Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 69 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (83)ec9/382136.1e7630.pdf
PDF · 182.59 KB
No categories available
5Sži/1/2011
Najvyšší súd 5Sži/1/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily
Urbancovej v právnej veci ţalobcu E., občianske združenie, so sídlom T., zastúpeného Mgr.
V. Š., advokátom so sídlom N., proti ţalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného
zboru v Bratislave, so sídlom Špitálska 14, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. KPR-53-8/SI-2009 z 15. júna 2009 a o odvolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 02. novembra 2010, č. k. 3S/138/2009-24, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 02. novembra 2010, č. k. 3S/138/2009-24 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. KPR-53-8/SI-2009 z 15. júna 2009, ako aj rozhodnutie Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Bratislave II č. p.: KRP-53-4/SI-2009 z 23. mája 2009 z r u š u j e
a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie.
Ţalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 520,23
eura na účet Mgr. V. Š., advokáta so sídlom N., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu, ktorou
sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia a postupu ţalovaného č. KPR-53-8/SI-2009
z 15. júna 2009. Týmto rozhodnutím ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil
rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II č. p.: KRP-53-4/SI-
2009 z 23. mája 2009 o nevyhovení ţiadosti ţalobcu o poskytnutie informácie podľa zákona
o slobode informácií, v ktorej ţalobca ţiada o sprístupnenie konečného rozhodnutia v trestnej
veci vedenej na OSV Slovnaft pod ČVS: ORP-3739/4-OSV-B2/2005 zaslaním kópií
uznesenia.
Krajský súd postupujúc podľa § 244 a § 249 ods. 2 OSP svoje rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 11 ods. 1 písm. d/, § 14 ods. 2 a 3, § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“
alebo „zákon č. 211/2000 Z. z.“) a § 6 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, keď po preskúmaní
spisového materiálu a administratívneho spisu ţalovaného dospel k záveru, ţe neboli zistené
ţiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Podľa názoru krajského súdu sa ţalovaný vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými
námietkami ţalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní.
Krajský súd sa stotoţnil s právnym záverom ţalovaného, ţe nie je v kompetencii
ţalobcu hodnotiť dôvody, ktoré viedli povinnú osobu k vyzvaniu na doplnenie ţiadosti
o sprístupnene informácie. Povinný vyzval ţiadateľa na doplnenie jeho ţiadosti dňa
13. mája 2009, ţiadateľ ju prevzal dňa 18. mája 2009 a v lehote 8 dní mal svoju ţiadosť
doplniť. Dňa 19. mája 2009 bola povinnej osobe doručená odpoveď ţiadateľa v tom zmysle,
ţe jeho ţiadosť bola dostatočná a ţe lehota na vydanie rozhodnutia uplynula 20. mája 2009.
Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo vydané dňa 23. mája 2009, ţiadateľ
ho prevzal dňa 29. mája 2009. Krajský súd mal za to, ţe rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa bolo vydané včas a v lehotách podľa ustanovenia § 17 zákona č. 211/2000
Z. z., preto nebolo nulitné a ani výzva nebola ničotná. O odvolaní ţalobcu rozhodol ţalovaný
včas v 15 dňovej lehote v súlade s ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z..
Krajský súd sa tieţ stotoţnil s právnym záverom ţalovaného, ţe explicitné vyjadrenie
okruhu osôb oprávnených sa oboznámiť s meritórnym rozhodnutím podľa § 159 ods. 4
Trestného poriadku platného do 31. decembra 2005 rovnako ako ustanovenia § 69 ods. 1
aktuálneho Trestného poriadku je pre policajný orgán záväzný, a to práve s ohľadom na čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu ďalšie osoby v týchto ustanoveniach
explicitne nevymenované neboli a nie sú ani v súčasnosti oprávnené sa oboznamovať
s takýmito rozhodnutiami, čo policajný orgán musí rešpektovať. Musí ho preto rešpektovať
aj povinná osoba, ktorá nemôţe takéto rozhodnutie sprístupniť týmto osobám. Toto je moţné
povaţovať za negatívne vymedzenie zákazu aj z pohľadu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 211/2000 Z. z.. Zmyslom tohto ustanovenia podľa krajského súdu je, aby sa obmedzil
prístup k informáciám, resp. nesprístupnila by sa informácia, ktorá sa týka rozhodovacej
činnosti súdu a orgánu činného v trestnom konaní.
O trovách konania krajský súd rozhodol v zmysle § 250k ods. 1 OSP tak,
ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie a poukazujúc
na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií namietal, ţe sa krajský súd
stotoţnil s právnym názorom ţalovaného, ţe „explicitné vyjadrenie okruhu osôb oprávnených
sa oboznámiť s meritórnym rozhodnutím podľa § 159 ods. 4 Trestného poriadku platného
do 31. decembra 2005 rovnako ako ustanovenia § 69 ods. 1 aktuálneho Trestného poriadku
je pre policajný orgán záväzný, a to práve s ohľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Z tohto
dôvodu ďalšie osoby v týchto ustanoveniach explicitne nevymenované neboli a nie sú ani
v súčasnosti oprávnené sa oboznamovať s takýmito rozhodnutiami, čo policajný orgán musí
rešpektovať“. Namietal, ţe citované ustanovenia predchádzajúceho aj súčasného Trestného
poriadku iba určujú okruh osôb oprávnených oboznamovať s celým trestným spisom.
Ţiadateľ podľa zákona o slobode informácií však má právo na výrazne obmedzený rozsah
informácii z trestného spisu, a to iba na rozhodnutie a aj to nie v plnom znení, ale
aţ po vylúčení informácii, ktoré sprístupňovaniu nepodliehajú (§ 8 - § 11 zákona o slobode
informácií). Ide teda o dva úplne odlišné inštitúty získavania informácií s odlišným okruhom
oprávnených osôb a odlišným rozsahom informačnej povinnosti, ktoré nemoţno stotoţňovať.
Pritom poukazoval na to, ţe neţiadal o nahliadnutie do celého trestného spisu v zmysle
ustanovenia § 69 ods. 1 Trestného poriadku, ale ţiadal iba o sprístupnenie konečného
uznesenia, teda iba jednej listiny z trestného spisu, ako mu to výslovne umoţňuje ustanovenie
§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií.
Taktieţ namietal, ţe nie je v kompetencii ţalobcu (zrejme malo byť „ţalovaného“)
hodnotiť dôvody, ktoré viedli povinnú osobu k vyzvaniu na doplnenie ţiadosti. S poukazom
na ustanovenie čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky povaţoval predĺţenia lehoty
na vybavenie ţiadosti prvostupňovým správnym orgánom za nezákonné a absurdné trvajúc
na tom, ţe výzva povinnej osoby bola v danom prípade nulitným procesným úkonom, ktorý
zákon o slobode informácií nepredvída, nedovoľuje, a teda mu ani nemôţe byť priznaný
akýkoľvek vplyv na plynutie zákonnej lehoty na vybavenie ţiadosti.
Na základe uvedeného ţalobca ţiadal, aby bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený
tak, ţe ţalobe bude v plnom rozsahu vyhovené. Zároveň uplatnil náhradu trov konania
vo výške 683,85 eura.
Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu trval na svojom rozhodnutí v plnom
rozsahu a stotoţniac sa so stanoviskom Krajského súdu v Bratislave, ktorý vyslovil vo svojom
rozsudku číslo konania 3S/138/2009-24 zo dňa 02. novembra 2010 ţiadal odvolanie
zamietnuť ako nedôvodné a citovaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne
správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho
súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211
ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, ţe odvolanie
ţalobkyne je plne dôvodné.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických
osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho
práva v konaní ide.
Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy OSP
(v rámci ktorého bolo vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať
„zákonnosť“ postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu,
ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-
právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, ţe správny súd
„nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom
konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia
a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté
(§ 244 ods. 3 veta prvá OSP).
V zásade ide o rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré musí mať náleţitosti
z hľadiska materiálneho i formálneho práva. Formálne náleţitosti správneho rozhodnutia
upravuje najmä základný procesný predpis – správny poriadok.
Podľa nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky i rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky môţu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov
verejnej správy, ktoré nemajú formálne náleţitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môţu dotknúť
práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb.
Výnimočne takéto rozhodnutie v skutočnosti nemusí existovať (napr. fikcia
rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. a rozhodnutia o odvolaní podľa § 19
ods. 3 citovaného zákona). Účelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia nebolo
„legalizovať“ nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o ţiadostiach podľa tohto zákona,
ale poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so ţiadosťou na povinnú osobu o sprístupnenie
informácií.
Podľa § 1 zákona o slobode informácií, tento zákon upravuje podmienky, postup
a rozsah slobodného prístupu k informáciám. V poznámke k tomuto ustanoveniu je citovaný
aj čl. 26 ústavy, ktorá síce nemá normatívnu povahu, ale vyjadruje zámer zákonodarcu,
čo sa týka účelu zákona o slobode informácií, t. j. úpravou v tomto zákone sa má chrániť
reálne uplatnenie čl. 26 ústavy.
Niet pochýb o tom, ţe prihlásením sa Slovenskej republiky k princípom
demokratického právneho štátu, resp. prijatím Listiny základnych práv a slobôd a Ústavy
Slovenskej republiky došlo aj u nás k prechodu od koncepcie diskrétnosti verejnej správy
(štátnej správy i samosprávy) k princípu publicity správy (t. j. jej otvorenosti
a transparentnosti). Tým sa zmanilo základné právne-filozofické východisko pri riešení
otázky prístupu vrejnosti k informáciam o činnosti verejnej správy v tom zmysle, ţe teraz
majú v zásade všetci právny nárok na prístup ku všetkým informáciam okrem tých, ktoré
sú osobitným zákonom a taxatívne a iba z nevyhnutných dôvodov vylúčené.
Zmysľom informovanosti občanov o verejnej moci je pre túto moc samu esenciálnou
spätnou väzbou, kvalitatívnym faktorom a zároveň aj poistkou proti jej zneuţitiu.
Ďalším nepopierateľným významom subjektívneho, a tým aj vynutiteľného práva
na informácie je jeho funkcia kontrolná vo vzťahu k fungovaniu verejnej moci.
Dostatočne rozsiahly, jednoduchý a rýchly prístup k informáciam má tieţ priaznivý
vplyv na dôveru občanov v demokratické inštitúcie a na ich ochotu podielať sa na verejnom
ţivote. Situácie, kedy samotné získavanie podkladových informáciií robí občanom problémy,
sú pre nich demotivujúce, pretoţe tým nadobúdajú pocit nemoţnosti účinne ovplyvniť správu
vecí verejných.
Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami kaţdého
subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listou základných práv a slobôd
a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť
informácie moţno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu
verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým
pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Rozsah
obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne.
Z hľadiska týchto teoretických východísk bolo potrebné posúdiť aj preskúmavanú vec.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v podrobnostiach upravuje podmienky,
postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný
prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 aţ § 13 tohto zákona, pričom najvyšší
súd sa zaoberal obmedzením na prístup k informáciám podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/
zákona o slobode informácií, ktoré je v predmetnej veci sporné.
V predmetnej právnej veci, ktorá sa týka prístupu k informáciám podľa zákona
o slobodnom prístupe k informáciám, je spornou otázka výkladu a následnej aplikácie
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií, na zverejnenie uznesenia
o odmietnutí podnetu pre podozrenie z trestného činu.
V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií, povinná
osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka
rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného
v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo
o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy (ktorými sú napríklad
Trestný poriadok, Občiansky súdny poriadok či zákon č. 335/1991 Zb., zákon o ústavnom
súde).
Rozhodovacou činnosťou je potrebné v širšom slova zmysle rozumieť kompetenciu
súdnych orgánov a orgánov činných v trestnom konaní konať a rozhodovať
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v správnom súdnictve o preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných
zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky), rovnako aj kompetenciu ústavného súdu rozhodovať vo veciach podľa príslušných
článkov Ústavy Slovenskej republiky. V uţšom slova zmysle sa rozhodovacou činnosťou
súdov alebo orgánov činných v trestnom konaní rozumie konanie a rozhodovanie súdu
a orgánu činného v trestnom konaní v konkrétnej právnej veci, t. j. od začatia konania
(na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové
rozhodnutia, aţ po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o procesné pravidlá vedenia
konania (procesné úkony alebo procesné rozhodnutia, vydané v priebehu súdneho konania,
ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej) a rozhodnutia vo veci samej v konkrétnej
právnej veci.
Právo na informácie je limitované poţiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej
činnosti súdov či orgánov činných v trestnom konaní v priebehu konania [do procesu v jeho
priebehu, ako aj vstup do vlastného rozhodovania (napr. porada a hlasovanie senátu)],
a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci, a tieţ
je limitované nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu,
verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti, územnej celistvosti a pod..
Iná situácia je v prípade rozhodnutí vo veci samej, t. j. konečných rozhodnutí súdu
v danej veci (či uţ meritórnych alebo procesných rozhodnutí, ktorými sa konanie pred súdom
končí). V týchto prípadoch nie je daný dôvod na obmedzenie prístupu k týmto rozhodnutiam
vo veci samej za podmienky, ţe nebudú obsahovať osobné údaje chránené zákonom
č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov. Napokon s touto
poţiadavkou aj korešponduje ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe
k informáciám. Z logického a systematického výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/
zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyplýva, ţe pojmom „informácie o rozhodnutí“
sa rozumejú informácie o rozhodnutí vo veci samej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe hoci ţiadateľ o informácie
nemá právo na sprístupnenie akejkoľvek informácie (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky), v predmetnej právnej veci nezverejnenie rozhodnutia o odmietnutí podnetu
pre podozrenie z trestného činu, ktoré v danej veci je rozhodnutím konečným (keďţe proti
nemu nebola podaná sťaţnosť ani nedošlo k jeho zrušeniu dozorujúcim prokurátorom)
nezodpovedá zákonným obmedzeniam uvedeným v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d/ zákona
o slobodnom prístupe k informáciám.
Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalovaný ako aj prvostupňový správny orgán ako povinná
osoba podľa zákona o slobode informácií nepostupovali v súlade so zhora citovanými
zákonnými ustanoveniami a uvedenými zásadami.
Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
podľa § 250 ods. 3 veta prvá OSP v spojení s § 250ja ods. 2 veta druhá OSP napadnutý
rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe zrušil ţalobou napadnuté rozhodnutia a vec
ţalovanému vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V ďalšom konaní sú orgány verejnej správy povinné postupovať v súlade o zákonom
o slobode informácií i správnym poriadkom a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodniť
tak, aby nové rozhodnutie zodpovedalo uvedeným zákonom a ich účelu.
V ďalšom konaní správny orgán je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu
Z dôvodu zrušenia administratívnych rozhodnutí najvyšší súd nepovaţoval
za nevyhnutné zaoberať sa teoretickými námietkami ţalobcu ohľadom fiktívneho rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu. K námietke ţalobcu nulity výzvy na doplnenie ţiadosti
o podanie informácie, najvyšší súd však povaţuje za potrebné uviesť, ţe nakoľko faxová
ţiadosť z 20. apríla 2008 o sprístupnenie konečného rozhodnutia v trestnej veci nebola
ţalobcom riadne špecifikovaná (§ 14 ods. 2 zákona o slobode informácií výslovne vyţaduje,
aby v ţiadosti bolo uvedené, ktorých informácií (v zmysle správ, údajov či poučení) sa týka,
prvostupňový správny orgán vyuţil moţnosť danú ustanovením § 14 ods. 3 zákona o slobode
informácií a poţiadal, aby ţalobca neúplnú ţiadosť doplnil. Takúto výzvu nemoţno
povaţovať za „nulitný akt“ ani za predlţovanie lehoty na vybavenie ţiadosti prvostupňovým
správnym orgánom, ako sa mylne domnieva ţalobca. Taktieţ by si mali účastníci uvedomiť,
ţe výzvy súdu či orgánu verejnej správy vydané v súlade so zákonom by mali byť
rešpektované a nie spochybňované, ani by o nich nemala byť zo strany účastníkov vedená
polemika.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a tak, ţe v súdnom konaní
úspešnému ţalobcovi priznal ich náhradu v sume 520,23 eura titulom trov právneho
zastúpenia advokátom, ktorá suma pozostáva z náhrady za tri úkony právnej sluţby (príprava
a prevzatie veci 16. júla 2009, podanie ţaloby 17. júla 2009, podanie tvz. dupliky
28. septembra 2009) 1 úkon á 115,91 eura plus 3 x reţijný paušál á 6,95 eura a jeden úkon
právnej sluţby (podanie odvolanie 17. decembra 2010) á 120,23 eura plus 1 x reţijný paušál
á 7,21 eura plus 19 % DPH 24,21 eura (§ 11 ods. 3 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/ a b/, § 16
ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení
od 01. júna 2009 a v znení od 01. júna 2010 (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“).
Náhradu trov konania ţalovaný zaplatí v súlade s § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 OSP právnemu zástupcovi ţalobcu na účet vedený v T., a. s., č. ú. X. do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (§ 160 ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP).
Ţalobca vo vyčíslení náhrady trov konania z 20. decembra 2011 uplatnil nárok
na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania, a to osobitne za preskúmania
fiktívneho rozhodnutia a osobitne vo veci preskúmania druhostupňového rozhodnutia
ţalovaného v celkovej sume 683,85 eura. Táto poţiadavka ţalobcu nemá oporu v zákone.
Najvyšší súd nemohol ţalobcovi priznať trovy právneho zastúpenia osobitne za preskúmanie
prvostupňové a druhostupňové rozhodnutia správneho orgánu, a to vzhľadom na ustanovenie
§ 247 ods. 1 aţ 3 OSP, § 250 ods. 4 OSP a § 250j ods. 2 OSP, nakoľko súd v správnom
súdnictve rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa zruší i bez návrhu, čo znamená,
10 5Sţi/1/2011
ţe nemá povinnosť zrušiť aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v prípade,
ak aj podľa okolností prípadu dospeje k záveru, ţe takýto postup je vhodný, pričom v takom
prípade nie je viazaný dôvodmi ţaloby. Správny súd nie je ani povinný samostatne
odôvodňovať, prečo dospel k záveru zrušiť, resp. nezrušiť aj rozhodnutie prvostupňového
orgánu, nakoľko táto skutočnosť vţdy vyplýva zo skutkových okolností konkrétneho prípadu,
pričom pri zrušení administratívnych rozhodnutí oboch stupňov sa vec vţdy vracia
ţalovanému. V správnom súdnictve pri preskúmavaní rozhodnutí a postupov podľa druhej
hlavy piatej časti OSP nejde teda o spojenie vecí v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004
Z. z..
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15.decembra 2011
JUDr. Jana Baricová. v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková