Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 689/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra

Brňáka prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom

JUDr. Milanom Šulvom, AS Legal, s. r. o., Hlučínska 1, Bratislava, ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena podľa a práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení

s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Trenčín v konaní

vedenom pod sp. zn. a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

1. Základné právo garantované čl. 19 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo 17. júla 2014 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 17. júla 2014

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. p r i z n á v a úhradu trov konania

v sume 340,80 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiat centov), ktorú j e Krajský súd

v Trenčíne p o v i n n ý uhradiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Milana Šulvu v lehote

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. októbra 2014 doručená a 27. októbra 2014 spresnená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na

zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a v ňom vydaným rozhodnutím z 20. mája 2013 (ďalej aj „namietaný

rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a v ňom vydaným rozhodnutím

zo 17. júla 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 17. augusta 2009 podala sťažovateľka

okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhala ochrany osobnostných práv. Tieto mali byť

porušené výrokom , v danej veci odporcu v 1. rade, odvysielané

redaktorom v hlavnom televíznom spravodajstve odporcu v 2. rade

, že „považuje za absurdné, že trestne stíhaná

sudkyňa pojednáva, a je to iba dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní

sudcovia navrch“. Sťažovateľka uviedla, že daný výrok vyvoláva dojem, že patrí medzi

skorumpovaných sudcov, čím bola významným spôsobom znížená jej dôstojnosť,

poškodená profesionálna česť a dobré meno, ako aj narušený jej osobný život. Na základe

uvedeného sťažovateľka žiadala, aby súd zaviazal odporcu v 1. rade zaistiť, aby bolo

v hlavnom televíznom spravodajstve odporcu v 2. rade odvysielané jeho ospravedlnenie

a aby súčasne bola odporcovi v 2. rade uložená povinnosť takéto ospravedlnenie odvysielať.

3. Okresný súd konštatoval, že síce došlo k zásahu do sťažovateľkiných

osobnostných práv, ale nebolo možné vyhovieť tejto časti návrhu, a to z dôvodu, že zákon

o vysielaní a retransmisii a ani iný zákon neumožňuje súdu uložiť odporcovi v 2. rade

povinnosť odvysielať ospravedlnenie odporcu v 1. rade v relácii, ktorá je svojím

charakterom spravodajská a v ktorej sa nevysiela inzercia, a preto by bol výrok ukladajúci

takúto povinnosť nevykonateľný. Taktiež dodal, že ukladanie takejto povinnosti nie je

možné subsumovať pod . Krajský súd sa s takto odôvodneným

rozsudkom okresného súdu stotožnil aj s poukazom na zásadu vyjadrenú v § 153 ods. 2

(ďalej len „OSP“), podľa ktorej nemohol sťažovateľke

prisúdiť niečo iné či viac, než čoho sa v žalobe domáhala.

4. Sťažovateľka v tejto súvislosti taktiež žiadala od odporcu v 1. rade náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 33 190 €. Okresný súd návrh sťažovateľky aj v tejto časti

zamietol s odôvodnením, že tento druh náhrady prichádza do úvahy len za predpokladu, že

by sa morálne zadosťučinenie javilo nepostačujúcim hlavne z dôvodu, že došlo v značnej

miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti, a to podľa názoru

zistené nebolo, a navyše, sťažovateľka bola označená iba za osobu obvinenú z trestného

činu korupcie, a nie za osobu skorumpovanú, čo je v demokratickej spoločnosti legitímne.

Krajský súd namietaným rozsudkom aj v tejto časti rozsudok okresného súdu potvrdil,

pretože podľa jeho názoru sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno o tom, že predmetná

reportáž tak negatívne zasiahla do jej osobnostných práv, že by to malo byť kompenzované

prisúdením žiadaného finančného zadosťučinenia.

5. Sťažovateľka považuje oba rozsudky za zjavne svojvoľné, argumentačne

vybudované bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia, teda objektívne

neakceptovateľné a nespravodlivé.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že okresný súd postupom

a rozhodnutím z 20. mája 2013 a krajský súd postupom a rozhodnutím zo 17. júla 2014

porušili jej základné právo zaručené a a jej právo zaručené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň v tejto súvislosti oba uvedené namietané rozsudky

všeobecných súdov zrušil, obom súdom uložil povinnosť zaplatenia náhrady trov konania

na účet jej právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti nálezu (každý v jednej

polovici) a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré sú tieto

súdy povinné zaplatiť na účet jej právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti

nálezu (každý v jednej polovici).

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

a uznesením ho prijal na ďalšie konanie a meritórne rozhodnutie podľa .

8. Podstatou sťažnosti je polemika sťažovateľky so spôsobom, akým všeobecné súdy

v danom prípade posúdili otázku priznania ochrany osobnostným právam vo forme

ospravedlnenia a priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bez toho, že by

zohľadnili závažnosť a intenzitu zásahu do jej základného práva na súkromie a ľudskú

dôstojnosť spôsobeného zverejnením nepravdivých a difamujúcich informácií z jej

súkromného a profesného života v nadväznosti na príslušnú procesnú úpravu.

9. Ťažiskom ústavného poriadku Slovenskej republiky je jednotlivec a jeho práva

garantované v ústave a dohovore. Jednotlivec je totiž východiskom štátu (porov. čl. 2 ods. 1

). Štát a všetky jeho orgány sú ústavne zaviazané na ochranu a šetrenie práv

jednotlivca. Je to práve ľudská dôstojnosť, dobrá povesť a meno či osobná česť, ktoré

vylučujú, aby s človekom bolo zaobchádzané ako s predmetom či objektom dotknutého

právneho vzťahu. Ľudská dôstojnosť je hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými

ústavnými hodnotami či spoločenskými normami a je celkom nenahraditeľná iným statkom,

tým menej je potom hodnotou kvantifikovateľnou a vyčísliteľnou v peniazoch. Článok 1

ods. 1 vymedzuje demokratický právny štát v jeho materiálnom zmysle,

t. j. založenom na úcte k základným právam a slobodám jednotlivca, ktoré dáva

pod ochranu hlavne súdnej moci.

10. Verejnosť má právo vedieť o okolnostiach, ktoré sa dotýkajú osoby verejne

činnej, teda aj sudcu, ale na strane druhej platí aj to, že informácie o danej udalosti nemôžu

byť podané takým spôsobom, že dôjde k zásahu do osobnostných práv tejto osoby práve

bezdôvodným zdôrazňovaním faktu, že sťažovateľka bola právom obvinená pre korupciu,

a je preto absurdné, aby táto skorumpovaná osoba nemala pozastavený výkon funkcie

sudcu. Z takto podávanej správy sa zjavne vytráca jej informatívna podstata a stáva sa z nej

prostriedok dehonestácie sudkyne vedúci až k vyvolaniu pocitu jej zodpovednosti za tento

trestný čin, hoci pre taký záver ešte neboli naplnené žiadne relevantné skutočnosti, že tento

trestný čin aj naozaj spáchala.

11. Legitimitu zverejnenia uvedenej informácie nemožno vyvodiť z ústavnej ochrany

slobody prejavu, pokiaľ bola dominantne motivovaná túžbou vyvolať senzáciu, a tak

poškodiť difamujúcu osobu bez štipky rešpektu k zásade prezumpcie neviny. Preto osoby

zodpovedné za takto podané informácie musia byť pripravené niesť za také konanie

dôsledky, aj keď na nich majú založenú svoju marketingovú (politickú) stratégiu či samotný

účel svojej existencie, pretože je celkom neprípustné, aby sa tieto subjekty (politik a bulvár

či len médium) permanentne zasahujúce do osobnostných práv jednotlivca dovolávali

verejného záujmu na podávanie informácií, lebo zlému úmyslu vychádzajúcemu

z konečného výsledku trestného konania nemožno v žiadnom prípade poskytnúť ochranu.

12. Zásada prezumpcie neviny sa vo vzťahoch medzi subjektmi v rovnom postavení

uplatní ako jeden z dôvodov na obmedzenie zaručenej slobody prejavu. Jej účelom

je jednak zamedzenie tomu, aby bolo v dôsledku uplatňovanej slobody prejavu zasahované

do príslušného trestného konania spôsobom vyvolávajúcim pochybnosti o nestrannosti

orgánov činných v trestnom konaní. Jej význam spočíva i v ochrane osobnostných práv

osoby, proti ktorej je vedené trestné konanie, ako aj jej práve na spravodlivý proces

a nenarušenie dôvery verejnosti na úlohu súdov v trestnej oblasti (porov. rozhodnutie

veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. 3. 2016 vo veci Bédat

v. Švajčiarsko, č. 56925/08).

13. Prezumpcia neviny nebráni informovať o trestnom konaní alebo okolnostiach,

ktoré môžu opodstatňovať záver, že sa niekto dopustil trestnej činnosti; vyplývajú z nej však

určité medze, ak ide o spôsob, akým má k takému prejavu dôjsť. Sloboda prejavu nemá

viesť k tomu, aby bol ktokoľvek v očiach širokej verejnosti fakticky videný vinným

bez možnosti sa efektívne brániť proti obvineniam voči sebe. Informácia verejnosti

o trestnom konaní, ako i na ňu nadväzujúca verejná diskusia nesmú byť vedené v tom

zmysle, že otázka viny je vopred rozhodnutá podľa priania politika či redaktora.

14. Podľa a má fyzická osoba právo sa hlavne

domáhať, aby bolo upustené od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jej osobnosti,

aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby bolo dané primerané zadosťučinenie,

pričom pokiaľ by sa nejavilo postačujúcim toto (morálne) zadosťučinenie preto, že bola

v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má

fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (tzv. relutárna

náhrada). Citované ustanovenie pre priznanie relutárnej

náhrady predpokladá značnú mieru dotknutia osobnosti fyzickej osoby, a to za situácie,

keby sa nejavilo dostačujúcim morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Ústavný súd si je vedomý, že optimalizácia medzi základnými funkciami

primeraného zadosťučinenia a špecifikum každého jednotlivého prípadu vylučuje pevnú,

zákonom ustanovenú štandardizáciu sadzieb či hraníc (či minimálnu alebo maximálnu),

exaktnú metodiku výpočtu alebo existenciu nejakého bodového ohodnotenia, na základe

ktorých by sa výška relutárnej náhrady priznávanej súdom stanovovala a ktoré môžu byť

v žalobách žiadané. Preto stanovenie výšky náhrady je tak zo zákona vecou voľnej úvahy

súdov, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave

týkajúcom sa obidvoch zákonom predvídaných kritérií, t. j. závažnosti vzniknutej ujmy

i okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo ( ).

15. Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je

rovnako nevyhnutné prihliadať na samotný účel a funkcie tohto inštitútu pri ochrane

osobnosti. Primárnou je funkcia satisfakčná, ale je tu aj funkcia preventívno-sankčná, ktorú

by relutárna náhrada mala plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej prevencie; medzi nimi

by mal existovať vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú) i vzťah

konkurencie.

16. K podmienkam konania nepochybne patrí návrh na začatie konania. Z tohto

pohľadu je súd povinný skúmať určitosť petitu; otázkou je, v akom rozsahu. V zásade však

platí, že súd procesné úkony vykladá podľa ich obsahu. Z tohto pohľadu je tak potrebné

vykladať dispozičnú zásadu o zákaze prekročenia, resp. povinnosti vyčerpania petitu.

Platí všeobecné pravidlo, že súd musí z hľadiska obsahového petit plne vyčerpať. Súd ale

nie je doslovne, t. j. do najmenšieho detailu, viazaný žalobou, resp. petitom.

Účelom civilného procesu je totiž riešiť spory a prinášať spravodlivosť. V tomto ohľade súd

nie je, pokiaľ ide o nepodstatné veci petitu, ani v sporovom konaní obmedzovaný vo svojej

mandukčnej povinnosti. Požiadavka zákonodarcu vyjadrená v , že zo žaloby

musí byť známe, čoho sa žalobca domáha, nedávala základ pre prísne formalistické poňatie

petitu žaloby, tak ako ho v priebehu konania zaujímali všeobecné súdy vo vzťahu

k morálnemu zadosťučineniu voči žalovaným, ktorým bolo možné uložiť povinnosť

v zmysle , teda odvysielať ospravedlnenie aj v hlavnom

televíznom spravodajstve. Tento postup je v súlade s , ako aj

o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov v platnom znení.

17. Právne normy totiž treba vykladať tak, aby plnili svoju funkciu spočívajúcu

v rozumnom a spravodlivom vyriešení problému v tom zmysle, aby obstálo pred meradlom

tzv. zdravého rozumu a v spoločnosti panujúcich predstáv o spravodlivosti. Krajským

súdom vykonaná interpretácia a aplikácia citovaných právnych noriem spôsobila porušenie

základného práva garantovaného .

18. Z a vyplýva určitý spôsob vysporiadania

vzťahu medzi účastníkmi konania, takže súdy podľa § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku ani neboli viazané žalobným návrhom sťažovateľky. Preto mohli a mali samy

presne stanoviť, ktorý prostriedok ochrany osobnostnej sféry sťažovateľky a ako

formulovaný jej v zmysle a priznajú, najmä

za predpokladu, keď zhodne uznali, že zo strany žalovaných došlo inkriminovaným

výrokom k zásahu do osobnostných práv sťažovateľky.

19. Ústavný súd preto uzatvára, že zo strany krajského súdu, ale i okresného súdu

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru tým, že v rozpore so zmyslom zákonnej úpravy obsahu

podania v civilnom konaní, pre ktoré boli objektívne zistené aj hmotnoprávne dôvody

ochrany osobnostných práv sťažovateľky, garantované aj , tomuto právu

neposkytol zodpovedajúcu ochranu, či už vo forme morálneho zadosťučinenia alebo aj

formou relutárnej náhrady.

20. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj rovnosť zbraní či

príležitostí, tak aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju

z pohľadu konania ako celku podstatným spôsobom neznevýhodňujú vo vzťahu

s protistranou. Cieľom zásady rovnosti zbraní je potom dosiahnutie spravodlivej rovnováhy

medzi stranami sporu. Pod takto definovanú rovnosť účastníkov spadá nielen realizácia ich

procesných oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena, ktoré sú na účastníkov konania

kladené a ktoré nesmú byť neprimerané (porov. rozh. Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci Metalco Bt. v. Maďarsko z 1. 2. 2011).

21. V ústavnoprávnej rovine teda platí, že v práve na spravodlivý súdny proces musí

byť obsiahnutá tiež rovnosť bremien, ktoré sú na účastníkov konania kladené a ktoré nesmú

byť neprimerané.

22. Pokiaľ by ale ústavný súd akceptoval výklad krajského súdu, že sťažovateľka

neuniesla dôkazné bremeno tým, že v konaní nepreukázala, že iba predmetnou reportážou

došlo u nej k takej kvalifikovanej ujme, za ktorú by jej prináležala nemajetková ujma

v peniazoch, výrazne by sťažovateľke znemožnil domáhať sa tejto náhrady proti

porušovateľovi, čiže by na ňu uvalil excesívne dôkazné bremeno, čo je neprípustné.

23. Civilné procesné právo žiadnu všeobecnú mieru požadovanej pravdepodobnosti

pre unesenie dôkazného bremena nepozná. Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už odzneli,

nemožno totiž následne ex post preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej

miery pravdepodobnosti. Aktuálna istota je teda dôkazný štandard, ktorý nie je možné

v civilnom konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné

uniesť.

24. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou krajského súdu, že sťažovateľka

nepreukázala naplnenie všetkých kritérií pre priznanie relutárnej náhrady, pretože

nemajetková ujma vznikla už samotným zásahom do jej osobnostných práv. Nie je potrebné

demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu

k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach

iných (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. či

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Danev v. Bulharsko z 2. 9. 2010).

25. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnej sťažnosti podľa

vyhovel a podľa odseku 2 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

[ ].

26. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že keď krajský

súd rezignoval na svoju ústavnú povinnosť chrániť základné právo sťažovateľky

garantované , musí niesť aj hmotnú zodpovednosť za toto porušenie vo forme

zaplatenia primeranej finančnej satisfakcie v sume 5 000 €, ktorou sa aspoň čiastočne

zmierni ujma sťažovateľky, ktorá vznikla v súvislosti so zverejnením či šírením informácií

difamačného charakteru ( a ).

27. Ústavný súd podľa uložil krajskému súdu

povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

v sume 340,80 €, t. j. odmena za dva úkony právnej služby po 134 € zvýšená o režijný

paušál po 8,04 € a 20 % DPH. Uvedenú sumu jej krajský súd vyplatí na účet právneho

zástupcu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

28. Za situácie, keď ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu, nebolo potrebné

sťažnosti proti rozsudku okresného súdu vyhovieť, lebo sťažovateľke sa vytvoril procesný

priestor pre nové prerokovanie jej opravného prostriedku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2016