Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sži/1/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily

Urbancovej v právnej veci ţalobcu E., občianske združenie, so sídlom T., zastúpeného Mgr.

V. Š., advokátom so sídlom N., proti ţalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného

zboru v Bratislave, so sídlom Špitálska 14, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. KPR-53-8/SI-2009 z 15. júna 2009 a o odvolaní ţalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 02. novembra 2010, č. k. -24, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 02. novembra 2010, č. k. -24 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. KPR-53-8/SI-2009 z 15. júna 2009, ako aj rozhodnutie Okresného riaditeľstva

Policajného zboru v Bratislave II č. p.: KRP-53-4/SI-2009 z 23. mája 2009 z r u š u j e

a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie.

Ţalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 520,23

eura na účet Mgr. V. Š., advokáta so sídlom N., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu, ktorou

sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia a postupu ţalovaného č. KPR-53-8/SI-2009

z 15. júna 2009. Týmto rozhodnutím ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil

rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II č. p.: KRP-53-4/SI-

2009 z 23. mája 2009 o nevyhovení ţiadosti ţalobcu o poskytnutie informácie podľa zákona

2

o slobode informácií, v ktorej ţalobca ţiada o sprístupnenie konečného rozhodnutia v trestnej

veci vedenej na OSV Slovnaft pod ČVS: ORP-3739/4-OSV-B2/2005 zaslaním kópií

uznesenia.

Krajský súd postupujúc podľa a svoje rozhodnutie odôvodnil

ustanoveniami , a , a

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“

alebo „“) a a , keď po preskúmaní

spisového materiálu a administratívneho spisu ţalovaného dospel k záveru, ţe neboli zistené

ţiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru krajského súdu sa ţalovaný vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými

námietkami ţalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní.

Krajský súd sa stotoţnil s právnym záverom ţalovaného, ţe nie je v kompetencii

ţalobcu hodnotiť dôvody, ktoré viedli povinnú osobu k vyzvaniu na doplnenie ţiadosti

o sprístupnene informácie. Povinný vyzval ţiadateľa na doplnenie jeho ţiadosti dňa

13. mája 2009, ţiadateľ ju prevzal dňa 18. mája 2009 a v lehote 8 dní mal svoju ţiadosť

doplniť. Dňa 19. mája 2009 bola povinnej osobe doručená odpoveď ţiadateľa v tom zmysle,

ţe jeho ţiadosť bola dostatočná a ţe lehota na vydanie rozhodnutia uplynula 20. mája 2009.

Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo vydané dňa 23. mája 2009, ţiadateľ

ho prevzal dňa 29. mája 2009. Krajský súd mal za to, ţe rozhodnutie správneho orgánu

prvého stupňa bolo vydané včas a v lehotách podľa ustanovenia

Z. z., preto nebolo nulitné a ani výzva nebola ničotná. O odvolaní ţalobcu rozhodol ţalovaný

včas v 15 dňovej lehote v súlade s ustanovenia .

Krajský súd sa tieţ stotoţnil s právnym záverom ţalovaného, ţe explicitné vyjadrenie

okruhu osôb oprávnených sa oboznámiť s meritórnym rozhodnutím podľa § 159 ods. 4

platného do 31. decembra 2005 rovnako ako ustanovenia

aktuálneho je pre policajný orgán záväzný, a to práve s ohľadom na

ods. 2 . Z tohto dôvodu ďalšie osoby v týchto ustanoveniach

explicitne nevymenované neboli a nie sú ani v súčasnosti oprávnené sa oboznamovať

s takýmito rozhodnutiami, čo policajný orgán musí rešpektovať. Musí ho preto rešpektovať

aj povinná osoba, ktorá nemôţe takéto rozhodnutie sprístupniť týmto osobám. Toto je moţné

povaţovať za negatívne vymedzenie zákazu aj z pohľadu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona

č. . Zmyslom tohto ustanovenia podľa krajského súdu je, aby sa obmedzil

prístup k informáciám, resp. nesprístupnila by sa informácia, ktorá sa týka rozhodovacej

činnosti súdu a orgánu činného v trestnom konaní.

3

O trovách konania krajský súd rozhodol v zmysle tak,

ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie a poukazujúc

na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií namietal, ţe sa krajský súd

stotoţnil s právnym názorom ţalovaného, ţe „explicitné vyjadrenie okruhu osôb oprávnených

sa oboznámiť s meritórnym rozhodnutím podľa platného

do 31. decembra 2005 rovnako ako ustanovenia aktuálneho

je pre policajný orgán záväzný, a to práve s ohľadom na SR. Z tohto

dôvodu ďalšie osoby v týchto ustanoveniach explicitne nevymenované neboli a nie sú ani

v súčasnosti oprávnené sa oboznamovať s takýmito rozhodnutiami, čo policajný orgán musí

rešpektovať“. Namietal, ţe citované ustanovenia predchádzajúceho aj súčasného Trestného

poriadku iba určujú okruh osôb oprávnených oboznamovať s celým trestným spisom.

Ţiadateľ podľa zákona o slobode informácií však má právo na výrazne obmedzený rozsah

informácii z trestného spisu, a to iba na rozhodnutie a aj to nie v plnom znení, ale

aţ po vylúčení informácii, ktoré sprístupňovaniu nepodliehajú (§ 8 - § 11 zákona o slobode

informácií). Ide teda o dva úplne odlišné inštitúty získavania informácií s odlišným okruhom

oprávnených osôb a odlišným rozsahom informačnej povinnosti, ktoré nemoţno stotoţňovať.

Pritom poukazoval na to, ţe neţiadal o nahliadnutie do celého trestného spisu v zmysle

ustanovenia , ale ţiadal iba o sprístupnenie konečného

uznesenia, teda iba jednej listiny z trestného spisu, ako mu to výslovne umoţňuje ustanovenie

§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií.

Taktieţ namietal, ţe nie je v kompetencii ţalobcu (zrejme malo byť „ţalovaného“)

hodnotiť dôvody, ktoré viedli povinnú osobu k vyzvaniu na doplnenie ţiadosti. S poukazom

na ustanovenie povaţoval predĺţenia lehoty

na vybavenie ţiadosti prvostupňovým správnym orgánom za nezákonné a absurdné trvajúc

na tom, ţe výzva povinnej osoby bola v danom prípade nulitným procesným úkonom, ktorý

zákon o slobode informácií nepredvída, nedovoľuje, a teda mu ani nemôţe byť priznaný

akýkoľvek vplyv na plynutie zákonnej lehoty na vybavenie ţiadosti.

Na základe uvedeného ţalobca ţiadal, aby bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený

tak, ţe ţalobe bude v plnom rozsahu vyhovené. Zároveň uplatnil náhradu trov konania

vo výške 683,85 eura.

Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu trval na svojom rozhodnutí v plnom

rozsahu a stotoţniac sa so stanoviskom Krajského súdu v Bratislave, ktorý vyslovil vo svojom

rozsudku číslo konania -24 zo dňa 02. novembra 2010 ţiadal odvolanie

4

zamietnuť ako nedôvodné a citovaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne

správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

v spojení s veta prvá ), odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa , keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho

súdu www.nsud.sk ( a v spojení s veta prvá a

ods. 2 ) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, ţe odvolanie

ţalobkyne je plne dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, štátnej správy,

orgánov územnej samosprávy ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických

osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy (, ).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho

práva v konaní ide.

Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy

(v rámci ktorého bolo vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať

„zákonnosť“ postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom

súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu,

ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-

5

právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, ţe správny súd

„nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia

a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté

( veta prvá ).

V zásade ide o rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré musí mať náleţitosti

z hľadiska materiálneho i formálneho práva. Formálne náleţitosti správneho rozhodnutia

upravuje najmä základný procesný predpis – správny poriadok.

Podľa nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky i rozhodnutí Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky môţu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov

verejnej správy, ktoré nemajú formálne náleţitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môţu dotknúť

práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb.

Výnimočne takéto rozhodnutie v skutočnosti nemusí existovať (napr. fikcia

rozhodnutia podľa a rozhodnutia o odvolaní podľa

ods. 3 citovaného zákona). Účelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia nebolo

„legalizovať“ nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o ţiadostiach podľa tohto zákona,

ale poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so ţiadosťou na povinnú osobu o sprístupnenie

informácií.

Podľa § 1 zákona o slobode informácií, tento zákon upravuje podmienky, postup

a rozsah slobodného prístupu k informáciám. V poznámke k tomuto ustanoveniu je citovaný

aj , ktorá síce nemá normatívnu povahu, ale vyjadruje zámer zákonodarcu,

čo sa týka účelu zákona o slobode informácií, t. j. úpravou v tomto zákone sa má chrániť

reálne uplatnenie .

Niet pochýb o tom, ţe prihlásením sa Slovenskej republiky k princípom

demokratického právneho štátu, resp. prijatím Listiny základnych práv a slobôd a

Slovenskej republiky došlo aj u nás k prechodu od koncepcie diskrétnosti verejnej správy

(štátnej správy i samosprávy) k princípu publicity správy (t. j. jej otvorenosti

a transparentnosti). Tým sa zmanilo základné právne-filozofické východisko pri riešení

6

otázky prístupu vrejnosti k informáciam o činnosti verejnej správy v tom zmysle, ţe teraz

majú v zásade všetci právny nárok na prístup ku všetkým informáciam okrem tých, ktoré

sú osobitným zákonom a taxatívne a iba z nevyhnutných dôvodov vylúčené.

Zmysľom informovanosti občanov o verejnej moci je pre túto moc samu esenciálnou

spätnou väzbou, kvalitatívnym faktorom a zároveň aj poistkou proti jej zneuţitiu.

Ďalším nepopierateľným významom subjektívneho, a tým aj vynutiteľného práva

na informácie je jeho funkcia kontrolná vo vzťahu k fungovaniu verejnej moci.

Dostatočne rozsiahly, jednoduchý a rýchly prístup k informáciam má tieţ priaznivý

vplyv na dôveru občanov v demokratické inštitúcie a na ich ochotu podielať sa na verejnom

ţivote. Situácie, kedy samotné získavanie podkladových informáciií robí občanom problémy,

sú pre nich demotivujúce, pretoţe tým nadobúdajú pocit nemoţnosti účinne ovplyvniť správu

vecí verejných.

Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami kaţdého

subjektu garantovanými , Listou základných práv a slobôd

a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť

informácie moţno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu

verejného zdravia a mravnosti ( ). Výkladovým

pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie

Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Rozsah

obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne.

Z hľadiska týchto teoretických východísk bolo potrebné posúdiť aj preskúmavanú vec.

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v podrobnostiach upravuje podmienky,

postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný

prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 aţ § 13 tohto zákona, pričom najvyšší

súd sa zaoberal obmedzením na prístup k informáciám podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/

zákona o slobode informácií, ktoré je v predmetnej veci sporné.

V predmetnej právnej veci, ktorá sa týka prístupu k informáciám podľa zákona

o slobodnom prístupe k informáciám, je spornou otázka výkladu a následnej aplikácie

7

ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií, na zverejnenie uznesenia

o odmietnutí podnetu pre podozrenie z trestného činu.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií, povinná

osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka

rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného

v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo

o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy (ktorými sú napríklad

, či , zákon o ústavnom

súde).

Rozhodovacou činnosťou je potrebné v širšom slova zmysle rozumieť kompetenciu

súdnych orgánov a orgánov činných v trestnom konaní konať a rozhodovať

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v správnom súdnictve o preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných

zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon ( Slovenskej

republiky), rovnako aj kompetenciu ústavného súdu rozhodovať vo veciach podľa príslušných

článkov . V uţšom slova zmysle sa rozhodovacou činnosťou

súdov alebo orgánov činných v trestnom konaní rozumie konanie a rozhodovanie súdu

a orgánu činného v trestnom konaní v konkrétnej právnej veci, t. j. od začatia konania

(na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové

rozhodnutia, aţ po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o procesné pravidlá vedenia

konania (procesné úkony alebo procesné rozhodnutia, vydané v priebehu súdneho konania,

ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej) a rozhodnutia vo veci samej v konkrétnej

právnej veci.

Právo na informácie je limitované poţiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej

činnosti súdov či orgánov činných v trestnom konaní v priebehu konania [do procesu v jeho

priebehu, ako aj vstup do vlastného rozhodovania (napr. porada a hlasovanie senátu)],

a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci, a tieţ

je limitované nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu,

verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti, územnej celistvosti a pod..

Iná situácia je v prípade rozhodnutí vo veci samej, t. j. konečných rozhodnutí súdu

v danej veci (či uţ meritórnych alebo procesných rozhodnutí, ktorými sa konanie pred súdom

končí). V týchto prípadoch nie je daný dôvod na obmedzenie prístupu k týmto rozhodnutiam

8

vo veci samej za podmienky, ţe nebudú obsahovať osobné údaje chránené zákonom

č. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov. Napokon s touto

poţiadavkou aj korešponduje ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe

k informáciám. Z logického a systematického výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/

zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyplýva, ţe pojmom „informácie o rozhodnutí“

sa rozumejú informácie o rozhodnutí vo veci samej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe hoci ţiadateľ o informácie

nemá právo na sprístupnenie akejkoľvek informácie ( Slovenskej

republiky), v predmetnej právnej veci nezverejnenie rozhodnutia o odmietnutí podnetu

pre podozrenie z trestného činu, ktoré v danej veci je rozhodnutím konečným (keďţe proti

nemu nebola podaná sťaţnosť ani nedošlo k jeho zrušeniu dozorujúcim prokurátorom)

nezodpovedá zákonným obmedzeniam uvedeným v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d/ zákona

o slobodnom prístupe k informáciám.

Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalovaný ako aj prvostupňový správny orgán ako povinná

osoba podľa zákona o slobode informácií nepostupovali v súlade so zhora citovanými

zákonnými ustanoveniami a uvedenými zásadami.

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

podľa veta prvá v spojení s veta druhá napadnutý

rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe zrušil ţalobou napadnuté rozhodnutia a vec

ţalovanému vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V ďalšom konaní sú orgány verejnej správy povinné postupovať v súlade o zákonom

o slobode informácií i správnym poriadkom a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodniť

tak, aby nové rozhodnutie zodpovedalo uvedeným zákonom a ich účelu.

V ďalšom konaní správny orgán je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu

( ).

Z dôvodu zrušenia administratívnych rozhodnutí najvyšší súd nepovaţoval

za nevyhnutné zaoberať sa teoretickými námietkami ţalobcu ohľadom fiktívneho rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu. K námietke ţalobcu nulity výzvy na doplnenie ţiadosti

o podanie informácie, najvyšší súd však povaţuje za potrebné uviesť, ţe nakoľko faxová

9

ţiadosť z 20. apríla 2008 o sprístupnenie konečného rozhodnutia v trestnej veci nebola

ţalobcom riadne špecifikovaná (§ 14 ods. 2 zákona o slobode informácií výslovne vyţaduje,

aby v ţiadosti bolo uvedené, ktorých informácií (v zmysle správ, údajov či poučení) sa týka,

prvostupňový správny orgán vyuţil moţnosť danú ustanovením § 14 ods. 3 zákona o slobode

informácií a poţiadal, aby ţalobca neúplnú ţiadosť doplnil. Takúto výzvu nemoţno

povaţovať za „nulitný akt“ ani za predlţovanie lehoty na vybavenie ţiadosti prvostupňovým

správnym orgánom, ako sa mylne domnieva ţalobca. Taktieţ by si mali účastníci uvedomiť,

ţe výzvy súdu či orgánu verejnej správy vydané v súlade so zákonom by mali byť

rešpektované a nie spochybňované, ani by o nich nemala byť zo strany účastníkov vedená

polemika.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a a tak, ţe v súdnom konaní

úspešnému ţalobcovi priznal ich náhradu v sume 520,23 eura titulom trov právneho

zastúpenia advokátom, ktorá suma pozostáva z náhrady za tri úkony právnej sluţby (príprava

a prevzatie veci 16. júla 2009, podanie ţaloby 17. júla 2009, podanie tvz. dupliky

28. septembra 2009) 1 úkon á 115,91 eura plus 3 x reţijný paušál á 6,95 eura a jeden úkon

právnej sluţby (podanie odvolanie 17. decembra 2010) á 120,23 eura plus 1 x reţijný paušál

á 7,21 eura plus 19 % DPH 24,21 eura (§ 11 ods. 3 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/ a b/, § 16

ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení

od 01. júna 2009 a v znení od 01. júna 2010 (ďalej len „“).

Náhradu trov konania ţalovaný zaplatí v súlade s v spojení s

ods. 1 právnemu zástupcovi ţalobcu na účet vedený v T., a. s., č. ú. X. do troch dní od

právoplatnosti rozsudku ( veta prvá v spojení s ).

Ţalobca vo vyčíslení náhrady trov konania z 20. decembra 2011 uplatnil nárok

na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania, a to osobitne za preskúmania

fiktívneho rozhodnutia a osobitne vo veci preskúmania druhostupňového rozhodnutia

ţalovaného v celkovej sume 683,85 eura. Táto poţiadavka ţalobcu nemá oporu v zákone.

Najvyšší súd nemohol ţalobcovi priznať trovy právneho zastúpenia osobitne za preskúmanie

prvostupňové a druhostupňové rozhodnutia správneho orgánu, a to vzhľadom na ustanovenie

aţ 3 , a , nakoľko súd v správnom

súdnictve rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa zruší i bez návrhu, čo znamená,

10

ţe nemá povinnosť zrušiť aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v prípade,

ak aj podľa okolností prípadu dospeje k záveru, ţe takýto postup je vhodný, pričom v takom

prípade nie je viazaný dôvodmi ţaloby. Správny súd nie je ani povinný samostatne

odôvodňovať, prečo dospel k záveru zrušiť, resp. nezrušiť aj rozhodnutie prvostupňového

orgánu, nakoľko táto skutočnosť vţdy vyplýva zo skutkových okolností konkrétneho prípadu,

pričom pri zrušení administratívnych rozhodnutí oboch stupňov sa vec vţdy vracia

ţalovanému. V správnom súdnictve pri preskúmavaní rozhodnutí a postupov podľa druhej

hlavy piatej časti nejde teda o spojenie vecí v zmysle vyhlášky č. 655/2004

Z. z..

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15.decembra 2011

JUDr. Jana Baricová. v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková