Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 98 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (103)II. ÚS 593/2011
PDF · 225.92 KB
No categories available
II. ÚS 593/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn.
1 To 50/2011 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra
2011 doručená sťažnosť R. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 To 50/2011 a jeho
rozsudkom z 20. septembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 94/2010 zo 4. júla 2011 uznaný vinným
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a),
c) a d) a ods. 2 písm. c) a e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona na
skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti rozsudku, za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
so stredným stupňom stráženia a ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 1 To 50/2011 z 20. septembra 2011 odvolanie sťažovateľa proti
uvedenému rozsudku okresného súdu zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd uvedeným rozsudkom porušil ním označené
základné práva podľa ústavy, listiny a právo podľa dohovoru z týchto dôvodov:
„V trestnej veci sťažovateľa je záver o vine postavený podľa § 172 ods. 2 písm. e/ Tr.
zák. na skutočnostiach, ktoré neboli preukázané v procesnom dokazovaní
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa sťažovateľ dopustil spáchania
skutku vo väčšom rozsahu.
Hodnota zaistenej drogy nebola bez akýchkoľvek logicky odôvodnených pochybností
preukázaná.
Z vyčíslenia hodnoty zaistenej drogy Národnou protidrogovou jednotkou zo dňa
6.9.2010 vyplýva, že hodnota drogy v ňom uvedená platí iba za predpokladu, že množstvo
drogy predávané na čiernom trhu ako dávka zodpovedá obvykle jednorazovej dávke drogy
uvedenej v žiadosti vyšetrovateľa.
V žiadosti vyšetrovateľa bol uvedený počet dávok podľa znaleckého posudku KEÚ
PZ č.p. PPZ-8332/KEU-BA-EXP-2010 zo dňa 10.8.2010.
Z uvedeného vyplýva, že hodnota drogy je určená správne iba za predpokladu, že to,
čo za dávku považuje KEU PZ je totožné s tým, čo sa ako dávka predáva na čiernom trhu za
sumu uvedenú vo vyjadrení NPJ, čo dokazovanie na hlavnom pojednávaní nepotvrdilo.
Mjr. Ing. M. K. za KEÚ PZ na hlavnom pojednávaní dňa 11.3.2011 nevedel potvrdiť
totožnosť rozsahu dávok, rovnako to nevedel na tom istom hlavnom pojednávaní potvrdiť
ani Ing. M. Š. za NPJ.
Samotné vyčíslenie hodnoty drogy zo dňa 6.9.2010 pritom upozorňuje na spornosť
totožnosti dávok v ponímaní KEÚ PZ a realitou čierneho trhu.
Hodnota drogy teda doteraz určená nebola, pretože nevieme, či môžeme násobiť
počet dávok určených KEÚ PZ s hodnotou dávky podľa NPJ, nevieme totiž, či ide o rovnaké
dávky čo do hmotnosti a obsahu účinných látok.
Rovnako je nepreukázané, že by sťažovateľ mal úmysel drogu predávať po dávkach,
nevyplýva to z procesne vykonaného dokazovania.
Hodnota drogy určená podľa dávok je iná, než hodnota drogy, ktorá sa predáva
v iných množstvách (poukazujem na výpoveď Ing. M. Š. za NPJ na hlavnom pojednávaní
dňa 11.3.2011).
Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozsudku nevyrovnal s obhajobou
sťažovateľa v naznačenom smere a vyslovil dokonca to, že Trestný zákon používa pre
určenie množstva drogy pojem obvykle jednorazová dávka, čo je zjavná nepravda a snaha
odôvodniť rozsudok naozaj hocičím.
Obvykle jednorazová dávka a jej počet je v Tr. zák. dôležitý v súvislosti
s ustanovením § 171 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. (drogy pre vlastnú potrebu), v súvislosti s § 172
ods. 2 písm. e/ Tr. zák. je dôležitá hodnota drogy, nie počet obvykle jednorazových dávok,
pretože hodnota drogy sa určuje viacerými možnými spôsobmi na čiernom trhu, čo
z dôkazov jasne vyplýva, iba ich každý z orgánov činných v trestnom konaní ignoruje.
Súd v podstate aj na § 172 ods. 2 písm. e/ Tr. zák. použil právne východiská platné
pre kvalifikáciu drogovej trestnej činnosti do 31.12.2005, Tr. zák. účinný od 1.1.2006
zaviedol do praxe niečo nové, kvalifikáciu skutku cez hodnotu drogy na čiernom trhu,
pričom určenie hodnoty drogy na čiernom trhu je možné urobiť viacerými spôsobmi, súdy
však vybrali ten najnepriaznivejší spôsob jej určenia pre odsúdeného, vychádzajúci
z obžaloby.
Domnievam sa, že situácia v súdnej praxi je z pohľadu právnej istoty neúnosná, dáva
dokonca priestor pre korupčné konanie, čomu je potrebné jednoznačne zabrániť
rozhodnutím, ktoré usmerní právnu prax.“
Sťažovateľ v ďalšom poukázal na nejednotnú judikatúru všeobecných súdov
zaoberajúcu sa problematikou oceňovania drog v trestnom konaní, pričom označil
konkrétne súdne rozhodnutia s uvedením odlišných právnych záverov, ku ktorým konajúce
súdy v tejto otázke dospeli.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
„Záver, že môžeme hodnotu drogy určiť vynásobením počtu dávok podľa KEÚ PZ
s hodnotou dávky, ktorá je predávaná na čiernom trhu za určenú sumu podľa NPJ, je
v rozpore s procesne vykonaným dokazovaním, keď nikto nedokázal zhodnosť dávok,
naopak samotná NPJ a KEÚ PZ ju potvrdiť nevedia.
Záver, že sťažovateľ mohol poznať možnosť výroby takého počtu dávok, ako to určil
KEÚ PZ, keď nedisponuje technologickým zariadením na určenie koncentrácie účinnej
látky v droge nevyplýva ani z jedného dôkazu.
Záver, že sťažovateľ chcel drogy predávať po dávkach a práve v počte určenom
v obžalobe a v rozsudkoch nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. ...
V procesne vykonanom dokazovaní nemá základ ani zabezpečenie dôkazu, od
ktorého sa trestné konanie sťažovateľa odvíja.
KEÚ PZ použil ako základ pre svoje výpočty a závery vzorky, ktoré neboli
zabezpečené odborným spôsobom, nie je možné overiť správnosť ich výberu a teda nemožno
znalecký posudok preskúmať, je to dôkaz nezákonný.
KEÚ PZ ako spracovateľ znaleckého posudku nevie objasniť, akým spôsobom bolo
robené vzorkovanie, len sa spoľahli na to, že bolo urobené správne (výpoveď mjr. Ing. M.
K. za KEÚ PZ na hlavnom pojednávaní dňa 11.3.2011).
Z výpovede pplk. Mgr. B. M. na hlavnom pojednávaní dňa 17.6.2011 vyplýva, že
nevie nič o metódach vzorkovania, nepozná ani odrody rastliny Cannabis a napriek tomu
robil v danej veci vzorkovanie, o ktoré sa oprel znalecký posudok KEÚ PZ.
Takýto znalecký posudok nemožno v trestnom konaní použiť, veď nepoznáme aké
vzorky boli na zovšeobecnenie vybrané, resp. aké vybrané neboli, aké druhy a odrody
rastliny Cannabis na mieste činu v skutočnosti boli.
S obhajobou sťažovateľa v tomto smere sa súdy vôbec nezaoberali...
Z vykonaného dokazovania nevyplývajú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že
obžalovaní tvorili organizovanú skupinu, pretože celkom chýba preukázanie zavinenia vo
vzťahu k tomuto znaku skutkovej podstaty trestného činu.
Je pravdou, že členovia organizovanej skupiny sa nemusia navzájom poznať, ale ich
zavinením musí byť pokrytá ich vedomosť o ich účasti na organizovanej trestnej činnosti.
V súvislosti so sťažovateľom nebol vykonaný dôkaz, ktorý by jednoznačne bez
akýchkoľvek pochybností umožnil urobiť záver, že vedel, že nosil stravu a vykonal niektoré
ďalšie činnosti s vedomím, že sa dopúšťa trestného činu a že bolo dokazovaním vyvrátené
jeho tvrdenie, že len za peniaze urobil činnosť objednanú treťou osobou.
Prvostupňový súd urobil rozporuplný záver aj v tom, keď vo výroku rozsudku
v skutkovej vete uvádza, že obžalovaný R. M. koordinoval a riadil konanie skupiny
a v odôvodnení rozsudku uvádza, že toto robila neznáma osoba vietnamskej národnosti.
Skutkový stav bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach aj
vo vzťahu k organizovanej skupine nesprávne zistený a právny záver súdov je v extrémnom
nesúlade so skutkovými zisteniami, čo má dosah na ústavnosť takéhoto postupu.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Konaním Krajského súdu v Nitre v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom
súde v Nitre pod č.k. 1To/50/2011 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č.k.
1To/50/2011-890 zo dňa 20.9.2011, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na
súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8
ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)
Rozsudok Krajského súdu v Nitre 1To/50/2011-890 zo dňa 20.9.2011 sa zrušuje.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 To 50/2011 a jeho
rozsudkom z 20. septembra 2011.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
1. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vytýka namietanému rozsudku
krajského súdu nesprávne hodnotenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci,
ktoré je „v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami“.
Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému
ústavná sťažnosť bola podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo
porušené základné právo, v danom prípade sťažovateľom označené práva. Ústavný súd
preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa nie zákonnou argumentáciou, ktorou bola
zdôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd už judikoval (IV. ÚS 252/04), že právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by
popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd už takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že
z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda
najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia
dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám
nestotožňoval.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn.
1 To 50/2011 z 20. septembra 2011, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa proti
prvostupňovému rozsudku ako nedôvodné. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
v podstatnom uviedol:
«Odvolací súd zistil, že v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku orgány
činné v trestnom konaní a súd prvého stupňa :
- postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku,
- zabezpečili dôkazy potrebné na rozhodnutie, ktoré vykonali zákonným spôsobom
a v konaní pred súdom aj za plného rešpektovania práva na kontradiktórny proces,
- pri tomto postupe sa nedopustili takých pochybení, ktoré by bolo možné považovať
za podstatné chyby konania v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku,
- nedošlo ani k porušeniu ustanovení o právach obžalovaných, vrátane ich práva na
obhajobu.
Súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal zákonné a úplné dokazovanie,
náležite zistil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe
tak, ako to ukladá ustanovenie § 2 odsek 10 Trestného poriadku. Skutkové zistenia uvedené
v skutkovej vete napadnutého rozsudku sú v súlade s vykonanými dôkazmi, z ktorých
vychádzajú a ktorými bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaní sa
dopustili činu opísaného vo výroku o treste odvolaním napadnutého rozsudku.
V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa v súlade s § 168 odsek 1
Trestného poriadku poukázal na obsahy jednotlivých vykonaných dôkazov, na právne
úvahy, ktorými sa riadil pri hodnotení dôkazov a taktiež na právne závery, ku ktorým
dospel. Pretože tieto sú v súlade s kritériami § 2 odsek 12 Trestného poriadku, správne
a úplné, odvolací súd na ne v podrobnostiach len odkazuje.
Ani odvolací súd nezistil žiadne také dôvody, ktoré by boli schopné kvalifikovane
spochybniť výpovednú hodnotu dôkazov usvedčujúcich obžalovaných, predovšetkým
obžalovaného v I. rade (sťažovateľa, pozn.). V tomto smere jeho odvolacie námietky
nepovažoval za dôvodné.
Čo sa týka ním uvádzaného rozboru „ právnej problematiky“ ohľadne posudzovania
množstva zaistenej omamnej alebo psychotropnej látky, obvykle jednorazovej dávky, týmto
sa podrobne zaoberal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku ( strany 14-
15 ) a niet žiadneho právne relevantného dôvody tieto úvahy spochybňovať. A už vôbec nie
polemizovať o zákonnosti, vhodnosti a pod. právnej úpravy v Trestnom zákone. Takéto
všeobecné úvahy nemajú miesto v konkrétnom trestnom procese ale môžu slúžiť len pre
účely odborných diskusií a odbornej literatúry.
Spáchanie žalovaného skutku je obžalovaným spoľahlivo preukázané tak, ako na to
poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku - ich priznaním
(u obžalovaných P. M., N. H. D. a T. D. C.), svedeckými výpoveďami, znaleckým posudkom
a listinnými dôkazmi.
Súd prvého stupňa správne zistil, že obžalovaní žalovaným konaním naplnili
formálne znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi
podľa § 172 odsek 1 písmeno a/, písmeno c/, písmeno d/, odsek 2 písmeno c/, písmeno e/
Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, pretože si
neoprávnene vyrobili, zadovážili a prechovávali po akúkoľvek dobu omamné látky
a psychotropné látky a spáchali taký čin závažnejším spôsobom konania - ako organizovaná
skupina a vo väčšom rozsahu. ...
Odvolania obžalovaných v I. a II. rade zamietol ako nedôvodné, pretože nezistil
žiadne dôvody na zmenu napadnutého rozsudku, ktoré by boli na ich prospech. Súd prvého
stupňa správne zistil a vyhodnotil všetky okolnosti významné pri uznaní viny a určení druhu
a výmery uložených trestov.»
Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu so zisteným skutkovým stavom
a právnymi závermi, ku ktorým dospel okresný súd v prvostupňovom rozsudku, ústavný súd
považoval za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu
sp. zn. 2 T 94/2010 zo 4. júla 2011, ktorý vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v podstatnom
uviedol:
«Skutkové okolnosti prípadu ako boli zistené dokazovaním, jednoznačne svedčia
tomu, že obžalovaní spáchali prejednávaný trestný čin ako organizovaná skupina
s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno i) Trestného zákona, tak že R. M. vykonával
v rámci tejto skupiny technické a organizačné činnosti (vyhľadanie, prenájom objektu,
platby nájomného, zabezpečenie osôb, vozidiel, materiálu). P. M. vykonával pomocné
manuálne práce a stráženie objektu mlynu. Obžalovaní D. a C. zabezpečovali pestovanie
konope v mlyne a doposiaľ nestotožnená osoba vietnamskej národnosti túto skupinu
financovala a organizovala. Už z tohto popisu konania obžalovaných je zrejmé, že medzi
obžalovanými došlo k deľbe úloh a konali koordinovaným spôsobom s cieľom spáchať
trestný čin. Spôsob konania obžalovaných zodpovedá charakteristike organizovanej skupiny
uvedenej v § 129 odsek 2 Trestného zákona, ktorej znaky sú uvedené v tomto ustanovení,
z ktorého vyplýva, že sa jedná o spolčenie viac ako 3 osôb s trestno-právnou
zodpovednosťou, jej činnosť je charakteristická určitým rozdelením úloh medzi jednotlivých
členov a prejavuje sa určitou plánovitosťou a koordinovanosťou, ktorá spáchanie činu
uľahčuje a zvyšuje pravdepodobnosť dosiahnutia cieľa. U organizovanej skupiny sa
nevyžaduje sústavnosť ani vnútorná organizačná štruktúra založená na vzťahoch
podriadenosti a nadriadenosti a nemusí mať trvalejší charakter. V prípade posúdenia
konania obžalovaných ako konania organizovanej skupiny sa nevyžaduje ani formálne
a výslovné prijatie za člena skupiny, postačuje konkludentné konanie, jeho faktické
včlenenie sa a aktívne zabezpečenie jednej z jej činností. Prvky svedčiace konaniu
obžalovaných ako organizovanej skupiny (plánovitosť a koordinovanosť) je možné logicky
usudzovať aj zo samotného skutkového deja a nie je potrebné, aby takému konaniu
predchádzala výslovná dohoda. Takéto konanie organizovanou skupinou je považované za
závažnejší spôsob konania a zvyšuje nebezpečnosť takéhoto konania pre spoločnosť.
...
Kvalifikačný moment, ktorý konanie obžalovaných subsumuje pod ustanovenie § 172
odsek 2 Trestného zákona, je okrem závažnejšieho konania aj množstvo zaistenej omamnej
a psychotropnej látky. Množstvo a hodnota zaistenej omamnej a psychotropnej látky je
vypočítaná v znaleckom posudku Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru B.
a súd tento znalecký posudok vyhodnotil ako objektívny a zákonný dôkaz, lebo množstvo
zaistených rastlín a hodnota drogy boli zistené štandardnými metódami uvedenými
v príručke GUIDELINES ON REPRESENTATIVE DRUG SAMPLING, uvádzanú aj
v „Analýze“ predloženej obhajcom obžalovaného R. M. Odber vzoriek bol vykonaný
metódou odporúčanou Národným programom kontroly drog (UNDCP), čo konštatuje aj
predložená „Analýza“. Množstvo zaistenej konope v znaleckom posudku bolo prepočítané
na obvykle jednorazové dávky a násobené hodnotou dávky na čiernom trhu.
Kriminatisticko-expertízny ústav Policajného zboru pre výpočet tejto dávky zohľadnil obsah
účinnej látky THC v rozmedzí 10-30 mg THC ale aj množstvo rastlinného materiálu
považované za obvykle jednorazovú dávku (100-500 mg rastlinného materiálu). Trestný
zákon používa pre určenie množstva drogy pojem obvykle jednorazová dávka, nepoužíva pri
výpočte hodnoty drogy hmotnostné jednotky (mg, g, kg a pod.) a preto námietka obhajcu R.
M., že nebolo vykonané dokazovanie v tom smere, aká by bola hodnota drogy v prípade ak
by sa droga predala naraz vo väčšom množstve, bola súdom vyhodnotená ako
neodôvodnená. Slovenská legislatíva neupravuje kvantitatívne vymedzenie dolnej hranice
obvykle jednorazovej dávky omamnej a psychotropnej látky a toto minimálne množstvo nie
je konkretizované v Trestnom zákone ani v inom právnom predpise (je to množstvo
spôsobilé po jeho užití ovplyvniť psychiku človeka, spôsobilé vyvolať nebezpečenstvo pre
jeho život, zdravie a spôsobilé vyvolať návyk na užívanie tejto látky). V tejto súvislosti
vyslovil názor aj Najvyšší súd SR, z ktorého vyplýva, že ak by bolo vôľou zákonodarcu
určenie všeobecne platnej (paušálnej) dávky, potom by toto množstvo neurčoval výkladovým
pravidlom, ale jednoznačne by určil množstvo, ktoré je na takýto účinok spôsobilé. Súd
navyše poukazuje na to, že aj zaistené množstvo konope, prepočítané na obvykle
jednorazové dávky a výsledky biologických odberov u obžalovaných, popísané v znaleckom
posudku KEÚ PZ B., svedčia tomu, že obžalovaní konope nepestovali pre vlastnú potrebu.»
Z citovaného odôvodnenia namietaného rozsudku, ako aj z rozsudku okresného súdu
vyplýva, že krajský súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami
a argumentmi sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu. Krajský súd v namietanom
rozsudku zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo potrebné
akceptovať skutkové zistenia a z nich vyvodené právne závery, ku ktorým okresný súd
vo svojom rozhodnutí dospel, odvolávajúc sa na vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku
okresného súdu. Zo záverov rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty či zmyslu, čo sa týka aj otázky vyhodnotenia dôkazov. Odôvodnenie
rozhodnutia krajského súdu (v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu) jasne
objasňuje skutok, ktorý sa stal, právny základ rozhodnutia je v súlade so zákonom. Závery
krajského súdu neboli neodôvodnené a zjavne arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sa
sťažovateľ nestotožnil so závermi krajského súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozsudku a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
V súvislosti s názorom sťažovateľa o potrebe prijať rozhodnutie, ktoré usmerní
právnu prax v otázke oceňovania drog v trestnom konaní, ústavný súd poukazuje na svoju
konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08,
Uvedené skutočnosti boli podkladom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1
ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 1 To 50/2011 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2011 bolo
potrebné odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že krajský súd namietaným rozsudkom
porušil aj jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 8 ods. 2 listiny.
Na podporu svojich tvrdení však sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne
konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom signalizovali porušenie označeného
základného práva namietaným rozsudkom krajského súdu.
Vzhľadom na citovaný čl. 8 ods. 2 listiny a základné právo v ňom obsiahnuté ústavný
súd nezistil existenciu akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením tohto
základného práva a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 50/2011 z 20. septembra 2011,
na základe čoho konštatuje, že namietaný rozsudok nemá účinky takého rozhodnutia, ktoré
by bolo spôsobilé porušiť označené právo sťažovateľa, a preto bola sťažnosť aj v tejto časti
odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2011