Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 432/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti

, zastúpeného advokátom

Mgr. Stanislavom Hutňanom, advokátska kancelária, Kominárska 2, 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

v sume 200 € (slovom dvesto eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť

mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 249,28 € (slovom dvestoštyridsaťdeväť eur a dvadsaťosem

centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Stanislava Hutňana, Kominárska 2, 4,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-16 z 28. novembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie

konanie ústavnú sťažnosť (ďalej aj

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „prvé napadnuté

konanie“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „druhé napadnuté konanie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v prvom

napadnutom konaní v procesnom postavení žalobcu podal na krajskom súde 10. júla 2013

správnu žalobu, ktorej predmetom je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. k. zo 6. mája 2013. Predmetným

rozhodnutím nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa o sprístupnenie informácií v zmysle

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v platnom znení (ďalej len „zákon

o slobodnom prístupe k informáciám“).

Vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol, že v prvom napadnutom

konaní krajský súd uskutočnil prvé pojednávanie 29. mája 2015, na ktorom rozhodol

o návrhu sťažovateľa podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov účinného do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“)

na prerušenie konania tak, že uznesením č. k. -132 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“) návrh zamietol. Podľa tvrdenia sťažovateľa bol ďalší priebeh prvého

napadnutého konania ovplyvnený nečinnosťou najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval

o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu v druhom napadnutom konaní.

Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa 24. mája 2017 uznesením sp. zn.

, ktorým uznesenie krajského súdu potvrdil, teda až po 2 rokoch od podania

odvolania. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd nerozhodol vo veci samej ani po 5 rokoch od

podania žaloby a najvyšší súd rozhodol o podanom procesnom odvolaní sťažovateľa až po

2 rokoch od jeho podania.

3. Uvádzajúc chronologický prehľad úkonov predmetného konania, sťažovateľ

dôvodí, že postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu dochádza k zbytočným

prieťahom v konaní, v čom vidí porušenie práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2018 zaslal zmenu

svojej pôvodnej sťažnosti (bod 1), v ktorom uviedol, že „dňa 02.07.2018 vydal Krajský súd

v Bratislave pod č.k.6S/173/2013 rozsudok, voči ktorému sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť

dňa 13.09.2018...

... Nápravu porušených práv sťažovateľa tak môže uskutočniť iba Najvyšší súd SR,

pred ktorým v súčasnosti prebieha konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa, a to tak, že

o kasačnej sťažnosti sťažovateľa bude Najvyšší súd SR konať v primeranej lehote...“.

Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej

sťažnosti rozhodol nálezom takto:

„1. Sťažnosti sa vvhovuje.

2. Základné právo na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod spis. zn.: a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom

pod spis. zn.: a v konaní Najvyššieho súdu SR o kasačnej sťažnosti

voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave, spis. zn.:

zo dňa 02.07.2018, doručenej Krajskému súdu v Bratislave dňa 13.09.2018,

porušené bolo.

3. Najvyššiemu súdu SR prikazuje v konaní o kasačnej sťažnosti

, voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave, spis. zn.: vedenom

pod spis. zn.: zo dňa 02.07.2018, doručenej Krajskému súdu v Bratislave dňa

13.09.2018, konať v primeranej lehote.

4. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

1.650,- EUR (slovom tisíc šesťstopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

1.600,- EUR (slovom tisíc šesťsto eur), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. sa priznávajú trovy konania právneho

zastúpenia vo výške 325,42 EUR, ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinní sťažovateľovi vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet

právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

5. Sťažovateľ podaním označeným ako „návrh na vydanie doplňujúceho uznesenia“,

doručeným ústavnému súdu 23. januára 2019, žiadal vydanie doplňujúceho uznesenia

ústavného súdu č. k. -16, ktorým bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

Podľa jeho tvrdenia konaniu o ním podanej kasačnej sťažnosti 13. septembra 2018

na najvyššom súde bola po podaní pridelená sp. zn. . Z argumentácie

sťažovateľa vyplýva, že konanie o kasačnej sťažnosti vedené na najvyššom súde pod sp. zn.

, ktoré tvorí jeden celok s prvým a druhým napadnutým konaním, nebolo

zahrnuté do uznesenia ústavného súdu č. k. -16 z 28. novembra 2018

o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie.

Vzhľadom na túto skutočnosť sťažovateľ opätovne doplnil svoj sťažnostný návrh

a žiadal, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod spis. zn.: a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom

pod spis. zn.: a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod spis.

zn.: 3Sžik/l/2018, porušené bolo.

3. Najvyššiemu súdu SR prikazuje v konaní vedenom pod spis. zn.: ,

konať v primeranej lehote.

4. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

1.650,- EUR (slovom tisíc šesťstopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

1.600,- EUR (slovom tisíc šesťsto eur), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. sa priznávajú trovy konania/právneho

zastúpenia vo výške 325,42 EUR, ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinní sťažovateľovi vyplatiť spoločne o nerozdielne na účet

právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

6. Predseda krajského súdu sa k obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyjadril

podaním sp. zn. z 13. júna 2018, ktoré bolo doručené ústavnému súdu

18. júna 2018 a súčasťou ktorého bolo vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. Otílie Belavej.

Z uvedeného vyjadrenia vyplýva, že „... podľa osobitných zásad Rozvrhu práce pre všetky

úseky Krajského súdu v Bratislave, predmetné súdne konanie nemožno zaradiť medzi

konania s väčšou rýchlosťou, stanovené rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské

práva a ani podľa kritérií stanovených rozhodovacou praxou štrasburgských orgánov

ochrany práva. Z predmetu sporu teda nevyplýva, že ide o vec s osobitnou rýchlosťou, ani

výnimočnou rýchlosťou konania...

...Senát vo veci koná sústredene a plynule, čomu nasvedčuje skutočnosť, že ešte pred

doručením sťažnosti na vyjadrenie Ústavným súdom slovenskej republiky dňa 28.05.2018,

sa sudkyňa s vecou zaoberala, naštudovala ju a dňa 15. mája 2018 bol vo veci vytýčený

termín pojednávania na 02.07.2018...“.

Krajský súd v doručenom stanovisku zároveň prezentoval súhlas s upustením

od ústneho prejednania veci.

7. Sťažovateľ podaním z 1. marca 2019, ktoré bolo ústavnému súdu doručené

7. marca 2019, k vyjadreniu krajského súdu uviedol, že „... stanovisko KS BA sa vôbec

nevyjadruje ku skutočnostiam uvedeným v ústavnej sťažnosti sťažovateľa, čím implicitne

potvrdzuje jej dôvodnosť...

... Ak KS BA tvrdí, že konal sústredene a sudkyňa JUDr. Belavá sa vecou údajne

zaoberala, nie je zrejmé a je pochybné, aká bola sústredenosť KS BA pri rozsudku KS BA

z 02.07.2018, ktorý sťažovateľ považuje za potrebné predložiť Ústavnému súdu SR pre jeho

zmätočný charakter...

... Rozsudok KS BA, ktorého podstatná časť odôvodnenia bola doslovne prevzatá

a obsahujúca argumenty, ktoré ani účastníci netvrdili, boli pritom výsledkom päťročného

konania, v ktorom nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľ bol po prečítaní

predmetného rozsudku totálne frustrovaný a rozčarovaný z kvality odôvodnenia a jeho

totálnej nezrozumiteľnosti...

... Sťažovateľ si dovoľuje vyzvať Ústavný súd SR, aby pri určovaní výšky finančného

zadosťučinenia vychádzal z dĺžky celkového súdneho konania pred KS BA, ktoré je

neprimerane dlhé ( a nielen z dĺžky samotných prieťahov v tomto súdnom konaní ) , čo je

v súlade s judikatúrou ESĽP, na ktorú už poukázal vo svojej ústavnej sťažnosti...“.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde účinného od 1. marca 2019, ktorý sa pri zachovaní právnych účinkov

úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté

do 28. februára 2019 ( a ), upustil v danej veci

od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami

účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

10. Vec bola prijatá na ďalšie konanie 28. novembra 2018 podľa vtedy platného

rozvrhu práce, a to III. senátom ústavného súdu v zložení Rudolf Tkáčik, predseda senátu,

a Jana Baricová (sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmír Mamojka, členovia senátu. V súlade

s čl. II bodom 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v období od 17. februára 2019 do prijatia nového

rozvrhu práce pri predkladaní veci do senátu Janou Baricovou (sudkyňa spravodajkyňa)

pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav

Duriš a Mojmír Mamojka. Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci

ústavnej sťažnosti v zložení tak, ako to je uvedené

v záhlaví tohto nálezu.

