Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 87 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (92)IV. ÚS 632/2018
PDF · 186.93 KB
No categories available
IV. ÚS 632/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej
advokátskou kanceláriou AS LEGAL s. r. o., Hlučínska 1, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 34/2010 a postupom Krajského
súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 731/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. októbra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou AS LEGAL s. r. o., ktorou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 34/2010 (ďalej len „konanie okresného súdu“)
a jeho rozhodnutím z 20. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“)
a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 Co 731/2013 (ďalej len „konanie krajského súdu“) a jeho rozhodnutím
zo 7. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení
žalobkyne podala 18. augusta 2009 okresnému súdu žalobu na ochranu osobnosti
a náhradu nemajetkovej ujmy proti (žalovaný v I. rade)
a (žalovaný v II. rade). V žalobnom
návrhu sa sťažovateľka domáhala odvysielania ospravedlnenia žalovaného v I. rade na jeho
náklady v televíznom spravodajstve žalovaného v II. rade a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 33 190 €. Okresný súd žalobu zamietol rozsudkom č. k. 16 C 34/2010-425
z 20. mája 2013, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 731/2013-521
zo 17. júla 2014. Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 689/2014-35 z 9. novembra 2016 vyslovil
porušenie práv sťažovateľky a zrušil rozsudok krajského súdu zo 17. júla 2014. Krajský súd
následne uznesením sp. zn. 19 Co 731/2013 zo 7. júna 2017 zrušil rozsudok okresného súdu
č. k. 16 C 34/2010-425 z 20. mája 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd
rozsudkom č. k. 16 C 34/2010-743 z 20. marca 2018 žalobu sťažovateľky zamietol.
3. Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej ak bolo
meritórne rozhodnutie súdu zrušené v dôsledku vážnych procesných pochybení súdu,
možno takýto postup súdu považovať za spôsobilý zapríčiniť prieťahy v konaní.
S poukazom na uvedené sťažovateľka uviedla, že postup v konaniach a napadnuté
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu boli podľa jej názoru nekonformné s nálezom
ústavného súdu č. k. I. ÚS 689/2014-35 z 9. novembra 2016, a preto spôsobili sťažovateľke
prieťahy, ktoré do dnešného dňa stále trvajú.
4.1 Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu a postupu v konaní krajského súdu
sťažovateľka uviedla, že podľa jej názoru ústavný súd tým, že nezrušil rozsudok okresného
súdu, ale len rozsudok krajského súdu, určil krajský súd ako súd, ktorý mal vo veci
rozhodnúť. Ak preto krajský súd po rozhodnutí ústavného súdu nerozhodol s konečnou
platnosťou vo veci samej, ale zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, spôsobil podľa sťažovateľky zbytočné prieťahy v konaní.
4.2 Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu a postupu v konaní okresného súdu
sťažovateľka zdôraznila, že týmto rozhodnutím rozhodol okresný súd v priamom rozpore
so svojím predošlým názorom vyjadreným v rozsudku č. k. 16 C 34/2010-425 z 20. mája
2013. Pre sťažovateľku sa preto napadnuté rozhodnutie javí ako prekvapivé. Podľa
sťažovateľky okresný súd preto napadnutým rozhodnutím, ktoré podľa jej názoru nie je
v súlade s nálezom ústavného súdu č. k. I. ÚS 689/2014-35 z 9. novembra 2016, spôsobil do
dnešného dňa trvajúce prieťahy v konaní.
5. Sťažovateľka si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 €, ktorú odôvodnila extrémnym charakterom
prieťahov.
6. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a po jej prijatí rozhodol týmto nálezom:
„1. Ústavný súd SR vyslovuje, že právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
konaním Okresného súdu Trenčín vedeným pod sp. zn. 16C/34/2010, rovnako aj konaním
Krajského súdu v Trenčíne vedeným pod sp. zn. 19Co/202/2017 bolo porušené.
2. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke primerané zadosťučinenie vo výške
10.000,- €, ktoré je povinný zaplatiť Okresný súd Trenčín a primerané zadosťučinenie
vo výške 10.000,- €, ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet sťažovateľky.
3. Ústavný súd SR Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje vo veci sp. zn.
19Co/731/20I3 konať bez zbytočných prieťahov.
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke náhradu trov konania a náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 758,70 € k rukám právneho zástupcu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
10.1 Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
10.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv neexistuje zásadnejšia odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98), čo umožňuje preskúmať ich namietané porušenie spoločne.
12. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza v zásade až konečným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. K rešpektovaniu,
resp. naplneniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy preto nestačí, aby štátne orgány
vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom v konaní a napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď
sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného základného práva postupom všeobecného súdu, ústavný súd
sťažnosť zásadne odmieta ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
15. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
16. Dožiadaním v informačnom centre okresného súdu ústavný súd 22. októbra 2018
zistil, že proti rozsudku č. k. 16 C 34/2010-743 z 20. marca 2018 podala sťažovateľka
odvolanie 4. apríla 2018, pričom následne bol spis postúpený krajskému súdu, kde sa dosiaľ
nachádza. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (10. októbra 2018) bolo teda
napadnuté konanie na okresnom súde už skončené a vec sa nachádzala na krajskom súde,
ktorý rozhoduje o odvolaní.
17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodnutím
ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu vykonal všetky zákonom predpokladané
a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky. Po vyhlásení
rozhodnutia okresného súdu teda už nemohol trvať stav právnej neistoty sťažovateľky
vo vzťahu k napadnutému konaniu pred okresným súdom.
18. Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím a postupom
okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu v čase, keď
vec bola na okresnom súde už skončená, v dôsledku čoho už k porušovaniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jeho postupom
nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom v konaní a napadnutým rozhodnutím
krajského súdu
19.1 Sťažovateľkina argumentácia v časti namietaného porušenia jej základného
práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov krajským súdom smerovala iba proti
uzneseniu krajského súdu č. k. 19 Co 731/2013-619 zo 7. júna 2017 (bod 4.1). Vzhľadom
na túto okolnosť ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť samotným
rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci (v tomto prípade uznesením krajského súdu
č. k. 19 Co 731/2013-619 zo 7. júna 2017), ale len jeho postupom (nečinnosťou,
nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ
namietal porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho
postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
(obdobne napr. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).
19.2 Z judikatúry ústavného súdu možno síce vyvodiť (napr. sťažovateľkou
uvádzaný nález sp. zn. III. ÚS 175/2016), že aj samotné meritórne rozhodnutie všeobecného
súdu vo veci samej, ak bolo následne zrušené v dôsledku vážnych procesných pochybení
a vec bola vrátená tomuto všeobecnému súdu, nemožno vyčleniť z rámca procesného
postupu konajúceho všeobecného súdu pri posudzovaní prieťahov v konaní. Inými slovami,
aj neefektívna činnosť všeobecného súdu, ktorá sa prejaví vydaním neskôr zrušeného
rozhodnutia tohto všeobecného súdu, môže zapríčiniť neodôvodnené prieťahy v konaní.
Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje na uznesenie krajského
súdu zo 7. júna 2017, ktoré ale nebolo zrušené ústavným súdom (na rozdiel od rozsudku
krajského súdu zo 17. júla 2014), a preto toto sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie
krajského súdu nemožno považovať samo osebe za dôkaz neefektívnej činnosti krajského
súdu, ako naznačuje sťažovateľka.
20. Ústavný súd pre vysvetlenie podotýka, že v náleze č. k. I. ÚS 689/2014-35
z 9. novembra 2016 založil vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky na
neadekvátnom posudzovaní dôkazného bremena (ústavný súd nesúhlasil s výkladom
krajského súdu týkajúcim sa neunesenia dôkazného bremena sťažovateľkou vzhľadom na
nemajetkovú ujmu v peniazoch). Ústavný súd v predmetnom náleze výslovne uviedol, že
sťažnosti sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu nebolo potrebné vyhovieť, lebo
zrušením rozsudku krajského súdu sa sťažovateľke vytvoril procesný priestor na nové
prerokovanie jej opravného prostriedku. Záver sťažovateľky, podľa ktorého ústavný súd
nezrušil rozsudok okresného súdu, pretože určil krajský súd ako súd, ktorý mal vo veci
meritórne rozhodnúť, preto nemá žiadny relevantný podklad. Samotná skutočnosť, že
sťažovateľka nesúhlasí s procesným postupom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozhodnutí (zrušenie rozsudku okresného súdu a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie), neznamená, že ide o postup, resp. rozhodnutie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v konaní.
21. Keďže okrem napadnutého rozhodnutia nevytýka sťažovateľka postupu
krajského súdu žiadnu inú okolnosť a keďže po podaní odvolania sťažovateľkou proti
rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 34/2010-743 z 20. marca 2018 sa súdny spis nachádza
na krajskom súde menej ako pol roka, ani doterajšiu dĺžku napadnutého konania pred
krajským súdom zatiaľ nemožno považovať za takú, ktorá by bola zjavne neprimeraná, a
preto reálne umožňovala ústavnému súdu dospieť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
22. Ústavný súd preto s poukazom na už uvedené (body 19 až 21) aj v tejto časti
sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľky v nej uplatnenými nezaoberal.
24. Ústavný súd v závere pripomína, že ak by sťažovateľka vedela v budúcnosti
identifikovať okolnosti, ktoré by poukazovali na nečinnosť alebo neefektívnu činnosť
krajského súdu (prípadne okresného súdu) v predmetnom konaní v takej miere, ktorá by
znamenala porušenie jej základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov,
môže podať ústavnému súdu novú sťažnosť, pričom toto rozhodnutie by sa nepovažovalo za
prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2018