Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 214 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (221)PL. ÚS 19/98
PDF · 401.81 KB
No categories available
PL. ÚS 19/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky, v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana
Èièa a zo sudcov JUDr. Júliusa Èernáka, JUDr. Anny Danielèákovej, JUDr.
¼ubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Kluèku, JUDr. Viery Mrázovej,
JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 14. októbra
1998 prerokoval návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
pod¾a listiny navrhovate¾ov zastúpenej Ing. JUDr. Ivanom Šimkom, poslancom
Národnej rady Slovenskej republiky, proti Národnej rade Slovenskej republiky,
zastúpenej JUDr. Petrom Kuklišom, riadite¾om legislatívno-právneho odboru
Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, o vyslovenie nesúladu èl. I bodu 5.,
t. j. § 9 ods. 4, 5 a 6; bodu 11., t.j. § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3; § 16 ods. 3 písm. b) vety
za bodkoèiarkou, odseku 4 vety za bodkoèiarkou, odseku 5 vety za bodkoèiarkou,
odseku 8, § 17 ods. 4, § 18 ods. 2; bodu 13., t. j. § 20 ods. 3 štvrtej vety; bodu 14., t. j.
§ 21 ods. 4; bodu 15., t. j. § 22 ods. 2; bodu 20., t. j. § 30 ods. 2 a 3; bodu 22., t. j. §
31 ods. 4 šiestej vety; bodu 29., t. j. § 38 ods. 2; bodu 30., t. j. § 39 ods. 2 písm. e)
vety za èiarkou; bodu 36., t. j. § 43 ods. 2 písm. f) vety za bodkoèiarkou; bodu 37., t.
j. § 43 ods 2 písm. g) vety za bodkoèiarkou; bodu 40., t. j. § 44 ods. 4; bodu 42., t. j.
§ 46 ods. 3 písm. e); bodu 45., t. j. § 47 ods. 3 písm. d) a bodu 48., t. j. § 51 ods. 1
prvej vety v èasti za bodkoèiarkou zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb.
o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení
zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è.
346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov a èl. IV bodu 2., t. j. § 200ga ods. 2 zákona è.
99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a v znení
zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è.
346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov s èl. 1, èl. 12 ods. 2 a 3, èl. 26 ods. 1 a 4, èl.
30 ods. 1 a 4, èl. 31, èl. 33, èl. 48 ods. 2 a s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a 15. októbra 1998 takto
r o z h o d o l :
1. Ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou,
odseku 4 vety za bodkoèiarkou, odseku 5 vety za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20
ods. 3 štvrtej vety; § 31 ods. 4 šiestej vety; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) vety za
èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) vety za bodkoèiarkou, písmena g) vety za bodkoèiarkou;
§ 44 ods. 4; § 46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvej vety v èasti
za bodkoèiarkou zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do
orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998
Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o
vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov n i e s ú v súlade s èl. 30 ods. 4 a èl. 31 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Ustanovenia § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady è.
346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a
v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej
národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov n i e s ú v súlade
s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Ustanovenie § 30 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o
vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení zákona
è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è.
346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov n i e j e v súlade s èl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
4. Ustanovenie § 200ga ods. 2 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa
mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do
orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov n i e j e v súlade s èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
5. Návrh navrhovate¾ov o súlade ustanovenia § 30 ods. 3 zákona Slovenskej
národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení
neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa
zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy
obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s èl. 26
ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky sa z a m i e t a .
6. Vo zvyšnej èasti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ïalej len „ústavný súd“) bol 7. augusta
1998 doruèený návrh skupiny 38 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
zastúpených JUDr. Ing. Ivanom Šimkom, poslancom (ïalej len „navrhovate¾“), na
zaèatie konania o súlade právnych predpisov pod¾a èl. 125 písm. a) a èl. 130 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a pod¾a § 37 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky è. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady
Slovenskej republiky è. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa tento zákon (ïalej
len „zákon è. 38/1993 Z. z.“).
Navrhovate¾ navrhol zaèa konanie o nesúlade:
1. Ustanovení § 9 ods. 4, 5, 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou, ods. 4 veta
za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; §
31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) veta za èiarkou; § 43 ods. 2
písm. f) veta za bodkoèiarkou, písm. g) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3
písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou
zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl. 12 ods. 2 a 3, èl. 30 ods. 1
a 4, èl. 31 a èl. 33 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ustanovení § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších
predpisov s èl. 31 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Ustanovení § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších
predpisov s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Ustanovení § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších
predpisov a ustanovenie § 200ga Obèianskeho súdneho poriadku (zákon è. 99/1963
Zb. v znení neskorších predpisov) s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
5. Ustanovenia § 30 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl.
1 Ústavy Slovenskej republiky.
6. Ustanovenia § 30 ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl.
26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.
7. Ustanovenia § 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku (zákon è. 99/1963 Zb.
v znení neskorších predpisov) s èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 18. augusta 1998 rozhodol pod¾a § 25
ods. 2 a 3 zákona è. 38/1993 Z. z. o prijatí návrhu na ïalšie konanie. Listom z toho
istého dòa predseda ústavného súdu požiadal predsedu Národnej rady Slovenskej
republiky o stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu skupiny
poslancov v lehote do 15 dní odo dòa doruèenia výzvy.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky predložil 17. septembra 1998
stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky (ïalej len „národná rada“), v ktorom
sa uvádza:
„K èasti I:
Návrh pomerného zastúpenia príslušníkov národnostných menšín v obecných
(mestských) zastupite¾stvách premietnutý v § 9 ods. 4 a 5 zákona sleduje cie¾
zabezpeèi právo príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín zúèastòova
sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín tak, ako je
to ustanovené v èl. 34 ods. 2 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky.
K èasti II:
Pod¾a èl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky podmienky výkonu
volebného práva ustanoví zákon. V rámci tejto úpravy sa ustanovuje aj kreácia
volebných orgánov a to tak, že zákon zveruje vytvorenie komisií kandidujúcim
politickým stranám, politickým hnutiam, resp. koalíciám. V prípade, že tieto
subjekty svoju možnos nevyužijú, je potrebné ustanovi spôsob iba náhradnej kreácie
volebných komisií. Vzh¾adom na to, že organizaèno-technické zabezpeèenie volieb
je vecou štátnej správy, nepovažujeme napadnuté ustanovenie volebného zákona za
rozporné s èlánkom 31 Ústavy Slovenskej republiky.
K èasti III:
Ustanovenie podmienky jednoroèného trvalého pobytu na uplatnenie
pasívneho volebného práva vo vo¾bách do orgánov samosprávy obcí platí tak, ako aj
v prípade obmedzenia vekom, pre všetkých obèanov Slovenskej republiky, a preto
ním nie je porušený èl. 30 ods. 4 ústavy.
Zmyslom podmienky jednoroèného trvalého pobytu pri uplatnení pasívneho
volebného práva je, aby kandidát na zástupcu obyvate¾ov obce alebo mesta v
orgánoch miestnej samosprávy bol znalý problematiky obce alebo mesta, kde
kandiduje.
Vzh¾adom na to je obmedzenie pasívneho volebného práva jednoroèným
trvalým pobytom v súlade s èl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
K èasti IV:
Pod¾a nášho názoru nie je možné vysvet¾ova èl. 142 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky tak zúžene, ako je to uvedené v návrhu skupiny poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky, ale jeho znenie je potrebné chápa aj v súlade s §
7 Obèianskeho súdneho poriadku. Pod¾a § 7 ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku
iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v obèianskom súdnom konaní, ak to
ustanovuje zákon. Tak tomu je aj v prípade konania súdu vo veci registrácie
kandidátnych listín politických strán, politických hnutí, koalícií politických strán a
politických hnutí a nezávislých kandidátov miestnou volebnou komisiou.
Miestna volebná komisia ako subjekt verejného práva sui generis rozhoduje
o pasívnom volebnom práve, t. j. o práve by volený do orgánov samosprávy obcí.
Vzh¾adom na to, ako aj na vyššie uvedené znenie § 7 ods. 2 Obèianskeho súdneho
poriadku považujeme za správne, že rozhodnutia miestnej volebnej komisie v
súvislosti s uplatnením pasívneho volebného práva sú preskúmate¾né súdom a nejde
o rozpor s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V podstate ide o obdobný
prípad, ako pri preskúmavaní rozhodnutí súvisiacich s uplatnením aktívneho
volebného práva (§ 7 volebného zákona a § 200g Obèianskeho súdneho poriadku).
Navyše akceptovaním názoru prezentovaného v podnete, ktorý reštriktívne
interpretuje èl. 142 ods. 1 ústavy, by mohlo dôjs k spochybneniu niektorých ïalších
právomocí súdov, napr. pri preskúmavaní rozhodnutí orgánov záujmovej samosprávy
(profesné komory).
