Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 432/2018
PDF · 323.42 KB
No categories available
III. ÚS 432/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti
, zastúpeného advokátom
Mgr. Stanislavom Hutňanom, advokátska kancelária, Kominárska 2, 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 173/2013 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 259/2015 takto
rozhodol:
1. Právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 173/2013
p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 200 € (slovom dvesto eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 249,28 € (slovom dvestoštyridsaťdeväť eur a dvadsaťosem
centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Stanislava Hutňana, Kominárska 2, 4,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 432/2018-16 z 28. novembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie
konanie ústavnú sťažnosť (ďalej aj
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 173/2013 (ďalej len „prvé napadnuté
konanie“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 259/2015 (ďalej len „druhé napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v prvom
napadnutom konaní v procesnom postavení žalobcu podal na krajskom súde 10. júla 2013
správnu žalobu, ktorej predmetom je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. k. 32175/2013-23-II zo 6. mája 2013. Predmetným
rozhodnutím nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa o sprístupnenie informácií v zmysle
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v platnom znení (ďalej len „zákon
o slobodnom prístupe k informáciám“).
Vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol, že v prvom napadnutom
konaní krajský súd uskutočnil prvé pojednávanie 29. mája 2015, na ktorom rozhodol
o návrhu sťažovateľa podľa § 109 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov účinného do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“)
na prerušenie konania tak, že uznesením č. k. 6 S 173/2013-132 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“) návrh zamietol. Podľa tvrdenia sťažovateľa bol ďalší priebeh prvého
napadnutého konania ovplyvnený nečinnosťou najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval
o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu v druhom napadnutom konaní.
Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa 24. mája 2017 uznesením sp. zn.
3 Sžo 259/2015, ktorým uznesenie krajského súdu potvrdil, teda až po 2 rokoch od podania
odvolania. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd nerozhodol vo veci samej ani po 5 rokoch od
podania žaloby a najvyšší súd rozhodol o podanom procesnom odvolaní sťažovateľa až po
2 rokoch od jeho podania.
3. Uvádzajúc chronologický prehľad úkonov predmetného konania, sťažovateľ
dôvodí, že postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu dochádza k zbytočným
prieťahom v konaní, v čom vidí porušenie práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2018 zaslal zmenu
svojej pôvodnej sťažnosti (bod 1), v ktorom uviedol, že „dňa 02.07.2018 vydal Krajský súd
v Bratislave pod č.k.6S/173/2013 rozsudok, voči ktorému sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť
dňa 13.09.2018...
... Nápravu porušených práv sťažovateľa tak môže uskutočniť iba Najvyšší súd SR,
pred ktorým v súčasnosti prebieha konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa, a to tak, že
o kasačnej sťažnosti sťažovateľa bude Najvyšší súd SR konať v primeranej lehote...“.
Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej
sťažnosti rozhodol nálezom takto:
„1. Sťažnosti sa vvhovuje.
2. Základné právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod spis. zn.: 6S/173/2013 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom
pod spis. zn.: 3Sžo/259/2015 a v konaní Najvyššieho súdu SR o kasačnej sťažnosti
voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave, spis. zn.:
6S 173/2013 zo dňa 02.07.2018, doručenej Krajskému súdu v Bratislave dňa 13.09.2018,
porušené bolo.
3. Najvyššiemu súdu SR prikazuje v konaní o kasačnej sťažnosti
, voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave, spis. zn.: 6S 173/2013 vedenom
pod spis. zn.: 6S/173/2013 zo dňa 02.07.2018, doručenej Krajskému súdu v Bratislave dňa
13.09.2018, konať v primeranej lehote.
4. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
1.650,- EUR (slovom tisíc šesťstopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
1.600,- EUR (slovom tisíc šesťsto eur), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. sa priznávajú trovy konania právneho
zastúpenia vo výške 325,42 EUR, ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinní sťažovateľovi vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet
právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
5. Sťažovateľ podaním označeným ako „návrh na vydanie doplňujúceho uznesenia“,
doručeným ústavnému súdu 23. januára 2019, žiadal vydanie doplňujúceho uznesenia
ústavného súdu č. k. III. ÚS 432/2018-16, ktorým bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.
Podľa jeho tvrdenia konaniu o ním podanej kasačnej sťažnosti 13. septembra 2018
na najvyššom súde bola po podaní pridelená sp. zn. 3 Sžik 1/2018. Z argumentácie
sťažovateľa vyplýva, že konanie o kasačnej sťažnosti vedené na najvyššom súde pod sp. zn.
3 Sžik 1/2018, ktoré tvorí jeden celok s prvým a druhým napadnutým konaním, nebolo
zahrnuté do uznesenia ústavného súdu č. k. III. ÚS 432/2018-16 z 28. novembra 2018
o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie.
Vzhľadom na túto skutočnosť sťažovateľ opätovne doplnil svoj sťažnostný návrh
a žiadal, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod spis. zn.: 6S/173/2013 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom
pod spis. zn.: 3Sžo/259/2015 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod spis.
zn.: 3Sžik/l/2018, porušené bolo.
3. Najvyššiemu súdu SR prikazuje v konaní vedenom pod spis. zn.: 3Sžik/1/2018,
konať v primeranej lehote.
4. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
1.650,- EUR (slovom tisíc šesťstopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
1.600,- EUR (slovom tisíc šesťsto eur), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. sa priznávajú trovy konania/právneho
zastúpenia vo výške 325,42 EUR, ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinní sťažovateľovi vyplatiť spoločne o nerozdielne na účet
právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
6. Predseda krajského súdu sa k obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyjadril
podaním sp. zn. 1 SprV/296/2018 z 13. júna 2018, ktoré bolo doručené ústavnému súdu
18. júna 2018 a súčasťou ktorého bolo vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. Otílie Belavej.
Z uvedeného vyjadrenia vyplýva, že „... podľa osobitných zásad Rozvrhu práce pre všetky
úseky Krajského súdu v Bratislave, predmetné súdne konanie nemožno zaradiť medzi
konania s väčšou rýchlosťou, stanovené rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva a ani podľa kritérií stanovených rozhodovacou praxou štrasburgských orgánov
ochrany práva. Z predmetu sporu teda nevyplýva, že ide o vec s osobitnou rýchlosťou, ani
výnimočnou rýchlosťou konania...
...Senát vo veci koná sústredene a plynule, čomu nasvedčuje skutočnosť, že ešte pred
doručením sťažnosti na vyjadrenie Ústavným súdom slovenskej republiky dňa 28.05.2018,
sa sudkyňa s vecou zaoberala, naštudovala ju a dňa 15. mája 2018 bol vo veci vytýčený
termín pojednávania na 02.07.2018...“.
Krajský súd v doručenom stanovisku zároveň prezentoval súhlas s upustením
od ústneho prejednania veci.
7. Sťažovateľ podaním z 1. marca 2019, ktoré bolo ústavnému súdu doručené
7. marca 2019, k vyjadreniu krajského súdu uviedol, že „... stanovisko KS BA sa vôbec
nevyjadruje ku skutočnostiam uvedeným v ústavnej sťažnosti sťažovateľa, čím implicitne
potvrdzuje jej dôvodnosť...
... Ak KS BA tvrdí, že konal sústredene a sudkyňa JUDr. Belavá sa vecou údajne
zaoberala, nie je zrejmé a je pochybné, aká bola sústredenosť KS BA pri rozsudku KS BA
z 02.07.2018, ktorý sťažovateľ považuje za potrebné predložiť Ústavnému súdu SR pre jeho
zmätočný charakter...
... Rozsudok KS BA, ktorého podstatná časť odôvodnenia bola doslovne prevzatá
a obsahujúca argumenty, ktoré ani účastníci netvrdili, boli pritom výsledkom päťročného
konania, v ktorom nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľ bol po prečítaní
predmetného rozsudku totálne frustrovaný a rozčarovaný z kvality odôvodnenia a jeho
totálnej nezrozumiteľnosti...
... Sťažovateľ si dovoľuje vyzvať Ústavný súd SR, aby pri určovaní výšky finančného
zadosťučinenia vychádzal z dĺžky celkového súdneho konania pred KS BA, ktoré je
neprimerane dlhé ( a nielen z dĺžky samotných prieťahov v tomto súdnom konaní ) , čo je
v súlade s judikatúrou ESĽP, na ktorú už poukázal vo svojej ústavnej sťažnosti...“.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde účinného od 1. marca 2019, ktorý sa pri zachovaní právnych účinkov
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté
do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde), upustil v danej veci
od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami
účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
10. Vec bola prijatá na ďalšie konanie 28. novembra 2018 podľa vtedy platného
rozvrhu práce, a to III. senátom ústavného súdu v zložení Rudolf Tkáčik, predseda senátu,
a Jana Baricová (sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmír Mamojka, členovia senátu. V súlade
s čl. II bodom 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v období od 17. februára 2019 do prijatia nového
rozvrhu práce pri predkladaní veci do senátu Janou Baricovou (sudkyňa spravodajkyňa)
pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav
Duriš a Mojmír Mamojka. Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci
ústavnej sťažnosti v zložení tak, ako to je uvedené
v záhlaví tohto nálezu.
II.
11. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľom formulovaný návrh na vydanie
doplňujúceho uznesenia ústavného súdu a zmenu petitu ústavnej sťažnosti po jej prijatí
na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 432/2018-16 z 28. novembra
2018 (bod 6) nie je možné akceptovať. V konkrétnom prípade, ak by sťažovateľ po podaní
kasačnej sťažnosti na najvyššom súde (podanie z 13. septembra 2018,) v priebehu konania
najvyššieho súdu vnímal existenciu prieťahov (ktoré vzhľadom na krátky časový úsek
od podania kasačnej sťažnosti s určitosťou nie je možné vzhliadnuť), mal postupovať
v zmysle § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde a podať novú ústavnú sťažnosť.
Ústavný súd sa preto v ďalšom procese rozhodovania návrhom sťažovateľa podľa bodu
6 odôvodnenia nálezu nezaoberal. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že
z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu, ktoré bolo doručené ústavnému súdu
5. februára 2019, vyplýva, že „... kasačná sťažnosť sťažovateľa podaná dňa 13.09.2018
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6S/173/2013 zo dňa 02.07.2018 je na
najvyššom súde evidovaná pod sp.zn. 3Sžik/1/2018 a bola najvyššiemu súdu predložená dňa
09.11.2018 a rozhodnutá dňa 23.01.2019...“.
12. Ústavný súd preskúmal obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu krajského
súdu a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
- 10. júla 2013 bola na krajskom súde podaná žaloba o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
- 23. júla 2013 bola právna zástupkyňa žalobcu vyzvaná na vyjadrenie, či súhlasí
s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 2 OSP, zároveň bola
žaloba doručená žalovanému s výzvou na vyjadrenie a predloženie administratívneho spisu,
- 13. septembra 2013 bola právna zástupkyňa vyzvaná na úhradu súdneho poplatku
za podanie urobené elektronickými prostriedkami, podpísané zaručeným elektronickým
podpisom,
- 20. marca 2014 bol žalobca vyzvaný na úhradu súdneho poplatku za podanú žalobu,
- 15. apríla 2015 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 29. máj 2015,
- 29. mája 2015 krajský súd uznesením č. k. 6 C 173/2013-132 návrh žalobcu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP zamietol,
- 2. júla 2015 podal žalobca proti uzneseniu č. k. 6 S 173/2013-132 odvolanie, ktoré
bolo doručené žalovanému na vedomie 3. júla 2015,
- 26. augusta 2015 bol spis predložený krajským súdom na najvyššom súde
na rozhodnutie o odvolaní žalobcu,
- 23. júna 2017 bol spis predložený krajskému súdu spolu s rozhodnutím sp. zn.
3 Sžo 259/2015, ktorým najvyšší súd rozhodol tak, že uznesenie krajského súdu č. k.
6 S 173/2013-132 potvrdil,
-29. júna 2017 bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 259/2015 doručované
účastníkom konania,
- 15. mája 2018 krajský súd nariadil pojednávanie vo veci na 2. júl 2018,
-2. júla 2018 krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 6 S 173/2013-190, ktorým žalobu
žalobcu zamietol.
III.
13. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd si pri výklade práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označeného práva
vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
16. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
17. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 OSP, ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Povinnosť správneho súdu a jeho sudcu konať rýchle
a hospodárne podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako
základný princíp správneho súdneho konania v § 5 ods. 7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) a povinnosť konať
bez prieťahov i v čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý je premietnutý aj do § 5 ods. 1 SSP. Aj
správny súd je teda povinný postupovať v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádzať zbytočným prieťahom, konať hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.
18. Judikatúra ESĽP a nadväzne i judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že
otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj
na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj
v danom prípade.
19. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj
v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú
a právnu zložitosť, ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania, postup krajského súdu
a najvyššieho súdu.
20. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. faktickú a právnu zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že predmetom napadnutého konania je žaloba o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku a následne podľa ustanovení Správneho súdneho poriadku. Ústavný súd je toho
názoru, že vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke ako zložitú, pretože tento
typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou úpravou a tiež príslušnou
judikatúrou. Vec podľa názoru ústavného súdu nevykazuje ani skutkovú zložitosť, keďže je
skutkový stav veci v podstate ustálený a nevyžaduje si komplikované dokazovanie.
21. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by
signalizovali pasivitu zo strany sťažovateľa ako účastníka konania, aj keď sa nedá
opomenúť skutočnosť, že sťažovateľ si mal splniť svoju poplatkovú povinnosť pri jej
vzniku, t. j. súčasne s podaním žaloby [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov, pozn.], čím by prispel k plynulosti a rýchlosti konania v prvej fáze
činnosti krajského súdu.
22. Napokon ústavný súd hodnotil postup krajského súdu z hľadiska primeranosti
dĺžky trvania napadnutých konaní, resp. z hľadiska existencie zbytočných prieťahov
v týchto konaniach. K porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (rovnako, resp. obdobne základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) môže pritom podľa stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,
resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Na tom nič nemení ani námietka sťažovateľa, že ústavný
súd by mal posudzovať prípadné porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu ku konaniu ako
celku, a nie jednotlivé fázy konania, resp. obdobia nečinnosti. K tomu ústavný súd
opakovane dáva do pozornosti, že aj ESĽP uplatňuje rôzne spôsoby skúmania postupu
štátnych orgánov. Z jeho rozhodovacej činnosti je zrejmé, že môže skúmať jednak dĺžku
konania na jednotlivých súdnych inštanciách (napr. Rablat v. Francúzsko, rozsudok
z 29. 4. 2003, č. 49285/99) alebo sa môže snažiť identifikovať konkrétne neprimerané
obdobia nečinnosti medzi jednotlivými úkonmi vo veci bez toho, aby vyhodnotil, či celková
dĺžka jednotlivých fáz konania bola primeraná alebo nie (napr. Koktavá v. Česká republika,
rozsudok z 2. 12. 2003, č. 45107/98). Spôsoby skúmania postupu štátnych orgánov sa javia
byť rovnocenné, pretože sledujú rovnaký cieľ, a to zistenie, či v posudzovanom prípade
došlo alebo nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa. Aj ústavný súd pri posudzovaní
prípadného porušenia namietaného článku dohovoru dbá na podstatu a účel poskytovania
ústavnej ochrany, a to bez ohľadu na to, ktorý z uvedených spôsobov uplatní, pretože oba
spôsoby sledujú ten istý cieľ.
23. Z petitu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd
o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom.
24. Z preskúmania obsahu úkonov relevantného súdneho spisu vyplynuli pre ústavný
súd zistenia, ktoré svedčia o obdobiach nečinnosti krajského súdu v rámci prvého
napadnutého konania v celkovom rozsahu takmer 3 rokov.
24.1 Prvotné obdobie nečinnosti krajského súdu zaznamenal ústavný súd v úseku
konania od podania žaloby 10. júla 2013 do nariadenia prvého pojednávania 29. mája 2015,
teda v trvaní takmer 2 rokov od doručovania žaloby na vyjadrenie, pričom následne
uskutočnené úkony krajského súdu smerovali v zásade len k splneniu poplatkovej
povinnosti žalobcu. Neefektívnosť postupu krajského súdu je možné vidieť aj v samotnom
priebehu nariadeného pojednávania, keď sa tento obmedzil len na rozhodnutie o procesnom
návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktorý uznesením č. k. 6 S 173/2013-132 zamietol.
Ústavný súd zároveň zistil, že krajský súd zostal pasívny po dobu približne jedenástich
mesiacov aj v ďalšej etape konania, a to od 23. júna 2017, keď mu bola vec sťažovateľa
vrátená najvyšším súdom spolu s rozhodnutím o odvolaní sp. zn. 3 Sžo 259/2015, až
do 15. mája 2018, keď určil vo veci termín pojednávania na 2. júl 2018.
25. Na základe výzvy ústavného súdu č. k. III. ÚS 432/2018-22 z 19. decembra 2018
bolo ústavnému súdu 18. februára 2019 doručené doplňujúce vyjadrenie krajského súdu
sp. zn. 1 SprV/296/2018, z ktorého je možné konštatovať aktuálny stav prvého napadnutého
konania, v ktorom krajský súd rozhodol 2. júla 2018 rozsudkom č. k. 6 C 173/2013-190 tak,
že žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. Proti tomuto rozsudku žalobca podal
v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, pričom najvyšší súd o kasačnej sťažnosti žalobcu
rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sžik 1/2018 z 23. januára 2019, ktorým zmenil napadnutý
rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Vzhľadom na túto
skutočnosť je možné považovať prvé napadnuté konanie nateraz za definitívne ukončené.
26. V druhom napadnutom konaní najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Sžo 259/2015
z 24. mája 2017 potvrdil rozhodnutie krajského súdu, a to ešte pred podaním ústavnej
sťažnosti.
III.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v prvom napadnutom konaní
27. Ústavný súd po preskúmaní obdobia od podania správnej žaloby do rozhodnutia
vo veci samej dospel k záveru, že vec sťažovateľa vedená pred krajským súdom pod sp. zn.
6 S 173/2013 bola ako celok poznačená viacerými obdobiami nečinnosti – osobitne
od doručovania žaloby na vyjadrenie do rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania (takmer dva roky), ako aj po dôjdení veci z najvyššieho súdu do vyhlásenia
rozsudku (vyše jeden rok).
27.1 Keďže celková dĺžka konania pred správnym súdom bola takmer šesť rokov,
vec sťažovateľa nemožno považovať za prerokovanú v primeranej lehote, v dôsledku čoho
došlo k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
27.2 Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľovi nemožno uprieť uplatňovanie
procesných prostriedkov, ktoré mu k uplatneniu jeho práv poskytuje právny poriadok (ako
napr. v danej veci podanie odvolania proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania). Pochopiteľne to však znamená, že sa najvyšší súd s podaným
odvolaním musel v rámci určitého času vysporiadať.
III.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v druhom napadnutom konaní
28. Pokiaľ ide o druhé napadnuté konanie vedené na najvyššom súd pod sp. zn.
3 Sžo 259/2015, o tomto ústavný súd až po prijatí veci na ďalšie konanie uznesením č. k.
III. ÚS 432/2018-16 z 28. novembra 2018 zistil z obsahu spisového materiálu a podrobnou
lustráciou, že ústavný súd o postupe najvyššieho súdu v tomto konaní už rozhodol
uznesením č. k. II. ÚS 713/2017-11 z 15. novembra 2017 tak, že odmietol ako zjavne
neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľa „vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 173/2013
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
28.1 Túto skutočnosť však sťažovateľ ústavnému súdu zamlčal a nevyplývala ani
z vyjadrení súdov. Pritom odvolacie konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn.
3 Sžo 259/2015 bolo právoplatne skončené 21. júla 2017 a odvtedy sa v tejto veci nič
nezmenilo.
28.2. Ústavný súd už v uznesení č. k. II. ÚS 713/2017-11 z 15. novembra 2017
skonštatoval v súlade so svojou judikatúrou, že ochranu základnému právu nielen
podľa čl. čl. 48 ods. 2 ústavy, ale i čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným
súdom iba vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany (doručenia ústavnej sťažnosti
ústavnému súdu) porušovanie označeného práva (resp. základného práva) príslušným
orgánom verejnej moci ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti už nemôže
k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 dohovoru dochádzať, niet dôvodu na vyhovenie
takejto sťažnosti. Taktiež uviedol, že jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu
zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza
z princípu, podľa ktorého ústavná sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to
účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do práv (základných práv) a v prípade, že
už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní práv (základných práv) ďalej už nepokračovalo
(m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, II. ÚS 713/2017).
29. Podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
30. Vychádzajúc zo zistených skutočností a citovaného zákonného ustanovenia,
ústavný súd mohol ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa druhého napadnutého konania
odmietnuť pre neprípustnosť. Keďže však bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie ako celok,
bolo na mieste v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovieť (bod 4 výroku nálezu).
IV.
31. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd síce konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru, avšak neformuloval príkaz konať v zmysle petitu sťažnostného návrhu,
keďže v čase rozhodovania o ústavnej sťažnosti bolo posudzované konanie na krajskom
súde, ako aj na kasačnom súde právoplatne skončené (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžik 1/2018 z 23. januára 2019, pozn.).
32. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
32.1 Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
33. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
33.1 Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil
základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote
priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného
ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý
aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
34. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 250 €, ktorú
odôvodnil pocitom bezmocnosti a dlhotrvajúcim pocitom márnosti z nespravodlivosti
a z nemožnosti včasného a účinného uplatnenia svojich práv. Uvádza, že sa na žalovanom
domáhal verejne dostupných informácií, avšak ani po piatich rokoch od podania žiadosti
o sprístupnenie informácie nedisponuje požadovanými dostupnými informáciami a náprava
tohto stavu je podľa jeho názoru v nedohľadne.
35. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
36. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú
doterajšiu dĺžku posudzovaného konania a v rámci neho na obdobie neodôvodnenej
nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti krajského súdu. Na druhej strane však vo veľkej
miere prihliadol na to, čo je pre sťažovateľa v „hre“, keď v priebehu napadnutého konania
sám argumentoval, že išlo o sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne dostupné. Nešlo
pritom ani o komplikovanú, resp. naliehavú záležitosť, ako záujem maloletých detí či
obmedzenie osobnej slobody, kde je záujem na rýchlom prerokovaní veci zvýšený, preto sa
ani výška finančného zadosťučinenia nemôže porovnávať s výškou, akú ústavný súd
priznáva v takýchto prípadoch. Okrem toho sťažovateľ uviedol v sťažnosti aj zavádzajúce
tvrdenia, resp. neuviedol všetky pravdivé okolnosti daného prípadu. Za takýchto okolností
je preto ťažko uveriteľné, že sťažovateľ „trpí pocitom márnosti na nespravodlivosti“, najmä
ak opakovane adresuje ústavnému súdu podania na prieťahy v konaniach pred súdmi.
Týchto podaní je od roku 2014 vyše 22 a týkajú sa prevažne žiadostí sťažovateľa o podanie
informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám od Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré ich podľa jeho stanoviska č. 34787/2019/142-I
z 23. januára 2019 za obdobie rokov 2013 – 2018 eviduje celkovo 66.
37. S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval za primerané a spravodlivé priznať
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 200 € podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona
o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
38. Ústavný súd tak ani v tejto veci, v ktorej sťažovateľ navyše zamlčal ústavnému
súdu dôležitú skutočnosť, nemohol ponechať bez povšimnutia, že predmet i obsah týchto
podaní je v zásade rovnaký a ich charakter vykazuje známky účelového využívania
procesných inštitútov zrejme s cieľom dosiahnutia vyslovenia porušenia práv sťažovateľa
a následného priznania finančného zadosťučinenia. Ústavný súd považuje síce
za neakceptovateľné, ak všeobecné súdy nekonajú dostatočne plynulo, na druhej strane však
poukazuje na to, že takéto správanie sťažovateľa sa už javí ako hraničné k zneužívaniu
práva, ktorého zákaz bol transponovaný i do procesných predpisov (čl. 5 CSP, resp. čl. 5
ods. 12 SSP v spojení s § 62 zákona o ústavnom súde). K tomu je potrebné poznamenať, že
úlohou súdov v súdnom procese je poskytnúť právnu ochranu správaniu čestnému.
39. V závere k metodike výpočtu primeraného finančného zadosťučinenia taktiež
opakovane predostieranej sťažovateľom (bod 25 – 35 ústavnej sťažnosti), ktorou
odôvodňoval ním žiadanú sumu 3 250 €, ústavný súd len pre úplnosť opakovane uvádza, že
ESĽP akceptuje priznávanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške, ktorá nie je
neprimeraná, hoci by bola nižšia než suma priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić
proti Chorvátsku, rozhodnutie z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie
z 25. 6. 2009, č. 8301/06).
V.
40. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu
trov konania pred ústavným súdom. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu
trovy konania. Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania sumou 498,55 € za tri
úkony právnej služby.
41. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania za prvé dva úkony právnej
služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie sťažnosti, vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá
bola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Odmena za jeden
úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 €
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018,
t. j. za dva úkony 325,42 €. Pokiaľ išlo o ďalší úkon právnej služby uskutočnený už v roku
2019 – vyjadrenie k stanovisku krajského súdu a najvyššieho súdu z 1. marca 2019, ústavný
súd vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €. Odmena za tento právny úkon v zmysle už
popísaných pravidiel predstavuje sumu vo výške 173,13 € (t. j. 163,33 € + 9,80 € režijný
paušál). Trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak predstavujú celkovú
sumu 498,55 €. Ústavný súd túto sumu sťažovateľovi však nepriznal v celej uplatnenej
výške, ale priznal mu iba polovicu sumy 249,28 €, pretože v jednej časti sťažnosti
vo vzťahu ku konaniu na najvyššom súde bol sťažovateľ neúspešný, a to navyše
i pre neuvedenie pravdivých skutočností (bod 3 výroku nálezu) [k tomu pozri rozhodnutie
ESĽP Řehák v. Česká republika (No. 67208/01, z 18. 5. 2004)].
42. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 176
ods. 1 SSP).
43. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2019