Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 433/2012
PDF · 597.99 KB
No categories available
IV. ÚS 433/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. T., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
V., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. V., pre namietané
porušenie jeho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám
za rovnakých podmienok zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení
vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c)
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach hlasovaním Národnej rady
Slovenskej republiky pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky
17. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. D. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2011
doručená sťažnosť JUDr. D. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení
vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c)
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný
pakt“) postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) pri voľbe
kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“ alebo „kandidát“) 17. mája 2011 a 17. júna 2011.
Sťažovateľ 1. augusta 2011 vzniesol námietky predpojatosti proti sudcovi
spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému bola pôvodne táto vec pridelená, ako aj proti
ďalším členom IV. senátu ústavného súdu. O námietkach sťažovateľa rozhodol I. senát
ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 102/2012-27 z 29. februára 2012 tak, že sudcu
spravodajcu vylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti sťažovateľa, avšak
ďalší dvaja členovia IV. senátu z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci vylúčení neboli.
Následne bola vec v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu v znení platnom
v relevantnom čase pridelená 21. marca 2012 novému sudcovi spravodajcovi. Od vznesenia
námietok predpojatosti sťažovateľom až do právoplatného rozhodnutia o nich sa vo veci
nemohlo konať.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti najskôr poukazuje na predošlú sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. apríla 2011
«tak, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „Národná rada SR“) porušila
základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok garantované v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a právo
sťažovateľa bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť
za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c)
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, a to svojím hlasovaním pri
voľbe kandidáta na generálneho prokurátora dňa 2. decembra 2010 a opakovanej voľbe
dňa 7. decembra 2010. Výsledky hlasovania zo dňa 2. decembra 2010 a zo dňa 7. decembra
2010 zrušil a vec vrátil Národnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Dôvodom zrušenia výsledku hlasovania a vrátenia veci Národnej rade SR bolo
porušenie ústavných práv sťažovateľa spôsobené nedodržaním tajnosti hlasovania pri voľbe
2. decembra 2010 a 7. decembra 2010.
Po vrátení veci Ústavným súdom SR na ďalšie konanie Národná rada SR vykonala
hlasovanie o voľbe kandidáta na generálneho prokurátora dňa 17. mája 2011. Sťažovateľ
bol v deň hlasovania jedinou osobou navrhnutou na voľbu kandidáta na generálneho
prokurátora, keďže JUDr. J. Č., ktorý bol pôvodne ďalšou navrhnutou osobou na voľbu
kandidáta na generálneho prokurátora, niekoľko dní pred hlasovaním oznámil, že
s návrhom svojej osoby nesúhlasí.
Hlasovanie 17. mája 2011 prebehlo tak, že všetkých 150 poslancov Národnej rady
SR si prevzalo hlasovacie lístky, 70 poslancov hlasovalo za sťažovateľa, 17 poslancov bolo
proti, 29 poslancov sa zdržalo a 34 hlasovacích lístkov bolo neplatných. Národná rada SR
vyhodnotila výsledky hlasovania tak, že 34 poslancov, ktorí odovzdali neplatné hlasovacie
lístky, sa považujú za prítomných na tajnom hlasovaní, a teda sťažovateľ nedosiahol
nadpolovičnú väčšinu prítomných poslancov. Takého vyhodnotenie výsledkov hlasovania
považuje sťažovateľ za nesprávne a tvrdí, že správne mala Národná rada SR výsledky
hlasovania vyhodnotiť tak, že prítomný na tajnom hlasovaní je iba ten poslanec, ktorý si
prevzal hlasovací lístok a ktorý tento lístok platne vyplnil a odovzdal.».
Ďalej sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu, a to najmä vo vzťahu
k čl. 30 ods. 4 ústavy, podrobne sa zaoberajúc právnym rámcom voľby kandidáta podľa
právneho stavu k 17. máju 2011.
V súvislosti s tým sa sťažovateľ venuje aj obsahu základného práva čl. 30 ods. 4
ústavy, ktorým «sa v rozsahu prístupu k voleným funkciám zaručuje pasívne volebné právo
(nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97). Tým sa však ochrana čl. 30 ods. 4 Ústavy
SR nevyčerpáva, pretože ďalším aspektom tohto práva je záruka rovných podmienok
prístupu. Občan teda nemá len právo (i) na prístup k voleným funkciám (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/1998), ale aj (ii) právo na prístup k voleným funkciám
za rovnakých podmienok. Z čl. 30 ods. 4 Ústavy SR možno explicitne vyvodiť, že podmienky
prístupu k voleným funkciám musia byť rovnaké; vtedy je čl. 30 ods. 4 Ústavy SR dodržaný,
pričom ide nielen o podmienky stanovené zákonom, ale aj o iné podmienky, či už
normatívne upravené alebo faktické. Z čl. 30 ods. 4 Ústavy SR možno však implicitne
vyvodiť, že občan má v prvom rade a predovšetkým právo na prístup k voleným funkciám
za ústavných a zákonných podmienok (argumentum a minori ad maius), presnejšie
povedané, občan má právo, aby orgány verejnej moci, ktorých povinnosťou je zabezpečiť
občanovi realizáciu jeho ústavného práva, t. j. prístup k voleným a iným verejným funkciám
za rovnakých podmienok, interpretovali a aplikovali podmienky relevantné v súvislosti
s prístupom k voleným a iným verejným funkciám ústavne a zákonne konformným
spôsobom. Nemá totiž význam trvať na rovnakých podmienkach prístupu k voleným
funkciám, ak nie je garantovaný prístup k voleným funkciám za podmienok, ktoré sú
interpretované ústavne a zákonne konformným spôsobom. Uvedené vyplýva aj z princípu
právneho štátu. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR sa totiž implikovane vzťahuje
aj na právne postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa
všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje Ústava SR
a ďalšie zákony (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97). Poukazujeme na to, že
súčasťou obsahu práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR je, aby orgány majúce povinnosť
spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu a pri ustanovovaní do funkcie si tieto povinnosti
plnili, a tak zaručili možnosť prístupu k voleným a iným verejným funkciám (nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/01), t. j. občan má právo na to, aby štátne orgány
plnili svoje ústavné a zákonné povinnosti (dodržiavali Ústavu SR a zákon) v rámci
volebného procesu a aby aj vo vlastnej praxi (nálezy Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 48/97 a II. ÚS 5/03) zabezpečili splnenie ústavných a zákonných podmienok.
Nakoniec dodržanie ústavnosti a zákonnosti je predpokladom dodržania všetkých ďalších
aspektov akéhokoľvek ústavného práva.
Rešpektovanie ústavne konformného výkladu je nakoniec relevantné aj vo vzťahu
k tomu aspektu práva garantovaného v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, ktorého obsahom je prístup
„za rovnakých podmienok“. Ako bolo uvedené vyššie, namietať nerovnakosť podmienok
(diskrimináciu) môže ten, kto bol znevýhodnený proti inej skupine občanov v podobnej
právnej situácii; inak povedané, ide o prípady, ak k porušeniu ústavnej zásady rovnakého
zaobchádzania (nediskriminácie) došlo v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej
právnej situácii.
Porušenie práva garantovaného čl. 30 ods. 4 Ústavy SR vidí sťažovateľ v tom, že
Národná rada SR nesprávne vyhodnotila výsledky hlasovania zo 17. mája 2011. Národná
rada SR vyhodnotila výsledky hlasovania tak, že 34 poslancov, ktorí odovzdali neplatné
hlasovacie lístky, sa považujú za prítomných na tajnom hlasovaní, a teda sťažovateľ
nedosiahol nadpolovičnú väčšinu prítomných poslancov.».
Sťažovateľ vyjadruje názor, že národná rada mala správne vyhodnotiť výsledky
hlasovania tak, „že prítomný na tajnom hlasovaní je iba ten poslanec, ktorý si prevzal
hlasovací lístok a ktorý tento lístok platne vyplnil a odovzdal. Z uvedeného potom vyplýva,
že tajného hlasovania sa zúčastnilo 116 poslancov, pričom 70 poslancov ktorí hlasovali
za sťažovateľa predstavovali nadpolovičnú väčšinu prítomných poslancov. Sťažovateľ bol
zvolený za kandidáta na generálneho prokurátora a povinnosťou Národnej rady SR bolo
predložiť návrh na jeho vymenovanie prezidentovi Slovenskej republiky. Skutočnosť, že
Národná rada Slovenskej republiky nenavrhla prezidentovi Slovenskej republiky
sťažovateľa na vymenovanie za generálneho prokurátora, hoci tak bola povinná podľa
§ 123 ods. 2 a 3 zákona č. 350/1996 Z. z., predstavuje nezákonnú nečinnosť štátneho
orgánu, ktorá spôsobila priamy zásah do základné práva sťažovateľa na prístup k voleným
a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantovaného v čl. 30 ods. 4 Ústavy
SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa bez akýchkoľvek rozdielov a bez
neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej
krajiny garantované čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach.“.
Porušenie svojich v sťažnosti označených práv odôvodňuje sťažovateľ «ústavne
korektnou interpretáciou čl. 84 ods. 2 Ústavy SR, a to v otázke, či sa poslanec, ktorý pri
tajnom hlasovaní odovzdal neplatný hlasovací lístok, považuje zmysle uvedeného
ustanovenia ústavy za „prítomného“ na účely výpočtu, či za prijatie návrhu hlasovala
nadpolovičná väčšina prítomných poslancov.
