Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 472/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť A. S., zastúpenej

advokátom JUDr. Tiborom Bickom, Advokátska kancelária, Dukelská 972/7-3, Považská

Bystrica, vo veci namietaného porušenia a 2 a Slovenskej

republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 24. novembra 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 6. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 4. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra

2013 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia

a 2 a (ďalej len „“), ako aj

ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 24. novembra 2011, uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. septembra 2012

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. júna 2013. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 9. septembra

2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 24. novembra 2011 bola sťažovateľka uznaná vinnou jednak pokračovacím trestným

činom sprenevery podľa účinného do 31. decembra

2005 a tiež pokračovacím zločinom sprenevery podľa a

účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „“), a to v podstate preto, že ako

účtovníčka – ekonómka spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „poškodená“), so samostatným

dispozičným právom od 10. januára 2005 do 8. júna 2005 vybrala v rôznych pobočkách S.

z účtu poškodenej 1 800 000 Sk, peniaze nezaúčtovala do pokladne, ale 15. júna 2005 túto

sumu zaúčtovala ako pôžičku spoločníkovi Ing. R. a peniaze si prisvojila ku škode

poškodenej. Ďalej od 3. januára 2006 do 24. júla 2006 vybrala z účtu poškodenej v S.

celkom 2 470 000 Sk, tieto nezaúčtovala do pokladne, nevystavila k týmto výberom

príjmové pokladničné doklady do pokladne a tieto si prisvojila ku škode poškodenej. Potom

v čase od 6. marca 2006 do 23. marca 2006 vybrala z účtu poškodenej v D. (ku ktorému

mala spoludispozičné právo) celkom 170 000 Sk, tieto výbery nezaúčtovala do pokladne,

nevystavila k nim príjmové pokladničné doklady a peniaze si prisvojila. Napokon v období

od 30. januára 2006 do 30. mája 2006 vybrala z účtu poškodenej v D. celkom 340 000 Sk,

tieto výbery nezaúčtovala do pokladne, ale ich zaúčtovala ako úhradu fiktívnych

dodávateľských faktúr, pričom peniaze si ponechala.

Za uvedené skutky bol sťažovateľke uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov

a 2 mesiace so zaradením do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym

stupňom stráženia. Bola tiež zaviazaná nahradiť poškodenej škodu vo výške 158 666,93 €.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Namietala, že nebolo

absolútne zistené, či vôbec poškodenej vznikla škoda, pretože zo znaleckého posudku

znalkyne Ing. P. a jej výpovede na hlavnom pojednávaní vyplýva, že „údajný“ schodok bol

iba účtovným schodkom. Či skutočne poškodenej vznikla škoda a v akej výške, nie je

možné podľa znalkyne zistiť, pretože v inkriminovanom období neboli vykonávané fyzické

inventúry peňažných prostriedkov. Z výpovedí Ing. R., JUDr. B., Ing. V., Ing. B. a z ďalších

dôkazov vyplýva, že účtovné doklady poškodenej neboli uzamknuté a zabezpečené proti

zásahu neoprávnených osôb. Preto nebolo možné vylúčiť, že neznáma osoba účelovo

vybrala z účtovníctva účtovné doklady, pričom ich neexistencia je štatutárnymi orgánmi

poškodenej účelovo vykladaná tak, že sťažovateľka tieto nevystavila a peniaze si prisvojila.

Znalkyňa Ing. P. potvrdila, že v takom prípade by vznikol účtovný schodok. Skutočnosť, že

v účtovníctve poškodenej sa nenachádzali príjmové doklady o zaúčtovaní výberov

finančných čiastok z banky do pokladne, je účelovo vykladaná v neprospech sťažovateľky,

pretože ani znalkyňa Ing. P., ale ani napr. Ing. V. ako ekonóm nevedeli uviesť, kto mal tento

doklad vystaviť, pričom Ing. V. dokonca uviedol, že ak vybral peniaze z banky a odovzdal

ich sťažovateľke na zaúčtovanie do pokladne, o odovzdaných peniazoch si nepýtal žiaden

doklad a tento ani nedostal. Ing. V. dokonca uviedol, že takýto doklad sa nevystavuje.

Pochybnosti o tom, či sťažovateľka vôbec mohla vyberať peniaze prostredníctvom Grid

karty vniesol do veci práve Ing. R., ktorý kartu osobne prevzal v banke a u neho sa aj našla

v stole. Nie je žiaden doklad o tom, kto a kedy sťažovateľke kartu odovzdal, ale ani o tom,

kedy a komu ju vrátila. Operácie vykonané v banke v súvislosti s výbermi sú definované

tak, že boli vykonané osobou, na ktorú bola karta vystavená. To ale nedokazuje, že operácia

bola naozaj vykonaná touto osobou. Vážne pochybnosti vyplynuli aj zo spôsobu účtovania

v programe Money S3, lebo do tohto programu mohli vstupovať aj iné osoby s možnosťou

vykonať hocijaké úkony. Ing. R. nepoprel, že mal z titulu pôžičiek vybrané peniaze v sume

cca 28 000 000 Sk. Nebolo teda preukázané, že by sťažovateľka fiktívne vykázala na neho

pôžičky, ktoré neprevzal.

Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. septembra 2012 bolo odvolanie

sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu zamietnuté. Krajský súd sa vôbec

nevysporiadal s jej námietkami. Odôvodnenie uznesenia je iba veľmi formálne, pričom bez

konkrétneho zamerania poukazuje na účelovo z kontextu vytrhnuté dôkazy. Pôsobí tak

zjavne arbitrárne. Krajský súd sa prakticky vôbec nezaoberal nezákonnosťou výroku

o náhrade škody, a to zo základného hľadiska, či vôbec poškodenej vznikla škoda a v akej

výške, ako aj veľmi rozporným tvrdením štatutárnych zástupcov o výške škody, keďže

z notárskej zápisnice o uznaní dlhu z 30. októbra 2006 vyplýva, že sťažovateľka mala

poškodenej odcudziť 5 000 000 Sk, hoci z rozsudku okresného súdu vyplýva, že mala

spreneveriť 158 666,93 €.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, a to pre porušenie jej

práva na obhajobu a na spravodlivý proces, ako aj pre nesprávne právne posúdenie veci.

Zdôraznila neexistenciu skutkových zistení dokazujúcich, že sa trestnej činnosti dopustila,

ako aj arbitrárnosť rozhodnutí nižších súdov v tom, že sa tieto absolútne nezapodievali jej

výhradami a svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, resp. neodôvodnili vôbec v tom

smere, že sa vytýkanými výhradami nezaoberali.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. júna 2013 bolo dovolanie

odmietnuté s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutia boli zákonné, skutok bol správne

právne posúdený, pričom najvyšší súd nemôže vykonané dôkazy sám hodnotiť, a to aj

napriek tomu, že sťažovateľka v dovolaní výslovne uviedla, že si je tejto skutočnosti

vedomá a nežiada, aby najvyšší súd vykonané dôkazy znova hodnotil.

Podľa sťažovateľky vo veci neexistujú skutkové zistenia, na ktorých by mohlo byť

založené odsudzujúce rozhodnutie a uložený taký prísny nepodmienečný trest, ako v danom

prípade. Dôvody, pre ktoré Ing. R. ako konateľ poškodenej podal na sťažovateľku trestné

oznámenie, táto jasne a logicky ozrejmila. Bolo potrebné jednoznačne a bez akýchkoľvek

pochybností preukázať, že si prisvojila peniaze poškodenej. To však vykonanými dôkazmi

preukázané nebolo, ba vykonané dôkazy to dokonale vyvrátili. Nebolo zistené, že by

sťažovateľka nadobudla hocijaký hodnotnejší majetok, nezistili sa žiadne jej účty

s akýmikoľvek sumami, ktoré by nevedela vysvetliť, ale najmä nebolo zisťované

a preukázané, z akého dôvodu by tak vôbec mala konať. Zo žiadneho vykonaného dôkazu

nevyplýva, že by si prisvojila z peňazí poškodenej čo i len jednu korunu. Zodpovedá

skutočnosti, že počas obdobia, keď u poškodenej pracovala, nikto z jej nadriadených

nevykonal fyzickú kontrolu v pokladni, ktorú istý čas mala na starosti. K tomu obdobiu

poukazuje sťažovateľka najmä na zistený fakt, podľa ktorého od januára 2005 do

11. februára 2005 vykonávala funkciu pokladníčky Š., od 11. februára 2005 do 10. augusta

2005 E. A. a od 11. augusta 2005 do 26. júla 2006 vykonávala funkciu pokladníčky

sťažovateľka. Nezodpovedá preto pravde obžalobné a rozsudočné tvrdenie, že počas celého

obdobia od januára 2005 do konca júla 2006 vykonávala sťažovateľka funkciu pokladníčky.

Najdôležitejšou skutočnosťou je znalecký posudok Ing. P. a jej výpoveď na hlavnom

pojednávaní, z ktorej jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na to, že u poškodenej nebola

vykonávaná inventarizácia pokladne a chýba veľká časť účtovných dokladov, nie je možné

zistiť, či peniaze skutočne chýbali a v akej sume, pretože schodok vypočítaný znalkyňou je

len účtovným schodkom. Dôležité je aj to, že znalkyňa mala účelovo odpovedať iba na

otázku, či boli peniaze zaúčtované do pokladne. Nebola jej teda uložená povinnosť zisťovať

použitie týchto peňazí. Znalkyňa na hlavnom pojednávaní uviedla, že ak by mala

posudzovať výdavky, bol by výsledok jej zistení iný. Nikto z vypočutých svedkov, ktorí

nemali žiaden dôvod vypovedať v prospech sťažovateľky, nevedeli uviesť a ani inak

nevedeli dokázať, že spreneverila čo i len korunu. Usvedčujúce časti ich výpovedí sú

založené výslovne iba na ich subjektívnom hodnotení bez akejkoľvek usvedčujúcej

hodnoty. Čo sa týka chýbajúcich účtovných dokladov, sťažovateľka zdôrazňuje, že

v kancelárii, v ktorej sedela, sedeli aj zamestnanci iných spoločností (podliehajúci Ing. R.)

a táto nebola uzamknutá, preto nebol problém, aby „hocikto hocičo“ z účtovnej agendy

poškodenej vybral. Znalkyňa Ing. P. uviedla, že práve preto, že chýbajú doklady, vznikol

v účtovníctve poškodenej účtovný schodok. Nemenej dôležitý je aj prístup iných

nekompetentných osôb do programu Money S3, v ktorom bolo vedené účtovníctvo

poškodenej.

Na základe nejestvujúcich dôkazov a skutkových zistení všeobecné súdy nesprávne

ustálili skutok, ktorého sa mala sťažovateľka dopustiť, pričom tento skutok nesprávne

právne posúdili.

Čo sa týka výroku o náhrade škody, je podstatné, že povinnosť vec správne právne

posúdiť sa vzťahuje aj na použitie iných právnych predpisov, ako sú trestnoprávne predpisy.

V danom prípade je povinnosť nahradiť škodu poškodenej upravená v Občianskom

zákonníku. Vzhľadom na absolútnu nepreukázateľnosť toho, že sťažovateľka spôsobila

poškodenej škodu, treba za protiústavný považovať aj výrok o náhrade škody.

Spôsobom porušujúcim základné práva a slobody bola sťažovateľka pozbavená

slobody a ku dňu podania sťažnosti sa už 1 rok nachádzala vo výkone dlhodobého trestu

odňatia slobody. Už pred nástupom do výkonu trestu bola nútená vzhľadom na ohrozenie

na živote domáhať sa ochrany polície, čomu bolo vyhovené a bola zaradená do programu

svedkov. Bola tým vytrhnutá z normálneho spôsobu života, boli pretrhnuté jej rodinné

vzťahy a zväzky, bola zničená jej pracovná kariéra a jej uplatnenie. Uvedené skutočnosti sú

dôvodom na priznanie finančného zadosťučinenia v sume 200 000 €.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

, krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby boli rozsudok okresného súdu z 24. novembra 2011, uznesenie

krajského súdu zo 6. septembra 2012 a uznesenie najvyššieho súdu zo 4. júna 2013 zrušené

a sťažovateľka bola ihneď prepustená z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu. Domáha

sa tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 € od okresného

súdu a krajského súdu. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

331,12 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 6. septembra 2012 vyplýva, že

ním bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 24. novembra 2011. Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne zistil

a ustálil skutkový stav tak, ako je uvedený v skutkových vetách výrokovej časti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané,

o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal

so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú a akými

úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa

okresný súd vyrovnal s obhajobou sťažovateľky a akými právnymi úvahami sa spravoval pri

posudzovaní jej konania v otázke viny a trestu. I krajský súd má vinu sťažovateľky za

jednoznačne preukázanú. Napriek tomu, že sťažovateľka poprela spáchanie skutkov, jej

obhajobné tvrdenia sú neprijateľné, keďže z vykonaného dokazovania je zrejmé, že

rozkrádanie finančných prostriedkov patriacich poškodenej vykonávala výlučne

sťažovateľka a nikto iný, pričom rozkrádanie zakrývala spôsobom opísaným v skutkovej

vete a zároveň spôsobila na majetku poškodenej značnú škodu. V tomto smere treba

poukázať na svedecké výpovede Ing. R., JUDr. B., Ing. V., W., B. a Š., ako aj na znalecký

posudok Ing. P., pričom nemožno prehliadnuť ani rozsiahly spisový materiál

zadokumentovaný vo vyšetrovacom spise. Z týchto dôkazných prostriedkov je zrejmé, že

finančné prostriedky z účtov poškodenej vyberala sťažovateľka ako účtovníčka, mala ich po

výbere z banky vo svojej dispozícii a neurobila v súvislosti s nimi základný účtovný úkon,

ktorým je ich zaúčtovanie do pokladne poškodenej, lebo tieto zaúčtovala ako fiktívnu

pôžičku pre Ing. R. alebo ich nezaúčtovala vôbec, prípadne ich zaúčtovala ako úhradu

fiktívnej, resp. už predtým uhradenej faktúry, a takýmto spôsobom zakrývala rozkrádanie

zverených finančných prostriedkov. Predmetné výbery z banky vykonala výlučne

sťažovateľka, pričom bola jedinou účtovníčkou poškodenej a nikto iný nemohol vykonávať

účtovné operácie v účtovnom programe. Pokiaľ znalkyňa Ing. P. konštatovala, že ňou

zistený schodok bol iba účtovný a že v účtovníctve nenašla exaktný dôkaz, že si

sťažovateľka prisvojila nejaké peniaze, treba uviesť, že okresný súd hodnotí znalecký

posudok voľne ako každý iný dôkaz (nemôže ho hodnotiť iba izolovane), pričom

v posudzovanej veci výrok o vine sťažovateľky nevychádzal výlučne iba z tohto dôkazného

prostriedku, ale sa opieral aj o ďalšie dôkazy, ktoré tvorili vo svojom súhrne (vrátane aj

tohto znaleckého dokazovania) ničím nenarušenú a uzavretú sústavu dôkazov vzájomne sa

doplňujúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré v celku zhodne a spoľahlivo preukazujú všetky

okolnosti žalovaných skutkov a usvedčujú z ich spáchania výlučne sťažovateľku, pričom sú

v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich možno vyvodiť iba jeden

jediný záver so súčasným vylúčením možnosti akéhokoľvek iného záveru. Okresný súd

nepochybil ani v časti ustálenia právnej kvalifikácie protiprávneho konania sťažovateľky,

ale ani pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Správny je aj výrok o povinnosti nahradiť

škodu. Sťažovateľka na jednej strane poukázala na nadbytočnosť tohto výroku vzhľadom

na existenciu notárskej zápisnice o uznaní dlhu, ale tiež spochybnila túto notársku zápisnicu

s tým, že k jej podpísaniu došlo proti jej vôli na základe fyzického a psychického nátlaku

zo strany ďalších osôb. Pokiaľ v adhéznom konaní bol poškodenou riadne a včas uplatnený

nárok na náhradu škody, je súd povinný súčasne s výrokom o vine rozhodnúť aj

o povinnosti nahradiť spôsobenú škodu. O nároku poškodenej nebolo rozhodnuté

v občianskom súdnom konaní alebo v inom príslušnom konaní.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. júna 2013 vyplýva, že ním

bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 6. septembra 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľkou

uplatnený dôvod dovolania podľa vyžaduje, aby

bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Nemožno úspešne podať dovolanie

z tohto dôvodu na tom podklade, že sa návrhu na vykonanie dokazovania nevyhovelo.

Sťažovateľka a jej obhajca toto právo neuplatnili v určených prípadoch. Podané návrhy

na doplnenie dokazovania boli okresným súdom akceptované a navrhnutí svedkovia boli

vypočutí. Sťažovateľka pod dovolací dôvod podľa

zaradila jej vlastné hodnotenie dôkazov a výčitku okresnému súdu a krajskému súdu za to,

že sa s dôkazmi, najmä vo vzťahu k znaleckým posudkom, nesprávne vysporiadali

a nezisťovali, či peniaze u poškodenej chýbali. V tejto súvislosti treba uviesť, že za

porušenie práva na obhajobu podľa nemožno

považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu

o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 a 11

. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený

v zmysle (orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia

dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od

toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán) o tom, že

určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi,

zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa ,

odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom v zmysle § 371

ods. 1 písm. i) , ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania

je posudzovanie právnych otázok, a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia

skutkového stavu. Druhým dovolacím dôvodom uplatneným sťažovateľkou je ustanovenie

(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia), pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať

a meniť. Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní opierajúcom sa

o dovolací dôvod uvedený v len z toho hľadiska, či

skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu

hodnotí aj skutočnosť, či skutok, z ktorého bola sťažovateľka uznaná za vinnú, bol v tzv.

skutkovej vete rozsudku okresného súdu vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej

podstaty príslušných trestných činov. Tento dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky

vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému všeobecnými súdmi nižších stupňov. Podstata

správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený v pôvodnom konaní, ktorého správnosť

a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť, bol subsumovaný (podradený) pod správnu

skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti . Len opačný

prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) . Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda

dovolací súd povinný prezumovať. Sťažovateľkou uplatnené argumenty odôvodňujúce

nesprávnosť právneho posúdenia žalovaných skutkov odvodené od vlastného hodnotenia

vykonaných dôkazov, bez zohľadnenia skutkových zistení a záverov všeobecných súdov

v pôvodnom konaní spolu s poukazom na nepresvedčivosť obsahu dôkazov a tendenčnosť

nositeľov dôkazov (výpovedí svedkov), predstavujú len namietanie skutkových zistení, čo

je v dovolacom konaní neprípustné. V dovolacom konaní sa nemožno úspešne domáhať

revidovania vyhodnotenia dôkazov, čo sa týka výberov finančných prostriedkov

sťažovateľkou z bánk, prehodnotenia dôkazov o nepoužití vybraných finančných

prostriedkov v prospech poškodenej, či iného pohľadu sťažovateľky na hodnotenie záverov

znaleckých posudkov oproti vyhodnoteniu dôkazov okresným súdom a krajským súdom

v rozpore s odlišnou predstavou sťažovateľky. Podstatou tejto časti dovolania je teda

evidentne snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe ich

iného hodnotenia dospel k iným, odlišným skutkovým záverom než okresný súd a krajský

súd.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. júna 2013 bolo obhajcovi

sťažovateľky (podľa dátumovej pečiatky) doručené 16. júla 2013.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 24. novembra 2011 bolo

prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky podľa a dohovoru mal krajský súd v rámci

odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahu právomoc ústavného

súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľka právo podať odvolanie aj využila.

Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom a rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej vykonané dôkazy neboli

okresným súdom a krajským súdom správne vyhodnotené, pretože v skutočnosti pri ich

komplexnom hodnotení bolo potrebné dospieť k záveru, že k spáchaniu trestného činu

nedošlo najmä preto, že sa nepreukázala existencia škody. To zároveň zakladá podľa

sťažovateľky aj nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci, a to tak v otázke viny

sťažovateľky, ako aj čo do jej povinnosti nahradiť škodu.

V súvislosti s dovolacím konaním vedeným najvyšším súdom pod sp. zn.

považuje ústavný súd ako rozhodujúce, že prípustnosť dovolania z dôvodu

nesprávneho a neúplného zistenia skutkového stavu je výslovne vylúčená v zmysle

ustanovenia , ako na to v podrobnom

a presvedčivom odôvodnení poukazuje najvyšší súd. S tým úzko súvisí, že aj namietané

porušenie obhajobných práv sťažovateľky je založené rovnako na jej odlišnom hodnotení

vykonaného dokazovania, a preto rovnako nemôže zakladať prípustnosť dovolania. Takisto

je presvedčivý aj záver najvyššieho súdu, podľa ktorého nemožno za nesprávne

hmotnoprávne posúdenie veci v zmysle považovať

to, že predmetom právneho posúdenia bol nesprávne zistený skutkový stav, ako sa

domnieva sťažovateľka. To sa vzťahuje aj na výrok o náhrade škody, ktorý sťažovateľka

namieta tiež z dôvodu, že podľa nej v skutočnosti žiadna škoda nevznikla.

V súvislosti s odvolacím konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn.

považuje ústavný súd argumentáciu krajského súdu v spojení so závermi

okresného súdu za úplnú, vyčerpávajúcu a dostatočne presvedčivú. Žiadne známky

arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti v nich nenašiel. Skutočnosť, že sa sťažovateľka

s týmito závermi nestotožňuje, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených

článkov a dohovoru.

Krajský súd jednoznačne poukazuje na to, že komplexným vyhodnotením

vykonaných dôkazov sa dospelo k záveru o tom, že poškodenej vznikla škoda a že peňažné

čiastky vytvárajúce škodu si sťažovateľka prisvojila.

Ako relevantný sa javí argument sťažovateľky, podľa ktorého znalkyňa Ing. Pe.

dostala účelovo za úlohu zodpovedať iba otázku, či boli peniaze zaúčtované do pokladne,

teda nebola jej uložená povinnosť zisťovať použitie týchto peňazí, pričom znalkyňa mala na

hlavnom pojednávaní uviesť, že ak by posudzovala aj výdavky, bol by výsledok jej zistení

iný.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti zrejme poukazuje na to, že v prípade skúmania

otázky, aké výdavky boli z pokladne v hotovosti podľa účtovných dokladov uhradené,

mohlo by sa odkryť, že účtovnými dokladmi preukázané hotové výdavky prevyšujú sumu

hotovostných príjmov do pokladne vykazovaných účtovnými dokladmi. Inými slovami,

komplexnou kontrolou by sa dalo preukázať, že v pokladni muselo byť v skutočnosti väčšie

množstvo peňažnej hotovosti, než aké vyplýva z účtovných dokladov, pretože inak by

nebolo možné realizovať hotovostné výplaty z pokladne v takej výške, aká vyplýva

z účtovných dokladov.

Z pohľadu ústavného súdu treba v tejto súvislosti predovšetkým konštatovať, že po

hypotetickom doplnení znaleckého dokazovania výsledkom už uvedenej úvahy

sťažovateľky by mohol byť nielen záver, podľa ktorého v pokladni musela byť väčšia

hotovosť, než aká vyplývala z účtovných dokladov, ale rovnako aj záver, podľa ktorého

účtovne vykazované množstvo hotovosti v pokladni postačovalo pre realizáciu účtovne

doložených hotovostných platieb. Kým prvý záver by bol jednoznačne v prospech

sťažovateľky, zatiaľ druhý záver by dával skôr za pravdu obžalobe.

Za podstatnú treba v danej súvislosti považovať tú okolnosť, že z vlastných tvrdení

sťažovateľky, ale ani z listinných dôkazov, ktoré ústavnému súdu predložila, nevyplýva, že

by požiadala o doplnenie znaleckého posudku znalkyne Ing. P. v tom smere, aby tejto bola

daná úloha skúmať aj hotovostné výdavky z pokladne. Za takéhoto stavu sa argumentácia

sťažovateľky v konečnom dôsledku nejaví ako presvedčivá.

Napokon treba poznamenať, že ústavný súd nie je „skutkovým súdom“, sám

dokazovanie spravidla nevykonáva, a nie je preto ani oprávnený do skutkových záverov

všeobecných súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014