Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 198/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátkou JUDr. Z. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa postupom Okresného súdu

Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. októbra 2010,

ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. mája 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2012

doručená sťažnosť J. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. októbra 2010 (ďalej aj „namietaný

rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. mája

2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 28. októbra 2010 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 2 písm. a)

, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere

10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom

stráženia. Sťažovateľovi bol taktiež uložený trest prepadnutia veci.

Proti namietanému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. O odvolaní

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 10. mája 2011 tak, že zrušil výrok

namietaného rozsudku okresného súdu o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody

a sťažovateľa zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom

stráženia. V ostatných častiach krajský súd ponechal napadnutý rozsudok nezmenený.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré podal z dôvodov

uvedených v , a .

Sťažovateľ v dovolaní namietal nezákonnosť domovej prehliadky, ktorá sa mala

konať bez predchádzajúcej výzvy, s tým, že zápisnica o domovej prehliadke obsahuje

nepravdivé údaje a nie je ním podpísaná, pričom tiež tvrdil, že sa nepreukázalo žiadne

z podozrení, ktoré by odôvodňovalo výkon domovej prehliadky. Sťažovateľ tiež dôvodil, že

nebol oboznámený s obsahom príkazu na domovú prehliadku a s podkladmi, ktoré mali

odôvodňovať túto prehliadku. Príkaz na domovú prehliadku podľa názoru sťažovateľa

neobsahoval opis skutku, ale len právnu kvalifikáciu. Namietal tiež, že súdy v konaní

nevykonali ním navrhované dôkazy (výsluchy niektorých svedkov) a svedecké výpovede,

ktoré boli v prospech sťažovateľa, súdy takto nevyhodnotili. Sťažovateľ tiež tvrdil, že

v priebehu konania nebolo preukázané naplnenie objektívnej stránky trestného činu, keďže

jej existenciu v jeho veci konajúce súdy odvodzovali len z nezákonne vykonaného dôkazu –

domovej prehliadky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 29. novembra 2011 dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol „s odôvodnením, že chyby vytýkané v dovolaní nepredstavujú naplnenie

dovolacieho dôvodu“.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uvádza dôvody, pre ktoré odvolaním

napadol namietaný rozsudok okresného súdu, a následne uvádza dôvody, pre ktoré

dovolaním napadol rozsudok krajského súdu.

Sumarizujúc svoju argumentáciu sťažovateľ uvádza, že „Na základe vyššie

uvedených skutočností má sťažovateľ za to, že postupom a rozhodnutím Krajského súdu

v Banskej Bystrici a postupom a rozhodnutím Okresného súdu v Lučenci došlo k porušeniu

základného ľudského práva domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné právo sťažovateľa, právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (právo na súdnu ochranu),

garantované ustanovením článku 46 ods. 1 , bolo postupom

súdu v konaní vedenom na Okresnom súde v Lučenci pod č. a rozsudkom

Okresného súdu v Lučenci zo dňa z 28. 10. 2010 sp. zn. , porušené.

2.) Základné právo sťažovateľa, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (právo na súdnu ochranu), garantované

ustanovením článku 46 ods. 1 , bolo postupom súdu v konaní

vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici, pod č. a rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. 05. 2011, sp. zn. , porušené.

3.) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu v Lučenci

zo dňa z 28. 10. 2010, sp. zn. , a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4.) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 10. 05. 2011, sp. zn. , a vec vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

5.) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 3.000, ktoré sú Okresný súd v Lučenci a Krajský súd v Banskej

Bystrici povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

doručenia tohto rozhodnutia.

6.) Okresný súd v Lučenci a Krajský súd v Banskej Bystrici sú sťažovateľovi povinní

uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 Eur, a to do dvoch mesiacov od

doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,

keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

Zo sťažnosti vyplýva, že v sťažovateľovej trestnej veci rozhodoval na základe jeho

dovolania aj najvyšší súd ako dovolací súd, ktorý o tomto dovolaní rozhodol uznesením

sp. zn. z 29. novembra 2011 tak, že ho odmietol. Sťažovateľ sa v petite

sťažnosti ale nedomáha vyslovenia porušenia svojich základných práv označeným

uznesením najvyššieho súdu ani postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal. Ústavný súd

preto mohol sťažnosť predbežne prerokovať len v rozsahu namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa namietaným rozsudkom

okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a namietaným rozsudkom

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 28. októbra 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 10. mája 2011

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné v prvom rade

zdôrazniť, že sťažovateľ sa v nej v zásade obmedzuje len na uvedenie skutočností, ktoré

namietal v odvolacom a dovolacom konaní. Z toho možno vyvodiť, že tieto námietky

(skutočnosti) sú zároveň aj obsahom jeho argumentácie v konaní pred ústavným súdom,

keďže sťažnosť okrem toho obsahuje už len odkazy na doterajšiu judikatúru ústavného súdu

a citáciu príslušných článkov a .

Na tomto základe možno konštatovať, že všetky námietky sťažovateľa smerujúce

proti namietanému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli

predmetom súdneho prieskumu najvyšším súdom v rámci dovolacieho konania, pričom

tento prieskum dopadol pre sťažovateľa neúspešne, keďže najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 29. novembra 2011 jeho dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol „s odôvodnením, že chyby vytýkané v dovolaní nepredstavujú naplnenie

dovolacieho dôvodu“. Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ sa v podstate domáha, aby

ústavný súd opätovne preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu a postup, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, v rozsahu, v akom ho napadol svojím dovolaním, hoci ho už

preskúmal najvyšší súd ako dovolací súd, a to bez toho, aby namietal touto sťažnosťou aj

dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu.

Za daných okolností by vzhľadom na obsah sťažnosti a okolnosti, ktoré predchádzali

jej podaniu, nepochybne bola daná právomoc ústavného súdu preskúmať uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2011, ktorým ako dovolací súd

dovolanie sťažovateľa odmietol. Keďže označené uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ

nenamietol v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, nemohlo byť (vzhľadom na § 20 ods. 3

) úlohou ani povinnosťou ústavného súdu zaujať k nemu meritórne

závery. Navyše, z už spomínaného princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

nepochybne vyplýva, že ústavný súd svoju právomoc podľa môže

uplatniť len vo vzťahu k takému (právoplatnému) rozhodnutiu všeobecného súdu, ktoré už

sťažovateľ nemôže napadnúť žiadnym opravným prostriedkom (riadnym ani mimoriadnym)

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ak sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 10. mája 2011 dovolaním a s výsledkom dovolacieho konania nebol

spokojný, mohol a mal napadnúť sťažnosťou podľa aj uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2011, ktorým bolo jeho dovolanie

odmietnuté. Ak tak neurobil, nemá ústavný súd právomoc preskúmať napadnutý rozsudok

krajského súdu z tých istých dôvodov, z akých ho už preskúmal najvyšší súd ako dovolací

súd.

Ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ mohol napadnúť rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 10. mája 2011 a postup, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, nad rámec dovolacích dôvodov uvedených v ,

pričom bolo ale jeho povinnosťou takýto návrh odôvodniť a navrhnúť dôkazy (§ 20 ods. 1

druhá veta ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, v nej neuviedol žiadne ďalšie dôvody (nad rámec tých, ktoré uplatnil

v dovolaní), na základe ktorých by namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. mája 2011 a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, t. j. z tohto hľadiska nie je sťažnosť odôvodnená. Ústavný

súd vo svojej doterajšej judikatúre zdôrazňuje (napr. ), že nedostatok

odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou

sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný

nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností

musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie

predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho garantovaných

práv označeným rozsudkom krajského súdu nemôže byť dostatočným dôvodom na záver, že

mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by

umožňovali dospieť k takémuto záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť sťažovateľa teda v časti týkajúcej sa označeného rozsudku krajského súdu

neobsahuje kvalifikované odôvodnenie (nad rámec dôvodov uplatnených v dovolaní),

a preto nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012