V súvislosti so znením § 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku je
potrebné rozumie politickou stranou politickú stranu alebo politické hnutie alebo
nezávislého kandidáta, ktorých sa rozhodnutie dotýka, a v prípade, že návrh podá iná
politická strana, politické hnutie alebo nezávislý kandidát, aj túto politickú stranu,
politické hnutie, resp. nezávislého kandidáta. Dikcia tohto ustanovenia je v súlade
s legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov (uverejnené pod è. 19/1997 Z. z.);
použitie jednotného èísla neznamená obmedzenie poètu oprávnených úèastníkov.
K èasti V:
Rozpor s èl. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je možné vyvodi iba z toho, že
výklad niektorého ustanovenia zákona je problematický.
K èasti VI:
Pod¾a èl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky volebné právo je všeobecné,
rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného
práva ustanoví zákon. Pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy obèania majú za rovnakých
podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Toto právo platí aj pre
obèanov, ktorí sú kandidátmi politických subjektov a sú uvedení na ich kandidátnych
listinách alebo sú nezávislými kandidátmi. Vytvorenie rovnakých podmienok platí
pre týchto kandidátov aj v možnosti prezentácie svojho programu volièom
prostredníctvom volebných plagátov.
Vzh¾adom na to právna úprava, ktorá upravuje podmienky výkonu volebného
práva, musí èo najoptimálnejšie a pri plnom rešpektovaní rovnosti zabezpeèi možnos
politických strán, politických hnutí, ako aj nezávislých kandidátov verejne sa
prezentova a to za rovnakých podmienok. Z týchto dôvodov napadnuté ustanovenie
upravilo v súlade s èl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu v rozsahu nevyhnutnom na
ochranu vyššie uvedených práv obèanov pri vedení kampane prostredníctvom
volebných plagátov.
Poznamenávame, že navrhovate¾ nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky
odôvodòuje èl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý upravuje vlastnícke práva.“
Listom z 28. augusta 1998 požiadal ústavný súd Združenie miest a obcí
Slovenska (ïalej len „ZMOS“)o vypracovanie stanoviska k návrhu skupiny
poslancov. V predloženom stanovisku z 11. septembra 1998 ZMOS okrem iného
uviedlo:
„Združenie miest a obcí Slovenska (ïalej len ZMOS) predložený návrh skupiny
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu oznaèených
ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon SNR è.
346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a
o doplnení niektorých zákonov s oznaèenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej
republiky považuje za opodstatnený, právne a vecne náležite odôvodnený.
K èlánku I.
Súhlasíme s argumentáciou predloženého poslaneckého návrhu o nesúlade
ustanovenia § 9 odst. 4, 5, 6 a nadväzných ustanovení zákona è. 346/1990 Zb. v znení
zákona è. 233/1998 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky.
Zavedenie volebného systému na národnostnom a etnickom princípe nie je aj
pod¾a ZMOS v súlade s èlánkom 12 ods. 2, s èlánkom 30 ods. 4 a s èlánkom 31
V èlánku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sú základné práva a slobody
založené na všeobecnej rovnosti, okrem iného, bez oh¾adu na príslušnos k národnosti
alebo k etnickej skupine. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzova,
zvýhodòova alebo znevýhodòova.
ZMOS nemá námietky, aby sa v budúcnosti doriešil spôsob zastúpenia
národnostných menšín v národnostne zmiešaných obciach a mestách v orgánoch
samosprávy tak, aby rešpektoval Ústavu SR.
K èlánku II:
ZMOS vo svojich pripomienkach k návrhu predmetného zákona namietalo
proti tomu, aby bola prijatá formulácia § 14 ods. 2, že v prípade, ak miestna volebná
komisia nemá stanovený poèet èlenov, vymenuje zostávajúcich èlenov komisie
prednosta okresného úradu. Odporúèali sme, aby aj naïalej vykonávali túto èinnos
starostovia obcí a primátori miest, ktorí sú vo svojom rozhodovaní nezávislejší ako
prednostovia okresných úradov, pretože sú volení obèanmi.
K èlánku III.
Ustanovenie § 16 ods. 8, ktoré zakotvuje ako ïalšiu podmienku pasívneho
volebného práva pre vo¾bu poslanca obecného zastupite¾stva trvalý pobyt
kandidáta v príslušnej obci v trvaní najmenej jedného roka, bolo do novely zákona
zapracované na základe odporúèania orgánov ZMOS. Pri tomto sme vychádzali z
potreby, aby do obecných zastupite¾stiev boli volení kandidáti, ktorých obèania
lepšie poznajú a u ktorých je väèší predpoklad poznania miestnych pomerov a
riešenia potrieb obyvate¾ov príslušnej obce.
K èlánku IV.
Stotožòujeme sa s argumentáciou návrhu skupiny poslancov k § 17 ods. 4 a §
22 ods. 2 zákona 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. ZMOS vo svojich
pripomienkach k návrhu zákona tiež zastával stanovisko, aby nebola táto
kompetencia prenesená z miestnych volebných komisií na súd. Vychádzali sme
pritom z toho, že doterajšia právna úprava bola vyhovujúca a operatívnejšia.
K èlánku V.
K ustanoveniu § 30 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších
predpisov ZMOS nemalo zásadné pripomienky. Zastávame stanovisko, že týmto
ustanovením nie je obmedzený na miestnej úrovni kandidujúcim politickým
stranám a nezávislým kandidátom prístup k miestnym oznamovacím prostriedkom
poèas volebnej kampane.
K èlánku VI.
ZMOS v procese prerokúvania novely zákona nemalo výhrady k ustanoveniu
§ 30 ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré zakotvuje
povinnos obcí vyhradi plochu na vylepovanie predvolebných plagátov pre všetky
kandidujúce politické strany a politické hnutia, ako aj pre nezávislých kandidátov, a
to na princípe rovnosti.
Poznamenávame, že ZMOS na nesúlad niektorých ustanovení tohoto zákona
s Ústavou SR poukazovalo už v priebehu jeho prerokúvania v Národnej rade SR
formou výziev na poslancov, èlenov vlády SR a tiež stanoviskami svojich zástupcov
na rokovaniach výborov Národnej rady SR s tým, aby nebol Národnou radou
prerokúvaný a schválený. Aj napriek tomu Národná rada SR väèšinou hlasov
prítomných poslancov navrhovaný zákon schválila.“
Na základe § 39 zákona è. 38/1993 Z. z. predseda ústavného súdu 28. augusta
1998 vyžiadal od predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vypracovanie
stanoviska k návrhu skupiny poslancov. Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sa do termínu ústneho pojednávania k listu predsedu ústavného súdu
nevyjadril.
Obaja úèastníci konania o nesúlade niektorých ustanovení zákona o vo¾bách
do orgánov samosprávy obcí vyhlásili, že trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Verejné pojednávanie pléna ústavného súdu sa uskutoènilo 14. októbra 1998.
Navrhovate¾a na òom zastupoval JUDr. Ing. Ivan Šimko, poslanec Národnej rady
Slovenskej republiky, a Národnú radu Slovenskej republiky JUDr. Peter Kukliš,
riadite¾ legislatívno-právneho odboru Kancelárie Národnej rady Slovenskej
republiky. Zástupcovia oboch strán na ústnom pojednávaní úvodom vyhlásili, že
zotrvávajú na svojich stanoviskách obsiahnutých v písomných materiáloch a v
priebehu ústneho pojednávania tieto viackrát potvrdili a spresnili, avšak bez toho, že
by ich zásadným spôsobom menili, prípadne doplnili.
V prvej èasti odôvodnenia (I.) svojho nálezu ústavný súd uviedol podstatné
èasti návrhu skupiny poslancov, ako aj písomné stanoviská Národnej rady Slovenskej
republiky a Združenia miest a obcí Slovenska k tým ustanoveniam zákona o vo¾bách
do orgánov samosprávy obcí, ktorých nesúlad s ústavou navrhovate¾ namietal. V
druhej èasti odôvodnenia (II.) ústavný súd uvádza podstatné argumenty
navrhovate¾a odôvodòujúce nesúlad jednotlivých ustanovení citovaného zákona s
ústavou, s právnym názorom ústavného súdu a dôvodmi, pre ktoré ústavný súd
konštatoval nesúlad niektorých ustanovení posudzovaného zákona s Ústavou
Slovenskej republiky a rovnako dôvody, pre ktoré návrh zamietol a v èasti návrhu
nevyhovel.
II.
Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za
bodkoèiarkou, ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods.
