Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 266/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. U., K., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., Česká

republika, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 24 ods. 2, čl. 25

ods. 2, a a 6 , , a 3,

čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 a 6 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu

č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 18 ods. 1 až 3

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -58 z 5. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. U. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra

2010 doručená sťažnosť V. U. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L.

M., ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 24 ods. 2, čl. 25

ods. 2, a a 6 (ďalej len „“), čl.

1, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 a 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) a čl. 18 ods. 1 až 3

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozhodnutím

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -58 z 5. októbra

2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica

(ďalej len „vojenský súd“) sp. zn. zo 14. augusta 1957 bol sťažovateľ uznaný

vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269

ods. 1 účinného do 31. decembra 2005 a bol mu uložený trest odňatia

slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že

sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka Jehovovho odmietol vykonať

vojenskú základnú službu. Na návrh sťažovateľa uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -46 zo 17. júna 2010 bola povolená obnova konania

a rozsudok vojenského súdu, rovnako ako všetky ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia

boli zrušené. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť vojenský prokurátor.

Uznesením krajského súdu č. k. -58 z 5. októbra 2010 bolo uznesenie

okresného súdu zrušené a sťažovateľov návrh bol zamietnutý.

V ďalšom sťažovateľ uviedol:

«Stěžovatel má za to, že usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 5. 10. 2010

sp. zn. -58 byla závažným ůsobem narušená jeho ústavní práva.

Proti usnesení však nemůže podat dovolání, neboť tomu brání ustanovení § 368

odst. 1 trestního řádu.

Stěžovatel tedy nemá jinou možnost, než podat ústavní stížnost.

Jádro sporu spočívá ve výkladu čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě (č. 209/1992

Sb.), kde je garantováno právo na znovuotevření případu, jestliže vyvstanou nové

skutečnosti nebo se prokáže podstatná vada v předchozím řízení.

Stížnostní soud to v napadeném rozhodnutí vysvětluje tak, že takové právo existuje,

ale že jde pouze o „mimořádné opravné prostředky“ ( ), z nichž podle

platného trestního řádu připadá v úvahu v případe

a) procesních a hmotněprávních vad dovolání a

b) skutečností či nových důkazů obnova řízení.

Možnost ad a) je ale fakticky nerealizovatelná, neboť stěžovatel dovolání v roce 1991

dát nemohl. V té době dovolání totiž nebylo v trestním řádu zakotveno. A nemůže ho dát ani

nyní, neboť tříletá lhůta k jeho podání již dávno uplynula. (§ 370 odst. 2 trestního rádu)

O možnosti ad b) pak stížnostní soud tvrdí, že pro ni nejsou splněny předpoklady.

Jinými slovy, stížnostní soud podmínky pro aplikaci čl. 4 odsl. 2 Protokolu

interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutí fakticky vylučuje.

Přitom řešení je docela jednoduché - přímá aplikace čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7

k Úmluvě, jak ji soudy provedly v řadě obdobných pravomocně ukončených věcí. Viz

například usnesení Okresního soudu Prešov ze dne 20. 11. 2009 sp. zn. ve věci

F. K.; 22. 12. 2009 č.j. -39 ve věci zemř. J. D.; 22. 1. 2010 sp. zn.

ve věci Š. B.; 22. 1. 2010 sp. zn. ve věci P. M. ...

Na rozdíl od shora uvedených případů, kdy šlo o první odsouzení, předmětem

projednávané stěžovatelovy stížnosti je věc z roku 1959. Vzhledem k tomu, že šlo o druhé

odsouzení pro trvalé odepření vojenské služby (k prvnímu odsouzení došlo v roce 1957),

došlo v tomto případě k porušení zásady „ne bis in idem“, jak ji vysvětlil Nejvyšší soud SR

ve svém sjednocujícím stanovisku ze dne 21. 5. 1998 sp. zn. Tpj 14/97 a souvisejících

rozhodnutích ze dne 18. 10. 1995 sp. zn. ve věci D. F.; 18. 9. 1997 sp. zn.

ve věci T. N.; 19. 11. 1998 sp. zn. ve věci S. K.; 17. 3. 1999 sp. zn.

ve věci R. E.; 10. 6. 2003 sp. zn. ve věci J. B.

Stěžovatel proto namítá porušení článku 4 odst. 1, 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, čl. 40

odst. 5 Listiny a …

Slovenský občan F. B. byl ze stejného důvodu jako stěžovatel odsouzen v roce 1959

a částečně byl rehabilitován v roce 1992. Šlo o jediné odsouzení, tudíž zásada „ne bis in

idem“ zde nehrála roli. F. B. však chtěl dosáhnout úplné rehabilitace, a proto podal návrh

na povolení obnovy řízení. Návrhu vyhověl Okresní soud Hradec Králové usnesením ze dne

15. 12. 2000 sp. zn. Nt 1710/99, avšak ministr spravedlnosti ČR proti tomuto rozhodnutí

podal stížnost pro porušení zákona s tím, že náprava je možná pouze cestou stížnosti pro

porušení zákona. Nejvyšší soud ČR však ministrovu stížnost zamítl usnesením ze dne 3. 7.

2001 sp. zn. , neboť právě obnova řízení umožňuje, aby ve smyslu článku 38

odst. 2 Listiny a článku 6 odst. 1 Úmluvy byla navrhovatelova „záležitost... spravedlivě,

veřejně a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem“.

Český občan R. R. byl ze stejného důvodu jako stěžovatel odsouzen v roce 1988.

Podaní návrhu na přezkumné řízení podle zákona č. 119/1990 Sb. zmeškal a návrh na

vrácení lhůty soud v roce 1993 zamítl. Ani zde nešlo o zásadu „ne bis in idem“. Usnesením

Okresního soudu Olomouc ze dne 5. 12. 2001 sp. zn. Nt 225/2001 byla ve věci povolená

obnova řízení, avšak ministr spravedlnosti ČR i v tomto případe podal stížnost pro porušení

zákona. Ministr namítal, že náprava vadného rozhodnutí byla možná „pouze v řízení podle

zákona č. 119/1990 Sb.“. Nejvyšší soud ČR i v tomto případě ministrovu stížnost zamítl, a to

usnesením ze dne 20. 8. 2003 sp. zn. , v němž vysvětlil, že podle článku 4 odst.

2 Protokolu č. 7 k Úmluvě je předpokladem pro povolení obnovy řízení „podstatná vada

v předešlém řízení“, přičemž „nejde jen o vadu řízení, tedy vadu procesní, ale též o vadu

hmotněprávní, k níž v předešlém řízení došlo... Podmínky obnovy řízení z pohledu Protokolu

č. 7 jsou tedy širší než ty, které jsou uvedený v existujícím českém trestním řádu

v ustanovení § 278 odst. 1 tr. ř. a za této situace má Nejvyšší soud zato, že povolení obnovy

řízení tak v posuzovaném případe požadavkům stanoveným čl. 4 odst. 2 citovaného

protokolu č. 7 plně konvenuje.“ …

Stěžovatel namítá také porušení čl. 1 Listiny, kde se garantuje rovnost - tedy shodné

zacházení s osobami ve stejném právním postavení.

Všichni muži jmenovaní v bodě III. totiž byli odsouzeni z obdobného důvodu jako

stěžovatel a všem bylo vyhověno, pokud jde o návrhy či podněty ke zrušení rozsudků;

stěžovateli však nikoli.

Stížnostní soud uvádí, že ve věci došlo k rehabilitačnímu řízení, tedy že věc byla po

1. 1. 1990 již přezkoumána, a proto není důvod k novému přezkumu.

Skutečnost, že věc byla přezkoumána po 1. 1. 1990, není sama o sobě zárukou

spravedlivého procesu ve smyslu čl. 6 odst. 1 Úmluvy ani garancí dostatečné soudní

ochrany podle čl. 36 odst. 1 Listiny.

To může stěžovatel dotvrdit tím, že obdobně vadná rehabilitační rozhodnutí pro

nezákonnost musel zrušit Nejvyšší soud SR svými rozhodnutími ze dne 30. 6. 2004 sp. zn.

ve věci V. F.; 9. 11. 2004 sp. zn. ve věci P. R.; 23. 11. 2004

sp. zn. ve věci J. P.; 15. 12. 2004 sp. zn. ve věci L. B.; 15.12.

2004 sp. zn. ve věci L. B.; 23. 11. 2004 sp. zn. ve věci I. M.

Ve všech těchto případech došlo k vadám v rehabilitačním řízení, které bylo vedeno

po 1. 1. 1990 pode zákona č. 119/1990 Sb...

Pro úplnost stěžovatel sděluje, že vadná rehabilitační rozhodnutí podle zákona

č. 119/1990 Sb. musel v kauzách slovenských občanů rušit často i Nejvyšší soud ČR. Viz

například rozsudky ze dne 8. 2. 2000 sp. zn. ve věci zemř. Š. B.; 31.10. 2000

sp. zn. ve věci M. G.; 8. 11. 2000 sp. zn. ve věci O. B.; 21.3.

2001 sp. zn. ve věci M. J. ...

Shora uvedenými rozhodnutími slovenského i českého Nejvyššího soudu tedy

stěžovatel vyvrací tvrzení soudu stížnostního, že projednání věci v rehabilitačním řízení po

1. 1. 1990 je samo o sobě zárukou správného rozhodnutí ve věci samé.

Jestliže tak stížnostní soud přesto argumentoval, porušil tím právo stěžovatele na

spravedlivý proces podlé čl. 6 odst. 1 Úmluvy a důslednou soudní ochranu podle čl. 36

odst. 1 Listiny a .

Nejde však jen o to, že rozhodování soudu podle rehabilitačního

Sb. po 1. 1. 1990 samo o sobě není zárukou spravedlivého rozhodnutí ve věci. Rehabilitační

rozsudek totiž vykazuje konkrétní vady:

- porušení zásady „ne bis in idem“,

- není nijak doložená společenská nebezpečnost stěžovatelova jednání;

- v rehabilitačním řízení nebyl (a ani nemohl být) zohledněn právní náhled,

vyplývající ze ;

- v rehabilitačním řízení nebylo zohledněno právo stěžovatele na odepření vojenské

služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 3 Listiny a čl. 25 odst. 2

a s tím související právo na svobodu svědomí a náboženského vyznání podle

odst. 1-3 Paktu, Listiny a a na použití příznivější právní

úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny;

- v rehabilitačním řízení nebyly vzaty v úvahu použitelné amnestie prezidenta

republiky…

Prvoinstanční soud tyto vady v úvahu vzal, ale stížnostní soud se jimi odmítl zabývat.

Tím porušil právo stěžovatele na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy, právo na

znovuotevření případu podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, právo na projednání věci

podle příznivějšího právního předpisu podle čl. 40 odst. 6 Listiny a zejména právo na

svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, podle čl. 15 odst. 1

Listiny a a právo na odepření vojenské služby z důvodu svědomí či

náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 3 Listiny.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 5. 10. 2010 č.j. -58

bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;

- soudní ochranu podle odsl. 1 Listiny a ;

- znovuotevření případu podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě;

- aplikaci zásady „ne bis in idem “ podle Listiny a

a čl. 4 odst. 1 Protokolu č. 7 k Úmluvě;

- rovnost podle čl. 1 Listiny;

- posouzen věci podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny a čl. 50

odst. 6 ;

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15

odst. 3 Listiny a ;

- svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15 odst.

1 Listiny a .

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 5. 10. 2010 č. j. -58 se

zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000,- Euro, které je

Krajský soud Trenčín povinen vyplatil k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení

tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podlé advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupovaní,

které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatil na účet právního zástupce stěžovatele...“

Sťažovateľ v zastúpení svojho právneho zástupcu doručil 29. marca 2011 doplnenie

sťažnosti, v ktorej uviedol:

«Usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 8. 3. 2011 sp. zn. byl zrušen

rozsudek Vojenského obvodového soudu Košice ze dne 14. 8. 1957 sp. zn. T 99/57 ve znění

usnesení Vyššího vojenského soudu Trenčín ze dne 10. 9. 1957 sp. zn. To 237/57, usnesení

Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 10. 10. 1991 sp. zn. , rozsudek

Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 10. 10. 1991 sp. zn. , stejně jako

všechna další obsahově navazující rozhodnutí, pokud vzhledem ke změně, k níž došlo,

pozbyla svého podkladu.

Pokud usnesení Okresního soudu Prešov nabude právní moci, bude na to muset

stěžovatel procesně reagovat, a to tak. že ústavní stížnost v bode VIII./II. vymezí takto:

„II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 5. 10. 2010 čj. -58 se

zrušuje, pokud jím bylo rozhodováno o rozsudku Vojenského obvodového soudu Košice ze

dne 27. 2. 1959 ve spojení s usnesením Vyššího vojenského soudu Trenčín ze dne 31. 3.

1959 sp. zn. To 42/59 a ve spojení s usnesením Vojenského obvodového soudu Prešov ze

dne 10. 10. 1991 sp. zn. .“

Ve vztahu k rozsudku Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 10. 10. 1991

sp. zn. by totiž ústavní stížnost neměla smysl, pokud by usnesením Okresního

soudu Prešov ze dne 8. 3. 2011 sp. zn. byl tento rozsudek zrušen a jako

navazující rozhodnutí ve vztahu k němu by byla zrušena i příslušná část usnesení Krajského

soudu Trenčín ze dne 5. 10. 2010 č. j. -58.

Stěžovatel zašle Ústavnímu soudu SR usnesení Okresního soudu Prešov ze dne 8. 3.

2011 sp. zn. , jakmile obdrží jeho písemné vyhotovení.»

Sťažovateľ 23. mája 2011 doručil rozhodnutie okresného súdu sp. zn.

z 8. marca 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. marca 2011, ktorým okresný súd podľa

čl. 4 ods. 2. protokolu č. 7 povoľuje obnovu konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. z 10. októbra 1991,

a súčasne podľa zrušil výrok o vine uloženého mu

rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice zo 14. augusta 1957 sp. zn. T 99/57

v spojení s uznesením Vyššieho vojenského sudu Trenčín z 10. septembra 1957 sp. zn.

To 237/57 a výrok o treste uložený mu rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov

sp. zn. 4 Rtv-53/91 z 10. októbra 1991, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na „rovnost“ podľa čl. 1

listiny a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7

napadnutým uznesením č. k. -58 z 5. októbra 2010 vo vzťahu ku zamietnutiu

povolenia na obnovu konania, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia krajského súdu.

V odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. -58 z 5. októbra 2010

krajský súd uviedol:

«Predovšetkým pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o povolení obnovy konania

z dôvodov podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, k tomu senát krajského súdu uvádza nasledovné. Čl. 4 ods. 2

Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd, ktoré ustanovenie

vyjadruje len možnosť obnovy konania, ako výnimky z ods. 1 vyššie citovaného ustanovenia

o neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté.

Predmetné ustanovenie Dohovoru pod pojmom obnova konania, nemá na mysli obnovu

konania v zmysle nášho (vrátane účinných do 31.12.2005), ale obnovu

konania všeobecne, z dôvodov jednak skutkových alebo procesných. Takto formulovanej

možnosti „otvorenia“ právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz aj v Ústave

Slovenskej republiky, kde v čl. 50 ods. 5 sa používa pojem „mimoriadne opravné

prostriedky“. Ďalej je potrebné poukázať na to, že príslušné ustanovenie Dohovoru

výslovne odkazuje na zákon a príslušného štátu, pričom v Trestnom

poriadku je daný tomuto výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch -

8. hlava III. časti , kde najmä procesné vady a hmotnoprávne vady, vrátane vád

týkajúcich sa trestu, môžu byť dôvodom na dovolanie (predtým sťažnosť pre porušenie

zákona) a skutkové vady v prípade nových skutočností, alebo dôkazov, týkajúce sa ako

výroku o vine tak, aj výroku o treste, môžu byť podmienky pre obnovu konania.

Z uvedeného teda vyplýva, že predmetné ustanovenie Dohovoru o obnove konania, je

možné aplikovať len prostredníctvom „vnútroštátneho“ ktoré

stanovuje podmienky pre povolenie obnovy konania. Súd prvého stupňa pri svojom

rozhodovaní podľa tohto procesného ustanovenia jednak nerozhodol a dokonca

v odôvodnení uviedol, že podmienky pre povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1

ani splnene neboli.

K ďalším dôvodom sťažnosti prokurátora ale aj k vyjadreniu obhajcu, senát

nadriadeného súdu poukazuje na to, že v pôvodnej trestnej veci odsúdeného príslušné súdy

už právoplatne rozhodli „o súdnej rehabilitácii“ v súlade so

Účelom tejto súdnej rehabilitácie bolo práve odstránenie chýb v činnosti súdov

vyplývajúcich z toho, že právne normy platné na území vtedy ČSFR v období od

25. februára 1948 do 1. januára 1990 dôsledne nerešpektovali medzinárodné dokumenty,

najmä v oblasti základných ľudských práv a slobôd. V § 1 vyššie citovaného zákona je

uvedený účel zákona o súdnej rehabilitácií, ktorým je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia

za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske,

politické práva a slobody zaručené a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch

a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle

preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania

zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie,

zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné

odškodnenie...

Ak teda v súlade s vyššie uvedeným účelom zákona o súdnej rehabilitácii bolo po

1.1.1990 rozhodované Vojenským obvodovým súdom Prešov v konaní pod sp. zn. 4Rtv-

53/91 o súdnej rehabilitácii V. U., ktorý bol odsúdený do 1.1.1990 pre trestný čin, na ktorý

sa vzťahoval zákon o súdnej rehabilitácii, nemožno súčasne dospieť k záveru, že po týchto

rehabilitačných rozhodnutiach došlo znovu k splneniu podmienok pre obnovu konania

podľa V tomto rehabilitačnom konaní sa totiž súdy nezaoberali len

výrokom o treste, ale aj výrokom o vine, práve aj z pohľadu vyššie uvedeného účelu zákona,

ktorý pôvodný výrok o vine si súdy vykonávajúce súdnu rehabilitáciu osvojili.

Pokiaľ aj obhajca poukazoval na iné „obdobné“ rozhodnutia, k tomu senát

krajského súdu uvádza, že jedným z významných výdobytkov demokracie po 1.1.1990 je

práve to, že sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou a zákonom - pozri č. 144 ods. 1

SR. Len v konkrétnej trestnej veci je súd viazaný aj právnym názorom nadriadeného

súdu.

Taktiež k ďalším námietkam obhajcu týkajúcich sa amnestie a zásady „nebis in

idem“ senát uvádza, že tieto okolnosti nie sú takého charakteru, ktoré by odôvodňovali

prípadnú nápravu rozhodnutia predchádzajúcich rozhodnutí prostredníctvom obnovy

konania.

Z takto rozvedených dôvodov rozhodol krajský súd tak, ako je to uvedené vo

výrokovej časti tohto uznesenia a po zrušení napadnutého uznesenia sám návrh odsúdeného

zamietol, pretože nezistil podmienky pre obnovu konania podľa »

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel. Ústavný

súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho

názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej sťažnosti

poukázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu

Českej republiky, ktoré podľa jeho názoru preukazujú skutočnosť, že „Shora uvedenými

rozhodnutími slovenského i českého Nejvyššího soudu tedy stěžovatel vyvrací tvrzení soudu

stížnostního, že projednání věci v rehabilitačním řízení po 1. 1. 1990 je samo o sobě

zárukou správného rozhodnutí ve věci samé.“. Nad rámec uvedených skutočností ústavný

súd považuje za potrebné ku sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej

judikatúry všeobecných súdov doplniť, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať

rozhodovaciu prax všeobecných súdov (, , ).

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad

krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny

a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva

podľa čl. 40 ods. 6 listiny, pretože „v rehabilitačním řízení nebylo zohledněno právo

stěžovatele… ani procesní postup podle čl. 40 odst. 6 Listiny“. Podrobnejšia argumentácia,

ktorou by sťažovateľ odôvodňoval svoje tvrdenia vo vzťahu k porušeniu predmetného

článku listiny, v sťažnosti uvedená nebola.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 40 ods. 6 listiny neupravuje základné

práva a slobody, ale zásady aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy

v čase posudzovania trestnosti činu a ukladaní trestu. Samotné deklarovanie porušenia čl. 40

ods. 6 listiny môže byť predmetom rozhodovania o sťažnosti podľa len

v spojení s namietaným porušením niektorého zo základných práv a slobôd. Keďže

z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného

čl. 40 ods. 6 listiny v podstate v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

listiny, základného práva podľa čl. 1 listiny a podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, ústavný súd

vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto práv, dospel k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného

v čl. 40 ods. 6 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto

časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základných práv zaručených

v čl. 15 ods. 3 listiny a v čl. 18 ods. 1 až 3 paktu, pretože „v rehabilitačním řízení nebylo

zohledněno právo stěžovatele na odepření vojenské služby z důvodu svědomí

a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a s tím související právo na svobodu

svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu…

… Prvoinstanční soud tyto vady v úvahu vzal, ale stížnostní soud se jimi odmítl

zabývat. Tím porušil… zejména právo na odepření vojenské služby z důvodu svědomí či

náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a právo na svobodu svědomí

a náboženského vyznání. (Listina byla v době rehabilitačního řízení již účinná, Pakt byl

dokonce účinný již od 20. 3. 1976, tedy i v době původního odsouzení.)“, bez ďalšej bližšej

argumentácie, ktorou by odôvodnil svoje tvrdenia.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak

je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví

zákon.

Podľa čl. 18 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu myslenia, svedomia

a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo

vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo

spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov,

bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.

Podľa čl. 18 ods. 2 paktu nikto nesmie byť podrobený donucovaniu, ktoré by

narušovalo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa svojej

vlastnej voľby.

Podľa čl. 18 ods. 3 paktu sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru sa môže

podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu

verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd

iných.

V tejto súvislosti ústavný súd chce poukázať na svoje skoršie rozhodnutie č. k.

-28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom ústavný súd,

pokiaľ ide o porušenie základných práv a slobôd zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny,

dostatočným spôsobom konštatoval, že v danom prípade bola sloboda svedomia

a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno

tvrdiť, že by bolo úplne neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho

obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani

s poukazom na to, že zákonné obmedzenie ustanovovalo „staré právo“, ktoré bolo

predchádzajúcim režimom vykladané spôsobom, ktorý nie je v každom prípade

akceptovaný i v súčasnosti. Povinnosť vykonávať vojenskú službu podľa starého práva

nemožno vnímať ako výlučne socialistickú a protidemokratickú, hoci v danom prípade

„staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní

s ochranou záujmov spoločnosti (obdobne aj ).

Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. -22 z 9. júna 2005

vo vzťahu k slobode svedomia uviedol, že ani relevantná časť práva platného v čase

rozhodovania o vine a treste nevykazuje ani podľa vtedy platných medzinárodných

štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli a museli

zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady Európy

neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)

a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.

Ústavný súd konštatuje, že rovnaké závery sa vzťahujú aj na vec sťažovateľa.

S namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 18 ods. 1

až 3 paktu sa čiastočne vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia,

a to tak, ako ústavný súd už uvádza vo vyššie citovanom odôvodnení napadnutého

uznesenia krajského súdu. Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia

týchto základných práv, dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu

nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny a v čl. 18

ods. 1 až 3 paktu. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto

časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011