Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 427/2026
PDF · 244.48 KB
No categories available
I. ÚS 427/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2, Bratislava, proti postupu Ministerstva financií Slovenskej republiky v správnom konaní vedenom pod sp. zn. INF/169/2023-11 a sp. zn. MF/017897/2023-112 a proti postupu Správneho súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4S/39/2024 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. júla 2026 sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia svojho základného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) v správnom konaní vedenom pod sp. zn. INF/169/2023-11 a sp. zn. MF/017897/2023-112 (ďalej len „správne konanie“) a postupom Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4S/39/2024 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Tiež navrhuje prikázať správnemu súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznať jej primerané finančné zadosťučinenie 6 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a ostatného spisového materiálu vrátane vlastnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka 3. októbra 2023 podala ministerstvu financií žiadosť o sprístupnenie informácií podľa § 14 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Túto žiadosť ministerstvo financií rozhodnutím č. INF/169/2023-11
z 10. októbra 2023 zamietlo. Následne 20. novembra 2023 podala rozklad, ktorý bol zamietnutý rozhodnutím ministerstva financií č. MF/017897/2023-112 z 15. decembra 2023. Sťažovateľka napadla rozhodnutie o rozklade správnou žalobou doručenou správnemu súdu 3. marca 2024, o ktorej je vedené napadnuté konanie. Vo svojej ústavnej sťažnosti podáva jednoduchý chronologický prehľad úkonov, uvádzajúc, že správny súd ju 26. apríla 2024 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a zároveň vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k správnej žalobe a predloženie administratívneho spisu. Preplatok zaplateného súdneho poplatku, ktorý 12. mája 2024 požiadala, jej rozhodnutím správneho súdu z 3. júna 2024 vrátený nebol. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomným podaním zo 14. júna 2024, ktoré bolo sťažovateľke zaslané až 24. septembra 2024. Dopĺňa, že vec bola meritórne rozhodnutá 3. júla 2026, keď správny súd verejne vyhlásil rozsudok, ktorým jej žalobu zamietol, a tvrdí, že rozsudok v písomnej podobe zatiaľ nebol vyhotovený.
3. Sťažovateľka (rovnako ako v konaní sp. zn. II. ÚS 234/2026) požaduje aplikáciu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“), v zmysle ktorej ak súdnemu konaniu musí predchádzať konanie pred správnym orgánom, započítava sa do celkovej doby konania aj doba správneho konania. Správne a súdne konanie vrátane všetkých jeho štádií sa tak posudzuje ako jeden celok. V jej prípade od podania žiadosti o poskytnutie informácií (3. októbra 2023) uplynuli dva roky a deväť mesiacov a od začiatku súdneho konania (7. marca 2024) uplynuli dva roky a štyri mesiace. Po vykonaní prípravných úkonov správny súd zostal nečinný po dobu celkom viac ako dvoch rokov z celkovej dĺžky napadnutého súdneho konania 2 roky a 4 mesiace.
II. Argumentácia sťažovateľky
4. Poukazujúc na prioritný typ napadnutého konania a podstatu samotného práva na sprístupnenie informácií, sťažovateľka, ignorujúc predchádzajúce rozhodnutia v jej veci, naďalej považuje doterajšiu dĺžku konania za neprimeranú a stále opakuje, že nečinnosťou súdu, ako aj celkovou dĺžkou konania došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zotrváva aj na názore o porušení jej práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy v jeho materiálnom zmysle, keďže po uplynutí troch rokov od podania žiadosti o informácie už požadované informácie získavajú skôr archívnu hodnotu, a to sa ich sťažovateľka ešte ani nedomohla. Požiadavku primeraného finančného zadosťučinenia (6 000 eur) odôvodňuje dĺžkou napadnutého konania, nečinnosťou správneho súdu, skutkovou i právnou nenáročnosťou veci, správaním sťažovateľky a jej pretrvávajúcim pocitom právnej neistoty.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
5. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka existencie zbytočných prieťahov v konaní vedenom pred ministerstvom financií a pred správnym súdom a tiež porušenie práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom ministerstva financií a správneho súdu:
7. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. II. ÚS 118/2019, I. ÚS 250/2020).
8. Ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, ide o zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať takú ústavnú sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 66/2011, IV. ÚS 473/2012, III. ÚS 288/2016, II. 59/2019).
III.1.1. K postupu ministerstva financií:
9. Sťažovateľka vo vzťahu k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy v správnom konaní pomerne stroho poukazuje na judikatúru ESĽP (bod 4 odôvodnenia tohto uznesenia), ako aj na to, že ministerstvo financií konalo v rámci zákonných lehôt a rozhodlo o jej žiadosti podanej 3. októbra 2023 rozhodnutím č. INF/169/2023-11 z 10. októbra 2023 a následne o podanom rozklade rozhodnutím z 20. novembra 2023 rozhodnutím č. MF/017897/2023-112 z 15. decembra 2023 (k tomu bližšie bod 2 odôvodnenia tohto uznesenia), pričom celkom opomína, že ústavný súd už jej takmer totožnú ústavnú sťažnosť vo vzťahu k ministerstvu financií odmietol pri jej predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde (uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 234/2026-9 z 15. apríla 2026).
10. Bez toho, že by ústavný súd spochybňoval vlastnú judikatúru, upriamuje pozornosť sťažovateľky, že proti postupu ministerstva financií, ktoré malo zasiahnuť do jej základných práv tým, že nevydalo požadovanú informáciu, je ústavná sťažnosť neprípustná, keďže sťažovateľka nevyčerpala právne prostriedky, ktoré jej priznáva zákon na ochranu jej základných práv a slobôd (§ 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ak podstata tejto námietky smeruje proti nečinnosti ministerstva ako orgánu verejnej správy, nápravu tohto stavu možno dosiahnuť podaním žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa prvej hlavy štvrtej časti Správneho súdneho poriadku. (ďalej aj „SSP“). S odkazom na dnes už ustálenú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 64/2021, IV. ÚS 199/2022), ktorá je známa aj právnemu zástupcovi sťažovateľky (napr. III. ÚS 170/2022,
I. ÚS 299/2023, I. ÚS 62/2026), ústavný súd dáva do pozornosti, že žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 242 a nasl. SSP je účinným právnym prostriedkom nápravy, keď konanie o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 242 až § 251 SSP neskončí vyhovením žalobe, ale až odstránením nečinnosti, ktoré je žalovaný orgán verejnej správy povinný preukázať správnemu súdu v určenej lehote; právna úprava obsiahnutá v Správnom súdnom poriadku následok nerešpektovania súdneho rozhodnutia zo strany žalovaného orgánu verejnej správy neprenáša na žalobcu, ktorý už nemusí podať ďalšiu žalobu, o ktorej by sa rozhodovalo v novom konaní (I. ÚS 533/2023, I. ÚS 299/2025). Okrem toho od 1. júla 2023 § 242 ods. 1 SSP už umožňuje požadovať aj primerané finančné zadosťučinenie v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy v prípade žalobcu uvedeného v § 244 ods. 1 SSP, ktorý nie je orgánom verejnej správy.
11. Pretože sťažovateľka sa však ochrany svojho práva na správnom súde prostredníctvom žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy nedomáhala a dôvody hodné osobitného zreteľa pre nevyčerpanie tohto inštitútu nápravy nepreukázala, ústavnému súdu nezostalo iné, ako ústavnú sťažnosti v tejto časti odmietnuť ako neprípustnú [§ 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde].
III.1.2. K postupu správneho súdu:
12. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh a ostatného spisového materiálu, ústavný súd považuje za preukázané, že správny súd v napadnutom konaní rozhodoval o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra ako ústredného orgánu verejnej správy (rozhodovanie podľa tretej časti prvej hlavy SSP). Svojou povahou patrí napadnuté konanie medzi štandardnú súčasť rozhodovacej agendy správnych súdov, ústavný súd nevzhliadol právnu ani skutkovú zložitosť veci. Pri rozhodovaní sa vychádza zo skutkového stavu veci, ktorý je v podstate ustálený už v administratívnom konaní a nevyžaduje si komplikované dokazovanie, lebo správny súd v zásade vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 197 SSP).
13. Komplexným vyhodnotením postupu správneho súdu v napadnutom konaní ústavný súd konštatuje, že hoci tento nebol z časového hľadiska optimálny, dĺžka rozhodovania o správnej žalobe sťažovateľky v trvaní dvoch rokov a štyroch mesiacov nie je excesívna. Správny súd vo veci sťažovateľky rozhodol štyri dni pred podaním ústavnej sťažnosti rozsudkom sp. zn. 4S/39/2024 z 3. júla 2026, ktorým žalobu zamietol (výrok I) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). Rozsudok bol písomne vyhotovený 15. júla 2026 a ihneď odoslaný účastníkom napadnutého konania (žalovaný prevzal rozsudok 15. júla 2026, právny zástupca sťažovateľky rozsudok zatiaľ neprevzal).
14. V súlade so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd opätovne konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie tohto základného práva (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovený vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorého ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011, IV. ÚS 254/2021).
15. Ústavný súd taktiež stabilne judikuje, že čas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne numericky vyjadriť. Rovnako tak nie je presne časovo ohraničená ani primeranosť lehoty, keď by mala byť tá-ktorá vec prerokovaná a najmä rozhodnutá [I. ÚS 92/97 (ZNaU 23/98), I. ÚS 61/98 (ZNaU 18/98)]. Rozhodovacia prax ESĽP v obdobných veciach vychádza z premisy, podľa ktorej v civilných veciach (a obdobne aj vo veciach správneho súdnictva) dĺžka súdneho konania na jednej inštancii v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [(ďalej len „dohovor“); napr. Humen proti Poľsku, rozsudok ESĽP z 15. 10. 1999, č. 26614/95, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, č. 32967/96, body 64, 65 a 66].
16. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd konštatuje, že celková dĺžka napadnutého konania napadnutého konania (2 roky a 4 mesiace), sťažovateľkou indikované prieťahy v postupe správneho súdu a primárne namietaná nečinnosť nedosahujú ústavnoprávne relevantnú intenzitu s následkom zásahu do práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Na základe uvedeného ústavný ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 26 ods. 1 ústavy postupom ministerstva financií v správnom konaní a postupom správneho súdu v napadnutom konaní:
17. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatná najmä požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, a to požiadavka relevantnej ústavnoprávnej argumentácie (konkrétne skutkové a právne dôvody) namietaného porušenia práv, ako aj z § 45 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.
18. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane uviedol, že je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby odôvodnenie ústavnej sťažnosti obsahovalo čo najpresnejší opis skutkového stavu a najmä logickú právnu argumentáciu, na základe ktorej možno konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom, resp. rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a porušením v ústavnej sťažnosti označených práv garantovaných ústavou, resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, ktorého vyslovenia sa sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti domáha (IV. ÚS 574/2018, m. m. IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012).
19. Ústavný súd konštatuje argumentačnú nedostatočnosť predloženej ústavnej sťažnosti, ktorá tak napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu nespĺňa zákonom požadovanú náležitosť, a to odôvodnenie návrhu (§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde) v podobe konkrétnych skutkových a právnych dôvodov, pre ktoré malo podľa sťažovateľky k porušeniu jej práva dôjsť [§ 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde].
20. Ak v náleze č. k. II. ÚS 234/2026-17 z 20. mája 2026 ústavný súd vyslovil aj porušenie práva sťažovateľky na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy v obdobnom konaní správneho súdu za obdobného odôvodnenia, rozhodol tak v súvislosti s porušením jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 16 označeného nálezu). V tu prejednávanej veci však bola sťažovateľkina ústavná sťažnosť vo vzťahu v čl. 48 ods. 2 ústavy odmietnutá, a preto tak nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej práva na informácie. Z tohto dôvodu ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol jednak podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí a zároveň i ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.3. K posúdeniu napadnutého konania ako jedného celku:
21. V závere ústavný súd považuje za vhodné znova sa vyjadriť aj k argumentácii sťažovateľky opakovane prepájajúcej správne a súdne konania ako jeden nedeliteľný celok (bod 3 odôvodnenia tohto uznesenia).
22. Ústavný súd v nadväznosti na svoje uznesenie vo veci sp. zn. I. ÚS 299/2025 zotrváva na svojom názore, že hoci obsah práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je obdobný do tej miery, že ich porušenie ústavný súd posudzuje spoločne, perspektíva ústavného súdu vo vzťahu k jednotlivým štátnym orgánom je odlišná ako v prípade Európskeho súdu pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva posudzuje namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k Slovenskej republike ako členskému štátu Rady Európy a ústavný súd ako vnútroštátny ľudskoprávny súd posudzuje potenciálne porušenie základných práv sťažovateľov vo vzťahu k jednotlivým štátnym orgánom (m. m. I. ÚS 390/2019, IV. ÚS 517/2021). Nemožno preto konštatovať, že by ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v každom konaní automaticky sčítal dĺžku konania pred viacerými inštanciami štátnych orgánov a túto následne hodnotil bez ohľadu na okolnosti prípadu (porov. napr. I. ÚS 238/2022, I. ÚS 19/2023).
23. V rámci predmetu konania a sťažovateľkou tvrdenej prezumpcie, že fázy trvania administratívneho konania a súdneho konania tvoria vždy jeden celok a navzájom sa sčítavajú, ústavný súd zdôrazňuje, že takto predstavený postulát nie je automaticky uplatniteľný a má svoje mantinely vychádzajúce z rozdelenia právomoci a pôsobnosti medzi jednotlivé orgány verejnej moci. V prvom rade k tomu treba zdôrazniť, že konanie v správnom súdnictve nie je pokračovaním správneho konania, ale je samostatným súdnym konaním, v ktorom správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a rozhoduje aj v ďalších veciach vymenovaných v § 6 SSP. In concreto, v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky je potrebné rešpektovať demokratické princípy spoločnosti spočívajúce aj v trojdelení štátnej moci (zákonodarná, výkonná a súdna), ktoré sa prejavili v precizácii kompetencií, keď nie je prípustné zamieňať rozhodovanie či postup orgánu verejnej správy so súdnym konaním, aj keď predmetom súdneho prieskumu môže byť činnosť tohto správneho orgánu. Výklad ad absurdum by bol jednak popretím čl. 46 ods. 2 ústavy a v spojení s dôrazom na rýchlosť konania by implikoval rezultát o nadbytočnosti povinnosti osoby uplatňovať svoje práva najskôr v administratívnom konaní a až následne v prípadnom súdnom konaní s tým, že by sa osoby svojich práv domáhali priamo od všeobecných súdov. Takýto
výklad je nielen alogický, keďže by znamenal postupnú redundanciu orgánov verejnej správy, ale nemá ani oporu v právnej úprave (s výnimkou prípadov zásady denegatio iustitiae, pozn.). Fundamentálne sú aj vlastnosti rozhodnutí či iných správnych aktov orgánov verejnej správy, keďže otázka prípadných zbytočných prieťahov sa posudzuje práve s prihliadnutím na právoplatnosť, ktorej momentom dochádza k zásadnému odstráneniu právnej neistoty dotknutého subjektu (m. m. I. ÚS 26/2024, I. ÚS 217/2024). Z uvedených dôvodov nebolo možné sťažnostnú argumentáciu o preskúmanie správneho a súdneho konania ako celku akceptovať.
24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu