Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 69/2018
PDF · 209.5 KB
No categories available
II. ÚS 69/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 62/2016 z 18. mája 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 211/2016 z 31. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. decembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Co 62/2016 z 18. mája 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 211/2016
z 31. októbra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«... Právnemu zástupcovi Sťažovateľa bolo dňa 27.11.2017 doručené uznesenie
Najvyššieho súdu č. k. 1Cdo211/2016 zo dňa 31. októbra 2017 (ďalej len „Uznesenie
Najvyššieho súdu“), ktorým Najvyšší súd odmietol dovolanie Sťažovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co62/2016 zo dňa 18. mája 2016 (ďalej len „Rozsudok
Krajského súdu“), ktorým Krajský súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „Okresný súd“) č. k. 10C/216/2013 (ďalej len
„Rozsudok Okresného súdu“) vydaný v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa § 9 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti za
škodu“).
... Krajský súd v rámci preskúmavania odvolania Sťažovateľa voči Rozsudku
Okresného súdu dospel k záveru, že odvolaním napadnutý Rozsudok Okresného súdu
potvrdil a odvolanie Sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ následne podal
v zákonnej lehote proti Rozsudku Krajského súdu dovolanie na Najvyšší súd ako
mimoriadny opravný prostriedok s poukazom na ustanovenia § 237 písm. f) v spojení s 241
ods. 2 písm. a), b), c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej ako
„OSP“). Uznesením Najvyššieho súdu bolo dovolanie Sťažovateľa odmietnuté, poukazujúc
na neprípustnosť dovolania v danom prípade...
Sťažovateľ vložil svoje peňažné prostriedky do družstva
(ďalej len „Družstvo“) ako jeho člen...
Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú
podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.
Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď
vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany
Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať
formalistický výklad práva...
NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka
s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek
tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku
tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho
stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila, že
vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie
schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu
investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS
pred zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj
dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP.
... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý
bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1.6.2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné
uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno
vyvodiť jednoznačný záver o tom. že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba
v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí
v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany
NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani
Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vy daných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný
dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,
ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla
vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu...
Súdy taktiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej
podstaty úpadcu – Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn.
7C 206/2011...
Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu nie je, aby poškodený preukázal
bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti
za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon
o zodpovednosti za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje,
nevyžaduje a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil
názor, že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky
suspendoval občiansky zákonník. Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to
až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že
občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je
subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.
... Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Rozsudok Krajského súdu
nevychádzal z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je
založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia
vychádzajú z vykonaného dokazovania Okresného súdu, ktoré je neúplné.
... Namieste je úvaha, že Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných
medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojim rozhodnutím Najvyšší súd
de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením
Najvyššieho súdu bola Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti
ktorej už Sťažovateľ nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany
a ochrany svojich práv. Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je
v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zásahom
do práva na spravodlivý proces...
Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že
Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie
Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené...
Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol
s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná
vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru, že
Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle
platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme akých úvah
sa Najvyšší súd pri odmietnutí nim podaného dovolania pridržiaval.»
3. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť
na ďalšie konanie a konštatoval, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj
napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie a aby mu priznal náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
8. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
9. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
10. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd
v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej
dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd
považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj
proti označenému rozsudku krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,
11. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
12. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
14. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde).
15. Ústavný súd vzhľadom na dikciu § 20 zákona o ústavnom súde konštatuje, že
hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručil aj
splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné
splnomocnenie bolo udelené na podanie sťažnosti proti „rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Cdo/211/2016 zo dňa 31.10.2017“.
16. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, ktorý uvedeným úkonom dáva tretím osobám
najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
17. Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie
udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna
náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia
sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len
na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu.
18. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
19. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta
sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Navyše, právny zástupca sťažovateľa bol na tento nedostatok upozornený vo viacerých
rozhodnutiach ústavného súdu, v ktorých zastupoval iných sťažovateľov (tiež členov
Podielového družstva slovenské investície, Bratislava) v skutkovo i právne podobných
veciach (napr. sp. zn. I. ÚS 547/2016 zo 14. septembra 2016, I. ÚS 732/2016
z 30. novembra 2016, III. ÚS 628/2016 z 29. septembra 2016, III. ÚS 670/2016
z 11. októbra 2016, I. ÚS 87/2017 z 8. februára 2017, III. ÚS 283/2017 z 25. apríla 2017,
III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017, III. ÚS 614/2017 z 10. októbra 2017, III. ÚS 615/2017
z 10. októbra 2017).
20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
21. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je na stranách 2 až 8
napadnutého uznesenia zdôvodnený jasne, zrozumiteľne a presvedčivo. V odôvodnení
napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo
potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, ústavne konformným
spôsobom sa vysporiadal s podstatnými dovolacími námietkami sťažovateľa, a pritom sa
opieral aj o svoju vlastnú judikatúru, ako aj judikatúru ústavného súdu.
22. Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že argumentácia sťažovateľa v sťažnosti
(časť E a F, najmä jej body 46 prvá veta, 56 až 62) sa rozchádza s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že dovolanie bolo podané „po 1. júli 2016, kedy
nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex“ a jeho prípustnosť sťažovateľ ako
dovolateľ opieral o ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového
poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa
v otázke prípustnosti dovolania zameralo na výklad a aplikáciu ustanovení Civilného
sporového poriadku, nie Občianskeho súdneho poriadku, ako to uvádza sťažovateľ
v sťažnosti. Ústavný súd konštatuje, že v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou
dovolania riadiacou sa ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (do 30. júna 2016)
právna úprava dovolania v Civilnom sporovom poriadku predstavuje zasadnú koncepčnú
zmenu (odlišnosť). Nemožno navzájom zamieňať dovolanie podľa Občianskeho súdneho
poriadku s dovolaním a podmienkami jeho prípustnosti podľa Civilného sporového
poriadku. Sťažovateľ riadne zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v sťažnosti
tento dôležitý fakt prehliada, prípadne pri snahe „unifikovať sťažnosti“ väčšieho množstva
obdobných prípadov sa dopúšťa nesprávností, ktoré sa rozchádzajú s realitou. Jeho sťažnosť
zjavne trpí nedostatkom, ktorý vážne spochybňuje existenciu premisy, či medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a tvrdeným porušením jeho základných práv existuje jasný
príčinný vzťah, kauzalita. V súvislosti s (ne)odstraňovaním nedostatkov zákonom
predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd odkazuje na svoju argumentáciu uvedenú
v bode 18.
23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
(vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, pozn.) odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným uznesením najvyššieho súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal.
24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2018