Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 403/2026
PDF · 211.94 KB
No categories available
II. ÚS 403/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Piešťanská 3, Trnava, proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2Tos/131/2025 z 23. februára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a to uznesením krajského súdu sp. zn. 2Tos/131/2025 z 23. februára 2026. Žiada zrušiť rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň žiada priznať náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 2T/76/2013 okresný súd uznesením sp. zn. 37Nt/15/2025 z 26. septembra 2025 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v zmysle § 394 Trestného poriadku zamietol.
3. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal, že okresný súd sa nedostatočne zaoberal jeho námietkou o nezákonnosti zloženia senátu. Námietka spočívala v tom, že sudca, ktorý rozhodoval o obžalovaných, ktorých trestná činnosť súvisela s údajnou trestnou činnosťou sťažovateľa, nemohol následne rozhodovať aj o vine sťažovateľa. Sťažovateľ sa mal až pred podaním návrhu na povolenie obnovy konania dozvedieť, že senát konajúci v jeho veci uznal aj vinu bývalých spoluobžalovaných sťažovateľa, z ktorých veci bol sťažovateľ vylúčený na samostatné konanie. Sťažovateľ tiež namietal, že okresný súd náležite neodôvodnil, prečo
nepovažoval navrhovaný výsluch svedka za podstatný pre rozhodnutie. Aj v tomto smere považoval sťažovateľ rozhodnutie okresného súdu za nepreskúmateľné.
4. V napadnutom uznesení sa krajský súd stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol. Krajský súd rovnako ako okresný súd zastáva názor, že skutočnosti a námietky uvádzané sťažovateľom nemožno považovať za dôvody povolenia obnovy konania. Krajský súd poukázal na to, že sťažovateľ bol uznaný vinným okresným súdom a následne bola jeho trestná vec preskúmavaná nielen krajským súdom, ale aj dovolacím súdom, ktorý sa okrem iného vysporiadal aj s námietkou nezákonnosti zloženia senátu prejednávajúceho trestnú vec sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu ani krajský súd nebol toho názoru, že by v merite veci pri osobe sťažovateľa došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v tom, že by jeho trestnú vec prejednával nezákonný senát. Čo sa týka návrhu sťažovateľa na výsluch svedka , rovnako ako okresný súd aj krajský súd bol toho názoru, že výsluch uvedeného svedka by bol nadbytočný, a to z toho dôvodu, že vina sťažovateľa bola jednoznačne preukázaná vo veci vykonanými dôkazmi. Ani jeden z konajúcich súdov preskúmavajúcich rozhodnutie v merite veci, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, nevyslovil pochybnosti o skutkových a právnych záveroch, ako ani o potrebe ďalšieho vykonávania dokazovania. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ v návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol žiadne skutočnosti ani dôkazy, ktoré by viedli k povoleniu obnovy konania a v konečnom dôsledku k zmene skutkových a právnych záverov rozhodnutia v merite veci. Krajský súd konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal existenciu nových skutočností ani dôkazov v zmysle § 394 Trestného poriadku, a teda okresný súd postupoval zákonne, keď návrh sťažovateľa zamietol bez vykonania ďalšieho dokazovania. Krajský súd preto rozhodol tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľa
5. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti napáda závery krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne. Z obsahu predostretej argumentácie možno vyvodiť, že sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi oboch konajúcich súdov, ktoré nevyhoveli predmetnému návrhu na povolenie obnovy konania. Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd, ako aj krajský súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadali s jeho argumentáciou v prospech povolenia obnovy konania. Sťažovateľ namieta, že konajúce súdy sa nezaoberali jeho námietkou o nezákonnosti senátu z dôvodov, ktoré uviedol, a rovnako konajúce súdy dostatočne neodôvodnili, prečo nepovažovali navrhovaný výsluch svedka za podstatný pre rozhodnutie. Krajský súd v tejto časti odôvodnenie okresného súdu len prevzal a nezaujal žiadne svoje stanovisko, iba konštatoval, že výsluch svedka považuje za nadbytočný. Sťažovateľ nedostal odpovede na zásadné námietky jeho sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Rozhodnutia všeobecných súdov považuje sťažovateľ za nepreskúmateľné a arbitrárne, čím malo dôjsť k porušeniu ním označených práv.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné
náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
8. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
9. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
10. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a s dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu. Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.
11. V napadnutom uznesení krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý, nemožno vytknúť žiadnu chybu či nedostatok. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu považoval krajský súd za dostatočné a presvedčivé,
okresný súd podrobne a logicky vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k záveru, že v prípade sťažovateľa nie sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania. Krajský súd zastával názor, že vzhľadom na dôvody obnovy konania uvádzané sťažovateľom si okresný súd vytvoril dostatočný základ pre svoje rozhodnutie. Skutočnosti uvádzané sťažovateľom v návrhu na povolenie obnovy konania, duplicitne uvedené aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu vyjadrujú predstavu sťažovateľa o tom, ako mal súd v základnom konaní postupovať, a poskytujú len právne posúdenie veci z pohľadu sťažovateľa, avšak neposkytujú také nové skutočnosti, ktoré by boli v zmysle Trestného poriadku dôvodmi na povolenie obnovy konania.
12. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj z citovanej relevantnej právnej úpravy, bez toho, aby bolo potrebné dôvody rozhodnutia krajského súdu ďalej analyzovať, keďže sú podľa názoru ústavného súdu dostatočne výpovedné, čo sa týka zodpovedania otázky, či predmetný návrh na povolenie obnovy predmetného trestného konania obsahoval kvalifikované skutočnosti opodstatňujúce povolenie obnovy konania, konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Krajský súd sa oboznámil s dôkaznou situáciou v základnom konaní, pričom reagoval na jednotlivé sťažnostné námietky sťažovateľa.
13. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že súd konajúci o povolení obnovy konania nie je povinný ani v prvej fáze konania o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku vykonať automaticky/mechanicky všetky v návrhu na obnovu konania prezentované dôkazy, ani keby splňali atribút „novosti“. Pre (už aj) zvažovanie obnovy konania musí byť totiž naplnená aj druhá premisa vyjadrená v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, a to možnosť (v neoddeliteľnom kontexte už vykonaného dokazovania) vyvolať rozhodnutie vo veci samej vo svojej podstate odlišné oproti tomu pôvodnému. Aj v konaní o povolení obnovy konania je preto a minori ad maius aplikovateľný § 272 ods. 3 (najmä prvá veta) Trestného poriadku, podľa ktorého súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi (ak to platí v pôvodnom konaní, v konaní o obnove už právoplatne skončeného konania to musí platiť o to viac). Potenciál (aj keď nie vyhodnotená istota) zmeny rozhodnutia teda musí byť, ako už bolo uvedené, reálny, nielen hypotetický (IV. ÚS 245/2023).
14. Ústavný súd v kontexte okolností veci sťažovateľa poukazuje na právnu úpravu, ktorá vyžaduje pre povolenie obnovy konania súčasné splnenie oboch podmienok, a to podmienky novosti skutočnosti alebo dôkazu a zároveň podmienky ich spôsobilosti v spojení s ostatnými dôkazmi alebo samostatne odôvodniť odlišné rozhodnutie o vine alebo treste. Ústavný súd konštatuje, že tak ako to správne uviedli aj konajúce všeobecné súdy, v prípade predmetného návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania nešlo o predloženie kvalifikovaných nových skutočností či dôkazov. Ústavný súd zároveň dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci krajský súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (m. m. II. ÚS 356/2023).
15. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pripomína, že konanie o povolení obnovy konania nie je tretím stupňom rozhodovania (o vine a treste), v ktorom by bolo možné preskúmať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní.
16. Ústavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
V uvedenej súvislosti ústavný súd ďalej pripomína, že nie je „skutkovým súdom“, sám dokazovanie spravidla nevykonáva a nie je preto ani oprávnený do skutkových záverov všeobecných súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať (II. ÚS 472/2014).
17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd sa aj touto časťou ústavnej sťažnosti zaoberal, pričom, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, konštatuje, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadne o „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 53/08, m. m. II. ÚS 517/2016). Pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa teda inter alia ani na konanie o obnove a čl. 6 dohovoru ani nezaručuje právo na revíziu procesu. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa preto možno domáhať až v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté o povolení obnovy konania (m. m. III. ÚS 223/2017, II. ÚS 390/2019, II. ÚS 357/2020 a i.). Napadnutým uznesením krajský súd ako sťažnostný súd rozhodoval o návrhu na povolenie obnovy konania. V konaní sa už teda nerozhodovalo o trestnom obvinení v zmysle čl. 6 dohovoru, a preto tento článok nie je na dané konanie aplikovateľný. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je teda v tejto časti nezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
19. Odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku má za následok, že už bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa artikulovaných v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2026
Peter Molnár
predseda senátu