Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 365/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho:

- práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. marca 2010,

- základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13, čl. 22

ods. 1 a 2, , , a Slovenskej

republiky a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c), čl. 8, čl. 13, čl. 18 a čl. 53

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. februára 2010,

ako aj vo veci namietaného nesúladu a

Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s čl. 1, čl. 13, čl. 22, čl. 27 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 152 ods. 4

a a 3 písm. b) a c), , , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010

doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový

protokol“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. marca 2010 (ďalej aj „uznesenie okresného

súdu zo 16. marca 2010“ alebo „napadnuté uznesenie okresného súdu“), jeho základných

práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 1,

, a (ďalej len „“)

a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c), čl. 8, čl. 13, čl. 18 a čl. 53 dohovoru

postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. februára 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu

z 11. februára 2010“ alebo „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj vo veci

namietaného nesúladu a o výkone trestu

odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“) s čl. 1, čl. 13, čl. 22, čl. 27 ods. 1, čl. 47

ods. 2 a 3 a a a 3 písm. b) a c), , , a

dohovoru.

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadaného na vec sa vzťahujúceho spisového

materiálu vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 2. marca 2006 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) v štádiu pokusu podľa , trestného činu

výtržníctva podľa a trestného činu úverového podvodu podľa

, za ktoré bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere siedmich rokov.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol tak, že ho rozhodnutím sp. zn. z 11. júla 2006 ako nedôvodné

zamietol. Sťažovateľ podal 26. septembra 2008 proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie,

ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 3. marca 2009 odmietol s poukazom na to, že dôvody dovolania nie sú dané.

Napokon sťažovateľ podal 12. januára 2009 návrh na povolenie obnovy konania,

ktorý okresný súd uznesením sp. zn. z 30. októbra 2009 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu z 30. októbra 2009“) zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy konania.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 11. februára 2010 sťažnosť sťažovateľa

proti prvostupňovému uzneseniu zamietol. Následne okresný súd uznesením sp. zn.

zo 16. marca 2010 rozhodol o trovách konania pri návrhu na obnovu konania

tak, že uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť Slovenskej republike trovy trestného

konania určené paušálnou sumou 99,58 €.

Podľa názoru sťažovateľa postupmi všeobecných súdov v jeho veci a ich označenými

rozhodnutiami došlo k porušeniu ním označených článkov , dohovoru a dodatkového

protokolu.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 16. marca 2010 uviedol,

„že je nezákonné a protiústavné... v dôsledku nesprávneho určenia výšky trov“.

K porušeniu označených práv krajským súdom sťažovateľ uviedol, že k nemu došlo

«v dôsledku vecnej nesprávnosti napadnutého uznesenia, nedostatočného vysporiadania

s dôvodmi uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu prvostupňového súdu, ako aj s dôvodmi

uvádzanými v návrhu o povolení obnovy konania, čím nedostatočné a nepresvedčivé

odôvodnenie je samo o sebe porušením práva na spravodlivý proces... Za absurdné si

dovolím považovať argumenty Krajského súdu v Žiline ospravedlňujúce pochybenie

okresného súdu v pôvodnom konaní pri výpočte trestnej sadzby pri aplikácii asperačnej

zásady... kedy sudca profesionál... zavádzal prísediacich (sudcov z ľudu-neprofesionálov)

pri hlasovaní o vine a výške trestu, pretože spolu s prokurátorom tvrdili, že horná hranica

trestnej sadzby je až 12 rokov a 8 mesiacov, čím vlastne zvýšili aj spodnú hranicu... že ide

o tlačovú chybu v rozsudku.».

Sťažovateľ sa taktiež domnieva, že „ako osoba právoplatne odsúdená je

poškodzovaný a znevýhodňovaný v konaní pred všeobecným súdom v dôsledku porušovania

práva na rešpektovanie korešpondencie pri aplikácii ustanovenia § 25 ods. 2 z. č. 475/2005

Z. z..., pretože nemá právo diskrétne a slobodne písomne komunikovať s obhajcom, keďže

nie je v trestnom stíhaní ako ustanovuje § 25 ods. 3 z. č. 475/05 Z. z. a tým vlastne podlieha

jeho korešpondencia monitorovaniu zo strany exekutívy, čím nemá právo na primerané

možnosti a obhajobu v konaniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu sa vyhovuje a za právneho

zástupcu v konaní pred Ústavný súdom SR sa mu ustanovuje advokátka JUDr. M. B...

2. Sťažnosť sťažovateľa sa v celom rozsahu prijíma na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR predmetné konanie prerušuje podľa

v spojení s v p. z. a postupuje návrh plénu

ústavného súdu na zaujatie stanoviska o (ne)súlade ustanovenia § 25 ods. 2, 3

písm. a) v p. z. najmä s , , , ,

, 3, SR a , 3 písm. b), c), , ,

čl. 18, čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Okresný súd Žilina v konaní pod sp. zn. porušil základné právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením práva sťažovateľa na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

5. Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 16. marca 2010 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

6. Krajský súd Žilina v konaní pod sp. zn. porušil sťažovateľove

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 3 písm. c), právo na

rešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8, právo na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13, hranice použitia obmedzení výkonu práv podľa čl. 18, ochranu

uznaných ľudských práv podľa čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1, právo na

nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1, v spojení s právom na rovnosť

účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3, v spojení s právami podľa

čl. 50 ods. 3, v spojení s čl. 1, v spojení s čl. 12/1, v spojení s čl. 13, v spojení

s právami podľa , 2, v spojení s právami podľa

Slovenskej republiky.

7. Uznesenie krajského súdu Žilina sp. zn. -66 zo dňa 11. 2. 2010 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

8. Okresný súd Žilina a Krajský súd Žilina sú povinní zaplatiť sťažovateľovi a štátu

trovy právneho zastúpenia.

9. Ústavný súd SR dočasným opatrením odkladá vykonateľnosť uznesenia Okresného

súdu Žilina sp. zn. zo 16. marca 2010 do meritórneho rozhodnutia

Ústavného súdu SR vo veci samej.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. marca 2010, ktorým bolo

rozhodnuté o trovách konania za návrh na obnovu konania, bolo porušené jeho právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ďalej

sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. februára 2010, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na obnovu konania

z dôvodu, že neboli zistené podmienky obnovy konania, došlo k porušeniu jeho práv podľa

čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c), čl. 8, čl. 13, čl. 18 a čl. 53 dohovoru, ako aj základných práv

podľa v spojení s , , s , , ,

ods. 1 a 2, a . Napokon sťažovateľ namieta nesúlad

ods. 2 a 3 písm. a) zákona o výkone trestu odňatia slobody s označenými článkami

a dohovoru.

1. Predmetom sťažnosti je aj namietané porušenie sťažovateľovho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho práva na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu

zo 16. marca 2010 a jemu predchádzajúcim postupom, ktorým okresný súd rozhodol

o povinnosti sťažovateľa nahradiť štátu trovy trestného konania za návrh na obnovu konania

v jeho trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. .

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 16. marca 2010 rozhodla vyššia

súdna úradníčka o trovách trestného konania v súvislosti s podaním návrhu sťažovateľa

na obnovu konania aplikujúc , podľa ktorého kto podal

celkom bezvýsledne návrh na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu trovy konania

o tomto návrhu na obnovu konania, a to paušálnou sumou, ktorú ustanoví Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) všeobecne

záväzným právnym predpisom. Týmto všeobecne záväzným predpisom je vyhláška

ministerstva spravodlivosti č. , ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov

trestného konania (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 1 vyhlášky:

(1) Paušálna suma trov trestného konania na účely uvedené v § 555 ods. 1 písm. d)

a § 556 ods. 1 zákona

a) v trestnom konaní, v ktorom bol vydaný trestný rozkaz, ktorý sa stal

právoplatným, je 1 200 Sk,

b) v ostatných prípadoch trestného konania, ak sa znalec

1. pribral z odboru psychiatrie, je 4 000 Sk,

2. pribral z iného odboru ako psychiatrie, je 3 000 Sk,

3. nepribral a právoplatným sa stal rozsudok po vykonaní

a) konania o dohode a vine a treste, je 1 800 Sk,

b) hlavného pojednávania, je 2 800 Sk.

(2) Paušálna suma podľa odseku 1 písm. b) prvého a druhého bodu sa použije

aj v trestnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o pribratí inej právnickej osoby, ktorá je

špecializovaným vedeckým a odborným pracoviskom alebo špecializovaným odborným

pracoviskom na podanie posudku podľa § 147 ods. 1 a 2 zákona; to neplatí, ak ide

o odborné vyjadrenie mimo znaleckú činnosť alebo písomné potvrdenie podľa § 141 ods. 1

a 3 zákona (zákonom uvedeným v citovaných právnych normách je ,

pozn.).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

zo 16. marca 2010 ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ považuje toto uznesenie

za „nezákonné a protiústavné porušujúce práva sťažovateľa... z dôvodu vecnej nesprávnosti

napadnutého rozhodnutia a nesprávneho určenia výšky trov konania priznaných štátu“.

Okresný súd v uznesení zo 16. marca 2010 uviedol:

„Okresnému súdu Žilina bol dňa 12. 01. 2009 dourčený návrh na obnovu konania

odsúdeným J. Š., a to v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.

, zapísaný pod spisovú značku .

Uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 30. 10. 2009, č. k. -53, v spojení

s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 11. 02. 2010, sp. zn. , bol vyššie

uvedený návrh na obnovu konania zamietnutý v zmysle (nezistenie

podmienok na povolenie obnovy konania), a preto podľa ,

, je odsúdený J. Š. povinný nahradiť štátu paušálnou sumou ostatné trovy, ktoré

znáša štát, ktoré podľa § 1 ods. 1 písm. b) bod 2 (pribratie znalca z iného odboru ako

psychiatrie) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. ,

v spojení s a v znení neskorších predpisov, ktorou

sa ustanovuje paušálna suma trov trestného konania, sú 99,58,- EUR.

Paušálna suma trov trestného konania, ktoré znáša štát na účely uvedené v § 556

ods. 1 , ak bol v trestnom konaní pribratý znalec z iného odboru ako psychiatria, je

99,58,- EUR; súd v súlade s vyhl. MS SR č. stanovil danú paušálnu sumu

analogicky; trovy konania pri bezvýsledne podanom návrhu na obnovu konania subsumoval

pod ustanovenie § 1 ods. 1 písm. b) bod 2 (pribratie znalca z iného odboru ako psychiatrie)

cit. vyhl.

Podľa , kto podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh

na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu trovy konania o tomto dovolaní alebo návrhu

na obnovu konania, a to paušálnou sumou, ktorú ustanoví ministerstvo spravodlivosti

všeobecne záväzným právnym predpisom. Ďalej je povinný nahradiť štátu odmenu

a náhradu obhajcovi, ak bol v súvislosti s týmto konaním ustanovený, ak obvinený nemá

nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu.

Za podanie celkom bezvýsledného návrhu na obnovu konania treba považovať každý

takýto návrh, ktorý bol právoplatne zamietnutý podľa z dôvodu

nezistenia podmienok obnovy konania podľa § 394.“

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením okresného súdu, ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu

(ktorý rozhodoval v danej veci o trovách konania).

Po oboznámení sa s obsahom sťažovateľom napadnutého uznesenia okresného súdu

ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd po skončení konania o návrhu sťažovateľa

na obnovu konania rozhodol aj o trovách konania a v posudzovanej veci postupoval

v súlade s procesnými možnosťami ustanovenými (

) a vyhláškou, ktorá ustanovila výšku paušálnej sumy trov trestného konania.

Pokiaľ má sťažovateľ pochybnosti o správnosti „určenia výšky trov konania

priznaných štátu“, má podľa ústavného súdu stále možnosť podať proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu vydaného vyššou súdnou úradníčkou (teda zamestnancom súdu)

opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorom rozhodne zákonný sudca.

Sťažovateľ bol síce vyššou súdnou úradníčkou nesprávne poučený, že proti tomuto

uzneseniu sťažnosť nie je prípustná (čo je v súlade s , pretože podľa

§ 185 ods. 2 sťažnosťou možno napadnúť uznesenie súdu len v tých prípadoch, v ktorých to

zákon vyslovene pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni;

v súvislosti s rozhodovaním podľa § 556 ods. 1 opravný prostriedok nepripúšťa), avšak

podľa proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je

prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Vyšší súdny úradník je podľa o súdnych úradníkoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych úradníkoch“) štátnym

zamestnancom, t. j. vyššieho súdneho úradníka treba považovať za zamestnanca súdu

v zmysle druhej a tretej vety .

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť nikdy konečným rozhodnutím

vo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám ako sudcom musí

mať v zmysle minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania

ostane zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania veci nestranným a nezávislým sudcom

uplatnením opravného prostriedku (m. m. ). Túto požiadavku vyplývajúcu

z treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy ustanovujúcej oprávnenie

poverených zamestnancov súdu (vyšších súdnych úradníkov) rozhodovať v občianskom

súdnom konaní, ako aj v trestnom konaní a tiež pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy

postupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych

úradníkov).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie vychádzajúc

pritom z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom

vyplývajúceho z .

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd pripomína, že zákonný rámec v prípade sťažnosti

sťažovateľa tvoria relevantné ustanovenia , a to v časti upravujúcej

obnovu konania (§ 393 a nasl.). V konkrétnych okolnostiach danej veci zásadnou otázkou,

ktorá je napokon aj dôvodom podania sťažnosti ústavnému súdu, je ústavná

akceptovateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil zamietnutie

sťažovateľovho návrhu na obnovu konania okresným súdom. Ústavný súd preto zvlášť

skúmal, či v danom prípade krajský súd dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré potvrdil

uznesenie okresného súdu z 30. októbra 2009 o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania, a zároveň, či neboli krajským súdom relevantné ustanovenia

aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie označených základných práv

sťažovateľa podľa a práv podľa dohovoru.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia uviedol:

„Po preskúmaní spisového materiálu na vec sa vzťahujúceho sa krajský súd stotožnil

s rozhodnutím okresného súdu o zamietnutí návrhu odsúdeného na obnovu konania.

Okresný súd v Žiline v pôvodnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

oprel svoje rozhodnutie o súhrn priamych dôkazov (priznanie odsúdeného,

výpoveď poškodeného M. M. a svedkov S. Š., P. L., MUDr. H., P. H., R. B.), nepriamych

dôkazov (výpovede svedkov P. O., J. P.), ako aj o ďalšie listinné dôkazy nachádzajúce sa

v spisovom materiáli (výpovede svedkov z prípravného konania E. K., L. D., zdravotná

dokumentácia poškodeného, úverová zmluva a iné). Správnosť a zákonnosť uvedeného

rozhodnutia prvostupňového súdu potvrdil i Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn.

z 11. 7. 2006, keď odvolanie odsúdeného postupom podľa ,

účinného do 1. 1. 2006, ako nedôvodné zamietol.

Vzhľadom na uvedené ani krajský súd, preskúmavajúc rozhodnutie okresného súdu

o návrhu na povolenie obnovy konania, nemal pochybnosti o takto zistenom skutkovom

stave a ani o kvalifikácii konania odsúdeného J. Š.

Skutočnosti uvádzané odsúdeným v návrhu na obnovu konania, ako aj na verejnom

zasadnutí konanom pred okresným súdom, krajský súd v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1

nemohol považovať za skutočnosti, ktoré by mohli sami o sebe alebo v spojení

so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného.

V tomto smere sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

uznesenia, na ktoré odkazuje, kde sa okresný súd vyčerpávajúcim spôsobom vyrovnal

so všetkými skutočnosťami uvedenými v návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania,

ako aj v jeho doplneniach urobených prostredníctvom odsúdeného, aj jeho obhajcu.

Krajský súd rovnako ako okresný súd argumenty odsúdeného uplatnené v návrhu

na obnovu konania neakceptoval a taktiež sa nestotožnil s námietkami odsúdeného

uvedenými v podanej sťažnosti.

Odsúdený v napadnutej sťažnosti namietal skutočnosti, ktoré uvádzal aj v návrhu

na povolenie obnovy konania. Namietal príslušnosť senátu na konanie o jeho návrhu, ako

i skutočnosť, že bol ukrátený o možnosť využiť inštitút konania o dohode o vine a treste.

