Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 191 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (196)II. ÚS 102/2019
PDF · 218.54 KB
No categories available
II. ÚS 102/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, a , ,
, zastúpených advokátkou JUDr. Ing. Marcelou Martinkovičovou, Okružná 36,
Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 21 Listiny základných práv a slobôd
jednoznačne neidentifikovaným postupom verejného ochrancu práv, jednoznačne
neidentifikovaným postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jednoznačne
neidentifikovaným postupom Národnej rady Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a pre nesplnenie
zákonom ustanovených náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 30
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 21
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) jednoznačne neidentifikovaným
postupom verejného ochrancu práv, jednoznačne neidentifikovaným postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jednoznačne
neidentifikovaným postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná
rada“).
2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podnetmi
z 3. decembra 2018 adresovanými generálnej prokuratúre a verejnej ochrankyni práv
žiadali, aby títo ako osoby oprávnené iniciovať pred ústavným súdom konanie o súlade
právnych predpisov podali ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 ústavy o súlade zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s ústavou, pričom
dôvodili, že kandidátnu listinu môže podať len politická strana, čo podľa názoru
sťažovateľov vedie k tomu, že pasívne volebné právo je obmedzené len na členov
politických strán.
Oznámením zo 7. januára 2019 doručeným do e-mailovej schránky právnej
zástupkyne sťažovateľov verejná ochrankyňa práv oznámila sťažovateľom, že sa rozhodla
nevyužiť svoje oprávnenie obrátiť sa na ústavný súd s návrhom na začatie konania vo veci
súladu právnych predpisov.
Generálna prokuratúra do dňa podania ústavnej sťažnosti nereagovala na predmetný
podnet sťažovateľov a ani nepodala návrh na začatie konania vo veci súladu právnych
predpisov.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovatelia v odôvodnení ústavnej
sťažnosti v podstatnom uvádzajú:
„Domnievame sa, že postupom Verejného ochrancu práv došlo k porušeniu práva
sťažovateľov stanoveného v čl. 30 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, ďalej k porušeniu
čl. 21 Listiny základných práv a slobôd. Nakoľko návrh na začatie konania o vyslovenie
nesúladu zákona s Ústavou Slovenskej republiky môžu podať len porušitelia, oznámením
o jeho nepodaní zo strany Verejného ochrancu práv, resp. nevyjadrením sa k návrhu
sťažovateľov zo strany Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, boli porušené práva
sťažovateľov domáhať sa výkonu svojho práva garantovaného Ústavou Slovenskej
republiky v čl. 30 a nasl.“
3. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľov k namietanému porušeniu označených práv (v petite jednoznačne
neidentifikovaným) postupom verejného ochrancu práv, generálnej prokuratúry a národnej
rady došlo tým, že:
- verejný ochranca práv na základe podnetu sťažovateľov, ktorým ho žiadali
o iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom, nepodal
ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov;
- generálna prokuratúra sa k podnetu sťažovateľov, ktorým ju žiadali o iniciovanie
konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom, nevyjadrila.
4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov na právo zúčastňovať sa na správe verejných veci
priamo podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prístup k voleným a
iným verejným funkciám podľa Čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 21
Listiny základných práv a slobôd postupom Verejného ochrancu práv, Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky a Národnej rady Slovenskej republiky, porušené bolo.
2. Sťažovatelia v prípade vyslovenia porušenia ich práva zúčastňovať sa na správe
verejných vecí priamo podľa čl. 30 ods. I Ústavy Slovenskej republiky a práva na prístup
k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 21 Listiny základných práv a slobôd žiada zároveň o priznanie primeraného
zadosťučinenia.
Podľa § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení Ústavný súd môže priznať
tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie
ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Dôvodom žiadosti o priznanie
primeraného zadosťučinenia je predovšetkým samotná skutočnosť porušenia práva
sťažovateľa a dlhodobo trvajúci stav právnej neistoty, ktorý pretrvával z dôvodu nečinnosti
porušovateľov. Nemajetková ujma spôsobená sťažovateľovi je priamym následkom
porušenia základného práva ustanoveného v čl. 30 Ústavy Slovenskej republiky zo strany
porušovateľov.
Sťažovatelia považujú za primerané, aby im v tejto veci bolo priznané finančné
zadosťučinenie, pretože doba, ktorá uplynula od prijatia zákona č. 180/2014 Z. z.
až do dnešného dňa, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná.
Sťažovateľ v prvom rade žiada priznať finančné zadosťučinenie vo výške platu
poslanca za 3 volebné obdobia a sumu 150 001,- EUR ako nemajetkovú ujmu za porušenie
jeho práv garantovaných ústavou. Sťažovateľ v druhom rade žiada priznať finančné
zadosťučinenie vo výške platu poslanca za 1 volebné obdobie a sumu 50 000.- EUR
ako nemajetkovú ujmu za porušenie jeho práv garantovaných ústavou. Presnú výšku
finančného zadosťučinenia vyčíslime po doručení potvrdenia kancelárie NRSR o výške
platov poslanca za posledné 3 volebné obdobia, ktoré dodatočne priložíme k sťažnosti.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti majú sťažovatelia za to, že mu patrí
primerané finančné zadosťučinenie.
Deklarovanie porušenia základného práva v danej veci nemožno považovať
za dostatočné, a nakoľko už nie je možné uvedenie do pôvodného stavu, máme za to,
že žiadosť o finančné zadosťučinenie je dôvodná. Finančné zadosťučinenie sú porušitelia
povinní zaplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia
na účet vedený v... č. ú.: IBAN...
Sťažovateľom priznáva úhradu trov konania v zákonom stanovenej výške,
ktorú sú porušovatelia povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. Ing. Marcele
Martinkovičovej vedený v... č. ú.: IBAN... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba,
ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené
jej základné práva a slobody.
Sťažovateľmi označené referenčné právne normy
13. Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe
verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým
pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov
samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.
14. Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup
k voleným a iným verejným funkciám.
15. Podľa čl. 21 ods. 1 listiny občania majú právo zúčastňovať sa na správe
verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.
Podľa čl. 21 ods. 2 listiny voľby sa musia konať v lehotách, ktoré nepresahujú
pravidelné volebné obdobia ustanovené zákonom.
Podľa čl. 21 ods. 3 listiny volebné právo je všeobecné a rovné a vykonáva sa tajným
hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.
Podľa čl. 21 ods. 4 listiny občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
III.
Právne hodnotenie a závery ústavného súdu
16. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľov je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
17. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie základných
práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy, resp. podľa čl. 21 listiny (v petite jednoznačne
neidentifikovaným) postupom verejného ochrancu práv, generálnej prokuratúry a národnej
rady a podľa názoru sťažovateľov k porušeniu nimi označených práv malo dôjsť tým, že:
- verejný ochranca práv na základe podnetu sťažovateľov, ktorým ho žiadali
o iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom, nepodal
ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov;
- generálna prokuratúra sa k podnetu sťažovateľov, ktorým ju žiadali o iniciovanie
konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom, nevyjadrila.
18. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
19. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľov obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľmi formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľov je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu nesplnenia zákonom
ustanovených náležitostí.
21. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti v prvom rade
konštatuje, že sťažovatelia sú v konaní pred ústavným súdom zastúpení advokátkou,
ktorá je v súlade s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov povinná dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také
úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom. Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
22. Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania,
ktorý obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom súde.
23. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatný najmä § 45
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu
na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.
24. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti
petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje,
akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí predmet a rozsah konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich
práv. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
IV. ÚS 287/2011, II. ÚS 644/2014). Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave
a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané
na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania.
25. Inak povedané, zákonnou náležitosťou kvalifikovaného návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom je (okrem iných náležitostí) aj formulácia návrhu
rozhodnutia (petitu), ktorá musí byť vymedzená presne, určito a zrozumiteľne, teda takým
spôsobom, aby mohla byť prevzatá do výroku rozhodnutia ústavného súdu.
26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že ústavnú sťažnosť
sťažovateľov v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú ústavnú sťažnosť.
Jej nedostatok sa vzťahuje na sťažovateľmi formulovaný návrh na rozhodnutie (petit),
ktorý nezodpovedá zákonným požiadavkám, keďže v ňom nie je jednoznačne
(t. j. napr. spisovou značkou) identifikovaný sťažovateľmi namietaný postup verejného
ochrancu práv, postup generálnej prokuratúry, ako ani postup národnej rady, ktorými mali
byť porušené ich základné práva.
27. Vychádzajúc z už uvedeného, možno uzavrieť, že v časti namietajúcej postup
verejného ochrancu práv, postup generálnej prokuratúry, ako aj postup národnej rady
nie je sťažovateľmi predložený návrh rozhodnutia vo veci samej (petit) vymedzený presne,
jednoznačne a určito, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie
v uvedenej veci, a v dôsledku uvedeného nedostatku by ústavný súd takto navrhovaný petit
nemohol premietnuť do svojho rozhodnutia.
28. V súvislosti s uvedeným nedostatkom petitu, ktorý patrí medzi zákonom
predpísané náležitosti každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ústavný
súd zdôrazňuje, že tento nedostatok nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom.
Inak povedané, ústavný súd nemôže vybočiť z rámca návrhu na rozhodnutie
určeného sťažovateľmi, nemôže rozhodnúť o niečom inom alebo navyše a nemôže ani sám
vykonať konverziu sťažovateľmi chybne formulovaného petitu ústavnej sťažnosti.
V situácii, keď je petit ústavnej sťažnosti sťažovateľmi z hľadiska práva nesprávne
formulovaný, musí ústavný súd – s ohľadom na viazanosť ústavného súdu petitom –
ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu
nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí (m. m. I. ÚS 77/2019).
29. Okrem už uvedeného dôvodu opodstatňujúceho odmietnutie ústavnej sťažnosti
pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí ústavný súd zároveň vo vzťahu
k sťažovateľmi namietanému porušeniu ich základných práv (v petite jednoznačne
neidentifikovaným) postupom národnej rady konštatuje, že v ústavnej sťažnosti
sťažovateľov absentuje akékoľvek uvedenie dôvodov, resp. odôvodnenie toho, v čom
malo podľa názoru sťažovateľov porušenie ich označených základných práv národnou
radou spočívať.
Pokiaľ potom ide o odôvodnenie ústavnej sťažnosti v časti týkajúcej sa (v petite
jednoznačne neidentifikovaného) postupu verejného ochrancu práv, resp. postupu
generálnej prokuratúry, ústavná sťažnosť síce odôvodnenie obsahuje, avšak ústavný súd
v tejto časti za závažný nedostatok ústavnej sťažnosti pokladá absenciu ústavnoprávne
relevantného odôvodnenia, t. j. logického, kompaktného a dostatočne určitého odôvodnenia
vo vzťahu k právam, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia v petite ústavnej
sťažnosti domáhajú. Inak povedané, ústavná sťažnosť sa v časti namietajúcej porušenie
označených práv sťažovateľov postupom verejného ochrancu práv, resp. postupom
generálnej prokuratúry vyznačuje absenciou zmysluplného a zároveň jednoznačného
ústavnoprávne relevantného odôvodnenia opierajúceho sa o ústavnoprávne relevantné
a logické súvislosti.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v zmysle § 123 ods. 1 písm. d) zákona
o ústavom súde musí ústavná sťažnosť okrem iného obsahovať konkrétne skutkové a právne
dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
Uvedené zakladá ďalší dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľov podľa § 56
ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
30. V súvislosti s posudzovaním existencie dôvodov opodstatňujúcich odmietnutie
ústavnej sťažnosti sťažovateľov pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí ústavný
súd zároveň konštatuje, že sťažovatelia k svojej ústavnej sťažnosti síce priložili
plnomocenstvá na ich zastupovanie advokátkou pred ústavným súdom, avšak tieto
plnomocenstvá zneli výslovne „na zastupovanie pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky vo veci podania sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky
pre porušenie základných práv zaručených čl. 30 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 21 Listiny základných práv, a to v plnom rozsahu“, pričom v oboch plnomocenstvách
úplne absentuje identifikácia odporcov, proti ktorým by podanie ústavnej sťažnosti malo
smerovať, ako aj označenie rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým mali byť
označené základné práva sťažovateľov porušené.
Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu,
ktorá je plne aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom,
zdôrazňuje, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, ktorý uvedeným úkonom dáva tretím osobám
najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje (m. m. II. ÚS 69/2018). Uvedené
zakladá ďalší dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosť sťažovateľov podľa § 56
ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
31. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd už len pre úplnosť napokon dodáva,
že jeho pozornosti neušla ani skutočnosť, že právna zástupkyňa sťažovateľov v texte
ústavnej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 8. marca 2019) opakovane poukazuje
na znenie už neplatného a neúčinného zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Ústavný súd v tejto súvislosti dáva
do pozornosti právnej zástupkyne sťažovateľov, že od 1. marca 2019 sa konanie
pred ústavným súdom spravuje novou právnou úpravou – zákonom č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje,
že ústavná sťažnosť sťažovateľov, ktorí sú zastúpení právnou zástupkyňou, nespĺňa
požiadavky kvalifikovanej ústavnej sťažnosti, ktorá by zodpovedala zákonným
požiadavkám.
Vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýkalo
len formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale aj jej esenciálnych obsahových náležitostí
(nedostatok petitu, ako aj úplná absencia, resp. ústavnoprávna nedostatočnosť odôvodnenia
ústavnej sťažnosti), ústavný súd sťažovateľov nevyzýval na odstránenie nedostatkov
ústavnej sťažnosti (m. m. II. ÚS 58/2019).
33. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľov podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu
nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.
34. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ich ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2019