2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e)
veta za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3
písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou
zákona SNR è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení
neskorších predpisov s èl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
Navrhovate¾ namietal, že ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 a spolu ïalšie (I. èas
petitu návrhu) nie sú v súlade s èl. 12 ods. 2 ústavy. V spojitosti s tým uviedol:
„Èlánok 12 ods. 2 ústavy zakotvuje všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré sa vzahuje na
všetky osoby a dotýka sa všetkých základných práv a slobôd. Okrem iného zakazuje
akúko¾vek diskrimináciu založenú na príslušnosti k národnosti alebo etnickej
skupine. Pod¾a druhej vety cit. ústavného èlánku nemožno nikoho inter alia z
dôvodu príslušnosti k urèitej národnosti „poškodzova, zvýhodòova alebo
znevýhodòova“. Osobitné ustanovenie o rovnosti obsahuje èl. 30 ods. 4 ústavy,
pod¾a ktorého majú všetci obèania za rovnakých podmienok prístup k voleným a
iným verejným funkciám. Rovnaké podmienky znamenajú, že právnym predpisom
akejko¾vek právnej sily nie je možné preferova alebo diskriminova niektoré skupiny
obèanov pred inými skupinami, pokia¾ ide o prístup k verejným funkciám. H¾adiská
obsiahnuté v ustanovení èl. 12 ods. 2 ústavy, a teda ani príslušnos k urèitej
národnosti, nesmú by kritériom pre kvalifikáciu alebo diskvalifikáciu pre prístup k
týmto funkciám.“.
Ústavný súd pri posudzovaní uvedených ustanovení zákona vychádzal z èl. 12
ods. 2 ústavy, ktorý má povahu generálnej ústavnoprávnej normy (tým zároveò aj
garancie), ktorá je predpokladom realizácie jednotlivých základných práv
upravených v ústave. Vo vzahu k rovnosti vo volebnom práve (ktorá bola podstatou
námietky navrhovate¾a v tejto èasti návrhu) má však prednos úprava obsiahnutá v
èl. 30 ods. 4 ústavy, ktorá má povahu špeciálnej normy. Ústavný súd vychádzajúc z
pravidla, že vo vzájomnom vzahu všeobecnej právnej normy a špeciálnej právnej
normy má prednos špeciálna právna norma (lex specialis derogat generali), zastáva
právny názor, že napadnuté ustanovenia zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu
návrhu) nemôžu by v nesúlade s èl. 12 ods. 2 ústavy, a preto v tejto èasti návrhu
navrhovate¾a nevyhovel.
Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za
bodkoèiarkou, ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods.
2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e)
veta za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3
písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou
zákona SNR è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení
neskorších predpisov s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
Pod¾a navrhovate¾a ustanovenie § 9 ods. 4 zákona è. 346/1990 Zb. o
vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ïalej len „zákon
è. 233/1998 Z. z.“) zaviedlo osobitný spôsob vo¾by poslancov obecných
zastupite¾stiev v obciach, v ktorých tvoria obyvate¾stvo príslušníci národnostných
menšín a etnických skupín. V týchto obciach sa poèet poslancov rozdelí
proporcionálne tak, aby toto rozdelenie zodpovedalo pomeru Slovákov a jednotlivých
národnostných menšín a etnických skupín v obci. Pod¾a § 9 ods. 5 zákona è.
233/1998 Z. z. sa tento spôsob vo¾by aplikuje v obciach, kde príslušníci
národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny tvoria pod¾a výsledkov ostatného
sèítania ¾udu od 5 % do 95 % z celkového poètu obyvate¾ov obce. V zmysle § 9
ods. 6 sa uvedený spôsob vo¾by aplikuje aj na obce, v ktorých menšinu obyvate¾ov
tvoria Slováci. Citované zákonné normy teda zaviedli do právneho poriadku - v
rámci volieb komunálnych poslancov - systém kvót, ktoré sú založené na príslušnosti
k národnostnej menšine alebo etnickej skupine.
V nadväznosti na ustanovenia § 9 ods. 4, 5, 6 zákona è. 346/1990 Zb. sa k
danej problematike vzahujú aj ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou,
ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3
veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) veta za èiarkou; §
43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou, písm. g) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; §
46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za
bodkoèiarkou zákona è. 346/1990 Zb.
Navrhovate¾ v spojitosti s tým ïalej uviedol, že funkcia poslanca obecného
zastupite¾stva je verejnou funkciou, na ktorú sa vzahuje èl. 30 ods. 4 ústavy.
Garancia rovnakého prístupu k verejným funkciám je nezluèite¾ná s fixným
systémom kvót, ktorý zavedením numerus clausus pre poslancov obecného
zastupite¾stva urèitej národnosti obmedzuje rozsah prístupu kandidátov tejto
národnosti k verejným funkciám. Kandidát urèitej národnosti (a je právne irelevantné
èi slovenskej, alebo menšinovej) totiž v obciach definovaných v § 9 ods. 5 zákona è.
346/1990 Zb. nebude ma prístup ku všetkým mandátom poslancov obecného
zastupite¾stva, ale iba k zlomku, ktorý zodpovedá pomeru „jeho“ národnosti na
celkovom poète obyvate¾ov obce. V prípade, ak napr. za slovenskú národnos by
malo by zvolených 10 poslancov a kandidova bude 20 kandidátov a za maïarskú
národnos by malo by zvolených 8 poslancov, avšak kandidova bude 9, je zrejmé, že
kandidáti slovenskej národnosti majú výrazne nižšiu percentuálnu šancu na zvolenie.
Inými slovami, ako jednotlivci nemajú k funkcii poslanca obecného zastupite¾stva
prístup za rovnakých podmienok. Kandidát, ktorý nemá maïarskú národnos, sa totiž
nemôže uchádza o poslanecký mandát vyhradený exkluzívne tejto národnostnej
menšine vice versa.
Ústava Slovenskej republiky (v zásadnej zhode aj s obsahom Listiny
základných práv a slobôd) v èlánku 12 ods. 1 deklaruje, že ¾udia sú slobodní a rovní
v dôstojnosti i v právach, že základné práva a slobody sú neodòate¾né,
nescudzite¾né, nepremlèate¾né a nezrušite¾né a že sa zaruèujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez oh¾adu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, èi iné zmýš¾anie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnos
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ústava ïalej upravuje, že nikoho nemožno z vyššie uvedených dôvodov
poškodzova, zvýhodòova alebo znevýhodòova.
Pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy obèania majú za rovnakých podmienok prístup k
voleným a iným verejným funkciám. Ústavný súd už predtým v inej veci vyslovil:
„V rozsahu prístupu k voleným funkciám sa týmto ustanovením (èl. 30 ods. 4) ústavy
zaruèuje pasívne volebné právo, možnos by zvolený za zástupcu iných obèanov a v
ich mene vykonáva moc, ktorá pod¾a èl. 2 ods. 1 ústavy pochádza od nich“ (II. ÚS
48/97 zo 7. januára 1998). Z uvedeného konštatovania vyplýva záver, že právnym
predpisom akejko¾vek právnej sily, ale ani aplikaènou praxou orgánov verejnej
správy nemožno zvýhodòova, resp. znevýhodòova niektoré skupiny obèanov oproti
iným skupinám obèanov v možnostiach ich prístupu k voleným a iným verejným
funkciám z dôvodu rasy, jazyka, viery a náboženstva, politického a iného verejného
zmýš¾ania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo
etnickej menšine, k majetku a postaveniu a pod. Kritériá vyplývajúce z
ústavnoprávneho ustanovenia èl. 30 ods. 4 ústavy, ktoré má univerzálny charakter
(preto nemôže by ani zákonom obmedzené), sú prekážkou vytvárania akýchko¾vek
zvýhodnení, resp. obmedzení v prístupe k voleným a iným verejným funkciám.
Pri posudzovaní obsahu ustanovení novoformulovaného § 9 zákona è.
233/1998 Z. z. nemožno však nevidie, že ústavne deklarovaný princíp rovnosti
obèanov (v tomto prípade volièov i kandidátov na poslanecké funkcie v obecných
zastupite¾stvách) bol prelomený rozde¾ovaním poètu poslaneckých miest, ktoré sa
majú vo¾bou v jednomandátových volebných obvodoch obsadi pod¾a pomeru
Slovákov a jednotlivých národnostných menšín alebo etnických skupín v obci na
základe výsledkov ostatného sèítania ¾udu, domov a bytov.
Rovnos volebného práva sa všeobecne chápe nielen ako požiadavka, aby
každý obèan mal pri výkone volebného práva rovnaké postavenie, ale tiež ako
požiadavka, aby každému obèanovi pri rozhodovaní patril jeden hlas a tento jeho hlas
mal rovnakú váhu voèi hlasom ostatných volièov a aby sa každý obèan mohol za
rovnakých podmienok uchádza o zvolenie a aby mal rovnakú šancu na získanie
poslaneckého mandátu.
Rovnos volebného práva je pritom nepochybne iba jedným z mnohých výrazov
podstatne širšie ponímanej rovnosti obèanov.
Celkový mechanizmus rozde¾ovania poètu poslancov tak, aby toto rozdelenie
zodpovedalo pomeru Slovákov a jednotlivých národnostných menšín a etnických
skupín v obci pod¾a výsledkov ostatného sèítania ¾udu, domov a bytov, spôsob
podávania kandidátnych listín, spôsob hlasovania, ako aj rozde¾ovania mandátov,
pod¾a právneho názoru ústavného súdu možno hodnoti ako typický príklad
upravovania hlasov volièov odovzdaných vo vo¾bách.
Ústava Slovenskej republiky neobsahuje ustanovenie, výkladom ktorého by
bolo možné odôvodni postup umožòujúci obmedzi alebo modifikova základné práva
obèana za úèelom zlepšenia postavenia príslušníkov národnostných menšín alebo
etnických skupín. Diferenciácia („rozde¾ovanie poètu poslancov tak, aby toto
zodpovedalo pomeru Slovákov a jednotlivých národnostných menšín a etnických
skupín v obci pod¾a výsledkov ostatného sèítania ¾udu, domov a bytov“, § 9 ods. 4
zákona è. 233/1998 Z. z.) kandidátov na poslancov orgánov samosprávy obcí na
základe ich príslušnosti k urèitej národnosti nemá oporu v ústave. Inak povedané,
príslušnos k akejko¾vek národnosti nie je akceptovate¾ným dôvodom pre
vytváranie kritérií za úèelom prístupu k verejným funkciám.
O tom, že akáko¾vek forma rozde¾ovania obèanov (a to aj takého, ktorého
základom je rozde¾ovanie štátnych obèanov - kandidátov na základe národnostnej
príslušnosti) nie je zluèite¾ná s demokratickými volebnými princípmi, svedèia
mnohé teoretické práce z oblasti štátovedy a ústavného práva, ako aj viaceré
rozhodnutia európskych ústavných súdov. Tento fakt uvádzajú ako príklad
neprípustnej manipulácie volieb (napr. Pernthaler, P. Allgemeine Staatslehre und
Verfassungslehre, Springer - Verlag, Wien 1986, s. 240, Schmidt - Bleibtreu / Klein,
Kommentar zum Grundgesetz fur die Bundesrepublik Deutchland (3. vyd.),
Luchterhand 1973, Berlin, s. 426, Zbierka rozhodnutí Ústavného súdu SRN -
BVerfGE 15, 166 f., Adamovich Funk, Osterreichisches Verfassungsrecht, Springer
1985, Wien, s. 194 a nasl. a ïalšie).
Národnostné kvóty, resp. volebný k¾úè, boli súèasou volebného systému pred
rokom 1990. Pod¾a èl. 2 ústavného zákona è. 144/1968 Zb. o postavení národností v
ÈSSR boli „národnosti primerane k svojej poèetnosti zastúpené v zastupite¾ských
zboroch a v iných volebných orgánoch“. Existencia takéhoto ustanovenia v systéme
skutoène slobodných a demokratických volieb je vylúèená, pretože predpokladá
monopol navrhovania kandidátov a ich „automatické“ zvolenie. V skutoènosti jeho
existencia umožnila vytvorenie stavu, keï zvolenie kandidáta do funkcie poslanca
nebolo výsledkom volieb, ale bolo dôsledkom uplatnenia tzv. volebného k¾úèa.
Odmietnutie národnostných kvót, resp. volebného k¾úèa postaveného na
národnostnom, alebo etnickom princípe nie je motivované úsilím o negovanie
národností a etník, ale má iné reálne dôvody. V skutoènosti sú príslušníci
národnostných menšín obèanmi v politickom zmysle takí istí, ako iní obèania, prièom
pod¾a toho uplatòujú aj svoje volebné právo.
Pôsobenie zástupcov (príslušníkov) národnostných menšín, resp. etnických
skupín, v orgánoch samosprávy obcí musí vychádza zo všeobecných demokratických
princípov. Niet pochýb o tom, že politické strany, ktoré zaradia na svoje kandidátne
listiny príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín, môžu za urèitých
okolností posilni svoje volebné výsledky. Uplatòovanie práv národnostných menšín
alebo etnických skupín, ktoré sú nakoniec v právnom poriadku Slovenskej republiky
adekvátne upravené, musí vychádza zo všeobecných princípov zabezpeèujúcich
dodržiavanie právnych predpisov. To však nie je záležitosou iba nieko¾kých
zástupcov národnostných menšín alebo etnických skupín v orgánoch samosprávy
obcí, ale politiky v pravom slova zmysle ako spôsobu riešenia prípadných
národnostných (etnických) problémov.
Ústavný súd pri posudzovaní namietaného nesúladu ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a
6 zákona è. 233/1998 Z. z., ako aj naò nadväzujúce ustanovenia (I. èas petitu návrhu),
ktoré treba pre úèely konania o súlade právnych predpisov považova za celok,
vychádzal zo všeobecne známej skutoènosti, že ústavná úprava volebného práva v
Slovenskej republike je v plnom rozsahu založená na obèianskom princípe (tak je
upravené volebné právo pre vo¾by do Národnej rady Slovenskej republiky) a nie na
národnostnom a etnickom princípe. Tento záver možno odvodi na základe týchto
argumentov:
- volení zástupcovia (poslanci) odvodzujú vykonávanie moci od obèanov, ktorí sú
zdrojom štátnej moci (èl. 2 ods. 1 ústavy),
- vo¾bou svojich zástupcov obèania napåòajú svoje politické právo zúèastòova sa na
správe verejných vecí (èl. 30 ods. 1 ústavy),
- pasívne volebné právo ústava priznáva obèanovi (èl. 30 ods. 4); toto ústavnoprávne
ustanovenie je osobitným ustanovením o rovnosti a týka sa volených funkcií,
prièom sa jednoznaène zmieòuje o obèanovi,
- rovnos vo volebnom práve sa viaže na obèana ako takého, bez oh¾adu na jeho
národnostnú alebo etnickú príslušnos („obèania majú za rovnakých podmienok
prístup k voleným a iným verejným funkciám“, èl. 30 ods. 4 ústavy), a preto sa
nemôže viaza na príslušníkov národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny.
Inak povedané, právna úprava rozde¾ovania poètu poslaneckých mandátov do
obecných (mestských) zastupite¾stiev pred novelizáciou zákona Slovenskej
národnej rady è. 346/1990 Zb., t. j. do nadobudnutia úèinnosti zákona è. 233/1998 Z.
z., ktorá bola založená na obèianskom princípe, spåòala kritériá právneho štátu.
Pod¾a právneho názoru ústavného súdu má by volebné právo upravené tak,
aby zastúpenie poslancov v obecných (mestských) zastupite¾stvách bolo výsledkom
(výrazom) vôle volièov, do ktorej by nemali zasahova dôsledky vyplývajúce z
uplatòovania zákonnej úpravy o rozde¾ovaní poètu poslancov na základe
národnostných alebo etnických kvót.
Pre úplnos možno uvies, že uvedený princíp sa vo volebnom práve Slovenskej
republiky neuplatòuje ani pod¾a zákona Slovenskej národnej rady è. 80/1990 Zb.
o vo¾bách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto rozhodol, že ustanovenia § 9 ods.
4, 5 a 6, ako aj na ne nadväzujúce ustanovenia (bod 1. výroku tohto rozhodnutia), nie
sú v súlade s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré upravuje rovnos v
druhovo vymedzenej špecifickej oblasti, t. j. k rovnosti obèanov v prístupe k voleným
a iným verejným funkciám.
Uplatòovanie národnostného (etnického) princípu pri rozde¾ovaní poètu
poslancov do obecných (mestských) zastupite¾stiev v ustanoveniach § 9 ods. 4, 5 a
6, ako aj na neho nadväzujúcich oznaèených ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. je v
príèinnej súvislosti so všeobecnosou a rovnosou volebného práva, ale nie s ústavným
princípom slobodnej vo¾by, ako je upravený v èl. 30 ods. 1 ústavy. Toto
ústavnoprávne ustanovenie upravuje základné právo obèanov zúèastòova sa na
správe verejných vecí priamo alebo slobodnou vo¾bou svojich zástupcov, t. j.
aktívnym volebným právom, ktoré však nemôže by uplatòovaním princípu
národnostných alebo etnických kvót porušené. Preto námietka navrhovate¾a o
nesúlade oznaèených ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu návrhu) s èl.