Nakoľko okresný súd sa s uvedenými skutočnosťami podrobne zaoberal v napadnutom

rozhodnutí, zrozumiteľne a jasne odsúdenému vysvetlil, prečo v konaní rozhodoval senát

a z akých dôvodov s ním prokurátor nemohol uzavrieť dohodu o vine a treste, krajský súd

v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

Ak odsúdený okrem skutočností uvedených už v návrhu na povolenie obnovy konania,

nezákonnosť zloženia súdu rozhodujúceho o jeho návrhu, odvodil od aplikácie asperačnej

zásady, tak jeho úvaha nemá zákonný podklad.

Podľa , účinného od 1. 1. 2006, samosudca vykonáva konanie

o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého hranica

neprevyšuje osem rokov.

Trestné sadzby za jednotlivé trestné činy sú uvedené v osobitnej časti Trestného

zákona. Pri určovaní, či je na konanie príslušný samosudca alebo senát, súd vždy vychádza

z trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti , a to vzťahujúcej sa na trestný

čin najprísnejšie trestný, ak sa teda páchateľ dopustil viacerých trestných činov. Uvedený

postup logicky vyplýva i zo skutočnosti, že príslušnosť samosudcu alebo senátu na konanie

vo veci sa posudzuje ihneď po podaní obžaloby. Čo sa týka použitia asperačnej zásady, tak

súd ojej použití rozhoduje až pri rozhodovaní o treste, to znamená až pri rozhodovaní súdu

na hlavnom pojednávaní rozsudkom, čo znamená záver konania pred súdom prvého stupňa.

Z časového hľadiska je teda použitie trestnej sadzby po aplikácii asperačnej zásady hneď

po podaní obžaloby nemožné i vzhľadom na skutočnosť, že vo veci nebolo vykonané

dokazovanie pred súdom.

Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou odsúdeného, že bolo porušené jeho právo

na ochranu listového tajomstva.

Podľa SR listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo

ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo

zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon.

Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným

podobným zariadením.

Takúto výnimku zakotvuje práve odsúdeným uvedený

o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení

neskorších predpisov, v ustanovení § 25 citovaného zákona.

Čo sa týka právnej úpravy uvedenej problematiky v Českej republike, táto námietka

odsúdeného je irelevantná a nemá vplyv na posúdenie správnosti a zákonnosti rozhodnutia

okresného súdu.

Nakoniec odsúdený namietal i nesprávnu aplikáciu asperačnej zásady, nakoľko

okresný súd v pôvodnom konaní podľa jeho názoru vychádzal z nesprávne stanovenej

trestnej sadzby, od 6 rokov a 4 mesiacov do 12 rokov 8 mesiacov.

V tomto smere dáva krajský súd za pravdu odsúdenému v tom, že okresný súd trestnú

sadzu po aplikácii asperačnej zásady určil nesprávne. Táto mala byť v rozsahu od 6 rokov

a 4 mesiacov, do 10 rokov a 8 mesiacov. Podľa názoru krajského súdu, zo strany okresného

súdu rozhodujúceho v pôvodnom konaní išlo len o chybu pri písomnom vyhotovení

odôvodnenia pôvodného rozsudku, nakoľko okresný súd odsúdenému J. Š. uložil trest

odňatia slobody vo výmere 7 rokov, teda v rámci trestnej sadzby určenej postupom podľa

§ 35 ods. 2 Tr. zák., účinného do 1. 1. 2006. Uvedená námietka odsúdeného teda opätovne

nemá žiaden vplyv na posúdenie správnosti a zákonnosti rozhodnutia okresného súdu.

Vzhľadom na to, že odvolací súd pri plnení preskúmavacej povinnosti zistil, že výrok

napadnutého uznesenia i konanie predchádzajúce tomuto výroku zodpovedá stavu veci

a zákonu, rozhodol tak, že sťažnosť odsúdeného podľa ako

nedôvodnú zamietol.“

Rozhodnutie krajského súdu poukazuje na uznesenie okresného súdu z 30. októbra

2009, v ktorom sa okresný súd podrobne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, keď

uviedol:

«Skutočnosť, že odsúdený J. Š. mal v úmysle (podľa jeho vyjadrenia) vrátiť sa

na miesto, kde fyzicky napadol poškodeného M. M., vyplýva z jeho výpovede na hlavnom

pojednávaní, ako aj z výpovedí ním uvádzaných svedkov (R. B. a P. H). Nejde teda

o skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznámy. Okrem toho takáto skutočnosť by sama osebe

nemala podľa názoru súdu vplyv na právnu kvalifikáciu skutku jeden rozsudku.

Súd prvého stupňa vykonal v pôvodnom konaní okrem iného aj znalecký posudok

znalca MUDr. F. H. a odvolací súd mal k dispozícii aj znalecký posudok znalca MUDr. S.

V. Taktiež sa nejedná o nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli

odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste.

V konaní o povolení obnovy konania nemôže súd preskúmavať zákonnosť postupu

v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými

okolnosťami, s obhajobou obvineného a podobne (R 35 1988). Rovnaký náhľad mal súd

aj na dôvody uvádzané odsúdeným a jeho obhajcom (nedostatočne zistený skutkový stav

veci, právne posúdenie štádia trestnej činnosti odsúdeného - § 8 Tr. zák., zániku trestnosti

pokusu trestného činu, právnej kvalifikácii skutku uvedeného v bode jeden rozsudku,

prípadné konanie odsúdeného v nutnej obrane, vytýkanú neúplnosť a nesprávnosť záverov

znalca).

V konaní o povolení obnovy konania nie je možné preskúmavať vecnú správnosť

rozsudku vydaného v základnom konaní. Konanie je zamerané na to, či návrh na povolenie

obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme.

Za nové skutočnosti alebo dôkazy nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré

možno zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal

alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne

ich nesprávne vyhodnotil (R 6/1997).

Súd z uvedených dôvodov nepovažoval za potrebné predvolať a vypočuť na verejnom

zasadnutí ako svedkov M. M., R. B. ani P. H., pretože vykonanie týchto dôkazov by bolo

nadbytočné. Súd z trestného spisu vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.

zistil, že odsúdený J. Š. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 9. 2. 2006

(č. 1. 154) uviedol, že sa po fyzickom konflikte s R. M. a P. H. rozhodli vrátiť pre

poškodeného M. M. a odviesť ho k lekárovi, čo on odmietol. Aj svedok P. H. vo výpovedi

na hlavnom pojednávaní (č. 1. 161) vypovedal, tak, že „... J. potom povedal, že aby sme sa

vrátili, či sa M. niečo nestalo“. Obdobne sa vyjadril aj svedok R. B. (č. 1. 162).

Námietku odsúdeného J. Š., že bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny

proces tým, že mu nebolo umožnené začať s prokurátorom konanie o dohode o vine a treste

považuje súd za irelevantnú.

účinný do 31. 12. 2005 inštitút konania o dohode o vine a treste

neupravoval. Trestné konanie v predmetnej veci bolo realizované s poukázaním na § 564

ods. 3 účinného od 1. 1. 2006 aj naďalej podľa

účinného do 31. 12. 2005. Z tohto dôvodu bol postup podľa

účinného od 1. 1. 2006 (konanie o dohode o vine a treste) vylúčený a odsúdený len z tohto

dôvodu nemohol byť ukrátený na svojich právach. č.

v znení neskorších predpisoch v prechodných a záverečných ustanoveniach retroaktivitu

vo vzťahu k inštitútu konania dohody o vine a treste nepripúšťa. Z tohto dôvodu preto súd

odmietol aj návrh odsúdeného na prerušenie verejného zasadnutia podľa § 283 ods. 5

, pretože sa nedomnieva, že ustanovenie (ani iné ustanovenie

) odporuje , ústavnému zákonu alebo

medzinárodnej zmluve.

Keďže išlo o vec väzobnú, nemožno dozorujúcemu prokurátorovi vytknúť, že podal

obžalobu na súd 28. decembra 2005, pretože trestné veci takéhoto charakteru sú orgány

činné v trestnom konaní vybavovať prednostne a urýchlene.

So zreteľom na uvedené skutočnosti súd konštatoval, že nezistil splnenie podmienok

obnovy konania podľa , a preto návrh odsúdeného J. Š. zamietol.

Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu

Žilina zo dňa 13. 2. 2009, sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

13. 2. 2009 bol zrušený výrok o treste uložený rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa

2. 3. 2006, sp. zn. , v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa

11. 7. 2006, sp. zn. a bol mu uložený súhrnný trest.

K procesnému postupu súd poznamenáva, že napriek tomu, že v trestnej veci

odsúdeného J. Š. bola podaná obžaloba do 31. 12. 2005, s poukázaním na ust. § 564 ods. 3

, súd aplikoval pri rozhodovaní o návrhu

na povolenie obnovy konania príslušné ustanovenia účinného

od 1. 1. 2006.

Odsúdený J. Š. podal na Okresný súd Žilina návrh na povolenie obnovy konania dňa

12. 1. 2009, teda po 1. januári 2006. Preto je s poukázaním na ustanovenie § 567 ods. 2

zo zákona vylúčená aplikácia účinného do 31. 12. 2005 (aj keď

v pôvodnom konaní súdy postupovali podľa účinného do 31. 12. 2005).

V pôvodnom konaní s poukázaním na účinného

do 31. 12. 2005 v trestnom konaní pred súdom rozhodoval senát, alebo samosudca.

Predseda senátu alebo samosudca rozhodovali sami len tam, kde to tento zákon výslovne

ustanovoval. V predmetnej trestnej veci (v pôvodnom konaní) rozhodoval senát, pretože sa

konalo aj o trestnom čine, na ktorý účinný do 31. 12. 2005, ustanovoval trest

odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšovala 5 rokov. Išlo o trestný čin ublíženia

na zdraví podľa účinného do 31. 12. 2005 v štádiu pokusu

podľa účinného do 31. 12. 2005.

K námietke odsúdeného J. Š., že aj na verejnom zasadnutí o návrhu na povolenie

obnovy konania mal rozhodovať senát súd uvádza, že podľa ustanovenia § 349 ods. 1

účinného od 1. 1. 2006, samosudca vykonáva konanie o prečinoch

a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica

neprevyšuje 8 rokov. Došlo teda k zvýšeniu hornej hranice trestu odňatia slobody pri

určitom trestnom čine (z piatich na osem rokov), kedy rozhoduje samosudca.

účinný do 31. 12. 2005 ustanovoval v osobitnej časti pri trestnom čine ublíženia na zdraví

podľa § 222 ods. 1 trest odňatia slobody od dvoch do osem rokov (najprísnejšie trestný čin,

zo zbiehajúcich sa trestných činov, za ktoré bol J. Š. právoplatne odsúdený). Preto nebol

zákonný dôvod na to, aby verejné zasadnutie o návrhu na povolenie obnovy konania

vykonával senát.

bol zrušený v znení zmien

a doplnkov ( nového ). Od 1. 1. 2006 sa teda pri vykonávaní úkonu trestného

konania postupuje podľa nového . „Obnovenie účinnosti“ starého

a teda i rozhodovanie podľa neho, je možné len vo výnimočných

prípadoch. Tieto výnimočné prípady, kedy je možné v trestnom konaní postupovať aj podľa

zrušeného upravuje siedma časť nového –

spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia, uvedené v § 560 a nasl. V týchto sa

nenachádza ustanovenie, ktoré by umožňovalo po 1. 1. 2006, a teda za účinnosti nového

postupovať vo vykonávacom konaní podľa starého .

Preto v prípadoch, ako je i tento, bolo a je nutné postupovať podľa nového Trestného

poriadku.»

Ústavný súd z predložených podkladov zistil, že sťažovateľovi bol umožnený reálny

prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal

a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ neuviedol žiadne nové

a súdu neznáme skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu o jeho

vine a treste. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu je

zdôvodnené dostačujúcim spôsobom, hoci sčasti aj odkazom na napadnuté prvostupňové

uznesenie, s ktorým sa krajský súd stotožnil a v podrobnostiach na neho odkázal. Krajský

súd zaujal stanovisko k zásadným námietkam sťažovateľa (napr. k námietke zákonného

sudcu, porušeniu listového tajomstva...), a preto ústavný súd považuje odôvodnenie jeho

uznesenia z 11. februára 2010 nielen za dostačujúce, ale aj ústavne udržateľné. V citovanej

časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať podmienky obnovy konania

za nesplnené.

Pokiaľ sa sťažovateľovi argumenty krajského súdu „ospravedlňujúce pochybenie

okresného súdu v pôvodnom konaní pri výpočte trestnej sadzby pri aplikácii asperačnej

zásady“ javia ako „absurdné“, ústavný súd k tomu uvádza, že náprava právnych chýb

rozhodnutia alebo konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia v trestnom konaní,

t. j. náprava porušenia hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych ustanovení je predmetom

iného mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania, a nie návrhu na obnovu

konania, predmetom ktorého je preskúmanie skutkových okolností.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 11. júla

2006 dovolanie z dôvodu podľa , podľa ktorého

dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia,

správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Nesprávne vypočítanie trestnej sadzby s použitím asperačnej zásady však v dovolaní

nenamietal, pritom by to mohol byť dôvod podania dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h)

. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 3. marca 2009

dovolanie odmietol potom, ako dospel k záveru, že neboli splnené dôvody dovolania podľa

. Predmetom konania pred ústavným súdom bola

aj sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd

uznesením dovolacieho súdu, ktorá však už bola uznesením ústavného súdu sp. zn.

z 26. novembra 2009 vo vzťahu k uzneseniu dovolacieho súdu odmietnutá pre

jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd navyše konštantne tiež vychádza z príslušnej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru

nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby

považovať aj konanie o návrhu na obnovu konania (, m. m. A. B.

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru),

pretože v tomto konaní nejde o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím

o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6

ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (pozri aj Svák, J.:

Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany

práva. Žilina: Poradca podnikateľa, 2003, s. 370-371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje

na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985, Décisions

et raports, č. 60).

Ústavný súd ďalej k tomu poznamenáva, že na posúdenie splnenia podmienok

povolenia obnovy konania je zásadne príslušný všeobecný súd. Okresný súd a krajský súd

v danej veci pri posudzovaní návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý podal sťažovateľ,

rozhodli v súlade s a odôvodnenie napadnutých uznesení obsahuje

tiež ústavne akceptovateľný výklad a aplikáciu vo vzťahu

k uplatneným dôvodom obnovy konania.

Keďže ústavný súd tiež zistil, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a prípadnou možnosťou porušenia práv sťažovateľa podľa a

dohovoru nie je taká priama príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vo vzťahu k ostatným námietkam sťažovateľa o porušení ním označených práv

[podľa v spojení s , , , a 2, ,

, a a práv podľa a , ,

čl. 13, čl. 18 a čl. 53 dohovoru] vo vzťahu ku krajskému súdu ústavný súd poznamenáva, že

tieto ostali iba v rovine tvrdenia bez toho, aby ich akoukoľvek argumentáciou podporil

a náležite odôvodnil. Taktiež vzhľadom na predmet napadnutého konania pred krajským

súdom, t. j. rozhodovanie v súvislosti s povolením obnovy konania, absentuje akákoľvek

príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením

označených práv sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

3. Napokon sa sťažovateľ domáha „zaujatia stanoviska o (ne)súlade“ § 25 ods. 2 a 3

písm. a) zákona o výkone trestu odňatia slobody s označenými článkami a dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa má právomoc

konať o súlade právnych predpisov v osobitnom type konania v prípadoch tam uvedených,

a nie v inom type konania, ako je napríklad konanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

.

Podľa a podľa však návrh

na začatie konania o súlade právnych predpisov môžu podať len subjekty taxatívne uvedené

v až písm. f) a až písm. f) v spojení s

ods. 1 (najmenej jedna pätina poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd a generálny

prokurátor Slovenskej republiky a za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj verejný

ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa ).

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako návrh podaný neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. jeho žiadosťou o ustanovenie právneho

zástupcu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010