Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 15/2018
PDF · 294.51 KB
No categories available
III. ÚS 15/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom
JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátska kancelária, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy
Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.
1 T 43/2008 z 3. júla 2014, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 100/2014
z 23. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Tdo 13/2016 z 26. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla
2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 43/2008 z 3. júla 2014, uznesením
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 100/2014 z 23. októbra 2014 (ďalej len „krajský súd“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Tdo 13/2016 z 26. januára 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 1 T 43/2008 z 22. októbra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 To 68/2009 z 25. februára 2010 uznaný vinným zo spáchania v bode 1 výroku zločinu
lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „nový Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. a)
nového Trestného zákona, v bode 2 výroku zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 nového
Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 nového Trestného
zákona a v bode 3 výroku z pokusu zločinu úverového podvodu podľa § 14 ods. 1 nového
Trestného zákona a § 222 ods. 1 a 3 písm. a) nového Trestného zákona. Za to bol okrem
iného podľa § 188 ods. 2 nového Trestného zákona s poukazom na § 38 ods. 2 a 3 nového
Trestného zákona pri zistení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. k) nového Trestného
zákona a nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 nového Trestného zákona
s použitím § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 a podľa zásad uvedených v § 41 ods. 2 nového
Trestného zákona odsúdený na úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody 10 rokov a 5
mesiacov.
3. Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 9/2013 z 3. apríla 2014 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 46/2014 z 23. apríla 2014 bola podľa § 394 ods. 1
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra
2012 a s poukazom na § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) povolená
obnova konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej okresným súdom pod sp. zn.
1 T 43/2008 a podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku bol zrušený výrok o treste rozsudku
okresného súdu sp. zn. 1 T 43/2008 z 22. októbra 2009 v spojení s rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 5 To 68/2009 z 25. februára 2010. Rozhodnutím o povolení obnovy konania
rozsudky okresného súdu z 22. októbra 2009 a krajského súdu z 25. februára 2010 v otázke
uznania viny sťažovateľa dotknuté neboli.
4. Po právoplatnom povolení obnovy konania okresný súd rozsudkom sp. zn.
1 T 43/2008 z 3. júla 2014 uložil sťažovateľovi za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2
písm. c) nového Trestného zákona a za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 nového Trestného
zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 nového Trestného zákona, zo
spáchania ktorých bol uznaný vinným rozsudkom okresného súdu z 22. októbra 2009
v spojení s rozsudkom krajského súdu z 25. februára 2010, úhrnný a súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 9 rokov a 6 mesiacov podľa § 188 ods. 2 nového Trestného zákona
s použitím § 38 ods. 2 a 3 nového Trestného zákona pri zistení poľahčujúcej okolnosti
podľa § 36 písm. k) nového Trestného zákona a nezistení priťažujúcej okolnosti podľa § 37
nového Trestného zákona, s použitím § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 nového Trestného zákona
a podľa zásad uvedených v § 41 ods. 2 nového Trestného zákona.
5. Proti tomuto rozsudku okresného súdu z 3. júla 2014 podal sťažovateľ odvolanie,
ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 100/2014 z 23. októbra 2014 podľa § 319
Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.
6. Rozhodnutie súdu druhého stupňa sťažovateľ napadol mimoriadnym opravným
prostriedkom (dovolaním) z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), h) a i) Trestného
poriadku, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tdo 13/2016 z 26. januára 2017
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
7. Sťažovateľ je presvedčený, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
(z 3. júla 2014), krajského súdu (z 23. októbra 2014) a najvyššieho súdu (z 26. januára
2017) došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6
ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že všeobecné
súdy na jeho trestnú vec nesprávne aplikovali ustanovenia nového Trestného zákona
namiesto ustanovení zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „starý Trestný zákon“), keďže stíhaných skutkov (pod bodmi 1 a 2) sa dopustil
v čase platnosti a účinnosti starého Trestného zákona, a použitie nového Trestného zákona
pre neho nebolo priaznivejšie.
8. Ako sťažovateľ uvádza «Podľa zákona č. 140/1961 Zb.... zákon v ust. § 234 ods. 2
ukladal za trestné činy sťažovateľa v bode 1) a 2) výroku rozsudku Okresného súdu...
z 22. 10. 2009 spodnú hranicu trestu odňatia slobody vo výmere 5 rokov (horná 12 rokov
a po „navýšení“ podľa § 35 ods. 2, 3 starého TZ až 16 rokov). Podľa zákona č. 300/2005
Z. z... ust. § 188 ods. 2 nového TZ sa určí dolná hranica trestu odňatia slobody vo výške 7
rokov (horná 13 rokov). Z uvedeného je jednoznačné, ktorý (starý TZ) je... priaznivejší, aj
pri braní do úvahy iných súvislostí.». Preto ak neboli v trestnej veci sťažovateľa použité
ustanovenia starého Trestného zákona účinného v čase spáchania skutkov, došlo
k porušeniu čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru.
9. Porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí
v tom, že ani okresný súd, ani krajský súd «v odôvodneniach svojich... rozhodnutí
neuvádzajú argumentáciu, ktorá by odôvodnila, z akých úvah súdy vôbec vychádzali z
hľadiska „priaznivosti pre páchateľa“, keď vylúčili aplikovanie starého TZ. Uvedeným
spôsobom tak Okresný súd... a Krajsky súd... porušili právo sťažovateľa na riadne
odôvodnenie rozhodnutia v jeho veci a na riadne vysporiadanie sa s jeho podstatnými
námietkami vo vzťahu k relevantnej právnej úprave a trestnej sadzbe, svoje rozhodnutia
nedostatočne odôvodnili, čím spôsobili arbitrárnosť napádaných rozhodnutí.».
10. Sťažovateľ dodáva, že „Najvyšší súd SR... nenapravil protiústavnosť aplikácie
ustanovení nového Trestného zákona Okresným súdom... a Krajským súdom... na trestné
činy, resp. skutky sťažovateľa, a preto Uznesením Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu
práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keď na jeho situáciu neschválil aplikovanie
relevantnej právnej normy podľa starého TZ.“.
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že „rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch sp.
zn. 1 T/43/2008 zo dňa 3. 7. 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To/100/2014
zo dňa 23. 10. 2014 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tdo 13/2016 zo dňa
26. 01. 2017 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 6 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd,
sťažovateľa ... a následne zrušil rozsudok Okresného súdu v Nových
Zámkoch sp. zn. 1 T/43/2008 zo dňa 3. 7. 2014, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4
To/100/2014 zo dňa 23. 10. 2014 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tdo 13/2016 zo
dňa 26. 01. 2017 a vrátil vec Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie“.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
14. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
15. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
17. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 6 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 43/2008 z 3. júla 2014, uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 To 100/2014 z 23. októbra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
4 Tdo 13/2016 z 26. januára 2017, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd a krajský súd
v trestnej veci sťažovateľa nesprávne aplikovali ustanovenia nového Trestného zákona
namiesto ustanovení starého Trestného zákona, za platnosti a účinnosti ktorého došlo
k spáchaniu stíhaných skutkov. Pritom použitie ustanovení nového Trestného zákona podľa
presvedčenia sťažovateľa nebolo pre neho priaznivejšie a najvyšší súd v konaní
o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa túto nesprávnosť nenapravil.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to
pre páchateľa priaznivejšie.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
21. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo
opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo
medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký
bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práv
zaručených dohovorom rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu
22. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa
sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
23. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 43/2008 z 3. júla
2014, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto
rozhodnutiu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Túto
možnosť aj využil a na základe jeho odvolania o veci rozhodoval krajský súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 To 100/2014. Vzhľadom na právomoc súdu druhého stupňa
poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základným právam v prípade, že došlo k ich
porušeniu v konaní pred okresným súdom, je právomoc ústavného súdu preskúmavať
prvostupňové rozhodnutie vylúčená. Preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie.
24. Obdobná je situácia aj vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn.
4 To 100/2014 z 23. októbra 2014, keď sťažovateľ využil jemu dostupný právny prostriedok
nápravy a podal proti druhostupňovému rozhodnutiu dovolanie.
25. Aj keď dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, t. j. na neverejnom zasadnutí bez preskúmania
veci, keďže bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného
poriadku, podľa názoru ústavného súdu sa dovolací súd ochrane základných práv
sťažovateľa venoval v takej miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie podstaty,
účelu a významu princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 in fine ústavy, a teda
v takom rozsahu, pre ktorý bolo možné prijať záver, že aj v súvislosti s touto časťou
sťažnosti existuje dôvod pre jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených v ústave a práv
zaručených dohovorom uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 13/2016 z 26.
januára 2017
26. V prvom rade je potrebné pripomenúť, že ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
28. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby
sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
29. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
30. Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
31. Z opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ktorý v jeho odôvodnení okrem iného v relevantnej časti uviedol:
«obvinený všetky dovolacie dôvody, uplatnené podaným dovolaním, smeroval proti
výroku o treste, pričom nosnou ideou jeho argumentácie, použitej už v odvolacom konaní,
bolo v podstate porušenie ustanovení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona o časovej
pôsobnosti zákona, keď súdy, bez toho, aby to pre neho ako páchateľa bolo priaznivejšie,
postupovali podľa Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. namiesto podľa Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. Týmto postupom malo dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu,
spočívajúceho v nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia (§ 371 ods. 1 písm.
i) Tr. por.), následkom čoho mal byť obvinenému uložený trest mimo (správnym) zákonom
danej trestnej sadzby (§ 371 ods. 1 písm. h) Tr. por.). Nedostatočným odôvodnením
napadnutých rozhodnutí konajúce súdy mali zároveň porušiť právo obvineného na
obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.).
Dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. obvinený v podstate
spochybnil právne úvahy, ktorými sa prvostupňový súd riadil pri rozhodovaní o voľbe
použitej právnej úpravy, keď k záveru o tom, že napriek nižšej dolnej hranici trestnej sadzby
trestu odňatia slobody ustanovenej Trestným zákonom č. 140/1961 Zb. je v danom prípade
pre postavenie obvineného priaznivejší Trestný zákon účinný od 1. januára 2006, dospel len
na základe skutočnosti, že závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené v jeho
náleze z 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, neboli Ústavným súdom Slovenskej
republiky explicitne formulované aj vo vzťahu k ustanoveniu zakotvujúcemu asperačnú
zásadu (§35 ods. 2) v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb.
Zo skutkovej vety rozsudku Okresného súdu Nové Zámky z 22. októbra 2009,
sp. zn. 1 T 43/2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 25. februára 2010,
sp. zn. 5 To 68/2009, je zrejmé, že skutkov pod bodom 1) a 2), za ktoré bol obvinenému
uložený trest, výrok o ktorom je predmetom dovolacieho konania, sa obvinený dopustil
za účinnosti Trestného zákona č. 140/1961 Zb., podľa § 16 ods. 1, ods. 2 ktorého sa
trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa
neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie...
Podobne Trestný zákon č. 300/2005 Z. z., účinný od 1. januára 2006, v § 2 ods. 1
upravuje, že trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú
účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý
je pre páchateľa priaznivejší...
... Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ustálenou súdnou praxou
poznamenáva, že za najpriaznivejší je potrebné považovať ten zákon, ktorý pri použití
súhrnu všetkých jeho ustanovení, vzťahujúcich sa na súdený skutok, poskytuje pre páchateľa
miernejší (priaznivejší) konečný výsledok. Posudzuje sa teda použitie skoršieho i novšieho
zákona ako celku. Len porovnanie trestných sadzieb nestačí.
V danom prípade dovolací súd musí pripustiť, že argument obvineného o potrebe
aplikovať závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené v jeho náleze
z 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, aj na prípady použitia ustanovenia § 35 od. 2
Trestného zákona č. 140/1961 Zb., odzrkadľuje ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej je
obsah citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky potrebné interpretovať vo
vzťahu k účelu asperačnej zásady ako takej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených
podmienkach trestania páchateľov trestných činov, a to v zásade bez ohľadu na predpis,
v ktorom je protiústavná zásada ukladania trestov zakotvená. Skutočnosti tiež zodpovedá, že
Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005 ukladá za spáchaný trestný čin trest odňatia
slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby, ktorá je nižšia (5 rokov), než dolná hranica
trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanoveného za predmetný trestný čin Trestným
zákonnom účinným od 1. januára 2006 (7 rokov). Ako však bolo uvedené vyššie, pre
posúdenie priaznivosti toho ktorého zákona pre páchateľa je potrebné zohľadniť všetky
ustanovenia porovnávaných predpisov, ktoré sú vo vzťahu k súdenému skutku relevantné.
... nemožno opomenúť fakt, že Okresný súd Nové Zámky dospel v konaní pri
rozhodovaní o treste obvineného k záveru, a Krajský súd v Nitre tento potvrdil, že v konaní
obvineného bola prítomná jedna poľahčujúca okolnosť a žiadna z priťažujúcich okolností.
Prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností pri
určovaní druhu trestu a výmery je pritom povinnosťou súdu práve v zmysle Trestného
zákona č. 300/2005 Z. z. (§ 38 ods. 2), ktorý v ustanovení § 38 ods. 3 zároveň určuje
spôsob, akým sa v prípade prevažujúcich poľahčujúcich okolností obligatórne znižuje horná
hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Trestný zákon č. 140/1961 Zb. síce taktiež
zakotvuje povinnosť súdu prihliadať pri výmere trestu na poľahčujúce a priťažujúce
okolnosti, avšak, akým spôsobom tieto premietnuť do uloženého trestu ponecháva na úvahe
súdu. Uvedené narastá na význame práve v kontexte daného prípadu, v ktorom je z
rozhodnutí prijatých konajúcimi súdmi v predmetnom konaní možné odčítať, že tieto pri
určovaní druhu a výmery trestu konštantne zohľadňovali aj ďalšie okolnosti prípadu, najmä
skutočnosť, že obvinený spáchal trestné činy s opakovaným použitím násilia, jeho osobu
a život vedený pred spáchaním stíhaných trestných činov i predchádzajúce odsúdenia
obvineného, vedúce k uvažovaniu o treste odňatia slobody uloženom vo výmere blížiacej sa
k hornej hranici ustanovenej trestnej sadzby.
Za daných okolností nemožno mať pochybnosti o tom, že práve následkom nutnosti
znížiť v dôsledku prevažujúcich poľahčujúcich okolností hornú hranicu trestnej sadzby
trestu odňatia slobody, diktovanej Trestným zákonom účinným od 1. januára 2006, je tento
pre obvineného priaznivejší než úprava účinná do 31. decembra 2005, ktorá síce určuje
nižšiu dolnú hranicu trestnej sadzby ukladaného trestu, avšak vo vzťahu k jej hornej hranici
kogentným spôsobom zakotvuje len použitie asperačnej zásady vedúcej k jej obligatórnemu
zvýšeniu bez toho, aby súčasne určovala súdu spôsob zohľadnenia poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností obdobne ako neskôr účinná právna úprava.
Len pre úplnosť dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolaním podaným proti
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky z 22. 10. 2009, sp. zn. 1 T 43/2008, sa samotný
obvinený domáhal aplikácie Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., pričom Krajský súd v Nitre
ako odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí (rozsudok z 25. 02. 2010, sp. zn. 5 To 68/2009)
s názorom obvineného, že posúdenie jeho konania podľa Trestného zákona účinného od 1.
januára 2006 je preňho priaznivejšie, stotožnil, keď, vedomý si skutočnosti, že Trestný
zákon č. 300/2005 Z. z. určuje pri kvalifikovanej skutkovej podstate trestného činu lúpeže
trestnú sadzbu 7 až 12 rokov, zatiaľ čo Trestný zákon č. 140/1961 Zb. trestnú sadzbu 5 až
12 rokov, s ohľadom na spôsob výpočtu výšky trestu pri aplikácii tzv. asperačnej zásady,
zistení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. k) Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. a
nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti, taktiež dospel k záveru o tom, že Trestný zákon
účinný od 1. januára 2006 je pre obvineného priaznivejší.
Napokon je žiaduce poznamenať, že... dovolaním napadnuté rozhodnutia boli súdom
prvého stupňa a odvolacím súdom prijaté na podklade rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky z 22. 10. 2009, sp. zn. 1 T 43/2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre
z 25. 02. 2010, sp. zn. 5 To 68/2009, ktorými súdy rozhodli o otázke viny obvineného
za spáchané trestné činy, a ktoré neboli rozhodnutím o povolení obnovy konania dotknuté.
V tejto súvislosti dovolací súd upriamuje pozornosť obvineného na skutočnosť, že záver
o použití Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. ako priaznivejšieho pre obvineného bol
prezentovaný už vo vyššie uvedenom rozsudku Krajského súdu v Nitre z 25. 02. 2010, sp. zn.
5 To 68/2009. K tomu je zároveň potrebné dodať, že citované rozhodnutie odvolacieho súdu
bolo predmetom dovolacieho konania vedeného pod sp. zn. 4 Tdo 32/2011 na základe
dovolania podaného obvineným z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Tr. por.,
ktoré najvyšší súd uznesením z 26.07.2011 odmietol.»
32. Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného
rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich
zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho
„vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a
udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných
súdov. Jeho ingerencia do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj
keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle
citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba
v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.
V tejto súvislosti ústavný súd taktiež dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho
konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení
sťažovateľom označených práv (obdobne IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS
595/2012).
33. Výklad právnych noriem realizovaný najvyšším súdom podľa názoru ústavného
súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo jeho nezlučiteľnosti s označenými právami
zaručenými ústavou, prípadne dohovorom. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd
ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskový dovolací argument
sťažovateľa, o ktorom v zásade možno konštatovať, že sa zhoduje aj s predloženou
sťažnostnou argumentáciou. S prihliadnutím na uvedené je sťažovateľom namietané
odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
34. Najvyšší súd jasne a zreteľne uviedol dôvody, pre ktoré súdmi nižších stupňov
zvolený postup aplikovania nového Trestného zákona na trestnú vec sťažovateľa považoval
za správny, t. j. za súladný s príslušnými zákonnými ustanoveniami hmotnoprávneho
predpisu. Poukázal na špecifiká danej konkrétnej trestnej veci (aký trest, čo do výmery jeho
trvania v rámci trestnej sadzby sťažovateľovi hrozil; s poukazom na všetky okolnosti
prípadu to bolo pri jeho hornej hranici) a riadiac sa racionálnou úvahou dostatočne ozrejmil
sťažovateľovi, prečo je použitie ustanovení nového Trestného zákona pri ukladaní trestu
odňatia slobody sťažovateľovi pre neho priaznivejšie. Najvyšším súdom prijatý právny
záver rozhodne nemožno považovať za nelogický. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že sám
sťažovateľ (ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu) sa
použitia ustanovení nového Trestného zákona v tejto trestnej veci pred meritórnym
rozhodnutím v pôvodnom konaní domáhal, a bolo mu v konečnom dôsledku vyhovené.
35. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci
najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu
nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu najvyšším súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Ústavný súd navyše poukazuje na právny
názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces
neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj napriek sťažovateľom uplatnenej
argumentácii hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako racionálne, podrobné,
a pritom ústavne konformné, pričom ním uskutočnený výklad posúdenia vytýkaných chýb
konania súdov nižších stupňov podľa uplatnených dovolacích dôvodov nepopiera účel
a podstatu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto v tejto časti považuje
ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
37. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na posúdenie trestnosti činu
a uloženie trestu podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, zaručeného v čl. 50
ods. 6 ústavy a zákazu uloženia prísnejšieho trestu, než aký bolo možné uložiť v čase
spáchania trestného činu zaručeného v čl. 7 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poznamenáva, že
k zásahu do nich by došlo práve v prípade nerešpektovania ústavnoprávnych princípov
zakotvených v čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu v danej veci
nedošlo, preto nemohol konštatovať ani porušenie základného práva zaručeného v čl. 50
ods. 6 ústavy a práva zaručeného v čl. 7 ods. 1 dohovoru, keďže trestnosť činu bola
posudzovaná a trest uložený podľa relevantných zákonných ustanovení. Preto tvrdenie
sťažovateľa o porušení označených práv je neopodstatnené.
38. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol inak, iba sťažnosť sťažovateľa
v časti namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6
ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn.4 Tdo 13/2016 z 26. januára 2017 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
39. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2018