Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 413/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátska kancelária, Jarmočná 2264/3, Šaľa,

vo veci namietaného porušenia , porušenia

základných práv zaručených v a

a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 21. júna 2016, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. februára 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie (ďalej len „“), porušenie

základných práv zaručených v a a práv zaručených v

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 21. júna 2016, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. februára 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 21. júna 2016 uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho

prečinu ublíženia na zdraví podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) spáchaného v jednočinnom

súbehu s prečinom výtržníctva podľa a v bode 2

podľa , a s poukazom na

ods. 1 písm. c) , a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

2 rokov s podmienečným odložením jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov.

Zároveň bol zaviazaný nahradiť škodu poškodeným.

3. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 28. februára 2017 prvostupňové rozhodnutie zrušil a sťažovateľa uznal vinným

zo spáchania pokračovacieho prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného

zákona spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.

a) a v bode 2 podľa a ,

a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom jeho

výkonu na skúšobnú dobou v trvaní 3 rokov. Zároveň bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť

škodu poškodeným.

4. Proti rozhodnutiam oboch všeobecných súdov sťažovateľ podal dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 13. februára 2018 podľa § 382 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) odmietol.

5. Sťažovateľ je presvedčený, že v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe došlo

„pri rozhodovaní k svojvôli zo strany všeobecných súdov“.

6. V odôvodnení sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ predovšetkým opísal

dej udalostí, ktoré sa v konečnom dôsledku premietli do skutku, pre ktorý bol odsúdený,

a najmä popísal a zo svojho pohľadu vyhodnotil obrazový záznam zachytávajúci predmetnú

situáciu s cieľom poukázať na to, že v danej veci išlo z jeho strany o nutnú obranu, teda

o čin, ktorým odvracal hroziaci fyzický útok poškodeného na jeho osobu a ktorý preto

nebolo možné posúdiť ako trestný čin. Avšak všeobecné súdy rozhodujúce v jeho trestnej

veci sa ním v tomto zmysle predkladanými argumentmi nezaoberali (najmä pokiaľ išlo

o správanie sa – konanie poškodených), a preto trestnosť jeho konania napokon vyhodnotili

nesprávne.

7. Sťažovateľ polemizuje so závermi všeobecných súdov, ktoré tieto vyvodili

z ďalších dôkazných prostriedkov (znalecké posudky, výsluchy znalcov, výpovede svedkov

a svedkov poškodených) a ktoré nehodnotili rovnocenne, ale iba v jeho neprospech.

8. Správnosť svojho názoru o tom, že jeho počínanie bolo nutnou obranou, opieral

o judikatúru všeobecných súdov, ktorú v odôvodnení sťažnosti podanej ústavnému súdu

citoval.

9. Sťažovateľ tvrdí, že všetky vo veci konajúce všeobecné súdy sa jeho

„argumentami... ohľadom vzniku dôvodnej obavy z útoku zo strany poškodeného... vôbec

nezaoberali. Okresný a krajsky súd sa zaoberali len otázkou, či bol sťažovateľ prvou

osobou, ktorá fyzicky kontaktovala poškodených, hoci táto skutočnosť nie je nevyhnutnou

pre naplnenie podmienok nutnej obrany, avšak žiadnym spôsobom neskúmali, či príčinou

konania sťažovateľa nebol bezprostredne hroziaci útok na jeho fyzickú integritu zo strany

poškodeného..., čo sťažovateľ od počiatku trestného konania tvrdil, a svoje rozhodnutia

v tomto smere ani žiadnym spôsobom neodôvodnili. Najvyšší súd SR toto nedostatočné

odôvodnenie nenapravil a podľa jeho názoru sa oba súdy dostatočne vysporiadali

s argumentami sťažovateľa.“.

10. Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany všeobecných súdov nepostačuje zaoberať

sa „otázkou, či útok reálne nastal alebo nie, prípadne kto ako prvý fyzicky kontaktoval inú

osobu, nakoľko táto skutočnosť nie je v tomto prípade rozhodujúca pre naplnenie

podmienok nutnej obrany“. Podľa jeho názoru bolo nevyhnutým skúmať, „či existovala

hrozba bezprostredného útoku“, keďže „od počiatku tvrdil, že zo strany poškodených

existovala voči jeho osobe bezprostredná hrozba fyzického útoku, čo potvrdil... kamerový

záznam“.

11. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy mali povinnosť sa „jeho tvrdeniami

a argumentami zaoberať vo svojich rozhodnutiach a ak aj mali za to, že táto bezprostredná

hrozba útoku neexistovala, museli s tým sťažovateľa oboznámiť ako aj so skutočnosťami,

z ktorých pri hodnotení nenaplnenia bezprostrednej hrozby útoku zo strany poškodených

vychádzali. Nakoľko však túto svoju povinnosť nesplnili a konali arbitrárne, porušili tým

právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle SR

v intenciách práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré obsahuje odpoveď na každú

otázku a argument, ktorý má z hľadiska výsledku konania rozhodujúci význam.“.

12. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd (zníženú) vierohodnosť výpovede svedkyne,

ktorá svedčila v jeho prospech, hodnotil arbitrárne a navyše to isté kritérium ako

na výpoveď tejto svedkyne na výpovede poškodených neuplatnil.

13. Za svojvoľné sťažovateľ považoval aj všeobecnými súdmi vykonané hodnotenie

znaleckého posudku popisujúceho obrazový záznam zachytávajúci udalosť, keď podľa jeho

tvrdenia znalecký posudok „nesedí so samotným obsahom kamerového záznamu“ a sám

súdny znalec vyvrátil tvrdenie uvedené v znaleckom posudku. „O absolútnu svojvôľu

všeobecných súdov“ podľa sťažovateľa „išlo pri posúdení ťažkej ujmy zo strany

sťažovateľa“ spôsobenej jednému z poškodených. Tvrdí, že „žiaden zo všeobecných súdov

neuviedol akýkoľvek argument alebo odkaz na vykonaný dôkaz, ktorý by odôvodňoval

rozhodnutie o vine sťažovateľa v súvislosti so spôsobením zranenia členku“ poškodeného,

„a teda spôsobenia ťažkej ujmy na zdraví“.

14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto nálezom vyslovil, že

„- uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 13. 02. 2018 boli

porušené základné práva sťažovateľa podľa , ,

SR a čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. 02. 2017 boli

porušené základné práva sťažovateľa podľa , SR a

ods. 1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. zo dňa 21. 6. 2016

boli porušené základné práva sťažovateľa podľa . SR a

ods. 1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a

zrušil v plnom rozsahu uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

13. 02. 2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. 02. 2017

ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. zo dňa 21. 6. 2016

a vrátil vec Okresnému súdu Bratislava III. na ďalšie konanie“.

15. Zároveň sťažovateľ požadoval priznať mu úhradu trov právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom v sume 390,50 €.

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

18. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

19. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

21. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie , porušenie

základných práv zaručených v a a práv zaručených v

ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 21. júna 2016,

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2017 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. februára 2018, ku ktorému malo dôjsť

nesprávnym posúdením konania sťažovateľa vo veci konajúcimi všeobecnými súdmi, keď

toto nekvalifikovali ako nutnú obranu, ako aj svojvoľným hodnotením viacerých dôkazných

prostriedkov a z nich vyplývajúcich dôkazov v neprospech sťažovateľa.

22. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

26. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom rozsudkom okresného súdu

27. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia označených článkov

a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 21. júna 2016 ústavný

súd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v , a

síce nedostatok právomoci. Vo vzťahu k predmetnému rozsudku okresného súdu disponoval

sťažovateľ opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany

v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov a dohovoru spadalo

do právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc ústavného

súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie v zmysle .

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

28. V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že

vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej

proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. z 28. februára 2017

nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania

dovolacím súdom považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež

napr. , ).

29. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že všeobecné súdy

v predmetnej trestnej veci nesprávne posúdili trestnosť konania, ktoré bolo dôvodom jeho

odsúdenia a ktoré on, na rozdiel od súdov, považoval za nutnú obranu. S tým viac alebo

menej súviseli aj ďalšie námietky sťažovateľa o nesprávnom posúdení a vyhodnotení

dôkazov vykonaných v tomto trestnom konaní, ktoré všeobecné súdy hodnotili výlučne

v jeho neprospech. V neposlednom rade sťažovateľ namieta nedostatočnosť odôvodnenia

meritórnych rozhodnutí konajúcich súdov.

30. Ústavný súd v úvode tejto časti odôvodnenia poznamenáva, že pri uplatňovaní

svojej právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , I.

ÚS 27/04, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , , II.

ÚS 231/04).

31. Za protiústavné aj arbitrárne ústavný súd považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

32. Pri preskúmavaní ústavnosti rozhodnutí vydaných vo všeobecnom súdnictve však

ústavný súd nevykonáva dokazovanie, nepreukazuje skutkové okolnosti prípadu tak, ako

všeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom práva, a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle

jeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických

osôb a právnických osôb, výsluchy strán, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie,

predložené listiny a iné dôkazy, resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu

vo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore

s právomocami ústavného súdu, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti

súdneho konania (, ). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné

garancie vyplývajúce najmä z až rešpektujú, ústavný súd nie je

oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani

vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval ().

33. V súlade so svojou ustálenou judikatúrou ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (, ).

34. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (, , ). Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom

(stranou) konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ).

35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2017, z odôvodnenia ktorého

vyplývajú vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa nasledujúce relevantné skutočnosti:

«Čo sa týka odvolacích námietok vyplývajúcich z dôvodov odvolania doručených

k napadnutému rozsudku dňa 08. 12. 2016, podľa ktorých sa súd s obranou obžalovaného

vôbec nezaoberal a nerozviedol ani úvahy a odkazy na vykonané dôkazy, ktoré by vyvracali

argumenty ohľadom posúdenia konania obžalovaného ako konania v nutnej obrane,

konajúci senát nemôže akceptovať tieto obhajobné úvahy, pretože podstata nutnej obrany

spočíva v odvracaní priamo hroziaceho alebo trvajúceho protiprávneho útoku človeka napr.

aj na fyzickú integritu osoby. Podľa verzie, ktorú ponúka obžalovaný, jeho konanie bolo

výlučne obranným konaním proti atakom poškodených. Tomuto záveru však v prejednávanej

veci nezodpovedajú vykonané dôkazy. Obžalovaný zotrvávajúc na postoji, že voči útokom

poškodených sa bránil len ich odsotením resp. zhodením na zem nemajúc žiaden úmysel ich

biť, je v otázke popisu incidentu osamotený, jeho tvrdenia sú podporované len výpoveďou

priateľky..., ktorej vyjadrenia sú však v rozpore s ďalšími dôkazmi (s výpoveďami

poškodených a s kamerovým záznamom), pričom je nutné prihliadnuť na skutočnosť, že sa

jedná o svedkyňu, ktorá je priateľkou obžalovaného, čím je do určitej miery znížená jej

vierohodnosť a z jej výpovede je možné zistiť zjavnú snahu napomôcť obžalovanému

s cieľom zmierniť jeho trestnú zodpovednosť. Práve naopak proti jeho tvrdeniam však stoja

výpovede oboch poškodených, ktoré sú súladné aj so závermi oboch vypracovaných

znaleckých posudkov.

Totiž od počiatku obaja poškodení tvrdia, že ako prvý fyzicky útok začal obžalovaný,

ktorý po predchádzajúcom verbálnom konflikte, po tom ako poškodený... (oblečený v bielej

bunde) pristúpil k obžalovanému, tento obratom zaútočil päsťou, ktorá skutočnosť je

preukázaná aj z kamerového záznamu a aj z posudku znalca , kedy v čase

o 16:34:19 sa osoby (obžalovaný a obaja poškodení) rozchádzajú, muž v šedom dopredu

(obžalovaný bol oblečený v šedom oblečení) muži v bielom (poškodený...) a v tmavom

(poškodený...), dozadu, pričom v čase o 16:34:20 muž v bielom... sa prudko otáča a kráča

smerom dopredu (k obžalovanému) a o 16:34:21 dochádza k fyzickému kontaktu a muž

v šedom (obžalovaný) udiera muža v bielom... V danom okamihu tieto dôkazy rozhodne

vyvracajú tvrdenia obžalovaného, že on bol zo strany poškodených napadnutý ako prvý a to

úderom smerovaným do tváre a zároveň nie je týmto dôkazom potvrdená jeho výpoveď, že

bol udieraný aj druhým mužom, tak ako tvrdil na hlavnom pojednávaní na čl. 210.

Práve naopak výpoveď oboch poškodených je podporovaná predovšetkým

kamerovým záznamom a v nadväznosti na tento aj znaleckými posudkami

a , podľa ktorého zranenia poškodeného

... vykazujú znaky toho, že vznikli násilným konaním inej osoby a poranenia poškodeného

vykazovali takéto znaky len v tej časti, ktorá sa týkala poranenia tváre.

Dôležitým je však vyjadrenie znalca, že ani u jedného z poškodených neboli zistené žiadne

poranenia na rukách a predlaktiach, ktoré by mohli svedčiť skutočnosti, že pred úderom do

tváre sa aspoň pasívne a reflexne bránili alebo chránili.

Teda inak povedané, ak by bola pravda to čo tvrdí obžalovaný, že poškodený

zaútočil ako prvý, ktoré tvrdenie nie je podložené dôkazmi, tak potom vyššie

naznačené vyjadrenie znalca, nemôže byť pravdivé, ale znalec aj na hlavnom pojednávaní

tieto závery zopakoval a zotrval na konštatovaní, že tzv. obranné zranenia u poškodených

neboli zistené a zaznamenané, z čoho možno vyvodiť, že ani jeden z poškodených nielenže

fyzický atak nezačal, ale na takéto možné správanie obžalovaného poškodení neboli ani

pripravení a v podstate obžalovaný využil „moment prekvapenia“ a zaútočil na

poškodených spôsobom popísaným v obžalobe, ktorý je zaznamenaný kamerovým

záznamom, ktorým konaním im spôsobil poranenia popísané v lekárskych správach

a v znaleckom posudku.

Na verejnom zasadnutí obhajca tiež uvádzal výhrady ku kamerovému záznamu

a v nadväznosti aj k príslušnému posudku v tom, že v čase 16:34:31, kedy muži v tmavom

a v bielom (obaja poškodení) ležia na zemi a muž v šedom (obžalovaný) do nich kope,

pričom argumentoval tým, že vôbec nie je preukázané, že obžalovaný kope práve do

poškodených, krajský súd uvádza, že z kamerového záznamu je viditeľné, že obžalovaný

skutočne kope, aj keď nie je jednoznačne zreteľné, že kope práve do poškodených, je nutné

znovu pripomenúť znalecký posudok ohľadne zranení poškodených, v ktorom znalec

konštatoval v odpovedi na otázku č. 5... nasledovné: „Uvedené tupé násilie, ktoré pôsobilo

na telá oboch poškodených spredu a sprava a smerovalo sprava doľava, bolo v oboch

prípadoch strednej intenzity pretože vyvolalo prelomenie nielen krehkých nosových kostí ale

u poškodeného aj prelomenie jarmového oblúka s vpáčením úlomkov.

Uvedeným vonkajším a vnútorným prejavom popísaného násilia zodpovedajú

v súdnoznaleckej praxi následky takých úrazov, ktoré vznikajú pôsobením úderov pästí,

lakťa alebo kopom nohou v mäkkej obuvi na uvedenú oblasť tela.“ t. j. u poškodených boli

zistené poranenia, ktoré mohli vzniknúť pôsobením úderov pästí, lakťa, alebo kopom nohou

v mäkkej obuvi na danú oblasť tela. Teda na podklade uvedeného nemožno akceptovať

tvrdenie, že síce je kamerovým záznamom zachytené, že obžalovaný kopal, ale nebolo

preukázané, že kopal práve do poškodených, nakoľko podľa záverov znaleckého posudku

nie je vylúčené, že zranenia poškodených mohli vzniknúť

aj kopom nohou v mäkkej obuvi, ktoré skutočnosti nasvedčujú pravdivosti tvrdení a popisu

incidentu poškodenými a vo výraznej miere spochybňujú a znižujú obranné tvrdenia

obžalovaného.

Záverom je tiež k uvedenému možné konštatovať, že odvolací súd nezaznamenal také

významné rozpory vo výpovediach poškodených ako to naznačuje obhajoba. Ak obhajoba

dáva do pozornosti popis udalostí predchádzajúcich zastaveniu vozidiel a samotnému

incidentu (spôsob jazdy oboch vozidiel po Seneckej ceste, ktorý obžalovaný popisuje inak

ako obaja poškodení) je nutné uviesť, že sa jedná o tvrdenie proti tvrdeniu a až po zastavení

oboch vozidiel je k dispozícii kamerový záznam zachytávajúci priebeh incidentu, a tento

potvrdzuje verziu jeho priebehu tak ako to v zhode popisujú obaja poškodení.

V nadväznosti na rozobraté, na margo obhajcom konštatovaných vážnych rozporov

vo výpovediach poškodených navzájom, sa žiada dodať, že ani vo veci konajúci senát

nadriadeného súdu vo vzťahu k obom poškodeným nezistil žiadne skutočnosti a ani

okolnosti, ktoré by spochybňovali vierohodnosť ich výpovedí, ak sa aj v menej podstatných

detailoch odlišujú, je treba prihliadnuť na fakt, že poškodený po údere zo

strany obžalovaného, spadol na zem a bol aj v bezvedomí.»

36. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, krajský súd

skonštatoval, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy oprel skutkové

zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov. Odvolací súd dospel

vzhľadom na konkrétnu dôkaznú situáciu k spoľahlivému záveru o spáchaní trestného činu

sťažovateľom, a to predovšetkým vyhodnotením v predmetnom trestnom konaní

vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich súhrne. Druhostupňový súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia dal jednoznačné odpovede na všetky relevantné právne, ako aj

skutkové otázky nevyhnuté pre posúdenie viny sťažovateľa a uloženie mu primeraného

trestu. Odôvodnenie jeho rozhodnutia pritom nevykazuje žiadne vnútorné rozpory.

37. Krajský súd uviedol, prečo nebolo možné konanie sťažovateľa posúdiť ako nutnú

obranu a čo je z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov podstatným. Svoj právny

názor adekvátne odôvodnil, poukazujúc pritom na dôkazy vykonané v danom trestnom

konaní, ktoré vyzneli tak v prospech sťažovateľa (výsluch svedkyne – priateľky

sťažovateľa), ako aj v jeho neprospech (výpovede poškodených, obrazový záznam, znalecké

posudky). Pokiaľ odvolací súd považoval vierohodnosť výpovede svedkyne (priateľky

sťažovateľa) za zníženú, uviedol, prečo ju tak vnímal (zjavná snaha napomôcť

sťažovateľovi s cieľom zmierniť jeho trestnú zodpovednosť). Rovnako presvedčivo súd

druhého stupňa, znovu opierajúc sa o vykonané dôkazy a ich racionálne hodnotenie, vyvrátil

tvrdenie samotného sťažovateľa, že voči útokom poškodených sa bránil len ich odsotením,

resp. zhodením na zem, nemajúc žiaden úmysel ich biť. Hodnoverne sa krajský súd

vysporiadal aj s otázkou „kopania“ sťažovateľa do poškodených, ktoré on spochybňoval,

a to vyhodnotením nielen záznamu z kamery, ale aj ďalšieho dôkazu – znaleckého posudku,

ktoré vo vzájomnom súhrne dávali zmysluplnú odpoveď na pochybnosti sťažovateľa.

Napokon z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konajúci krajský súd

neopomenul venovať sa aj otázke sťažovateľom tvrdených vážnych rozporov

vo výpovediach poškodených, ktoré však nezistil. Ústavný súd znovu pripomína, že nie je

súdom skutkovým, preto ak sťažovateľ napríklad tvrdí, že «V tejto súvislosti sa vyjadril

Krajsky súd v Bratislave tak, že nezistil u poškodených významné rozpory v ich výpovediach

a kamerový záznam zachytávajúci priebeh incidentu „potvrdzuje verziu jeho priebehu tak

ako to v zhode popisujú obaja poškodení“. Už toto samotné tvrdenie je arbitrárne

a v rozpore s vykonaným dokazovaním, nakoľko kamerový záznam preukázal naopak

nepravdivosť niektorých tvrdení poškodených.», potom je potrebné uviesť, že pre overenie

tohto tvrdenia sťažovateľa by musel ústavný súd vykonať tento dôkaz, čo mu však, ako to

už bolo uvedené, neprináleží. Úloha ústavného súdu v tomto prípade spočíva v zisťovaní

a zistení, či všeobecným súdom vyvodený právny záver nie je v extrémnom nesúlade s jeho

skutkovými zisteniami.

38. Podľa názoru ústavného súdu v predmetnej trestnej veci jednoznačne nejde

o zjavný alebo extrémny rozpor právnych záverov s vykonanými skutkovými zisteniami, ale

o priklonenie sa súdov k určitým možným právnym záverom na základe skutkových zistení.

39. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje napadnutý rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 28. februára 2017 za ústavne súladný. Postupom všeobecných

súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci (teda aj krajského súdu) sa podľa

ústavného súdu podarilo odstrániť akékoľvek pochybnosti o spáchaní skutku sťažovateľom

a jeho trestnej zodpovednosti zaň, a to zhodnotením dôkazov a po starostlivom,

objektívnom a nestrannom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne.

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu nie je poznačený takými

nedostatkami odôvodnenia, ktoré by odôvodňovali vyslovenie záveru o jeho arbitrárnosti.

Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli schopné spochybniť

správnosť a ústavnosť rozsudku krajského súdu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym

názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. ).

40. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a označeným rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2017 absentuje akákoľvek príčinná

súvislosť, čo bolo dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenej.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

41. Pokiaľ ide namietané porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 13. februára 2018, ktorým bolo podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa podané proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa

z dôvodov uvedených v a , ústavný súd pristúpil

k jeho preskúmaniu na základe rovnakých kritérií, ako pri preskúmavaní druhostupňového

rozhodnutia.

42. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:

„Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že podstata väčšiny námietok obvineného

spočíva v tom, že nimi spochybňuje hodnotenie jednotlivých dôkazov a v nadväznosti na to

skutkové závery okresného a krajského súdu, pričom Najvyššiemu súdu v súlade s doposiaľ

uplatnenou obhajobou predkladá vlastnú verziu skutkového deja vychádzajúcu z odchylného

hodnotenia vykonaných dôkazov. Naplnenie označených dovolacích dôvodov vidí aj v

porušení práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré vyvstáva zo skutočnosti, že súdy

sa nezaoberali správaním sa poškodeného pred samotným fyzickým konfliktom s obvineným

a rovnako neposúdením nutnej obrany podľa § 25 ods. 1, 2 a 3 Tr. zák...“

43. K dovolaciemu dôvodu podľa dovolací

súd uviedol, že „K naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle

dochádza porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom. Najvyšší súd uvádza, že vo

všeobecnosti možno právo na obhajobu chápať ako vytvorenie podmienok na plné

uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii

orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Právo

na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj sa premietlo do viacerých

ustanovení , ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu

obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z

nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví v postavení obvineného v trestnom konaní,

samo o sebe nezakladá dovolací dôvod. Zásadným porušením práva na obhajobu sa preto

rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda ak po celé konanie, alebo

určitú časť konania obvinený obhajcu nemá, hoci ho mal mať.

Z obvineným uvádzaných skutočností Najvyšší súd nezistil, že by v danom prípade

došlo k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom a poukazuje aj na to, že

prvostupňový ako aj odvolací sud v odôvodnení svojich rozhodnutí podrobne uviedli, ktoré

skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy opreli svoje skutkové zistenia a akými

úvahami sa spravovali pri ich hodnotení. Z ich odôvodnení je zároveň zrejmé, ako sa

vyrovnali s obhajobou obvineného. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

a druhostupňového súdu pritom nemožno posudzovať izolovane, keďže z hľadiska predmetu

tvoria jeden celok (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 1. júna 2016, sp. zn. ). Preto pokiaľ sú odvolacie námietky iba opakovaním

v predchádzajúcom konaní už uplatnenej obhajoby, s ktorou sa súd prvého stupňa

v napadnutom rozhodnutí náležíte vysporiadal, postačí ak odvolací odkáže na vecne

správne dôvody napadnutého rozhodnutia. Preto je námietka obvineného

o neodôvodnenosti rozhodnutí v tomto konaní irelevantná.“.

44. Sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku najvyšší súd vyhodnotil takto: «Podľa dovolanie

možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť

a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

K uvedenému dovolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že pri posudzovaní

oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný

konečným skutkovým zistením, ktoré urobili súdy nižšieho stupňa, teda dôvodom dovolania

nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1

písm. i) Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani

meniť ani dopĺňať. To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho

stupňa vyjadrenú v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba

námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa

pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu

vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej

inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto,

že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol

v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého

stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci

odvolacieho konania. Nie je preto prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol

zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie

vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom hodnotiaceho procesu

súdov prvého a druhého stupňa. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“

inštanciu zameranú na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.

V prípade námietok obvineného uvádzané v dovolaní, tieto sú nepochybne skutkové,

ktoré vecne nezodpovedajú nielen obvineným označenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) , ale ani žiadnemu z ďalších dôvodov dovolania uvedených v odseku 1

tohto ustanovenia. Námietky skutkovej povahy sú totiž uplatniteľné iba v rámci dovolacieho

dôvodu podľa , kedy je osobou oprávnenou na podanie dovolania

výlučne minister spravodlivosti. Dovolací súd sa preto týmito skutkovými námietkami

obvineného nezaoberal (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod

č. 14/2015).

Z hľadiska možnosti posudzovania podmienok nutnej obrany alebo putatívnej obrany

ako okolností vylučujúcich protiprávnosť činu treba uviesť, že zistený skutok by musel

obsahovať skutkové okolnosti svedčiace na možnosť konania obvineného v nutnej obrane

alebo v putatívnej obrane. Za tejto situácie by bol dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.

i) naplnený vtedy, ak by také okolnosti boli nesprávne právne vyhodnotené, t. j. ako

nespĺňajúce kritériá uvedené v § 25 Tr. zák., hoci v skutočnosti by ich spĺňali (pozri

rozhodnutie Najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2014).

Tak ako je ustálený skutok vo výrokovej časti prvostupňového rozsudku ako aj

odvolacieho rozsudku však nedáva žiadnu možnosť uvažovať o konaní obvineného ako

o konaní v nutnej obrane v zmysle ust. § 25 ods. 1, 2 a 3 Tr. zák.. Zistený skutok obvineného

bol v súlade so zákonom správne právne posúdený ako pokračovací prečin ublíženia na

zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva

podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a v bode 2/ skutkovej vety podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c)

Tr. zák.. Námietka obvineného spočívajúca v neodôvodnení rozhodnutia, v čom mala

spočívať ťažká ujma na zdraví poškodeného je rovnako námietkou

skutkovou, ktorou sa Najvyšší súd ako dovolací súd nezaoberal.»

45. Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ rozhodnutie

najvyššieho súdu napáda predovšetkým z dôvodu, že dovolací súd „nenapravil“ alebo

„schválil“ rozhodnutia a v podstate aj postupy súdov nižších stupňov.

46. Ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska požadovanej ochrany základným

právam sťažovateľa je dôležitou tá skutočnosť, či dovolací súd ním zvolený postup

a konečné rozhodnutie v danej trestnej veci v rámci obsahu svojho rozhodnutia

zodpovedajúco odôvodnil. Úloha ústavného súdu totiž v tomto prípade nespočíva v skúmaní

a rezultáte, či sa najvyšší súd mal argumentáciou sťažovateľa prednesenou v dovolaní vecne

zaoberať alebo nie, ale v posúdení, či dovolacím súdom prijatý verdikt a jeho vyhláseniu

predchádzajúci postup nie je arbitrárny (svojvoľný) a či je adekvátne zdôvodnený. Inak

povedané, ak najvyšší súd rozhodol tak, ako mu to príslušné zákonné ustanovenie

umožňovalo a svoje rozhodnutie (a teda aj postup) dostatočne presvedčivo odôvodnil,

ústavný súd nemôže do takéhoto rozhodnutia alebo postupu všeobecného súdu vstupovať

svojou právomocou.

47. Dovolací súd v tomto smere svoj postup a rozhodnutie odôvodnil poukazom

na konkrétne zákonné ustanovenia [ a ], ktorých

použitie v danej veci v podstate zadefinoval sťažovateľ (podaním dovolania z týchto

dôvodov) a ktorými bol dovolací súd viazaný. Tieto ustanovenia najvyšší súd interpretoval

a v konečnom dôsledku aplikoval na vec sťažovateľa tak, že z ich hľadiska námietky

sťažovateľa preskúmal a vyhodnotil.

48. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd na podklade formulovanej

interpretácie relevantnej právnej úpravy sťažovateľovi jasne a dostatočne vysvetlil, že ním

prezentovaná argumentácia obsiahnutá v podanom dovolaní jednak neumožňovala vysloviť

porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, a jednak, že predstavuje výhrady

ku skutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré nie je dovolací súd ako mimoriadna

opravná inštancia oprávnený prehodnocovať a meniť. Uvedené predstavuje jasnú a zreteľnú

odpoveď na ťažiskové argumenty sťažovateľa. Konštatovanie o potrebe odmietnutia jeho

dovolania bolo založené na racionálnom, náležitom, a teda ústavne konformnom výklade

relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel, zmysel ani podstatu a na základe

ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté

v napadnutom uznesení je potrebné považovať za výraz jeho autonómneho rozhodovania

v konaní o dovolaní.

49. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu za dostatočné, nevybočujúce z limitov a dohovoru.

50. Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil námietky sťažovateľa v tejto časti

sťažnosti ako zjavne neopodstatnené a ako také ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru

51. Ústavný súd z obsahu sťažnosti ale ani z obsahu namietaných rozhodnutí

všeobecných súdov nezistil, aby tieto v okolnostiach daného prípadu prejudikovali

rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomili zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa

ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd

nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne ).

52. Princíp prezumpcie neviny je porušený najmä akýmkoľvek súdnym rozhodnutím,

ktoré vyjadruje presvedčenie, že určitá osoba je vinná z trestného činu bez toho, aby jej vina

bola preukázaná zákonným spôsobom. Za porušenie princípu prezumpcie neviny treba

považovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor, že osoba je páchateľom

a považuje ho za vopred odsúdeného ().

53. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že

prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania a že k jej

porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej

z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej

vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000).

54. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd aj v tejto časti považuje sťažnosť

za zjavne neopodstatnenú, a to už na prvý pohľad, keďže k porušeniu tohto základného

práva podľa (a dohovoru) dochádza pri prezumovaní viny

v priebehu trestného konania v období pred vydaním konečného rozhodnutia o vine.

V danej veci boli sťažovateľom napadnuté konečné rozhodnutia v merite veci, t. j.

rozhodnutia, ktorými bola vina sťažovateľa vyslovená. Zjavne teda nedošlo a ani nemohlo

dôjsť k naplneniu podmienok pre vyslovenie porušenia základného práva ustanoveného

týmito článkami a dohovoru či už rozhodnutím krajského súdu alebo najvyššieho

súdu.

55. Uvedené bolo dôvodom pre odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti podľa § 25 ods.

2 ako zjavne neopodstatnenej.

K namietanému porušeniu uznesením najvyššieho súdu

56. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na to, že patrí medzi základné

interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky

vyjadrujúce princíp právneho štátu. Tieto základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady

nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len

súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených (resp.

medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základných

práv podľa a ani práv podľa a 2 dohovoru

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto

základného interpretačného, resp. aplikačného pravidla. Sťažnosť sťažovateľa preto aj

v tejto jej časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

57. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia

základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2018