Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 599/2015
PDF · 367.77 KB
No categories available
II. ÚS 599/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Co 127/2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. augusta 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 127/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom Okresným
súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 1/2011 na základe zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov domáhala v procesnom postavení
navrhovateľky proti Slovenskej republike ako odporkyni zaplatenia sumy 56 666 € z titulu
ujmy na jej právach spôsobenej nesprávnym úradným postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“). K ujme na právach sťažovateľky
malo dôjsť tým, že generálna prokuratúra sa odmietla zaoberať jej podnetom na podanie
mimoriadneho dovolania s odôvodnením, že zmeškala jednoročnú lehotu na podanie tohto
mimoriadneho opravného prostriedku. O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd
rozsudkom sp. zn. 19 C 1/2011 z 5. októbra 2012 (ďalej aj „rozsudok z 5. októbra 2012“)
tak, že návrh zamietol. Proti označenému rozhodnutiu prvostupňového súdu sťažovateľka
podala odvolanie. V nadväznosti na túto skutočnosť okresný súd predložil vec
19. februára 2013 krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... Od dátumu doručenia spred cca dva a pol roka odvolací súd až do dnešného dňa
neurobil ani jeden právny úkon, o ktorom by ma informoval a nevydal ani rozhodnutie
vo veci samej. Dňa 15. 6. 2015 som podala na Krajský súd Bratislava sťažnosť na prieťahy
v konaní, kde som na uvedené skutočnosti poukázala, dňa 26. 6. 2015 Krajský súd listom
Spr. 2203/15 označil moju sťažnosť ako dôvodnú. Krajský súd Bratislava označil moju
sťažnosť vo veci prieťahov v konaní 8 Co 127/2013 za dôvodnú a ja žijem už tak veľké
časové obdobie s prihliadnutím na môj dôchodkový vek po dobu dva a pol roka v právnej
neistote, za čo požadujem finančné odškodnenie vo výške 2.000 euro s povinnosťou uhradiť
mi požadovanú sumu do 3 dní od právoplatnosti.“
Ústavný súd zistil, že o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu
z 5. októbra 2012 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 127/2013 z 21. júla 2015
tak, že ho ako vecne správny potvrdil a odporkyni náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Ústavný súd v prvom rade považoval za dôležité poukázať na nedostatok petitu
sťažnosti, v ktorom absentuje návrh na vyslovenie porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľky, pričom sa obmedzuje len na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Tento nedostatok sťažnosti by pri jej prísne formálnom posúdení mohol sám
osebe viesť k záveru o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí. Napriek uvedenému ústavný súd v záujme materiálnej ochrany
práv sťažovateľky, vychádzajúc z celkového obsahu sťažnosti, bez akýchkoľvek pochybností
ustálil, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní (m. m.
IV. ÚS 190/08, IV. ÚS 464/2010, IV. ÚS 10/2012), a tento svoj záver premietol aj do
záhlavia tohto uznesenia.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 127/2013 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto
na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať.
Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Navyše, zjavne neopodstatnená je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu
aj sťažnosť, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v takom konaní
pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
krajský súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. 8 Co 127/2013 z 21. júla 2015.
Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (19. augusta 2015,
pozn.) už krajský súd nemohol porušovať označené základné právo podľa ústavy a právo
podľa dohovoru, keďže meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015