Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 284/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť J. K., M., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., Česká

republika, vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. augusta 2010 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo 4. augusta 2010

p o r u š i l základné právo J. K. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. augusta

2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom

dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. M. do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti J. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-12 zo 16. júna 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť J. K. (ďalej len

„sťažovateľ“) pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. augusta 2010.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním doručeným

ústavnému súdu 4. augusta 2011 a najvyšší súd v oznámení doručenom ústavnému súdu

4. augusta 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd

vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Sťažovateľ v podstatnej časti sťažnosti uviedol:

«Rozsudkem Vojenského obvodového soudu Banská Bystrica ze dne 24. 5. 1982

sp. zn. byl stěžovatel uznán vinným trestným činem nenastoupení služby

v ozbrojených silách podle § 269 odst. 1 trestního zákona č. 140/1961 Sb., v tehdy platném

znění, a byl odsouzen k trestu odnětí svobody v trvaní dvou let nepodmíněně. (Důvodem

bylo to, že navrhovatel kvůli svému náboženskému přesvědčení svědka Jehovova odmítl

vykonat vojenskou náhradní službu, jak mu to bylo uloženo v povolávacím rozkaze č.

050405.)

Usnesením Vojenského obvodového soudu Banská Bystrica ze dne 5. 3. 1991 sp. zn.

ve znění usnesení Vyššího vojenského soudu Trenčín ze dne 9. 4. 1991 sp. zn.

2 RTo 17/91 byl shora uvedený rozsudek zrušen podle § 14 odst. 1 písm. f) zákona

č. 119/1990 Sb. ve výroku o trestu.

Následným rozsudkem Vojenského obvodového soudu Banská Bystrica ze dne 3. 6.

1991 sp. zn. byl stěžovatel při nezměněném výroku o vině odsouzen k trestu odnětí

svobody v trvaní dvanácti měsíců s podmíněným odkladem na zkušební dobu dvanácti

měsíců. …

Usnesením Okresního soudu Banská Bystrica ze dne 1. 4. 2010 sp. zn.

byl zamítnut stěžovatelův návrh na povolení obnovy řízení ve věci popsané v bodě I.

Usnesením Krajského soudu Banská Bystrica ze dne 28. 4. 2010 sp. zn.

byla zamítnuta stěžovatelova stížnost proti rozhodnutí ze dne 1. 4. 2010.

Usnesením Nejvyššího soudu SR ze dne 4. 8. 2010 sp. zn. bylo bez

věcného projednání odmítnuto dovolaní odvolatele proti usnesení ze dne 28. 4. 2010.

(Stěžovatel tak vyčerpal všechny dostupné prostředky právní ochrany u obecných

soudů a nezbývá mu než se obrátit na Ústavní soud SR.)

V řízeních popsaných v bodě II. šlo o obnovu rehabilitačního řízení podle zákona

č. 119/1990 Sb., v platném znění.

Okresní soud Banská Bystrica porušil v napadeném usnesení ze dne 1.4.2010

stěžovatelovo právo na zákonného soudce podle článku 38 odst. 1 Listiny a článku 48

odst. 1 SR (v řízení totiž rozhodoval samosoudce, ačkoli podle zákona

č. 119/1990 Sb., v platném znění, měl rozhodovat senát); odepření vojenské služby podle

čl. 15 odst. 3 Listiny a posouzení věci podle příznivější úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny

(v době, kdy probíhalo rehabilitační řízení, již byla v účinnosti Listina, avšak rehabilitační

soud její ustanovení nevzal v úvahu; pokud navzdory tomu soud v nynějším řízení obnovu

nepovolil, pak sám uvedená ustanovení rovněž porušil; viz nález Ústavního soudu ČR ze

dne 4. 7. 2001 sp. zn. ve věci S. H., kde se rovněž řeší problematika povolení

obnovy řízení); obnovu řízení při shledání závažných vad v předchozím řízení, a to podle

článku 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě (šlo například o uložení zkušební lhůty poté, co byl

trest vykonán, neuplatnění amnestie z 8. 12. 1989, viz další podrobnosti v návrhu na

povolení obnovy řízení a ve stížnosti proti usnesení ze dne 1.4.2010).

Krajský soud Banská Bystrica porušil v napadeném usnesení ze dne 28. 4. 2010

stěžovatelovo právo na zákonného soudce podle článku 38 odst. 1 Listiny a článku 48

odst. 1 SR (o stížnosti totiž tento soud vůbec neměl rozhodovat; podle

písm. i/ , v platném znění, měl rozhodovat Krajský soud Trenčín);

spravedlivý proces podle článku 6 odst. 1 Úmluvy (okresní soud doručil prvostupňové

rozhodnutí navrhovateli 26. 4. 2010 a již 28. 4. 2010 rozhodí krajský soud, takže

stěžovatelovo zdůvodnění stížnosti ze dne 9. 5. 2010 krajský soud vůbec neprojednal).

Nejvyšší soud SR porušil v napadeném usnesení ze dne 4. 8. 2010 stěžovatelovo

právo na spravedlivý proces podle článku 6 odst. 1 Úmluvy (o dovolaní rozhodoval mj.

předseda senátu, který se za minulého režimu zavázal soudcovským slibem k věrnosti „věci

socialismu“ a k tomu, že Ústavu a zákony bude „vykládat... v souladu se socialistickým

právním vědomím“ [§ 42 odst. 1 zákona č. 36/1964 Sb., ve znění účinném do 19. 9. 1990];

takový soudce nemůže nestranně posuzovat věc stěžovatele, který byl perzekuován, protože

projevil věrnost svému náboženskému vyznaní, a nikoli „věci socialismu“; pokud se soudce

zavázal shora uvedeným slibem, a přesto soudil stěžovatelovu věc, bylo porušeno

stěžovatelovo právo na spravedlivý proces, a to i s přihlédnutím k tomu, že minulý režim je

podle označen za „odsouzeníhodný“; viz podrobnosti

v příloze); spravedlivý proces podle článku 6 odst. 1 Úmluvy (dovolaní totiž nebylo věcně

vůbec projednáno, protože s odkazem na judikaturu - nikoli na zákon samotný - Nejvyšší

soud SR dovodil, že dovolaní proti rozhodnutí o zamítnutí povolení obnovy řízení není

dovolaní ve věci samé; stěžovatel má naproti tomu za to, že k takovému restriktivnímu

výkladu, který znemožňuje věcné projednání dovolaní, a to zejména v rehabilitační věci,

není důvod, neboť „záměrům rehabilitace nelze bránit pozitivněprávním dogmatismem při

výkladu právních norem. Ustanovení rehabilitačních předpisů je právě s ohledem na jejich

smysl a účel zapotřebí interpretovat extenzivně ve prospěch postižených osob. Na rozdíl od

restitucí majetku takový výklad nemůže vést k nepřípustným zásahům do práv jiných osob.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„I. Usneseními Okresního soudu Banská Bystrica ze dne 1. 4. 2010 sp. zn.

, Krajského soudu Banská Bystrica ze dne 28. 4. 2010 sp. zn.

Nejvyššího soudu SR ze dne 4. 8. 2010 sp. zn. bylo porušeno právo

stěžovatele na zákonného soudce podle článku 38 odst. 1 Listiny a ,

obnovu řízení podle článku 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, odepření vojenské služby

podle čl. 15 odst. 3 Listiny, posouzení věci podle příznivější úpravy podle čl. 40 odst. 6

Listiny, spravedlivý proces podle článku 6 odst. 1 Úmluvy.

II. Usnesení Okresního soudu Banská Bystrica ze dne 1. 4. 2010 sp. zn. ,

Krajského soudu Banská Bystrica ze dne 28. 4. 2010 sp. zn. a Nejvyššího soudu

SR ze dne 4. 8. 2010 sp. zn. se zrušují.

III. Stěžovateli se přiznáva přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000 Euro, které je

Okresní soud Banská Bystrica povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od

doručení tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podlé advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupovaní,

které je Okresní soud Banská Bystrica povinen vyplatit na účet právního zástupce

stěžovatele... do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu.“

Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení č. KP 4/2011 z 29. júla 2011 doručenom

ústavnému súdu 4. augusta 2011 uviedol:

„Obsah námietok obvineného J. K. vo vzťahu k dovolaciemu konaniu nezodpovedá

zákonu ani citovanému čl. VI. Dohovoru.

Dovolací senát vo svojom uznesení zo 4. augusta 2010, sp. zn. ,

v súlade so zákonom vysvetlil, ktoré rozhodnutie súdu sa považuje za meritórne

rozhodnutie, teda také, ktorým bola vec v zmysle právoplatne

skončená. K uvedeným argumentom nemáme čo dodať, poukazujeme len na judikát

č. 19/2007 Zbierky trestných rozhodnutí, ktorý uvedený pojem definuje.

Z týchto dôvodov navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky, sťažnosť

obvineného J. K. ako zjavne nedôvodnú odmietol.“

II.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. zo 4. augusta 2010,

ktorým odmietol sťažovateľovo dovolanie, uviedol:

«... krajský súd podľa zamietol sťažnosť odsúdeného J.

K. proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. , z 1. apríla 2010,

ktorým podľa zamietol návrh odsúdeného J. K. na povolenie obnovy

konania v trestnej veci právoplatne skončenej rozsudkom Vojenského obvodového súdu

Banská Bystrica, sp. zn. , z 24. mája 1982, uznesením Vojenského obvodového

súdu Banská Bystrica z 5. marca 1991, sp. zn. , a rozsudkom Vojenského

obvodového súdu Banská Bystrica z 3. júna 1991, sp. zn. .

Proti tomuto uzneseniu podal obvinený J. K. prostredníctvom obhajcu dovolanie, kde

uplatnil dovolací dôvod podľa , , ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či podané dovolanie obvineného je

prípustné v zmysle a dospel k záveru, že táto procesná podmienka

dovolania v posudzovanom prípade nebola splnená.

Podľa dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým

bola vec právoplatne skončená.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez

preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak

a) bolo podané oneskorene,

b) bolo podané neoprávnenou osobou,

c) je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371,

d) nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe

podľa § 379 ods. 1,

e) dovolanie ani po postupe podľa § 379 ods. 1 neobsahuje náležitosti uvedené

v § 374 ods. 1 alebo 2.

Vo vzťahu k ustanoveniu je nevyhnutné poukázať na doterajšiu

rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva výklad tohto zákonného

ustanovenia, konkrétne výklad slovného spojenia „vec právoplatne skončená“. Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. júna 2006, sp. zn.

(publikovaným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky v čísle 2/2007, pod poradovým číslom 19, na strane 20) bol vymedzený okruh

rozhodnutí, proti ktorým je prípustné podať dovolanie v zmysle

nasledovným spôsobom:

„Rozhodnutím, ktorým bola vec právoplatne skončená, treba podľa § 368 ods. 1

o prípustnosti dovolania rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu vo

veci samej, ktorými je

1. rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol

mu uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania;

2. rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby;

3. uznesenie o zastavení trestného stíhania;

4. uznesenie o postúpení veci inému orgánu;

5. uznesenie o uložení ochranného opatrenia;

6. uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania;

7. uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania;

8. rozsudok o schválení dohody o vine a treste v rozsahu uvedenom v § 334

ods. 4 ;

9. rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok proti rozsudku

alebo uzneseniu uvedenému sub 1. až 7.“

Rešpektujúc judikatúru najvyššieho súdu je preto potrebné v posudzovanej trestnej

veci konštatovať, že napadnuté rozhodnutie o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania podľa nie je rozhodnutím vo veci samej, a teda nie je proti

nemu prípustné dovolanie v zmysle

V ustanovení sú upravené podmienky, za ktorých dovolací súd

dovolanie uznesením na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietne. I keď

upravuje podmienky prípustnosti dovolania (, ),

v ustanovení absentuje neprípustnosť dovolania ako dôvod na odmietnutie

veci na neverejnom zasadnutí. Nakoľko právna úprava neobsahuje iné

ustanovenie o spôsobe ako rozhodnúť o neprípustnom dovolaní, najvyšší súd na odmietnutie

dovolania obvineného J. K. aplikoval analogicky ustanovenie »

III.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok dohovoru

na spravodlivý proces vykonávajú.

Reálne uplatnenie základného práva na spravodlivý proces predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu

rešpektovať právo účastníkov na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. vyslovil, že „otázka

posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu“. Zo subsidiárnej štruktúry systému

ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a

aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo

dohovoru. Len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi

mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu, a to vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody.

Sťažovateľ v dovolaní podanom najvyššiemu súdu ako dovolací dôvod uviedol, že

v prvom stupni o jeho návrhu na povolenie obnovy konania, hoci v jeho neprospech, ale

vecne príslušný súd, správne rozhodoval Okresný súd Banská Bystrica (sp. zn.

z 1. apríla 2010).

O sťažovateľovej sťažnosti proti tomuto uzneseniu mal však rozhodovať Krajský súd

v Trenčíne [podľa , o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky a o zmene v znení

neskorších predpisov (v znení a č. ) v platnom

znení]. Ak teda o nej rozhodoval iný súd, v jeho prípade Krajský súdu v Banskej Bystrici,

rozhodoval nepríslušný súd, čím došlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na

zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 48 ods. 1

.

Podľa dovolanie možno podať proti rozhodnutiu

súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa dovolanie možno podať, ak vo veci

rozhodoval nepríslušný súd.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľa, najmä uviedol: «vo vzťahu k ustanoveniu § 368 ods. 1 Tr.

por. je nevyhnutné poukázať na doterajšiu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu, z ktorej

vyplýva výklad tohto zákonného ustanovenia, konkrétne výklad slovného spojenia „vec

právoplatne skončená“. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. júna

2006, sp. zn. (publikovaným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v čísle 2/2007, pod poradovým číslom 19, na

strane 20) bol vymedzený okruh rozhodnutí, proti ktorým je prípustné podať dovolanie

v zmysle ... (rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený

uznaný za vinného a bol mu uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo bolo upustené od

potrestania, rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby, uznesenie

o zastavení trestného stíhania, uznesenie o postúpení veci inému orgánu, uznesenie

o uložení ochranného opatrenia; uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, rozsudok o schválení dohody

o vine a treste v rozsahu uvedenom v , rozhodnutie, ktorým

bol zamietnutý riadny opravný prostriedok proti rozsudku alebo uzneseniu uvedenému sub

1. až 7.)»

Sťažovateľovo dovolanie odmietol s tým, že do výpočtu takýchto rozhodnutí

napadnuté rozhodnutie nepatrí.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. teda nevyplýva, že by sa tento

bol vysporiadal so sťažovateľovým tvrdením, že v jeho veci rozhodoval nepríslušný súd, čo

by mohlo zakladať zákonný dôvod na podanie dovolania.

Základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich

podstata a zmysel. Preto aj výklad a následná aplikácia

musí v celom rozsahu rešpektovať právo sťažovateľa ako strany dovolacieho konania na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rešpektovať jeho podstatu

a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov dovolateľa. V tejto súvislosti je podstatné a určujúce to, že

v dovolacom konaní sa rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach dovolateľa ako

strany dovolacieho konania, pričom dovolateľ je oprávnený nielen iniciovať dovolacie

konanie, ale mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu nemožno

odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia

(obdobne ).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodovanie najvyššieho súdu v uvedenom

smere bolo zjavným výkladovým vybočením, ktoré predstavuje porušenie základného práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd toto uznesenie podľa čl. 127

ods. 2 v spojení s zrušil a vrátil vec najvyššiemu

súdu, aby tento opätovne posúdil splnenie podmienok dovolacieho konania s dôrazom na

vysporiadanie sa so všetkými procesnými námietkami uvedenými v dovolaní sťažovateľa.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy

konania, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania sťažovateľa za dva úkony právnej

služby vykonané v roku 2010 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c)

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov v sume 254,88 €. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Sťažovateľ požadoval priznať mu aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške

1 000 €.

K tomu ústavný súd zaujal toto stanovisko:

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody nie je už možné napraviť, a to napr. zrušením protiústavného rozhodnutia či

opatrenia, príp. uvedením do pôvodného stavu (napr. , ,

).

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa je v plnej miere

kompenzované zrušením uznesenia najvyššieho súdu a vrátením veci na opätovné

prerokovanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011