Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 59 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (65)IV. ÚS 464/2010
PDF · 382.53 KB
No categories available
IV. ÚS 464/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Jána Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti M., a. s., Č., zastúpenej advokátkou JUDr.
M. P., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom
na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, jej práva vyhľadávať
informácie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom prijímať informácie podľa
čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010, za účasti
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti M., a. s., na súdnu ochranu zaručené v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na informácie podľa
čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, jej právo vyhľadávať informácie podľa čl.
19 ods. 2 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s právom prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla
2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti M., a. s., j e Najvyšší súd Slovenskej republiky
p o v i n n ý zaplatiť trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur
a osemdesiatosem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. M. P., Č., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., Č. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení so základným právom na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, jej
práva vyhľadávať informácie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“), ako aj jej práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v spojení s právom prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2
dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 S 40/2008
z 9. decembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že najvyšší súd v jej veci proti
Najvyššiemu kontrolnému úradu (ďalej len „správny orgán“ alebo „NKÚ“) o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu rozsudkom sp. zn. 3 Sži 5/2009
z 8. apríla 2010 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 S 40/2008 z 9. decembra 2008
o zamietnutí jej žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
a nepriznaní náhrady trov konania. Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť
3. mája 2010.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že na základe žiadosti z 2. januára 2008 požadovala
sprístupnenie informácií týkajúcich sa kontroly správneho orgánu vykonanej vo vzťahu
k Mestu Č. v období od 5. septembra 2007 do 2. novembra 2007 podľa poverenia predsedu
č. 1414/09 z 20. augusta 2007 a dodatku č. 1 k nemu zo 16. októbra 2007. Sťažovateľka
žiadala len informácie z tej časti kontroly, ktorá sa týkala preverovania transakcie, ktorou
došlo k zvýšeniu jej základného imania.
NKÚ (prvostupňový správny orgán v zastúpení generálnym riaditeľom sekcie
predsedu NKÚ) rozhodnutím sp. zn. 461/2008 z 15. januára 2008 žiadosti sťažovateľky
nevyhovel. Proti tomu rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, ktorému NKÚ
(druhostupňový správny orgán v zastúpení predsedom NKÚ) nevyhovel a rozhodnutím
sp. zn. 1098/2008/1.13 z 15. februára 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho
orgánu. Proti uvedenému rozhodnutiu sťažovateľka podala žalobu. Krajský súd žalobu
sťažovateľky zamietol rozsudkom sp. zn. 21 S 40/2008 z 9. decembra 2008. Sťažovateľka
podala proti označenému rozsudku krajského súdu odvolanie. Najvyšší súd potvrdil
odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok krajského súdu rozsudkom sp. zn.
3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010.
Všeobecné súdy v konaniach preskúmavali zákonnosť rozhodnutí správneho orgánu
o zamietnutí žiadosti sťažovateľky o sprístupnenie informácií z vykonanej kontroly v Meste
Č., pričom dospeli k záveru, že zamietnutím žiadosti sťažovateľky nebol porušený zákon č.
211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“).
Sťažovateľka namieta, že podľa nej označeným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy,
ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka ďalej doplnila podaním z 9. augusta 2010 doručeným ústavnému súdu
10. augusta 2010 body I a II pôvodnej sťažnosti a rozšírila pôvodný návrh petitu sťažnosti
o namietané porušenie svojho práva vyhľadávať informácie podľa čl. 19 ods. 2 a 3
medzinárodného paktu, ako aj práva prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.
Navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti M. a. s., sídlo: Č., na informácie podľa čl. 26 ods. 1,
2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 19 ods.2 a 3 Medzinárodného paktu o
občianskych apolitických právach a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. decembra 2008,
sp. zn. 21S/40/2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. apríla
2008, sp. zn. 3Sži 5/2009, bolo porušené.
2. Základné právo spoločnosti M. a. s., sídlo: Č., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. decembra 2008, sp. zn.
21S/40/2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. apríla 2008,
sp. zn. 3Sži 5/2009, bolo porušené.
3. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. decembra 2008, sp. zn. 21S/40/2008
a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. apríla 2008, sp. zn. 3Sži
5/2009, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti M. a. s., sídlo: Č., trovy
konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet právneho zástupcu
spoločnosti JUDr. M. P., advokátky, č. ú..., vedený v peňažnom ústave Č., a. s., do 3 dní od
právoplatnosti nálezu.
Pre prípad rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa ust. § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažovateľ vyčísľuje trovy súdneho konania v súlade s ust. § 11
ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v celkovej výške 254,88 €, za 2 úkony právnej pomoci
po 120,23 €, za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a za
podanie návrhu, a paušálnu sumu náhrad 2 x 7,21 €.“
Ústavný súd sťažnosť 20. decembra 2010 predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), a pretože nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa
vyjadril k sťažnosti, a obidvoch účastníkov vyzval, aby sa vyjadrili k tomu, či sa vo veci má
konať verejné pojednávanie.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol:
«Najvyšší súd poukazuje na skutkovú charakteristiku veci v čl. I bod 1. sťažnosti, kde
sťažovateľ uvádza: „sťažovateľ v žiadosti zo dňa 2. januára 2008 (ďalej len „žiadosť“)“
požadoval sprístupnenie informácií tykajúcich sa kontroly správneho orgánu, vykonanej na
Meste Č. v období od 5. septembra 2007 do 2. novembra 2007, podľa poverenia predsedu č.
1414/09 zo dňa 20. augusta 2007 a dodatku č. 1 zo dňa 16. októbra 2007 (ďalej len
„kontrola“).
Najvyšší kontrolný úrad SR žiadosti o sprístupnenie informácii nevyhovel
a informácie podľa § 11 ods. 1, písm. g) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií
nesprístupnil, z dôvodu, že sa týkali výkonu kontroly.
Je skutkovo nesporné, že žiadateľka žiadala informácie, ktoré Najvyšší kontrolný
úrad SR získal výkonom kontroly u kontrolovaného subjektu Mesto Č. Na tento druh
informácií sa vzťahuje zákonné obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1,
písm. g) zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Tieto
skutočnosti boli sťažovateľke podrobne objasnené v odôvodnení napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu na strane 4 a 5.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Najvyšší súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti zistil, že Najvyšší kontrolný úrad
konal v rozsahu a spôsobom ustanoveným v 11 ods. 1, písm. g) zák. č. 211/2000 Z. z., keď
informáciu týkajúcu sa preukázateľne výkonu kontroly u iného kontrolovaného subjektu
nesprístupnil, keďže mu to zákon o slobode informácií neumožňoval.
Najvyšší súd poukazuje na to, že zákon č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom
úrade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov obsahuje osobitné ustanovenia
o sprístupňovaní ním získaných informácií a v tejto podobe ide o lex specialis vo vzťahu
k všeobecnému zákonu o slobode informácií. V tejto súvislosti možno poukázať
i na ustanovenie § 22 ods. 4 zák. č. 39/1993 Z. z. podľa ktorého „kontrolóri a ďalší
zamestnanci Úradu sú povinní zachovávať vo vzťahu k tretím osobám mlčanlivosť
o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním informácií vyžiadaných
podľa odsekov 1 až 3“.
Pokiaľ by teda tretie osoby (ku ktorým možno zaradiť i sťažovateľa) mali
neobmedzený prístup k informáciám z výkonu kontrolu úradu, potom zákonná povinnosť
mlčanlivosti zamestnancov by bola absolétnym ustanovením zákona.
Vzhľadom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že i systematický výklad vzťahu
zákona č. 39/1993 Z. z. vo vzťahu k zákonu č. 211/2000 Z. z. neumožňuje najvyššiemu súdu
vykladať pojmu „informácia o výsledku kontroly“ širšie a podradiť pod tento pojem
sťažovateľom žiadané informácie.
Najvyšší súd poukazuje na to, že zo súdnej praxe mu je zrejmé, že zákon č. 211/2000
Z. z. o slobode informácií začal byť v praxi používaný ako všeobecný nástroj na žiadanie
nie informácií ale akýchkoľvek vysvetlení a vyjadrení, a to najmä v tzv. vlastných veciach
účastníkov súdneho konania, kedy účastník konania potrebuje informácie pre splnenie
dôkaznej povinnosti v súdnom konaní.
Žalobca v čl. I, bod 4 žaloby poukazuje na konanie 6C/162/2009 pred Okresným
súdom Čadca. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, že informácie v súdnom
konaní môže získať podľa § 128 O. s. p. podľa ktorého „každý je povinný bez zbytočného
odkladu na požiadanie súdu písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie
a rozhodnutie súdu, za náhradu vecných nákladov“, resp. výsluchom svedkov podľa § 126
O. s. p., výsluchom účastníka konania podľa § 131 O. s. p., edičnou povinnosťou podľa
§ 129 ods. 2 O. s. p. Procesné práva účastníka súdneho konania sú v pomere špeciality
k všeobecnému právu na informácie a majú ustanovený spôsob ich realizovania.
V tejto súvislosti poukazuje najvyšší súd na kvalitu žiadaných „informácií“
sťažovateľom, ktoré majú skôr charakter otázok, ktoré by chcel v rámci výsluchu položiť
svedkom
- od ktorej osoby, resp. ktorých osôb za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina
požadovala informácie, vyjadrenia a vysvetlenia ku kontrolovanej skutočnosti a to
majetkovej účasti Mesta Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho
peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,
- ktoré písomnosti a doklady poskytol kontrolovaný subjekt kontrolnej skupine za
účelom preskúmania majetkovej účasti Mesta Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa
vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,
- ktorú osobu, resp. ktoré osoby za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina vyzvala
na vyjadrenia sa k záverom a zisteným nedostatkom ohľadom majetkovej účasti Mesta Č.
pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu
do základného imania žiadateľa,
- či kontrolná skupina umožnila štatutárnemu orgánu Mesta Č. vzniesť písomné
námietky proti pravdivosti, úplnosti a preukázateľnosti kontrolných zistení ohľadom vyššie
uvedenej kontrolovanej skutočnosti v zmysle § 15 ods. 1 písm. e/ zákona NR SR č. 39/1993
Z. z. o Najvyššom kontrolnom úradom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľa porušené
neboli.»
Súčasne najvyšší súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
Sťažovateľka doručila k vyjadreniu najvyššieho súdu stanovisko, v ktorom okrem
iného uviedla:
«1. Najvyšší súd vo vyjadrení konštatuje, že podstatou sťažnosti bolo porušenie
práva na informácie a práva na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1
zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), vrátane
príslušných ustanovení medzinárodných zmlúv a dohovorov. Najvyšší súd sa ale vecne
týmito normami nezaoberá. Vyjadrenie neobsahuje žiadnu zmienku, zdôvodnenie alebo
právny názor najvyššieho súdu k otázke, prečo tieto normy na sťažovateľov prípad
neaplikoval. Tým sa podľa mienky sťažovateľa potvrdzuje, že východiskom najvyššieho súdu
bola aplikačná a interpretačná svojvôľa, ktorú v tomto štádiu nedokáže, resp. nemá záujem
popierať.
2. Navyše, najvyšší súd obchádzaním čl. 26 ústavy nevyvrátil tvrdenie sťažovateľa, že
jeho rozhodnutie vychádzalo zo zrejmého, neopodstatneného a nevysvetleného vybočenia
jednak z výslovného znenia čl. 26 ústavy, a jednak zo všeobecne rešpektovaných štandardov
výkladu tejto ústavnej normy. Sťažovateľ preto trvá na všetkých námietkach, ktoré v tejto
súvislosti uviedol v sťažnosti a jej doplnení.
II. 1. Najvyšší súd vo vyjadrení uvádza, že sťažovateľovi bolo v odôvodnení
rozhodnutia podrobne objasnené, prečo vo vecí jeho žiadostí, ktorá sa týkala kontroly
Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „správny orgán“) rozhodol
v zmysle zákonného obmedzenia podľa ust. § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií, ďalej len „zákon
o slobode informácií“). Sťažovateľ nenamietal, že najvyšší súd porušil znenie, resp. účel
tohto ustanovenia. Práve naopak. Sťažovateľ tvrdil, že v jeho prípade nebola - okrem
zákonného zákazu - splnená žiadna ďalšia podmienka obmedzenia práva na informácie
podľa čl. 26 ods.4 ústavy. Tým sa ale najvyšší súd, ako je uvedené vyššie, vôbec nezaoberal.
2. Sťažovateľ sa domnieva, že legitímne očakával rozhodnutie najvyššieho súdu,
rešpektujúce podstatu a účel ústavnej úpravy práva na informácie. Rovnako sa domnieva,
že jeho očakávanie malo racionálny základ, spočívajúci v úsudku, že v právnom štáte nie je
prípustné ignorovať ústavu ako základnú normu štátu najvyššej právnej sily. Východiskom
právneho Štátu v jeho materiálnom poňatí vo fáze aplikácie práva je povinnosť ústavne
konformného výkladu, upravená najmä v čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Sťažovateľ
preto namietal nedodržanie týchto noriem, s čím sa najvyšší súd vo vyjadrení
nevysporiadal. Sťažovateľ preto trvá aj na námietkach, ktoré v tejto súvislosti uviedol v
sťažnosti a jej doplnení.
3. Na margo právneho argumentu čl. 2 ods. 2 ústavy sťažovateľ uvádza, že
vo vyjadrení je táto norma citovaná doslovne a bez bližšieho uvedenia súvislostí
s predmetom sťažnosti, a preto nie je zrejmé, aké tvrdenia, resp. argumenty najvyšší súd
touto normou sledoval. Pokiaľ najvyšší súd mienil poukázať na nemožnosť rozhodnutia
v rozpore s ust. § 11 ods. 1 písm. g) zákona o slobode informácií, čomu nasvedčuje aj
postupnosť jeho argumentov, sťažovateľ tvrdí, že ide o argument nesprávny. Princíp legality
podľa čl. 2 ods. 2 ústavy totiž nezahŕňa tzv. pozitívny záväzok najvyššieho súdu zabezpečiť
(aj ústavne konformným výkladom) dostupnosť základného práva na informácie v celom
spektre priznanom ústavou, medzinárodnými zmluvami a dohovormi.
4. K splneniu tohto pozitívneho záväzku v sťažovateľovom prípade nedošlo. Najvyšší
súd ani úvahovo neobsiahol najširší rozsah práva na informácie, ktorý vyplýva z čl. 26
ústavy, a ani ho argumentačne nevyčerpal. Namiesto toho vo vyjadrení cielene uvádza iné
právne argumenty, ktoré majú nasvedčiť zákonnosti jeho rozhodnutia (napr. argument
o povinnosti mlčanlivosti; o povinnosti systematického výkladu resp. rešpektovania vzťahu
subsidiarity procesných práv účastníka). Tieto argumenty ale nepopierajú sťažovateľom
namietaný nesúlad rozhodnutia s ústavou, a preto v nich nenachádza relevantné dôvody
proti opodstatnenosti svojej sťažnosti.
III. 1. Najvyšší súd vo vyjadrení uvádza, že sťažovateľom požadované informácie
mali skôr charakter otázok, ktoré by chcel položiť svedkom v rámci výsluchu (v konaní pred
Okresným súdom v Čadci, sp. zn. 6C/162/2009). Vyjadruje sa aj v tom zmysle, že sťažovateľ
žiadosťou sledoval obstaranie vysvetlení a vyjadrení, ktoré potrebuje pre splnenie dôkaznej
povinnosti v súdnom konaní.
2. Sťažovateľ tieto vyjadrenia popiera, pretože sú nepravdivé a nemajú oporu
v skutočnosti. Sťažovateľ podával žiadosť v r. 2008, teda najmenej o rok skôr, ako bola
súdna žaloba podaná (r. 2009). Jediným zámerom sťažovateľa bolo byť informovaný
ohľadom kontroly, ktorú správny orgán vykonal vo veci zvýšenia jeho základného imania,
a ktorá sa ho v tomto smere týkala. Fakt, že sa na základe výsledku kontroly začalo voči
sťažovateľovi súdne konanie (predtým aj konanie na Generálnej prokuratúre SR),
potvrdzuje existenčné dopady kontroly na sťažovateľa a umocňuje dôležitosť a význam,
ktorý pre neho majú požadované informácie. Sťažovateľ sa domnieva, že je nenáležité
a nemiestne využívať túto situáciu na argumenty o znevažovaní práva na informácie, ako to
naznačuje najvyšší súd vo vyjadrení.
3. Charakter otázok, ktoré sťažovateľ koncipoval vo svojej žiadosti, zodpovedal
situácii, v ktorej sa v danom čase nachádzal. Sťažovateľ sa iba z počutia dozvedel, že
správny orgán našiel v transakcii zvýšenia jeho základného imania nedostatky. Netušil ale,
na základe akých vyjadrení, od ktorých osôb a na základe akých písomností konštatoval
porušenie zákona (samotné doklady k zvýšeniu základného imania preukazujú, že
transakcia bola vykonaná v súlade so zákonom). Transakcia zvýšenia základného imania
bola vnútropodnikovým úkonom sťažovateľa, ale paradoxne jeho samotného správny orgán
za účelom objasnenia veci nekontaktoval. Sťažovateľ sa domnieva, že takýto postup
správneho orgánu bol nepochopiteľný, nezákonný alebo minimálne zákon obchádzajúci
a netransparentný.
4. Nedostatok transparentnosti opodstatňoval podanie žiadosti z vecného hľadiska,
ostatné okolnosti ipso facto vylučovali odopretie požadovaných informácií z hľadiska
ochrany tzv. konfliktných záujmov v zmysle čl. 26 ústavy. Sťažovateľ preto trvá na tom, že
jeho žiadosti malo byť vyhovené a negatívne rozhodnutia správneho orgánu, resp.
najvyššieho súdu predstavujú neústavné rozhodnutia o jeho práve na informácie v zmysle
uvedeného článku ústavy. Sťažovateľ preto trvá na všetkých dôvodoch, ktoré v tejto
súvislosti uviedol v sťažnosti a jej doplnení.
IV. 1. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa vo vyjadrení zo dňa 08. 02. 2011,
KP 4/2011 žiadnym spôsobom nevyrovnal s argumentmi, ktoré boli uvedené v sťažnosti
zo dňa 02. 07. 2010 a jej doplnení zo dňa 09. 08. 2010. Sťažovateľ preto tvrdí, že jeho
argumenty sú dôvodné a opodstatňujú rozhodnutie formou nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ako to navrhoval v uvedených podaniach.»
Súčasťou stanoviska sťažovateľky bolo aj formulovanie petitu na rozhodnutie.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
z ktorého vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosť neodloží alebo neodmietne, prijme ju pri
predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku
uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedené ustanovenie zákona o ústavnom súde vylučuje
možnosť sťažovateľov, ako aj ich právnych zástupcov meniť či rozširovať, resp. dopĺňať
v období po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane
vyjadrený v petite, na čo ústavný súd konštantne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre
(pozri napr. m. m. I. ÚS 36/02, I. ÚS 109/02, III. ÚS 196/08, III. ÚS 225/08,
IV. ÚS 305/09). Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred ústavným súdom je
konštruované v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré možno „pracovne“
označiť ako etapa predbežného prerokovania návrhu a etapa rozhodovania o návrhu vo veci
samej. V prvej etape upravenej najmä v § 25 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na
začatie konania predbežne prerokuje a rozhodne buď o jeho odmietnutí, alebo o jeho prijatí
na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodne aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie
konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej
(meritórne), a to v rozsahu, v akom bol prijatý na ďalšie konanie uznesením č. k.
IV. ÚS 464/2010-20 z 20. decembra 2010.
Ústavný súd v nadväznosti na vyjadrenie účastníkov konania a v súlade s § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci, a preto od nariadenia ústneho pojednávania upustil.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010 došlo k porušeniu jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, jej práv podľa
čl. 19 ods. 2 a 3 medzinárodného paktu, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 1 a 2
dohovoru. Označeným rozsudkom najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k.
21 S/40/2008-103 z 9. decembra 2008, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľky,
ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia NKÚ č. k. 1098/2008/1.13
z 15. februára 2008.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory
slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,
prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na
ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 19 ods. 2 a 3 medzinárodného paktu každý má právo na slobodu prejavu;
toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky
každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom
umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby. Užívanie týchto práv
nesie so sebou osobitné povinnosti a zodpovednosť. Môže preto podliehať určitým
obmedzeniam, tieto obmedzenia však budú len také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú
nevyhnutné na rešpektovanie práv alebo povesti iných, ako aj na ochranu národnej
bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo
zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby
vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym a filmovým spoločnostiam.
Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým
formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti
alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo
zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Sťažovateľka namieta porušenie označených práv z týchto dôvodov:
- napadnuté súdne rozhodnutia nie sú vecne správne a predstavujú obmedzenie jej
práva na informácie podľa čl. 26 ústavy, nad rámec a proti účelu tohto základného práva.
Článok 26 ústavy upravuje vôbec najširšiu možnú mieru práva na informácie, a preto bolo
povinnosťou súdov rozhodovať vo veci práve podľa tejto normy, čo sa však nestalo. Súdy
pri rozhodovaní vychádzali iba zo zákonného obmedzenia podľa § 11 ods. 1 písm. g)
zákona o slobode informácií, čo je z hľadiska obmedzenia práva na informácie podľa čl. 26
ústavy nedostačujúce. Rozhodnutia súdov preto nemajú základ v ústavne konformnom
výklade a aplikácii tohto práva;
- súdy sa nezaoberali vzťahom dvoch záujmov, t. j. ochranou práv a slobôd subjektov
súkromného práva a ochranou tzv. verejných záujmov. Podľa sťažovateľky ide o následok
nesprávneho právneho posúdenia celej veci. V každom prípade skutočnosť, že sťažovateľka
chcela byť informovaná iba vo vlastnej veci, vylučuje, že by zároveň takýto konfliktný
záujem existoval. Nebol preto podľa jej názoru žiaden dôvod, aby správny orgán jej žiadosti
nevyhovel, a tiež, aby súdy takého rozhodnutie potvrdili ako vecne správne. Práve naopak,
právo sťažovateľky na informácie bolo podľa jej názoru jednoznačne popreté a bolo
obmedzené v rozpore s ústavou, preto mali súdy rozhodnutie správneho orgánu zrušiť tak,
ako to sťažovateľka požadovala v litigačných návrhoch;
- žiadala len o informácie, ktoré správny orgán dostal na preverenie zvýšenia
základného imania jej spoločnosti. Na tento účel mohli byť správnemu orgánu predložené
jedine doklady samotnej spoločnosti, čo logicky vylučuje akúkoľvek povinnosť zachovania
mlčanlivosti vo vzťahu k nej. Hypoteticky by sa mlčanlivosť mohla vzťahovať na obchodné
tajomstvo sťažovateľky, k zverejneniu ktorého dáva súhlas práve sťažovateľka, a udelila ho
už v samotnej žiadosti, čo opäť vylučuje akúkoľvek povinnosť mlčanlivosti;
- súdy potvrdenie rozhodnutia správneho orgánu o nesprístupnení informácií
nezdôvodnili z hľadiska splnenia podmienok na obmedzenie práva na informácie podľa
čl. 26 ústavy, ale zdôvodnili ho najmä z hľadiska povinnosti správneho orgánu konať
v súlade so zákonom a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon podľa čl. 2 ods. 2
- na porušenie základného práva podľa čl. 26 ústavy sa sťažovateľka odvolávala
vo všetkých svojich návrhoch, avšak súdy túto skutočnosť pri rozhodovaní nebrali na zreteľ.
Pritom podľa jej názoru platí, ako je už uvedené, že čl. 26 ústavy predstavuje základnú
normu na posúdenie práva na informácie. Preto boli súdy povinné vo veci rozhodnúť z tohto
hľadiska, čo sa nestalo. Logicky, súdy rozhodnutia ani z hľadiska čl. 26 ústavy
nezdôvodnili, čo naznačuje na ich arbitrárnosť spočívajúcu v absencii dostatočných
a relevantných dôvodov, na ktorých má byť založené súdne rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru;
- z princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy podľa názoru sťažovateľky jednoznačne
vyplýva povinnosť súdov zachovávať nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Z čl. 2 ods. 2 ústavy podľa sťažovateľky však nemožno odvodiť, že sa
nevzťahuje aj na pozitívnu činnosť orgánov verejnej moci, v tomto prípade správneho
orgánu a súdov, aby zabezpečili dostupnosť práva sťažovateľa na informácie v celom
rozsahu priznanom čl. 26 ústavy. Nezohľadnenie tento ústavnej normy súdmi malo
za následok podľa sťažovateľky porušenie povinnosti súdov rozhodovať v súlade s ústavou
podľa čl. 144 v spojitosti s čl. 152 ods. 4 ústavy, na základe čoho bolo porušené aj
korelatívne právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo vyriešiť otázku, či vôbec ide
o konflikt medzi ochranou práv a slobôd sťažovateľky a ochranou verejného záujmu,
a v nadväznosti na to posúdiť, či najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci
o preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a krajského súdu
ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom.
Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych (ústavnoprávnych) otázok je
hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na prístup
k informáciám na jednej strane a požiadavkou ochrany verejných záujmov na strane druhej.
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý
konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09,
PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa
chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde
k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody
(IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96), resp. inej hodnoty ústavnoprávnej povahy.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú ústavný súd konštantne
zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, právo na prístup k informáciám predstavuje
jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej
rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.
V niektorých situáciách však musí právo na prístup k informáciám ustúpiť. Limitačné
klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody
obmedzenia práva na prístup k informáciám, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia
zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv
a slobôd iných“, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany
iných súkromných osôb (vrátane navrhovateľa) alebo štátu. Vychádzajúc zo záväznosti
ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy nevynímajúc, ústavný súd
konštatuje, že orgány verejnej moci musia v rámci výkonu svojich právomoci v súlade
s čl. 2 ods. 2 ústavy vždy zohľadňovať ochranu práva na prístup k informáciám, a to
minimálne v rozsahu jej ústavných záruk.
Keďže najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010 potvrdil
rozsudok krajského súdu č. k. 21 S/40/2008-103 z 9. decembra 2008 (ktorým krajský súd
zamietol žalobný návrh sťažovateľky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia NKÚ ako
správneho orgánu sp. zn. 1098/2008/1.13 z 15. februára 2008), ktorým malo dôjsť
k porušeniu označených práv sťažovateľky, úlohou ústavného súdu bolo rozhodnúť, či
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k zásahu do ústavou, medzinárodným
paktom a dohovorom garantovaného práva sťažovateľky na prístup k informáciám, či išlo
z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie tohto práva a či v danom prípade bolo
nevyhnutné riešiť konflikt práva sťažovateľky na prístup k informáciám vo vzťahu
k požiadavkám vyplývajúcim z ochrany verejného záujmu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek
základného práva alebo slobody, a teda aj práva na prístup k informáciám možno považovať
za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,
resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa.
Za týchto okolností bolo potrebné posúdiť, či bol zásah najvyššieho súdu do práv
sťažovateľky v súlade so zákonom a v nadväznosti na to ústavne akceptovateľný.
Ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom
krajského súdu, keďže najvyšší súd sa v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktorý bol
predmetom jeho preskúmania. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa
ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. 21 S/40/2008-103 z 9. decembra 2008 okrem
iného uviedol:
„Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, a vzhľadom na vykonané
dokazovanie súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca na základe žiadosti zo dňa 2. januára
2008 požadoval sprístupnenie informácií týkajúcich sa kontroly správneho orgánu podľa
poverenia predsedu č. 1414/09 zo dňa 20. 8. 2007 a dodatku č. 1 zo dňa 16. 10. 2007
vykonanej na Meste Č. v období od 5. septembra 2007 do 22. novembra 2007. Žalobca
konkretizoval presne okruh informácií, ktorých sprístupnenie požadoval, a to formou
písomnej odpovede a vyhotovenia fotokópií a dokladov. Zo strany Najvyššieho kontrolného
úradu SR uvedenej žiadosti nebolo vyhovené. Pokiaľ Najvyšší kontrolný úrad uvedenej
žiadosti zo strany žalobcu nevyhovel, súd sa s takýmto konaním stotožnil a považuje ho za
súladný so zákonom, pričom poukazuje predovšetkým na § 11 ods. 1 písm. g) zákona
č: 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v zmysle ktorého povinná osoba
obmedzí sprístupnenie informácie, alebo informáciu nesprístupni, ak sa týka výkonu
kontroly dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov 24b,
tzn. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom
úrade Slovenskej republiky, a to okrem informácie o rozhodnutí alebo inom výsledku
kontroly, dohľadu, alebo dozoru ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.
Vychádzajúc zo žaloby z dôvodov, ktoré tam žalobca uvádza, súd dospel k záveru, že
žalobca požadoval po žalovanom sprístupnenie informácií, ktorých sprístupnenie je zo
zákona vylúčené, vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenie, pričom žalobca
požadoval informácie, ktoré sa týkali nie samotného rozhodnutia ani iného výsledku
kontroly, ale priamo preskúmavanych listinných dôkazov, a to vyjadrení, vysvetlení,
prípadne boli žiadané zo strany žalobcu vyhotovenia fotokópií písomnosti a dokladov.
Takýto postup zo strany Najvyššieho kontrolného úradu SR, ktorým by žiadosti vyhovel, by
súd považoval za rozporné konanie práve s uvedeným citovaným zákonným ustanovením,
ale v rozpore s § 22 ods. 4 zákona č. 39/1993 Z. z., v zmysle ktorého kontrolóri a ďalší
zamestnanci úradu sú povinní zachovávať vo vzťahu k tretím osobám mlčanlivosť o
skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním informácií vyžiadaných
podľa ods. 1/ a 3/. V danom prípade súd poukazuje na skutočnosť, že kontrolovaným
subjektom bolo Mesto Č. a nie žalobca. Napriek tvrdeniam zo strany žalobcu, že ide o
informácie, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú, má súd za to, že nie je možné zo strany
Najvyššieho kontrolného úradu SR sprístupniť požadované informácie. Žalovaný ako štátny
orgán môže zásadne konať iba na základe Ústavy SR v jej medziach v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon v zmysle Ústavy SR, a to v zmysle či. II ods. 2, tzn. že nemôže zvažovať
skutočnosť, či informácie, ktoré sú predmetom žiadosti o sprístupnenie informácií sa v
nejakom rozsahu dotýkajú žiadateľa, ale musí postupovať v súlade so zákonom, a môže
sprístupniť len skutočnosti, ktoré zákon umožňuje.
Pokiaľ poukazuje žalobca na Nález Ústavného súdu PL ÚS 15/1998, súd dospel
k záveru, že vzhľadom na prejednávanú problematiku ho nemožno považovať za záväzný
na vec týkajúca sa predmetu prieskumu. Súd ma za to, že uvedený žalobný dôvod nemožno
považovať za dôvodný, preukazujúci rozpor konania žalovaného so zákonom. Štátne orgány
môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach, a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon, a v danom prípade sa komplexne ustanovuje, akým spôsobom, a koho má informovať
Najvyšší kontrolný úrad SR o vykonávanej kontrole, resp. o výsledkoch uvedenej kontroly
a postupe.
Zo strany žalovaného bolo namietané, že súdu nebol predložený kompletný spisový
materiál zo strany žalovaného. Súd sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného v tom zmysle, že
pokiaľ by bol predložený uvedený spis súdu, boli by informácie, obsiahnuté v uvedenom
spise sprístupnené i tretím osobám, a teda došlo by k rozporu so zákonom o Najvyššom
kontrolnom úrade, a svojím spôsobom by zákon bol obchádzaný. Súd tiež poukazuje
na skutočnosť, že súdne konanie v tomto prípade je prieskumom rozhodnutia
o nesprístupnení informácií, a teda spis správneho orgánu, ktorý bol súdu predložený je
dostačujúci pre rozhodnutie o nároku uplatnenom žalobou, pretože ide o spis Najvyššieho
kontrolného úradu o konaní o nesprístupnení informácií, ktorého predmetom, nie je konanie
o kontrole uskutočňovanej žalovaným. Pokiaľ sa žalobca domáhal predloženia uvedeného
správneho spisu, ktorý sa dotýka samotnej kontroly a priebehu uvedenej kontroly
a zdôvodnenia o utajovaných informáciách, súd uvedenú časť vyhodnotil ako iný spôsob,
ktorým sa snaží žalobca dostať ku skutočnostiam, ktorých zverejnenie požadoval
po žalovanom, a ktorých nezverejnenie, ne sprístupnenie zo strany žalovaného bolo
predmetom rozhodnutia žalovaného, ktoré podlieha súdnemu prieskumu.“
Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní považoval za relevantné tieto skutočnosti, ktoré
uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku:
„V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa
zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť
priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,
o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa
každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená,
do vo lala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už
nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami
ako ten, o koho práva ide.
Z ustanovenia § 247 ods. 1 OSP vyplýva, v ktorých prípadoch sa môže účastník
správneho konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom.
Všeobecné súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných
v správnom konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby
alebo právnickej osoby.
Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. sloboda prejavu
a právo na informácie sú zaručené.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak
ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia, mravnosti (článok 26
ods. 4 Ústavy SR).
Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie
o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania. ustanoví zákon (§ 26
ods. 5 Ústavy SR).
Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobkyňa žiadosťou zo dňa 07. 01. 2008
požadovala informácie
- od ktorej osoby, resp. ktorých osôb za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina
požadovala informácie,
- vyjadrenia a vysvetlenia ku kontrolovanej skutočnosti a to majetkovej účasti Mesta
Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného
vkladu do základného imania žiadateľa,
- ktoré písomnosti a doklady poskytol kontrolovaný subjekt kontrolnej skupine za
účelom preskúmania majetkovej účasti Mesta Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa
vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,
- ktorú osobu, resp. ktoré osoby za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina vyzvala
na vyjadrenia sa k záverom a zisteným nedostatkom ohľadom majetkovej účasti Mesta Č.
pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu
do základného imania žiadateľa,
- či kontrolná skupina umožnila štatutárnemu orgánu Mesta Č. vzniesť písomné
námietky proti pravdivosti, úplnosti a preukázateľnosti kontrolných zistení ohľadom vyššie
uvedenej kontrolovanej skutočnosti v zmysle § 15 ods. 1 písm. e/ zákona NR SR č. 39/1993
Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade.
Najvyšší kontrolný úrad SR žiadosti žalobkyne nevyhovel a informácie podľa § 11
ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z. z. nesprístupnil z dôvodu, že sa týkali výkonu kontroly.
Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v ustanovení § 1 upravuje podmienky,
postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám, a v ustanovení §§ 8 až 13 obmedzenia
prístupu k informáciám.
Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak
sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitých
predpisov 24b (napr. odkaz na zákon NR SR č. 39/1993 Z. z. o NKÚ SR v znení neskorších
predpisov), okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo
dozoru ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy 24b (§11 ods. 1 písm. g/ zákona
č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií).
Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky je štátny orgán, ktorý je vo svojej
kontrolnej činnosti nezávislý, viazaný len zákonom (§ 1 ods. 1 zákona č. 39/1993 Z. z.
o Najvyššom kontrolnom úrade SR).
Kontrolóri a ďalší zamestnanci úradu sú povinní zachovávať vo vzťahu k tretím
osobám mlčanlivosť ku skutočnostiam, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním
informácií vyžiadaných podľa ods. 1 až 3 (§ 22 ods. 4 citovaného zákona).
Ústava Slovenskej republiky v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň
upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie
tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 8 a nasl.
zákona o slobode informácií upravuje obmedzenia prístupu k informáciám. Účelom
ustanovenia § 11 citovaného zákona je chrániť informácie týkajúce sa (okrem iných) výkonu
kontroly orgánov verejnej moci podľa osobitných predpisov.“
V nadväznosti na tieto východiská najvyšší súd dospel k týmto záverom, ktorými
odôvodnil výrok napadnutého rozsudku:
„Práve z uvedených dôvodov (keďže žalobkyňa nebola kontrolovaným subjektom)
nebolo právom žalovaného požadované informácie sprístupniť, lebo pri nariadenej
kontrole, ktorej účelom bolo preverenie všeobecne záväzných právnych predpisov pri
nakladaní s verejnými prostriedkami a majetkom vo vybraných mestách okresu,
zamestnanci žalovaného vychádzali z podkladov predložených kontrolovaným subjektom,
t. j. Mestom Č.
V predmetnej veci nebolo popreté žalobkyňou uplatnené právo na informácie. Toto
právo je obmedzené zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý nedovoľuje
žalovanému ako orgánu kontroly, ktorý je viazaný článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, zverejniť iné informácie týkajúce sa výkonu kontroly než tie, ktoré ustanovil
zákon, a preto Najvyšší kontrolný úrad SR nemal ani možnosť voľnej úvahy vtom, či a ako
svoju právomoc uplatní.
Kategorické znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií
neumožňuje iný výklad obmedzenia sprístupnenia informácií týkajúceho sa výkonu kontroly,
preto je ho potrebné nevyhnutne vykladať len v kontexte s účelom zákona (a článku 13
ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel). Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
S poukazom na uvedené najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil po tom, čo
dospel k záveru, že je v súlade so zákonom. V konaní neboli zistené skutočnosti, ktoré by
viedli k záveru, že by správne orgány vydali nezákonné rozhodnutie.“
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv hmotného charakteru
(hmotnej povahy) na prístup k informáciám podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva podľa
čl. 19 ods. 2 a 3 medzinárodného paktu, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru
označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj porušenie svojho ústavnoprocesného práva,
a to porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd kladie vo svojej rozhodovacej činnosti mimoriadny dôraz
na rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože tvoria v podmienkach
demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky ochrany ústavou
garantovaných práv (m. m. I. ÚS 56/01), pričom vychádza z konceptu materiálneho
právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna
ochrana v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo s rešpektom k jeho
ústavou garantovaným právam, tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom
prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu
ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti
sa stáva arbitrárny a svojvoľný. Opomenutie vo veci relevantných skutkových alebo
právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania,
aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana
poskytovaná v rámci odvolacieho konania, v ktorom sa účastník konania domáha ochrany
svojich práv pred odvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania)
z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo; v danom prípade príslušné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podstatou odvolania sťažovateľky bolo
domáhanie sa ochrany jej ústavou, medzinárodným paktom a dohovorom garantovaného
práva na prístup k informáciám.
Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia najvyššieho súdu nevyplýva, že sa
dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom aj so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy
vysporiadal s otázkou uvedenia dôvodov nesprístupnenia informácií a výsledkov kontroly
NKÚ sťažovateľke a s otázkami, ktoré sa jej týkali a zasahovali do jej majetkových práv
v tej časti, v rámci ktorej NKÚ zisťoval majetkovú účasť Mesta Č. pri zvyšovaní
základného imania sťažovateľky formou peňažného a nepeňažného vkladu. Správne orgány
ani konajúce súdy pri svojom rozhodovaní vôbec neposúdili túto otázku z hľadiska
možného zásahu do práv sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
len konštatuje, že § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 211/2000 Z. z. (podľa ktorého povinná
osoba – NKÚ obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka
výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov
okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak
jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy) obsahuje kategorické znenie tohto
ustanovenia, ktoré neumožňuje iný výklad, ako je v danom prípade nesprístupnenie
informácií z kontroly NKÚ tretím osobám (vrátane sťažovateľky). Ústavný súd sa s týmto
názorom najvyššieho súdu nestotožňuje. Podľa názoru ústavného súdu zákon č. 211/2000
Z. z. v označenom ustanovení poskytuje povinnej osobe – NKÚ možnosť buď
nesprístupniť, alebo obmedziť prístup sťažovateľky k informáciám na základe využitia
správnej úvahy. Najvyšší súd nevyužil možnosť aplikovať zákonom mu dovolenú správnu
úvahu, naopak túto v odôvodnení napadnutého rozsudku bez akéhokoľvek komentára
vylúčil a nezohľadnil pritom ani skutočnosť, že išlo v danom prípade aj o majetkové práva
sťažovateľky, ktoré požívajú ústavnú ochranu.
V nadväznosti na uvedené argumentácia najvyššieho súdu, že tak správny orgán, ako
aj konajúce súdy poskytujú ochranu základným právam len v rámci ich právomoci v súlade
s čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý limituje rozsah tejto ochrany, ústavný súd považuje výklad
relevantného ustanovenia zákona č. 211/2000 Z. z. za neodôvodnene reštriktívny.
Na podporu svojho názoru ďalej ústavný súd dodáva, že v § 11 ods. 1 písm. g) zákona
č. 211/2000 Z. z. je síce formulované kategoricky, avšak vzhľadom na úvodnú vetu
§ 11 ods. 1 tohto zákona aj formulácia v písm. g) tohto ustanovenia umožňovala
najvyššiemu súdu vybrať pri svojom rozhodovaní buď možnosť nesprístupnenia informácie
príslušnému subjektu, alebo len jej poskytnutie v obmedzenom rozsahu (s uplatnením svojej
voľnej úvahy); sprístupnenie určitých informácií v „obmedzenom režime“ sa musí urobiť
za podmienok ustanovených v § 12 tohto zákona.
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd ani v spojení s odôvodnením rozsudku
krajského súdu s prihliadnutím na § 219 ods. 1 a 2 OSP sa vo svojom rozhodnutí
nevyrovnal s možnosťou uplatnenia správnej úvahy v prípadoch ustanovených v § 11 ods. 1
písm. g) zákona č. 211/2000 Z. z. a urobil jednoznačný záver, ktorý podľa názoru ústavného
súdu vyhovuje formálnoprávným požiadavkám odôvodnenia súdneho rozhodnutia, avšak
uplatňujúc zásadu materiálneho chápania ústavnosti takéto odôvodnenie je pre ústavný súd
ústavne neakceptovateľné.
V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil označený rozsudok krajského súdu (ktorým
krajský súd zamietol žalobný návrh sťažovateľky na preskúmanie rozhodnutia
druhostupňového správneho orgánu), bezpochyby zasiahol do ústavou, medzinárodným
paktom a dohovorom garantovaných práv sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu išlo
v danom prípade vzhľadom na už uvedené dôvody o neprimeraný, neprípustný a ústavne
neakceptovateľný zásah. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd
napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky garantované v čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a jej právo v čl. 19 ods. 2 a 3 medzinárodného paktu,
ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru. Povinnosťou
najvyššieho súdu bolo poskytnúť sťažovateľke na základe ňou podaného odvolania proti
rozsudku krajského súdu č. k. 21 S/40/2008-103 z 9. decembra 2008 súdnu ochranu
v ústavou, medzinárodným paktom a dohovorom garantovanej ústavnoprávnej kvalite
(čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom
súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd
také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010 porušil ústavou garantované práva sťažovateľky, zrušil
označený rozsudok a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto
nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
V súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní
vo veci sťažovateľa viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto
nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. M. P. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania
vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku
2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a
spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46
€, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje
celkovú sumu 254,88 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume,
ktorú požadovala (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2011