Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 413/2018
PDF · 602.99 KB
No categories available
III. ÚS 413/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátska kancelária, Jarmočná 2264/3, Šaľa,
vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3 T 288/2014 z 21. júna 2016, rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 137/2016 z 28. februára 2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 63/2017 z 13. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 288/2014
z 21. júna 2016, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 To 137/2016 z 28. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 63/2017 z 13. februára 2018.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 3 T 288/2014 z 21. júna 2016 uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho
prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaného v jednočinnom
súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a v bode 2
podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139
ods. 1 písm. c) Trestného zákona, a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
2 rokov s podmienečným odložením jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov.
Zároveň bol zaviazaný nahradiť škodu poškodeným.
3. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 137/2016
z 28. februára 2017 prvostupňové rozhodnutie zrušil a sťažovateľa uznal vinným
zo spáchania pokračovacieho prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného
zákona spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.
a) Trestného zákona a v bode 2 podľa § 156 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Trestného zákona,
a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom jeho
výkonu na skúšobnú dobou v trvaní 3 rokov. Zároveň bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť
škodu poškodeným.
4. Proti rozhodnutiam oboch všeobecných súdov sťažovateľ podal dovolanie, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 64/2017 z 13. februára 2018 podľa § 382 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) odmietol.
5. Sťažovateľ je presvedčený, že v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe došlo
„pri rozhodovaní k svojvôli zo strany všeobecných súdov“.
6. V odôvodnení sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ predovšetkým opísal
dej udalostí, ktoré sa v konečnom dôsledku premietli do skutku, pre ktorý bol odsúdený,
a najmä popísal a zo svojho pohľadu vyhodnotil obrazový záznam zachytávajúci predmetnú
situáciu s cieľom poukázať na to, že v danej veci išlo z jeho strany o nutnú obranu, teda
o čin, ktorým odvracal hroziaci fyzický útok poškodeného na jeho osobu a ktorý preto
nebolo možné posúdiť ako trestný čin. Avšak všeobecné súdy rozhodujúce v jeho trestnej
veci sa ním v tomto zmysle predkladanými argumentmi nezaoberali (najmä pokiaľ išlo
o správanie sa – konanie poškodených), a preto trestnosť jeho konania napokon vyhodnotili
nesprávne.
7. Sťažovateľ polemizuje so závermi všeobecných súdov, ktoré tieto vyvodili
z ďalších dôkazných prostriedkov (znalecké posudky, výsluchy znalcov, výpovede svedkov
a svedkov poškodených) a ktoré nehodnotili rovnocenne, ale iba v jeho neprospech.
8. Správnosť svojho názoru o tom, že jeho počínanie bolo nutnou obranou, opieral
o judikatúru všeobecných súdov, ktorú v odôvodnení sťažnosti podanej ústavnému súdu
citoval.
9. Sťažovateľ tvrdí, že všetky vo veci konajúce všeobecné súdy sa jeho
„argumentami... ohľadom vzniku dôvodnej obavy z útoku zo strany poškodeného... vôbec
nezaoberali. Okresný a krajsky súd sa zaoberali len otázkou, či bol sťažovateľ prvou
osobou, ktorá fyzicky kontaktovala poškodených, hoci táto skutočnosť nie je nevyhnutnou
pre naplnenie podmienok nutnej obrany, avšak žiadnym spôsobom neskúmali, či príčinou
konania sťažovateľa nebol bezprostredne hroziaci útok na jeho fyzickú integritu zo strany
poškodeného..., čo sťažovateľ od počiatku trestného konania tvrdil, a svoje rozhodnutia
v tomto smere ani žiadnym spôsobom neodôvodnili. Najvyšší súd SR toto nedostatočné
odôvodnenie nenapravil a podľa jeho názoru sa oba súdy dostatočne vysporiadali
s argumentami sťažovateľa.“.
10. Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany všeobecných súdov nepostačuje zaoberať
sa „otázkou, či útok reálne nastal alebo nie, prípadne kto ako prvý fyzicky kontaktoval inú
osobu, nakoľko táto skutočnosť nie je v tomto prípade rozhodujúca pre naplnenie
podmienok nutnej obrany“. Podľa jeho názoru bolo nevyhnutým skúmať, „či existovala
hrozba bezprostredného útoku“, keďže „od počiatku tvrdil, že zo strany poškodených
existovala voči jeho osobe bezprostredná hrozba fyzického útoku, čo potvrdil... kamerový
záznam“.
11. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy mali povinnosť sa „jeho tvrdeniami
a argumentami zaoberať vo svojich rozhodnutiach a ak aj mali za to, že táto bezprostredná
hrozba útoku neexistovala, museli s tým sťažovateľa oboznámiť ako aj so skutočnosťami,
z ktorých pri hodnotení nenaplnenia bezprostrednej hrozby útoku zo strany poškodených
vychádzali. Nakoľko však túto svoju povinnosť nesplnili a konali arbitrárne, porušili tým
právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
v intenciách práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré obsahuje odpoveď na každú
otázku a argument, ktorý má z hľadiska výsledku konania rozhodujúci význam.“.
12. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd (zníženú) vierohodnosť výpovede svedkyne,
ktorá svedčila v jeho prospech, hodnotil arbitrárne a navyše to isté kritérium ako
na výpoveď tejto svedkyne na výpovede poškodených neuplatnil.
13. Za svojvoľné sťažovateľ považoval aj všeobecnými súdmi vykonané hodnotenie
znaleckého posudku popisujúceho obrazový záznam zachytávajúci udalosť, keď podľa jeho
tvrdenia znalecký posudok „nesedí so samotným obsahom kamerového záznamu“ a sám
súdny znalec vyvrátil tvrdenie uvedené v znaleckom posudku. „O absolútnu svojvôľu
všeobecných súdov“ podľa sťažovateľa „išlo pri posúdení ťažkej ujmy zo strany
sťažovateľa“ spôsobenej jednému z poškodených. Tvrdí, že „žiaden zo všeobecných súdov
neuviedol akýkoľvek argument alebo odkaz na vykonaný dôkaz, ktorý by odôvodňoval
rozhodnutie o vine sťažovateľa v súvislosti so spôsobením zranenia členku“ poškodeného,
„a teda spôsobenia ťažkej ujmy na zdraví“.
14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto nálezom vyslovil, že
„- uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 63/2017 zo dňa 13. 02. 2018 boli
porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To/137/20l6 z 28. 02. 2017 boli
porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 3 T/288/2014 zo dňa 21. 6. 2016
boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1. čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a
zrušil v plnom rozsahu uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 63/2017 zo dňa
13. 02. 2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To/137/2016 z 28. 02. 2017
ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 3 T/288/2014 zo dňa 21. 6. 2016
a vrátil vec Okresnému súdu Bratislava III. na ďalšie konanie“.
15. Zároveň sťažovateľ požadoval priznať mu úhradu trov právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom v sume 390,50 €.
II.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
18. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
19. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
21. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, porušenie
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6
ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 288/2014 z 21. júna 2016,
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 137/2016 z 28. februára 2017 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 63/2017 z 13. februára 2018, ku ktorému malo dôjsť
nesprávnym posúdením konania sťažovateľa vo veci konajúcimi všeobecnými súdmi, keď
toto nekvalifikovali ako nutnú obranu, ako aj svojvoľným hodnotením viacerých dôkazných
prostriedkov a z nich vyplývajúcich dôkazov v neprospech sťažovateľa.
22. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
26. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práv
zaručených dohovorom rozsudkom okresného súdu
27. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia označených článkov
ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 288/2014 z 21. júna 2016 ústavný
súd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a
síce nedostatok právomoci. Vo vzťahu k predmetnému rozsudku okresného súdu disponoval
sťažovateľ opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany
v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy a dohovoru spadalo
do právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc ústavného
súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
28. V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že
vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej
proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 3 To 137/2016 z 28. februára 2017
nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu
k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania
dovolacím súdom považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež
napr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014).
29. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že všeobecné súdy
v predmetnej trestnej veci nesprávne posúdili trestnosť konania, ktoré bolo dôvodom jeho
odsúdenia a ktoré on, na rozdiel od súdov, považoval za nutnú obranu. S tým viac alebo
menej súviseli aj ďalšie námietky sťažovateľa o nesprávnom posúdení a vyhodnotení
dôkazov vykonaných v tomto trestnom konaní, ktoré všeobecné súdy hodnotili výlučne
v jeho neprospech. V neposlednom rade sťažovateľ namieta nedostatočnosť odôvodnenia
meritórnych rozhodnutí konajúcich súdov.
30. Ústavný súd v úvode tejto časti odôvodnenia poznamenáva, že pri uplatňovaní
svojej právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I.
ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II.
ÚS 231/04).
31. Za protiústavné aj arbitrárne ústavný súd považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
32. Pri preskúmavaní ústavnosti rozhodnutí vydaných vo všeobecnom súdnictve však
ústavný súd nevykonáva dokazovanie, nepreukazuje skutkové okolnosti prípadu tak, ako
všeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom práva, a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle
jeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických
osôb a právnických osôb, výsluchy strán, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie,
predložené listiny a iné dôkazy, resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu
vo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore
s právomocami ústavného súdu, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti
súdneho konania (III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné
garancie vyplývajúce najmä z čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je
oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani
vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
33. V súlade so svojou ustálenou judikatúrou ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 380/2011).
34. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd
však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom
(stranou) konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého
rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 137/2016 z 28. februára 2017, z odôvodnenia ktorého
vyplývajú vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa nasledujúce relevantné skutočnosti:
«Čo sa týka odvolacích námietok vyplývajúcich z dôvodov odvolania doručených
k napadnutému rozsudku dňa 08. 12. 2016, podľa ktorých sa súd s obranou obžalovaného
vôbec nezaoberal a nerozviedol ani úvahy a odkazy na vykonané dôkazy, ktoré by vyvracali
argumenty ohľadom posúdenia konania obžalovaného ako konania v nutnej obrane,
konajúci senát nemôže akceptovať tieto obhajobné úvahy, pretože podstata nutnej obrany
spočíva v odvracaní priamo hroziaceho alebo trvajúceho protiprávneho útoku človeka napr.
aj na fyzickú integritu osoby. Podľa verzie, ktorú ponúka obžalovaný, jeho konanie bolo
výlučne obranným konaním proti atakom poškodených. Tomuto záveru však v prejednávanej
veci nezodpovedajú vykonané dôkazy. Obžalovaný zotrvávajúc na postoji, že voči útokom
poškodených sa bránil len ich odsotením resp. zhodením na zem nemajúc žiaden úmysel ich
biť, je v otázke popisu incidentu osamotený, jeho tvrdenia sú podporované len výpoveďou
priateľky..., ktorej vyjadrenia sú však v rozpore s ďalšími dôkazmi (s výpoveďami
poškodených a s kamerovým záznamom), pričom je nutné prihliadnuť na skutočnosť, že sa
jedná o svedkyňu, ktorá je priateľkou obžalovaného, čím je do určitej miery znížená jej
vierohodnosť a z jej výpovede je možné zistiť zjavnú snahu napomôcť obžalovanému
s cieľom zmierniť jeho trestnú zodpovednosť. Práve naopak proti jeho tvrdeniam však stoja
výpovede oboch poškodených, ktoré sú súladné aj so závermi oboch vypracovaných
znaleckých posudkov.
Totiž od počiatku obaja poškodení tvrdia, že ako prvý fyzicky útok začal obžalovaný,
ktorý po predchádzajúcom verbálnom konflikte, po tom ako poškodený... (oblečený v bielej
bunde) pristúpil k obžalovanému, tento obratom zaútočil päsťou, ktorá skutočnosť je
preukázaná aj z kamerového záznamu a aj z posudku znalca , kedy v čase
o 16:34:19 sa osoby (obžalovaný a obaja poškodení) rozchádzajú, muž v šedom dopredu
(obžalovaný bol oblečený v šedom oblečení) muži v bielom (poškodený...) a v tmavom
(poškodený...), dozadu, pričom v čase o 16:34:20 muž v bielom... sa prudko otáča a kráča
smerom dopredu (k obžalovanému) a o 16:34:21 dochádza k fyzickému kontaktu a muž
v šedom (obžalovaný) udiera muža v bielom... V danom okamihu tieto dôkazy rozhodne
vyvracajú tvrdenia obžalovaného, že on bol zo strany poškodených napadnutý ako prvý a to
úderom smerovaným do tváre a zároveň nie je týmto dôkazom potvrdená jeho výpoveď, že
bol udieraný aj druhým mužom, tak ako tvrdil na hlavnom pojednávaní na čl. 210.
Práve naopak výpoveď oboch poškodených je podporovaná predovšetkým
kamerovým záznamom a v nadväznosti na tento aj znaleckými posudkami
a , podľa ktorého zranenia poškodeného
... vykazujú znaky toho, že vznikli násilným konaním inej osoby a poranenia poškodeného
vykazovali takéto znaky len v tej časti, ktorá sa týkala poranenia tváre.
Dôležitým je však vyjadrenie znalca, že ani u jedného z poškodených neboli zistené žiadne
poranenia na rukách a predlaktiach, ktoré by mohli svedčiť skutočnosti, že pred úderom do
tváre sa aspoň pasívne a reflexne bránili alebo chránili.
Teda inak povedané, ak by bola pravda to čo tvrdí obžalovaný, že poškodený
zaútočil ako prvý, ktoré tvrdenie nie je podložené dôkazmi, tak potom vyššie
naznačené vyjadrenie znalca, nemôže byť pravdivé, ale znalec aj na hlavnom pojednávaní
tieto závery zopakoval a zotrval na konštatovaní, že tzv. obranné zranenia u poškodených
neboli zistené a zaznamenané, z čoho možno vyvodiť, že ani jeden z poškodených nielenže
fyzický atak nezačal, ale na takéto možné správanie obžalovaného poškodení neboli ani
pripravení a v podstate obžalovaný využil „moment prekvapenia“ a zaútočil na
poškodených spôsobom popísaným v obžalobe, ktorý je zaznamenaný kamerovým
záznamom, ktorým konaním im spôsobil poranenia popísané v lekárskych správach
a v znaleckom posudku.
Na verejnom zasadnutí obhajca tiež uvádzal výhrady ku kamerovému záznamu
a v nadväznosti aj k príslušnému posudku v tom, že v čase 16:34:31, kedy muži v tmavom
a v bielom (obaja poškodení) ležia na zemi a muž v šedom (obžalovaný) do nich kope,
pričom argumentoval tým, že vôbec nie je preukázané, že obžalovaný kope práve do
poškodených, krajský súd uvádza, že z kamerového záznamu je viditeľné, že obžalovaný
skutočne kope, aj keď nie je jednoznačne zreteľné, že kope práve do poškodených, je nutné
znovu pripomenúť znalecký posudok ohľadne zranení poškodených, v ktorom znalec
konštatoval v odpovedi na otázku č. 5... nasledovné: „Uvedené tupé násilie, ktoré pôsobilo
na telá oboch poškodených spredu a sprava a smerovalo sprava doľava, bolo v oboch
prípadoch strednej intenzity pretože vyvolalo prelomenie nielen krehkých nosových kostí ale
u poškodeného aj prelomenie jarmového oblúka s vpáčením úlomkov.
Uvedeným vonkajším a vnútorným prejavom popísaného násilia zodpovedajú
v súdnoznaleckej praxi následky takých úrazov, ktoré vznikajú pôsobením úderov pästí,
lakťa alebo kopom nohou v mäkkej obuvi na uvedenú oblasť tela.“ t. j. u poškodených boli
zistené poranenia, ktoré mohli vzniknúť pôsobením úderov pästí, lakťa, alebo kopom nohou
v mäkkej obuvi na danú oblasť tela. Teda na podklade uvedeného nemožno akceptovať
tvrdenie, že síce je kamerovým záznamom zachytené, že obžalovaný kopal, ale nebolo
preukázané, že kopal práve do poškodených, nakoľko podľa záverov znaleckého posudku
nie je vylúčené, že zranenia poškodených mohli vzniknúť
aj kopom nohou v mäkkej obuvi, ktoré skutočnosti nasvedčujú pravdivosti tvrdení a popisu
incidentu poškodenými a vo výraznej miere spochybňujú a znižujú obranné tvrdenia
obžalovaného.
Záverom je tiež k uvedenému možné konštatovať, že odvolací súd nezaznamenal také
významné rozpory vo výpovediach poškodených ako to naznačuje obhajoba. Ak obhajoba
dáva do pozornosti popis udalostí predchádzajúcich zastaveniu vozidiel a samotnému
incidentu (spôsob jazdy oboch vozidiel po Seneckej ceste, ktorý obžalovaný popisuje inak
ako obaja poškodení) je nutné uviesť, že sa jedná o tvrdenie proti tvrdeniu a až po zastavení
oboch vozidiel je k dispozícii kamerový záznam zachytávajúci priebeh incidentu, a tento
potvrdzuje verziu jeho priebehu tak ako to v zhode popisujú obaja poškodení.
V nadväznosti na rozobraté, na margo obhajcom konštatovaných vážnych rozporov
vo výpovediach poškodených navzájom, sa žiada dodať, že ani vo veci konajúci senát
nadriadeného súdu vo vzťahu k obom poškodeným nezistil žiadne skutočnosti a ani
okolnosti, ktoré by spochybňovali vierohodnosť ich výpovedí, ak sa aj v menej podstatných
detailoch odlišujú, je treba prihliadnuť na fakt, že poškodený po údere zo
strany obžalovaného, spadol na zem a bol aj v bezvedomí.»
36. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, krajský súd
skonštatoval, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy oprel skutkové
zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov. Odvolací súd dospel
vzhľadom na konkrétnu dôkaznú situáciu k spoľahlivému záveru o spáchaní trestného činu
sťažovateľom, a to predovšetkým vyhodnotením v predmetnom trestnom konaní
vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich súhrne. Druhostupňový súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia dal jednoznačné odpovede na všetky relevantné právne, ako aj
skutkové otázky nevyhnuté pre posúdenie viny sťažovateľa a uloženie mu primeraného
trestu. Odôvodnenie jeho rozhodnutia pritom nevykazuje žiadne vnútorné rozpory.
37. Krajský súd uviedol, prečo nebolo možné konanie sťažovateľa posúdiť ako nutnú
obranu a čo je z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov podstatným. Svoj právny
názor adekvátne odôvodnil, poukazujúc pritom na dôkazy vykonané v danom trestnom
konaní, ktoré vyzneli tak v prospech sťažovateľa (výsluch svedkyne – priateľky
sťažovateľa), ako aj v jeho neprospech (výpovede poškodených, obrazový záznam, znalecké
posudky). Pokiaľ odvolací súd považoval vierohodnosť výpovede svedkyne (priateľky
sťažovateľa) za zníženú, uviedol, prečo ju tak vnímal (zjavná snaha napomôcť
sťažovateľovi s cieľom zmierniť jeho trestnú zodpovednosť). Rovnako presvedčivo súd
druhého stupňa, znovu opierajúc sa o vykonané dôkazy a ich racionálne hodnotenie, vyvrátil
tvrdenie samotného sťažovateľa, že voči útokom poškodených sa bránil len ich odsotením,
resp. zhodením na zem, nemajúc žiaden úmysel ich biť. Hodnoverne sa krajský súd
vysporiadal aj s otázkou „kopania“ sťažovateľa do poškodených, ktoré on spochybňoval,
a to vyhodnotením nielen záznamu z kamery, ale aj ďalšieho dôkazu – znaleckého posudku,
ktoré vo vzájomnom súhrne dávali zmysluplnú odpoveď na pochybnosti sťažovateľa.
Napokon z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konajúci krajský súd
neopomenul venovať sa aj otázke sťažovateľom tvrdených vážnych rozporov
vo výpovediach poškodených, ktoré však nezistil. Ústavný súd znovu pripomína, že nie je
súdom skutkovým, preto ak sťažovateľ napríklad tvrdí, že «V tejto súvislosti sa vyjadril
Krajsky súd v Bratislave tak, že nezistil u poškodených významné rozpory v ich výpovediach
a kamerový záznam zachytávajúci priebeh incidentu „potvrdzuje verziu jeho priebehu tak
ako to v zhode popisujú obaja poškodení“. Už toto samotné tvrdenie je arbitrárne
a v rozpore s vykonaným dokazovaním, nakoľko kamerový záznam preukázal naopak
nepravdivosť niektorých tvrdení poškodených.», potom je potrebné uviesť, že pre overenie
tohto tvrdenia sťažovateľa by musel ústavný súd vykonať tento dôkaz, čo mu však, ako to
už bolo uvedené, neprináleží. Úloha ústavného súdu v tomto prípade spočíva v zisťovaní
a zistení, či všeobecným súdom vyvodený právny záver nie je v extrémnom nesúlade s jeho
skutkovými zisteniami.
38. Podľa názoru ústavného súdu v predmetnej trestnej veci jednoznačne nejde
o zjavný alebo extrémny rozpor právnych záverov s vykonanými skutkovými zisteniami, ale
o priklonenie sa súdov k určitým možným právnym záverom na základe skutkových zistení.
39. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje napadnutý rozsudok krajského súdu
sp. zn. 3 To 137/2016 z 28. februára 2017 za ústavne súladný. Postupom všeobecných
súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci (teda aj krajského súdu) sa podľa
ústavného súdu podarilo odstrániť akékoľvek pochybnosti o spáchaní skutku sťažovateľom
a jeho trestnej zodpovednosti zaň, a to zhodnotením dôkazov a po starostlivom,
objektívnom a nestrannom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne.
Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu nie je poznačený takými
nedostatkami odôvodnenia, ktoré by odôvodňovali vyslovenie záveru o jeho arbitrárnosti.
Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli schopné spochybniť
správnosť a ústavnosť rozsudku krajského súdu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym
názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09).
40. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a označeným rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 3 To 137/2016 z 28. februára 2017 absentuje akákoľvek príčinná
súvislosť, čo bolo dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenej.
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
41. Pokiaľ ide namietané porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tdo 63/2017 z 13. februára 2018, ktorým bolo podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa podané proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa
z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, ústavný súd pristúpil
k jeho preskúmaniu na základe rovnakých kritérií, ako pri preskúmavaní druhostupňového
rozhodnutia.
42. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:
„Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že podstata väčšiny námietok obvineného
spočíva v tom, že nimi spochybňuje hodnotenie jednotlivých dôkazov a v nadväznosti na to
skutkové závery okresného a krajského súdu, pričom Najvyššiemu súdu v súlade s doposiaľ
uplatnenou obhajobou predkladá vlastnú verziu skutkového deja vychádzajúcu z odchylného
hodnotenia vykonaných dôkazov. Naplnenie označených dovolacích dôvodov vidí aj v
porušení práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré vyvstáva zo skutočnosti, že súdy
sa nezaoberali správaním sa poškodeného pred samotným fyzickým konfliktom s obvineným
a rovnako neposúdením nutnej obrany podľa § 25 ods. 1, 2 a 3 Tr. zák...“
43. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolací
súd uviedol, že „K naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
dochádza porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom. Najvyšší súd uvádza, že vo
všeobecnosti možno právo na obhajobu chápať ako vytvorenie podmienok na plné
uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii
orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Právo
na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sa premietlo do viacerých
ustanovení Trestného poriadku, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu
obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z
nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví v postavení obvineného v trestnom konaní,
samo o sebe nezakladá dovolací dôvod. Zásadným porušením práva na obhajobu sa preto
rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda ak po celé konanie, alebo
určitú časť konania obvinený obhajcu nemá, hoci ho mal mať.
Z obvineným uvádzaných skutočností Najvyšší súd nezistil, že by v danom prípade
došlo k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom a poukazuje aj na to, že
prvostupňový ako aj odvolací sud v odôvodnení svojich rozhodnutí podrobne uviedli, ktoré
skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy opreli svoje skutkové zistenia a akými
úvahami sa spravovali pri ich hodnotení. Z ich odôvodnení je zároveň zrejmé, ako sa
vyrovnali s obhajobou obvineného. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
a druhostupňového súdu pritom nemožno posudzovať izolovane, keďže z hľadiska predmetu
tvoria jeden celok (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 1. júna 2016, sp. zn. I. US 336/2016). Preto pokiaľ sú odvolacie námietky iba opakovaním
v predchádzajúcom konaní už uplatnenej obhajoby, s ktorou sa súd prvého stupňa
v napadnutom rozhodnutí náležíte vysporiadal, postačí ak odvolací odkáže na vecne
správne dôvody napadnutého rozhodnutia. Preto je námietka obvineného
o neodôvodnenosti rozhodnutí v tomto konaní irelevantná.“.
44. Sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku najvyšší súd vyhodnotil takto: «Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolanie
možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť
a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
K uvedenému dovolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že pri posudzovaní
oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný
konečným skutkovým zistením, ktoré urobili súdy nižšieho stupňa, teda dôvodom dovolania
nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1
písm. i) Tr. por. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani
meniť ani dopĺňať. To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho
stupňa vyjadrenú v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba
námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa
pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu
vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej
inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto,
že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol
v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého
stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci
odvolacieho konania. Nie je preto prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol
zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie
vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom hodnotiaceho procesu
súdov prvého a druhého stupňa. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“
inštanciu zameranú na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.
V prípade námietok obvineného uvádzané v dovolaní, tieto sú nepochybne skutkové,
ktoré vecne nezodpovedajú nielen obvineným označenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i) Tr. por., ale ani žiadnemu z ďalších dôvodov dovolania uvedených v odseku 1
tohto ustanovenia. Námietky skutkovej povahy sú totiž uplatniteľné iba v rámci dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 3 Tr. por., kedy je osobou oprávnenou na podanie dovolania
výlučne minister spravodlivosti. Dovolací súd sa preto týmito skutkovými námietkami
obvineného nezaoberal (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod
č. 14/2015).
Z hľadiska možnosti posudzovania podmienok nutnej obrany alebo putatívnej obrany
ako okolností vylučujúcich protiprávnosť činu treba uviesť, že zistený skutok by musel
obsahovať skutkové okolnosti svedčiace na možnosť konania obvineného v nutnej obrane
alebo v putatívnej obrane. Za tejto situácie by bol dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
i) Tr. por. naplnený vtedy, ak by také okolnosti boli nesprávne právne vyhodnotené, t. j. ako
nespĺňajúce kritériá uvedené v § 25 Tr. zák., hoci v skutočnosti by ich spĺňali (pozri
rozhodnutie Najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2014).
Tak ako je ustálený skutok vo výrokovej časti prvostupňového rozsudku ako aj
odvolacieho rozsudku však nedáva žiadnu možnosť uvažovať o konaní obvineného ako
o konaní v nutnej obrane v zmysle ust. § 25 ods. 1, 2 a 3 Tr. zák.. Zistený skutok obvineného
bol v súlade so zákonom správne právne posúdený ako pokračovací prečin ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a v bode 2/ skutkovej vety podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c)
Tr. zák.. Námietka obvineného spočívajúca v neodôvodnení rozhodnutia, v čom mala
spočívať ťažká ujma na zdraví poškodeného je rovnako námietkou
skutkovou, ktorou sa Najvyšší súd ako dovolací súd nezaoberal.»
45. Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ rozhodnutie
najvyššieho súdu napáda predovšetkým z dôvodu, že dovolací súd „nenapravil“ alebo
„schválil“ rozhodnutia a v podstate aj postupy súdov nižších stupňov.
46. Ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska požadovanej ochrany základným
právam sťažovateľa je dôležitou tá skutočnosť, či dovolací súd ním zvolený postup
a konečné rozhodnutie v danej trestnej veci v rámci obsahu svojho rozhodnutia
zodpovedajúco odôvodnil. Úloha ústavného súdu totiž v tomto prípade nespočíva v skúmaní
a rezultáte, či sa najvyšší súd mal argumentáciou sťažovateľa prednesenou v dovolaní vecne
zaoberať alebo nie, ale v posúdení, či dovolacím súdom prijatý verdikt a jeho vyhláseniu
predchádzajúci postup nie je arbitrárny (svojvoľný) a či je adekvátne zdôvodnený. Inak
povedané, ak najvyšší súd rozhodol tak, ako mu to príslušné zákonné ustanovenie
umožňovalo a svoje rozhodnutie (a teda aj postup) dostatočne presvedčivo odôvodnil,
ústavný súd nemôže do takéhoto rozhodnutia alebo postupu všeobecného súdu vstupovať
svojou právomocou.
47. Dovolací súd v tomto smere svoj postup a rozhodnutie odôvodnil poukazom
na konkrétne zákonné ustanovenia [§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku], ktorých
použitie v danej veci v podstate zadefinoval sťažovateľ (podaním dovolania z týchto
dôvodov) a ktorými bol dovolací súd viazaný. Tieto ustanovenia najvyšší súd interpretoval
a v konečnom dôsledku aplikoval na vec sťažovateľa tak, že z ich hľadiska námietky
sťažovateľa preskúmal a vyhodnotil.
48. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd na podklade formulovanej
interpretácie relevantnej právnej úpravy sťažovateľovi jasne a dostatočne vysvetlil, že ním
prezentovaná argumentácia obsiahnutá v podanom dovolaní jednak neumožňovala vysloviť
porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, a jednak, že predstavuje výhrady
ku skutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré nie je dovolací súd ako mimoriadna
opravná inštancia oprávnený prehodnocovať a meniť. Uvedené predstavuje jasnú a zreteľnú
odpoveď na ťažiskové argumenty sťažovateľa. Konštatovanie o potrebe odmietnutia jeho
dovolania bolo založené na racionálnom, náležitom, a teda ústavne konformnom výklade
relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel, zmysel ani podstatu a na základe
ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté
v napadnutom uznesení je potrebné považovať za výraz jeho autonómneho rozhodovania
v konaní o dovolaní.
49. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
50. Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil námietky sťažovateľa v tejto časti
sťažnosti ako zjavne neopodstatnené a ako také ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol.
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 2 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru
51. Ústavný súd z obsahu sťažnosti ale ani z obsahu namietaných rozhodnutí
všeobecných súdov nezistil, aby tieto v okolnostiach daného prípadu prejudikovali
rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomili zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa
ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd
nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne III. ÚS 1/2011).
52. Princíp prezumpcie neviny je porušený najmä akýmkoľvek súdnym rozhodnutím,
ktoré vyjadruje presvedčenie, že určitá osoba je vinná z trestného činu bez toho, aby jej vina
bola preukázaná zákonným spôsobom. Za porušenie princípu prezumpcie neviny treba
považovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor, že osoba je páchateľom
a považuje ho za vopred odsúdeného (III. ÚS 410/08).
53. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že
prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania a že k jej
porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej
z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej
vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000).
54. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd aj v tejto časti považuje sťažnosť
za zjavne neopodstatnenú, a to už na prvý pohľad, keďže k porušeniu tohto základného
práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 2 dohovoru) dochádza pri prezumovaní viny
v priebehu trestného konania v období pred vydaním konečného rozhodnutia o vine.
V danej veci boli sťažovateľom napadnuté konečné rozhodnutia v merite veci, t. j.
rozhodnutia, ktorými bola vina sťažovateľa vyslovená. Zjavne teda nedošlo a ani nemohlo
dôjsť k naplneniu podmienok pre vyslovenie porušenia základného práva ustanoveného
týmito článkami ústavy a dohovoru či už rozhodnutím krajského súdu alebo najvyššieho
súdu.
55. Uvedené bolo dôvodom pre odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti podľa § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu
56. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy rozhodnutím
najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na to, že čl. 1 ods. 1 ústavy patrí medzi základné
interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky
vyjadrujúce princíp právneho štátu. Tieto základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady
nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len
súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp.
medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy ani práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto
základného interpretačného, resp. aplikačného pravidla. Sťažnosť sťažovateľa preto aj
v tejto jej časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
57. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia
základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2018