Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)II. ÚS 395/09
PDF · 307.91 KB
No categories available
II. ÚS 395/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základných práv
zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2, 3
a 6 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práv zaručených v čl. 6 ods.
1, 2 a 3 písm. b), c) a d), čl. 8, čl. 10 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 223/2005 a jeho rozsudkom z 2.
marca 2006, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To
152/2006 a jeho uznesením z 11. júla 2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2009 a jeho uznesením z 3. marca 2009 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2009
doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl.
47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy, ako aj porušenie práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2
a 3 písm. b), c) a d), čl. 8, čl. 10 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 T 223/2005 a jeho rozsudkom z 2. marca 2006, postupom Krajského súdu v
Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 152/2006 a jeho
uznesením z 11. júla 2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2009 a jeho uznesením z 3. marca
2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 5 T 223/2005 z 2. marca 2006 uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia
na zdraví podľa § 222 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona,
trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona a trestného činu úverového
podvodu podľa § 250a ods. 1 Trestného zákona, za ktoré bol odsúdený na úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere sedem rokov.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol tak, že ho uznesením sp. zn. 1 To 152/2006 z 11. júla 2006 ako nedôvodné
zamietol.
Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu podal 26. septembra 2008 proti rozhodnutiu
krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 1/2009 z 3. marca
2009 odmietol, lebo neboli splnené dôvody dovolania.
Podľa názoru sťažovateľa postupmi všeobecných súdov v jeho trestnej veci a ich
rozhodnutiami došlo k porušeniu ním označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu, čo odôvodnil takto:
«NS SR si dovolím vytknúť prílišný formalizmus na úkor riadneho výkonu
spravodlivosti. Písomné znenie dovolania považujem za dôvodné a relevantné v medziach
zákonného vymedzenia. Postup NS SR zámerne smeroval k odmietnutiu dovolania čo
považujem za nesprávne a nespravodlivé, pričom od podania dovolania si hľadali
„zákonný“ spôsob in fraudem legis... ako odmietnuť dovolanie. (...)
NS SR sa nedostatočne vysporiadal s dôvodmi dovolania a vecne nesprávne
rozhodol, pretože sa odchýlil od účelu a významu dovolania a poprel jeho účel a význam.»
K porušeniu základných práv okresným a krajským súdom sťažovateľ uviedol:
«Sudcovia oboch súdov nedostatočne zabezpečili, aby sa rešpektovali všetky záruky
obsiahnuté v čl. 6 dohovoru a čl. Ústavy SR v danom konaní. Predsedu OS Žilina(...) možno
zhodnotiť ako stranného sudcu, ktorý nezabezpečil v konaní dodržanie princípu rovnosti
zbraní a princípu in dubio pro reo. Nedostatočne sa vysporiadal s obhajobou
a pochybnosťami o skutkovom stave. Vecne nesprávne rozhodol a rozhodnutie založil na
fiktívnych domnienkach a formálnej pravde (v protiklade s objektívnou materiálnou
pravdou). Skutkový stav neskúmal nestranne a dôkladne, aby zodpovedal skutočnému stavu
a spravodlivému rozhodnutiu.
V konaní sa vyskytli podstatné vady, ktoré majú (mali) zásadný vplyv na posúdenie
stavu. De iure contra de facto, bolo princípom súdu. Poukazujúc na námietky vyčítané
a uvádzané v odvolaní a dovolaní sa nedá charakterizovať rozhodnutie ako správne,
objektívne a založené na overiteľných faktoch.
Okr. súd výhradne koncentroval všetky pochybnosti, názory a fakty proti
obvinenému.
Ani slovkom v odôvodnení nie je uvedené, že som pri tr. čine § 250a uhradil škodu.
V danom nám nebolo umožnené ani uzavrieť zmier s poškodeným či protistranou a to
zo strany orgánov štátu a ich(...) svojvôle.
Podstatným tvrdeniam, ktoré zásadne ovplyvňovali prípad súd nevenoval osobitnú
pozornosť a nezaoberal sa nimi.
