Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 380/2011
PDF · 365.16 KB
No categories available
I. ÚS 380/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. S., B., zastúpeného advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a „čl. 8 ods. 12 a 2“ Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 11 Co 62/2010-383 zo 17. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra
2011 doručená sťažnosť M. S., B., zastúpeného advokátkou Mgr. E. B., B., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a „čl. 8 ods. 12
a 2“ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením (správne má byť „rozsudkom“, pozn.) Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 11 Co 62/2010-383 zo 17. mája 2011 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Dňa 1. 7. 2011 nadobudlo
právoplatnosť uznesenie 11Co 62/2010-383, ktorým rozhodol Krajský súd v Bratislave
o tom, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III. 11C 122/2009-133, ktorým bol návrh
sťažovateľa na zníženie výživného zamietnutý, potvrdzuje...
Okresný súd sa vo svojom rozsudku vyslovil tak, že sťažovateľ nepreukázal podstatnú
zmenu pomerov odôvodňujúcu zníženie výživného tým, že nepreukázal, že pri ukončení
pracovného pomeru v A. išlo o výpoveď zo strany zamestnávateľa, resp. Že išlo o objektívne
okolnosti, ktoré spôsobili skončenie pracovného pomeru sťažovateľa a nie jeho vlastné
rozhodnutie... Na základe toho mal súd za to, že nebola preukázaná podstatná zmena
pomerov na strane sťažovateľa a návrh na zníženie výživného zamietol.
V odvolaní... sťažovateľ poukázal na procesné pochybenia súdu, nesprávne
hodnotenie dôkazov, tj. Nesprávne zistený skutkový stav, ako aj nesprávne právne
posúdenie veci. Sťažovateľ doložil originál listiny spolu s úradným prekladom, tj. Verejnú
listinu, ako potvrdenie o skončení pracovného pomeru výpoveďou...
Sťažovateľ zhrnul dôvody, pre ktoré sa výpovedi zamestnávateľa nebránil a prečo sa
stotožnil s tým, že pracovný pomer sa mu skončil. Tieto dôvody boli komplexné... a podporil
ich aj dôkazmi:
- dlhodobé zdravotné problémy s kŕčovými žilami a opakované infekcie nohy liečené
viacnásobne antibiotikami, ktoré vyústili do operatívneho riešenia na Slovensku,
- reálne problémy s výkonom náročného povolania z dôvodu infekcií, nespavosti,
konfliktov v rodine, ktoré v tom čase riešil, a ktoré sa prejavovali konkrétnymi
pochybeniami v práci, ktoré mohli vyústiť až do ohrozenia života a zdravia vlastného
a cestujúcich a viedli k sťažovateľovým depresiám a nespavosti
- úmrtie matky a konflikty v rodine vyvolali túžbu vrátiť sa domov, nevyhnutnosť
usporiadať jej pozostalosť, vyriešiť rodinné konflikty s dcérami, doriešiť súdne spory
a zintenzívniť vzťah s priateľkou, ktorá mu bola oporou v náročnej životnej situácii,
- hospodárska kríza a racionalizácia smerovaná proti stálym dobre plateným
zamestnancom a nátlak zamestnávateľov na znižovanie platov a nahrádzanie lacnejšími
zamestnancami,
Sťažovateľ sa vyjadril aj k hodnoteniu verejnej listiny, ktorú doložil na preukázanie
skončenia pracovného pomeru v súlade s požiadavkou prvostupňového súdu. Dokument,
ktorý potvrdzuje skončenie pracovného pomeru v A., je označený ako formálna výpoveď
adresovaná sťažovateľovi, teda jednostranným adresovaným právnym úkonom a nie
dvojstranným úkonom – dohodou. Tým, že ide o verejnú listinu, úradný preklad právneho
úkonu anglického práva, je možné vykladať jej obsah len gramatickým výkladom, z ktorého
nie je možné učiniť iný záver len ten, že ide o výpoveď zamestnávateľa. Právny výklad by si
vyžadoval znalosť domáceho právneho poriadku, založenom na odlišnej právnej kultúre,
ktorý sťažovateľ nepozná a nie je možné ani spravodlivo od neho očakávať jeho znalosť.
Odvolací súd... rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil... uznesenie odvolacieho
súdu nie je však možné považovať za ústavne konformné a to z dôvodu jeho arbitrárnosti.
Odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré
namietal sťažovateľ, dokazovanie vykonal a vyhodnotil selektívne a závery odvolacieho
súdu sú z hľadiska interpretácie právnych noriem v rozpore s princípmi spravodlivého
súdneho procesu tak ako ho garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Odvolací súd uviedol, že z písomného úkonu, na základe ktorého sa pracovný pomer
navrhovateľa skončil jasne nevyplýva, či sa jedná o jednostranný úkon zamestnávateľa
smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru alebo návrh na skončenie pracovného pomeru
k 11. 9. 2008, s ktorým navrhovateľ súhlasil. Z označeného úkonu nevyplývajú ani dôvody
vedúce účastníkov pracovnoprávneho pomeru ku skončeniu pracovného pomeru. Takéto
vyhodnotenie dôkazu je však v zjavnom rozpore s gramatickým a logickým výkladom
písomného úkonu. Predložená listina je vyhotovená zamestnávateľom a ním podpísaná,
adresovaná sťažovateľovi, s oznámením, kedy končí jeho pracovný pomer. Nie je možné
z neho interpretovať, že ide len o návrh na skončenie pracovného pomeru, keďže
oznamovacím spôsobom určuje dátum skončenia pracovného pomeru, rovnako dátum
poslednej výplaty, povinnosti zamestnanca, ako aj údaj o tom, že tento dokument bude
založený v zložke zamestnanca a doručuje sa v jednom vyhotovení zamestnancovi. Je teda
zrejmé, že z neho vyplývajú už konkrétne účinky, bez potreby ďalších právnych úkonov
zamestnanca (súhlasu s výpoveďou). Súdom formulované nároky na výpoveď vyplývajú
z požiadaviek slovenského právneho poriadku, ktorý nie je na tento prípad aplikovateľný
a súd preto nemôže hodnotiť predložený právny úkon z pohľadu slovenského práva. Tým, že
ide o verejnú listinu jej obsah – preklad by mal byť posudzovaný ako pravdivý, pokiaľ sa
nepreukáže opak. Sťažovateľ sa vyslovil, že nie je znalcom anglického práva a nedokáže
listinu interpretovať z právneho pohľadu. Napriek tomu, že pravdivosť obsahu tejto listiny
nebola vyvrátená, súd konštatuje, že v tomto smere sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno,
ktoré napriek charakteru verejnej listiny presunul na sťažovateľa. Pritom poukazujem na to,
že odvolací súd sám iniciatívne obstarával dôkazy pre účely odvolacieho konania a to bez
toho, aby sťažovateľa vyzval, aby odstránil údajné nedostatky tejto listiny alebo aby bol
inak procesné aktívny v smere zisťovania spôsobu skončenia pracovného pomeru
sťažovateľa, tak, ako to urobil ohľadom iných skutkových okolností. Pritom tento doklad je
jediným dokladom o skončení pracovného pomeru, ktorý sťažovateľ má.
Dôkazy, ktoré súd vykonal a hodnotil, vykonával a hodnotil selektívne, výlučne
v neprospech sťažovateľa, čím porušil ústavnú zásadu rovnosti účastníkov a rovnosti
zbraní. Odvolací súd následne z dôvodu neunesenia dôkazného bremena preto posudzoval
možnosti a schopnosti navrhovateľa podľa výšky príjmu, ktorý dosahoval v poslednom
pracovnom zaradení pred zmenou zamestnania, teda v zmysle § 75 ods. 1 zákona o rodine.
Odvolací súd sa pritom ohľadom dôvodov, pre ktoré sa sťažovateľ rozhodol nebrániť
výpovedi vyjadril len k jedinému dôvodu, týkajúcemu sa jeho zdravotného stavu...
Sťažovateľom uvádzané dôvody bolo treba vyhodnocovať komplexne tak, ako ich
prezentoval sťažovateľ a nie izolovane ako nepriaznivý zdravotný stav sťažovateľa. Na
osobné dôvody, ktoré uvádzal sťažovateľ v odvolaní, odvolací súd v nijako nereagoval...
Sťažovateľ v... odvolaní k právnemu posúdeniu veci uviedol: „Je nepochybné, že na
strane navrhovateľa došlo k podstatnej zmene pomerov, kedy nie je možné vychádzať
z príjmov dosahovaných v minulosti prácou v zahraničí, kde sa zdržiaval dočasne
a z vlastnej vôle a túto prácu mal právo aj kedykoľvek ukončiť. Nestotožňujeme so záverom
súdu ohľadom aplikácie ust. § 75 ods. 1 zákona o rodine, kedy právne posúdenie a výklad
prvostupňového súdu, že skončením pracovného pomeru a návratom na Slovensko sa
navrhovateľ vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania a preto je povinný
platiť výživné vo výške zodpovedajúcej príjmom v zahraničí, i keď sa zdržuje vo svojej
vlasti, kde sú zárobky podstatne nižšie, je neprijateľný, keďže by nútil navrhovateľa žiť
v cudzej krajine a znemožňoval by mu návrat na Slovensko fakticky až do veku 60 rokov,
kým prichádza do úvahy vyživovacia povinnosť voči deťom.“ Na tieto argumenty odvolací
súd opäť nijako nereagoval...»
Podľa názoru sťažovateľa „Pri posudzovaní zárobkových možností sťažovateľa nie je
možné § 75 ods. 1 zákona o rodine ústavne konformne vykladať tak, že sťažovateľ je
povinný udržať si prácu v zahraničí, ako naplnenie povinnosti zachovať potencionalitu jeho
príjmov. Toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na posudzovanie príjmov, ktoré môže občan
dosahovať v podmienkach Slovenskej republiky.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza: „... odvolací súd... uvádza v odôvodnení ďalšie skutočnosti,
ktoré považuje sťažovateľ z hľadiska jeho ústavných práv za arbitrárne a v rozpore
s princípom spravodlivého súdneho procesu.
Súd poznamenal... že sťažovateľ od roku 2009 vykonal na účte CP 22 pohybov a je
vlastníkom akcií, ktorých súpis uviedol, ako aj úspor z rozdielu kúpnych cien za byty vo
výške 7 000 eur. V spojení s tým, že v konaní predchádzajúcom tomuto konaniu
(37P 247/2008) sťažovateľ uviedol, že hradil vysoké náklady na starostlivosť o dcéry a bol
mesiac v Austrálii, kde žije jeho brat, má za to, že je predpoklad, že výživné môže naďalej
hradiť a že majetkové a zárobkové pomery sťažovateľa sú iné ako ním deklarované. Úvahy
súdu, ktorými reinterpretuje dôkazy spôsobom, ktorý nemá žiadnu oporu vo vykonanom
dokazovaní a sú založené len na všeobecnom konštatovaní o presvedčení súdu o iných
zárobkových a majetkových pomeroch sťažovateľa, nemá oporu v ústavne súladnom
hodnotení dôkazov, ktorému zodpovedá len hodnotenie na základe konkrétnych dôkazov
a to logickým a presvedčivým spôsobom. Fakt, že v rokoch 2006 – 2008, sa sťažovateľ
podieľal na hradení rôznych vysokých výdavkov na dcéry, neznamená, že pomery ktoré sú
predmetom skúmania dnes sú totožné. Navyše v pôvodnom konaní argumentoval sťažovateľ
ohľadom neudržateľnosti týchto výdavkov a vyčerpaní jeho zdrojov vďaka vysokým
nárokom dcér a matky Tiež odvolací súd opomenul, že sťažovateľ má záväzok vo výške
800 000 Sk voči priateľke, ktorá mu pomáhala tieto výdavky spolufinancovať. Ani
vymenovanie zdrojov, ktoré používa sťažovateľ na uhradenie rozdielu medzi skutočným
príjmom a nevyhnutnými výdavkami, nie je možné považovať za legitímny zdroj
uspokojovania bežného výživného a vyhodnotenie jeho pomerov v súlade s právom na
spravodlivý súdny proces. Úspory, ktoré odvolací súd pomenoval sú určené na mimoriadne
nepredvídateľné výdavky, zabezpečenie pre budúcnosť a nie na uspokojenie bežných
pravidelných mesačných povinností, akým je výživné. Výška majetku a úspor sťažovateľa, sa
oproti pôvodnému rozsudku radikálne zmenšila na úroveň, ktorá ani nezodpovedá veku
a zárobkom, ktoré sťažovateľ počas doterajšieho života dosahoval a trhová hodnota akcií,
ktoré boli v čase pôvodného konania o výžinom vo výške 1 mil. Sk sú dnes vo výške cca
3 000 Eur. Sťažovateľ preukázal, podstatu zmenu majetkových pomerov oproti pôvodnému
rozhodnutiu, kedy hodnota majetku klesla pod úroveň pomerov zodpovedajúcich jeho veku
a zárobkovým pomerom v minulosti. Byt, ktorý prenajímal musel predať a vymeniť za
menší, aby vytvoril finančné rezervy na uspokojovanie jeho materiálnych potrieb tento byt
obýva, teda nemôže byť zdrojom jeho ďalšieho príjmu. Akcie, ktoré predal patria do
nevysporiadaného BSM, teda polovica výťažku z kúpnej ceny prináleží matke odporkyni.
Pohľadávka B. je pravdepodobne nevymožiteľná z dôvodu konkurzu. Sťažovateľovi nie je
vyplácaný príplatok k rodinným prídavkom v A. Odvolací súd tieto skutočnosti ani názor
sťažovateľa ohľadom úspor vyjadrený pred odvolacím súdom (vyčíslenie výdavkov)
nevyhodnotil a neurobil predmetom svojich úvah. Urobil len súpis akcií a ich menovitej
hodnoty, bez zohľadnenia trhovej ceny. Pri súčasnom stave na finančných trhoch, je tento
údaj irelevantný.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd vyhodnotil a vykonal dokazovanie
arbitrárne, keď sa námietkami v odvolaní zaoberal len výberovo a nevyhodnotil zásadné
skutkové a právne vyhlásenia sťažovateľa ohľadom dôvodov a okolností skončenia
pracovného pomeru...
Určením výživného vo výške, akú požadoval sťažovateľ by nedošlo k odopretiu práva
na primeranú výživu, keďže navrhovaná výška výživného je adekvátna potrebám dospelých
dcér...
Odvolací súd sa nijako nevyjadril k výdavkom sťažovateľa, ktoré si vyžiadal
predložiť, výlučne len k adekvátnosti výdavkov odporkyne... len všeobecne konštatuje, že sú
primerané veku a zahŕňajú všetky odôvodnené potreby vrátane bývania.“
Sťažovateľ tiež tvrdí: „Uznesenie Krajského súdu vykazuje jednoznačne znaky
arbitrárnosti, keď sa ňom odvolací súd vôbec nezaoberal skutkovými a právnymi tvrdeniami
sťažovateľa, ktoré pre posúdenie veci mali zásadný význam, t. j. najmä otázkou či návrat do
vlasti je dôležitým dôvodom, pre ktoré je možné vzdať sa príjmu... Pri vedení dokazovania
prejavil odvolací súd... jednostrannosť aj tým, že iniciatívne vykonal dôkazy, ale len tie,
ktoré podporovali úvahy odvolacieho súdu, pričom okolnosť, ktorú považoval za spornú –
otázku spôsobu skončenia pracovného pomeru, ďalej nedokazoval a len konštatoval, že
v tejto časti sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Prečo práve v tejto otázke odvolací súd
nebol procesné aktívny, keď ani nie je jasný, aký iný dôkaz by mal sťažovateľ predložiť, súd
neobjasnil...
Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú
odpoveď na všetky námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti napadnutému
rozhodnutiu prvostupňového súdu...
Výklad Krajského súdu... o povinnosti sťažovateľa udržať si príjem v A. z titulu
plnenia vyživovacej povinnosti, znamená jeho povinnosť zotrvať na území cudzieho štátu
a nemožnosť návratu do vlasti. Takáto interpretácia je nielen v rozpore s právom na
slobodný vstup a zotrvanie vo vlasti, ale aj princípom rovnosti, kedy k občanom, ktorý svoje
právo dočasne opustiť vlasť a dosahovať vyššie príjmy v zahraničí nikdy nevyužili
a občanom, ktorí toto právo využili... Takýto výklad zákona o rodine je v zjavnom rozpore
s princípom rovnosti štátnych občanov SR a práve na rešpektovanie súkromného
a rodinného života, ako aj slobody pohybu a pobytu garantované Ústavou SR.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
«1. Základné právo M. S..., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s právom a ochranu proti neoprávneným zasahovaním do súkromného a
rodinného života podľa č. 19 ods. 2 Ústavy, základného práva na slobodu pohybu a pobytu
podľa čl. 23 ods. 1 a 4 Ústavy SR, práva na ochranu súkromia podľa či. 8 ods. 12 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 11Co 62/2010-383 zo dňa 17. 5. 2001 (správne má byť „2011“, pozn.)
porušené bolo.
2. Uznesenie (správne má byť „rozsudok“, pozn.) Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
11Co 62/2010-383 zo dňa 17. 5. 2001 (správne má byť „2011“, pozn.) sa zrušuje a vec sa
mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť M. S. trovy konania na účet
právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu, ktoré bude vyčíslené po
vyjadrení sa k stanovisku Krajského súdu v Bratislave.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19
ods. 1, čl. 23 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a „čl. 8 ods. 12
a 2“ dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) o zamietnutí jeho návrhu na zníženie výživného na
plnoletú dcéru.
Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené
základné a iné práva, pretože rozsudok je zjavne neodôvodnený a arbitrárny.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej
opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania
príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základnými a inými
právami, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to
posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa týkajúcich sa ťažiskových častí
odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia
porušenia označených základných a iných práv.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade
opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom
konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým
súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie základných a iných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho
subjektívnych názorov.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu,
ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti
rozsudku okresného súdu sú v súlade označeným článkom ústavy a dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu sa uvádza:
«V posudzovanom prípade ako prvoradé odvolací súd k námietkam navrhovateľa
o nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozsudku poznamenáva, že vnútorné
presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe
starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku
ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať
na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej
požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa dokazovaním
zistil skutkový stav veci v rozsahu potrebnom podľa jeho úvahy pre rozhodnutie, na
skutkový stav zistený v čase vyhlásenia rozsudku aplikoval v rozhodnutí riadne uvedený
hmotnoprávny predpis a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil – v rozhodnutí stručne
vysvetlil, ktoré skutočnosti mal za preukázané pri posudzovaní návrhu na zníženie
výživného. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva aj to, že súd vo svojom rozhodnutí
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené v priebehu konania účastníkmi, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia (sp. zn. III. ÚS 209/04).
Podľa ust. § 118 ods. 1, 2 zák. č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „O. s. p.“) po
začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo
samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.
Po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov
je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné
a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich
účastníci navrhli.
Podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. súd je povinný okrem vecí podľa ods. 2 poučiť
účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy
uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
Podľa ust. § 205a ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo
veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo
k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ak odvolateľ
nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4.
Systém neúplnej apelácie, ktorou je ovládané odvolacie konanie v sporových
veciach predpokladá, že skutková stránka veci sa objasní na súde prvého stupňa. Účastník
preto musí všetky dôkazy, ktorými preukazuje svoje tvrdenia predložiť alebo označiť pred
súdom prvého stupňa, a to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa konči
dokazovanie, a vo vedách, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a O. s. p.)
najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Na dôkazy označené, alebo predložené
neskôr súd v odvolacom konaní nemôže prihliadnuť a výnimočne je ich možné použiť iba za
podmienok uvedených v ust. § 205a O. s. p.. Zákon tieto procesné následky viaže na
vedomosť účastníka a ukladá súdu, aby každému účastníkovi (aj zastúpenému) poskytol
poučenie, ktoré má rozhodujúci vplyv na možnosť napadnúť rozhodnutie opravným
prostriedkom, pretože výrazne obmedzuje účastníka v možnosti predkladať a navrhovať
dôkazy v ďalšom konaní.
V prejednávanej veci je treba prisvedčiť námietke navrhovateľa o nesplnení
povinnosti súdu uloženej mu v ust. § 118 ods. 2 O. s. p. a v ust. § 120 ods. 4 O. s. p., keď
z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa po začatí prvého pojednávania nariadeného
na prejednanie veci neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je
možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné
a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich
účastníci navrhli a navrhovateľa v priebehu konania ani nepoučil o povinnosti predložiť
návrhy na doplnenie dokazovania do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
V dôsledku nesprávneho postupu súdu prvého stupňa v tomto smere, mohol navrhovateľ
v odvolaní uvádzať nové skutočnosti, resp. nové dôkazy a odvolací súd mal povinnosť na
tieto predložené dôkazy pri prejednaní podaného odvolania prihliadať.
Podľa ust. § 62 zák. č. 36/2005 Z. z. v platnom znení (ďalej „Zákon o rodine“)
plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do
času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností
a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni i rodičov.
Podľa ust. § 75 ods. 1 cit. zákona pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené
potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na
schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný
vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu;
rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Podľa ust. § 78 ods. 1 cit. zákona dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno
zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie
výživného možné len na návrh.
Predmetom konania je návrh navrhovateľa na zníženie výživného naposledy mu
určeného rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 3. 2. 2009, č. k.
37P 247/247/2008-154 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3. 11.
2009, č. k. 11 CoP 305/2009 -191 na sumu 270 euro mesačne.
Podľa ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno
zmeniť, ak sa zmenia pomery. Za zmenu pomerov v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia pritom treba považovať podstatnú zmenu pomerov, či už na strane dieťaťa,
alebo rodičov , na ktorých je odkázané výživou. Úlohou súdov pri rozhodovaní o zmene
výživného je preto zistiť, či a v akom smere došlo od posledného rozhodnutia o výživnom
k zmene pomerov, a v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky výživného.
V prejednávanej veci je po zhodnotení vykonaného dokazovania odvolací súd toho
názoru, že ani v priebehu odvolacieho konania nebola preukázaná zákonná podmienka,
ktorá je predpokladom pre čo i len čiastočné vyhovenie návrhu navrhovateľa na zmenu
určeného výživného. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania je nesporné, že
príjem navrhovateľa zo zárobkovej činnosti sa znížil zo sumy 1.600 až 1.700 euro mesačne
(ktorý dosahoval ako vodič v autobusu v L.) na sumu vo výške cca 665 euro netto mesačne
(príjem od 24. 6. 2010 do apríla 2011), ktorú dosahuje ako vodič autobusu Dopravného
podniku mesta B. Rovnako je nesporná okolnosť, že pracovný pomer navrhovateľa k V. bol
ukončený ku dňu 11. 9. 2009 a to, že navrhovateľ bol po návrate v období od 23. 9. 2009 do
24. 6. 2010 evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a
rodiny v Bratislave; od 23. 9. 2009 mu bola rozhodnutím Sociálnej poisťovne v Bratislave
zo dňa 23. 12. 2009 priznaná podpora v nezamestnanosti vo výške 50% denného
vymeriavacieho základu 28,3981 euro na obdobie šiestich mesiacov.
Vo vzťahu k spôsobu ukončenia pracovného pomeru navrhovateľa k V. u ktorej
pracoval od roku 2005 je treba konštatovať, že z vykonaného dokazovania jednoznačne
nevyplynulo, že k tejto zmene došlo z dôležitých dôvodov na strane navrhovateľa, alebo z
dôvodu na strane jeho zamestnávateľa. Z obsahu písomného úkonu na základe ktorého sa
pracovný pomer navrhovateľa skončil jasne nevyplýva, ä sa jedná o jednostranný úkon
zamestnávateľa smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru, alebo o návrh na skončenie
pracovného pomeru k 11. 9. 2008, s ktorým navrhovateľ súhlasil. Z označeného úkonu
nevyplývajú ani dôvody vedúce účastníkov pracovnoprávneho vzťahu ku skončeniu
pracovného pomeru, keď na jeho základe nie je možné ustáliť, či dôvodom na skončenie
pracovného pomeru boli vážne dôvody na strane zamestnanca (zdravotné a pod.), alebo na
strane zamestnávateľa (dôsledok hospodárskej krízy, znižovanie stavu zamestnancov a
pod.). V tejto súvislosti je treba uviesť, že pre sporové občianskoprávne konanie platí
prejednávacia zásada znamenajúca, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať pre ne
dôkazy je vecou účastníkov konania. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a §
101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkaznú (§ 130 ods. 1 O. s. p.). Z ust. § 120 ods. 4 O. s. p.
sa vyvodzuje tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť účastníkov za výsledok
konania, pokiaľ je určovaná výsledkom vykonaného dokazovania. Dôkazné bremeno ako
inštitút procesného práva postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá
skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená bola v konaní
preukázaná tak, aby ju súd uznal ako pravdivú. V danej veci potom v prípade, keď
navrhovateľ zmenil zamestnanie za menej finančne výhodné (s rovnakým druhom práce
vodiča autobusu) bolo na ňom, aby v priebehu konania preukázal, že k takejto zmene došlo
z dôležitého dôvodu. Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena v tomto smere aj po
dokazovaní doplnenom v priebehu odvolacieho konania, posudzoval odvolací súd možnosti
a schopnosti navrhovateľa podľa výšky príjmu, ktorý dosahoval v poslednom pracovnom
zaradení pred zmenou zamestnania. Vo vzťahu k navrhovateľom udávaným zdravotným
dôvodom, ktorými odôvodňoval ukončenie predchádzajúceho zamestnania je treba uviesť,
že právo zamestnanca na poskytnutie pracovného voľna v rozsahu potrebnom pre
vyriešenie si zdravotných problémov vychádza zo základných zásad, ktoré sú súčasťou
právneho poriadku zmluvných štátov Európskej únie. Naviac, z výsledkov vykonaného
dokazovania nevyplýva, že by miera pracovnej schopnosti navrhovateľa bola v dôsledku
udávaných zdravotných dôvodov čo i len čiastočne znížená.
K prejednávanej veci odvolací súd ďalej poznamenáva, že dokazovaním zistené
majetkové pomery navrhovateľa smerujú k úvahe o jeho schopnosti platiť odporkyni výživné
vo výške 270 euro mesačne. Z doplneného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ Zmluvou
o prevode vlastníctva bytu... zo dňa 3. 2. 2010 získal príjem vo výške 55.000,- euro, ktorý
čiastočne použil na odkúpenie bytu... (Zmluvou o prevode nehnuteľností zo dňa 9. 4. 2010)
za kúpnu cenu 38.000 euro. I napriek v priebehu konania deklarovanému tvrdeniu o
neúmernom finančnom zaťažení súvisiacim s plnením si vyživovacej povinnosti, dňa 18. 7.
2010 a 1. 2. 2010 založil navrhovateľ v m. terminované vklady vo výške 5.000 euro, resp.
2.000 euro. Z oznámenia Centrálneho depozitára cenných papierov SR vyplynulo, že
navrhovateľ je v súčasnosti vlastníkom 171 cenných papierov v menovitej hodnote 9,95
euro (registrovaných 21. 4. 2010) emitenta A., a. s., 70 cenných papierov v menovitej
hodnote 5,47 euro emitenta S., a. s., 269 cenných papierov v menovitej hodnote 269 euro
emitenta O. a 101 cenných papierov v menovitej hodnote 6,638 euro emitenta S. a. s.; z
prehľadu o pohybe zápisov na účte navrhovateľa (majiteľa cenného papiera) Centrálneho
depozitára cenných papierov SR vyplynulo i to, že v ňom bolo za obdobie od roku 2009 do
súčasnosti zaznamenaných 22 pohybov. Na základe uvedeného, zohľadniac i ďalšie
okolnosti zistené vykonaným dokazovaním (z obsahu pripojeného spisu OS Bratislava III sp.
zn. 37P/247/2008 vyplývajú výdavky hradené navrhovateľom vo výške výrazne presahujúce
jeho zárobkové možnosti – hradenie nákladov za svoj a pobyt Simon v A., hradenie štúdia
druhej dcére v U., hradenie nákladov za absolvované dovolenky v..., z v tomto konaní
navrhovateľom predloženej letenky... zo dňa 8. 2. 2010 a spiatočnej letenky... z 4. 3. 2010
vyplýva, že v uvedenom období sa zdržiaval mimo územia SR) mal odvolací súd za to, že
výška príjmov a majetkové pomery deklarované navrhovateľom v priebehu konania
nezodpovedajú jeho reálnym majetkovým a zárobkovým pomerom.
Odvolací súd zamietol návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania smerujúceho
k preukázaniu spôsobu nakladania odporkyne s výživným, ktoré jej na základe rozhodnutia
súdu poukazuje z dôvodu, že vykonanie tohto dôkazu nepovažoval za podstatné pre
posúdenie veci. K uvedenému podotýka, že výživným sa rozumie príspevok rodiča na
uspokojovanie nákladov na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je
poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej ako aj po
stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné
je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti)
tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a pod.. V zmysle vyššie uvedeného má
odvolací súd za to, že výživné vo výške 270 euro mesačne, ktorými navrhovateľ prispieva
odporkyni je sumou, ktorú táto po prihliadnutí k jej deklarovaným výdavkom súvisiacim so
vzdelaním (odporkyňa je študentkou 1. ročníka denného bakalárskeho štúdia...), záujmami
(športové aktivity) a s uspokojovaním osobných potrieb (vrátane zabezpečenia bývania,
stravy a ostatných nevyhnutných nákladov) aj reálne vynakladá.»
Nad rámec odôvodnenia krajského súdu ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus
iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc,
aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by
nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada vyžaduje, aby sťažovateľ
využil všetky prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné
opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. Sťažovateľ sa obrátil na súd s návrhom na
zníženie výživného, pričom jeho primárnym argumentom o zmene pomerov bolo skončenie
pracovného pomeru so zamestnávateľom vo Veľkej Británii, v dôsledku ktorého došlo
k zníženiu príjmu z pracovného pomeru. Už z rozsudku okresného súdu bolo sťažovateľovi
zrejmé, že doklad o skončení pracovného pomeru vo V. považuje okresný súd za
nedostatočný. Vzhľadom na to, že zo strany okresného súdu došlo k pochybeniu, keď
sťažovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, sťažovateľ mal
možnosť kedykoľvek počas odvolacieho konania možnosť zabezpečiť a predložiť dôkaz
o tom, z akého dôvodu pracovný pomer vo V. ukončil. Naopak, namiesto toho, aby takúto
možnosť využil vyjadruje svoju nespokojnosť s postupom krajského súdu, keď tvrdí, že
tento nebol „procesne aktívny v smere zisťovania spôsobu skončenia pracovného pomeru“.
Ako je zrejmé aj zo sťažnosti, sám sťažovateľ nevie prečo bol s ním pracovný pomer
skončený, keď uvádza, že „nie je znalcom anglického práva a nedokáže listinu
interpretovať z právneho pohľadu“. Takýto postoj sťažovateľa je však v rozpore
s citovanou zásadou „vigilantibus iura“.
Krajský súd správne skonštatoval, že sťažovateľ vo vzťahu k dôvodom skončenia
pracovného pomeru vo V. neuniesol dôkazné bremeno. Sťažovateľ uvádza celý rad
dôvodov, prečo bol jeho pracovný pomer skončený, resp. prečo sa skončeniu pracovného
pomeru nebránil. Sťažovateľ zdôvodnil okrem iného skončenie pracovného pomeru
zdravotnými dôvodmi, a to či už psychického, alebo fyzického charakteru a predložil o nich
rôzne lekárske potvrdenia. K týmto dôvodom sa krajský súd v odôvodnení rozsudku
vyjadril. Ústavný súd konštatuje, že aj keď sa krajský súd osobitne nevyjadruje ku každému
ďalšiemu dôvodu, ktorými sa snažil sťažovateľ vysvetliť ukončenie pracovného pomeru, z
odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ tieto tvrdenia nepreukázal a
neuniesol vo vzťahu k nim dôkazné bremeno. To sa týka tvrdenia sťažovateľa, že ďalšími
dôvodmi na skončenie pracovného pomeru je hospodárska kríza a s ňou súvisiaca
racionalizácia smerovaná proti stálym a dobre plateným zamestnancom a nátlak
zamestnávateľov na znižovanie platov a nahrádzanie lacnejšími zamestnancami.
Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a
právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje
základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,
má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného
rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu
(Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto
zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie,
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že
rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa
posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci, avšak táto povinnosť v žiadnom prípade
neznamená, že odôvodnenie musí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky sťažovateľa
tak, ako to požaduje sťažovateľ v svojej sťažnosti, keď uvádza: „Bolo povinnosťou
krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na všetky námietky
sťažovateľa uvedené v odvolaní...“ Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Krajský súd sa vyjadril k zdravotným dôvodom a tiež k hospodárskej kríze a s ňou
súvisiacimi okolnosťami, ktoré mali byť dôvodom skončenia pracovného pomeru
sťažovateľa vo Veľkej Británii. Tieto dôvody považuje ústavný súd za najpodstatnejšie.
Okrem týchto dôvodov uvádzal sťažovateľ iba osobné dôvody, ako je potreba usporiadať
pozostalosť po matke, snaha zintenzívniť vzťah s priateľkou, resp. usporiadať konflikty
v rodine. Je pravda, že k týmto dôvodom sa krajský súd nevyjadril, avšak s poukazom na
uvedené požiadavky, ktoré sú kladené na odôvodnenia rozsudkov, je odôvodnenie rozsudku
krajského súdu v súlade s citovanou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre
ľudské práva a obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd
konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na
prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj
stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z
čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Tiež je potrebné uviesť, že dôvody ako potreba usporiadať pozostalosť po matke,
resp. zintenzívniť vzťah s priateľkou nie sú podľa názoru ústavného súdu dôvody na
ukončenie pracovného pomeru s vyšším príjmom za situácie, keď má sťažovateľ
vyživovaciu povinnosť k dieťaťu, ktoré študuje na vysokej škole.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súdu svoje tvrdenia
o tom, že v konaní nemal preukázané, aby na strane sťažovateľa nastala taká zmena
pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu právoplatného rozhodnutia súdu o výživnom,
nezaložil iba na hodnotení dôvodov, pre ktoré skončil sťažovateľ pracovný pomer s vyšším
príjmom, ako má v súčasnosti. Krajský súd odôvodnil zamietnutie návrhu na zníženie
výživného aj ďalšími skutočnosťami, pričom za najpodstatnejšie považuje ústavný súd
príjem sťažovateľa, ktorý vznikol ako rozdiel pri predaji a následnej kúpe bytu, termínované
vklady v m., pohyby na účte sťažovateľa ako majiteľa cenných papierov, spiatočnej
letenky... Podľa názoru ústavného súdu týmito skutočnosťami krajský súd dostatočne
odôvodnil rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu na
zníženie výživného. Názor sťažovateľa o tom, že finančnými prostriedkami z predaja bytu
hradí svoje materiálne potreby, že úspory sú určené na mimoriadne výdavky, a preto ich nie
je možné použiť na úhradu výživného, nemôže ústavný súd akceptovať a sú v rozpore s
právom detí podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Taktiež odôvodnenie oprávnených potrieb dcéry sťažovateľa považuje ústavný súd
za akceptovateľné. Suma 270 € nemôže v žiadnom prípade pokryť všetky výdavky dcéry
sťažovateľa ako študentky vysokej školy, pričom argument sťažovateľa o tom, že za
výživné si dcéra kupuje oblečenie, je absurdný.
Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
Sťažovateľ tiež namieta nesprávny výklad § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rodine“), keď tvrdí, že toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na príjem, ktorý môže
občan dosahovať v podmienkach Slovenskej republiky. Ústavný súd v súvislosti s týmto
tvrdením pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy
nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred
ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho
uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej
v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej
účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ustanovenie § 75 ods. 1
zákona o rodine správne vyložil a aplikoval na prípad sťažovateľa. S názorom sťažovateľa,
že toto ustanovenie zákona o rodine sa vzťahuje výlučne na príjmy dosahované
v Slovenskej republike, sa ústavný súd nemôže v žiadnom prípade stotožniť, keď práve
v dnešnej dobe je bežné, že občania Slovenskej republiky cestujú za prácou do zahraničia.
Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len
z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd.
Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach
daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý
rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných
pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla
spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože
namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení krajského súdu,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom
na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho
výklad a aplikáciu ustanovení zákona o rodine a Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by
mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.
K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu ústavný súd
uvádza, že nepatrí do sústavy všeobecných súdov a nie je ani treťou odvolacou inštanciou
vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, a zdôrazňuje, že už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka
konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97).
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05),
preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 1
a 4 ústavy a práv podľa „čl. 8 ods. 12 a 2“ dohovoru rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.
Podľa čl. 23 ods. 4 ústavy každý občan má právo na slobodný vstup na územie
Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátne orgány nemôžu do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23
ods. 1 a 4 ústavy a práv podľa „čl. 8 ods. 12 a 2“ dohovoru. K porušeniu týchto základných
a iných práv malo podľa neho dôjsť tým, že je povinný z titulu plnenia si vyživovacej
povinnosti zotrvať v A.
K tomuto tvrdeniu sťažovateľa ústavný súd uvádza, že z napadnutého rozsudku
krajského súdu takáto skutočnosť nevyplýva. Pokiaľ sa sťažovateľ zamestnal v zahraničí,
kde dosahoval určitý príjem a tohto príjmu sa vzdal bez toho, aby túto zmenu náležite
odôvodnil, musí znášať následky, ktoré sa prejavia v zamietnutí návrhu na zníženie
výživného. Takýmto rozhodnutím však nedochádza k porušeniu už citovaných základných
a iných práv.
Ústavný súd na okraj poznamenáva, že čl. 8 ods. 12 sa v dohovore ani nenachádza,
a preto k jeho porušeniu nemohlo dôjsť.
Ústavnému súdu preto neostalo nič iné, iba sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2011