Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 32/2019
PDF · 552.69 KB
No categories available
III. ÚS 32/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Gajdošom,
advokátska kancelária, Obyce 307, vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených
v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 2 T 17/2015 z 23. septembra 2016 a rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 To 80/2016 z 18. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta
2018 doručená elektronicky mailom (doplnená 23. augusta 2018 predložením originálu)
sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených
v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 2 T 17/2015 z 23. septembra 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 To 80/2016 z 18. januára 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného
súdu č. k. 2 T 17/2015-986 z 23. septembra 2016 uznaný vinným zo spáchania zločinu
znásilnenia podľa § 199 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 122 ods. 3 Trestného
zákona, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov a 8 mesiacov
so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Zároveň mu bol uložený trest prepadnutia veci.
3. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podali riadny opravný prostriedok
sťažovateľ (sám, aj prostredníctvom obhajcu), jeho rodičia, ako aj príslušný prokurátor
Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátor“). Na základe odvolaní krajský súd
rozsudkom č. k. 2 To 80/2016-1075 z 18. januára 2017 podľa § 321 ods. 1 písm. d) a 3
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) zrušil rozsudok okresného súdu z 23. septembra 2016 v časti výroku o treste
prepadnutia veci, v ostatných častiach považoval prvostupňové rozhodnutie za správne.
Odvolanie prokurátora krajský súd podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nie
dôvodné.
4. Rozhodnutie súdu druhého stupňa v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
sťažovateľ napadol dovolaním z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, ktoré však Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 5 Tdo 32/2018 z 12. júna 2018 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
odmietol.
5. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým, že
mu v prípravnom konaní „nebola riadne zabezpečená obhajoba v súlade s ustanovením
§ 37 Trestného poriadku, kde je ustanovené, že v prípade sťažovateľa, nakoľko bol zadržaný
ako podozrivý, nemohol sa sám brániť, nebola mu poskytnutá právna pomoc, ani dostatočné
informácie o jeho stíhaní. Takisto sa nemohol poradiť s obhajcom a ani účinne obhajcu
odmietnuť, tak ako to výslovne vyžaduje ustanovenie Trestného poriadku o povinnej
obhajobe.“. Tvrdí, že bol „pri výsluchu sám a... nepamätal si na svoju výpoveď tak, ako je
zapísaná. Navyše bol vypočúvaný v psychickom rozpoložení a ani dobre nevidel, čo
podpisuje. Týmto postupom OČTK v prípravnom konaní, ktoré predchádzalo konaniu pred
súdom bolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu, čím boli
porušené aj jeho práva garantované Ústavou SR na ochranu... práv v trestnom konaní.“.
6. Za porušené sťažovateľ považoval aj „zákonné práva uvedené v § 2 ods. 10
Trestného poriadku, keď neboli vykonané dôkazy aj v jeho prospech uvedené
v odvolaniach“. Dodáva, že „Neboli... vykonané dôkazy, ktoré mohli byť aj na preukázanie,
že sa skutok nestal tak, ako tvrdí poškodená.... Súdy sa... uspokojili len s dôkazom -
tvrdením poškodenej a potvrdením znalca o jej hodnovernosti. A odvolací súd svojím
rozhodnutím schvaľuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako správne, aj keď nebolo
vykonané dokazovanie na preukázanie poškodenou tvrdených skutočností, hoci k dispozícii
dôkazy boli! Takým postupom OČTK konali nielen v rozpore so zákonom a základnými
zásadami uvedenými v § 2 Trestného poriadku, predovšetkým odstavec 10. Aj týmto
postupom došlo k porušeniu jeho ústavného práva na súdnu ochranu.“.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2, a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3. písm. b) a c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa
23. 09. 2016, sp. zn.: 2 T/17/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.
2 To/80/2016-1075 zo dňa 18. 01. 2017 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.
2 To/80/2016-1075 zo dňa 18. 01. 2017 a ukladá Krajskému súdu v Nitre znovu prejednať
odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 23. 09. 2016, sp. zn.: 2 T/17/2015.
Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 52 zákona 38/1993 Z. z. nariaďuje
Okresnému súdu Nitra zrušiť výkon trestu odňatia slobody odsúdenému
a nariadiť jeho okamžité prepustenie na slobodu.
Okresný súd Nitra je povinný nahradiť trovy právneho
zastúpenia v sume podľa vyčíslenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Gajdoša,
advokáta so sídlom Obyce 307 do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie....
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to
predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
13. Napriek okolnosti, že sťažovateľ v petite sťažnosti za porušené, okrem iných,
označil aj základné právo zaručené v čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd za skutočne
namietané považoval porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy, a označenie čl. 46 ods. 2 ústavy považoval za chybu v písaní, a to jednak
z dôvodu, že v danej veci jednoznačne nešlo o rozhodnutie orgánu verejnej správy (tak ako
to vyžaduje čl. 46 ods. 2 ústavy) a jednak z dôvodu, že aj v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ
poukazoval na základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého znenie citoval.
14. Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základných práv zaručených
v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)
dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 17/2015-986 z 23. septembra 2016
a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 To 80/2016-1075 z 18. januára 2017.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
18. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:...
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;...
K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práv
zaručených dohovorom rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 17/2015-986
z 23. septembra 2016
19. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
21. Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu č. k. 2 T 17/2015-986
z 23. septembra 2016. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať
proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o riadnom opravnom
prostriedku sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom
na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práv
zaručených dohovorom rozsudkom krajského súdu č. k. 2 To 80/2016-1075
z 18. januára 2017
22. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Pri právoplatnom rozhodnutí vydanom
v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa citovaného
ustanovenia rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým
je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu
rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03). Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
23. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, ústavný súd považoval
v danej veci lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu za zachovanú
v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) je sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní, pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,
t. j. vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 80/2016 z 18. januára 2017 (napr.
I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
24. Sťažovateľ namietal predovšetkým porušenie jeho práva na obhajobu,
ku ktorému malo dôjsť v prípravnom konaní tým, že mu nebola riadne zabezpečená
obhajoba, keďže bol zadržaný ako podozrivý a nemohol sa sám brániť, nebola mu
poskytnutá právna pomoc ani dostatočné informácie o jeho stíhaní. Takisto sa nemohol
poradiť s obhajcom a ani účinne obhajcu odmietnuť, tak ako to výslovne vyžaduje
ustanovenie Trestného poriadku o povinnej obhajobe. Zároveň sťažovateľ tvrdí, že bol
pri výsluchu sám a nepamätal si na svoju výpoveď tak, ako je zapísaná. Navyše, bol
vypočúvaný zrejme v zlom psychickom rozpoložení a nevidel dobre, čo podpisuje.
25. Tvrdí tiež, že neboli vykonané dôkazy v jeho prospech, súdy sa uspokojili len
s tvrdením poškodenej a potvrdením znalca o jej hodnovernosti. Odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa v relevantnej časti potvrdil ako správne, aj keď nebolo vykonané
dokazovanie na preukázanie poškodenou tvrdených skutočností, hoci k dispozícii dôkazy
boli. Takýto postup je podľa sťažovateľa v rozpore so zákonom a základnými zásadami
uvedenými v § 2 ods. 10 Trestného poriadku.
26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 2 To 80/2016 z 18. januára 2017, ústavný súd uvádza nasledujúce.
27. Podľa § 368 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému
rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,
ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
28. Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku Ak tento zákon neustanovuje inak,
rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,...
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
29. Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu
súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený
vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
30. Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
31. Ako z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, sťažovateľ mal
možnosť v prípade, že bol presvedčený o porušení jeho práva na obhajobu v trestnom
konaní, obrátiť sa na najvyšší súd a podať proti rozhodnutiu druhého stupňa dovolanie.
V konečnom dôsledku túto možnosť využil a mimoriadny opravný prostriedok podal.
32. Najvyšší súd však dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Tdo 32/2018
z 12. júna 2018 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože bolo zrejmé,
že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
33. To, čo viedlo najvyšší súd ku konštatovaniu nesplnenia dovolacích dôvodov, bola
skutočnosť predvídaná v ustanovení § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého dôvody
podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) Trestného poriadku nemožno použiť, ak táto okolnosť bola
tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr
v konaní pred odvolacím súdom.
34. Záver, ktorý dovolací súd vo svojom rozhodnutí v konečnom dôsledku prijal,
nemožno považovať za svojvoľný alebo neodôvodnený. Najvyšší súd na danú vec aplikoval
relevantnú právnu normu procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo, ktorú
interpretoval v súlade s jej znením, zmyslom a účelom.
35. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu napokon rozhodnutie
dovolacieho súdu nenapáda, nežiada vysloviť porušenie svojich základných práv alebo
slobôd týmto rozhodnutím, neatakuje správnosť v ňom prijatých záverov ani s nimi
nepolemizuje, a teda ich akceptuje. Za takejto situácie ústavný súd vychádzal
z predpokladu, že sťažovateľ naozaj nenamietal porušenie svojich obhajobných práv
pred odvolacím súdom.
36. V tejto súvislosti ústavný súd opäť pripomína, že jeho právomoc rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel
a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa
povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov
verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
37. V nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľa ktorého
pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní
pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní
pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,
III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť
o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom
konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne
rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru
ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08).
38. Sťažovateľ svoju argumentáciu síce v konaní pred všeobecným súdom uplatnil,
avšak až v štádiu trestného procesu (v dovolaní), v ktorom jej úspešnosť vylučovalo priamo
znenie príslušnej normy zákona. Sťažovateľ pritom bol už v odvolacom konaní zastúpený
obhajcom, teda osobou znalou práva, ktorá si musela byť vedomá následkov nevyužitia
námietok tohto druhu v relevantnom štádiu trestného konania. Ak teda sťažovateľ v konaní
pred odvolacím súdom neuplatnil ním predostreté námietky, v ktorých videl porušenie
základného práva na obhajobu a o ktorých bol krajský súd bez akýchkoľvek pochybností
oprávnený konať a rozhodnúť, potom nemôže očakávať pozitívne akceptovanie jeho
argumentácie v konaní o sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v tomto smere.
39. Z toho pohľadu bol ústavný súd nútený sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6
ods. 3 písm. b) a c) dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 To 80/2016 z 18. januára
2017 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
40. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 380/2011).
41. Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta nevykonanie dôkazov v jeho prospech.
Konajúce súdy sa podľa jeho slov uspokojili len s tvrdením poškodenej a potvrdením znalca
o jej hodnovernosti.
42. S prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
43. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom (stranou) konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
44. Za protiústavné aj arbitrárne ústavný súd považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
45. Základné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94,
46. Vychádzajúc z uvedených téz, ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu,
aby zistil, či účinky výkonu právomoci označeného všeobecného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 To 80/2016 sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy
a dohovoru, porušenie ktorých namieta.
47. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu z 18. januára 2017
vyplýva, že odvolací súd sa s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí súdu prvého stupňa,
pokiaľ išlo o preukázanie viny a uloženie trestu (okrem trestu prepadnutia veci)
sťažovateľovi, stotožnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia k tomu uviedol:
„Pri vykonávaní dokazovania bolo postupované v súlade s ustanovením § 2
ods. 10 Tr. por...
Súd I. stupňa vyhodnotil dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán...
Svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 168 Tr. por., keď v ňom
uviedol ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom uviedol aj
z akých dôvodov nevyhovel ďalším návrhom na vykonanie dokazovania. Podrobne rozviedol
akými právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní dokázaných skutočností podľa
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu s ktorými aj odvolací súd súhlasí
a v podrobnostiach na ne poukazuje, okrem trestu prepadnutia veci...
Aj odvolací súd na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že skutok sa
stal tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.
Pri prvom výsluchu obžalovaný spáchanie skutku priznal s tým, že uviedol, že sa to
všetko udialo tak, ako je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia a teda tak, ako to
povedala poškodená... V ďalších výpovediach však už poprel akékoľvek násilie voči
poškodenej... Podľa jeho názoru oznámenie... urobila poškodená pod vplyvom iných osôb.
Správne súd I. stupňa neuveril jeho obrane, že keď vypovedal vo svojej prvej výpovedi bol v
zlom psychickom stave a k výpovedi bol donútený, pretože tieto skutočnosti boli vykonaným
dokazovaním najmä výsluchom vyšetrovateľov vyvrátené.
Poškodená podrobne opísala ako sa stal skutok, jednoznačne vo viacerých
výpovediach i pri konfrontácii...
Ani odvolací súd nemal dôvod neveriť výpovedi poškodenej, ktorá podrobne popísala
skutočnosti, ktoré predchádzali tomuto konaniu obžalovaného..., čo vyústilo až do konania
popísaného vo výroku tohto rozsudku. To, že takto konal potvrdili i svedkovia...
Svedkyňa o okolnostiach, ako došlo ku skutku stále vypovedala rovnako. Pokiaľ sa
v podrobnostiach odchýlila od svojich skorších výpovedí mohlo to byť jednak odstupom
času, ale aj tým, že sa snažila na tieto okolnosti zabudnúť.
Obžalovaný však svoje výpovede menil a prispôsoboval ich rôznym okolnostiam,
pričom okrem svojej prvej výpovede popieral, že by ju obmedzoval na osobnej slobode
alebo mal s ňou vôbec súlož. Tvrdil, že poškodená mala všetko dopredu naplánované a mala
sa na tomto dohodnúť s jej priateľom... Tieto jeho tvrdenia vykonaným dokazovaním boli
jednoznačne vyvrátené, ako výpoveďou svedka... tak aj výpoveďou svedkyne... - starej matky
poškodenej...
Vierohodnosť výpovede poškodenej potvrdila i znalkyňa , ktorá vo
svojom znaleckom posudku ako aj vo svojej výpovedi uviedla, že poškodená je síce nezrelá
osobnosť, čo je v jej veku prirodzené, ale je schopná adekvátne vnímať a uchovávať
v pamäti a následne adekvátne reprodukovať prežité udalosti a ich podstatné okolnosti.
K špecifickej vierohodnosti uviedla, že jej výpovede z hľadiska psychologického
vykazovali známky prevažujúcej nie však plnej vierohodnosti.
Znalecký posudok na základe jej prítomnosti pri výsluchu poškodenej doplnila v tom,
že poškodená počas priebehu inkriminovaného činu prežívala emočnú, alebo citovú
ambivalenciu (kolísavosť), pričom vychádzala z toho, že na hlavnom pojednávaní si
nespomenula na niektoré podstatné detaily a pripisovala to tomu, že poškodená sa
v priebehu predmetného trestného činu mohla ocitnúť v zmesi emócií od strachu, úzkosti až
po dozvuky toho príjemného, ktoré vo vzťahu k obžalovanému zažila.
Aj na základe tohto znaleckého posudku potom odvolací súd uveril tvrdeniu
poškodenej i keď, ako obhajoba tvrdila, išlo o jediný priamy dôkaz usvedčujúci
obžalovaného.
K ďalším námietkam obžalovaného spochybňujúcich výpoveď poškodenej
a poukazujúc na to, že súd I. stupňa sa nevysporiadal stým, že na záberoch z kamier na
čerpacích staniciach nie je reálne vidno, že by mala poškodená zviazané ruky a tiež, že sa
nevysporiadal, ako mohol počas jazdy jej ruky rozviazať, čo podľa neho z technického
hľadiska nie je možné, je potrebné uviesť, že poškodená podrobne uviedla, že ruky mala za
chrbtom, kde ich mala zviazané a to bolo na prvej čerpacej stanici. Sám obžalovaný ju
pripútal bezpečnostným pásom a zamkol ju vo vozidle, čo bolo zrejmé aj z kamerových
záznamov, pri platení sa neustále obzeral a bol nervózny, čo potvrdila aj pracovníčka
čerpacej stanice a podľa názoru odvolacieho súdu mohol jej prerezať aj pásku na rukách.
Ani ďalšia námietka obžalovaného, že s poškodenou nemohol mať pohlavný styk, čo
podľa neho vyplynulo zo znaleckého posudku , pretože tento u neho
vyvoláva nepríjemné zážitky a je bolestivý, nie je relevantná pretože ako potvrdila
poškodená a vlastne jeho správaniu nasvedčuje aj znalecký posudok , že
obžalovaný si chcel dokázať, že sa na nej spraví a chcel jej urobiť dieťa a pripútať si ju k
sebe, čo bolo vlastne motívom celého jeho konania.
Samotný postoj obžalovaného k trestnej činnosti, kde pri svojich výpovediach
v podstate sa odkláňa od podstaty konania a neustále rozoberá len predchádzajúce
stretnutia, či už s poškodenou alebo inými osobami, dokresľujú to, že obžalovaný sa snažil
vykresliť seba v tom najlepšom svetle, pričom bola zistená u neho zmiešaná porucha
osobnosti emočne nestabilná s paranoidnou poruchou osobnosti. Obžalovaný si vyžaduje
egocentricky citové uspokojenie, pričom neznesie akékoľvek odmietnutie a pocity
bezmocnosti vo vzťahu sa usiluje kompenzovať násilným a agresívnym správaním. Sám
nedokáže prijať odmietnutie a aj motívom jeho konania nebolo sexuálne vybitie sa, ale
prezentovanie moci a kontroly nad poškodenou, keďže pri svojej sexuálnej nedostatočnosti
sa cítil menejcenný a nedostatočný...
Aj podľa názoru odvolacieho súdu úmysel obžalovaného od začiatku smeroval
k získaniu si poškodenej, k jej ovládaniu a k intímnemu styku s ňou, lebo chcel jej urobiť
dieťa, aby si ju pripútal k sebe, čo potvrdila i svedkyňa..., a k čomu smerovalo celé jeho
násilné konanie, keď bol poškodenou odmietaný. Od začiatku, teda ako ju donútil ísť k nemu
do bytu a následne na lazy a v konečnom dôsledku i napriek nesúhlasu poškodenej s ním
mať pohlavný styk, túto nakoniec znásilnil. To, že išlo o znásilnenie svedčí hrozba
bezprostredného násilia, keď potom, čo poškodená nesúhlasila s pohlavným stykom jej
pritlačil nôž na krk a povedal jej, že keď pritlačí bude do pár sekúnd mŕtva a nikto jej
nepomôže, sa podvolila obžalovanému, pretože sa bála, že hrozbu uskutoční, keďže si nôž
odložil na dosah ruky na predné sedadlo vozidla. Ešte aj po súloži, keď bola poškodená
uplakaná sa jej vyhrážal, že ju zavezie do lesa a nechá tam divej zveri, čím vlastne
demonštroval svoju moc nad poškodenou, ktorej sa nakoniec ho podarilo presvedčiť, aby ju
zobral domov pod zámienkou, že sa k nemu vráti a bude s ním žiť.“
48. Ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je ďalšou
opravnou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto
v okolnostiach veci ani neprislúchalo posudzovať, či sťažovateľ mal alebo nemal byť
uznaný vinným zo spáchania stíhaného skutku. Ústavný súd musel zaujať stanovisko
k tomu, či rozhodnutie všeobecného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu
predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy, a tiež požiadavku
náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
49. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, krajský súd
sa pre rozhodnutie v trestnej veci sťažovateľa podstatnými skutkovými a právnymi
otázkami zaoberal a dal na ne presvedčivé odpovede.
50. V odôvodnení napadnutého rozsudku z 18. januára 2017 odvolací súd jasne
uviedol, ktoré skutočnosti z ktorých dôkazov považoval za preukázané a ako ich bolo z jeho
pohľadu potrebné hodnotiť. Dôkazné prostriedky, z ktorých relevantné dôkazy pre svoje
závery použil, jednoznačne v odôvodnení svojho rozhodnutia označil a uviedol ich stručný
obsah. Ozrejmil, ako nahliadal na obranu sťažovateľa, a poukázal pritom na ďalšie dôkazy,
ktoré ho primali prikloniť sa k prijatým konečným záverom. Neopomenul poukázať
na zmeny vo výpovediach sťažovateľa v priebehu trestného konania, naopak, výpovede
poškodenej považoval za relatívne konštantné a odchýlky v podrobnostiach, ktoré sa v nich
vyskytli, racionálne na základe ďalších dôkazov odôvodnil (poukazom na znalecké
dokazovanie). Prihliadajúc na vykonané dokazovanie, zabezpečené dôkazy a ich hodnotenie
súdom prvého stupňa, sa napokon odvolací súd priklonil názoru o správnosti jeho záverov.
Presvedčivo odpovedal aj na sťažovateľom namietané nedostatočné vysporiadanie sa
okresného súdu s niektorými skutkovými detailmi daného prípadu, a to znovu poukazom
na tomu korešpondujúce dôkazné prostriedky a z nich vyplývajúce dôkazy (obrazový
záznam, výpoveď svedkyne, znalecký posudok). Krajský súd sa nevyhol ani definovaniu
motívu sťažovateľa k spáchaniu činu, pre ktorý bol stíhaný a odsúdený.
51. Ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov
všeobecných súdov. Jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecného (tu krajského) súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda
ústavne nekonformný (obdobne IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09,
52. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd uvádza, že odôvodnenie
rozsudku krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd
spravoval, z akého dôvodu a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté.
Aj napriek sťažovateľom uplatnenej argumentácii ústavný súd hodnotí rozsudok krajského
súdu ako racionálny, podrobný, bez vnútorných rozporov, a teda ústavne konformný.
Závery odvolacieho súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku je potrebné považovať
za výraz jeho autonómneho rozhodovania v konaní o odvolaní. Z napadnutého rozsudku
nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu. Krajský súd svoje závery ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil a uviedol logický postup, ako k týmto záverom
dospel. V žiadnom prípade nemožno napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny či zjavne
neodôvodnený.
53. Ústavný súd preto hodnotí napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako
zodpovedajúce obsahu základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru a nevidí žiadny dôvod na prehodnocovanie, resp. spochybňovanie právnych
záverov krajského súdu uvedených v napadnutom rozhodnutí.
54. Ústavný súd na základe uvedeného preto uzatvára, že nenachádza žiadnu príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 To 80/2016 z 18. januára
2017 a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
55. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia
základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2019