Pokiaľ ide o spravodlivosť procesu vyvoláva oprávnené pochybnosti „nezákonne
získaný“ dôkaz – výpoveď poškodeného(...)
Obom súdom (KS a OS Žilina) si dovolím vyčítať zjavné nerešpektovanie základných
zásad tr. konania(...) najmä v súvislosti so znaleckými posudkami, ktoré mali výsostný
a výhradný význam pre posúdenie merita veci. Odopretie tretieho znalca pre objektívne
posúdenie bolo nevyhnutné. V tejto súvislosti si súd vytvoril formálny úmysel tr. činu
a v skutočnosti ani neexistoval(...)
Okrem toho počas prejednávania tr. veci na okr. súde predseda súdu viackrát porušil
prezumpciu neviny, keď tvrdil, že som sa počas väzby dopustil trestného činu a teda
pokračoval v páchaní tr. činov(...), že som bol viackrát súdom potrestaný, pričom
opomenul, že sa na mňa hľadí podľa zákonných fikcií, akoby som nebol súdom odsúdený.
Rovnako tak prezentoval vinu v tr. veci Okr. Čadca 3 T 334/2002 na čo nebol vecne ani
miestne príslušný ani oprávnený a koniec koncov judikoval to, čo je v protiklade s
osvedčením OS Čadca 3 T 334/2002 z 21. 10. 08(...)
V mylnej predstave, že „právna pomoc“ bola dôkladná, možno konštatovať pomoc
obhajcu za príliš pasívnu. (...) Sudca mal povinnosť dohliadať na rovnosť strán keďže som
nebol „rovným“ účastníkom k protistrane. Ako strážca spravodlivosti a rovnosti zlyhal tak
Okr. súd ako Kraj. súd Žilina. (...)
Právnu pomoc poskytnutú pasívne aj v súvislosti s námietkami a aktivite zameranej
na základné (ľudské) práva a slobody, považujem za porušenie práva na právnu pomoc,
berúc v úvahu môj duševný stav a schopnosti v tom čase.
(...) z pohľadu procesného práva som mal možnosť uzavrieť dohodu o vine a treste,
čo bolo pre mňa priaznivejšie, no súd konal podľa iných predpisov a neposkytol možnosť
zmierniť trest dohodou o vine... a ani zmierom. (...)
Konanie na OS Žilina bolo príliš krátke vzhľadom na závažnosť veci pričom nebola
prejednávaná vec prejednaná v primeranej lehote, nezávislým a nestranným súdom, ale
najmä nie spravodlivo.
Odvolací súd sa nevysporiadal s obhajobou, ani len nezvážil námietky, ktoré som
písomne zaslal Kraj. súdu Žilina pri odvolaní cestou Okr. súdu. Ignoroval obhajobu akoby
nie.»
Na základe uvedeného sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Základné (ľudské) práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3
písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane ľud. práv a zák. slobôd samostatne ako aj v spojení
s čl. 8, čl. 10 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľud. práv a zák. slobôd, v spojení s čl. 1
Dodatkového protokolu číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľud. práv a zák. slobôd boli
porušené.
Ústavné základné práva a slobody vyplývajúce z článku 50 ods. 2, 3, 6 samostatne
ako aj v spojení s čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 22, čl. 26 ods. 1, 2, 3, 4 Ústavy SR boli porušené.
Ústavné základné práva a slobody vyplývajúce z článku 17 ods. 1, 2, čl. 12 ods. 1, 2,
čl. 13 v spojení s čl. 22 a čl. 26 ods. 1, 2, 3, 4 Ústavy SR boli porušené, čl. 47 ods. 3
v spojení s čl. 22 a čl. 26 ods. 1, 2, 3, 4 Ústavy SR boli porušené.
Uznesenie NS SR sp. zn.: 2 Tdo 1/2009 z 3. marca 2009 sa zrušuje.
Uznesenie KS Žilina sp. zn.: 1 To 152/2006 z 11. júla 2006 sa zrušuje.
Rozsudok OS Žilina sp. zn.: 5 T 223/2005 z 2. marca 2006 sa zrušuje.
Vec sa zároveň vracia príslušnému súdu na ďalšie konanie.
Podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR žiadam priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 3 333 €, prípadne inú sumu podľa slobodného a spravodlivého uváženia ÚS SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva
a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za
podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo
iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje
tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na
ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: (...)
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe(...)
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby
vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu užívanie všetkých práv ustanovených
zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo iné postavenie.
Podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu nikto nesmie byť diskriminovaný
akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, ako sú dôvody uvedené
v odseku 1.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 223/2005 a jeho rozsudkom z 2. marca 2006, postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 152/2006 a jeho uznesením z 11. júla
2006 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2009 a jeho
uznesením z 3. marca 2009 došlo k porušeniu označených článkov ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu.
1. Pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 T 223/2005 a jeho rozsudok z 2. marca 2006, ústavný súd poznamenáva, že vo svojom
rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu
k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje
ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 245 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdom (Trestný poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) opravným prostriedkom proti
rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.
Podľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku ak nerozhodne odvolací súd podľa § 253,
preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže
odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,
prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.
Podľa § 258 ods. 1 písm. a) až f) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý
rozsudok tiež
a) pre podstatné vady konania, ktoré rozsudku predchádzalo, najmä preto, že v tomto
konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo
obhajoby,
b) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení
alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba
dôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom
by znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody nesprávne.
Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti nesprávnemu postupu
okresného súdu v trestnom konaní sa mal sťažovateľ možnosť účinne brániť a proti
rozsudku okresného súdu z 2. marca 2006 mal možnosť podať odvolanie krajskému súdu,
v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych
okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení okresného
súdu v konaní. Sťažovateľ teda v priebehu trestného konania mal ako obžalovaný možnosť
účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv postupom, prípadne rozsudkom
okresného súdu na základe riadneho opravného prostriedku odvolania (čo v konečnom
dôsledku aj využil), a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti (namietané porušenie
základných práv) pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 To 152/2006 treba konštatovať, že toto konanie bolo právoplatne skončené 11. júla 2006.
Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 11. septembra 2006. Sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená 5. augusta 2009.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané
porušenie základného práva.
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začína plynúť dňom, keď
nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý
zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade od 11. júla 2006. Predmetná
sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 5. augusta 2009, teda dávno po uplynutí
dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.
Rovnaký záver platí, ak by ústavný súd počítal lehotu na podanie sťažnosti od doručenia
rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi, t. j. od 11. septembra 2006.
Počítanie lehoty od rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danom
prípade nemožno založiť z dôvodu, že dovolanie bolo odmietnuté pre nesplnenie zákonných
dôvodov dovolania, a teda nedošlo k prerokovaniu merita dovolania, preto dovolanie
nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Inak
povedané, rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto konkrétnom prípade nie je možné
považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na základe
uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
3. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tdo 1/2009 a jeho uznesením z 3. marca 2009, ústavný súd pripomína, že podľa svojej
ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej na
skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania
zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať
a rozhodnúť či na skúmanie splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne
príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci,
ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým
podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že
uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie splnenia všetkých zákonných podmienok
dovolania.
Otázka posúdenia splnenia zákonných dôvodov dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(obdobne IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu malo dôjsť tým, že sa nedostatočne vysporiadal
s dôvodmi dovolania a vecne nesprávne rozhodol. Zároveň sťažovateľ vytýka najvyššiemu
súdu prílišný formalizmus pri rozhodovaní o dovolaní.
Sťažovateľ v dovolaní okrem iného uviedol:
„Krajský súd v Žiline zamietol moje odvolanie, ktoré som podal proti rozsudku súdu
prvého stupňa ako nie dôvodné podľa § 256 Tr. por., účinného do 31. 12. 2005. Jeho
rozhodnutie však nie je preskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie. Odvolací súd sa
nevysporiadal v rozhodnutí dôsledne so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené
v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa ma uznal za vinného z pokusu
trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1, § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného do
31. 12. 2005, hoci vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní nedávali pre takýto záver
podklad. Súd prvého stupňa nerešpektoval zásadu in dubio pro reo(...) Rozhodnutie súdu
prvého stupňa je nezákonné a túto nezákonnosť neodstránil ani odvolací súd v rámci
odvolacieho konania.
V dôsledku takéhoto nezákonného postupu mi bol ukladaný trest v zmysle § 35 ods. 2
Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005, za použitia tzv. asperačnej zásady. V prípade, že by bol
skutok uvedený v bode 1) rozsudku posudzovaný len ako pokus trestného činu ublíženia na
zdraví podľa § 8 ods. 1, § 221 ods. 1 Tr. zák.(...), prípadne ako dokonaný trestný čin
ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., neprichádzalo by použitie asperačnej
zásady do úvahy. Došlo tým k porušeniu zákona v môj neprospech.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, mal ohľadom skutku uvedeného v bode 1
rozsudku súdu prvého stupňa postupovať podľa § 258 ods. 1 písm. d, Tr. por.(...) a vrátiť
vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Súd prvého stupňa by sa tak
v novom konaní musel vysporiadať aj so skutočnosťami uvedenými v znaleckom posudku
MUDr. S. V. a dôslednejšie by sa musel vysporiadať s dôkazmi, ktoré svedčili nielen v môj
neprospech ale aj v môj prospech. (...)
Som toho názoru, že ohľadom tohto skutku som mal byť oslobodený spod obžaloby,
nakoľko som konal v nutnej obrane. Pokiaľ by boli súdy obidvoch stupňov toho názoru, že
som nekonal v nutnej obrane, mal byť skutok, ktorý som spáchal, posudzovaný ako trestný
čin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1, § 221 ods. 1, Trestného zákona(...)
Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu, že intenzita útoku na telo poškodeného
nie je rozhodujúca, vzhľadom na predmet útoku a miesto, kde útok smeroval. Od vznesenia
obvinenia som popieral úmysel spôsobiť poškodenému zranenie, ktoré by malo charakter
ťažkej ujmy na zdraví. Krajský súd mohol zmeniť v rámci odvolacieho konania právnu
kvalifikáciu skutku uvedeného v bode 1) rozsudku súdu prvého stupňa, prípadne rozsudok
v tejto časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol. Znalecký posudok MUDr. S. V. korešponduje s mojou obhajobou a
výpoveďami svedkov, ktorí vypovedali v môj prospech. (...)
Práve znalecký posudok MUDr. S. V. je dôkazom, ktorý výrazne spochybňuje záver
okresného a krajského súdu o mojom zavinení v zmysle pokusu ťažkej ujmy na zdraví. (...)
Odvolací súd svojím rozhodnutím, ktorým zamietol moje odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa porušil ustanovenia § 8 ods. 1, § 222 ods. 1, § 35 ods. 2 Tr. zák.,(...),
§ 2 ods. 5, ods. 6, § 256 Tr. por.(...) v môj neprospech.“
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 1/2009 z 3. marca 2009,
ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol, vyplýva:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací(...) zistil, že dovolanie je
prípustné(...), po postupe najvyššieho súdu podľa § 379 ods. 1 Tr. por. bolo podané
oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu(...), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno
tento mimoriadny opravný prostriedok podať(...) Súčasne však zistil, že podané dovolanie je
potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por., lebo je zrejmé,
že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam
súdu, ktorý je určený k náprave v zákone výslovne uvedených procesných a
hmotnoprávnych pochybení, čo celkom zreteľne vyplýva z konštrukcie jednotlivých
dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Tr. por., resp. aj z ustanovenia §
374 ods. 3 Tr. por. Tento mimoriadny opravný prostriedok neslúži k revízii a náprave
skutkových zistení, ktoré urobili súdu prvého a druhého stupňa. Svedčí tomu aj dikcia
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Podľa § 371 ods. 6 Tr. por. dovolanie len
proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací, pretože dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, zameranou na preskúmanie všetkých rozhodnutí súdu
druhého stupňa. Samotnú správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať už aj z toho
dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich
mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať.
V dôsledku uvedeného iba s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas
s hodnotením vykonaných dôkazov nemožno vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. i) Tr. por.
Naznačený dovolací dôvod je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na inom nesprávnom
hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené k náprave právnych chýb rozhodnutia
vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných
skutočností podľa noriem hmotného práva. V konečnom dôsledku z toho vyplýva, že
s poukazom na dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je možné
domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Uvedený
dovolací dôvod pripúšťa iba tzv. právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu, zistenému
súdmi nižších súdov. Skutkový stav je v rámci rozhodovania o dovolaní, opierajúcom sa
o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., hodnotený len z toho hľadiska, či
skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Správnosť
a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže ani skúmať ani meniť.
Z pohľadu dovolacieho súdu treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne
uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia
určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu
takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie
len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale
v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho a jeho podstatou
sú námietky správnosti skutkových zistení alebo hodnotenia dôkazov súdmi nižšieho stupňa,
ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.
V posudzovanej veci súdy oboch stupňov(...) zhodne skutkovo uzavreli, že obvinený J.
Š. sa dopustil voči poškodenému konania podrobne rozvedeného v tzv. skutkovej vete
rozsudku súdu prvého stupňa. Takto zistené konania obvineného napĺňa pojmové znaky
pokusu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1, § 222 ods. 1 Tr. zák.(...), pričom
súdy oboch stupňov aj v odôvodnení svojich rozhodnutí logicky a presvedčivo uviedli, aké
dôkazy a právne úvahy ich k tomuto záveru viedli a ako sa vysporiadali s obhajobnými
tvrdeniami obvineného. Existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. i) Tr. por. obvinený J. Š. vidí zjavne v skutkových zisteniach prvostupňového a
odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne v dôsledku podľa jeho názoru chybného
hodnotenia vykonaných dôkazov.
Z uvedeného v konečnom dôsledku vyplýva, že rozhodnutie napádané dovolaním
obvineného nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku ani na inom nesprávnom
hmotnoprávnom posúdení, pretože skutok, tak ako bol súdmi oboch stupňov zistený,
vykazuje znaky už uvedeného trestného činu, z ktorého bol obvinený (popri ďalších
trestných činov) uznaný za vinného. Preto ním uvádzaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. i) Tr. por. nie je daný.“
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne
konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť
č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), aj
doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt,
resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom
prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom
vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd
pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na
prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto
obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť
riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00, taktiež vec Pérez De Rada
Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti (tak ako to urobil
sťažovateľ vo svojej sťažnosti), pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu
ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob,
akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv
alebo slobôd.
Ústavný súd v uvedenej súvislosti opäť poznamenáva, že na posúdenie splnenia
podmienok dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva
iný právny názor, aký prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné
uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného
súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho
závery, takéto nedostatky nevykazuje.
Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označeného práva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe
bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného
práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie
platných procesných noriem upravujúcich postup všeobecných súdov v opravných
konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00, I. ÚS 108/07).
Ústavný súd pripomína, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom
prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody podaného dovolania
vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Trestný poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).
Vzhľadom na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 1/2009 z 3. marca
2009 podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku, ktorých právny výklad najvyšším súdom
nevykazuje žiadne ústavné nedostatky. Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu
k napadnutému konaniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
4. V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1 a 2
a čl. 13 ústavy, porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 26 ods.
1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy, ako aj porušenia práv zaručených
v čl. 6 ods. 2 a 3 písm. b), c) a d), čl. 8, čl. 10 a čl. 14 dohovoru a porušenia práva
zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tdo 1/2009 a jeho uznesením z 3. marca 2009, ústavný súd jeho návrhu
nevyhovel, pretože nezistil medzi týmito článkami ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu a tvrdeným porušením týchto článkov ústavne relevantnú súvislosť. Navyše na
podporu svojich tvrdení o ich porušení sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne
konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali.
Z tohto dôvodu bola aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená.
Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd o ďalších jeho
požiadavkách (žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, zrušenie rozhodnutí všeobecných
súdov, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2009