Ustanovenie čl. 84 ods. 2 Ústavy SR určuje, že na platné uznesenie Národnej rady SR
je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak Ústava SR
neustanovuje inak. Výraz „prítomný poslanec“ nie je bližšie definovaný. Ústava SR
expressis verbis neurčuje, či postačuje pasívna prítomnosť poslanca v rokovacej sále, či je
potrebná registrácia poslanca na účel verejného hlasovania, či je potrebné prevzatie
hlasovacieho lístka poslancom na účely tajného hlasovania, prípadne či je nevyhnutné aj
riadne vykonanie hlasovacích úkonov poslancom. Nie je definované, či kritérium
prítomnosti je výlučne pasívne (prítomnosť poslanca v sále bez akéhokoľvek prejavu vôle,
resp. bez právne relevantného prejavu vôle) alebo či zahŕňa aj aktívne právne relevantné
konanie poslanca.
Pri komparatívnom pohľade na uvedenú otázku je potrebné si uvedomiť, že moderné
tendencie v parlamentných demokraciách, na rozdiel od Ústavy SR, väčšinou ustanovujú
kritérium počtu prítomných poslancov (quorum) výlučne za účelom splnenia podmienky
uznášaniaschopnosti, nie však za účelom výpočtu väčšiny potrebnej na prijatie uznesenia.
Inými slovami, ak je dané quorum (minimálny vyžadovaný počet poslancov), potom je
uznesenie prijaté, ak za prijatie hlasovalo viac poslancov ako proti prijatiu, bez ohľadu
na počet poslancov, korí sa zdržali výslovne, ktorí vôbec nehlasovali, alebo ktorí
nehlasovali platne. Pri takomto chápaní vzťahu „quorum verzus väčšina“, postačuje
považovať za prítomného poslanca, ktorý sa pasívne nachádza v rokovacej sále (nemusí sa
ani zaregistrovať).
Ak by sme teda použili argument právnej komparácie, že v mnohých parlamentných
demokraciách sa za prítomného považuje poslanec, ktorý sa nachádza v rokovacej sále
(pasívne chápanie pojmu „prítomný“), treba mať na zreteli, že toto sa deje výlučne
na zistenie, či je dané quorum (na zistenie uznášaniaschopnosti). Pri použití komparatívnej
metódy má preto relevanciu iba otázka, či sa poslanec nachádzajúci sa v rokovacej sále
(pasívne, bez toho, aby sa zaregistroval) považuje za účelom výpočtu väčšiny potrebnej
na prijatie uznesenia za „zúčastneného na hlasovaní“. Tu sa preferuje prístup aktívny.
V parlamentných demokraciách je nezvyčajné, aby poslanec iba svojou prítomnosťou v
sále, bez toho, aby hlasoval (minimálne bez toho, aby sa zaregistroval), mal akýkoľvek
vplyv na to, koľko hlasov je potrebných na prijatie uznesenia.
Na rozdiel od iných parlamentných demokracií v Slovenskej republike sa počet
poslancov na zistenie uznášaniaschopnosti (čl. 84 ods. 1 Ústavy SR) stotožňuje s počtom
poslancov, z ktorého sa počíta väčšina potrebná pre prijatie uznesenia (čl. 84 ods. 2
ústavy). Počet poslancov na účely zistenia, či je dané quorum (či je Národná rada SR
uznášania schopná), ako aj počet poslancov, z ktorých sa počíta „nekvalifikovaná“ väčšina
pre prijatie uznesenia, je totožný. Podľa čl. 84 ods. 1 a 2 Ústavy SR tento počet tvoria
„prítomní poslanci“. Z logického, ako aj z vyššie uvedeného komparatívneho výkladu je
zrejmé, že jazykový výklad výrazu „prítomní poslanci“ možno stotožniť s pojmom „poslanci
zúčastnení na hlasovaní“. Naopak, prísne gramatický výklad, že „prítomní poslanci“ sú
„poslanci nachádzajúci sa v rokovacej sále“ je neprimerane reštriktívny a treba ho ako
nesprávny odmietnuť.
Inými slovami, za prítomného v zmysle čl. 84 ods. 1 a 2 Ústavy SR sa považuje
poslanec, ktorý sa zúčastňuje hlasovania (aktívny prístup), nepostačuje, že sa poslanec iba
pasívne nachádza v rokovacej sále.».
Sťažovateľ argumentuje aj výkladom pojmu „prítomný poslanec“, a to ako pri
verejnom hlasovaní, tak aj na účely tajného hlasovania, konštatujúc, že «Výklad pojmu
„prítomný poslanec“ je praxi chápaný v aktívnom zmysle. Poslanec je považovaný
za prítomného (teda zúčastneného na verejnom hlasovaní), ak sa zaregistruje. Samotná
prítomnosť poslanca v sále, ktorý sa nezaregistroval, je irelevantná. V praxi nebýva nijak
zisťované, či sa v sále v momente hlasovania nachádzajú aj poslanci, ktorí sa
nezaregistrovali. V opačnom prípade by hlasovanie pomocou technických prostriedkov ani
nebolo možné, keďže by bolo potrebné vždy pred hlasovaním pristúpiť k fyzickej kontrole
osôb prítomných v sále. Možno uzavrieť, že na účely verejného hlasovania sa poslanec
považuje za prítomného, ak sa aktívne „zúčastnil na verejnom hlasovaní“, teda ak prejavil
vôľu hlasovať za prijatie návrhu, proti prijatiu návrhu, alebo ak prejavil vôľu zdržať sa
hlasovania. Poslanec, ktorý sa nezaregistroval (neprejavil vôľu hlasovať alebo sa
hlasovania zdržať), nie je na účely článku 84 ods. 1 a 2 Ústavy SR prítomným na hlasovaní,
hoci by aj bol prítomný v rokovacej sále.
Z uvedeného vyplýva, že účasť poslanca na verejnom hlasovaní je daná určitým
prejavom jeho vôle. Tento prejav vôle musí byť platný. Rovnaké kritériá platia pre
hlasovanie tajné.
Na účely tajného hlasovania je prítomným (v zmysle čl. 84 ods. 1 a 2 Ústavy SR) ten
poslanec, ktorý sa tajného hlasovania zúčastní, teda ktorý si prevezme hlasovací lístok,
tento lístok odovzdá a platne prejaví vôľu, ako sa rozhodol hlasovať, či za prijatie návrhu,
či proti prijatiu návrhu alebo či sa hlasovania zdržal. Účasť poslanca na tajnom hlasovaní
má aktívnu podobu, spočíva v riadnom vykonaní úkonov smerujúcich k vyjadreniu prejavu
poslanca hlasovať. Prejav hlasovania musí byť platný (zákonom aprobovaný). Poslanec má
legálnu a legitímnu možnosť prejaviť v tajnej voľbe svoju vôľu nehlasovať ani za, ani proti
návrhu; avšak, túto vôľu môže prejaviť iba jedinou formou, a to tak, že sa hlasovania zdrží.
Platným prejavom vôle nie je odovzdanie neplatného hlasovacieho lístka.».
Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje záver, že „Ak sa poslanec hodlá zúčastniť tajnej
voľby a nepodporiť svojím hlasom žiadneho kandidáta, môže prejaviť svoje zdržanie sa
hlasovania iba tajne, a to odovzdaním platného hlasovacieho lístka. Poslanec, ktorý
odovzdal neplatný hlasovací lístok, sa tajného hlasovania nezúčastnil pre nesplnenie
formálnych náležitostí hlasovania. Ako už bolo uvedené vyššie, poslanec, ktorý sa tajného
hlasovania nezúčastnil, sa na účely čl. 84 ods. 1 a 2 Ústavy SR nepovažuje za prítomného.
Uvedené možno podporiť aj logickým výkladom pojmu neplatnosť, neplatný hlas,
resp. neplatný hlasovací lístok. Zovšeobecnením zásad aplikovaných v právnom poriadku
Slovenskej republiky možno ustáliť, že dôsledkom neplatnosti (prejavu vôle, napríklad
hlasovania) je to, že takýto akt nevyvoláva právne účinky, je bez právneho významu, hľadí
sa naň, ako keby nebol urobený. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že poslanca, ktorý
odovzdá neplatný hlasovací lístok, nemožno považovať za prítomného, pretože de iure
nehlasoval, ergo sa voľby nezúčastnil (nebol na nej prítomný).“.
S poukazom na uvedené dôvody mala podľa sťažovateľa národná rada „vyhodnotiť
výsledky tajného hlasovania zo 17. mája 2011 tak, že za prítomných na tajnom hlasovaní sa
považujú poslanci, ktorí odovzdali platné hlasovacie lístky (116 poslancov), a že
za sťažovateľa hlasovala nadpolovičná väčšina prítomných poslancov (70 poslancov).
Následne mala Národná rada SR podať prezidentovi Slovenskej republiky návrh
na vymenovanie sťažovateľa za generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Nakoľko
k tomu nedošlo, nastalo porušenie čl. 30 ods. 4 Ústavy SR.“.
Sťažovateľ uvažujúc aj o alternatíve, že by sa ústavný súd nestotožnil
s jeho interpretáciou, že poslanec, ktorý odovzdal neplatný hlasovací lístok, nie je na účely
tajného hlasovania prítomný, navrhuje, aby ústavný súd preskúmal jeho sťažnosť
v nadväznosti na bod 2 jej petitu a vec vrátil národnej rade na ďalšie konanie, tvrdiac, že
jeho v sťažnosti označené práva boli pri napadnutej voľbe kandidáta porušené pre
nedodržanie tajnosti voľby.
V súvislosti s týmto návrhom sťažovateľ poukazuje na to, že „Poslanci vládnej
koalície vopred deklarovali záujem, aby sťažovateľ nebol zvolený za kandidáta
na generálneho prokurátora. Za účelom kontroly, aby niektorí koaliční poslanci nehlasovali
v rozpore s touto dohodou (a ak by takto hlasovali, aby ich bolo možné identifikovať),
rozdelili sa poslanci na skupiny, z ktorých každá skupina hlasovala určitým spôsobom
(proti, zdržal sa, odovzdal neplatný lístok). V skupine, ktorá odovzdala neplatný lístok, sa
ďalej vytvorili znaky bližšej identifikácie. Hlasovacie lístky boli znehodnotené spôsobom
umožňujúcim triedenie poslancov do užších skupín (spôsob prečiarknutia lístka
horizontálne alebo vertikálne), prípadne individuálne určenie určitého poslanca (súčasné
vyznačenie variantov, ktoré činia hlasovací lístok neplatným: za – proti, za – zdržal sa,
proti – zdržal sa, za – proti – zdržal sa).
Pre hodnotenie skutkových otázok (či existovala dohoda ohlasovaní v skupinách a či
mali poslanci inštrukcie o tom, ako hlasovať, za účelom identifikácie poslanca, ktorý by
prípadne hlasoval v rozpore s politickou dohodou) je potrebné vziať do úvahy samotnú
skutočnosť, že až 34 poslancov odovzdalo neplatné hlasovacie lístky. Nikto neuverí, že ide
o náhodu. Je vylúčené, aby sa 34 poslancov naraz pomýlilo a lístky nechtiac nesprávne
vyplnilo. Tento počet neplatných lístkov znamená ipso facto, že existovala dohoda o tom,
ako hlasovať a že účel tejto dohody bola identifikácia poslancov (žiadny iný logický zmysel
dohody sa neponúka). Zanedbateľným pre hodnotenie skutkového stavu nie je ani
skutočnosť, že hlasovacie lístky boli na druhý deň po voľbe s neštandardnou rýchlosťou
skartované, hoci niektorí poslanci poukazovali na to, že poslanci koalície vyznačili
na hlasovacích lístkoch šifry za účelom ich identifikácie.
Pre právne hodnotenie, či tvrdené skutočnosti zakladajúce porušenie tajnosti
hlasovania predstavujú zásah do základného práva sťažovateľa garantovaného v čl. 30
ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa garantované čl. 25
písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, poukazujeme v plnom
rozsahu na právne závery Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze sp. zn. I. ÚS 76/2011
zo dňa 20. apríla 2011.“.
V nasledujúcej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá ďalším hlasovaním o voľbe
kandidáta uskutočneným 17. júna 2011. V nadväznosti na túto voľbu upozorňuje na to, že
26. mája 2011 nadobudol účinnosť zákon č. 153/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej
republiky č. 350/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov
(ďalej len „novela rokovacieho poriadku“), vo vzťahu k voľbe kandidáta s tým, že
od nadobudnutia účinnosti uvedenej novely sa kandidát volí vo verejnej voľbe, avšak zákon
zároveň ustanovil možnosť, že sa národná rada môže uzniesť, že voľba bude vykonaná
tajne.
Sťažovateľ pripomína aj skutočnosť, že „15. júna 2011 Ústavný súd SR vo veci
vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 95/2011 prijal na ďalšie konanie návrh prvého námestníka
generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovení čl. I
bod 3, bod 5, bod 8, bod 10, bod 11, čl. II a čl. III zákona č. 153/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1
prvá veta a čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd SR zároveň rozhodol
o pozastavení účinnosti čl. I bod 3 a bod 10 zákona č. 153/2011 Z. z. Ústavný súd SR tak
rozhodol o pozastavení účinnosti ustanovení o zmene rokovacieho poriadku Národnej rady
SR, ktoré zrušili obligatórnu tajnú voľbu kandidáta na vymenovanie za generálneho
prokurátora.
Rozhodnutie Ústavného súdu SR o pozastavení účinnosti nebolo ku dňu hlasovania
Národnej rady SR o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora (17. júna
2011) uverejnené v zbierke zákonov. Rozhodnutie však bolo zverejnené prostredníctvom
médií v deň jeho prijatia (15. júna 2011) a je nesporné, že v deň hlasovania (17. júna 2011)
bol výrok rozhodnutia známy Národnej rade SR, ako aj jej poslancom.“.
Na základe uznesenia národnej rady č. 497 zo 17. júna 2011, t. j. dva dni po tom, ako
ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti čl. I bodu 3 (§ 39 ods. 8) a bodu 10 (§ 123
ods. 3) novely zákona o rokovacom poriadku, sa voľba jediného kandidáta uskutočnila
tajným hlasovaním s tým, že z prítomných 80 poslancov za neho hlasovalo 79 poslancov.
Týmto hlasovaním boli podľa sťažovateľa porušené jeho v sťažnosti označené práva, a to
z toho dôvodu, že národná rada nemohla 17. júna 2011 hlasovať o voľbe kandidáta, pretože
za kandidáta bol už 17. mája 2011 zvolený on.
Pre prípad, že by ústavný súd návrhu sťažovateľa v bode 1 petitu tejto sťažnosti
nevyhovel, považuje sťažovateľ za porušenie svojich práv hlasovaním národnej rady
zo 17. júna 2011 to, že uvedené „hlasovanie nebolo schopné napraviť porušenie práv
sťažovateľa pri hlasovaní 17. mája 2011 spôsobené vyznačovaním šifier na hlasovacích
lístkoch poslancami, ktorí sa zdržali hlasovania... Ochrana porušených práv sťažovateľa by
inak nebol úplná. Sťažovateľ mal po hlasovaní zo 17. mája 2011 právo, aby sa opätovne
zopakoval celý proces voľby kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora,
pričom od začiatku tohto procesu musí byť zrejmé, že hlasovanie bude vykonané tajne.
Porušenie práv sťažovateľa 17. mája 2011 spočívalo v porušení tajnosti hlasovania,
nápravu preto nemožno dosiahnuť iba prostredníctvom vyhlásenia nových volieb
vykonaných tajným hlasovaním. Júnové hlasovanie však bolo pôvodne vyhlásené ako
verejné, bezprostredne po jeho vyhlásení teda nebolo zrejmé, že bude možné porušenie
práva sťažovateľa napraviť.“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a následne vo veci samej takto rozhodol:
„1. Národná rada Slovenskej republiky porušila základné právo sťažovateľa
na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované
v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa bez
akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok
do verejných služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach, a to svojou nečinnosťou, nakoľko v rozpore
s ustanovením § 123 ods. 2 a 3 zákona č. 350/1996 Z. z. nepredložila prezidentovi
Slovenskej republiky návrh na vymenovanie sťažovateľa za generálneho prokurátora, hoci
sťažovateľ vo voľbách dňa 17. mája 2011 získal nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných
poslancov;
Národnej rade sa prikazuje, aby vo veci konala, t. j. aby prezidentovi Slovenskej
republiky predložila návrh na vymenovanie sťažovateľa za generálneho prokurátora.
Národná rada Slovenskej republiky zároveň porušila základné právo sťažovateľa
na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované
v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa bez
akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok
do verejných služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach aj svojim hlasovaním o voľbe kandidáta
na generálneho prokurátora 17. júna 2011. Výsledok hlasovania Národnej rady Slovenskej
republiky o kandidátovi na generálneho prokurátora zo 17. júna 2011 sa zrušuje.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.
... navrhujeme in eventum, aby Ústavný súd SR vydal tento nález:
2. Národná rada Slovenskej republiky porušila základné právo sťažovateľa
na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované
v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa bez
akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok
do verejných služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach, a to svojim hlasovaním pri voľbe kandidáta
na generálneho prokurátora 17. mája 2011.
Výsledok hlasovania Národnej rady Slovenskej republiky o kandidátovi
na generálneho prokurátora zo 17. mája 2011 sa zrušuje a vec vracia Národnej rade
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Národná rada Slovenskej republiky zároveň porušila základné právo sťažovateľa
na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované
v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa bez
akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok
do verejných služieb svojej krajiny garantované č1. 25 písm. c) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach aj svojim hlasovaním o voľbe kandidáta
na generálneho prokurátora 17. júna 2011. Výsledok hlasovania Národnej rady Slovenskej
republiky o kandidátovi na generálneho prokurátora zo 17. júna 2011 sa zrušuje.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
Dňa 18. apríla 2012 bolo ústavnému súdu doručené podanie právneho zástupcu
sťažovateľa označené ako doplnenie odôvodnenia sťažnosti. Toto doplnenie neuvádza
žiadne nové okolnosti, ale obsahuje právne názory sťažovateľa na právne posúdenie
niektorých otázok, súvisiacich predovšetkým s vydaním volebných poriadkov.
Sťažovateľ vo svojom doplňujúcom podaní okrem iného uvádza, že ústava zverila
národnej rade „legislatívnu právomoc“, ktorú národná rada vykonáva prostredníctvom
zákonov a ústavných zákonov. V súvislosti s tým sťažovateľ vyjadruje názor, že národná
rada „ale (a contrario) nie je oprávnená normatívne regulovať spoločenské vzťahy
prijímaním takých uznesení, ktorým obsahom sú opatrenia majúce normatívny charakter.
Je prípustné(napríklad), aby Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesením
opatrenie (napríklad volebný poriadok), ktoré obsahuje rozličné technické inštrukcie, ktoré
nemajú normatívny charakter, ale charakter technického výkladu (vysvetlenie, návod
na postup), napríklad vysvetlenie o spôsobe použitia hlasovacieho zariadenia. Nie je však
legálne a legitímne, aby opatrenia Národnej rady Slovenskej republiky obsahovali
všeobecne záväzné právne normy. To platí ak Národná rada Slovenskej republiky prijíma
napr. volebný poriadok na základe zákonného zmocnenia (§ 6 zákona č. 350/1996 Z. z.).
Zákon nemôže zmocniť Národnú radu Slovenskej republiky, aby v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky vydávala všeobecne záväzné normatívne akty v inej forme, ako formou
zákona.
Pokiaľ dôjde k situácii, že určité opatrenie Národnej rady Slovenskej republiky
(napríklad volebný poriadok) obsahuje také ustanovenie, ktoré majú normatívny charakter,
potom sú tieto ustanovenia nulitné, pričom na nulitu týchto ustanovení prihliadajú nielen
súdy, ale všetky orgány aplikácie práva, ak aj adresáti právnych noriem.“.
Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené tvrdí, že spomenuté opatrenia národnej rady,
konkrétne volebné poriadky, obsahujú viacero normatívnych ustanovení, ktoré sú
ustanoveniami nulitnými, pričom pri hlasovaniach pri voľbe kandidáta 17. mája 2011
a 17. júna 2011 došlo inter alia k ich nesprávnej aplikácii.
Za takúto nulitnú normu označuje sťažovateľ predovšetkým čl. 15 ods. 1 volebného
poriadku o podrobnostiach o hlasovaní a o voľbách na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady
Slovenskej republiky V. volebného obdobia, ktorý zakotvuje, že „v tajnom hlasovaní sa
za prítomných považujú tí poslanci, ktorým boli vydané hlasovacie lístky“. Volebný
poriadok nemôže podľa názoru sťažovateľa normatívne upraviť otázku, ktorý poslanec sa
považuje za prítomného, a čl. 15 ods. 1 volebného poriadku o podrobnostiach o hlasovaní
a o voľbách na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky V. volebného
obdobia treba chápať podľa neho iba ako „všeobecne nezáväznú“ interpretáciu čl. 84 ods. 2
ústavy. Sťažovateľ inak zastáva názor, že za poslanca zúčastneného na hlasovaní nemožno
považovať takého poslanca, ktorý odovzdal neplatný hlasovací lístok.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že «podľa čl. 12 ods. 2 volebného poriadku o voľbe
kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora Slovenskej republiky „zoznam
poslancov, ktorým boli vydané hlasovacie lístky a hlasovacie lístky z voľby alebo
odvolávania overovatelia odovzdajú v zapečatenej obálke určenému zamestnancovi
na skartovanie, ktoré sa vykoná po vyhlásení výsledkov tajného hlasovania“».
Predseda národnej rady nemal preto podľa sťažovateľa pri voľbe zo 17. mája 2011
uvedenú nulitnú normu aplikovať a hlasovacie lístky skartovať, ale ich mal zaevidovať ako
„registratúrny záznam“ v zmysle zákona č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach
a o doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 515/2003 Z. z.
V ostatnom doplnení sťažnosti sťažovateľ napokon navrhol, aby si ústavný súd
„vyžiadal od Generálnej prokuratúry SR zápisnice o výsluchoch bývalých poslancov A. Ď.
a P. K., ktorí boli podľa zverejnených informácií vypočutí vo veci voľby Generálneho
prokurátora a údajne potvrdili manipuláciu hlasovania. Jedná sa o zásadný dôkaz vo veci,
bez vykonania ktorého nie je možné vec riadne posúdiť. Zároveň oboch navrhujeme vypočuť
ako svedkov, ich adresy doplníme v krátkom čase.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
sťažovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil (I. ÚS 240/2012).
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide podľa konštantnej judikatúry ústavného
súdu vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo
jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo,
alebo keď preskúmanie namietaného postupu alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Zjavná neopodstatnenosť ako osobitný dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej
predbežnom prerokovaní sa od iných dôvodov ustanovených v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odlišuje tým, že v týchto prípadoch síce sťažnosť zväčša formálne spĺňa
zákonom ustanovené náležitosti, avšak napriek tomu je bez akýchkoľvek relevantných
pochybností a nutnosti ďalšieho podrobného skúmania zrejmé, že by jej nebolo možné
v prípade prijatia na ďalšie konanie vyhovieť.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv v rozsahu
formulovanom v návrhu alternatívneho petitu. V prvej alternatíve navrhovaného petitu
namieta porušenie ním označených práv nečinnosťou národnej rady, ktorá nepredložila
prezidentovi návrh na jeho vymenovanie za generálneho prokurátora, hoci vo voľbách
17. mája 2011 získal nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov. V druhej
alternatíve navrhovaného petitu namieta porušenie ním označených práv národnou radou jej
hlasovaním pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011. Ani jedna
z alternatív navrhovaného petitu jednoznačne neoznačuje podstatu namietaného porušenia
označených práv sťažovateľa a z tohto hľadiska je navrhovaný petit podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde nejednoznačný; nespĺňa požiadavky na návrh rozhodnutia
ustanovené zákonom o ústavnom súde. Ústavný súd, uplatniac materiálnu ochranu
ústavnosti v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (IV. ÚS 190/08,
IV. ÚS 464/2010, IV. ÚS 10/2012), vychádzal však z obsahu sťažnosti, a nie „zúžene“
z navrhovaného alternatívneho petitu.
Sťažovateľ v rámci prvej alternatívy navrhovaného petitu namieta porušenie svojho
základného práva zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu nečinnosťou národnej rady, pričom namietané
porušenie svojich práv odôvodňuje tvrdením, že národná rada pri voľbe kandidáta 17. mája
2011 porušila jeho práva pri vyhodnocovaní výsledkov hlasovania tým, že do počtu
poslancov prítomných v tajnom hlasovaní započítala aj 34 poslancov, ktorí odovzdali
neplatný hlasovací lístok. Sťažovateľ totižto zastáva názor, že takýto postup národnej rady
nebol správny a podľa neho mali byť výsledky hlasovania vyhodnotené tak, že
za prítomného sa mal považovať iba ten poslanec, ktorý si nielen prevzal hlasovací lístok,
ale len ten, ktorý tento hlasovací lístok zároveň aj platne vyplnil a odovzdal. V takomto
prípade by sťažovateľ získal vo voľbách kandidáta na generálneho prokurátora konaných
17. mája 2011 nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov.
Ústavný súd v rámci uplatňovania princípu materiálneho prístupu k ochrane
ústavnosti považoval za relevantné v tejto súvislosti z hľadiska sťažovateľom namietaného
porušenia jeho práv posúdiť otázku získania potrebného počtu hlasov (čl. 84 ods. 1 a 2
ústavy) ako predpoklad predloženia návrhu na vymenovanie za generálneho prokurátora
národnou radou prezidentovi Slovenskej republiky, a preto vychádzal pri posudzovaní tejto
časti sťažnosti zo sťažovateľom uvedenej argumentácie.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 84 ods. 1 ústavy národná rada je schopná uznášať sa, ak je prítomná
nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov.
Podľa čl. 84 ods. 2 ústavy na platné uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky je
potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak táto ústava neustanovuje
inak.
Podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
každý občan má právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez
neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej
krajiny.
Relevantnou skutočnosťou je určenie spôsobu, akým sa správne zistí počet
prítomných poslancov v prípade, že tento počet je potrebný na posúdenie ústavnosti
a zákonnosti hlasovania o navrhnutom uznesení. Ústavný súd poukazuje na to, že spôsob
zisťovania prítomnosti poslancov na schôdzach národnej rady všeobecne ani v osobitných
prípadoch (vrátane voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora) ústava ani zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom
poriadku“) neupravujú. Len § 63 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku ustanovuje, že
poslanec je povinný zúčastňovať sa na schôdzach národnej rady a jej výborov, do ktorých
bol zvolený. Je povinný zúčastňovať sa aj na činnostiach, ktoré patria do ich pôsobnosti,
ktoré mu národná rada alebo výbor určil alebo ktorými ho poveril.
Tento spôsob podľa názoru ústavného súdu však vyplýva zo znenia § 39 ods. 10
a § 39 ods. 11 zákona o rokovacom poriadku, ktoré upravujú postup pri vyhlasovaní
výsledkov tajného hlasovania.
Podľa § 39 ods. 10 zákona o rokovacom poriadku poverený overovateľ národnej rady
oznámi počet vydaných hlasovacích lístkov, počet poslancov, ktorí hlasovali za navrhnutého
kandidáta, počet poslancov, ktorí hlasovali proti navrhnutému kandidátovi, počet poslancov,
ktorí sa zdržali hlasovania, počet poslancov, ktorí neodovzdali hlasovacie lístky, a počet
neplatných hlasov (hlasovacích lístkov). Predsedajúci vyhlási výsledok voľby.
Podľa § 39 ods. 11 zákona o rokovacom poriadku výsledky tajného hlasovania
vyhlási predsedajúci tak, že oznámi počet vydaných hlasovacích lístkov, počet poslancov,
ktorí hlasovali za návrh, počet poslancov, ktorí hlasovali proti návrhu, počet poslancov,
ktorí sa zdržali hlasovania, počet poslancov, ktorí neodovzdali hlasovacie lístky, a počet
neplatných hlasov.
Zákon o rokovacom poriadku pritom na účely zistenia výsledkov volieb ustanovuje
spôsoby označenia hlasovacích lístkov a explicitne pomenúva aj tie, ktoré neboli odovzdané
alebo neboli označené zákonom ustanoveným spôsobom (neodovzdané hlasovacie lístky
a neplatné hlasovacie lístky). S neodovzdaním hlasovacích lístkov (o to v danom prípade ale
nešlo) ani s neplatnými hlasmi (s hlasovacími lístkami upravenými inak ako zákonom
ustanoveným spôsobom), t. j. s neoznačením alebo „nesprávnym“ označením hlasovacích
lístkov nespája žiadne právne dôsledky, naopak, sú súčasťou vyhlásenia výsledkov volieb
a zodpovedá tomu aj štandardná prax národnej rady, ktorá počíta s kategóriou neplatných
hlasov, ktoré zodpovedajú počtu neplatných hlasovacích lístkov pri zisťovaní
a vyhodnocovaní výsledkov volieb, a aj s neodovzdanými hlasovacími lístkami. Z tohto
dôvodu nemožno vylúčiť z počtu prítomných poslancov na tajnom hlasovaní tých
poslancov, ktorých hlasy boli neplatné, lebo po prevzatí hlasovacích lístkov sa síce
zúčastnili na hlasovaní, ale z určitých dôvodov, ktorých identifikáciu zákon o rokovacom
poriadku neustanovuje a ani nevyžaduje, označili hlasovacie lístky iným ako zákonom
predpísaným spôsobom, t. j. buď nevhodili prevzaté hlasovacie lístky do zapečatenej
volebnej schránky (t. j. neodovzdali hlasovacie lístky), alebo hlasovacie lístky síce vhodili
do volebnej schránky, avšak hlasovacie lístky neoznačili ani jedným zo spôsobov
ustanoveným zákonom.
Výsledky tajného hlasovania podľa ustálenej praxe národnej rady zodpovedajúcej
zákonu sú platné (oficiálne) vyhlásením predsedajúceho, ktoré pozostáva z oznámenia počtu
hlasovacích lístkov vydaných na účel uskutočnenia tajného hlasovania, pričom tento údaj sa
ďalej špecifikuje počtom poslancov, ktorí hlasovali za návrh, ktorí hlasovali proti návrhu,
ktorí sa zdržali hlasovania, ktorí neodovzdali hlasovacie lístky, a počtom neplatných hlasov,
t. j. výslovne sa počíta aj s kategóriou neplatných hlasov, ktoré sa podľa štandardnej praxe
národnej rady stotožňujú s počtom neplatných hlasovacích lístkov.
Ústavný súd pri identifikovaní počtu prítomných poslancov v súlade s čl. 84 ods. 1
ústavy dospel k záveru, že súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov pri tajnom
hlasovaní, ak táto ústava (čl. 84 ods. 2) neustanovuje inak v spojení s príslušnými
ustanoveniami zákona o rokovacom poriadku, vychádza z počtu poslancov, ktorí hlasovali
za návrh, ktorí hlasovali proti návrhu, ktorí sa zdržali hlasovania, ktorí neodovzdali
hlasovacie lístky, a z počtu neplatných hlasov.
Vychádzajúc z toho, že vo veci námietky sťažovateľa (vo vzťahu k postupu národnej
rady pri voľbách kandidáta na funkciu generálneho prokurátora uskutočnených 17. mája
2011, pozn.) prevzalo hlasovacie lístky 150 poslancov, z ktorých 70 (hlasovalo) bolo
za sťažovateľa ako kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, 17 bolo proti, 29 sa
zdržalo hlasovania a 34 hlasujúcich poslancov odovzdalo neplatné hlasovacie lístky, tak
na jeho zvolenie bolo potrebných 76 hlasov „za“, ktoré však sťažovateľ nedosiahol.
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že národná rada práve takýmto
spôsobom vyhodnotila výsledky tajného hlasovania na funkciu generálneho prokurátora
a na tomto základe konštatovala, že sťažovateľ nebol za kandidáta na funkciu generálneho
prokurátora zvolený.
Ústavný súd považuje uvedený spôsob vyhodnotenia výsledkov tajného hlasovania
národnou radou za ústavne konformný a konštatuje, že národná rada obdobným spôsobom
vyhodnocovala výsledky tajných hlasovaní aj v minulosti, v období od nadobudnutia
účinnosti zákona o rokovacom poriadku (od 1. januára 1997, pozn.), pričom dosiaľ
ústavnosť tohto postupu nikto nespochybnil, čo sťažovateľ v sťažnosti ani netvrdí, avšak
„ponúka“ iný spôsob vyhodnocovania výsledkov tajného hlasovania. Navyše,
aj v predchádzajúcej voľbe kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, kde sa volieb
zúčastnilo 149 poslancov a vo voľbách bolo odovzdaných 147 platných hlasov a 2 hlasy
boli neplatné, sťažovateľ dosiahol počet 74 hlasov, čo by pri uplatnení jeho súčasného
tvrdenia o vyhodnocovaní odovzdaných hlasov v prospech jednotlivých kandidátov
znamenalo, že dosiahnutím 74 platných hlasov bol zvolený za kandidáta na funkciu
generálneho prokurátora, čoho sa však sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom
sp. zn. I. ÚS 76/2011, nedomáhal.
Bez potreby zásadnejším spôsobom spochybňovať sťažovateľom predkladaný výklad
zisťovania počtu prítomných poslancov na tajnom hlasovaní ústavný súd zdôrazňuje, že ak
by ho pri svojom rozhodovaní o sťažnosti akceptoval, zasiahol by neprípustným spôsobom
do princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť všeobecného princípu právneho
štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy, keďže sa dá dôvodne predpokladať, že všetci
poslanci, ktorí sa zúčastnili tajného hlasovania o voľbe kandidáta na funkciu generálneho
prokurátora tak, že si prevzali hlasovacie lístky, pristupovali k tejto voľbe s vedomím, že
ak odovzdajú neplatné hlasovacie lístky, budú považovaní za poslancov, ktorí sa tejto voľby
zúčastnili (boli na nej prítomní). Tento predpoklad potvrdzuje skutočnosť, že nikto
z poslancov zúčastnených na hlasovaní nenamietal, že boli (z dôvodu nesprávneho výkladu
pojmu „prítomných na hlasovaní“ namietaného sťažovateľom) nesprávne vyhodnotené
výsledky tajného hlasovania, a nepriamo aj skutočnosť, že sám sťažovateľ túto skutočnosť
nenamietal ani bezprostredne po vyhlásení výsledkov tajného hlasovania a ani
v nasledujúcich dňoch, keď boli vyhlásené nové voľby kandidáta na funkciu generálneho
prokurátora na 17. jún 2011, v ktorých pôvodne kandidoval a až v deň volieb vzal svoj
súhlas s kandidatúrou späť. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane poznamenáva, že sám
sťažovateľ vo svojej predchádzajúcej sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 76/2011 vychádzal
z iného výkladu pojmu „prítomných (zúčastnených) na hlasovaní“ (ako v tejto sťažnosti,
pozn.), v ktorej okrem iného uviedol, že „Správne mala preto Národná rada... vyhodnotiť
výsledky tajného hlasovania z 07. 12. 2010 tak, že na hlasovaní sa zúčastnilo iba
71 poslancov (tí, ktorí odovzdali hlasovacie lístky)...“. Z citovaného totiž zjavne vyplýva, že
za prítomných na hlasovaní považoval sťažovateľ všetkých poslancov, ktorí odovzdali
hlasovacie lístky (teda aj neplatné, pozn.). Z tohto hľadiska je iný výklad pojmu „prítomný
na hlasovaní“ prezentovaný sťažovateľom nepresvedčivý.
Ústavný súd po preskúmaní sťažovateľových tvrdení dospel k záveru, že sťažnosť je
v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu, argumentujúc nesprávnym
určením počtu prítomných poslancov pri hlasovaní národnej rady o voľbe kandidáta
na generálneho prokurátora 17. mája 2011, zjavne neopodstatnená.
III.
V súvislosti s druhou alternatívou navrhovaného petitu na rozhodnutie vo veci
sťažovateľa malo podľa jeho tvrdenia dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 30
ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu
postupom národnej rady pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011
aj z toho dôvodu, že národná rada porušila tajnosť procesu hlasovania. Sťažovateľ spája
porušenie tajnosti procesu hlasovania s vysokým počtom neplatných hlasovacích lístkov (až
34 hlasovacích lístkov bolo neplatných) a v tejto súvislosti tvrdí, že poslanci vládnej
koalície verejne deklarovali záujem, aby sťažovateľ nebol zvolený. Súčasne sťažovateľ
poukazuje aj na závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 76/2011
z 20. apríla 2011.
Závery uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. apríla 2011,
na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, sa týkajú skutkovo inej veci, aj keď ide o toho istého
sťažovateľa, o voľbu kandidáta na tú istú funkciu, avšak skutková odlišnosť bráni
akémukoľvek prevzatiu týchto záverov. Vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 76/2011 sa síce
tiež namieta porušenie tajnosti hlasovania, čo viedlo ústavný súd k vysloveniu porušenia
sťažovateľom označených práv (nie však z dôvodu vysokého počtu neplatných hlasovacích
lístkov), avšak vo veci posudzovania tejto sťažnosti ide o situáciu, keď sťažovateľ namieta
porušenie svojich práv z dôvodu nerešpektovania tajnosti hlasovania poukázaním
na nezvyčajne vysoký počet odovzdaných neplatných hlasovacích lístkov a v tejto súvislosti
tvrdí, že strany vtedajšej vládnej koalície sa dohodli na označení hlasovacích lístkov, aby
bolo zrejmé, ako poslanci ich poslaneckých klubov hlasovali.
Podľa názoru ústavného súdu počet neplatných hlasovacích lístkov ako dôvod
porušenia tajnosti hlasovania je ústavne irelevantný. Keďže samotný zákon o rokovacom
poriadku ráta aj s neplatnými hlasmi ako kategóriou hlasov, ktorá sa podieľa na určení počtu
prítomných poslancov pri hlasovaní, tak ako to ústavný súd uviedol v bode II tohto
uznesenia, a ktorá sa uplatnila aj pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora
2. decembra 2010, nedá sa preto len z počtu neplatných hlasovacích lístkov bez ďalšieho
vyvodiť porušenie tajnosti hlasovania.
Takéto porušenie sa nedá vyvodiť ani z politických vyjadrení poslancov vtedajšej
vládnej koalície, lebo sa nedá stotožniť s reálnym priebehom a spôsobom hlasovania
poslancov, ktorý sa od ich politických deklarácií po akt hlasovania môže meniť, napríklad
pod vplyvom diskusie, rozpravy v pléne a podobne. Navyše, v moderných parlamentných
demokraciách sa tak v ústave, ako aj v rokovacích poriadkoch parlamentu spravidla
predpokladá pôsobenie politických strán v parlamente prostredníctvom poslaneckých
klubov [resp. frakcií (pozri najmä § 64 a nasl. zákona o rokovacom poriadku)], k úlohám
ktorých nepochybne patrí aj zosúlaďovanie stanovísk poslancov patriacich k jednotlivým
poslaneckým klubom k otázkam, ktoré sú predmetom rokovania, vrátane hlasovania
o personálnych návrhoch, nie sú však relevantnou súčasťou samotného volebného aktu.
Z uvedeného dôvodu nemožno považovať za nesúladné s ústavou, ak poslanecké kluby
odporučia svojim členom hlasovať určitým spôsobom o otázkach, ktoré sú predmetom
hlasovania, a tento postoj aj vopred verejne deklarujú. Takéto odporúčanie má len politický
charakter, a nie je právne vynutiteľné. Za týchto okolností ani existenciu politickej dohody
o tom, ako by poslanci mali hlasovať o určitej otázke, nemožno považovať za nesúladnú
s ústavou. Je totiž vecou jednotlivých poslancov, ktorí vykonávajú svoj mandát osobne
podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi (čl. 73 ods. 2 ústavy),
či budú takúto politickú dohodu pri tajnom hlasovaní rešpektovať.
Ústavný súd už vo svojej doterajšej judikatúre formuloval právny názor, podľa
ktorého esenciálnym predpokladom tajného hlasovania je zabezpečenie a garantovanie
stavu, aby volič (v danom prípade poslanec) hlasovací lístok upravil sám (bez prítomnosti
ďalších osôb) a aby nebolo možné dodatočne zistiť, ako hlasoval, resp. aký bol obsah jeho
rozhodnutia (m. m. I. ÚS 76/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že v sťažnosti
obsiahnuté úvahy sťažovateľa o porušení tajnosti hlasovania pri voľbe kandidáta na funkciu
generálneho prokurátora uskutočnenej 17. mája 2011 samy osebe nesignalizujú porušenie
podstatných predpokladov tajného hlasovania. Sťažovateľ jednak (na rozdiel od svojej
predchádzajúcej sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 76/2011
z 20. apríla 2011) nenamieta, že pri tejto voľbe poslanci hlasovali za prítomnosti ďalších
osôb, ale neuviedol ani žiadny relevantný argument, na základe ktorého by sa dalo
dodatočne (po voľbe) spoľahlivo zistiť, ako jednotliví poslanci hlasovali, resp. ktorí z nich
údajnú politickú dohodu o označovaní hlasovacích lístkov porušili, t. j. na základe ktorého
by bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení tajnosti hlasovania.
Aj pri plnej akceptácii sťažovateľom použitej argumentácie o spôsobe, akým malo
podľa jeho tvrdenia dôjsť k označeniu hlasovacích lístkov poslancov, by sa totiž nanajvýš
dalo dospieť iba k hypotetickej úvahe (bez akýchkoľvek záruk jej spoľahlivosti), ako
pravdepodobne hlasovali poslanci patriaci k jednotlivým poslaneckým klubom, a nie ako
hlasovali jednotliví poslanci (teda, kto z nich pri hlasovaní plnil údajnú politickú dohodu),
čo nemožno kvalifikovať ako porušenie princípu tajnosti hlasovania (porovnaj právne
východiská uvedené v náleze sp. zn. I. ÚS 76/2011).
Sťažovateľ v doplnení sťažnosti zo 17. apríla 2012 navrhol aj vykonanie dokazovania
vyžiadaním zápisníc z Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokuratúra“) o výsluchoch bývalých poslancov Ing. A. Ď. a Ing. P. K., ktorí „boli podľa
zverejnených informácií vypočutí vo veci voľby Generálneho prokurátora a údajne potvrdili
manipuláciu hlasovania“, a zároveň navrhol vypočuť menovaných ako svedkov. Podľa jeho
názoru títo svedkovia mali dosvedčiť skutkové okolnosti uvádzané v sťažnosti,
predovšetkým protiústavný spôsob hlasovania o kandidátovi na generálneho prokurátora,
a tieto skutočnosti by mali tvoriť základ pre záver o porušení označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd si vyžiadal príslušný spis z generálnej prokuratúry sp. zn. IV Gv 1/11
v trestnej veci neznámeho páchateľa, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin
sabotáže podľa § 317 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu s trestným činom marenia
výkonu rozhodnutia ústavného súdu podľa § 350 Trestného zákona, v ktorom sú obsiahnuté
výpovede viacerých osôb, poslancov národnej rady k priebehu hlasovania pri voľbe
kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011 vrátane osôb, ktorých výsluch
navrhoval sťažovateľ. Z obsahu ich výpovedí podľa názoru ústavného súdu nevyplýva
žiadna taká skutková okolnosť, ktorá by bola právne významná v tomto konaní a ktorá by
mohla byť nespochybniteľným skutkovým základom na záver o porušení v petite sťažnosti
označených práv sťažovateľa v priebehu hlasovania o kandidátovi na generálneho
prokurátora. Výpovede osôb, ktoré sa podrobili výsluchu a na ktoré sťažovateľ poukazuje,
obsahujú nejednoznačné a protirečivé stanoviská a hypotézy k priebehu hlasovania
o kandidátovi na generálneho prokurátora konaného 17. mája 2011.
Svedok Ing. A. Ď. vo svojej výpovedi uskutočnenej 14. októbra 2011 v trestnej veci
vedenej generálnou prokuratúrou pod sp. zn. IV Gv 1/11 uviedol, že ho 17. mája 2011
krátko pred voľbou kandidáta zavolal do svojej kancelárie vtedajší podpredseda parlamentu
P. H., kde na neho napriek tomu, že už v tom čase nebol členom poslaneckého klubu KDH,
apeloval, aby nehlasoval za sťažovateľa. Svedok Ing. A. Ď. vo svojej výpovedi ďalej tvrdil,
že mu na otázku týkajúcu sa spôsobu označovania hlasovacích lístkov poslancami za KDH
menovaný odpovedal v tom zmysle, že hlasovacie lístky nebudú na základe dohody
uvedenou stranou označované takým spôsobom, aby sa stali neplatnými. Zároveň mal
menovaný svedkovi Ing. A. Ď. povedať, že každá strana sa rozhodne, ako bude označovať
hlasovacie lístky tak, aby neboli uznané za platné. Svedok Ing. A. Ď. vyslovil pri svojom
výsluchu taktiež domnienku, že pokiaľ ide o označovanie hlasovacích lístkov, bol hlavným
účastníkom v tejto veci vtedajší predseda parlamentu R. S., „ktorý si počas hlasovania
predmetný hlasovací lístok fotografoval pomocou mobilu, čo som mal možnosť na vlastné
oči vidieť. Domnievam sa, že to bolo práve pri tejto voľbe, ktorá sa konala dňa 17. 5. 2011.
