Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 40/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-79

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo

sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexander Bröstla, Ľubomíra

Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana

Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 10. februára 2005 o návrhu skupiny 30 poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom Ing. M. M., na začatie konania

o súlade čl. I bodu 1 [] , ktorým sa mení a dopĺňa

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov a dopĺňa o vojenských

obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa o organizácii miestnej

štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1

ods. 1 prvou vetou, a 2, druhou vetou a s

Slovenskej republiky, s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

čl. I bodu 2 () , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov a dopĺňa o vojenských

obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa o organizácii miestnej

štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

s a s Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov

a dopĺňa o vojenských obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa

o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s prvou vetou

Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej

republiky ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, takto

r o z h o d o l :

Návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. júna 2003

faxom doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovateľ“), zastúpenej poslancom Ing. M. M., na začatie konania o súlade čl. I bodu 1

, ktorým sa mení a dopĺňa o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

predpisov a dopĺňa o vojenských obvodoch a zákon, ktorým sa

mení a dopĺňa o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „napadnutý zákon“,

„napadnuté ustanovenie“, resp. „napadnuté ustanovenia“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12

ods. 1 a 2, druhou vetou a s (ďalej

len „ústava“), s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“); čl. I bodu 2 napadnutého zákona

s a s dodatkového protokolu a čl. I bodu 4 napadnutého zákona

s prvou vetou . Originál návrhu bol doručený ústavnému súdu poštou

30. júna 2003.

Uznesením ústavného súdu č. k. -20 z 10. júla 2003 bol návrh

navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov prijatý na ďalšie konanie

v celom rozsahu. Zároveň ústavný súd nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti

čl. I bodu 1, 2 a 4 napadnutého zákona.

Pretože tak navrhovateľ v podaní z 30. júna 2004, ako aj Národná rada Slovenskej

republiky (ďalej len „národná rada“) v podaní zo 14. júna 2004 a tiež vláda Slovenskej

republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“

a „vedľajší účastník“), v podaní z 28. júna 2004 vyslovili súhlas s tým, aby v zmysle § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania, lebo od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd

rozhodol na neverejnom pojednávaní na základe písomných stanovísk účastníkov

a vedľajšieho účastníka a listinných dôkazov nachádzajúcich sa v jeho spise.

Navrhovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil nesúlad

čl. I bodu 1 napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1

druhou vetou a s , s dohovoru a s dodatkového protokolu;

čl. I bodu 2 napadnutého zákona s a s dodatkového protokolu

a čl. I bodu 4 napadnutého zákona s prvou vetou .

V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého

zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou

a s , s dohovoru a s dodatkového protokolu navrhovateľ

uvádza nasledovné dôvody:

«Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde umožnilo skupine ďalších

oprávnených osôb, resp. ich právnym nástupcom uplatniť si nárok na vydanie

nehnuteľností. Právnou skutočnosťou, na základe ktorej bol oprávnenej osobe priznaný

nárok na vrátenie vlastníckeho práva, je vyvlastnenie z dôvodu zriadenia vojenského

obvodu Javorina postupom podľa o vojenských obvodoch.

Z hľadiska svojho predmetu, obsahu a účinkov je a uvedené

ustanovenie v rozpore so všeobecne uznávanou požiadavkou generality právnej normy.

Pôsobnosť zákona a uvedeného ustanovenia nie je univerzálne určená pre rovnaké druhovo

určené prípady (neurčitá množina osôb vymedzená určitými všeobecnými znakmi - prechod

vlastníctva nehnuteľností vyvlastnením na štát z dôvodu zriadenia vojenských obvodov).

V predmetnej veci je upravený len samostatný ojedinelý prípad - prechod vlastníctva

nehnuteľností vyvlastnením na štát z dôvodu zriadenia vojenského obvodu Javorina. Ide

o prvok vyššie uvedenej množiny osôb so znakom, že ide len o nehnuteľnosti iba vo

vojenskom obvode Javorina. Zákon nikdy nemôže riešiť určitý konkrétny prípad alebo

niekoľko určitých prípadov, ale sa má vzťahovať na neurčitý počet prípadov. Definičným

znakom pojmu zákon je všeobecnosť.

Princíp právneho štátu ustanovený v je základným princípom Slovenskej

republiky. Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka

všeobecnej platnosti, trvácnosti, stability, racionality a spravodlivého obsahu právnych

noriem (sp. zn. - str. 60 Zbierka nálezov a rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky 1999). Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona sa

nevzťahuje na všetky rovnako druhovo určené prípady bez toho, aby existoval

u zákonodarcu racionálny dôvod na takto zvolený postup, nie je pri tvorbe zákona dodržaný

princíp právneho štátu. Sme toho názoru, že obsah v článku I.

a uvedené ustanovenie v ňom vo vymedzení svojich subjektov je právne diskriminačné, je

v rozpore s požiadavkou generality právnej normy a je výrazom ľubovôle zákonodarcu.

Zákonodarca uplatnil svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanoveniami

, čím opäť porušil základný princíp ústavnosti právneho štátu podľa v

. Ustanovenie zákona o pôde je reštitučnou normou, ktorá by

mohla byť akceptovaná so zreteľom na , ale účel reštitúcie sa dosiahol až

porušením práva obsiahnutého v a taktiež diskrimináciou pri využívaní práva

na vydanie nehnuteľnosti podľa . Ani reštitučný zákon nemôže svojou úpravou

presahovať ustanovené medze.

K tejto otázke považujeme za potrebné pripomenúť, že už v rozhodnutí Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. (str. 192 Zbierky nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998) bol vyslovený názor, podľa ktorého:

„Ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami , poruší tým aj

princíp ústavnosti vyplývajúci z . Národná rada ako zákonodarný orgán je

viazaná kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci

v Slovenskej republike. Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať zákon,

pokiaľ neprekročí daný rámec.“

Tento právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky bol potvrdený aj

v rozhodnutí sp. zn. (str. 58 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky 1999), kde bolo uvedené:

„Princíp právneho štátu ustanovený je základným ústavnoprávnym princípom

v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade

s iným ustanovením , zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený

.“

V uvedenom zmysle je potrebné uviesť, že napadnuté ustanovenie § 6 ods. l písm. v)

zákona o pôde poskytuje úzkej skupine oprávnených osôb oprávnenie, ktoré ostatným

osobám, ktorým tiež boli v rozhodnom období nehnuteľnosti vyvlastnené za účelom

zriadenia vojenských obvodov postupom podľa o vojenských

obvodoch, neposkytuje. Zákon priznal úzkej skupine oprávnených osôb právnu možnosť

a poskytuje im výhodu, ktorú ostatné osoby v rovnakom postavení (vyvlastnenie z dôvodu

zriadenia vojenských obvodov) nemajú.

umožnil, aby oprávnené osoby podľa

zákona o pôde, ktoré už mali v minulosti možnosť uplatniť si svoj nárok na vydanie

nehnuteľnosti z dôvodu vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady a v prekluzívnej lehote podľa

§ 13 ods. 1 zákona o pôde svoj nárok neuplatnili alebo ich nárok bol zamietnutý

rozhodnutím správneho orgánu resp. súdneho orgánu, mohli opätovne svoj nárok na

vydanie nehnuteľnosti uplatniť ako oprávnené osoby podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona

o pôde v inej (novej) prekluzívnej lehote (§ 13 ods. 3 zákona o pôde). Tým im poskytuje

novú právnu možnosť, ktorú iné oprávnené osoby v rovnakom postavení podľa § 6 ods. 1

zákona o pôde nemajú. Nie je tu žiadny dôvod, aby zákonodarca rozumne vysvetlil

nerovnosť v prístupe k jednotlivým skupinám oprávnených osôb.

Dôvodom reštitúcie je vždy výlučne protiprávnosť pri prechode vlastníctva a to

navrátením veci do pôvodného právneho vzťahu. Vyvlastnenie je reštitučným titulom podľa

Vyvlastnenie, ako právny inštitút predstavuje zmenu vlastníckeho

práva vo verejnom záujme. Preto je inštitút vyvlastnenia ako reštitučný titul v zákone o pôde

výrazne limitovaný. Podľa § 6 ods. 1 písm. m) zákona o pôde sa oprávneným osobám

vydajú nehnuteľnosti, ak boli vyvlastnené za náhradu a ak existujú a trvale neslúžia svojmu

účelu alebo podľa § 6 ods. 1 písm. n) zákona o pôde, ak došlo k vyvlastneniu za náhradu.

Vyvlastnenie nehnuteľností patriace oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. v)

zákona o pôde bolo v tom čase vykonané vo verejnom záujme, v záujme obrany štátu. Zákon

č. o vojenských obvodoch bol aktom deklaratórnym a vymedzujúcim, ktoré

nehnuteľnosti sú ním dotknuté. Až účinnosťou aktu podľa

o vojenských obvodoch došlo k vyvlastneniu. S vlastníkmi nehnuteľností podľa § 11 zákona

č. o vojenských obvodoch bolo vykonané vyjednávanie o určení spôsobu

a výšky náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti. Ak vyjednávanie bolo neúspešné, mohla

ktorákoľvek zúčastnená strana požiadať orgán štátnej správy o vydanie rozhodnutia

o náhrade. Následne bola finančná čiastka vyplatená alebo uložená v depozite. Podľa

uznesenia vlády č. 1199 z 29. mája 1954 o zabezpečení presídlenia z vytvoreného

vojenského obvodu Javorina boli postavené pre bývalých vlastníkov rodinné domy

s pridelením náhradnej pôdy. Napriek tomu je však možné, že náhrada nebola vyplatená

a v takomto prípade oprávnená osoba mohla požiadať o reštitúciu podľa § 6 ods. 1 písm. n)

zákona o pôde do 31. decembra 1992.

Vzhľadom na doterajšie limity vyvlastnenia v iných prípadoch reštitučných titulov

vyvlastnenia (§ 6 ods. 1 písm. m) a n) zákona o pôde) pôvodný zákon o pôde neupravuje

otázku vrátenia poskytnutých náhrad v prípadoch vydania nehnuteľností. Skupine

oprávnených osôb podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde sa poskytuje výhoda oproti iným

oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 zákona o pôde, pretože u nich absentuje povinnosť

vrátiť štátu poskytnuté finančné a vecné náhrady za vyvlastnenie podľa

Zb. a súčasne ani neobsahuje oprávnenie štátu na vrátenie náhrad. Podľa § 6 ods. 4 má

oprávnená osoba povinnosť vrátiť štátu alebo inej povinnej osobe poskytnuté náhrady po

vydaní nehnuteľnosti, ak reštitučným titulom je prevod nehnuteľnosti. Iným prípadom je

povinnosť oprávnenej osoby zaplatiť nedoplatok prídelovej ceny po vydaní nehnuteľnosti

štátu. Ak zákon o pôde jednej skupine osôb určuje výhody a súčasne druhej skupine osôb

v porovnateľnom postavení určuje povinnosti, môže sa to stať iba na základe odôvodnenia

založeného na ochrane verejných hodnôt, čo v danom prípade nie je odôvodnené.

Z postulátu rovnosti ( ) síce nevyplýva požiadavka všeobecnej

rovnosti všetkých so všetkými, ale vyplýva z nej požiadavka, aby právo bezdôvodne

nezvýhodňovalo jedných pred druhými ( ). Nikoho nemožno z týchto

dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať. To znamená, že ani reštitučný

zákon nemôže privilegovať určitú skupinu oprávnených osôb vo vzťahu k nároku na vydanie

nehnuteľností voči iným osobám v rovnakom postavení alebo v porovnateľnom postavení,

ktoré v rozhodnom období nehnuteľnosti vlastnili, boli im odňaté vyvlastnením podľa

alebo voči iným oprávneným osobám, ktorým právo na vydanie

nehnuteľnosti už zaniklo alebo a voči iným oprávneným osobám, ktoré majú povinnosť

vrátenia poskytnutých náhrad. Z uvedeného vyplýva, že požiadavka poskytnutia rovnakých

práv za rovnakých podmienok bez neodôvodnených rozdielov dikciou napadnutého

ustanovenia § 6 ods. 1 písm. v) rešpektovaná nie je. Postup zvýhodňujúci oprávnené osoby

podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde je contra constitutionem resp. s príslušnými

ustanoveniami .

Z hľadiska narušenia princípu rovnosti je možné posúdiť dve hľadiská. Z judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva hľadisko vylúčenia dotknutia niektorého zo

základných práv a slobôd. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného

v rozhodnutí sp. zn. (str. 95 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky 1999) „porušenie zásady rovnosti v právach má charakter porušenia

základného ústavného práva iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením aj iného

základného práva.“

Druhým hľadiskom je vylúčenie prejavu ľubovôle zo strany zákonodarcu.

Zákonodarca pri zvýhodnení prístupu určitej skupine osôb pred inými, ktorý je založený na

objektívnych rozumných dôvodov (legitímny cieľ zákonodarcu) musí dbať, aby medzi cieľom

a prostriedkami k jeho dosiahnutiu (právne výhody) existoval vzťah primeranosti.

K chápaniu ústavného princípu rovnosti sa stotožňujeme s názorom, ktorý bol vyjadrený

Ústavným súdom ČSFR (, nález z 8. októbra 1992, čiastka 96 str. 2791

Zbierka zákonov z roku 1992, Zbierka uznesení a nálezov Ústavného súdu ČSFR str. 37: „je

vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine poskytne

menej výhod ako druhej. Ani tu nesmie postupovať ľubovolne...“.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v rozhodnutí

(str. 563 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky

2001) „pri prijímaní zákona je vecou úvahy zákonodarcu (štátu), aby rozhodol aj o tom, že

jednej skupine oprávnených osôb poskytuje menej výhod ako inej skupine; nesmie však

postupovať svojvoľne a z jeho riešenia musí vyplývať, že tak robí v zmysle účelu zákona

(a nie preto, aby napr. zakryl úmysly určitých záujmových skupín )“.

Rovnako medzinárodné dokumenty o ľudských právach vychádzajú z toho, že nie

každé nerovné zaobchádzanie s rôznymi subjektami možno kvalifikovať ako porušenie

princípu rovnosti a teda ako protiprávnu diskrimináciu jedných subjektov v porovnaní

s inými subjektami. Aby k porušeniu došlo, musí byť splnených niekoľko podmienok:

s rôznymi subjektami, ktoré sa nachádzajú v rovnakom alebo porovnateľnom postavení, sa

zaobchádza rozdielnym spôsobom, napriek tomu, aby tu existovali rozumné a objektívne

dôvody na uplatnenie rozdielneho prístupu.

Podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení jeho dodatkového

protokolu č. 11 sa zakazuje diskriminácia v užívaní práv priznaných týmto dohovorom,

ktorá by bola založená na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,

náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa druhá veta má vlastnícke právo všetkých vlastníkov

rovnaký zákonný obsah a ochranu. Na ústavnoprávne záruky práva vlastniť majetok a jeho

ochranu nadväzuje ustanovenie , podľa ktorého všetci

vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana. Štát

za zoštátnený majetok vo verejnom záujme v súlade v tom čase platnými právnymi

predpismi poskytol náhradu podľa Ide teda o majetok, ktorý je

predmetom ochrany podľa druhá veta . Postupom podľa zákona

č. sa zasahuje do jeho práva vlastniť určený majetok a do možnosti

vykonávať práva vlastníka.

Podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v náleze

sp. zn. (str. 11 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky 1996) „vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a používa

ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu.

Z formulácie obsiahnutej v nemožno však odvodzovať ústavné právo

získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na

tento účel upravené zákonmi.“

Ďalej Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril: „funkcia práva vlastniť majetok

a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala

právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi,

nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu (, str. 47 Zbierka nálezov

a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1995).

V čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení dodatkového

protokolu č. 11 sa poskytuje ochrana majetku každej fyzickej a právnickej osobe s výnimkou

pozbavenia majetku na základe podmienok ustanovených v zákone z dôvodu verejného

záujmu.

Neexistuje preto právny dôvod na postup podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde.

Tento postup nie je v súlade s podmienkami, ktorými zaručuje ochranu vlastníckeho

práva každému vlastníkovi podľa čl. 20 ods. 1 druhá veta.

Podľa Z. z, sú nehnuteľnosti a práva k nim a právo k vodám

na území vojenského obvodu vo výlučnom vlastníctve štátu. Ak by oprávnené fyzické osoby

nadobudli takto vymedzené nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, išlo by o majetok, ktorý je

z vlastníctva iných osôb, ako štátu, vylúčený v súlade s podmienkami ustanovenými v čl. 20

ods. 2 . Majetok určený priamo ( ) alebo zákonom (

) môže byť iba vo vlastníctve štátu a ďalší majetok ustanovený zákonom môže byť vo

vlastníctve obce alebo určených právnických osôb alebo fyzických osôb. Majetok, ku

ktorému možno uplatniť právo na vydanie nehnuteľnosti, je majetkom štátu, ktorého

užívanie vo verejnom záujme upravuje Z ustanovenia

možno odvodiť, že je oprávnené požadovať zabezpečenie majetku tak, aby zostal vo

vlastníctve štátu t. j. aby sa zabránilo jeho prechodu do vlastníctva iných subjektov.

V opačnom prípade by prestal tento majetok slúžiť potrebám verejného záujmu.»

V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 2 (§ 9 ods. 6) napadnutého zákona

s a s dodatkového protokolu navrhovateľ uvádza nasledovné

dôvody:

«S nehnuteľnosťami vydanými v reštitučnom konaní podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona

o pôde je spojené zriadenie vecného bremena zo zákona. Obmedzenie vlastníka

nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom spočíva v povinnosti v prospech iného niečo

trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať ( ). Zákon

č. neustanovil obsah vecného bremena spojeného s vydanými

nehnuteľnosťami. Podľa § 9 ods. 6 zákona o pôde ide o obmedzenie vlastníka nehnuteľností

vyjadrenie v slovnom spojení „aby určenie nehnuteľností na obranu štátu zostalo

zachované“, bez určenia jeho obsahu.

Podľa je možné nútené obmedzenie vlastníckeho práva iba

v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Je zrejmé, že v danom prípade je splnená ústavná podmienka verejného záujmu (záujem

obrany štátu). Budúci právny vzťah medzi subjektom povinností t. j. vlastníkom

nehnuteľností zaťažený vecným bremenom a na druhej strane subjektom oprávnenia

t. j. štátom, v prospech ktorého obmedzenie vlastníckeho práva pôsobí, vznikne na základe

zákona rozhodnutím príslušného orgánu štátnej správy formou individuálneho

administratívneho aktu (rozhodnutím okresného úradu). Ďalšou ústavnou podmienkou

umožňujúcou spolu s ostatnými uskutočniť nútené obmedzenie vlastníckeho práva je, že je

možné poskytnúť primeranú náhradu vrátane jej určenia a spôsobu jej úhrady. Berúc do

úvahy túto argumentáciu ustanovenie § 9 ods. 6 zákona o pôde nie je ústavne konformné

s a s Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení jeho

dodatkového protokolu č. 1 (oznámenie č. ).»

V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona

s prvou vetou navrhovateľ uvádza nasledovné dôvody:

«Subjektívne právo oprávnenej osoby na uplatnenie si nároku na vydanie

nehnuteľnosti zanikne objektívne právnou skutočnosťou, ktorou je uplynutie času. Výkon

tohto subjektívneho práva predpokladá vôľu oprávnenej osoby ho vykonať. Zákon o pôde

spája zánik subjektívneho práva na vydanie nehnuteľnosti s jeho neuplatnením v zákone

ustanovenej lehote. Právnym následkom uplynutia času je zánik práva (jeho neexistencia).

Iný zákon, v danom prípade novela zákona, nemôže „obnoviť“ zaniknuté právo pre

tú istú skupinu osôb, ktorej už právo zaniklo (§ 6 ods. 1 písm. n) zákona o pôde). Takýto

postup zákonodarcu odporuje koncepcii právneho štátu podľa č. 1 ods. 1 prvá veta

a je v rozpore od neho odvodeného princípu právnej istoty. Ten spočíva okrem iného aj

v tom, že ak došlo k zániku práva v dôsledku toho, že nastala určitá právna udalosť,

s ktorou právo spája tento následok, nemôže sa opätovne to isté právo, ktoré už zaniklo,

uplatňovať. Ustanovenie novej lehoty na uplatnenie si toho istého nároku na vydanie veci

v reštitučnom konaní pre určitú skupinu oprávnených osôb, ktoré si už mohli podľa

predchádzajúcej právnej úpravy svoj nárok uplatniť, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvej vety

.»

Zo stanoviska národnej rady zo 16. októbra 2003 vyplýva, že národná rada

s návrhom súhlasí.

Národná rada je toho názoru, že nový reštitučný titul obsiahnutý v napadnutom

zákone sa nevzťahuje rovnako všeobecne na všetky individuálne prípady druhovo určené,

ale len na ojedinelý prípad – na prechod vlastníctva nehnuteľností na štát vyvlastnením len

v prípade vojenského obvodu Javorina. Následkom tohto riešenia sa úzkej skupine vopred

určených osôb priznávajú výhody (právna možnosť), ktoré iné osoby v rovnakom alebo

obdobnom postavení nemajú. Dôvodom reštitúcie je náprava protiprávnosti pri prechode

vlastníctva, ku ktorej došlo v minulosti. Vyvlastnenie ako reštitučný titul v zákone

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“) je výrazne limitovaný.

Nový reštitučný titul však nerešpektuje limity ustanovené v § 6 ods. 1 písm. m) a n)

reštitučného zákona. Postupom podľa napadnutého zákona sa zasahuje do vlastníckych práv

vlastníka, ktorý požíva ochranu majetku nadobudnutého v súlade s platnými zákonmi

(vyvlastnením vo verejnom záujme). Navrhovateľ je toho názoru, že touto úpravou

dochádza k narušeniu princípu právnej istoty, rovnosti a ochrany vlastníckeho práva

garantovaného , dohovorom a dodatkovým protokolom, pričom na podporu svojho

tvrdenia uvádza aj právne názory ústavného súdu vyslovené v obdobných veciach. Národná

rada je toho názoru, že je možné súhlasiť s dôvodmi, ktoré navrhovateľ na podporu svojho

tvrdenia uvádza.

Z vyjadrenia vedľajšieho účastníka z 30. júna 2004 vyplýva, že tento s návrhom

nesúhlasí a žiada, aby mu ústavný súd nevyhovel.

V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého

zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a s čl. 20

ods. 2 , s dohovoru a s dodatkového protokolu vedľajší účastník uvádza

nasledovné dôvody:

«1.1 Podľa čl. I bod 1 , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov a dopĺňa o vojenských

obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa o organizácii miestnej

štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „novela zákona“), v § 6 sa odsek 1 dopĺňa písmenom v) v znení: „prechodu na štát

podľa osobitného predpisu, ak sa nachádzajú na území vojenského obvodu Javorina; § 11

ods. 1 písm. g) sa nepoužije.“

Podľa o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon“), pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že pozemok možno vo

verejnom záujme vyvlastniť.

Podstatou napadnutého ustanovenia je založenie osobitného reštitučného titulu pre

nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát podľa o vojenských obvodoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vojenských obvodoch“), ak sa nachádzajú

na území vojenského obvodu Javorina. Zároveň sa napadnutým ustanovením odstraňuje

nemožnosť vydať reštituovanú nehnuteľnosť oprávnenej osobe.

Navrhovateľ namieta nesúlad napadnutého ustanovenia s z dôvodu jeho

nesúladu s princípom generality, resp. všeobecnosti zákona ako jeho definičným znakom,

pretože „sa nevzťahuje na všetky rovnako druhovo určené prípady“. Zároveň namieta

porušenie princípu rovnosti zakotveného v a zákazu diskriminácie podľa

čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

pretože zákonodarca údajne nemal žiaden rozumný dôvod, ktorým by mohol vysvetliť

nerovnosť v prístupe k jednotlivým skupinám oprávnených osôb (s. 9 návrhu).

1.2 Tvrdenie navrhovateľa, že napadnuté ustanovenie je v rozpore s princípom

generality v miere, v ktorej tento rozpor zakladá porušenie konštitutívnych náležitostí

princípu právneho štátu považujeme za sporné. Právna norma sa považuje za všeobecnú, ak

je adresovaná neurčitému počtu subjektov, ktoré sú vymedzené druhovými, nie

individuálnymi znakmi. Znakom zakladajúcim vznik reštitučného titulu je v danej veci

pôvodné vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá na štát prešla podľa osobitného predpisu

a nachádza sa na území vojenského obvodu Javorina. Napadnutá právna norma nie je

adresovaná konkrétnym osobám vymedzeným individuálnymi znakmi, ale všetkým osobám

spĺňajúcim ustanovené kritériá, bez ohľadu na to, čo zakladá ich individualitu. V tejto

súvislosti nepovažujeme za nepochybné, že na splnenie podmienky generality právnej

úpravy sa druhovo vymedzené znaky musia vzťahovať na územie, na ktorom sa nachádzajú

predmetné nehnuteľnosti a nie na osoby, ktorým napadnuté ustanovenie priznáva reštitučný

titul. Zatiaľ čo územie napadnuté ustanovenie skutočne vymedzuje individuálnymi znakmi,

oprávnené osoby ako adresátov príslušnej právnej normy vymedzuje znakmi druhovými.

1.3 Ak by aj ústavný súd dospel k záveru, že adresáti napadnutého ustanovenia sú

vymedzení individuálnymi znakmi, neznamená to nevyhnutne jeho nesúlad s princípom

právneho štátu. Samotný navrhovateľ v tejto súvislosti na s. 8 návrhu uvádza, že právna

úprava musí byť všeobecná, ak zákonodarca nemá racionálny dôvod na iný postup.

Rovnako z navrhovateľom citovaného rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

vyplýva, že ak zákonodarca nepostupuje svojvoľne a proti účelu zákona, môže jednej

skupine oprávnených osôb poskytnúť viac výhod ako inej skupine.

V dôvodovej správe k novele zákona zákonodarca vysvetľuje účel napadnutého

ustanovenia potrebou napraviť majetkovú krivdu, ktorú v rokoch 1949 - 56 v oblasti

Levočských vrchov sprevádzalo zjavné porušovanie ľudských práv, nátlak a násilie.

Zákonodarca sa takisto rozhodol zohľadniť dlhoročné aktívne úsilie približne 30 tisíc

obyvateľov severného Spiša o dosiahnutie nápravy predmetnej majetkovej krivdy spojenej

s brutálnymi zásahmi do ľudských práv pôvodných vlastníkov.

Okrem toho má pri skúmaní opodstatnenosti rozlišovania medzi vojenským obvodom

Javorina a inými vojenskými obvodmi istú výpovednú hodnotu i fakt, že v čase prijatia

napadnutej právnej úpravy už zákonodarca disponoval vedomosťou o plánovanom zrušení

vojenského obvodu Javorina, a to k 31. decembru 2006.

Bez ohľadu na túto skutočnosť' považujeme vyššie vymedzený motivačný horizont

zákona za legitímny dôvod pre poskytnutie takých výhod jednej skupine osôb, ktorými iná

skupina nedisponuje. Účelom zákona i reštitučného zákonodarstva SR ako takého nie je

úplné odstránenie, ale len zmiernenie niektorých majetkových a iných krívd, pričom

oprávnenými osobami podľa príslušných právnych predpisov nie sú všetky osoby, ktoré sa

stali obeťami týchto krívd. Vrátenie nehnuteľnosti, ktorá v období neslobody prešla na štát

tak nie je subjektívnym vynútiteľným nárokom všetkých pôvodných vlastníkov takýchto

nehnuteľností, ale vecou autonómneho rozhodnutia zákonodarcu. V rámci tohto

rozhodovania disponuje zákonodarca relatívne širokou mierou voľnej úvahy, je však

viazaný zákazom svojvôle a neodôvodneného rozlišovania medzi skupinami pôvodných

vlastníkov.

Rozhodnutie zákonodarcu prihliadnuť na špecifické okolnosti tak majetkovej krivdy

ako aj úsilia o jej nápravu nevykazuje známky zjavnej svojvôle. Len v prípade takejto

svojvôle je pritom opodstatnený zásah ústavného súdu do regulačnej autonómie Národnej

rady SR, ktorá ako najvyšší zákonodarný orgán volený priamo zdrojom moci je príslušná

prostredníctvom vlastnej normotvornej a inej činnosti reflektovať intenzitu verejného

záujmu na ochrane tej-ktorej hodnoty. Pokiaľ sa v rámci tejto reflexie výrazne neodchýli od

požiadaviek primeranosti, nemá ústavný súd dôvod spochybňovať motiváciu, ktorá

zákonodarcu k ochrane konkrétnej hodnoty ako verejného záujmu viedla. V danej veci by

rozhodnutie zákonodarcu bolo svojvoľným iba v prípade, ak by dôvody rozlišovania boli

zjavne nedostatočné alebo ak by medzi nimi a účelom zákona absentovala relevantná

súvislosť. Prihliadnutie zákonodarcu na okolnosti tak vzniku majetkovej krivdy ako aj úsilia

pôvodných vlastníkov o jej nápravu považujeme za dôvody dostatočné a bezprostredne

súvisiace s účelom zákona a preto dôvody legitímne.

1.4 V súvislosti s námietkou porušenia a dohovoru navrhovateľ'

neuviedol, vo vzťahu ku ktorému základnému právu garantovanému alebo

dohovorom má byť porušený princíp rovnosti. V zmysle konštantnej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") (napríklad Brežný a Brežný proti Slovensku

alebo Poláček a Poláčková proti Českej republike) ako aj ústavného súdu (napríklad

) má porušenie zásady rovnosti charakter porušenia základného práva iba

vtedy, ak je spojené s porušením niektorého zo základných práv garantovaných dohovorom,

resp. . Z argumentácie navrhovateľa možno vyvodiť, že za dotknuté právo považuje

vlastnícke právo podľa , resp. Dodatkového protokolu k dohovoru (v petite

i odôvodnení návrhu nesprávne označenom ako čl. 1 dohovoru v znení Dodatkového

protokolu č. 11). Nespochybniteľnou súčasťou judikatúry ESĽP je názor, v zmysle ktorého

sa za predmet vlastníckeho práva v kontexte reštitúcií nepovažuje „nádej, že dlhodobo

zaniknuté vlastnícke právo môže byť obnovené“, ani „podmienený nárok, ktorý zanikol

v dôsledku nesplnenia ustanovenej podmienky“ (Poláček a Poláčková proti Českej

republike, § 61).

Nároky osôb, ktorých rovnosť má byť napadnutým ustanovením porušená nie sú

nárokmi, ktoré by spĺňali kritériá „legitímnych očakávaní“ špecifikované judikatúrou ESĽP

a ústavného súdu. Nakoľko nároky osôb, ktoré sú podľa navrhovateľa dotknuté napadnutým

ustanovením rationae materiae nespadajú pod režim ochrany , resp.

Dodatkového protokolu k dohovoru, absentuje v danej veci akýkoľvek normatívny základ

pre vyslovenie porušenia princípu rovnosti podľa a princípu

nediskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.

1.5 Z vecného hľadiska neobstojí ani námietka navrhovateľa, že napadnuté

ustanovenie je v rozpore s . Navrhovateľ neoznačil žiadne ustanovenie,

z ktorého by vyplývalo, že nehnuteľnosti tvoriace vojenský obvod Javorina alebo iné

vojenské obvody môžu byť iba vo vlastníctve štátu. Avšak aj v prípade, že by takéto

ustanovenie identifikovať dokázal, v zmysle štandardných výkladových pravidiel neskorší

zákon ruší zákon skorší a neskorší špeciálny zákon ruší skorší zákon všeobecný. Takže ak by

aj zákonodarca zákonom ustanovil, že nejaký majetok môže byť výlučne vo vlastníctve štátu,

neskorším zákonom môže takéto vymedzenie zrušiť, doplniť alebo zmeniť. Jediné

obmedzenie zákonodarcu v tomto smere predstavuje , ten však nehnuteľnosti na

území vojenských obvodov neupravuje ako predmet výlučného vlastníctva štátu.

1.6 To isté sa týka námietky o nesúlade napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 1

druhá veta . Podľa názoru navrhovateľa zákonodarca odoprel štátu ochranu jeho

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území vojenského obvodu

Javorina. Ako všeobecnú úvodnú poznámku treba uviesť, že samotné nadobudnutie

vlastníckeho práva štátu k dotknutým nehnuteľnostiam vymedzil zákonodarca ako

majetkovú krivdu, ktorú sa rozhodol napraviť. Uvažovať' v takejto situácii o potrebe

osobitnej ochrany vlastníckeho práva štátu, a to dokonca pred samotným zákonodarcom,

považujeme za absolútne neprimerané účelu druhá veta .

Predovšetkým však postup zákonodarcu považujeme za potvrdenie označeného

ustanovenia , nie za jeho popretie. Rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva

všetkých vlastníkov znamená predovšetkým to, že všetci vlastníci môžu za podmienok

ustanovených zákonom predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky

a nakladať s ním. Za nakladenie s predmetom vlastníctva sa považuje aj jeho scudzenie.

Rozhodnutie jediného zákonodarného orgánu SR o scudzení majetku vo vlastníctve štátu

preto z povahy veci nemôže byť poprením ústavnej podmienky rovnakého zákonného obsahu

vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Naopak by takýmto poprením bolo obmedzenie

scudziteľskej spôsobilosti štátu ako vlastníka, pretože by z obsahu jeho vlastníckeho práva

bola vylúčená možnosť vec scudziť ako integrálna súčasť zákonného obsahu každého

vlastníckeho práva. V danom prípade patrí výkon vlastníckeho práva štátu - a v jeho rámci

aj výkon scudziteľskej spôsobilosti - Národnej rade SR, ktorá by v rozpore s

postupovala iba v prípade, že by možnosť vec scudziť uplatnila nad rámec .

1.7 Okrem toho tu navrhovateľ argumentuje vnútorne nekonzistentným spôsobom.

Na jednej strane namieta porušenie z dôvodu, že reštitučný nárok nebol napadnutým

ustanovením založený aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území iných

vojenských obvodov a na strane druhej zároveň tvrdí, že neumožňuje štátu previesť'

vlastnícke práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území akéhokoľvek vojenského

obvodu. Štát ani žiaden iný subjekt nie je spôsobilý porušiť ústavu konkrétnym postupom

a zároveň aj jeho presným opakom, t j. scudzením nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na území

vojenského obvodu a zároveň opomenutím takúto vec scudziť vec aj v prospech iných osôb

ako osôb oprávnených podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona. Tvrdenie, že reštitúcia

nehnuteľností na území vojenského obvodu je v nesúlade s je zároveň v príkrom

rozpore s tvrdením navrhovateľa na s. 9 a 10 návrhu, že osoby oprávnené podľa § 6 ods. 1

písm. v) zákona mali možnosť uplatniť reštitučný titul už za predchádzajúceho právneho

stavu. Jeho nesúlad s ale navrhovateľ nijako nenaznačuje a z jeho argumentácie

takýto nesúlad ani nie je možné vyvodiť.»

V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 2 (§ 9 ods. 6) napadnutého zákona

s a s dodatkového protokolu vedľajší účastník uvádza tieto dôvody:

«2.1 Podľa čl. I. bod 2 novely zákona, v § 9 sa za odsek 5 vkladá nový odsek 6

v znení: „K nehnuteľnostiam vydaným podľa § 6 ods. 1 písm. v) vzniká v prospech povinnej

osoby vecné bremeno tak, aby určenie nehnuteľnosti na obranu štátu ostalo zachované.

Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je

rozhodnutie okresného úradu podľa odseku 2.“

Navrhovateľ namieta nesúlad predmetného ustanovenia s

a s čl. 1 dohovoru, túto námietku ale neopiera o žiadne konkrétne dôvody. Naopak,

navrhovateľ sám uvádza, že tak podmienku verejného záujmu ako aj podmienku zákonného

základu pre správne rozhodnutie - t j. ústavné podmienky pre nútené obmedzenie

vlastníckeho práva považuje za splnené. To isté možno z argumentácie navrhovateľa

implicitne dovodiť pre podmienku nevyhnutnej miery. Z dikcie návrhu a z vyššie uvedených

skutočností vyplýva, že navrhovateľ považuje za nesplnenú ústavnú podmienku primeranej

náhrady. Nesplnenie ústavnej podmienky primeranej náhrady by však ústavný súd mohol

skúmať až na základe príslušného správneho rozhodnutia ako podkladu pre vykonanie

záznamu o vzniku vecného bremena, ktorý má konštitutívne účinky. Napadnuté ustanovenie

nie je, a samé osebe ani nie je spôsobilé byť, v nesúlade s podmienkou primeranej náhrady.

Tejto námietke preto chýba akékoľvek vecné opodstatnenie a navrhovateľ na jej podporu

ani neuvádza žiadne konkrétne argumenty.

2.2 S prihliadnutím na účel vedľajšieho účastníctva nepovažujeme na tomto mieste

za potrebné vyjadriť sa k súladu napadnutého ustanovenia s tými ústavnými podmienkami

núteného obmedzenia vlastníckeho práva, ktoré navrhovateľ nenamieta.

V súvislosti s predmetným ustanovením novely zákona naopak považujeme za vhodné

zdôrazniť, že určenie vecného bremena k reštituovanej nehnuteľnosti nie je „klasickým“

núteným obmedzením vlastníckeho práva, nakoľko sa nevzťahuje na vec, ktorá by v čase

prijatia právnej úpravy bola vo vlastníctve oprávnenej osoby, ale na vec, ktorú vlastní štát

a ktorú prevádza na oprávnenú osobu. Vymedzenie vecného bremena je v takomto prípade

špecifikáciou rozsahu, v akom štát na základe vlastného uváženia napravuje majetkovú

krivdu. Vychádzajúc z argumentu a maiori ad minus, ak štát nemusí vlastníctvo k vlastnému

majetku previesť na pôvodného vlastníka vôbec, je nepochybné, že ho tiež nemusí previesť

v neobmedzenom rozsahu alebo podobe a teda napríklad bez akéhokoľvek vecného

bremena. Alebo naopak, ak náprava majetkovej krivdy formou reštitúcie je vecou úvahy

štátu a nie subjektívnym nárokom pôvodného vlastníka, z povahy veci vyplýva, že štát

disponuje voľnou úvahou aj pri rozhodovaní, v akom rozsahu a forme svoje vlastníctvo

prevedie. Inými slovami, veci sa vydávajú v rozsahu a spôsobom, akým to ustanovil zákon,

ktorý je manifestáciou politickej a normotvornej vôle jediného zákonodarného orgánu

Slovenskej republiky.»

V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona

s prvou vetou vedľajší účastník uvádza tieto dôvody:

«3.1 Podľa čl. I bod 4 novely zákona, § 13 sa dopĺňa odsekom 3 v znení: „Právo na

vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 1 písm. v) môže oprávnená osoba uplatniť' do

31. decembra 2004. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.“

Navrhovateľ namieta nesúlad predmetného ustanovenia s z dôvodu, že

právo, ktoré vzniklo na základe zákona a uplynutím času zaniklo, už iný zákon nemôže

znovu založiť. Odhliadnuc od ústavne neúnosného argumentu, že zákonodarca nemôže

zákonom založiť právo, ktoré už raz zákonom založil smeruje námietka navrhovateľa

k samotnému vzniku práva. Napadnuté ustanovenie však predmetný nárok nezakladá, iba

ustanovuje lehotu na jeho uplatnenie.

Zákonodarca by naopak postupoval v rozpore s princípom právneho štátu, ak by

s účinnosťou od 1. júla 2003 (účinnosť novely zákona) založil právo, ktoré by v zmysle § 13

ods. 1 a 2 zákona bolo možné uplatniť' len do doby predchádzajúcej nadobudnutiu účinnosti

novely zákona a teda vôbec.

3.2 Okrem toho navrhovateľ v danej veci opäť argumentuje vnútorne

nekonzistentným spôsobom. Na s. 13 návrhu uvádza, že osoby oprávnené podľa § 6 ods. 1

písm. v) zákona sú tou istou skupinou osôb ako osoby oprávnené podľa § 6 ods. 1 písm. n)

zákona a na s. 10 návrhu naopak uvádza, že reštitučný titul podľa § 6 ods. 1 písm. n)

zákona je „iným prípadom reštitučného titulu“ ako § 6 ods. 1 písm. v) zákona a že nie

všetky osoby oprávnené podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona získali reštitučný nárok aj podľa §

6 ods. 1 písm. n) zákona.

Bez ohľadu na tento rozpor v tvrdeniach navrhovateľa pravidlá právno-logickej

argumentácie neumožňujú dospieť k záveru, že ustanovenie, ktoré upravuje lehotu pre

uplatnenie zákonom založeného práva je v rozpore s princípom právneho štátu, ako to tvrdí

navrhovateľ.»

Navrhovateľ a národná rada nevyužili možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu

vedľajšieho účastníka.

II.

Zo všeobecnej časti dôvodovej správy k napadnutému zákonu vyplývajú tieto

podstatné skutočnosti:

Reštitučný zákon v ustanovení § 6 ods. 1 písm. a) až u) definoval určitý okruh

oprávnených osôb, ktorých majetok prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v dobe od

25. februára 1948 do 1. januára 1990, a umožnil týmto oprávneným osobám vydať

nehnuteľnosti späť. V § 6 však nebolo jednoznačne vymedzené ustanovenie, ktoré by riešilo

aj prevod na štát na základe zákona č. 169/1949 Sb. o vojenských obvodoch (ďalej len

„zákon o vojenských obvodoch“). Pritom na základe tohto zákona sa násilnou formou pri

zjavnom porušovaní ľudských práv a slobôd v rokoch 1949 – 1956 občanom v oblasti

Levočských vrchov odnímalo vlastnícke právo. Prevod nehnuteľného majetku podľa zákona

o vojenských obvodoch bol sprevádzaný všetkými formami nátlaku, akými boli násilné

odňatie nehnuteľnosti za asistencie ozbrojených síl, násilná likvidácia ľudských obydlí

a hospodárskych budov vypaľovaním a pomocou výbušnín, bezdôvodné odvádzanie

hovädzieho dobytka bez poskytnutia náhrady, prepúšťanie študentov zo stredných

a vysokých škôl do doby, kým vlastník – rodič nebol zlomený a súhlasil s pokonávkou,

ktorá nebola rovnocenná s kúpnou zmluvou, násilné zadržiavanie vo vyšetrovacích celách

s cieľom, aby vlastník súhlasil s pokonávkou, a násilné odňatie lesných porastov bez

poskytnutia náhrady. Týmito spôsobmi bolo zbavených vlastníckeho práva približne 30-tisíc

obyvateľov severného Spiša, ktorí sa nikdy nezmierili s krivdou a naďalej sa dožadujú

svojich vlastníckych práv. Je povinnosťou demokratického štátu zjednať v rámci možnosti

nápravu. Zmiernenie majetkových krívd, ako aj definitívne vyriešenie problému sa dá

dosiahnuť priznaním vlastníckeho práva a súčasne zriadením vecného bremena tak, aby

účelové určenie nehnuteľnosti na obranu štátu bolo zachované.

Zo záznamu z rozpravy k návrhu napadnutého zákona na 11. schôdzi národnej rady

24. apríla 2003 vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

Za skupinu poslancov, ktorá návrh napadnutého zákona predložila, bolo poukázané

na skutočnosť, že prevod nehnuteľností bol sprevádzaný rôznymi formami nátlaku. Postihlo

to vyše 30-tisíc obyvateľov severného Spiša. Prijatím návrhu napadnutého zákona by sa

ukončilo dlhoročné snaženie pôvodných vlastníkov o prinavrátenie vlastníckeho práva.

Po skončení rozpravy navrhovateľ zákona ešte vysvetlil, prečo nie je v súčasnosti

možné komplexne vrátiť majetok vo všetkých štyroch vojenských obvodoch. Je tomu tak

preto, lebo Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“)

vyhlásilo, že vojenský obvod Javorina ako jediný zo štyroch vojenských obvodov už nie je

potrebný a bude sa rušiť.

Podľa ďalšieho stanoviska s navrhovaným zákonom nesúhlasila už Legislatívna rada

vlády Slovenskej republiky (ďalej len „legislatívna rada“) s poukazom na protiústavnosť

návrhu. Ešte výraznejšie odmietavé stanovisko zaujal odbor legislatívy a aproximácie práva

Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária národnej rady“)

s poukazom na nesúlad návrhu s a , keďže nový reštitučný titul by sa

nevzťahoval všeobecne na všetky individuálne prípady rovnakého druhu spočívajúce

v odňatí nehnuteľností vo vojenských obvodoch. Navrhovaným riešením sa preto

zvýhodňuje len určitá skupina občanov z určitého územia. Veľmi diskutabilný je aj nový

termín na uplatnenie nového reštitučného nároku, keďže pôvodný termín bol do

31. decembra 1992.

Ďalej bolo poukázané aj na petíciu, ktorú podpísalo na 31 petičných hárkoch

509 ľudí. Títo vyslovili nesúhlas s návrhom zákona aj preto, že nerieši navrátenie

zoštátnených nehnuteľností pôvodným vlastníkom komplexne. V petícii sa zdôrazňuje, že

pôvodní vlastníci v každom jednom prípade boli za majetok odškodnení v rôznych formách

tak ako ostatní občania, ktorým bol majetok vyvlastnený vo verejnom záujme. Navrátenia

vlastníctva sa dožaduje iba úzka skupina osôb majúca záujem o ťažbu drevnej hmoty. Návrh

nerieši ani to, v akej forme bude štát vymáhať od pôvodných vlastníkov tie náhrady, ktoré

pri vyvlastňovaní v rokoch 1949 – 1956 pôvodným vlastníkom poskytol.

Z ďalšieho vystúpenia v rámci rozpravy vyplýva, že prevod majetku na štát bol

vykonaný v súlade s platnými zákonmi vo verejnom záujme. S vlastníkmi nehnuteľností sa

vykonalo vyjednávanie o určení spôsobu a výšky náhrady v súlade so zákonom, pričom

náhrady boli aj poskytnuté vrátane postavenia nových domov štátom na kľúč bývalým

vlastníkom a pridelenia alikvotnej časti pôdy.

Z prípisu ministerstva obrany z 1. decembra 2003 podpísaného ministrom vyplýva,

že v „Dlhodobom pláne štruktúry a rozvoja ozbrojených síl Slovenskej republiky – model

2010“, ktorý bol schválený uznesením vlády č. 1004 z 24. októbra 2001, sa predpokladá

využívať vojenský obvod Javorina do konca roka 2006 a potom ho zrušiť. Uznesením vlády

č. 548 z 29. mája 2002 bolo ministrovi obrany Slovenskej republiky uložené do 30. júna

2006 predložiť na rokovanie vlády návrh nariadenia vlády na zrušenie vojenského obvodu

Javorina k 31. decembru 2006 vrátane návrhu rozdelenia jeho územia a začlenenia do

katastrálnych území susedných obcí. Na základe uvedených uznesení vlády ministerstvo

obrany zabezpečuje prípravu zrušenia vojenského obvodu Javorina k 31. decembru 2006.

Zo stanoviska kancelárie národnej rady č. 297/2003 z 21. marca 2003 vyplýva, že je

možné namietať nesúlad návrhu napadnutého zákona s a s . Ide totiž

o nový reštitučný titul, ktorý sa nevzťahuje všeobecne na všetky individuálne prípady

rovnako druhovo určené, teda na prípady odňatia nehnuteľností na území vojenských

obvodov, napríklad na vojenské obvody Záhorie, Lešť, Valaškovce, ale iba na Javorinu.

Týmto riešením sa zvýhodňuje len určitá skupina osôb – občanov určitého územia.

Prekluzívna lehota na uplatnenie reštitučných nárokov uplynula 31. decembra 1992, avšak

tu vzniká nová možnosť pre oprávnené osoby z dôvodu nového reštitučného titulu v lehote

do 31. decembra 2004. Keďže na ostatné oprávnené osoby sa táto nová lehota nevzťahuje,

zakladá sa tak nerovnosť medzi oprávnenými osobami. Navyše, neuplatnením práva

v pôvodnej prekluzívnej lehote právo zaniklo. Toto právo preto nemožno obnoviť tak, že sa

prekluzívna lehota prolonguje pre oprávnené osoby, čím toto ustanovenie spätne pôsobí aj

do minulosti. Pritom z požiadavky právnej istoty obsiahnutej v

jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis má pôsobiť iba do budúcnosti, a nie do

minulosti. Návrh napadnutého zákona ďalej nerieši otázku vrátenia poskytnutých vecných

a finančných náhrad za odňaté nehnuteľnosti. Tým oprávnené osoby podľa nového

reštitučného titulu sú zvýhodnené oproti ostatným oprávneným osobám, ktoré sú povinné

poskytnutú náhradu vrátiť. V súvislosti so zriadením vecného bremena na vydávanú

nehnuteľnosť nie je určená osoba, v prospech ktorej sa vecné bremeno zriaďuje (asi ide

o štát), ale určený nie je ani obsah vecného bremena. Nie je zrejmé ani to, akým spôsobom

v danom prípade vecné bremeno vzniká (či zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu alebo

písomnou zmluvou).

III.

A. K námietke nesúladu ustanovenia čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v)

napadnutého zákona s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou, čl. 20 ods. 2 a čl. 1

ods. 1 prvou vetou , s dohovoru a s dodatkového protokolu

Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) reštitučného zákona znie:

„Oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú

právnickú osobu v dôsledku (...)

v) prechodu na štát podľa osobitného predpisu, 11) ak sa nachádzajú na území vojenského

obvodu Javorina; 5b) § 11 ods. 1 písm. g) sa nepoužije“.

Poznámka pod čiarou 5b) znie:

„5b) o vojenských obvodoch v znení “

Ustanovenie § 6 ods. 4 reštitučného zákona znie:

„(4) Oprávnená osoba je povinná po vydaní nehnuteľnosti zaplatiť štátu nedoplatok

prídelovej ceny, za ktorú ju pôvodne získala, obdobne je povinná vrátiť kúpnu cenu alebo

náhradu, ktorú jej štát alebo iná právnická osoba pri prevode nehnuteľnosti vyplatila.

Lehotu na zaplatenie určí pozemkový úrad.“

Podľa prvej vety Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa druhej vety vlastnícke právo všetkých vlastníkov má

rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa prvej vety zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem

majetku uvedeného v , nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti,

rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu,

obce, alebo určených právnických osôb.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

A.1 Namietaný nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona s čl. 20

ods. 1 druhou vetou a s , ako aj s dodatkového protokolu

a) Navrhovateľ namieta nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 1 druhou

vetou a s dodatkového protokolu argumentujúc tým, že štát v rozhodnom

období vyvlastnil nehnuteľnosti vo verejnom záujme, poskytol za ne náhradu, a preto tento

majetok štátu požíva ochranu podľa druhej vety , resp. podľa

dodatkového protokolu. Napadnutým ustanovením sa podľa navrhovateľa zasahuje do práva

štátu vlastniť majetok a do možnosti vykonávať práva vlastníka. Poukazuje aj na § 124

, podľa ktorého všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti

a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.

Nesúlad napadnutého ustanovenia s vyvodzuje navrhovateľ z

o vojenských obvodoch a zákona, ktorým sa mení zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový zákon

o vojenských obvodoch“), podľa ktorého nehnuteľnosti a práva k nim, ako aj právo

k vodám na území vojenského obvodu sú vo výlučnom vlastníctve štátu. Ak by oprávnené

osoby nadobudli také nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, porušil by sa tým čl. 20 ods. 2

, a to z toho dôvodu, že majetok určený priamo ( ) alebo zákonom

( ) môže byť iba vo vlastníctve štátu. Majetok, ku ktorému možno

uplatniť podľa napadnutého ustanovenia právo na vydanie, je vo verejnom záujme vo

vlastníctve štátu a jeho užívanie je upravené novým zákonom o vojenských obvodoch.

Z sa dá odvodiť oprávnenie zabezpečiť majetok tak, aby zostal vo

vlastníctve štátu, lebo v opačnom prípade by prestal slúžiť potrebám verejného záujmu.

b) K námietke nesúladu napadnutého ustanovenia s druhou vetou

a s čl. 1 dodatkového protokolu vedľajší účastník predovšetkým uvádza, že samotné

nadobudnutie vlastníckeho práva zo strany štátu k dotknutým nehnuteľnostiam vymedzil

zákonodarca ako majetkovú krivdu, ktorú sa rozhodol napraviť. Preto považuje za absolútne

neprimerané účelu druhej vety uvažovať v takejto situácii o potrebe

osobitnej ochrany vlastníckeho práva štátu, a to dokonca pred samotným zákonodarcom.

Rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov znamená predovšetkým to,

že všetci vlastníci môžu za podmienok ustanovených zákonom predmet svojho vlastníctva

držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Za nakladanie treba považovať

aj scudzenie. Rozhodnutie zákonodarného orgánu o scudzení majetku vo vlastníctve štátu

preto z povahy veci nemôže byť popretím ústavnej podmienky rovnakého zákonného

obsahu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Takýmto popretím by bolo práve naopak

obmedzenie scudziteľskej spôsobilosti štátu ako vlastníka.

V súvislosti s namietaným nesúladom napadnutého ustanovenia s

vedľajší účastník uvádza, že navrhovateľ neoznačil žiadne také zákonné ustanovenie,

z ktorého by vyplývalo, že nehnuteľnosti tvoriace vojenský obvod Javorina môžu byť iba vo

vlastníctve štátu. Poukazuje zároveň v tejto súvislosti aj na vnútornú nekonzistentnosť

argumentácie navrhovateľa, ktorý na jednej strane namieta porušenie z dôvodu, že

reštitučný nárok nebol napadnutým ustanovením založený aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam

nachádzajúcim sa na území iných vojenských obvodov, a na druhej strane zároveň tvrdí, že

neumožňuje štátu previesť vlastnícke práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na

území akéhokoľvek vojenského obvodu.

c) Podľa názoru ústavného súdu ani s jednou námietkou navrhovateľa nemožno

súhlasiť.

Vo vzťahu k námietke nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 1 druhou

vetou treba uviesť, že štát celkom nepochybne patrí medzi subjekty, ktorých

vlastníctvo je chránené . Tým sa má na mysli ochrana pred protiprávnymi

zásahmi iných subjektov, nie ochrana štátu pred sebou samým. Štát ako každý iný vlastník

má právo v súlade s právnym poriadkom vykonávať všetky atribúty vlastníckeho práva

vrátane práva nakladať s majetkom, resp. s vlastníckym právom. Vôľu štátu ako vlastníka

vyjadruje zákonodarca, a to vo forme zákonov. Štát má preto právo rozhodnutím

zákonodarcu, teda z vlastnej vôle, zriecť sa časti svojho majetku v prospech iných

subjektov. Takýto postup nie je porušením druhej vety (mutatis

mutandis ). Práve obmedzenie spôsobilosti štátu ako vlastníka nakladať

s vlastníckym právom (obmedzenie „scudziteľskej spôsobilosti“) by za určitých okolností

prípadne mohlo byť porušením .

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 dodatkového protokolu, treba navyše dodať,

že tento článok nie je ratione materiae v danej veci vôbec aplikovateľný, lebo jeho ochrany

sa nemôžu dovolávať subjekty verejného práva, v prípade ktorých vôbec neprichádza do

úvahy priznanie postavenia obete porušenia dohovoru (Austrian Municipalities c/a Rakúsko

1972).

V súvislosti s námietkou nesúladu napadnutého ustanovenia s

treba uviesť, že veci, ktoré môžu byť len v štátnom vlastníctve, sú definované jednak v čl. 4

a jednak v . Kým obsahuje taxatívne vymedzenie takéhoto

majetku, má povahu odkazovacej normy, ktorá dáva na uváženie

zákonodarcu, aby ustanovil zákonom, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4

nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva

a verejného záujmu môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických

osôb.

Keďže ustanovením čl. II bodu 1 napadnutého zákona zákonodarca využijúc právo

uváženia dané ustanovil výnimku z ustanovenia nového

zákona o vojenských obvodoch a umožnil, aby nehnuteľnosti ležiace na území vojenského

obvodu Javorina neboli povinne vo vlastníctve štátu, nie je už ani dané, aby zákon

ustanovil, že tieto nehnuteľnosti musia byť v zmysle vo vlastníctve

štátu. Preto námietka navrhovateľa nie je dôvodná. Treba tiež uviesť, že argumentácia

navrhovateľa je vo svojej podstate vnútorne protirečivá, lebo navrhovateľ namieta vylúčenie

možnosti vrátiť vlastnícke právo bývalým vlastníkom na územiach ostatných vojenských

obvodov a zároveň považuje odštátnenie pozemkov ležiacich na území všetkých vojenských

obvodov za protiústavné.

A. 2 Namietaný nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona s čl. 12

ods. 1 a 2 a s dohovoru

a) Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona

s a 2 a s dohovoru v podstate zo štyroch rôznych dôvodov.

1) Napadnuté ustanovenie poskytuje úzkej skupine oprávnených osôb oprávnenie,

ktoré ostatným osobám, ktorým tiež boli v rozhodnom období nehnuteľnosti vyvlastnené za

účelom zriadenia vojenských obvodov postupom podľa zákona o vojenských obvodoch,

neposkytuje.

2) Napadnuté ustanovenie umožňuje oprávneným osobám, ktoré nevyužili možnosť

vyplývajúcu z § 6 ods. 1 písm. n) reštitučného zákona alebo neboli pri uplatňovaní nároku

úspešné, aby mohli svoj nárok opätovne uplatniť podľa nového napadnutého ustanovenia.

Tým sa im poskytla nová právna možnosť, ktorú oprávnené osoby v rovnakom postavení

podľa § 6 ods. 1 reštitučného zákona nemajú. Pritom nejestvuje žiadny dôvod pre rozumné

vysvetlenie nerovnosti v prístupe k jednotlivým skupinám oprávnených osôb.

3) Vyvlastnenie ako reštitučný titul je v reštitučnom zákone výrazne limitované,

keďže predstavuje zmenu vlastníckeho práva vo verejnom záujme. Podľa § 6 ods. 1

písm. m) a n) reštitučného zákona sa oprávneným osobám mohli vydať nehnuteľnosti, ktoré

boli vyvlastnené za náhradu, pokiaľ neslúžili účelu vyvlastnenia, a tiež nehnuteľnosti, za

ktoré náhrada nebola poskytnutá. Napadnuté ustanovenie ide nad tento rámec, lebo

umožňuje vydať nehnuteľnosti vyvlastnené vo verejnom záujme, za ktoré bola poskytnutá

náhrada a ktoré slúžia účelu sledovanému vyvlastnením.

4) Vzhľadom na doterajšie limity vyvlastnenia v iných prípadoch reštitučných titulov

vyvlastnenia (§ 6 ods. 1 písm. m) a n) reštitučného zákona) reštitučný zákon neupravuje

otázku vrátenia poskytnutých náhrad v prípadoch vydania vyvlastnených nehnuteľností.

Skupine oprávnených osôb podľa napadnutého ustanovenia poskytuje výhodu oproti

oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 reštitučného zákona, lebo im neukladá povinnosť

vrátiť štátu poskytnuté finančné a vecné náhrady. Naproti tomu iné oprávnené osoby,

ktorým je vydaná nehnuteľnosť z iného titulu ako vyvlastnenia, majú podľa § 6 ods. 4

reštitučného zákona povinnosť vrátiť štátu alebo inej povinnej osobe poskytnuté náhrady po

vydaní nehnuteľnosti, ak reštitučným titulom je prevod nehnuteľnosti na štát. Ak reštitučný

zákon jednej skupine oprávnených osôb ustanovuje len výhody a súčasne druhej skupine

osôb v porovnateľnom postavení aj povinnosti, nie je takáto úprava odôvodnená, ibaže by sa

tak stalo na základe odôvodnenia založeného na ochrane verejných hodnôt.

b) Vedľajší účastník poukazuje predovšetkým na dôvodovú správu k napadnutému

zákonu, podľa ktorej účelom napadnutého ustanovenia je potreba napraviť majetkovú

krivdu z minulosti, ktorá bola sprevádzaná zjavným porušovaním ľudských práv, nátlakom

a násilím. Zákonodarca sa rozhodol zohľadniť aj dlhoročné aktívne úsilie asi 30-tisíc

obyvateľov severného Spiša o dosiahnutie nápravy. Okrem týchto skutočností má pri

skúmaní opodstatnenosti rozlišovania medzi vojenským obvodom Javorina a inými

vojenskými obvodmi istú výpovednú hodnotu aj fakt, že v čase prijatia napadnutej právnej

úpravy zákonodarca už vedel o plánovanom zrušení vojenského obvodu Javorina

k 31. decembru 2006. Bez ohľadu však na túto skutočnosť vyššie vymedzený motivačný

horizont napadnutého zákona treba považovať za legitímny dôvod pre poskytnutie takých

výhod jednej skupine osôb, ktorými iná skupina nedisponuje. Účelom reštitučného

zákonodarstva nie je úplné odstránenie, ale len zmiernenie niektorých krívd, pričom

oprávnenými osobami nie sú všetky osoby, ktoré sa stali obeťami týchto krívd. Rozhodnutie

zákonodarcu prihliadnuť na tieto špecifické okolnosti vzniknutej majetkovej ujmy, ako aj na

úsilie o nápravu nevykazuje známky zjavnej svojvôle. Len v prípade takejto svojvôle by bol

totiž opodstatnený zásah ústavného súdu. Vedľajší účastník ešte dodáva, že navrhovateľ

neuviedol, vo vzťahu ku ktorému základnému právu garantovanému alebo

dohovorom má byť porušený princíp rovnosti, hoci v zmysle konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu má porušenie zásady rovnosti

charakter porušenia základného práva iba vtedy, ak je spojené s porušením niektorého zo

základných práv garantovaných dohovorom, resp. .

c) Podľa názoru ústavného súdu a 2 vyjadruje zásadu rovnosti

v právach a s tým súvisiaci zákaz diskriminácie. Obdobné zásady vyplývajú aj z čl. 14

dohovoru.

Ústavný súd počas svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už judikoval, že čl. 12

ods. 2 má všeobecný charakter, a nie charakter ľudského práva alebo slobody. Jeho použitia

sa možno dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd

uvedených v ústave (napr. ). Zároveň ústavný súd vychádza z judikatúry

bývalého Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, podľa ktorej je

vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine

poskytne menej výhod ako druhej, pričom ani tu nesmie postupovať svojvoľne

().

Ústavný súd sa už zaoberal reštitučným zákonom vo svojom uznesení

sp. zn. z 24. apríla 2001. Dospel k záveru, že v prípade rozsiahleho a zložitého

zákona s osobitným účelom, ktorý jednotlivcovi zaručuje určité právne možnosti (napr.

v tomto prípade oprávneným osobám po splnení zákonom ustanovených podmienok

vydanie nehnuteľnosti späté s restitutio in integrum), nemožno namietať, ak zákonodarca

neskôr zavedie určité obmedzujúce pravidlá, ktoré sú v súlade s pôvodným účelom

a pôvodnou koncepciou zákona, ktoré sa však spočiatku prehliadli alebo nedocenili, t. j.

zákonodarca ich zavedie na základe skúseností z uplatňovania zákona po tom, ako urobil

jasný záver o nevyhnutnosti takýchto pravidiel, a to aj vtedy, keď to bude nevýhodnejšie pre

niekoho, kto bol pôvodnou úpravou zvýhodnený. Pri prijímaní zákona tohto typu je vecou

úvahy zákonodarcu, aby rozhodol aj o tom, že jednej skupine oprávnených osôb poskytne

menej výhod ako inej skupine. Nesmie však postupovať pritom svojvoľne a z jeho riešenia

musí vyplývať, že tak robí v zmysle účelu zákona (a nie preto, aby napr. zakryl úmysly

určitých záujmových skupín).

Výklad ústavného súdu týkajúci sa a 2 je v súlade s výkladom

čl. 14 dohovoru, ktorý si osvojil Európsky súd pre ľudské práva. V tomto smere možno

poukázať napr. na rozhodnutia vo veciach Fredin z roku 1991 a Sunday Times z roku 1991,

podľa ktorých čl. 14 dohovoru zakazuje zachádzať rozdielnym spôsobom s ľuďmi

nachádzajúcimi sa v porovnateľných situáciách bez toho, aby to bolo objektívne a rozumne

odôvodnené. Možno uzavrieť, že rovnosť v právach nemá absolútny charakter. Ak jestvujú

objektívne a rozumné dôvody, potom v ich medziach možno so subjektami, ktoré sa

nachádzajú v porovnateľných situáciách, zachádzať rozdielnym spôsobom.

Ústavný súd si vyžiadal stanovisko ministra obrany, z ktorého vyplýva, že uznesením

vlády č. 1004 z 24. októbra 2001sa predpokladá využívanie vojenského obvodu Javorina len

do konca roka 2006 a následne jeho zrušenie. Ďalším uznesením vlády č. 548 z 29. mája

2002 bolo ministerstvu obrany uložené do 30. júna 2006 predložiť na rokovanie vlády návrh

nariadenia vlády na zrušenie vojenského obvodu Javorina k 31. decembru 2006. Na základe

týchto uznesení vlády ministerstvo obrany zabezpečuje prípravu zrušenia vojenského

obvodu Javorina k 31. decembru 2006.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že vojenský obvod Javorina ako jediný

vojenský obvod bude na základe rozhodnutia vlády zrušený ku koncu roku 2006, je

dostatočne objektívnym a rozumným zdôvodnením toho, že skupine osôb – bývalých

vlastníkov nehnuteľností ležiacich na území vojenského obvodu Javorina sa poskytuje

výhoda, ktorú iná skupina osôb – bývalí vlastníci nehnuteľností ležiacich na územiach

ostatných vojenských obvodov – nedostala. Štát ako vlastník nehnuteľností dospel k záveru,

že kým verejný záujem naďalej vyžaduje, aby nehnuteľnosti v ostatných vojenských

obvodoch zostali vo vlastníctve štátu, zatiaľ v prípade vojenského obvodu Javorina takýto

záujem nie je daný. Postup zákonodarcu sleduje legitímny účel, pričom je daný aj rozumný

vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom. Preto neobstojí

námietka navrhovateľa uvedená pod pod bodom 1).

Nemožno súhlasiť ani s námietkou navrhovateľa uvedenou pod bodom 2).

Ak existujú osoby, ktoré sa dôvodne mohli domáhať vydania nehnuteľnosti vo

vojenskom obvode Javorina na základe § 6 ods. 1 písm. n) reštitučného zákona, avšak tak

neurobili a teraz dostali novú možnosť, treba uviesť, že postup zákonodarcu, ktorý dal

týmto osobám napadnutým ustanovením novú príležitosť, nemožno považovať za

nedovolené zvýhodnenie tejto skupiny vo vzťahu k iným oprávneným osobám podľa § 6

ods. 1 reštitučného zákona, teda za porušenie a 2 a dohovoru.

Vychádzajúc z právneho názoru ústavného súdu vyjadreného vo veci sp. zn.

treba uviesť, že v prípade reštitučného zákona s osobitným účelom nemožno namietať

nielen vtedy, ak zákonodarca neskôr zavedie určité obmedzujúce pravidlá, znevýhodňujúce

časť oprávnených osôb v súlade s pôvodným účelom a pôvodnou koncepciou zákona po

tom, ako si urobil závery o potrebnosti takéhoto zvýhodnenia, ale ani vtedy, ak zákonodarca

neskôr zavedie určité nové pravidlá zvýhodňujúce časť oprávnených osôb v súlade

s pôvodným účelom a pôvodnou koncepciou zákona. Týmto postupom dochádza na jednej

strane k zvýhodneniu skupiny oprávnených osôb, avšak na druhej strane nikto spomedzi

ostatných oprávnených osôb nie je poškodený.

Na základe dôvodov uvedených vyššie v súvislosti s námietkou navrhovateľa

uvedenou pod bodom 2) neobstojí ani námietka navrhovateľa uvedená pod bodom 3).

Konkrétne aj tu platí, že rozšírenie možnosti reštituovať vyvlastnený majetok o ďalší titul

idúci nad rámec titulov uvedených v ustanovení § 6 ods. 1 písm. m) a n) reštitučného

zákona nemožno považovať za neoprávnené znevýhodnenie vychádzajúc z právneho názoru

ústavného súdu vyjadreného vo veci sp. zn. .

V súvislosti s námietkou navrhovateľa uvedenou pod bodom 4) treba uviesť, že je

vecou správnych orgánov príslušných rozhodovať o uplatnených reštitučných nárokoch,

prípadne vecou všeobecných súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam správnych orgánov interpretovať, či ustanovenie § 6 ods. 4 reštitučného

zákona o povinnosti oprávnených osôb vrátiť náhradu, ktorú štát pri prevode nehnuteľnosti

poskytol, treba chápať doslovne alebo extenzívne. Pri doslovnom výklade možno dôjsť

k záveru, že povinnosť štátu vrátiť poskytnutú náhradu sa vzťahuje prevažne iba na prípady

nadobudnutia vlastníctva štátom na základe zmlúv, lebo takéto nadobudnutia možno

považovať za prevod vlastníctva. Nadobudnutie vlastníctva štátom formou vyvlastnenia sa

nepovažuje za prevod, ale za prechod vlastníckeho práva, teda za tzv. originálne

nadobudnutie. V prípade takéhoto výkladu reštitúcie vyvlastneného majetku podľa § 6

ods. 1 písm. n) reštitučného zákona neprichádza do úvahy povinnosť reštituenta vrátiť štátu

náhradu. Preto pokiaľ nebude mať túto povinnosť ani nový reštituent v zmysle napadnutého

ustanovenia, ku nijakej nerovnosti v právach nedôjde. I naďalej bude dané, že povinnosť

vrátiť náhradu majú len tí, ktorých majetok bol zoštátnený spôsobom majúcim charakter

prevodu vlastníctva.

V prípade extenzívneho výkladu budú mať povinnosť vrátiť štátu náhradu všetky

oprávnené osoby, ktoré ju dostali, teda bez ohľadu na to, či ich majetok prešiel do

vlastníctva štátu prevodom alebo prechodom. Ani táto situácia nenesie v sebe nijaké znaky

nerovnoprávnosti, resp. diskriminácie.

A. 3 Namietaný nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona s čl. 1

ods. 1 prvou vetou

a) Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona

s prvou vetou z troch dôvodov.

1) Napadnutý zákon nespĺňa všeobecne uznávanú požiadavku generality právnej

normy, lebo jeho pôsobnosť nie je univerzálne určená pre rovnako druhovo ustanovené

prípady (prechod vlastníctva vyvlastnením z dôvodu zriadenia vojenských obvodov).

Upravený je iba ojedinelý prípad týkajúci sa vojenského obvodu Javorina. Ide teda len

o nehnuteľnosti v tomto vojenskom obvode. Zákon však nemôže riešiť určitý konkrétny

prípad, ale sa má vzťahovať na neurčitý počet prípadov.

2) Hoci jednou zo súčastí právneho štátu je požiadavka všeobecnej platnosti,

trvácnosti, stability, racionality a spravodlivého obsahu právnych noriem, napadnuté

ustanovenie sa nevzťahuje na všetky rovnako druhovo určené prípady bez existencie

racionálneho dôvodu na takýto postup. Napadnuté ustanovenie je diskriminačné, je

v rozpore s požiadavkou generality a je výrazom ľubovôle zákonodarcu.

3) Keďže zákonodarca uplatnil svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s inými

ustanoveniami , opätovne tým porušil prvú vetu . Ani napadnutý

zákon totiž nemôže svojou úpravou presahovať ustanovené medze.

b) Vedľajší účastník považuje tvrdenie navrhovateľa o rozpore napadnutého

ustanovenia s princípom generality za sporné. Právna norma sa považuje za všeobecnú, ak

je adresovaná neurčitému počtu subjektov vymedzených druhovými, a nie individuálnymi

znakmi. Napadnuté ustanovenie nie je adresované konkrétnym osobám vymedzeným

individuálnymi znakmi, ale všetkým osobám spĺňajúcim ustanovené kritériá, a to bez

ohľadu na to, čo zakladá ich individualitu. V tejto súvislosti považuje vedľajší účastník za

pochybné, že by sa pre splnenie podmienky generality právnej úpravy mali druhovo

vymedzené znaky vzťahovať na územie, na ktorom sa nachádzajú predmetné nehnuteľnosti,

a nie na osoby, ktorým napadnuté ustanovenie priznáva reštitučný titul. Zatiaľ čo územie je

v napadnutom ustanovení naozaj vymedzené individuálnymi znakmi, oprávnené osoby sú

vymedzené iba druhovými znakmi.

c) Podľa názoru ústavného súdu vo vzťahu k námietke uvedenej pod bodom 1) treba

uviesť, že navrhovateľ chápe otázku generality právnej normy príliš formálne. Napadnuté

ustanovenie nespĺňa podľa neho požiadavku generality preto, lebo sa výslovne vzťahuje len

na vojenský obvod Javorina, hoci by sa mal vzťahovať na všetky vojenské obvody. V takom

prípade by podľa navrhovateľa nešlo o úpravu ojedinelého prípadu, ale o úpravu neurčitého

počtu prípadov.

Navrhovateľovi možno prisvedčiť len z hľadiska jazykového výkladu. Nepochybne

formulácia, podľa ktorej sa napadnuté ustanovenie vzťahuje na vojenský obvod Javorina,

budí dojem riešenia konkrétneho prípadu. Formulácia týkajúca sa nehnuteľností vo

vojenských obvodoch sa zas javí ako riešenie neurčitého počtu prípadov. Skutočnosť je

však taká, že presný počet jestvujúcich vojenských obvodov je známy, a preto aj taká

úprava, ktorá by sa vzťahovala na všetky vojenské obvody, by sa vzťahovala na konkrétne

známe prípady, ktoré sa stali v minulosti na území teraz existujúcich presne vymedzených

a všeobecne známych vojenských obvodov. Rozdiel by bol iba kvantitatívny. Kým úprava

podľa napadnutého ustanovenia sa vzťahuje na menší počet konkrétnych prípadov, zatiaľ

úprava presadzovaná navrhovateľom by sa vzťahovala na väčší počet tiež konkrétnych

prípadov.

Podstata problému je v tom, že reštitučný zákon, a teda aj napadnutý zákon, má

charakter nepravej retroaktivity, keďže sa vzťahuje na prípady, ktoré sa stali v minulosti,

pričom do nich zasahuje s účinkami do budúcnosti. Tieto prípady sú známe a sú

s vynaložením väčšej alebo menšej námahy konkrétne identifikovateľné. Zo samotnej

podstaty zákonov majúcich retroaktívny charakter vyplýva, že sa spravidla vzťahujú na

konkrétne prípady, ktoré sa stali pred dňom ich účinnosti, sú známe, resp. zistiteľné či

identifikovateľné vopred. Preto námietka o nesplnení podmienky generality v poňatí

navrhovateľa nie je akceptovateľná.

V súvislosti s námietkou uvedenou pod bodom 2) ústavný súd poukazuje na úvahy

uvedené vyššie, ktoré sa vzťahujú na námietku nesúladu s a 2 a s

dohovoru uvedenú pod bodom 1). Z týchto dôvodov nie je ani táto námietka

akceptovateľná.

Pokiaľ ide o námietku uvedenú pod bodom 3), keďže ústavný súd nezistil nesúlad

nijakých ustanovení s napadnutým ustanovením, ale ani s ďalšími napadnutými

ustanoveniami, ako to bude uvedené ďalej, nemohol vysloviť porušenie čl. 1 ods. 1 prvej

vety ani z dôvodu, že boli porušené iné ustanovenia .

B. K námietke nesúladu čl. I bodu 2 (§ 9 ods. 6) napadnutého zákona s čl. 20 ods. 4

a s dodatkového protokolu

Ustanovenie § 9 ods. 6 reštitučného zákona v znení čl. I bodu 2 napadnutého zákona

znie takto:

„(6) K nehnuteľnostiam vydaným podľa § 6 ods. 1 písm. v) vzniká v prospech

povinnej osoby vecné bremeno tak, aby určenie nehnuteľnosti na obranu štátu ostalo

zachované. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri

nehnuteľností je rozhodnutie okresného úradu podľa odseku 2“.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

a) Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I bodu 2 (§ 9 ods. 6) napadnutého zákona s čl. 20

ods. 4 a s dodatkového protokolu z dvoch dôvodov:

1) Tak podľa , ako aj podľa dodatkového protokolu nútené

obmedzenie vlastníckeho práva možno uskutočniť vo verejnom záujme, na základe zákona

a za primeranú náhradu. Keďže na základe zákona vznikne individuálnym administratívnym

aktom na vydanej nehnuteľnosti vecné bremeno, teda obmedzenie vlastníckeho práva

reštituenta bez poskytnutia primeranej náhrady, dochádza tým k nesúladu s čl. 20 ods. 4

a s dodatkového protokolu.

2) Obsah vecného bremena, ktorým je zaťažená vydávaná nehnuteľnosť, nie je

dostatočne presne ustanovený, lebo formulácia „aby určenie nehnuteľnosti na obranu štátu

zostalo zachované“, nie je dostačujúca a konkrétny obsah vecného bremena z nej

nevyplýva.

b) Podľa názoru vedľajšieho účastníka námietka navrhovateľa uvedená pod bodom

1) sa neopiera o žiadne konkrétne dôvody. Zdá sa, že navrhovateľ považuje za nesplnenú

ústavnú podmienku primeranej náhrady. Nesplnenie tejto podmienky by však ústavný súd

mohol skúmať až na základe príslušného správneho rozhodnutia ako podkladu pre

vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena, ktorý má konštitutívne účinky. Napadnuté

ustanovenie nie je – a samo osebe ani nemôže byť – spôsobilé byť v nesúlade

s podmienkou primeranej náhrady. Tejto námietke preto chýba akékoľvek vecné

opodstatnenie, pričom navrhovateľ na jej podporu žiadne konkrétne argumenty neuvádza.

V danom prípade určenie vecného bremena k reštituovanej nehnuteľnosti nie je „klasickým“

núteným obmedzením vlastníckeho práva, lebo sa nevzťahuje na vec, ktorá by v čase

prijatia právnej úpravy bola vo vlastníctve oprávnenej osoby, ale na vec, ktorú vlastní štát

a ktorú prevádza na oprávnenú osobu. Vymedzenie vecného bremena je v takomto prípade

špecifikáciou rozsahu, v akom štát na základe vlastného uváženia napravuje majetkovú

krivdu. Ak štát nemusí vlastníctvo k svojmu majetku previesť na pôvodného vlastníka

vôbec, potom je nepochybné, že ho nemusí previesť ani v neobmedzenom rozsahu či

podobe, a teda napríklad bez akéhokoľvek vecného bremena. Opačne platí, že ak náprava

majetkovej krivdy reštitúciou je vecou úvahy štátu, a nie subjektívnym nárokom pôvodného

vlastníka, potom z povahy veci vyplýva, že štát disponuje voľnou úvahou aj pri

rozhodovaní, v akom rozsahu a forme svoje vlastníctvo prevedie.

c) Podľa názoru ústavného súdu nemožno súhlasiť s názorom navrhovateľa, podľa

ktorého zriadením vecného bremena na vydávanej nehnuteľnosti bez toho, aby štát poskytol

reštituentovi primeranú náhradu, dochádza k porušeniu a

dodatkového protokolu. Obe ustanovenia predpokladajú, že k obmedzeniu vlastníckeho

práva dôjde proti vôli vlastníka donucujúcim zásahom štátu. V skutočnosti však v danom

prípade tomu tak nie je. Oprávnená osoba má v zmysle napadnutého zákona možnosť

požadovať vydanie nehnuteľnosti. Je na nej, či túto možnosť využije alebo nie. Ide vlastne

o ponuku štátu bývalému vlastníkovi, ktorej obsahom je vydanie nehnuteľnosti spojené

s vrátením vlastníckeho práva. Táto ponuka zahŕňa v sebe aj podmienku, že súčasne

s vrátením vlastníckeho práva vznikne na vydávanej nehnuteľnosti vecné bremeno

v prospech štátu prevádzkujúceho vojenský obvod Javorina. Preto pokiaľ oprávnená osoba

ponuku prijme a požiada o vydanie nehnuteľnosti, je si vedomá, že v prípade vydania

nehnuteľnosti vznikne zároveň aj vecné bremeno obmedzujúce oprávnenú osobu ako

nového vlastníka. Nejde preto o obmedzenie vlastníckeho práva proti vôli oprávnenej

osoby, ale naopak s jej súhlasom. Navyše treba v tejto súvislosti poukázať na to, že

oprávnená osoba nadobudne vlastnícke právo k nehnuteľnosti v rovnakom časovom

momente, keď vznikne aj vecné bremeno. Obe právne skutočnosti nastanú totiž

právoplatnosťou rozhodnutia správneho orgánu o vydaní nehnuteľnosti. Pritom skutková

podstata a dodatkového protokolu predpokladá, že najprv vznikne

vlastnícke právo a až potom dôjde proti vôli vlastníka k obmedzeniu tohto práva. Za

nesúladnú s týmito ustanoveniami teda nemožno považovať takú úpravu, podľa ktorej

vlastník nadobúda vlastnícke právo spolu už aj s obmedzením vo forme vecného bremena.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti vznik vecného bremena v zmysle napadnutého

ustanovenia nie je subsumovateľný ratione materiae pod ustanovenia

a čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na tento záver ústavného súdu nemôže byť dôvodná ani námietka uvedená

pod bodom 2). Navrhovateľom tvrdená nepresnosť vymedzenia obsahu vecného bremena

takisto nemôže byť porušením a dodatkového protokolu.

