Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 15/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom

JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátska kancelária, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.

z 3. júla 2014, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 23. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla

2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv zaručených v a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. júla 2014, uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 23. októbra 2014 (ďalej len „krajský súd“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. januára 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 22. októbra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. februára 2010 uznaný vinným zo spáchania v bode 1 výroku zločinu

lúpeže podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „nový “) s poukazom na

nového , v bode 2 výroku zločinu lúpeže podľa nového

spáchaného formou spolupáchateľstva podľa nového Trestného

zákona a v bode 3 výroku z pokusu zločinu úverového podvodu podľa § 14 ods. 1 nového

a a nového . Za to bol okrem

iného podľa nového s poukazom na a nového

pri zistení poľahčujúcej okolnosti podľa nového Trestného

zákona a nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti uvedenej v nového

s použitím § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 a podľa zásad uvedených v § 41 ods. 2 nového

odsúdený na úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody 10 rokov a 5

mesiacov.

3. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. apríla 2014 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. apríla 2014 bola podľa § 394 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra

2012 a s poukazom na

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) povolená

obnova konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej okresným súdom pod sp. zn.

a podľa bol zrušený výrok o treste rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 22. októbra 2009 v spojení s rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 25. februára 2010. Rozhodnutím o povolení obnovy konania

rozsudky okresného súdu z 22. októbra 2009 a krajského súdu z 25. februára 2010 v otázke

uznania viny sťažovateľa dotknuté neboli.

4. Po právoplatnom povolení obnovy konania okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 3. júla 2014 uložil sťažovateľovi za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2

písm. c) nového a za zločin lúpeže podľa nového Trestného

zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa nového , zo

spáchania ktorých bol uznaný vinným rozsudkom okresného súdu z 22. októbra 2009

v spojení s rozsudkom krajského súdu z 25. februára 2010, úhrnný a súhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 9 rokov a 6 mesiacov podľa nového

s použitím a nového pri zistení poľahčujúcej okolnosti

podľa nového a nezistení priťažujúcej okolnosti podľa

nového , s použitím a nového

a podľa zásad uvedených v nového .

5. Proti tomuto rozsudku okresného súdu z 3. júla 2014 podal sťažovateľ odvolanie,

ktoré krajský súd uznesením sp. zn. z 23. októbra 2014 podľa § 319

ako nedôvodné zamietol.

6. Rozhodnutie súdu druhého stupňa sťažovateľ napadol mimoriadnym opravným

prostriedkom (dovolaním) z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), h) a i) Trestného

poriadku, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. januára 2017

podľa odmietol.

7. Sťažovateľ je presvedčený, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

(z 3. júla 2014), krajského súdu (z 23. októbra 2014) a najvyššieho súdu (z 26. januára

2017) došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6

a práv zaručených v a dohovoru, a to z dôvodu, že všeobecné

súdy na jeho trestnú vec nesprávne aplikovali ustanovenia nového

namiesto ustanovení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „starý “), keďže stíhaných skutkov (pod bodmi 1 a 2) sa dopustil

v čase platnosti a účinnosti starého , a použitie nového

pre neho nebolo priaznivejšie.

8. Ako sťažovateľ uvádza «Podľa ... zákon v ust.

ukladal za trestné činy sťažovateľa v bode 1) a 2) výroku rozsudku Okresného súdu...

z 22. 10. 2009 spodnú hranicu trestu odňatia slobody vo výmere 5 rokov (horná 12 rokov

a po „navýšení“ podľa , starého až 16 rokov). Podľa

Z. z... ust. nového sa určí dolná hranica trestu odňatia slobody vo výške 7

rokov (horná 13 rokov). Z uvedeného je jednoznačné, ktorý (starý ) je... priaznivejší, aj

pri braní do úvahy iných súvislostí.». Preto ak neboli v trestnej veci sťažovateľa použité

ustanovenia starého účinného v čase spáchania skutkov, došlo

k porušeniu a dohovoru.

9. Porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí

v tom, že ani okresný súd, ani krajský súd «v odôvodneniach svojich... rozhodnutí

neuvádzajú argumentáciu, ktorá by odôvodnila, z akých úvah súdy vôbec vychádzali z

hľadiska „priaznivosti pre páchateľa“, keď vylúčili aplikovanie starého . Uvedeným

spôsobom tak Okresný súd... a Krajsky súd... porušili právo sťažovateľa na riadne

odôvodnenie rozhodnutia v jeho veci a na riadne vysporiadanie sa s jeho podstatnými

námietkami vo vzťahu k relevantnej právnej úprave a trestnej sadzbe, svoje rozhodnutia

nedostatočne odôvodnili, čím spôsobili arbitrárnosť napádaných rozhodnutí.».

10. Sťažovateľ dodáva, že „Najvyšší súd SR... nenapravil protiústavnosť aplikácie

ustanovení nového Okresným súdom... a Krajským súdom... na trestné

činy, resp. skutky sťažovateľa, a preto Uznesením Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu

práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keď na jeho situáciu neschválil aplikovanie

relevantnej právnej normy podľa starého .“.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že „rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch sp.

zn. zo dňa 3. 7. 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo dňa 23. 10. 2014 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

26. 01. 2017 boli porušené základné práva, a to podľa , SR

a čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd,

sťažovateľa ... a následne zrušil rozsudok Okresného súdu v Nových

Zámkoch sp. zn. zo dňa 3. 7. 2014, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4

zo dňa 23. 10. 2014 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo

dňa 26. 01. 2017 a vrátil vec Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie“.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

14. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

15. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

17. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1 a a práv zaručených v a dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 3. júla 2014, uznesením krajského súdu

sp. zn. z 23. októbra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. januára 2017, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd a krajský súd

v trestnej veci sťažovateľa nesprávne aplikovali ustanovenia nového

namiesto ustanovení starého , za platnosti a účinnosti ktorého došlo

k spáchaniu stíhaných skutkov. Pritom použitie ustanovení nového podľa

presvedčenia sťažovateľa nebolo pre neho priaznivejšie a najvyšší súd v konaní

o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa túto nesprávnosť nenapravil.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá

podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to

pre páchateľa priaznivejšie.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

21. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo

opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo

medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký

bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu

22. V zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa

sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

23. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. z 3. júla

2014, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto

rozhodnutiu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Túto

možnosť aj využil a na základe jeho odvolania o veci rozhodoval krajský súd v konaní

vedenom pod sp. zn. . Vzhľadom na právomoc súdu druhého stupňa

poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základným právam v prípade, že došlo k ich

porušeniu v konaní pred okresným súdom, je právomoc ústavného súdu preskúmavať

prvostupňové rozhodnutie vylúčená. Preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

podľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

24. Obdobná je situácia aj vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 23. októbra 2014, keď sťažovateľ využil jemu dostupný právny prostriedok

nápravy a podal proti druhostupňovému rozhodnutiu dovolanie.

25. Aj keď dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté

podľa , t. j. na neverejnom zasadnutí bez preskúmania

veci, keďže bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného

poriadku, podľa názoru ústavného súdu sa dovolací súd ochrane základných práv

sťažovateľa venoval v takej miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie podstaty,

účelu a významu princípu subsidiarity zakotveného v in fine , a teda

v takom rozsahu, pre ktorý bolo možné prijať záver, že aj v súvislosti s touto časťou

sťažnosti existuje dôvod pre jej odmietnutie podľa

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v ústave a práv

zaručených dohovorom uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26.

januára 2017

26. V prvom rade je potrebné pripomenúť, že ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

28. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

29. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

30. Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

31. Z opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ktorý v jeho odôvodnení okrem iného v relevantnej časti uviedol:

«obvinený všetky dovolacie dôvody, uplatnené podaným dovolaním, smeroval proti

výroku o treste, pričom nosnou ideou jeho argumentácie, použitej už v odvolacom konaní,

bolo v podstate porušenie ustanovení o časovej

pôsobnosti zákona, keď súdy, bez toho, aby to pre neho ako páchateľa bolo priaznivejšie,

postupovali podľa 2005 Z. z. namiesto podľa

č. Týmto postupom malo dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu,

spočívajúceho v nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia (§ 371 ods. 1 písm.

i) ), následkom čoho mal byť obvinenému uložený trest mimo (správnym) zákonom

danej trestnej sadzby ( ). Nedostatočným odôvodnením

napadnutých rozhodnutí konajúce súdy mali zároveň porušiť právo obvineného na

obhajobu ( ).

Dovolacím dôvodom podľa obvinený v podstate

spochybnil právne úvahy, ktorými sa prvostupňový súd riadil pri rozhodovaní o voľbe

použitej právnej úpravy, keď k záveru o tom, že napriek nižšej dolnej hranici trestnej sadzby

trestu odňatia slobody ustanovenej je v danom prípade

pre postavenie obvineného priaznivejší účinný od 1. januára 2006, dospel len

na základe skutočnosti, že závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené v jeho

náleze z 28. 11. 2012, sp. zn. , neboli Ústavným súdom Slovenskej

republiky explicitne formulované aj vo vzťahu k ustanoveniu zakotvujúcemu asperačnú

zásadu () v

Zo skutkovej vety rozsudku Okresného súdu Nové Zámky z 22. októbra 2009,

sp. zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 25. februára 2010,

sp. zn. , je zrejmé, že skutkov pod bodom 1) a 2), za ktoré bol obvinenému

uložený trest, výrok o ktorom je predmetom dovolacieho konania, sa obvinený dopustil

za účinnosti , podľa , ktorého sa

trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa

neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie...

Podobne 05 Z. z., účinný od 1. januára 2006, v

upravuje, že trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,

keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú

účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý

je pre páchateľa priaznivejší...

... Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ustálenou súdnou praxou

poznamenáva, že za najpriaznivejší je potrebné považovať ten zákon, ktorý pri použití

súhrnu všetkých jeho ustanovení, vzťahujúcich sa na súdený skutok, poskytuje pre páchateľa

miernejší (priaznivejší) konečný výsledok. Posudzuje sa teda použitie skoršieho i novšieho

zákona ako celku. Len porovnanie trestných sadzieb nestačí.

V danom prípade dovolací súd musí pripustiť, že argument obvineného o potrebe

aplikovať závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené v jeho náleze

z 28. 11. 2012, sp. zn. , aj na prípady použitia ustanovenia § 35 od. 2

, odzrkadľuje ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej je

obsah citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky potrebné interpretovať vo

vzťahu k účelu asperačnej zásady ako takej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených

podmienkach trestania páchateľov trestných činov, a to v zásade bez ohľadu na predpis,

v ktorom je protiústavná zásada ukladania trestov zakotvená. Skutočnosti tiež zodpovedá, že

účinný do 31. decembra 2005 ukladá za spáchaný trestný čin trest odňatia

slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby, ktorá je nižšia (5 rokov), než dolná hranica

trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanoveného za predmetný trestný čin Trestným

zákonnom účinným od 1. januára 2006 (7 rokov). Ako však bolo uvedené vyššie, pre

posúdenie priaznivosti toho ktorého zákona pre páchateľa je potrebné zohľadniť všetky

ustanovenia porovnávaných predpisov, ktoré sú vo vzťahu k súdenému skutku relevantné.

... nemožno opomenúť fakt, že Okresný súd Nové Zámky dospel v konaní pri

rozhodovaní o treste obvineného k záveru, a Krajský súd v Nitre tento potvrdil, že v konaní

obvineného bola prítomná jedna poľahčujúca okolnosť a žiadna z priťažujúcich okolností.

Prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností pri

určovaní druhu trestu a výmery je pritom povinnosťou súdu práve v zmysle Trestného

(), ktorý v ustanovení zároveň určuje

spôsob, akým sa v prípade prevažujúcich poľahčujúcich okolností obligatórne znižuje horná

hranica síce taktiež

zakotvuje povinnosť súdu prihliadať pri výmere trestu na poľahčujúce a priťažujúce

okolnosti, avšak, akým spôsobom tieto premietnuť do uloženého trestu ponecháva na úvahe

súdu. Uvedené narastá na význame práve v kontexte daného prípadu, v ktorom je z

rozhodnutí prijatých konajúcimi súdmi v predmetnom konaní možné odčítať, že tieto pri

určovaní druhu a výmery trestu konštantne zohľadňovali aj ďalšie okolnosti prípadu, najmä

skutočnosť, že obvinený spáchal trestné činy s opakovaným použitím násilia, jeho osobu

a život vedený pred spáchaním stíhaných trestných činov i predchádzajúce odsúdenia

obvineného, vedúce k uvažovaniu o treste odňatia slobody uloženom vo výmere blížiacej sa

k hornej hranici ustanovenej trestnej sadzby.

Za daných okolností nemožno mať pochybnosti o tom, že práve následkom nutnosti

znížiť v dôsledku prevažujúcich poľahčujúcich okolností hornú hranicu trestnej sadzby

trestu odňatia slobody, diktovanej účinným od 1. januára 2006, je tento

pre obvineného priaznivejší než úprava účinná do 31. decembra 2005, ktorá síce určuje

nižšiu dolnú hranicu trestnej sadzby ukladaného trestu, avšak vo vzťahu k jej hornej hranici

kogentným spôsobom zakotvuje len použitie asperačnej zásady vedúcej k jej obligatórnemu

zvýšeniu bez toho, aby súčasne určovala súdu spôsob zohľadnenia poľahčujúcich

a priťažujúcich okolností obdobne ako neskôr účinná právna úprava.

Len pre úplnosť dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolaním podaným proti

rozsudku Okresného súdu Nové Zámky z 22. 10. 2009, sp. zn. , sa samotný

obvinený domáhal aplikácie 2005 Z. z., pričom Krajský súd v Nitre

ako odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí (rozsudok z 25. 02. 2010, sp. zn. )

s názorom obvineného, že posúdenie jeho konania podľa účinného od 1.

januára 2006 je preňho priaznivejšie, stotožnil, keď, vedomý si skutočnosti, že Trestný

určuje pri kvalifikovanej skutkovej podstate trestného činu lúpeže

trestnú sadzbu 7 až 12 rokov, zatiaľ čo trestnú sadzbu 5 až

12 rokov, s ohľadom na spôsob výpočtu výšky trestu pri aplikácii tzv. asperačnej zásady,

zistení poľahčujúcej okolnosti podľa 2005 Z. z. a

nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti, taktiež dospel k záveru o tom, že

účinný od 1. januára 2006 je pre obvineného priaznivejší.

Napokon je žiaduce poznamenať, že... dovolaním napadnuté rozhodnutia boli súdom

prvého stupňa a odvolacím súdom prijaté na podklade rozsudku Okresného súdu Nové

Zámky z 22. 10. 2009, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre

z 25. 02. 2010, sp. zn. , ktorými súdy rozhodli o otázke viny obvineného

za spáchané trestné činy, a ktoré neboli rozhodnutím o povolení obnovy konania dotknuté.

V tejto súvislosti dovolací súd upriamuje pozornosť obvineného na skutočnosť, že záver

o použití 2005 Z. z. ako priaznivejšieho pre obvineného bol

prezentovaný už vo vyššie uvedenom rozsudku Krajského súdu v Nitre z 25. 02. 2010, sp. zn.

. K tomu je zároveň potrebné dodať, že citované rozhodnutie odvolacieho súdu

bolo predmetom dovolacieho konania vedeného pod sp. zn. na základe

dovolania podaného obvineným z dôvodov podľa a ,

ktoré najvyšší súd uznesením z 26.07.2011 odmietol.»

32. Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného

rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich

zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho

„vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a

udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných

súdov. Jeho ingerencia do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle

citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

V tejto súvislosti ústavný súd taktiež dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho

konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

sťažovateľom označených práv (obdobne , , , I. ÚS

595/2012).

33. Výklad právnych noriem realizovaný najvyšším súdom podľa názoru ústavného

súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo jeho nezlučiteľnosti s označenými právami

zaručenými , prípadne dohovorom. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskový dovolací argument

sťažovateľa, o ktorom v zásade možno konštatovať, že sa zhoduje aj s predloženou

sťažnostnou argumentáciou. S prihliadnutím na uvedené je sťažovateľom namietané

odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

34. Najvyšší súd jasne a zreteľne uviedol dôvody, pre ktoré súdmi nižších stupňov

zvolený postup aplikovania nového na trestnú vec sťažovateľa považoval

za správny, t. j. za súladný s príslušnými zákonnými ustanoveniami hmotnoprávneho

predpisu. Poukázal na špecifiká danej konkrétnej trestnej veci (aký trest, čo do výmery jeho

trvania v rámci trestnej sadzby sťažovateľovi hrozil; s poukazom na všetky okolnosti

prípadu to bolo pri jeho hornej hranici) a riadiac sa racionálnou úvahou dostatočne ozrejmil

sťažovateľovi, prečo je použitie ustanovení nového pri ukladaní trestu

odňatia slobody sťažovateľovi pre neho priaznivejšie. Najvyšším súdom prijatý právny

záver rozhodne nemožno považovať za nelogický. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že sám

sťažovateľ (ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu) sa

použitia ustanovení nového v tejto trestnej veci pred meritórnym

rozhodnutím v pôvodnom konaní domáhal, a bolo mu v konečnom dôsledku vyhovené.

35. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci

najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu

nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu najvyšším súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , ). Ústavný súd navyše poukazuje na právny

názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces

neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (, ).

36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj napriek sťažovateľom uplatnenej

argumentácii hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako racionálne, podrobné,

a pritom ústavne konformné, pričom ním uskutočnený výklad posúdenia vytýkaných chýb

konania súdov nižších stupňov podľa uplatnených dovolacích dôvodov nepopiera účel

a podstatu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto v tejto časti považuje

ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

37. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na posúdenie trestnosti činu

a uloženie trestu podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, zaručeného v čl. 50

ods. 6 a zákazu uloženia prísnejšieho trestu, než aký bolo možné uložiť v čase

spáchania trestného činu zaručeného v čl. 7 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poznamenáva, že

k zásahu do nich by došlo práve v prípade nerešpektovania ústavnoprávnych princípov

zakotvených v , prípadne v dohovoru, k čomu v danej veci

nedošlo, preto nemohol konštatovať ani porušenie základného práva zaručeného v čl. 50

ods. 6 a práva zaručeného v dohovoru, keďže trestnosť činu bola

posudzovaná a trest uložený podľa relevantných zákonných ustanovení. Preto tvrdenie

sťažovateľa o porušení označených práv je neopodstatnené.

38. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol inak, iba sťažnosť sťažovateľa

v časti namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6

a práv zaručených v a dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn.4 Tdo 13/2016 z 26. januára 2017 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

39. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2018