Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 10/2012
PDF · 338.62 KB
No categories available
IV. ÚS 10/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., B., a obchodnej
spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpených JUDr. Ing. M. N., vo veci namietaného porušenia
ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 182/2010 z 11. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., a obchodnej spoločnosti V., s. r. o.,
o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ 1“),
a obchodnej spoločnosti V., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ 2, spolu len „sťažovatelia“),
zastúpených JUDr. Ing. M. N., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 182/2010
z 11. augusta 2010.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že sťažovateľ 1 podal na Špeciálnom
stavebnom úrade mesta B. (ďalej len „správny orgán 1. stupňa“) žiadosť o vydanie
stavebného povolenia. Správny orgán 1. stupňa po uskutočnenom stavebnom konaní vydal
rozhodnutie č. RV 2889/08/DS-Bod., ev. č. 01/2008 zo 4. júna 2008 (ďalej aj „stavebné
povolenie“), ktorým bola povolená stavba „Inžinierske siete, B.“ stavebných objektov „SO
01 komunikácie, chodníky“ a „SO 03 Dažďová kanalizácia“.
Proti tomuto rozhodnutiu účastníci konania podali odvolanie, a to 1. júla 2008
obchodná spoločnosť P., s. r. o., B., a 15. júla 2008 obchodná spoločnosť A., s. r. o., B.
(ďalej len „účastníci konania“), ktorí žiadali, aby príslušný orgán stavebné povolenie zrušil
pre jeho nezákonnosť.
Zo sťažnosti vyplýva, že «Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie
v B. (ďalej len „OÚCDPK“) ako odvolací orgán svojim Rozhodnutím č. 2/2009/00107-010
zo dňa 06. 02. 2009 odvolania účastníkov konania spoločnosť P., s. r. o. a spoločnosť A., s.
r. o. proti vydanému Stavebnému povoleniu zamietol ako bezdôvodné odvolania a
Rozhodnutie špeciálneho stavebného úradu Mesta B., Stavebné povolenie potvrdil.
Z odôvodnenia Rozhodnutia OÚCDPK vyplýva, že OÚCDPK ako odvolací orgán
preskúmal postup špeciálneho stavebného úradu mesta B. a vydané rozhodnutie vo veci
Stavebného povolenia, ktorým bola povolená stavba „Inžinierske siete, B.“ stavebných
objektov „SO 01 komunikácie, chodníky“ a „SO 03 Dažďová kanalizácia“, v plnom
rozsahu a nezistil také nedostatky, ktoré by odôvodnili jeho zmenu pripadne zrušenie.».
Taktiež zo sťažnosti vyplýva, že «OÚCDPK ako odvolací orgán svojim Rozhodnutím
č. 2/2009/01582-001 zo dňa 06. 05. 2009 na základe zistenia nových skutočností nariadil
obnovu konania vo veci rozhodnutia OÚCDPK B. č. 2/2009/00107-010 zo dňa 06. 02.
2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 02. 2009.
Svoje Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 08. 04. 2009 bola na OÚCDPK B. „Výzva -
vyjadrenie k žalobe“ číslo 23S/31/2009 z dňa 06. 04. 2009 od Krajského súdu v Banskej
Bystrici. Prílohou predmetnej výzvy bola žaloba spoločnosti P., s. r. o. proti Rozhodnutiu
OÚCDPK B. č. 2/2009/00107-010 zo dňa 06. 02. 2009. Súčasťou uvedenej žaloby boli aj
nové dokumenty predložené spoločnosťou P., s. r. o. OÚCDPK v odôvodnení ďalej
konštatuje, že uvedené dokumenty sa nenachádzali v spisovom materiály, ktorý Mesto B.
listom RV-2889/08/08/DS-Bod. zo dňa 05. 09. 2008 spolu s odvolaním postúpilo
na OÚCDPK.».
Sťažovatelia uvádzajú, že proti označenému rozhodnutiu Obvodného úradu pre
cestnú dopravu a pozemné komunikácie v B. (ďalej len „obvodný úrad“) podali odvolanie,
pretože nesúhlasili s nariadením obnovy konania, keďže účastníci konania mali podľa
návrhu listiny uvádzané v odôvodnení rozhodnutia obvodného úradu o nariadení obnovy
konania k dispozícii, mohli ich v konaní uplatniť (v spisovom materiáli mesta B. sa
nachádzali) a ak ich neuplatnili, bolo to z ich zavinenia.
Sťažovatelia ďalej tvrdia, že nebola splnená ďalšia podmienka, a to všeobecný
záujem na nariadenie obnovy konania, argumentujúc tým, že «Tvrdenie správneho orgánu
vychádza z nesprávneho posúdenia skutkového stavu. Stavba, ktorá bola rozhodnutím
stavebného úradu povolená bude realizovaná v súkromnom vlastníctve stavebníka
spoločnosti V., s. r. o.. V. s. r. o. nadobudne vlastníctvo k stavbe výstavbou a stavba bude v
súkromnom vlastníctve. Zo zák. č. 135/1961 Zb. nemožno odvodzovať nadobudnutie
vlastníctva k miestnej komunikácii obcou. Ust. § 3d ods. 3 cit. zákona, ktoré hovorí, že
„miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí“, nie je inou skutočnosťou, ktorou sa
nadobúda vlastníctvo. Z uvedeného vyplýva, že komunikácia sa nestáva automaticky zo
zákona vlastníctvom obce, a preto v čase rozhodovania správneho orgánu nemožno súhlasiť
s tvrdením správneho orgánu, že ide o komunikáciu, ktorá má slúžiť verejnosti, t. j.
absencia verejného záujmu.».
Krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v B. (ďalej len „krajský
úrad“) označené rozhodnutie obvodného úradu potvrdil a odvolanie účastníkov konania
zamietol argumentujúc tým, že „ako príslušný orgán podľa § 58 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb.
preskúmal v odvolacom konaní podľa § 59 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. odvolaniami
napadnuté rozhodnutie OÚCDPK a po zistení skutočného stavu veci, na základe uvedených
skutočností dospel k záveru, že nie je dôvod na zrušenie rozhodnutia OÚCDPK, ktorým
bola nariadená obnova konania. KÚCDPK ako orgán odvolací pri preskúmavaní odvolania
proti rozhodnutiu o nariadení obnovy skúmal najmä to či orgán, ktorý obnovu nariadil
postupoval v súlade s § 62, či boli dané dôvody na nariadenie obnovy konania a či konanie
nevykazuje procesné vady. Predmetom preskúmania KÚCDPK bolo len zistenie či sú
splnené zákonné predpoklady, aby sa vo veci nanovo konalo. Z uvedených dôvodov sa
odvolací orgán nezaoberal ostatnými skutočnosťami z odvolaní, ktoré môžu byť príslušným
správnym orgánom preskúmané len v obnovenom konaní. Odvolací orgán nezistil
nedostatky, pre ktoré by považoval rozhodnutie o nariadení obnovy konania
za nezákonné.“.
Sťažovatelia tvrdia, že „boli ukrátení na svojich právach, ktoré im boli na základe
Stavebného povolenia priznané a poukázali sme na skutočnosť, že Rozhodnutie žalovaného,
ktorým bolo potvrdené Rozhodnutie OÚCDPK o nariadení obnovy odvolacieho konania
nemá len procesný, charakter, ale má pre žalobcu 1), 2) ako účastníkov stavebného konania
závažné hmotnoprávne následky, nakoľko procesným dôsledkom rozhodnutia o nariadení
obnovy konania je jeho odkladací účinok a nariadením obnovy konania dôjde k narušeniu
stability vzťahov založených už vydaným stavebným povolením.
Ďalej sme poukázali na to, že rozhodnutie KÚCDPK považujeme za nezákonné, a to
z dôvodu, že na nariadenie obnovy konania neboli splnené zákonné podmienky. Žalovaný sa
žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v odvolaniach žalobcu 1) a žalobcu
2), neuviedol aké nové skutočnosti a dôkazy vyšli najavo, ktoré by mohli mať podstatný
vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníkov konania.“.
V nadväznosti na toto rozhodnutie sťažovatelia podali Krajskému súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti označeného rozhodnutia
krajského úradu.
Krajský súd uznesením č. k. 24 S/65/2009-87 zo 14. mája 2010 rozhodol tak, že
konanie zastavil a že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa
názoru sťažovateľov „Z odôvodnenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že ide
o procesné rozhodnutie správneho orgánu týkajúce sa vedenia konania. Podľa § 248
písm. a) OSP takéto rozhodnutie súdy nepreskúmavajú. Súd sa ďalej vyjadril, že Občiansky
súdny poriadok v ustanovení § 250d ods. 3 stanovuje postup súdu, keď žaloba smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ktorým je zastavenie
konania. Keďže napadnuté rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom, súd musel konanie
zastaviť podľa § 250d ods. 3 OSP.“.
Sťažovatelia podali proti označenému uzneseniu krajského súdu odvolanie tvrdiac, že
„Rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené Rozhodnutie OÚCDPK o nariadení
obnovy odvolacieho konania nemá len procesný charakter, ale má pre žalobcov, a to najmä
žalobcu 2) ako stavebníka stavby závažné hmotnoprávne následky. Procesným dôsledkom
rozhodnutia o nariadení obnovy konania je jeho suspenzívny účinok a nariadením obnovy
konania dôjde k narušeniu stability vzťahov založených už vydaným stavebným povolením.
Žalobca 2) splnil podmienky na vydanie stavebného povolenia požadované stavebným
zákonom a stavebné povolenie sa stalo právoplatným. Napriek tomu však žalobca 2)
nemôže realizovať svoje práva priznané stavebným povolením a to z dôvodu, že bola
nariadená obnova konania rozhodnutia, ktorým bolo stavebné povolenie potvrdené, hoci na
nariadení obnovy konania neboli splnené zákonné podmienky. Nevyšli najavo žiadne nové
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v
konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) zák. č.
71/1967 Zb. a taktiež na preskúmaní rozhodnutia nebol všeobecný záujem v zmysle § 62
ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb.. Žalovaný bez toho, aby boli naplnené uvedené zákonné
podmienky na nariadenie obnovy konania v zmysle § 62 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 Zb.
potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Obvodného úradu pre cestnú
dopravu a pozemné komunikácie v B. č. 2/2009/01582-001 zo dňa 6. 5. 2009, ktorým bola
nariadená obnova konania.
Žalobca 2) ako stavebník stavby je ukrátený na svojich právach, ktoré mu boli
v súlade so zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) priznané na základe Rozhodnutia Mesta B. č. RV 2889/08/DS - Bod v spojení s
rozhodnutím OÚCDPK č. 2/2009/00107-010 zo dňa 06. 02. 2009, ktorým bola stavba
povolená. Žalobca 2) v dôsledku rozhodnutia žalovaného nemôže tieto svoje práva
realizovať. V danom prípade je podľa nášho názoru dôvod na preskúmanie rozhodnutia
žalovaného súdom.
V zmysle § 244 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve preskúmavajú
súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté.
Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie žalovaného č. 1/2009/01868-004 zo dňa 29. 9.
2009 má pre žalobcov závažné hmotnoprávne následky a sú ním priamo dotknuté práva
a povinnosti žalobcov ako účastníkov stavebného konania, som toho názoru, že napadnuté
rozhodnutie je preskúmateľné súdom v súlade s § 244 Občianskeho súdneho poriadku.
V tejto súvislosti poukazujem na Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci
č. 67/2002, 6 Sž 131-133/01, v ktorom Najvyšší súd SR konštatuje, že rozhodnutie o
povolení obnovy konania nie je vždy rozhodnutím procesným a ako také nie je vylúčené
z preskúmania súdom ustanovením § 248 ods. 2 písm. e) OSP.“.
Najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 2 Sžo 182/2010 z 11. augusta 2010
rozhodol tak, že označené uznesenie krajského súdu potvrdil argumentujúc tým, že „podľa
§ 250ja v spojení s § 246c OSP preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné
vyhovieť. V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že žaloba žalobcov smeruje proti
rozhodnutiu, ktorým bola obnova konania povolená a ktoré nemôže priamo ovplyvniť
hmotnoprávne nároky žalobcov, nakoľko do týchto ich práv priamo nezasiahlo.“.
Sťažovatelia s argumentáciou najvyššieho súdu nesúhlasia a tvrdia, že „Ako
sťažovateľ sa domnievame, že Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
24S/65/2009-87 zo dňa 14. 05. 2010 a následne Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 2 Sžo 182/2010 zo dňa 11. 08. 2010 je nezákonné. Tvrdíme, že zo strany
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k porušeniu našich práv podľa čl. 46 ods. 2
a následne čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedeným konaním súdov Slovenskej republiky tak došlo
k porušeniu zásady zákazu denegatio iustitiae.“.
Poukazujú na to, že „nariadením obnovy odvolacieho konania boli sťažovatelia 1),
2) ukrátení na svojich právach, ktoré im boli v súlade so zák. č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) priznané na základe Rozhodnutia Mesta
B. č. RV 2889/08/DS - Bod v spojení s rozhodnutím OÚCDPK č. 2/2009/00107-010 zo dňa
06. 02. 2009, ktorým bola Stavba povolená. Uvádzame, že sťažovatelia 1), 2) majú právo,
aby vyššie uvedené právoplatné rozhodnutie aj takým ostalo. Tým, že bola povolená obnova
konania na základe skutočností, na ktoré sme v konaní poukázali a ktoré podľa nášho
názoru nezakladajú zákonné podmienky, dochádza k vnášaniu neistoty a narúšaniu stability
právneho poriadku. Poukazujeme na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nepreskúmal a
zároveň sa odmietol meritórne zaoberať nami tvrdenými skutočnosťami tykajúcimi sa
splnenia podmienok obnovy konania.“.
Tvrdia tiež, že «účastník konania nemôže poznať výsledok obnoveného konania
a hoci konal na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu
a teda v súlade s právnym predpisom a rozhodnutím vydaným na jeho základe, vystavuje sa
nebezpečenstvu, že spätne bude toto jeho konanie v rozpore s právnymi predpismi
v dôsledku nového rozhodnutia vo veci. Ak by v takomto prípade novým rozhodnutím bola
žiadosť o stavebné povolenie zamietnutá, tak stavba ktorú účastník uskutočnil lége artis sa
stane „čiernou“ nezákonnou stavbou. V neposlednom rade takýto stav spôsobuje
účastníkovi konania neprimeraný zásah do jeho práv nadobudnutých v dobrej viere.
S použitím analógie v zmysle ustanovenia § 249 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku je
súd aj v takomto prípade povinný dbať na to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli čo
najmenej dotknuté.».
Podľa názoru sťažovateľov „Rozhodnutie..., ktorým bolo potvrdené Rozhodnutie
OÚCDPK o nariadení obnovy odvolacieho konania nemá len procesný charakter, ale má
pre sťažovateľov 1), 2) ako účastníkov stavebného konania závažné hmotnoprávne
následky, nakoľko procesným dôsledkom rozhodnutia o nariadení obnovy konania je jeho
odkladací účinok a nariadením obnovy konania dôjde k narušeniu stability vzťahov
založených už vydaným stavebným povolením. Napriek tomu, že boli splnené stavebným
zákonom požadované podmienky na vydanie stavebného povolenia a toto stavebné
povolenie sa stalo právoplatným, sťažovatelia 1), 2) ako účastníci stavebného konania
nemôžu realizovať svoje práva priznané stavebným povolením práve z dôvodu, že bola
nariadená obnova konania rozhodnutia, ktorým bolo stavebné povolenie potvrdené. Z
uvedeného dôvodu sú sťažovatelia 1), 2) ukrátení na svojich právach.“.
V tejto súvislosti uvádzajú, že „Na podporu našich tvrdení poukazujeme na
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci č. 67/2002, 6 Sž 131-
133/01, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že rozhodnutie o povolení
obnovy konania nie je vždy rozhodnutím procesným a ako také nie je vylúčené
z preskúmania súdom ustanovením § 248 ods. 2 písm. e) OSP. Tvrdíme, že napádaným
uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky poprel svoje skoršie rozhodnutie pod spis. zn.
6 Sž 131-133/01, keď nami podanému odvolaniu nevyhovel. Zároveň máme za to, že nás
Najvyšší súd Slovenskej republiky zbavil možnosti domôcť sa preskúmania zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy, a preto porušil označené základné právo.
Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky porušili základné
právo upravené v čl. 46 ods. 2 a následne čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to
tým, že k súdnemu preskúmaniu rozhodnutia správneho orgánu ani nedošlo. V tomto
prípade sa nejedná o neúspech navrhovateľa v správnom súdnictve (viď I. ÚS 78/1999)
pretože súdy napadnuté rozhodnutie po obsahovej stránke nepreskúmali, pretože sa nim
odmietli zaoberať s nesprávnym poukazom na jeho procesnú povahu. Tvrdíme, že súdy sa
uspokojili len s jeho formálnym označením.
Podľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 50/2001) vychádzajúc
z uvedeného je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku
a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy zisťovať, či rozhodnutie správneho
orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania (vrátane toho
uvedeného v § 248 ods. 2 písm. d) OSP), je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa
základných práv alebo slobôd. V prípade ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie
nesmie byt vylúčené zo súdneho preskúmavania. Z uvedeného vyplýva, že samotnú druh,
resp. formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samé o sebe jediným
a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho preskúmavania, pretože ústavne
súladný výklad ustanovenia § 248 OSP vyžaduje aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie
svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Nie je totiž
vylúčené, že by sa aj rozhodnutia uvedené v § 248 OSP nemohli dotýkať, či dokonca
porušovať základné práva alebo slobody. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2
ústavy, preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky
rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie
svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania.
Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného
práva podľa č. 46 ods. 2 ústavy.
Následne podľa judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 183/2003) ak sa
rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka
niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa č. 46 ods. 2
Ústavu Slovenskej republiky vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu
na ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonov.“.
Tvrdia ďalej, že «rozhodnutie o nariadení obnovy konania je síce svojou
charakteristikou rozhodnutím procesným, netýka sa však vedenia konania. S účinnosťou od
01. 01. 2004 v zmysle novelizovaného znenia ustanovenia § 248 Občianskeho súdneho
poriadku, sú zo súdneho preskúmavania vylúčené procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia
konania. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy ustanovenia § 248 ods. 2 písm. e)
Občianskeho súdneho poriadku nestačí, že sa jedná o procesné rozhodnutie, ale
na vylúčenie zo súdneho prieskumu je nutné splnenie druhej podmienky a to tej aby sa
takéto právne rozhodnutie týkalo vedenia konania. Per analógiám použijeme výklad
k ustanoveniu § 202 Občianskeho súdneho poriadku (viď Občiansky súdny poriadok -
Komentár - Števček, Ficová a kol. - C.H.Beck 2009 - s. 603) kde sa uvádza, že „Podľa tohto
ustanovenia nie je odvolanie prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie
konania. Ktoré uznesenia iba upravujú vedenie konania, zákon nevymenúva, ani
nevymedzuje žiadnymi znakmi. Považujú sa za ne uznesenia, ktoré nemajú vplyv
na rozhodnutie vo veci samej, týkajú sa otázok, ktoré v záujme možnosti odvolania mohlo
byť na ujmu práv účastníka alebo tretej osoby, a súd nimi nie je viazaný, čo znamená, že ich
možno zmeniť bez toho, aby bolo možné podať odvolanie. Medzi uznesenia, ktorými sa
upravuje vedenie konania, sa zaraďujú napr. uznesenie o vylúčení veci /tiež aj vzájomného
návrhu) na samotné konanie (§ 112), uznesenie o odročení pojednávania (§ 119 ods. 1),
uznesenie, ktorým súd zamietol návrh na vykonanie dôkazu (§ 120 ods. 1), uznesenie
o ustanovení znalca (§ 127 ods. 1) a pod.“».
Poukazujú na to, že na nariadenie obnovy konania neboli splnené zákonné
podmienky. V tejto súvislosti uvádzajú, že „Podľa ust. § 62 ods. 1 písm. a) Správneho
poriadku sa konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné,
na návrh účastníka konania obnoví, ak vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
mohli mat podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia
účastníka konania. Vzhľadom na uvedené tvrdíme, že nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia
najavo nevyšli.
Ďalej uvádzame, že podľa ust. § 62 ods. 2 Správneho poriadku Správny orgán
nariadi obnovu konania z dôvodov uvedených v odseku 1, ak je na preskúmaní rozhodnutia
všeobecný záujem. Vzhľadom k uvedenému ustanoveniu tvrdíme, že na preskúmanie
rozhodnutia nebol daný všeobecný záujem.
Podľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 311/07-33) Právo
na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé.
Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných v priebehu celého
konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti,
ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj
zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Presvedčivosť odôvodnenia
rozhodnutia umožňuje aj všeobecná kontrola verejnosti. Judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva rozvinula teóriu o zdôvodnení rozhodnutia vo veci H. c. Belgicko
z 30. novembra 1987, séria A, č. 127-B, s. 35, § 53. V zásade túto povinnosť nemožno
chápať ako vysporiadanie sa s každým argumentom strany, ale rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Aj v tejto časti Európsky súd pre ľudské práva
zdôraznil, že nie je povolaný ani oprávnený preskúmavať vecnú správnosť dôvodov
rozhodnutia vnútroštátnych súdov. Opačný postup všeobecných súdov - teda
nevysporiadanie sa so zásadnými námietkami účastníkov a nezdôvodnenie základných
výrokov svojho rozhodnutia môže viesť k vysloveniu porušenia práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na predmetné rozhodnutie máme zato, že
rozhodnutie tak prvostupňového ako aj druhostupňového súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a všeobecné súdy sa nevysporiadali s našou právnou
argumentáciou ohľadne, podľa nášho názoru neopomenuteľnej skutočnosti, že zákonné
dôvody na obnovu konania nenastali. Možno, ak by sa krajsky súd s touto otázkou (splnenia
zákonných podmienok na obnovu konania) zaoberal, malo by to pre nás priaznivejšie
rozhodnutie v predmetnom konaní, pripadne by Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. 05. 2010, č. k. 24 S 65/2009-87 nepotvrdil.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. sp. zn. 2 Sžo 182/2010
zo dňa 11. 08. 2010, bolo porušené základné právo sťažovateľa 1), 2) podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Ústavný súd Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. sp. zn. 2 Sžo
182/2010 zo dňa 11. 08. 2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi 1), 2) trovy
konania v sume 151,65 EUR na účet právneho zástupcu, vedený v U. a. s., č. ú.:...
Za dostatočnú nápravu by sme považovali zrušenie napadnutého uznesenia
a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktoré by zohľadňovalo naše právne
argumenty.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS. 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžo 182/2010 z 11. augusta 2010, preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sústredil na posúdenie jej opodstatnenosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľov
o nedostatočnom vysporiadaní sa najvyššieho súdu s ich námietkami a nesprávnom
právnom posúdení veci v súvislosti s nariadením obnovy konania obvodným úradom, ktorú
krajský súd potvrdil.
Vzhľadom na to, že sťažovatelia namietajú absenciu zákonných dôvodov
na nariadenie obnovy konania, ako aj verejného záujmu, ústavný súd sa sústredil
na posúdenie, akým spôsobom najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie napadnuté
sťažovateľmi.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že
na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.
Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že „právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je
z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj
na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
Sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 182/2010
z 11. augusta 2010, ktorým najvyšší súd potvrdil označené uznesenie krajského súdu,
ktorým krajský súd zastavil konanie vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutiu a postupu
krajského úradu v rámci správneho súdnictva v zásade z dôvodu, že ide o procesné
rozhodnutie správneho orgánu týkajúce sa vedenia konania. Súčasne žiadajú, aby ústavný
súd po vyslovení porušenia ich práv (základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
Sťažovatelia poukazujú na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa jeho rozhodovacej
činnosti v súvislosti s obnovou konania (povolením obnovy konania), ako aj na rozdielnu
rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu. Tvrdia, že neboli splnené zákonom ustanovené
dôvody na povolenie obnovy konania a absentoval aj verejný záujem.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že návrh na obnovu
konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo
zrušenie právoplatného rozhodnutia. Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej
požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova
konania však nie je generálne použiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných
prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že
právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1
ods. 1 ústavy) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy
konania do systému mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania
nové konanie s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným
rozhodnutím. Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov,
z ktorých sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo (I. ÚS 330/08).
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti v súvislosti s nariadením obnovy
konania tiež vyslovil, že právoplatnosťou rozhodnutia o povolení (nariadení) obnovy
konania sa pôvodné (už) právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej moci nezruší, len sa
zo zákona zrušuje prekážku res iducata (rozhodnutej veci). V prípade, že sú dôvody
na zmenu pôvodného rozsudku, nové rozhodnutie v obnovenom konaní nahradí pôvodné
právoplatné rozhodnutie (IV. ÚS 129/07). Vzhľadom na výnimočnosť tohto právneho
inštitútu v zásade vo všetkých relevantných procesných postupoch orgánov verejnej moci
ho možno využiť len v prípadoch taxatívne ustanovených zákonom.
Sťažovatelia tvrdia, že označené rozhodnutie obvodného úradu, ktorým tento orgán
nariadil obnovu konania, rozhodnutie krajského úradu, ktorým potvrdil rozhodnutie
obvodného úradu, uznesenie krajského súdu č. k. 24 S/65/2009-87 zo 14. mája 2010,
ktorým krajský súd konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu krajského
úradu č. 1/2009/01868/004 z 29. septembra 2009 zastavil, a napadnuté rozhodnutie sp. zn.
2 Sžo 182/2010 z 11. augusta 2010, ktorým najvyšší súd potvrdil označené uznesenie
krajského súdu nie sú rozhodnutiami procesnej povahy a osobitne rozhodnutiami o vedení
konania, keďže sa nimi zasahuje do základných práv sťažovateľov, a to garantovaných
v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto tvrdenie
odvodzujú od právnej neistoty, do ktorej sa dostali v dôsledku nariadenia obnovy konania,
pre nariadenie ktorej podľa ich názoru neboli splnené zákonné predpoklady ustanovené
v § 62 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov.
V súvislosti s označeným uznesením najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť
k porušeniu základných práv sťažovateľov, ústavný súd skúmal, ako sa najvyšší súd
vysporiadal s námietkami sťažovateľov uvedenými v odvolaní proti označenému uzneseniu
krajského súdu.
Krajský súd zastavenie konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu
krajského úradu odôvodnil takto:
«Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p“) podľa
ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba,
tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 248 O. s. p. súdy nepreskúmavajú
a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia
týkajúce sa vedenia konania,
b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb
alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu
povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,
c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám
alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania
alebo zamestnania,
d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.
Podľa § 250d ods. 3 O. s. p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala
oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže
byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých
odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je
zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti
uzneseniu je prípustné.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Z uvedeného vyplýva, že žalobca podal na súd žalobu na preskúmanie rozhodnutia,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie, ktorým bola povolená obnova konania. Ide o procesné
rozhodnutie správneho orgánu týkajúce sa vedenia konania. Podľa § 248 písm. a) O. s. p.
takéto rozhodnutie súdy nepreskúmavajú. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250d
ods. 3 stanovuje postup súdu, keď žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť
predmetom preskúmavania súdom, ktorým je zastavenie konania. Keďže napadnuté
rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom, súd musel konanie zastaviť podľa § 250d ods. 3
Sťažovatelia namietajú, že
- rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
- rozhodnutie nemá len procesný charakter, ale má pre sťažovateľov, a to najmä
sťažovateľa 2, závažné hmotnoprávne následky, a preto je preskúmateľné súdom,
- v danom prípade nebol splnený dôvod na zastavenie konania a krajský súd
postupoval v rozpore s § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2 Sžo 182/2010 z 11. augusta 2010 uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250ja v spojení
s § 246c OSP preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť aj keď
čiastočne aj z iných právnych dôvodov.“
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Základnou otázkou, ktorú bolo potrebné v tomto konaní vyriešiť bola otázka
prípustnosti súdneho prieskumu takéhoto rozhodnutia, t. j. rozhodnutia, ktorým správny
orgán nariadil obnovu správneho konania ukončeného právoplatným stavebným povolením.
Obnova konania je v Správnom poriadku upravená v 4. časti nazvanej Opravné
prostriedky, v jej 2. oddiely. Z príslušných ustanovení zákona vyplýva, že obnova konania
pozostáva z dvoch základných častí. V prvej fáze správny orgán posudzuje, či sú splnené
podmienky, za ktorých je možné obnovu konania povoliť (§ 62 ods. 1), resp. nariadiť (§ 62
ods. 2) a o tomto vydá rozhodnutie. Následne po právoplatnosti takéhoto „pozitívneho“
rozhodnutia sa uskutočňuje samotné nové konanie, pri ktorom sa opakovane posudzuje
meritum veci a novým rozhodnutím sa pôvodné rozhodnutie zrušuje.
V tomto kontexte je zrejmé, že len konanie a rozhodnutie, ktoré nasleduje po
právoplatnosti „pozitívneho“ rozhodnutia o povolení, resp. nariadení obnovy konania je
rozhodnutím, ktoré môže priamo ovplyvniť hmotnoprávne postavenie účastníkov správneho
konania a samotné rozhodnutie o povolení, resp. nariadení obnovy konania sa v zásade
práv, právom chránených záujmov a povinností účastníkov konania priamo nedotýka, t. j.
možno o ňom hovoriť ako o rozhodnutí procesnom.
Z uvedeného potom logicky vyplýva, že takéto rozhodnutie, je nutné posudzovať
podľa § 248 písm. a) OSP v súlade s povahou správneho konania bez ohľadu na druh
administratívneho procesu, ktorý sa spravidla môže nepriamo dotýkať veľmi významného
počtu subjektov, ale táto okolnosť nie je taká relevantná, aby bolo treba aj takéto postupy
preskúmať, pretože výsledok by z hľadiska zákonnosti žiadnym spôsobom nemohol
ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
Tak tomu bude spravidla v prípade ako je tento, keď správny orgán postupom podľa
§ 62 Správneho poriadku obnovu konania rozhodnutím povolí, resp. nariadi. Účastníci
konania, v prospech ktorých bolo pôvodným, rozhodnutím rozhodnuté sa síce môžu
subjektívne cítiť dotknutí na svojich právach, resp. právom chránených záujmoch, avšak
objektívne k zásahu do ich práv a právom chráneným záujmov nedošlo a ani dôjsť nemohlo,
nakoľko v dôsledku povolenia, resp. nariadenia obnovy konania sa vec vrátila do štádia
pred rozhodnutím a až konečné právoplatné rozhodnutie môže takýto zásah predstavovať.
Pokiaľ žalobcovia v odvolaní poukazovali na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 6 Sž 131-133/01, v ktorom bolo skonštatované, že rozhodnutie
o povolení obnovy konania v daňovom konaní nie je vždy rozhodnutím procesným a ako
také nie je vylúčené z preskúmania súdom ustanovením § 248 ods. 2 písm. e) OSP (teraz
§ 248 písm. a) OSP), odvolací sud poukazuje na to, že vyššie vyslovený názor nie je
v rozpore s týmto rozhodnutím. V prípade veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn.
6 Sž 131-133/01 totiž najvyšší súd posudzoval otázku prípustnosti súdneho prieskumu
rozhíodnutia, ktorým v daňovej veci správny orgán obnovu konania nepovolil, čo je situácia
skutkovo odlišná od prejednávaného prípadu.
Vyvstáva otázka a odvolací súd považuje za potrebné, vzhľadom na námietky
žalobcov uvedené v odvolaní, sa k nej v tomto konaní vyjadriť, či je možné a prípustné, aby
sa rozhodnutie o povolení resp. nariadení obnovy konania raz považovalo za rozhodnutie,
ktoré je svojou povahou výsostne procesného charakteru, a preto podľa § 248 písm. a) OSP
je zo súdneho prieskumu vylúčené, avšak za iných okolností považovalo za rozhodnutie,
ktoré zo súdneho prieskumu podľa § 248 písm. a) vylúčené nie je.
Podľa názoru odvolacieho súdu takéto rozlišovanie je v zásade možné a prípustné.
V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. III. ÚS 341/07-
38, z 1. júla 2008, v ktorom sa ústavný súd zaoberal okrem iného aj metodológiou výkladu
ustanovení právneho poriadku sa uvádza: „... Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti
súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti
individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním
jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy
by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému
vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov
je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia.
Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže,
ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď
to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka
ústavne súladného výkladu zákonov, a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov
(čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať
svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej
argumentácii.
V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho
predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto
znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy
totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického
výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje
iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona...“
Z uvedeného je zrejmé a nasvedčuje tomu aj smerovanie judikatúry Najvyššieho súdu
SR, že aj na § 248 písm. a) OSP je potrebné nazerať a tento vykladať v kontexte ustanovenia
§ 244 a nasl. OSP, najmä ods. 3 tohto ustanovenia a to predovšetkým v prípade rozhodnutí,
ktorými správne orgány obnovu konania podľa § 62 Správneho poriadku nepovolili.
V takýchto prípadoch je potrebné zisťovať, či rozhodnutie napriek svojej procesnoprávnej
povahe, avšak s hmotnoprávnymi aspektmi, je spôsobilé zasiahnuť do právnej sféry fyzickej
alebo právnickej osoby, inými slovami, či takýmto rozhodnutím môžu byť práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
Preto posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu v takomto prípade by
nemalo byť automaticky a plošne vyňaté zo súdneho prieskumu len s poukazom na formálne
znaky takéhoto rozhodnutia, vzhľadom na ktoré sa javí ako výsostne procesného
charakteru.
V danom prípade však bolo nepochybne preukázané, že žaloba žalobcov smeruje
proti rozhodnutiu, ktorým bola obnova konania povolená a ktoré nemôže priamo ovplyvniť
hmotnoprávne nároky žalobcov, nakoľko do týchto ich práv priamo nezasiahlo.
Preto napriek pochybeniu krajského súdu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že krajský súd rozhodol správne, keď konanie v predmetnej veci podľa § 250d
ods. 3 OSP zastavil.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd SR odvolaniu žalobcov nevyhovel a rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 OSP s tým, že neúspešným žalobcom ich náhradu nepriznal.»
V konkrétnych okolnostiach danej veci zásadnou otázkou, ktorá je napokon aj
dôvodom podania sťažnosti sťažovateľov, je ústavná akceptovateľnosť napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska namietaného porušenia základných práv
sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto
súvislosti ústavný súd uvádza, že posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu vydané ako
rozhodnutie druhostupňového súdu rozhodujúceho v správnom súdnictve. Ústavný súd
zvlášť skúmal, či v danom prípade najvyšší súd dostatočne odôvodnil, prečo potvrdil
rozhodnutie krajského súdu, a zároveň, či neboli najvyšším súdom relevantné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku aplikované spôsobom, ktoré by signalizovali porušenie
v sťažnosti označené práva sťažovateľov.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie najvyššieho súdu bolo arbitrárne
a nebolo náležite odôvodnené, preto nemá dôvod zasahovať do sféry pôsobnosti najvyššieho
súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne
konformným spôsobom vysporiadal s odvolacími dôvodmi (námietkami) sťažovateľov
(takmer identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,
pozn.), jeho uznesenie je ústavne udržateľné, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov
v časti, v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov garantovaného
v čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že najvyšší súd, aj keď išlo o procesné
rozhodnutie, v odôvodnení uviedol dostatočné argumenty, ktoré nesignalizujú možnosť
rozhodnutím krajského súdu zasiahnuť do základných práv sťažovateľov. Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že k pripusteniu súdneho prieskumu
v danom prípade nepristupoval paušálne, ale uplatniac materiálne chápanie ústavnosti
a ochrany základných práv sťažovateľov diferencoval možnosti povolenia/nariadenia
obnovy konania v predchádzajúcom správnom konaní, vyhnúc sa pritom formálnemu, čisto
normatívnemu prístupu, ktorý zvolil krajský súd, a preto jeho záver o potvrdení uznesenia
krajského súdu je ústavne akceptovateľný.
Ústavný súd si v súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľov
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru
nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby
považovať aj konanie o návrhu na obnovu konania okrem nariadení obnovy konania
v danom prípade (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 - A. B. v. Slovenská republika, rozsudok
zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože v tomto konaní nejde
o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch
občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž
neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J.: Ochrana ľudských práv
z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca
podnikateľa, 2003, s. 370 - 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci
Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09,
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľov nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2012