Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 390/2019
PDF · 274.57 KB
No categories available
II. ÚS 390/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou
Řeřichovou, PhD., Mierová 87, Humenné, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Michalovce
sp. zn. 4 Nt 2/2018 z 10. septembra 2018 a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7 Tos 98/2018 zo 17. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Nt 2/2018 z 10. septembra 2018 a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tos 98/2018 zo 17. januára
2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.
4 T 118/2015 z 21. apríla 2016 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania zločinu
týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody vo výmere siedmich rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd
uznesením sp. zn. 8 To 75/2016 zo 16. januára 2017 rozhodol tak, že ho zamietol.
Sťažovateľ 2. februára 2018 podal okresnému súdu návrh na povolenie obnovy
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 T 118/2015, o ktorom okresný súd
uznesením sp. zn. 4 Nt 2/2018 zo 16. apríla 2018 rozhodol tak, že tento návrh zamietol.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský
súd uznesením sp. zn. 7 Tos 42/2018 z 24. mája 2018 rozhodol tak, že sťažovateľom
napadnuté uznesenie okresného súdu zo 16. apríla 2018 zrušil a okresnému súdu uložil,
aby vo veci znova konal a rozhodol.
Po vrátení veci krajským súdom okresný súd o sťažovateľovom návrhu na povolenie
obnovy predmetného trestného konania napadnutým uznesením sp. zn. 4 Nt 2/2018
z 10. septembra 2018 rozhodol tak, že ho zamietol z dôvodu, že nezistil podmienky obnovy
konania podľa § 394 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský
súd napadnutým uznesením sp. zn. 7 Tos 98/2018 zo 17. januára 2019 rozhodol tak, že ju
zamietol.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom uvádza, že okresný súd na verejnom
zasadnutí vypočul navrhovaných svedkov. Svedka vypočul okresný
súd samostatne a sťažovateľ tvrdí, že predseda senátu okresného súdu nezabezpečil
pri výsluchu svedka účasť tlmočníka. Sťažovateľ namieta, že z uvedeného dôvodu bola
výpoveď tohto svedka nepresná v časti týkajúcej sa časového obdobia pobytu svedka
v spoločnej domácnosti sťažovateľa a poškodenej. Podľa názoru sťažovateľa tento postup
okresného súdu nebol súladný s čl. 47 ods. 2 a 4 ústavy a s čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru.
Sťažovateľ taktiež nesúhlasí s tým, že z napadnutého rozhodnutia okresného súdu
vyplýva, že okresný súd svedka považoval za nedôveryhodného
a jeho výpoveď za nepravdivú, keďže podľa názoru okresného súdu tvrdenie tohto svedka,
že od januára 2010 do septembra 2011 býval v jednom byte so sťažovateľom a jeho
družkou, nebolo podložené žiadnym z doteraz vykonaných dôkazov v konaní. Sťažovateľ
taktiež namieta, že napriek tomu, že vypočutí svedkovia potvrdili jeho výpoveď, okresný
súd ich svedecké výpovede spochybnil a prihliadol na svedecké výpovede predchádzajúcich
svedkov, znalecké posudky a výpovede troch učiteľov a výchovnej poradkyne.
4. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom a uznesením
okresného súdu sp. zn. 4 Nt 2/2018 z 10. septembra 2018, ako aj napadnutým uznesením
krajského súdu sp. zn. 7 Tos 98/2018 zo 17. januára 2019 došlo tým, že okresný súd
pri výsluchu nezabezpečil účasť tlmočníka, ako aj tým, že okresný
súd a krajský súd vyhodnotili ním prezentované okolnosti ako také, ktoré nespĺňajú kritériá
dôvodov na povolenie obnovy konania predpokladané § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 6
ods. 1, ods. 3 písm. a), čl. 13, čl. 17 Európskeho dohovoru o ľudských právach a čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 7Tos/42/2018-60 (správne má byť č. k. 7 Tos 98/2018-60, pozn.) zo dňa
17.01.2019 a Uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4Nt/2/2018-51 zo dňa
10. 09. 2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Krajského súdu v Košiciach sp .zn. 7Tos/42/2018-60
zo dňa 17.01.2019 a Uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4Nt/2/2018-51
zo 10. 09. 2018 zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Michalovce sú povinní uhradiť
sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej
zástupkyne.“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá
tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej
základné práva a slobody.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15.1 Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
15.2 Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie
konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.
16.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
16.2 Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu.
17. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
18. Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby
dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať
sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo
na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
19. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
20. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a),
čl. 13 a čl. 17 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Nt 2/2018
z 10. septembra 2018, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 98/2018
zo 17. januára 2019. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv
malo dôjsť tým, že okresný súd pri výsluchu svedka nezabezpečil
účasť tlmočníka, ako aj tým, že okresný súd a krajský súd vyhodnotili ním prezentované
okolnosti ako také, ktoré nespĺňajú kritériá dôvodov na povolenie obnovy konania
predpokladané § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
21. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
22. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
23. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, v časti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti a v časti z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.
III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
postupom a rozhodnutím okresného súdu
24. Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu sp. zn.
4 Nt 2/2018 z 10. septembra 2018 ústavný súd konštatuje, že z čl. 127 ods. 1 ústavy
vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je
založená na základe princípu subsidiarity. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva
alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto ústavnú sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu
po zistení nedostatku právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať,
či sú alebo nie sú splnené ďalšie procesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený
nedostatok neodstrániteľnej procesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci
ústavného súdu.
25. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Nt 2/2018
z 10. septembra 2018 sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
7 Tos 98/2018 zo 17. januára 2019. Sťažovateľ teda využil možnosť podania riadneho
opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, o ktorom bolo
aj rozhodnuté.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii právny prostriedok na ochranu
svojich základných práv (ktorý aj využil), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd,
čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
26. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Nt 2/2018
z 10. septembra 2018 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde v spojení
s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozhodnutím krajského súdu
27. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. 59/2019).
28. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných
súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou
požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,
zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
29. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
30. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil
ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 7 Tos 98/2018 zo 17. januára 2019.
31. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
32. Ústavný súd pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi
verejnej moci pri rozhodovaní vychádza z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych
inštanciách je potrebné vzhliadnuť ako na jeden celok. Vzhľadom na túto obsahovú
spojitosť napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 Tos 98/2018 zo 17. januára 2019
s uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Nt 2/2018 z 10. septembra 2018 preto ústavný súd
považoval za potrebné poukázať najprv na podstatnú časť z rozhodnutia okresného súdu
sp. zn. 4 Nt 2/2018 z 10. septembra 2018, v odôvodnení ktorého okresný súd v podstatnom
uviedol, že sťažovateľ svoj návrh na povolenie obnovy konania odôvodňoval tým, že vyšli
najavo nové dôkazy v podobe svedkov , ,
a , ktorí boli konajúcemu súdu skôr neznámi a ktorí by
mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného. V tejto súvislosti okresný súd uviedol,
že žiaden z týchto svedkov nepredstavuje nový dôkaz v zmysle § 394 ods. 1 Trestného
poriadku, keďže sťažovateľ o všetkých týchto svedkoch vedel počas celého trestného
konania a ani v prípravnom konaní, ani v konaní pred súdom prvého stupňa a dokonca ani
v odvolacom konaní nenavrhoval žiadneho z nich vypočuť. Pokiaľ ide o svedka
a obhajobu sťažovateľa, že tohto svedka nemohol zabezpečiť, keďže sa
svedok odsťahoval do zahraničia a odsúdený na neho nemal telefonický kontakt, táto
skutočnosť nijako neospravedlňuje nečinnosť sťažovateľa pri podávaní návrhu
na vykonanie dôkazov výsluchom tohto svedka. Sťažovateľ mohol kedykoľvek navrhnúť
vypočuť tohto svedka a orgány činné v trestnom konaní, prípadne príslušný súd by mohli
dostupnými prostriedkami vypátrať pobyt svedka, hoci aj v zahraničí. Svedok sa pritom
podľa svojho tvrdenia nijako neskrýval a nevyhýbal svedeckej výpovedi.
Odhliadnuc od neexistencie podmienok na obnovu konania, sa okresný súd zaoberal
aj skutočnosťami, ktoré vyplynuli z výsluchov týchto svedkov, a dospel k záveru,
že ani v prípade, ak by títo svedkovia predstavovali nové dôkazy, by ich výpovede
neodôvodňovali iné rozhodnutie o vine sťažovateľa. Tvrdenia svedkov
, a , že si nikdy nevšimli nejaké nezhody
medzi sťažovateľom a jeho družkou a taktiež nikdy nevideli na družke sťažovateľa nejaké
modriny alebo zranenia, nijako nevyvracajú ani neoslabujú dôkazy, na základe ktorých bol
sťažovateľ v trestnom konaní uznaný za vinného zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej
osoby. Nezhody a časté hádky medzi sťažovateľom a poškodenou, ako aj fyzické útoky
sťažovateľa na poškodenú boli v konaní preukázané viacerými svedkami z rodinného
prostredia poškodenej (dcéra, dvaja bratia, švagriná), ako aj zo školského prostredia dcéry
poškodenej (traja učitelia a výchovná poradkyňa) a ich svedecké výpovede boli potvrdené
výpoveďami ďalších troch psychológov, psychologickými správami a znaleckým posudkom
znalca z odboru psychológie. Zranenia poškodenej, o ktorých svedkovia
, a tvrdili, že ich nevideli, boli preukázané
aj lekárskymi správami a taktiež fotodokumentáciou.
Pokiaľ ide o svedka , tohto považoval okresný súd
za nedôveryhodného a jeho výpoveď za nepravdivú. Tvrdenie svedka, že od januára 2010
do septembra 2011 býval v jednom byte so sťažovateľom a jeho družkou, nebolo podľa
názoru okresného súdu podložené žiadnym z doteraz vykonaných dôkazov v konaní.
Pravdivosť tohto tvrdenia bola spochybnená najmä tým, že sťažovateľ, poškodená
a ani jedna z jej dcér doteraz neuviedli, že s nimi v spoločnej domácnosti v jednom byte žila
takmer dva roky nejaká ďalšia osoba. Okresný súd v tejto súvislosti konštatoval,
že s ohľadom na charakter trestnej činnosti, ktorá sa uskutočňovala práve v tomto
uzavretom prostredí, je zvláštne, že sa o tejto osobe, ktorá by mohla objasniť viaceré
skutočnosti, nikto nezmienil, a to ani sťažovateľ a ani poškodená. Obzvlášť postup
sťažovateľa je v tomto smere pozoruhodný až nepochopiteľný, berúc do úvahy, že ide
o svedka, ktorý by vypovedal v jeho prospech, navyše v trestnom konaní, v ktorom
sťažovateľovi hrozil trest odňatia slobody od siedmich do pätnástich rokov.
33. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 7 Tos 98/2018 zo 17. januára 2019
rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Nt 2/2018
z 10. septembra 2018 zamietol. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd
v podstatnom uviedol, že okresný súd na verejných zasadnutiach vypočul svedkov
, , a .
To, ako jednotliví svedkovia vypovedali, vyplýva nielen zo zápisníc o verejnom
zasadnutí, ale aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu. Podľa názoru
krajského súdu postupoval okresný súd správne, keď nepovolil obnovu konania, keďže
vypočutí svedkovia boli sťažovateľovi známi, tzn. že o nich vedel počas celého trestného
konania a nenavrhol ich vypočuť. Okresný súd zároveň správne konštatoval, že pokiaľ by
bol navrhnutý svedok , ktorý sa mal nachádzať v Poľsku, bolo
v možnostiach konajúceho súdu jeho pobyt vypátrať, a pritom sám svedok
na verejnom zasadnutí konanom 10. septembra 2018 uviedol, že sa neskrýval
a nevyhýbal svedeckej výpovedi. Krajský súd sa zároveň v celom rozsahu stotožnil
s dôvodmi napadnutého uznesenia okresného súdu, pre ktoré považoval výpoveď svedka
za nepravdivú. Skutočnosť, že sťažovateľ, poškodená a ani jedna
z jej dcér doteraz neuviedli, že by s nimi v spoločnej domácnosti takmer dva roky žila
ďalšia osoba, je toho dôkazom.
Nadväzujúc na uvedené, krajský súd uviedol, že skutočnosťou predtým neznámou sa
rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať
vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Predtým neznámym dôkazom sa rozumie
predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní (napr. výpoveď predtým
nevypočutého svedka), ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým
obsahom (napr. výpoveď svedka, ktorý v konaní o obnove konania v podstatných bodoch
zmení svoju výpoveď). Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede
svedka, predmetom hodnotenia súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo v obsahovej
zmene dôkazu.
Krajský súd teda konštatoval, že keďže sťažovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, resp.
o treste, okresný súd správne rozhodol, ak návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania
zamietol.
34. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu
(v spojení s právnymi závermi okresného súdu, s ktorými sa krajský súd zidentifikoval
a v odôvodnení napadnutého uznesenia na ne poukázal), ako aj z citovanej relevantnej
právnej úpravy, bez toho, aby bolo potrebné dôvody rozhodnutia krajského súdu ďalej
analyzovať, keďže sú podľa názoru ústavného súdu dostatočne výpovedné, čo sa týka
zodpovedania otázky, či návrh sťažovateľa na povolenie obnovy predmetného trestného
konania obsahoval kvalifikované skutočnosti opodstatňujúce povolenie obnovy konania,
konštatuje ústavný súd ústavnú konformnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
krajského súdu.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal
s argumentáciou sťažovateľa a riadne vysvetlil dôvody na zamietnutie sťažnosti sťažovateľa
proti rozhodnutiu okresného súdu. Odpoveď krajského súdu hodnotí ústavný súd
ako dostatočnú, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám
stanoveným pre náležité odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného
súdu. Možno tak konštatovať, že zamietnutie sťažnosti sťažovateľa bolo založené
na racionálnom a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera
jej účel a podstatu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou.
Ústavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo
na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom
35. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej pripomína, že nie je „skutkovým
súdom“, sám dokazovanie spravidla nevykonáva a nie je preto ani oprávnený do skutkových
záverov všeobecných súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať (II. ÚS 472/2014).
36. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie krajského súdu v ničom nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým
rozhodnutím krajského súdu a obsahom práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ
domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
37. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci
predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 7 Tos 98/2018 zo 17. januára 2019
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3
písm. a) dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
38. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3
písm. a) dohovoru, ústavný súd, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, konštatuje, že pod ochranu podľa čl. 6 dohovoru nespadá konanie o návrhu
na povolenie obnovy konania, pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré
priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto
ustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní, ktorého
obnovy sa sťažovateľ domáhal). Inak povedané, pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6
dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine
a treste. Nevzťahuje sa teda na konanie o obnove a čl. 6 dohovoru ani nezaručuje právo na
revíziu procesu. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa preto možno domáhať
až v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne
rozhodnuté o povolení obnovy konania (m. m. III. ÚS 223/2017).
39. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci
predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3
písm. a) dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 7 Tos 98/2018 zo 17. januára 2019
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.4 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2
a 4 ústavy a práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského
súdu
40. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 47
ods. 2 a 4 ústavy, z petitu ústavnej sťažnosti sťažovateľa síce vyplýva, že porušenie týchto
práv namieta nielen vo vzťahu k postupu okresného súdu, ale aj vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu, avšak z odôvodnenia ústavnej sťažnosti je evidentné,
že sťažovateľ za nesúladný s čl. 47 ods. 2 a 4 ústavy považuje postup okresného súdu (s. 2
ústavnej sťažnosti) a napadnutému rozhodnutiu krajského súdu v súvislosti s namietaným
porušením týchto práv nevyčíta žiadne konkrétne pochybenie.
41. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práv podľa čl. 13 a čl. 17
dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že v ústavnej
sťažnosti sťažovateľa absentuje akékoľvek uvedenie dôvodov, resp. odôvodnenie toho,
v čom by malo podľa názoru sťažovateľa porušenie označených práv spočívať.
42. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že ústavná sťažnosť sťažovateľa,
ktorý je zastúpený právnou zástupkyňou, v tejto časti nespĺňa požiadavky kvalifikovanej
ústavnej sťažnosti, ktorá by zodpovedala zákonným požiadavkám, keďže neobsahuje
relevantnú ústavnoprávnu argumentáciu (konkrétne skutkové a právne dôvody)
namietaného porušenia práv [požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona
o ústavnom súde].
Vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýka len
formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale týka sa esenciálnej obsahovej náležitosti
ústavnej sťažnosti (úplná absencia, resp. ústavnoprávna nedostatočnosť odôvodnenia
ústavnej sťažnosti), ústavný súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov ústavnej
sťažnosti (m. m. II. ÚS 102/2019).
43. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania
v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 4 ústavy a práv podľa
čl. 13 a čl. 17 dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 7 Tos 98/2018 zo 17. januára
2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia
zákonom ustanovených náležitostí.
44. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
45. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. decembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu