Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 255/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval sťažnosť spoločnosti F., B., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., Advokátska

kancelária V., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. marca

2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 8. októbra 2008

a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti F. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. marca 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24.

marca 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

spoločnosti F. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a

osemdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. V. do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k.

z 30. júna 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti F. (ďalej len „sťažovateľka“) vo

veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1,

a (ďalej len „“) a podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. marca 2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. októbra 2008 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“). Sťažovateľka doplnila dôvody ústavnej sťažnosti podaním

z 23. septembra 2010.

2. Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutými rozhodnutiami bolo svojvoľne

porušené jej právo domáhať sa pred všeobecnými súdmi zákonným a spravodlivým postupom

formou poddlžníckej žaloby zaplatenia sumy 22 286 195,30 Sk s príslušenstvom proti

žalovanej spoločnosti D., a. s., B. (ďalej len „banka“), ktorá mala porušiť viaceré povinnosti

vyplývajúce pre ňu zo o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), čo bolo

v príčinnej súvislosti s tým, že sťažovateľka ako oprávnená z exekúcie neuspokojila svoju

pohľadávku v takom rozsahu, v akom by ho pri legálnom postupe banky dosiahla.

3. Z dokazovania vykonaného pred všeobecnými súdmi nesporne vyplynulo, že

v exekučnom konaní, v ktorom bola sťažovateľka v procesnom postavení oprávnenej, vydal

poverený exekútor príkaz na začatie exekúcie z 26. septembra 2001, ktorým prikázal banke,

aby zablokovala účty povinného spolo čnosti A., a. s. Exekútor tak postupoval na základe

§ 95 Exekučného poriadku, účinného v čase vydania príkazu na začatie exekúcie, podľa

ktorého exekútor poverený vykonaním exekúcie prikáže banke, aby po doručení príkazu

na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zablokovala sumu vo výške

pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného.

4. Banka na základe príkazu na začatie exekúcie zablokovala účty povinného, ktoré

existovali ku dňu doručenia tohto príkazu, zároveň však povinnému umožnila, aby si v čase

po doručení exekučného príkazu zriadil postupne ďalšie nové účty, na ktoré bezhotovostným

prevodom dostal súhrnne sumu 22 286 195,30 Sk, ktorú následne z novozriadených účtov

vybral.

5. Poverený exekútor podľa § 96 Exekučného poriadku vydal 22. októbra 2010

exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, ktorým

prikázal banke, aby zablokované prostriedky na účtoch povinného previedla na označený účet

exekútora. Exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu v banke však úspešná nebola, pretože

ku dňu doručenia exekučného príkazu banke sa na bankových účtoch povinného, ktoré banka

zablokovala, nenachádzali žiadne finančné prostriedky.

6. Sťažovateľka považovala opísaný postup banky za nezákonný, a preto na základe §

103 Exekučného poriadku podala žalobu na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“),

ktorou sa domáhala zaplatenia sumy, o ktorú ju podľa nej pripravila banka svojím postupom,

keď nezabránila povinnému vybrať z účtov peňažné prostriedky. Okresný súd žalobe

sťažovateľky vyhovel a rozsudkom č. k. z 30. októbra 2007 zaviazal banku

na zaplatenie sumy 22 286 195,30 Sk s príslušenstvom a trov konania. Proti rozsudku

okresného súdu podala banka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu sťažovateľky zamietol

a zaviazal ju na náhradu trov konania.

7. Sťažovateľka proti zamietajúcemu rozsudku krajského súdu podala dovolanie na

najvyššom súde. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky zamietol a zaviazal ju nahradiť trovy

dovolacieho konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa najvyšší súd stotožnil so

závermi krajského súdu a v podstatnom zhrnul: „V prejednávanej veci bolo potrebné právne

posúdiť, či odporca ako dlžník povinného – banka porušil svoje povinnosti vyplývajúce

z ustanovení § 95 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, ako aj § 96 ods. 3 Exekučného

poriadku a umožnil povinnému spoločnosti A. a. s. T. disponovať s peňažnými prostriedkami

na účtoch, ktoré boli touto spoločnosťou u neho zriadené v čase od doručenia príkazu na

začatie exekúcie dňa 27. 9. 2001 a exekučným príkazom dňa 21. 10. 2002. Teda či povinnosť

vyplývajúca z ustanovenia § 95 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku zablokovať sumu vo

výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného, sa týkala iba jediného účtu,

existujúceho v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie, alebo aj účtov povinného, ktoré

boli zriadené u odporcu v období medzi doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučného

príkazu v nadväznosti na povinnosť odporcu ako banky po doručení exekučného príkazu

vyplatiť pohľadávku a jej príslušenstvo oprávnenému – navrhovateľovi, vyplývajúca

z ustanovenia § 96 ods. 3 Exekučného poriadku aj z účtov povinného, ktoré boli zriadené

u odporcu v období medzi doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu. ...

Za vecne správny považoval dovolací súd právny záver odvolacieho súdu o tom, že

príkaz na začatie exekúcie sa vzťahoval na účet (účty) povinného, ktoré však museli byť

zriadené (museli existovať) v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie. Tento príkaz na

začatie exekúcie sa nevzťahoval na účty povinného, ktoré v čase jeho doručenia v banke

neexistovali a preto nemohli byť predmetom exekúcie. ...

V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že žiadne ustanovenie

exekučného poriadku neukladá banke povinnosť, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie

sledovala okrem účtu (účtov) povinného, ktoré existovali v čase doručenia príkazu na začatie

exekúcie vrátane na nich došlých súm v zmysle § 98 Exekučného poriadku, aj prípadne ďalšie

účty povinného, ktoré si tento založil v neskoršom období a aj z týchto ďalších účtov

realizovala exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Z uvedeného vyplýva, že zo strany banky preto nedošlo k porušeniu žiadnych

povinností uvedených v ustanoveniach § 95, § 96, § 97, § 98 a § 99 Exekučného poriadku.

Len takýto systematický výklad, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia použil odvolací súd,

je podľa záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny a logický, zodpovedá zmyslu

výkonu rozhodnutia a nadväzuje aj na doterajšiu súdnu prax (R 66/70 – Rozhodnutie

bývalého Najvyššieho súdu ČSSR z 30. 6. 1969 sp. zn. , rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 20. 8. 2002 sp. zn. ) a je v súlade aj s obdobnou

právnou problematikou riešenou v R 58/1995, R 83/2005 Zbierky súdnych rozhodnutí

a stanovísk Českej republiky.

V tejto súvislosti je potrebné osobitne poukázať na tú skutočnosť že v konaní išlo o tzv.

poddlžnícku žalobu v zmysle § 103 Exekučného poriadku. Keďže v zmysle ustanovenia čl. 2

ods. 3 nemožno nikoho nútiť, aby konal niečo, čo zákon

neukladá, nemožno v konaní odporcu, ktorý realizoval platnú a účinnú právnu úpravu,

vzhliadnuť porušenie jeho povinnosti a následný vznik povinnosti plniť v zmysle § 103

Exekučného poriadku.“

8. Sťažovateľka sa nestotožnila so závermi najvyššieho súdu a v sťažnosti vyjadrila

presvedčenie, že najvyšší súd podal v danej veci výklad ustanovení § 94 až § 99 a § 103

Exekučného poriadku ústavne neprijateľným spôsobom, vždy v neprospech oprávnenej

z exekúcie. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky pri svojom výklade nezohľadnil zámer

a cieľ prijatého Exekučného poriadku, ktorým bolo zlepšenie a zabezpečenie vymáhateľnosti

práva.

9. Sťažovateľka ďalej uviedla, že ústavne neudržateľný výklad všeobecných súdov má

za následok nevykonateľnosť relevantných ustanovení Exekučného poriadku. Pokiaľ by platil

výklad, že príkaz na začatie exekúcie sa vzťahuje iba na prostriedky na účtoch zriadených

v čase doručenia blokačného príkazu, znamenalo by to, že už povedzme hodinu po doručení

blokácie sa povinný môže dostaviť do banky, zriadiť nový účet a prichádzajúce platby

presmerovať na tento nový účet. Exekútor tak zostane úplne bezmocný, pretože banka ho

neinformuje o tom, že sa povinný dostavil do banky a zriadil si nový účet. Povinný takto

môže otvoriť nový účet každý deň, pokiaľ chce aj viackrát za deň, pretože otvorenie účtu dnes

v banke trvá iba niekoľko desiatok minút. Výklad príslušných zákonných ustanovení súdmi

znamená, že exekútor stráca reálnu možnosť zablokovať finančné prostriedky v banke, pretože

povinný môže blokačné príkazy obchádzať zriaďovaním ďalších a ďalších účtov (v tomto

prípade bolo zriadených postupne osem účtov), čím vystavuje exekútora svojvoľnému

postupu povinného a pozbavuje ho možnosti reálne a účinne zablokovať prostriedky

povinného. Ochrana práv veriteľa sa tak stáva iluzórnou a ustanovenia Exekučného poriadku

nevykonateľnými, hoci povinný mal v banke dostatok peňažných prostriedkov, ktoré sa len

vinou banky nedostali do dispozície sťažovateľky.

10. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení v ďalšej časti sťažnosti interpretovala čl.

6 ods. 1 dohovoru a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva.

K judikatúre označenej v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka

uviedla, že citované rozhodnutia nemajú vecnú súvislosť s prerokúvaným prípadom.

11. Napokon sťažovateľka v doplnení ústavnej sťažnosti z 27. septembra 2010

poukázala na odlišný postup banky v ďalšom skutkovo identickom prípade, keď banka

na základe príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zablokovala

povinnému aj tie účty, ktoré boli zriadené až po doručení predmetného príkazu na začatie

exekúcie. Podľa sťažovateľky banka takýmto odlišným postupom sama nepriamo priznáva

nezákonnosť svojho konania vo veci sťažovateľky.

12. Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa v spojení s ,

ods. 2 a a právo na spravodlivý proces podľa dohovoru,

zrušil napadnuté rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie.

13. Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním z 18. augusta 2010 vyjadril k veci

najvyšší súd, v zastúpení jeho predsedu, ktorý považuje napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu za dostatočne právne vyargumentovaný a náležite odôvodnený, a preto navrhol, aby

ústavný súd podanej sťažnosti nevyhovel.

14. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa

štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

20. Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to,

aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo

takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (,

).

21. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto

práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva.

22. Ústavný súd ďalej konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým

všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný

formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je

absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ

to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý

z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno

opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách tohoktor ého

zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

23. Pri preskúmaní skutkového stavu, predložených listinných dôkazov, vyžiadaných

súdnych spisov a po posúdení právneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že ústavná

sťažnosť je dôvodná, pretože postupom najvyššieho súdu práve z dôvodu prílišného

formalizmu pri interpretácii právneho predpisu došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného

základného práva.

24. Podstatu predloženej sťažnosti a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorí otázka

interpretácie ustanovení § 95 a § 98 Exekučného poriadku na konkrétny prípad sťažovateľky,

predovšetkým právne posúdenie, či na základe príkazu na začatie exekúcie prikázaním

pohľadávky z účtu v banke je banka povinná zablokovať len sumy na účte (účtoch)

zriadenom ku dňu doručenia takéhoto príkazu na začatie exekúcie alebo či je povinnosť

banky ex lege rozšírená aj na blokáciu súm na účtoch zriadených v čase po doručení príkazu

na začatie exekúcie, a to až do času doručenia exekučného príkazu.

25. Podľa § 95 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku (účinného v čase doručenia

príkazu na začatie exekúcie) exekútor poverený vykonaním exekúcie prikáže banke, aby

po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zablokovala

sumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného.

26. Podľa § 95 ods. 3 Exekučného poriadku povinný stráca dňom, keď sa banke

doručil príkaz na začatie exekúcie, právo na vyplatenie prostriedkov na účte až do výšky

vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva.

27. Podľa § 98 Exekučného poriadku príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz

sa vzťahujú aj na sumy, ktoré dôjdu na účet povinného po tom, keď sa banke doručil príkaz

na začatie exekúcie.

28. Podľa § 103 Exekučného poriadku, ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú

ustanovenia § 95, § 96 ods. 3, § 97, § 98 a § 99, môže sa oprávnený na súde domáhať, aby

mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala správne, a to aj

vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov.

29. Najvyšší súd si vyložil ustanovenie § 98 Exekučného poriadku tak, že banka je

po doručení príkazu na začatie exekúcie povinná zablokovať všetky finančné prostriedky

na existujúcich účtoch povinného, pričom blokačná povinnosť sa viaže aj na sumy, ktoré

dôjdu na tieto existujúce účty aj po doručení príkazu na začatie exekúcie, avšak už nie na tie

sumy, ktoré dôjdu po doručení príkazu na začatie exekúcie na novozriadené účty povinného.

Ústavný súd zdôrazňuje, že postup najvyššieho súdu pri výklade označeného ustanovenia

bol striktne formálny a ústavne neudržateľný.

30. Ústavný súd pri výklade príslušného zákonného ustanovenia prisvedčuje

sťažovateľke (a aj súdu prvého stupňa), že pokiaľ podľa § 98 Exekučného poriadku príkaz na

začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke sa vzťahuje aj na sumy, ktoré dôjdu

na účty povinného po tom, keď sa banke doručil príkaz na začatie exekúcie, niet dôvodu

sa domnievať, že uvedené ustanovenie sa týka len účtov, ktoré boli zriadené, resp. existovali

v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie, a nie aj na účty, ktoré boli zriadené v období

medzi doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučným príkazom. Časová

neobmedzenosť pôsobenia exekúcie podľa tohto zákonného ustanovenia zodpovedá jeho

zmyslu a účelu, ktorým je ochrana výkonu judikovaného práva veriteľa v tom smere, aby bol

reálne ochránený pred takými dispozíciami dlžníka, ktorými by uspokojenie pohľadávky

veriteľa z dlžníkových účtov bolo zmarené. Ustanovenie § 98 Exekučného poriadku je preto

nutné analogicky uplatňovať aj na novozriadené účty povinného v čase po doručení príkazu

na začatie exekúcie s cieľom naplniť zámer a účel citovaného zákonného ustanovenia.

31. V zmysle § 95 a § 96 Exekučného poriadku exekúciou prikázaním účtu v banke

poverený exekútor zakáže priamo dlžníkovi, t. j. povinnému, aby od doručenia

upovedomenia o začatí exekúcie nakladal s prostriedkami na účte až do výšky vykonateľnej

pohľadávky a jej príslušenstva (inhibitorium), a zároveň prikáže poddlžníkovi (dlžníkovi

povinného), t. j. banke, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie zablokovala sumu

vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného; banka je povinná po doručení

exekučného príkazu vyplatiť pohľadávku a jej príslušenstvo oprávnenému (arestatorium). Aj

z týchto ustanovení Exekučného poriadku v spojitosti s § 98 Exekučného poriadku možno

logickým a systematickým výkladom vyvodiť, že základným legislatívnym cieľom

ukotvenia práva oprávneného, resp. jemu zodpovedajúcej povinnosti banky zablokovať účty

povinného na základe príkazu na začatie exekúcie, je predbežne, rýchlo a účinne zabezpečiť

sumy na účtoch povinného v takej výške, aby následný výkon exekúcie na podklade

exekučného príkazu bol čo najefektívnejší. To znamená, že kritériom a zároveň hranicou pre

rozsah blokačnej povinnosti účtov povinného je predovšetkým celková výška pohľadávky

oprávneného a jej príslušenstva, a nie časové obdobie, v ktorom boli účty zriaďované.

Banka nenesie zodpovednosť za to, že na účtoch povinného nebolo dostatok finančných

prostriedkov nutných na uspokojenie oprávneného, ale je zodpovedná za to, že dodrží

povinnosti ustanovené Exekučným poriadkom. Ak v dôsledku porušenia týchto povinností

nemôže oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku v takom rozsahu, v akom by ju uspokojil pri

dodržaní zákonného postupu zo strany banky, môže sa na súde domáhať uspokojenia svojho

tzv. úkojného práva.

32. Ústavný súd aj po oboznámení sa s vyžiadaným spisom a následne aj s judikatúrou

všeobecných súdov, ktorú označil najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, zotrváva

na stanovisku, že potrebu extenzívneho výkladu § 98 Exekučného poriadku v už

naznačených súvislostiach a v súlade s jeho ochranným cieľom nemôže zvrátiť ani označená

skoršia rozhodovacia činnosť všeobecných súdov, pretože tá je podložená inými skutkovými

okolnosťami a podáva výklad odlišných právnych otázok bez bližších súvislosti

s prerokúvanou vecou.

33. Ústavný súd a rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej konštantnej

judikatúre opakovane zdôraznili, že , ako aj dohovor chránia nie teoretické a iluzórne

práva sťažovateľov, ale práva konkrétne a účinné, teda práva, ktorých sa dá reálne domáhať,

a nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (porovnaj

napr. , ). Výklad ustanovenia § 98 Exekučného poriadku, ktorý

uplatnil najvyšší súd v napadnutom rozsudku, de facto kladie na exekútora neprimeranú

požiadavku neustálej kontroly eventuálnej existencie novozriadených účtov na účely ich

zablokovania na podklade príkazu na začatie exekúcie, čím robí právo sťažovateľky

na uspokojenie jej judikovanej pohľadávky exekúciou prikázaním účtu v banke nereálnou,

iluzórnou.

34. Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že najvyšší súd z dôvodu prísne

formálnej interpretácie právneho predpisu, ktorá vybočuje z ústavných medzí a opomína

skutočný ochranný účel relevantnej právnej normy, zasiahol do označených základných

práv sťažovateľky (bod 1 výroku nálezu).

35. K namietanému ústavný súd uvádza, že toto ustanovenie

neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ktoré sú predmetom konania

o sťažnosti podľa , ale upravuje princípy fungovania nezávislého súdnictva,

a preto nie je priamo aplikovateľný na individuálny prípad. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto

časti návrhu nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

36. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z

medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

37. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie.

38. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa v spojení s

ods. 1 a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(bod 2 výroku nálezu).

39. Subsidiárny charakter poskytovania ochrany ústavným poriadkom viedol ústavný

súd iba k derogácii rozsudku najvyššieho súdu, ktorému sa otvára možnosť opätovného

meritórneho posúdenia dovolacích námietok sťažovateľky pod aspektom dôvodov tohto

nálezu a ochrany jej zaručených základných práv [ a a

].

40. Sťažnosti sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu nevyhovel, lebo ňou

uplatnenými výhradami v tomto smere sa bude zaoberať najvyšší súd v rámci rozhodovania

o dovolaní proti rozsudku krajského súdu. Za tejto situácie bolo potrebné ústavnú sťažnosť v

časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu považovať za neprípustnú, lebo sťažovateľke

sa vytvoril procesný priestor pre nové prerokovanie jej opravného prostriedku (bod 4

výroku nálezu).

41. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky

(bod 3 výroku nálezu). S poukazom na a

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €

(2 úkony právnej pomoci v roku 2010 po 120,23 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia,

spísanie ústavnej sťažnosti a 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,21 €). Priznanú

náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

42. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011