So 100 %-ou istotou to ale nemôžem povedať.“. Svedok Ing. A. Ď. napokon k otázke úpravy
hlasovacích lístkov uviedol, že komunikoval aj s poslancom Ing. A. „s tým, že potvrdzoval
slová pána podpredsedu H., že hlasovacie lístky nebudeme špeciálne označovať“. Výpoveď
svedka Ing. A. Ď. posúdil ústavný súd v kontexte výpovede svedka V. M. (overovateľa
hlasovania) vypočutého podľa dátumu uvedeného na prvej strane zápisnice o výsluchu
svedka 4. októbra 2011, avšak podľa dátumu na piatej (poslednej) strane zápisnice bol jeho
výsluch ukončený 3. októbra 2011(!).
Svedok V. M. okrem iného k priebehu voľby kandidáta uskutočnenej 17. mája 2011
uviedol, že nezaznamenal žiadne fotografovanie hlasovacích lístkov ani vzájomnú kontrolu
hlasovacích lístkov poslancami. Neplatné hlasovacie lístky boli najskôr kladené na jednu
kopu, a keďže ich počet bol neobvykle veľký, prikročilo sa následne k opätovnému sčítaniu
takým spôsobom, že boli rozdelené podľa spôsobu ich „zneplatnenia“, na základe čoho
„sme zistili, že spôsob, akým boli preškrtnuté a zneplatnené lístky, sa približne zhodujú
s počtom jednotlivých poslaneckých klubov“. V konkrétnostiach svedok V. M. uviedol, že
«tri lístky boli označené aj v častiach „proti“ a zároveň aj „zdržiavam sa“, čím boli tiež
zneplatnené». Podľa tvrdenia svedka V. M., ktorý si poznačil svoje zistenia na lístok
v hlasovacej miestnosti, pri neplatných hlasovacích lístkoch presne zistil, že «vodorovne
zaškrtnutých bolo 13 lístkov, krížom preškrtnutých hlasovacích lístkov bolo 18. Tieto boli
neplatné. Hlasovacích lístkov platných s označením „proti“ bolo 17 lístkov, zdržalo sa
hlasovania podľa platných lístkov 29 poslancov. Ostatné hlasovacie lístky boli platné „za“,
bolo ich 70.». Na základe tohto zistenia vyjadril svedok V. M. presvedčenie, že „toto bol
spôsob, ako sa navzájom skontrolovali koaličné strany“, a kvôli tomu nepodpísal zápisnicu
o hlasovaní.
Z výpovede svedka Ing. P. K. zo 17. apríla 2012 vyplýva, že poslanci SDKÚ-DS sa
dohodli, že jediného kandidáta, a to sťažovateľa, nepodporia. Pokiaľ ide a spôsob označenia
hlasovacích lístkov, prichádzali do úvahy varianty neoznačiť nikoho alebo označiť všetky
možnosti. Ďalej je potrebné upozorniť na túto časť výpovede svedka Ing. P. K.: „To, čo sa
dialo inde, o tom ja neviem. Ja som hlasoval slobodne.“ A okrem toho svedok Ing. P. K.
na otázku, akým spôsobom označil hlasovací lístok, uviedol: „To si nepamätám, ale
každopádne takým spôsobom, aby bol zarátaný do kvóra.“
Aj keď z výpovede svedka Ing. A. Ď. by bolo možné vyvodiť, že niektoré poslanecké
kluby vtedajšej koalície odporučili svojim členom hlasovať určitým spôsobom pri voľbe
kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011, takéto odporúčanie, ako už bolo
uvedené v bode III tohto uznesenia, má len politický charakter, a nie je právne vynútiteľné,
čo nesignalizuje možnosť kolízie s právami sťažovateľa označenými v petite jeho sťažnosti.
Výpoveď uvedeného svedka navyše nepotvrdil žiaden z ďalších vypočutých svedkov
(celkom 37).
Poukazujúc na závery týkajúce sa rozhodujúcich predpokladov tajného hlasovania,
ako aj na už spomenutú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 76/2011), ústavný súd konštatuje,
že ani zo spôsobov údajného označovania hlasovacích lístkov (ktoré sa podľa výpovede
svedka V. M. „približne zhodujú s počtom jednotlivých poslaneckých klubov“) nemožno
v okolnostiach danej veci vyvodiť záver o porušení tajnosti hlasovania. Ani po prípadnej
spätnej kontrole hlasovacích lístkov by totiž nebolo možné individualizovať, ako hlasovali
jednotliví poslanci.
V nadväznosti na to ústavný súd uvádza, že z obsahu výpovedí uvedených svedkov
(posudzovaných ústavným súdom ako listinné dôkazy slúžiace len na rozhodnutie o tom, či
sa nariadi vypočutie týchto osôb ako svedkov v konaní pred ústavným súdom) nevyplýva
žiadne skutkové zistenie, ktoré by sa – z hľadiska predmetu dokazovania pred ústavným
súdom v tomto konaní – dalo považovať za tak ústavne významné, že jeho získanie
z výpovede niektorého označeného svedka by mohlo mať relevanciu na rozhodovanie
o sťažnosti v tomto konaní.
Ako vyplýva z obsahu spisu predloženého generálnou prokuratúrou, tieto výpovede,
ako aj ostatné výpovede urobené v označenej trestnej veci, neviedli dosiaľ k tomu, aby bol
niekto obvinený zo spáchania trestného činu sabotáže podľa § 317 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona v súbehu s trestným činom marenia výkonu rozhodnutia ústavného súdu podľa
§ 350 Trestného zákona, prípadne iného trestného činu, t. j. trestné konanie vedené pred
generálnou prokuratúrou sa v čase rozhodovania ústavného súdu vedie iba vo veci
neznámeho páchateľa.
Predmetom výsluchu sťažovateľom navrhovaných svedkov ústavným súdom by mali
byť skutočnosti, ktoré by mali preukázať protiústavný postup národnej rady (jej poslancov)
pred, počas a po hlasovaní o kandidátovi na generálneho prokurátora 17. mája 2011. Tieto
skutočnosti sa do predbežného prerokovania sťažnosti v konaní pred generálnou
prokuratúrou vedenom pod sp. zn. IV Gv 1/11 nepreukázali, čo vyplýva predovšetkým
z toho, že nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe alebo voči konkrétnym
osobám. Ak sa také skutočnosti nepodarilo zistiť orgánu generálnej prokuratúry, nemožno
dôvodne očakávať, že výsluch tých istých svedkov prinesie iné výsledky, než ktoré boli
dosiahnuté v konaní pred generálnou prokuratúrou, pričom ústavný súd poukazuje na to, že
opakovanie výsluchu tých istých svedkov s odstupom času prináša len menej významné
a viac nejasné výpovede. Ústavný súd preto dospel k záveru, že ďalší výsluch svedkov
v podstate už vypočutých v spise, ktorý bol vyžiadaný, objektívne nie je spôsobilý priniesť
nesporné skutkové poznatky o priebehu hlasovania o kandidátovi na generálneho
prokurátora ako jedinom predmete ich výsluchu, a preto nepovažoval za potrebné nariadenie
dokazovania ich výsluchom.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené zastáva názor, že sťažnosť je aj v tejto časti
zjavne neopodstatnená.
IV.
Sťažovateľ napadol aj ústavnosť hlasovania o kandidátovi na generálneho
prokurátora, ktoré sa konalo 17. júna 2011, keď za kandidáta na túto funkciu bol zvolený
jediný uchádzač J. Č.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že národná rada nemohla 17. júna 2011 hlasovať
o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora, pretože za kandidáta bol už
na základe hlasovania uskutočneného 17. mája 2011 zvolený on.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že dôvody odmietnutia časti sťažnosti uvedené
v bodoch II a III tohto uznesenia zakladajú podmienky jej zjavnej neopodstatnenosti
aj v tejto časti sťažnosti, keď táto (zjavná neopodstatnenosť) je daná povahou ústavným
súdom vyložených dôvodov odmietnutia časti sťažnosti uvedených v predchádzajúcich
častiach odôvodnenia tohto uznesenia.
Pre posúdenie sťažnosti v tejto časti v rámci jej predbežného prerokovania v danej
veci je tiež z hľadiska § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde určujúce, či bola podaná
aktívne legitimovaným subjektom.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Ústavný súd konštatuje, že o návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou ide vtedy,
keď napadnutým postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov (II. ÚS 125/2012). Z uvedeného vyplýva,
že medzi napadnutým postupom orgánu štátu a namietaným porušením sťažovateľom
označených práv musí existovať zrejmý príčinný vzťah, kauzalita.
Konanie pred národnou radou je druhom ústavného procesu; jeho súčasťou sú
aj procesné pravidlá obsiahnuté v zákone o rokovacom poriadku, do ktorého patrí aj proces
upravený v § 123 zákona o rokovacom poriadku. Účastníkom konania pred národnou radou
podľa § 123 rokovacieho poriadku sa môže stať len ten, kto bol v súlade s ústavou
a zákonom o rokovacom poriadku navrhnutý za kandidáta na vymenovanie za generálneho
prokurátora, s kandidatúrou súhlasil a svoj súhlas neskôr nevzal späť.
Sťažovateľ sa nestal účastníkom konania pred národnou radou, ktoré súviselo
s návrhom na vymenovanie generálneho prokurátora a uskutočnilo sa 17. júna 2011
(je všeobecne známe a zo sťažnosti to aj vyplýva, že sa kandidatúry v deň konania
hlasovania vzdal, resp. svoj súhlas s kandidatúrou vzal späť). Z toho dôvodu sťažovateľ
nie je oprávnený na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy proti postupu a hlasovaniu
národnej rady o návrhu na kandidáta J. Č. na vymenovanie za generálneho prokurátora
vo voľbách, ktoré sa uskutočnili 17. júna 2011.
Ústavný súd dodáva, že právna úprava konania pred ústavným súdom nepozná tzv.
actio popularis, keď môže podať návrh niekto, koho sa namietaný zásah orgánu verejnej
moci priamo nedotýka.
Vzhľadom na to, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa podmienku jej podania
oprávneným subjektom, ústavný súd ju pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako podanú „niekým zjavne neoprávneným“, t. j. zjavne
neoprávnenou osobou (porovnaj tiež uznesenie pléna Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. PL. ÚS 35/2010).
Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom
prerokovaní z už uvedených dôvodov.
V.
Sťažovateľ podaním zo 17. apríla 2012 rozšíril pôvodnú sťažnosť o ďalšie právne
posúdenie skutkových okolností v nej uvedených.
Sťažovateľ vo svojom doplňujúcom právnom posúdení veci tvrdí, že národná rada
postupovala pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011 a 17. júna 2011
podľa „nulitných noriem“ volebných poriadkov, keďže tieto poriadky obsahovali
ustanovenia s normatívnym charakterom, ktoré národná rada nebola oprávnená prijať.
Argumentuje pritom tým, že pri oboch hlasovaniach 17. mája 2011 a 17. júna 2011 došlo
k nesprávnej aplikácii viacerých „nulitných“ noriem volebných poriadkov.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa k aplikácii nulitných aktov na voľby konané
17. júna 2011 ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa
vo vzťahu k voľbám konaným 17. júna 2011 bola odmietnutá jednak pre jej zjavnú
neopodstatnenosť, ako aj z dôvodu, že sťažovateľ nebol oprávnený (legitimovaný)
napadnúť tieto voľby sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, je ďalšie právne posúdenie
skutkových okolností uvedených v podaní zo 17. apríla 2012 vzťahujúcich sa na voľby
konané 17. júna 2011 bez právneho významu a v tomto rozsahu nemohlo žiadnym
spôsobom ovplyvniť právne posúdenie skutkových okolností uvedených v pôvodnej
sťažnosti.
Ďalšie argumenty sťažovateľa uplatnené vo vzťahu k voľbám konaným 17. mája
2011 sú založené na tvrdení, že pri nich došlo k aplikácii volebného poriadku, ktorý
obsahoval nulitné normy.
V čase voľby sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora
17. mája 2011 sa na podávanie návrhov na vymenovanie a odvolanie generálneho
prokurátora vzťahoval vtedy platný a aj účinný § 125 zákona o rokovacom poriadku, podľa
ktorého podrobnosti o podávaní návrhov na vymenovanie a odvolávanie generálneho
prokurátora upraví volebný poriadok, ktorý schváli národná rada. Národná rada uznesením
č. 76 z 9. septembra 2010 schválila volebný poriadok o voľbe kandidáta na vymenovanie
za generálneho prokurátora Slovenskej republiky a o odvolávaní generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej len „volebný poriadok o voľbe kandidáta na vymenovanie
za generálneho prokurátora“).
Podľa čl. 9 volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho
prokurátora sa na začatie tajného hlasovania, na prípravu hlasovacích lístkov a priebeh
tajného hlasovania, spôsob spočítavania hlasovania a vyhlásenie výsledkov tajného
hlasovania použijú čl. 9 a čl. 14 volebného poriadku o voľbe a odvolávaní iných
funkcionárov schváleného uznesením národnej rady č. 61 zo 6. septembra 2006.
Podľa čl. 11 ods. 3 volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie
za generálneho prokurátora v tajnom hlasovaní sa posudzujú ako prítomní tí poslanci,
ktorým boli vydané hlasovacie lístky podľa záznamu, ktorý urobia overovatelia v zozname
poslancov (čl. 15 ods. 1 volebného poriadku o podrobnostiach o hlasovaní a o voľbách
na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky V. volebného obdobia
uvádzaný sťažovateľom sa v okolnostiach danej veci neaplikoval, pozn.).
Podľa čl. 12 ods. 2 volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie
za generálneho prokurátora zoznam poslancov, ktorým boli vydané hlasovacie lístky
z voľby alebo odvolávania, overovatelia odovzdajú v zapečatenej obálke určenému
zamestnancovi kancelárie (Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, pozn.)
na skartovanie, ktoré sa vykoná po vyhlásení výsledkov tajného hlasovania.
Novela zákona o rokovacom poriadku s účinnosťou od 26. mája 2011 v § 39a taktiež
odkazuje na volebný poriadok, ktorým národná rada upraví „Podrobnosti o voľbe
a odvolávaní funkcionárov...“ (vrátane voľby kandidáta na funkciu generálneho
prokurátora). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje v prvom rade na to, že sťažovateľ
vo svojej predchádzajúcej sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 76/2011 nenamietal „nulitu“
ustanovení volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho
prokurátora, naopak, z neho vychádzal. Rovnako ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
I. ÚS 76/2011 vychádzal (minimálne implicitne) z prezumpcie ústavnosti a zákonnosti
volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora.
Sťažovateľ netvrdí, že všetky ustanovenia volebného poriadku o voľbe kandidáta
na vymenovanie za generálneho prokurátora sú nulitné z dôvodu, že „majú normatívny
charakter“, ale namieta predovšetkým to ustanovenie, podľa ktorého „v tajnom hlasovaní
sa za prítomných považujú tí poslanci, ktorým boli vydané hlasovacie lístky“.
Z argumentácie uvedenej v časti II tohto uznesenia vyplýva, že táto skutočnosť
korešponduje aj s § 39 ods. 10 a 11 zákona o rokovacom poriadku, t. j. aj keby ústavný súd
súhlasil s tvrdením sťažovateľa, že ide o nulitnú normu, nič by to nemenilo na závere, že
v tajnom hlasovaní na funkciu generálneho prokurátora uskutočnenom 17. mája 2011
sťažovateľ nebol zvolený. Rovnako ani skartovanie hlasovacích lístkov podľa čl. 12 ods. 2
volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora
(toto ustanovenie sťažovateľ tiež považuje za nulitné, pozn.) by v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci (vzhľadom na závery vyjadrené v časti II tohto uznesenia) nezakladalo
zo strany národnej rady pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by bolo možné
sťažnosti vyhovieť.
Navyše, ak by ústavný súd prevzal tento právny názor sťažovateľa, potom by jeho
sťažnosť musela byť odmietnutá z dôvodu, že požaduje výsledok, ktorý na základe aplikácie
nulitných noriem volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho
prokurátora, a teda neplatnej voľby ako celku (tieto dve otázky sa od seba logicky nedajú
oddeliť) nemohol ani nastať, t. j. že sťažovateľ bol 17. mája 2011 riadne zvolený
za kandidáta na generálneho prokurátora. Právny názor sťažovateľa o nulitných normách sa
nedá totiž aplikovať len na neplatné hlasovacie lístky bez zreteľa na to, že aj platné
hlasovacie lístky boli odovzdané podľa toho istého volebného poriadku, ktorý obsahuje
podľa sťažovateľa nulitné ustanovenia.
Podľa názoru ústavného súdu by ale bolo v rozpore s princípom právneho štátu
a osobitne s právom fyzickej osoby podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ak by ňou
zastávaný právny názor a jeho právne posúdenie v sťažnosti mohli byť v konečnom
dôsledku priamo použité v neprospech takejto fyzickej osoby bez toho, aby ústavný súd
tento právny názor modifikoval alebo prispôsobil.
Právne posúdenie v podaní sťažovateľa zo 17. apríla 2012 označených ustanovení
volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora je preto
podľa ústavného súdu bez právneho významu a ústavný súd z neho nevyvodzuje žiadne
relevantné dôsledky, a to aj preto, že v prípade akceptácie právneho názoru sťažovateľa by
tieto dôsledky mohli vyznieť v neprospech samotného sťažovateľa. Vychádzajúc z tohto
záveru ústavný súd zotrváva len na dôvodoch odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k voľbe
konanej 17. mája 2011, tak ako boli uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia
tohto uznesenia.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní ako celok odmietol.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k uzneseniu pripája odlišné stanovisko
sudcu Jána Auxta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. augusta 2012
Ľudmila Gajdošíková
predsedníčka senátu
Predkladá: Ján Luby, sudca spravodajca
Kanc.:
originál 2x
1x advokátovi do vl. rúk 1x spis vyznač v reg. skonč. veci podľa výroku 1x AO