Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 464/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti M., a. s., Č., zastúpenej advokátkou JUDr.

M. P., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v v spojení so základným právom

na informácie podľa , 2 a 4 , jej práva vyhľadávať

informácie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom prijímať informácie podľa

čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. apríla 2010, za účasti

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti M., a. s., na súdnu ochranu zaručené v čl.

46 ods. 1 v spojení so základným právom na informácie podľa

, 2 a 4 , jej právo vyhľadávať informácie podľa čl.

19 ods. 2 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s právom prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 8. apríla 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. apríla

2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti M., a. s., j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý zaplatiť trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur

a osemdesiatosem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. M. P., Č., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., Č. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len

„ústava“) v spojení so základným právom na informácie podľa , 2 a 4 , jej

práva vyhľadávať informácie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“), ako aj jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v spojení s právom prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2

dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. decembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 8. apríla 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že najvyšší súd v jej veci proti

Najvyššiemu kontrolnému úradu (ďalej len „správny orgán“ alebo „NKÚ“) o preskúmanie

zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu rozsudkom sp. zn.

z 8. apríla 2010 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 9. decembra 2008

o zamietnutí jej žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

a nepriznaní náhrady trov konania. Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť

3. mája 2010.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že na základe žiadosti z 2. januára 2008 požadovala

sprístupnenie informácií týkajúcich sa kontroly správneho orgánu vykonanej vo vzťahu

k Mestu Č. v období od 5. septembra 2007 do 2. novembra 2007 podľa poverenia predsedu

č. 1414/09 z 20. augusta 2007 a dodatku č. 1 k nemu zo 16. októbra 2007. Sťažovateľka

žiadala len informácie z tej časti kontroly, ktorá sa týkala preverovania transakcie, ktorou

došlo k zvýšeniu jej základného imania.

NKÚ (prvostupňový správny orgán v zastúpení generálnym riaditeľom sekcie

predsedu NKÚ) rozhodnutím sp. zn. 461/2008 z 15. januára 2008 žiadosti sťažovateľky

nevyhovel. Proti tomu rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, ktorému NKÚ

(druhostupňový správny orgán v zastúpení predsedom NKÚ) nevyhovel a rozhodnutím

sp. zn. 1098/2008/1.13 z 15. februára 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho

orgánu. Proti uvedenému rozhodnutiu sťažovateľka podala žalobu. Krajský súd žalobu

sťažovateľky zamietol rozsudkom sp. zn. z 9. decembra 2008. Sťažovateľka

podala proti označenému rozsudku krajského súdu odvolanie. Najvyšší súd potvrdil

odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok krajského súdu rozsudkom sp. zn.

z 8. apríla 2010.

Všeobecné súdy v konaniach preskúmavali zákonnosť rozhodnutí správneho orgánu

o zamietnutí žiadosti sťažovateľky o sprístupnenie informácií z vykonanej kontroly v Meste

Č., pričom dospeli k záveru, že zamietnutím žiadosti sťažovateľky nebol porušený zákon č.

o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľka namieta, že podľa nej označeným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej základných práv podľa v spojení s , 2 a 4 ,

ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej doplnila podaním z 9. augusta 2010 doručeným ústavnému súdu

10. augusta 2010 body I a II pôvodnej sťažnosti a rozšírila pôvodný návrh petitu sťažnosti

o namietané porušenie svojho práva vyhľadávať informácie podľa čl. 19 ods. 2 a 3

medzinárodného paktu, ako aj práva prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti M. a. s., sídlo: Č., na informácie podľa čl. 26 ods. 1,

2 a 4 , podľa a 3 Medzinárodného paktu o

občianskych apolitických právach a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. decembra 2008,

sp. zn. a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. apríla

2008, sp. zn. , bolo porušené.

2. Základné právo spoločnosti M. a. s., sídlo: Č., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. decembra 2008, sp. zn.

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. apríla 2008,

sp. zn. , bolo porušené.

3. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. decembra 2008, sp. zn.

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. apríla 2008, sp. zn. 3Sži

5/2009, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti M. a. s., sídlo: Č., trovy

konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet právneho zástupcu

spoločnosti JUDr. M. P., advokátky, č. ú..., vedený v peňažnom ústave Č., a. s., do 3 dní od

právoplatnosti nálezu.

Pre prípad rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa ust. § 30 ods. 2

sťažovateľ vyčísľuje trovy súdneho konania v súlade s ust.

ods. 2 vyhl. č. v celkovej výške 254,88 €, za 2 úkony právnej pomoci

po 120,23 €, za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a za

podanie návrhu, a paušálnu sumu náhrad 2 x 7,21 €.“

Ústavný súd sťažnosť 20. decembra 2010 predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), a pretože nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2

, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa

vyjadril k sťažnosti, a obidvoch účastníkov vyzval, aby sa vyjadrili k tomu, či sa vo veci má

konať verejné pojednávanie.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol:

«Najvyšší súd poukazuje na skutkovú charakteristiku veci v čl. I bod 1. sťažnosti, kde

sťažovateľ uvádza: „sťažovateľ v žiadosti zo dňa 2. januára 2008 (ďalej len „žiadosť“)“

požadoval sprístupnenie informácií tykajúcich sa kontroly správneho orgánu, vykonanej na

Meste Č. v období od 5. septembra 2007 do 2. novembra 2007, podľa poverenia predsedu č.

1414/09 zo dňa 20. augusta 2007 a dodatku č. 1 zo dňa 16. októbra 2007 (ďalej len

„kontrola“).

Najvyšší kontrolný úrad SR žiadosti o sprístupnenie informácii nevyhovel

a informácie podľa , o slobode informácií

nesprístupnil, z dôvodu, že sa týkali výkonu kontroly.

Je skutkovo nesporné, že žiadateľka žiadala informácie, ktoré Najvyšší kontrolný

úrad SR získal výkonom kontroly u kontrolovaného subjektu Mesto Č. Na tento druh

informácií sa vzťahuje zákonné obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1,

písm. g) o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Tieto

skutočnosti boli sťažovateľke podrobne objasnené v odôvodnení napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu na strane 4 a 5.

Podľa SR štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Najvyšší súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti zistil, že Najvyšší kontrolný úrad

konal v rozsahu a spôsobom ustanoveným v 11 ods. 1, písm. g) , keď

informáciu týkajúcu sa preukázateľne výkonu kontroly u iného kontrolovaného subjektu

nesprístupnil, keďže mu to zákon o slobode informácií neumožňoval.

Najvyšší súd poukazuje na to, že o Najvyššom kontrolnom

úrade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov obsahuje osobitné ustanovenia

o sprístupňovaní ním získaných informácií a v tejto podobe ide o lex specialis vo vzťahu

k všeobecnému zákonu o slobode informácií. V tejto súvislosti možno poukázať

i na ustanovenie podľa ktorého „kontrolóri a ďalší

zamestnanci Úradu sú povinní zachovávať vo vzťahu k tretím osobám mlčanlivosť

o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním informácií vyžiadaných

podľa odsekov 1 až 3“.

Pokiaľ by teda tretie osoby (ku ktorým možno zaradiť i sťažovateľa) mali

neobmedzený prístup k informáciám z výkonu kontrolu úradu, potom zákonná povinnosť

mlčanlivosti zamestnancov by bola absolétnym ustanovením zákona.

Vzhľadom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že i systematický výklad vzťahu

vo vzťahu k neumožňuje najvyššiemu súdu

vykladať pojmu „informácia o výsledku kontroly“ širšie a podradiť pod tento pojem

sťažovateľom žiadané informácie.

Najvyšší súd poukazuje na to, že zo súdnej praxe mu je zrejmé, že

Z. z. o slobode informácií začal byť v praxi používaný ako všeobecný nástroj na žiadanie

nie informácií ale akýchkoľvek vysvetlení a vyjadrení, a to najmä v tzv. vlastných veciach

účastníkov súdneho konania, kedy účastník konania potrebuje informácie pre splnenie

dôkaznej povinnosti v súdnom konaní.

Žalobca v čl. I, bod 4 žaloby poukazuje na konanie pred Okresným

súdom Čadca. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, že informácie v súdnom

konaní môže získať podľa podľa ktorého „každý je povinný bez zbytočného

odkladu na požiadanie súdu písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie

a rozhodnutie súdu, za náhradu vecných nákladov“, resp. výsluchom svedkov podľa § 126

, výsluchom účastníka konania podľa , edičnou povinnosťou podľa

Procesné práva účastníka súdneho konania sú v pomere špeciality

k všeobecnému právu na informácie a majú ustanovený spôsob ich realizovania.

V tejto súvislosti poukazuje najvyšší súd na kvalitu žiadaných „informácií“

sťažovateľom, ktoré majú skôr charakter otázok, ktoré by chcel v rámci výsluchu položiť

svedkom

- od ktorej osoby, resp. ktorých osôb za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina

požadovala informácie, vyjadrenia a vysvetlenia ku kontrolovanej skutočnosti a to

majetkovej účasti Mesta Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho

peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,

- ktoré písomnosti a doklady poskytol kontrolovaný subjekt kontrolnej skupine za

účelom preskúmania majetkovej účasti Mesta Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa

vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,

- ktorú osobu, resp. ktoré osoby za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina vyzvala

na vyjadrenia sa k záverom a zisteným nedostatkom ohľadom majetkovej účasti Mesta Č.

pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu

do základného imania žiadateľa,

- či kontrolná skupina umožnila štatutárnemu orgánu Mesta Č. vzniesť písomné

námietky proti pravdivosti, úplnosti a preukázateľnosti kontrolných zistení ohľadom vyššie

uvedenej kontrolovanej skutočnosti v zmysle

Z. z. o Najvyššom kontrolnom úradom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľa porušené

neboli.»

Súčasne najvyšší súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

Sťažovateľka doručila k vyjadreniu najvyššieho súdu stanovisko, v ktorom okrem

iného uviedla:

«1. Najvyšší súd vo vyjadrení konštatuje, že podstatou sťažnosti bolo porušenie

práva na informácie a práva na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), vrátane

príslušných ustanovení medzinárodných zmlúv a dohovorov. Najvyšší súd sa ale vecne

týmito normami nezaoberá. Vyjadrenie neobsahuje žiadnu zmienku, zdôvodnenie alebo

právny názor najvyššieho súdu k otázke, prečo tieto normy na sťažovateľov prípad

neaplikoval. Tým sa podľa mienky sťažovateľa potvrdzuje, že východiskom najvyššieho súdu

bola aplikačná a interpretačná svojvôľa, ktorú v tomto štádiu nedokáže, resp. nemá záujem

popierať.

2. Navyše, najvyšší súd obchádzaním nevyvrátil tvrdenie sťažovateľa, že

jeho rozhodnutie vychádzalo zo zrejmého, neopodstatneného a nevysvetleného vybočenia

jednak z výslovného znenia , a jednak zo všeobecne rešpektovaných štandardov

výkladu tejto ústavnej normy. Sťažovateľ preto trvá na všetkých námietkach, ktoré v tejto

súvislosti uviedol v sťažnosti a jej doplnení.

II. 1. Najvyšší súd vo vyjadrení uvádza, že sťažovateľovi bolo v odôvodnení

rozhodnutia podrobne objasnené, prečo vo vecí jeho žiadostí, ktorá sa týkala kontroly

Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „správny orgán“) rozhodol

v zmysle zákonného obmedzenia podľa ust.

o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií, ďalej len „zákon

o slobode informácií“). Sťažovateľ nenamietal, že najvyšší súd porušil znenie, resp. účel

tohto ustanovenia. Práve naopak. Sťažovateľ tvrdil, že v jeho prípade nebola - okrem

zákonného zákazu - splnená žiadna ďalšia podmienka obmedzenia práva na informácie

podľa . Tým sa ale najvyšší súd, ako je uvedené vyššie, vôbec nezaoberal.

2. Sťažovateľ sa domnieva, že legitímne očakával rozhodnutie najvyššieho súdu,

rešpektujúce podstatu a účel ústavnej úpravy práva na informácie. Rovnako sa domnieva,

že jeho očakávanie malo racionálny základ, spočívajúci v úsudku, že v právnom štáte nie je

prípustné ignorovať ústavu ako základnú normu štátu najvyššej právnej sily. Východiskom

právneho Štátu v jeho materiálnom poňatí vo fáze aplikácie práva je povinnosť ústavne

konformného výkladu, upravená najmä v a . Sťažovateľ

preto namietal nedodržanie týchto noriem, s čím sa najvyšší súd vo vyjadrení

nevysporiadal. Sťažovateľ preto trvá aj na námietkach, ktoré v tejto súvislosti uviedol v

sťažnosti a jej doplnení.

3. Na margo právneho argumentu sťažovateľ uvádza, že

vo vyjadrení je táto norma citovaná doslovne a bez bližšieho uvedenia súvislostí

s predmetom sťažnosti, a preto nie je zrejmé, aké tvrdenia, resp. argumenty najvyšší súd

touto normou sledoval. Pokiaľ najvyšší súd mienil poukázať na nemožnosť rozhodnutia

v rozpore s ust. § 11 ods. 1 písm. g) zákona o slobode informácií, čomu nasvedčuje aj

postupnosť jeho argumentov, sťažovateľ tvrdí, že ide o argument nesprávny. Princíp legality

podľa totiž nezahŕňa tzv. pozitívny záväzok najvyššieho súdu zabezpečiť

(aj ústavne konformným výkladom) dostupnosť základného práva na informácie v celom

spektre priznanom , medzinárodnými zmluvami a dohovormi.

4. K splneniu tohto pozitívneho záväzku v sťažovateľovom prípade nedošlo. Najvyšší

súd ani úvahovo neobsiahol najširší rozsah práva na informácie, ktorý vyplýva z čl. 26

, a ani ho argumentačne nevyčerpal. Namiesto toho vo vyjadrení cielene uvádza iné

právne argumenty, ktoré majú nasvedčiť zákonnosti jeho rozhodnutia (napr. argument

o povinnosti mlčanlivosti; o povinnosti systematického výkladu resp. rešpektovania vzťahu

subsidiarity procesných práv účastníka). Tieto argumenty ale nepopierajú sťažovateľom

namietaný nesúlad rozhodnutia s , a preto v nich nenachádza relevantné dôvody

proti opodstatnenosti svojej sťažnosti.

III. 1. Najvyšší súd vo vyjadrení uvádza, že sťažovateľom požadované informácie

mali skôr charakter otázok, ktoré by chcel položiť svedkom v rámci výsluchu (v konaní pred

Okresným súdom v Čadci, sp. zn. ). Vyjadruje sa aj v tom zmysle, že sťažovateľ

žiadosťou sledoval obstaranie vysvetlení a vyjadrení, ktoré potrebuje pre splnenie dôkaznej

povinnosti v súdnom konaní.

2. Sťažovateľ tieto vyjadrenia popiera, pretože sú nepravdivé a nemajú oporu

v skutočnosti. Sťažovateľ podával žiadosť v r. 2008, teda najmenej o rok skôr, ako bola

súdna žaloba podaná (r. 2009). Jediným zámerom sťažovateľa bolo byť informovaný

ohľadom kontroly, ktorú správny orgán vykonal vo veci zvýšenia jeho základného imania,

a ktorá sa ho v tomto smere týkala. Fakt, že sa na základe výsledku kontroly začalo voči

sťažovateľovi súdne konanie (predtým aj konanie na Generálnej prokuratúre SR),

potvrdzuje existenčné dopady kontroly na sťažovateľa a umocňuje dôležitosť a význam,

ktorý pre neho majú požadované informácie. Sťažovateľ sa domnieva, že je nenáležité

a nemiestne využívať túto situáciu na argumenty o znevažovaní práva na informácie, ako to

naznačuje najvyšší súd vo vyjadrení.

3. Charakter otázok, ktoré sťažovateľ koncipoval vo svojej žiadosti, zodpovedal

situácii, v ktorej sa v danom čase nachádzal. Sťažovateľ sa iba z počutia dozvedel, že

správny orgán našiel v transakcii zvýšenia jeho základného imania nedostatky. Netušil ale,

na základe akých vyjadrení, od ktorých osôb a na základe akých písomností konštatoval

porušenie zákona (samotné doklady k zvýšeniu základného imania preukazujú, že

transakcia bola vykonaná v súlade so zákonom). Transakcia zvýšenia základného imania

bola vnútropodnikovým úkonom sťažovateľa, ale paradoxne jeho samotného správny orgán

za účelom objasnenia veci nekontaktoval. Sťažovateľ sa domnieva, že takýto postup

správneho orgánu bol nepochopiteľný, nezákonný alebo minimálne zákon obchádzajúci

a netransparentný.

4. Nedostatok transparentnosti opodstatňoval podanie žiadosti z vecného hľadiska,

ostatné okolnosti ipso facto vylučovali odopretie požadovaných informácií z hľadiska

ochrany tzv. konfliktných záujmov v zmysle . Sťažovateľ preto trvá na tom, že

jeho žiadosti malo byť vyhovené a negatívne rozhodnutia správneho orgánu, resp.

najvyššieho súdu predstavujú neústavné rozhodnutia o jeho práve na informácie v zmysle

uvedeného článku . Sťažovateľ preto trvá na všetkých dôvodoch, ktoré v tejto

súvislosti uviedol v sťažnosti a jej doplnení.

IV. 1. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa vo vyjadrení zo dňa 08. 02. 2011,

KP 4/2011 žiadnym spôsobom nevyrovnal s argumentmi, ktoré boli uvedené v sťažnosti

zo dňa 02. 07. 2010 a jej doplnení zo dňa 09. 08. 2010. Sťažovateľ preto tvrdí, že jeho

argumenty sú dôvodné a opodstatňujú rozhodnutie formou nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ako to navrhoval v uvedených podaniach.»

Súčasťou stanoviska sťažovateľky bolo aj formulovanie petitu na rozhodnutie.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ,

z ktorého vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosť neodloží alebo neodmietne, prijme ju pri

predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku

uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedené ustanovenie vylučuje

možnosť sťažovateľov, ako aj ich právnych zástupcov meniť či rozširovať, resp. dopĺňať

v období po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane

vyjadrený v petite, na čo ústavný súd konštantne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre

(pozri napr. m. m. , , , ,

). Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred ústavným súdom je

konštruované v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré možno „pracovne“

označiť ako etapa predbežného prerokovania návrhu a etapa rozhodovania o návrhu vo veci

samej. V prvej etape upravenej najmä v ústavný súd návrh na

začatie konania predbežne prerokuje a rozhodne buď o jeho odmietnutí, alebo o jeho prijatí

na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodne aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie

konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej

(meritórne), a to v rozsahu, v akom bol prijatý na ďalšie konanie uznesením č. k.

-20 z 20. decembra 2010.

Ústavný súd v nadväznosti na vyjadrenie účastníkov konania a v súlade s § 30 ods. 2

dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci, a preto od nariadenia ústneho pojednávania upustil.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 8. apríla 2010 došlo k porušeniu jej

základných práv podľa v spojení s , 2 a 4 , jej práv podľa

čl. 19 ods. 2 a 3 medzinárodného paktu, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 1 a 2

dohovoru. Označeným rozsudkom najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k.

-103 z 9. decembra 2008, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľky,

ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia NKÚ č. k. 1098/2008/1.13

z 15. februára 2008.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa prvej vety každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 19 ods. 2 a 3 medzinárodného paktu každý má právo na slobodu prejavu;

toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky

každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom

umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby. Užívanie týchto práv

nesie so sebou osobitné povinnosti a zodpovednosť. Môže preto podliehať určitým

obmedzeniam, tieto obmedzenia však budú len také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú

nevyhnutné na rešpektovanie práv alebo povesti iných, ako aj na ochranu národnej

bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo

zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym a filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým

formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti

alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo

morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo

zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Sťažovateľka namieta porušenie označených práv z týchto dôvodov:

- napadnuté súdne rozhodnutia nie sú vecne správne a predstavujú obmedzenie jej

práva na informácie podľa , nad rámec a proti účelu tohto základného práva.

Článok 26 upravuje vôbec najširšiu možnú mieru práva na informácie, a preto bolo

povinnosťou súdov rozhodovať vo veci práve podľa tejto normy, čo sa však nestalo. Súdy

pri rozhodovaní vychádzali iba zo zákonného obmedzenia podľa § 11 ods. 1 písm. g)

zákona o slobode informácií, čo je z hľadiska obmedzenia práva na informácie podľa čl. 26

nedostačujúce. Rozhodnutia súdov preto nemajú základ v ústavne konformnom

výklade a aplikácii tohto práva;

- súdy sa nezaoberali vzťahom dvoch záujmov, t. j. ochranou práv a slobôd subjektov

súkromného práva a ochranou tzv. verejných záujmov. Podľa sťažovateľky ide o následok

nesprávneho právneho posúdenia celej veci. V každom prípade skutočnosť, že sťažovateľka

chcela byť informovaná iba vo vlastnej veci, vylučuje, že by zároveň takýto konfliktný

záujem existoval. Nebol preto podľa jej názoru žiaden dôvod, aby správny orgán jej žiadosti

nevyhovel, a tiež, aby súdy takého rozhodnutie potvrdili ako vecne správne. Práve naopak,

právo sťažovateľky na informácie bolo podľa jej názoru jednoznačne popreté a bolo

obmedzené v rozpore s , preto mali súdy rozhodnutie správneho orgánu zrušiť tak,

ako to sťažovateľka požadovala v litigačných návrhoch;

- žiadala len o informácie, ktoré správny orgán dostal na preverenie zvýšenia

základného imania jej spoločnosti. Na tento účel mohli byť správnemu orgánu predložené

jedine doklady samotnej spoločnosti, čo logicky vylučuje akúkoľvek povinnosť zachovania

mlčanlivosti vo vzťahu k nej. Hypoteticky by sa mlčanlivosť mohla vzťahovať na obchodné

tajomstvo sťažovateľky, k zverejneniu ktorého dáva súhlas práve sťažovateľka, a udelila ho

už v samotnej žiadosti, čo opäť vylučuje akúkoľvek povinnosť mlčanlivosti;

- súdy potvrdenie rozhodnutia správneho orgánu o nesprístupnení informácií

nezdôvodnili z hľadiska splnenia podmienok na obmedzenie práva na informácie podľa

, ale zdôvodnili ho najmä z hľadiska povinnosti správneho orgánu konať

v súlade so zákonom a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon podľa čl. 2 ods. 2

;

- na porušenie základného práva podľa sa sťažovateľka odvolávala

vo všetkých svojich návrhoch, avšak súdy túto skutočnosť pri rozhodovaní nebrali na zreteľ.

Pritom podľa jej názoru platí, ako je už uvedené, že predstavuje základnú

normu na posúdenie práva na informácie. Preto boli súdy povinné vo veci rozhodnúť z tohto

hľadiska, čo sa nestalo. Logicky, súdy rozhodnutia ani z hľadiska

nezdôvodnili, čo naznačuje na ich arbitrárnosť spočívajúcu v absencii dostatočných

a relevantných dôvodov, na ktorých má byť založené súdne rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru;

- z princípu legality podľa podľa názoru sťažovateľky jednoznačne

vyplýva povinnosť súdov zachovávať nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, k čomu v tomto

prípade nedošlo. Z podľa sťažovateľky však nemožno odvodiť, že sa

nevzťahuje aj na pozitívnu činnosť orgánov verejnej moci, v tomto prípade správneho

orgánu a súdov, aby zabezpečili dostupnosť práva sťažovateľa na informácie v celom

rozsahu priznanom . Nezohľadnenie tento ústavnej normy súdmi malo

za následok podľa sťažovateľky porušenie povinnosti súdov rozhodovať v súlade s

podľa v spojitosti s , na základe čoho bolo porušené aj

korelatívne právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie v zmysle

v spojitosti s dohovoru.

Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo vyriešiť otázku, či vôbec ide

o konflikt medzi ochranou práv a slobôd sťažovateľky a ochranou verejného záujmu,

a v nadväznosti na to posúdiť, či najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci

o preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a krajského súdu

ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom.

Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych (ústavnoprávnych) otázok je

hľadanie vyváženého vzťahu medzi garantovaným právom na prístup

k informáciám na jednej strane a požiadavkou ochrany verejných záujmov na strane druhej.

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý

konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných

slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (,

, m. m. , ). Všetky základné práva a slobody sa

chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde

k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody

(, ), resp. inej hodnoty ústavnoprávnej povahy.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú ústavný súd konštantne

zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, právo na prístup k informáciám predstavuje

jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej

rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.

V niektorých situáciách však musí právo na prístup k informáciám ustúpiť. Limitačné

klauzuly v a dohovoru explicitne uvádzajú dôvody

obmedzenia práva na prístup k informáciám, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia

zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej

spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv

a slobôd iných“, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany

iných súkromných osôb (vrátane navrhovateľa) alebo štátu. Vychádzajúc zo záväznosti

pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy nevynímajúc, ústavný súd

konštatuje, že orgány verejnej moci musia v rámci výkonu svojich právomoci v súlade

s vždy zohľadňovať ochranu práva na prístup k informáciám, a to

minimálne v rozsahu jej ústavných záruk.

Keďže najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 8. apríla 2010 potvrdil

rozsudok krajského súdu č. k. -103 z 9. decembra 2008 (ktorým krajský súd

zamietol žalobný návrh sťažovateľky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia NKÚ ako

správneho orgánu sp. zn. 1098/2008/1.13 z 15. februára 2008), ktorým malo dôjsť

k porušeniu označených práv sťažovateľky, úlohou ústavného súdu bolo rozhodnúť, či

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k zásahu do , medzinárodným

paktom a dohovorom garantovaného práva sťažovateľky na prístup k informáciám, či išlo

z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie tohto práva a či v danom prípade bolo

nevyhnutné riešiť konflikt práva sťažovateľky na prístup k informáciám vo vzťahu

k požiadavkám vyplývajúcim z ochrany verejného záujmu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj práva na prístup k informáciám možno považovať

za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,

resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa.

