Sb. účinnou od 1. marca 1991 došlo

k rozšíreniu katalógu trestných činov, pri ktorých bolo možné žiadať o prieskum

odsudzujúceho rozhodnutia. S ohľadom na to a na rovnosť všetkých žiadateľov bolo

potrebné prijať výklad, ktorý poskytne všetkým žiadateľom rovnakú, t. j. dvojročnú lehotu

na podanie návrhu na prieskum. Situácia, ktorú popisujú sťažovateľky, je však iná.

V prípade, ktorý je predmetom tejto ústavnej sťažnosti, bol trestný čin „nenastúpenia

služby v ozbrojených silách“ súčasťou katalógu trestných činov uvedených v § 4 písm. e)

zákona o súdnej rehabilitácii, avšak namiesto § 269 ods. 1 bola v zákone tlačová chyba

uvádzajúca § 169 ods. 1, ktorá bola opravená redakčným oznámením 10. októbra 1990.

Celé znenie pôvodne uvedené v zákone bolo: „nenastúpenia služby v ozbrojených silách

podľa § 169 ods. 1 a podľa § 270 ods. 1.“ V danom kontexte bolo zrejmé, že ide o pisársku

chybu pri číslovaní paragrafu, keďže z pomenovania trestného činu aj z odkazu na súvisiaci

§ 270 ods. 1 vyplýva, že mal zákonodarca na mysli trestný čin nenastúpenia služby v

ozbrojených silách. o oprave chyby nevyvoláva rovnaké účinky ako

uverejnenie novely právneho predpisu (ktorej účinnosť môže nastať len v budúcnosti),

pretože nedochádza k vecnej zmene predpisu. Účinnosť redakčného oznámenia o oprave

chyby sa preto viaže na deň účinnosti právneho predpisu, v ktorom k chybe došlo, a teda

právne účinky opravy chyby pôsobia aj spätne (pozri BALOG, B., SURMAJOVÁ, Ž.,

SVÁK, J. Zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky –

komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017, s. 156 – 158.).

16. Za ústavne konformný považuje ústavný súd aj záver krajského súdu, podľa

ktorého dôvodom obnovy konania nemôže byť bez ďalšieho zmena judikatúry ESĽP okrem

prípadu upraveného v § 394 ods. 4, pre ktorého aplikáciu však neboli splnené podmienky,

s čím sťažovateľky súhlasia, resp. sa jeho aplikácie podľa vlastných slov ani nedovolávajú.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého «obnova konania, ako

mimoriadny opravný prostriedok, nie je v našom koncipovaná tak, aby

prostredníctvom nej boli naprávané nedostatky súdnych rozhodnutí, spočívajúce napr.

v „nedemokratickosti zákona“, „nedemokratickosti súdnych postupov“ a podobne.». Ako

krajský súd správne uviedol, na odstránenie týchto nedostatkov zákona mal slúžiť zákon

o súdnej rehabilitácii, a to pri dodržaní podmienok a lehôt v ňom uvedených, ktoré však

odsúdený v danom prípade nedodržal. Ústavný súd k tomu uvádza, že akokoľvek tu môže

byť na mieste istá veľkorysosť štátu v snahe dištancovať sa od trestnej represie 50-tych

rokov, nemožno to urobiť za tú cenu, aby priamo ústavný súd redefinoval ústavne

racionálne riešenie obnovy konania len zo skutkových dôvodov (niečo iné je postup podľa

, ktorý priamo stanovuje výnimku), pretože by to nebolo

žiaduce z hľadiska právnej istoty (podobne pozri ).

17. K námietke sťažovateliek, podľa ktorej je novou skutočnosťou známou až od

účinnosti zákona o nemorálnosti komunistického systému z roku 1996, že vojenská služba

nebola čestnou povinnosťou k obrane vlasti, ale mocenským nástrojom odsúdeniahodného

režimu, ústavný súd uvádza, že už v rozhodnutí sp. zn. z 9. júna 2011

konštatoval, že povinnosť vykonávať vojenskú službu platnú v čase minulého režimu

nemožno vnímať ako výlučne socialistickú a protidemokratickú, hoci v danom prípade

„staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní

s ochranou záujmov spoločnosti. V relevantnom období ani všetky členské štáty Rady

Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)

a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách

(obdobne aj alebo ). Akceptovanie argumentu sťažovateliek

by však predovšetkým poprelo význam zákona o súdnej rehabilitácii z roku 1990, ktorý mal

slúžiť ako špecifický prostriedok k zrušeniu odsudzujúcich súdnych rozhodnutí za tam

uvedené trestné činy, a to za dodržania určitých fixných lehôt, ktoré majú svoj význam

z hľadiska právnej istoty. Účelom zákona o protiprávnosti komunistického systému z roku

1996 nebolo prostredníctvom inštitútu obnovy konania znovu umožniť otváranie súdnych

rozhodnutí v prípadoch, keď odsúdení svoj nárok včas neuplatnili podľa zákona o súdnej

rehabilitácii, ale význam tohto zákona spočíval predovšetkým v morálnom zadosťučinení

odporcom komunistického režimu.

18. Ústavný súd vyjadruje účasť s pravdepodobne represívnym počínaním štátnej

moci proti manželovi, resp. otcovi sťažovateliek, avšak s ohľadom na už uvedené považuje

napadnuté rozhodnutie za ústavne konformné, preto rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2018