Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 135 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (140)I. ÚS 390/2019
PDF · 449.45 KB
No categories available
I. ÚS 390/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátom
JUDr. Milanom Slebodníkom, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 65/2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Co 138/2018, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Milanom
Slebodníkom, ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 65/2009 (ďalej
aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 138/2018 (ďalej aj „napadnuté konanie
krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ vystupuje
v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov ako odporca.
Navrhovateľka podala žalobu na okresnom súde 25. marca 2009. Okresný súd
na pojednávaní konanom 31. októbra 2012 vydal rozsudok č. k. 17 C 65/2009-196
a následne 15. novembra 2012 vydal aj dopĺňací rozsudok. Krajský súd uznesením
č. k. 2 Co 16/2013-234 z 19. decembra 2013 zrušil predmetný rozsudok okresného súdu
spolu s dopĺňacím rozsudkom a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Následne
rozhodol okresný súd až rozsudkom č. k. 17 C 65/2009-531 z 28. marca 2018, ktorý napadla
navrhovateľka odvolaním. Vec bola krajskému súdu predložená 28. augusta 2018. Ku dňu
podania ústavnej sťažnosti sťažovateľa (18. júna 2019) krajský súd o predmetnom odvolaní
nerozhodol.
3. Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 230/2018-59
z 5. februára 2019, ktorý konštatoval porušenie základného práva navrhovateľky
(t. j. protistrany sťažovateľa, pozn.) podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu práve v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 65/2009.
4. Sťažovateľ uvádza, že konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov nevykazuje osobitnú skutkovú a ani právnu zložitosť, a tiež, že svojím správaním
dĺžku konania nijako zásadnejšie neovplyvnil. Podľa sťažovateľa je doterajšia neprimeraná
dĺžka napadnutého konania (10 rokov) zavinená okresným súdom a krajským súdom.
Sťažovateľ svojou ústavnou sťažnosťou napadol spoločne postup okresného súdu a zároveň
postup krajského súdu, pretože podľa jeho názoru celkovú dĺžku súdneho konania nemožno
rozdeľovať na konanie pred okresným súdom a konanie pred krajským súdom. Poukázal
pri tom na judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 287/2018), ako aj na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva [ďalej aj „ESĽP“ (napr. Maxian a Maxianová proti Slovenskej
republike, Keszeli proti Slovenskej republike, Grešákova proti Slovenskej republike)].
Sťažovateľ považuje celkovú dĺžku napadnutého konania za neprimerane dlhú, a teda
v rozpore s požiadavkou na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej
lehote.
5. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 12 000 €, a to
sumu 10 000 € od okresného súdu a sumu 2 000 € od krajského súdu. Výšku primeraného
finančného zadosťučinenia odôvodnil tak, že prieťahy v napadnutom konaní mu spôsobili
nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku obáv o ochranu jeho práv, z pocitu právnej
neistoty a sklamania z neprimeranej dĺžky konania aj napriek jeho aktívnemu prístupu.
6. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho ústavnú sťažnosť na ďalšie
konanie a aby po jej prijatí rozhodol týmto nálezom:
„1. Okresný súd Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 17C/65/2009 a Krajský súd
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 138/2018 (pôvodne vedené pod sp. zn.
2Co/16/2013) porušili základné právo , , ,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Prešove konať
vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 2Co 138/2018 bez zbytočných prieťahov.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 10.000,- €, ktoré je mu Okresný súd Humenné povinný zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 2.000,- €, ktoré je mu Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Humenné a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 €, a to do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu, na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napadnutým
postupom okresného súdu a napadnutým postupom krajského súdu pri rozhodovaní
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru
ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98,
I. ÚS 28/01, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
17. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
III.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného
súdu
18. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú,
aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
19. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06,
IV. ÚS 237/09, II. ÚS 290/09, IV. ÚS 42/2010, II. ÚS 445/2016, II. ÚS 751/2017,
IV. ÚS 632/2018) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
tohto základného práva označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo
trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom všeobecného súdu,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmieta ako zjavne neopodstatnenú.
20. Zo samotnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa je zrejmé, že okresný súd
v napadnutom konaní rozhodol vo veci samej rozsudkom č. k. 17 C 65/2009-531
z 15. marca 2018. V čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (18. júna 2019) bolo
teda napadnuté konanie na okresnom súde už skončené a vec sa nachádzala na krajskom
súde, ktorý rozhoduje o odvolaní podanom protistranou sťažovateľa.
21. Telefonickým a elektronickým dožiadaním v informačnej kancelárii krajského
súdu a okresného súdu ústavný súd zistil, že krajský súd o predmetnom odvolaní rozhodol
rozsudkom sp. zn. 2 Co 138/2018 z 19. júna 2019, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu
a o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov rozhodol spôsobom uvedeným
vo výroku. Predmetný rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť
11. septembra 2019 a vykonateľnosť nadobudne 12. novembra 2019. Sťažovateľom
napádané súdne konanie je teda už právoplatne ukončené.
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodnutím
ešte pred doručením ústavnej sťažnosti ústavnému súdu vykonal všetky zákonom
predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa.
Po vyhlásení rozhodnutia okresného súdu teda už nemohol trvať stav právnej neistoty
sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému konaniu pred okresným súdom.
23. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že pri posudzovaní
prieťahov treba nazerať na napadnuté konanie pred okresným súdom a krajským súdom
ako na jeden celok. Poukázal pri tom na judikatúru ESĽP a aj na samotnú judikatúru
ústavného súdu.
24. Ústavný súd uznáva, že vo viacerých prípadoch sa odklonil od toho, aby striktne
posudzoval, či v čase uplatnenia ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
porušovanie tohto základného práva konkrétnym štátnym orgánom ešte mohlo trvať (okrem
sťažovateľom uvádzaného napríklad aj v sp. zn. III. ÚS 728/2017 alebo sp. zn.
I. ÚS 170/2017). Vo všeobecnosti išlo o prípady, keď bola činnosť súdov viacerých
inštancií rovnako nesústredená a neefektívna, čoho následkom bolo flagrantné a zjavné
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prípadoch,
v ktorých bolo potrebné prihliadnuť aj na význam veci pre sťažovateľa. Teda určite nie
v prípadoch akademických sporov alebo sporov, ktoré nemohli ovplyvniť právne postavenie
samotného sťažovateľa. Nemožno preto konštatovať, že by ústavný súd pri posudzovaní
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v každom konaní automaticky sčítal dĺžku konania pred viacerými inštanciami štátnych
orgánov a túto následne hodnotil bez ohľadu na okolnosti prípadu.
25. Ústavný súd zároveň podotýka, že vďaka právnej úprave v § 390 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov sa zamedzilo
možnosti, aby odvolací súd opakovane rušil rozhodnutie súdu prvej inštancie.
V napadnutom konaní po v poradí druhom podanom odvolaní krajský súd nezrušil
rozhodnutie okresného súdu, ale sám meritórne rozhodol, čím sa napadnuté konanie
ako celok skončilo. Predošlá právna úprava umožňovala odvolaciemu súdu opakovane rušiť
rozhodnutia súdu prvej inštancie bez toho, aby sám meritórne rozhodol. V takomto rámci
mal potom ústavný súd samozrejme odôvodnenú potrebu v prípade opakovaného posúvania
veci medzi odvolacím a prvoinštančným súdom vysloviť porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vo vzťahu k obom súdnym inštanciám.
Tento aspekt ale v napadnutom konaní nebol prítomný.
26. Predmetom napadnutého konania bolo vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov tvoreného hnuteľným majetkom – zariadením bytu, ktorého cenu
navrhovateľka v žalobnom návrhu odhadovala vo výške 2 283,70 € (v tom čase suma
68 800 Sk, pozn.). Podľa názoru ústavného súdu teda v napadnutom konaní nešlo o otázku
takej dôležitosti a relevancie, ktorá by závažným spôsobom ovplyvňovala právnu istotu
a postavenie strán v konaní (napríklad otázkou nebolo vyporiadanie spoluvlastníctva
k spoločnej nehnuteľnosti, ale iba vyporiadanie spoluvlastníctva k vybaveniu bytu, ktoré
samotné nemalo dosah na otázku, kto bude bývať v danom byte, resp. kde budú bývať
exmanželia po rozvode). Navyše najbežnejším a najvhodnejším riešením vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode (obzvlášť pri hnuteľných veciach) je
ich dohoda a priestor na dohodu majú strany v tomto konaní k dispozícii aj po začatí
súdneho konania. Vzhľadom na okolnosti prípadu preto iba subjektívny pocit právnej
neistoty sťažovateľa alebo jeho sklamanie z neprimeranej dĺžky konania neboli dostatočné
dôvody, aby sa ústavný súd v tomto konkrétnom prípade odklonil od svojej ustálenej
judikatúry, podľa ktorej sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi (v tomto prípade
okresným súdom) ešte mohlo trvať.
27. Ústavný súd týmto rozhodnutím samozrejme neospravedlňuje postup okresného
súdu, ktorý s ohľadom na dĺžku rozhodovania v tomto prípade nemohol konať efektívne,
čo napokon ústavný súd vyslovil aj vo svojom náleze č. k. III. ÚS 230/2018-59 z 5. februára
2019. Sťažovateľka v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 230/2018 podala ústavnú
sťažnosť proti okresnému súdu v momente, keď sa ešte vec nachádzala na okresnom súde,
t. j. pred jeho meritórnym rozhodnutím. Rozdiel medzi ústavnou sťažnosťou sťažovateľa
a ústavnou sťažnosťou v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 230/2018 bol ten,
že v napadnutom konaní bol skutkový stav taký, že aj potenciálne vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov by neplnilo
svoj nápravný účel (pozri bod 17) a v konečnom dôsledku by bolo iba akademickým
konštatovaním. Na záver ústavný súd uvádza, že aj keď vysloví porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vo vzťahu k jednej zo strán konania
pred všeobecným súdom, neznamená to, že protistrana má tiež nárok na vydanie rovnakého
rozhodnutia (resp. na priznanie obdobného primeraného finančného zadosťučinenia).
28. Vo vzťahu k sťažovateľom uvádzanej judikatúre ESĽP ústavný súd konštatuje,
že hoci obsah základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je obdobný do tej miery, že ich porušenie ústavný súd posudzuje spoločne,
perspektíva ústavného súdu vo vzťahu k jednotlivým štátnym orgánom je odlišná
ako v prípade ESĽP. Európsky súd pre ľudské práva posudzuje namietané porušenie práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k Slovenskej republike ako členskému štátu Rady
Európy a ústavný súd ako vnútroštátny ľudskoprávny súd posudzuje potenciálne porušenie
základných práv sťažovateľov vo vzťahu k jednotlivým štátnym orgánom.
29. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta
v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 223/2010).
30. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu v čase, keď sa vec už nachádzala
na inom súde, v dôsledku čoho už k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný
súd ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
III.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského
súdu
31. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že krajský súd rozhodoval
v napadnutom konaní najprv od 22. januára 2013 do 19. decembra 2013
(sp. zn. 2 Co 16/2013) a v druhom prípade od 28. augusta 2018 do 19. júna 2019
(sp. zn. 2 Co 138/2018).
32. Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu sťažovateľ uviedol:
„... celková doba odvolacieho konania, po ktorú sa nadriadený súd zaoberal jednak prvým
odvolaním, vrátane druhého odvolania zjavne neprimeraná (doteraz celkovo jeden rok
a deväť mesiacov). Od predloženia spisového materiálu spolu s druhým podaným
odvolaním Krajskému súdu v Prešove (28. augusta 2018) do dňa podanie tejto ústavnej
sťažnosti uplynula doba až desiatich mesiacov, a to i napriek tomu, že by mal byť Krajský
súd v Prešove s právnou a skutkovou stránkou veci sťažovateľa pomerne dostatočne
oboznámený už z predchádzajúceho odvolacieho konania.“
33. Ústavný súd konštatuje, že v oboch prípadoch rozhodol krajský súd o podanom
odvolaní do roka, čo nemožno považovať za neprimeranú dobu odvolacieho konania.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že úlohou odvolacieho súdu je posúdiť vecnú
správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto krajský súd
spravidla nevykonáva vo veci procesné úkony a ani nenariaďuje pojednávanie. To však
nevyhnutne neznamená, že odvolací súd je v odvolacom konaní nečinný a koná neefektívne
(III. ÚS 216/2015, II. ÚS 596/2015). Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že ak krajský súd
rozhodoval v predmetnej veci o odvolaní v roku 2013, v odvolacom konaní na prelome
rokov 2018 a 2019 mal byť so skutkovou stránkou veci už oboznámený, a preto mal
rozhodnúť skôr. Odvolací súd sa pre účely vydania kvalifikovaného rozhodnutia totiž musí
riadne a komplexne oboznámiť s celým spisovým materiálom, nemôže sa spoliehať na svoje
„spomienky“, a to ani v prípade, ak by medzi rozhodovaním odvolacieho súdu uplynulo
menej ako 5 rokov.
34. V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný
postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla
odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
35. Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd rozhodol v napadnutom konaní
o podaných odvolaniach vždy v rámci jednoročného intervalu, ústavný súd uzavrel,
že nemohlo ísť z jeho strany o nečinnosť v ústavne relevantnej intenzite, na základe ktorej
by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie
sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa
pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2019