Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 40/03
PDF · 670.75 KB
No categories available
PL. ÚS 40/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 40/03-79
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo
sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexander Bröstla, Ľubomíra
Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana
Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 10. februára 2005 o návrhu skupiny 30 poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom Ing. M. M., na začatie konania
o súlade čl. I bodu 1 [§ 6 ods. 1 písm. v)] zákona č. 172/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon č. 281/1997 Z. z. o vojenských
obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej
štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1
ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a s čl. 20 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
čl. I bodu 2 (§ 9 ods. 6) zákona č. 172/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon č. 281/1997 Z. z. o vojenských
obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej
štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) zákona
č. 172/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov
a dopĺňa zákon č. 281/1997 Z. z. o vojenských obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy
Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej
republiky ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, takto
r o z h o d o l :
Návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. júna 2003
faxom doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovateľ“), zastúpenej poslancom Ing. M. M., na začatie konania o súlade čl. I bodu 1
zákona č. 172/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov a dopĺňa zákon č. 281/1997 Z. z. o vojenských obvodoch a zákon, ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „napadnutý zákon“,
„napadnuté ustanovenie“, resp. „napadnuté ustanovenia“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12
ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a s čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“); čl. I bodu 2 napadnutého zákona
s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu a čl. I bodu 4 napadnutého zákona
s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Originál návrhu bol doručený ústavnému súdu poštou
30. júna 2003.
Uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 40/03-20 z 10. júla 2003 bol návrh
navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov prijatý na ďalšie konanie
v celom rozsahu. Zároveň ústavný súd nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti
čl. I bodu 1, 2 a 4 napadnutého zákona.
Pretože tak navrhovateľ v podaní z 30. júna 2004, ako aj Národná rada Slovenskej
republiky (ďalej len „národná rada“) v podaní zo 14. júna 2004 a tiež vláda Slovenskej
republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“
a „vedľajší účastník“), v podaní z 28. júna 2004 vyslovili súhlas s tým, aby v zmysle § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania, lebo od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd
rozhodol na neverejnom pojednávaní na základe písomných stanovísk účastníkov
a vedľajšieho účastníka a listinných dôkazov nachádzajúcich sa v jeho spise.
Navrhovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil nesúlad
čl. I bodu 1 napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1
druhou vetou a s čl. 20 ods. 2 ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 1 dodatkového protokolu;
čl. I bodu 2 napadnutého zákona s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu
a čl. I bodu 4 napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.
V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého
zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou
a s čl. 20 ods. 2 ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 1 dodatkového protokolu navrhovateľ
uvádza nasledovné dôvody:
«Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde umožnilo skupine ďalších
oprávnených osôb, resp. ich právnym nástupcom uplatniť si nárok na vydanie
nehnuteľností. Právnou skutočnosťou, na základe ktorej bol oprávnenej osobe priznaný
nárok na vrátenie vlastníckeho práva, je vyvlastnenie z dôvodu zriadenia vojenského
obvodu Javorina postupom podľa zákona č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch.
Z hľadiska svojho predmetu, obsahu a účinkov je zákon č. 172/2003 Z. z. a uvedené
ustanovenie v rozpore so všeobecne uznávanou požiadavkou generality právnej normy.
Pôsobnosť zákona a uvedeného ustanovenia nie je univerzálne určená pre rovnaké druhovo
určené prípady (neurčitá množina osôb vymedzená určitými všeobecnými znakmi - prechod
vlastníctva nehnuteľností vyvlastnením na štát z dôvodu zriadenia vojenských obvodov).
V predmetnej veci je upravený len samostatný ojedinelý prípad - prechod vlastníctva
nehnuteľností vyvlastnením na štát z dôvodu zriadenia vojenského obvodu Javorina. Ide
o prvok vyššie uvedenej množiny osôb so znakom, že ide len o nehnuteľnosti iba vo
vojenskom obvode Javorina. Zákon nikdy nemôže riešiť určitý konkrétny prípad alebo
niekoľko určitých prípadov, ale sa má vzťahovať na neurčitý počet prípadov. Definičným
znakom pojmu zákon je všeobecnosť.
Princíp právneho štátu ustanovený v čl. 1 ústavy je základným princípom Slovenskej
republiky. Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka
všeobecnej platnosti, trvácnosti, stability, racionality a spravodlivého obsahu právnych
noriem (sp. zn. PL. ÚS 15/1998 - str. 60 Zbierka nálezov a rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky 1999). Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona sa
nevzťahuje na všetky rovnako druhovo určené prípady bez toho, aby existoval
u zákonodarcu racionálny dôvod na takto zvolený postup, nie je pri tvorbe zákona dodržaný
princíp právneho štátu. Sme toho názoru, že obsah zákona č. 172/2003 v článku I.
a uvedené ustanovenie v ňom vo vymedzení svojich subjektov je právne diskriminačné, je
v rozpore s požiadavkou generality právnej normy a je výrazom ľubovôle zákonodarcu.
Zákonodarca uplatnil svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanoveniami
ústavy, čím opäť porušil základný princíp ústavnosti právneho štátu podľa v čl. 1 ods. 1
ústavy. Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde je reštitučnou normou, ktorá by
mohla byť akceptovaná so zreteľom na čl. 1 ústavy, ale účel reštitúcie sa dosiahol až
porušením práva obsiahnutého v čl. 20 ústavy a taktiež diskrimináciou pri využívaní práva
na vydanie nehnuteľnosti podľa čl. 13 ústavy. Ani reštitučný zákon nemôže svojou úpravou
presahovať ústavou ustanovené medze.
K tejto otázke považujeme za potrebné pripomenúť, že už v rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 19/98 (str. 192 Zbierky nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998) bol vyslovený názor, podľa ktorého:
„Ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami ústavy, poruší tým aj
princíp ústavnosti vyplývajúci z čl. 1 ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán je
viazaná kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci
v Slovenskej republike. Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať zákon,
pokiaľ neprekročí ústavou daný rámec.“
Tento právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky bol potvrdený aj
v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 15/98 (str. 58 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky 1999), kde bolo uvedené:
„Princíp právneho štátu ustanovený čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom
v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade
s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený
V uvedenom zmysle je potrebné uviesť, že napadnuté ustanovenie § 6 ods. l písm. v)
zákona o pôde poskytuje úzkej skupine oprávnených osôb oprávnenie, ktoré ostatným
osobám, ktorým tiež boli v rozhodnom období nehnuteľnosti vyvlastnené za účelom
zriadenia vojenských obvodov postupom podľa zákona č. 169/1949 Zb. o vojenských
obvodoch, neposkytuje. Zákon priznal úzkej skupine oprávnených osôb právnu možnosť
a poskytuje im výhodu, ktorú ostatné osoby v rovnakom postavení (vyvlastnenie z dôvodu
zriadenia vojenských obvodov) nemajú.
Zákon č. 172/2003 Z. z. umožnil, aby oprávnené osoby podľa § 6 ods. 1 písm. n)
zákona o pôde, ktoré už mali v minulosti možnosť uplatniť si svoj nárok na vydanie
nehnuteľnosti z dôvodu vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady a v prekluzívnej lehote podľa
§ 13 ods. 1 zákona o pôde svoj nárok neuplatnili alebo ich nárok bol zamietnutý
rozhodnutím správneho orgánu resp. súdneho orgánu, mohli opätovne svoj nárok na
vydanie nehnuteľnosti uplatniť ako oprávnené osoby podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona
o pôde v inej (novej) prekluzívnej lehote (§ 13 ods. 3 zákona o pôde). Tým im poskytuje
novú právnu možnosť, ktorú iné oprávnené osoby v rovnakom postavení podľa § 6 ods. 1
zákona o pôde nemajú. Nie je tu žiadny dôvod, aby zákonodarca rozumne vysvetlil
nerovnosť v prístupe k jednotlivým skupinám oprávnených osôb.
Dôvodom reštitúcie je vždy výlučne protiprávnosť pri prechode vlastníctva a to
navrátením veci do pôvodného právneho vzťahu. Vyvlastnenie je reštitučným titulom podľa
zákona č. 172/2003 Z. z. Vyvlastnenie, ako právny inštitút predstavuje zmenu vlastníckeho
práva vo verejnom záujme. Preto je inštitút vyvlastnenia ako reštitučný titul v zákone o pôde
výrazne limitovaný. Podľa § 6 ods. 1 písm. m) zákona o pôde sa oprávneným osobám
vydajú nehnuteľnosti, ak boli vyvlastnené za náhradu a ak existujú a trvale neslúžia svojmu
účelu alebo podľa § 6 ods. 1 písm. n) zákona o pôde, ak došlo k vyvlastneniu za náhradu.
Vyvlastnenie nehnuteľností patriace oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. v)
zákona o pôde bolo v tom čase vykonané vo verejnom záujme, v záujme obrany štátu. Zákon
č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch bol aktom deklaratórnym a vymedzujúcim, ktoré
nehnuteľnosti sú ním dotknuté. Až účinnosťou aktu podľa § 8 ods. 2 zákona č. 169/1949 Zb.
o vojenských obvodoch došlo k vyvlastneniu. S vlastníkmi nehnuteľností podľa § 11 zákona
č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch bolo vykonané vyjednávanie o určení spôsobu
a výšky náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti. Ak vyjednávanie bolo neúspešné, mohla
ktorákoľvek zúčastnená strana požiadať orgán štátnej správy o vydanie rozhodnutia
o náhrade. Následne bola finančná čiastka vyplatená alebo uložená v depozite. Podľa
uznesenia vlády č. 1199 z 29. mája 1954 o zabezpečení presídlenia z vytvoreného
vojenského obvodu Javorina boli postavené pre bývalých vlastníkov rodinné domy
s pridelením náhradnej pôdy. Napriek tomu je však možné, že náhrada nebola vyplatená
a v takomto prípade oprávnená osoba mohla požiadať o reštitúciu podľa § 6 ods. 1 písm. n)
zákona o pôde do 31. decembra 1992.
Vzhľadom na doterajšie limity vyvlastnenia v iných prípadoch reštitučných titulov
vyvlastnenia (§ 6 ods. 1 písm. m) a n) zákona o pôde) pôvodný zákon o pôde neupravuje
otázku vrátenia poskytnutých náhrad v prípadoch vydania nehnuteľností. Skupine
oprávnených osôb podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde sa poskytuje výhoda oproti iným
oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 zákona o pôde, pretože u nich absentuje povinnosť
vrátiť štátu poskytnuté finančné a vecné náhrady za vyvlastnenie podľa zákona č. 169/1949
Zb. a súčasne ani neobsahuje oprávnenie štátu na vrátenie náhrad. Podľa § 6 ods. 4 má
oprávnená osoba povinnosť vrátiť štátu alebo inej povinnej osobe poskytnuté náhrady po
vydaní nehnuteľnosti, ak reštitučným titulom je prevod nehnuteľnosti. Iným prípadom je
povinnosť oprávnenej osoby zaplatiť nedoplatok prídelovej ceny po vydaní nehnuteľnosti
štátu. Ak zákon o pôde jednej skupine osôb určuje výhody a súčasne druhej skupine osôb
v porovnateľnom postavení určuje povinnosti, môže sa to stať iba na základe odôvodnenia
založeného na ochrane verejných hodnôt, čo v danom prípade nie je odôvodnené.
Z postulátu rovnosti (čl. 12 ods. 1 ústavy) síce nevyplýva požiadavka všeobecnej
rovnosti všetkých so všetkými, ale vyplýva z nej požiadavka, aby právo bezdôvodne
nezvýhodňovalo jedných pred druhými (čl. 12 ods. 2 ústavy). Nikoho nemožno z týchto
dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať. To znamená, že ani reštitučný
zákon nemôže privilegovať určitú skupinu oprávnených osôb vo vzťahu k nároku na vydanie
nehnuteľností voči iným osobám v rovnakom postavení alebo v porovnateľnom postavení,
ktoré v rozhodnom období nehnuteľnosti vlastnili, boli im odňaté vyvlastnením podľa
zákona č. 169/1949 Zb. alebo voči iným oprávneným osobám, ktorým právo na vydanie
nehnuteľnosti už zaniklo alebo a voči iným oprávneným osobám, ktoré majú povinnosť
vrátenia poskytnutých náhrad. Z uvedeného vyplýva, že požiadavka poskytnutia rovnakých
práv za rovnakých podmienok bez neodôvodnených rozdielov dikciou napadnutého
ustanovenia § 6 ods. 1 písm. v) rešpektovaná nie je. Postup zvýhodňujúci oprávnené osoby
podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde je contra constitutionem resp. s príslušnými
ustanoveniami ústavy.
Z hľadiska narušenia princípu rovnosti je možné posúdiť dve hľadiská. Z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva hľadisko vylúčenia dotknutia niektorého zo
základných práv a slobôd. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného
v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 14/98 (str. 95 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky 1999) „porušenie zásady rovnosti v právach má charakter porušenia
základného ústavného práva iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením aj iného
základného práva.“
Druhým hľadiskom je vylúčenie prejavu ľubovôle zo strany zákonodarcu.
Zákonodarca pri zvýhodnení prístupu určitej skupine osôb pred inými, ktorý je založený na
objektívnych rozumných dôvodov (legitímny cieľ zákonodarcu) musí dbať, aby medzi cieľom
a prostriedkami k jeho dosiahnutiu (právne výhody) existoval vzťah primeranosti.
K chápaniu ústavného princípu rovnosti sa stotožňujeme s názorom, ktorý bol vyjadrený
Ústavným súdom ČSFR (PL. ÚS 22/92, nález z 8. októbra 1992, čiastka 96 str. 2791
Zbierka zákonov z roku 1992, Zbierka uznesení a nálezov Ústavného súdu ČSFR str. 37: „je
vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine poskytne
menej výhod ako druhej. Ani tu nesmie postupovať ľubovolne...“.
Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v rozhodnutí
PL. ÚS 3/00 (str. 563 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
2001) „pri prijímaní zákona je vecou úvahy zákonodarcu (štátu), aby rozhodol aj o tom, že
jednej skupine oprávnených osôb poskytuje menej výhod ako inej skupine; nesmie však
postupovať svojvoľne a z jeho riešenia musí vyplývať, že tak robí v zmysle účelu zákona
(a nie preto, aby napr. zakryl úmysly určitých záujmových skupín )“.
Rovnako medzinárodné dokumenty o ľudských právach vychádzajú z toho, že nie
každé nerovné zaobchádzanie s rôznymi subjektami možno kvalifikovať ako porušenie
princípu rovnosti a teda ako protiprávnu diskrimináciu jedných subjektov v porovnaní
s inými subjektami. Aby k porušeniu došlo, musí byť splnených niekoľko podmienok:
s rôznymi subjektami, ktoré sa nachádzajú v rovnakom alebo porovnateľnom postavení, sa
zaobchádza rozdielnym spôsobom, napriek tomu, aby tu existovali rozumné a objektívne
dôvody na uplatnenie rozdielneho prístupu.
Podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení jeho dodatkového
protokolu č. 11 sa zakazuje diskriminácia v užívaní práv priznaných týmto dohovorom,
ktorá by bola založená na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,
náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 20 ods. 1 druhá veta ústavy má vlastnícke právo všetkých vlastníkov
rovnaký zákonný obsah a ochranu. Na ústavnoprávne záruky práva vlastniť majetok a jeho
ochranu nadväzuje ustanovenie § 124 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetci
vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana. Štát
za zoštátnený majetok vo verejnom záujme v súlade v tom čase platnými právnymi
predpismi poskytol náhradu podľa § 11 zákona č. 169/1949 Zb. Ide teda o majetok, ktorý je
predmetom ochrany podľa čl. 20 ods. 1 druhá veta ústavy. Postupom podľa zákona
č. 172/2003 Z. z. sa zasahuje do jeho práva vlastniť určený majetok a do možnosti
vykonávať práva vlastníka.
Podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v náleze
sp. zn. I. ÚS 128/95 (str. 11 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky 1996) „vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a používa
ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu.
Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať ústavné právo
získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na
tento účel upravené zákonmi.“
Ďalej Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril: „funkcia práva vlastniť majetok
a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala
právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi,
nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu (PL. ÚS 16/95, str. 47 Zbierka nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1995).
V čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení dodatkového
protokolu č. 11 sa poskytuje ochrana majetku každej fyzickej a právnickej osobe s výnimkou
pozbavenia majetku na základe podmienok ustanovených v zákone z dôvodu verejného
záujmu.
Neexistuje preto právny dôvod na postup podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde.
Tento postup nie je v súlade s podmienkami, ktorými ústava zaručuje ochranu vlastníckeho
práva každému vlastníkovi podľa čl. 20 ods. 1 druhá veta.
Podľa § 5 zákona č. 281/1997 Z. z, sú nehnuteľnosti a práva k nim a právo k vodám
na území vojenského obvodu vo výlučnom vlastníctve štátu. Ak by oprávnené fyzické osoby
nadobudli takto vymedzené nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, išlo by o majetok, ktorý je
z vlastníctva iných osôb, ako štátu, vylúčený v súlade s podmienkami ustanovenými v čl. 20
ods. 2 ústavy. Majetok určený priamo ústavou (čl. 4 ústavy) alebo zákonom (čl. 20 ods. 2
ústavy) môže byť iba vo vlastníctve štátu a ďalší majetok ustanovený zákonom môže byť vo
vlastníctve obce alebo určených právnických osôb alebo fyzických osôb. Majetok, ku
ktorému možno uplatniť právo na vydanie nehnuteľnosti, je majetkom štátu, ktorého
užívanie vo verejnom záujme upravuje zákon č. 281/1997 Z. z. Z ustanovenia čl. 20 ods. 2
ústavy možno odvodiť, že je oprávnené požadovať zabezpečenie majetku tak, aby zostal vo
vlastníctve štátu t. j. aby sa zabránilo jeho prechodu do vlastníctva iných subjektov.
V opačnom prípade by prestal tento majetok slúžiť potrebám verejného záujmu.»
V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 2 (§ 9 ods. 6) napadnutého zákona
s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu navrhovateľ uvádza nasledovné
dôvody:
«S nehnuteľnosťami vydanými v reštitučnom konaní podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona
o pôde je spojené zriadenie vecného bremena zo zákona. Obmedzenie vlastníka
nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom spočíva v povinnosti v prospech iného niečo
trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať (§ 151n Občianskeho zákonníka). Zákon
č. 172/2003 Z. z. neustanovil obsah vecného bremena spojeného s vydanými
nehnuteľnosťami. Podľa § 9 ods. 6 zákona o pôde ide o obmedzenie vlastníka nehnuteľností
vyjadrenie v slovnom spojení „aby určenie nehnuteľností na obranu štátu zostalo
zachované“, bez určenia jeho obsahu.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy je možné nútené obmedzenie vlastníckeho práva iba
v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Je zrejmé, že v danom prípade je splnená ústavná podmienka verejného záujmu (záujem
obrany štátu). Budúci právny vzťah medzi subjektom povinností t. j. vlastníkom
nehnuteľností zaťažený vecným bremenom a na druhej strane subjektom oprávnenia
t. j. štátom, v prospech ktorého obmedzenie vlastníckeho práva pôsobí, vznikne na základe
zákona rozhodnutím príslušného orgánu štátnej správy formou individuálneho
administratívneho aktu (rozhodnutím okresného úradu). Ďalšou ústavnou podmienkou
umožňujúcou spolu s ostatnými uskutočniť nútené obmedzenie vlastníckeho práva je, že je
možné poskytnúť primeranú náhradu vrátane jej určenia a spôsobu jej úhrady. Berúc do
úvahy túto argumentáciu ustanovenie § 9 ods. 6 zákona o pôde nie je ústavne konformné
s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení jeho
dodatkového protokolu č. 1 (oznámenie č. 209/1992 Zb.).»
V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona
s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy navrhovateľ uvádza nasledovné dôvody:
«Subjektívne právo oprávnenej osoby na uplatnenie si nároku na vydanie
nehnuteľnosti zanikne objektívne právnou skutočnosťou, ktorou je uplynutie času. Výkon
tohto subjektívneho práva predpokladá vôľu oprávnenej osoby ho vykonať. Zákon o pôde
spája zánik subjektívneho práva na vydanie nehnuteľnosti s jeho neuplatnením v zákone
ustanovenej lehote. Právnym následkom uplynutia času je zánik práva (jeho neexistencia).
Iný zákon, v danom prípade novela zákona, nemôže „obnoviť“ zaniknuté právo pre
tú istú skupinu osôb, ktorej už právo zaniklo (§ 6 ods. 1 písm. n) zákona o pôde). Takýto
postup zákonodarcu odporuje koncepcii právneho štátu podľa č. 1 ods. 1 prvá veta ústavy
a je v rozpore od neho odvodeného princípu právnej istoty. Ten spočíva okrem iného aj
v tom, že ak došlo k zániku práva v dôsledku toho, že nastala určitá právna udalosť,
s ktorou právo spája tento následok, nemôže sa opätovne to isté právo, ktoré už zaniklo,
uplatňovať. Ustanovenie novej lehoty na uplatnenie si toho istého nároku na vydanie veci
v reštitučnom konaní pre určitú skupinu oprávnených osôb, ktoré si už mohli podľa
predchádzajúcej právnej úpravy svoj nárok uplatniť, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvej vety
ústavy.»
Zo stanoviska národnej rady zo 16. októbra 2003 vyplýva, že národná rada
s návrhom súhlasí.
Národná rada je toho názoru, že nový reštitučný titul obsiahnutý v napadnutom
zákone sa nevzťahuje rovnako všeobecne na všetky individuálne prípady druhovo určené,
ale len na ojedinelý prípad – na prechod vlastníctva nehnuteľností na štát vyvlastnením len
v prípade vojenského obvodu Javorina. Následkom tohto riešenia sa úzkej skupine vopred
určených osôb priznávajú výhody (právna možnosť), ktoré iné osoby v rovnakom alebo
obdobnom postavení nemajú. Dôvodom reštitúcie je náprava protiprávnosti pri prechode
vlastníctva, ku ktorej došlo v minulosti. Vyvlastnenie ako reštitučný titul v zákone
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“) je výrazne limitovaný.
Nový reštitučný titul však nerešpektuje limity ustanovené v § 6 ods. 1 písm. m) a n)
reštitučného zákona. Postupom podľa napadnutého zákona sa zasahuje do vlastníckych práv
vlastníka, ktorý požíva ochranu majetku nadobudnutého v súlade s platnými zákonmi
(vyvlastnením vo verejnom záujme). Navrhovateľ je toho názoru, že touto úpravou
dochádza k narušeniu princípu právnej istoty, rovnosti a ochrany vlastníckeho práva
garantovaného ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom, pričom na podporu svojho
tvrdenia uvádza aj právne názory ústavného súdu vyslovené v obdobných veciach. Národná
rada je toho názoru, že je možné súhlasiť s dôvodmi, ktoré navrhovateľ na podporu svojho
tvrdenia uvádza.
Z vyjadrenia vedľajšieho účastníka z 30. júna 2004 vyplýva, že tento s návrhom
nesúhlasí a žiada, aby mu ústavný súd nevyhovel.
V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého
zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a s čl. 20
ods. 2 ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 1 dodatkového protokolu vedľajší účastník uvádza
nasledovné dôvody:
«1.1 Podľa čl. I bod 1 zákona č. 172/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon č. 281/1997 Z. z. o vojenských
obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej
štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „novela zákona“), v § 6 sa odsek 1 dopĺňa písmenom v) v znení: „prechodu na štát
podľa osobitného predpisu, ak sa nachádzajú na území vojenského obvodu Javorina; § 11
ods. 1 písm. g) sa nepoužije.“
Podľa § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon“), pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že pozemok možno vo
verejnom záujme vyvlastniť.
Podstatou napadnutého ustanovenia je založenie osobitného reštitučného titulu pre
nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát podľa zákona č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vojenských obvodoch“), ak sa nachádzajú
na území vojenského obvodu Javorina. Zároveň sa napadnutým ustanovením odstraňuje
nemožnosť vydať reštituovanú nehnuteľnosť oprávnenej osobe.
Navrhovateľ namieta nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 1 ústavy z dôvodu jeho
nesúladu s princípom generality, resp. všeobecnosti zákona ako jeho definičným znakom,
pretože „sa nevzťahuje na všetky rovnako druhovo určené prípady“. Zároveň namieta
porušenie princípu rovnosti zakotveného v čl. 12 ods. 1 ústavy a zákazu diskriminácie podľa
čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
pretože zákonodarca údajne nemal žiaden rozumný dôvod, ktorým by mohol vysvetliť
nerovnosť v prístupe k jednotlivým skupinám oprávnených osôb (s. 9 návrhu).
1.2 Tvrdenie navrhovateľa, že napadnuté ustanovenie je v rozpore s princípom
generality v miere, v ktorej tento rozpor zakladá porušenie konštitutívnych náležitostí
princípu právneho štátu považujeme za sporné. Právna norma sa považuje za všeobecnú, ak
je adresovaná neurčitému počtu subjektov, ktoré sú vymedzené druhovými, nie
individuálnymi znakmi. Znakom zakladajúcim vznik reštitučného titulu je v danej veci
pôvodné vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá na štát prešla podľa osobitného predpisu
a nachádza sa na území vojenského obvodu Javorina. Napadnutá právna norma nie je
adresovaná konkrétnym osobám vymedzeným individuálnymi znakmi, ale všetkým osobám
spĺňajúcim ustanovené kritériá, bez ohľadu na to, čo zakladá ich individualitu. V tejto
súvislosti nepovažujeme za nepochybné, že na splnenie podmienky generality právnej
úpravy sa druhovo vymedzené znaky musia vzťahovať na územie, na ktorom sa nachádzajú
predmetné nehnuteľnosti a nie na osoby, ktorým napadnuté ustanovenie priznáva reštitučný
titul. Zatiaľ čo územie napadnuté ustanovenie skutočne vymedzuje individuálnymi znakmi,
oprávnené osoby ako adresátov príslušnej právnej normy vymedzuje znakmi druhovými.
1.3 Ak by aj ústavný súd dospel k záveru, že adresáti napadnutého ustanovenia sú
vymedzení individuálnymi znakmi, neznamená to nevyhnutne jeho nesúlad s princípom
právneho štátu. Samotný navrhovateľ v tejto súvislosti na s. 8 návrhu uvádza, že právna
úprava musí byť všeobecná, ak zákonodarca nemá racionálny dôvod na iný postup.
Rovnako z navrhovateľom citovaného rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/00
vyplýva, že ak zákonodarca nepostupuje svojvoľne a proti účelu zákona, môže jednej
skupine oprávnených osôb poskytnúť viac výhod ako inej skupine.
V dôvodovej správe k novele zákona zákonodarca vysvetľuje účel napadnutého
ustanovenia potrebou napraviť majetkovú krivdu, ktorú v rokoch 1949 - 56 v oblasti
Levočských vrchov sprevádzalo zjavné porušovanie ľudských práv, nátlak a násilie.
Zákonodarca sa takisto rozhodol zohľadniť dlhoročné aktívne úsilie približne 30 tisíc
obyvateľov severného Spiša o dosiahnutie nápravy predmetnej majetkovej krivdy spojenej
s brutálnymi zásahmi do ľudských práv pôvodných vlastníkov.
Okrem toho má pri skúmaní opodstatnenosti rozlišovania medzi vojenským obvodom
Javorina a inými vojenskými obvodmi istú výpovednú hodnotu i fakt, že v čase prijatia
napadnutej právnej úpravy už zákonodarca disponoval vedomosťou o plánovanom zrušení
vojenského obvodu Javorina, a to k 31. decembru 2006.
Bez ohľadu na túto skutočnosť' považujeme vyššie vymedzený motivačný horizont
zákona za legitímny dôvod pre poskytnutie takých výhod jednej skupine osôb, ktorými iná
skupina nedisponuje. Účelom zákona i reštitučného zákonodarstva SR ako takého nie je
úplné odstránenie, ale len zmiernenie niektorých majetkových a iných krívd, pričom
oprávnenými osobami podľa príslušných právnych predpisov nie sú všetky osoby, ktoré sa
stali obeťami týchto krívd. Vrátenie nehnuteľnosti, ktorá v období neslobody prešla na štát
tak nie je subjektívnym vynútiteľným nárokom všetkých pôvodných vlastníkov takýchto
nehnuteľností, ale vecou autonómneho rozhodnutia zákonodarcu. V rámci tohto
rozhodovania disponuje zákonodarca relatívne širokou mierou voľnej úvahy, je však
viazaný zákazom svojvôle a neodôvodneného rozlišovania medzi skupinami pôvodných
vlastníkov.
Rozhodnutie zákonodarcu prihliadnuť na špecifické okolnosti tak majetkovej krivdy
ako aj úsilia o jej nápravu nevykazuje známky zjavnej svojvôle. Len v prípade takejto
svojvôle je pritom opodstatnený zásah ústavného súdu do regulačnej autonómie Národnej
rady SR, ktorá ako najvyšší zákonodarný orgán volený priamo zdrojom moci je príslušná
prostredníctvom vlastnej normotvornej a inej činnosti reflektovať intenzitu verejného
záujmu na ochrane tej-ktorej hodnoty. Pokiaľ sa v rámci tejto reflexie výrazne neodchýli od
požiadaviek primeranosti, nemá ústavný súd dôvod spochybňovať motiváciu, ktorá
zákonodarcu k ochrane konkrétnej hodnoty ako verejného záujmu viedla. V danej veci by
rozhodnutie zákonodarcu bolo svojvoľným iba v prípade, ak by dôvody rozlišovania boli
zjavne nedostatočné alebo ak by medzi nimi a účelom zákona absentovala relevantná
súvislosť. Prihliadnutie zákonodarcu na okolnosti tak vzniku majetkovej krivdy ako aj úsilia
pôvodných vlastníkov o jej nápravu považujeme za dôvody dostatočné a bezprostredne
súvisiace s účelom zákona a preto dôvody legitímne.
1.4 V súvislosti s námietkou porušenia čl. 12 ústavy a čl. 14 dohovoru navrhovateľ'
neuviedol, vo vzťahu ku ktorému základnému právu garantovanému ústavou alebo
dohovorom má byť porušený princíp rovnosti. V zmysle konštantnej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") (napríklad Brežný a Brežný proti Slovensku
alebo Poláček a Poláčková proti Českej republike) ako aj ústavného súdu (napríklad
PL. ÚS 14/98) má porušenie zásady rovnosti charakter porušenia základného práva iba
vtedy, ak je spojené s porušením niektorého zo základných práv garantovaných dohovorom,
resp. ústavou. Z argumentácie navrhovateľa možno vyvodiť, že za dotknuté právo považuje
vlastnícke právo podľa čl. 20 ústavy, resp. čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (v petite
i odôvodnení návrhu nesprávne označenom ako čl. 1 dohovoru v znení Dodatkového
protokolu č. 11). Nespochybniteľnou súčasťou judikatúry ESĽP je názor, v zmysle ktorého
sa za predmet vlastníckeho práva v kontexte reštitúcií nepovažuje „nádej, že dlhodobo
zaniknuté vlastnícke právo môže byť obnovené“, ani „podmienený nárok, ktorý zanikol
v dôsledku nesplnenia ustanovenej podmienky“ (Poláček a Poláčková proti Českej
republike, § 61).
Nároky osôb, ktorých rovnosť má byť napadnutým ustanovením porušená nie sú
nárokmi, ktoré by spĺňali kritériá „legitímnych očakávaní“ špecifikované judikatúrou ESĽP
a ústavného súdu. Nakoľko nároky osôb, ktoré sú podľa navrhovateľa dotknuté napadnutým
ustanovením rationae materiae nespadajú pod režim ochrany čl. 20 ústavy, resp. čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru, absentuje v danej veci akýkoľvek normatívny základ
pre vyslovenie porušenia princípu rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a princípu
nediskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.
1.5 Z vecného hľadiska neobstojí ani námietka navrhovateľa, že napadnuté
ustanovenie je v rozpore s čl. 20 ods. 2 ústavy. Navrhovateľ neoznačil žiadne ustanovenie,
z ktorého by vyplývalo, že nehnuteľnosti tvoriace vojenský obvod Javorina alebo iné
vojenské obvody môžu byť iba vo vlastníctve štátu. Avšak aj v prípade, že by takéto
ustanovenie identifikovať dokázal, v zmysle štandardných výkladových pravidiel neskorší
zákon ruší zákon skorší a neskorší špeciálny zákon ruší skorší zákon všeobecný. Takže ak by
aj zákonodarca zákonom ustanovil, že nejaký majetok môže byť výlučne vo vlastníctve štátu,
neskorším zákonom môže takéto vymedzenie zrušiť, doplniť alebo zmeniť. Jediné
obmedzenie zákonodarcu v tomto smere predstavuje čl. 4 ústavy, ten však nehnuteľnosti na
území vojenských obvodov neupravuje ako predmet výlučného vlastníctva štátu.
1.6 To isté sa týka námietky o nesúlade napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 1
druhá veta ústavy. Podľa názoru navrhovateľa zákonodarca odoprel štátu ochranu jeho
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území vojenského obvodu
Javorina. Ako všeobecnú úvodnú poznámku treba uviesť, že samotné nadobudnutie
vlastníckeho práva štátu k dotknutým nehnuteľnostiam vymedzil zákonodarca ako
majetkovú krivdu, ktorú sa rozhodol napraviť. Uvažovať' v takejto situácii o potrebe
osobitnej ochrany vlastníckeho práva štátu, a to dokonca pred samotným zákonodarcom,
považujeme za absolútne neprimerané účelu čl. 20 ods. 1 druhá veta ústavy.
Predovšetkým však postup zákonodarcu považujeme za potvrdenie označeného
ustanovenia ústavy, nie za jeho popretie. Rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva
všetkých vlastníkov znamená predovšetkým to, že všetci vlastníci môžu za podmienok
ustanovených zákonom predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky
a nakladať s ním. Za nakladenie s predmetom vlastníctva sa považuje aj jeho scudzenie.
Rozhodnutie jediného zákonodarného orgánu SR o scudzení majetku vo vlastníctve štátu
preto z povahy veci nemôže byť poprením ústavnej podmienky rovnakého zákonného obsahu
vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Naopak by takýmto poprením bolo obmedzenie
scudziteľskej spôsobilosti štátu ako vlastníka, pretože by z obsahu jeho vlastníckeho práva
bola vylúčená možnosť vec scudziť ako integrálna súčasť zákonného obsahu každého
vlastníckeho práva. V danom prípade patrí výkon vlastníckeho práva štátu - a v jeho rámci
aj výkon scudziteľskej spôsobilosti - Národnej rade SR, ktorá by v rozpore s ústavou
postupovala iba v prípade, že by možnosť vec scudziť uplatnila nad rámec čl. 4 ústavy.
1.7 Okrem toho tu navrhovateľ argumentuje vnútorne nekonzistentným spôsobom.
Na jednej strane namieta porušenie ústavy z dôvodu, že reštitučný nárok nebol napadnutým
ustanovením založený aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území iných
vojenských obvodov a na strane druhej zároveň tvrdí, že ústava neumožňuje štátu previesť'
vlastnícke práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území akéhokoľvek vojenského
obvodu. Štát ani žiaden iný subjekt nie je spôsobilý porušiť ústavu konkrétnym postupom
a zároveň aj jeho presným opakom, t j. scudzením nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na území
vojenského obvodu a zároveň opomenutím takúto vec scudziť vec aj v prospech iných osôb
ako osôb oprávnených podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona. Tvrdenie, že reštitúcia
nehnuteľností na území vojenského obvodu je v nesúlade s ústavou je zároveň v príkrom
rozpore s tvrdením navrhovateľa na s. 9 a 10 návrhu, že osoby oprávnené podľa § 6 ods. 1
písm. v) zákona mali možnosť uplatniť reštitučný titul už za predchádzajúceho právneho
stavu. Jeho nesúlad s ústavou ale navrhovateľ nijako nenaznačuje a z jeho argumentácie
takýto nesúlad ani nie je možné vyvodiť.»
V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 2 (§ 9 ods. 6) napadnutého zákona
s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu vedľajší účastník uvádza tieto dôvody:
«2.1 Podľa čl. I. bod 2 novely zákona, v § 9 sa za odsek 5 vkladá nový odsek 6
v znení: „K nehnuteľnostiam vydaným podľa § 6 ods. 1 písm. v) vzniká v prospech povinnej
osoby vecné bremeno tak, aby určenie nehnuteľnosti na obranu štátu ostalo zachované.
Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je
rozhodnutie okresného úradu podľa odseku 2.“
Navrhovateľ namieta nesúlad predmetného ustanovenia s čl. 20 ods. 4 ústavy
a s čl. 1 dohovoru, túto námietku ale neopiera o žiadne konkrétne dôvody. Naopak,
navrhovateľ sám uvádza, že tak podmienku verejného záujmu ako aj podmienku zákonného
základu pre správne rozhodnutie - t j. ústavné podmienky pre nútené obmedzenie
vlastníckeho práva považuje za splnené. To isté možno z argumentácie navrhovateľa
implicitne dovodiť pre podmienku nevyhnutnej miery. Z dikcie návrhu a z vyššie uvedených
skutočností vyplýva, že navrhovateľ považuje za nesplnenú ústavnú podmienku primeranej
náhrady. Nesplnenie ústavnej podmienky primeranej náhrady by však ústavný súd mohol
skúmať až na základe príslušného správneho rozhodnutia ako podkladu pre vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena, ktorý má konštitutívne účinky. Napadnuté ustanovenie
nie je, a samé osebe ani nie je spôsobilé byť, v nesúlade s podmienkou primeranej náhrady.
Tejto námietke preto chýba akékoľvek vecné opodstatnenie a navrhovateľ na jej podporu
ani neuvádza žiadne konkrétne argumenty.
2.2 S prihliadnutím na účel vedľajšieho účastníctva nepovažujeme na tomto mieste
za potrebné vyjadriť sa k súladu napadnutého ustanovenia s tými ústavnými podmienkami
núteného obmedzenia vlastníckeho práva, ktoré navrhovateľ nenamieta.
V súvislosti s predmetným ustanovením novely zákona naopak považujeme za vhodné
zdôrazniť, že určenie vecného bremena k reštituovanej nehnuteľnosti nie je „klasickým“
núteným obmedzením vlastníckeho práva, nakoľko sa nevzťahuje na vec, ktorá by v čase
prijatia právnej úpravy bola vo vlastníctve oprávnenej osoby, ale na vec, ktorú vlastní štát
a ktorú prevádza na oprávnenú osobu. Vymedzenie vecného bremena je v takomto prípade
špecifikáciou rozsahu, v akom štát na základe vlastného uváženia napravuje majetkovú
krivdu. Vychádzajúc z argumentu a maiori ad minus, ak štát nemusí vlastníctvo k vlastnému
majetku previesť na pôvodného vlastníka vôbec, je nepochybné, že ho tiež nemusí previesť
v neobmedzenom rozsahu alebo podobe a teda napríklad bez akéhokoľvek vecného
bremena. Alebo naopak, ak náprava majetkovej krivdy formou reštitúcie je vecou úvahy
štátu a nie subjektívnym nárokom pôvodného vlastníka, z povahy veci vyplýva, že štát
disponuje voľnou úvahou aj pri rozhodovaní, v akom rozsahu a forme svoje vlastníctvo
prevedie. Inými slovami, veci sa vydávajú v rozsahu a spôsobom, akým to ustanovil zákon,
ktorý je manifestáciou politickej a normotvornej vôle jediného zákonodarného orgánu
Slovenskej republiky.»
V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona
s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy vedľajší účastník uvádza tieto dôvody:
«3.1 Podľa čl. I bod 4 novely zákona, § 13 sa dopĺňa odsekom 3 v znení: „Právo na
vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 1 písm. v) môže oprávnená osoba uplatniť' do
31. decembra 2004. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.“
Navrhovateľ namieta nesúlad predmetného ustanovenia s čl. 1 ústavy z dôvodu, že
právo, ktoré vzniklo na základe zákona a uplynutím času zaniklo, už iný zákon nemôže
znovu založiť. Odhliadnuc od ústavne neúnosného argumentu, že zákonodarca nemôže
zákonom založiť právo, ktoré už raz zákonom založil smeruje námietka navrhovateľa
k samotnému vzniku práva. Napadnuté ustanovenie však predmetný nárok nezakladá, iba
ustanovuje lehotu na jeho uplatnenie.
Zákonodarca by naopak postupoval v rozpore s princípom právneho štátu, ak by
s účinnosťou od 1. júla 2003 (účinnosť novely zákona) založil právo, ktoré by v zmysle § 13
ods. 1 a 2 zákona bolo možné uplatniť' len do doby predchádzajúcej nadobudnutiu účinnosti
novely zákona a teda vôbec.
3.2 Okrem toho navrhovateľ v danej veci opäť argumentuje vnútorne
nekonzistentným spôsobom. Na s. 13 návrhu uvádza, že osoby oprávnené podľa § 6 ods. 1
písm. v) zákona sú tou istou skupinou osôb ako osoby oprávnené podľa § 6 ods. 1 písm. n)
zákona a na s. 10 návrhu naopak uvádza, že reštitučný titul podľa § 6 ods. 1 písm. n)
zákona je „iným prípadom reštitučného titulu“ ako § 6 ods. 1 písm. v) zákona a že nie
všetky osoby oprávnené podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona získali reštitučný nárok aj podľa §
6 ods. 1 písm. n) zákona.
Bez ohľadu na tento rozpor v tvrdeniach navrhovateľa pravidlá právno-logickej
argumentácie neumožňujú dospieť k záveru, že ustanovenie, ktoré upravuje lehotu pre
uplatnenie zákonom založeného práva je v rozpore s princípom právneho štátu, ako to tvrdí
navrhovateľ.»
Navrhovateľ a národná rada nevyužili možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu
vedľajšieho účastníka.
II.
Zo všeobecnej časti dôvodovej správy k napadnutému zákonu vyplývajú tieto
podstatné skutočnosti:
Reštitučný zákon v ustanovení § 6 ods. 1 písm. a) až u) definoval určitý okruh
oprávnených osôb, ktorých majetok prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v dobe od
25. februára 1948 do 1. januára 1990, a umožnil týmto oprávneným osobám vydať
nehnuteľnosti späť. V § 6 však nebolo jednoznačne vymedzené ustanovenie, ktoré by riešilo
aj prevod na štát na základe zákona č. 169/1949 Sb. o vojenských obvodoch (ďalej len
„zákon o vojenských obvodoch“). Pritom na základe tohto zákona sa násilnou formou pri
zjavnom porušovaní ľudských práv a slobôd v rokoch 1949 – 1956 občanom v oblasti
Levočských vrchov odnímalo vlastnícke právo. Prevod nehnuteľného majetku podľa zákona
o vojenských obvodoch bol sprevádzaný všetkými formami nátlaku, akými boli násilné
odňatie nehnuteľnosti za asistencie ozbrojených síl, násilná likvidácia ľudských obydlí
a hospodárskych budov vypaľovaním a pomocou výbušnín, bezdôvodné odvádzanie
hovädzieho dobytka bez poskytnutia náhrady, prepúšťanie študentov zo stredných
a vysokých škôl do doby, kým vlastník – rodič nebol zlomený a súhlasil s pokonávkou,
ktorá nebola rovnocenná s kúpnou zmluvou, násilné zadržiavanie vo vyšetrovacích celách
s cieľom, aby vlastník súhlasil s pokonávkou, a násilné odňatie lesných porastov bez
poskytnutia náhrady. Týmito spôsobmi bolo zbavených vlastníckeho práva približne 30-tisíc
obyvateľov severného Spiša, ktorí sa nikdy nezmierili s krivdou a naďalej sa dožadujú
svojich vlastníckych práv. Je povinnosťou demokratického štátu zjednať v rámci možnosti
nápravu. Zmiernenie majetkových krívd, ako aj definitívne vyriešenie problému sa dá
dosiahnuť priznaním vlastníckeho práva a súčasne zriadením vecného bremena tak, aby
účelové určenie nehnuteľnosti na obranu štátu bolo zachované.
Zo záznamu z rozpravy k návrhu napadnutého zákona na 11. schôdzi národnej rady
24. apríla 2003 vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:
Za skupinu poslancov, ktorá návrh napadnutého zákona predložila, bolo poukázané
na skutočnosť, že prevod nehnuteľností bol sprevádzaný rôznymi formami nátlaku. Postihlo
to vyše 30-tisíc obyvateľov severného Spiša. Prijatím návrhu napadnutého zákona by sa
ukončilo dlhoročné snaženie pôvodných vlastníkov o prinavrátenie vlastníckeho práva.
Po skončení rozpravy navrhovateľ zákona ešte vysvetlil, prečo nie je v súčasnosti
možné komplexne vrátiť majetok vo všetkých štyroch vojenských obvodoch. Je tomu tak
preto, lebo Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“)
vyhlásilo, že vojenský obvod Javorina ako jediný zo štyroch vojenských obvodov už nie je
potrebný a bude sa rušiť.
Podľa ďalšieho stanoviska s navrhovaným zákonom nesúhlasila už Legislatívna rada
vlády Slovenskej republiky (ďalej len „legislatívna rada“) s poukazom na protiústavnosť
návrhu. Ešte výraznejšie odmietavé stanovisko zaujal odbor legislatívy a aproximácie práva
Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária národnej rady“)
s poukazom na nesúlad návrhu s čl. 1 a čl. 12 ústavy, keďže nový reštitučný titul by sa
nevzťahoval všeobecne na všetky individuálne prípady rovnakého druhu spočívajúce
v odňatí nehnuteľností vo vojenských obvodoch. Navrhovaným riešením sa preto
zvýhodňuje len určitá skupina občanov z určitého územia. Veľmi diskutabilný je aj nový
termín na uplatnenie nového reštitučného nároku, keďže pôvodný termín bol do
31. decembra 1992.
Ďalej bolo poukázané aj na petíciu, ktorú podpísalo na 31 petičných hárkoch
509 ľudí. Títo vyslovili nesúhlas s návrhom zákona aj preto, že nerieši navrátenie
zoštátnených nehnuteľností pôvodným vlastníkom komplexne. V petícii sa zdôrazňuje, že
pôvodní vlastníci v každom jednom prípade boli za majetok odškodnení v rôznych formách
tak ako ostatní občania, ktorým bol majetok vyvlastnený vo verejnom záujme. Navrátenia
vlastníctva sa dožaduje iba úzka skupina osôb majúca záujem o ťažbu drevnej hmoty. Návrh
nerieši ani to, v akej forme bude štát vymáhať od pôvodných vlastníkov tie náhrady, ktoré
pri vyvlastňovaní v rokoch 1949 – 1956 pôvodným vlastníkom poskytol.
Z ďalšieho vystúpenia v rámci rozpravy vyplýva, že prevod majetku na štát bol
vykonaný v súlade s platnými zákonmi vo verejnom záujme. S vlastníkmi nehnuteľností sa
vykonalo vyjednávanie o určení spôsobu a výšky náhrady v súlade so zákonom, pričom
náhrady boli aj poskytnuté vrátane postavenia nových domov štátom na kľúč bývalým
vlastníkom a pridelenia alikvotnej časti pôdy.
Z prípisu ministerstva obrany z 1. decembra 2003 podpísaného ministrom vyplýva,
že v „Dlhodobom pláne štruktúry a rozvoja ozbrojených síl Slovenskej republiky – model
2010“, ktorý bol schválený uznesením vlády č. 1004 z 24. októbra 2001, sa predpokladá
využívať vojenský obvod Javorina do konca roka 2006 a potom ho zrušiť. Uznesením vlády
č. 548 z 29. mája 2002 bolo ministrovi obrany Slovenskej republiky uložené do 30. júna
2006 predložiť na rokovanie vlády návrh nariadenia vlády na zrušenie vojenského obvodu
Javorina k 31. decembru 2006 vrátane návrhu rozdelenia jeho územia a začlenenia do
katastrálnych území susedných obcí. Na základe uvedených uznesení vlády ministerstvo
obrany zabezpečuje prípravu zrušenia vojenského obvodu Javorina k 31. decembru 2006.
Zo stanoviska kancelárie národnej rady č. 297/2003 z 21. marca 2003 vyplýva, že je
možné namietať nesúlad návrhu napadnutého zákona s čl. 1 a s čl. 12 ústavy. Ide totiž
o nový reštitučný titul, ktorý sa nevzťahuje všeobecne na všetky individuálne prípady
rovnako druhovo určené, teda na prípady odňatia nehnuteľností na území vojenských
obvodov, napríklad na vojenské obvody Záhorie, Lešť, Valaškovce, ale iba na Javorinu.
Týmto riešením sa zvýhodňuje len určitá skupina osôb – občanov určitého územia.
Prekluzívna lehota na uplatnenie reštitučných nárokov uplynula 31. decembra 1992, avšak
tu vzniká nová možnosť pre oprávnené osoby z dôvodu nového reštitučného titulu v lehote
do 31. decembra 2004. Keďže na ostatné oprávnené osoby sa táto nová lehota nevzťahuje,
zakladá sa tak nerovnosť medzi oprávnenými osobami. Navyše, neuplatnením práva
v pôvodnej prekluzívnej lehote právo zaniklo. Toto právo preto nemožno obnoviť tak, že sa
prekluzívna lehota prolonguje pre oprávnené osoby, čím toto ustanovenie spätne pôsobí aj
do minulosti. Pritom z požiadavky právnej istoty obsiahnutej v čl. 1 ods. 1 ústavy
jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis má pôsobiť iba do budúcnosti, a nie do
minulosti. Návrh napadnutého zákona ďalej nerieši otázku vrátenia poskytnutých vecných
a finančných náhrad za odňaté nehnuteľnosti. Tým oprávnené osoby podľa nového
reštitučného titulu sú zvýhodnené oproti ostatným oprávneným osobám, ktoré sú povinné
poskytnutú náhradu vrátiť. V súvislosti so zriadením vecného bremena na vydávanú
nehnuteľnosť nie je určená osoba, v prospech ktorej sa vecné bremeno zriaďuje (asi ide
o štát), ale určený nie je ani obsah vecného bremena. Nie je zrejmé ani to, akým spôsobom
v danom prípade vecné bremeno vzniká (či zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu alebo
písomnou zmluvou).
III.
A. K námietke nesúladu ustanovenia čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v)
napadnutého zákona s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou, čl. 20 ods. 2 a čl. 1
ods. 1 prvou vetou ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 1 dodatkového protokolu
Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) reštitučného zákona znie:
„Oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú
právnickú osobu v dôsledku (...)
v) prechodu na štát podľa osobitného predpisu, 11) ak sa nachádzajú na území vojenského
obvodu Javorina; 5b) § 11 ods. 1 písm. g) sa nepoužije“.
Poznámka pod čiarou 5b) znie:
„5b) Zákon č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch v znení zákona č. 131/1970 Zb.“
Ustanovenie § 6 ods. 4 reštitučného zákona znie:
„(4) Oprávnená osoba je povinná po vydaní nehnuteľnosti zaplatiť štátu nedoplatok
prídelovej ceny, za ktorú ju pôvodne získala, obdobne je povinná vrátiť kúpnu cenu alebo
náhradu, ktorú jej štát alebo iná právnická osoba pri prevode nehnuteľnosti vyplatila.
Lehotu na zaplatenie určí pozemkový úrad.“
Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy vlastnícke právo všetkých vlastníkov má
rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 20 ods. 2 prvej vety ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem
majetku uvedeného v čl. 4 ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti,
rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu,
obce, alebo určených právnických osôb.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
A.1 Namietaný nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona s čl. 20
ods. 1 druhou vetou a s čl. 20 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 1 dodatkového protokolu
a) Navrhovateľ namieta nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 1 druhou
vetou ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu argumentujúc tým, že štát v rozhodnom
období vyvlastnil nehnuteľnosti vo verejnom záujme, poskytol za ne náhradu, a preto tento
majetok štátu požíva ochranu podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy, resp. podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Napadnutým ustanovením sa podľa navrhovateľa zasahuje do práva
štátu vlastniť majetok a do možnosti vykonávať práva vlastníka. Poukazuje aj na § 124
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti
a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.
Nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 2 ústavy vyvodzuje navrhovateľ z § 5
zákona č. 281/1997 Z. z. o vojenských obvodoch a zákona, ktorým sa mení zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový zákon
o vojenských obvodoch“), podľa ktorého nehnuteľnosti a práva k nim, ako aj právo
k vodám na území vojenského obvodu sú vo výlučnom vlastníctve štátu. Ak by oprávnené
osoby nadobudli také nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, porušil by sa tým čl. 20 ods. 2
ústavy, a to z toho dôvodu, že majetok určený priamo ústavou (čl. 4 ústavy) alebo zákonom
(čl. 20 ods. 2 ústavy) môže byť iba vo vlastníctve štátu. Majetok, ku ktorému možno
uplatniť podľa napadnutého ustanovenia právo na vydanie, je vo verejnom záujme vo
vlastníctve štátu a jeho užívanie je upravené novým zákonom o vojenských obvodoch.
Z čl. 20 ods. 2 ústavy sa dá odvodiť oprávnenie zabezpečiť majetok tak, aby zostal vo
vlastníctve štátu, lebo v opačnom prípade by prestal slúžiť potrebám verejného záujmu.
b) K námietke nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 1 druhou vetou ústavy
a s čl. 1 dodatkového protokolu vedľajší účastník predovšetkým uvádza, že samotné
nadobudnutie vlastníckeho práva zo strany štátu k dotknutým nehnuteľnostiam vymedzil
zákonodarca ako majetkovú krivdu, ktorú sa rozhodol napraviť. Preto považuje za absolútne
neprimerané účelu čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy uvažovať v takejto situácii o potrebe
osobitnej ochrany vlastníckeho práva štátu, a to dokonca pred samotným zákonodarcom.
Rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov znamená predovšetkým to,
že všetci vlastníci môžu za podmienok ustanovených zákonom predmet svojho vlastníctva
držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Za nakladanie treba považovať
aj scudzenie. Rozhodnutie zákonodarného orgánu o scudzení majetku vo vlastníctve štátu
preto z povahy veci nemôže byť popretím ústavnej podmienky rovnakého zákonného
obsahu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Takýmto popretím by bolo práve naopak
obmedzenie scudziteľskej spôsobilosti štátu ako vlastníka.
V súvislosti s namietaným nesúladom napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 2 ústavy
vedľajší účastník uvádza, že navrhovateľ neoznačil žiadne také zákonné ustanovenie,
z ktorého by vyplývalo, že nehnuteľnosti tvoriace vojenský obvod Javorina môžu byť iba vo
vlastníctve štátu. Poukazuje zároveň v tejto súvislosti aj na vnútornú nekonzistentnosť
argumentácie navrhovateľa, ktorý na jednej strane namieta porušenie ústavy z dôvodu, že
reštitučný nárok nebol napadnutým ustanovením založený aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa na území iných vojenských obvodov, a na druhej strane zároveň tvrdí, že
ústava neumožňuje štátu previesť vlastnícke práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na
území akéhokoľvek vojenského obvodu.
c) Podľa názoru ústavného súdu ani s jednou námietkou navrhovateľa nemožno
súhlasiť.
Vo vzťahu k námietke nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 1 druhou
vetou ústavy treba uviesť, že štát celkom nepochybne patrí medzi subjekty, ktorých
vlastníctvo je chránené čl. 20 ústavy. Tým sa má na mysli ochrana pred protiprávnymi
zásahmi iných subjektov, nie ochrana štátu pred sebou samým. Štát ako každý iný vlastník
má právo v súlade s právnym poriadkom vykonávať všetky atribúty vlastníckeho práva
vrátane práva nakladať s majetkom, resp. s vlastníckym právom. Vôľu štátu ako vlastníka
vyjadruje zákonodarca, a to vo forme zákonov. Štát má preto právo rozhodnutím
zákonodarcu, teda z vlastnej vôle, zriecť sa časti svojho majetku v prospech iných
subjektov. Takýto postup nie je porušením čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy (mutatis
mutandis PL. ÚS 28/00). Práve obmedzenie spôsobilosti štátu ako vlastníka nakladať
s vlastníckym právom (obmedzenie „scudziteľskej spôsobilosti“) by za určitých okolností
prípadne mohlo byť porušením čl. 20 ods.1 ústavy.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 dodatkového protokolu, treba navyše dodať,
že tento článok nie je ratione materiae v danej veci vôbec aplikovateľný, lebo jeho ochrany
sa nemôžu dovolávať subjekty verejného práva, v prípade ktorých vôbec neprichádza do
úvahy priznanie postavenia obete porušenia dohovoru (Austrian Municipalities c/a Rakúsko
1972).
V súvislosti s námietkou nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 2 ústavy
treba uviesť, že veci, ktoré môžu byť len v štátnom vlastníctve, sú definované jednak v čl. 4
a jednak v čl. 20 ods. 2 ústavy. Kým čl. 4 ústavy obsahuje taxatívne vymedzenie takéhoto
majetku, čl. 20 ods. 2 ústavy má povahu odkazovacej normy, ktorá dáva na uváženie
zákonodarcu, aby ustanovil zákonom, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4
ústavy nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva
a verejného záujmu môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických
osôb.
Keďže ustanovením čl. II bodu 1 napadnutého zákona zákonodarca využijúc právo
uváženia dané čl. 20 ods. 2 ústavy ustanovil výnimku z ustanovenia § 5 ods. 1 nového
zákona o vojenských obvodoch a umožnil, aby nehnuteľnosti ležiace na území vojenského
obvodu Javorina neboli povinne vo vlastníctve štátu, nie je už ani dané, aby zákon
ustanovil, že tieto nehnuteľnosti musia byť v zmysle čl. 20 ods. 2 ústavy vo vlastníctve
štátu. Preto námietka navrhovateľa nie je dôvodná. Treba tiež uviesť, že argumentácia
navrhovateľa je vo svojej podstate vnútorne protirečivá, lebo navrhovateľ namieta vylúčenie
možnosti vrátiť vlastnícke právo bývalým vlastníkom na územiach ostatných vojenských
obvodov a zároveň považuje odštátnenie pozemkov ležiacich na území všetkých vojenských
obvodov za protiústavné.
A. 2 Namietaný nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona s čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 14 dohovoru
a) Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona
s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 14 dohovoru v podstate zo štyroch rôznych dôvodov.
1) Napadnuté ustanovenie poskytuje úzkej skupine oprávnených osôb oprávnenie,
ktoré ostatným osobám, ktorým tiež boli v rozhodnom období nehnuteľnosti vyvlastnené za
účelom zriadenia vojenských obvodov postupom podľa zákona o vojenských obvodoch,
neposkytuje.
2) Napadnuté ustanovenie umožňuje oprávneným osobám, ktoré nevyužili možnosť
vyplývajúcu z § 6 ods. 1 písm. n) reštitučného zákona alebo neboli pri uplatňovaní nároku
úspešné, aby mohli svoj nárok opätovne uplatniť podľa nového napadnutého ustanovenia.
Tým sa im poskytla nová právna možnosť, ktorú oprávnené osoby v rovnakom postavení
podľa § 6 ods. 1 reštitučného zákona nemajú. Pritom nejestvuje žiadny dôvod pre rozumné
vysvetlenie nerovnosti v prístupe k jednotlivým skupinám oprávnených osôb.
3) Vyvlastnenie ako reštitučný titul je v reštitučnom zákone výrazne limitované,
keďže predstavuje zmenu vlastníckeho práva vo verejnom záujme. Podľa § 6 ods. 1
písm. m) a n) reštitučného zákona sa oprávneným osobám mohli vydať nehnuteľnosti, ktoré
boli vyvlastnené za náhradu, pokiaľ neslúžili účelu vyvlastnenia, a tiež nehnuteľnosti, za
ktoré náhrada nebola poskytnutá. Napadnuté ustanovenie ide nad tento rámec, lebo
umožňuje vydať nehnuteľnosti vyvlastnené vo verejnom záujme, za ktoré bola poskytnutá
náhrada a ktoré slúžia účelu sledovanému vyvlastnením.
4) Vzhľadom na doterajšie limity vyvlastnenia v iných prípadoch reštitučných titulov
vyvlastnenia (§ 6 ods. 1 písm. m) a n) reštitučného zákona) reštitučný zákon neupravuje
otázku vrátenia poskytnutých náhrad v prípadoch vydania vyvlastnených nehnuteľností.
Skupine oprávnených osôb podľa napadnutého ustanovenia poskytuje výhodu oproti
oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 reštitučného zákona, lebo im neukladá povinnosť
vrátiť štátu poskytnuté finančné a vecné náhrady. Naproti tomu iné oprávnené osoby,
ktorým je vydaná nehnuteľnosť z iného titulu ako vyvlastnenia, majú podľa § 6 ods. 4
reštitučného zákona povinnosť vrátiť štátu alebo inej povinnej osobe poskytnuté náhrady po
vydaní nehnuteľnosti, ak reštitučným titulom je prevod nehnuteľnosti na štát. Ak reštitučný
zákon jednej skupine oprávnených osôb ustanovuje len výhody a súčasne druhej skupine
osôb v porovnateľnom postavení aj povinnosti, nie je takáto úprava odôvodnená, ibaže by sa
tak stalo na základe odôvodnenia založeného na ochrane verejných hodnôt.
b) Vedľajší účastník poukazuje predovšetkým na dôvodovú správu k napadnutému
zákonu, podľa ktorej účelom napadnutého ustanovenia je potreba napraviť majetkovú
krivdu z minulosti, ktorá bola sprevádzaná zjavným porušovaním ľudských práv, nátlakom
a násilím. Zákonodarca sa rozhodol zohľadniť aj dlhoročné aktívne úsilie asi 30-tisíc
obyvateľov severného Spiša o dosiahnutie nápravy. Okrem týchto skutočností má pri
skúmaní opodstatnenosti rozlišovania medzi vojenským obvodom Javorina a inými
vojenskými obvodmi istú výpovednú hodnotu aj fakt, že v čase prijatia napadnutej právnej
úpravy zákonodarca už vedel o plánovanom zrušení vojenského obvodu Javorina
k 31. decembru 2006. Bez ohľadu však na túto skutočnosť vyššie vymedzený motivačný
horizont napadnutého zákona treba považovať za legitímny dôvod pre poskytnutie takých
výhod jednej skupine osôb, ktorými iná skupina nedisponuje. Účelom reštitučného
zákonodarstva nie je úplné odstránenie, ale len zmiernenie niektorých krívd, pričom
oprávnenými osobami nie sú všetky osoby, ktoré sa stali obeťami týchto krívd. Rozhodnutie
zákonodarcu prihliadnuť na tieto špecifické okolnosti vzniknutej majetkovej ujmy, ako aj na
úsilie o nápravu nevykazuje známky zjavnej svojvôle. Len v prípade takejto svojvôle by bol
totiž opodstatnený zásah ústavného súdu. Vedľajší účastník ešte dodáva, že navrhovateľ
neuviedol, vo vzťahu ku ktorému základnému právu garantovanému ústavou alebo
dohovorom má byť porušený princíp rovnosti, hoci v zmysle konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu má porušenie zásady rovnosti
charakter porušenia základného práva iba vtedy, ak je spojené s porušením niektorého zo
základných práv garantovaných dohovorom, resp. ústavou.
c) Podľa názoru ústavného súdu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy vyjadruje zásadu rovnosti
v právach a s tým súvisiaci zákaz diskriminácie. Obdobné zásady vyplývajú aj z čl. 14
dohovoru.
Ústavný súd počas svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už judikoval, že čl. 12
ods. 2 má všeobecný charakter, a nie charakter ľudského práva alebo slobody. Jeho použitia
sa možno dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd
uvedených v ústave (napr. I. ÚS 17/99). Zároveň ústavný súd vychádza z judikatúry
bývalého Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, podľa ktorej je
vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine
poskytne menej výhod ako druhej, pričom ani tu nesmie postupovať svojvoľne
(PL. ÚS 22/92).
Ústavný súd sa už zaoberal reštitučným zákonom vo svojom uznesení
sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001. Dospel k záveru, že v prípade rozsiahleho a zložitého
zákona s osobitným účelom, ktorý jednotlivcovi zaručuje určité právne možnosti (napr.
v tomto prípade oprávneným osobám po splnení zákonom ustanovených podmienok
vydanie nehnuteľnosti späté s restitutio in integrum), nemožno namietať, ak zákonodarca
neskôr zavedie určité obmedzujúce pravidlá, ktoré sú v súlade s pôvodným účelom
a pôvodnou koncepciou zákona, ktoré sa však spočiatku prehliadli alebo nedocenili, t. j.
zákonodarca ich zavedie na základe skúseností z uplatňovania zákona po tom, ako urobil
jasný záver o nevyhnutnosti takýchto pravidiel, a to aj vtedy, keď to bude nevýhodnejšie pre
niekoho, kto bol pôvodnou úpravou zvýhodnený. Pri prijímaní zákona tohto typu je vecou
úvahy zákonodarcu, aby rozhodol aj o tom, že jednej skupine oprávnených osôb poskytne
menej výhod ako inej skupine. Nesmie však postupovať pritom svojvoľne a z jeho riešenia
musí vyplývať, že tak robí v zmysle účelu zákona (a nie preto, aby napr. zakryl úmysly
určitých záujmových skupín).
Výklad ústavného súdu týkajúci sa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je v súlade s výkladom
čl. 14 dohovoru, ktorý si osvojil Európsky súd pre ľudské práva. V tomto smere možno
poukázať napr. na rozhodnutia vo veciach Fredin z roku 1991 a Sunday Times z roku 1991,
podľa ktorých čl. 14 dohovoru zakazuje zachádzať rozdielnym spôsobom s ľuďmi
nachádzajúcimi sa v porovnateľných situáciách bez toho, aby to bolo objektívne a rozumne
odôvodnené. Možno uzavrieť, že rovnosť v právach nemá absolútny charakter. Ak jestvujú
objektívne a rozumné dôvody, potom v ich medziach možno so subjektami, ktoré sa
nachádzajú v porovnateľných situáciách, zachádzať rozdielnym spôsobom.
Ústavný súd si vyžiadal stanovisko ministra obrany, z ktorého vyplýva, že uznesením
vlády č. 1004 z 24. októbra 2001sa predpokladá využívanie vojenského obvodu Javorina len
do konca roka 2006 a následne jeho zrušenie. Ďalším uznesením vlády č. 548 z 29. mája
2002 bolo ministerstvu obrany uložené do 30. júna 2006 predložiť na rokovanie vlády návrh
nariadenia vlády na zrušenie vojenského obvodu Javorina k 31. decembru 2006. Na základe
týchto uznesení vlády ministerstvo obrany zabezpečuje prípravu zrušenia vojenského
obvodu Javorina k 31. decembru 2006.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že vojenský obvod Javorina ako jediný
vojenský obvod bude na základe rozhodnutia vlády zrušený ku koncu roku 2006, je
dostatočne objektívnym a rozumným zdôvodnením toho, že skupine osôb – bývalých
vlastníkov nehnuteľností ležiacich na území vojenského obvodu Javorina sa poskytuje
výhoda, ktorú iná skupina osôb – bývalí vlastníci nehnuteľností ležiacich na územiach
ostatných vojenských obvodov – nedostala. Štát ako vlastník nehnuteľností dospel k záveru,
že kým verejný záujem naďalej vyžaduje, aby nehnuteľnosti v ostatných vojenských
obvodoch zostali vo vlastníctve štátu, zatiaľ v prípade vojenského obvodu Javorina takýto
záujem nie je daný. Postup zákonodarcu sleduje legitímny účel, pričom je daný aj rozumný
vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom. Preto neobstojí
námietka navrhovateľa uvedená pod pod bodom 1).
Nemožno súhlasiť ani s námietkou navrhovateľa uvedenou pod bodom 2).
Ak existujú osoby, ktoré sa dôvodne mohli domáhať vydania nehnuteľnosti vo
vojenskom obvode Javorina na základe § 6 ods. 1 písm. n) reštitučného zákona, avšak tak
neurobili a teraz dostali novú možnosť, treba uviesť, že postup zákonodarcu, ktorý dal
týmto osobám napadnutým ustanovením novú príležitosť, nemožno považovať za
nedovolené zvýhodnenie tejto skupiny vo vzťahu k iným oprávneným osobám podľa § 6
ods. 1 reštitučného zákona, teda za porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
Vychádzajúc z právneho názoru ústavného súdu vyjadreného vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/00
treba uviesť, že v prípade reštitučného zákona s osobitným účelom nemožno namietať
nielen vtedy, ak zákonodarca neskôr zavedie určité obmedzujúce pravidlá, znevýhodňujúce
časť oprávnených osôb v súlade s pôvodným účelom a pôvodnou koncepciou zákona po
tom, ako si urobil závery o potrebnosti takéhoto zvýhodnenia, ale ani vtedy, ak zákonodarca
neskôr zavedie určité nové pravidlá zvýhodňujúce časť oprávnených osôb v súlade
s pôvodným účelom a pôvodnou koncepciou zákona. Týmto postupom dochádza na jednej
strane k zvýhodneniu skupiny oprávnených osôb, avšak na druhej strane nikto spomedzi
ostatných oprávnených osôb nie je poškodený.
Na základe dôvodov uvedených vyššie v súvislosti s námietkou navrhovateľa
uvedenou pod bodom 2) neobstojí ani námietka navrhovateľa uvedená pod bodom 3).
Konkrétne aj tu platí, že rozšírenie možnosti reštituovať vyvlastnený majetok o ďalší titul
idúci nad rámec titulov uvedených v ustanovení § 6 ods. 1 písm. m) a n) reštitučného
zákona nemožno považovať za neoprávnené znevýhodnenie vychádzajúc z právneho názoru
ústavného súdu vyjadreného vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/00.
V súvislosti s námietkou navrhovateľa uvedenou pod bodom 4) treba uviesť, že je
vecou správnych orgánov príslušných rozhodovať o uplatnených reštitučných nárokoch,
prípadne vecou všeobecných súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam správnych orgánov interpretovať, či ustanovenie § 6 ods. 4 reštitučného
zákona o povinnosti oprávnených osôb vrátiť náhradu, ktorú štát pri prevode nehnuteľnosti
poskytol, treba chápať doslovne alebo extenzívne. Pri doslovnom výklade možno dôjsť
k záveru, že povinnosť štátu vrátiť poskytnutú náhradu sa vzťahuje prevažne iba na prípady
nadobudnutia vlastníctva štátom na základe zmlúv, lebo takéto nadobudnutia možno
považovať za prevod vlastníctva. Nadobudnutie vlastníctva štátom formou vyvlastnenia sa
nepovažuje za prevod, ale za prechod vlastníckeho práva, teda za tzv. originálne
nadobudnutie. V prípade takéhoto výkladu reštitúcie vyvlastneného majetku podľa § 6
ods. 1 písm. n) reštitučného zákona neprichádza do úvahy povinnosť reštituenta vrátiť štátu
náhradu. Preto pokiaľ nebude mať túto povinnosť ani nový reštituent v zmysle napadnutého
ustanovenia, ku nijakej nerovnosti v právach nedôjde. I naďalej bude dané, že povinnosť
vrátiť náhradu majú len tí, ktorých majetok bol zoštátnený spôsobom majúcim charakter
prevodu vlastníctva.
V prípade extenzívneho výkladu budú mať povinnosť vrátiť štátu náhradu všetky
oprávnené osoby, ktoré ju dostali, teda bez ohľadu na to, či ich majetok prešiel do
vlastníctva štátu prevodom alebo prechodom. Ani táto situácia nenesie v sebe nijaké znaky
nerovnoprávnosti, resp. diskriminácie.
A. 3 Namietaný nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona s čl. 1
ods. 1 prvou vetou ústavy
a) Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona
s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy z troch dôvodov.
1) Napadnutý zákon nespĺňa všeobecne uznávanú požiadavku generality právnej
normy, lebo jeho pôsobnosť nie je univerzálne určená pre rovnako druhovo ustanovené
prípady (prechod vlastníctva vyvlastnením z dôvodu zriadenia vojenských obvodov).
Upravený je iba ojedinelý prípad týkajúci sa vojenského obvodu Javorina. Ide teda len
o nehnuteľnosti v tomto vojenskom obvode. Zákon však nemôže riešiť určitý konkrétny
prípad, ale sa má vzťahovať na neurčitý počet prípadov.
2) Hoci jednou zo súčastí právneho štátu je požiadavka všeobecnej platnosti,
trvácnosti, stability, racionality a spravodlivého obsahu právnych noriem, napadnuté
ustanovenie sa nevzťahuje na všetky rovnako druhovo určené prípady bez existencie
racionálneho dôvodu na takýto postup. Napadnuté ustanovenie je diskriminačné, je
v rozpore s požiadavkou generality a je výrazom ľubovôle zákonodarcu.
3) Keďže zákonodarca uplatnil svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s inými
ustanoveniami ústavy, opätovne tým porušil čl. 1 ods. 1 prvú vetu ústavy. Ani napadnutý
zákon totiž nemôže svojou úpravou presahovať ústavou ustanovené medze.
b) Vedľajší účastník považuje tvrdenie navrhovateľa o rozpore napadnutého
ustanovenia s princípom generality za sporné. Právna norma sa považuje za všeobecnú, ak
je adresovaná neurčitému počtu subjektov vymedzených druhovými, a nie individuálnymi
znakmi. Napadnuté ustanovenie nie je adresované konkrétnym osobám vymedzeným
individuálnymi znakmi, ale všetkým osobám spĺňajúcim ustanovené kritériá, a to bez
ohľadu na to, čo zakladá ich individualitu. V tejto súvislosti považuje vedľajší účastník za
pochybné, že by sa pre splnenie podmienky generality právnej úpravy mali druhovo
vymedzené znaky vzťahovať na územie, na ktorom sa nachádzajú predmetné nehnuteľnosti,
a nie na osoby, ktorým napadnuté ustanovenie priznáva reštitučný titul. Zatiaľ čo územie je
v napadnutom ustanovení naozaj vymedzené individuálnymi znakmi, oprávnené osoby sú
vymedzené iba druhovými znakmi.
c) Podľa názoru ústavného súdu vo vzťahu k námietke uvedenej pod bodom 1) treba
uviesť, že navrhovateľ chápe otázku generality právnej normy príliš formálne. Napadnuté
ustanovenie nespĺňa podľa neho požiadavku generality preto, lebo sa výslovne vzťahuje len
na vojenský obvod Javorina, hoci by sa mal vzťahovať na všetky vojenské obvody. V takom
prípade by podľa navrhovateľa nešlo o úpravu ojedinelého prípadu, ale o úpravu neurčitého
počtu prípadov.
Navrhovateľovi možno prisvedčiť len z hľadiska jazykového výkladu. Nepochybne
formulácia, podľa ktorej sa napadnuté ustanovenie vzťahuje na vojenský obvod Javorina,
budí dojem riešenia konkrétneho prípadu. Formulácia týkajúca sa nehnuteľností vo
vojenských obvodoch sa zas javí ako riešenie neurčitého počtu prípadov. Skutočnosť je
však taká, že presný počet jestvujúcich vojenských obvodov je známy, a preto aj taká
úprava, ktorá by sa vzťahovala na všetky vojenské obvody, by sa vzťahovala na konkrétne
známe prípady, ktoré sa stali v minulosti na území teraz existujúcich presne vymedzených
a všeobecne známych vojenských obvodov. Rozdiel by bol iba kvantitatívny. Kým úprava
podľa napadnutého ustanovenia sa vzťahuje na menší počet konkrétnych prípadov, zatiaľ
úprava presadzovaná navrhovateľom by sa vzťahovala na väčší počet tiež konkrétnych
prípadov.
Podstata problému je v tom, že reštitučný zákon, a teda aj napadnutý zákon, má
charakter nepravej retroaktivity, keďže sa vzťahuje na prípady, ktoré sa stali v minulosti,
pričom do nich zasahuje s účinkami do budúcnosti. Tieto prípady sú známe a sú
s vynaložením väčšej alebo menšej námahy konkrétne identifikovateľné. Zo samotnej
podstaty zákonov majúcich retroaktívny charakter vyplýva, že sa spravidla vzťahujú na
konkrétne prípady, ktoré sa stali pred dňom ich účinnosti, sú známe, resp. zistiteľné či
identifikovateľné vopred. Preto námietka o nesplnení podmienky generality v poňatí
navrhovateľa nie je akceptovateľná.
V súvislosti s námietkou uvedenou pod bodom 2) ústavný súd poukazuje na úvahy
uvedené vyššie, ktoré sa vzťahujú na námietku nesúladu s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 14
dohovoru uvedenú pod bodom 1). Z týchto dôvodov nie je ani táto námietka
akceptovateľná.
Pokiaľ ide o námietku uvedenú pod bodom 3), keďže ústavný súd nezistil nesúlad
nijakých ustanovení ústavy s napadnutým ustanovením, ale ani s ďalšími napadnutými
ustanoveniami, ako to bude uvedené ďalej, nemohol vysloviť porušenie čl. 1 ods. 1 prvej
vety ústavy ani z dôvodu, že boli porušené iné ustanovenia ústavy.
B. K námietke nesúladu čl. I bodu 2 (§ 9 ods. 6) napadnutého zákona s čl. 20 ods. 4
ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu
Ustanovenie § 9 ods. 6 reštitučného zákona v znení čl. I bodu 2 napadnutého zákona
znie takto:
„(6) K nehnuteľnostiam vydaným podľa § 6 ods. 1 písm. v) vzniká v prospech
povinnej osoby vecné bremeno tak, aby určenie nehnuteľnosti na obranu štátu ostalo
zachované. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri
nehnuteľností je rozhodnutie okresného úradu podľa odseku 2“.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
a) Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I bodu 2 (§ 9 ods. 6) napadnutého zákona s čl. 20
ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu z dvoch dôvodov:
1) Tak podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu nútené
obmedzenie vlastníckeho práva možno uskutočniť vo verejnom záujme, na základe zákona
a za primeranú náhradu. Keďže na základe zákona vznikne individuálnym administratívnym
aktom na vydanej nehnuteľnosti vecné bremeno, teda obmedzenie vlastníckeho práva
reštituenta bez poskytnutia primeranej náhrady, dochádza tým k nesúladu s čl. 20 ods. 4
ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu.
2) Obsah vecného bremena, ktorým je zaťažená vydávaná nehnuteľnosť, nie je
dostatočne presne ustanovený, lebo formulácia „aby určenie nehnuteľnosti na obranu štátu
zostalo zachované“, nie je dostačujúca a konkrétny obsah vecného bremena z nej
nevyplýva.
b) Podľa názoru vedľajšieho účastníka námietka navrhovateľa uvedená pod bodom
1) sa neopiera o žiadne konkrétne dôvody. Zdá sa, že navrhovateľ považuje za nesplnenú
ústavnú podmienku primeranej náhrady. Nesplnenie tejto podmienky by však ústavný súd
mohol skúmať až na základe príslušného správneho rozhodnutia ako podkladu pre
vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena, ktorý má konštitutívne účinky. Napadnuté
ustanovenie nie je – a samo osebe ani nemôže byť – spôsobilé byť v nesúlade
s podmienkou primeranej náhrady. Tejto námietke preto chýba akékoľvek vecné
opodstatnenie, pričom navrhovateľ na jej podporu žiadne konkrétne argumenty neuvádza.
V danom prípade určenie vecného bremena k reštituovanej nehnuteľnosti nie je „klasickým“
núteným obmedzením vlastníckeho práva, lebo sa nevzťahuje na vec, ktorá by v čase
prijatia právnej úpravy bola vo vlastníctve oprávnenej osoby, ale na vec, ktorú vlastní štát
a ktorú prevádza na oprávnenú osobu. Vymedzenie vecného bremena je v takomto prípade
špecifikáciou rozsahu, v akom štát na základe vlastného uváženia napravuje majetkovú
krivdu. Ak štát nemusí vlastníctvo k svojmu majetku previesť na pôvodného vlastníka
vôbec, potom je nepochybné, že ho nemusí previesť ani v neobmedzenom rozsahu či
podobe, a teda napríklad bez akéhokoľvek vecného bremena. Opačne platí, že ak náprava
majetkovej krivdy reštitúciou je vecou úvahy štátu, a nie subjektívnym nárokom pôvodného
vlastníka, potom z povahy veci vyplýva, že štát disponuje voľnou úvahou aj pri
rozhodovaní, v akom rozsahu a forme svoje vlastníctvo prevedie.
c) Podľa názoru ústavného súdu nemožno súhlasiť s názorom navrhovateľa, podľa
ktorého zriadením vecného bremena na vydávanej nehnuteľnosti bez toho, aby štát poskytol
reštituentovi primeranú náhradu, dochádza k porušeniu čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu. Obe ustanovenia predpokladajú, že k obmedzeniu vlastníckeho
práva dôjde proti vôli vlastníka donucujúcim zásahom štátu. V skutočnosti však v danom
prípade tomu tak nie je. Oprávnená osoba má v zmysle napadnutého zákona možnosť
požadovať vydanie nehnuteľnosti. Je na nej, či túto možnosť využije alebo nie. Ide vlastne
o ponuku štátu bývalému vlastníkovi, ktorej obsahom je vydanie nehnuteľnosti spojené
s vrátením vlastníckeho práva. Táto ponuka zahŕňa v sebe aj podmienku, že súčasne
s vrátením vlastníckeho práva vznikne na vydávanej nehnuteľnosti vecné bremeno
v prospech štátu prevádzkujúceho vojenský obvod Javorina. Preto pokiaľ oprávnená osoba
ponuku prijme a požiada o vydanie nehnuteľnosti, je si vedomá, že v prípade vydania
nehnuteľnosti vznikne zároveň aj vecné bremeno obmedzujúce oprávnenú osobu ako
nového vlastníka. Nejde preto o obmedzenie vlastníckeho práva proti vôli oprávnenej
osoby, ale naopak s jej súhlasom. Navyše treba v tejto súvislosti poukázať na to, že
oprávnená osoba nadobudne vlastnícke právo k nehnuteľnosti v rovnakom časovom
momente, keď vznikne aj vecné bremeno. Obe právne skutočnosti nastanú totiž
právoplatnosťou rozhodnutia správneho orgánu o vydaní nehnuteľnosti. Pritom skutková
podstata čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu predpokladá, že najprv vznikne
vlastnícke právo a až potom dôjde proti vôli vlastníka k obmedzeniu tohto práva. Za
nesúladnú s týmito ustanoveniami teda nemožno považovať takú úpravu, podľa ktorej
vlastník nadobúda vlastnícke právo spolu už aj s obmedzením vo forme vecného bremena.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti vznik vecného bremena v zmysle napadnutého
ustanovenia nie je subsumovateľný ratione materiae pod ustanovenia čl. 20 ods. 4 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu.
Vzhľadom na tento záver ústavného súdu nemôže byť dôvodná ani námietka uvedená
pod bodom 2). Navrhovateľom tvrdená nepresnosť vymedzenia obsahu vecného bremena
takisto nemôže byť porušením čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
C. K námietke nesúladu čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1
prvou vetou ústavy
Ustanovenie čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona znie takto:
„(3) Právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 1 písm. v) môže oprávnená osoba
uplatniť do 31. decembra 2004. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.“
Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.
a) Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona s čl. 1
ods. 1 prvou vetou ústavy na tom základe, že raz už prekludované subjektívne právo
oprávnenej osoby na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti nemôže nový zákon
(napadnutý zákon) obnoviť pre tú istú skupinu osôb, teda pre oprávnené osoby v zmysle § 6
ods. 1 písm. n) reštitučného zákona.
b) Vedľajší účastník považuje za ústavne neúnosný argument, podľa ktorého
zákonodarca nemôže zákonom založiť také právo, ktoré už predtým raz zákonom založil.
Okrem toho navrhovateľova námietka smeruje k samotnému vzniku práva, hoci napadnuté
ustanovenie nárok nezakladá, ale iba ustanovuje lehotu na jeho uplatnenie. Postup
zákonodarcu by bol v rozpore s princípom právneho štátu práve v opačnom prípade, teda ak
by od 1. júla 2003, keď nadobudol účinnosť napadnutý zákon, založil právo, ktoré by
v zmysle § 13 ods. 1 a 2 reštitučného zákona bolo možné uplatniť len do doby
predchádzajúcej nadobudnutiu účinnosti napadnutého zákona. Znamenalo by to, že by sa
toto právo nedalo vôbec uplatniť. Napokon vedľajší účastník poukazuje na to, že pravidlá
právnologickej argumentácie neumožňujú dospieť k záveru, že ustanovenie upravujúce
lehotu pre uplatnenie zákonom založeného práva je v rozpore s princípom právneho štátu,
ako to tvrdí navrhovateľ.
c) Podľa názoru ústavného súdu neexistuje žiadny dôvod považovať za nesúladnú
s čl. 1 ods. 1 ústavy skutočnosť, že sa štát ako vlastník rozhodne zopakovať ponuku na
prevod svojho majetku, ktorú už raz predtým dal, a viaže ju na novú lehotu, keďže
predchádzajúca už uplynula. Okrem toho napadnuté ustanovenie je iba lehotou, v ktorej
možno na novú ponuku reagovať, nie teda samotnou ponukou. Požiadavke právnej istoty
ako súčasti princípu právneho štátu prispieva, ak je ponuka (a teda aj opakovaná ponuka)
časovo ohraničená. Preto ani tejto námietke navrhovateľa ústavný súd nevyhovel.
Vzhľadom na uvedené právne závery ústavný súd návrhu navrhovateľa nevyhovel
a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k odôvodneniu tohto nálezu pripája
odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2005
Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka
1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam toto
odlišné stanovisko k nálezu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS
40/03 z 10. februára 2005 (ďalej len „ústavný súd“ a „nález“), ktorým nebolo vyhovené
návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“)
na vyslovenie nesúladu čl. I bodu 1 [§ 6 ods. 1 písm. v)] zákona č. 172/2003 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon č. 281/1997 Z.
z. o vojenských obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/1996 Z. z.
o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „napadnuté ustanovenie“ a „napadnutý zákon“) a iných
ustanovení napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 a inými ustanoveniami Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).
Hoci súhlasím s výrokom nálezu, ako aj so značnou časťou jeho odôvodnenia,
nestotožňujem sa so spôsobom odôvodnenia v časti „A. 2 Namietaný nesúlad čl. I bodu 1 [§
6 ods. 1 písm. v)] napadnutého zákona s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 14 dohovoru“ (str. 28
a nasl.).
2. Väčšina pléna ústavného súdu (ďalej len „väčšina pléna“) pri riešení otázky
rovnosti, resp. zákazu nerovnosti (diskriminácie) definovala štyri skupiny prípadov
nastolené navrhovateľom (body 1 - 4), kde porovnávala jednotlivé skupiny osôb, pričom
nezistila neodôvodnenú nerovnosť.
Tieto otázky však riešila akoby spoločne z hľadiska čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, keď napr. aj uviedla, že „Výklad ústavného súdu týkajúci sa čl. 12 ods. 1 a 2
ústavy je v súlade s výkladom čl. 14 dohovoru, ktorý si osvojil Európsky súd pre ľudské
práva “ (str. 31; ďalej len „ESĽP“).
3. Takýto postup sa mi nejaví byť udržateľný a sčasti to vyplýva aj z argumentácie
vedľajšieho účastníka.
Ten o. i. uviedol, že: «Nároky osôb, ktorých rovnosť má byť napadnutým
ustanovením porušená nie sú nárokmi, ktoré by spĺňali kritériá „legitímnych očakávaní“
špecifikované judikatúrou ESLP a ústavného súdu. Nakoľko nároky osôb, ktoré sú podľa
navrhovateľa dotknuté napadnutým ustanovením rationae materiae nespadajú pod režim
ochrany čl. 20 ústavy, resp. čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, absentuje v danej veci
akýkoľvek normatívny základ pre vyslovenie porušenia princípu rovnosti podľa čl. 12 ods.
1 ústavy a princípu nediskriminácie podľa čl. 14 dohovoru».
4. Keď sa väčšina pléna pustila do porovnávania jednotlivých skupín osôb a riešila
otázku rovnosti, resp. zákazu nerovnosti, bázami tu mohli byť:
- rovnosť ľudí v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy interpretovaná aj ako rovnosť
ľudí pri distribúcii práv zo strany zákonodarcu a
- rovnosť pri zaručovaní základných práv všetkým podľa čl. 12 ods. 2 ústavy
interpretovaná aj ako rovnosť pri distribúcii základných práv všetkým zo strany
zákonodarcu.
S postupom, keď sa rovnosť podľa čl. 12 ods. 1, resp. 2 ústavy interpretuje ako
rovnosť pri distribúcii práv (v tomto prípade vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy, resp.
legitímnej nádeje na jeho získanie), súhlasím (ako aj so spôsobom odôvodnenia ústavnej
akceptácie nerovnosti zo strany väčšiny pléna). Takýto postup je však odlišný od postupu
podľa čl. 14 dohovoru (v spojitosti s čl. 1 dodatkového protokolu) a nemožno ich
stotožňovať.
5. Čl. 14 dohovoru týkajúci sa zákazu diskriminácie je v zásade aplikovateľný len
v spojitosti s právami priznanými dohovorom, aplikovateľný je však aj v spojitosti s právom
na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (pozri napr. rozsudok
ESĽP z 30. septembra 2003 vo veci Koua Poirrez v. Francúzsko, No. 40892/98).
Rekapitulácia relevantných princípov týkajúcich sa práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v súvislosti s reštitúciami sa nachádza napr. v
rozsudku ESĽP (GC) z 28. septembra 2004 vo veci Kopecký v. Slovenská republika, No.
44912/98:
a) zbavenie vlastníctva alebo iného vecného práva je v zásade jednorazový akt
a nevytvára pokračujúcu situáciu zbavenia práva,
b) čl. 1 dodatkového protokolu negarantuje právo na získanie vlastníctva,
c) porušenie práva podľa označeného ustanovenia sa môže namietať, iba ak ide
o majetok - existujúci alebo pohľadávku (vrátane nároku, ohľadne ktorého existuje
legitímna nádej na získanie účinného výkonu vlastníckeho práva); za majetok nemožno
považovať nádej na uznanie vlastníckeho práva, ktoré nebolo možné účinne vykonávať,
a ani podmienený nárok, ktorý zanikol v dôsledku nesplnenia podmienky,
d) čl. 1 dodatkového protokolu nemôže byť interpretovaný ako ukladajúci akúkoľvek
všeobecnú povinnosť zmluvnej strane, aby navrátila majetok, ktorý jej bol prevedený pred
tým, ako ratifikovala dohovor; označené ustanovenie neukladá ani obmedzenia ohľadne
slobody zmluvných štátov určiť rozsah reštitúcie majetku a zvoliť podmienky, za ktorých
navráti majetkové práva bývalým vlastníkom; štát požíva široký rámec úvahy pri vylúčení
určitých kategórií bývalých vlastníkov z takéhoto oprávnenia, ktorých nároky na reštitúciu
potom nemôžu byť bázou pre legitímnu nádej podliehajúcu ochrane čl. 1 dodatkového
protokolu; zákon umožňujúci plné alebo čiastočné navrátenie majetku odňatého za
predošlého režimu môže byť považovaný ako poskytujúci nové majetkové právo chránené
čl. 1 dodatkového protokolu pre osoby spĺňajúce podmienky pre takéto oprávnenie.
6. Vychádzajúc z týchto princípov v prípade skupín osôb uvedených pod bodmi 1 a 2
(str. 28 - 9 odôvodnenia nálezu) čl. 14 dohovoru nie je aplikovateľný.
Bývalí vlastníci nehnuteľností v iných vojenských obvodoch, ako je vojenský obvod
Javorina (bod 1), nie sú oprávnenými osobami podľa čl. 1 dodatkového protokolu na rozdiel
od bývalých vlastníkov (alebo ich právnych nástupcov) vo vojenskom obvode Javorina,
ktorí sú oprávnenými osobami podľa tohto ustanovenia na základe napadnutého
ustanovenia. Označené skupiny osôb preto nemožno porovnávať z hľadiska čl. 14
dohovoru.
Obdobne je tomu aj pri skupinách osôb uvedených pod bodom 2. Osoby, ktoré
nevyužili možnosť podľa iných reštitučných titulov a neuplatnili si nárok alebo boli pri jeho
uplatňovaní neúspešné, nemôžu byť oprávnenými osobami podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, a preto ich nemožno z hľadiska čl. 14 dohovoru porovnávať s osobami
oprávnenými na základe napadnutého ustanovenia.
Pri všetkých troch kategóriách osôb uvedených pod bodom 3 ide o oprávnené osoby
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a preto je čl. 14 dohovoru aplikovateľný.
Či ide o osoby, ktorých nehnuteľnosti boli vyvlastnené za náhradu, avšak neslúžili
účelu vyvlastnenia [§ 6 ods. 1 písm. m) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov; ďalej
len „reštitučný zákon“], osoby, ktorých nehnuteľnosti boli vyvlastnené bez náhrady [§ 6
ods. 1 písm. n) reštitučného zákona], alebo osoby, ktorých nehnuteľnosti boli vyvlastnené
bez týchto okolností (oprávnené podľa napadnutého ustanovenia), všetky sa nachádzajú
v analogických situáciách, keďže o vlastníctvo prišli proti svojej vôli, a preto rovnaký
postup zákonodarcu voči nim (navrátenie vlastníctva) nie je porušením zákazu
diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru (v spojitosti s čl. 1 dodatkového protokolu).
Aj pri skupinách osôb uvedených pod bodom 4 ide o oprávnené osoby podľa čl. 1
dodatkového protokolu. S poukazom na argumentáciu väčšiny pléna však ani tu nejde
o porušenie čl. 14 dohovoru (v spojitosti s čl. 1 dodatkového protokolu).
V Košiciach 10. februára 2005