Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 114 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (121)I. ÚS 689/2014
PDF · 190.73 KB
No categories available
I. ÚS 689/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra
Brňáka prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom
JUDr. Milanom Šulvom, AS Legal, s. r. o., Hlučínska 1, Bratislava, ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Trenčín v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 C 34/2010 a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 Co 731/2013, a takto
rozhodol:
1. Základné právo garantované čl. 19 ods. 1, čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 731/2013
zo 17. júla 2014 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 731/2013 zo 17. júla 2014
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a úhradu trov konania
v sume 340,80 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiat centov), ktorú j e Krajský súd
v Trenčíne p o v i n n ý uhradiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Milana Šulvu v lehote
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. októbra 2014 doručená a 27. októbra 2014 spresnená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na
zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C 34/2010 a v ňom vydaným rozhodnutím z 20. mája 2013 (ďalej aj „namietaný
rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 731/2013 a v ňom vydaným rozhodnutím
zo 17. júla 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 17. augusta 2009 podala sťažovateľka
okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhala ochrany osobnostných práv. Tieto mali byť
porušené výrokom , v danej veci odporcu v 1. rade, odvysielané
redaktorom v hlavnom televíznom spravodajstve odporcu v 2. rade
, že „považuje za absurdné, že trestne stíhaná
sudkyňa pojednáva, a je to iba dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní
sudcovia navrch“. Sťažovateľka uviedla, že daný výrok vyvoláva dojem, že patrí medzi
skorumpovaných sudcov, čím bola významným spôsobom znížená jej dôstojnosť,
poškodená profesionálna česť a dobré meno, ako aj narušený jej osobný život. Na základe
uvedeného sťažovateľka žiadala, aby súd zaviazal odporcu v 1. rade zaistiť, aby bolo
v hlavnom televíznom spravodajstve odporcu v 2. rade odvysielané jeho ospravedlnenie
a aby súčasne bola odporcovi v 2. rade uložená povinnosť takéto ospravedlnenie odvysielať.
3. Okresný súd konštatoval, že síce došlo k zásahu do sťažovateľkiných
osobnostných práv, ale nebolo možné vyhovieť tejto časti návrhu, a to z dôvodu, že zákon
o vysielaní a retransmisii a ani iný zákon neumožňuje súdu uložiť odporcovi v 2. rade
povinnosť odvysielať ospravedlnenie odporcu v 1. rade v relácii, ktorá je svojím
charakterom spravodajská a v ktorej sa nevysiela inzercia, a preto by bol výrok ukladajúci
takúto povinnosť nevykonateľný. Taktiež dodal, že ukladanie takejto povinnosti nie je
možné subsumovať pod § 11 Občianskeho zákonníka. Krajský súd sa s takto odôvodneným
rozsudkom okresného súdu stotožnil aj s poukazom na zásadu vyjadrenú v § 153 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorej nemohol sťažovateľke
prisúdiť niečo iné či viac, než čoho sa v žalobe domáhala.
4. Sťažovateľka v tejto súvislosti taktiež žiadala od odporcu v 1. rade náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 33 190 €. Okresný súd návrh sťažovateľky aj v tejto časti
zamietol s odôvodnením, že tento druh náhrady prichádza do úvahy len za predpokladu, že
by sa morálne zadosťučinenie javilo nepostačujúcim hlavne z dôvodu, že došlo v značnej
miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti, a to podľa názoru
zistené nebolo, a navyše, sťažovateľka bola označená iba za osobu obvinenú z trestného
činu korupcie, a nie za osobu skorumpovanú, čo je v demokratickej spoločnosti legitímne.
Krajský súd namietaným rozsudkom aj v tejto časti rozsudok okresného súdu potvrdil,
pretože podľa jeho názoru sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno o tom, že predmetná
reportáž tak negatívne zasiahla do jej osobnostných práv, že by to malo byť kompenzované
prisúdením žiadaného finančného zadosťučinenia.
5. Sťažovateľka považuje oba rozsudky za zjavne svojvoľné, argumentačne
vybudované bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia, teda objektívne
neakceptovateľné a nespravodlivé.
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že okresný súd postupom
a rozhodnutím z 20. mája 2013 a krajský súd postupom a rozhodnutím zo 17. júla 2014
porušili jej základné právo zaručené čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo zaručené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň v tejto súvislosti oba uvedené namietané rozsudky
všeobecných súdov zrušil, obom súdom uložil povinnosť zaplatenia náhrady trov konania
na účet jej právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti nálezu (každý v jednej
polovici) a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré sú tieto
súdy povinné zaplatiť na účet jej právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti
nálezu (každý v jednej polovici).
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
a uznesením ho prijal na ďalšie konanie a meritórne rozhodnutie podľa čl. 127 ústavy.
8. Podstatou sťažnosti je polemika sťažovateľky so spôsobom, akým všeobecné súdy
v danom prípade posúdili otázku priznania ochrany osobnostným právam vo forme
ospravedlnenia a priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bez toho, že by
zohľadnili závažnosť a intenzitu zásahu do jej základného práva na súkromie a ľudskú
dôstojnosť spôsobeného zverejnením nepravdivých a difamujúcich informácií z jej
súkromného a profesného života v nadväznosti na príslušnú procesnú úpravu.
9. Ťažiskom ústavného poriadku Slovenskej republiky je jednotlivec a jeho práva
garantované v ústave a dohovore. Jednotlivec je totiž východiskom štátu (porov. čl. 2 ods. 1
ústavy). Štát a všetky jeho orgány sú ústavne zaviazané na ochranu a šetrenie práv
jednotlivca. Je to práve ľudská dôstojnosť, dobrá povesť a meno či osobná česť, ktoré
vylučujú, aby s človekom bolo zaobchádzané ako s predmetom či objektom dotknutého
právneho vzťahu. Ľudská dôstojnosť je hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými
ústavnými hodnotami či spoločenskými normami a je celkom nenahraditeľná iným statkom,
tým menej je potom hodnotou kvantifikovateľnou a vyčísliteľnou v peniazoch. Článok 1
ods. 1 ústavy vymedzuje demokratický právny štát v jeho materiálnom zmysle,
t. j. založenom na úcte k základným právam a slobodám jednotlivca, ktoré dáva
pod ochranu hlavne súdnej moci.
10. Verejnosť má právo vedieť o okolnostiach, ktoré sa dotýkajú osoby verejne
činnej, teda aj sudcu, ale na strane druhej platí aj to, že informácie o danej udalosti nemôžu
byť podané takým spôsobom, že dôjde k zásahu do osobnostných práv tejto osoby práve
bezdôvodným zdôrazňovaním faktu, že sťažovateľka bola právom obvinená pre korupciu,
a je preto absurdné, aby táto skorumpovaná osoba nemala pozastavený výkon funkcie
sudcu. Z takto podávanej správy sa zjavne vytráca jej informatívna podstata a stáva sa z nej
prostriedok dehonestácie sudkyne vedúci až k vyvolaniu pocitu jej zodpovednosti za tento
trestný čin, hoci pre taký záver ešte neboli naplnené žiadne relevantné skutočnosti, že tento
trestný čin aj naozaj spáchala.
11. Legitimitu zverejnenia uvedenej informácie nemožno vyvodiť z ústavnej ochrany
slobody prejavu, pokiaľ bola dominantne motivovaná túžbou vyvolať senzáciu, a tak
poškodiť difamujúcu osobu bez štipky rešpektu k zásade prezumpcie neviny. Preto osoby
zodpovedné za takto podané informácie musia byť pripravené niesť za také konanie
dôsledky, aj keď na nich majú založenú svoju marketingovú (politickú) stratégiu či samotný
účel svojej existencie, pretože je celkom neprípustné, aby sa tieto subjekty (politik a bulvár
či len médium) permanentne zasahujúce do osobnostných práv jednotlivca dovolávali
verejného záujmu na podávanie informácií, lebo zlému úmyslu vychádzajúcemu
z konečného výsledku trestného konania nemožno v žiadnom prípade poskytnúť ochranu.
12. Zásada prezumpcie neviny sa vo vzťahoch medzi subjektmi v rovnom postavení
uplatní ako jeden z dôvodov na obmedzenie ústavou zaručenej slobody prejavu. Jej účelom
je jednak zamedzenie tomu, aby bolo v dôsledku uplatňovanej slobody prejavu zasahované
do príslušného trestného konania spôsobom vyvolávajúcim pochybnosti o nestrannosti
orgánov činných v trestnom konaní. Jej význam spočíva i v ochrane osobnostných práv
osoby, proti ktorej je vedené trestné konanie, ako aj jej práve na spravodlivý proces
a nenarušenie dôvery verejnosti na úlohu súdov v trestnej oblasti (porov. rozhodnutie
veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. 3. 2016 vo veci Bédat
v. Švajčiarsko, č. 56925/08).
13. Prezumpcia neviny nebráni informovať o trestnom konaní alebo okolnostiach,
ktoré môžu opodstatňovať záver, že sa niekto dopustil trestnej činnosti; vyplývajú z nej však
určité medze, ak ide o spôsob, akým má k takému prejavu dôjsť. Sloboda prejavu nemá
viesť k tomu, aby bol ktokoľvek v očiach širokej verejnosti fakticky videný vinným
bez možnosti sa efektívne brániť proti obvineniam voči sebe. Informácia verejnosti
o trestnom konaní, ako i na ňu nadväzujúca verejná diskusia nesmú byť vedené v tom
zmysle, že otázka viny je vopred rozhodnutá podľa priania politika či redaktora.
14. Podľa § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo sa hlavne
domáhať, aby bolo upustené od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jej osobnosti,
aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby bolo dané primerané zadosťučinenie,
pričom pokiaľ by sa nejavilo postačujúcim toto (morálne) zadosťučinenie preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (tzv. relutárna
náhrada). Citované ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre priznanie relutárnej
náhrady predpokladá značnú mieru dotknutia osobnosti fyzickej osoby, a to za situácie,
keby sa nejavilo dostačujúcim morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ústavný súd si je vedomý, že optimalizácia medzi základnými funkciami
primeraného zadosťučinenia a špecifikum každého jednotlivého prípadu vylučuje pevnú,
zákonom ustanovenú štandardizáciu sadzieb či hraníc (či minimálnu alebo maximálnu),
exaktnú metodiku výpočtu alebo existenciu nejakého bodového ohodnotenia, na základe
ktorých by sa výška relutárnej náhrady priznávanej súdom stanovovala a ktoré môžu byť
v žalobách žiadané. Preto stanovenie výšky náhrady je tak zo zákona vecou voľnej úvahy
súdov, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave
týkajúcom sa obidvoch zákonom predvídaných kritérií, t. j. závažnosti vzniknutej ujmy
i okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
15. Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
rovnako nevyhnutné prihliadať na samotný účel a funkcie tohto inštitútu pri ochrane
osobnosti. Primárnou je funkcia satisfakčná, ale je tu aj funkcia preventívno-sankčná, ktorú
by relutárna náhrada mala plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej prevencie; medzi nimi
by mal existovať vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú) i vzťah
konkurencie.
16. K podmienkam konania nepochybne patrí návrh na začatie konania. Z tohto
pohľadu je súd povinný skúmať určitosť petitu; otázkou je, v akom rozsahu. V zásade však
platí, že súd procesné úkony vykladá podľa ich obsahu. Z tohto pohľadu je tak potrebné
vykladať dispozičnú zásadu o zákaze prekročenia, resp. povinnosti vyčerpania petitu.
Platí všeobecné pravidlo, že súd musí z hľadiska obsahového petit plne vyčerpať. Súd ale
nie je doslovne, t. j. do najmenšieho detailu, viazaný žalobou, resp. petitom.
Účelom civilného procesu je totiž riešiť spory a prinášať spravodlivosť. V tomto ohľade súd
nie je, pokiaľ ide o nepodstatné veci petitu, ani v sporovom konaní obmedzovaný vo svojej
mandukčnej povinnosti. Požiadavka zákonodarcu vyjadrená v § 79 ods. 1 OSP, že zo žaloby
musí byť známe, čoho sa žalobca domáha, nedávala základ pre prísne formalistické poňatie
petitu žaloby, tak ako ho v priebehu konania zaujímali všeobecné súdy vo vzťahu
k morálnemu zadosťučineniu voči žalovaným, ktorým bolo možné uložiť povinnosť
v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, teda odvysielať ospravedlnenie aj v hlavnom
televíznom spravodajstve. Tento postup je v súlade s čl. 13 ods. 1 ústavy, ako aj § 15 ods. 1
zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov v platnom znení.
17. Právne normy totiž treba vykladať tak, aby plnili svoju funkciu spočívajúcu
v rozumnom a spravodlivom vyriešení problému v tom zmysle, aby obstálo pred meradlom
tzv. zdravého rozumu a v spoločnosti panujúcich predstáv o spravodlivosti. Krajským
súdom vykonaná interpretácia a aplikácia citovaných právnych noriem spôsobila porušenie
základného práva garantovaného čl. 19 ústavy.
18. Z § 13 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka vyplýva určitý spôsob vysporiadania
vzťahu medzi účastníkmi konania, takže súdy podľa § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku ani neboli viazané žalobným návrhom sťažovateľky. Preto mohli a mali samy
presne stanoviť, ktorý prostriedok ochrany osobnostnej sféry sťažovateľky a ako
formulovaný jej v zmysle § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka priznajú, najmä
za predpokladu, keď zhodne uznali, že zo strany žalovaných došlo inkriminovaným
výrokom k zásahu do osobnostných práv sťažovateľky.
19. Ústavný súd preto uzatvára, že zo strany krajského súdu, ale i okresného súdu
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že v rozpore so zmyslom zákonnej úpravy obsahu
podania v civilnom konaní, pre ktoré boli objektívne zistené aj hmotnoprávne dôvody
ochrany osobnostných práv sťažovateľky, garantované aj čl. 19 ústavy, tomuto právu
neposkytol zodpovedajúcu ochranu, či už vo forme morálneho zadosťučinenia alebo aj
formou relutárnej náhrady.
20. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj rovnosť zbraní či
príležitostí, tak aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju
z pohľadu konania ako celku podstatným spôsobom neznevýhodňujú vo vzťahu
s protistranou. Cieľom zásady rovnosti zbraní je potom dosiahnutie spravodlivej rovnováhy
medzi stranami sporu. Pod takto definovanú rovnosť účastníkov spadá nielen realizácia ich
procesných oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena, ktoré sú na účastníkov konania
kladené a ktoré nesmú byť neprimerané (porov. rozh. Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci Metalco Bt. v. Maďarsko z 1. 2. 2011).
21. V ústavnoprávnej rovine teda platí, že v práve na spravodlivý súdny proces musí
byť obsiahnutá tiež rovnosť bremien, ktoré sú na účastníkov konania kladené a ktoré nesmú
byť neprimerané.
22. Pokiaľ by ale ústavný súd akceptoval výklad krajského súdu, že sťažovateľka
neuniesla dôkazné bremeno tým, že v konaní nepreukázala, že iba predmetnou reportážou
došlo u nej k takej kvalifikovanej ujme, za ktorú by jej prináležala nemajetková ujma
v peniazoch, výrazne by sťažovateľke znemožnil domáhať sa tejto náhrady proti
porušovateľovi, čiže by na ňu uvalil excesívne dôkazné bremeno, čo je neprípustné.
23. Civilné procesné právo žiadnu všeobecnú mieru požadovanej pravdepodobnosti
pre unesenie dôkazného bremena nepozná. Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už odzneli,
nemožno totiž následne ex post preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej
miery pravdepodobnosti. Aktuálna istota je teda dôkazný štandard, ktorý nie je možné
v civilnom konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné
uniesť.
24. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou krajského súdu, že sťažovateľka
nepreukázala naplnenie všetkých kritérií pre priznanie relutárnej náhrady, pretože
nemajetková ujma vznikla už samotným zásahom do jej osobnostných práv. Nie je potrebné
demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu
k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach
iných (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 137/2008 či
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Danev v. Bulharsko z 2. 9. 2010).
25. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vyhovel a podľa odseku 2 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
[§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
26. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že keď krajský
súd rezignoval na svoju ústavnú povinnosť chrániť základné právo sťažovateľky
garantované čl. 19 ústavy, musí niesť aj hmotnú zodpovednosť za toto porušenie vo forme
zaplatenia primeranej finančnej satisfakcie v sume 5 000 €, ktorou sa aspoň čiastočne
zmierni ujma sťažovateľky, ktorá vznikla v súvislosti so zverejnením či šírením informácií
difamačného charakteru (čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
27. Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde uložil krajskému súdu
povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
v sume 340,80 €, t. j. odmena za dva úkony právnej služby po 134 € zvýšená o režijný
paušál po 8,04 € a 20 % DPH. Uvedenú sumu jej krajský súd vyplatí na účet právneho
zástupcu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
28. Za situácie, keď ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu, nebolo potrebné
sťažnosti proti rozsudku okresného súdu vyhovieť, lebo sťažovateľke sa vytvoril procesný
priestor pre nové prerokovanie jej opravného prostriedku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2016