Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 434/2018
PDF · 599.59 KB
No categories available
III. ÚS 434/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti
, zastúpeného
advokátom Mgr. Stanislavom Hutňanom, advokátska kancelária, Kominárska 2, 4,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 63/2013
takto
rozhodol:
1. Právo , na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 63/2013
p o r u š e n é b o l o .
2. , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť
, trovy konania v sume 498,55 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur a päťdesiatpäť
centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Stanislava Hutňana, Kominárska 2, 4,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti ,
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia sťažovateľa
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 434/2018-17 z 28. novembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 38/1993 Z. z.“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
(ďalej aj „sťažovateľ“), z 25. júla 2018, ktorou namietal porušenie
svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 S 63/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej
sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Sži 3/2016, ústavný súd túto odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Vec bola 28. novembra 2018 prijatá na ďalšie konanie podľa vtedy platného
rozvrhu práce, a to III. senátom ústavného súdu v zložení Rudolf Tkáčik, predseda senátu,
a Jana Baricová a Mojmír Mamojka, členovia senátu. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a)
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 v období od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce
pri predkladaní veci do senátu Janou Baricovou (sudkyňa spravodajkyňa) pracuje prvý senát
ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír
Mamojka. Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti
, v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal
14. marca 2013 na krajskom súde žalobu, ktorej predmetom je preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. k. 397/2012-34-I
z 23. januára 2013. Predmetným rozhodnutím nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa
o sprístupnenie informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)
v platnom znení (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“). Vo svojej
ústavnej sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza, že v napadnutom konaní podal 3. februára 2015
návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd rozhodol
10. februára 2016 o predmetnom návrhu sťažovateľa uznesením č. k. 5 S 53/2013-34 (ďalej
len „uznesenie krajského súdu“), ktorým návrh na prerušenie konania zamietol. Sťažovateľ
podal proti uzneseniu krajského súdu 6. apríla 2016 odvolanie. Podľa jeho tvrdenia bol
ďalší priebeh napadnutého konania ovplyvnený nečinnosťou najvyššieho súdu, ktorý
rozhodoval o jeho odvolaní proti uzneseniu krajského súdu napadnutého odvolaním.
Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa 28. marca 2018 uznesením sp. zn.
2 Sži 3/2016 (teda takmer po dvoch rokoch od podania odvolania, pozn.), avšak odvolanie
sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ poukázal vo svojej ústavnej sťažnosti na tú skutočnosť, že
krajský súd nenariadil pojednávanie vo veci ani po viac ako 5 rokoch od podania žaloby
a do podania ústavnej sťažnosti vo veci nerozhodol. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza,
že „vzhľadom na neprimerane dlhé konanie sa sťažovateľ dňa 05.10.2017 podnetom obrátil
na Verejnú ochrankyňu práv (VOP). O podnete sťažovateľa rozhodla VOP upovedomením
zo dňa 16.04.2018, v ktorom vyslovila porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru aj čl. 48 ods. 2
Ústavy SR.“.
4. Uvádzajúc chronologický prehľad úkonov predmetného konania, sťažovateľ
dôvodí, že postupom krajského súdu dochádza k zbytočným prieťahom v napadnutom
konaní, v čom vidí porušenie práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej
sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že právo sťažovateľa na prejednanie jeho
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v napadnutom konaní porušené bolo a prikáže krajskému súdu v napadnutom konaní konať
v primeranej lehote. Sťažovateľ sa zároveň domáha priznania primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 2 250 € a úhrady trov konania.
II.
Vyjadrenia krajského súdu a ďalšie podania sťažovateľa
6. Predseda krajského súdu sa k obsahu ústavnej sťažnosti vyjadril v štádiu jej
predbežného prerokovania v konaní pred ústavným súdom, a to podaním sp. zn.
1 SprV/420/2018 z 24. augusta 2018, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 31. augusta
2018. Vo vyjadrení uviedol prehľad vykonaných procesných úkonov s uvedením
najbližšieho termínu pojednávania vo veci (9. október 2018, pozn.). V závere svojho
vyjadrenia uviedol, že „... poukazujúc na stanovený termín pojednávania mám za to, že
konajúci súd zabránil ďalšiemu prípadnému vzniku prieťahov v súdnom konaní Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 5S/63/2018...“.
7. Následne krajský súd svoje vyjadrenie doplnil podaním sp. zn. 1 SprV/420/2018
z 8. januára 2019, ktoré bolo ústavnému súdu doručené v ten istý deň spoločne s na vec sa
vzťahujúcim súdnym spisom. V doplňujúcom vyjadrení predseda krajského súdu uviedol,
že „...vec sp. zn. 5S/63/2013 rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 5S/63/2013-
161 zo dňa 09.10. 2018...
... Poukazujúc na objektívnosť vzniku prípadných (do úvahy možno pripadajúcich)
prieťahov v súdnom konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/63/2013 zároveň
uvádzam, že ústavnej sťažnosti sťažovateľa č. 5609/2018 zo dňa 23. 07. 2018
nepredchádzala - nebola podaná sťažnosť na prieťahy v tomto súdnom konaní podľa
ustanovení § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z z. o súdoch v platnom znení. To znamená, že
sťažovateľ nevyužil svoje právo domáhať sa rozhodnutia veci sp. zn. 5S/63/2013 podaním
takejto sťažnosti na konajúcom Krajskom súde v Bratislave...“.
7.1 Predseda krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že krajský súd netrvá
na ústnom prerokovaní veci.
8. Sťažovateľ podaním z 18. januára 2019, označeným ako „Vyjadrenie k stanovisku
Krajského súdu v Bratislave, Odpoveď na výzvu Ústavného súdu SR, Zmena sťažnostného
návrhu, Návrh na spojenie vecí“ (ďalej len ako „podanie“), ktoré bolo ústavnému súdu
doručené 23. januára 2019, uviedol:
«... K stanovisku Krajského súdu v Bratislave (ďalej ako „KS BA“) zo dňa 08.0l.20l9
(ďalej ako „Stanovisko“) sťažovateľ uvádza, že KS BA sa v ňom vôbec nezaoberá meritom
sťažnosti, ale iba uvádza, že sťažovateľ nepodal sťažnosť v zmysle ustanovenia § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v platnom znení a ani z tejto skutočnosti KS BA
nevyvodzuje neprípustnosť sťažnosti, o prípustnosti ktorej navyše Ústavný súd SR už
rozhodol dňa 28.11.2018. Navyše, predseda KS BA v odpovedi zo dňa 26.04.2018 na
upovedomenie Verejnej ochrankyne práv zo dňa 16.04.2018 uznal, že predmetné konanie
trvá neprimerane dlho. Preto dôvodnosť ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa
konania pred KS BA nie je sporná a uznal ho aj samotný pôvodca porušeného základného
práva sťažovateľa...»
8.1 Podanie sťažovateľa vo svojej druhej časti obsahuje návrh na zmenu pôvodného
petitu obsiahnutého v ústavnej sťažnosti s nasledujúcou argumentáciou:
«... V časti VIII. sťažnosti (Návrh na rozhodnutie vo veci samej) sa sťažovateľ
domáhal toho, aby Ústavný súd SR prikázal Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod spis. zn.: 5S/63/2013, konať v primeranej lehote, pretože konanie ku dňu podania tejto
ústavnej sťažnosti prebiehalo pred KS BA. Dňa 9.10.2018 vydal Krajský súd v Bratislave
rozsudok pod spis. zn.: 5S/63/2013, voči ktorému žalovaný podal kasačnú sťažnosť dňa
27.12.2018. Z toho dôvodu bod 3. sťažnostného návrhu stratil opodstatnenie. Nápravu
porušených práv sťažovateľa tak môže uskutočniť iba Najvyšší súd SR, pred ktorým
v súčasnosti prebieha konanie o kasačnej sťažnosti žalovaného, a to tak, že o tejto kasačnej
sťažnosti žalovaného bude Najvyšší súd SR konať v primeranej lehote. Ku dňu podania tejto
zmeny však kasačnej sťažnosti nebola pridelená spisová značka, preto ju sťažovateľ
objektívne nemôže zahrnúť do zmeny sťažnostného návrhu...
... Z pohľadu materiálnej ochrany práv sťažovateľa je absolútne nedostatočné, aby
Ústavný súd SR bol obmedzený uznesením o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ktoré sa
týka iba KS BA, najmä ak po podaní sťažnosti sa konanie „ocitlo“ už na inom stupni súdnej
sústavy, čo sťažovateľ nemôže predvídať ku dňu podania ústavnej sťažnosti. Keďže
uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa týka výlučne KS BA, Ústavný súd SR
nemôže (pri doslovnom/reštriktívnom výklade čl. 127 ods. 2 Ústavy SR) prikázať
Najvyššiemu súdu SR, aby konal o kasačnej sťažnosti žalovaného v primeranej lehote,
pretože prikázať konanie v primeranej lehote môže výlučne voči KS BA, ak konštatuje
porušenie základného práva sťažovateľa zo strany KS BA, výlučne ku ktorému prijal
ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie. Uvedené vyplýva z čl. 127 ods. 2 Ústavy SR, ktorý túto
právomoc dáva len voči tomu, kto porušil základné práva nečinnosťou, v tomto prípade
potenciálne KS BA. Uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie preto (pri
doslovnom/reštriktívnom výklade čl. 127 ods. 2 Ústavy SR) bráni poskytnutiu materiálnej
ochrany práv v prospech sťažovateľa, čo je dôvodom podania zmeny pôvodného
sťažnostného návrhu...»
S ohľadom na uvedené sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby o jeho ústavnej
sťažnosti rozhodol nálezom takto:
„1. Sťažnosti , sa vyhovuje.
2. Základné právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod spis. zn.: 5S/63/2013, porušené bolo.
3. Najvyššiemu súdu SR prikazuje v konaní o kasačnej sťažnosti Ministerstva
spravodlivosti SR, voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave spis. zn.: 55/63/2013 zo dňa
09.10.2018, doručenej Krajskému súdu v Bratislave dňa 27.12.2018, konať v primeranej
lehote
4. , priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
2.250,- EUR (slovom dvetisíc dvestopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. sa priznávajú trovy konania/právneho
zastúpenia vo výške 498,55 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi
vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
8.2 V závere svojho podania sťažovateľ formuloval návrh na spojenie vecí takto:
„Sťažovateľ týmto podáva návrh na spojenie vecí na spoločné konanie, a to podľa
ust. 31a ods. 1 č. 38/1993 Z. z. zákona o organizácii ÚS SR v spojení s ust. § 166 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení. Sťažovateľ konkrétne
navrhuje spojiť konanie III. ÚS 434/2018 s ústavnou sťažnosťou, ktorá tvorí prílohu tohto
vyjadrenia sťažovateľa a zároveň je zasielaná osobitne, hoci v rovnakej poštovej zásielke.
Táto, neskôr podaná ústavná sťažnosť sa týka konania vedeného Najvyšším súdom SR pod
spis. zn.: 2SŽÍ/3/2016 a konania Najvyššieho súdu SR (zatiaľ bez spisovej značky)
o kasačnej sťažnosti Ministerstva spravodlivosti SR voči rozsudku Krajského súdu
v Bratislave spis. zn.: 5S/63/2013 zo dňa 09.10.2018 doručenej Krajskému súdu v Bratislave
dňa 27.12.2018. Táto neskôr podaná ústavná sťažnosť, preto priamo súvisí s konaním
Ústavného súdu SR III. ÚS 434/2018.“
8.3 Sťažovateľ v uvedenom podaní zároveň ústavnému súdu oznámil, že „trvá na
konaní verejného ústneho pojednávania, a to najmä z dôvodu podaného návrhu na spojenie
vecí na spoločné konanie a zmeny sťažnostného návrhu“.
9. Následne po nahliadnutí do spisového materiálu sťažovateľ adresoval ústavnému
súdu „Vyjadrenie sťažovateľa“ (doručené ústavnému súdu 25. júna 2019), v ktorom sa
obsahovo zameral na analýzu rozhodnutia ústavného súdu, nálezu sp. zn. III. ÚS 470/2018
z 20. marca 2019.
10. Keďže ústavný súd pri posúdení návrhov sťažovateľa na zmenu sťažnostného
návrhu a návrhu na spojenie vecí nevzhliadol okolnosti, ktoré by súviseli so skutkovým
posúdením veci [naopak, podľa názoru ústavného súdu nosný predmet ústavnej sťažnosti
a návrhov sťažovateľa sa prima facie odvíja a súvisí výlučne s právnym posúdením veci],
vyzval sťažovateľa na vyjadrenie sa k vhodnosti ústneho pojednávania. Sťažovateľ
na výzvu ústavného súdu reagoval podaním označeným ako „Dodatočné vyjadrenie
sťažovateľa“ z 2. júla 2019, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 3. júla 2019 (ďalej len
„dodatočné vyjadrenie“) a v ktorom uviedol, že na ústnom prejednaní veci netrvá.
11. Dodatočné vyjadrenie obsahovo nadväzuje na vyjadrenie sťažovateľa došlé
25. júna 2019 a je doplnené aj o jeho subjektívne hodnotiace postoje v súvislosti
s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu v konaní, ktorého bol sťažovateľ účastníkom
(konkrétne III. ÚS 470/2018 z 20. marca 2019, III. ÚS 432/2018 z 21. mája 2019, pozn.).
Jeho pozornosť je zameraná najmä na spochybnenie rozhodnutí ústavného súdu v súvislosti
s priznanou výškou priznaného finančného zadosťučinenia v prípadoch vyslovenia
porušenia jeho základných práv.
12. Sťažovateľ sa podaním zo 6. augusta 2019, ktoré bolo doručené ústavnému súdu
7. augusta 2019 spolu s vyčíslením trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom, opätovne vyjadril k otázke svojej osoby v nadväznosti na skutočnosť, že ústavný
súd vo svojej rozhodovacej činnosti (čo sa týka posúdenia správania sťažovateľa
v konaniach napadnutých ústavnou sťažnosťou) vychádza z nepravdivých informácií
o počte podaní sťažovateľa vo veci žiadosti o podanie informácií zo strany Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“, ktoré je žalovaným
v konaniach napadnutých ústavnými sťažnosťami, pozn.). Podľa tvrdenia sťažovateľa
ministerstvo uviedlo, že „... že vo svojom systéme údajne disponuje 52 záznamami, ktoré sa
údajne majú týkať sťažovateľových žiadostí o sprístupnenie informácie. Rovnako MS,.SR
uviedlo, že v Stanovisku MS SR nesprávne uviedlo Ústavnému súdu SR údaj o počte
sťažovateľových žiadostí o sprístupnenie informácie v roku 2013, ktorých malo byť podľa
Stanoviska MS SR až 39. V predmetnom liste MS SR svoj údaj upravilo, a žiadostí
sťažovateľa o sprístupnenie informácie malo byť údajne 21 a za tento údaj sa sťažovateľovi
ospravedlnilo...“.
12.1 Následne sťažovateľ poukazuje na konkrétne postupy krajského súdu a uvádza
štatistický prehľad ním podaných žiadostí a súdnych konaní s obrátením pozornosti na svoju
osobu ako sťažovateľa, ktorý „... pravdivo a presvedčivo uviedol všetky okolnosti
a motivácie, prečo sa sťažovateľ už viackrát obrátil na Ústavný súd SR, od ktorého očakával
a ešte stále očakáva pomoc a ochranu pri opakovanom a dlhodobom porušovaní jeho
práv...“. Podľa tvrdenia sťažovateľa tento „... preukázal niekedy až šokujúci charakter
porušení jeho práv, ktoré nemohol sťažovateľ už viacej tolerovať a spravodlivo znášať, čo
by nebolo spravodlivé očakávať ani od iných osôb v obdobnej situácií...“.
13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj
s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde, ktorý sa pri zachovaní právnych
účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté
do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2).
17. Predmetom ústavnej sťažnosti po jej čiastočnom prijatí na ďalšie konanie je
námietka porušenia práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
19. Keďže sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenamieta porušenie svojho základného
práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
žiada sa uviesť, že pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd, osvojac si pri výklade základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“), k tomuto článku dohovoru vychádza zo záveru, že v obsahu práv
garantovaných v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
20. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie už označeného práva
vychádza ústavný súd z ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
21. Judikatúra ESĽP a nadväzne i judikatúra ústavného súdu sa tiež ustálila v tom, že
otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj
na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval
aj v danom prípade.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
IV.1 K návrhu sťažovateľa na zmenu návrhu na začatie konania v časti petitu
22. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľom formulovaný návrh na vydanie zmeny
petitu ústavnej sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k.
III. ÚS 434/2018-17 z 28. novembra 2018 (bod 8) nie je možné akceptovať.
23. Vychádzajúc z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne
podľa § 57, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia
o prijatí návrhu [predtým § 25 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. (účinného v čase rozhodovania
o prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie)] je možnosť sťažovateľov (ako aj ich
právnych zástupcov) meniť či rozširovať, resp. dopĺňať v období po prijatí sťažnosti návrh
na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite, vylúčená (m. m.
I. ÚS 36/02, I. ÚS 109/02, III. ÚS 196/08, III. ÚS 225/08, IV. ÚS 305/09).
24. Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred ústavným súdom je
konštruované v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré možno „pracovne“
označiť ako etapa predbežného prerokovania návrhu a etapa rozhodovania o návrhu vo veci
samej. V prvej etape (pôvodne upravenej najmä v § 25 zákona č. 38/1993 Z. z.; súčasná
relevantná úprava je obsiahnutá v § 56 zákona o ústavnom súde) ústavný súd návrh
na začatie konania predbežne prerokuje a rozhodne buď o jeho odmietnutí, alebo o jeho
prijatí na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodne aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie
konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej
(meritórne), a to v rozsahu, v akom bol prijatý na ďalšie konanie.
25. Ústavný súd sa preto v ďalšom procese rozhodovania návrhom sťažovateľa
podľa bodu 8.1 odôvodnenia nálezu v časti zmeny petitu nezaoberal a zdôrazňujúc, že
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozšírenie sťažnosti nie je prípustné,
rozhodoval o nej len v rozsahu, v ktorom ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie
uznesením č. k. III. ÚS 434/2018-17 z 28. novembra 2018 (napr. IV. ÚS 270/11).
IV.2 K návrhu sťažovateľa na spojenie vecí sp. zn. III. ÚS 434/2018 a sp. zn.
26. Sťažovateľ súčasne so zmenou v časti petitu svojho sťažnostného návrhu podal
návrh na spojenie veci na spoločné konanie, a to konanie o tejto ústavnej sťažnosti,
s konaním o ústavnej sťažnosti, ktorú sťažovateľ ústavnému súdu doručil 23. januára 2019,
vedenej pod sp. zn. Rvp 137/2019. Argumentácia sťažovateľa je zameraná na zdôraznenie
vecnej súvislosti predmetných ústavných sťažností (bod 8.2).
27. Podľa § 62 zákona o ústavnom súde ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej
časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným
súdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok.
28. Zákon o ústavnom súde (rovnako ako predtým zákon č. 38/1993 Z. z.) nemá
osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 62 zákona o ústavnom
súde (predtým § 31a zákon č. 38/1993 Z. z.) možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) .
29. Podľa § 166 ods. 1 prvej vety CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí
na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo
sa týkajú tých istých strán.
30. Ústavný súd nevzhliadol dôvodnosť podaného návrhu na spojenie vecí v zmysle
§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 166 ods. 1 prvej vety CSP, a to z dôvodu
presného vymedzenia predmetu konania uznesením o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie č. k. III. ÚS 434/2018-17 z 28. novembra 2018, ako aj z dôvodu, že sťažnosť
vedená pod sp. zn. Rvp 137/2019 bola uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 133/2019-11
z 13. júna 2019 odmietnutá.
31. Vzhľadom na uvedené okolnosti sa ústavný súd návrhom sťažovateľa na spojenie
vecí podľa bodu 8.2 odôvodnenia nálezu nezaoberal.
IV.3 K obsahu súdneho spisu krajského súdu v napadnutom konaní
32. Ústavný súd preskúmal obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu krajského
súdu a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
- 14. marca 2013 bola na krajskom súde žalobcom podaná žaloba o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. k. 397/2012-34-
I z 23. januára 2013,
- 11. apríla 2013 bola krajskému súdu oznámená zmena právneho zástupcu žalobcu,
- 4. októbra 2013 bola žalovanému doručená výzva na vyjadrenie sa k žalobe
a predloženie administratívnych spisov,
- 8. októbra 2013 bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu výzva na vyjadrenie,
či súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania,
- 30. októbra 2013 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe
spolu s návrhom na spojenie vecí,
- 25. marca 2014 právny zástupca žalobcu oznámil zmenu svojho sídla,
- 2. februára 2015 žalobca podal návrh na prerušenie konania [s návrhom, aby
konajúci súd prerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP a postúpil ústavnému
súdu návrh na zaujatie stanoviska o súlade § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom
prístupe k informáciám s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy, pozn.],
- 10. februára 2016 bolo vydané uznesenie č. k. 5 S 63/2013-33 o zamietnutí návrhu
na spojenie vecí a uznesenie č. k. 5 S 63/2013-34 o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania, žalobca podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie,
- 6. apríla 2016 žalobca oznámil zmenu právneho zástupcu, krajskému súdu doručil
vyjadrenie spolu s prílohami,
- 2. mája 2016 krajský súd doručil odvolanie žalobcu proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 5 S 63/2013 z 10. februára 2016 žalovanému,
- 30. apríla 2018 bolo krajskému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sži 3/2016, ktorým odvolanie žalobcu odmietol z dôvodu neprípustnosti odvolania
podľa § 246 ods. 1 druhej vety OSP; v predmetnom uznesení bol nesprávne označený
právny zástupca žalobcu, a preto uznesenie nebolo krajským súdom expedované stranám
sporu, ale vrátené na opravu chyby v písaní najvyššiemu súdu 18. mája 2018,
- 21. júna 2018 bolo krajskému súdu doručené opravné uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sži 3/2016 z 23. mája 2018, následne bolo krajským súdom uskutočnené
doručovanie uznesenia sporovým stranám,
- 9. októbra 2018 sa vo veci konalo riadne nariadené pojednávanie, na ktorom
krajský súd vyhlásil rozsudok č. k. 5 S 63/2013-161, ktorým žalobou napadnuté rozhodnutie
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie.
IV.4 Vyhodnotenie postupu krajského súdu
33. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
34. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 OSP, ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Povinnosť správneho súdu a jeho sudcu konať rýchle
a hospodárne podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako
základný princíp správneho súdneho konania v § 5 ods. 7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) a povinnosť konať
bez prieťahov i v čl. 17 CSP, ktorý je premietnutý aj do § 5 ods. 1 SSP. Správny súd je teda
povinný postupovať v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádzať zbytočným prieťahom, konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.
35. Vychádzajúc zo základných kritérií hodnotenia prejednania veci v primeranej
lehote uvedených v bode 21 odôvodnenia tohto nálezu, ústavný súd otázku existencie
zbytočných prieťahov v konaní a porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal
z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť, ďalej správanie
sťažovateľa v priebehu konania a postup krajského súdu.
36. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. faktickú a právnu zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že predmetom napadnutého konania je správna žaloba o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy podaná pôvodne podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (teraz prvá hlava tretej časti Správneho súdneho poriadku).
Vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke ako zložitú, pretože tento typ
konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou úpravou a tiež príslušnou judikatúrou.
Vec podľa názoru ústavného súdu nevykazuje ani skutkovú zložitosť, keďže skutkový stav
veci je v podstate ustálený už v administratívnom konaní a nevyžaduje si komplikované
dokazovanie, lebo správny súd nie je súdom skutkovým a jeho úlohou je preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy.
37. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by
signalizovali pasivitu zo strany sťažovateľa ako účastníka konania.
38. Napokon ústavný súd hodnotil postup krajského súdu z hľadiska primeranosti
dĺžky trvania napadnutého konania, resp. z hľadiska existencie zbytočných prieťahov
v tomto konaní. K porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (rovnako, resp. obdobne základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) môže pritom podľa stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,
resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
39. Z preskúmania obsahu úkonov relevantného súdneho spisu vyplynuli pre ústavný
súd zistenia, ktoré svedčia o obdobiach nečinnosti krajského súdu v rámci napadnutého
konania.
Nečinnosť krajského súdu ústavný súd zaznamenal v úseku od 30. októbra 2013
po doručení vyjadrenia žalovaného k žalobe a návrhu na spojenie vecí do rozhodnutia
o zamietnutí daného návrhu uznesením č. k. 5 S 63/2013-33 10. februára 2016 (teda v trvaní
2 rokov a 3 mesiacov). Súčasne krajský súd rozhodol o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania uznesením č. k. 5S/63/2013-34, proti ktorému podal odvolanie
žalobca a napadnuté konanie sa tým presunulo na najvyšší súd.
Krajský súd mohol pokračovať v napadnutom konaní až po tom, čo mu bolo 21. júna
2016 doručené opravné uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sži 3/2016, ktorým odvolanie
žalobcu zamietol, pričom krajský súd postupoval s náležitou rýchlosťou pri procesných
úkonoch (doručovanie účastníkom konania) a nariadil termín pojednávania na 9. október
2018, keď vo veci aj meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 5 S 63/2013-161.
40. Ústavný súd po preskúmaní obdobia od podania správnej žaloby do rozhodnutia
vo veci samej dospel k záveru, že vec sťažovateľa vedená pred krajským súdom pod sp. zn.
5 S 63/2013 nebola prerokovaná v primeranej lehote.
40.1 Keďže celková dĺžka konania pred správnym súdom bola v čase podania
ústavnej sťažnosti viac ako 5 rokov, vec sťažovateľa nemožno považovať za prerokovanú
v primeranej lehote, v dôsledku čoho došlo k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
40.2 Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľovi nemožno uprieť využívanie
procesných prostriedkov, ktoré mu k uplatneniu jeho práv poskytuje právny poriadok
(zmena právnych zástupcov, návrh na spojenie veci, návrh na prerušenie konania, podanie
odvolania proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania).
Pochopiteľne to však znamená, že sa krajský súd i najvyšší súd museli s týmito podaniami
v rámci určitého času vysporiadať a odvolanie sťažovateľa bolo ako neprípustné
odmietnuté.
41. K nečinnosti krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd konštatuje, že aj
správne súdne konanie (teda nielen spor) je potrebné viesť rýchlo, účelne a bez prieťahov.
Imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces je totiž právo na rozhodnutie
v tzv. primeranej lehote, teda bez zbytočných prieťahov v konaní. Z tohto pohľadu je pritom
irelevantné, či ide o objektívne alebo subjektívne prieťahy v konaní v zmysle judikatúry
ESĽP i ústavného súdu. Primárny je záujem na hospodárnom a efektívnom prejednaní veci
bez zbytočných prieťahov a záujem účastníka konania, a to nielen žalobcu, ale aj
žalovaného.
42. Po začatí konania vzniká povinnosť správneho súdu konať. Táto povinnosť
zahŕňa v sebe všetky povinnosti, ktoré má správny súd v príslušnom začatom správnom
súdnom konaní, a to od doručenia žaloby žalovanému a ostatným účastníkom konania
a osobám zúčastneným na konaní do vlastných rúk, cez skúmanie podmienok konania,
rozhodovanie o procesných návrhoch až po rozhodnutie vo veci samej, resp. konečné
rozhodnutie, tak aby konanie prebehlo bez zbytočných prieťahov alebo v normatívne
ustanovenej lehote a v tomto rozsahu boli aj vypracované súdne rozhodnutia, resp. aby
správny súd v určených prípadoch odsledoval splnenie povinností uložených jeho
rozhodnutím žalovanému orgánom verejnej správy.
43. Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu krajského súdu,
zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania, ústavný súd dospel
k záveru, že bez ohľadu na procesnú aktivitu sťažovateľa došlo v postupe krajského súdu
k zbytočným a neodôvodneným prieťahom, a preto vyslovil, že bolo porušené právo
sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku nálezu).
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
44. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd síce konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru, avšak neformuloval príkaz konať v zmysle pôvodného petitu sťažnostného
návrhu (bod 4 výroku nálezu), keďže v čase rozhodovania o ústavnej sťažnosti bolo
posudzované konanie na krajskom súde, hoci nie právoplatne, skončené (rozsudok č. k.
5 S 63/2013-161 z 9. októbra 2018) a presunulo sa v ďalšom na najvyšší súd, ktorý bude
rozhodovať o kasačnej sťažnosti žalovaného podanej 27. decembra 2018.
45. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
46. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
47. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
48. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva alebo
slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten, komu bolo
uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote priznané finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia sa
zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok
omeškania až do jeho zaplatenia.
49. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 250 €, ktorú
odôvodnil tým, že „... u neho došlo a stále dochádza k pocitom bezmocnosti, ako aj
dlhotrvajúcim pocitom márnosti z nespravodlivosti a z nemožnosti včasného a účinného
uplatnenia svojich práv v súdnom konaní, ako aj k strate viery v spravodlivosť a strate
dôvery v základné princípy každého právneho štátu, akými sú napr. princíp právnej istoty“.
50. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Keďže v tomto prípade vzhľadom
na celkovú dĺžku konania pred krajským súdom prichádzalo do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia, ústavný súd pri jeho určení vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva
so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
51. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú
doterajšiu dĺžku posudzovaného konania a v rámci neho na obdobie neodôvodnenej
nečinnosti činnosti krajského súdu, ako aj na predmet napadnutého konania a jeho význam
pre sťažovateľa a konštatuje, že v prípade posudzovaného konania nejde o vec, ktorej by
bolo možné pripísať status tzv. privilegovaného konania, teda ktorej by konajúci súd mal
nutne venovať zvýšený stupeň starostlivosti vzhľadom na predmet konania (ako napr.
vo veciach starostlivosti o maloletých, osobného stavu, trestných konaniach, pozn.) alebo
obdobne vzhľadom na osobu sťažovateľa.
52. Bez ohľadu na to, že sťažovateľ vo svojich vyjadreniach adresovaných
ústavnému súdu v tomto konaní opakovane vyjadril hodnotiace názory vo vzťahu
k rozhodnutiam ústavného súdu o ústavných sťažnostiach v predchádzajúcom období,
nemožno pominúť, čo je ústavnému súdu známe z jeho vlastnej rozhodovacej činnosti, a to,
že v období od augusta 2014 do apríla 2019 eviduje 22 konaní o ústavnej sťažnosti
sťažovateľa, z toho (vrátane tohto nálezu) ústavný súd rozhodol dosiaľ v 18 prípadoch
sťažovateľa, v prevažnej väčšine uznesením o odmietnutí (11 prípadov, pozn.).
52.1 Poukazujúc na charakter podaní sťažovateľa aj v konaní o tejto ústavnej
sťažnosti, ústavný súd nevzhliadol dôvod na ustúpenie od ním vysloveného názoru
obsiahnutého v odôvodnení svojich predchádzajúcich rozhodnutí.
53. S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval za primerané a spravodlivé priznať
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 500 € podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona
o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu) a vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľa na priznanie
finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
54. V závere k metodike výpočtu primeraného finančného zadosťučinenia taktiež
opakovane predostieranej sťažovateľom (bod 32 a nasl. ústavnej sťažnosti), ktorou
odôvodňoval ním žiadanú sumu 2 250 €, ústavný súd len pre úplnosť uvádza, že ESĽP
akceptuje priznávanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške, ktorá nie je
neprimeraná, hoci by bola nižšia než suma priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić
proti Chorvátsku, rozhodnutie z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie
z 25. 6. 2009, č. 8301/06).
VI.
Trovy konania
55. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny
zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy právneho zastúpenia sumou 844,68 € za päť úkonov
právnej služby.
56. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania za prvé dva úkony právnej
služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie sťažnosti, vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá
bola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Odmena za jeden
úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 €
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018,
t. j. za dva úkony 325,42 €. Pokiaľ išlo o ďalší úkon právnej služby uskutočnený už v roku
2019 – replika sťažovateľa z 18. januára 2019 k stanovisku krajského súdu, ústavný súd
vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €. Odmena za tento právny úkon v zmysle už
popísaných pravidiel predstavuje sumu vo výške 173,13 € (t. j. 163,33 € + 9,80 € režijný
paušál). Ústavný súd sťažovateľovi nepriznal sumu trov právneho zastúpenia v celej
uplatnenej výške 844,68 €. Vyjadrenia adresované sťažovateľom ústavnému súdu z 24. júna
2019 a zo 6. augusta 2019 ústavný súd vzhľadom na ich obsah nemohol vyhodnotiť ako
podania relevantné pre rozhodnutie v danej veci, a preto sťažovateľovi odmenu advokátovi
Mgr. Stanislavovi Hutňanovi za tieto úkony nepriznal. Trovy právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom tak predstavujú celkovú sumu 498,55 €.
57. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP).
58. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2019