Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 89/2018
PDF · 502.95 KB
No categories available
III. ÚS 89/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného JUDr. Jurajom
Gavalcom, advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné
prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 7/2017 z 23. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna
2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8
ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 7/2017 z 23. marca 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 17/2012-2353 z 26. júna 2014 uznaný
vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. b) a j)
Trestného zákona s použitím § 127 ods. 12 Trestného zákona, zo zločinu nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona, za prečin
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného
zákona a pokračujúci zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona
s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona. Za to bol odsúdený podľa § 172 ods. 2
Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 13 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu s maximálnym stupňom
stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona
okresný súd uložil sťažovateľovi ochranný dohľad na dobu 2 rokov.
3. Odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu Krajský súd v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 4 To 107/2014-2483 z 30. októbra 2014
podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“) zamietol.
4. Rozhodnutie krajského súdu z 30. októbra sťažovateľ napadol mimoriadnym
opravným prostriedkom – dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 7/2017
z 23. marca 2017 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
5. Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd svojím rozhodnutím zasiahol do jeho
označených základných práv zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom
a svoje presvedčenie odôvodnil takto:
„Jednou zo zásadných námietok obhajoby sťažovateľa v dovolaní boli námietky
týkajúce sa porušenia jeho práva na obhajobu konaním súdov, ktoré mu neumožnili vypočuť
svedkov.
Na hlavnom pojednávaní... 14. 2. 2013 a 18. 7. 2013 vypočúval Okresný súd...
svedkov... v neprítomnosti obžalovaného..., ktorý s takýmto postupom súdu nesúhlasil a súd
dokonca vylúčil verejnosť, čo je celkom neprípustné a je to zásadným porušením práva
obžalovaného na spravodlivé súdne konanie, jeho práva na obhajobu.
... v prípade výsluchu svedka ... nemal dovolateľ žiadnu možnosť klásť
tomuto svedkovi otázky ani prostredníctvom súdu, ktorý mu to neumožnil...
Súd v predmetnej trestnej veci postupoval podľa § 262 Tr. por., pričom jeho postup
nie je možné žiadnym spôsobom preskúmať, nie je jasné, prečo súd rozhodol, že svedkov
bude vypočúvať v neprítomnosti obžalovaného... a bez kontroly verejnosti.
Nie je možné zistiť, na základe akých skutočností súd dospel k záveru, že v
prítomnosti obžalovaného by svedkovia nevypovedali pravdu, nie je možné zistiť na základe
akých zákonných dôvodov a objektívnych skutočností dospel súd k záveru, že bola obava, že
by svedkom z podaného svedectva hrozila ujma na zdraví a že je potrebné vylúčiť aj
verejnosť a na základe akého zákonného dôvodu...
Vykonanie výsluchov za vylúčenia verejnosti v danom prípade nebolo v súlade so
zákonom (článok 48 ods. 2 Ústavy SR a § 249 ods. 3 Tr. por,).“
6. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „práva obžalovaného vo svojom rozhodnutí
napadnutom touto sťažnosťou bagatelizuje, uvádza, že ide o nedbalosť pri zachytávaní
údajov v zápisnici... pričom si nepreveril podľa zvukového záznamu hlavného pojednávania,
či tomu tak naozaj bolo.
Sťažovateľ tvrdí, že nejde o nedbanlivosť pri zachytávaní priebehu konania do
zápisnice a je protiústavné takéto niečo predpokladať, ako to konštatuje vo svojom
rozhodnutí Najvyšší súd SR.
Taktiež sa dovolací súd vôbec nezaoberal otázkou, prečo súd vylúčil z časti
pojednávania verejnosť, hoci to obvinený v dovolacom konaní namietal...“.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 5 Tdo/7/2017 zo dňa 23. 3. 2017
porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo
sťažovateľa na verejné prerokovanie jeho veci podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Tdo/7/2017 zo dňa
23. 3. 2017 sa zrušuje.“
8. Sťažovateľ zároveň požadoval úhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom v sume 374,74 €.
9. V závere sťažnosti právny zástupca sťažovateľa uviedol, že „Sťažovateľ prikladá
aj svoje vlastné odôvodnenie ústavnej sťažnosti, ktoré je súčasťou tejto ústavnej sťažnosti.“.
