Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 81/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti

, , , , zastúpeného

advokátom Mgr. Stanislavom Hutňanom, Kominárska 2, 4, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. takto

rozhodol:

1. Právo , , podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. , , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré mu j e p o v i n n ý zaplatiť Krajský súd

v Bratislave v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) a Najvyšší súd Slovenskej republiky

v sume 500 € (slovom päťsto eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť

, , trovy konania v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur

a dvadsaťšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Stanislava Hutňana,

Kominárska 2, 4, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -22 z 24. októbra 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, , , (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského

súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konania najvyššieho súdu“; spolu ďalej aj

„napadnuté konania“).

II.

Vymedzenie postupu krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach

a sťažnostná argumentácia

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) o zaslanie všetkých vyjadrení

Slovenskej republiky adresovaných Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vo veciach Ferenčíková proti Slovenskej republike a Vojtěchová proti Slovenskej republike

v celom znení aj s prílohami. Ministerstvo rozhodnutím z 15. marca 2013 nesprístupnilo

požadované informácie. Na základe rozkladu rozhodol minister spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej aj „minister“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím z 23. apríla 2013 tak,

že zamietol rozklad a potvrdil rozhodnutie z 15. marca 2013.

3. Dňa 25. júna 2013 sťažovateľ podal krajskému súdu žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ministra ako žalovaného z 23. apríla 2013. Krajský súd

15. júla 2013 vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe v lehote 30 dní a predloženie

súvisiacich administratívnych spisov, zároveň vyzval sťažovateľa na vyjadrenie, či súhlasí

s prejednaním veci bez pojednávania.

Dňa 14. augusta 2013 doručil žalovaný krajskému súdu vyjadrenie

s administratívnymi spismi. Žalovaný zároveň navrhol spojenie špecifikovaných vecí

vedených krajským súdom na spoločné konanie.

Dňa 2. decembra 2014 krajský súd nariadil pojednávanie na 21. január 2015.

Dňa 21. januára 2015 krajský súd rozhodol rozsudkom tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 26. marca 2015 odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením z 8. augusta 2017, „teda po vyše dvoch rokoch.“.

Dňa 24. januára 2018 nariadil krajský súd na 14. marec 2018 pojednávanie, ktoré

následne odročil pre účely vyhlásenia rozsudku. Dňa 28. marca 2018 rozhodol krajský súd

rozsudkom, ktorým žalobu zamietol.

Dňa 22. mája 2018 sťažovateľ podal proti rozsudku z 28. marca 2018 kasačnú

sťažnosť podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „SSP“).

Najvyšší súd 7. novembra 2018 vrátil krajskému súdu spis bez rozhodnutia

o kasačnej sťažnosti, keďže v konaní vedenom pod sp. zn. nebolo preukázané

splnenie podmienky povinného zastúpenia sťažovateľa advokátom podľa § 449 ods. 1 prvej

vety . Najvyšší súd nariadil krajskému súdu, aby vyzval sťažovateľa na odstránenie tejto

vady a poučil ho o následkoch nesplnenia tejto podmienky. Krajskému súdu tiež nariadil,

aby odstránil nezrovnalosť medzi výrokom písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku

a výrokom uvedeným v zápisnici z pojednávania na č. l. 126 súdneho spisu týkajúcu sa

rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania krajského súdu. Sťažovateľ uvádza:

„KS BA ku dňu podania tejto sťažnosti, t. j. ani za 5 mesiacov od doručenia výzvy NS SR,

neodstránil toto pochybenie, za ktoré zodpovedá.

Z uvedených úkonov v predmetnej právnej veci sťažovateľa neboli ku dňu podania

tejto sťažnosti vykonané žiadne ďalšie procesné úkony. Z vyššie uvedených skutočností teda

vyplýva, že:

... Konanie pred KS BA trvalo bezmála tri roky a KS BA opäť nekonal vo veci

kasačnej sťažnosti (po vrátení spisu bez rozhodnutia o kasačnej sťažnosti),

... NS SR rozhodol o podanom odvolaní až po dvoch rokoch od jeho podania.“

4. S poukazom na judikatúru ESĽP a stanovisko občianskoprávneho a obchodného

kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 206/2010 z 13. apríla 2011 (ďalej

len „stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky“) sťažovateľ argumentuje, že „obsah

základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je

širší, ako obsah základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zakotveného v SR... Z toho dôvodu sa sťažovateľ domáha primárne

preskúmania toho, či konanie iniciovaného jeho žalobou zo dňa 25. 06. 2013 pred súdmi

všetkých stupňov trvá neprimerane dlho bez ohľadu na výskyt prípadných prieťahov, ktoré

sa však tiež v konaní vyskytli.“.

5. Sťažovateľ uvádza, že je potrebné posúdiť existenciu zbytočných prieťahov

a komplexne posúdiť celkovú dĺžku konania pred súdmi všetkých stupňov. V tomto smere

poukazuje na rozhodnutia ESĽP vo veciach Grešáková proti Slovenskej republike, Maxian

a Maxianová proti Slovenskej republike, Keszeli proti Slovenskej republike a tiež

na rozhodnutia ústavného súdu vychádzajúce z tejto judikatúry (,

, , , ). Uvádza tiež, že

skúmanie sa má vykonať ku dňu rozhodnutia ústavného súdu a pri prerušení konania

v dôsledku súvisiacich konaní je potrebné skúmať aj tieto súvisiace konania (rozhodnutie

ESĽP vo veci Matoušková proti Slovenskej republike).

6. Vzhľadom na uvedené východiská „konanie pred KS BA spolu s konaním pred

NS SR tvorí jeden celok a treba ho posudzovať spoločne. Konanie iniciované sťažovateľom

trvá takmer 6 rokov a k jej definitívnemu ukončeniu príde až v kasačnom konaní.“.

7. Z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti konanie o žalobe sťažovateľa predstavuje

bežnú agendu rozhodovania správnych súdov. Sťažovateľ ako účastník konania nijakým

spôsobom neprispel k celkovej dĺžke konania pred krajským súdom – počas celého konania

bol aktívny a spolupracoval so súdom. Podľa sťažovateľa krajský súd rozhoduje vo veci

neprimerane dlho a s prieťahmi, koná neefektívne, „pretože jeho prvý rozsudok bol Zrušený,

nakoľko jeho odôvodnenie bolo nedostatočné, nejasné a zmätočné. KS BA sa nezaoberal

judikatúrou na ktorú, poukázal sťažovateľ a KS BA konal tiež nedôsledne...“. Konanie

pred krajským súdom trvá tri roky – spolu s konaním najvyššieho súdu trvá celkovo šesť

rokov a «k dnešnému dňu sa NS SR ešte nedostal kompletný spis ku kasačnej sťažnosti,

ktorú sťažovateľ podal 22. 05. 2018 vďaka opätovnej nečinnosti KS BA, ktorý až po

5 mesiacoch odstránil nedostatky, ktoré spôsobil. Takáto dĺžka konania je sama o sebe

zjavne neprimeraná... To platí obzvlášť o súdoch v správnom súdnictve, ktoré žiadne

dokazovanie vo veci nevykonávajú a ich rozhodovacia činnosť spočíva takmer výlučne

„iba“ na právnom posúdení veci.».

8. Pokiaľ ide o konanie pred najvyšším súdom – predmetné odvolacie konanie tvorí

bežnú súčasť rozhodovacej agendy správnych súdov, sťažovateľ ako účastník konania

neprispel k celkovej dĺžke konania. Napriek uvedenému najvyšší súd rozhodoval o odvolaní

viac ako dva roky, teda neprimerane dlho, keďže „súdy sú pri žalobách týkajúcich sa

základného práva na informácie povinné postupovať dostatočne rýchlo, pretože v opačnom

prípade informácie strácajú na aktuálnosti a význame pre konkrétnych žiadateľov.“.

Táto skutočnosť vyplýva aj zo záverov najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn.

z 15. decembra 2011. Dĺžka konania najvyššieho súdu bola zjavne neprimeraná, „hoci

vzhľadom na zjavne dôvodné odvolacie dôvody bolo nevyhnutné oveľa rýchlejšie

rozhodovanie NS SR.“. Konanie o kasačnej sťažnosti je potrebné zahrnúť do celkovej dĺžky

konania o žalobe sťažovateľa.

9. Podľa sťažovateľa ústavný súd má právomoc rozhodnúť o jeho ústavnej sťažnosti,

a to aj napriek tomu, že nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, ktorá v zmysle judikatúry ESĽP nie je účinným právnym prostriedkom nápravy.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo (sťažovateľa)... na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis.

zn.: , postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod spis. zn.:

6 ... spis. zn.: a... spis. zn.: 2 , porušené bolo.

... Najvyššiemu súdu SR prikazuje v konaní vedenom pod spis. zn.: 2 ,

konať v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov.

... (Sťažovateľovi) priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR... ktoré

mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

... (Sťažovateľovi) priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.400,- EUR... ktoré

mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

... (Sťažovateľovi) sa priznávajú trovy konania/právneho zastúpenia

vo výške 346,26 EUR, ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinní sťažovateľovi vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu

sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

11. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ

odôvodňuje tým, že v dôsledku neprimerane dlhého konania pred krajským súdom

a najvyšším súdom dochádza u neho „k pocitom bezmocnosti, ako aj dlhotrvajúcim pocitom

márnosti z nespravodlivosti a z nemožnosti včasného a účinného uplatnenia svojich práv

v súdnom konaní, ako aj k strate viery v spravodlivosť a strate dôvery v základné princípy

každého právneho štátu, akými sú napr. princíp právnej istoty.“. Za relevantné považuje

tiež to, že od ministerstva sa domáha verejne dostupných informácií a napriek tomu, že „má

právo na prístup k informáciám v zákonnej lehote do ôsmich pracovných dní, ani po šiestich

rokoch od podania žiadosti o sprístupnenie informácie (15. 03. 2013) nedisponuje

požadovanými dostupnými informáciami a náprava tohto stavu je... v nedohľadne...“.

12. K výpočtu výšky primeraného finančného zadosťučinenia poukazuje sťažovateľ

na stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj na spôsob vyčíslenia nemajetkovej

ujmy uvedený v rozhodnutí ESĽP Apicella proti Taliansku z 10. novembra 2004. Tieto

metódy výpočtu stanovujú určitú peňažnú sumu ako zadosťučinenie za každý rok trvania

súdneho konania a primerane aj peňažnú sumu za mesiac trvania súdneho konania, prípadne

aj zníženie tejto sumy v prvých dvoch rokoch konania, keď ešte nemožno dĺžku konania

považovať za neprimeranú. Uvedené východiská následne sťažovateľ aplikuje vo svojej

veci. Sťažovateľ tiež odkazuje na príslušnú judikatúru ústavného súdu a ESĽP týkajúcu sa

výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

III.

Vyjadrenia odporcov a replika sťažovateľa

13. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila

podpredsedníčka najvyššieho súdu. V prípise sp. zn. KP 3/2019 z 19. decembra 2019

zhrnula argumentáciu v ústavnej sťažnosti. Následne poukázala na to, že predmetná vec

bola predložená najvyššiemu súdu celkovo trikrát. Na základe odvolania sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu z 21. januára 2015 bola vec predložená najvyššiemu súdu

19. augusta 2015 a najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 8. augusta 2017 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu

z 28. marca 2018. Súdny spis bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie

16. augusta 2018. Najvyšší súd listom z 25. októbra 2018 vrátil vec krajskému súdu bez

rozhodnutia z dôvodu nesplnenia podmienky podľa sťažovateľom

a nesplnenia povinnosti krajského súdu podľa , a pritom uložil krajskému

súdu povinnosť vyzvať sťažovateľa na predloženie špecifikovanej plnej moci. Najvyšší súd

tiež zistil nesúlad medzi výrokom písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku krajského

súdu a výrokom uvedeným v zápisnici z pojednávania týkajúci sa rozhodnutia o návrhu

na prerušenie konania pred krajským súdom. Následne bol spis krajského súdu opätovne

predložený najvyššiemu súdu 8. marca 2019.

14. Podpredsedníčka najvyššieho súdu následne uviedla:

„Čo sa týka dĺžky konania pred najvyšším súdom od predloženia veci na odvolacie

konanie dňa 19. augusta 2015 do vydania uznesenia o zrušení rozsudku krajského súdu,

k tomu uvádzam, že senátom 6 S bolo vo veci rozhodované vzhľadom na vysoký počet skôr

napadnutých vecí v závislosti od dátumu predloženia na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Ako bolo vyššie uvedené, od predloženia veci do senátu 2 S dňa 16. augusta 2018 bolo

vo veci zo strany najvyššieho súdu konané, a preto nie je možné tvrdiť, že najvyšší súd je

v predmetnej veci nečinný. Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou

ústavnému súdu 27. marca 2019, t. j. v čase, keď po opätovnom predložení veci najvyššiemu

súdu bola vec zaradená do poradia novovybavovaných vecí. Vzhľadom na ustálenú

rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v obdobných veciach sťažovateľa možno vysloviť

predpoklad vybavenia veci sp. zn. v priebehu prvého polroka 2020.

Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že postupom najvyššieho súdu v predmetnej

veci nedošlo k porušeniu základného práva podľa... čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“

15. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadril aj predseda

krajského súdu. V prípise sp. zn. zo 4. decembra 2019 odkázal

na vyjadrenie zákonného sudcu v predmetnej veci. Následne v prípise uviedol doterajší

priebeh napadnutého konania s dôrazom na postup krajského súdu v napadnutom konaní.

Predseda krajského súdu pripustil, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom

z objektívnych dôvodov a trvanie napadnutého konania je „hraničiace

s akceptovateľnosťou“. Zároveň však uviedol, že krajský súd ako správny súd uvedenú vec

riešil v poradí, v akom mu bola doručená, „táto vec týkajúca sa žiadosti o poskytnutie

informácií, ktoré (ako sám sťažovateľ v žalobe tvrdil) sú verejne dostupné, nevykazuje

zvláštny stupeň naliehavosti, pre ktorý by bolo vec žalobcu potrebné uprednostniť...

prieťahy boli spôsobené výhradne neprimeranou zaťaženosťou príslušného súdneho

oddelenia ako i celého správneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, na ktorú sudcovia

tohto kolégia dlhodobo upozorňujú.“.

16. Z chronológie napadnutého konania vyplýva, že prvé rozhodnutie krajského súdu

bolo zrušené rozhodnutím najvyššieho súdu z 8. augusta 2017, po vrátení veci krajský súd

konal plynule a bez prieťahov, keďže nariadil termín pojednávania a 28. marca 2018 vo veci

opäť rozhodol. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, že po vrátení veci

najvyšším súdom bez rozhodnutia krajský súd neodstránil svoje pochybenia. Najvyšší súd

jednak vrátil spis bez rozhodnutia z toho dôvodu, že sťažovateľ nepripojil ku kasačnej

sťažnosti náležité plnomocenstvo, teda „sám sťažovateľ (resp. jeho právny zástupca)

spôsobil svojim nedostatočným podaním predĺženie konania pred súdom.“. K nesúladu

výroku rozsudku oproti výroku vyhlásenému na pojednávaní predseda krajského súdu

uviedol, že v písomne vyhotovenom rozhodnutí sa «oproti vyhlásenému na pojednávaní

uvádza, že „Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta“.

JUDr. Vlastimil Pavlikovský zastáva názor, že uvedený výrok je súladný so zákonom, a to aj

z hľadiska dikcie ustanovenia .

Vyššie uvedený výrok o procesnom návrhu žalobcu vznesenom počas súdneho konania, hoci

mohol byť predmetom samostatného uznesenia, správny súd pripojil k výroku vyhlásenom

na pojednávaní hľadiac tak na naplnenie zásady účelnosti, hospodárnosti (procesnej

ekonómie) a rýchlosti súdneho konania. Ide o zaužívanú a bežnú súdnu prax, ktorá súdmi

vyššej inštancie nebola doposiaľ vytýkaná a ktorá nie je považovaná za nesúladnú

s právnymi predpismi. ...rozhodnutie o procesnom návrhu sťažovateľa bolo v rozsudku

Krajského súdu v Bratislave náležite odôvodnené...».

17. Sťažovateľ vo svojom stanovisku zo 16. januára 2020 k vyjadreniam krajského

súdu a najvyššieho súdu poukázal na to, že krajský súd akceptoval existenciu zbytočných

prieťahov. Dĺžka napadnutého konania nie je na hrane akceptovateľnosti, keďže už aj tri

roky trvajúce konanie je potrebné považovať za neprimerane dlhé. Predseda krajského súdu

netvrdil, že vec je skutkovo a právne zložitá, preto je uvedená skutočnosť medzi účastníkmi

nesporná. Pokiaľ ide o požadované informácie, tieto sú verejne dostupné mimo územia

Slovenskej republiky, „kam by musel sťažovateľ vycestovať vo svojom voľnom čase a za

vlastné finančné prostriedky. Verejná dostupnosť informácií mimo územia SR však

znamená, že neexistuje legitímny cieľ, ktorý žalovaný v danom prípade chráni, čo aj sám

výslovne priznal na pojednávaní pred KS BA... Pri takýchto okolnostiach prípadu (verejná

dostupnosť informácií mimo územia SR) mala posúdenie právnej veci sťažovateľa

zjednodušovať. Sťažovateľ považuje zvláštne, že KS BA túto skutočnosť uvádza, ako

ospravedlnenie, že sa právnej veci sťažovateľ nemusel venovať primerane naliehavo.“.

Postup krajského súdu bol neefektívny, keďže najvyšší súd opakovane vrátil vec krajskému

súdu na ďalší postup.

18. Podľa sťažovateľa najvyšší súd nespochybnil dôvodnosť ústavnej sťažnosti a tiež

netvrdil, že ide o skutkovo a právne zložitú vec. Aj pri izolovanom vnímaní postupu

najvyššieho súdu, tento konal neprimerane dlho, keďže v konaní sp. zn.

rozhodoval viac ako dva roky, a pritom išlo o odvolacie konanie, kde sa nevykonávalo, resp.

neopakovalo dokazovanie. Hoci v ďalšom konaní najvyšší súd pri izolovanom prístupe

nekonal neprimerane dlho – za predpokladu, že rozhodne v prvom polroku 2020, jeho

postup je potrebné hodnotiť v konaní ako celku a celková dĺžka konania je neprimeraná.

Celkovo najvyšší súd vo veci konal 36 mesiacov a napadnuté konanie stále nie je skončené.

19. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom

súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a ESĽP

20. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

21. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti síce nenamieta porušenie základného

práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

ústavný súd však v tomto kontexte konštatuje, že pokiaľ ide o právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd si pri výklade

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru ESĽP

k tomuto článku dohovoru a vychádza tiež zo záveru, že v obsahu práv garantovaných

v a v dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

24. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa alebo práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

25. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ) už uviedol,

že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže

zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru, a to

v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.

26. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

27. Pri hodnotení toho, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, je potrebné posudzovať dĺžku konania ako celok, nie preskúmavať jednotlivé

fázy konania (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Bubláková proti Slovenskej republike

z 15. 2. 2011, Čičmanec proti Slovenskej republike z 28. 6. 2016, ako aj judikatúru

ústavného súdu, napr. , ).

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

28. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že rozhodovanie v systéme správneho súdnictva o preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia žalovaného vo veci sprístupnenia špecifikovaných informácií tvorí bežnú

súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V prerokúvanej veci nie je prítomný

prvok skutkovej alebo právnej zložitosti veci.

29. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd po zhodnotení tohto kritéria dospel k záveru,

že správanie sťažovateľa neprispelo relevantným spôsobom k celkovej dĺžke napadnutého

konania. Nepredloženie plnomocenstva právnemu zástupcovi na zastupovanie v konaní

o kasačnej sťažnosti prispelo k predĺženiu konania, ústavný súd však zohľadnil aj to,

že najvyšší súd vrátil vec aj z iného dôvodu ako chýbajúce plnomocenstvo. V uvedenej

situácii mohlo ísť aj o pochybenie krajského súdu, ktorý mohol odstrániť tento nedostatok

podmienky konania postupom podľa .

30. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutých

konaniach došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu a najvyššieho súdu.

Z ústavnej sťažnosti a zo súdneho spisu vyplýva, že žaloba o preskúmanie rozhodnutia

žalovaného bola krajskému súdu doručená 25. júna 2013. Takto v čase rozhodovania

ústavného súdu napadnuté konania trvajú šesť rokov a sedem mesiacov, čo je vzhľadom

na jednoduchý predmet konania už samo osebe ústavne neakceptovateľné. Celková dĺžka

napadnutých konaní svedčí o neefektívnom postupe krajského súdu a najvyššieho súdu.

Neefektívny postup krajského súdu spočíval aj v tom, že jeho prvé rozhodnutie vo veci bolo

zrušené, ako aj v tom, že po podaní kasačnej sťažnosti bol súdny spis vrátený

bez rozhodnutia na ďalší procesný postup. V postupe krajského súdu možno identifikovať aj

jedno obdobie nečinnosti v rozsahu jedného roka a štyroch mesiacov – v čase

od 14. augusta 2013 do 2. decembra 2014. Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval

prvýkrát o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu – toto odvolacie konanie

trvalo od 19. augusta 2015 do 8. augusta 2017, t. j. dva roky, čo je potrebné považovať

za neprimerane dlhý čas.

31. Pokiaľ ide o obranu krajského súdu a najvyššieho súdu vysokým počtom

nevybavených vecí – túto ústavný súd nemôže akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je možné prenášať technicko-organizačné

problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok

porušenie ich základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

(napr. ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný

počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní (, , , ). Rovnako tak

uviedol, že hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú

v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky

v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri

napr. , , , ).

32. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd a najvyšší súd

v napadnutých konaniach porušili právo sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1, 2, 3 a 5 výrokovej časti nálezu

33. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach

došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti

tohto nálezu).

34. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

35. Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety

prikázal najvyššiemu súdu konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti

tohto nálezu). Ústavný súd vychádzal zo zistenia, že v čase rozhodovania ústavného súdu

najvyšší súd o kasačnej sťažnosti sťažovateľa ešte nerozhodol.

36. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

37. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

38. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(m. m. napr. ). Ústavný súd vychádzal aj z toho, že prieťahy súdu v konaní či

jeho nečinnosť predstavujú iný zásah súdu proti základným ústavne zaručeným právam

(slobodám). Pritom taký zásah sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej

právomoci súdu a ako taký sa vymyká obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto

fakticity vyplýva, že porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote nemožno

dodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo k ďalším prieťahom (ústavným

príkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno, možno len poskytnúť

za porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa (porovnaj

napr. ).

39. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáhal priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v celkovej výške 4 400 € z dôvodu, že dlhotrvajúcim konaním súdov

dochádza u neho „k pocitom bezmocnosti, ako aj dlhotrvajúcim pocitom márnosti

z nespravodlivosti a z nemožnosti včasného a účinného uplatnenia svojich práv...“.

40. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy

priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol na to, že v čase jeho

meritórneho rozhodovania najvyšší súd vo veci kasačnej sťažnosti sťažovateľa nerozhodol,

zohľadnil tiež celkovú dĺžku napadnutých konaní, obdobia nečinnosti krajského súdu

a najvyššieho súdu a neefektívny postup krajského súdu. Ústavný súd však prihliadol aj

na predmet konania, ktorý vzhľadom na povahu požadovaných informácií nevykazuje

osobitnú naliehavosť. Sťažovateľ nepreukázal, akým spôsobom absencia požadovaných

informácií zasiahla do jeho právnej a osobnej sféry. Vzhľadom na povahu požadovaných

informácií nie je vylúčený ani alternatívny spôsob ich získania. Ústavný súd napokon

prihliadol aj na mieru, v akej krajský súd a najvyšší súd prispeli k vzniku zbytočných

prieťahov a k doterajšej dĺžke napadnutých konaní. Na uvedenom základe ústavný súd

rozhodol, že sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €,

ktoré mu je krajský súd povinný zaplatiť v sume 1 000 € a najvyšší súd v sume 500 €, a to

v zmysle do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu). Ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške presahujúcej sumu 1 500 € nevyhovel

(bod 5 výrokovej časti tohto nálezu).

VI.2 K bodom 4 a 5 výrokovej časti nálezu

41. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

42. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

43. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume 346,26 € v súlade

s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a)

a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná

sťažnosť podľa ). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového

základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál)

za každý úkon právnej služby v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3

vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 346,26 € (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).

Ústavný súd nepriznal odmenu za úkon právnej služby – podanie zo 16. januára 2020,

keďže toto podanie neobsahuje takú argumentáciu, ktorá by nebola uvedená už v ústavnej

sťažnosti sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené ústavný súd tento úkon nepovažoval

za odôvodnený a účelne vynaložený v súvislosti s uplatňovaním práv sťažovateľa [§ 251

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„CSP“) v spojení s ]. Ústavný súd vychádzal aj z toho,

že o náhrade trov konania rozhoduje fakultatívne ( )

a nie je viazaný návrhom (porovnaj tiež ). Vzhľadom na uvedené

skutočnosti ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie náhrady trov konania vo výške

presahujúcej sumu 346,26 € nevyhovel (bod 5 výrokovej časti tohto nálezu).

44. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135 ods. 1

).

45. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu