Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 19/98

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky, v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana

Èièa a zo sudcov JUDr. Júliusa Èernáka, JUDr. Anny Danielèákovej, JUDr.

¼ubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Kluèku, JUDr. Viery Mrázovej,

JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 14. októbra

1998 prerokoval návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

pod¾a listiny navrhovate¾ov zastúpenej Ing. JUDr. Ivanom Šimkom, poslancom

Národnej rady Slovenskej republiky, proti Národnej rade Slovenskej republiky,

zastúpenej JUDr. Petrom Kuklišom, riadite¾om legislatívno-právneho odboru

Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, o vyslovenie nesúladu èl. I bodu 5.,

t. j. § 9 ods. 4, 5 a 6; bodu 11., t.j. § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3; § 16 ods. 3 písm. b) vety

za bodkoèiarkou, odseku 4 vety za bodkoèiarkou, odseku 5 vety za bodkoèiarkou,

odseku 8, § 17 ods. 4, § 18 ods. 2; bodu 13., t. j. § 20 ods. 3 štvrtej vety; bodu 14., t. j.

§ 21 ods. 4; bodu 15., t. j. § 22 ods. 2; bodu 20., t. j. § 30 ods. 2 a 3; bodu 22., t. j. §

31 ods. 4 šiestej vety; bodu 29., t. j. § 38 ods. 2; bodu 30., t. j. § 39 ods. 2 písm. e)

vety za èiarkou; bodu 36., t. j. § 43 ods. 2 písm. f) vety za bodkoèiarkou; bodu 37., t.

j. § 43 ods 2 písm. g) vety za bodkoèiarkou; bodu 40., t. j. § 44 ods. 4; bodu 42., t. j.

§ 46 ods. 3 písm. e); bodu 45., t. j. § 47 ods. 3 písm. d) a bodu 48., t. j. § 51 ods. 1

prvej vety v èasti za bodkoèiarkou zákona Slovenskej národnej rady è.

o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení

zákona è. , ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è.

o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a

o zmene a doplnení niektorých zákonov a èl. IV bodu 2., t. j. § 200ga ods. 2 zákona è.

Obèiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a v znení

zákona è. , ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è.

o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a

o zmene a doplnení niektorých zákonov s èl. 1, èl. 12 ods. 2 a 3, èl. 26 ods. 1 a 4, èl.

30 ods. 1 a 4, èl. 31, èl. 33, èl. 48 ods. 2 a s èl. 142 ods. 1 Slovenskej

republiky a 15. októbra 1998 takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou,

odseku 4 vety za bodkoèiarkou, odseku 5 vety za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20

ods. 3 štvrtej vety; § 31 ods. 4 šiestej vety; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) vety za

èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) vety za bodkoèiarkou, písmena g) vety za bodkoèiarkou;

§ 44 ods. 4; § 46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvej vety v èasti

za bodkoèiarkou zákona Slovenskej národnej rady è. o vo¾bách do

orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998

Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. o

vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov n i e s ú v súlade s èl. 30 ods. 4 a èl. 31

Slovenskej republiky.

2. Ustanovenia § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady è.

o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a

v znení zákona è. , ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej

národnej rady è. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov n i e s ú v súlade

s èl. 30 ods. 4 .

3. Ustanovenie zákona Slovenskej národnej rady è. o

vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení zákona

è. , ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è.

o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a

o zmene a doplnení niektorých zákonov n i e j e v súlade s èl. 1

Slovenskej republiky.

4. Ustanovenie zákona è. Obèiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. , ktorým sa

mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. o vo¾bách do

orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov n i e j e v súlade s èl. 48 ods. 2 .

5. Návrh navrhovate¾ov o súlade ustanovenia § 30 ods. 3 zákona Slovenskej

národnej rady è. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení

neskorších predpisov a v znení zákona è. , ktorým sa mení a dopåòa

zákon Slovenskej národnej rady è. o vo¾bách do orgánov samosprávy

obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s èl. 26

ods. 1, 2 a 4 sa z a m i e t a .

6. Vo zvyšnej èasti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ïalej len „ústavný súd“) bol 7. augusta

1998 doruèený návrh skupiny 38 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

zastúpených JUDr. Ing. Ivanom Šimkom, poslancom (ïalej len „navrhovate¾“), na

zaèatie konania o súlade právnych predpisov pod¾a èl. 125 písm. a) a èl. 130 ods. 1

písm. a) a pod¾a zákona Národnej rady Slovenskej

republiky è. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky è. , ktorým sa mení a dopåòa tento zákon (ïalej

len „zákon è. “).

Navrhovate¾ navrhol zaèa konanie o nesúlade:

1. Ustanovení § 9 ods. 4, 5, 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou, ods. 4 veta

za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; §

31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) veta za èiarkou; § 43 ods. 2

písm. f) veta za bodkoèiarkou, písm. g) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3

písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou

zákona è. v znení neskorších predpisov s èl. 12 ods. 2 a 3, èl. 30 ods. 1

a 4, èl. 31 a èl. 33 .

2. Ustanovení a zákona è. v znení neskorších

predpisov s èl. 31 .

3. Ustanovení a zákona è. v znení neskorších

predpisov s èl. 30 ods. 4 .

4. Ustanovení a zákona è. v znení neskorších

predpisov a ustanovenie § 200ga Obèianskeho súdneho poriadku (zákon è. 99/1963

Zb. v znení neskorších predpisov) s èl. 142 ods. 1 .

5. Ustanovenia zákona è. v znení neskorších predpisov s èl.

1 .

6. Ustanovenia zákona è. v znení neskorších predpisov s èl.

26 ods. 1, 2 a 4 .

7. Ustanovenia Obèianskeho súdneho poriadku (zákon è.

v znení neskorších predpisov) s èl. 48 ods. 2 .

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 18. augusta 1998 rozhodol pod¾a § 25

ods. 2 a 3 zákona è. o prijatí návrhu na ïalšie konanie. Listom z toho

istého dòa predseda ústavného súdu požiadal predsedu Národnej rady Slovenskej

republiky o stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu skupiny

poslancov v lehote do 15 dní odo dòa doruèenia výzvy.

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky predložil 17. septembra 1998

stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky (ïalej len „národná rada“), v ktorom

sa uvádza:

„K èasti I:

Návrh pomerného zastúpenia príslušníkov národnostných menšín v obecných

(mestských) zastupite¾stvách premietnutý v § 9 ods. 4 a 5 zákona sleduje cie¾

zabezpeèi právo príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín zúèastòova

sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín tak, ako je

to ustanovené v èl. 34 ods. 2 písm. c) .

K èasti II:

Pod¾a èl. 30 ods. 3 podmienky výkonu

volebného práva ustanoví zákon. V rámci tejto úpravy sa ustanovuje aj kreácia

volebných orgánov a to tak, že zákon zveruje vytvorenie komisií kandidujúcim

politickým stranám, politickým hnutiam, resp. koalíciám. V prípade, že tieto

subjekty svoju možnos nevyužijú, je potrebné ustanovi spôsob iba náhradnej kreácie

volebných komisií. Vzh¾adom na to, že organizaèno-technické zabezpeèenie volieb

je vecou štátnej správy, nepovažujeme napadnuté ustanovenie volebného zákona za

rozporné s èlánkom 31 .

K èasti III:

Ustanovenie podmienky jednoroèného trvalého pobytu na uplatnenie

pasívneho volebného práva vo vo¾bách do orgánov samosprávy obcí platí tak, ako aj

v prípade obmedzenia vekom, pre všetkých obèanov Slovenskej republiky, a preto

ním nie je porušený èl. 30 ods. 4 .

Zmyslom podmienky jednoroèného trvalého pobytu pri uplatnení pasívneho

volebného práva je, aby kandidát na zástupcu obyvate¾ov obce alebo mesta v

orgánoch miestnej samosprávy bol znalý problematiky obce alebo mesta, kde

kandiduje.

Vzh¾adom na to je obmedzenie pasívneho volebného práva jednoroèným

trvalým pobytom v súlade s èl. 13 ods. 4 .

K èasti IV:

Pod¾a nášho názoru nie je možné vysvet¾ova èl. 142 ods. 1

Slovenskej republiky tak zúžene, ako je to uvedené v návrhu skupiny poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky, ale jeho znenie je potrebné chápa aj v súlade s §

7 Obèianskeho súdneho poriadku. Pod¾a § 7 ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku

iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v obèianskom súdnom konaní, ak to

ustanovuje zákon. Tak tomu je aj v prípade konania súdu vo veci registrácie

kandidátnych listín politických strán, politických hnutí, koalícií politických strán a

politických hnutí a nezávislých kandidátov miestnou volebnou komisiou.

Miestna volebná komisia ako subjekt verejného práva sui generis rozhoduje

o pasívnom volebnom práve, t. j. o práve by volený do orgánov samosprávy obcí.

Vzh¾adom na to, ako aj na vyššie uvedené znenie § 7 ods. 2 Obèianskeho súdneho

poriadku považujeme za správne, že rozhodnutia miestnej volebnej komisie v

súvislosti s uplatnením pasívneho volebného práva sú preskúmate¾né súdom a nejde

o rozpor s èl. 142 ods. 1 . V podstate ide o obdobný

prípad, ako pri preskúmavaní rozhodnutí súvisiacich s uplatnením aktívneho

volebného práva (§ 7 volebného zákona a § 200g Obèianskeho súdneho poriadku).

Navyše akceptovaním názoru prezentovaného v podnete, ktorý reštriktívne

interpretuje èl. 142 ods. 1 , by mohlo dôjs k spochybneniu niektorých ïalších

právomocí súdov, napr. pri preskúmavaní rozhodnutí orgánov záujmovej samosprávy

(profesné komory).

V súvislosti so znením § 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku je

potrebné rozumie politickou stranou politickú stranu alebo politické hnutie alebo

nezávislého kandidáta, ktorých sa rozhodnutie dotýka, a v prípade, že návrh podá iná

politická strana, politické hnutie alebo nezávislý kandidát, aj túto politickú stranu,

politické hnutie, resp. nezávislého kandidáta. Dikcia tohto ustanovenia je v súlade

s legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov (uverejnené pod è. );

použitie jednotného èísla neznamená obmedzenie poètu oprávnených úèastníkov.

K èasti V:

Rozpor s èl. 1 nie je možné vyvodi iba z toho, že

výklad niektorého ustanovenia zákona je problematický.

K èasti VI:

Pod¾a èl. 30 ods. 3 volebné právo je všeobecné,

rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného

práva ustanoví zákon. Pod¾a èl. 30 ods. 4 obèania majú za rovnakých

podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Toto právo platí aj pre

obèanov, ktorí sú kandidátmi politických subjektov a sú uvedení na ich kandidátnych

listinách alebo sú nezávislými kandidátmi. Vytvorenie rovnakých podmienok platí

pre týchto kandidátov aj v možnosti prezentácie svojho programu volièom

prostredníctvom volebných plagátov.

Vzh¾adom na to právna úprava, ktorá upravuje podmienky výkonu volebného

práva, musí èo najoptimálnejšie a pri plnom rešpektovaní rovnosti zabezpeèi možnos

politických strán, politických hnutí, ako aj nezávislých kandidátov verejne sa

prezentova a to za rovnakých podmienok. Z týchto dôvodov napadnuté ustanovenie

upravilo v súlade s èl. 26 ods. 4 slobodu prejavu v rozsahu nevyhnutnom na

ochranu vyššie uvedených práv obèanov pri vedení kampane prostredníctvom

volebných plagátov.

Poznamenávame, že navrhovate¾ nesúlad s

odôvodòuje èl. 20 , ktorý upravuje vlastnícke práva.“

Listom z 28. augusta 1998 požiadal ústavný súd Združenie miest a obcí

Slovenska (ïalej len „ZMOS“)o vypracovanie stanoviska k návrhu skupiny

poslancov. V predloženom stanovisku z 11. septembra 1998 ZMOS okrem iného

uviedlo:

„Združenie miest a obcí Slovenska (ïalej len ZMOS) predložený návrh skupiny

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu oznaèených

ustanovení zákona è. , ktorým sa mení a dopåòa zákon SNR è.

o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a

o doplnení niektorých zákonov s oznaèenými ustanoveniami Slovenskej

republiky považuje za opodstatnený, právne a vecne náležite odôvodnený.

K èlánku I.

Súhlasíme s argumentáciou predloženého poslaneckého návrhu o nesúlade

ustanovenia , , a nadväzných ustanovení zákona è. v znení

zákona è. s .

Zavedenie volebného systému na národnostnom a etnickom princípe nie je aj

pod¾a ZMOS v súlade s èlánkom 12 ods. 2, s èlánkom 30 ods. 4 a s èlánkom 31

.

V èlánku 12 ods. 2 sú základné práva a slobody

založené na všeobecnej rovnosti, okrem iného, bez oh¾adu na príslušnos k národnosti

alebo k etnickej skupine. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzova,

zvýhodòova alebo znevýhodòova.

ZMOS nemá námietky, aby sa v budúcnosti doriešil spôsob zastúpenia

národnostných menšín v národnostne zmiešaných obciach a mestách v orgánoch

samosprávy tak, aby rešpektoval Ústavu SR.

K èlánku II:

ZMOS vo svojich pripomienkach k návrhu predmetného zákona namietalo

proti tomu, aby bola prijatá formulácia § 14 ods. 2, že v prípade, ak miestna volebná

komisia nemá stanovený poèet èlenov, vymenuje zostávajúcich èlenov komisie

prednosta okresného úradu. Odporúèali sme, aby aj naïalej vykonávali túto èinnos

starostovia obcí a primátori miest, ktorí sú vo svojom rozhodovaní nezávislejší ako

prednostovia okresných úradov, pretože sú volení obèanmi.

K èlánku III.

Ustanovenie § 16 ods. 8, ktoré zakotvuje ako ïalšiu podmienku pasívneho

volebného práva pre vo¾bu poslanca obecného zastupite¾stva trvalý pobyt

kandidáta v príslušnej obci v trvaní najmenej jedného roka, bolo do novely zákona

zapracované na základe odporúèania orgánov ZMOS. Pri tomto sme vychádzali z

potreby, aby do obecných zastupite¾stiev boli volení kandidáti, ktorých obèania

lepšie poznajú a u ktorých je väèší predpoklad poznania miestnych pomerov a

riešenia potrieb obyvate¾ov príslušnej obce.

K èlánku IV.

Stotožòujeme sa s argumentáciou návrhu skupiny poslancov k § 17 ods. 4 a §

22 ods. 2 zákona v znení neskorších predpisov. ZMOS vo svojich

pripomienkach k návrhu zákona tiež zastával stanovisko, aby nebola táto

kompetencia prenesená z miestnych volebných komisií na súd. Vychádzali sme

pritom z toho, že doterajšia právna úprava bola vyhovujúca a operatívnejšia.

K èlánku V.

K ustanoveniu zákona è. v znení neskorších

predpisov ZMOS nemalo zásadné pripomienky. Zastávame stanovisko, že týmto

ustanovením nie je obmedzený na miestnej úrovni kandidujúcim politickým

stranám a nezávislým kandidátom prístup k miestnym oznamovacím prostriedkom

poèas volebnej kampane.

K èlánku VI.

ZMOS v procese prerokúvania novely zákona nemalo výhrady k ustanoveniu

zákona è. v znení neskorších predpisov, ktoré zakotvuje

povinnos obcí vyhradi plochu na vylepovanie predvolebných plagátov pre všetky

kandidujúce politické strany a politické hnutia, ako aj pre nezávislých kandidátov, a

to na princípe rovnosti.

Poznamenávame, že ZMOS na nesúlad niektorých ustanovení tohoto zákona

s SR poukazovalo už v priebehu jeho prerokúvania v Národnej rade SR

formou výziev na poslancov, èlenov vlády SR a tiež stanoviskami svojich zástupcov

na rokovaniach výborov Národnej rady SR s tým, aby nebol Národnou radou

prerokúvaný a schválený. Aj napriek tomu Národná rada SR väèšinou hlasov

prítomných poslancov navrhovaný zákon schválila.“

Na základe zákona è. predseda ústavného súdu 28. augusta

1998 vyžiadal od predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vypracovanie

stanoviska k návrhu skupiny poslancov. Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sa do termínu ústneho pojednávania k listu predsedu ústavného súdu

nevyjadril.

Obaja úèastníci konania o nesúlade niektorých ustanovení zákona o vo¾bách

do orgánov samosprávy obcí vyhlásili, že trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Verejné pojednávanie pléna ústavného súdu sa uskutoènilo 14. októbra 1998.

na òom zastupoval JUDr. Ing. Ivan Šimko, poslanec Národnej rady

Slovenskej republiky, a Národnú radu Slovenskej republiky JUDr. Peter Kukliš,

riadite¾ legislatívno-právneho odboru Kancelárie Národnej rady Slovenskej

republiky. Zástupcovia oboch strán na ústnom pojednávaní úvodom vyhlásili, že

zotrvávajú na svojich stanoviskách obsiahnutých v písomných materiáloch a v

priebehu ústneho pojednávania tieto viackrát potvrdili a spresnili, avšak bez toho, že

by ich zásadným spôsobom menili, prípadne doplnili.

V prvej èasti odôvodnenia (I.) svojho nálezu ústavný súd uviedol podstatné

èasti návrhu skupiny poslancov, ako aj písomné stanoviská Národnej rady Slovenskej

republiky a Združenia miest a obcí Slovenska k tým ustanoveniam zákona o vo¾bách

do orgánov samosprávy obcí, ktorých nesúlad s navrhovate¾ namietal. V

druhej èasti odôvodnenia (II.) ústavný súd uvádza podstatné argumenty

navrhovate¾a odôvodòujúce nesúlad jednotlivých ustanovení citovaného zákona s

, s právnym názorom ústavného súdu a dôvodmi, pre ktoré ústavný súd

konštatoval nesúlad niektorých ustanovení posudzovaného zákona s

Slovenskej republiky a rovnako dôvody, pre ktoré návrh zamietol a v èasti návrhu

nevyhovel.

II.

Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za

bodkoèiarkou, ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods.

2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e)

veta za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3

písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou

zákona SNR è. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení

neskorších predpisov s èl. 12 ods. 2

Navrhovate¾ namietal, že ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 a spolu ïalšie (I. èas

petitu návrhu) nie sú v súlade s èl. 12 ods. 2 . V spojitosti s tým uviedol:

„Èlánok 12 ods. 2 zakotvuje všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré sa vzahuje na

všetky osoby a dotýka sa všetkých základných práv a slobôd. Okrem iného zakazuje

akúko¾vek diskrimináciu založenú na príslušnosti k národnosti alebo etnickej

skupine. Pod¾a druhej vety cit. ústavného èlánku nemožno nikoho inter alia z

dôvodu príslušnosti k urèitej národnosti „poškodzova, zvýhodòova alebo

znevýhodòova“. Osobitné ustanovenie o rovnosti obsahuje èl. 30 ods. 4 ,

pod¾a ktorého majú všetci obèania za rovnakých podmienok prístup k voleným a

iným verejným funkciám. Rovnaké podmienky znamenajú, že právnym predpisom

akejko¾vek právnej sily nie je možné preferova alebo diskriminova niektoré skupiny

obèanov pred inými skupinami, pokia¾ ide o prístup k verejným funkciám. H¾adiská

obsiahnuté v ustanovení èl. 12 ods. 2 , a teda ani príslušnos k urèitej

národnosti, nesmú by kritériom pre kvalifikáciu alebo diskvalifikáciu pre prístup k

týmto funkciám.“.

Ústavný súd pri posudzovaní uvedených ustanovení zákona vychádzal z èl. 12

ods. 2 , ktorý má povahu generálnej ústavnoprávnej normy (tým zároveò aj

garancie), ktorá je predpokladom realizácie jednotlivých základných práv

upravených v ústave. Vo vzahu k rovnosti vo volebnom práve (ktorá bola podstatou

námietky navrhovate¾a v tejto èasti návrhu) má však prednos úprava obsiahnutá v

èl. 30 ods. 4 , ktorá má povahu špeciálnej normy. Ústavný súd vychádzajúc z

pravidla, že vo vzájomnom vzahu všeobecnej právnej normy a špeciálnej právnej

normy má prednos špeciálna právna norma (lex specialis derogat generali), zastáva

právny názor, že napadnuté ustanovenia zákona è. (I. èas petitu

návrhu) nemôžu by v nesúlade s èl. 12 ods. 2 , a preto v tejto èasti návrhu

navrhovate¾a nevyhovel.

Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za

bodkoèiarkou, ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods.

2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e)

veta za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3

písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou

zákona SNR è. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení

neskorších predpisov s èl. 30 ods. 4

Pod¾a navrhovate¾a ustanovenie zákona è. o

vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ïalej len „zákon

è. “) zaviedlo osobitný spôsob vo¾by poslancov obecných

zastupite¾stiev v obciach, v ktorých tvoria obyvate¾stvo príslušníci národnostných

menšín a etnických skupín. V týchto obciach sa poèet poslancov rozdelí

proporcionálne tak, aby toto rozdelenie zodpovedalo pomeru Slovákov a jednotlivých

národnostných menšín a etnických skupín v obci. Pod¾a § 9 ods. 5 zákona è.

sa tento spôsob vo¾by aplikuje v obciach, kde príslušníci

národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny tvoria pod¾a výsledkov ostatného

sèítania ¾udu od 5 % do 95 % z celkového poètu obyvate¾ov obce. V zmysle § 9

ods. 6 sa uvedený spôsob vo¾by aplikuje aj na obce, v ktorých menšinu obyvate¾ov

tvoria Slováci. Citované zákonné normy teda zaviedli do právneho poriadku - v

rámci volieb komunálnych poslancov - systém kvót, ktoré sú založené na príslušnosti

k národnostnej menšine alebo etnickej skupine.

V nadväznosti na ustanovenia , , zákona è. sa k

danej problematike vzahujú aj ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou,

ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3

veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) veta za èiarkou; §

43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou, písm. g) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; §

46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za

bodkoèiarkou zákona è.

Navrhovate¾ v spojitosti s tým ïalej uviedol, že funkcia poslanca obecného

zastupite¾stva je verejnou funkciou, na ktorú sa vzahuje èl. 30 ods. 4 .

Garancia rovnakého prístupu k verejným funkciám je nezluèite¾ná s fixným

systémom kvót, ktorý zavedením numerus clausus pre poslancov obecného

zastupite¾stva urèitej národnosti obmedzuje rozsah prístupu kandidátov tejto

národnosti k verejným funkciám. Kandidát urèitej národnosti (a je právne irelevantné

èi slovenskej, alebo menšinovej) totiž v obciach definovaných v § 9 ods. 5 zákona è.

nebude ma prístup ku všetkým mandátom poslancov obecného

zastupite¾stva, ale iba k zlomku, ktorý zodpovedá pomeru „jeho“ národnosti na

celkovom poète obyvate¾ov obce. V prípade, ak napr. za slovenskú národnos by

malo by zvolených 10 poslancov a kandidova bude 20 kandidátov a za maïarskú

národnos by malo by zvolených 8 poslancov, avšak kandidova bude 9, je zrejmé, že

kandidáti slovenskej národnosti majú výrazne nižšiu percentuálnu šancu na zvolenie.

Inými slovami, ako jednotlivci nemajú k funkcii poslanca obecného zastupite¾stva

prístup za rovnakých podmienok. Kandidát, ktorý nemá maïarskú národnos, sa totiž

nemôže uchádza o poslanecký mandát vyhradený exkluzívne tejto národnostnej

menšine vice versa.

(v zásadnej zhode aj s obsahom Listiny

základných práv a slobôd) v èlánku 12 ods. 1 deklaruje, že ¾udia sú slobodní a rovní

v dôstojnosti i v právach, že základné práva a slobody sú neodòate¾né,

nescudzite¾né, nepremlèate¾né a nezrušite¾né a že sa zaruèujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez oh¾adu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, èi iné zmýš¾anie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnos

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.

ïalej upravuje, že nikoho nemožno z vyššie uvedených dôvodov

poškodzova, zvýhodòova alebo znevýhodòova.

Pod¾a èl. 30 ods. 4 obèania majú za rovnakých podmienok prístup k

voleným a iným verejným funkciám. Ústavný súd už predtým v inej veci vyslovil:

„V rozsahu prístupu k voleným funkciám sa týmto ustanovením (èl. 30 ods. 4)

zaruèuje pasívne volebné právo, možnos by zvolený za zástupcu iných obèanov a v

ich mene vykonáva moc, ktorá pod¾a èl. 2 ods. 1 pochádza od nich“ (II. ÚS

48/97 zo 7. januára 1998). Z uvedeného konštatovania vyplýva záver, že právnym

predpisom akejko¾vek právnej sily, ale ani aplikaènou praxou orgánov verejnej

správy nemožno zvýhodòova, resp. znevýhodòova niektoré skupiny obèanov oproti

iným skupinám obèanov v možnostiach ich prístupu k voleným a iným verejným

funkciám z dôvodu rasy, jazyka, viery a náboženstva, politického a iného verejného

zmýš¾ania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo

etnickej menšine, k majetku a postaveniu a pod. Kritériá vyplývajúce z

ústavnoprávneho ustanovenia èl. 30 ods. 4 , ktoré má univerzálny charakter

(preto nemôže by ani zákonom obmedzené), sú prekážkou vytvárania akýchko¾vek

zvýhodnení, resp. obmedzení v prístupe k voleným a iným verejným funkciám.

Pri posudzovaní obsahu ustanovení novoformulovaného § 9 zákona è.

nemožno však nevidie, že ústavne deklarovaný princíp rovnosti

obèanov (v tomto prípade volièov i kandidátov na poslanecké funkcie v obecných

zastupite¾stvách) bol prelomený rozde¾ovaním poètu poslaneckých miest, ktoré sa

majú vo¾bou v jednomandátových volebných obvodoch obsadi pod¾a pomeru

Slovákov a jednotlivých národnostných menšín alebo etnických skupín v obci na

základe výsledkov ostatného sèítania ¾udu, domov a bytov.

Rovnos volebného práva sa všeobecne chápe nielen ako požiadavka, aby

každý obèan mal pri výkone volebného práva rovnaké postavenie, ale tiež ako

požiadavka, aby každému obèanovi pri rozhodovaní patril jeden hlas a tento jeho hlas

mal rovnakú váhu voèi hlasom ostatných volièov a aby sa každý obèan mohol za

rovnakých podmienok uchádza o zvolenie a aby mal rovnakú šancu na získanie

poslaneckého mandátu.

Rovnos volebného práva je pritom nepochybne iba jedným z mnohých výrazov

podstatne širšie ponímanej rovnosti obèanov.

Celkový mechanizmus rozde¾ovania poètu poslancov tak, aby toto rozdelenie

zodpovedalo pomeru Slovákov a jednotlivých národnostných menšín a etnických

skupín v obci pod¾a výsledkov ostatného sèítania ¾udu, domov a bytov, spôsob

podávania kandidátnych listín, spôsob hlasovania, ako aj rozde¾ovania mandátov,

pod¾a právneho názoru ústavného súdu možno hodnoti ako typický príklad

upravovania hlasov volièov odovzdaných vo vo¾bách.

neobsahuje ustanovenie, výkladom ktorého by

bolo možné odôvodni postup umožòujúci obmedzi alebo modifikova základné práva

obèana za úèelom zlepšenia postavenia príslušníkov národnostných menšín alebo

etnických skupín. Diferenciácia („rozde¾ovanie poètu poslancov tak, aby toto

zodpovedalo pomeru Slovákov a jednotlivých národnostných menšín a etnických

skupín v obci pod¾a výsledkov ostatného sèítania ¾udu, domov a bytov“, § 9 ods. 4

zákona è. ) kandidátov na poslancov orgánov samosprávy obcí na

základe ich príslušnosti k urèitej národnosti nemá oporu v ústave. Inak povedané,

príslušnos k akejko¾vek národnosti nie je akceptovate¾ným dôvodom pre

vytváranie kritérií za úèelom prístupu k verejným funkciám.

O tom, že akáko¾vek forma rozde¾ovania obèanov (a to aj takého, ktorého

základom je rozde¾ovanie štátnych obèanov - kandidátov na základe národnostnej

príslušnosti) nie je zluèite¾ná s demokratickými volebnými princípmi, svedèia

mnohé teoretické práce z oblasti štátovedy a ústavného práva, ako aj viaceré

rozhodnutia európskych ústavných súdov. Tento fakt uvádzajú ako príklad

neprípustnej manipulácie volieb (napr. Pernthaler, P. Allgemeine Staatslehre und

Verfassungslehre, Springer - Verlag, Wien 1986, s. 240, Schmidt - Bleibtreu / Klein,

Kommentar zum Grundgesetz fur die Bundesrepublik Deutchland (3. vyd.),

Luchterhand 1973, Berlin, s. 426, Zbierka rozhodnutí Ústavného súdu SRN -

, 166 f., Adamovich Funk, Osterreichisches Verfassungsrecht, Springer

1985, Wien, s. 194 a nasl. a ïalšie).

Národnostné kvóty, resp. volebný k¾úè, boli súèasou volebného systému pred

rokom 1990. Pod¾a èl. 2 ústavného zákona è. o postavení národností v

ÈSSR boli „národnosti primerane k svojej poèetnosti zastúpené v zastupite¾ských

zboroch a v iných volebných orgánoch“. Existencia takéhoto ustanovenia v systéme

skutoène slobodných a demokratických volieb je vylúèená, pretože predpokladá

monopol navrhovania kandidátov a ich „automatické“ zvolenie. V skutoènosti jeho

existencia umožnila vytvorenie stavu, keï zvolenie kandidáta do funkcie poslanca

nebolo výsledkom volieb, ale bolo dôsledkom uplatnenia tzv. volebného k¾úèa.

Odmietnutie národnostných kvót, resp. volebného k¾úèa postaveného na

národnostnom, alebo etnickom princípe nie je motivované úsilím o negovanie

národností a etník, ale má iné reálne dôvody. V skutoènosti sú príslušníci

národnostných menšín obèanmi v politickom zmysle takí istí, ako iní obèania, prièom

pod¾a toho uplatòujú aj svoje volebné právo.

Pôsobenie zástupcov (príslušníkov) národnostných menšín, resp. etnických

skupín, v orgánoch samosprávy obcí musí vychádza zo všeobecných demokratických

princípov. Niet pochýb o tom, že politické strany, ktoré zaradia na svoje kandidátne

listiny príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín, môžu za urèitých

okolností posilni svoje volebné výsledky. Uplatòovanie práv národnostných menšín

alebo etnických skupín, ktoré sú nakoniec v právnom poriadku Slovenskej republiky

adekvátne upravené, musí vychádza zo všeobecných princípov zabezpeèujúcich

dodržiavanie právnych predpisov. To však nie je záležitosou iba nieko¾kých

zástupcov národnostných menšín alebo etnických skupín v orgánoch samosprávy

obcí, ale politiky v pravom slova zmysle ako spôsobu riešenia prípadných

národnostných (etnických) problémov.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného nesúladu ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a

6 zákona è. , ako aj naò nadväzujúce ustanovenia (I. èas petitu návrhu),

ktoré treba pre úèely konania o súlade právnych predpisov považova za celok,

vychádzal zo všeobecne známej skutoènosti, že ústavná úprava volebného práva v

Slovenskej republike je v plnom rozsahu založená na obèianskom princípe (tak je

upravené volebné právo pre vo¾by do Národnej rady Slovenskej republiky) a nie na

národnostnom a etnickom princípe. Tento záver možno odvodi na základe týchto

argumentov:

- volení zástupcovia (poslanci) odvodzujú vykonávanie moci od obèanov, ktorí sú

zdrojom štátnej moci (èl. 2 ods. 1 ),

- vo¾bou svojich zástupcov obèania napåòajú svoje politické právo zúèastòova sa na

správe verejných vecí (èl. 30 ods. 1 ),

- pasívne volebné právo priznáva obèanovi (èl. 30 ods. 4); toto ústavnoprávne

ustanovenie je osobitným ustanovením o rovnosti a týka sa volených funkcií,

prièom sa jednoznaène zmieòuje o obèanovi,

- rovnos vo volebnom práve sa viaže na obèana ako takého, bez oh¾adu na jeho

národnostnú alebo etnickú príslušnos („obèania majú za rovnakých podmienok

prístup k voleným a iným verejným funkciám“, èl. 30 ods. 4 ), a preto sa

nemôže viaza na príslušníkov národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny.

Inak povedané, právna úprava rozde¾ovania poètu poslaneckých mandátov do

obecných (mestských) zastupite¾stiev pred novelizáciou zákona Slovenskej

národnej rady è. , t. j. do nadobudnutia úèinnosti zákona è. 233/1998 Z.

z., ktorá bola založená na obèianskom princípe, spåòala kritériá právneho štátu.

Pod¾a právneho názoru ústavného súdu má by volebné právo upravené tak,

aby zastúpenie poslancov v obecných (mestských) zastupite¾stvách bolo výsledkom

(výrazom) vôle volièov, do ktorej by nemali zasahova dôsledky vyplývajúce z

uplatòovania zákonnej úpravy o rozde¾ovaní poètu poslancov na základe

národnostných alebo etnických kvót.

Pre úplnos možno uvies, že uvedený princíp sa vo volebnom práve Slovenskej

republiky neuplatòuje ani pod¾a zákona Slovenskej národnej rady è.

o vo¾bách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto rozhodol, že ustanovenia § 9 ods.

4, 5 a 6, ako aj na ne nadväzujúce ustanovenia (bod 1. výroku tohto rozhodnutia), nie

sú v súlade s èl. 30 ods. 4 , ktoré upravuje rovnos v

druhovo vymedzenej špecifickej oblasti, t. j. k rovnosti obèanov v prístupe k voleným

a iným verejným funkciám.

Uplatòovanie národnostného (etnického) princípu pri rozde¾ovaní poètu

poslancov do obecných (mestských) zastupite¾stiev v ustanoveniach § 9 ods. 4, 5 a

6, ako aj na neho nadväzujúcich oznaèených ustanovení zákona è. je v

príèinnej súvislosti so všeobecnosou a rovnosou volebného práva, ale nie s ústavným

princípom slobodnej vo¾by, ako je upravený v èl. 30 ods. 1 . Toto

ústavnoprávne ustanovenie upravuje základné právo obèanov zúèastòova sa na

správe verejných vecí priamo alebo slobodnou vo¾bou svojich zástupcov, t. j.

aktívnym volebným právom, ktoré však nemôže by uplatòovaním princípu

národnostných alebo etnických kvót porušené. Preto námietka navrhovate¾a o

nesúlade oznaèených ustanovení zákona è. (I. èas petitu návrhu) s èl.

30 ods. 1 nie je pod¾a právneho názoru ústavného súdu opodstatnená. Z

uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel námietke navrhovate¾a na vyslovenie

nesúladu èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6 a ïalších oznaèených ustanovení citovaného zákona (I.

èas petitu návrhu) s èl. 30 ods. 1 .

Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6 a ïalších oznaèených ustanovení

zákona è. (I. èas petitu návrhu)

s èl. 31

Pod¾a navrhovate¾a sa princíp národnostných kvót dostal do rozporu aj s èl.

31 , ktorý chráni slobodnú súaž politických síl. Kandidáti jednej národnosti

totiž nebudú slobodne súaži s ostatnými kandidátmi na funkciu poslancov obecného

zastupite¾stva, ale iba s kandidátmi tej istej - svojej - národnosti. Pod¾a

navrhovate¾a to znemožòuje kandidátovi s urèitou charakteristikou (národnostnou)

súaži s inými kandidátmi.

Pod¾a èl. 31 „zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd“ a

jej výklad a používanie musia umožòova a ochraòova slobodnú súaž politických síl v

demokratickej spoloènosti.

Za úèelom stabilizácie demokracie a právnosti štátu obsahuje

ustanovenia, ktoré implikovane zahàòajú zámer ústavodarcu zaruèi zvýšenú ochranu

zvláš dôležitým spoloèenským vzahom (). K ústavným zárukám

stabilizácie demokracie a právnosti štátu patrí aj princíp ochrany slobodnej súaže

politických síl v tvorbe a uplatòovaní zákonov upravujúcich politické práva a

slobody.

Princíp ustanovený v èl. 31 nemá povahu ústavného práva alebo

slobody zaruèenej jednotlivcovi. Jeho obsahom je záväzok Národnej rady Slovenskej

republiky pri prijímaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody schváli iba

také zákony, ktorými sa umožní a ochráni slobodná súaž politických síl v

demokratickej spoloènosti. Obsahom princípu ustanoveného v èl. 31 je

zároveò aj záväzok ostatných orgánov verejnej moci uplatòova zákony upravujúce

politické práva a slobody jedine spôsobom, ktorý umožní a ochráni slobodnú súaž

politických síl.

Citované ustanovenie má priamu spojitos so všetkými politickými

právami vyjadrenými v ústave a svojou povahou zásadne ovplyvòuje formovanie

politických síl v demokratickej spoloènosti. Formuluje všeobecné požiadavky

predovšetkým so zameraním na tvorbu zákonodarstva. Slobodná súaž politických síl

nachádzajúca výraz predovšetkým vo vo¾bách je základným predpokladom

fungovania demokratického štátu a to je dôvodom, aby obsah èl. 31 bol

transformovaný najmä vo volebných zákonoch. To znamená, že aj zákon o vo¾bách

do orgánov samosprávy obcí, v danom prípade ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 a spolu s

nimi ïalšie, ktoré sú vymenované v èasti I. petitu návrhu, je potrebné konfrontova s

požiadavkou, èi umožòujú a ochraòujú slobodnú súaž politických síl v demokratickej

spoloènosti. V rozpore s obsahom tohto ústavného ustanovenia je akéko¾vek jeho

porušenie vo vo¾bách, v danom prípade rozde¾ovanie poètu poslancov obecných

(mestských) zastupite¾stiev zodpovedajúce pomeru Slovákov a jednotlivých

národnostných menšín a etnických skupín (tým aj politických síl, ktoré reprezentujú).

Ochrana práva voli a uchádza sa o volené funkcie (poslanca obecného alebo

mestského zastupite¾stva) je aj v podmienkach Slovenskej republiky zásadnou

záležitosou fungovania jeho politického systému. Zásahy zákonodarcu do tvorby

vôle volièov, ktorá sa transformuje do zloženia orgánov samosprávy obcí, môžu by

iba výnimoèné a musia by prísne ohranièené, a to nielen s oh¾adom na ústavnos, ale

aj na všeobecné (politické) kritériá demokratickej spoloènosti. Vo vzahu k vo¾bám

do orgánov samosprávy obcí je prioritnou záležitosou z h¾adiska ústavnosti § 9 ods.

4, 5 a 6 zákona è. posúdenie toho, èi slobodná súaž politických síl

predstavuje apriori odmietnutie zákonnej možnosti ustanovenia akejko¾vek

podmienky pre vstup do tejto súaže a poèínanie si v nej. Moc sa v demokratickej

spoloènosti vytvára zdola a nie naopak, pretože pod¾a èl. 2 ods. 1 „všetka

moc pochádza od obèanov“, a to na základe princípu zvrchovanosti obèanov nad

štátnou mocou reprezentovanou štátnymi orgánmi, ktoré svoju moc získavajú práve

od obèanov. Vô¾u štátu teda urèuje obèan a nie štát urèuje vô¾u obèana. Medzi

možnosami zákonodarcu zasahova do základných práv a slobôd a možnosami

zasahova do slobodnej súaže politických síl je zásadný rozdiel. Pod¾a èl. 13 ods. 2

medze základných práv a slobôd možno upravi za podmienok ustanovených

alebo zákonom. Vo vzahu k politickým právam však platí èl. 31 ,

ktorý naopak slobodnú súaž politických síl nielenže neumožòuje zákonmi

obmedzova, ale od zákonov („zákonná úprava ...“), a to predovšetkým volebných

zákonov požaduje, aby umožòovali a ochraòovali túto slobodnú súaž (vrátane

výkladu a používania takejto zákonnej úpravy). Možno konštatova, že túto ústavnú

podmienku zákon è. zavedením národnostných a etnických kvót pri

rozde¾ovaní poètu poslaneckých mandátov nerešpektuje.

Prijatím napadnutých ustanovení zákona è. (I. èas petitu

návrhu) zákonodarca zasiahol do garantovanej slobodnej súaže politických

síl v demokratickej spoloènosti, èím došlo k ich nesúladu s èl. 31 .

Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6 a ïalších oznaèených ustanovení

zákona è. (I. èas petitu návrhu)

s èl. 33

Navrhovate¾ ïalej uviedol, že ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona o vo¾bách

do orgánov samosprávy obcí sa ocitli v nesúlade aj s èl. 33 , nako¾ko: „Ak sa

jedným z objektívnych faktorov volebného úspechu stane príslušnos k urèitej

národnosti, je spochybnená sloboda rozhodovania o vlastnej národnosti. Uvedenú

situáciu je potom možné kvalifikova ako nepriame ovplyvòovanie rozhodovania o

národnosti.“. Nako¾ko príslušnos ku ktorejko¾vek národnostnej menšine alebo

etnickej skupine nemôže by nikomu na ujmu, navrhovate¾ dospel k záveru, že

zavedenie systému etnických a národnostných kvót je v rozpore s èlánkom 33

.

Ústavný súd po analýze citovaných ustanovení (I. èas petitu návrhu) zistil, že

tieto ustanovenia v žiadnom prípade nezasahujú do základného práva príslušníkov

národnostných menšín alebo etnických skupín voli a by volený do orgánov

samosprávy obcí. Povedané inými slovami, príslušnos k národnostnej menšine alebo

etnickej skupine ich v žiadnom rozsahu a ani žiadnym spôsobom neobmedzuje v ich

aktívnom èi pasívnom volebnom práve, z èoho logicky vyplýva, že v danom prípade

ani nemôže dôjs k ujme, ktorá pod¾a èl. 33 nie je prípustná.

Argumentácia navrhovate¾a v tejto èasti jeho návrhu bola vnútorne

protireèivá, nako¾ko na podporu svojho tvrdenia o vzniku ujmy v dôsledku

príslušnosti k národnostnej menšine alebo etnickej skupine v spojitosti so zavedením

systému národnostných alebo etnických kvót pri rozde¾ovaní poètu poslancov do

obecných (mestských) zastupite¾stiev uviedol dôvody, ktoré vo svojej podstate

nemôžu objektívne vyvola nesúlad príslušných ustanovení zákona è. s

èl. 33 .

Stav, ktorý vo volebnej praxi môže nasta v dôsledku priameho uplatòovania

, a zákona è. pri rozde¾ovaní poètu poslancov obecných

(mestských) zastupite¾stiev, ktorý sa v obci volí, voèi obèanom Slovenskej

republiky, patriacim do národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny, možno pod¾a

právneho názoru ústavného súdu (a naopak ako to hodnotí navrhovate¾) hodnoti ako

urèitú formu ich pozitívnej diskriminácie, ktorú však rozhodne nemožno považova za

ujmu, ktorá by mala by všeobecne spájaná s príslušnosou ku ktorejko¾vek

národnostnej menšine alebo etnickej skupine.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovate¾a v èasti

požadujúcej vyslovenie nesúladu , a zákona è. s èl. 33

.

Namietaný nesúlad èl. I a zákona è.

s èl. 30 ods. 4

Pod¾a navrhovate¾a neupravuje podmienky výkonu pasívneho

volebného práva pre vo¾by poslancov obecných a mestských zastupite¾stiev a

starostov (primátorov) obcí a miest.

Navrhovate¾ pritom vychádzal z èl. 30 ods. 4 , pod¾a ktorého obèania

majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Z

aspektu tohto ústavnoprávneho ustanovenia zavedenie 1-roèného trvalého pobytu v

obci pre uplatnenie pasívneho volebného práva vytvára pod¾a navrhovate¾a

nerovnos medzi potencionálnymi kandidátmi, ktorí túto podmienku spåòajú a tými,

ktorí ju nespåòajú. Obèania, ktorí v dobe jedného roka pred konaním volieb zmenia

svoj trvalý pobyt v obci (aj z dôvodu vis maior), nebudú môc realizova svoje pasívne

volebné právo v žiadnej obci na území Slovenskej republiky. Pod¾a navrhovate¾a

pri preukazovaní „objektívneho a rozumného“ odôvodnenia znáša dôkazné bremeno

v celom rozsahu štát. Zákonodarca však zavedenie podmienky 1-roèného trvalého

pobytu v obci neodôvodnil - ani v normatívnom texte, ani v dôvodovej správe -

s poukazom na žiadnu verejnú hodnotu, èi legitímny úèel. Preto pod¾a

navrhovate¾a je evidentné, že z uvedených dôvodov sú ustanovenia § 16 ods. 8 a §

21 ods. 4 zákona è. v rozpore s èl. 30 ods. 4 .

Ako už bolo uvedené, ustanovenie èl. 30 ods. 4 zaruèuje obèanovi

právo za rovnakých podmienok ma prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Pod¾a èl. 64 ods. 2 obec je samostatným územným a správnym celkom

Slovenskej republiky združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt.

Z uvedeného vyplýva, že za obyvate¾a obce je považovaný obèan s trvalým

pobytom v nej, prièom jeho dåžka nie je ohranièená.

Zákonná požiadavka, aby kandidát za poslanca obecného alebo mestského

zastupite¾stva a tak isto kandidát na funkciu starostu alebo primátora obce a mesta

mal trvalý pobyt v obci, v ktorej bude kandidova, je ustanovená aj v iných

ustanoveniach zákona è. Je tomu tak v a v

ods. 3. V týchto ustanoveniach (náležitosti kandidátnych listín) sa však požaduje

splnenie (okrem iných podmienok) podmienky trvalého pobytu v obci, ale nie „dåžky

trvalého pobytu v obci“.

V danom prípade ustanovenia § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona è. 233/1998 Z.

z. urèujú pre kandidátov vo vo¾bách do orgánov samosprávy obcí širší rozsah

podmienok pasívneho volebného práva ako je to uvedené v § 3 citovaného zákona

(medzi taxatívne vymenovanými prekážkami pasívneho volebného práva sa

nenachádza prekážka dåžky trvalého pobytu kandidáta v obci).

Ústavný súd pri hodnotení ústavnosti alebo neústavnosti napadnutých

ustanovení zákona è. bral do úvahy tieto aspekty:

- èi objektívne existuje legitímny verejný záujem na obmedzení pasívneho volebného

práva,

- èi zákonom upravené obmedzenie pasívneho volebného práva je naozaj

nevyhnutné so zameraním na realizáciu verejného záujmu,

- èi existuje priama príèinná súvislos medzi verejným záujmom a potrebou

zákonného obmedzenia pasívneho volebného práva.

Ich posúdením dospel k záveru, že zákonná požiadavka splnenia

„kvalitatívnych“ požiadaviek, ktoré by mal kandidát na poslanca obecného

(mestského) zastupite¾stva a kandidát na funkciu starostu obce (primátora) spåòa

prostredníctvom podmienky dåžky trvalého pobytu v obci, nemá opodstatnenie z

aspektu verejného záujmu. Takáto zákonná podmienka v dôsledku toho nie je v

súlade s možnosou rovnakého prístupu obèanov k voleným a iným verejným

funkciám upravenou v èl. 30 ods. 4 .

Namietaný nesúlad èl. I zákona è.

s èl. 1

Navrhovate¾ v tejto èasti svojho návrhu dôvodil tým, že „zákon è. 346/1990

Zb. ani zákon è. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho

vysielania v znení neskorších predpisov definíciu miestneho rozhlasového alebo

televízneho vysielania neobsahuje. Nie je teda zrejmé, èi sa výnimka z uvedeného

zákazu dotýka vysielania, ktoré je šírené iba na území jednej obce, viacerých obcí

alebo urèitého regiónu. Vzniká teda znaèná interpretaèná neistota, ktorá je v rozpore

s definíciou Slovenskej republiky ako právneho štátu, zakotvenou v èl. 1 .

Jedným z definièných princípov právneho štátu je právna istota. Požiadavkou právnej

istoty je, aby zákony v právnom štáte boli pochopené dostatoène a aby umožòovali

ich adresátom urobi si aspoò predstavu o svojej právnej situácii. Nejasnos,

viacvýznamovos a vágnos pojmu „miestne rozhlasové alebo televízne vysielanie“

vytvára stav právnej neistoty, èím sa dostáva do rozporu s èl. 1 .“.

Princíp právneho štátu proklamovaný v èl. 1 je základným

ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak zákonodarný orgán

nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami , poruší tým aj princíp ústavnosti

vyplývajúci z èl. 1 . Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná kritériami

ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike

(èl. 2 ods. 2 ). Pri uplatòovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prija

zákon, pokia¾ ním neprekroèí daný rámec. Požiadavka, aby všeobecne

záväzné právne predpisy spåòali kritéria zrozumite¾nosti, a to osobitne vtedy, ak sa

nimi zakazujú urèité formy správania sa, predstavuje významný faktor eliminovania

možnosti ich svojvo¾ného, úèelového, nejednotného alebo iného nežiaduceho

vykladania a uplatòovania príslušnými orgánmi verejnej moci (právny predpis má

presne definova správanie sa príslušných subjektov, ktoré chce obmedzi).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach o súlade právnych predpisov alebo

ich èastí s už viackrát rozhodol, že prijatím zákona porušujúceho konkrétne

ustanovenie národná rada ako zákonodarný orgán nepostupovala v súlade s èl.

1 (; ; ; ; ;

; ; ).

Z obsahu napadnutého ustanovenia zákona è. a ani

z obsahu súvisiacich právnych predpisov nie je zrejmé, èo sa v danom prípade

považuje za „miestne rozhlasové alebo televízne vysielanie“. Tieto pojmy nie sú

zákonom definované. Preto nie je ani zrejmé prostredníctvom akého vysielania

zákonodarca toleruje, resp. netoleruje volebnú kampaò. Tým sa vytvára stav, ktorý

umožòuje rôznorodý a úèelový výklad tohto ustanovenia, èím sa zakladá stav právnej

neistoty. Ani na základe všeobecného interpretaèného pravidla, t. j. èl. 152 ods. 4

, nie je v danom prípade možno vytvori stav právnej istoty u adresátov

citovanej právnej normy o správaní, ktorým neporušia jej obsah.

Obsah zákona è. nie je v súlade s obsahom princípu

právneho štátu, ktorý vyjadruje èlánok 1 . Právna norma

obsiahnutá v tomto ustanovení nie je formulovaná jednoznaène a pre jej adresáta

dostatoène zrozumite¾ne. Tento nedostatok nemožno odstráni ani výkladom pod¾a

èl. 152 ods. 4 . Preto ústavný súd vyslovil jeho nesúlad s èl. 1

Slovenskej republiky.

Namietaný nesúlad èl. IV zákona è.

0bèiansky súdny poriadok v znení zákona è.

s èl. 48 ods. 2

Navrhovate¾ ïalej namietal, že èl. IV zákona è.

Obèiansky súdny poriadok v znení zákona è. „je v rozpore s èl. 48 ods.

2 , ktorý garantuje každému (a teda aj právnickým osobám), aby sa jeho vec

prerokovala ... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadri ku všetkým vykonávaným

dôkazom ...“. Pod¾a navrhovate¾a „keïže súd môže rozhodova aj o zrušení

registrácie kandidáta, je zrejmé, že úèastníkom konania je politická strana, ktorá

podala návrh na zaèatie konania a nie politická strana, ktorej sa návrh dotýka“.

Základom argumentácie odporcu, t. j. Národnej rady Slovenskej republiky,

bolo tvrdenie, že „v súvislosti so znením § 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho

poriadku je potrebné rozumie politickou stranou politickú stranu alebo politické

hnutie alebo nezávislého kandidáta, ktorých sa rozhodnutie dotýka a v prípade, že

návrh podala iná politická strana, politické hnutie alebo nezávislý kandidát, aj túto

politickú stranu, politické hnutie, resp. nezávislého kandidáta. Dikcia tohto

ustanovenia je v súlade s Legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov; použitie

jednotného èísla neznamená obmedzenie poètu oprávnených úèastníkov.“.

Ústavný súd pri posudzovaní ústavnosti citovaného ustanovenia Obèianskeho

súdneho poriadku vychádzal z predpokladu, že slovné spojenie „jeho vec“, ktoré je

súèasou èl. 48 ods. 2 (každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala verejne,

bez zbytoèných prieahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadri ku všetkým

vykonávaným dôkazom) je nutné vyklada v takom zmysle ako to logicky vyplýva z

tohto textu. To znamená, že každý, o ktorého právach a povinnostiach sa má pred

súdom kona, má ma možnos sa tohto konania zúèastni a vyjadri sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom, t. j. aby súd o veci, ktorá sa ho dotýka, konal v jeho

prítomnosti a verejne. Táto ústavnoprávna zásada nemôže by modifikovaná nielen

zákonnou úpravou, ale ani iným spôsobom, napr. Legislatívnymi pravidlami

schválenými uznesením Národnej rady Slovenskej republiky, dôsledkom èoho je, že

predmetné ustanovenie (§ 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku) umožòuje

súdu kona o politickom práve (èl. 30 ods. 1 a 4 ) bez toho, aby sa konania

mohol zúèastni ako úèastník ten, ktorého práv sa konanie týka.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o nesúlade ustanovenia § 200ga ods. 2

zákona è. Obèiansky súdny poriadok v znení zákona è.

s èl. 48 ods. 2 .

Namietaný nesúlad èl. I zákona è.

s èl. 26 ods. 1, 2 a 4

Pod¾a zákona Národnej rady Slovenskej republiky è.

sa plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky uznáša nadpoloviènou väèšinou

všetkých sudcov. Keïže sa pri hlasovaní o predloženom návrhu vo veci súladu èl. I,

zákona è. s nedosiahla

nadpolovièná väèšina hlasov všetkých sudcov, ústavný súd pod¾a citovaného

ustanovenia návrh zamietol.

Namietaný nesúlad èl. I § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3

zákona è. s èl. 31

V ïalšej èasti svojho návrhu navrhovate¾ uviedol, že: „pod¾a § 14 ods. 2

zákona è. v prípade, ak miestna volebná komisia nemá stanovený poèet

èlenov, vymenuje zostávajúcich èlenov komisie prednosta okresného úradu.

Identickou právomocou disponuje, v zmysle zákona è. ,

prednosta krajského úradu vo vzahu k mestskej volebnej komisii. Keïže prednosta

okresného, resp. krajského úradu, je predstavite¾om štátnej správy, menovaný

vládou Slovenskej republiky, je táto úprava zásahom do slobodnej súaže politických

síl. Pod¾a doterajšej úpravy vykonávali túto èinnos starostovia obcí (primátori

miest), ktorí sú volení priamo obèanmi, a preto sú vo svojom rozhodovaní nezávislí.

Prednosta miestneho úradu štátnej správy však nie je nezávislým a môže by z

akýchko¾vek dôvodov, alebo aj bez dôvodu, odvolaný vládou SR.

Z uvedeného dôvodu je a zákona è. v

rozpore s èl. 31 , ktorý garantuje slobodnú súaž politických síl.“.

Napadnuté ustanovenia zákona è. nie sú, ako už bolo

konštatované, pod¾a navrhovate¾a v súlade s èl. 31 . Vychádzajúc z textu

tohto ústavnoprávneho ustanovenia, ústavný súd preto analyzoval, èi uvedené

ustanovenia zákona è. , ako aj ich používanie a výklad umožòujú a

ochraòujú slobodnú súaž politických síl v Slovenskej republike alebo èi takáto

právna úprava môže pôsobi opaène, t. j. zabraòova, obmedzova alebo neochraòova

slobodnú súaž. Inak povedané, èi svojou podstatou nepôsobí voèi niektorým

skupinám politických síl diskriminaène, v danom prípade pri kreovaní volebných

komisií vymenovaných v a v zákona è.

Gramatickým a logickým výkladom oboch napadnutých ustanovení (a v

širšom kontexte aj ïalších ustanovení citovaného zákona) možno, pod¾a právneho

názoru ústavného súdu, dospie k zisteniu, že tak v prípade miestnej volebnej komisie

(§ 14), ako aj v prípade mestských volebných komisií v Bratislave a v Košiciach (§

14a) každá politická strana, ktorá podáva kandidátne listiny do obecného (mestského)

zastupite¾stva, deleguje najneskôr 55 dní predo dòom volieb bez akéhoko¾vek

diskriminaèného obmedzenia jedného èlena a jedného náhradníka do uvedených

volebných komisií. Namietanými ustanoveniami zákona è. ,

vymedzená právomoc prednostu okresného, resp. krajského úradu doplni (vymenova)

zostávajúcich èlenov uvedených volebných komisií sa môže subsidiárne realizova iba

v prípade, ak príslušné kandidujúce politické strany svojím vlastným prièinením

nevyužijú delegaèné oprávnenie priznané im zákonom. Práve ono je prejavom

(formou) slobodnej súaže politických síl spoloènosti, v danom prípade politických

strán kandidujúcich do obecného (mestského) zastupite¾stva. Skutoènos, že pod¾a

a zákona è. môže prednosta okresného alebo

krajského úradu dodatoène vymenova zostávajúcich èlenov miestnych (mestských)

volebných komisií (k tomu môže dôjs vtedy, ak kandidujúce politické strany možnos

danú im v § 14 ods. 1 zákona), nie je dôvodom na vyslovenie nesúladu napadnutých

ustanovení zákona è. s èl. 31 .

Namietaný nesúlad èl. I a zákona è.

s èl. 142 ods. 1

Navrhovate¾ v ïalšom namietal, že v rozpore s èl. 142 ods. 1 sa ocitli

ustanovenia a zákona è. Na odôvodnenie tejto

èasti návrhu uviedol: „pod¾a a zákona è. môže

proti rozhodnutiu miestnej volebnej komisie o zaregistrovaní alebo nezaregistrovaní

kandidáta poda každá kandidujúca politická strana alebo nezávislí kandidáti návrh na

súd na vydanie rozhodnutia o zrušení registrácie kandidáta alebo návrh na vydanie

rozhodnutia o zaregistrovaní kandidáta. Procesný postup na súde vo veciach

registrácie kandidátnych listín upravila ako samostatný typ konania v § 200ga

nepriama novelizácia Obèianskeho súdneho poriadku (zákon è. v znení

neskorších predpisov, ïalej len „OSP“), vykonaná zákonom è.

Pod¾a èl. 142 ods. 1 všeobecné súdy majú právomoc rozhodova v

obèianskoprávnych a trestnoprávnych veciach a preskúmava zákonnos rozhodnutí

správnych orgánov. Miestnu volebnú komisiu však nie je možné kvalifikova ako

správny orgán. Správne orgány sú ústredné a miestne orgány štátnej správy. Teória

správneho práva nedáva jednoznaènú odpoveï, èi pod pojem „správny orgán“ možno

zahrnú aj orgán verejnej správy, t. j. orgán územnej alebo záujmovej samosprávy.

Správne orgány však per definitionen sú iba orgány, ktoré participujú na výkone

verejnej správy. Verejná správa je vykonávaním zákonov (alebo inou èinnosou vo

verejnom záujme) osobami, ktoré nie sú nezávislé. Volebné komisie sú síce subjektmi

verejného práva, avšak nedisponujú žiadnou právomocou v oblasti verejnej správy.

Sú spoloèensko-politickými orgánmi sui generis.“.

Preto pod¾a navrhovate¾a „priznanie právomoci všeobecnému súdnictvu

rozhodova o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu miestnej volebnej komisie je z

uvedených dôvodov v zjavnom rozpore s èl. 142 ods. 1 . Zákonodarca nemôže

priznáva ústavným orgánom ïalšie zákonné právomoci, ktoré nemajú oporu v texte

. Výnimkou sú iba ústavné blankety, ktoré splnomocòujú zákonodarcu upravi

ïalšie zákonné právomoci urèitého štátneho orgánu.“. V odôvodnení návrhu

navrhovate¾ však neuviedol komu by sa mala zveri právomoc rozhodova vo veciach

upravených v napadnutých ustanoveniach zákona è.

Odporca v stanovisku k návrhu týkajúcom sa uvedenej problematiky

argumentoval takto: „èl. 142 ods. 1 nie je možné vysvet¾ova tak zúžene, ako

je to uvedené v návrhu skupiny poslancov. Toto ustanovenie je pod¾a neho potrebné

„chápa“ aj v súlade s § 7 Obèianskeho súdneho poriadku. Z neho odvodil právomoc

všeobecného súdnictva rozhodova vo veciach o zrušení registrácie kandidáta alebo o

zaregistrovaní kandidáta.“.

Súdy v obèianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú veci, ktoré

vyplývajú z obèianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako aj z

obchodných vzahov (vrátane podnikate¾ských a hospodárskych vzahov), pokia¾ ich

pod¾a zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1).

Rozhodujú aj o ïalších veciach za predpokladu, že to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 2

Obèianskeho súdneho poriadku). Ústavný súd sa nestotožnil s názorom odporcu,

pretože ústavnú právomoc všeobecného súdnictva nemožno vysvet¾ova na základe

ustanovení zákona. Zákonom možno špecifikova len takú právomoc všeobecných

súdov, ktorou sa neprekroèí rámec . Pre hodnotenie ústavnosti týkajúcej sa

všeobecných súdov u ich pôsobnosti urèenej èl. I § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è.

nie je právne významné, èi je táto pôsobnos v súlade s

Obèianskeho súdneho poriadku.

Preskúmanie rozhodnutí miestnej volebnej komisie všeobecným súdom môže

by v súlade s èl. 142 ods. 1 iba za predpokladu, že sa ním realizuje právomoc

všeobecného súdnictva preskúma rozhodnutia správnych orgánov.

Pod¾a èl. 142 ods. 1 súdy preskúmavajú zákonnos rozhodnutí

správnych orgánov. Pojem „rozhodnutie orgánu verejnej správy“ uvedený v èl. 46

ods. 2 ústavný súd hodnotil ako rovnocenný s termínom „rozhodnutia správnych

orgánov“, ktorý sa nachádza v èl. 142 ods. 1 . V právnom poriadku Slovenskej

republiky toto synonymum použil aj zákonodarca, keï napr. v § 244 ods. 2

Obèianskeho súdneho poriadku ustanovil: „V správnom súdnictve preskúmavajú

súdy zákonnos rozhodnutí orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako

aj orgánov záujmovej samosprávy a ïalších právnických osôb, pokia¾ im zákon

zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb v oblasti verejnej

správy (ïalej len „rozhodnutie správneho orgánu“)“.

Pojem verejnej správy je termínom, ktorý sa do právnej teórie i praxe

zaviedol v 90. rokoch namiesto pojmu „štátna správa“. Vyjadruje sa ním zmenená

skutoènos, pod¾a ktorej správu verejných vecí môžu vykonáva aj neštátne subjekty.

Pojem verejnej správy sa odvodil od pojmu správy ako vedomej èinnosti slúžiacej na

dosiahnutie urèitého cie¾a (úèelu). Pod¾a toho, èi ide o èinnos sledujúcu súkromné

alebo verejné ciele, sa rozlišuje medzi správou súkromnou a verejnou. Verejnú správu

charakterizuje to, že sa vykonáva vo verejnom záujme. Pojem verejná správa

oznaèuje buï èinnos alebo inštitúcie, ktoré správu vykonávajú. Volebné komisie sú

inštitúciami verejnej správy za predpokladu, že èinnos, ktorú vykonávajú, je správnou

èinnosou vykonávanou vo verejnom záujme. Právna úprava upravujúca vo¾by do

orgánov samosprávy obcí vytvorila volebné komisie s právomocami, ktorých

uplatnenie je vo verejnom záujme.

Verejný záujem treba vymedzova pod¾a okolností prípadu. V okolnostiach

prípadu, ktorý je predmetom konania pred ústavným súdom, je právne významné

rozhodnutie o tom, èi pri príprave a zabezpeèovaní volieb je vo verejnom záujme

vytvori orgán verejnej moci, a èi takým orgánom je miestna volebná komisia.

Navrhovate¾ namietol, že volebné komisie sú spoloèensko-politickými

orgánmi sui generis, nedisponujú právomocou v oblasti verejnej správy. Nako¾ko

miestnu volebnú komisiu nemožno kvalifikova ako správny orgán, zákonodarca

pod¾a názoru navrhovate¾a rozšíril právomoc všeobecného súdu nad rámec jeho

právomoci, keï mu zveril konanie o návrhoch proti rozhodnutiam miestnej volebnej

komisie.

Odporca oznaèil miestnu volebnú komisiu za subjekt verejného práva sui

generis. Jej rozhodnutia v súvislosti s uplatnením pasívneho volebného práva sú

pod¾a jeho názoru preskúmate¾né súdom bez rozporu s èl. 142 ods. 1 .

Pod¾a právneho názoru ústavného súdu orgánom verejnej správy môže by iba

taký orgán, ktorý má právomoc vo veciach správy verejných vecí. Zákon è. 233/1998

Z. z. urèil miestnej volebnej komisii urèitú rozhodovaciu právomoc. Napríklad pod¾a

§ 14 ods. 4 písm. a) citovaného zákona rozhoduje o registrácii alebo neregistrácii

kandidátov. Zákonom ustanovenú právomoc miestna volebná komisia nemôže

vykonáva pri správe súkromných vecí. Uplatnenie volebného práva vo vo¾bách je

spôsobom realizácie základného práva obèana, ktoré sa ako politické právo zaruèuje

. Toto právo sa uplatòuje vo vzahu medzi obèanom a štátom, ktorý patrí k

najvýznamnejším verejnoprávnym vzahom.

Miestna volebná komisia nie je orgánom štátnej správy, ale je orgánom

verejnej správy. Ustanovením èl. 142 ods. 1 sa súdom zveruje právomoc

preskúma zákonnos rozhodnutí správnych orgánov. Prostredníctvom tejto formulácie

neurèuje iba právomoc súdov preskúmava rozhodnutia štátnej správy, ale aj

ïalších orgánov verejnej správy. Ustanovenia § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è.

v súlade s èl. 142 ods. 1 urèili, že rozhodnutia miestnej

volebnej komisie ako orgánu verejnej správy je príslušný preskúma všeobecný súd.

Pri rozhodovaní o namietanom nesúlade citovaných ustanovení s èl. 142 ods. 1

ústavný súd bral do úvahy aj skutoènos, že rozhodovanie o návrhu na vydanie

rozhodnutia o zrušení registrácie kandidáta alebo na vydanie rozhodnutia o

zaregistrovaní kandidáta súdom je zákonom garantovaný spôsob ochrany základného

práva kandidáta na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

súdom, ktoré nesmie by vylúèené z právomoci súdu, keï sa rozhodnutie týka

základných práv a slobôd (èl. 46 ods. 2 ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovate¾a na

vyslovenie nesúladu èl. I a zákona è. s èl. 142

ods. 1 .

Ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví právny názor, že medzi právnymi

predpismi uvedenými v èl. 125 je nesúlad, strácajú príslušné ustanovenia

úèinnos. Orgány, ktoré tieto predpisy vydali, sú do šiestich mesiacov od vyhlásenia

rozhodnutia ústavného súdu povinné ich uvies do súladu s , ústavnými

zákonmi. Ak tak neurobia, také predpisy, ich èasti alebo ustanovenia po šiestich

mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

strácajú platnos.

P o u è e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 15. októbra 1998