Za týchto okolností bolo potrebné posúdiť, či bol zásah najvyššieho súdu do práv

sťažovateľky v súlade so zákonom a v nadväznosti na to ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu, keďže najvyšší súd sa v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktorý bol

predmetom jeho preskúmania. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa

ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. -103 z 9. decembra 2008 okrem

iného uviedol:

„Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, a vzhľadom na vykonané

dokazovanie súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca na základe žiadosti zo dňa 2. januára

2008 požadoval sprístupnenie informácií týkajúcich sa kontroly správneho orgánu podľa

poverenia predsedu č. 1414/09 zo dňa 20. 8. 2007 a dodatku č. 1 zo dňa 16. 10. 2007

vykonanej na Meste Č. v období od 5. septembra 2007 do 22. novembra 2007. Žalobca

konkretizoval presne okruh informácií, ktorých sprístupnenie požadoval, a to formou

písomnej odpovede a vyhotovenia fotokópií a dokladov. Zo strany Najvyššieho kontrolného

úradu SR uvedenej žiadosti nebolo vyhovené. Pokiaľ Najvyšší kontrolný úrad uvedenej

žiadosti zo strany žalobcu nevyhovel, súd sa s takýmto konaním stotožnil a považuje ho za

súladný so zákonom, pričom poukazuje predovšetkým na § 11 ods. 1 písm. g) zákona

č: o slobodnom prístupe k informáciám v zmysle ktorého povinná osoba

obmedzí sprístupnenie informácie, alebo informáciu nesprístupni, ak sa týka výkonu

kontroly dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov 24b,

tzn. o Najvyššom kontrolnom

úrade Slovenskej republiky, a to okrem informácie o rozhodnutí alebo inom výsledku

kontroly, dohľadu, alebo dozoru ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.

Vychádzajúc zo žaloby z dôvodov, ktoré tam žalobca uvádza, súd dospel k záveru, že

žalobca požadoval po žalovanom sprístupnenie informácií, ktorých sprístupnenie je zo

zákona vylúčené, vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenie, pričom žalobca

požadoval informácie, ktoré sa týkali nie samotného rozhodnutia ani iného výsledku

kontroly, ale priamo preskúmavanych listinných dôkazov, a to vyjadrení, vysvetlení,

prípadne boli žiadané zo strany žalobcu vyhotovenia fotokópií písomnosti a dokladov.

Takýto postup zo strany Najvyššieho kontrolného úradu SR, ktorým by žiadosti vyhovel, by

súd považoval za rozporné konanie práve s uvedeným citovaným zákonným ustanovením,

ale v rozpore s , v zmysle ktorého kontrolóri a ďalší

zamestnanci úradu sú povinní zachovávať vo vzťahu k tretím osobám mlčanlivosť o

skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním informácií vyžiadaných

podľa ods. 1/ a 3/. V danom prípade súd poukazuje na skutočnosť, že kontrolovaným

subjektom bolo Mesto Č. a nie žalobca. Napriek tvrdeniam zo strany žalobcu, že ide o

informácie, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú, má súd za to, že nie je možné zo strany

Najvyššieho kontrolného úradu SR sprístupniť požadované informácie. Žalovaný ako štátny

orgán môže zásadne konať iba na základe SR v jej medziach v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon v zmysle SR, a to v zmysle či. II ods. 2, tzn. že nemôže zvažovať

skutočnosť, či informácie, ktoré sú predmetom žiadosti o sprístupnenie informácií sa v

nejakom rozsahu dotýkajú žiadateľa, ale musí postupovať v súlade so zákonom, a môže

sprístupniť len skutočnosti, ktoré zákon umožňuje.

Pokiaľ poukazuje žalobca na Nález Ústavného súdu , súd dospel

k záveru, že vzhľadom na prejednávanú problematiku ho nemožno považovať za záväzný

na vec týkajúca sa predmetu prieskumu. Súd ma za to, že uvedený žalobný dôvod nemožno

považovať za dôvodný, preukazujúci rozpor konania žalovaného so zákonom. Štátne orgány

môžu konať iba na základe v jej medziach, a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon, a v danom prípade sa komplexne ustanovuje, akým spôsobom, a koho má informovať

Najvyšší kontrolný úrad SR o vykonávanej kontrole, resp. o výsledkoch uvedenej kontroly

a postupe.

Zo strany žalovaného bolo namietané, že súdu nebol predložený kompletný spisový

materiál zo strany žalovaného. Súd sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného v tom zmysle, že

pokiaľ by bol predložený uvedený spis súdu, boli by informácie, obsiahnuté v uvedenom

spise sprístupnené i tretím osobám, a teda došlo by k rozporu so zákonom o Najvyššom

kontrolnom úrade, a svojím spôsobom by zákon bol obchádzaný. Súd tiež poukazuje

na skutočnosť, že súdne konanie v tomto prípade je prieskumom rozhodnutia

o nesprístupnení informácií, a teda spis správneho orgánu, ktorý bol súdu predložený je

dostačujúci pre rozhodnutie o nároku uplatnenom žalobou, pretože ide o spis Najvyššieho

kontrolného úradu o konaní o nesprístupnení informácií, ktorého predmetom, nie je konanie

o kontrole uskutočňovanej žalovaným. Pokiaľ sa žalobca domáhal predloženia uvedeného

správneho spisu, ktorý sa dotýka samotnej kontroly a priebehu uvedenej kontroly

a zdôvodnenia o utajovaných informáciách, súd uvedenú časť vyhodnotil ako iný spôsob,

ktorým sa snaží žalobca dostať ku skutočnostiam, ktorých zverejnenie požadoval

po žalovanom, a ktorých nezverejnenie, ne sprístupnenie zo strany žalovaného bolo

predmetom rozhodnutia žalovaného, ktoré podlieha súdnemu prieskumu.“

Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní považoval za relevantné tieto skutočnosti, ktoré

uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku:

„V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa

zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť

priamo dotknuté (, ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,

o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa

každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená,

do vo lala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už

nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami

ako ten, o koho práva ide.

Z ustanovenia vyplýva, v ktorých prípadoch sa môže účastník

správneho konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom.

Všeobecné súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných

v správnom konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby

alebo právnickej osoby.

Podľa článku 26 ods. 1 č. sloboda prejavu

a právo na informácie sú zaručené.

Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak

ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia, mravnosti (článok 26

ods. 4 SR).

Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie

o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania. ustanoví zákon (§ 26

ods. 5 SR).

Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobkyňa žiadosťou zo dňa 07. 01. 2008

požadovala informácie

- od ktorej osoby, resp. ktorých osôb za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina

požadovala informácie,

- vyjadrenia a vysvetlenia ku kontrolovanej skutočnosti a to majetkovej účasti Mesta

Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného

vkladu do základného imania žiadateľa,

- ktoré písomnosti a doklady poskytol kontrolovaný subjekt kontrolnej skupine za

účelom preskúmania majetkovej účasti Mesta Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa

vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,

- ktorú osobu, resp. ktoré osoby za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina vyzvala

na vyjadrenia sa k záverom a zisteným nedostatkom ohľadom majetkovej účasti Mesta Č.

pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu

do základného imania žiadateľa,

- či kontrolná skupina umožnila štatutárnemu orgánu Mesta Č. vzniesť písomné

námietky proti pravdivosti, úplnosti a preukázateľnosti kontrolných zistení ohľadom vyššie

uvedenej kontrolovanej skutočnosti v zmysle

Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade.

Najvyšší kontrolný úrad SR žiadosti žalobkyne nevyhovel a informácie podľa § 11

ods. 1 písm. g/ nesprístupnil z dôvodu, že sa týkali výkonu kontroly.

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v ustanovení § 1 upravuje podmienky,

postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám, a v ustanovení §§ 8 až 13 obmedzenia

prístupu k informáciám.

Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak

sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitých

predpisov 24b (napr. odkaz na o NKÚ SR v znení neskorších

predpisov), okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo

dozoru ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy 24b (§11 ods. 1 písm. g/ zákona

č. o slobode informácií).

Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky je štátny orgán, ktorý je vo svojej

kontrolnej činnosti nezávislý, viazaný len zákonom (

o Najvyššom kontrolnom úrade SR).

Kontrolóri a ďalší zamestnanci úradu sú povinní zachovávať vo vzťahu k tretím

osobám mlčanlivosť ku skutočnostiam, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním

informácií vyžiadaných podľa ods. 1 až 3 (§ 22 ods. 4 citovaného zákona).

v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň

upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie

tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 8 a nasl.

zákona o slobode informácií upravuje obmedzenia prístupu k informáciám. Účelom

ustanovenia § 11 citovaného zákona je chrániť informácie týkajúce sa (okrem iných) výkonu

kontroly orgánov verejnej moci podľa osobitných predpisov.“

V nadväznosti na tieto východiská najvyšší súd dospel k týmto záverom, ktorými

odôvodnil výrok napadnutého rozsudku:

„Práve z uvedených dôvodov (keďže žalobkyňa nebola kontrolovaným subjektom)

nebolo právom žalovaného požadované informácie sprístupniť, lebo pri nariadenej

kontrole, ktorej účelom bolo preverenie všeobecne záväzných právnych predpisov pri

nakladaní s verejnými prostriedkami a majetkom vo vybraných mestách okresu,

zamestnanci žalovaného vychádzali z podkladov predložených kontrolovaným subjektom,

t. j. Mestom Č.

V predmetnej veci nebolo popreté žalobkyňou uplatnené právo na informácie. Toto

právo je obmedzené zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý nedovoľuje

žalovanému ako orgánu kontroly, ktorý je viazaný článkom 2 ods. 2 Slovenskej

republiky, zverejniť iné informácie týkajúce sa výkonu kontroly než tie, ktoré ustanovil

zákon, a preto Najvyšší kontrolný úrad SR nemal ani možnosť voľnej úvahy vtom, či a ako

svoju právomoc uplatní.

Kategorické znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií

neumožňuje iný výklad obmedzenia sprístupnenia informácií týkajúceho sa výkonu kontroly,

preto je ho potrebné nevyhnutne vykladať len v kontexte s účelom zákona (a článku 13

ods. 4 SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel). Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

S poukazom na uvedené najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil po tom, čo

dospel k záveru, že je v súlade so zákonom. V konaní neboli zistené skutočnosti, ktoré by

viedli k záveru, že by správne orgány vydali nezákonné rozhodnutie.“

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv hmotného charakteru

(hmotnej povahy) na prístup k informáciám podľa , 2 a 4 a práva podľa

čl. 19 ods. 2 a 3 medzinárodného paktu, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru

označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj porušenie svojho ústavnoprocesného práva,

a to porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Ústavný súd kladie vo svojej rozhodovacej činnosti mimoriadny dôraz

na rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože tvoria v podmienkach

demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky ochrany

garantovaných práv (m. m. ), pričom vychádza z konceptu materiálneho

právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna

ochrana v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo s rešpektom k jeho

garantovaným právam, tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom

prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu

ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti

sa stáva arbitrárny a svojvoľný. Opomenutie vo veci relevantných skutkových alebo

právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania,

aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana

poskytovaná v rámci odvolacieho konania, v ktorom sa účastník konania domáha ochrany

svojich práv pred odvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania)

z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo; v danom prípade príslušné

ustanovenia . Podstatou odvolania sťažovateľky bolo

domáhanie sa ochrany jej , medzinárodným paktom a dohovorom garantovaného

práva na prístup k informáciám.

Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia najvyššieho súdu nevyplýva, že sa

dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom aj so zreteľom na

vysporiadal s otázkou uvedenia dôvodov nesprístupnenia informácií a výsledkov kontroly

NKÚ sťažovateľke a s otázkami, ktoré sa jej týkali a zasahovali do jej majetkových práv

v tej časti, v rámci ktorej NKÚ zisťoval majetkovú účasť Mesta Č. pri zvyšovaní

základného imania sťažovateľky formou peňažného a nepeňažného vkladu. Správne orgány

ani konajúce súdy pri svojom rozhodovaní vôbec neposúdili túto otázku z hľadiska

možného zásahu do práv sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

len konštatuje, že (podľa ktorého povinná

osoba – NKÚ obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka

výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov

okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak

jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy) obsahuje kategorické znenie tohto

ustanovenia, ktoré neumožňuje iný výklad, ako je v danom prípade nesprístupnenie

informácií z kontroly NKÚ tretím osobám (vrátane sťažovateľky). Ústavný súd sa s týmto

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje. Podľa názoru ústavného súdu

Z. z. v označenom ustanovení poskytuje povinnej osobe – NKÚ možnosť buď

nesprístupniť, alebo obmedziť prístup sťažovateľky k informáciám na základe využitia

správnej úvahy. Najvyšší súd nevyužil možnosť aplikovať zákonom mu dovolenú správnu

úvahu, naopak túto v odôvodnení napadnutého rozsudku bez akéhokoľvek komentára

vylúčil a nezohľadnil pritom ani skutočnosť, že išlo v danom prípade aj o majetkové práva

sťažovateľky, ktoré požívajú ústavnú ochranu.

V nadväznosti na uvedené argumentácia najvyššieho súdu, že tak správny orgán, ako

aj konajúce súdy poskytujú ochranu základným právam len v rámci ich právomoci v súlade

s , ktorý limituje rozsah tejto ochrany, ústavný súd považuje výklad

relevantného ustanovenia za neodôvodnene reštriktívny.

Na podporu svojho názoru ďalej ústavný súd dodáva, že v § 11 ods. 1 písm. g) zákona

č. je síce formulované kategoricky, avšak vzhľadom na úvodnú vetu

§ 11 ods. 1 tohto zákona aj formulácia v písm. g) tohto ustanovenia umožňovala

najvyššiemu súdu vybrať pri svojom rozhodovaní buď možnosť nesprístupnenia informácie

príslušnému subjektu, alebo len jej poskytnutie v obmedzenom rozsahu (s uplatnením svojej

voľnej úvahy); sprístupnenie určitých informácií v „obmedzenom režime“ sa musí urobiť

za podmienok ustanovených v § 12 tohto zákona.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd ani v spojení s odôvodnením rozsudku

krajského súdu s prihliadnutím na a sa vo svojom rozhodnutí

nevyrovnal s možnosťou uplatnenia správnej úvahy v prípadoch ustanovených v § 11 ods. 1

písm. g) a urobil jednoznačný záver, ktorý podľa názoru ústavného

súdu vyhovuje formálnoprávným požiadavkám odôvodnenia súdneho rozhodnutia, avšak

uplatňujúc zásadu materiálneho chápania ústavnosti takéto odôvodnenie je pre ústavný súd

ústavne neakceptovateľné.

V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil označený rozsudok krajského súdu (ktorým

krajský súd zamietol žalobný návrh sťažovateľky na preskúmanie rozhodnutia

druhostupňového správneho orgánu), bezpochyby zasiahol do , medzinárodným

paktom a dohovorom garantovaných práv sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu išlo

v danom prípade vzhľadom na už uvedené dôvody o neprimeraný, neprípustný a ústavne

neakceptovateľný zásah. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd

napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky garantované v čl. 46 ods. 1

v spojení s , 2 a 4 a jej právo v a 3 medzinárodného paktu,

ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru. Povinnosťou

najvyššieho súdu bolo poskytnúť sťažovateľke na základe ňou podaného odvolania proti

rozsudku krajského súdu č. k. -103 z 9. decembra 2008 súdnu ochranu

v , medzinárodným paktom a dohovorom garantovanej ústavnoprávnej kvalite

( a dohovoru).

III.

V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 8. apríla 2010 porušil garantované práva sťažovateľky, zrušil

označený rozsudok a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto

nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s bude krajský súd v ďalšom konaní

vo veci sťažovateľa viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto

nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. M. P. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania

vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku

2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a

spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46

€, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje

celkovú sumu 254,88 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume,

ktorú požadovala (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2011