Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 10/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., B., a obchodnej

spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpených JUDr. Ing. M. N., vo veci namietaného porušenia

ich základných práv podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., a obchodnej spoločnosti V., s. r. o.,

o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ 1“),

a obchodnej spoločnosti V., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ 2, spolu len „sťažovatelia“),

zastúpených JUDr. Ing. M. N., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa

a 2 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. augusta 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že sťažovateľ 1 podal na Špeciálnom

stavebnom úrade mesta B. (ďalej len „správny orgán 1. stupňa“) žiadosť o vydanie

stavebného povolenia. Správny orgán 1. stupňa po uskutočnenom stavebnom konaní vydal

rozhodnutie č. RV 2889/08/DS-Bod., ev. č. 01/2008 zo 4. júna 2008 (ďalej aj „stavebné

povolenie“), ktorým bola povolená stavba „Inžinierske siete, B.“ stavebných objektov „SO

01 komunikácie, chodníky“ a „SO 03 Dažďová kanalizácia“.

Proti tomuto rozhodnutiu účastníci konania podali odvolanie, a to 1. júla 2008

obchodná spoločnosť P., s. r. o., B., a 15. júla 2008 obchodná spoločnosť A., s. r. o., B.

(ďalej len „účastníci konania“), ktorí žiadali, aby príslušný orgán stavebné povolenie zrušil

pre jeho nezákonnosť.

Zo sťažnosti vyplýva, že «Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie

v B. (ďalej len „OÚCDPK“) ako odvolací orgán svojim Rozhodnutím č. 2/2009/00107-010

zo dňa 06. 02. 2009 odvolania účastníkov konania spoločnosť P., s. r. o. a spoločnosť A., s.

r. o. proti vydanému Stavebnému povoleniu zamietol ako bezdôvodné odvolania a

Rozhodnutie špeciálneho stavebného úradu Mesta B., Stavebné povolenie potvrdil.

Z odôvodnenia Rozhodnutia OÚCDPK vyplýva, že OÚCDPK ako odvolací orgán

preskúmal postup špeciálneho stavebného úradu mesta B. a vydané rozhodnutie vo veci

Stavebného povolenia, ktorým bola povolená stavba „Inžinierske siete, B.“ stavebných

objektov „SO 01 komunikácie, chodníky“ a „SO 03 Dažďová kanalizácia“, v plnom

rozsahu a nezistil také nedostatky, ktoré by odôvodnili jeho zmenu pripadne zrušenie.».

Taktiež zo sťažnosti vyplýva, že «OÚCDPK ako odvolací orgán svojim Rozhodnutím

č. 2/2009/01582-001 zo dňa 06. 05. 2009 na základe zistenia nových skutočností nariadil

obnovu konania vo veci rozhodnutia OÚCDPK B. č. 2/2009/00107-010 zo dňa 06. 02.

2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 02. 2009.

Svoje Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 08. 04. 2009 bola na OÚCDPK B. „Výzva -

vyjadrenie k žalobe“ číslo z dňa 06. 04. 2009 od Krajského súdu v Banskej

Bystrici. Prílohou predmetnej výzvy bola žaloba spoločnosti P., s. r. o. proti Rozhodnutiu

OÚCDPK B. č. 2/2009/00107-010 zo dňa 06. 02. 2009. Súčasťou uvedenej žaloby boli aj

nové dokumenty predložené spoločnosťou P., s. r. o. OÚCDPK v odôvodnení ďalej

konštatuje, že uvedené dokumenty sa nenachádzali v spisovom materiály, ktorý Mesto B.

listom /DS-Bod. zo dňa 05. 09. 2008 spolu s odvolaním postúpilo

na OÚCDPK.».

Sťažovatelia uvádzajú, že proti označenému rozhodnutiu Obvodného úradu pre

cestnú dopravu a pozemné komunikácie v B. (ďalej len „obvodný úrad“) podali odvolanie,

pretože nesúhlasili s nariadením obnovy konania, keďže účastníci konania mali podľa

návrhu listiny uvádzané v odôvodnení rozhodnutia obvodného úradu o nariadení obnovy

konania k dispozícii, mohli ich v konaní uplatniť (v spisovom materiáli mesta B. sa

nachádzali) a ak ich neuplatnili, bolo to z ich zavinenia.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že nebola splnená ďalšia podmienka, a to všeobecný

záujem na nariadenie obnovy konania, argumentujúc tým, že «Tvrdenie správneho orgánu

vychádza z nesprávneho posúdenia skutkového stavu. Stavba, ktorá bola rozhodnutím

stavebného úradu povolená bude realizovaná v súkromnom vlastníctve stavebníka

spoločnosti V., s. r. o.. V. s. r. o. nadobudne vlastníctvo k stavbe výstavbou a stavba bude v

súkromnom vlastníctve. Zo nemožno odvodzovať nadobudnutie

vlastníctva k miestnej komunikácii obcou. Ust. § 3d ods. 3 cit. zákona, ktoré hovorí, že

„miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí“, nie je inou skutočnosťou, ktorou sa

nadobúda vlastníctvo. Z uvedeného vyplýva, že komunikácia sa nestáva automaticky zo

zákona vlastníctvom obce, a preto v čase rozhodovania správneho orgánu nemožno súhlasiť

s tvrdením správneho orgánu, že ide o komunikáciu, ktorá má slúžiť verejnosti, t. j.

absencia verejného záujmu.».

Krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v B. (ďalej len „krajský

úrad“) označené rozhodnutie obvodného úradu potvrdil a odvolanie účastníkov konania

zamietol argumentujúc tým, že „ako príslušný orgán podľa

preskúmal v odvolacom konaní podľa odvolaniami

napadnuté rozhodnutie OÚCDPK a po zistení skutočného stavu veci, na základe uvedených

skutočností dospel k záveru, že nie je dôvod na zrušenie rozhodnutia OÚCDPK, ktorým

bola nariadená obnova konania. KÚCDPK ako orgán odvolací pri preskúmavaní odvolania

proti rozhodnutiu o nariadení obnovy skúmal najmä to či orgán, ktorý obnovu nariadil

postupoval v súlade s § 62, či boli dané dôvody na nariadenie obnovy konania a či konanie

nevykazuje procesné vady. Predmetom preskúmania KÚCDPK bolo len zistenie či sú

splnené zákonné predpoklady, aby sa vo veci nanovo konalo. Z uvedených dôvodov sa

odvolací orgán nezaoberal ostatnými skutočnosťami z odvolaní, ktoré môžu byť príslušným

správnym orgánom preskúmané len v obnovenom konaní. Odvolací orgán nezistil

nedostatky, pre ktoré by považoval rozhodnutie o nariadení obnovy konania

za nezákonné.“.

Sťažovatelia tvrdia, že „boli ukrátení na svojich právach, ktoré im boli na základe

Stavebného povolenia priznané a poukázali sme na skutočnosť, že Rozhodnutie žalovaného,

ktorým bolo potvrdené Rozhodnutie OÚCDPK o nariadení obnovy odvolacieho konania

nemá len procesný, charakter, ale má pre žalobcu 1), 2) ako účastníkov stavebného konania

závažné hmotnoprávne následky, nakoľko procesným dôsledkom rozhodnutia o nariadení

obnovy konania je jeho odkladací účinok a nariadením obnovy konania dôjde k narušeniu

stability vzťahov založených už vydaným stavebným povolením.

Ďalej sme poukázali na to, že rozhodnutie KÚCDPK považujeme za nezákonné, a to

z dôvodu, že na nariadenie obnovy konania neboli splnené zákonné podmienky. Žalovaný sa

žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v odvolaniach žalobcu 1) a žalobcu

2), neuviedol aké nové skutočnosti a dôkazy vyšli najavo, ktoré by mohli mať podstatný

vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníkov konania.“.

V nadväznosti na toto rozhodnutie sťažovatelia podali Krajskému súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti označeného rozhodnutia

krajského úradu.

Krajský súd uznesením č. k. -87 zo 14. mája 2010 rozhodol tak, že

konanie zastavil a že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa

názoru sťažovateľov „Z odôvodnenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že ide

o procesné rozhodnutie správneho orgánu týkajúce sa vedenia konania. Podľa § 248

písm. a) takéto rozhodnutie súdy nepreskúmavajú. Súd sa ďalej vyjadril, že Občiansky

súdny poriadok v ustanovení § 250d ods. 3 stanovuje postup súdu, keď žaloba smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ktorým je zastavenie

konania. Keďže napadnuté rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom, súd musel konanie

zastaviť podľa .“.

Sťažovatelia podali proti označenému uzneseniu krajského súdu odvolanie tvrdiac, že

„Rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené Rozhodnutie OÚCDPK o nariadení

obnovy odvolacieho konania nemá len procesný charakter, ale má pre žalobcov, a to najmä

žalobcu 2) ako stavebníka stavby závažné hmotnoprávne následky. Procesným dôsledkom

rozhodnutia o nariadení obnovy konania je jeho suspenzívny účinok a nariadením obnovy

konania dôjde k narušeniu stability vzťahov založených už vydaným stavebným povolením.

Žalobca 2) splnil podmienky na vydanie stavebného povolenia požadované stavebným

zákonom a stavebné povolenie sa stalo právoplatným. Napriek tomu však žalobca 2)

nemôže realizovať svoje práva priznané stavebným povolením a to z dôvodu, že bola

nariadená obnova konania rozhodnutia, ktorým bolo stavebné povolenie potvrdené, hoci na

nariadení obnovy konania neboli splnené zákonné podmienky. Nevyšli najavo žiadne nové

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v

konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) zák. č.

a taktiež na preskúmaní rozhodnutia nebol všeobecný záujem v zmysle

ods. 2 . Žalovaný bez toho, aby boli naplnené uvedené zákonné

podmienky na nariadenie obnovy konania v zmysle ,

potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Obvodného úradu pre cestnú

dopravu a pozemné komunikácie v B. č. 2/2009/01582-001 zo dňa 6. 5. 2009, ktorým bola

nariadená obnova konania.

Žalobca 2) ako stavebník stavby je ukrátený na svojich právach, ktoré mu boli

v súlade so o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný

zákon) priznané na základe Rozhodnutia Mesta B. č. RV 2889/08/DS - Bod v spojení s

rozhodnutím OÚCDPK č. 2/2009/00107-010 zo dňa 06. 02. 2009, ktorým bola stavba

povolená. Žalobca 2) v dôsledku rozhodnutia žalovaného nemôže tieto svoje práva

realizovať. V danom prípade je podľa nášho názoru dôvod na preskúmanie rozhodnutia

žalovaného súdom.

V zmysle v správnom súdnictve preskúmavajú

súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté.

Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie žalovaného č. 1/2009/01868-004 zo dňa 29. 9.

2009 má pre žalobcov závažné hmotnoprávne následky a sú ním priamo dotknuté práva

a povinnosti žalobcov ako účastníkov stavebného konania, som toho názoru, že napadnuté

rozhodnutie je preskúmateľné súdom v súlade s .

V tejto súvislosti poukazujem na Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci

č. 67/2002, , v ktorom Najvyšší súd SR konštatuje, že rozhodnutie o

povolení obnovy konania nie je vždy rozhodnutím procesným a ako také nie je vylúčené

z preskúmania súdom ustanovením .“.

Najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. z 11. augusta 2010

rozhodol tak, že označené uznesenie krajského súdu potvrdil argumentujúc tým, že „podľa

v spojení s preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné

vyhovieť. V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že žaloba žalobcov smeruje proti

rozhodnutiu, ktorým bola obnova konania povolená a ktoré nemôže priamo ovplyvniť

hmotnoprávne nároky žalobcov, nakoľko do týchto ich práv priamo nezasiahlo.“.

Sťažovatelia s argumentáciou najvyššieho súdu nesúhlasia a tvrdia, že „Ako

sťažovateľ sa domnievame, že Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-87 zo dňa 14. 05. 2010 a následne Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 11. 08. 2010 je nezákonné. Tvrdíme, že zo strany

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k porušeniu našich práv podľa čl. 46 ods. 2

a následne ako aj k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedeným konaním súdov Slovenskej republiky tak došlo

k porušeniu zásady zákazu denegatio iustitiae.“.

Poukazujú na to, že „nariadením obnovy odvolacieho konania boli sťažovatelia 1),

2) ukrátení na svojich právach, ktoré im boli v súlade so o územnom

plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) priznané na základe Rozhodnutia Mesta

B. č. RV 2889/08/DS - Bod v spojení s rozhodnutím OÚCDPK č. 2/2009/00107-010 zo dňa

06. 02. 2009, ktorým bola Stavba povolená. Uvádzame, že sťažovatelia 1), 2) majú právo,

aby vyššie uvedené právoplatné rozhodnutie aj takým ostalo. Tým, že bola povolená obnova

konania na základe skutočností, na ktoré sme v konaní poukázali a ktoré podľa nášho

názoru nezakladajú zákonné podmienky, dochádza k vnášaniu neistoty a narúšaniu stability

právneho poriadku. Poukazujeme na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nepreskúmal a

zároveň sa odmietol meritórne zaoberať nami tvrdenými skutočnosťami tykajúcimi sa

splnenia podmienok obnovy konania.“.

