Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 595/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného advokátom Mgr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. novembra 2012 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. augusta 2012 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že bol rozsudkom Okresného súdu

Trenčín sp. zn. z 18. mája 2009 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu

vraždy podľa a a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), za spáchanie ktorého mu súd uložil trest

odňatia slobody na doživotie. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie sťažovateľa rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 20. augusta 2009 o zrušení výroku o treste a pri

nezmenenom výroku o vine uložil sťažovateľovi nový trest, a to trest odňatia slobody

v trvaní dvadsaťpäť rokov. Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie uznesením sp. zn.

z 24. novembra 2010 odmietol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. novembra 2010 sťažovateľ brojil podaním ústavnej sťažnosti, o ktorej

ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. z 10. novembra 2010 tak, že ju

odmietol.

3. V ďalšom podal sťažovateľ na najvyššom súde nové/ďalšie dovolanie, ktorého

opätovné podanie zdôvodnil tým, že „... prvé dovolanie bolo dovolacím súdom odmietnuté

uznesením zo dňa 24. 11. 2010 bez jeho preskúmania a jednalo sa teda o procesné

rozhodnutie, nebol daný žiadny dôvod, resp. prekážka, ktorý by bránil preskúmaniu

podaného dovolania zo dňa 04. 07. 2012“. V nadväznosti na tento sťažovateľom vyslovený

právny názor mal teda najvyšší súd ním opätovne podané dovolanie pripustiť, inými

slovami, v okolnostiach jeho trestnej veci mal ním nastolený dovolací dôvod vecne

preskúmať, a nie dovolanie napadnutým rozhodnutím odmietnuť, k čomu sťažovateľ

dôvodil: „... dovolací súd mal podané dovolanie zo dňa 04. 07. 2012 preskúmať, nakoľko

podanému dovolaniu nepredchádzalo v tej istej veci dovolanie, ktoré by bolo meritórne

prejednané a zamietnuté Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Pokiaľ dovolací súd teda

postupoval inak, keď neprípustným spôsobom stotožnil rozhodnutie dovolacieho súdu

o odmietnutí a o zamietnutí dovolania, t. j. meritórne a procesné rozhodnutie, a riadne

nepreskúmal podané dovolanie, potom porušil moje základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivý proces zakotvené v ... a Dohovoru...“

4. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd... uznesením sp. zn. zo dňa 22. 08. 2012 porušil

sťažovateľovo základné právo podľa a a Dohovoru.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 22. 08. 2012 sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody vedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. augusta 2012. Jeho podstatná argumentácia

spočívala (bod 3) v nesprávnej aplikácii § 382 písm. d) v nadväznosti na § 372 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), pričom poukázal na novelizáciu ,

ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinným od 1. septembra 2011

(ďalej len „novela “). Pri svojich úvahách vychádzal zo skutočnosti, že

najvyšší súd mal možnosť postupovať v zmysle už uvedenej právnej úpravy za predpokladu,

že k podaniu dovolania, jeho odmietnutiu a následnému opätovnému podaniu došlo po

účinnosti citovanej novely , pričom v jeho prípade tomu tak nebolo.

V ďalšom sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd podané dovolanie zamietne po

jeho vecnom prieskume, a nie odmietne, čo je rozhodnutie procesnej, a nie meritórnej

povahy, keď k vecnému prieskumu nedochádza. Podľa názoru sťažovateľa mal najvyšší súd

v kontexte naznačených súvislostí na podklade ním podaného dovolania po účinnosti

citovanej novely pristúpiť k jeho preskúmaniu z vecnej stránky, a nie ho

odmietnuť s poukazom na , teda s odôvodnením už raz

rozhodnutej veci, a z tohto titulu neprípustnosťou jeho opätovného podania, k čomu

uviedol: „... ustanovenie bolo zavedené až novelou

účinnou od 01. 09. 2011, teda prvé dovolanie v predmetnej veci som podal a aj rozhodnuté

bolo o ňom pred účinnosťou... novely zákona a predmetné zákonné ustanovenie je možné

aplikovať len na opätovne podané dovolania po 01. 09. 2011. Zároveň je potrebné

zdôrazniť, že predmetné ustanovenie výslovne bráni podaniu opätovného dovolania v tej

istej veci len v prípade, že predchádzajúce dovolanie bolo zamietnuté, t. j. bolo dovolacím

súdom preskúmané a nie teda len odmietnuté z procesných dôvodov.“

8. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 23. augusta 2012 v podstatnom

uviedol:

„Preskúmaním obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil, že obvinený v tej istej

veci a dokonca z tých istých dôvodov už raz dovolanie voči napadnutému rozsudku

krajského súdu podal a o tomto Najvyšší súd... ako súd dovolací rozhodol 24. novembra

2010, sp. zn. tak, že ho podľa odmietol.

Podľa ten, koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej

veci podať ďalšie dovolanie, obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať

dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie v prospech obvineného.

Z uvedených skutočností je zrejmé, že ten istý obvinený podal v tej istej veci

dovolanie napriek tomu, že jeho predchádzajúce dovolanie bolo odmietnuté (podľa

ustálenej súdnej praxe je potrebné zamietnutie dovolania a jeho odmietnutie v tomto smere

považovať za totožné) a preto najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie obvineného bez

preskúmania veci odmietol.“

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje,

že postup najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

teda tento súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru nesprávnou a svojvoľnou interpretáciou

a aplikáciou práva. Naopak, podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval. Jeho úvahy vychádzajúce z príslušných zákonných ustanovení sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Skutočnosť, že sa sťažovateľ

nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je ani opravným súdom najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý názor najvyššieho

súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu však rozhodnutie najvyššieho súdu takéto

nedostatky nevykazuje.

14. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným

rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

15. Podľa názoru ústavného súdu bol teda postup a napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať

za extrémne vybočenie zo štandardov spravodlivého procesu, v dôsledku čoho by tak

najvyšší súd zasiahol do sťažovateľom označených práv, ktorých porušenie namieta.

Ústavný súd navyše konštatuje, že tak z podanej ústavnej sťažnosti, ako aj z jeho zistení

vyplýva, že sťažovateľove námietky vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v dovolacom

konaní boli už predmetom posudzovania ústavného súdu, pričom ústavný súd o nich

rozhodol vo svojom uznesení sp. zn. z 10. novembra 2010, ktorým

sťažovateľovu sťažnosť odmietol. Ten istý, resp. obdobný nárok na ochranu ústavnosti,

uplatnil sťažovateľ aj v tomto konaní, keď v samej svojej podstate namieta to, že najvyšší

súd sa nestotožnil s ním tvrdeným dovolacím dôvodom a nepristúpil k vecnému prieskumu

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 20. augusta 2009 s potenciou jeho revízie,

v dôsledku čoho mal porušiť ním označené práva.

16. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie sťažovateľom deklarovanej vecnej nesprávnosti

rozhodnutí všeobecného súdnictva, keďže ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

k týmto súdom. Jedným z rozhodovacích kritérií ústavného súdu je aj zohľadnenie hľadiska

intenzity, akou malo byť zo sťažovateľom tvrdených dôvodov zasiahnuté do ním

označených a alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

a slobôd.

17. K už uvedenému ústavný súd dodáva, že najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn.

z 24. novembra 2010 podrobne preskúmal sťažovateľom nastolený dovolací

dôvod podľa , s ktorým sa nestotožnil, pričom aj po

účinnosti novely podal sťažovateľ opätovne dovolanie z toho istého

dôvodu, teda podľa . Z uvedeného je zrejmé, že ak

sa raz najvyšší súd nestotožnil so sťažovateľom nastoleným dovolacím dôvodom, potom sa

opätovná snaha sťažovateľa o preskúmanie rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 20. augusta 2009 z toho istého dovolacieho dôvodu javí ústavnému súdu ako nadbytočná,

resp. kontraproduktívna, a to bez ohľadu na zmenu v dôsledku už

spomínanej jeho novelizácie účinnej od 1. septembra 2011. V neposlednom rade je vhodné

sťažovateľovi pripomenúť, že v zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje

za arbitrárne, a tým aj protiústavné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné

od veci samej (napríklad v dôsledku chyby v uvažovaní) alebo aj extrémne nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (napr. ).

18. Nad rámec už uvedeného ústavný súd dodáva, že dovolanie je mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu,

pokiaľ to zákon pripúšťa ( ). Z uvedeného a textu ďalších

ustanovení jednoznačne vyplýva, že prípustnosť dovolania je odvodená

od niektorého z taxatívne vymedzených dovolacích dôvodov vyjadrených v § 371 ods. 1

, pričom z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že otázka

posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do

právomoci ústavného súdu (). Navyše, otázka posúdenia podmienok

dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení

sťažovateľom označených základných práv.

19. Ústavný súd v závere svojej argumentácie konštatuje, že nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie

sťažovateľom označeného základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ani

k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, a preto sťažnosť

sťažovateľa podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012