Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 395/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného

porušenia a 2 a , porušenia základných práv

zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2, 3

a 6 , ako aj namietaného porušenia práv zaručených v ods.

1, 2 a 3 písm. b), c) a d), čl. 8, čl. 10 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2.

marca 2006, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To

152/2006 a jeho uznesením z 11. júla 2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. marca 2009 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2009

doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie a 2 a (ďalej len „“),

porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl.

47 ods. 2 a 3 a , 3 a 6 , ako aj porušenie práv zaručených v , 2

a 3 písm. b), c) a d), čl. 8, čl. 10 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu

č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. marca 2006, postupom Krajského súdu v

Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 11. júla 2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. marca

2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 2. marca 2006 uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia

na zdraví podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v štádiu pokusu podľa ,

trestného činu výtržníctva podľa a trestného činu úverového

podvodu podľa , za ktoré bol odsúdený na úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere sedem rokov.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol tak, že ho uznesením sp. zn. z 11. júla 2006 ako nedôvodné

zamietol.

Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu podal 26. septembra 2008 proti rozhodnutiu

krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 3. marca

2009 odmietol, lebo neboli splnené dôvody dovolania.

Podľa názoru sťažovateľa postupmi všeobecných súdov v jeho trestnej veci a ich

rozhodnutiami došlo k porušeniu ním označených článkov , dohovoru a dodatkového

protokolu, čo odôvodnil takto:

«NS SR si dovolím vytknúť prílišný formalizmus na úkor riadneho výkonu

spravodlivosti. Písomné znenie dovolania považujem za dôvodné a relevantné v medziach

zákonného vymedzenia. Postup NS SR zámerne smeroval k odmietnutiu dovolania čo

považujem za nesprávne a nespravodlivé, pričom od podania dovolania si hľadali

„zákonný“ spôsob in fraudem legis... ako odmietnuť dovolanie. (...)

NS SR sa nedostatočne vysporiadal s dôvodmi dovolania a vecne nesprávne

rozhodol, pretože sa odchýlil od účelu a významu dovolania a poprel jeho účel a význam.»

K porušeniu základných práv okresným a krajským súdom sťažovateľ uviedol:

«Sudcovia oboch súdov nedostatočne zabezpečili, aby sa rešpektovali všetky záruky

obsiahnuté v dohovoru a čl. SR v danom konaní. Predsedu OS Žilina(...) možno

zhodnotiť ako stranného sudcu, ktorý nezabezpečil v konaní dodržanie princípu rovnosti

zbraní a princípu in dubio pro reo. Nedostatočne sa vysporiadal s obhajobou

a pochybnosťami o skutkovom stave. Vecne nesprávne rozhodol a rozhodnutie založil na

fiktívnych domnienkach a formálnej pravde (v protiklade s objektívnou materiálnou

pravdou). Skutkový stav neskúmal nestranne a dôkladne, aby zodpovedal skutočnému stavu

a spravodlivému rozhodnutiu.

V konaní sa vyskytli podstatné vady, ktoré majú (mali) zásadný vplyv na posúdenie

stavu. De iure contra de facto, bolo princípom súdu. Poukazujúc na námietky vyčítané

a uvádzané v odvolaní a dovolaní sa nedá charakterizovať rozhodnutie ako správne,

objektívne a založené na overiteľných faktoch.

Okr. súd výhradne koncentroval všetky pochybnosti, názory a fakty proti

obvinenému.

Ani slovkom v odôvodnení nie je uvedené, že som pri tr. čine § 250a uhradil škodu.

V danom nám nebolo umožnené ani uzavrieť zmier s poškodeným či protistranou a to

zo strany orgánov štátu a ich(...) svojvôle.

Podstatným tvrdeniam, ktoré zásadne ovplyvňovali prípad súd nevenoval osobitnú

pozornosť a nezaoberal sa nimi.

Pokiaľ ide o spravodlivosť procesu vyvoláva oprávnené pochybnosti „nezákonne

získaný“ dôkaz – výpoveď poškodeného(...)

Obom súdom (KS a OS Žilina) si dovolím vyčítať zjavné nerešpektovanie základných

zásad tr. konania(...) najmä v súvislosti so znaleckými posudkami, ktoré mali výsostný

a výhradný význam pre posúdenie merita veci. Odopretie tretieho znalca pre objektívne

posúdenie bolo nevyhnutné. V tejto súvislosti si súd vytvoril formálny úmysel tr. činu

a v skutočnosti ani neexistoval(...)

Okrem toho počas prejednávania tr. veci na okr. súde predseda súdu viackrát porušil

prezumpciu neviny, keď tvrdil, že som sa počas väzby dopustil trestného činu a teda

pokračoval v páchaní tr. činov(...), že som bol viackrát súdom potrestaný, pričom

opomenul, že sa na mňa hľadí podľa zákonných fikcií, akoby som nebol súdom odsúdený.

Rovnako tak prezentoval vinu v tr. veci Okr. Čadca na čo nebol vecne ani

miestne príslušný ani oprávnený a koniec koncov judikoval to, čo je v protiklade s

osvedčením OS Čadca z 21. 10. 08(...)

V mylnej predstave, že „právna pomoc“ bola dôkladná, možno konštatovať pomoc

obhajcu za príliš pasívnu. (...) Sudca mal povinnosť dohliadať na rovnosť strán keďže som

nebol „rovným“ účastníkom k protistrane. Ako strážca spravodlivosti a rovnosti zlyhal tak

Okr. súd ako Kraj. súd Žilina. (...)

Právnu pomoc poskytnutú pasívne aj v súvislosti s námietkami a aktivite zameranej

na základné (ľudské) práva a slobody, považujem za porušenie práva na právnu pomoc,

berúc v úvahu môj duševný stav a schopnosti v tom čase.

(...) z pohľadu procesného práva som mal možnosť uzavrieť dohodu o vine a treste,

čo bolo pre mňa priaznivejšie, no súd konal podľa iných predpisov a neposkytol možnosť

zmierniť trest dohodou o vine... a ani zmierom. (...)

Konanie na OS Žilina bolo príliš krátke vzhľadom na závažnosť veci pričom nebola

prejednávaná vec prejednaná v primeranej lehote, nezávislým a nestranným súdom, ale

najmä nie spravodlivo.

Odvolací súd sa nevysporiadal s obhajobou, ani len nezvážil námietky, ktoré som

písomne zaslal Kraj. súdu Žilina pri odvolaní cestou Okr. súdu. Ignoroval obhajobu akoby

nie.»

Na základe uvedeného sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné (ľudské) práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3

písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane ľud. práv a zák. slobôd samostatne ako aj v spojení

s čl. 8, čl. 10 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľud. práv a zák. slobôd, v spojení s čl. 1

Dodatkového protokolu číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľud. práv a zák. slobôd boli

porušené.

Ústavné základné práva a slobody vyplývajúce z článku 50 ods. 2, 3, 6 samostatne

ako aj v spojení s , 3 a , , 2, 3, 4 SR boli porušené.

Ústavné základné práva a slobody vyplývajúce z článku 17 ods. 1, 2, čl. 12 ods. 1, 2,

v spojení s a , 2, 3, 4 SR boli porušené,

v spojení s a , 2, 3, 4 SR boli porušené.

Uznesenie NS SR sp. zn.: z 3. marca 2009 sa zrušuje.

Uznesenie KS Žilina sp. zn.: z 11. júla 2006 sa zrušuje.

Rozsudok OS Žilina sp. zn.: z 2. marca 2006 sa zrušuje.

Vec sa zároveň vracia príslušnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa SR žiadam priznať primerané finančné zadosťučinenie

v sume 3 333 €, prípadne inú sumu podľa slobodného a spravodlivého uváženia ÚS SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

práv a slobôd,

b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva

a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa medze základných práv a slobôd možno upraviť za

podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo

iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa cenzúra sa zakazuje.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: (...)

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe(...)

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu užívanie všetkých práv ustanovených

zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu nikto nesmie byť diskriminovaný

akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, ako sú dôvody uvedené

v odseku 1.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. marca 2006, postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. júla

2006 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 3. marca 2009 došlo k porušeniu označených článkov , dohovoru

a dodatkového protokolu.

1. Pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudok z 2. marca 2006, ústavný súd poznamenáva, že vo svojom

rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu

k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého rozhoduje

ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o trestnom konaní súdom ()

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) opravným prostriedkom proti

rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa ak nerozhodne odvolací súd podľa ,

preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže

odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,

prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Podľa až f) odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok tiež

a) pre podstatné vady konania, ktoré rozsudku predchádzalo, najmä preto, že v tomto

konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo

obhajoby,

b) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení

alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba

dôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom

by znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie ,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody nesprávne.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že proti nesprávnemu postupu

okresného súdu v trestnom konaní sa mal sťažovateľ možnosť účinne brániť a proti

rozsudku okresného súdu z 2. marca 2006 mal možnosť podať odvolanie krajskému súdu,

v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych

okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení okresného

súdu v konaní. Sťažovateľ teda v priebehu trestného konania mal ako obžalovaný možnosť

účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv postupom, prípadne rozsudkom

okresného súdu na základe riadneho opravného prostriedku odvolania (čo v konečnom

dôsledku aj využil), a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti (namietané porušenie

základných práv) pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

treba konštatovať, že toto konanie bolo právoplatne skončené 11. júla 2006.

Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 11. septembra 2006. Sťažnosť bola

ústavnému súdu doručená 5. augusta 2009.

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané

porušenie základného práva.

Lehota na podanie sťažnosti podľa začína plynúť dňom, keď

nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý

zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade od 11. júla 2006. Predmetná

sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 5. augusta 2009, teda dávno po uplynutí

dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Rovnaký záver platí, ak by ústavný súd počítal lehotu na podanie sťažnosti od doručenia

rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi, t. j. od 11. septembra 2006.

Počítanie lehoty od rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danom

prípade nemožno založiť z dôvodu, že dovolanie bolo odmietnuté pre nesplnenie zákonných

dôvodov dovolania, a teda nedošlo k prerokovaniu merita dovolania, preto dovolanie

nemožno z hľadiska považovať za účinný prostriedok nápravy. Inak

povedané, rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto konkrétnom prípade nie je možné

považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu podľa . Na základe

uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2

ako podanú oneskorene.

3. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 3. marca 2009, ústavný súd pripomína, že podľa svojej

ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či na skúmanie splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne

príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci,

ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým

podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(, , ). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že

uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie splnenia všetkých zákonných podmienok

dovolania.

Otázka posúdenia splnenia zákonných dôvodov dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(obdobne , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu malo dôjsť tým, že sa nedostatočne vysporiadal

s dôvodmi dovolania a vecne nesprávne rozhodol. Zároveň sťažovateľ vytýka najvyššiemu

súdu prílišný formalizmus pri rozhodovaní o dovolaní.

Sťažovateľ v dovolaní okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Žiline zamietol moje odvolanie, ktoré som podal proti rozsudku súdu

prvého stupňa ako nie dôvodné podľa , účinného do 31. 12. 2005. Jeho

rozhodnutie však nie je preskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie. Odvolací súd sa

nevysporiadal v rozhodnutí dôsledne so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené

v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa ma uznal za vinného z pokusu

trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1, § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného do

31. 12. 2005, hoci vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní nedávali pre takýto záver

podklad. Súd prvého stupňa nerešpektoval zásadu in dubio pro reo(...) Rozhodnutie súdu

prvého stupňa je nezákonné a túto nezákonnosť neodstránil ani odvolací súd v rámci

odvolacieho konania.

V dôsledku takéhoto nezákonného postupu mi bol ukladaný trest v zmysle § 35 ods. 2

Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005, za použitia tzv. asperačnej zásady. V prípade, že by bol

skutok uvedený v bode 1) rozsudku posudzovaný len ako pokus trestného činu ublíženia na

zdraví podľa § 8 ods. 1, § 221 ods. 1 Tr. zák.(...), prípadne ako dokonaný trestný čin

ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., neprichádzalo by použitie asperačnej

zásady do úvahy. Došlo tým k porušeniu zákona v môj neprospech.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, mal ohľadom skutku uvedeného v bode 1

rozsudku súdu prvého stupňa postupovať podľa , (...) a vrátiť

vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Súd prvého stupňa by sa tak

v novom konaní musel vysporiadať aj so skutočnosťami uvedenými v znaleckom posudku

MUDr. S. V. a dôslednejšie by sa musel vysporiadať s dôkazmi, ktoré svedčili nielen v môj

neprospech ale aj v môj prospech. (...)

Som toho názoru, že ohľadom tohto skutku som mal byť oslobodený spod obžaloby,

nakoľko som konal v nutnej obrane. Pokiaľ by boli súdy obidvoch stupňov toho názoru, že

som nekonal v nutnej obrane, mal byť skutok, ktorý som spáchal, posudzovaný ako trestný

čin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa , , (...)

Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu, že intenzita útoku na telo poškodeného

nie je rozhodujúca, vzhľadom na predmet útoku a miesto, kde útok smeroval. Od vznesenia

obvinenia som popieral úmysel spôsobiť poškodenému zranenie, ktoré by malo charakter

ťažkej ujmy na zdraví. Krajský súd mohol zmeniť v rámci odvolacieho konania právnu

kvalifikáciu skutku uvedeného v bode 1) rozsudku súdu prvého stupňa, prípadne rozsudok

v tejto časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu

prejednal a rozhodol. Znalecký posudok MUDr. S. V. korešponduje s mojou obhajobou a

výpoveďami svedkov, ktorí vypovedali v môj prospech. (...)

Práve znalecký posudok MUDr. S. V. je dôkazom, ktorý výrazne spochybňuje záver

okresného a krajského súdu o mojom zavinení v zmysle pokusu ťažkej ujmy na zdraví. (...)

Odvolací súd svojím rozhodnutím, ktorým zamietol moje odvolanie proti rozsudku

súdu prvého stupňa porušil ustanovenia § 8 ods. 1, § 222 ods. 1, § 35 ods. 2 Tr. zák.,(...),

, , (...) v môj neprospech.“

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 3. marca 2009,

ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol, vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací(...) zistil, že dovolanie je

prípustné(...), po postupe najvyššieho súdu podľa bolo podané

oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu(...), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno

tento mimoriadny opravný prostriedok podať(...) Súčasne však zistil, že podané dovolanie je

potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa , lebo je zrejmé,

že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdu, ktorý je určený k náprave v zákone výslovne uvedených procesných a

hmotnoprávnych pochybení, čo celkom zreteľne vyplýva z konštrukcie jednotlivých

dovolacích dôvodov podľa až písm. l) , resp. aj z ustanovenia §

374 ods. 3 Tento mimoriadny opravný prostriedok neslúži k revízii a náprave

skutkových zistení, ktoré urobili súdu prvého a druhého stupňa. Svedčí tomu aj dikcia

ustanovenia , podľa ktorého dovolanie možno podať, ak

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Podľa dovolanie len

proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací, pretože dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou, zameranou na preskúmanie všetkých rozhodnutí súdu

druhého stupňa. Samotnú správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať už aj z toho

dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich

mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať.

V dôsledku uvedeného iba s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas

s hodnotením vykonaných dôkazov nemožno vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i)

Naznačený dovolací dôvod je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na inom nesprávnom

hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené k náprave právnych chýb rozhodnutia

vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných

skutočností podľa noriem hmotného práva. V konečnom dôsledku z toho vyplýva, že

s poukazom na dovolací dôvod uvedený v nie je možné

domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Uvedený

dovolací dôvod pripúšťa iba tzv. právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu, zistenému

súdmi nižších súdov. Skutkový stav je v rámci rozhodovania o dovolaní, opierajúcom sa

o dôvod dovolania podľa , hodnotený len z toho hľadiska, či

skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Správnosť

a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže ani skúmať ani meniť.

Z pohľadu dovolacieho súdu treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

takého dovolacieho dôvodu podľa Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie

len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale

v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho a jeho podstatou

sú námietky správnosti skutkových zistení alebo hodnotenia dôkazov súdmi nižšieho stupňa,

ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa

V posudzovanej veci súdy oboch stupňov(...) zhodne skutkovo uzavreli, že obvinený J.

Š. sa dopustil voči poškodenému konania podrobne rozvedeného v tzv. skutkovej vete

rozsudku súdu prvého stupňa. Takto zistené konania obvineného napĺňa pojmové znaky

pokusu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1, § 222 ods. 1 Tr. zák.(...), pričom

súdy oboch stupňov aj v odôvodnení svojich rozhodnutí logicky a presvedčivo uviedli, aké

dôkazy a právne úvahy ich k tomuto záveru viedli a ako sa vysporiadali s obhajobnými

tvrdeniami obvineného. Existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i) obvinený J. Š. vidí zjavne v skutkových zisteniach prvostupňového a

odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne v dôsledku podľa jeho názoru chybného

hodnotenia vykonaných dôkazov.

Z uvedeného v konečnom dôsledku vyplýva, že rozhodnutie napádané dovolaním

obvineného nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku ani na inom nesprávnom

hmotnoprávnom posúdení, pretože skutok, tak ako bol súdmi oboch stupňov zistený,

vykazuje znaky už uvedeného trestného činu, z ktorého bol obvinený (popri ďalších

trestných činov) uznaný za vinného. Preto ním uvádzaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i) nie je daný.“

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne

konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), aj

doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt,

resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom

prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd

pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na

prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť

riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. , taktiež vec Pérez De Rada

Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti (tak ako to urobil

sťažovateľ vo svojej sťažnosti), pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob,

akým malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti opäť poznamenáva, že na posúdenie splnenia

podmienok dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva

iný právny názor, aký prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ). Podľa ústavného

súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho

závery, takéto nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označeného práva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného

práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie

platných procesných noriem upravujúcich postup všeobecných súdov v opravných

konaniach (podobne aj , , ).

Ústavný súd pripomína, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody podaného dovolania

vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch (obdobne ).

Vzhľadom na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 3. marca

2009 podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami , ktorých právny výklad najvyšším súdom

nevykazuje žiadne ústavné nedostatky. Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu

k napadnutému konaniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1 a 2

a , porušenia základných práv zaručených v a 2, , ods.

1, 2, 3 a 4, a 3 a , 3 a 6 , ako aj porušenia práv zaručených

v čl. 6 ods. 2 a 3 písm. b), c) a d), čl. 8, čl. 10 a čl. 14 dohovoru a porušenia práva

zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. marca 2009, ústavný súd jeho návrhu

nevyhovel, pretože nezistil medzi týmito článkami , dohovoru a dodatkového

protokolu a tvrdeným porušením týchto článkov ústavne relevantnú súvislosť. Navyše na

podporu svojich tvrdení o ich porušení sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne

konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali.

Z tohto dôvodu bola aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd o ďalších jeho

požiadavkách (žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, zrušenie rozhodnutí všeobecných

súdov, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009