Tvrdia tiež, že «účastník konania nemôže poznať výsledok obnoveného konania

a hoci konal na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu

a teda v súlade s právnym predpisom a rozhodnutím vydaným na jeho základe, vystavuje sa

nebezpečenstvu, že spätne bude toto jeho konanie v rozpore s právnymi predpismi

v dôsledku nového rozhodnutia vo veci. Ak by v takomto prípade novým rozhodnutím bola

žiadosť o stavebné povolenie zamietnutá, tak stavba ktorú účastník uskutočnil lége artis sa

stane „čiernou“ nezákonnou stavbou. V neposlednom rade takýto stav spôsobuje

účastníkovi konania neprimeraný zásah do jeho práv nadobudnutých v dobrej viere.

S použitím analógie v zmysle ustanovenia je

súd aj v takomto prípade povinný dbať na to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli čo

najmenej dotknuté.».

Podľa názoru sťažovateľov „Rozhodnutie..., ktorým bolo potvrdené Rozhodnutie

OÚCDPK o nariadení obnovy odvolacieho konania nemá len procesný charakter, ale má

pre sťažovateľov 1), 2) ako účastníkov stavebného konania závažné hmotnoprávne

následky, nakoľko procesným dôsledkom rozhodnutia o nariadení obnovy konania je jeho

odkladací účinok a nariadením obnovy konania dôjde k narušeniu stability vzťahov

založených už vydaným stavebným povolením. Napriek tomu, že boli splnené stavebným

zákonom požadované podmienky na vydanie stavebného povolenia a toto stavebné

povolenie sa stalo právoplatným, sťažovatelia 1), 2) ako účastníci stavebného konania

nemôžu realizovať svoje práva priznané stavebným povolením práve z dôvodu, že bola

nariadená obnova konania rozhodnutia, ktorým bolo stavebné povolenie potvrdené. Z

uvedeného dôvodu sú sťažovatelia 1), 2) ukrátení na svojich právach.“.

V tejto súvislosti uvádzajú, že „Na podporu našich tvrdení poukazujeme na

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci č. 67/2002, 6 Sž 131-

133/01, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že rozhodnutie o povolení

obnovy konania nie je vždy rozhodnutím procesným a ako také nie je vylúčené

z preskúmania súdom ustanovením . Tvrdíme, že napádaným

uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky poprel svoje skoršie rozhodnutie pod spis. zn.

6 Sž 131-133/01, keď nami podanému odvolaniu nevyhovel. Zároveň máme za to, že nás

Najvyšší súd Slovenskej republiky zbavil možnosti domôcť sa preskúmania zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy, a preto porušil označené základné právo.

Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky porušili základné

právo upravené v a následne , a to

tým, že k súdnemu preskúmaniu rozhodnutia správneho orgánu ani nedošlo. V tomto

prípade sa nejedná o neúspech navrhovateľa v správnom súdnictve (viď )

pretože súdy napadnuté rozhodnutie po obsahovej stránke nepreskúmali, pretože sa nim

odmietli zaoberať s nesprávnym poukazom na jeho procesnú povahu. Tvrdíme, že súdy sa

uspokojili len s jeho formálnym označením.

Podľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu (napr. ) vychádzajúc

z uvedeného je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní

a v spojení s poslednou vetou zisťovať, či rozhodnutie správneho

orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania (vrátane toho

uvedeného v ), je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa

základných práv alebo slobôd. V prípade ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie

nesmie byt vylúčené zo súdneho preskúmavania. Z uvedeného vyplýva, že samotnú druh,

resp. formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samé o sebe jediným

a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho preskúmavania, pretože ústavne

súladný výklad ustanovenia vyžaduje aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie

svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Nie je totiž

vylúčené, že by sa aj rozhodnutia uvedené v nemohli dotýkať, či dokonca

porušovať základné práva alebo slobody. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2

, preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky

rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie

svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania.

Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného

práva podľa č. 46 ods. 2 .

Následne podľa judikatúry ústavného súdu (napr. ) ak sa

rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka

niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa č. 46 ods. 2

vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu

na ustanovenie a iných zákonov.“.

Tvrdia ďalej, že «rozhodnutie o nariadení obnovy konania je síce svojou

charakteristikou rozhodnutím procesným, netýka sa však vedenia konania. S účinnosťou od

01. 01. 2004 v zmysle novelizovaného znenia ustanovenia § 248 Občianskeho súdneho

poriadku, sú zo súdneho preskúmavania vylúčené procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia

konania. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy ustanovenia § 248 ods. 2 písm. e)

nestačí, že sa jedná o procesné rozhodnutie, ale

na vylúčenie zo súdneho prieskumu je nutné splnenie druhej podmienky a to tej aby sa

takéto právne rozhodnutie týkalo vedenia konania. Per analógiám použijeme výklad

k ustanoveniu (viď -

Komentár - Števček, Ficová a kol. - C.H.Beck 2009 - s. 603) kde sa uvádza, že „Podľa tohto

ustanovenia nie je odvolanie prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie

konania. Ktoré uznesenia iba upravujú vedenie konania, zákon nevymenúva, ani

nevymedzuje žiadnymi znakmi. Považujú sa za ne uznesenia, ktoré nemajú vplyv

na rozhodnutie vo veci samej, týkajú sa otázok, ktoré v záujme možnosti odvolania mohlo

byť na ujmu práv účastníka alebo tretej osoby, a súd nimi nie je viazaný, čo znamená, že ich

možno zmeniť bez toho, aby bolo možné podať odvolanie. Medzi uznesenia, ktorými sa

upravuje vedenie konania, sa zaraďujú napr. uznesenie o vylúčení veci /tiež aj vzájomného

návrhu) na samotné konanie (§ 112), uznesenie o odročení pojednávania (§ 119 ods. 1),

uznesenie, ktorým súd zamietol návrh na vykonanie dôkazu (§ 120 ods. 1), uznesenie

o ustanovení znalca (§ 127 ods. 1) a pod.“».

Poukazujú na to, že na nariadenie obnovy konania neboli splnené zákonné

podmienky. V tejto súvislosti uvádzajú, že „Podľa ust. § 62 ods. 1 písm. a) Správneho

poriadku sa konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné,

na návrh účastníka konania obnoví, ak vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré

mohli mat podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia

účastníka konania. Vzhľadom na uvedené tvrdíme, že nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré

mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia

najavo nevyšli.

Ďalej uvádzame, že podľa ust. § 62 ods. 2 Správneho poriadku Správny orgán

nariadi obnovu konania z dôvodov uvedených v odseku 1, ak je na preskúmaní rozhodnutia

všeobecný záujem. Vzhľadom k uvedenému ustanoveniu tvrdíme, že na preskúmanie

rozhodnutia nebol daný všeobecný záujem.

Podľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu (napr. -33) Právo

na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé.

Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných v priebehu celého

konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti,

ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj

zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Presvedčivosť odôvodnenia

rozhodnutia umožňuje aj všeobecná kontrola verejnosti. Judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva rozvinula teóriu o zdôvodnení rozhodnutia vo veci H. c. Belgicko

z 30. novembra 1987, séria A, č. 127-B, s. 35, § 53. V zásade túto povinnosť nemožno

chápať ako vysporiadanie sa s každým argumentom strany, ale rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Aj v tejto časti Európsky súd pre ľudské práva

zdôraznil, že nie je povolaný ani oprávnený preskúmavať vecnú správnosť dôvodov

rozhodnutia vnútroštátnych súdov. Opačný postup všeobecných súdov - teda

nevysporiadanie sa so zásadnými námietkami účastníkov a nezdôvodnenie základných

výrokov svojho rozhodnutia môže viesť k vysloveniu porušenia práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na predmetné rozhodnutie máme zato, že

rozhodnutie tak prvostupňového ako aj druhostupňového súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci a všeobecné súdy sa nevysporiadali s našou právnou

argumentáciou ohľadne, podľa nášho názoru neopomenuteľnej skutočnosti, že zákonné

dôvody na obnovu konania nenastali. Možno, ak by sa krajsky súd s touto otázkou (splnenia

zákonných podmienok na obnovu konania) zaoberal, malo by to pre nás priaznivejšie

rozhodnutie v predmetnom konaní, pripadne by Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. 05. 2010, č. k. -87 nepotvrdil.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. sp. zn.

zo dňa 11. 08. 2010, bolo porušené základné právo sťažovateľa 1), 2) podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. sp. zn. 2 Sžo

182/2010 zo dňa 11. 08. 2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi 1), 2) trovy

konania v sume 151,65 EUR na účet právneho zástupcu, vedený v U. a. s., č. ú.:...

Za dostatočnú nápravu by sme považovali zrušenie napadnutého uznesenia

a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktoré by zohľadňovalo naše právne

argumenty.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. I. ÚS. 4/00, , , ).

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. augusta 2010, preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sústredil na posúdenie jej opodstatnenosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľov

o nedostatočnom vysporiadaní sa najvyššieho súdu s ich námietkami a nesprávnom

právnom posúdení veci v súvislosti s nariadením obnovy konania obvodným úradom, ktorú

krajský súd potvrdil.

Vzhľadom na to, že sťažovatelia namietajú absenciu zákonných dôvodov

na nariadenie obnovy konania, ako aj verejného záujmu, ústavný súd sa sústredil

na posúdenie, akým spôsobom najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie napadnuté

sťažovateľmi.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou základného práva

podľa a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že

na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že „právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je

z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj

na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. augusta 2010, ktorým najvyšší súd potvrdil označené uznesenie krajského súdu,

ktorým krajský súd zastavil konanie vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutiu a postupu

krajského úradu v rámci správneho súdnictva v zásade z dôvodu, že ide o procesné

rozhodnutie správneho orgánu týkajúce sa vedenia konania. Súčasne žiadajú, aby ústavný

súd po vyslovení porušenia ich práv (základných práv podľa a 2 a práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Sťažovatelia poukazujú na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa jeho rozhodovacej

činnosti v súvislosti s obnovou konania (povolením obnovy konania), ako aj na rozdielnu

rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu. Tvrdia, že neboli splnené zákonom ustanovené

dôvody na povolenie obnovy konania a absentoval aj verejný záujem.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že návrh na obnovu

konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo

zrušenie právoplatného rozhodnutia. Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej

požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova

konania však nie je generálne použiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných

prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že

právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1

ods. 1 ) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy

konania do systému mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania

nové konanie s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným

rozhodnutím. Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov,

z ktorých sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo ().

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti v súvislosti s nariadením obnovy

konania tiež vyslovil, že právoplatnosťou rozhodnutia o povolení (nariadení) obnovy

konania sa pôvodné (už) právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej moci nezruší, len sa

zo zákona zrušuje prekážku res iducata (rozhodnutej veci). V prípade, že sú dôvody

na zmenu pôvodného rozsudku, nové rozhodnutie v obnovenom konaní nahradí pôvodné

právoplatné rozhodnutie (). Vzhľadom na výnimočnosť tohto právneho

inštitútu v zásade vo všetkých relevantných procesných postupoch orgánov verejnej moci

ho možno využiť len v prípadoch taxatívne ustanovených zákonom.

Sťažovatelia tvrdia, že označené rozhodnutie obvodného úradu, ktorým tento orgán

nariadil obnovu konania, rozhodnutie krajského úradu, ktorým potvrdil rozhodnutie

obvodného úradu, uznesenie krajského súdu č. k. -87 zo 14. mája 2010,

ktorým krajský súd konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu krajského

úradu č. 1/2009/01868/004 z 29. septembra 2009 zastavil, a napadnuté rozhodnutie sp. zn.

z 11. augusta 2010, ktorým najvyšší súd potvrdil označené uznesenie

krajského súdu nie sú rozhodnutiami procesnej povahy a osobitne rozhodnutiami o vedení

konania, keďže sa nimi zasahuje do základných práv sťažovateľov, a to garantovaných

v a 2 a práva garantovaného v dohovoru. Toto tvrdenie

odvodzujú od právnej neistoty, do ktorej sa dostali v dôsledku nariadenia obnovy konania,

pre nariadenie ktorej podľa ich názoru neboli splnené zákonné predpoklady ustanovené

v o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov.

V súvislosti s označeným uznesením najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť

k porušeniu základných práv sťažovateľov, ústavný súd skúmal, ako sa najvyšší súd

vysporiadal s námietkami sťažovateľov uvedenými v odvolaní proti označenému uzneseniu

krajského súdu.

Krajský súd zastavenie konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu

krajského úradu odôvodnil takto:

«Podľa (ďalej len „O. s. p“) podľa

ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba,

tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,

a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa súdy nepreskúmavajú

a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia

týkajúce sa vedenia konania,

b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb

alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu

povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,

c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám

alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania

alebo zamestnania,

d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.

Podľa súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala

oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže

byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých

odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je

zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti

uzneseniu je prípustné.

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca podal na súd žalobu na preskúmanie rozhodnutia,

ktorým bolo potvrdené rozhodnutie, ktorým bola povolená obnova konania. Ide o procesné

rozhodnutie správneho orgánu týkajúce sa vedenia konania. Podľa

takéto rozhodnutie súdy nepreskúmavajú. v ustanovení

ods. 3 stanovuje postup súdu, keď žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť

predmetom preskúmavania súdom, ktorým je zastavenie konania. Keďže napadnuté

rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom, súd musel konanie zastaviť podľa § 250d ods. 3

»

Sťažovatelia namietajú, že

- rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

- rozhodnutie nemá len procesný charakter, ale má pre sťažovateľov, a to najmä

sťažovateľa 2, závažné hmotnoprávne následky, a preto je preskúmateľné súdom,

- v danom prípade nebol splnený dôvod na zastavenie konania a krajský súd

postupoval v rozpore s .

Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. z 11. augusta 2010 uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250ja v spojení

s preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré

mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť aj keď

čiastočne aj z iných právnych dôvodov.“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Základnou otázkou, ktorú bolo potrebné v tomto konaní vyriešiť bola otázka

prípustnosti súdneho prieskumu takéhoto rozhodnutia, t. j. rozhodnutia, ktorým správny

orgán nariadil obnovu správneho konania ukončeného právoplatným stavebným povolením.

Obnova konania je v Správnom poriadku upravená v 4. časti nazvanej Opravné

prostriedky, v jej 2. oddiely. Z príslušných ustanovení zákona vyplýva, že obnova konania

pozostáva z dvoch základných častí. V prvej fáze správny orgán posudzuje, či sú splnené

podmienky, za ktorých je možné obnovu konania povoliť (§ 62 ods. 1), resp. nariadiť (§ 62

ods. 2) a o tomto vydá rozhodnutie. Následne po právoplatnosti takéhoto „pozitívneho“

rozhodnutia sa uskutočňuje samotné nové konanie, pri ktorom sa opakovane posudzuje

meritum veci a novým rozhodnutím sa pôvodné rozhodnutie zrušuje.

V tomto kontexte je zrejmé, že len konanie a rozhodnutie, ktoré nasleduje po

právoplatnosti „pozitívneho“ rozhodnutia o povolení, resp. nariadení obnovy konania je

rozhodnutím, ktoré môže priamo ovplyvniť hmotnoprávne postavenie účastníkov správneho

konania a samotné rozhodnutie o povolení, resp. nariadení obnovy konania sa v zásade

práv, právom chránených záujmov a povinností účastníkov konania priamo nedotýka, t. j.

možno o ňom hovoriť ako o rozhodnutí procesnom.

Z uvedeného potom logicky vyplýva, že takéto rozhodnutie, je nutné posudzovať

podľa v súlade s povahou správneho konania bez ohľadu na druh

administratívneho procesu, ktorý sa spravidla môže nepriamo dotýkať veľmi významného

počtu subjektov, ale táto okolnosť nie je taká relevantná, aby bolo treba aj takéto postupy

preskúmať, pretože výsledok by z hľadiska zákonnosti žiadnym spôsobom nemohol

ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Tak tomu bude spravidla v prípade ako je tento, keď správny orgán postupom podľa

§ 62 Správneho poriadku obnovu konania rozhodnutím povolí, resp. nariadi. Účastníci

konania, v prospech ktorých bolo pôvodným, rozhodnutím rozhodnuté sa síce môžu

subjektívne cítiť dotknutí na svojich právach, resp. právom chránených záujmoch, avšak

objektívne k zásahu do ich práv a právom chráneným záujmov nedošlo a ani dôjsť nemohlo,

nakoľko v dôsledku povolenia, resp. nariadenia obnovy konania sa vec vrátila do štádia

pred rozhodnutím a až konečné právoplatné rozhodnutie môže takýto zásah predstavovať.

Pokiaľ žalobcovia v odvolaní poukazovali na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. , v ktorom bolo skonštatované, že rozhodnutie

o povolení obnovy konania v daňovom konaní nie je vždy rozhodnutím procesným a ako

také nie je vylúčené z preskúmania súdom ustanovením (teraz

), odvolací sud poukazuje na to, že vyššie vyslovený názor nie je

v rozpore s týmto rozhodnutím. V prípade veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn.

6 Sž 131-133/01 totiž najvyšší súd posudzoval otázku prípustnosti súdneho prieskumu

rozhíodnutia, ktorým v daňovej veci správny orgán obnovu konania nepovolil, čo je situácia

skutkovo odlišná od prejednávaného prípadu.

Vyvstáva otázka a odvolací súd považuje za potrebné, vzhľadom na námietky

žalobcov uvedené v odvolaní, sa k nej v tomto konaní vyjadriť, či je možné a prípustné, aby

sa rozhodnutie o povolení resp. nariadení obnovy konania raz považovalo za rozhodnutie,

ktoré je svojou povahou výsostne procesného charakteru, a preto podľa

je zo súdneho prieskumu vylúčené, avšak za iných okolností považovalo za rozhodnutie,

ktoré zo súdneho prieskumu podľa § 248 písm. a) vylúčené nie je.

Podľa názoru odvolacieho súdu takéto rozlišovanie je v zásade možné a prípustné.

V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č.

38, z 1. júla 2008, v ktorom sa ústavný súd zaoberal okrem iného aj metodológiou výkladu

ustanovení právneho poriadku sa uvádza: „... Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti

súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti

individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním

jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého

nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy

by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému

vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov

je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia.

Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže,

ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď

to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

ústavne súladného výkladu zákonov, a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov

( ). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať

svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej

argumentácii.

V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho

predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto

znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle

totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického

výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje

iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona...“

Z uvedeného je zrejmé a nasvedčuje tomu aj smerovanie judikatúry Najvyššieho súdu

SR, že aj na je potrebné nazerať a tento vykladať v kontexte ustanovenia

a nasl. , najmä ods. 3 tohto ustanovenia a to predovšetkým v prípade rozhodnutí,

ktorými správne orgány obnovu konania podľa § 62 Správneho poriadku nepovolili.

V takýchto prípadoch je potrebné zisťovať, či rozhodnutie napriek svojej procesnoprávnej

povahe, avšak s hmotnoprávnymi aspektmi, je spôsobilé zasiahnuť do právnej sféry fyzickej

alebo právnickej osoby, inými slovami, či takýmto rozhodnutím môžu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Preto posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu v takomto prípade by

nemalo byť automaticky a plošne vyňaté zo súdneho prieskumu len s poukazom na formálne

znaky takéhoto rozhodnutia, vzhľadom na ktoré sa javí ako výsostne procesného

charakteru.

V danom prípade však bolo nepochybne preukázané, že žaloba žalobcov smeruje

proti rozhodnutiu, ktorým bola obnova konania povolená a ktoré nemôže priamo ovplyvniť

hmotnoprávne nároky žalobcov, nakoľko do týchto ich práv priamo nezasiahlo.

Preto napriek pochybeniu krajského súdu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že krajský súd rozhodol správne, keď konanie v predmetnej veci podľa § 250d

ods. 3 zastavil.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd SR odvolaniu žalobcov nevyhovel a rozhodnutie

Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správne podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 142

ods. 1 s tým, že neúspešným žalobcom ich náhradu nepriznal.»

V konkrétnych okolnostiach danej veci zásadnou otázkou, ktorá je napokon aj

dôvodom podania sťažnosti sťažovateľov, je ústavná akceptovateľnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska namietaného porušenia základných práv

sťažovateľov podľa a 2 a práva podľa dohovoru. V tejto

súvislosti ústavný súd uvádza, že posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu vydané ako

rozhodnutie druhostupňového súdu rozhodujúceho v správnom súdnictve. Ústavný súd

zvlášť skúmal, či v danom prípade najvyšší súd dostatočne odôvodnil, prečo potvrdil

rozhodnutie krajského súdu, a zároveň, či neboli najvyšším súdom relevantné ustanovenia

aplikované spôsobom, ktoré by signalizovali porušenie

v sťažnosti označené práva sťažovateľov.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , , ).

Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie najvyššieho súdu bolo arbitrárne

a nebolo náležite odôvodnené, preto nemá dôvod zasahovať do sféry pôsobnosti najvyššieho

súdu (, ). Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne

konformným spôsobom vysporiadal s odvolacími dôvodmi (námietkami) sťažovateľov

(takmer identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,

pozn.), jeho uznesenie je ústavne udržateľné, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov

v časti, v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov garantovaného

v ústavný súd uvádza, že najvyšší súd, aj keď išlo o procesné

rozhodnutie, v odôvodnení uviedol dostatočné argumenty, ktoré nesignalizujú možnosť

rozhodnutím krajského súdu zasiahnuť do základných práv sťažovateľov. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že k pripusteniu súdneho prieskumu

v danom prípade nepristupoval paušálne, ale uplatniac materiálne chápanie ústavnosti

a ochrany základných práv sťažovateľov diferencoval možnosti povolenia/nariadenia

obnovy konania v predchádzajúcom správnom konaní, vyhnúc sa pritom formálnemu, čisto

normatívnemu prístupu, ktorý zvolil krajský súd, a preto jeho záver o potvrdení uznesenia

krajského súdu je ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd si v súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľov

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru osvojil judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru

nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby

považovať aj konanie o návrhu na obnovu konania okrem nariadení obnovy konania

v danom prípade (, m. m. - A. B. v. Slovenská republika, rozsudok

zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože v tomto konaní nejde

o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch

občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž

neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J.: Ochrana ľudských práv

z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca

podnikateľa, 2003, s. 370 - 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci

Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985, Décisions et raports, č. 60 (,

)].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012