II.

11. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľom formulovaný návrh na vydanie

doplňujúceho uznesenia ústavného súdu a zmenu petitu ústavnej sťažnosti po jej prijatí

na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k. -16 z 28. novembra

2018 (bod 6) nie je možné akceptovať. V konkrétnom prípade, ak by sťažovateľ po podaní

kasačnej sťažnosti na najvyššom súde (podanie z 13. septembra 2018,) v priebehu konania

najvyššieho súdu vnímal existenciu prieťahov (ktoré vzhľadom na krátky časový úsek

od podania kasačnej sťažnosti s určitosťou nie je možné vzhliadnuť), mal postupovať

v zmysle a podať novú ústavnú sťažnosť.

Ústavný súd sa preto v ďalšom procese rozhodovania návrhom sťažovateľa podľa bodu

6 odôvodnenia nálezu nezaoberal. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že

z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu, ktoré bolo doručené ústavnému súdu

5. februára 2019, vyplýva, že „... kasačná sťažnosť sťažovateľa podaná dňa 13.09.2018

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. zo dňa 02.07.2018 je na

najvyššom súde evidovaná pod sp.zn. a bola najvyššiemu súdu predložená dňa

09.11.2018 a rozhodnutá dňa 23.01.2019...“.

12. Ústavný súd preskúmal obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu krajského

súdu a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

- 10. júla 2013 bola na krajskom súde podaná žaloba o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,

- 23. júla 2013 bola právna zástupkyňa žalobcu vyzvaná na vyjadrenie, či súhlasí

s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania podľa , zároveň bola

žaloba doručená žalovanému s výzvou na vyjadrenie a predloženie administratívneho spisu,

- 13. septembra 2013 bola právna zástupkyňa vyzvaná na úhradu súdneho poplatku

za podanie urobené elektronickými prostriedkami, podpísané zaručeným elektronickým

podpisom,

- 20. marca 2014 bol žalobca vyzvaný na úhradu súdneho poplatku za podanú žalobu,

- 15. apríla 2015 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 29. máj 2015,

- 29. mája 2015 krajský súd uznesením č. k. -132 návrh žalobcu

na prerušenie konania podľa zamietol,

- 2. júla 2015 podal žalobca proti uzneseniu č. k. -132 odvolanie, ktoré

bolo doručené žalovanému na vedomie 3. júla 2015,

- 26. augusta 2015 bol spis predložený krajským súdom na najvyššom súde

na rozhodnutie o odvolaní žalobcu,

- 23. júna 2017 bol spis predložený krajskému súdu spolu s rozhodnutím sp. zn.

, ktorým najvyšší súd rozhodol tak, že uznesenie krajského súdu č. k.

-132 potvrdil,

-29. júna 2017 bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. doručované

účastníkom konania,

- 15. mája 2018 krajský súd nariadil pojednávanie vo veci na 2. júl 2018,

-2. júla 2018 krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. -190, ktorým žalobu

žalobcu zamietol.

III.

13. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd si pri výklade práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označeného práva

vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného

práva na prerokovanie veci v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

16. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

17. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z , ktorý súdom

prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana

ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorej len čo sa

konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Povinnosť správneho súdu a jeho sudcu konať rýchle

a hospodárne podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako

základný princíp správneho súdneho konania v Správny

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) a povinnosť konať

bez prieťahov i v v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý je premietnutý aj do . Aj

správny súd je teda povinný postupovať v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádzať zbytočným prieťahom, konať hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

18. Judikatúra ESĽP a nadväzne i judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že

otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj

na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj

v danom prípade.

19. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj

v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú

a právnu zložitosť, ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania, postup krajského súdu

a najvyššieho súdu.

20. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. faktickú a právnu zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že predmetom napadnutého konania je žaloba o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku a následne podľa ustanovení . Ústavný súd je toho

názoru, že vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke ako zložitú, pretože tento

typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou úpravou a tiež príslušnou

judikatúrou. Vec podľa názoru ústavného súdu nevykazuje ani skutkovú zložitosť, keďže je

skutkový stav veci v podstate ustálený a nevyžaduje si komplikované dokazovanie.

21. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by

signalizovali pasivitu zo strany sťažovateľa ako účastníka konania, aj keď sa nedá

opomenúť skutočnosť, že sťažovateľ si mal splniť svoju poplatkovú povinnosť pri jej

vzniku, t. j. súčasne s podaním žaloby [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov, pozn.], čím by prispel k plynulosti a rýchlosti konania v prvej fáze

činnosti krajského súdu.

22. Napokon ústavný súd hodnotil postup krajského súdu z hľadiska primeranosti

dĺžky trvania napadnutých konaní, resp. z hľadiska existencie zbytočných prieťahov

v týchto konaniach. K porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (rovnako, resp. obdobne základného

práva podľa ) môže pritom podľa stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,

resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. ,

, ). Na tom nič nemení ani námietka sťažovateľa, že ústavný

súd by mal posudzovať prípadné porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu ku konaniu ako

celku, a nie jednotlivé fázy konania, resp. obdobia nečinnosti. K tomu ústavný súd

opakovane dáva do pozornosti, že aj ESĽP uplatňuje rôzne spôsoby skúmania postupu

štátnych orgánov. Z jeho rozhodovacej činnosti je zrejmé, že môže skúmať jednak dĺžku

konania na jednotlivých súdnych inštanciách (napr. Rablat v. Francúzsko, rozsudok

z 29. 4. 2003, č. 49285/99) alebo sa môže snažiť identifikovať konkrétne neprimerané

obdobia nečinnosti medzi jednotlivými úkonmi vo veci bez toho, aby vyhodnotil, či celková

dĺžka jednotlivých fáz konania bola primeraná alebo nie (napr. Koktavá v. Česká republika,

rozsudok z 2. 12. 2003, č. 45107/98). Spôsoby skúmania postupu štátnych orgánov sa javia

byť rovnocenné, pretože sledujú rovnaký cieľ, a to zistenie, či v posudzovanom prípade

došlo alebo nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa. Aj ústavný súd pri posudzovaní

prípadného porušenia namietaného článku dohovoru dbá na podstatu a účel poskytovania

ústavnej ochrany, a to bez ohľadu na to, ktorý z uvedených spôsobov uplatní, pretože oba

spôsoby sledujú ten istý cieľ.

23. Z petitu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd

o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6

ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom.

24. Z preskúmania obsahu úkonov relevantného súdneho spisu vyplynuli pre ústavný

súd zistenia, ktoré svedčia o obdobiach nečinnosti krajského súdu v rámci prvého

napadnutého konania v celkovom rozsahu takmer 3 rokov.

24.1 Prvotné obdobie nečinnosti krajského súdu zaznamenal ústavný súd v úseku

konania od podania žaloby 10. júla 2013 do nariadenia prvého pojednávania 29. mája 2015,

teda v trvaní takmer 2 rokov od doručovania žaloby na vyjadrenie, pričom následne

uskutočnené úkony krajského súdu smerovali v zásade len k splneniu poplatkovej

povinnosti žalobcu. Neefektívnosť postupu krajského súdu je možné vidieť aj v samotnom

priebehu nariadeného pojednávania, keď sa tento obmedzil len na rozhodnutie o procesnom

návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktorý uznesením č. k. -132 zamietol.

Ústavný súd zároveň zistil, že krajský súd zostal pasívny po dobu približne jedenástich

mesiacov aj v ďalšej etape konania, a to od 23. júna 2017, keď mu bola vec sťažovateľa

vrátená najvyšším súdom spolu s rozhodnutím o odvolaní sp. zn. , až

do 15. mája 2018, keď určil vo veci termín pojednávania na 2. júl 2018.

25. Na základe výzvy ústavného súdu č. k. -22 z 19. decembra 2018

bolo ústavnému súdu 18. februára 2019 doručené doplňujúce vyjadrenie krajského súdu

sp. zn. , z ktorého je možné konštatovať aktuálny stav prvého napadnutého

konania, v ktorom krajský súd rozhodol 2. júla 2018 rozsudkom č. k. -190 tak,

že žalobu podľa ako nedôvodnú zamietol. Proti tomuto rozsudku žalobca podal

v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, pričom najvyšší súd o kasačnej sťažnosti žalobcu

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 23. januára 2019, ktorým zmenil napadnutý

rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Vzhľadom na túto

skutočnosť je možné považovať prvé napadnuté konanie nateraz za definitívne ukončené.

26. V druhom napadnutom konaní najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 24. mája 2017 potvrdil rozhodnutie krajského súdu, a to ešte pred podaním ústavnej

sťažnosti.

III.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v prvom napadnutom konaní

27. Ústavný súd po preskúmaní obdobia od podania správnej žaloby do rozhodnutia

vo veci samej dospel k záveru, že vec sťažovateľa vedená pred krajským súdom pod sp. zn.

bola ako celok poznačená viacerými obdobiami nečinnosti – osobitne

od doručovania žaloby na vyjadrenie do rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania (takmer dva roky), ako aj po dôjdení veci z najvyššieho súdu do vyhlásenia

rozsudku (vyše jeden rok).

27.1 Keďže celková dĺžka konania pred správnym súdom bola takmer šesť rokov,

vec sťažovateľa nemožno považovať za prerokovanú v primeranej lehote, v dôsledku čoho

došlo k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

27.2 Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľovi nemožno uprieť uplatňovanie

procesných prostriedkov, ktoré mu k uplatneniu jeho práv poskytuje právny poriadok (ako

napr. v danej veci podanie odvolania proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania). Pochopiteľne to však znamená, že sa najvyšší súd s podaným

odvolaním musel v rámci určitého času vysporiadať.

III.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v druhom napadnutom konaní

28. Pokiaľ ide o druhé napadnuté konanie vedené na najvyššom súd pod sp. zn.

, o tomto ústavný súd až po prijatí veci na ďalšie konanie uznesením č. k.

-16 z 28. novembra 2018 zistil z obsahu spisového materiálu a podrobnou

lustráciou, že ústavný súd o postupe najvyššieho súdu v tomto konaní už rozhodol

uznesením č. k. -11 z 15. novembra 2017 tak, že odmietol ako zjavne

neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľa „vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

“.

28.1 Túto skutočnosť však sťažovateľ ústavnému súdu zamlčal a nevyplývala ani

z vyjadrení súdov. Pritom odvolacie konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn.

bolo právoplatne skončené 21. júla 2017 a odvtedy sa v tejto veci nič

nezmenilo.

28.2. Ústavný súd už v uznesení č. k. -11 z 15. novembra 2017

skonštatoval v súlade so svojou judikatúrou, že ochranu základnému právu nielen

podľa čl. , ale i dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným

súdom iba vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany (doručenia ústavnej sťažnosti

ústavnému súdu) porušovanie označeného práva (resp. základného práva) príslušným

orgánom verejnej moci ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti už nemôže

k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 dohovoru dochádzať, niet dôvodu na vyhovenie

takejto sťažnosti. Taktiež uviedol, že jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej

sťažnosti podľa je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu

zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza

z princípu, podľa ktorého ústavná sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to

účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do práv (základných práv) a v prípade, že

už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní práv (základných práv) ďalej už nepokračovalo

(m. m. , , ).

29. Podľa návrh na začatie konania je

neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené.

30. Vychádzajúc zo zistených skutočností a citovaného zákonného ustanovenia,

ústavný súd mohol ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa druhého napadnutého konania

odmietnuť pre neprípustnosť. Keďže však bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie ako celok,

bolo na mieste v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

IV.

31. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd síce konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 6

ods. 1 dohovoru, avšak neformuloval príkaz konať v zmysle petitu sťažnostného návrhu,

keďže v čase rozhodovania o ústavnej sťažnosti bolo posudzované konanie na krajskom

súde, ako aj na kasačnom súde právoplatne skončené (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2019, pozn.).

32. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

32.1 Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to

požiadal.

33. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

33.1 Podľa ak ústavný súd prizná

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil

základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote

priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného

ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý

aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.

34. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 250 €, ktorú

odôvodnil pocitom bezmocnosti a dlhotrvajúcim pocitom márnosti z nespravodlivosti

a z nemožnosti včasného a účinného uplatnenia svojich práv. Uvádza, že sa na žalovanom

domáhal verejne dostupných informácií, avšak ani po piatich rokoch od podania žiadosti

o sprístupnenie informácie nedisponuje požadovanými dostupnými informáciami a náprava

tohto stavu je podľa jeho názoru v nedohľadne.

35. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

36. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú

doterajšiu dĺžku posudzovaného konania a v rámci neho na obdobie neodôvodnenej

nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti krajského súdu. Na druhej strane však vo veľkej

miere prihliadol na to, čo je pre sťažovateľa v „hre“, keď v priebehu napadnutého konania

sám argumentoval, že išlo o sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne dostupné. Nešlo

pritom ani o komplikovanú, resp. naliehavú záležitosť, ako záujem maloletých detí či

obmedzenie osobnej slobody, kde je záujem na rýchlom prerokovaní veci zvýšený, preto sa

ani výška finančného zadosťučinenia nemôže porovnávať s výškou, akú ústavný súd

priznáva v takýchto prípadoch. Okrem toho sťažovateľ uviedol v sťažnosti aj zavádzajúce

tvrdenia, resp. neuviedol všetky pravdivé okolnosti daného prípadu. Za takýchto okolností

je preto ťažko uveriteľné, že sťažovateľ „trpí pocitom márnosti na nespravodlivosti“, najmä

ak opakovane adresuje ústavnému súdu podania na prieťahy v konaniach pred súdmi.

Týchto podaní je od roku 2014 vyše 22 a týkajú sa prevažne žiadostí sťažovateľa o podanie

informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám od Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré ich podľa jeho stanoviska č. 34787/2019/142-I

z 23. januára 2019 za obdobie rokov 2013 – 2018 eviduje celkovo 66.

37. S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval za primerané a spravodlivé priznať

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 200 € podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona

o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

38. Ústavný súd tak ani v tejto veci, v ktorej sťažovateľ navyše zamlčal ústavnému

súdu dôležitú skutočnosť, nemohol ponechať bez povšimnutia, že predmet i obsah týchto

podaní je v zásade rovnaký a ich charakter vykazuje známky účelového využívania

procesných inštitútov zrejme s cieľom dosiahnutia vyslovenia porušenia práv sťažovateľa

a následného priznania finančného zadosťučinenia. Ústavný súd považuje síce

za neakceptovateľné, ak všeobecné súdy nekonajú dostatočne plynulo, na druhej strane však

poukazuje na to, že takéto správanie sťažovateľa sa už javí ako hraničné k zneužívaniu

práva, ktorého zákaz bol transponovaný i do procesných predpisov ( , resp.

ods. 12 v spojení s ). K tomu je potrebné poznamenať, že

úlohou súdov v súdnom procese je poskytnúť právnu ochranu správaniu čestnému.

39. V závere k metodike výpočtu primeraného finančného zadosťučinenia taktiež

opakovane predostieranej sťažovateľom (bod 25 – 35 ústavnej sťažnosti), ktorou

odôvodňoval ním žiadanú sumu 3 250 €, ústavný súd len pre úplnosť opakovane uvádza, že

ESĽP akceptuje priznávanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške, ktorá nie je

neprimeraná, hoci by bola nižšia než suma priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić

proti Chorvátsku, rozhodnutie z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie

z 25. 6. 2009, č. 8301/06).

V.

40. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu

trov konania pred ústavným súdom. Podľa ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu

trovy konania. Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania sumou 498,55 € za tri

úkony právnej služby.

41. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania za prvé dva úkony právnej

služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie sťažnosti, vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá

bola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Odmena za jeden

úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018,

t. j. za dva úkony 325,42 €. Pokiaľ išlo o ďalší úkon právnej služby uskutočnený už v roku

2019 – vyjadrenie k stanovisku krajského súdu a najvyššieho súdu z 1. marca 2019, ústavný

súd vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €. Odmena za tento právny úkon v zmysle už

popísaných pravidiel predstavuje sumu vo výške 173,13 € (t. j. 163,33 € + 9,80 € režijný

paušál). Trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak predstavujú celkovú

sumu 498,55 €. Ústavný súd túto sumu sťažovateľovi však nepriznal v celej uplatnenej

výške, ale priznal mu iba polovicu sumy 249,28 €, pretože v jednej časti sťažnosti

vo vzťahu ku konaniu na najvyššom súde bol sťažovateľ neúspešný, a to navyše

i pre neuvedenie pravdivých skutočností (bod 3 výroku nálezu) [k tomu pozri rozhodnutie

ESĽP Řehák v. Česká republika (No. 67208/01, z 18. 5. 2004)].

42. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

ods. 1 ).

43. Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019