Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 32/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Gajdošom,

advokátska kancelária, Obyce 307, vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v a a práv zaručených

v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. z 23. septembra 2016 a rozsudkom

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 18. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2018 doručená elektronicky mailom (doplnená 23. augusta 2018 predložením originálu)

sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených

v a (ďalej len „“) a práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 23. septembra 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 18. januára 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu č. k. -986 z 23. septembra 2016 uznaný vinným zo spáchania zločinu

znásilnenia podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na Trestného

zákona, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov a 8 mesiacov

so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Zároveň mu bol uložený trest prepadnutia veci.

3. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podali riadny opravný prostriedok

sťažovateľ (sám, aj prostredníctvom obhajcu), jeho rodičia, ako aj príslušný prokurátor

Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátor“). Na základe odvolaní krajský súd

rozsudkom č. k. -1075 z 18. januára 2017 podľa § 321 ods. 1 písm. d) a 3

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zrušil rozsudok okresného súdu z 23. septembra 2016 v časti výroku o treste

prepadnutia veci, v ostatných častiach považoval prvostupňové rozhodnutie za správne.

Odvolanie prokurátora krajský súd podľa zamietol ako nie

dôvodné.

4. Rozhodnutie súdu druhého stupňa v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

sťažovateľ napadol dovolaním z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, ktoré však Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 12. júna 2018 podľa

odmietol.

5. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým, že

mu v prípravnom konaní „nebola riadne zabezpečená obhajoba v súlade s ustanovením

, kde je ustanovené, že v prípade sťažovateľa, nakoľko bol zadržaný

ako podozrivý, nemohol sa sám brániť, nebola mu poskytnutá právna pomoc, ani dostatočné

informácie o jeho stíhaní. Takisto sa nemohol poradiť s obhajcom a ani účinne obhajcu

odmietnuť, tak ako to výslovne vyžaduje ustanovenie o povinnej

obhajobe.“. Tvrdí, že bol „pri výsluchu sám a... nepamätal si na svoju výpoveď tak, ako je

zapísaná. Navyše bol vypočúvaný v psychickom rozpoložení a ani dobre nevidel, čo

podpisuje. Týmto postupom OČTK v prípravnom konaní, ktoré predchádzalo konaniu pred

súdom bolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu, čím boli

porušené aj jeho práva garantované SR na ochranu... práv v trestnom konaní.“.

6. Za porušené sťažovateľ považoval aj „zákonné práva uvedené v § 2 ods. 10

, keď neboli vykonané dôkazy aj v jeho prospech uvedené

v odvolaniach“. Dodáva, že „Neboli... vykonané dôkazy, ktoré mohli byť aj na preukázanie,

že sa skutok nestal tak, ako tvrdí poškodená.... Súdy sa... uspokojili len s dôkazom -

tvrdením poškodenej a potvrdením znalca o jej hodnovernosti. A odvolací súd svojím

rozhodnutím schvaľuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako správne, aj keď nebolo

vykonané dokazovanie na preukázanie poškodenou tvrdených skutočností, hoci k dispozícii

dôkazy boli! Takým postupom OČTK konali nielen v rozpore so zákonom a základnými

zásadami uvedenými v , predovšetkým odstavec 10. Aj týmto

postupom došlo k porušeniu jeho ústavného práva na súdnu ochranu.“.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2, a čl. 50 ods. 3

a právo podľa a ods. 3. písm. b) a c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa

23. 09. 2016, sp. zn.: v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

-1075 zo dňa 18. 01. 2017 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.

-1075 zo dňa 18. 01. 2017 a ukladá Krajskému súdu v Nitre znovu prejednať

odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 23. 09. 2016, sp. zn.: .

Ústavný súd Slovenskej republiky podľa zákona nariaďuje

Okresnému súdu Nitra zrušiť výkon trestu odňatia slobody odsúdenému

a nariadiť jeho okamžité prepustenie na slobodu.

Okresný súd Nitra je povinný nahradiť trovy právneho

zastúpenia v sume podľa vyčíslenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Gajdoša,

advokáta so sídlom Obyce 307 do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie....

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

11. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

12. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom

(m. m. , , ).

13. Napriek okolnosti, že sťažovateľ v petite sťažnosti za porušené, okrem iných,

označil aj základné právo zaručené v , ústavný súd za skutočne

namietané považoval porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 , a označenie považoval za chybu v písaní, a to jednak

z dôvodu, že v danej veci jednoznačne nešlo o rozhodnutie orgánu verejnej správy (tak ako

to vyžaduje ) a jednak z dôvodu, že aj v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ

poukazoval na základné právo zaručené v , ktorého znenie citoval.

14. Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základných práv zaručených

v a a práv zaručených v a 3 písm. b) a c)

dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -986 z 23. septembra 2016

a rozsudkom krajského súdu č. k. -1075 z 18. januára 2017.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

18. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:...

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;...

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom rozsudkom okresného súdu č. k. -986

z 23. septembra 2016

19. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(porov. , ).

21. Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu č. k. -986

z 23. septembra 2016. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať

proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o riadnom opravnom

prostriedku sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom

na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom rozsudkom krajského súdu č. k. -1075

z 18. januára 2017

22. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Pri právoplatnom rozhodnutí vydanom

v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa citovaného

ustanovenia rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým

je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu

rozhodnutia (napr. , ). Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

23. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, ústavný súd považoval

v danej veci lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu za zachovanú

v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) je sťažnosť podľa považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní, pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

t. j. vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. z 18. januára 2017 (napr.

, , resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

24. Sťažovateľ namietal predovšetkým porušenie jeho práva na obhajobu,

ku ktorému malo dôjsť v prípravnom konaní tým, že mu nebola riadne zabezpečená

obhajoba, keďže bol zadržaný ako podozrivý a nemohol sa sám brániť, nebola mu

poskytnutá právna pomoc ani dostatočné informácie o jeho stíhaní. Takisto sa nemohol

poradiť s obhajcom a ani účinne obhajcu odmietnuť, tak ako to výslovne vyžaduje

ustanovenie o povinnej obhajobe. Zároveň sťažovateľ tvrdí, že bol

pri výsluchu sám a nepamätal si na svoju výpoveď tak, ako je zapísaná. Navyše, bol

vypočúvaný zrejme v zlom psychickom rozpoložení a nevidel dobre, čo podpisuje.

25. Tvrdí tiež, že neboli vykonané dôkazy v jeho prospech, súdy sa uspokojili len

s tvrdením poškodenej a potvrdením znalca o jej hodnovernosti. Odvolací súd rozhodnutie

súdu prvého stupňa v relevantnej časti potvrdil ako správne, aj keď nebolo vykonané

dokazovanie na preukázanie poškodenou tvrdených skutočností, hoci k dispozícii dôkazy

boli. Takýto postup je podľa sťažovateľa v rozpore so zákonom a základnými zásadami

uvedenými v .

26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na obhajobu

podľa a podľa a dohovoru rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 18. januára 2017, ústavný súd uvádza nasledujúce.

27. Podľa dovolanie možno podať proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,

ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

28. Podľa Ak tento zákon neustanovuje inak,

rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,...

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

29. Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený

vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

30. Podľa dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

31. Ako z citovaných ustanovení vyplýva, sťažovateľ mal

možnosť v prípade, že bol presvedčený o porušení jeho práva na obhajobu v trestnom

konaní, obrátiť sa na najvyšší súd a podať proti rozhodnutiu druhého stupňa dovolanie.

V konečnom dôsledku túto možnosť využil a mimoriadny opravný prostriedok podal.

32. Najvyšší súd však dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 12. júna 2018 podľa odmietol, pretože bolo zrejmé,

že neboli splnené dôvody dovolania podľa .

33. To, čo viedlo najvyšší súd ku konštatovaniu nesplnenia dovolacích dôvodov, bola

skutočnosť predvídaná v ustanovení , podľa ktorého dôvody

podľa až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola

tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr

v konaní pred odvolacím súdom.

34. Záver, ktorý dovolací súd vo svojom rozhodnutí v konečnom dôsledku prijal,

nemožno považovať za svojvoľný alebo neodôvodnený. Najvyšší súd na danú vec aplikoval

relevantnú právnu normu procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo, ktorú

interpretoval v súlade s jej znením, zmyslom a účelom.

35. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu napokon rozhodnutie

dovolacieho súdu nenapáda, nežiada vysloviť porušenie svojich základných práv alebo

slobôd týmto rozhodnutím, neatakuje správnosť v ňom prijatých záverov ani s nimi

nepolemizuje, a teda ich akceptuje. Za takejto situácie ústavný súd vychádzal

z predpokladu, že sťažovateľ naozaj nenamietal porušenie svojich obhajobných práv

pred odvolacím súdom.

36. V tejto súvislosti ústavný súd opäť pripomína, že jeho právomoc rozhodovať

o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity. Zmysel

a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa

povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov

verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú

(, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

37. V nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľa ktorého

pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní

pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní

pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

, ). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť

o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti

podľa v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom

konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne

rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru

ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu ().

38. Sťažovateľ svoju argumentáciu síce v konaní pred všeobecným súdom uplatnil,

avšak až v štádiu trestného procesu (v dovolaní), v ktorom jej úspešnosť vylučovalo priamo

znenie príslušnej normy zákona. Sťažovateľ pritom bol už v odvolacom konaní zastúpený

obhajcom, teda osobou znalou práva, ktorá si musela byť vedomá následkov nevyužitia

námietok tohto druhu v relevantnom štádiu trestného konania. Ak teda sťažovateľ v konaní

pred odvolacím súdom neuplatnil ním predostreté námietky, v ktorých videl porušenie

základného práva na obhajobu a o ktorých bol krajský súd bez akýchkoľvek pochybností

oprávnený konať a rozhodnúť, potom nemôže očakávať pozitívne akceptovanie jeho

argumentácie v konaní o sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa

v tomto smere.

39. Z toho pohľadu bol ústavný súd nútený sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základného práva zaručeného v a práv zaručených v

ods. 3 písm. b) a c) dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. januára

2017 odmietnuť podľa pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

40. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

konštatuje, že obsahom základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

41. Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta nevykonanie dôkazov v jeho prospech.

Konajúce súdy sa podľa jeho slov uspokojili len s tvrdením poškodenej a potvrdením znalca

o jej hodnovernosti.

42. S prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

43. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom (stranou) konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ).

44. Za protiústavné aj arbitrárne ústavný súd považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

45. Základné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, ).

46. Vychádzajúc z uvedených téz, ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu,

aby zistil, či účinky výkonu právomoci označeného všeobecného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov

a dohovoru, porušenie ktorých namieta.

47. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu z 18. januára 2017

vyplýva, že odvolací súd sa s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí súdu prvého stupňa,

pokiaľ išlo o preukázanie viny a uloženie trestu (okrem trestu prepadnutia veci)

sťažovateľovi, stotožnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia k tomu uviedol:

„Pri vykonávaní dokazovania bolo postupované v súlade s ustanovením § 2

ods. 10 ..

Súd I. stupňa vyhodnotil dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom

konaní alebo niektorá zo strán...

Svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením , keď v ňom

uviedol ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia

a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom uviedol aj

z akých dôvodov nevyhovel ďalším návrhom na vykonanie dokazovania. Podrobne rozviedol

akými právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní dokázaných skutočností podľa

príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu s ktorými aj odvolací súd súhlasí

a v podrobnostiach na ne poukazuje, okrem trestu prepadnutia veci...

Aj odvolací súd na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že skutok sa

stal tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Pri prvom výsluchu obžalovaný spáchanie skutku priznal s tým, že uviedol, že sa to

všetko udialo tak, ako je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia a teda tak, ako to

povedala poškodená... V ďalších výpovediach však už poprel akékoľvek násilie voči

poškodenej... Podľa jeho názoru oznámenie... urobila poškodená pod vplyvom iných osôb.

Správne súd I. stupňa neuveril jeho obrane, že keď vypovedal vo svojej prvej výpovedi bol v

zlom psychickom stave a k výpovedi bol donútený, pretože tieto skutočnosti boli vykonaným

dokazovaním najmä výsluchom vyšetrovateľov vyvrátené.

Poškodená podrobne opísala ako sa stal skutok, jednoznačne vo viacerých

výpovediach i pri konfrontácii...

Ani odvolací súd nemal dôvod neveriť výpovedi poškodenej, ktorá podrobne popísala

skutočnosti, ktoré predchádzali tomuto konaniu obžalovaného..., čo vyústilo až do konania

popísaného vo výroku tohto rozsudku. To, že takto konal potvrdili i svedkovia...

Svedkyňa o okolnostiach, ako došlo ku skutku stále vypovedala rovnako. Pokiaľ sa

v podrobnostiach odchýlila od svojich skorších výpovedí mohlo to byť jednak odstupom

času, ale aj tým, že sa snažila na tieto okolnosti zabudnúť.

Obžalovaný však svoje výpovede menil a prispôsoboval ich rôznym okolnostiam,

pričom okrem svojej prvej výpovede popieral, že by ju obmedzoval na osobnej slobode

alebo mal s ňou vôbec súlož. Tvrdil, že poškodená mala všetko dopredu naplánované a mala

sa na tomto dohodnúť s jej priateľom... Tieto jeho tvrdenia vykonaným dokazovaním boli

jednoznačne vyvrátené, ako výpoveďou svedka... tak aj výpoveďou svedkyne... - starej matky

poškodenej...

Vierohodnosť výpovede poškodenej potvrdila i znalkyňa , ktorá vo

svojom znaleckom posudku ako aj vo svojej výpovedi uviedla, že poškodená je síce nezrelá

osobnosť, čo je v jej veku prirodzené, ale je schopná adekvátne vnímať a uchovávať

v pamäti a následne adekvátne reprodukovať prežité udalosti a ich podstatné okolnosti.

K špecifickej vierohodnosti uviedla, že jej výpovede z hľadiska psychologického

vykazovali známky prevažujúcej nie však plnej vierohodnosti.

Znalecký posudok na základe jej prítomnosti pri výsluchu poškodenej doplnila v tom,

že poškodená počas priebehu inkriminovaného činu prežívala emočnú, alebo citovú

ambivalenciu (kolísavosť), pričom vychádzala z toho, že na hlavnom pojednávaní si

nespomenula na niektoré podstatné detaily a pripisovala to tomu, že poškodená sa

v priebehu predmetného trestného činu mohla ocitnúť v zmesi emócií od strachu, úzkosti až

po dozvuky toho príjemného, ktoré vo vzťahu k obžalovanému zažila.

Aj na základe tohto znaleckého posudku potom odvolací súd uveril tvrdeniu

poškodenej i keď, ako obhajoba tvrdila, išlo o jediný priamy dôkaz usvedčujúci

obžalovaného.

K ďalším námietkam obžalovaného spochybňujúcich výpoveď poškodenej

a poukazujúc na to, že súd I. stupňa sa nevysporiadal stým, že na záberoch z kamier na

čerpacích staniciach nie je reálne vidno, že by mala poškodená zviazané ruky a tiež, že sa

nevysporiadal, ako mohol počas jazdy jej ruky rozviazať, čo podľa neho z technického

hľadiska nie je možné, je potrebné uviesť, že poškodená podrobne uviedla, že ruky mala za

chrbtom, kde ich mala zviazané a to bolo na prvej čerpacej stanici. Sám obžalovaný ju

pripútal bezpečnostným pásom a zamkol ju vo vozidle, čo bolo zrejmé aj z kamerových

záznamov, pri platení sa neustále obzeral a bol nervózny, čo potvrdila aj pracovníčka

čerpacej stanice a podľa názoru odvolacieho súdu mohol jej prerezať aj pásku na rukách.

Ani ďalšia námietka obžalovaného, že s poškodenou nemohol mať pohlavný styk, čo

podľa neho vyplynulo zo znaleckého posudku , pretože tento u neho

vyvoláva nepríjemné zážitky a je bolestivý, nie je relevantná pretože ako potvrdila

poškodená a vlastne jeho správaniu nasvedčuje aj znalecký posudok , že

obžalovaný si chcel dokázať, že sa na nej spraví a chcel jej urobiť dieťa a pripútať si ju k

sebe, čo bolo vlastne motívom celého jeho konania.

Samotný postoj obžalovaného k trestnej činnosti, kde pri svojich výpovediach

v podstate sa odkláňa od podstaty konania a neustále rozoberá len predchádzajúce

stretnutia, či už s poškodenou alebo inými osobami, dokresľujú to, že obžalovaný sa snažil

vykresliť seba v tom najlepšom svetle, pričom bola zistená u neho zmiešaná porucha

osobnosti emočne nestabilná s paranoidnou poruchou osobnosti. Obžalovaný si vyžaduje

egocentricky citové uspokojenie, pričom neznesie akékoľvek odmietnutie a pocity

bezmocnosti vo vzťahu sa usiluje kompenzovať násilným a agresívnym správaním. Sám

nedokáže prijať odmietnutie a aj motívom jeho konania nebolo sexuálne vybitie sa, ale

prezentovanie moci a kontroly nad poškodenou, keďže pri svojej sexuálnej nedostatočnosti

sa cítil menejcenný a nedostatočný...

Aj podľa názoru odvolacieho súdu úmysel obžalovaného od začiatku smeroval

k získaniu si poškodenej, k jej ovládaniu a k intímnemu styku s ňou, lebo chcel jej urobiť

dieťa, aby si ju pripútal k sebe, čo potvrdila i svedkyňa..., a k čomu smerovalo celé jeho

násilné konanie, keď bol poškodenou odmietaný. Od začiatku, teda ako ju donútil ísť k nemu

do bytu a následne na lazy a v konečnom dôsledku i napriek nesúhlasu poškodenej s ním

mať pohlavný styk, túto nakoniec znásilnil. To, že išlo o znásilnenie svedčí hrozba

bezprostredného násilia, keď potom, čo poškodená nesúhlasila s pohlavným stykom jej

pritlačil nôž na krk a povedal jej, že keď pritlačí bude do pár sekúnd mŕtva a nikto jej

nepomôže, sa podvolila obžalovanému, pretože sa bála, že hrozbu uskutoční, keďže si nôž

odložil na dosah ruky na predné sedadlo vozidla. Ešte aj po súloži, keď bola poškodená

uplakaná sa jej vyhrážal, že ju zavezie do lesa a nechá tam divej zveri, čím vlastne

demonštroval svoju moc nad poškodenou, ktorej sa nakoniec ho podarilo presvedčiť, aby ju

zobral domov pod zámienkou, že sa k nemu vráti a bude s ním žiť.“

48. Ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je ďalšou

opravnou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto

v okolnostiach veci ani neprislúchalo posudzovať, či sťažovateľ mal alebo nemal byť

uznaný vinným zo spáchania stíhaného skutku. Ústavný súd musel zaujať stanovisko

k tomu, či rozhodnutie všeobecného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu

predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy, a tiež požiadavku

náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj , , ,

, ).

49. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, krajský súd

sa pre rozhodnutie v trestnej veci sťažovateľa podstatnými skutkovými a právnymi

otázkami zaoberal a dal na ne presvedčivé odpovede.

50. V odôvodnení napadnutého rozsudku z 18. januára 2017 odvolací súd jasne

uviedol, ktoré skutočnosti z ktorých dôkazov považoval za preukázané a ako ich bolo z jeho

pohľadu potrebné hodnotiť. Dôkazné prostriedky, z ktorých relevantné dôkazy pre svoje

závery použil, jednoznačne v odôvodnení svojho rozhodnutia označil a uviedol ich stručný

obsah. Ozrejmil, ako nahliadal na obranu sťažovateľa, a poukázal pritom na ďalšie dôkazy,

ktoré ho primali prikloniť sa k prijatým konečným záverom. Neopomenul poukázať

na zmeny vo výpovediach sťažovateľa v priebehu trestného konania, naopak, výpovede

poškodenej považoval za relatívne konštantné a odchýlky v podrobnostiach, ktoré sa v nich

vyskytli, racionálne na základe ďalších dôkazov odôvodnil (poukazom na znalecké

dokazovanie). Prihliadajúc na vykonané dokazovanie, zabezpečené dôkazy a ich hodnotenie

súdom prvého stupňa, sa napokon odvolací súd priklonil názoru o správnosti jeho záverov.

Presvedčivo odpovedal aj na sťažovateľom namietané nedostatočné vysporiadanie sa

okresného súdu s niektorými skutkovými detailmi daného prípadu, a to znovu poukazom

na tomu korešpondujúce dôkazné prostriedky a z nich vyplývajúce dôkazy (obrazový

záznam, výpoveď svedkyne, znalecký posudok). Krajský súd sa nevyhol ani definovaniu

motívu sťažovateľa k spáchaniu činu, pre ktorý bol stíhaný a odsúdený.

51. Ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov

všeobecných súdov. Jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecného (tu krajského) súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný (obdobne , , ,

).

52. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd uvádza, že odôvodnenie

rozsudku krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd

spravoval, z akého dôvodu a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté.

Aj napriek sťažovateľom uplatnenej argumentácii ústavný súd hodnotí rozsudok krajského

súdu ako racionálny, podrobný, bez vnútorných rozporov, a teda ústavne konformný.

Závery odvolacieho súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku je potrebné považovať

za výraz jeho autonómneho rozhodovania v konaní o odvolaní. Z napadnutého rozsudku

nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu. Krajský súd svoje závery ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil a uviedol logický postup, ako k týmto záverom

dospel. V žiadnom prípade nemožno napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny či zjavne

neodôvodnený.

53. Ústavný súd preto hodnotí napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako

zodpovedajúce obsahu základného práva zakotveného v , resp.

ods. 1 dohovoru a nevidí žiadny dôvod na prehodnocovanie, resp. spochybňovanie právnych

záverov krajského súdu uvedených v napadnutom rozhodnutí.

54. Ústavný súd na základe uvedeného preto uzatvára, že nenachádza žiadnu príčinnú

súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. januára

2017 a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

55. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia

základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2019