Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 433/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. T., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

V., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. V., pre namietané

porušenie jeho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám

za rovnakých podmienok zaručeného v v spojení s

Slovenskej republiky a práva bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení

vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c)

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach hlasovaním Národnej rady

Slovenskej republiky pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky

17. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. D. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2011

doručená sťažnosť JUDr. D. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých

podmienok zaručeného v v spojení s

(ďalej len „ústava“) a práva bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení

vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c)

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný

pakt“) postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) pri voľbe

kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“ alebo „kandidát“) 17. mája 2011 a 17. júna 2011.

Sťažovateľ 1. augusta 2011 vzniesol námietky predpojatosti proti sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému bola pôvodne táto vec pridelená, ako aj proti

ďalším členom IV. senátu ústavného súdu. O námietkach sťažovateľa rozhodol I. senát

ústavného súdu uznesením č. k. -27 z 29. februára 2012 tak, že sudcu

spravodajcu vylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti sťažovateľa, avšak

ďalší dvaja členovia IV. senátu z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci vylúčení neboli.

Následne bola vec v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu v znení platnom

v relevantnom čase pridelená 21. marca 2012 novému sudcovi spravodajcovi. Od vznesenia

námietok predpojatosti sťažovateľom až do právoplatného rozhodnutia o nich sa vo veci

nemohlo konať.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti najskôr poukazuje na predošlú sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 , o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. z 20. apríla 2011

«tak, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „Národná rada SR“) porušila

základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých

podmienok garantované v SR v spojení s SR a právo

sťažovateľa bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť

za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c)

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, a to svojím hlasovaním pri

voľbe kandidáta na generálneho prokurátora dňa 2. decembra 2010 a opakovanej voľbe

dňa 7. decembra 2010. Výsledky hlasovania zo dňa 2. decembra 2010 a zo dňa 7. decembra

2010 zrušil a vec vrátil Národnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Dôvodom zrušenia výsledku hlasovania a vrátenia veci Národnej rade SR bolo

porušenie ústavných práv sťažovateľa spôsobené nedodržaním tajnosti hlasovania pri voľbe

2. decembra 2010 a 7. decembra 2010.

Po vrátení veci Ústavným súdom SR na ďalšie konanie Národná rada SR vykonala

hlasovanie o voľbe kandidáta na generálneho prokurátora dňa 17. mája 2011. Sťažovateľ

bol v deň hlasovania jedinou osobou navrhnutou na voľbu kandidáta na generálneho

prokurátora, keďže JUDr. J. Č., ktorý bol pôvodne ďalšou navrhnutou osobou na voľbu

kandidáta na generálneho prokurátora, niekoľko dní pred hlasovaním oznámil, že

s návrhom svojej osoby nesúhlasí.

Hlasovanie 17. mája 2011 prebehlo tak, že všetkých 150 poslancov Národnej rady

SR si prevzalo hlasovacie lístky, 70 poslancov hlasovalo za sťažovateľa, 17 poslancov bolo

proti, 29 poslancov sa zdržalo a 34 hlasovacích lístkov bolo neplatných. Národná rada SR

vyhodnotila výsledky hlasovania tak, že 34 poslancov, ktorí odovzdali neplatné hlasovacie

lístky, sa považujú za prítomných na tajnom hlasovaní, a teda sťažovateľ nedosiahol

nadpolovičnú väčšinu prítomných poslancov. Takého vyhodnotenie výsledkov hlasovania

považuje sťažovateľ za nesprávne a tvrdí, že správne mala Národná rada SR výsledky

hlasovania vyhodnotiť tak, že prítomný na tajnom hlasovaní je iba ten poslanec, ktorý si

prevzal hlasovací lístok a ktorý tento lístok platne vyplnil a odovzdal.».

Ďalej sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu, a to najmä vo vzťahu

k , podrobne sa zaoberajúc právnym rámcom voľby kandidáta podľa

právneho stavu k 17. máju 2011.

V súvislosti s tým sa sťažovateľ venuje aj obsahu základného práva čl. 30 ods. 4

, ktorým «sa v rozsahu prístupu k voleným funkciám zaručuje pasívne volebné právo

(nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Tým sa však ochrana

SR nevyčerpáva, pretože ďalším aspektom tohto práva je záruka rovných podmienok

prístupu. Občan teda nemá len právo (i) na prístup k voleným funkciám (nález Ústavného

súdu SR sp. zn. ), ale aj (ii) právo na prístup k voleným funkciám

za rovnakých podmienok. Z SR možno explicitne vyvodiť, že podmienky

prístupu k voleným funkciám musia byť rovnaké; vtedy je SR dodržaný,

pričom ide nielen o podmienky stanovené zákonom, ale aj o iné podmienky, či už

normatívne upravené alebo faktické. Z SR možno však implicitne

vyvodiť, že občan má v prvom rade a predovšetkým právo na prístup k voleným funkciám

za ústavných a zákonných podmienok (argumentum a minori ad maius), presnejšie

povedané, občan má právo, aby orgány verejnej moci, ktorých povinnosťou je zabezpečiť

občanovi realizáciu jeho ústavného práva, t. j. prístup k voleným a iným verejným funkciám

za rovnakých podmienok, interpretovali a aplikovali podmienky relevantné v súvislosti

s prístupom k voleným a iným verejným funkciám ústavne a zákonne konformným

spôsobom. Nemá totiž význam trvať na rovnakých podmienkach prístupu k voleným

funkciám, ak nie je garantovaný prístup k voleným funkciám za podmienok, ktoré sú

interpretované ústavne a zákonne konformným spôsobom. Uvedené vyplýva aj z princípu

právneho štátu. Ustanovenie SR sa totiž implikovane vzťahuje

aj na právne postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa

všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje SR

a ďalšie zákony (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Poukazujeme na to, že

súčasťou obsahu práva podľa SR je, aby orgány majúce povinnosť

spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu a pri ustanovovaní do funkcie si tieto povinnosti

plnili, a tak zaručili možnosť prístupu k voleným a iným verejným funkciám (nález

Ústavného súdu SR sp. zn. ), t. j. občan má právo na to, aby štátne orgány

plnili svoje ústavné a zákonné povinnosti (dodržiavali Ústavu SR a zákon) v rámci

volebného procesu a aby aj vo vlastnej praxi (nálezy Ústavného súdu SR sp. zn.

a ) zabezpečili splnenie ústavných a zákonných podmienok.

Nakoniec dodržanie ústavnosti a zákonnosti je predpokladom dodržania všetkých ďalších

aspektov akéhokoľvek ústavného práva.

Rešpektovanie ústavne konformného výkladu je nakoniec relevantné aj vo vzťahu

k tomu aspektu práva garantovaného v SR, ktorého obsahom je prístup

„za rovnakých podmienok“. Ako bolo uvedené vyššie, namietať nerovnakosť podmienok

(diskrimináciu) môže ten, kto bol znevýhodnený proti inej skupine občanov v podobnej

právnej situácii; inak povedané, ide o prípady, ak k porušeniu ústavnej zásady rovnakého

zaobchádzania (nediskriminácie) došlo v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej

právnej situácii.

Porušenie práva garantovaného SR vidí sťažovateľ v tom, že

Národná rada SR nesprávne vyhodnotila výsledky hlasovania zo 17. mája 2011. Národná

rada SR vyhodnotila výsledky hlasovania tak, že 34 poslancov, ktorí odovzdali neplatné

hlasovacie lístky, sa považujú za prítomných na tajnom hlasovaní, a teda sťažovateľ

nedosiahol nadpolovičnú väčšinu prítomných poslancov.».

Sťažovateľ vyjadruje názor, že národná rada mala správne vyhodnotiť výsledky

hlasovania tak, „že prítomný na tajnom hlasovaní je iba ten poslanec, ktorý si prevzal

hlasovací lístok a ktorý tento lístok platne vyplnil a odovzdal. Z uvedeného potom vyplýva,

že tajného hlasovania sa zúčastnilo 116 poslancov, pričom 70 poslancov ktorí hlasovali

za sťažovateľa predstavovali nadpolovičnú väčšinu prítomných poslancov. Sťažovateľ bol

zvolený za kandidáta na generálneho prokurátora a povinnosťou Národnej rady SR bolo

predložiť návrh na jeho vymenovanie prezidentovi Slovenskej republiky. Skutočnosť, že

Národná rada Slovenskej republiky nenavrhla prezidentovi Slovenskej republiky

sťažovateľa na vymenovanie za generálneho prokurátora, hoci tak bola povinná podľa

a , predstavuje nezákonnú nečinnosť štátneho

orgánu, ktorá spôsobila priamy zásah do základné práva sťažovateľa na prístup k voleným

a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantovaného v

SR v spojení s SR a právo sťažovateľa bez akýchkoľvek rozdielov a bez

neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej

krajiny garantované čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach.“.

Porušenie svojich v sťažnosti označených práv odôvodňuje sťažovateľ «ústavne

korektnou interpretáciou SR, a to v otázke, či sa poslanec, ktorý pri

tajnom hlasovaní odovzdal neplatný hlasovací lístok, považuje zmysle uvedeného

ustanovenia za „prítomného“ na účely výpočtu, či za prijatie návrhu hlasovala

nadpolovičná väčšina prítomných poslancov.

Ustanovenie SR určuje, že na platné uznesenie Národnej rady SR

je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak SR

neustanovuje inak. Výraz „prítomný poslanec“ nie je bližšie definovaný. SR

expressis verbis neurčuje, či postačuje pasívna prítomnosť poslanca v rokovacej sále, či je

potrebná registrácia poslanca na účel verejného hlasovania, či je potrebné prevzatie

hlasovacieho lístka poslancom na účely tajného hlasovania, prípadne či je nevyhnutné aj

riadne vykonanie hlasovacích úkonov poslancom. Nie je definované, či kritérium

prítomnosti je výlučne pasívne (prítomnosť poslanca v sále bez akéhokoľvek prejavu vôle,

resp. bez právne relevantného prejavu vôle) alebo či zahŕňa aj aktívne právne relevantné

konanie poslanca.

Pri komparatívnom pohľade na uvedenú otázku je potrebné si uvedomiť, že moderné

tendencie v parlamentných demokraciách, na rozdiel od SR, väčšinou ustanovujú

kritérium počtu prítomných poslancov (quorum) výlučne za účelom splnenia podmienky

uznášaniaschopnosti, nie však za účelom výpočtu väčšiny potrebnej na prijatie uznesenia.

Inými slovami, ak je dané quorum (minimálny vyžadovaný počet poslancov), potom je

uznesenie prijaté, ak za prijatie hlasovalo viac poslancov ako proti prijatiu, bez ohľadu

na počet poslancov, korí sa zdržali výslovne, ktorí vôbec nehlasovali, alebo ktorí

nehlasovali platne. Pri takomto chápaní vzťahu „quorum verzus väčšina“, postačuje

považovať za prítomného poslanca, ktorý sa pasívne nachádza v rokovacej sále (nemusí sa

ani zaregistrovať).

Ak by sme teda použili argument právnej komparácie, že v mnohých parlamentných

demokraciách sa za prítomného považuje poslanec, ktorý sa nachádza v rokovacej sále

(pasívne chápanie pojmu „prítomný“), treba mať na zreteli, že toto sa deje výlučne

na zistenie, či je dané quorum (na zistenie uznášaniaschopnosti). Pri použití komparatívnej

metódy má preto relevanciu iba otázka, či sa poslanec nachádzajúci sa v rokovacej sále

(pasívne, bez toho, aby sa zaregistroval) považuje za účelom výpočtu väčšiny potrebnej

na prijatie uznesenia za „zúčastneného na hlasovaní“. Tu sa preferuje prístup aktívny.

V parlamentných demokraciách je nezvyčajné, aby poslanec iba svojou prítomnosťou v

sále, bez toho, aby hlasoval (minimálne bez toho, aby sa zaregistroval), mal akýkoľvek

vplyv na to, koľko hlasov je potrebných na prijatie uznesenia.

Na rozdiel od iných parlamentných demokracií v Slovenskej republike sa počet

poslancov na zistenie uznášaniaschopnosti ( SR) stotožňuje s počtom

poslancov, z ktorého sa počíta väčšina potrebná pre prijatie uznesenia (čl. 84 ods. 2

). Počet poslancov na účely zistenia, či je dané quorum (či je Národná rada SR

uznášania schopná), ako aj počet poslancov, z ktorých sa počíta „nekvalifikovaná“ väčšina

pre prijatie uznesenia, je totožný. Podľa a 2 SR tento počet tvoria

„prítomní poslanci“. Z logického, ako aj z vyššie uvedeného komparatívneho výkladu je

zrejmé, že jazykový výklad výrazu „prítomní poslanci“ možno stotožniť s pojmom „poslanci

zúčastnení na hlasovaní“. Naopak, prísne gramatický výklad, že „prítomní poslanci“ sú

„poslanci nachádzajúci sa v rokovacej sále“ je neprimerane reštriktívny a treba ho ako

nesprávny odmietnuť.

Inými slovami, za prítomného v zmysle a 2 SR sa považuje

poslanec, ktorý sa zúčastňuje hlasovania (aktívny prístup), nepostačuje, že sa poslanec iba

pasívne nachádza v rokovacej sále.».

Sťažovateľ argumentuje aj výkladom pojmu „prítomný poslanec“, a to ako pri

verejnom hlasovaní, tak aj na účely tajného hlasovania, konštatujúc, že «Výklad pojmu

„prítomný poslanec“ je praxi chápaný v aktívnom zmysle. Poslanec je považovaný

za prítomného (teda zúčastneného na verejnom hlasovaní), ak sa zaregistruje. Samotná

prítomnosť poslanca v sále, ktorý sa nezaregistroval, je irelevantná. V praxi nebýva nijak

zisťované, či sa v sále v momente hlasovania nachádzajú aj poslanci, ktorí sa

nezaregistrovali. V opačnom prípade by hlasovanie pomocou technických prostriedkov ani

nebolo možné, keďže by bolo potrebné vždy pred hlasovaním pristúpiť k fyzickej kontrole

osôb prítomných v sále. Možno uzavrieť, že na účely verejného hlasovania sa poslanec

považuje za prítomného, ak sa aktívne „zúčastnil na verejnom hlasovaní“, teda ak prejavil

vôľu hlasovať za prijatie návrhu, proti prijatiu návrhu, alebo ak prejavil vôľu zdržať sa

hlasovania. Poslanec, ktorý sa nezaregistroval (neprejavil vôľu hlasovať alebo sa

hlasovania zdržať), nie je na účely článku 84 ods. 1 a 2 SR prítomným na hlasovaní,

hoci by aj bol prítomný v rokovacej sále.

Z uvedeného vyplýva, že účasť poslanca na verejnom hlasovaní je daná určitým

prejavom jeho vôle. Tento prejav vôle musí byť platný. Rovnaké kritériá platia pre

hlasovanie tajné.

Na účely tajného hlasovania je prítomným (v zmysle a 2 SR) ten

poslanec, ktorý sa tajného hlasovania zúčastní, teda ktorý si prevezme hlasovací lístok,

tento lístok odovzdá a platne prejaví vôľu, ako sa rozhodol hlasovať, či za prijatie návrhu,

či proti prijatiu návrhu alebo či sa hlasovania zdržal. Účasť poslanca na tajnom hlasovaní

má aktívnu podobu, spočíva v riadnom vykonaní úkonov smerujúcich k vyjadreniu prejavu

poslanca hlasovať. Prejav hlasovania musí byť platný (zákonom aprobovaný). Poslanec má

legálnu a legitímnu možnosť prejaviť v tajnej voľbe svoju vôľu nehlasovať ani za, ani proti

návrhu; avšak, túto vôľu môže prejaviť iba jedinou formou, a to tak, že sa hlasovania zdrží.

Platným prejavom vôle nie je odovzdanie neplatného hlasovacieho lístka.».

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje záver, že „Ak sa poslanec hodlá zúčastniť tajnej

voľby a nepodporiť svojím hlasom žiadneho kandidáta, môže prejaviť svoje zdržanie sa

hlasovania iba tajne, a to odovzdaním platného hlasovacieho lístka. Poslanec, ktorý

odovzdal neplatný hlasovací lístok, sa tajného hlasovania nezúčastnil pre nesplnenie

formálnych náležitostí hlasovania. Ako už bolo uvedené vyššie, poslanec, ktorý sa tajného

hlasovania nezúčastnil, sa na účely a 2 SR nepovažuje za prítomného.

Uvedené možno podporiť aj logickým výkladom pojmu neplatnosť, neplatný hlas,

resp. neplatný hlasovací lístok. Zovšeobecnením zásad aplikovaných v právnom poriadku

Slovenskej republiky možno ustáliť, že dôsledkom neplatnosti (prejavu vôle, napríklad

hlasovania) je to, že takýto akt nevyvoláva právne účinky, je bez právneho významu, hľadí

sa naň, ako keby nebol urobený. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že poslanca, ktorý

odovzdá neplatný hlasovací lístok, nemožno považovať za prítomného, pretože de iure

nehlasoval, ergo sa voľby nezúčastnil (nebol na nej prítomný).“.

S poukazom na uvedené dôvody mala podľa sťažovateľa národná rada „vyhodnotiť

výsledky tajného hlasovania zo 17. mája 2011 tak, že za prítomných na tajnom hlasovaní sa

považujú poslanci, ktorí odovzdali platné hlasovacie lístky (116 poslancov), a že

za sťažovateľa hlasovala nadpolovičná väčšina prítomných poslancov (70 poslancov).

Následne mala Národná rada SR podať prezidentovi Slovenskej republiky návrh

na vymenovanie sťažovateľa za generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Nakoľko

k tomu nedošlo, nastalo porušenie SR.“.

Sťažovateľ uvažujúc aj o alternatíve, že by sa ústavný súd nestotožnil

s jeho interpretáciou, že poslanec, ktorý odovzdal neplatný hlasovací lístok, nie je na účely

tajného hlasovania prítomný, navrhuje, aby ústavný súd preskúmal jeho sťažnosť

v nadväznosti na bod 2 jej petitu a vec vrátil národnej rade na ďalšie konanie, tvrdiac, že

jeho v sťažnosti označené práva boli pri napadnutej voľbe kandidáta porušené pre

nedodržanie tajnosti voľby.

V súvislosti s týmto návrhom sťažovateľ poukazuje na to, že „Poslanci vládnej

koalície vopred deklarovali záujem, aby sťažovateľ nebol zvolený za kandidáta

na generálneho prokurátora. Za účelom kontroly, aby niektorí koaliční poslanci nehlasovali

v rozpore s touto dohodou (a ak by takto hlasovali, aby ich bolo možné identifikovať),

rozdelili sa poslanci na skupiny, z ktorých každá skupina hlasovala určitým spôsobom

(proti, zdržal sa, odovzdal neplatný lístok). V skupine, ktorá odovzdala neplatný lístok, sa

ďalej vytvorili znaky bližšej identifikácie. Hlasovacie lístky boli znehodnotené spôsobom

umožňujúcim triedenie poslancov do užších skupín (spôsob prečiarknutia lístka

horizontálne alebo vertikálne), prípadne individuálne určenie určitého poslanca (súčasné

vyznačenie variantov, ktoré činia hlasovací lístok neplatným: za – proti, za – zdržal sa,

proti – zdržal sa, za – proti – zdržal sa).

Pre hodnotenie skutkových otázok (či existovala dohoda ohlasovaní v skupinách a či

mali poslanci inštrukcie o tom, ako hlasovať, za účelom identifikácie poslanca, ktorý by

prípadne hlasoval v rozpore s politickou dohodou) je potrebné vziať do úvahy samotnú

skutočnosť, že až 34 poslancov odovzdalo neplatné hlasovacie lístky. Nikto neuverí, že ide

o náhodu. Je vylúčené, aby sa 34 poslancov naraz pomýlilo a lístky nechtiac nesprávne

vyplnilo. Tento počet neplatných lístkov znamená ipso facto, že existovala dohoda o tom,

ako hlasovať a že účel tejto dohody bola identifikácia poslancov (žiadny iný logický zmysel

dohody sa neponúka). Zanedbateľným pre hodnotenie skutkového stavu nie je ani

skutočnosť, že hlasovacie lístky boli na druhý deň po voľbe s neštandardnou rýchlosťou

skartované, hoci niektorí poslanci poukazovali na to, že poslanci koalície vyznačili

na hlasovacích lístkoch šifry za účelom ich identifikácie.

Pre právne hodnotenie, či tvrdené skutočnosti zakladajúce porušenie tajnosti

hlasovania predstavujú zásah do základného práva sťažovateľa garantovaného v čl. 30

ods. 4 SR v spojení s SR a právo sťažovateľa garantované

písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, poukazujeme v plnom

rozsahu na právne závery Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze sp. zn.

zo dňa 20. apríla 2011.“.

V nasledujúcej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá ďalším hlasovaním o voľbe

kandidáta uskutočneným 17. júna 2011. V nadväznosti na túto voľbu upozorňuje na to, že

26. mája 2011 nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej

republiky č. v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov

(ďalej len „novela rokovacieho poriadku“), vo vzťahu k voľbe kandidáta s tým, že

od nadobudnutia účinnosti uvedenej novely sa kandidát volí vo verejnej voľbe, avšak zákon

zároveň ustanovil možnosť, že sa národná rada môže uzniesť, že voľba bude vykonaná

tajne.

Sťažovateľ pripomína aj skutočnosť, že „15. júna 2011 Ústavný súd SR vo veci

vedenej pod sp. zn. prijal na ďalšie konanie návrh prvého námestníka

generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovení čl. I

bod 3, bod 5, bod 8, bod 10, bod 11, čl. II a čl. III s

prvá veta a . Ústavný súd SR zároveň rozhodol

o pozastavení účinnosti čl. I bod 3 a bod 10 Ústavný súd SR tak

rozhodol o pozastavení účinnosti ustanovení o zmene rokovacieho poriadku Národnej rady

SR, ktoré zrušili obligatórnu tajnú voľbu kandidáta na vymenovanie za generálneho

prokurátora.

Rozhodnutie Ústavného súdu SR o pozastavení účinnosti nebolo ku dňu hlasovania

Národnej rady SR o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora (17. júna

2011) uverejnené v zbierke zákonov. Rozhodnutie však bolo zverejnené prostredníctvom

médií v deň jeho prijatia (15. júna 2011) a je nesporné, že v deň hlasovania (17. júna 2011)

bol výrok rozhodnutia známy Národnej rade SR, ako aj jej poslancom.“.

Na základe uznesenia národnej rady č. 497 zo 17. júna 2011, t. j. dva dni po tom, ako

ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti čl. I bodu 3 (§ 39 ods. 8) a bodu 10 (§ 123

ods. 3) novely zákona o rokovacom poriadku, sa voľba jediného kandidáta uskutočnila

tajným hlasovaním s tým, že z prítomných 80 poslancov za neho hlasovalo 79 poslancov.

Týmto hlasovaním boli podľa sťažovateľa porušené jeho v sťažnosti označené práva, a to

z toho dôvodu, že národná rada nemohla 17. júna 2011 hlasovať o voľbe kandidáta, pretože

za kandidáta bol už 17. mája 2011 zvolený on.

Pre prípad, že by ústavný súd návrhu sťažovateľa v bode 1 petitu tejto sťažnosti

nevyhovel, považuje sťažovateľ za porušenie svojich práv hlasovaním národnej rady

zo 17. júna 2011 to, že uvedené „hlasovanie nebolo schopné napraviť porušenie práv

sťažovateľa pri hlasovaní 17. mája 2011 spôsobené vyznačovaním šifier na hlasovacích

lístkoch poslancami, ktorí sa zdržali hlasovania... Ochrana porušených práv sťažovateľa by

inak nebol úplná. Sťažovateľ mal po hlasovaní zo 17. mája 2011 právo, aby sa opätovne

zopakoval celý proces voľby kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora,

pričom od začiatku tohto procesu musí byť zrejmé, že hlasovanie bude vykonané tajne.

Porušenie práv sťažovateľa 17. mája 2011 spočívalo v porušení tajnosti hlasovania,

nápravu preto nemožno dosiahnuť iba prostredníctvom vyhlásenia nových volieb

vykonaných tajným hlasovaním. Júnové hlasovanie však bolo pôvodne vyhlásené ako

verejné, bezprostredne po jeho vyhlásení teda nebolo zrejmé, že bude možné porušenie

práva sťažovateľa napraviť.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a následne vo veci samej takto rozhodol:

„1. Národná rada Slovenskej republiky porušila základné právo sťažovateľa

na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované

v SR v spojení s SR a právo sťažovateľa bez

akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok

do verejných služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach, a to svojou nečinnosťou, nakoľko v rozpore

s ustanovením a nepredložila prezidentovi

Slovenskej republiky návrh na vymenovanie sťažovateľa za generálneho prokurátora, hoci

sťažovateľ vo voľbách dňa 17. mája 2011 získal nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných

poslancov;

Národnej rade sa prikazuje, aby vo veci konala, t. j. aby prezidentovi Slovenskej

republiky predložila návrh na vymenovanie sťažovateľa za generálneho prokurátora.

Národná rada Slovenskej republiky zároveň porušila základné právo sťažovateľa

na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované

v SR v spojení s SR a právo sťažovateľa bez

akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok

do verejných služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach aj svojim hlasovaním o voľbe kandidáta

na generálneho prokurátora 17. júna 2011. Výsledok hlasovania Národnej rady Slovenskej

republiky o kandidátovi na generálneho prokurátora zo 17. júna 2011 sa zrušuje.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.

... navrhujeme in eventum, aby Ústavný súd SR vydal tento nález:

2. Národná rada Slovenskej republiky porušila základné právo sťažovateľa

na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované

v SR v spojení s SR a právo sťažovateľa bez

akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok

do verejných služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach, a to svojim hlasovaním pri voľbe kandidáta

na generálneho prokurátora 17. mája 2011.

Výsledok hlasovania Národnej rady Slovenskej republiky o kandidátovi

na generálneho prokurátora zo 17. mája 2011 sa zrušuje a vec vracia Národnej rade

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Národná rada Slovenskej republiky zároveň porušila základné právo sťažovateľa

na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované

v SR v spojení s SR a právo sťažovateľa bez

akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok

do verejných služieb svojej krajiny garantované č1. 25 písm. c) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach aj svojim hlasovaním o voľbe kandidáta

na generálneho prokurátora 17. júna 2011. Výsledok hlasovania Národnej rady Slovenskej

republiky o kandidátovi na generálneho prokurátora zo 17. júna 2011 sa zrušuje.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Dňa 18. apríla 2012 bolo ústavnému súdu doručené podanie právneho zástupcu

sťažovateľa označené ako doplnenie odôvodnenia sťažnosti. Toto doplnenie neuvádza

žiadne nové okolnosti, ale obsahuje právne názory sťažovateľa na právne posúdenie

niektorých otázok, súvisiacich predovšetkým s vydaním volebných poriadkov.

Sťažovateľ vo svojom doplňujúcom podaní okrem iného uvádza, že zverila

národnej rade „legislatívnu právomoc“, ktorú národná rada vykonáva prostredníctvom

zákonov a ústavných zákonov. V súvislosti s tým sťažovateľ vyjadruje názor, že národná

rada „ale (a contrario) nie je oprávnená normatívne regulovať spoločenské vzťahy

prijímaním takých uznesení, ktorým obsahom sú opatrenia majúce normatívny charakter.

Je prípustné(napríklad), aby Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesením

opatrenie (napríklad volebný poriadok), ktoré obsahuje rozličné technické inštrukcie, ktoré

nemajú normatívny charakter, ale charakter technického výkladu (vysvetlenie, návod

na postup), napríklad vysvetlenie o spôsobe použitia hlasovacieho zariadenia. Nie je však

legálne a legitímne, aby opatrenia Národnej rady Slovenskej republiky obsahovali

všeobecne záväzné právne normy. To platí ak Národná rada Slovenskej republiky prijíma

napr. volebný poriadok na základe zákonného zmocnenia ( ).

Zákon nemôže zmocniť Národnú radu Slovenskej republiky, aby v rozpore s

Slovenskej republiky vydávala všeobecne záväzné normatívne akty v inej forme, ako formou

zákona.

Pokiaľ dôjde k situácii, že určité opatrenie Národnej rady Slovenskej republiky

(napríklad volebný poriadok) obsahuje také ustanovenie, ktoré majú normatívny charakter,

potom sú tieto ustanovenia nulitné, pričom na nulitu týchto ustanovení prihliadajú nielen

súdy, ale všetky orgány aplikácie práva, ak aj adresáti právnych noriem.“.

Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené tvrdí, že spomenuté opatrenia národnej rady,

konkrétne volebné poriadky, obsahujú viacero normatívnych ustanovení, ktoré sú

ustanoveniami nulitnými, pričom pri hlasovaniach pri voľbe kandidáta 17. mája 2011

a 17. júna 2011 došlo inter alia k ich nesprávnej aplikácii.

Za takúto nulitnú normu označuje sťažovateľ predovšetkým čl. 15 ods. 1 volebného

poriadku o podrobnostiach o hlasovaní a o voľbách na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady

Slovenskej republiky V. volebného obdobia, ktorý zakotvuje, že „v tajnom hlasovaní sa

za prítomných považujú tí poslanci, ktorým boli vydané hlasovacie lístky“. Volebný

poriadok nemôže podľa názoru sťažovateľa normatívne upraviť otázku, ktorý poslanec sa

považuje za prítomného, a čl. 15 ods. 1 volebného poriadku o podrobnostiach o hlasovaní

a o voľbách na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky V. volebného

obdobia treba chápať podľa neho iba ako „všeobecne nezáväznú“ interpretáciu čl. 84 ods. 2

. Sťažovateľ inak zastáva názor, že za poslanca zúčastneného na hlasovaní nemožno

považovať takého poslanca, ktorý odovzdal neplatný hlasovací lístok.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že «podľa čl. 12 ods. 2 volebného poriadku o voľbe

kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora Slovenskej republiky „zoznam

poslancov, ktorým boli vydané hlasovacie lístky a hlasovacie lístky z voľby alebo

odvolávania overovatelia odovzdajú v zapečatenej obálke určenému zamestnancovi

na skartovanie, ktoré sa vykoná po vyhlásení výsledkov tajného hlasovania“».

Predseda národnej rady nemal preto podľa sťažovateľa pri voľbe zo 17. mája 2011

uvedenú nulitnú normu aplikovať a hlasovacie lístky skartovať, ale ich mal zaevidovať ako

„registratúrny záznam“ v zmysle o archívoch a registratúrach

a o doplnení niektorých

V ostatnom doplnení sťažnosti sťažovateľ napokon navrhol, aby si ústavný súd

„vyžiadal od Generálnej prokuratúry SR zápisnice o výsluchoch bývalých poslancov A. Ď.

a P. K., ktorí boli podľa zverejnených informácií vypočutí vo veci voľby Generálneho

prokurátora a údajne potvrdili manipuláciu hlasovania. Jedná sa o zásadný dôkaz vo veci,

bez vykonania ktorého nie je možné vec riadne posúdiť. Zároveň oboch navrhujeme vypočuť

ako svedkov, ich adresy doplníme v krátkom čase.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

sťažovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil ().

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide podľa konštantnej judikatúry ústavného

súdu vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo

jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo,

alebo keď preskúmanie namietaného postupu alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (napr. , , , ).

Zjavná neopodstatnenosť ako osobitný dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej

predbežnom prerokovaní sa od iných dôvodov ustanovených v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odlišuje tým, že v týchto prípadoch síce sťažnosť zväčša formálne spĺňa

zákonom ustanovené náležitosti, avšak napriek tomu je bez akýchkoľvek relevantných

pochybností a nutnosti ďalšieho podrobného skúmania zrejmé, že by jej nebolo možné

v prípade prijatia na ďalšie konanie vyhovieť.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv v rozsahu

formulovanom v návrhu alternatívneho petitu. V prvej alternatíve navrhovaného petitu

namieta porušenie ním označených práv nečinnosťou národnej rady, ktorá nepredložila

prezidentovi návrh na jeho vymenovanie za generálneho prokurátora, hoci vo voľbách

17. mája 2011 získal nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov. V druhej

alternatíve navrhovaného petitu namieta porušenie ním označených práv národnou radou jej

hlasovaním pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011. Ani jedna

z alternatív navrhovaného petitu jednoznačne neoznačuje podstatu namietaného porušenia

označených práv sťažovateľa a z tohto hľadiska je navrhovaný petit podľa § 20 ods. 3

nejednoznačný; nespĺňa požiadavky na návrh rozhodnutia

ustanovené . Ústavný súd, uplatniac materiálnu ochranu

ústavnosti v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (,

, ), vychádzal však z obsahu sťažnosti, a nie „zúžene“

z navrhovaného alternatívneho petitu.

Sťažovateľ v rámci prvej alternatívy navrhovaného petitu namieta porušenie svojho

základného práva zaručeného v v spojení s a práva podľa

čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu nečinnosťou národnej rady, pričom namietané

porušenie svojich práv odôvodňuje tvrdením, že národná rada pri voľbe kandidáta 17. mája

2011 porušila jeho práva pri vyhodnocovaní výsledkov hlasovania tým, že do počtu

poslancov prítomných v tajnom hlasovaní započítala aj 34 poslancov, ktorí odovzdali

neplatný hlasovací lístok. Sťažovateľ totižto zastáva názor, že takýto postup národnej rady

nebol správny a podľa neho mali byť výsledky hlasovania vyhodnotené tak, že

za prítomného sa mal považovať iba ten poslanec, ktorý si nielen prevzal hlasovací lístok,

ale len ten, ktorý tento hlasovací lístok zároveň aj platne vyplnil a odovzdal. V takomto

prípade by sťažovateľ získal vo voľbách kandidáta na generálneho prokurátora konaných

17. mája 2011 nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov.

Ústavný súd v rámci uplatňovania princípu materiálneho prístupu k ochrane

ústavnosti považoval za relevantné v tejto súvislosti z hľadiska sťažovateľom namietaného

porušenia jeho práv posúdiť otázku získania potrebného počtu hlasov (čl. 84 ods. 1 a 2

) ako predpoklad predloženia návrhu na vymenovanie za generálneho prokurátora

národnou radou prezidentovi Slovenskej republiky, a preto vychádzal pri posudzovaní tejto

časti sťažnosti zo sťažovateľom uvedenej argumentácie.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Podľa národná rada je schopná uznášať sa, ak je prítomná

nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov.

Podľa na platné uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky je

potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak táto neustanovuje

inak.

Podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

každý občan má právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez

neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej

krajiny.

Relevantnou skutočnosťou je určenie spôsobu, akým sa správne zistí počet

prítomných poslancov v prípade, že tento počet je potrebný na posúdenie ústavnosti

a zákonnosti hlasovania o navrhnutom uznesení. Ústavný súd poukazuje na to, že spôsob

zisťovania prítomnosti poslancov na schôdzach národnej rady všeobecne ani v osobitných

prípadoch (vrátane voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora) ani zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o rokovacom poriadku Národnej rady

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom

poriadku“) neupravujú. Len § 63 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku ustanovuje, že

poslanec je povinný zúčastňovať sa na schôdzach národnej rady a jej výborov, do ktorých

bol zvolený. Je povinný zúčastňovať sa aj na činnostiach, ktoré patria do ich pôsobnosti,

ktoré mu národná rada alebo výbor určil alebo ktorými ho poveril.

Tento spôsob podľa názoru ústavného súdu však vyplýva zo znenia § 39 ods. 10

a § 39 ods. 11 zákona o rokovacom poriadku, ktoré upravujú postup pri vyhlasovaní

výsledkov tajného hlasovania.

Podľa § 39 ods. 10 zákona o rokovacom poriadku poverený overovateľ národnej rady

oznámi počet vydaných hlasovacích lístkov, počet poslancov, ktorí hlasovali za navrhnutého

kandidáta, počet poslancov, ktorí hlasovali proti navrhnutému kandidátovi, počet poslancov,

ktorí sa zdržali hlasovania, počet poslancov, ktorí neodovzdali hlasovacie lístky, a počet

neplatných hlasov (hlasovacích lístkov). Predsedajúci vyhlási výsledok voľby.

Podľa § 39 ods. 11 zákona o rokovacom poriadku výsledky tajného hlasovania

vyhlási predsedajúci tak, že oznámi počet vydaných hlasovacích lístkov, počet poslancov,

ktorí hlasovali za návrh, počet poslancov, ktorí hlasovali proti návrhu, počet poslancov,

ktorí sa zdržali hlasovania, počet poslancov, ktorí neodovzdali hlasovacie lístky, a počet

neplatných hlasov.

Zákon o rokovacom poriadku pritom na účely zistenia výsledkov volieb ustanovuje

spôsoby označenia hlasovacích lístkov a explicitne pomenúva aj tie, ktoré neboli odovzdané

alebo neboli označené zákonom ustanoveným spôsobom (neodovzdané hlasovacie lístky

a neplatné hlasovacie lístky). S neodovzdaním hlasovacích lístkov (o to v danom prípade ale

nešlo) ani s neplatnými hlasmi (s hlasovacími lístkami upravenými inak ako zákonom

ustanoveným spôsobom), t. j. s neoznačením alebo „nesprávnym“ označením hlasovacích

lístkov nespája žiadne právne dôsledky, naopak, sú súčasťou vyhlásenia výsledkov volieb

a zodpovedá tomu aj štandardná prax národnej rady, ktorá počíta s kategóriou neplatných

hlasov, ktoré zodpovedajú počtu neplatných hlasovacích lístkov pri zisťovaní

a vyhodnocovaní výsledkov volieb, a aj s neodovzdanými hlasovacími lístkami. Z tohto

dôvodu nemožno vylúčiť z počtu prítomných poslancov na tajnom hlasovaní tých

poslancov, ktorých hlasy boli neplatné, lebo po prevzatí hlasovacích lístkov sa síce

zúčastnili na hlasovaní, ale z určitých dôvodov, ktorých identifikáciu zákon o rokovacom

poriadku neustanovuje a ani nevyžaduje, označili hlasovacie lístky iným ako zákonom

predpísaným spôsobom, t. j. buď nevhodili prevzaté hlasovacie lístky do zapečatenej

volebnej schránky (t. j. neodovzdali hlasovacie lístky), alebo hlasovacie lístky síce vhodili

do volebnej schránky, avšak hlasovacie lístky neoznačili ani jedným zo spôsobov

ustanoveným zákonom.

Výsledky tajného hlasovania podľa ustálenej praxe národnej rady zodpovedajúcej

zákonu sú platné (oficiálne) vyhlásením predsedajúceho, ktoré pozostáva z oznámenia počtu

hlasovacích lístkov vydaných na účel uskutočnenia tajného hlasovania, pričom tento údaj sa

ďalej špecifikuje počtom poslancov, ktorí hlasovali za návrh, ktorí hlasovali proti návrhu,

ktorí sa zdržali hlasovania, ktorí neodovzdali hlasovacie lístky, a počtom neplatných hlasov,

t. j. výslovne sa počíta aj s kategóriou neplatných hlasov, ktoré sa podľa štandardnej praxe

národnej rady stotožňujú s počtom neplatných hlasovacích lístkov.

Ústavný súd pri identifikovaní počtu prítomných poslancov v súlade s čl. 84 ods. 1

dospel k záveru, že súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov pri tajnom

hlasovaní, ak táto () neustanovuje inak v spojení s príslušnými

ustanoveniami zákona o rokovacom poriadku, vychádza z počtu poslancov, ktorí hlasovali

za návrh, ktorí hlasovali proti návrhu, ktorí sa zdržali hlasovania, ktorí neodovzdali

hlasovacie lístky, a z počtu neplatných hlasov.

Vychádzajúc z toho, že vo veci námietky sťažovateľa (vo vzťahu k postupu národnej

rady pri voľbách kandidáta na funkciu generálneho prokurátora uskutočnených 17. mája

2011, pozn.) prevzalo hlasovacie lístky 150 poslancov, z ktorých 70 (hlasovalo) bolo

za sťažovateľa ako kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, 17 bolo proti, 29 sa

zdržalo hlasovania a 34 hlasujúcich poslancov odovzdalo neplatné hlasovacie lístky, tak

na jeho zvolenie bolo potrebných 76 hlasov „za“, ktoré však sťažovateľ nedosiahol.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že národná rada práve takýmto

spôsobom vyhodnotila výsledky tajného hlasovania na funkciu generálneho prokurátora

a na tomto základe konštatovala, že sťažovateľ nebol za kandidáta na funkciu generálneho

prokurátora zvolený.

Ústavný súd považuje uvedený spôsob vyhodnotenia výsledkov tajného hlasovania

národnou radou za ústavne konformný a konštatuje, že národná rada obdobným spôsobom

vyhodnocovala výsledky tajných hlasovaní aj v minulosti, v období od nadobudnutia

účinnosti zákona o rokovacom poriadku (od 1. januára 1997, pozn.), pričom dosiaľ

ústavnosť tohto postupu nikto nespochybnil, čo sťažovateľ v sťažnosti ani netvrdí, avšak

„ponúka“ iný spôsob vyhodnocovania výsledkov tajného hlasovania. Navyše,

aj v predchádzajúcej voľbe kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, kde sa volieb

zúčastnilo 149 poslancov a vo voľbách bolo odovzdaných 147 platných hlasov a 2 hlasy

boli neplatné, sťažovateľ dosiahol počet 74 hlasov, čo by pri uplatnení jeho súčasného

tvrdenia o vyhodnocovaní odovzdaných hlasov v prospech jednotlivých kandidátov

znamenalo, že dosiahnutím 74 platných hlasov bol zvolený za kandidáta na funkciu

generálneho prokurátora, čoho sa však sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom

sp. zn. , nedomáhal.

Bez potreby zásadnejším spôsobom spochybňovať sťažovateľom predkladaný výklad

zisťovania počtu prítomných poslancov na tajnom hlasovaní ústavný súd zdôrazňuje, že ak

by ho pri svojom rozhodovaní o sťažnosti akceptoval, zasiahol by neprípustným spôsobom

do princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť všeobecného princípu právneho

štátu vyjadreného v , keďže sa dá dôvodne predpokladať, že všetci

poslanci, ktorí sa zúčastnili tajného hlasovania o voľbe kandidáta na funkciu generálneho

prokurátora tak, že si prevzali hlasovacie lístky, pristupovali k tejto voľbe s vedomím, že

ak odovzdajú neplatné hlasovacie lístky, budú považovaní za poslancov, ktorí sa tejto voľby

zúčastnili (boli na nej prítomní). Tento predpoklad potvrdzuje skutočnosť, že nikto

z poslancov zúčastnených na hlasovaní nenamietal, že boli (z dôvodu nesprávneho výkladu

pojmu „prítomných na hlasovaní“ namietaného sťažovateľom) nesprávne vyhodnotené

výsledky tajného hlasovania, a nepriamo aj skutočnosť, že sám sťažovateľ túto skutočnosť

nenamietal ani bezprostredne po vyhlásení výsledkov tajného hlasovania a ani

v nasledujúcich dňoch, keď boli vyhlásené nové voľby kandidáta na funkciu generálneho

prokurátora na 17. jún 2011, v ktorých pôvodne kandidoval a až v deň volieb vzal svoj

súhlas s kandidatúrou späť. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane poznamenáva, že sám

sťažovateľ vo svojej predchádzajúcej sťažnosti vedenej pod sp. zn. vychádzal

z iného výkladu pojmu „prítomných (zúčastnených) na hlasovaní“ (ako v tejto sťažnosti,

pozn.), v ktorej okrem iného uviedol, že „Správne mala preto Národná rada... vyhodnotiť

výsledky tajného hlasovania z 07. 12. 2010 tak, že na hlasovaní sa zúčastnilo iba

71 poslancov (tí, ktorí odovzdali hlasovacie lístky)...“. Z citovaného totiž zjavne vyplýva, že

za prítomných na hlasovaní považoval sťažovateľ všetkých poslancov, ktorí odovzdali

hlasovacie lístky (teda aj neplatné, pozn.). Z tohto hľadiska je iný výklad pojmu „prítomný

na hlasovaní“ prezentovaný sťažovateľom nepresvedčivý.

Ústavný súd po preskúmaní sťažovateľových tvrdení dospel k záveru, že sťažnosť je

v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2

a práva podľa ) medzinárodného paktu, argumentujúc nesprávnym

určením počtu prítomných poslancov pri hlasovaní národnej rady o voľbe kandidáta

na generálneho prokurátora 17. mája 2011, zjavne neopodstatnená.

III.

V súvislosti s druhou alternatívou navrhovaného petitu na rozhodnutie vo veci

sťažovateľa malo podľa jeho tvrdenia dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 30

ods. 4 v spojení s a práva podľa ) medzinárodného paktu

postupom národnej rady pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011

aj z toho dôvodu, že národná rada porušila tajnosť procesu hlasovania. Sťažovateľ spája

porušenie tajnosti procesu hlasovania s vysokým počtom neplatných hlasovacích lístkov (až

34 hlasovacích lístkov bolo neplatných) a v tejto súvislosti tvrdí, že poslanci vládnej

koalície verejne deklarovali záujem, aby sťažovateľ nebol zvolený. Súčasne sťažovateľ

poukazuje aj na závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 20. apríla 2011.

Závery uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn. z 20. apríla 2011,

na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, sa týkajú skutkovo inej veci, aj keď ide o toho istého

sťažovateľa, o voľbu kandidáta na tú istú funkciu, avšak skutková odlišnosť bráni

akémukoľvek prevzatiu týchto záverov. Vo veci vedenej pod sp. zn. sa síce

tiež namieta porušenie tajnosti hlasovania, čo viedlo ústavný súd k vysloveniu porušenia

sťažovateľom označených práv (nie však z dôvodu vysokého počtu neplatných hlasovacích

lístkov), avšak vo veci posudzovania tejto sťažnosti ide o situáciu, keď sťažovateľ namieta

porušenie svojich práv z dôvodu nerešpektovania tajnosti hlasovania poukázaním

na nezvyčajne vysoký počet odovzdaných neplatných hlasovacích lístkov a v tejto súvislosti

tvrdí, že strany vtedajšej vládnej koalície sa dohodli na označení hlasovacích lístkov, aby

bolo zrejmé, ako poslanci ich poslaneckých klubov hlasovali.

Podľa názoru ústavného súdu počet neplatných hlasovacích lístkov ako dôvod

porušenia tajnosti hlasovania je ústavne irelevantný. Keďže samotný zákon o rokovacom

poriadku ráta aj s neplatnými hlasmi ako kategóriou hlasov, ktorá sa podieľa na určení počtu

prítomných poslancov pri hlasovaní, tak ako to ústavný súd uviedol v bode II tohto

uznesenia, a ktorá sa uplatnila aj pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora

2. decembra 2010, nedá sa preto len z počtu neplatných hlasovacích lístkov bez ďalšieho

vyvodiť porušenie tajnosti hlasovania.

Takéto porušenie sa nedá vyvodiť ani z politických vyjadrení poslancov vtedajšej

vládnej koalície, lebo sa nedá stotožniť s reálnym priebehom a spôsobom hlasovania

poslancov, ktorý sa od ich politických deklarácií po akt hlasovania môže meniť, napríklad

pod vplyvom diskusie, rozpravy v pléne a podobne. Navyše, v moderných parlamentných

demokraciách sa tak v ústave, ako aj v rokovacích poriadkoch parlamentu spravidla

predpokladá pôsobenie politických strán v parlamente prostredníctvom poslaneckých

klubov [resp. frakcií (pozri najmä § 64 a nasl. zákona o rokovacom poriadku)], k úlohám

ktorých nepochybne patrí aj zosúlaďovanie stanovísk poslancov patriacich k jednotlivým

poslaneckým klubom k otázkam, ktoré sú predmetom rokovania, vrátane hlasovania

o personálnych návrhoch, nie sú však relevantnou súčasťou samotného volebného aktu.

Z uvedeného dôvodu nemožno považovať za nesúladné s , ak poslanecké kluby

odporučia svojim členom hlasovať určitým spôsobom o otázkach, ktoré sú predmetom

hlasovania, a tento postoj aj vopred verejne deklarujú. Takéto odporúčanie má len politický

charakter, a nie je právne vynutiteľné. Za týchto okolností ani existenciu politickej dohody

o tom, ako by poslanci mali hlasovať o určitej otázke, nemožno považovať za nesúladnú

s . Je totiž vecou jednotlivých poslancov, ktorí vykonávajú svoj mandát osobne

podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi ( ),

či budú takúto politickú dohodu pri tajnom hlasovaní rešpektovať.

Ústavný súd už vo svojej doterajšej judikatúre formuloval právny názor, podľa

ktorého esenciálnym predpokladom tajného hlasovania je zabezpečenie a garantovanie

stavu, aby volič (v danom prípade poslanec) hlasovací lístok upravil sám (bez prítomnosti

ďalších osôb) a aby nebolo možné dodatočne zistiť, ako hlasoval, resp. aký bol obsah jeho

rozhodnutia (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že v sťažnosti

obsiahnuté úvahy sťažovateľa o porušení tajnosti hlasovania pri voľbe kandidáta na funkciu

generálneho prokurátora uskutočnenej 17. mája 2011 samy osebe nesignalizujú porušenie

podstatných predpokladov tajného hlasovania. Sťažovateľ jednak (na rozdiel od svojej

predchádzajúcej sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn.

z 20. apríla 2011) nenamieta, že pri tejto voľbe poslanci hlasovali za prítomnosti ďalších

osôb, ale neuviedol ani žiadny relevantný argument, na základe ktorého by sa dalo

dodatočne (po voľbe) spoľahlivo zistiť, ako jednotliví poslanci hlasovali, resp. ktorí z nich

údajnú politickú dohodu o označovaní hlasovacích lístkov porušili, t. j. na základe ktorého

by bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení tajnosti hlasovania.

Aj pri plnej akceptácii sťažovateľom použitej argumentácie o spôsobe, akým malo

podľa jeho tvrdenia dôjsť k označeniu hlasovacích lístkov poslancov, by sa totiž nanajvýš

dalo dospieť iba k hypotetickej úvahe (bez akýchkoľvek záruk jej spoľahlivosti), ako

pravdepodobne hlasovali poslanci patriaci k jednotlivým poslaneckým klubom, a nie ako

hlasovali jednotliví poslanci (teda, kto z nich pri hlasovaní plnil údajnú politickú dohodu),

čo nemožno kvalifikovať ako porušenie princípu tajnosti hlasovania (porovnaj právne

východiská uvedené v náleze sp. zn. ).

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti zo 17. apríla 2012 navrhol aj vykonanie dokazovania

vyžiadaním zápisníc z Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokuratúra“) o výsluchoch bývalých poslancov Ing. A. Ď. a Ing. P. K., ktorí „boli podľa

zverejnených informácií vypočutí vo veci voľby Generálneho prokurátora a údajne potvrdili

manipuláciu hlasovania“, a zároveň navrhol vypočuť menovaných ako svedkov. Podľa jeho

názoru títo svedkovia mali dosvedčiť skutkové okolnosti uvádzané v sťažnosti,

predovšetkým protiústavný spôsob hlasovania o kandidátovi na generálneho prokurátora,

a tieto skutočnosti by mali tvoriť základ pre záver o porušení označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd si vyžiadal príslušný spis z generálnej prokuratúry sp. zn.

v trestnej veci neznámeho páchateľa, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin

sabotáže podľa v súbehu s trestným činom marenia

výkonu rozhodnutia ústavného súdu podľa , v ktorom sú obsiahnuté

výpovede viacerých osôb, poslancov národnej rady k priebehu hlasovania pri voľbe

kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011 vrátane osôb, ktorých výsluch

navrhoval sťažovateľ. Z obsahu ich výpovedí podľa názoru ústavného súdu nevyplýva

žiadna taká skutková okolnosť, ktorá by bola právne významná v tomto konaní a ktorá by

mohla byť nespochybniteľným skutkovým základom na záver o porušení v petite sťažnosti

označených práv sťažovateľa v priebehu hlasovania o kandidátovi na generálneho

prokurátora. Výpovede osôb, ktoré sa podrobili výsluchu a na ktoré sťažovateľ poukazuje,

obsahujú nejednoznačné a protirečivé stanoviská a hypotézy k priebehu hlasovania

o kandidátovi na generálneho prokurátora konaného 17. mája 2011.

Svedok Ing. A. Ď. vo svojej výpovedi uskutočnenej 14. októbra 2011 v trestnej veci

vedenej generálnou prokuratúrou pod sp. zn. uviedol, že ho 17. mája 2011

krátko pred voľbou kandidáta zavolal do svojej kancelárie vtedajší podpredseda parlamentu

P. H., kde na neho napriek tomu, že už v tom čase nebol členom poslaneckého klubu KDH,

apeloval, aby nehlasoval za sťažovateľa. Svedok Ing. A. Ď. vo svojej výpovedi ďalej tvrdil,

že mu na otázku týkajúcu sa spôsobu označovania hlasovacích lístkov poslancami za KDH

menovaný odpovedal v tom zmysle, že hlasovacie lístky nebudú na základe dohody

uvedenou stranou označované takým spôsobom, aby sa stali neplatnými. Zároveň mal

menovaný svedkovi Ing. A. Ď. povedať, že každá strana sa rozhodne, ako bude označovať

hlasovacie lístky tak, aby neboli uznané za platné. Svedok Ing. A. Ď. vyslovil pri svojom

výsluchu taktiež domnienku, že pokiaľ ide o označovanie hlasovacích lístkov, bol hlavným

účastníkom v tejto veci vtedajší predseda parlamentu R. S., „ktorý si počas hlasovania

predmetný hlasovací lístok fotografoval pomocou mobilu, čo som mal možnosť na vlastné

oči vidieť. Domnievam sa, že to bolo práve pri tejto voľbe, ktorá sa konala dňa 17. 5. 2011.

So 100 %-ou istotou to ale nemôžem povedať.“. Svedok Ing. A. Ď. napokon k otázke úpravy

hlasovacích lístkov uviedol, že komunikoval aj s poslancom Ing. A. „s tým, že potvrdzoval

slová pána podpredsedu H., že hlasovacie lístky nebudeme špeciálne označovať“. Výpoveď

svedka Ing. A. Ď. posúdil ústavný súd v kontexte výpovede svedka V. M. (overovateľa

hlasovania) vypočutého podľa dátumu uvedeného na prvej strane zápisnice o výsluchu

svedka 4. októbra 2011, avšak podľa dátumu na piatej (poslednej) strane zápisnice bol jeho

výsluch ukončený 3. októbra 2011(!).

Svedok V. M. okrem iného k priebehu voľby kandidáta uskutočnenej 17. mája 2011

uviedol, že nezaznamenal žiadne fotografovanie hlasovacích lístkov ani vzájomnú kontrolu

hlasovacích lístkov poslancami. Neplatné hlasovacie lístky boli najskôr kladené na jednu

kopu, a keďže ich počet bol neobvykle veľký, prikročilo sa následne k opätovnému sčítaniu

takým spôsobom, že boli rozdelené podľa spôsobu ich „zneplatnenia“, na základe čoho

„sme zistili, že spôsob, akým boli preškrtnuté a zneplatnené lístky, sa približne zhodujú

s počtom jednotlivých poslaneckých klubov“. V konkrétnostiach svedok V. M. uviedol, že

«tri lístky boli označené aj v častiach „proti“ a zároveň aj „zdržiavam sa“, čím boli tiež

zneplatnené». Podľa tvrdenia svedka V. M., ktorý si poznačil svoje zistenia na lístok

v hlasovacej miestnosti, pri neplatných hlasovacích lístkoch presne zistil, že «vodorovne

zaškrtnutých bolo 13 lístkov, krížom preškrtnutých hlasovacích lístkov bolo 18. Tieto boli

neplatné. Hlasovacích lístkov platných s označením „proti“ bolo 17 lístkov, zdržalo sa

hlasovania podľa platných lístkov 29 poslancov. Ostatné hlasovacie lístky boli platné „za“,

bolo ich 70.». Na základe tohto zistenia vyjadril svedok V. M. presvedčenie, že „toto bol

spôsob, ako sa navzájom skontrolovali koaličné strany“, a kvôli tomu nepodpísal zápisnicu

o hlasovaní.

Z výpovede svedka Ing. P. K. zo 17. apríla 2012 vyplýva, že poslanci SDKÚ-DS sa

dohodli, že jediného kandidáta, a to sťažovateľa, nepodporia. Pokiaľ ide a spôsob označenia

hlasovacích lístkov, prichádzali do úvahy varianty neoznačiť nikoho alebo označiť všetky

možnosti. Ďalej je potrebné upozorniť na túto časť výpovede svedka Ing. P. K.: „To, čo sa

dialo inde, o tom ja neviem. Ja som hlasoval slobodne.“ A okrem toho svedok Ing. P. K.

na otázku, akým spôsobom označil hlasovací lístok, uviedol: „To si nepamätám, ale

každopádne takým spôsobom, aby bol zarátaný do kvóra.“

Aj keď z výpovede svedka Ing. A. Ď. by bolo možné vyvodiť, že niektoré poslanecké

kluby vtedajšej koalície odporučili svojim členom hlasovať určitým spôsobom pri voľbe

kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011, takéto odporúčanie, ako už bolo

uvedené v bode III tohto uznesenia, má len politický charakter, a nie je právne vynútiteľné,

čo nesignalizuje možnosť kolízie s právami sťažovateľa označenými v petite jeho sťažnosti.

Výpoveď uvedeného svedka navyše nepotvrdil žiaden z ďalších vypočutých svedkov

(celkom 37).

Poukazujúc na závery týkajúce sa rozhodujúcich predpokladov tajného hlasovania,

ako aj na už spomenutú judikatúru ústavného súdu (), ústavný súd konštatuje,

že ani zo spôsobov údajného označovania hlasovacích lístkov (ktoré sa podľa výpovede

svedka V. M. „približne zhodujú s počtom jednotlivých poslaneckých klubov“) nemožno

v okolnostiach danej veci vyvodiť záver o porušení tajnosti hlasovania. Ani po prípadnej

spätnej kontrole hlasovacích lístkov by totiž nebolo možné individualizovať, ako hlasovali

jednotliví poslanci.

V nadväznosti na to ústavný súd uvádza, že z obsahu výpovedí uvedených svedkov

(posudzovaných ústavným súdom ako listinné dôkazy slúžiace len na rozhodnutie o tom, či

sa nariadi vypočutie týchto osôb ako svedkov v konaní pred ústavným súdom) nevyplýva

žiadne skutkové zistenie, ktoré by sa – z hľadiska predmetu dokazovania pred ústavným

súdom v tomto konaní – dalo považovať za tak ústavne významné, že jeho získanie

z výpovede niektorého označeného svedka by mohlo mať relevanciu na rozhodovanie

o sťažnosti v tomto konaní.

Ako vyplýva z obsahu spisu predloženého generálnou prokuratúrou, tieto výpovede,

ako aj ostatné výpovede urobené v označenej trestnej veci, neviedli dosiaľ k tomu, aby bol

niekto obvinený zo spáchania trestného činu sabotáže podľa § 317 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona v súbehu s trestným činom marenia výkonu rozhodnutia ústavného súdu podľa

, prípadne iného trestného činu, t. j. trestné konanie vedené pred

generálnou prokuratúrou sa v čase rozhodovania ústavného súdu vedie iba vo veci

neznámeho páchateľa.

Predmetom výsluchu sťažovateľom navrhovaných svedkov ústavným súdom by mali

byť skutočnosti, ktoré by mali preukázať protiústavný postup národnej rady (jej poslancov)

pred, počas a po hlasovaní o kandidátovi na generálneho prokurátora 17. mája 2011. Tieto

skutočnosti sa do predbežného prerokovania sťažnosti v konaní pred generálnou

prokuratúrou vedenom pod sp. zn. nepreukázali, čo vyplýva predovšetkým

z toho, že nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe alebo voči konkrétnym

osobám. Ak sa také skutočnosti nepodarilo zistiť orgánu generálnej prokuratúry, nemožno

dôvodne očakávať, že výsluch tých istých svedkov prinesie iné výsledky, než ktoré boli

dosiahnuté v konaní pred generálnou prokuratúrou, pričom ústavný súd poukazuje na to, že

opakovanie výsluchu tých istých svedkov s odstupom času prináša len menej významné

a viac nejasné výpovede. Ústavný súd preto dospel k záveru, že ďalší výsluch svedkov

v podstate už vypočutých v spise, ktorý bol vyžiadaný, objektívne nie je spôsobilý priniesť

nesporné skutkové poznatky o priebehu hlasovania o kandidátovi na generálneho

prokurátora ako jedinom predmete ich výsluchu, a preto nepovažoval za potrebné nariadenie

dokazovania ich výsluchom.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené zastáva názor, že sťažnosť je aj v tejto časti

zjavne neopodstatnená.

IV.

Sťažovateľ napadol aj ústavnosť hlasovania o kandidátovi na generálneho

prokurátora, ktoré sa konalo 17. júna 2011, keď za kandidáta na túto funkciu bol zvolený

jediný uchádzač J. Č.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že národná rada nemohla 17. júna 2011 hlasovať

o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora, pretože za kandidáta bol už

na základe hlasovania uskutočneného 17. mája 2011 zvolený on.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že dôvody odmietnutia časti sťažnosti uvedené

v bodoch II a III tohto uznesenia zakladajú podmienky jej zjavnej neopodstatnenosti

aj v tejto časti sťažnosti, keď táto (zjavná neopodstatnenosť) je daná povahou ústavným

súdom vyložených dôvodov odmietnutia časti sťažnosti uvedených v predchádzajúcich

častiach odôvodnenia tohto uznesenia.

Pre posúdenie sťažnosti v tejto časti v rámci jej predbežného prerokovania v danej

veci je tiež z hľadiska a určujúce, či bola podaná

aktívne legitimovaným subjektom.

Podľa návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Ústavný súd konštatuje, že o návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou ide vtedy,

keď napadnutým postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov (). Z uvedeného vyplýva,

že medzi napadnutým postupom orgánu štátu a namietaným porušením sťažovateľom

označených práv musí existovať zrejmý príčinný vzťah, kauzalita.

Konanie pred národnou radou je druhom ústavného procesu; jeho súčasťou sú

aj procesné pravidlá obsiahnuté v zákone o rokovacom poriadku, do ktorého patrí aj proces

upravený v § 123 zákona o rokovacom poriadku. Účastníkom konania pred národnou radou

podľa rokovacieho poriadku sa môže stať len ten, kto bol v súlade s

a zákonom o rokovacom poriadku navrhnutý za kandidáta na vymenovanie za generálneho

prokurátora, s kandidatúrou súhlasil a svoj súhlas neskôr nevzal späť.

Sťažovateľ sa nestal účastníkom konania pred národnou radou, ktoré súviselo

s návrhom na vymenovanie generálneho prokurátora a uskutočnilo sa 17. júna 2011

(je všeobecne známe a zo sťažnosti to aj vyplýva, že sa kandidatúry v deň konania

hlasovania vzdal, resp. svoj súhlas s kandidatúrou vzal späť). Z toho dôvodu sťažovateľ

nie je oprávnený na podanie sťažnosti podľa proti postupu a hlasovaniu

národnej rady o návrhu na kandidáta J. Č. na vymenovanie za generálneho prokurátora

vo voľbách, ktoré sa uskutočnili 17. júna 2011.

Ústavný súd dodáva, že právna úprava konania pred ústavným súdom nepozná tzv.

actio popularis, keď môže podať návrh niekto, koho sa namietaný zásah orgánu verejnej

moci priamo nedotýka.

Vzhľadom na to, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa podmienku jej podania

oprávneným subjektom, ústavný súd ju pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 aj ako podanú „niekým zjavne neoprávneným“, t. j. zjavne

neoprávnenou osobou (porovnaj tiež uznesenie pléna Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. ).

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom

prerokovaní z už uvedených dôvodov.

V.

Sťažovateľ podaním zo 17. apríla 2012 rozšíril pôvodnú sťažnosť o ďalšie právne

posúdenie skutkových okolností v nej uvedených.

Sťažovateľ vo svojom doplňujúcom právnom posúdení veci tvrdí, že národná rada

postupovala pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011 a 17. júna 2011

podľa „nulitných noriem“ volebných poriadkov, keďže tieto poriadky obsahovali

ustanovenia s normatívnym charakterom, ktoré národná rada nebola oprávnená prijať.

Argumentuje pritom tým, že pri oboch hlasovaniach 17. mája 2011 a 17. júna 2011 došlo

k nesprávnej aplikácii viacerých „nulitných“ noriem volebných poriadkov.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa k aplikácii nulitných aktov na voľby konané

17. júna 2011 ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa

vo vzťahu k voľbám konaným 17. júna 2011 bola odmietnutá jednak pre jej zjavnú

neopodstatnenosť, ako aj z dôvodu, že sťažovateľ nebol oprávnený (legitimovaný)

napadnúť tieto voľby sťažnosťou podľa , je ďalšie právne posúdenie

skutkových okolností uvedených v podaní zo 17. apríla 2012 vzťahujúcich sa na voľby

konané 17. júna 2011 bez právneho významu a v tomto rozsahu nemohlo žiadnym

spôsobom ovplyvniť právne posúdenie skutkových okolností uvedených v pôvodnej

sťažnosti.

Ďalšie argumenty sťažovateľa uplatnené vo vzťahu k voľbám konaným 17. mája

2011 sú založené na tvrdení, že pri nich došlo k aplikácii volebného poriadku, ktorý

obsahoval nulitné normy.

V čase voľby sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora

17. mája 2011 sa na podávanie návrhov na vymenovanie a odvolanie generálneho

prokurátora vzťahoval vtedy platný a aj účinný § 125 zákona o rokovacom poriadku, podľa

ktorého podrobnosti o podávaní návrhov na vymenovanie a odvolávanie generálneho

prokurátora upraví volebný poriadok, ktorý schváli národná rada. Národná rada uznesením

č. 76 z 9. septembra 2010 schválila volebný poriadok o voľbe kandidáta na vymenovanie

za generálneho prokurátora Slovenskej republiky a o odvolávaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „volebný poriadok o voľbe kandidáta na vymenovanie

za generálneho prokurátora“).

Podľa čl. 9 volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho

prokurátora sa na začatie tajného hlasovania, na prípravu hlasovacích lístkov a priebeh

tajného hlasovania, spôsob spočítavania hlasovania a vyhlásenie výsledkov tajného

hlasovania použijú čl. 9 a čl. 14 volebného poriadku o voľbe a odvolávaní iných

funkcionárov schváleného uznesením národnej rady č. 61 zo 6. septembra 2006.

Podľa čl. 11 ods. 3 volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie

za generálneho prokurátora v tajnom hlasovaní sa posudzujú ako prítomní tí poslanci,

ktorým boli vydané hlasovacie lístky podľa záznamu, ktorý urobia overovatelia v zozname

poslancov (čl. 15 ods. 1 volebného poriadku o podrobnostiach o hlasovaní a o voľbách

na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky V. volebného obdobia

uvádzaný sťažovateľom sa v okolnostiach danej veci neaplikoval, pozn.).

Podľa čl. 12 ods. 2 volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie

za generálneho prokurátora zoznam poslancov, ktorým boli vydané hlasovacie lístky

z voľby alebo odvolávania, overovatelia odovzdajú v zapečatenej obálke určenému

zamestnancovi kancelárie (Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, pozn.)

na skartovanie, ktoré sa vykoná po vyhlásení výsledkov tajného hlasovania.

Novela zákona o rokovacom poriadku s účinnosťou od 26. mája 2011 v § 39a taktiež

odkazuje na volebný poriadok, ktorým národná rada upraví „Podrobnosti o voľbe

a odvolávaní funkcionárov...“ (vrátane voľby kandidáta na funkciu generálneho

prokurátora). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje v prvom rade na to, že sťažovateľ

vo svojej predchádzajúcej sťažnosti vedenej pod sp. zn. nenamietal „nulitu“

ustanovení volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho

prokurátora, naopak, z neho vychádzal. Rovnako ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

vychádzal (minimálne implicitne) z prezumpcie ústavnosti a zákonnosti

volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora.

Sťažovateľ netvrdí, že všetky ustanovenia volebného poriadku o voľbe kandidáta

na vymenovanie za generálneho prokurátora sú nulitné z dôvodu, že „majú normatívny

charakter“, ale namieta predovšetkým to ustanovenie, podľa ktorého „v tajnom hlasovaní

sa za prítomných považujú tí poslanci, ktorým boli vydané hlasovacie lístky“.

Z argumentácie uvedenej v časti II tohto uznesenia vyplýva, že táto skutočnosť

korešponduje aj s § 39 ods. 10 a 11 zákona o rokovacom poriadku, t. j. aj keby ústavný súd

súhlasil s tvrdením sťažovateľa, že ide o nulitnú normu, nič by to nemenilo na závere, že

v tajnom hlasovaní na funkciu generálneho prokurátora uskutočnenom 17. mája 2011

sťažovateľ nebol zvolený. Rovnako ani skartovanie hlasovacích lístkov podľa čl. 12 ods. 2

volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora

(toto ustanovenie sťažovateľ tiež považuje za nulitné, pozn.) by v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci (vzhľadom na závery vyjadrené v časti II tohto uznesenia) nezakladalo

zo strany národnej rady pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by bolo možné

sťažnosti vyhovieť.

Navyše, ak by ústavný súd prevzal tento právny názor sťažovateľa, potom by jeho

sťažnosť musela byť odmietnutá z dôvodu, že požaduje výsledok, ktorý na základe aplikácie

nulitných noriem volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho

prokurátora, a teda neplatnej voľby ako celku (tieto dve otázky sa od seba logicky nedajú

oddeliť) nemohol ani nastať, t. j. že sťažovateľ bol 17. mája 2011 riadne zvolený

za kandidáta na generálneho prokurátora. Právny názor sťažovateľa o nulitných normách sa

nedá totiž aplikovať len na neplatné hlasovacie lístky bez zreteľa na to, že aj platné

hlasovacie lístky boli odovzdané podľa toho istého volebného poriadku, ktorý obsahuje

podľa sťažovateľa nulitné ustanovenia.

Podľa názoru ústavného súdu by ale bolo v rozpore s princípom právneho štátu

a osobitne s právom fyzickej osoby podať sťažnosť podľa , ak by ňou

zastávaný právny názor a jeho právne posúdenie v sťažnosti mohli byť v konečnom

dôsledku priamo použité v neprospech takejto fyzickej osoby bez toho, aby ústavný súd

tento právny názor modifikoval alebo prispôsobil.

Právne posúdenie v podaní sťažovateľa zo 17. apríla 2012 označených ustanovení

volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora je preto

podľa ústavného súdu bez právneho významu a ústavný súd z neho nevyvodzuje žiadne

relevantné dôsledky, a to aj preto, že v prípade akceptácie právneho názoru sťažovateľa by

tieto dôsledky mohli vyznieť v neprospech samotného sťažovateľa. Vychádzajúc z tohto

záveru ústavný súd zotrváva len na dôvodoch odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k voľbe

konanej 17. mája 2011, tak ako boli uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia

tohto uznesenia.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní ako celok odmietol.

Podľa sa k uzneseniu pripája odlišné stanovisko

sudcu Jána Auxta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012

Ľudmila Gajdošíková

predsedníčka senátu

Predkladá: Ján Luby, sudca spravodajca

Kanc.:

originál 2x

1x advokátovi do vl. rúk 1x spis vyznač v reg. skonč. veci podľa výroku 1x AO