30 ods. 1 ústavy nie je pod¾a právneho názoru ústavného súdu opodstatnená. Z
uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel námietke navrhovate¾a na vyslovenie
nesúladu èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6 a ïalších oznaèených ustanovení citovaného zákona (I.
èas petitu návrhu) s èl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6 a ïalších oznaèených ustanovení
zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu návrhu)
s èl. 31 Ústavy Slovenskej republiky
Pod¾a navrhovate¾a sa princíp národnostných kvót dostal do rozporu aj s èl.
31 ústavy, ktorý chráni slobodnú súaž politických síl. Kandidáti jednej národnosti
totiž nebudú slobodne súaži s ostatnými kandidátmi na funkciu poslancov obecného
zastupite¾stva, ale iba s kandidátmi tej istej - svojej - národnosti. Pod¾a
navrhovate¾a to znemožòuje kandidátovi s urèitou charakteristikou (národnostnou)
súaži s inými kandidátmi.
Pod¾a èl. 31 ústavy „zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd“ a
jej výklad a používanie musia umožòova a ochraòova slobodnú súaž politických síl v
demokratickej spoloènosti.
Za úèelom stabilizácie demokracie a právnosti štátu ústava obsahuje
ustanovenia, ktoré implikovane zahàòajú zámer ústavodarcu zaruèi zvýšenú ochranu
zvláš dôležitým spoloèenským vzahom (PL. ÚS 7/96). K ústavným zárukám
stabilizácie demokracie a právnosti štátu patrí aj princíp ochrany slobodnej súaže
politických síl v tvorbe a uplatòovaní zákonov upravujúcich politické práva a
slobody.
Princíp ustanovený v èl. 31 ústavy nemá povahu ústavného práva alebo
slobody zaruèenej jednotlivcovi. Jeho obsahom je záväzok Národnej rady Slovenskej
republiky pri prijímaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody schváli iba
také zákony, ktorými sa umožní a ochráni slobodná súaž politických síl v
demokratickej spoloènosti. Obsahom princípu ustanoveného v èl. 31 ústavy je
zároveò aj záväzok ostatných orgánov verejnej moci uplatòova zákony upravujúce
politické práva a slobody jedine spôsobom, ktorý umožní a ochráni slobodnú súaž
politických síl.
Citované ustanovenie ústavy má priamu spojitos so všetkými politickými
právami vyjadrenými v ústave a svojou povahou zásadne ovplyvòuje formovanie
politických síl v demokratickej spoloènosti. Formuluje všeobecné požiadavky
predovšetkým so zameraním na tvorbu zákonodarstva. Slobodná súaž politických síl
nachádzajúca výraz predovšetkým vo vo¾bách je základným predpokladom
fungovania demokratického štátu a to je dôvodom, aby obsah èl. 31 ústavy bol
transformovaný najmä vo volebných zákonoch. To znamená, že aj zákon o vo¾bách
do orgánov samosprávy obcí, v danom prípade ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 a spolu s
nimi ïalšie, ktoré sú vymenované v èasti I. petitu návrhu, je potrebné konfrontova s
požiadavkou, èi umožòujú a ochraòujú slobodnú súaž politických síl v demokratickej
spoloènosti. V rozpore s obsahom tohto ústavného ustanovenia je akéko¾vek jeho
porušenie vo vo¾bách, v danom prípade rozde¾ovanie poètu poslancov obecných
(mestských) zastupite¾stiev zodpovedajúce pomeru Slovákov a jednotlivých
národnostných menšín a etnických skupín (tým aj politických síl, ktoré reprezentujú).
Ochrana práva voli a uchádza sa o volené funkcie (poslanca obecného alebo
mestského zastupite¾stva) je aj v podmienkach Slovenskej republiky zásadnou
záležitosou fungovania jeho politického systému. Zásahy zákonodarcu do tvorby
vôle volièov, ktorá sa transformuje do zloženia orgánov samosprávy obcí, môžu by
iba výnimoèné a musia by prísne ohranièené, a to nielen s oh¾adom na ústavnos, ale
aj na všeobecné (politické) kritériá demokratickej spoloènosti. Vo vzahu k vo¾bám
do orgánov samosprávy obcí je prioritnou záležitosou z h¾adiska ústavnosti § 9 ods.
4, 5 a 6 zákona è. 233/1998 Z. z. posúdenie toho, èi slobodná súaž politických síl
predstavuje apriori odmietnutie zákonnej možnosti ustanovenia akejko¾vek
podmienky pre vstup do tejto súaže a poèínanie si v nej. Moc sa v demokratickej
spoloènosti vytvára zdola a nie naopak, pretože pod¾a èl. 2 ods. 1 ústavy „všetka
moc pochádza od obèanov“, a to na základe princípu zvrchovanosti obèanov nad
štátnou mocou reprezentovanou štátnymi orgánmi, ktoré svoju moc získavajú práve
od obèanov. Vô¾u štátu teda urèuje obèan a nie štát urèuje vô¾u obèana. Medzi
možnosami zákonodarcu zasahova do základných práv a slobôd a možnosami
zasahova do slobodnej súaže politických síl je zásadný rozdiel. Pod¾a èl. 13 ods. 2
ústavy medze základných práv a slobôd možno upravi za podmienok ustanovených
ústavou alebo zákonom. Vo vzahu k politickým právam však platí èl. 31 ústavy,
ktorý naopak slobodnú súaž politických síl nielenže neumožòuje zákonmi
obmedzova, ale od zákonov („zákonná úprava ...“), a to predovšetkým volebných
zákonov požaduje, aby umožòovali a ochraòovali túto slobodnú súaž (vrátane
výkladu a používania takejto zákonnej úpravy). Možno konštatova, že túto ústavnú
podmienku zákon è. 233/1998 Z. z. zavedením národnostných a etnických kvót pri
rozde¾ovaní poètu poslaneckých mandátov nerešpektuje.
Prijatím napadnutých ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu
návrhu) zákonodarca zasiahol do ústavou garantovanej slobodnej súaže politických
síl v demokratickej spoloènosti, èím došlo k ich nesúladu s èl. 31 ústavy.
Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6 a ïalších oznaèených ustanovení
zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu návrhu)
s èl. 33 Ústavy Slovenskej republiky
Navrhovate¾ ïalej uviedol, že ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona o vo¾bách
do orgánov samosprávy obcí sa ocitli v nesúlade aj s èl. 33 ústavy, nako¾ko: „Ak sa
jedným z objektívnych faktorov volebného úspechu stane príslušnos k urèitej
národnosti, je spochybnená sloboda rozhodovania o vlastnej národnosti. Uvedenú
situáciu je potom možné kvalifikova ako nepriame ovplyvòovanie rozhodovania o
národnosti.“. Nako¾ko príslušnos ku ktorejko¾vek národnostnej menšine alebo
etnickej skupine nemôže by nikomu na ujmu, navrhovate¾ dospel k záveru, že
zavedenie systému etnických a národnostných kvót je v rozpore s èlánkom 33
Ústavný súd po analýze citovaných ustanovení (I. èas petitu návrhu) zistil, že
tieto ustanovenia v žiadnom prípade nezasahujú do základného práva príslušníkov
národnostných menšín alebo etnických skupín voli a by volený do orgánov
samosprávy obcí. Povedané inými slovami, príslušnos k národnostnej menšine alebo
etnickej skupine ich v žiadnom rozsahu a ani žiadnym spôsobom neobmedzuje v ich
aktívnom èi pasívnom volebnom práve, z èoho logicky vyplýva, že v danom prípade
ani nemôže dôjs k ujme, ktorá pod¾a èl. 33 ústavy nie je prípustná.
Argumentácia navrhovate¾a v tejto èasti jeho návrhu bola vnútorne
protireèivá, nako¾ko na podporu svojho tvrdenia o vzniku ujmy v dôsledku
príslušnosti k národnostnej menšine alebo etnickej skupine v spojitosti so zavedením
systému národnostných alebo etnických kvót pri rozde¾ovaní poètu poslancov do
obecných (mestských) zastupite¾stiev uviedol dôvody, ktoré vo svojej podstate
nemôžu objektívne vyvola nesúlad príslušných ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. s
èl. 33 ústavy.
Stav, ktorý vo volebnej praxi môže nasta v dôsledku priameho uplatòovania
§ 9 ods. 4, 5 a 6 zákona è. 233/1998 Z. z. pri rozde¾ovaní poètu poslancov obecných
(mestských) zastupite¾stiev, ktorý sa v obci volí, voèi obèanom Slovenskej
republiky, patriacim do národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny, možno pod¾a
právneho názoru ústavného súdu (a naopak ako to hodnotí navrhovate¾) hodnoti ako
urèitú formu ich pozitívnej diskriminácie, ktorú však rozhodne nemožno považova za
ujmu, ktorá by mala by všeobecne spájaná s príslušnosou ku ktorejko¾vek
národnostnej menšine alebo etnickej skupine.
Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovate¾a v èasti
požadujúcej vyslovenie nesúladu § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 33
Namietaný nesúlad èl. I § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona è. 233/1998 Z. z.
s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
Pod¾a navrhovate¾a ústava neupravuje podmienky výkonu pasívneho
volebného práva pre vo¾by poslancov obecných a mestských zastupite¾stiev a
starostov (primátorov) obcí a miest.
Navrhovate¾ pritom vychádzal z èl. 30 ods. 4 ústavy, pod¾a ktorého obèania
majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Z
aspektu tohto ústavnoprávneho ustanovenia zavedenie 1-roèného trvalého pobytu v
obci pre uplatnenie pasívneho volebného práva vytvára pod¾a navrhovate¾a
nerovnos medzi potencionálnymi kandidátmi, ktorí túto podmienku spåòajú a tými,
ktorí ju nespåòajú. Obèania, ktorí v dobe jedného roka pred konaním volieb zmenia
svoj trvalý pobyt v obci (aj z dôvodu vis maior), nebudú môc realizova svoje pasívne
volebné právo v žiadnej obci na území Slovenskej republiky. Pod¾a navrhovate¾a
pri preukazovaní „objektívneho a rozumného“ odôvodnenia znáša dôkazné bremeno
v celom rozsahu štát. Zákonodarca však zavedenie podmienky 1-roèného trvalého
pobytu v obci neodôvodnil - ani v normatívnom texte, ani v dôvodovej správe -
s poukazom na žiadnu verejnú hodnotu, èi legitímny úèel. Preto pod¾a
navrhovate¾a je evidentné, že z uvedených dôvodov sú ustanovenia § 16 ods. 8 a §
21 ods. 4 zákona è. 233/1998 Z. z. v rozpore s èl. 30 ods. 4 ústavy.
Ako už bolo uvedené, ustanovenie èl. 30 ods. 4 ústavy zaruèuje obèanovi
právo za rovnakých podmienok ma prístup k voleným a iným verejným funkciám.
Pod¾a èl. 64 ods. 2 ústavy obec je samostatným územným a správnym celkom
Slovenskej republiky združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt.
Z uvedeného vyplýva, že za obyvate¾a obce je považovaný obèan s trvalým
pobytom v nej, prièom jeho dåžka nie je ohranièená.
Zákonná požiadavka, aby kandidát za poslanca obecného alebo mestského
zastupite¾stva a tak isto kandidát na funkciu starostu alebo primátora obce a mesta
mal trvalý pobyt v obci, v ktorej bude kandidova, je ustanovená aj v iných
ustanoveniach zákona è. 233/1998 Z. z. Je tomu tak v § 16 ods. 2 písm. b) a v § 21
ods. 3. V týchto ustanoveniach (náležitosti kandidátnych listín) sa však požaduje
splnenie (okrem iných podmienok) podmienky trvalého pobytu v obci, ale nie „dåžky
trvalého pobytu v obci“.
V danom prípade ustanovenia § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona è. 233/1998 Z.
z. urèujú pre kandidátov vo vo¾bách do orgánov samosprávy obcí širší rozsah
podmienok pasívneho volebného práva ako je to uvedené v § 3 citovaného zákona
(medzi taxatívne vymenovanými prekážkami pasívneho volebného práva sa
nenachádza prekážka dåžky trvalého pobytu kandidáta v obci).
Ústavný súd pri hodnotení ústavnosti alebo neústavnosti napadnutých
ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. bral do úvahy tieto aspekty:
- èi objektívne existuje legitímny verejný záujem na obmedzení pasívneho volebného
práva,
- èi zákonom upravené obmedzenie pasívneho volebného práva je naozaj
nevyhnutné so zameraním na realizáciu verejného záujmu,
- èi existuje priama príèinná súvislos medzi verejným záujmom a potrebou
zákonného obmedzenia pasívneho volebného práva.
Ich posúdením dospel k záveru, že zákonná požiadavka splnenia
„kvalitatívnych“ požiadaviek, ktoré by mal kandidát na poslanca obecného
(mestského) zastupite¾stva a kandidát na funkciu starostu obce (primátora) spåòa
prostredníctvom podmienky dåžky trvalého pobytu v obci, nemá opodstatnenie z
aspektu verejného záujmu. Takáto zákonná podmienka v dôsledku toho nie je v
súlade s možnosou rovnakého prístupu obèanov k voleným a iným verejným
funkciám upravenou v èl. 30 ods. 4 ústavy.
Namietaný nesúlad èl. I § 30 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z.
s èl. 1 Ústavy Slovenskej republiky
Navrhovate¾ v tejto èasti svojho návrhu dôvodil tým, že „zákon è. 346/1990
Zb. ani zákon è. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho
vysielania v znení neskorších predpisov definíciu miestneho rozhlasového alebo
televízneho vysielania neobsahuje. Nie je teda zrejmé, èi sa výnimka z uvedeného
zákazu dotýka vysielania, ktoré je šírené iba na území jednej obce, viacerých obcí
alebo urèitého regiónu. Vzniká teda znaèná interpretaèná neistota, ktorá je v rozpore
s definíciou Slovenskej republiky ako právneho štátu, zakotvenou v èl. 1 ústavy.
Jedným z definièných princípov právneho štátu je právna istota. Požiadavkou právnej
istoty je, aby zákony v právnom štáte boli pochopené dostatoène a aby umožòovali
ich adresátom urobi si aspoò predstavu o svojej právnej situácii. Nejasnos,
viacvýznamovos a vágnos pojmu „miestne rozhlasové alebo televízne vysielanie“
vytvára stav právnej neistoty, èím sa dostáva do rozporu s èl. 1 ústavy.“.
Princíp právneho štátu proklamovaný v èl. 1 ústavy je základným
ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak zákonodarný orgán
nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami ústavy, poruší tým aj princíp ústavnosti
vyplývajúci z èl. 1 ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná kritériami
ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike
(èl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatòovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prija
zákon, pokia¾ ním neprekroèí ústavou daný rámec. Požiadavka, aby všeobecne
záväzné právne predpisy spåòali kritéria zrozumite¾nosti, a to osobitne vtedy, ak sa
nimi zakazujú urèité formy správania sa, predstavuje významný faktor eliminovania
možnosti ich svojvo¾ného, úèelového, nejednotného alebo iného nežiaduceho
vykladania a uplatòovania príslušnými orgánmi verejnej moci (právny predpis má
presne definova správanie sa príslušných subjektov, ktoré chce obmedzi).
Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach o súlade právnych predpisov alebo
ich èastí s ústavou už viackrát rozhodol, že prijatím zákona porušujúceho konkrétne
ustanovenie ústavy národná rada ako zákonodarný orgán nepostupovala v súlade s èl.
1 ústavy (PL. ÚS 32/95; PL. ÚS 36/95; PL. ÚS 37/95; PL. ÚS 42/95; PL. ÚS 43/95;
PL. ÚS 11/96; PL. ÚS 17/96; PL. ÚS 4/97).
Z obsahu napadnutého ustanovenia § 30 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z. a ani
z obsahu súvisiacich právnych predpisov nie je zrejmé, èo sa v danom prípade
považuje za „miestne rozhlasové alebo televízne vysielanie“. Tieto pojmy nie sú
zákonom definované. Preto nie je ani zrejmé prostredníctvom akého vysielania
zákonodarca toleruje, resp. netoleruje volebnú kampaò. Tým sa vytvára stav, ktorý
umožòuje rôznorodý a úèelový výklad tohto ustanovenia, èím sa zakladá stav právnej
neistoty. Ani na základe všeobecného interpretaèného pravidla, t. j. èl. 152 ods. 4
ústavy, nie je v danom prípade možno vytvori stav právnej istoty u adresátov
citovanej právnej normy o správaní, ktorým neporušia jej obsah.
Obsah § 30 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z. nie je v súlade s obsahom princípu
právneho štátu, ktorý vyjadruje èlánok 1 Ústavy Slovenskej republiky. Právna norma
obsiahnutá v tomto ustanovení nie je formulovaná jednoznaène a pre jej adresáta
dostatoène zrozumite¾ne. Tento nedostatok nemožno odstráni ani výkladom pod¾a
èl. 152 ods. 4 ústavy. Preto ústavný súd vyslovil jeho nesúlad s èl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Namietaný nesúlad èl. IV § 200ga ods. 2 zákona è. 99/1963 Zb.
0bèiansky súdny poriadok v znení zákona è. 233/1998 Z. z.
s èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
Navrhovate¾ ïalej namietal, že èl. IV § 200ga ods. 2 zákona è. 99/1963 Zb.
Obèiansky súdny poriadok v znení zákona è. 233/1998 Z. z. „je v rozpore s èl. 48 ods.
2 ústavy, ktorý garantuje každému (a teda aj právnickým osobám), aby sa jeho vec
prerokovala ... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadri ku všetkým vykonávaným
dôkazom ...“. Pod¾a navrhovate¾a „keïže súd môže rozhodova aj o zrušení
registrácie kandidáta, je zrejmé, že úèastníkom konania je politická strana, ktorá
podala návrh na zaèatie konania a nie politická strana, ktorej sa návrh dotýka“.
Základom argumentácie odporcu, t. j. Národnej rady Slovenskej republiky,
bolo tvrdenie, že „v súvislosti so znením § 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho
poriadku je potrebné rozumie politickou stranou politickú stranu alebo politické
hnutie alebo nezávislého kandidáta, ktorých sa rozhodnutie dotýka a v prípade, že
návrh podala iná politická strana, politické hnutie alebo nezávislý kandidát, aj túto
politickú stranu, politické hnutie, resp. nezávislého kandidáta. Dikcia tohto
ustanovenia je v súlade s Legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov; použitie
jednotného èísla neznamená obmedzenie poètu oprávnených úèastníkov.“.
Ústavný súd pri posudzovaní ústavnosti citovaného ustanovenia Obèianskeho
súdneho poriadku vychádzal z predpokladu, že slovné spojenie „jeho vec“, ktoré je
súèasou èl. 48 ods. 2 ústavy (každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala verejne,
bez zbytoèných prieahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadri ku všetkým
vykonávaným dôkazom) je nutné vyklada v takom zmysle ako to logicky vyplýva z
tohto textu. To znamená, že každý, o ktorého právach a povinnostiach sa má pred
súdom kona, má ma možnos sa tohto konania zúèastni a vyjadri sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom, t. j. aby súd o veci, ktorá sa ho dotýka, konal v jeho
prítomnosti a verejne. Táto ústavnoprávna zásada nemôže by modifikovaná nielen
zákonnou úpravou, ale ani iným spôsobom, napr. Legislatívnymi pravidlami
schválenými uznesením Národnej rady Slovenskej republiky, dôsledkom èoho je, že
predmetné ustanovenie (§ 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku) umožòuje
súdu kona o politickom práve (èl. 30 ods. 1 a 4 ústavy) bez toho, aby sa konania
mohol zúèastni ako úèastník ten, ktorého práv sa konanie týka.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o nesúlade ustanovenia § 200ga ods. 2
zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení zákona è. 233/1998 Z. z.
s èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Namietaný nesúlad èl. I § 30 ods. 3 zákona è. 233/1998 Z. z.
s èl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
Pod¾a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z.
sa plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky uznáša nadpoloviènou väèšinou
všetkých sudcov. Keïže sa pri hlasovaní o predloženom návrhu vo veci súladu èl. I,
§ 30 ods. 3 zákona è. 233/1998 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky nedosiahla
nadpolovièná väèšina hlasov všetkých sudcov, ústavný súd pod¾a citovaného
ustanovenia návrh zamietol.
Namietaný nesúlad èl. I § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3
zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 31 Ústavy Slovenskej republiky
V ïalšej èasti svojho návrhu navrhovate¾ uviedol, že: „pod¾a § 14 ods. 2
zákona è. 346/1990 Zb. v prípade, ak miestna volebná komisia nemá stanovený poèet
èlenov, vymenuje zostávajúcich èlenov komisie prednosta okresného úradu.
Identickou právomocou disponuje, v zmysle § 14a ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb.,
prednosta krajského úradu vo vzahu k mestskej volebnej komisii. Keïže prednosta
okresného, resp. krajského úradu, je predstavite¾om štátnej správy, menovaný
vládou Slovenskej republiky, je táto úprava zásahom do slobodnej súaže politických
síl. Pod¾a doterajšej úpravy vykonávali túto èinnos starostovia obcí (primátori
miest), ktorí sú volení priamo obèanmi, a preto sú vo svojom rozhodovaní nezávislí.
Prednosta miestneho úradu štátnej správy však nie je nezávislým a môže by z
akýchko¾vek dôvodov, alebo aj bez dôvodu, odvolaný vládou SR.
Z uvedeného dôvodu je § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb. v
rozpore s èl. 31 ústavy, ktorý garantuje slobodnú súaž politických síl.“.
Napadnuté ustanovenia zákona è. 233/1998 Z. z. nie sú, ako už bolo
konštatované, pod¾a navrhovate¾a v súlade s èl. 31 ústavy. Vychádzajúc z textu
tohto ústavnoprávneho ustanovenia, ústavný súd preto analyzoval, èi uvedené
ustanovenia zákona è. 233/1998 Z. z., ako aj ich používanie a výklad umožòujú a
ochraòujú slobodnú súaž politických síl v Slovenskej republike alebo èi takáto
právna úprava môže pôsobi opaène, t. j. zabraòova, obmedzova alebo neochraòova
slobodnú súaž. Inak povedané, èi svojou podstatou nepôsobí voèi niektorým
skupinám politických síl diskriminaène, v danom prípade pri kreovaní volebných
komisií vymenovaných v § 14 a v § 14a zákona è. 233/1998 Z. z.
Gramatickým a logickým výkladom oboch napadnutých ustanovení (a v
širšom kontexte aj ïalších ustanovení citovaného zákona) možno, pod¾a právneho
názoru ústavného súdu, dospie k zisteniu, že tak v prípade miestnej volebnej komisie
(§ 14), ako aj v prípade mestských volebných komisií v Bratislave a v Košiciach (§
14a) každá politická strana, ktorá podáva kandidátne listiny do obecného (mestského)
zastupite¾stva, deleguje najneskôr 55 dní predo dòom volieb bez akéhoko¾vek
diskriminaèného obmedzenia jedného èlena a jedného náhradníka do uvedených
volebných komisií. Namietanými ustanoveniami zákona è. 233/1998 Z. z.,
vymedzená právomoc prednostu okresného, resp. krajského úradu doplni (vymenova)
zostávajúcich èlenov uvedených volebných komisií sa môže subsidiárne realizova iba
v prípade, ak príslušné kandidujúce politické strany svojím vlastným prièinením
nevyužijú delegaèné oprávnenie priznané im zákonom. Práve ono je prejavom
(formou) slobodnej súaže politických síl spoloènosti, v danom prípade politických
strán kandidujúcich do obecného (mestského) zastupite¾stva. Skutoènos, že pod¾a
§ 14 ods. 2 a § 14a ods. 3 zákona è. 233/1998 Z. z. môže prednosta okresného alebo
krajského úradu dodatoène vymenova zostávajúcich èlenov miestnych (mestských)
volebných komisií (k tomu môže dôjs vtedy, ak kandidujúce politické strany možnos
danú im v § 14 ods. 1 zákona), nie je dôvodom na vyslovenie nesúladu napadnutých
ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 31 ústavy.
Namietaný nesúlad èl. I § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z.
s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
Navrhovate¾ v ïalšom namietal, že v rozpore s èl. 142 ods. 1 ústavy sa ocitli
ustanovenia § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z. Na odôvodnenie tejto
èasti návrhu uviedol: „pod¾a § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. môže
proti rozhodnutiu miestnej volebnej komisie o zaregistrovaní alebo nezaregistrovaní
kandidáta poda každá kandidujúca politická strana alebo nezávislí kandidáti návrh na
súd na vydanie rozhodnutia o zrušení registrácie kandidáta alebo návrh na vydanie
rozhodnutia o zaregistrovaní kandidáta. Procesný postup na súde vo veciach
registrácie kandidátnych listín upravila ako samostatný typ konania v § 200ga
nepriama novelizácia Obèianskeho súdneho poriadku (zákon è. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov, ïalej len „OSP“), vykonaná zákonom è. 233/1998 Z. z.
Pod¾a èl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy majú právomoc rozhodova v
obèianskoprávnych a trestnoprávnych veciach a preskúmava zákonnos rozhodnutí
správnych orgánov. Miestnu volebnú komisiu však nie je možné kvalifikova ako
správny orgán. Správne orgány sú ústredné a miestne orgány štátnej správy. Teória
správneho práva nedáva jednoznaènú odpoveï, èi pod pojem „správny orgán“ možno
zahrnú aj orgán verejnej správy, t. j. orgán územnej alebo záujmovej samosprávy.
