Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 431/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , proti postupu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v konaní sp. zn. SVS-OO-2023/044175, postupu Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. , sp. zn. a postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného (ďalej len „“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom ministerstva vnútra v konaní vedenom pod sp. zn. SVS-OO- 2023/044175, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie a prikázať krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal 6. septembra 2023 ministerstvo vnútra o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu správnych orgánov v konaní o návrhu sťažovateľa na prejednanie priestupku. Ministerstvo vnútra listom č. k. SVS-OO-2023/044175-004 z 5. októbra

2023 nárok sťažovateľa odmietlo. Sťažovateľ následne 25. októbra 2023 podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy. V predmetnej veci sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie 28. mája 2024, v rámci ktorého sťažovateľ vzniesol proti zákonnej sudkyni námietku zaujatosti. Dňa 3. júna 2024 krajský súd na základe oznámenia sp. zn. vrátil námietku zaujatosti okresnému súdu s odôvodnením, že táto smeruje proti postupu zákonnej sudkyne v konaní. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili na okresnom súde 24. septembra 2024 a 24. októbra 2024. Okresný súd vyhlásil rozsudok 21. novembra 2024. Sťažovateľ podal 15. januára 2025 proti rozsudku okresného súdu odvolanie a súčasne požiadal o odpustenie zmeškania lehoty z dôvodu svojej práceneschopnosti. Krajskému súdu bolo odvolanie sťažovateľa doručené 23. apríla 2025. Ku dňu podania ústavnej sťažnosti nebolo o odvolaní sťažovateľa rozhodnuté.

II. Argumentácia sťažovateľa

3. Podstata sťažnostnej argumentácie spočíva v tvrdenom porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru postupom ministerstva vnútra, okresného súdu a následne postupom krajského súdu. Sťažovateľ namieta, že od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku 6. septembra 2023 do dňa podania ústavnej sťažnosti uplynuli 2 roky a 10 mesiacov, od začatia súdneho konania 25. októbra 2023 uplynuli viac ako 2 roky a 8 mesiacov a od podania odvolania 15. januára 2025 uplynul skoro 1 rok a 6 mesiacov, napriek tomu nebolo o nároku sťažovateľa s konečnou platnosťou rozhodnuté. Vec sťažovateľa nevykazuje právnu ani faktickú zložitosť, sťažovateľ svojím správaním zbytočné prieťahy nespôsobil. Celkovou dobou konania, nečinnosťou a nesprávnou činnosťou ministerstva vnútra, okresného súdu a krajského súdu podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

4. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

5. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. , ).

6. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ) a namietané porušenie označených práv sťažovateľa možno posudzovať spoločne.

7. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na argument sťažovateľa, ktorý požaduje, aby napadnuté konanie bolo v rámci ústavnoprávneho prieskumu posúdené ako jeden celok. Hoci obsah základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru je obdobný do tej miery, že ich porušenie ústavný súd posudzuje spoločne, perspektíva ústavného súdu vo vzťahu k jednotlivým štátnym orgánom je odlišná ako v prípade ESĽP, ktorý posudzuje namietané porušenie práva podľa dohovoru vo vzťahu k Slovenskej republike ako členskému štátu Rady Európy a z toho dôvodu posudzovaná dĺžka konania ako celok je relevantná. Naproti tomu ústavný súd ako vnútroštátny ľudskoprávny súd posudzuje potenciálne porušenie základných práv sťažovateľov vo vzťahu k jednotlivým orgánom verejnej moci (). Ústavný súd rešpektuje judikatúru ESĽP, avšak v uvedenom náhľade na subjekt porušovateľa práv sťažovateľa je medzi subjektom, ktorý je porušovateľom v konaní pred ESĽP a porušovateľom v konaní pred ústavným súdom, zásadný rozdiel. Pri posudzovaní veci ústavným súdom v konaní podľa tak ústavný súd nekoná proti Slovenskej republike, ale koná proti konkrétnemu porušovateľovi práv sťažovateľa v čase podania ústavnej sťažnosti. Ak sťažovateľom označený porušovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti vo veci sťažovateľa už rozhodol, nemohol byť v čase podania sťažnosti porušovateľom práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov za predpokladu, že sa mu vec súdom vyššej inštancie nevrátila na ďalšie konanie (, ).

8. Nemožno preto požadovať, aby ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v každom konaní automaticky sčítal dĺžku konania pred viacerými inštanciami štátnych orgánov a túto následne hodnotil bez ohľadu na okolnosti prípadu. S ohľadom na uvedené pristúpil k posúdeniu postupu sťažovateľom označených subjektov samostatne. Pri konkrétnych okolnostiach úplne nevylučuje aj spočítavanie dĺžky konania u rôznych porušovateľov (napr. , , ), v tomto konkrétnom prípade však o taký prípad nejde.

III.1. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom ministerstva vnútra v konaní o predbežnom prerokovaní nároku:

9. Podľa dôvodovej správy k o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zmyslom inštitútu predbežného prerokovania nároku je využitie zákonných možností, aby k náprave narušených vzťahov došlo jednaním medzi poškodenými a orgánmi oprávnenými konať za štát. Vytvárajú sa tak podmienky na uzavretie mimosúdnej dohody o uspokojení nároku. K súdnemu konaniu teda dochádza až v prípade, že k uspokojeniu uplatneného nároku poškodeného nedôjde. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

je zákonom stanovená podmienka, preto musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom súdnom konaní.

10. Konanie pred ministerstvom má samostatnú povahu, ak ministerstvo žiadosti o predbežné prerokovanie nevyhovie, konanie nepokračuje bez ďalšieho na súde, ale je výlučne na vôli aktívne legitimovaného subjektu (sťažovateľa), či sa obráti na všeobecný súd. Uvedené vyplýva aj z Dĺžka posudzovaného konania pred ministerstvom bola zlučiteľná s obsahom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. dohovoru, preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol podľa zákona o ústavnom z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

III.2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v prvoinštančnom konaní:

11. Konanie pred okresným súdom, v ktorom má dochádzať k porušeniu označených práv sťažovateľa, bolo iniciované podaním žaloby 25. októbra 2023. Okresný súd vo veci sťažovateľa meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. z 21. novembra 2024. Dĺžka súdneho konania vedeného súdom prvej inštancie tak predstavovala jeden rok a dva mesiace, čo je z pohľadu ústavnoprávnej relevancie akceptovateľná doba. V tomto kontexte treba dať do pozornosti aj rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednej inštancii v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok ESĽP z 15. 10. 1999, č. 26614/95, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, č. 32967/96, body 64, 65 a 66).

12. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie 15. januára 2025. Následne okresný súd realizoval procesné úkony spojené s predložením súdneho spisu súdu druhej inštancie (postup podľa – ). Súdny spis bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní strán sporu 23. apríla 2025. Doba takmer 3 mesiacov od podania odvolania sťažovateľom do predloženia súdneho spisu krajskému súdu je síce hraničná, ale ešte stále ústavne akceptovateľná.

13. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo ().

14. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti stabilne prezentuje názor, podľa ktorého základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru poskytuje ochranu len vtedy, ak bola ústavná sťažnosť ústavnému súdu doručená v čase, keď porušenie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom, pozn.) trvalo alebo ešte pretrváva. Z uvedenej chronológie je zrejmé, že v čase podania ústavnej sťažnosti bola vec sťažovateľa viac ako jeden rok a dva mesiace mimo dispozície okresného súdu, a teda k prieťahom zo strany tohto súdu ani nemohlo dochádzať. Sťažovateľ mal dostatočný časový priestor napadnúť

ústavnou sťažnosťou porušenie svojich práv v čase, keď porušovateľ mal dispozíciu s vecou, a nie až ex post, keď už dĺžku konania (vzhľadom na skončenie veci u neho) nemohol okresný súd nijako ovplyvniť (vec bola zaslaná odvolaciemu súdu na konanie o odvolaní). Vzhľadom na to ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

III.3. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní:

15. O zjavnú neopodstatnenosť ide, ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , , , ).

16. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju dnes už stabilnú judikatúru k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorej opakovane konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie tohto základného práva (, , , ). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle , ústavnú sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. , , , ).

17. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho- ktorého úkonu sudcu alebo iného štátneho orgánu. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle [I. ÚS 63/00 (ZNaU 21/01), II. ÚS , , , , (ZNaU 88/2021, )].

18. Prihliadajúc na povahu konania vedeného súdom druhej inštancie, jeho doterajšiu dĺžku (1 rok a 3 mesiace), ako aj na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd uzatvára, že nateraz nezistil dôvody, ktoré by zakladali možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom označeného práva podľa a dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní.

19. Na záver ústavný súd uvádza, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa , a preto nebráni sťažovateľovi, aby v prípade, že krajský súd nedospeje k relevantnému rozhodnutiu, po splnení všetkých zákonných podmienok predložil ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.

20. Odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku má za následok, že už bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa artikulovaných v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2026

Peter Molnár

predseda senátu