Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 390/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou

Řeřichovou, PhD., Mierová 87, Humenné, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a 4 , ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Michalovce

sp. zn. z 10. septembra 2018 a uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo 17. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a 4 (ďalej len „“), ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. septembra 2018 a uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. januára

2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 21. apríla 2016 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania zločinu

týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) zákona

č. v znení neskorších predpisov, za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody vo výmere siedmich rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia

slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd

uznesením sp. zn. zo 16. januára 2017 rozhodol tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ 2. februára 2018 podal okresnému súdu návrh na povolenie obnovy

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. , o ktorom okresný súd

uznesením sp. zn. zo 16. apríla 2018 rozhodol tak, že tento návrh zamietol.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský

súd uznesením sp. zn. z 24. mája 2018 rozhodol tak, že sťažovateľom

napadnuté uznesenie okresného súdu zo 16. apríla 2018 zrušil a okresnému súdu uložil,

aby vo veci znova konal a rozhodol.

Po vrátení veci krajským súdom okresný súd o sťažovateľovom návrhu na povolenie

obnovy predmetného trestného konania napadnutým uznesením sp. zn.

z 10. septembra 2018 rozhodol tak, že ho zamietol z dôvodu, že nezistil podmienky obnovy

konania podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský

súd napadnutým uznesením sp. zn. zo 17. januára 2019 rozhodol tak, že ju

zamietol.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom uvádza, že okresný súd na verejnom

zasadnutí vypočul navrhovaných svedkov. Svedka vypočul okresný

súd samostatne a sťažovateľ tvrdí, že predseda senátu okresného súdu nezabezpečil

pri výsluchu svedka účasť tlmočníka. Sťažovateľ namieta, že z uvedeného dôvodu bola

výpoveď tohto svedka nepresná v časti týkajúcej sa časového obdobia pobytu svedka

v spoločnej domácnosti sťažovateľa a poškodenej. Podľa názoru sťažovateľa tento postup

okresného súdu nebol súladný s a 4 a s dohovoru.

Sťažovateľ taktiež nesúhlasí s tým, že z napadnutého rozhodnutia okresného súdu

vyplýva, že okresný súd svedka považoval za nedôveryhodného

a jeho výpoveď za nepravdivú, keďže podľa názoru okresného súdu tvrdenie tohto svedka,

že od januára 2010 do septembra 2011 býval v jednom byte so sťažovateľom a jeho

družkou, nebolo podložené žiadnym z doteraz vykonaných dôkazov v konaní. Sťažovateľ

taktiež namieta, že napriek tomu, že vypočutí svedkovia potvrdili jeho výpoveď, okresný

súd ich svedecké výpovede spochybnil a prihliadol na svedecké výpovede predchádzajúcich

svedkov, znalecké posudky a výpovede troch učiteľov a výchovnej poradkyne.

4. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru

sťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 10. septembra 2018, ako aj napadnutým uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2019 došlo tým, že okresný súd

pri výsluchu nezabezpečil účasť tlmočníka, ako aj tým, že okresný

súd a krajský súd vyhodnotili ním prezentované okolnosti ako také, ktoré nespĺňajú kritériá

dôvodov na povolenie obnovy konania predpokladané .

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 6

ods. 1, ods. 3 písm. a), čl. 13, čl. 17 Európskeho dohovoru o ľudských právach a čl. 46

ods. 1, , ods. 4 Uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. -60 (správne má byť č. k. -60, pozn.) zo dňa

17.01.2019 a Uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. -51 zo dňa

10. 09. 2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Krajského súdu v Košiciach sp .zn. -60

zo dňa 17.01.2019 a Uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn. -51

zo 10. 09. 2018 zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Michalovce sú povinní uhradiť

sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej

zástupkyne.“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa .

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá

tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej

základné práva a slobody.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15.1 Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

15.2 Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie

konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

16.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

16.2 Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu.

17. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

18. Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby

dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať

sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo

na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

19. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

.

20. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných práv

podľa a a 4 , ako aj práv podľa a ods. 3 písm. a),

čl. 13 a čl. 17 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn.

z 10. septembra 2018, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 17. januára 2019. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv

malo dôjsť tým, že okresný súd pri výsluchu svedka nezabezpečil

účasť tlmočníka, ako aj tým, že okresný súd a krajský súd vyhodnotili ním prezentované

okolnosti ako také, ktoré nespĺňajú kritériá dôvodov na povolenie obnovy konania

predpokladané .

21. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu podľa .

22. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

23. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné

odmietnuť podľa , a to v časti z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, v časti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti a v časti z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.

III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

postupom a rozhodnutím okresného súdu

24. Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 10. septembra 2018 ústavný súd konštatuje, že z

vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je

založená na základe princípu subsidiarity. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva

alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto ústavnú sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu

po zistení nedostatku právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať,

či sú alebo nie sú splnené ďalšie procesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený

nedostatok neodstrániteľnej procesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci

ústavného súdu.

25. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 10. septembra 2018 sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 17. januára 2019. Sťažovateľ teda využil možnosť podania riadneho

opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, o ktorom bolo

aj rozhodnuté.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii právny prostriedok na ochranu

svojich základných práv (ktorý aj využil), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd,

čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

26. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 10. septembra 2018 odmietol podľa v spojení

s z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozhodnutím krajského súdu

27. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ).

28. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných

súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou

požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,

zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

29. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

30. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

sp. zn. zo 17. januára 2019.

31. Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

32. Ústavný súd pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi

verejnej moci pri rozhodovaní vychádza z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych

inštanciách je potrebné vzhliadnuť ako na jeden celok. Vzhľadom na túto obsahovú

spojitosť napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2019

s uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. septembra 2018 preto ústavný súd

považoval za potrebné poukázať najprv na podstatnú časť z rozhodnutia okresného súdu

sp. zn. z 10. septembra 2018, v odôvodnení ktorého okresný súd v podstatnom

uviedol, že sťažovateľ svoj návrh na povolenie obnovy konania odôvodňoval tým, že vyšli

najavo nové dôkazy v podobe svedkov , ,

a , ktorí boli konajúcemu súdu skôr neznámi a ktorí by

mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného. V tejto súvislosti okresný súd uviedol,

že žiaden z týchto svedkov nepredstavuje nový dôkaz v zmysle § 394 ods. 1 Trestného

poriadku, keďže sťažovateľ o všetkých týchto svedkoch vedel počas celého trestného

konania a ani v prípravnom konaní, ani v konaní pred súdom prvého stupňa a dokonca ani

v odvolacom konaní nenavrhoval žiadneho z nich vypočuť. Pokiaľ ide o svedka

a obhajobu sťažovateľa, že tohto svedka nemohol zabezpečiť, keďže sa

svedok odsťahoval do zahraničia a odsúdený na neho nemal telefonický kontakt, táto

skutočnosť nijako neospravedlňuje nečinnosť sťažovateľa pri podávaní návrhu

na vykonanie dôkazov výsluchom tohto svedka. Sťažovateľ mohol kedykoľvek navrhnúť

vypočuť tohto svedka a orgány činné v trestnom konaní, prípadne príslušný súd by mohli

dostupnými prostriedkami vypátrať pobyt svedka, hoci aj v zahraničí. Svedok sa pritom

podľa svojho tvrdenia nijako neskrýval a nevyhýbal svedeckej výpovedi.

Odhliadnuc od neexistencie podmienok na obnovu konania, sa okresný súd zaoberal

aj skutočnosťami, ktoré vyplynuli z výsluchov týchto svedkov, a dospel k záveru,

že ani v prípade, ak by títo svedkovia predstavovali nové dôkazy, by ich výpovede

neodôvodňovali iné rozhodnutie o vine sťažovateľa. Tvrdenia svedkov

, a , že si nikdy nevšimli nejaké nezhody

medzi sťažovateľom a jeho družkou a taktiež nikdy nevideli na družke sťažovateľa nejaké

modriny alebo zranenia, nijako nevyvracajú ani neoslabujú dôkazy, na základe ktorých bol

sťažovateľ v trestnom konaní uznaný za vinného zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej

osoby. Nezhody a časté hádky medzi sťažovateľom a poškodenou, ako aj fyzické útoky

sťažovateľa na poškodenú boli v konaní preukázané viacerými svedkami z rodinného

prostredia poškodenej (dcéra, dvaja bratia, švagriná), ako aj zo školského prostredia dcéry

poškodenej (traja učitelia a výchovná poradkyňa) a ich svedecké výpovede boli potvrdené

výpoveďami ďalších troch psychológov, psychologickými správami a znaleckým posudkom

znalca z odboru psychológie. Zranenia poškodenej, o ktorých svedkovia

, a tvrdili, že ich nevideli, boli preukázané

aj lekárskymi správami a taktiež fotodokumentáciou.

Pokiaľ ide o svedka , tohto považoval okresný súd

za nedôveryhodného a jeho výpoveď za nepravdivú. Tvrdenie svedka, že od januára 2010

do septembra 2011 býval v jednom byte so sťažovateľom a jeho družkou, nebolo podľa

názoru okresného súdu podložené žiadnym z doteraz vykonaných dôkazov v konaní.

Pravdivosť tohto tvrdenia bola spochybnená najmä tým, že sťažovateľ, poškodená

a ani jedna z jej dcér doteraz neuviedli, že s nimi v spoločnej domácnosti v jednom byte žila

takmer dva roky nejaká ďalšia osoba. Okresný súd v tejto súvislosti konštatoval,

že s ohľadom na charakter trestnej činnosti, ktorá sa uskutočňovala práve v tomto

uzavretom prostredí, je zvláštne, že sa o tejto osobe, ktorá by mohla objasniť viaceré

skutočnosti, nikto nezmienil, a to ani sťažovateľ a ani poškodená. Obzvlášť postup

sťažovateľa je v tomto smere pozoruhodný až nepochopiteľný, berúc do úvahy, že ide

o svedka, ktorý by vypovedal v jeho prospech, navyše v trestnom konaní, v ktorom

sťažovateľovi hrozil trest odňatia slobody od siedmich do pätnástich rokov.

33. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. zo 17. januára 2019

rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 10. septembra 2018 zamietol. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd

v podstatnom uviedol, že okresný súd na verejných zasadnutiach vypočul svedkov

, , a .

To, ako jednotliví svedkovia vypovedali, vyplýva nielen zo zápisníc o verejnom

zasadnutí, ale aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu. Podľa názoru

krajského súdu postupoval okresný súd správne, keď nepovolil obnovu konania, keďže

vypočutí svedkovia boli sťažovateľovi známi, tzn. že o nich vedel počas celého trestného

konania a nenavrhol ich vypočuť. Okresný súd zároveň správne konštatoval, že pokiaľ by

bol navrhnutý svedok , ktorý sa mal nachádzať v Poľsku, bolo

v možnostiach konajúceho súdu jeho pobyt vypátrať, a pritom sám svedok

na verejnom zasadnutí konanom 10. septembra 2018 uviedol, že sa neskrýval

a nevyhýbal svedeckej výpovedi. Krajský súd sa zároveň v celom rozsahu stotožnil

s dôvodmi napadnutého uznesenia okresného súdu, pre ktoré považoval výpoveď svedka

za nepravdivú. Skutočnosť, že sťažovateľ, poškodená a ani jedna

z jej dcér doteraz neuviedli, že by s nimi v spoločnej domácnosti takmer dva roky žila

ďalšia osoba, je toho dôkazom.

Nadväzujúc na uvedené, krajský súd uviedol, že skutočnosťou predtým neznámou sa

rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať

vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Predtým neznámym dôkazom sa rozumie

predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní (napr. výpoveď predtým

nevypočutého svedka), ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým

obsahom (napr. výpoveď svedka, ktorý v konaní o obnove konania v podstatných bodoch

zmení svoju výpoveď). Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede

svedka, predmetom hodnotenia súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo v obsahovej

zmene dôkazu.

Krajský súd teda konštatoval, že keďže sťažovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, resp.

o treste, okresný súd správne rozhodol, ak návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

zamietol.

34. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu

(v spojení s právnymi závermi okresného súdu, s ktorými sa krajský súd zidentifikoval

a v odôvodnení napadnutého uznesenia na ne poukázal), ako aj z citovanej relevantnej

právnej úpravy, bez toho, aby bolo potrebné dôvody rozhodnutia krajského súdu ďalej

analyzovať, keďže sú podľa názoru ústavného súdu dostatočne výpovedné, čo sa týka

zodpovedania otázky, či návrh sťažovateľa na povolenie obnovy predmetného trestného

konania obsahoval kvalifikované skutočnosti opodstatňujúce povolenie obnovy konania,

konštatuje ústavný súd ústavnú konformnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa a riadne vysvetlil dôvody na zamietnutie sťažnosti sťažovateľa

proti rozhodnutiu okresného súdu. Odpoveď krajského súdu hodnotí ústavný súd

ako dostatočnú, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám

stanoveným pre náležité odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného

súdu. Možno tak konštatovať, že zamietnutie sťažnosti sťažovateľa bolo založené

na racionálnom a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera

jej účel a podstatu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo

na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

(, ).

35. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej pripomína, že nie je „skutkovým

súdom“, sám dokazovanie spravidla nevykonáva a nie je preto ani oprávnený do skutkových

záverov všeobecných súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať ().

36. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie krajského súdu v ničom nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a obsahom práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ

domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

37. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci

predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 rozhodnutím krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2019

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3

písm. a) dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

38. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3

písm. a) dohovoru, ústavný súd, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva, konštatuje, že pod ochranu podľa čl. 6 dohovoru nespadá konanie o návrhu

na povolenie obnovy konania, pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré

priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní, ktorého

obnovy sa sťažovateľ domáhal). Inak povedané, pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6

dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine

a treste. Nevzťahuje sa teda na konanie o obnove a čl. 6 dohovoru ani nezaručuje právo na

revíziu procesu. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa preto možno domáhať

až v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne

rozhodnuté o povolení obnovy konania (m. m. ).

39. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci

predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3

písm. a) dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2019

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.4 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2

a 4 a práv podľa a dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského

súdu

40. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 47

ods. 2 a 4 , z petitu ústavnej sťažnosti sťažovateľa síce vyplýva, že porušenie týchto

práv namieta nielen vo vzťahu k postupu okresného súdu, ale aj vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu, avšak z odôvodnenia ústavnej sťažnosti je evidentné,

že sťažovateľ za nesúladný s a 4 považuje postup okresného súdu (s. 2

ústavnej sťažnosti) a napadnutému rozhodnutiu krajského súdu v súvislosti s namietaným

porušením týchto práv nevyčíta žiadne konkrétne pochybenie.

41. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práv podľa čl. 13 a čl. 17

dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že v ústavnej

sťažnosti sťažovateľa absentuje akékoľvek uvedenie dôvodov, resp. odôvodnenie toho,

v čom by malo podľa názoru sťažovateľa porušenie označených práv spočívať.

42. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že ústavná sťažnosť sťažovateľa,

ktorý je zastúpený právnou zástupkyňou, v tejto časti nespĺňa požiadavky kvalifikovanej

ústavnej sťažnosti, ktorá by zodpovedala zákonným požiadavkám, keďže neobsahuje

relevantnú ústavnoprávnu argumentáciu (konkrétne skutkové a právne dôvody)

namietaného porušenia práv [požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona

o ústavnom súde].

Vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýka len

formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale týka sa esenciálnej obsahovej náležitosti

ústavnej sťažnosti (úplná absencia, resp. ústavnoprávna nedostatočnosť odôvodnenia

ústavnej sťažnosti), ústavný súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov ústavnej

sťažnosti (m. m. ).

43. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania

v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa a 4 a práv podľa

čl. 13 a čl. 17 dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn. zo 17. januára

2019 odmietol podľa z dôvodu nesplnenia

zákonom ustanovených náležitostí.

44. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

45. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu