Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)I. ÚS 595/2012
PDF · 215.37 KB
No categories available
I. ÚS 595/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátom Mgr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Tdo 55/2012 z 22. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. novembra 2012 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 55/2012 z 22. augusta 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že bol rozsudkom Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 4 T 30/2009 z 18. mája 2009 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu
vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. b) a e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za spáchanie ktorého mu súd uložil trest
odňatia slobody na doživotie. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie sťažovateľa rozhodol
rozsudkom sp. zn. 23 To 85/2009 z 20. augusta 2009 o zrušení výroku o treste a pri
nezmenenom výroku o vine uložil sťažovateľovi nový trest, a to trest odňatia slobody
v trvaní dvadsaťpäť rokov. Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie uznesením sp. zn.
5 Tdo 39/2010 z 24. novembra 2010 odmietol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tdo 39/2010 z 24. novembra 2010 sťažovateľ brojil podaním ústavnej sťažnosti, o ktorej
ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 127/2011 z 10. novembra 2010 tak, že ju
odmietol.
3. V ďalšom podal sťažovateľ na najvyššom súde nové/ďalšie dovolanie, ktorého
opätovné podanie zdôvodnil tým, že „... prvé dovolanie bolo dovolacím súdom odmietnuté
uznesením zo dňa 24. 11. 2010 bez jeho preskúmania a jednalo sa teda o procesné
rozhodnutie, nebol daný žiadny dôvod, resp. prekážka, ktorý by bránil preskúmaniu
podaného dovolania zo dňa 04. 07. 2012“. V nadväznosti na tento sťažovateľom vyslovený
právny názor mal teda najvyšší súd ním opätovne podané dovolanie pripustiť, inými
slovami, v okolnostiach jeho trestnej veci mal ním nastolený dovolací dôvod vecne
preskúmať, a nie dovolanie napadnutým rozhodnutím odmietnuť, k čomu sťažovateľ
dôvodil: „... dovolací súd mal podané dovolanie zo dňa 04. 07. 2012 preskúmať, nakoľko
podanému dovolaniu nepredchádzalo v tej istej veci dovolanie, ktoré by bolo meritórne
prejednané a zamietnuté Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Pokiaľ dovolací súd teda
postupoval inak, keď neprípustným spôsobom stotožnil rozhodnutie dovolacieho súdu
o odmietnutí a o zamietnutí dovolania, t. j. meritórne a procesné rozhodnutie, a riadne
nepreskúmal podané dovolanie, potom porušil moje základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivý proces zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“
4. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„1. Najvyšší súd... uznesením sp. zn. 4 Tdo 55/2012 zo dňa 22. 08. 2012 porušil
sťažovateľovo základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tdo 55/2012 zo dňa 22. 08. 2012 sa
zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody vedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 55/2012 z 23. augusta 2012. Jeho podstatná argumentácia
spočívala (bod 3) v nesprávnej aplikácii § 382 písm. d) v nadväznosti na § 372 ods. 2
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), pričom poukázal na novelizáciu Trestného poriadku zákonom č. 262/2011 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinným od 1. septembra 2011
(ďalej len „novela Trestného poriadku“). Pri svojich úvahách vychádzal zo skutočnosti, že
najvyšší súd mal možnosť postupovať v zmysle už uvedenej právnej úpravy za predpokladu,
že k podaniu dovolania, jeho odmietnutiu a následnému opätovnému podaniu došlo po
účinnosti citovanej novely Trestného poriadku, pričom v jeho prípade tomu tak nebolo.
V ďalšom sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd podané dovolanie zamietne po
jeho vecnom prieskume, a nie odmietne, čo je rozhodnutie procesnej, a nie meritórnej
povahy, keď k vecnému prieskumu nedochádza. Podľa názoru sťažovateľa mal najvyšší súd
v kontexte naznačených súvislostí na podklade ním podaného dovolania po účinnosti
citovanej novely Trestného poriadku pristúpiť k jeho preskúmaniu z vecnej stránky, a nie ho
odmietnuť s poukazom na § 382 písm. d) Trestného poriadku, teda s odôvodnením už raz
rozhodnutej veci, a z tohto titulu neprípustnosťou jeho opätovného podania, k čomu
uviedol: „... ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. por. bolo zavedené až novelou Trestného poriadku
účinnou od 01. 09. 2011, teda prvé dovolanie v predmetnej veci som podal a aj rozhodnuté
bolo o ňom pred účinnosťou... novely zákona a predmetné zákonné ustanovenie je možné
aplikovať len na opätovne podané dovolania po 01. 09. 2011. Zároveň je potrebné
zdôrazniť, že predmetné ustanovenie výslovne bráni podaniu opätovného dovolania v tej
istej veci len v prípade, že predchádzajúce dovolanie bolo zamietnuté, t. j. bolo dovolacím
súdom preskúmané a nie teda len odmietnuté z procesných dôvodov.“
8. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Tdo 55/2012 z 23. augusta 2012 v podstatnom
uviedol:
„Preskúmaním obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil, že obvinený v tej istej
veci a dokonca z tých istých dôvodov už raz dovolanie voči napadnutému rozsudku
krajského súdu podal a o tomto Najvyšší súd... ako súd dovolací rozhodol 24. novembra
2010, sp. zn. 5 Tdo 39/2010 tak, že ho podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
Podľa § 372 ods. 2 Tr. por. ten, koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej
veci podať ďalšie dovolanie, obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať
dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie v prospech obvineného.
Z uvedených skutočností je zrejmé, že ten istý obvinený podal v tej istej veci
dovolanie napriek tomu, že jeho predchádzajúce dovolanie bolo odmietnuté (podľa
ustálenej súdnej praxe je potrebné zamietnutie dovolania a jeho odmietnutie v tomto smere
považovať za totožné) a preto najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie obvineného bez
preskúmania veci odmietol.“
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje,
že postup najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,
teda tento súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nesprávnou a svojvoľnou interpretáciou
a aplikáciou práva. Naopak, podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval. Jeho úvahy vychádzajúce z príslušných zákonných ustanovení sú logické,
a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Skutočnosť, že sa sťažovateľ
nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom
dôsledku však ústavný súd nie je ani opravným súdom najvyššieho súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý názor najvyššieho
súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu však rozhodnutie najvyššieho súdu takéto
nedostatky nevykazuje.
14. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným
rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
15. Podľa názoru ústavného súdu bol teda postup a napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať
za extrémne vybočenie zo štandardov spravodlivého procesu, v dôsledku čoho by tak
najvyšší súd zasiahol do sťažovateľom označených práv, ktorých porušenie namieta.
Ústavný súd navyše konštatuje, že tak z podanej ústavnej sťažnosti, ako aj z jeho zistení
vyplýva, že sťažovateľove námietky vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v dovolacom
konaní boli už predmetom posudzovania ústavného súdu, pričom ústavný súd o nich
rozhodol vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 127/2011 z 10. novembra 2010, ktorým
sťažovateľovu sťažnosť odmietol. Ten istý, resp. obdobný nárok na ochranu ústavnosti,
uplatnil sťažovateľ aj v tomto konaní, keď v samej svojej podstate namieta to, že najvyšší
súd sa nestotožnil s ním tvrdeným dovolacím dôvodom a nepristúpil k vecnému prieskumu
rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 To 85/2009 z 20. augusta 2009 s potenciou jeho revízie,
v dôsledku čoho mal porušiť ním označené práva.
16. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie sťažovateľom deklarovanej vecnej nesprávnosti
rozhodnutí všeobecného súdnictva, keďže ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu
k týmto súdom. Jedným z rozhodovacích kritérií ústavného súdu je aj zohľadnenie hľadiska
intenzity, akou malo byť zo sťažovateľom tvrdených dôvodov zasiahnuté do ním
označených a ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv
a slobôd.
17. K už uvedenému ústavný súd dodáva, že najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn.
5 Tdo 39/2010 z 24. novembra 2010 podrobne preskúmal sťažovateľom nastolený dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, s ktorým sa nestotožnil, pričom aj po
účinnosti novely Trestného poriadku podal sťažovateľ opätovne dovolanie z toho istého
dôvodu, teda podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že ak
sa raz najvyšší súd nestotožnil so sťažovateľom nastoleným dovolacím dôvodom, potom sa
opätovná snaha sťažovateľa o preskúmanie rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 To 85/2009
z 20. augusta 2009 z toho istého dovolacieho dôvodu javí ústavnému súdu ako nadbytočná,
resp. kontraproduktívna, a to bez ohľadu na zmenu Trestného poriadku v dôsledku už
spomínanej jeho novelizácie účinnej od 1. septembra 2011. V neposlednom rade je vhodné
sťažovateľovi pripomenúť, že v zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje
za arbitrárne, a tým aj protiústavné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné
od veci samej (napríklad v dôsledku chyby v uvažovaní) alebo aj extrémne nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (napr. IV. ÚS 150/03).
18. Nad rámec už uvedeného ústavný súd dodáva, že dovolanie je mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu,
pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 371 ods. 1 Trestného poriadku). Z uvedeného a textu ďalších
ustanovení Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že prípustnosť dovolania je odvodená
od niektorého z taxatívne vymedzených dovolacích dôvodov vyjadrených v § 371 ods. 1
Trestného poriadku, pričom z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že otázka
posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do
právomoci ústavného súdu (I. ÚS 24/00). Navyše, otázka posúdenia podmienok
dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení
sťažovateľom označených základných práv.
19. Ústavný súd v závere svojej argumentácie konštatuje, že nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie
sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ani
k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, a preto sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012