Jeho obsahom je detailnejšie opísanie skutkových okolností predmetnej veci s tým, že
sťažovateľ navrhol ústavnému súdu nálezom vysloviť:
„porušenie základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a porušenie môjho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 a na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd
1. postupom a rozsudkom okresného súdu z 26. júna 2014 v konaní vedenom pod sp.
zn. 2 T/17/2012,
2. postupom a uznesením krajského súdu z 30. októbra 2014 v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 To/107/2014,
3. postupom a uznesením najvyššieho súdu z 23. marca 2017 v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Tdo 7/2017 základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
Rémusa Suchovského... porušené bolo,
predmetné rozhodnutie zrušil a vrátil vec Okresnému súdu v Komárne na ďalšie
konanie,
4. priznal finančné zadosťučinenie za každý rok 2000 € a to za šesť (6) rokov
12 000 € z dôvodu intenzívneho zásahu do spravodlivého konania, v ktoré som veril,
5. konajúce všeobecné súdy sú povinné nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia spoločne a nerozdielne.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
12. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
15. Ústavný súd považoval za potrebné vyrovnať sa s formou predloženej sťažnosti,
keď túto koncipoval právny zástupca sťažovateľa, avšak pripojil k nej aj odôvodnenie
napísané samotným sťažovateľom. Keďže právne zastúpenie, ktoré zákon o ústavnom súde
v § 20 ods. 2 explicitne v konaní pred ústavným súdom vyžaduje, nemožno považovať
za bezúčelné, ústavný súd vzhliadol na dôvody uvedené práve v podaní spísanom právnym
zástupcom, a to najmä pokiaľ ide o navrhovaný výrok rozhodnutia. Napokon návrh
právneho zástupcu z 8. júna 2017 časovo nasleduje po odôvodnení (a návrhu
na rozhodnutie) sťažovateľa spísaného z 24. apríla 2017, preto ak je v týchto podaniach
nedostatok zhody vo vzťahu k požadovanému návrhu na rozhodnutie – petitu (keďže zvyšok
odôvodnenia podania právneho zástupcu z 8. júna 2017 je v podstate „zhutnením“
obšírneho odôvodnenia sťažovateľa z 24. apríla 2017), je logickým vyústením akceptovanie
práve neskoršieho návrhu na rozhodnutie.
16. Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základných práv zaručených
v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základných práv zaručených v čl. 8 ods. 2 a čl. 36
ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tdo 7/2017 z 23. marca 2017, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd neodstránil,
resp. akceptoval nezákonné vylúčenie verejnosti a osoby sťažovateľa z pojednávacej
miestnosti pri výsluchoch svedkov na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
19. Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
22. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 380/2011).
23. S prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
24. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(a čl. 36 ods. 1 listiny) je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov
uvádzaných účastníkom (stranou) konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
25. Za protiústavné aj arbitrárne ústavný súd považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
26. Je tiež potrebné pripomenúť, že základné právo na súdnu ochranu neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného
práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným
súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
27. Vychádzajúc z uvedených téz ústavný súd posúdil rozhodnutie najvyššieho súdu,
aby zistil, či účinky výkonu jeho právomoci v konaní vedenom sp. zn. 5 Tdo 7/2017 sú
zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy, listiny a dohovoru, porušenie
ktorých namieta.
28. V odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní
sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 To 107/2014 z 30. októbra 2014,
konajúci súd okrem iného v podstatnom uviedol:
«Dovolací súd úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok.
Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo
samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené
k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych -
procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené
v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom
poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie.
Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.
Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou
stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane
dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho
opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo
chápané len ako „ďalšie“ odvolanie.
Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej
iniciatívy, práve naopak z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expressis verbis vyplýva, že je
viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi
dovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v
súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por...
Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1
písm. c/ Tr. por. chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv
obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní
a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6
ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku
upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách
trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným
spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie cit. § 371 ods. 1 písm. c/ Tr.
por. je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je
spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade,
keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody
povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv
obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom.
Medzi porušenie iných obhajovacích práv je možné zaradiť aj nesprávne procesné
vykonané dokazovanie, ktoré vedie k popretiu zásady kontradiktórnosti konania a s tým
súvisiace znemožnenie obvinenému vyjadriť sa k dôkazu tvoriacemu podklad rozhodnutia...
Naplnenie uplatnených dovolacích dôvodov nevzhliadol dovolací súd ani vo vzťahu k
namietaným výsluchom svedkov v neprítomnosti obvineného. Je plne v kompetencii
predsedu senátu posúdiť, či s ohľadom na okolnosti prípadu, obžalovaného a svedka hrozí
obava, že svedok v prítomnosti obžalovaného nevypovie pravdu a je ho potrebné v súlade
s § 262 Tr. por. vypočuť v neprítomnosti obžalovaného a verejnosti. Nakoľko svedok
poškodený v prípravnom konaní dňa 18. januára 2012 uviedol, že má z
obvineného strach a chce byť vypočutý v jeho neprítomnosti, prokurátor navrhol vylúčenie
obvineného na čas výsluchu podľa § 262 Tr. por. (č. 1. 1804). Obvinený ani prítomná
obhajkyňa takýto postup nenamietli. Výsluch svedka poškodeného
bol vykonaný za aktívnej účasti obhajkyne obvineného, ktorá svedkovi poškodenému
položila množstvo otázok. Po návrate obvineného do pojednávacej miestnosti, obvinený mal
záujem položiť svedkovi poškodenému otázky, čo mu nebolo umožnené z objektívnych
dôvodov, keďže svedok poškodený sa už v budove súdu nenachádzal. Obhajkyňa preto
navrhla opätovné vypočutie svedka poškodeného. V nadväznosti na správnosť aplikácie
ustanovenia § 262 Tr. por. možno okresnému súdu vytknúť nedbalosť pri zachytávaní
údajov v zápisnici, v ktorej nie je uvedené, že obvinený bol po návrate do pojednávacej
miestnosti oboznámený s obsahom výpovede svedka poškodeného. Konanie súdu v súlade so
zákonom je možné predpokladať len s ohľadom na nižšie zachytené vyjadrenie obvineného k
svedeckej výpovedi (č.l. 1810).
Súd vyhovel návrhu obhajoby a svedka poškodeného opakovane
vypočul na hlavnom pojednávaní konanom 18. júla 2013 v neprítomnosti obvineného
a verejnosti. Obvinený bol po každom zavolaní do pojednávacej miestnosti oboznámený
s obsahom výpovede. Následne obvinený niekoľkokrát požiadal o položenie otázok, ktoré po
návrate svedka poškodeného do pojednávacej miestnosti, mu boli kladené prostredníctvom
predsedu senátu. Práva obvineného počas výsluchov hájil jeho obhajca
, ktorý svedkovi poškodenému kládol otázky.
Dovolací súd nezistil konanie súdu v rozpore s ustanovením § 262 Tr. por. Obavu z
nepravdivej výpovede umocnil sám svedok poškodený, ktorý na oboch hlavných
pojednávaniach uviedol, že má z obvineného strach, pričom vysvetlil svoje rozporné
tvrdenia, že môže vypovedať v prítomnosti obvineného.
Na hlavnom pojednávaní konanom 18. júla 2013 bol vypočutý aj svedok
. Po zákonnom poučení a súhlase s výpoveďou v prítomnosti obvineného a verejnosti,
pristúpil prokurátor k jeho výsluchu. Pred koncom výsluchu predseda senátu po porade
senátu bez prerušenia pojednávania vylúčil obvineného a verejnosť na čas výsluchu z
pojednávacej miestnosti, keďže svedok na všetky otázky súdu odpovedal vyhýbavo.
V neprítomnosti obvineného sa svedok vyjadril k osobám, od ktorých drogy kupoval.
Obvinený bol po návrate do pojednávacej miestnosti oboznámený s výpoveďou svedka, ku
ktorej zaujal stanovisko. Sám aj svedkovi položil otázku, na ktorú svedok odpovedal.
Obvinený mal možnosť sa k výpovedi svedka vyjadriť, preto dovolací súd považoval
námietky obvineného k výsluchu uvedeného svedka za tendenčné.
Pokiaľ ide o výsluch svedka , tento bolo uskutočnený v neprítomnosti
obvineného na základe listu od obvineného, v ktorom žiada o vypočutie v neprítomnosti (č.
1. 1583). K postupu podľa § 262 Tr. por. sa pripojil prokurátor, pretože strach svedka
z obvineného vyplýval aj zo zápisnice z prípravného konania. Obhajca obvineného
konanie podľa § 262 Tr. por. vo vzťahu k svedkovi
nenamietal. Po predvedení obvineného do pojednávacej miestnosti bol obvinenému
prečítaný obsah zápisnice svedka. Obvinený mal záujem klásť obvinenému otázky, ktoré
v zápisnici nie sú uvedené. V priebehu hlavného pojednávania (po výsluchu svedkov
, , , ) súd pokračoval vo výsluchu
svedka v neprítomnosti obvineného s tým, že svedkovi kládol otázky výlučne
obhajca obvineného (č. 1. 1601-1602). Obvinený nemal k výpovedi svedka žiadne
pripomienky. V nadväznosti na to je opätovne potrebné okresnému súdu vytknúť
nedôslednosť pri spísaní zápisnice. Zo zápisnice nie je zrejmé, či obvinený po prvom
výsluchu prezentoval svoje otázky, resp. či otázky položené obhajcom pri pokračovaní vo
výsluchu sú otázkami obvineného a aký bol dôvod pre takýto postup súdu. Napriek týmto
nedostatkom dovolací súd nekonštatoval porušenie práv obvineného na obhajobu zásadným
spôsobom, keďže obvinený bol počas výsluchu svedka zastúpený obhajcom, ktorý sa do
vypočúvania aktívne zapájal. Súčasne obvinený ani obhajca nenamietali do zápisnice
konanie v rozpore s ustanovením § 262 Tr. por.
Vykonanie dôkazov v neprítomnosti obvineného a verejnosti nemalo vplyv na ich
zákonnosť, keďže Trestný poriadok takýto postup umožňuje.»
29. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší
súd sa všetkými, pre rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa podstatnými skutkovými, ako aj
právnymi otázkami zaoberal a dal na ne primerané odpovede.
30. Dovolací súd predovšetkým objasnil podstatu samotného inštitútu dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku, ako aj to, na čo slúži. Upozornil, že je určený
k náprave najzávažnejších procesných a hmotnoprávnych chýb v trestnom konaní a že je
výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability
právnych vzťahov a právnej istoty.
31. Následne najvyšší súd ozrejmil, ako je potrebné chápať právo na obhajobu
v rámci trestného konania a že pre naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku sa vyžaduje porušenie tohto práva zásadným spôsobom.
32. Vychádzajúc z týchto hľadísk najvyšší súd preskúmal sťažovateľom podané
dovolanie.
33. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia dovolacieho
súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje, že najvyšší súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.
34. Vychádzajúc z aplikácie príslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým
procesnoprávnych zákonných ustanovení Trestného poriadku je predmetné rozhodnutie
najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Vzhľadom na podrobnú a precíznu právnu ale aj
skutkovú argumentáciu najvyššieho súdu vyjadrenú v jeho predmetnom rozhodnutí, ktorá
vyčerpávajúcim spôsobom obsiahla právnu podstatu sťažovateľom nastolených skutočností
(nezákonnosť vylúčenia verejnosti a jeho osoby pri výsluchoch svedkov na hlavnom
pojednávaní, pozn.) s odkazmi aj na príslušnú procesnoprávnu právnu úpravu,
v interpretácii ktorej nezistil ústavný súd ústavný nesúlad, nie je potrebné z pohľadu
ústavného súdu uvádzať ďalšie podporné argumenty.
35. Najvyšší súd v rozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach veci
postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené dovolacie námietky,
ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil svoje úvahy. Vychádzajúc
zo skutkového stavu vyplývajúceho z na vec sa vzťahujúceho trestného spisu uviedol, prečo
použitie ustanovenia § 262 Trestného poriadku okresným súdom pri výsluchoch svedkov
považoval za zákonné a dôvodné. Pripomenul, že Trestný poriadok (§ 262) okresnému súdu
umožňoval ním zvolený postup a tomu zodpovedajúce následné úkony prvostupňového
súdu vyhodnotil ako také, ktoré dostatočne zabezpečili ochranu sťažovateľovho práva
na obhajobu.
36. Ak aj najvyšší súd vytkol okresného súdu niektoré pochybenia, zdôraznil, že tieto
nepredstavujú zásadný spôsob porušenia práva sťažovateľa na obhajobu tak, ako to
vyžaduje ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Za daných okolností
z ústavného hľadiska možno uznesenie najvyššieho súdu považovať za ústavne
akceptovateľné, keďže v konaní ako celku bola sťažovateľovi v súčinnosti s obhajcami daná
dostatočná príležitosť aktívne formulovať a predkladať argumenty na svoju obhajobu.
37. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s predmetným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd opätovne konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 36 ods. 1 listiny) nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka – strany konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne
(I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
38. Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu nemožno považovať
za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť
medzi týmto napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným
porušením označeného základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
39. Z konkrétnych okolností danej veci vyplýva, že sťažovateľ porušenie základného
práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti úzko spája s porušením jeho
základného práva na súdnu ochranu, resp. s porušením práva na spravodlivé súdne konanie,
keď od porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. od porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru odvodzuje porušenie jeho základného práva na verejné prerokovanie
veci v jeho prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie ústavno-procesných princípov zakotvených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny (obdobne v čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva
sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
pretože k vylúčeniu sťažovateľa a verejnosti z pojednávacej miestnosti po dobu výsluchov
svedkov došlo v súlade s ustanoveniami príslušného zákona, a teda aj základným právom
na súdnu ochranu (pozri ustanovenie čl. 51 ústavy, podľa ktorého domáhať sa práv
uvedených v čl. ... 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú).
40. Z toho istého dôvodu ústavný súd nezistil ani možnosť porušenia základného
práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 listiny.
41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného
porušenia základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8
ods. 2 listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 7/2017 z 23. marca 2017 odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
42. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného
vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2018