Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 402/2026
PDF · 360.93 KB
No categories available
II. ÚS 402/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody , proti rozsudku Okresného súdu Námestovo sp. zn. 6T/96/2021 z 10. mája 2022, proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/69/2022 zo 6. septembra 2022 a proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo/49/2025 z 29. januára 2026 takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 12, čl. 17 ods. 2, čl. 46, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6T/96/2021 z 10. mája 2022, uznesením krajského súdu sp. zn. 1To/69/2022 zo 6. septembra 2022 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo/49/2025 z 29. januára 2026. Sťažovateľ navrhuje, aby ho ústavný súd bezodkladne prepustil na slobodu z výkonu trestu odňatia slobody, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 210 000 eur a nariadil sudkyni okresného súdu, ktorá rozhodovala v jeho veci, aby sa jemu a aj jeho rodine písomne ospravedlnila za psychickú ujmu, morálnu traumu a pošpinenie jeho mena, ktoré spôsobila predmetným odsudzujúcim rozsudkom. Sťažovateľ zároveň ústavný súd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného súdu z 10. mája 2022 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania v bode 1 pokračovacieho zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona a v bode 2 zločinu výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1 Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že
«v bode 1/ - po nadviazaní priateľského vzťahu s mal. A. M., , dňa 28 11.2020 vo večerných hodinách, potom ako nastúpila k nemu do osobného motorového vozidla nezisteného evidenčného čísla a typu, požiadala ho, aby ju odviezol na oslavu svojich 14. narodenín, na to ju s jej súhlasom odviezol do priľahlého lesa v okolí mesta , kde na prednom sedadle spolujazdca mal. A M., , ju hladil po celom tele vrátane pŕs a pohlavných orgánov, najskôr prstami a následne čiastočne aj pohlavným údom vošiel do jej vagíny, k porušeniu panenskej blany nedošlo, pričom vedel, že má menej ako 15 rokov.
- v presne nezistenom čase od 29.11.2020 do približne konca mesiaca mája 2021, po tom ako nadviazal s mal. A.M., priateľský a následne aj sexuálny kontakt, vyhľadával osobné stretnutia s mal. A. M.. , o ktorej vedel že nemá 15 rokov, osobným motorovým vozidlom mal. A. M., nar. s jej súhlasom, ju opakovane vozil do rodinného domu v obci 2, ako aj do rodinného domu v obci , kde s ňou mal opakovane dobrovoľný pohlavný styk, penisom vnikal aj do jej análneho otvoru, opakovane viackrát vnikol do jej vagíny prstami, uhorkou ako aj vibrátorom, pričom pri pohlavnom styku došlo u obžalovaného k vyvrcholeniu na telo, alebo mimo tela maloletej,
ako odmenu za poskytnuté sexuálne aktivity, vozil mal. A. M., na výlety, alebo kam potrebovala, platil jej doučovanie, pozýval ju na pizzu, dobíjal jej kredit a kupoval jej kozmetiku,
v bode 2/ v presne nezistenom čase v období najmenej od 28.11.2020 do približne konca mája 2021, po tom ako si vopred dohodol stretnutie s maloletou A. M. na presne nezistenom mieste opakovane osobne žiadal mal. A. M., , aby mu odfotografovala intímne časti svojho tela, pričom mal A. M., , aj nafotila fotografie intímnych častí svojho tela, ktoré prostredníctvom sociálnej siete Messenger a svojho nicku s názvom „ “ tieto obžalovanému na jeho žiadosť zaslala na jeho nick s názvom „ “, išlo o fotografiu obnaženej vagíny, za čo ako odmenu ju vozil na výlety, alebo kam potrebovala, platil jej doučovanie, pozýval ju na pizzu, dobíjal jej kredit a kupoval jej kozmetiku, pričom vedel, že má menej ako pätnásť rokov»,
za čo bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere piatich rokov a šiestich mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, ako aj trest prepadnutia viacerých hnuteľných vecí (mobilné telefóny, notebooky).
3. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že ho podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie [z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku], o ktorom najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v zásade opakuje argumentáciu uvedenú v ním podanom dovolaní. Podľa jeho názoru k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým, že okresný súd ho napadnutým rozsudkom arbitrárne odsúdil, krajský súd napadnutým uznesením arbitrárne nevyhovel jeho odvolaniu a následne najvyšší súd napadnutým uznesením jeho dovolanie proti predmetnému uzneseniu krajského súdu arbitrárne odmietol, pričom v podstatnom namieta, že v predmetnom trestnom konaní: 1. nebol náležite zistený skutkový stav (podľa názoru
sťažovateľa nebolo preukázané, že mal spáchať skutky, z ktorých bol obžalovaný, keďže konajúce súdy vzhľadom na absenciu priamych dôkazov vychádzali predovšetkým z nevierohodnej výpovede maloletej poškodenej, pričom sa náležite nevysporiadali s rozpormi, resp. nezmyslami vyplývajúcimi z jej výpovede); 2. nebola zachovaná totožnosť skutku, keďže v odsudzujúcom rozsudku okresného súdu došlo oproti obžalobe k zmene skutkovej vety, v dôsledku čoho bol podľa názoru sťažovateľa uznaný vinným zo spáchania iného skutku, než pre aký na neho bola podaná obžaloba [okresný súd zo skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku vypustil znak „násilie“ (ktorý bol podstatný pre pôvodnú kvalifikáciu predmetného skutku v obžalobe ako trestného činu znásilnenia) a predmetný skutok prekvalifikoval na trestný čin sexuálneho zneužívania].
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
5. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu jej neprípustnosti [§ 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde] a v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
II.1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu:
7. Ústavný súd pripomína, že v zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, teda spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013, IV. ÚS 68/2020 a i.).
8. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ proti nemu podal odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým uznesením. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu k dispozícii účinný prostriedok nápravy (vo forme odvolania), ktorý využil a o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť orgán verejnej moci (krajský súd), ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu. Existencia opravného konania pred krajským súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom prvostupňovom rozsudku okresného súdu, keďže odvolanie v danom prípade predstavovalo účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu, ktorý aj využil (porov. m. m. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu vyhodnotil ako neprípustnú a ako takú ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
9. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ proti nemu podal dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu k dispozícii účinný prostriedok nápravy (vo forme dovolania), ktorý využil a o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť orgán verejnej moci (najvyšší súd), ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu. Rozhodovacia činnosť všeobecných súdov všetkých stupňov (vrátane dovolacieho) pritom v zásade pokrýva celý rozsah základných práv spojených s trestným konaním, ktorý je relevantný pre konanie o ústavnej sťažnosti, keďže všeobecné súdy plnia úlohu nielen ochrancov zákonnosti, ale aj prvotných ochrancov ústavnosti.
10. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nezodpovedá právo na obhajobu len vo formulačnom rozsahu čl. 50 ods. 3 ústavy (primeraný čas na prípravu obhajoby a možnosť obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu), ale aj obhajobné práva v kontexte spravodlivého procesu podľa čl. 6 dohovoru, a teda aj v rozsahu čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 546/2020 II. ÚS 559/2021, II. ÚS 156/2023).
11. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd zdôrazňuje, že subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum.
12. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského súdu vyhodnotil ako neprípustnú a ako takú ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto uznesenia).
II.2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu:
13. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej
neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
15. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.
16. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a jeho úlohou nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci.
17. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby orgány verejnej moci preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
18. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť.
19. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa ako nedôvodné odmietol.
20. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom), najvyšší súd v napadnutom uznesení na úvod konštatoval, že v súlade s judikatúrou ústavného súdu v rozpore so základným právom na súdnu ochranu je súdne rozhodnutie, ktorého odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti, avšak súčasťou tohto práva nie je právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a s ním prezentovaným hodnotením dôkazov. Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval, že vo vzťahu k odôvodneniu prvostupňového rozsudku a odvolacieho uznesenia najvyšší súd nezistil žiadne zásadné pochybenia. Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutia okresného súdu i krajského súdu dávajú dostatočné a výstižné odpovede na otázky, ktoré bolo potrebné riešiť pre posúdenie otázky viny a trestu, pričom konajúce súdy neopomenuli zdôvodniť, prečo uverili predovšetkým výpovedi maloletej poškodenej, ktorá bola nepriamo podporená aj ďalšími dôkazmi (najmä výpoveďami svedkov , a , ako aj vecnými dôkazmi), a na druhej strane zároveň odôvodnili, prečo neuverili výpovedi sťažovateľa.
21. Pokiaľ ide o súvisiacu námietku sťažovateľa, že konajúce súdy ignorovali viaceré policajné uznesenia, z ktorých vyplýva, že v období vymedzenom v odsudzujúcom rozsudku, ako aj v období, ktoré mu predchádzalo, boli zo strany maloletej poškodenej podávané aj nedôvodné a neopodstatnené trestné oznámenia na iné osoby (odlišné od sťažovateľa), najvyšší súd poukázal na to, že o zabezpečenie týchto uznesení sťažovateľ požiadal v pôvodnom konaní prostredníctvom obhajcu jednak v prípravnom konaní (tento bol vyšetrovateľkou zamietnutý – č. 1. 368), ako aj v súdnom konaní (č. l. 483), čomu bolo zo strany prvostupňového súdu vyhovené (č. 1. 489 – 490) a tieto uznesenia boli vyžiadané a procesným spôsobom na hlavnom pojednávaní konanom 5. mája 2022 konajúcou samosudkyňou oznámené, pričom z kontextu napadnutých rozhodnutí prvostupňového súdu i odvolacieho súdu vyplýva, že súdy tieto rozhodnutia neignorovali (ako to namieta sťažovateľ), ale len informácie z nich zistiteľné nehodnotili ako absolútne vyvracajúce pravdivosť svedeckých výpovedí maloletej poškodenej v rozsahu, v ktorom (aj) na ich podklade uznali sťažovateľa za vinného, ako sa toho sťažovateľ domáhal.
22. Podľa názoru najvyššieho súdu argumentácia sťažovateľa proti odôvodneniam rozhodnutí konajúcich súdov je v skutočnosti založená na polemike s ich argumentáciou v otázke viny a nesúhlase so spôsobom hodnotenia vo veci vykonaných dôkazov súdmi v pôvodnom konaní a nie na tvrdení, že by sa konajúce súdy vôbec nezaoberali, nezdôvodnili, resp. nevysvetlili svoje úvahy k podstatným dôkazným otázkam. Pokiaľ súdy sú povinné dať účastníkovi konania (strane v trestnom konaní) odpovede na podstatné otázky, neznamená to povinnosť ich zodpovedania
spôsobom súladným s predstavami účastníka konania. Argumentáciou proti odôvodneniam rozhodnutí konajúcich súdov sa tak sťažovateľ reálne dožadoval prehodnotenia vo veci vykonaných dôkazov najvyšším súdom ako dovolacím súdom, čím sa de facto snažil prostredníctvom argumentácie o nedostatočnom zdôvodnení súdneho rozhodnutia (a tým porušenia práva na spravodlivý proces) prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neprípustným spôsobom obísť zákonný limit prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu, ktorý je stanovený vo vete za bodkočiarkou v rámci úpravy dovolacieho dôvodu upraveného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže dovolací súd skúmať a meniť. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa proti nenáležitému odôvodneniu rozhodnutí konajúcich súdov sú neopodstatnené a chybami, ktoré sťažovateľ vyčítal týmto odôvodneniam, nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
23. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť), v súvislosti s ktorým v podstatnom namietal konajúcimi súdmi ustálenú právnu kvalifikáciu konania sťažovateľa v bode 1 ako pokračovacieho trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona [namiesto pôvodne v obžalobe uvedenej právnej kvalifikácie pri tomto bode ako pokračovacieho zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona], ktorá nadväzuje na úpravu skutkovej vety (oproti obžalobe) prvostupňovým súdom, od čoho sťažovateľ odvodzuje svoj názor o nezachovaní totožnosti skutku v spojení so znemožnením mu tým navrhnúť dôkazy na jeho obranu proti tejto časti skutku a byť k nej vypočutý, najvyšší súd v napadnutom uznesení zdôraznil, že je povinnosťou súdu prejednať skutok obžaloby a po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní, pokiaľ dospeje k záveru o vine obžalovaného vo výroku o vine, ustáliť trestnoprávne relevantné okolnosti, ktoré boli podľa jeho hodnotiaceho záveru dôkazne preukázané, čo v sebe obsahuje aj jeho povinnosť reagovať na vykonané dokazovanie, a to aj úpravou skutku v súlade s vykonaným dokazovaním. Samotná takáto skutková úprava bez ďalšieho nepredstavuje porušenie zásady zachovania totožnosti skutku.
24. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na to, že v súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov je totožnosť skutku zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, resp. oboje budú aspoň čiastočne zhodné, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach najmä skutkových, odrážajúcich prípadné zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania v súdnom konaní (R 7/2012). Teória ani prax teda nechápu totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi skutkovými okolnosťami uvedenými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu, ale postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami. Súd totiž musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania. Súdna prax teda pripúšťa odchýlky od skutkového stavu uvedeného v obžalobe, či už tak, že sa k nemu pripoja nové skutočnosti v obžalobe neuvedené, alebo sa vynechajú niektoré skutočnosti v obžalobe uvedené, ak sa ukázali nesprávnymi, alebo že sa skutočnosti určitým spôsobom len modifikujú, pokiaľ sa tým nemení priamo podstata skutku. Podstata skutku je určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom
návrhu, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské záujmy chránené Trestným zákonom. Čo tvorí skutok v konkrétnom prípade a kedy je totožnosť skutku zachovaná, treba skúmať vždy podľa individuálnych okolností konkrétnej trestnej veci. Skutok, ktorý je predmetom trestného konania, prejednáva súd v celej šírke, a preto môže prihliadať aj na zmeny skutkového stavu, ku ktorým došlo pri prejednávaní veci pred súdom, a to bez ohľadu na to, či postavenie obvineného zlepšujú alebo zhoršujú. Z uvedeného tak vyplýva, že: (i) totožnosť skutku nenarušujú zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré individualizujú skutok, okrem iného i čo sa týka miesta a času spáchania, spôsobu vykonania a pohnútky činu, ako aj formy zavinenia, keď inak totožnosť konania ostala zachovaná; (ii) pri nezhode medzi konaním uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia a obžalobou, resp. medzi obžalobou a tým, ktoré vyšlo najavo na hlavnom pojednávaní, môže udržiavať totožnosť skutku totožnosť spôsobeného následku; (iii) ak sa dotýkajú zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku dokazovania na hlavnom pojednávaní, skutočností, ktoré vo svojom súhrne tvoria konanie, bude zachovaná totožnosť, ak konanie popísané v obžalobe a konanie po zmenách, ku ktorým došlo na hlavnom pojednávaní, bude aspoň čiastočne totožné (teda i napr. v čiastočnej zhode časového vymedzenia); to isté platí, pokiaľ ide o následok, resp. o rozsah následku; (iv) totožnosť skutku sa nedotkne pri zhode konania alebo následku, ak napr. pristúpi okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby alebo okolnosť, ktorej právne zhodnotenie zakladá znak činu prísnejšie trestného.
25. Podľa názoru najvyššieho súdu v trestnej veci sťažovateľa z porovnania skutku vymedzeného v obžalobe so skutkovou vetou odsudzujúceho rozsudku je zrejmé, že totožnosť skutku zachovaná bola, keď jeho podstatou bolo časovo, miestne aj okolnosťami ustálené opakované konanie sťažovateľa smerované proti identickej poškodenej, charakterizované sexuálnymi útokmi na poškodenú, kde vo svojej podstate len nepreukázanie násilného vynucovania si najmä pohlavného styku s poškodenou na strane jednej vylučovalo vinu pre trestný čin znásilnenia, čo ale súčasne na strane druhej ničím nevylučovalo trestnú zodpovednosť sťažovateľa za trestný čin sexuálneho zneužívania. Podľa názoru najvyššieho súdu, vychádzajúc zo skutkových záverov ustálených súdmi nižšieho stupňa (ktoré nie je dovolací súd oprávnený skúmať a meniť), je potrebné konštatovať, že z vymedzenia skutku tak, ako bol sformulovaný v skutkovej vete odsudzujúceho výroku, je zrejmé, že napĺňa znaky zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona.
26. Inak povedané, rozdiel medzi podanou obžalobou a skutkami ustálenými na základe výsledkov vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom spočíval v nezistení (neustálení) „násilia alebo hrozby bezprostredného násilia“ zo strany sťažovateľa voči maloletej poškodenej, čo prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne a logicky rozviedli. Nadväzujúc na uvedené, najvyšší súd v napadnutom uznesení doplnil, že trestný čin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona alebo sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona všetky zhodne chránia dieťa, resp. osobu mladšiu ako 15 rokov pri zločine sexuálneho zneužívania pred pohlavným stykom alebo inou sexuálnou praktikou. Rozdiel spočíva v použití násilia, resp. jeho hrozby a dobrovoľnosti takéhoto pohlavného styku. Na základe výsledkov dokazovania bola upravená skutková veta v tom smere, že sa okrem iného vypustilo to, že sťažovateľ proti vôli a slovnému nesúhlasu poškodenej s ňou vykonal súlož a inú sexuálnu
praktiku, čím súčasne došlo aj k zmierneniu právnej kvalifikácie konania sťažovateľa. Evidentná zmena v spôsobe spáchania skutku, t. j. bez zistenia násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo bezbrannosti maloletej poškodenej, keď všetky ostatné podstatné okolnosti skutkov, ktoré ich individualizujú, ostali zachované a zachovaný ostal aj následok, tak podľa názoru najvyššieho súdu neznamená podstatnú zmenu okolností prípadu a nenarušuje preto totožnosť stíhaného skutku.
27. V súvislosti so skutočnosťou, že odsudzujúcim rozsudkom bola zmenená právna kvalifikácia konania sťažovateľa, najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na to, že v zmysle § 284 ods. 2 Trestného poriadku nebolo potrebné, aby prvostupňový súd upozorňoval sťažovateľa na do úvahy prichádzajúcu (miernejšiu) zmenu právnej kvalifikácie jeho konania, na ktorú by ho bol povinný upozorniť len vtedy, ak by dospel k záveru o dôvodnosti uznať sťažovateľa za vinného z trestného činu podľa prísnejšieho ustanovenia zákona, ako podľa ktorého posudzovala skutok obžaloba, čo však zjavne nie je posudzovaný prípad. Zároveň pritom platí, že súd v zmysle § 278 ods. 3 Trestného poriadku nie je viazaný právnym posúdením skutku v obžalobe.
28. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že postupom okresného súdu pri zmene právnej kvalifikácie mu bolo znemožnené navrhnúť dôkazy na jeho obranu proti tejto časti skutku a byť k nej vypočutý, najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval, že sťažovateľ počas celého trestného konania popieral akýkoľvek pohlavný styk, či už dobrovoľný, alebo nedobrovoľný, s maloletou poškodenou alebo vykonanie akejkoľvek inej sexuálnej praktiky, a preto nie je zrejmé (a ani sťažovateľ ich v dovolaní žiadnym bližším spôsobom nekonkretizuje), aké dôkazy by v tejto súvislosti navrhoval vykonať, prípadne nie je zrejmé, k čomu by mal byť vypočutý, ak akúkoľvek formu sexuálneho styku s maloletou poškodenou popieral, resp. odmietal, a preto aj túto dovolaciu námietku najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
29. Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd uzavrel, že sťažovateľ svojím dovolaním vo svojej podstate napáda správnosť skutkových zistení konajúcich súdov, domáhajúc sa výlučne iného hodnotenia dôkazov, než k akému pristúpili súdy v pôvodnom konaní, a to v jeho prospech. Podľa názoru najvyššieho súdu niet najmenších pochýb o tom, že sťažovateľ sa podaným dovolaním snažil preniesť svoju odvolaciu argumentáciu pred dovolací súd. Dovolacie námietky sťažovateľa proti spôsobu hodnotenia dôkazov a nenáležite zistenému skutkovému stavu súdmi v pôvodnom konaní tak dovolací súd hodnotil ako nespôsobilé (vecne) naplniť sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Súčasne pritom platí, že hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám sťažovateľa, nie je možné uplatniť ako dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
30. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal všetkými pre rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa podstatnými otázkami súvisiacimi s predmetom ústavnej sťažnosti a dal na ne dostatočné a presvedčivé odpovede, pričom jeho závery sú logické a zrozumiteľné. Ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako nezistil, že by posudzované dovolacie uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
31. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pripomína, že nie je „skutkovým súdom“, sám dokazovanie spravidla nevykonáva a nie je preto v zásade ani oprávnený do skutkových záverov všeobecných súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať (II. ÚS 472/2014).
32. Ústavný súd na tomto mieste zároveň zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je vystupovať ako súd tretej či štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je presvedčiť sa, že sa najvyšší súd s námietkami sťažovateľa dostatočným a relevantným spôsobom vysporiadal. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je totiž v prvom rade dohliadnuť na to, aby konanie ako celok bolo spravodlivé. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k čl. 6 dohovoru zdôrazňuje posudzovanie spravodlivosti konania ako celku (Khan proti Spojenému kráľovstvu z 12. 5. 2000, sťažnosť č. 35394/97, bod 34; Allan proti Spojenému kráľovstvu z 5. 11. 2002, sťažnosť č. 48539/99, bod 42).
33. Možno tak uzavrieť, že po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
34. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že sťažovateľom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nesignalizuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorej dôvodnosť by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd teda dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým uznesením najvyššieho súdu na jednej strane a obsahom týchto práv na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 2 výroku tohto uznesenia).
35. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené aj jeho základné práva podľa čl. 12, čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, pričom z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svoju argumentáciu o týchto porušeniach odvodzuje od namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže však ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo v takomto prípade dôjsť ani k porušeniu ostatných označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy. Ústavný súd preto podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (bod 2 výroku tohto uznesenia).
36. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
III. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
37. V zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže ustanoviť navrhovateľovi právneho zástupcu, ak navrhovateľ o to požiada, ak to odôvodňujú jeho pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015).
38. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti II tohto uznesenia) je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015, II. ÚS 193/2020). Keďže nebol splnený jeden z nevyhnutných predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 1 výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2026
Peter Molnár
predseda senátu