Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 89/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného JUDr. Jurajom

Gavalcom, advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné

prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručeného v Slovenskej

republiky, základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna

2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti

zaručeného v , základného práva na osobnú slobodu zaručeného v

ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. marca 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. -2353 z 26. júna 2014 uznaný

vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi

podľa a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na a

s použitím , zo zločinu nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa , za prečin

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného

zákona a pokračujúci zločin vydierania podľa a

s poukazom na . Za to bol odsúdený podľa

s použitím na úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 13 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu s maximálnym stupňom

stráženia podľa . Podľa

okresný súd uložil sťažovateľovi ochranný dohľad na dobu 2 rokov.

3. Odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu Krajský súd v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -2483 z 30. októbra 2014

podľa v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) zamietol.

4. Rozhodnutie krajského súdu z 30. októbra sťažovateľ napadol mimoriadnym

opravným prostriedkom – dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 23. marca 2017 podľa odmietol.

5. Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd svojím rozhodnutím zasiahol do jeho

označených základných práv zaručených a listinou a práva zaručeného dohovorom

a svoje presvedčenie odôvodnil takto:

„Jednou zo zásadných námietok obhajoby sťažovateľa v dovolaní boli námietky

týkajúce sa porušenia jeho práva na obhajobu konaním súdov, ktoré mu neumožnili vypočuť

svedkov.

Na hlavnom pojednávaní... 14. 2. 2013 a 18. 7. 2013 vypočúval Okresný súd...

svedkov... v neprítomnosti obžalovaného..., ktorý s takýmto postupom súdu nesúhlasil a súd

dokonca vylúčil verejnosť, čo je celkom neprípustné a je to zásadným porušením práva

obžalovaného na spravodlivé súdne konanie, jeho práva na obhajobu.

... v prípade výsluchu svedka ... nemal dovolateľ žiadnu možnosť klásť

tomuto svedkovi otázky ani prostredníctvom súdu, ktorý mu to neumožnil...

Súd v predmetnej trestnej veci postupoval podľa , pričom jeho postup

nie je možné žiadnym spôsobom preskúmať, nie je jasné, prečo súd rozhodol, že svedkov

bude vypočúvať v neprítomnosti obžalovaného... a bez kontroly verejnosti.

Nie je možné zistiť, na základe akých skutočností súd dospel k záveru, že v

prítomnosti obžalovaného by svedkovia nevypovedali pravdu, nie je možné zistiť na základe

akých zákonných dôvodov a objektívnych skutočností dospel súd k záveru, že bola obava, že

by svedkom z podaného svedectva hrozila ujma na zdraví a že je potrebné vylúčiť aj

verejnosť a na základe akého zákonného dôvodu...

Vykonanie výsluchov za vylúčenia verejnosti v danom prípade nebolo v súlade so

zákonom ( SR a Tr. por,).“

6. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „práva obžalovaného vo svojom rozhodnutí

napadnutom touto sťažnosťou bagatelizuje, uvádza, že ide o nedbalosť pri zachytávaní

údajov v zápisnici... pričom si nepreveril podľa zvukového záznamu hlavného pojednávania,

či tomu tak naozaj bolo.

Sťažovateľ tvrdí, že nejde o nedbanlivosť pri zachytávaní priebehu konania do

zápisnice a je protiústavné takéto niečo predpokladať, ako to konštatuje vo svojom

rozhodnutí Najvyšší súd SR.

Taktiež sa dovolací súd vôbec nezaoberal otázkou, prečo súd vylúčil z časti

pojednávania verejnosť, hoci to obvinený v dovolacom konaní namietal...“.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. zo dňa 23. 3. 2017

porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1

, článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo

sťažovateľa na verejné prerokovanie jeho veci podľa článku 48 ods. 2 Slovenskej

republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

23. 3. 2017 sa zrušuje.“

8. Sťažovateľ zároveň požadoval úhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom v sume 374,74 €.

9. V závere sťažnosti právny zástupca sťažovateľa uviedol, že „Sťažovateľ prikladá

aj svoje vlastné odôvodnenie ústavnej sťažnosti, ktoré je súčasťou tejto ústavnej sťažnosti.“.

Jeho obsahom je detailnejšie opísanie skutkových okolností predmetnej veci s tým, že

sťažovateľ navrhol ústavnému súdu nálezom vysloviť:

„porušenie základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a porušenie môjho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 a na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd

1. postupom a rozsudkom okresného súdu z 26. júna 2014 v konaní vedenom pod sp.

zn. ,

2. postupom a uznesením krajského súdu z 30. októbra 2014 v konaní vedenom pod

sp. zn. ,

3. postupom a uznesením najvyššieho súdu z 23. marca 2017 v konaní vedenom pod

sp. zn. základné práva na súdnu ochranu podľa SR

Rémusa Suchovského... porušené bolo,

predmetné rozhodnutie zrušil a vrátil vec Okresnému súdu v Komárne na ďalšie

konanie,

4. priznal finančné zadosťučinenie za každý rok 2000 € a to za šesť (6) rokov

12 000 € z dôvodu intenzívneho zásahu do spravodlivého konania, v ktoré som veril,

5. konajúce všeobecné súdy sú povinné nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia spoločne a nerozdielne.“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

12. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

13. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

15. Ústavný súd považoval za potrebné vyrovnať sa s formou predloženej sťažnosti,

keď túto koncipoval právny zástupca sťažovateľa, avšak pripojil k nej aj odôvodnenie

napísané samotným sťažovateľom. Keďže právne zastúpenie, ktoré

v § 20 ods. 2 explicitne v konaní pred ústavným súdom vyžaduje, nemožno považovať

za bezúčelné, ústavný súd vzhliadol na dôvody uvedené práve v podaní spísanom právnym

zástupcom, a to najmä pokiaľ ide o navrhovaný výrok rozhodnutia. Napokon návrh

právneho zástupcu z 8. júna 2017 časovo nasleduje po odôvodnení (a návrhu

na rozhodnutie) sťažovateľa spísaného z 24. apríla 2017, preto ak je v týchto podaniach

nedostatok zhody vo vzťahu k požadovanému návrhu na rozhodnutie – petitu (keďže zvyšok

odôvodnenia podania právneho zástupcu z 8. júna 2017 je v podstate „zhutnením“

obšírneho odôvodnenia sťažovateľa z 24. apríla 2017), je logickým vyústením akceptovanie

práve neskoršieho návrhu na rozhodnutie.

16. Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základných práv zaručených

v a , základných práv zaručených v a

ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. marca 2017, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd neodstránil,

resp. akceptoval nezákonné vylúčenie verejnosti a osoby sťažovateľa z pojednávacej

miestnosti pri výsluchoch svedkov na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

19. Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

22. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa (a listiny) a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

23. S prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

24. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(a čl. 36 ods. 1 listiny) je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (, , ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

uvádzaných účastníkom (stranou) konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , , ).

25. Za protiústavné aj arbitrárne ústavný súd považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

26. Je tiež potrebné pripomenúť, že základné právo na súdnu ochranu neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného

práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným

súdom (napr. , , ).

27. Vychádzajúc z uvedených téz ústavný súd posúdil rozhodnutie najvyššieho súdu,

aby zistil, či účinky výkonu jeho právomoci v konaní vedenom sp. zn. sú

zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov , listiny a dohovoru, porušenie

ktorých namieta.

28. V odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. októbra 2014,

konajúci súd okrem iného v podstatnom uviedol:

«Dovolací súd úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok.

Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo

samotnej úpravy dovolania v je zrejmé, že dovolanie nie je určené

k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych -

procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené

v ustanovení , pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom

poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie.

Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou

stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane

dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho

opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo

chápané len ako „ďalšie“ odvolanie.

Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej

iniciatívy, práve naopak z ustanovenia expressis verbis vyplýva, že je

viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi

dovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu

predchádzalo ( ) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v

súlade s z hľadiska ich hodnotenia podľa ..

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1

písm. c/ chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní

a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj

Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení

upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách

trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným

spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá

dovolací dôvod podľa Z dikcie cit. Tr.

por. je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je

spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade,

keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody

povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv

obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom.

Medzi porušenie iných obhajovacích práv je možné zaradiť aj nesprávne procesné

vykonané dokazovanie, ktoré vedie k popretiu zásady kontradiktórnosti konania a s tým

súvisiace znemožnenie obvinenému vyjadriť sa k dôkazu tvoriacemu podklad rozhodnutia...

Naplnenie uplatnených dovolacích dôvodov nevzhliadol dovolací súd ani vo vzťahu k

namietaným výsluchom svedkov v neprítomnosti obvineného. Je plne v kompetencii

predsedu senátu posúdiť, či s ohľadom na okolnosti prípadu, obžalovaného a svedka hrozí

obava, že svedok v prítomnosti obžalovaného nevypovie pravdu a je ho potrebné v súlade

s vypočuť v neprítomnosti obžalovaného a verejnosti. Nakoľko svedok

poškodený v prípravnom konaní dňa 18. januára 2012 uviedol, že má z

obvineného strach a chce byť vypočutý v jeho neprítomnosti, prokurátor navrhol vylúčenie

obvineného na čas výsluchu podľa (č. 1. 1804). Obvinený ani prítomná

obhajkyňa takýto postup nenamietli. Výsluch svedka poškodeného

bol vykonaný za aktívnej účasti obhajkyne obvineného, ktorá svedkovi poškodenému

položila množstvo otázok. Po návrate obvineného do pojednávacej miestnosti, obvinený mal

záujem položiť svedkovi poškodenému otázky, čo mu nebolo umožnené z objektívnych

dôvodov, keďže svedok poškodený sa už v budove súdu nenachádzal. Obhajkyňa preto

navrhla opätovné vypočutie svedka poškodeného. V nadväznosti na správnosť aplikácie

ustanovenia možno okresnému súdu vytknúť nedbalosť pri zachytávaní

údajov v zápisnici, v ktorej nie je uvedené, že obvinený bol po návrate do pojednávacej

miestnosti oboznámený s obsahom výpovede svedka poškodeného. Konanie súdu v súlade so

zákonom je možné predpokladať len s ohľadom na nižšie zachytené vyjadrenie obvineného k

svedeckej výpovedi (č.l. 1810).

Súd vyhovel návrhu obhajoby a svedka poškodeného opakovane

vypočul na hlavnom pojednávaní konanom 18. júla 2013 v neprítomnosti obvineného

a verejnosti. Obvinený bol po každom zavolaní do pojednávacej miestnosti oboznámený

s obsahom výpovede. Následne obvinený niekoľkokrát požiadal o položenie otázok, ktoré po

návrate svedka poškodeného do pojednávacej miestnosti, mu boli kladené prostredníctvom

predsedu senátu. Práva obvineného počas výsluchov hájil jeho obhajca

, ktorý svedkovi poškodenému kládol otázky.

Dovolací súd nezistil konanie súdu v rozpore s ustanovením Obavu z

nepravdivej výpovede umocnil sám svedok poškodený, ktorý na oboch hlavných

pojednávaniach uviedol, že má z obvineného strach, pričom vysvetlil svoje rozporné

tvrdenia, že môže vypovedať v prítomnosti obvineného.

Na hlavnom pojednávaní konanom 18. júla 2013 bol vypočutý aj svedok

. Po zákonnom poučení a súhlase s výpoveďou v prítomnosti obvineného a verejnosti,

pristúpil prokurátor k jeho výsluchu. Pred koncom výsluchu predseda senátu po porade

senátu bez prerušenia pojednávania vylúčil obvineného a verejnosť na čas výsluchu z

pojednávacej miestnosti, keďže svedok na všetky otázky súdu odpovedal vyhýbavo.

V neprítomnosti obvineného sa svedok vyjadril k osobám, od ktorých drogy kupoval.

Obvinený bol po návrate do pojednávacej miestnosti oboznámený s výpoveďou svedka, ku

ktorej zaujal stanovisko. Sám aj svedkovi položil otázku, na ktorú svedok odpovedal.

Obvinený mal možnosť sa k výpovedi svedka vyjadriť, preto dovolací súd považoval

námietky obvineného k výsluchu uvedeného svedka za tendenčné.

Pokiaľ ide o výsluch svedka , tento bolo uskutočnený v neprítomnosti

obvineného na základe listu od obvineného, v ktorom žiada o vypočutie v neprítomnosti (č.

1. 1583). K postupu podľa sa pripojil prokurátor, pretože strach svedka

z obvineného vyplýval aj zo zápisnice z prípravného konania. Obhajca obvineného

konanie podľa vo vzťahu k svedkovi

nenamietal. Po predvedení obvineného do pojednávacej miestnosti bol obvinenému

prečítaný obsah zápisnice svedka. Obvinený mal záujem klásť obvinenému otázky, ktoré

v zápisnici nie sú uvedené. V priebehu hlavného pojednávania (po výsluchu svedkov

, , , ) súd pokračoval vo výsluchu

svedka v neprítomnosti obvineného s tým, že svedkovi kládol otázky výlučne

obhajca obvineného (č. 1. 1601-1602). Obvinený nemal k výpovedi svedka žiadne

pripomienky. V nadväznosti na to je opätovne potrebné okresnému súdu vytknúť

nedôslednosť pri spísaní zápisnice. Zo zápisnice nie je zrejmé, či obvinený po prvom

výsluchu prezentoval svoje otázky, resp. či otázky položené obhajcom pri pokračovaní vo

výsluchu sú otázkami obvineného a aký bol dôvod pre takýto postup súdu. Napriek týmto

nedostatkom dovolací súd nekonštatoval porušenie práv obvineného na obhajobu zásadným

spôsobom, keďže obvinený bol počas výsluchu svedka zastúpený obhajcom, ktorý sa do

vypočúvania aktívne zapájal. Súčasne obvinený ani obhajca nenamietali do zápisnice

konanie v rozpore s ustanovením

Vykonanie dôkazov v neprítomnosti obvineného a verejnosti nemalo vplyv na ich

zákonnosť, keďže takýto postup umožňuje.»

29. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší

súd sa všetkými, pre rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa podstatnými skutkovými, ako aj

právnymi otázkami zaoberal a dal na ne primerané odpovede.

30. Dovolací súd predovšetkým objasnil podstatu samotného inštitútu dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku, ako aj to, na čo slúži. Upozornil, že je určený

k náprave najzávažnejších procesných a hmotnoprávnych chýb v trestnom konaní a že je

výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability

právnych vzťahov a právnej istoty.

31. Následne najvyšší súd ozrejmil, ako je potrebné chápať právo na obhajobu

v rámci trestného konania a že pre naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

písm. c) sa vyžaduje porušenie tohto práva zásadným spôsobom.

32. Vychádzajúc z týchto hľadísk najvyšší súd preskúmal sťažovateľom podané

dovolanie.

33. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia dovolacieho

súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje, že najvyšší súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

34. Vychádzajúc z aplikácie príslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým

procesnoprávnych zákonných ustanovení je predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Vzhľadom na podrobnú a precíznu právnu ale aj

skutkovú argumentáciu najvyššieho súdu vyjadrenú v jeho predmetnom rozhodnutí, ktorá

vyčerpávajúcim spôsobom obsiahla právnu podstatu sťažovateľom nastolených skutočností

(nezákonnosť vylúčenia verejnosti a jeho osoby pri výsluchoch svedkov na hlavnom

pojednávaní, pozn.) s odkazmi aj na príslušnú procesnoprávnu právnu úpravu,

v interpretácii ktorej nezistil ústavný súd ústavný nesúlad, nie je potrebné z pohľadu

ústavného súdu uvádzať ďalšie podporné argumenty.

35. Najvyšší súd v rozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach veci

postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené dovolacie námietky,

ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil svoje úvahy. Vychádzajúc

zo skutkového stavu vyplývajúceho z na vec sa vzťahujúceho trestného spisu uviedol, prečo

použitie ustanovenia okresným súdom pri výsluchoch svedkov

považoval za zákonné a dôvodné. Pripomenul, že () okresnému súdu

umožňoval ním zvolený postup a tomu zodpovedajúce následné úkony prvostupňového

súdu vyhodnotil ako také, ktoré dostatočne zabezpečili ochranu sťažovateľovho práva

na obhajobu.

36. Ak aj najvyšší súd vytkol okresného súdu niektoré pochybenia, zdôraznil, že tieto

nepredstavujú zásadný spôsob porušenia práva sťažovateľa na obhajobu tak, ako to

vyžaduje ustanovenie . Za daných okolností

z ústavného hľadiska možno uznesenie najvyššieho súdu považovať za ústavne

akceptovateľné, keďže v konaní ako celku bola sťažovateľovi v súčinnosti s obhajcami daná

dostatočná príležitosť aktívne formulovať a predkladať argumenty na svoju obhajobu.

37. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s predmetným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd opätovne konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (a listiny) nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka – strany konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne

(, ).

38. Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu nemožno považovať

za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť

medzi týmto napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným

porušením označeného základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

39. Z konkrétnych okolností danej veci vyplýva, že sťažovateľ porušenie základného

práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti úzko spája s porušením jeho

základného práva na súdnu ochranu, resp. s porušením práva na spravodlivé súdne konanie,

keď od porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. od porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru odvodzuje porušenie jeho základného práva na verejné prerokovanie

veci v jeho prítomnosti zaručeného v . Keďže ústavný súd nezistil

porušenie ústavno-procesných princípov zakotvených v a

listiny (obdobne v čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva

sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa ,

pretože k vylúčeniu sťažovateľa a verejnosti z pojednávacej miestnosti po dobu výsluchov

svedkov došlo v súlade s ustanoveniami príslušného zákona, a teda aj základným právom

na súdnu ochranu (pozri ustanovenie , podľa ktorého domáhať sa práv

uvedených v čl. ... 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú).

40. Z toho istého dôvodu ústavný súd nezistil ani možnosť porušenia základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 listiny.

41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného

porušenia základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa

zaručeného v a základného práva na osobnú slobodu zaručeného v

ods. 2 listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. marca 2017 odmietol

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

42. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2018