Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 173/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. O.

K., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , základného práva podľa

Slovenskej republiky, ako aj jej práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 72/2005 z 26. apríla 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2006 doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. O. K., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 (ďalej len „“),

základného práva podľa , ako aj jej práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 72/2005 z 26. apríla 2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

«Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sž-o-KS 72/2005 zo dňa 26. apríla 2006,

potvrdil rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. -36, zo dňa 15. marca 2005,

ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva B. sp. zn. zo dňa 29. 9.

2003 a rozhodnutia Colného úradu B. sp. zn. ATR – 7695/2003 z 27. 05. 2003.

NS SR v odôvodnení svojho rozsudku (posledný ods. str. 4) vo svojej právnej vete

uvádza, citujem: „Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi krajského

súdu v odôvodnení rozsudku, ktoré považuje za úplne a vecne správne a nepovažuje za

potrebné na nich nič meniť a dopĺňať. Na uvedenom závere nič nemení ani obsah podaného

odvolania, pretože neobsahuje také nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť na

skutkových zisteniach a záveroch rozhodnutia krajského súdu. Za tejto situácie, ktorú

nemení ani obsah podaného odvolania žalobcu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

nezostalo nič iné, ako podľa rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdiť.“ Tento právny záver súdu je jednoznačným sa stotožnením s rozsudkom súdu

prvého stupňa. (...)

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu svedčí o tom, že krajský súd v plnom rozsahu

prevzal argumentáciu colných orgánov, pričom s dôvodmi, ktoré uviedol sťažovateľ

vo svojej žalobe sa ani nezaoberal. Krajský súd kladie vo svojom rozsudku zásadný dôraz

na otázku objektívnej zodpovednosti, ale nezaoberá sa zásadnou otázkou, ktorú sťažovateľ

v priebehu celého konania namietal.

Tou zásadnou otázkou sťažovateľa, v čom videl aj porušenie zákona a pre ktorú

podal žalobu, bolo tvrdenie (žaloba, odvolanie proti rozsudku), že ten istý tovar nemôže byť

súčasne prepustený do dvoch colných režimov, resp. nemôže mu byť pridelené súčasne viac

colne schválených určení a že prepustením tovaru do iného colného režimu, alebo

pridelením iného colne schváleného určenia zaniká povinnosť uložená v inom colnom

režime. Uvedené tvrdenie podrobne právne zdôvodnil vo svojich podaniach či už v konaní

pred súdmi, alebo v konaní pred správnymi orgánmi. Ani pri súdnom preskúmaní ani

v konaní o odvolaní nebola venovaná tejto otázke žiadna pozornosť. Ani krajský súd, ani NS

SR v odôvodnení rozsudku neuviedli dôvody pre ktoré je tvrdenie sťažovateľa nesprávne

a zaoberali sa iba právnou argumentáciou colných orgánov, ktorá smerovala k tomu, že na

návrh sťažovateľa bolo tovaru pridelené colné schválené určenie spätný vývoz, čo

v predmetnej veci nebolo sporné. Spornou bola otázka zániku jeho zodpovednosti z dôvodu,

že potom, čo bolo tovaru pridelené colne schválené určenie spätný vývoz, bol tovar

prepustený v novom colnom konaní rozhodnutím do režimu tranzit.

Colné orgány vyvodili voči žalobcovi deliktuálnu zodpovednosť napriek tomu, že mu

zanikla povinnosť vyviesť tovar v okamihu, keď rozhodli o prepustení toho istého tovaru do

colného režimu tranzitu, v inom colnom konaní, t. j. keď rozhodli, že tovar v novej lehote do

18. 12. 2002 má vyviezť hlavný zodpovedný C. a. s. T.. Rozsudok NS SR ako aj rozsudok

krajského súdu, podľa názoru sťažovateľa jasne dokumentuje nielen formálny prístup pri

preskúmavaní rozhodnutí colných orgánov z hľadiska skutkového aj právneho, ale

dokumentujú aj nerovnosť postavenia oboch účastníkov v konaní pred súdom, keď súd

prevezme celý názor žalovaného bez toho, aby sa zaoberal námietkami sťažovateľa

a uviedol v čom a z akého zákonného dôvodu je jeho názor nesprávny. Takýto postup súdu

dôvodne vedie k záveru v neomylnosť štátneho orgánu a prejudikuje absolútnu zákonnosť

jeho rozhodnutí len preto, že ide o štátny orgán. Z rozhodnutia krajského súdu aj NS SR tiež

vyplýva, že aj v konaní pred súdom bolo colným orgánom priznané nadradené postavenie aj

keď v konaní pred súdom jednou zo základných zásad je rovnosť účastníkov. (...)

Zamietnutím žaloby krajským súdom a potvrdenie jeho rozsudku NS SR došlo k tomu,

že voči sťažovateľovi bola vyvodená deliktuálna zodpovednosť aj keď nekonal v rozpore

so všeobecne záväznými právnymi predpismi ani rozhodnutím správneho orgánu. (...)

Zo skutkového stavu a listinných dôkazov je a bolo nesporné, že tovar, ktorý mal byť

vyvezený z územia SR bol odcudzený. Spornou zostala otázka, ktorá z dvoch osôb,

sťažovateľ alebo C. a. s. bola povinná splniť túto povinnosť. Bez toho, aby táto skutočnosť

bola v konaní posúdená, colné orgány aj súd dospeli k záveru, že povinnosť si nesplnil

sťažovateľ, avšak z odôvodnení rozsudkov ani z odôvodnení rozhodnutí colných orgánov nie

je možné zistiť na základe čoho k takému záveru dospeli, keď vôbec neprihliadali k ust.

§ 287 ods. 1 Colného zákona aj napriek tomu, že práve týmto ustanovením argumentoval

sťažovateľ.

Napriek tomu, že zákon je v danej veci jednoznačný, krajský súd a NS SR, prisvedčili

colným orgánom a ich rozhodnutia považovali za zákonné aj keď absolútne sa

nevysporiadali s námietkami žalobcu. Ak by rozhodnutia colných orgánov boli

preskúmavané dôsledne nemohlo ujsť pozornosti krajského súdu ani NS SR, že povinnosť

sťažovateľa zanikla v okamihu, keď colný úrad rozhodol o prepustení tovaru do režimu

tranzitu v colnom konaní, v ktorom hlavným zodpovedným a tým aj povinnou osobou vyviesť

tovar bola obchodná spoločnosť C. a. s. Tomu právnemu názoru, zodpovedala vtedy platná

právna úprava.

Nesprávne právne posúdenie predmetnej veci súdom a colnými orgánmi je v tom, že

touto právnou skutočnosťou sa nezaoberali a ušlo pozornosti súdu, že v jeden a ten istý deň

prebehli dve samostatné colné konania, v ktorých účastníkom nebol ten istý účastník a že

v dvoch samostatných konaniach boli vydané rozhodnutia, ktorých záväznosť bola časová

obmedzená zákonom a z ktorých vyplývala časovo obmedzená povinnosť pre konkrétneho

účastníka. Povinnosť sťažovateľa vyviesť tovar trvala len do okamihu, kým tovar nebol

v novom colnom konaní prepustený obchodnej spoločnosti C. a. s. do režimu tranzitu

a nebola jej uložená povinnosť vyviesť ten istý tovar v novej lehote. (...)

Z citovaných ustanovení, listinných dôkazov a skutkového stavu vyplýva tento záver.

Colný úrad na základe, návrhu (podanie colného vyhlásenia § 76 ods. 3, § 78 Colného

zákona), sťažovateľa rozhodol o pridelení colne schváleného určenia spätný vývoz, vydaním

rozhodnutia dňa 11. 12. 2002 (potvrdené colné vyhlásenie č. 0616419206321) podľa § 155

ods. 3 Colného zákona. V tomto colnom vyhlásení určil lehotu, v ktorej mal sťažovateľ

vyviesť tovar z územia SR. Touto lehotou bol deň 16. 12. 2002 uvedený v ods. D/J

rozhodnutia. Právnym dôsledkom spojených s vydaním tohto rozhodnutia bola povinnosť

sťažovateľa vyviezť z územia SR tovar po aktívnom zušľachtení najneskôr dňa 16. 12. 2002.

V čase, keď plynula lehota na spätný vývoz určená colným úradom sťažovateľovi,

podala obchodná spoločnosť C. a. s. (hlavný zodpovedný, deklarant pre režim tranzit § 289

ods. 1 písm. b) v spojení s 2 písm. r) Colného zákona) colné vyhlásenie č. 616435203925 (§

76 ods. 3, § 78 Colného zákona) na prepustenie toho istého tovaru do režimu tranzitu.

Podaním colného vyhlásenia začalo colné konanie § 76 a násl. Colného zákona

(v ktorom colný úrad rozhodol o prepustení toho istého tovaru do režimu tranzitu) § 289

a násl. Colného zákona a uložil hlavnému zodpovednému (ods. 50 colného vyhlásenia)

povinnosť vyviesť tovar v lehote do 18. 12. 2002 a v tejto lehote ho dodať colnému úradu

určenia na území T. v meste P. (ods. 53 colného vyhlásenia).

Právnym dôsledkom spojených s vydaním tohto rozhodnutia bolo, jednak zánik

povinnosti sťažovateľa, vyplývajúcich z režimu aktívneho zušľachťovacieho styku a colne

schváleného určenia spätný vývoz t. j. vyviezť tovar v lehote do 16. 12. 2006 a vznik nových

povinností (založených týmto rozhodnutím) vyplývajúcich z režimu tranzit a to hlavnému

zodpovednému C. a. s. vyviezť z územia SR a dodať ho colnému úradu určenia (T.)

najneskôr dňa 18. 12. 2002.

Pretože predmetom spätného vývozu bol zahraničný tovar, ktorý sa po aktívnom

zušľachtení mal vyviezť späť, tento tovar bol podľa § 64 ods. 2 Colného zákona pod colným

dohľadom. Colný dohľad sa vykonáva podľa § 5 ods. 4 písm. a) Colného zákona aj colným

konaním (§ 74 a násl.). Pretože boli splnené všetky zákonné podmienky na prepustenie

tovaru do režimu tranzitu, na návrh hlavného zodpovedného C. a. s. tento tovar do režimu

tranzitu prepustil, čoho dôsledkom bol zánik platnosti rozhodnutia, a tým aj zánik

povinnosti, v ktorom bola sťažovateľovi uložená povinnosť vyviezť tovar v lehote do 16. 11.

2002.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutia colného úradu vydané v colnom konaní majú

povahu rozhodnutí z časovo obmedzenou platnosťou. Ak colný orgán rozhodne o prepustení

toho istého tovaru do iného colného režimu alebo iného colne schváleného určenia,

predchádzajúci režim zaniká a zanikajú aj povinnosti účastníka konania (deklaranta,

hlavného zodpovedného) plniť povinnosti uložené týmto rozhodnutím. Z uvedeného

nesporne vyplýva, že povinnosti má plniť ten deklarant (hlavný zodpovedný) ktorému bol

prepustený tovar do niektorého colného režimu ako poslednému. Tento záver logicky

vyplýva aj zo samej podstaty veci a uvedené ustanovenia to potvrdzujú, že o jednom a tom

istom tovare v dvoch samostatných colných konaniach nie je možné rozhodnúť tak, že ak

splní povinnosť jeden účastník konania automaticky poruší povinnosť iný účastník konania.

Takémuto postupu bráni práve ust. § 287 ods. 1 Colného zákona. V danom prípade, ak by

vyviezol tovar v lehote 16. 12. 2002 sťažovateľ, automaticky by porušil povinnosť C. a. s.,

pretože by nemal tovar. Sťažovateľ, ani obchodná spoločnosť neboli zaviazaní jedným

rozhodnutím.

Taktiež je potrebné zdôrazniť, že podľa § 79 Colného zákona je na colné konanie

potrebné predložiť tovar spolu s dokladmi. Po prepustení tovaru do príslušného režimu

môže s ním nakladať a to za podmienok určených iba osoba, ktorej bol tovar prepustený.

Nemôže byť preto sporné, že tovar, ktorý je dovážaný na územie SR, alebo vyvážaný

z územia SR sa v jednom okamihu môže nachádzať len v jednom režime, resp. v jednom

pridelenom colne schválenom určení. Iný záver by znamenal právny nezmysel, ktorý by

spočíval v tom, že colný úrad by mohol rozhodnúť tak, že jednému účastníkovi vydá

rozhodnutie na zničenie tovaru pod colným dohľadom a druhému účastníkovi prepustí ten

istý tovar do režimu aktívneho zušľachťovacieho styku a v tej istej lehote v ktorej má byť

zničený mu určí povinnosť ho vyviezť z územia SR.

Rozhodnutia colných orgánov, s ktorými sa stotožnil krajský súd a NS SR boli

založené, práve na tom právnom aj logickom nezmysle. Interpretácia zákona colnými

orgánmi s ktorou sa krajský súd aj NS SR stotožnili zavádza do právnych vzťahov, ktoré

zákon upravuje jednoznačne právnu neistotu.

Sťažovateľ aj napriek tomu, že jeho povinnosť späť vyviesť tovar zanikla v okamihu

vydania rozhodnutia o prepustení tovaru do režimu tranzitu, hlavnému zodpovednému C. a.

s. bol uznaný zodpovedným za porušenie colných predpisov a z dopustenia sa colného

deliktu, napriek tomu, že žiadnu právnu povinnosť neporušil. V tejto súvislosti považujem za

potrebné zdôrazniť to, že rozhodnutia vydané v colnom konaní nemajú odkladný účinok

§ 453 ods. 2 Colného zákona. (...)

Sťažovateľ využil všetky zákonné prostriedky, aby nezákonný stav spôsobený colnými

orgánmi (odstránil).(...)

Colné orgány vyvodili voči sťažovateľovi deliktuálnu zodpovednosť za colný delikt,

aj keď neporušil žiadnu právnu povinnosť.

Sťažovateľ sa domáhal v súlade s právnej ochrany na súde, keď podal

žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.

Sťažovateľ tvrdí, že všeobecnými súdmi mu nebola poskytnutá dostatočná právna

ochrana, keď zamietli žalobu ako nedôvodnú a bez toho, aby sa zaoberali žalobnými

dôvodmi a právnou argumentáciou sťažovateľa, (...). Ani z rozhodnutia krajského súdu ani

z rozhodnutia NS SR sa sťažovateľ nedozvedel ako sa súd vysporiadal s jeho námietkami.

V odôvodnení rozsudku je uvedená prevzatá argumentácia colných orgánov. Odôvodnenie

rozsudku svedčí o nerovnom postavení strán, čo je v rozpore s ust. , ako

aj o formálnom prístupe súdu pri preskúmavaní rozhodnutí colných orgánov.

Porušenie svojich ústavných práv podľa , 2 sťažovateľ vidí

v svojvoľnej aplikácii ust. , pretože v odôvodnení chýbajú právne závery

k tej časti žalobného návrhu, v ktorom sťažovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia

Colného riaditeľstva. Porušenie ústavného práva podľa sťažovateľ vidí

aj v tom, že Najvyšší súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná aj napriek tomu, že

neskúmal všetky dôvody uvedené v žalobe aj keď v správnom súdnictve je viazaný dôvodmi

uvedenými v žalobe a skutkovým stavom uvedeným v Rozsudok NS SR, jeho

odôvodnenie je všeobecné, nepresvedčivé, bez jednoznačného právneho názoru

k námietkam sťažovateľa. Bolo a je povinnosťou NS SR vysporiadať sa so všetkými dôvodmi

odvolania aj žalobného návrhu a to aj z toho dôvodu, že Krajský súd sa námietkami

sťažovateľa nezaoberal dostatočne. Týmto postupom, z dôvodov uvedených v sťažnosti, bol

Najvyšším súdom SR ako aj krajským súdom porušený princíp spravodlivého procesu. (...)

Tým, že Krajský aj NS SR sa podrobne zaoberali len dôvodmi, ktoré vo svojom rozhodnutí

uviedol Colný úrad B. a Colné riaditeľstvo bolo porušené aj rovnosť účastníkov pred

zákonom garantovanú . (...)

Súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú

založené. Toto právo možno považovať za efektívne iba vtedy, ak je v skutočnosti

predmetom súdneho prieskumu. Súd je teda povinný skúmať argumenty a návrhy dôkazov

predložených stranami. Ak súd neodpovedal dostatočne na špecifikované námietky

účastníka týkajúce sa ním predložených písomných dôkazov, nerešpektoval základný princíp

spravodlivého konania – princíp rovnosti zbraní. V danom prípade NS SR aj krajský súd,

neodpovedali na špecifikované námietky sťažovateľa, pričom prevzali právny názor

Colného riaditeľstva v celom rozsahu.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„.1. Základné právo sťažovateľa Obchodnej spoločnosti E., s. r. o. B. podľa čl. 46

ods. 1, 2, a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 72/2005

zo dňa 26. 04. 2006 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.2 Sž-o-KS 72/2005

zo dňa 26. 04. 2006 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej opäť

rozhodol na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátovi JUDr. O. K. vo výške 1 000.- Sk (2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl.

č. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Keďže podanie v predloženej podobe nespĺňalo náležitosti sťažnosti podľa čl. 127

, ústavný súd 13. novembra 2006 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na jeho

doplnenie.

V odpovedi na výzvu ústavného súdu právny zástupca sťažovateľky sťažnosť doplnil

23. novembra 2006 o kópiu rozsudku, proti ktorému sťažnosť smeruje.

Na výzvu ústavného súdu z 13. novembra 2006 sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril

podaním doručeným ústavnému súdu 2. apríla 2007 predseda najvyššieho súdu.

Vo vyjadrení okrem iného uviedol:

«Sťažovateľ sťažnosťou namieta, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn 2 Sž-o-KS

72/2005 došlo k porušeniu jeho základných práv zakotvených v čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 47

ods. 3 SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že horeuvedeným rozsudkom

nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, a preto navrhuje Ústavnému súdu SR,

aby túto sťažnosť sťažovateľa neprijal.

Colné riaditeľstvo SR – „ďalej len žalovaný správny orgán“ svojím rozhodnutím

sp. zn. 26630/03/905/03/1 z 29. 9. 2003 ako odvolací orgán o odvolaní sťažovateľa „ďalej

len žalobcu“ rozhodol tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie Colného úradu B. sp. zn.

z 27. 5. 2003 a odvolanie žalobcu zamietol. Rozhodnutím colného úradu

bol žalobca ako právnická osoba uznaný zodpovedným z dopustenia sa colného deliktu

podľa ustanovenia spôsobom uvedeným v

Colného zákona „ďalej len colný zákon“ a podľa § 440 písm. a) a § 441 ods. 1 Colného

zákona mu bola uložená pokuta vo výške 500,- Sk. Z colného deliktu bol žalobca uznaný

zodpovedným na tom skutkovom základe, že nepostupoval v súlade s ustanovenia § 386 ods.

2 a ods. 5 v spojení s § 378 ods. 8 Colného zákona tým, že navrhol prepustiť presne

špecifikovaný tovar do colne schváleného určenia spätný vývoz rozhodnutím ev. č. ROT

616419206321 z 11. 12. 2002, v ktorom mal stanovenú lehotu pre spätný vývoz, a to do

16. 12. 2002, pričom v tejto lehote predmetný tovar nevyviezol.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 17. marca 2005, sp. zn. 1 S 285/03–36 na

základe žaloby žalobcu preskúmaval zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia

žalovaného a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. Súd sa

stotožnil s právnym názorom žalovaného ohľadne zodpovednosti žalobcu za nesplnenie

povinnosti vyplývajúci mu z colne schváleného určenia spätný vývoz. V zmysle Colného

zákona je žalobca nositeľom objektívnej zodpovednosti za porušenie colných predpisov

a skutočnosť, že mu nebolo preukázané úmyselné porušenie colných predpisov nemá vplyv

na rozhodnutie vo veci colného deliktu a rovnako ho nezbavuje zodpovednosti za porušenie

colných predpisov. Súd dospel k záveru, že samotná skutočnosť, že tovar bol spolu

s dopravným prostriedkom odcudzený je pre posúdenie veci právne irelevantná, nakoľko

v zmysle Colného zákona žalobca nesie zodpovednosť za spáchanie uvedeného colného

deliktu bez možnosti zbavenia sa zodpovednosti – liberácie.

Keďže krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade

so zákonom preto postupujúc podľa ustanovenia žalobu ako nedôvodnú

zamietol. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1

tak, že neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného odvolania žalobcu

v intenciách dôvodov podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu,

ako aj zákonnosť rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, ako aj

konania, ktoré vydaniu rozhodnutí správneho orgánu predchádzalo a dospel k záveru, že

rozsudok krajského súdu je vecne správny. Preto postupujúc podľa , rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania

vychádza odvolací súd z ustanovenia v spojení s

a neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca porušil Colný zákon, keďže v stanovenej

lehote na spätný vývoz, a to do 16. 12. 2002 tovar nevyviezol. Žalobca svojím konaním

porušil colné predpisy podľa ustanovenia § 437 ods. 1 spôsobom uvedeným v § 439 písm. s)

Colného zákona.

Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd v konaní a rozhodovaní o žalobe

žalobcu postupoval v intenciách ustanovení druhej hlavy piatej časti – „rozhodovanie

o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“ a vo svojom rozsudku

náležite zdôvodnil, že správne orgány neporušili zákon keď žalobcu uznali zodpovedným

z colného deliktu podľa § 437 ods. 1 spôsobom uvedeným v § 439 písm. s) Colného zákona

a uložili mu pokutu vo výške 500,- Sk.

Keďže ani odvolací súd nezistil, že by žalobca bol rozhodnutiami správnych orgánov

ukrátený na svojich právach, dospel k záveru, že vyvodenie zodpovednosti proti žalobcovi

za colný delikt bolo v súlade so zákonom.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu

uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku, ktoré považoval za úplné a vecne správne

a nepovažoval za potrebné na nich nič meniť a dopĺňať. Preto podľa rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdil.“.

II.

Ústavný súd je podľa od 1. januára 2002 oprávnený konať

o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich

základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd

nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49

až 56 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Ústavný súd podľa zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto

zákona. Pri predbežnom prerokovaní podnetu ústavný súd skúmal aj to, či sťažnosť nie je

zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala zrušenia rozsudku najvyššieho súdu,

keď namietala, že najvyšší súd porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47

ods. 3 , ako aj právo podľa dohovoru:

„Sťažovateľ tvrdí, že všeobecnými súdmi mu nebola poskytnutá dostatočná právna

ochrana, keď zamietli žalobu ako nedôvodnú a bez toho, aby sa zaoberali žalobnými

dôvodmi a právnou argumentáciou sťažovateľa, (...). Ani z rozhodnutia krajského súdu ani

z rozhodnutia NS SR sa sťažovateľ nedozvedel ako sa súd vysporiadal s jeho námietkami.

V odôvodnení rozsudku je uvedená prevzatá argumentácia colných orgánov. Odôvodnenie

rozsudku svedčí o nerovnom postavení strán, čo je v rozpore s ust. , ako

aj o formálnom prístupe súdu pri preskúmavaní rozhodnutí colných orgánov. (...)

Porušenie svojich ústavných práv podľa , 2 sťažovateľ vidí

v svojvoľnej aplikácii ust. , pretože v odôvodnení chýbajú právne závery

k tej časti žalobného návrhu, v ktorom sťažovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia

Colného riaditeľstva. Porušenie ústavného práva podľa sťažovateľ vidí

aj v tom, že Najvyšší súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná aj napriek tomu, že

neskúmal všetky dôvody uvedené v žalobe aj keď v správnom súdnictve je viazaný dôvodmi

uvedenými v žalobe a skutkovým stavom uvedeným v Rozsudok NS SR, jeho

odôvodnenie je všeobecné, nepresvedčivé, bez jednoznačného právneho názoru

k námietkam sťažovateľa. Bolo a je povinnosťou NS SR vysporiadať sa so všetkými dôvodmi

odvolania aj žalobného návrhu a to aj z toho dôvodu, že Krajský súd sa námietkami

sťažovateľa nezaoberal dostatočne. Týmto postupom, z dôvodov uvedených v sťažnosti, bol

Najvyšším súdom SR ako aj krajským súdom porušený princíp spravodlivého procesu.“

Ústavný súd (obdobne Európsky súd pre ľudské práva) podľa svojej konštantnej

judikatúry vo vzťahu k a 2 , resp. k dohovoru overuje, či

konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), ani to, aby všeobecné

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (, ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

respektíve medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, obdobne , , ).

Z uvedeného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, podobne , , ).

Z rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý zamietol odvolanie sťažovateľky, vyplynulo,

že jeho rozhodnutie nebolo neodôvodnené a arbitrárne. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí

vo veci sp. zn. 2 Sž-o-KS 72/2005 ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu „v intenciách podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolaniu nemožno

priznať úspech“, pričom „podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd v konaní

a rozhodovaní o žalobe žalobcu postupoval v intenciách vyššie citovaných ustanovení

(, , a )“.

Ďalej najvyšší súd uviedol skutočnosti, ktoré zistil zo spisu (pozri s. 4 označeného

rozhodnutia najvyššieho súdu), ako aj právny záver, že „aj podľa názoru odvolacieho súdu

žalobca porušil colný zákon, keďže v stanovej lehote na spätný vývoz a to do 16. decembra

2002 tovar nevyviezol. Žalobca (sťažovateľka; pozn.) porušil colné predpisy podľa

ustanovenia § 437 ods. 1 spôsobom uvedeným v § 439 písm. s) colného zákona.

Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu

v odôvodnení rozsudku, ktoré považuje za úplné a vecne správne a nepovažuje za potrebné

na nich nič meniť a dopĺňať. Na uvedenom závere nič nemení ani obsah podaného

odvolania, pretože neobsahuje také nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť na

skutkových zisteniach a záveroch rozhodnutia krajského súdu“.

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje (v sťažnosti pritom uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedla aj

v odvolaní), nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 , základného práva podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný

súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu

ochranu podľa , resp. právo na spravodlivý proces podľa

dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

(, mutatis mutandis , ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2007