Správne orgány však per definitionen sú iba orgány, ktoré participujú na výkone
verejnej správy. Verejná správa je vykonávaním zákonov (alebo inou èinnosou vo
verejnom záujme) osobami, ktoré nie sú nezávislé. Volebné komisie sú síce subjektmi
verejného práva, avšak nedisponujú žiadnou právomocou v oblasti verejnej správy.
Sú spoloèensko-politickými orgánmi sui generis.“.
Preto pod¾a navrhovate¾a „priznanie právomoci všeobecnému súdnictvu
rozhodova o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu miestnej volebnej komisie je z
uvedených dôvodov v zjavnom rozpore s èl. 142 ods. 1 ústavy. Zákonodarca nemôže
priznáva ústavným orgánom ïalšie zákonné právomoci, ktoré nemajú oporu v texte
ústavy. Výnimkou sú iba ústavné blankety, ktoré splnomocòujú zákonodarcu upravi
ïalšie zákonné právomoci urèitého štátneho orgánu.“. V odôvodnení návrhu
navrhovate¾ však neuviedol komu by sa mala zveri právomoc rozhodova vo veciach
upravených v napadnutých ustanoveniach zákona è. 233/1998 Z. z.
Odporca v stanovisku k návrhu týkajúcom sa uvedenej problematiky
argumentoval takto: „èl. 142 ods. 1 ústavy nie je možné vysvet¾ova tak zúžene, ako
je to uvedené v návrhu skupiny poslancov. Toto ustanovenie je pod¾a neho potrebné
„chápa“ aj v súlade s § 7 Obèianskeho súdneho poriadku. Z neho odvodil právomoc
všeobecného súdnictva rozhodova vo veciach o zrušení registrácie kandidáta alebo o
zaregistrovaní kandidáta.“.
Súdy v obèianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú veci, ktoré
vyplývajú z obèianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako aj z
obchodných vzahov (vrátane podnikate¾ských a hospodárskych vzahov), pokia¾ ich
pod¾a zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1).
Rozhodujú aj o ïalších veciach za predpokladu, že to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 2
Obèianskeho súdneho poriadku). Ústavný súd sa nestotožnil s názorom odporcu,
pretože ústavnú právomoc všeobecného súdnictva nemožno vysvet¾ova na základe
ustanovení zákona. Zákonom možno špecifikova len takú právomoc všeobecných
súdov, ktorou sa neprekroèí rámec ústavy. Pre hodnotenie ústavnosti týkajúcej sa
všeobecných súdov u ich pôsobnosti urèenej èl. I § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è.
233/1998 Z. z. nie je právne významné, èi je táto pôsobnos v súlade s § 7
Obèianskeho súdneho poriadku.
Preskúmanie rozhodnutí miestnej volebnej komisie všeobecným súdom môže
by v súlade s èl. 142 ods. 1 ústavy iba za predpokladu, že sa ním realizuje právomoc
všeobecného súdnictva preskúma rozhodnutia správnych orgánov.
Pod¾a èl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú zákonnos rozhodnutí
správnych orgánov. Pojem „rozhodnutie orgánu verejnej správy“ uvedený v èl. 46
ods. 2 ústavný súd hodnotil ako rovnocenný s termínom „rozhodnutia správnych
orgánov“, ktorý sa nachádza v èl. 142 ods. 1 ústavy. V právnom poriadku Slovenskej
republiky toto synonymum použil aj zákonodarca, keï napr. v § 244 ods. 2
Obèianskeho súdneho poriadku ustanovil: „V správnom súdnictve preskúmavajú
súdy zákonnos rozhodnutí orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako
aj orgánov záujmovej samosprávy a ïalších právnických osôb, pokia¾ im zákon
zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb v oblasti verejnej
správy (ïalej len „rozhodnutie správneho orgánu“)“.
Pojem verejnej správy je termínom, ktorý sa do právnej teórie i praxe
zaviedol v 90. rokoch namiesto pojmu „štátna správa“. Vyjadruje sa ním zmenená
skutoènos, pod¾a ktorej správu verejných vecí môžu vykonáva aj neštátne subjekty.
Pojem verejnej správy sa odvodil od pojmu správy ako vedomej èinnosti slúžiacej na
dosiahnutie urèitého cie¾a (úèelu). Pod¾a toho, èi ide o èinnos sledujúcu súkromné
alebo verejné ciele, sa rozlišuje medzi správou súkromnou a verejnou. Verejnú správu
charakterizuje to, že sa vykonáva vo verejnom záujme. Pojem verejná správa
oznaèuje buï èinnos alebo inštitúcie, ktoré správu vykonávajú. Volebné komisie sú
inštitúciami verejnej správy za predpokladu, že èinnos, ktorú vykonávajú, je správnou
èinnosou vykonávanou vo verejnom záujme. Právna úprava upravujúca vo¾by do
orgánov samosprávy obcí vytvorila volebné komisie s právomocami, ktorých
uplatnenie je vo verejnom záujme.
Verejný záujem treba vymedzova pod¾a okolností prípadu. V okolnostiach
prípadu, ktorý je predmetom konania pred ústavným súdom, je právne významné
rozhodnutie o tom, èi pri príprave a zabezpeèovaní volieb je vo verejnom záujme
vytvori orgán verejnej moci, a èi takým orgánom je miestna volebná komisia.
Navrhovate¾ namietol, že volebné komisie sú spoloèensko-politickými
orgánmi sui generis, nedisponujú právomocou v oblasti verejnej správy. Nako¾ko
miestnu volebnú komisiu nemožno kvalifikova ako správny orgán, zákonodarca
pod¾a názoru navrhovate¾a rozšíril právomoc všeobecného súdu nad rámec jeho
právomoci, keï mu zveril konanie o návrhoch proti rozhodnutiam miestnej volebnej
komisie.
Odporca oznaèil miestnu volebnú komisiu za subjekt verejného práva sui
generis. Jej rozhodnutia v súvislosti s uplatnením pasívneho volebného práva sú
pod¾a jeho názoru preskúmate¾né súdom bez rozporu s èl. 142 ods. 1 ústavy.
Pod¾a právneho názoru ústavného súdu orgánom verejnej správy môže by iba
taký orgán, ktorý má právomoc vo veciach správy verejných vecí. Zákon è. 233/1998
Z. z. urèil miestnej volebnej komisii urèitú rozhodovaciu právomoc. Napríklad pod¾a
§ 14 ods. 4 písm. a) citovaného zákona rozhoduje o registrácii alebo neregistrácii
kandidátov. Zákonom ustanovenú právomoc miestna volebná komisia nemôže
vykonáva pri správe súkromných vecí. Uplatnenie volebného práva vo vo¾bách je
spôsobom realizácie základného práva obèana, ktoré sa ako politické právo zaruèuje
ústavou. Toto právo sa uplatòuje vo vzahu medzi obèanom a štátom, ktorý patrí k
najvýznamnejším verejnoprávnym vzahom.
Miestna volebná komisia nie je orgánom štátnej správy, ale je orgánom
verejnej správy. Ustanovením èl. 142 ods. 1 ústavy sa súdom zveruje právomoc
preskúma zákonnos rozhodnutí správnych orgánov. Prostredníctvom tejto formulácie
ústava neurèuje iba právomoc súdov preskúmava rozhodnutia štátnej správy, ale aj
ïalších orgánov verejnej správy. Ustanovenia § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è.
233/1998 Z. z. v súlade s èl. 142 ods. 1 ústavy urèili, že rozhodnutia miestnej
volebnej komisie ako orgánu verejnej správy je príslušný preskúma všeobecný súd.
Pri rozhodovaní o namietanom nesúlade citovaných ustanovení s èl. 142 ods. 1
ústavy ústavný súd bral do úvahy aj skutoènos, že rozhodovanie o návrhu na vydanie
rozhodnutia o zrušení registrácie kandidáta alebo na vydanie rozhodnutia o
zaregistrovaní kandidáta súdom je zákonom garantovaný spôsob ochrany základného
práva kandidáta na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
súdom, ktoré nesmie by vylúèené z právomoci súdu, keï sa rozhodnutie týka
základných práv a slobôd (èl. 46 ods. 2 ústavy).
Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovate¾a na
vyslovenie nesúladu èl. I § 17 ods. 4 a § 22 ods. 5 zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 142
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví právny názor, že medzi právnymi
predpismi uvedenými v èl. 125 ústavy je nesúlad, strácajú príslušné ustanovenia
úèinnos. Orgány, ktoré tieto predpisy vydali, sú do šiestich mesiacov od vyhlásenia
rozhodnutia ústavného súdu povinné ich uvies do súladu s ústavou, ústavnými
zákonmi. Ak tak neurobia, také predpisy, ich èasti alebo ustanovenia po šiestich
mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
strácajú platnos.
P o u è e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný prostriedok.
Vyhlásené v Košiciach 15. októbra 1998