C. K námietke nesúladu čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1

prvou vetou

Ustanovenie čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona znie takto:

„(3) Právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 1 písm. v) môže oprávnená osoba

uplatniť do 31. decembra 2004. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.“

Podľa prvej vety Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.

a) Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona s čl. 1

ods. 1 prvou vetou na tom základe, že raz už prekludované subjektívne právo

oprávnenej osoby na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti nemôže nový zákon

(napadnutý zákon) obnoviť pre tú istú skupinu osôb, teda pre oprávnené osoby v zmysle § 6

ods. 1 písm. n) reštitučného zákona.

b) Vedľajší účastník považuje za ústavne neúnosný argument, podľa ktorého

zákonodarca nemôže zákonom založiť také právo, ktoré už predtým raz zákonom založil.

Okrem toho navrhovateľova námietka smeruje k samotnému vzniku práva, hoci napadnuté

ustanovenie nárok nezakladá, ale iba ustanovuje lehotu na jeho uplatnenie. Postup

zákonodarcu by bol v rozpore s princípom právneho štátu práve v opačnom prípade, teda ak

by od 1. júla 2003, keď nadobudol účinnosť napadnutý zákon, založil právo, ktoré by

v zmysle § 13 ods. 1 a 2 reštitučného zákona bolo možné uplatniť len do doby

predchádzajúcej nadobudnutiu účinnosti napadnutého zákona. Znamenalo by to, že by sa

toto právo nedalo vôbec uplatniť. Napokon vedľajší účastník poukazuje na to, že pravidlá

právnologickej argumentácie neumožňujú dospieť k záveru, že ustanovenie upravujúce

lehotu pre uplatnenie zákonom založeného práva je v rozpore s princípom právneho štátu,

ako to tvrdí navrhovateľ.

c) Podľa názoru ústavného súdu neexistuje žiadny dôvod považovať za nesúladnú

s skutočnosť, že sa štát ako vlastník rozhodne zopakovať ponuku na

prevod svojho majetku, ktorú už raz predtým dal, a viaže ju na novú lehotu, keďže

predchádzajúca už uplynula. Okrem toho napadnuté ustanovenie je iba lehotou, v ktorej

možno na novú ponuku reagovať, nie teda samotnou ponukou. Požiadavke právnej istoty

ako súčasti princípu právneho štátu prispieva, ak je ponuka (a teda aj opakovaná ponuka)

časovo ohraničená. Preto ani tejto námietke navrhovateľa ústavný súd nevyhovel.

Vzhľadom na uvedené právne závery ústavný súd návrhu navrhovateľa nevyhovel

a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa sa k odôvodneniu tohto nálezu pripája

odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2005

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) pripájam toto

odlišné stanovisko k nálezu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS

40/03 z 10. februára 2005 (ďalej len „ústavný súd“ a „nález“), ktorým nebolo vyhovené

návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“)

na vyslovenie nesúladu čl. I bodu 1 [] , ktorým sa

mení a dopĺňa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov a dopĺňa Z.

z. o vojenských obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa

o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „napadnuté ustanovenie“ a „napadnutý zákon“) a iných

ustanovení napadnutého zákona s a inými ustanoveniami Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

Hoci súhlasím s výrokom nálezu, ako aj so značnou časťou jeho odôvodnenia,

nestotožňujem sa so spôsobom odôvodnenia v časti „A. 2 Namietaný nesúlad čl. I bodu 1 [§

6 ods. 1 písm. v)] napadnutého zákona s a 2 a s dohovoru“ (str. 28

a nasl.).

2. Väčšina pléna ústavného súdu (ďalej len „väčšina pléna“) pri riešení otázky

rovnosti, resp. zákazu nerovnosti (diskriminácie) definovala štyri skupiny prípadov

nastolené navrhovateľom (body 1 - 4), kde porovnávala jednotlivé skupiny osôb, pričom

nezistila neodôvodnenú nerovnosť.

Tieto otázky však riešila akoby spoločne z hľadiska a 2 a

dohovoru, keď napr. aj uviedla, že „Výklad ústavného súdu týkajúci sa čl. 12 ods. 1 a 2

je v súlade s výkladom dohovoru, ktorý si osvojil Európsky súd pre ľudské

práva “ (str. 31; ďalej len „ESĽP“).

3. Takýto postup sa mi nejaví byť udržateľný a sčasti to vyplýva aj z argumentácie

vedľajšieho účastníka.

Ten o. i. uviedol, že: «Nároky osôb, ktorých rovnosť má byť napadnutým

ustanovením porušená nie sú nárokmi, ktoré by spĺňali kritériá „legitímnych očakávaní“

špecifikované judikatúrou ESLP a ústavného súdu. Nakoľko nároky osôb, ktoré sú podľa

navrhovateľa dotknuté napadnutým ustanovením rationae materiae nespadajú pod režim

ochrany , resp. Dodatkového protokolu k dohovoru, absentuje v danej veci

akýkoľvek normatívny základ pre vyslovenie porušenia princípu rovnosti podľa čl. 12 ods.

1 a princípu nediskriminácie podľa dohovoru».

4. Keď sa väčšina pléna pustila do porovnávania jednotlivých skupín osôb a riešila

otázku rovnosti, resp. zákazu nerovnosti, bázami tu mohli byť:

- rovnosť ľudí v právach podľa interpretovaná aj ako rovnosť

ľudí pri distribúcii práv zo strany zákonodarcu a

- rovnosť pri zaručovaní základných práv všetkým podľa

interpretovaná aj ako rovnosť pri distribúcii základných práv všetkým zo strany

zákonodarcu.

S postupom, keď sa rovnosť podľa , resp. 2 interpretuje ako

rovnosť pri distribúcii práv (v tomto prípade vlastníckeho práva podľa , resp.

legitímnej nádeje na jeho získanie), súhlasím (ako aj so spôsobom odôvodnenia ústavnej

akceptácie nerovnosti zo strany väčšiny pléna). Takýto postup je však odlišný od postupu

podľa čl. 14 dohovoru (v spojitosti s čl. 1 dodatkového protokolu) a nemožno ich

stotožňovať.

5. Čl. 14 dohovoru týkajúci sa zákazu diskriminácie je v zásade aplikovateľný len

v spojitosti s právami priznanými dohovorom, aplikovateľný je však aj v spojitosti s právom

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (pozri napr. rozsudok

ESĽP z 30. septembra 2003 vo veci Koua Poirrez v. Francúzsko, No. 40892/98).

Rekapitulácia relevantných princípov týkajúcich sa práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v súvislosti s reštitúciami sa nachádza napr. v

rozsudku ESĽP (GC) z 28. septembra 2004 vo veci Kopecký v. Slovenská republika, No.

44912/98:

a) zbavenie vlastníctva alebo iného vecného práva je v zásade jednorazový akt

a nevytvára pokračujúcu situáciu zbavenia práva,

b) čl. 1 dodatkového protokolu negarantuje právo na získanie vlastníctva,

c) porušenie práva podľa označeného ustanovenia sa môže namietať, iba ak ide

o majetok - existujúci alebo pohľadávku (vrátane nároku, ohľadne ktorého existuje

legitímna nádej na získanie účinného výkonu vlastníckeho práva); za majetok nemožno

považovať nádej na uznanie vlastníckeho práva, ktoré nebolo možné účinne vykonávať,

a ani podmienený nárok, ktorý zanikol v dôsledku nesplnenia podmienky,

d) čl. 1 dodatkového protokolu nemôže byť interpretovaný ako ukladajúci akúkoľvek

všeobecnú povinnosť zmluvnej strane, aby navrátila majetok, ktorý jej bol prevedený pred

tým, ako ratifikovala dohovor; označené ustanovenie neukladá ani obmedzenia ohľadne

slobody zmluvných štátov určiť rozsah reštitúcie majetku a zvoliť podmienky, za ktorých

navráti majetkové práva bývalým vlastníkom; štát požíva široký rámec úvahy pri vylúčení

určitých kategórií bývalých vlastníkov z takéhoto oprávnenia, ktorých nároky na reštitúciu

potom nemôžu byť bázou pre legitímnu nádej podliehajúcu ochrane čl. 1 dodatkového

protokolu; zákon umožňujúci plné alebo čiastočné navrátenie majetku odňatého za

predošlého režimu môže byť považovaný ako poskytujúci nové majetkové právo chránené

čl. 1 dodatkového protokolu pre osoby spĺňajúce podmienky pre takéto oprávnenie.

6. Vychádzajúc z týchto princípov v prípade skupín osôb uvedených pod bodmi 1 a 2

(str. 28 - 9 odôvodnenia nálezu) čl. 14 dohovoru nie je aplikovateľný.

Bývalí vlastníci nehnuteľností v iných vojenských obvodoch, ako je vojenský obvod

Javorina (bod 1), nie sú oprávnenými osobami podľa čl. 1 dodatkového protokolu na rozdiel

od bývalých vlastníkov (alebo ich právnych nástupcov) vo vojenskom obvode Javorina,

ktorí sú oprávnenými osobami podľa tohto ustanovenia na základe napadnutého

ustanovenia. Označené skupiny osôb preto nemožno porovnávať z hľadiska čl. 14

dohovoru.

Obdobne je tomu aj pri skupinách osôb uvedených pod bodom 2. Osoby, ktoré

nevyužili možnosť podľa iných reštitučných titulov a neuplatnili si nárok alebo boli pri jeho

uplatňovaní neúspešné, nemôžu byť oprávnenými osobami podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, a preto ich nemožno z hľadiska čl. 14 dohovoru porovnávať s osobami

oprávnenými na základe napadnutého ustanovenia.

Pri všetkých troch kategóriách osôb uvedených pod bodom 3 ide o oprávnené osoby

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a preto je čl. 14 dohovoru aplikovateľný.

Či ide o osoby, ktorých nehnuteľnosti boli vyvlastnené za náhradu, avšak neslúžili

účelu vyvlastnenia [ o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov; ďalej

len „reštitučný zákon“], osoby, ktorých nehnuteľnosti boli vyvlastnené bez náhrady [§ 6

ods. 1 písm. n) reštitučného zákona], alebo osoby, ktorých nehnuteľnosti boli vyvlastnené

bez týchto okolností (oprávnené podľa napadnutého ustanovenia), všetky sa nachádzajú

v analogických situáciách, keďže o vlastníctvo prišli proti svojej vôli, a preto rovnaký

postup zákonodarcu voči nim (navrátenie vlastníctva) nie je porušením zákazu

diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru (v spojitosti s čl. 1 dodatkového protokolu).

Aj pri skupinách osôb uvedených pod bodom 4 ide o oprávnené osoby podľa čl. 1

dodatkového protokolu. S poukazom na argumentáciu väčšiny pléna však ani tu nejde

o porušenie čl. 14 dohovoru (v spojitosti s čl. 1 dodatkového protokolu).

V Košiciach 10. februára 2005