Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 372/2026
PDF · 277.77 KB
No categories available
IV. ÚS 372/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Delphi Slovensko, s.r.o. v likvidácii, Čáčovská cesta 1447/1, Senica, zastúpenej Kinstellar, s. r. o., Pribinova 34, Bratislava, proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-20S/106/2022 z 21. augusta 2023 a proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk/7/2024 z 29. apríla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy rozsudkami správnych súdov označenými v záhlaví. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd napadnuté rozsudky zrušil, vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.
2. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015 a rozhodnutím z 29. júla 2021 vyrubil sťažovateľke rozdiel dane vo výške 2 019 567,11 eur. Proti rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala. Odvolací orgán rozhodnutím z 1. februára 2022 rozhodnutie potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka správnu žalobu, ktorú správny súd rozsudkom č. k. BA-5S/77/2022-544 z 27. februára 2026 zamietol. O kasačnej sťažnosti podanej sťažovateľkou nebolo dosiaľ rozhodnuté.
3. Následne Daňový úrad Trnava, pobočka Senica (ďalej len „správca dane“) vydal 17. mája 2022 rozhodnutie č. 101421281/2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým sťažovateľke uložil pokutu vo výške 456 199,30 eur v zmysle § 155 ods. 1 písm. f) bodu 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“). Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala.
4. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 102108301/2022 z 28. júla 2022 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty.
5. Proti rozhodnutiu žalovaného podala sťažovateľka správnu žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného o uložení pokuty spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie.
6. Krajský súd v Trnave uznesením z 8. novembra 2022 priznal správnej žalobe odkladný účinok, keďže okamžitý výkon rozhodnutí správnych orgánov by mohol sťažovateľke spôsobiť závažnú ujmu.
7. Po uskutočnení súdnej reformy (tzv. novej súdnej mapy) vo veci príslušný správny súd napadnutým rozsudkom z 21. augusta 2023 žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. V rámci právneho posúdenia sa správny súd zaoberal argumentáciou sťažovateľky o nezohľadnení § 155 ods. 4 daňového poriadku daňovými orgánmi, keď nevzali do úvahy prebiehajúci súdny spor (sp. zn. 5S/77/2022), v ktorom by mohlo dôjsť k zrušeniu rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane. Správny súd uviedol, že uvedené ustanovenie sa týka výlučne určovania výšky pokuty správcom dane (čo sťažovateľka nenapádala) a nie je preto relevantné pre vyvodzovanie zodpovednosti za správny delikt či ukladanie samotnej pokuty. V danom prípade bola výška pokuty stanovená pevným výpočtom odvíjajúcim sa od sumy zvýšenej dane, ktorá bola vyrubená ako rozdiel dane. Podanie správnej žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej správy nemá suspenzívny účinok, teda „neprelamuje“ účinky právoplatnosti. Zároveň platí, že žalobca môže využiť všetky dostupné mimoriadne a iné opravné prostriedky v rámci zákonom stanovených lehôt, ktoré by mohli viesť k zrušeniu právoplatných rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane, pričom v prípade, ak by k ich zrušeniu došlo, zákonodarca na to pamätal v § 155 ods. 14 daňového poriadku, v zmysle ktorého by sa ex offo zrušila aj pokuta uložená druhostupňovým a prvostupňovým rozhodnutím. Nemožno preto tvrdiť, že by správca dane alebo žalovaný vo veci sťažovateľky rozhodli predčasne, keď jej uložili pokutu.
8. Námietky sťažovateľky o tom, že o pokute rozhodoval úplne iný daňový úrad ako ten, ktorý rozhodoval v konaní o vyrubení rozdielu dane, z čoho odvodzuje aj nedostatočné oboznámenie s priebehom, predmetom kontroly a pokračujúcim súdnym konaním novým správcom dane, vyhodnotil správny súd ako nedôvodné. O vyrubení rozdielu dane, ako aj o pokute rozhodoval príslušný správny orgán a pokiaľ sa sťažovateľka uvedeným tvrdením domáhala potreby rozhodovania o vyrubení rozdielu dane a pokuty „totožným subjektom/totožnou osobou“, uvedené nevyplývalo zo žiadnej právnej normy.
9. Sťažovateľkou podanú kasačnú sťažnosť najvyšší správny súd napadnutým rozsudkom z 29. apríla 2026 (právoplatným 5. júna 2026) ako nedôvodnú zamietol. Ako kľúčovú vyhodnotil otázku, či správca dane mohol sťažovateľku sankcionovať, ak právoplatné rozhodnutie o vyrubení
rozdielu dane, ktoré bolo podkladom na sankcionovanie sťažovateľky, ešte bolo predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve (bez právoplatného rozhodnutia). Sťažovateľke bola v administratívnom konaní uložená pokuta za správny delikt (v dodatočnom daňovom priznaní uviedla daň, ktorá bola nižšia ako daň, ktorú mala uviesť). Kasačný súd zhodne so správnym súdom zdôraznil, že samotné podanie správnej žaloby nemalo odkladný účinok na právoplatnosť správnou žalobou napadnutého rozhodnutia a nepredstavovalo bez ďalšieho ani obligatórny dôvod na prerušenie nadväzujúcich konaní. Tieto rozhodnutia tak napriek podaniu správnej žaloby zostali relevantným zákonným podkladom na uloženie sankcie sťažovateľke. Správcovi dane ani potenciálna možnosť uplatnenia mimoriadnych opravných prostriedkov nebránila v uložení pokuty za správny delikt. Ak by aj sťažovateľka iniciovala začatie konania o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania (§ 77 daňového poriadku), zákon takémuto návrhu nepriznáva odkladný účinok.
10. Ak mala sťažovateľka ambíciu pozastaviť účinky rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane, mohla v rámci súdneho prieskumu týchto rozhodnutí navrhnúť priznanie odkladného účinku správnej žalobe, čo však neurobila. Ochrana subjektívnych práv aj napriek tomuto zostala zachovaná, pretože pokiaľ by správny súd vyhovel správnej žalobe sťažovateľky a došlo by k zrušeniu rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane, sťažovateľka mala potenciálnu možnosť konať vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu i k rozhodnutiu žalovaného postupom podľa § 75 daňového poriadku (obnova konania).
11. Výška uloženej pokuty ani jej výpočet v konaní neboli sporné, sťažovateľka ich ani nenamietala, avšak kasačný súd k uvedenému poznamenal, že pre výpočet pokuty vo veci sťažovateľky zákon stanovuje pevný výpočet, čo neumožňuje správcovi dane aplikovať správnu úvahu a individualizovať sankciu, keďže sankcia nie je stanovená ako rozpätie súm, ale ako pevný výpočet.
12. Kasačný súd neidentifikoval ani sťažovateľkou namietané porušenie jej práva na spravodlivý proces, keď nedošlo k vydaniu rozhodnutia vo veci samej v zákonnej lehote šiestich mesiacov. Uvedenú lehotu posúdil kasačný súd ako poriadkovú, jej účelom je zabezpečiť čo najkratšie trvanie dočasného stavu založeného rozhodnutím o priznaní odkladného účinku a jej porušenie nemá za následok nezákonnosť následne vydaného rozhodnutia vo veci samej.
13. V závere kasačný súd konštatoval, že nezistil dôvodnosť ani sťažnostnej argumentácie namietajúcej nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre nedostatok odôvodnenia. Správny súd dostatočným spôsobom reagoval na podstatnú žalobnú argumentáciu sťažovateľky a jeho rozhodnutie spĺňa zákonom vyžadované náležitosti. Stotožnil sa aj s názorom správneho súdu, že sťažovateľka namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu zo strany daňových orgánov v príliš všeobecnej rovine, pričom neozrejmila, aké zásadné skutkové zistenia boli daňovými orgánmi opomenuté.
II. Argumentácia sťažovateľky
14. Sťažovateľka namieta, že správne súdy pri rozhodovaní o správnej žalobe a kasačnej sťažnosti viackrát závažne procesne pochybili a postupovali v rozpore so Správnym súdnym poriadkom a ústavou. Tieto pochybenia spočívajú najmä v nesprávnom procesnom postupe správneho súdu,
ktorý mal za následok zásah do procesných práv sťažovateľky v takej intenzite, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na riadne a preskúmateľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Najvyšší správny súd sa s týmito vadami konania v napadnutom rozsudku dostatočne a presvedčivo nevysporiadal, obmedzil sa len na formálne potvrdenie právnych záverov správneho súdu bez riadneho posúdenia všetkých relevantných kasačných námietok sťažovateľky.
15. Správnemu súdu sťažovateľka vyčíta, že napadnutý rozsudok vydal viac ako deväť mesiacov od vydania rozhodnutia, ktorým bol správnej žalobe priznaný odkladný účinok. Nemožno akceptovať, aby v konaní s takýmto významom došlo k prekročeniu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty na rozhodnutie o viac ako tri mesiace. Práve význam veci pre účastníka konania podľa sťažovateľky predstavuje kľúčové kritérium pri posúdení primeranosti prekročenia zákonnej, resp. primeranej lehoty a vo veci sťažovateľky tak zo strany správneho súdu došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
16. Porušenie práva na súdnu ochranu a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia podľa čl. 46 ústavy správnym súdom vidí sťažovateľka v nevysporiadaní sa so všetkými námietkami uplatnenými v správnej žalobe, ako napríklad argumentácia sťažovateľky poukazujúca na judikatúru o nutnosti reakcie správnych orgánov na skutkové okolnosti a právne posúdenie veci, argumentácia sťažovateľky týkajúca sa iného štandardného postupu správcu dane v obdobných veciach, o možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky, o možnosti uložiť pokutu až do roku 2027. Laxnosť odôvodnenia rozsudku vníma sťažovateľka aj vo vysporiadaní sa s námietkou, že správny orgán nezisťoval, či bola vo veci podaná správna žaloba alebo či boli podané iné opravné prostriedky, čo je potrebné považovať za skutkové okolnosti majúce významný vplyv na jej prípad.
17. Najvyšší správny súd podľa sťažovateľky v napadnutom rozsudku nesprávne vyhodnotil, či nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie o správnej žalobe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozsudok v tejto časti nedostatočne odôvodnil. Kasačný súd v podstate bez vlastného preskúmania prevzal všetky závery správneho súdu, čím aproboval a potvrdil všetky vady konania pred správnym súdom namietané sťažovateľkou v kasačnej sťažnosti. Uvedeným postupom sa dopustil rovnakého porušenia práv sťažovateľky ako správny súd a toto porušenie len viac prehĺbil. Jeho úlohou malo byť tieto nedostatky konania identifikovať a porušenia napraviť, k čomu však nedošlo.
18. Porušenie základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy sťažovateľka odvodzuje od toho, že zamietnutím kasačnej sťažnosti a potvrdením rozsudku správneho súdu kasačný súd potvrdil bez ďalšieho uloženie mimoriadne vysokej peňažnej sankcie sťažovateľke (456 199,30 eur), ktorá má vzhľadom na jej ekonomickú situáciu likvidačný charakter. Ide o sankciu, ktorá nie je len bežným majetkovým zásahom, ale predstavuje zásadné ohrozenie existencie sťažovateľky, ktorá je v likvidácii, nevykonáva žiadnu ekonomickú činnosť a nedisponuje peniazmi na bankovom účte alebo hotovosťou v pokladni, z ktorých by mohla takúto pokutu uhradiť.
19. Podľa sťažovateľky sú splnené podmienky na odloženie vykonateľnosti oboch napadnutých rozsudkov správnych súdov, o čo žiada ústavný súd, keďže okamžitým výkonom prvostupňového rozhodnutia o uložení pokuty potvrdeného druhostupňovým správnym rozhodnutím vznikne sťažovateľke závažná ujma, značná hospodárska škoda a finančná ujma, a to predovšetkým
s ohľadom na to, že ako subjekt v likvidácii už finančné prostriedky na jej úhradu nemá. Priznanie odkladného účinku pritom nie je v rozpore s verejným záujmom
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
20. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej v petite ústavnej sťažnosti označených práv napadnutými rozhodnutiami správnych súdov.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom správneho súdu:
21. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok správneho súdu, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, ktorých porušenie je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
22. Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania ústavnou sťažnosťou napadnutého rozsudku správneho súdu, a to využitím v rozhodnom čase jej Správnym súdnym poriadkom priznaného opravného prostriedku (kasačnej sťažnosti) ktorý, ako to vyplýva aj z podanej ústavnej sťažnosti, napokon aj využila. Podľa ústavného súdu kasačná sťažnosť predstavuje v okolnostiach danej veci účinný právny prostriedok, prostredníctvom ktorého bol následne najvyšší správny súd povinný vecne preskúmať napadnutý rozsudok správneho súdu, o čom svedčí aj skutočnosť, že najvyšší správny súd rozhodol meritórne, pretože kasačnú sťažnosť zamietol.
23. Uvedené zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako neprípustnej podľa § 56 ods. 2 písm. d), § 132 ods. 1 (prvá alternatíva) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), keďže, ako už bolo uvedené, právomoc najvyššieho správneho súdu predchádza právomoci ústavného súdu.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu:
24. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatný najmä § 45 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 133 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011, II. ÚS 644/2014, II. ÚS 660/2016).
25. Sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ústavy napadnutým rozsudkom kasačného súdu bez toho, aby toto základné právo bližšie označila. Článok 46 ústavy má štyri odseky a v jednotlivých odsekoch je aj niekoľko základných práv. Identifikácia základného práva, o ktorého porušení má ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovať, v návrhu na rozhodnutie absentuje. Zákon o ústavnom súde v zmysle § 123 ods. 1 písm. d) vyžaduje, aby ústavná sťažnosť obsahovala označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí. Ústavná sťažnosť v časti jej petitu pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor na dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom) v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
26. Z judikatúry ústavného súdu však zároveň vyplýva aj to, že popri uvedení petitu je ďalšou povinnosťou sťažovateľa, aby svoju ústavnú sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie ústavnej sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky (m. m. IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012, IV. ÚS 54/2014, II. ÚS 594/2016).
27. Podstata argumentácie sťažovateľky v tejto časti spočíva len v konštatovaní, že rozsudok najvyššieho správneho súdu nespĺňa ústavné požiadavky kladené na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, kasačný súd len prevzal závery správneho súdu, ktoré ako správne potvrdil, čím porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. V konkrétnostiach poukázala v bode 3.10.2 a nasledujúcich ústavnej sťažnosti len na nevysporiadanie, resp. nesprávne vysporiadanie sa s jej námietkou týkajúcou sa prekročenia zákonnej lehoty na rozhodnutie o správnej žalobe (bod 17 tohto odôvodnenia) bez toho, aby bližšie špecifikovala, s akými ďalšími námietkami uplatnenými ňou v kasačnej sťažnosti a majúcimi relevantnú súvislosť s rozhodnutím o zamietnutí kasačnej sťažnosti sa kasačný súd nemal ústavne udržateľným spôsobom vysporiadať. Podstatnou pre predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti je však primárne okolnosť, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti opomenula namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu špecifikovať uvedením konkrétneho odseku čl. 46 ústavy (k tomu pozri odsek 25 v kontexte odseku 24 tohto odôvodnenia).
28. Ústavný súd v prípade sťažovateľky nepristúpil k výzve na odstránenie zistených nedostatkov ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pretože zistený rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z ústavnej sťažnosti sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z publikovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní účastníkov konania (napr. I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 280/2020).
29. Aj vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýka len formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale týka sa esenciálnej obsahovej náležitosti ústavnej sťažnosti, ústavný súd sťažovateľku, ktorá je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nevyzýval na odstránenie jej nedostatkov (m. m. II. ÚS 102/2019, II. ÚS 233/2021, II. ÚS 270/2021).
30. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí. Uvedené platí aj v časti ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy bez toho, aby ho sťažovateľka bližšie špecifikovala. Podobne ako v prípade namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ústavy (k tomu odsek 27 tohto odôvodnenia), aj v prípade namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ústavy absentuje v petite ústavnej sťažnosti (a aj v jej odôvodnení) presná špecifikácia tohto porušenia, a to uvedením konkrétneho odseku článku 20 ústavy, ktoré je pre kvalifikačnú orientáciu ústavnej sťažnosti (a teda pre zameranie prieskumu ústavného súdu) tak ako v ostatných posudzovaných prípadoch nevyhnutné.
31. Následkom uvedených nedostatkov ostala ústavná sťažnosť sťažovateľky v rovine vyjadrenia nespokojnosti s napadnutým rozsudkom kasačného súdu. Avšak aj v prípade, ak by ústavný súd neodmietol ústavnú sťažnosť pre nedostatok zákonom ustanovených náležitostí, viedlo by to pri zameraní sa na úroveň odôvodnenia napadnutého rozsudku k záveru, že ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Najvyšší správny súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v podstatnom dal sťažovateľke komplexnú, zrozumiteľnú a jednoznačnú odpoveď na otázku, prečo správca dane mohol uložiť sťažovateľke pokutu aj napriek tomu, že o právoplatnom rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane, ktoré bolo podkladom na sankcionovanie sťažovateľky (a v ktorom nepodala návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia), ešte nebolo právoplatne rozhodnuté v rámci správneho súdneho prieskumu. Taktiež dostatočne reagoval aj na ďalšie relevantné námietky uplatnené sťažovateľkou v kasačnej sťažnosti (body 9 až 13 tohto odôvodnenia). Z tohto hľadiska je signifikantné, že podstatou súdneho prieskumu kasačným súdom nebolo vyrubenie daňového nedoplatku, ale uloženie pokuty za to, že sťažovateľka v dodatočnom daňovom priznaní uviedla daň, ktorá bola nižšia ako daň, ktorú mala uviesť.
32. Výška pokuty bola v danom prípade stanovená pevným výpočtom odvíjajúcim sa od sumy zvýšenej dane, ktorá bola vyrubená ako rozdiel dane. Stanovenie pevného výpočtu teda neumožnilo správcovi dane aplikovať správnu úvahu a individualizovať sankciu (čo je aj odpoveďou na takto orientovanú námietku uplatnenú v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k posudzovaniu primeranosti sankcie).
33. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd, vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O taký prípad v posudzovanej veci nejde, pričom záver o jeho danosti nemôže byť vyvolaný nespokojnosťou sťažovateľky s výsledkom konania.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov:
34. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutými rozsudkami správnych súdov. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že porušenie tohto základného práva pričíta správnemu súdu, ktorý pristúpil k vydaniu svojho rozhodnutia až po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom.
35. Ústavný súd v prvom rade potrebuje za potrebné upresniť, že zatiaľ čo ústavná sťažnosť proti rozhodnutiu smeruje proti výsledku konania, ústavná sťažnosť podľa čl. 48 ods. 2 ústavy cieli na procesný postup súdu, ktorý svojou dĺžkou alebo neefektívnosťou spôsobuje stav právnej neistoty.
36. Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že ústavná sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).
37. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
38. Ústavná sťažnosť sťažovateľky namietajúca porušenie označeného základného práva bola ústavnému súdu doručená 8. júna 2026, t. j. po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku najvyššieho správneho súdu (5. júna 2026), ktorým bola zamietnutá kasačná sťažnosť sťažovateľky. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania ústavnej sťažnosti už nemohlo dochádzať k porušovaniu základného práva sťažovateľky, či už správnym súdom, alebo súdom kasačným.
39. Z uvedených dôvodov ústavný súd postupom podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
40. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu