Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 380/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., B., zastúpeného advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa a „ a 2“ Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -383 zo 17. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2011 doručená sťažnosť M. S., B., zastúpeného advokátkou Mgr. E. B., B., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv podľa a „

a 2“ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením (správne má byť „rozsudkom“, pozn.) Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -383 zo 17. mája 2011 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Dňa 1. 7. 2011 nadobudlo

právoplatnosť uznesenie -383, ktorým rozhodol Krajský súd v Bratislave

o tom, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III. -133, ktorým bol návrh

sťažovateľa na zníženie výživného zamietnutý, potvrdzuje...

Okresný súd sa vo svojom rozsudku vyslovil tak, že sťažovateľ nepreukázal podstatnú

zmenu pomerov odôvodňujúcu zníženie výživného tým, že nepreukázal, že pri ukončení

pracovného pomeru v A. išlo o výpoveď zo strany zamestnávateľa, resp. Že išlo o objektívne

okolnosti, ktoré spôsobili skončenie pracovného pomeru sťažovateľa a nie jeho vlastné

rozhodnutie... Na základe toho mal súd za to, že nebola preukázaná podstatná zmena

pomerov na strane sťažovateľa a návrh na zníženie výživného zamietol.

V odvolaní... sťažovateľ poukázal na procesné pochybenia súdu, nesprávne

hodnotenie dôkazov, tj. Nesprávne zistený skutkový stav, ako aj nesprávne právne

posúdenie veci. Sťažovateľ doložil originál listiny spolu s úradným prekladom, tj. Verejnú

listinu, ako potvrdenie o skončení pracovného pomeru výpoveďou...

Sťažovateľ zhrnul dôvody, pre ktoré sa výpovedi zamestnávateľa nebránil a prečo sa

stotožnil s tým, že pracovný pomer sa mu skončil. Tieto dôvody boli komplexné... a podporil

ich aj dôkazmi:

- dlhodobé zdravotné problémy s kŕčovými žilami a opakované infekcie nohy liečené

viacnásobne antibiotikami, ktoré vyústili do operatívneho riešenia na Slovensku,

- reálne problémy s výkonom náročného povolania z dôvodu infekcií, nespavosti,

konfliktov v rodine, ktoré v tom čase riešil, a ktoré sa prejavovali konkrétnymi

pochybeniami v práci, ktoré mohli vyústiť až do ohrozenia života a zdravia vlastného

a cestujúcich a viedli k sťažovateľovým depresiám a nespavosti

- úmrtie matky a konflikty v rodine vyvolali túžbu vrátiť sa domov, nevyhnutnosť

usporiadať jej pozostalosť, vyriešiť rodinné konflikty s dcérami, doriešiť súdne spory

a zintenzívniť vzťah s priateľkou, ktorá mu bola oporou v náročnej životnej situácii,

- hospodárska kríza a racionalizácia smerovaná proti stálym dobre plateným

zamestnancom a nátlak zamestnávateľov na znižovanie platov a nahrádzanie lacnejšími

zamestnancami,

Sťažovateľ sa vyjadril aj k hodnoteniu verejnej listiny, ktorú doložil na preukázanie

skončenia pracovného pomeru v súlade s požiadavkou prvostupňového súdu. Dokument,

ktorý potvrdzuje skončenie pracovného pomeru v A., je označený ako formálna výpoveď

adresovaná sťažovateľovi, teda jednostranným adresovaným právnym úkonom a nie

dvojstranným úkonom – dohodou. Tým, že ide o verejnú listinu, úradný preklad právneho

úkonu anglického práva, je možné vykladať jej obsah len gramatickým výkladom, z ktorého

nie je možné učiniť iný záver len ten, že ide o výpoveď zamestnávateľa. Právny výklad by si

vyžadoval znalosť domáceho právneho poriadku, založenom na odlišnej právnej kultúre,

ktorý sťažovateľ nepozná a nie je možné ani spravodlivo od neho očakávať jeho znalosť.

Odvolací súd... rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil... uznesenie odvolacieho

súdu nie je však možné považovať za ústavne konformné a to z dôvodu jeho arbitrárnosti.

Odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré

namietal sťažovateľ, dokazovanie vykonal a vyhodnotil selektívne a závery odvolacieho

súdu sú z hľadiska interpretácie právnych noriem v rozpore s princípmi spravodlivého

súdneho procesu tak ako ho garantuje SR.

Odvolací súd uviedol, že z písomného úkonu, na základe ktorého sa pracovný pomer

navrhovateľa skončil jasne nevyplýva, či sa jedná o jednostranný úkon zamestnávateľa

smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru alebo návrh na skončenie pracovného pomeru

k 11. 9. 2008, s ktorým navrhovateľ súhlasil. Z označeného úkonu nevyplývajú ani dôvody

vedúce účastníkov pracovnoprávneho pomeru ku skončeniu pracovného pomeru. Takéto

vyhodnotenie dôkazu je však v zjavnom rozpore s gramatickým a logickým výkladom

písomného úkonu. Predložená listina je vyhotovená zamestnávateľom a ním podpísaná,

adresovaná sťažovateľovi, s oznámením, kedy končí jeho pracovný pomer. Nie je možné

z neho interpretovať, že ide len o návrh na skončenie pracovného pomeru, keďže

oznamovacím spôsobom určuje dátum skončenia pracovného pomeru, rovnako dátum

poslednej výplaty, povinnosti zamestnanca, ako aj údaj o tom, že tento dokument bude

založený v zložke zamestnanca a doručuje sa v jednom vyhotovení zamestnancovi. Je teda

zrejmé, že z neho vyplývajú už konkrétne účinky, bez potreby ďalších právnych úkonov

zamestnanca (súhlasu s výpoveďou). Súdom formulované nároky na výpoveď vyplývajú

z požiadaviek slovenského právneho poriadku, ktorý nie je na tento prípad aplikovateľný

a súd preto nemôže hodnotiť predložený právny úkon z pohľadu slovenského práva. Tým, že

ide o verejnú listinu jej obsah – preklad by mal byť posudzovaný ako pravdivý, pokiaľ sa

nepreukáže opak. Sťažovateľ sa vyslovil, že nie je znalcom anglického práva a nedokáže

listinu interpretovať z právneho pohľadu. Napriek tomu, že pravdivosť obsahu tejto listiny

nebola vyvrátená, súd konštatuje, že v tomto smere sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno,

ktoré napriek charakteru verejnej listiny presunul na sťažovateľa. Pritom poukazujem na to,

že odvolací súd sám iniciatívne obstarával dôkazy pre účely odvolacieho konania a to bez

toho, aby sťažovateľa vyzval, aby odstránil údajné nedostatky tejto listiny alebo aby bol

inak procesné aktívny v smere zisťovania spôsobu skončenia pracovného pomeru

sťažovateľa, tak, ako to urobil ohľadom iných skutkových okolností. Pritom tento doklad je

jediným dokladom o skončení pracovného pomeru, ktorý sťažovateľ má.

Dôkazy, ktoré súd vykonal a hodnotil, vykonával a hodnotil selektívne, výlučne

v neprospech sťažovateľa, čím porušil ústavnú zásadu rovnosti účastníkov a rovnosti

zbraní. Odvolací súd následne z dôvodu neunesenia dôkazného bremena preto posudzoval

možnosti a schopnosti navrhovateľa podľa výšky príjmu, ktorý dosahoval v poslednom

pracovnom zaradení pred zmenou zamestnania, teda v zmysle § 75 ods. 1 zákona o rodine.

Odvolací súd sa pritom ohľadom dôvodov, pre ktoré sa sťažovateľ rozhodol nebrániť

výpovedi vyjadril len k jedinému dôvodu, týkajúcemu sa jeho zdravotného stavu...

Sťažovateľom uvádzané dôvody bolo treba vyhodnocovať komplexne tak, ako ich

prezentoval sťažovateľ a nie izolovane ako nepriaznivý zdravotný stav sťažovateľa. Na

osobné dôvody, ktoré uvádzal sťažovateľ v odvolaní, odvolací súd v nijako nereagoval...

Sťažovateľ v... odvolaní k právnemu posúdeniu veci uviedol: „Je nepochybné, že na

strane navrhovateľa došlo k podstatnej zmene pomerov, kedy nie je možné vychádzať

z príjmov dosahovaných v minulosti prácou v zahraničí, kde sa zdržiaval dočasne

a z vlastnej vôle a túto prácu mal právo aj kedykoľvek ukončiť. Nestotožňujeme so záverom

súdu ohľadom aplikácie ust. § 75 ods. 1 zákona o rodine, kedy právne posúdenie a výklad

prvostupňového súdu, že skončením pracovného pomeru a návratom na Slovensko sa

navrhovateľ vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania a preto je povinný

platiť výživné vo výške zodpovedajúcej príjmom v zahraničí, i keď sa zdržuje vo svojej

vlasti, kde sú zárobky podstatne nižšie, je neprijateľný, keďže by nútil navrhovateľa žiť

v cudzej krajine a znemožňoval by mu návrat na Slovensko fakticky až do veku 60 rokov,

kým prichádza do úvahy vyživovacia povinnosť voči deťom.“ Na tieto argumenty odvolací

súd opäť nijako nereagoval...»

Podľa názoru sťažovateľa „Pri posudzovaní zárobkových možností sťažovateľa nie je

možné § 75 ods. 1 zákona o rodine ústavne konformne vykladať tak, že sťažovateľ je

povinný udržať si prácu v zahraničí, ako naplnenie povinnosti zachovať potencionalitu jeho

príjmov. Toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na posudzovanie príjmov, ktoré môže občan

dosahovať v podmienkach Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „... odvolací súd... uvádza v odôvodnení ďalšie skutočnosti,

ktoré považuje sťažovateľ z hľadiska jeho ústavných práv za arbitrárne a v rozpore

s princípom spravodlivého súdneho procesu.

Súd poznamenal... že sťažovateľ od roku 2009 vykonal na účte CP 22 pohybov a je

vlastníkom akcií, ktorých súpis uviedol, ako aj úspor z rozdielu kúpnych cien za byty vo

výške 7 000 eur. V spojení s tým, že v konaní predchádzajúcom tomuto konaniu

() sťažovateľ uviedol, že hradil vysoké náklady na starostlivosť o dcéry a bol

mesiac v Austrálii, kde žije jeho brat, má za to, že je predpoklad, že výživné môže naďalej

hradiť a že majetkové a zárobkové pomery sťažovateľa sú iné ako ním deklarované. Úvahy

súdu, ktorými reinterpretuje dôkazy spôsobom, ktorý nemá žiadnu oporu vo vykonanom

dokazovaní a sú založené len na všeobecnom konštatovaní o presvedčení súdu o iných

zárobkových a majetkových pomeroch sťažovateľa, nemá oporu v ústavne súladnom

hodnotení dôkazov, ktorému zodpovedá len hodnotenie na základe konkrétnych dôkazov

a to logickým a presvedčivým spôsobom. Fakt, že v rokoch 2006 – 2008, sa sťažovateľ

podieľal na hradení rôznych vysokých výdavkov na dcéry, neznamená, že pomery ktoré sú

predmetom skúmania dnes sú totožné. Navyše v pôvodnom konaní argumentoval sťažovateľ

ohľadom neudržateľnosti týchto výdavkov a vyčerpaní jeho zdrojov vďaka vysokým

nárokom dcér a matky Tiež odvolací súd opomenul, že sťažovateľ má záväzok vo výške

800 000 Sk voči priateľke, ktorá mu pomáhala tieto výdavky spolufinancovať. Ani

vymenovanie zdrojov, ktoré používa sťažovateľ na uhradenie rozdielu medzi skutočným

príjmom a nevyhnutnými výdavkami, nie je možné považovať za legitímny zdroj

uspokojovania bežného výživného a vyhodnotenie jeho pomerov v súlade s právom na

spravodlivý súdny proces. Úspory, ktoré odvolací súd pomenoval sú určené na mimoriadne

nepredvídateľné výdavky, zabezpečenie pre budúcnosť a nie na uspokojenie bežných

pravidelných mesačných povinností, akým je výživné. Výška majetku a úspor sťažovateľa, sa

oproti pôvodnému rozsudku radikálne zmenšila na úroveň, ktorá ani nezodpovedá veku

a zárobkom, ktoré sťažovateľ počas doterajšieho života dosahoval a trhová hodnota akcií,

ktoré boli v čase pôvodného konania o výžinom vo výške 1 mil. Sk sú dnes vo výške cca

3 000 Eur. Sťažovateľ preukázal, podstatu zmenu majetkových pomerov oproti pôvodnému

rozhodnutiu, kedy hodnota majetku klesla pod úroveň pomerov zodpovedajúcich jeho veku

a zárobkovým pomerom v minulosti. Byt, ktorý prenajímal musel predať a vymeniť za

menší, aby vytvoril finančné rezervy na uspokojovanie jeho materiálnych potrieb tento byt

obýva, teda nemôže byť zdrojom jeho ďalšieho príjmu. Akcie, ktoré predal patria do

nevysporiadaného BSM, teda polovica výťažku z kúpnej ceny prináleží matke odporkyni.

Pohľadávka B. je pravdepodobne nevymožiteľná z dôvodu konkurzu. Sťažovateľovi nie je

vyplácaný príplatok k rodinným prídavkom v A. Odvolací súd tieto skutočnosti ani názor

sťažovateľa ohľadom úspor vyjadrený pred odvolacím súdom (vyčíslenie výdavkov)

nevyhodnotil a neurobil predmetom svojich úvah. Urobil len súpis akcií a ich menovitej

hodnoty, bez zohľadnenia trhovej ceny. Pri súčasnom stave na finančných trhoch, je tento

údaj irelevantný.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd vyhodnotil a vykonal dokazovanie

arbitrárne, keď sa námietkami v odvolaní zaoberal len výberovo a nevyhodnotil zásadné

skutkové a právne vyhlásenia sťažovateľa ohľadom dôvodov a okolností skončenia

pracovného pomeru...

Určením výživného vo výške, akú požadoval sťažovateľ by nedošlo k odopretiu práva

na primeranú výživu, keďže navrhovaná výška výživného je adekvátna potrebám dospelých

dcér...

Odvolací súd sa nijako nevyjadril k výdavkom sťažovateľa, ktoré si vyžiadal

predložiť, výlučne len k adekvátnosti výdavkov odporkyne... len všeobecne konštatuje, že sú

primerané veku a zahŕňajú všetky odôvodnené potreby vrátane bývania.“

Sťažovateľ tiež tvrdí: „Uznesenie Krajského súdu vykazuje jednoznačne znaky

arbitrárnosti, keď sa ňom odvolací súd vôbec nezaoberal skutkovými a právnymi tvrdeniami

sťažovateľa, ktoré pre posúdenie veci mali zásadný význam, t. j. najmä otázkou či návrat do

vlasti je dôležitým dôvodom, pre ktoré je možné vzdať sa príjmu... Pri vedení dokazovania

prejavil odvolací súd... jednostrannosť aj tým, že iniciatívne vykonal dôkazy, ale len tie,

ktoré podporovali úvahy odvolacieho súdu, pričom okolnosť, ktorú považoval za spornú –

otázku spôsobu skončenia pracovného pomeru, ďalej nedokazoval a len konštatoval, že

v tejto časti sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Prečo práve v tejto otázke odvolací súd

nebol procesné aktívny, keď ani nie je jasný, aký iný dôkaz by mal sťažovateľ predložiť, súd

neobjasnil...

Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú

odpoveď na všetky námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti napadnutému

rozhodnutiu prvostupňového súdu...

Výklad Krajského súdu... o povinnosti sťažovateľa udržať si príjem v A. z titulu

plnenia vyživovacej povinnosti, znamená jeho povinnosť zotrvať na území cudzieho štátu

a nemožnosť návratu do vlasti. Takáto interpretácia je nielen v rozpore s právom na

slobodný vstup a zotrvanie vo vlasti, ale aj princípom rovnosti, kedy k občanom, ktorý svoje

právo dočasne opustiť vlasť a dosahovať vyššie príjmy v zahraničí nikdy nevyužili

a občanom, ktorí toto právo využili... Takýto výklad zákona o rodine je v zjavnom rozpore

s princípom rovnosti štátnych občanov SR a práve na rešpektovanie súkromného

a rodinného života, ako aj slobody pohybu a pobytu garantované SR.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

«1. Základné právo M. S..., na súdnu ochranu podľa SR a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s právom a ochranu proti neoprávneným zasahovaním do súkromného a

rodinného života podľa č. 19 ods. 2 , základného práva na slobodu pohybu a pobytu

podľa a 4 SR, práva na ochranu súkromia podľa či. 8 ods. 12 a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. -383 zo dňa 17. 5. 2001 (správne má byť „2011“, pozn.)

porušené bolo.

2. Uznesenie (správne má byť „rozsudok“, pozn.) Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-383 zo dňa 17. 5. 2001 (správne má byť „2011“, pozn.) sa zrušuje a vec sa

mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť M. S. trovy konania na účet

právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu, ktoré bude vyčíslené po

vyjadrení sa k stanovisku Krajského súdu v Bratislave.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19

ods. 1, a 4 a , ako aj práv podľa a „

a 2“ dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) o zamietnutí jeho návrhu na zníženie výživného na

plnoletú dcéru.

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené

základné a iné práva, pretože rozsudok je zjavne neodôvodnený a arbitrárny.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej

opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základnými a inými

právami, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to

posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa týkajúcich sa ťažiskových častí

odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia

porušenia označených základných a iných práv.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6

ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného

práva podľa a práva podľa dohovoru by došlo vtedy, ak by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade

opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom

konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým

súdnym rozhodnutím (, ).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie základných a iných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho

subjektívnych názorov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu sú v súlade označeným článkom a dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu sa uvádza:

«V posudzovanom prípade ako prvoradé odvolací súd k námietkam navrhovateľa

o nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozsudku poznamenáva, že vnútorné

presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe

starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti

tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku

ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku

upraveného v , podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať

na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej

požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa dokazovaním

zistil skutkový stav veci v rozsahu potrebnom podľa jeho úvahy pre rozhodnutie, na

skutkový stav zistený v čase vyhlásenia rozsudku aplikoval v rozhodnutí riadne uvedený

hmotnoprávny predpis a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil – v rozhodnutí stručne

vysvetlil, ktoré skutočnosti mal za preukázané pri posudzovaní návrhu na zníženie

výživného. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva aj to, že súd vo svojom rozhodnutí

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené v priebehu konania účastníkmi, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia (sp. zn. ).

Podľa ust. , v platnom znení (ďalej „“) po

začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo

samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.

Po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa

doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov

je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné

a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich

účastníci navrhli.

Podľa ust. súd je povinný okrem vecí podľa ods. 2 poučiť

účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do

vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje

pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na

dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy

uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Podľa ust. , skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli

uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo

veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo

k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ak odvolateľ

nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4.

Systém neúplnej apelácie, ktorou je ovládané odvolacie konanie v sporových

veciach predpokladá, že skutková stránka veci sa objasní na súde prvého stupňa. Účastník

preto musí všetky dôkazy, ktorými preukazuje svoje tvrdenia predložiť alebo označiť pred

súdom prvého stupňa, a to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa konči

dokazovanie, a vo vedách, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( )

najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Na dôkazy označené, alebo predložené

neskôr súd v odvolacom konaní nemôže prihliadnuť a výnimočne je ich možné použiť iba za

podmienok uvedených v ust. . Zákon tieto procesné následky viaže na

vedomosť účastníka a ukladá súdu, aby každému účastníkovi (aj zastúpenému) poskytol

poučenie, ktoré má rozhodujúci vplyv na možnosť napadnúť rozhodnutie opravným

prostriedkom, pretože výrazne obmedzuje účastníka v možnosti predkladať a navrhovať

dôkazy v ďalšom konaní.

V prejednávanej veci je treba prisvedčiť námietke navrhovateľa o nesplnení

povinnosti súdu uloženej mu v ust. a v ust. , keď

z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa po začatí prvého pojednávania nariadeného

na prejednanie veci neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je

možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné

a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich

účastníci navrhli a navrhovateľa v priebehu konania ani nepoučil o povinnosti predložiť

návrhy na doplnenie dokazovania do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

V dôsledku nesprávneho postupu súdu prvého stupňa v tomto smere, mohol navrhovateľ

v odvolaní uvádzať nové skutočnosti, resp. nové dôkazy a odvolací súd mal povinnosť na

tieto predložené dôkazy pri prejednaní podaného odvolania prihliadať.

Podľa ust. v platnom znení (ďalej „“)

plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do

času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností

a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni i rodičov.

Podľa ust. § 75 ods. 1 cit. zákona pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené

potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na

schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný

vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu;

rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

Podľa ust. § 78 ods. 1 cit. zákona dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno

zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie

výživného možné len na návrh.

Predmetom konania je návrh navrhovateľa na zníženie výživného naposledy mu

určeného rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 3. 2. 2009, č. k.

-154 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3. 11.

2009, č. k. -191 na sumu 270 euro mesačne.

Podľa ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno

zmeniť, ak sa zmenia pomery. Za zmenu pomerov v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia pritom treba považovať podstatnú zmenu pomerov, či už na strane dieťaťa,

alebo rodičov , na ktorých je odkázané výživou. Úlohou súdov pri rozhodovaní o zmene

výživného je preto zistiť, či a v akom smere došlo od posledného rozhodnutia o výživnom

k zmene pomerov, a v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky výživného.

V prejednávanej veci je po zhodnotení vykonaného dokazovania odvolací súd toho

názoru, že ani v priebehu odvolacieho konania nebola preukázaná zákonná podmienka,

ktorá je predpokladom pre čo i len čiastočné vyhovenie návrhu navrhovateľa na zmenu

určeného výživného. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania je nesporné, že

príjem navrhovateľa zo zárobkovej činnosti sa znížil zo sumy 1.600 až 1.700 euro mesačne

(ktorý dosahoval ako vodič v autobusu v L.) na sumu vo výške cca 665 euro netto mesačne

(príjem od 24. 6. 2010 do apríla 2011), ktorú dosahuje ako vodič autobusu Dopravného

podniku mesta B. Rovnako je nesporná okolnosť, že pracovný pomer navrhovateľa k V. bol

ukončený ku dňu 11. 9. 2009 a to, že navrhovateľ bol po návrate v období od 23. 9. 2009 do

24. 6. 2010 evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a

rodiny v Bratislave; od 23. 9. 2009 mu bola rozhodnutím Sociálnej poisťovne v Bratislave

zo dňa 23. 12. 2009 priznaná podpora v nezamestnanosti vo výške 50% denného

vymeriavacieho základu 28,3981 euro na obdobie šiestich mesiacov.

Vo vzťahu k spôsobu ukončenia pracovného pomeru navrhovateľa k V. u ktorej

pracoval od roku 2005 je treba konštatovať, že z vykonaného dokazovania jednoznačne

nevyplynulo, že k tejto zmene došlo z dôležitých dôvodov na strane navrhovateľa, alebo z

dôvodu na strane jeho zamestnávateľa. Z obsahu písomného úkonu na základe ktorého sa

pracovný pomer navrhovateľa skončil jasne nevyplýva, ä sa jedná o jednostranný úkon

zamestnávateľa smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru, alebo o návrh na skončenie

pracovného pomeru k 11. 9. 2008, s ktorým navrhovateľ súhlasil. Z označeného úkonu

nevyplývajú ani dôvody vedúce účastníkov pracovnoprávneho vzťahu ku skončeniu

pracovného pomeru, keď na jeho základe nie je možné ustáliť, či dôvodom na skončenie

pracovného pomeru boli vážne dôvody na strane zamestnanca (zdravotné a pod.), alebo na

strane zamestnávateľa (dôsledok hospodárskej krízy, znižovanie stavu zamestnancov a

pod.). V tejto súvislosti je treba uviesť, že pre sporové občianskoprávne konanie platí

prejednávacia zásada znamenajúca, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať pre ne

dôkazy je vecou účastníkov konania. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a §

101 ods. 1 ) a povinnosť dôkaznú ( ). Z ust.

sa vyvodzuje tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť účastníkov za výsledok

konania, pokiaľ je určovaná výsledkom vykonaného dokazovania. Dôkazné bremeno ako

inštitút procesného práva postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá

skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená bola v konaní

preukázaná tak, aby ju súd uznal ako pravdivú. V danej veci potom v prípade, keď

navrhovateľ zmenil zamestnanie za menej finančne výhodné (s rovnakým druhom práce

vodiča autobusu) bolo na ňom, aby v priebehu konania preukázal, že k takejto zmene došlo

z dôležitého dôvodu. Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena v tomto smere aj po

dokazovaní doplnenom v priebehu odvolacieho konania, posudzoval odvolací súd možnosti

a schopnosti navrhovateľa podľa výšky príjmu, ktorý dosahoval v poslednom pracovnom

zaradení pred zmenou zamestnania. Vo vzťahu k navrhovateľom udávaným zdravotným

dôvodom, ktorými odôvodňoval ukončenie predchádzajúceho zamestnania je treba uviesť,

že právo zamestnanca na poskytnutie pracovného voľna v rozsahu potrebnom pre

vyriešenie si zdravotných problémov vychádza zo základných zásad, ktoré sú súčasťou

právneho poriadku zmluvných štátov Európskej únie. Naviac, z výsledkov vykonaného

dokazovania nevyplýva, že by miera pracovnej schopnosti navrhovateľa bola v dôsledku

udávaných zdravotných dôvodov čo i len čiastočne znížená.

K prejednávanej veci odvolací súd ďalej poznamenáva, že dokazovaním zistené

majetkové pomery navrhovateľa smerujú k úvahe o jeho schopnosti platiť odporkyni výživné

vo výške 270 euro mesačne. Z doplneného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ Zmluvou

o prevode vlastníctva bytu... zo dňa 3. 2. 2010 získal príjem vo výške 55.000,- euro, ktorý

čiastočne použil na odkúpenie bytu... (Zmluvou o prevode nehnuteľností zo dňa 9. 4. 2010)

za kúpnu cenu 38.000 euro. I napriek v priebehu konania deklarovanému tvrdeniu o

neúmernom finančnom zaťažení súvisiacim s plnením si vyživovacej povinnosti, dňa 18. 7.

2010 a 1. 2. 2010 založil navrhovateľ v m. terminované vklady vo výške 5.000 euro, resp.

2.000 euro. Z oznámenia Centrálneho depozitára cenných papierov SR vyplynulo, že

navrhovateľ je v súčasnosti vlastníkom 171 cenných papierov v menovitej hodnote 9,95

euro (registrovaných 21. 4. 2010) emitenta A., a. s., 70 cenných papierov v menovitej

hodnote 5,47 euro emitenta S., a. s., 269 cenných papierov v menovitej hodnote 269 euro

emitenta O. a 101 cenných papierov v menovitej hodnote 6,638 euro emitenta S. a. s.; z

prehľadu o pohybe zápisov na účte navrhovateľa (majiteľa cenného papiera) Centrálneho

depozitára cenných papierov SR vyplynulo i to, že v ňom bolo za obdobie od roku 2009 do

súčasnosti zaznamenaných 22 pohybov. Na základe uvedeného, zohľadniac i ďalšie

okolnosti zistené vykonaným dokazovaním (z obsahu pripojeného spisu OS Bratislava III sp.

zn. vyplývajú výdavky hradené navrhovateľom vo výške výrazne presahujúce

jeho zárobkové možnosti – hradenie nákladov za svoj a pobyt Simon v A., hradenie štúdia

druhej dcére v U., hradenie nákladov za absolvované dovolenky v..., z v tomto konaní

navrhovateľom predloženej letenky... zo dňa 8. 2. 2010 a spiatočnej letenky... z 4. 3. 2010

vyplýva, že v uvedenom období sa zdržiaval mimo územia SR) mal odvolací súd za to, že

výška príjmov a majetkové pomery deklarované navrhovateľom v priebehu konania

nezodpovedajú jeho reálnym majetkovým a zárobkovým pomerom.

Odvolací súd zamietol návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania smerujúceho

k preukázaniu spôsobu nakladania odporkyne s výživným, ktoré jej na základe rozhodnutia

súdu poukazuje z dôvodu, že vykonanie tohto dôkazu nepovažoval za podstatné pre

posúdenie veci. K uvedenému podotýka, že výživným sa rozumie príspevok rodiča na

uspokojovanie nákladov na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je

poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej ako aj po

stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné

je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti)

tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a pod.. V zmysle vyššie uvedeného má

odvolací súd za to, že výživné vo výške 270 euro mesačne, ktorými navrhovateľ prispieva

odporkyni je sumou, ktorú táto po prihliadnutí k jej deklarovaným výdavkom súvisiacim so

vzdelaním (odporkyňa je študentkou 1. ročníka denného bakalárskeho štúdia...), záujmami

(športové aktivity) a s uspokojovaním osobných potrieb (vrátane zabezpečenia bývania,

stravy a ostatných nevyhnutných nákladov) aj reálne vynakladá.»

Nad rámec odôvodnenia krajského súdu ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus

iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc,

aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by

nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada vyžaduje, aby sťažovateľ

využil všetky prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné

opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. Sťažovateľ sa obrátil na súd s návrhom na

zníženie výživného, pričom jeho primárnym argumentom o zmene pomerov bolo skončenie

pracovného pomeru so zamestnávateľom vo Veľkej Británii, v dôsledku ktorého došlo

k zníženiu príjmu z pracovného pomeru. Už z rozsudku okresného súdu bolo sťažovateľovi

zrejmé, že doklad o skončení pracovného pomeru vo V. považuje okresný súd za

nedostatočný. Vzhľadom na to, že zo strany okresného súdu došlo k pochybeniu, keď

sťažovateľa nepoučil podľa , sťažovateľ mal

možnosť kedykoľvek počas odvolacieho konania možnosť zabezpečiť a predložiť dôkaz

o tom, z akého dôvodu pracovný pomer vo V. ukončil. Naopak, namiesto toho, aby takúto

možnosť využil vyjadruje svoju nespokojnosť s postupom krajského súdu, keď tvrdí, že

tento nebol „procesne aktívny v smere zisťovania spôsobu skončenia pracovného pomeru“.

Ako je zrejmé aj zo sťažnosti, sám sťažovateľ nevie prečo bol s ním pracovný pomer

skončený, keď uvádza, že „nie je znalcom anglického práva a nedokáže listinu

interpretovať z právneho pohľadu“. Takýto postoj sťažovateľa je však v rozpore

s citovanou zásadou „vigilantibus iura“.

Krajský súd správne skonštatoval, že sťažovateľ vo vzťahu k dôvodom skončenia

pracovného pomeru vo V. neuniesol dôkazné bremeno. Sťažovateľ uvádza celý rad

dôvodov, prečo bol jeho pracovný pomer skončený, resp. prečo sa skončeniu pracovného

pomeru nebránil. Sťažovateľ zdôvodnil okrem iného skončenie pracovného pomeru

zdravotnými dôvodmi, a to či už psychického, alebo fyzického charakteru a predložil o nich

rôzne lekárske potvrdenia. K týmto dôvodom sa krajský súd v odôvodnení rozsudku

vyjadril. Ústavný súd konštatuje, že aj keď sa krajský súd osobitne nevyjadruje ku každému

ďalšiemu dôvodu, ktorými sa snažil sťažovateľ vysvetliť ukončenie pracovného pomeru, z

odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ tieto tvrdenia nepreukázal a

neuniesol vo vzťahu k nim dôkazné bremeno. To sa týka tvrdenia sťažovateľa, že ďalšími

dôvodmi na skončenie pracovného pomeru je hospodárska kríza a s ňou súvisiaca

racionalizácia smerovaná proti stálym a dobre plateným zamestnancom a nátlak

zamestnávateľov na znižovanie platov a nahrádzanie lacnejšími zamestnancami.

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a

právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje

základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,

má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného

rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu

() v ustanovení , podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa

vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto

zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa

, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie,

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci, avšak táto povinnosť v žiadnom prípade

neznamená, že odôvodnenie musí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky sťažovateľa

tak, ako to požaduje sťažovateľ v svojej sťažnosti, keď uvádza: „Bolo povinnosťou

krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na všetky námietky

sťažovateľa uvedené v odvolaní...“ Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Krajský súd sa vyjadril k zdravotným dôvodom a tiež k hospodárskej kríze a s ňou

súvisiacimi okolnosťami, ktoré mali byť dôvodom skončenia pracovného pomeru

sťažovateľa vo Veľkej Británii. Tieto dôvody považuje ústavný súd za najpodstatnejšie.

Okrem týchto dôvodov uvádzal sťažovateľ iba osobné dôvody, ako je potreba usporiadať

pozostalosť po matke, snaha zintenzívniť vzťah s priateľkou, resp. usporiadať konflikty

v rodine. Je pravda, že k týmto dôvodom sa krajský súd nevyjadril, avšak s poukazom na

uvedené požiadavky, ktoré sú kladené na odôvodnenia rozsudkov, je odôvodnenie rozsudku

krajského súdu v súlade s citovanou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre

ľudské práva a obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd

konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na

prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj

stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z

čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Tiež je potrebné uviesť, že dôvody ako potreba usporiadať pozostalosť po matke,

resp. zintenzívniť vzťah s priateľkou nie sú podľa názoru ústavného súdu dôvody na

ukončenie pracovného pomeru s vyšším príjmom za situácie, keď má sťažovateľ

vyživovaciu povinnosť k dieťaťu, ktoré študuje na vysokej škole.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súdu svoje tvrdenia

o tom, že v konaní nemal preukázané, aby na strane sťažovateľa nastala taká zmena

pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu právoplatného rozhodnutia súdu o výživnom,

nezaložil iba na hodnotení dôvodov, pre ktoré skončil sťažovateľ pracovný pomer s vyšším

príjmom, ako má v súčasnosti. Krajský súd odôvodnil zamietnutie návrhu na zníženie

výživného aj ďalšími skutočnosťami, pričom za najpodstatnejšie považuje ústavný súd

príjem sťažovateľa, ktorý vznikol ako rozdiel pri predaji a následnej kúpe bytu, termínované

vklady v m., pohyby na účte sťažovateľa ako majiteľa cenných papierov, spiatočnej

letenky... Podľa názoru ústavného súdu týmito skutočnosťami krajský súd dostatočne

odôvodnil rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu na

zníženie výživného. Názor sťažovateľa o tom, že finančnými prostriedkami z predaja bytu

hradí svoje materiálne potreby, že úspory sú určené na mimoriadne výdavky, a preto ich nie

je možné použiť na úhradu výživného, nemôže ústavný súd akceptovať a sú v rozpore s

právom detí podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Taktiež odôvodnenie oprávnených potrieb dcéry sťažovateľa považuje ústavný súd

za akceptovateľné. Suma 270 € nemôže v žiadnom prípade pokryť všetky výdavky dcéry

sťažovateľa ako študentky vysokej školy, pričom argument sťažovateľa o tom, že za

výživné si dcéra kupuje oblečenie, je absurdný.

Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Sťažovateľ tiež namieta nesprávny výklad

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rodine“), keď tvrdí, že toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na príjem, ktorý môže

občan dosahovať v podmienkach Slovenskej republiky. Ústavný súd v súvislosti s týmto

tvrdením pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa

nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred

ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho

uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ( a

) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej

v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej

účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ustanovenie § 75 ods. 1

správne vyložil a aplikoval na prípad sťažovateľa. S názorom sťažovateľa,

že toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na príjmy dosahované

v Slovenskej republike, sa ústavný súd nemôže v žiadnom prípade stotožniť, keď práve

v dnešnej dobe je bežné, že občania Slovenskej republiky cestujú za prácou do zahraničia.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len

z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd.

Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach

daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý

rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných

pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla

spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s .

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože

namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení krajského súdu,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho

výklad a aplikáciu ustanovení a , ktoré by

mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami a dohovoru.

K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu ústavný súd

uvádza, že nepatrí do sústavy všeobecných súdov a nie je ani treťou odvolacou inštanciou

vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, a zdôrazňuje, že už vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý

proces podľa , resp. dohovoru nepatrí právo účastníka

konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

().

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa ani práva podľa dohovoru (m. m. ),

preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 1

a 4 a práv podľa „ a 2“ dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa každý občan má právo na slobodný vstup na územie

Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátne orgány nemôžu do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23

ods. 1 a 4 a práv podľa „ a 2“ dohovoru. K porušeniu týchto základných

a iných práv malo podľa neho dôjsť tým, že je povinný z titulu plnenia si vyživovacej

povinnosti zotrvať v A.

K tomuto tvrdeniu sťažovateľa ústavný súd uvádza, že z napadnutého rozsudku

krajského súdu takáto skutočnosť nevyplýva. Pokiaľ sa sťažovateľ zamestnal v zahraničí,

kde dosahoval určitý príjem a tohto príjmu sa vzdal bez toho, aby túto zmenu náležite

odôvodnil, musí znášať následky, ktoré sa prejavia v zamietnutí návrhu na zníženie

výživného. Takýmto rozhodnutím však nedochádza k porušeniu už citovaných základných

a iných práv.

Ústavný súd na okraj poznamenáva, že čl. 8 ods. 12 sa v dohovore ani nenachádza,

a preto k jeho porušeniu nemohlo dôjsť.

Ústavnému súdu preto neostalo nič iné, iba sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietnuť podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011