Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 434/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti

, zastúpeného

advokátom Mgr. Stanislavom Hutňanom, advokátska kancelária, Kominárska 2, 4,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Právo , na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť

mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť

, trovy konania v sume 498,55 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur a päťdesiatpäť

centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Stanislava Hutňana, Kominárska 2, 4,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti ,

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-17 z 28. novembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľ“), z 25. júla 2018, ktorou namietal porušenie

svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej

sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , ústavný súd túto odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Vec bola 28. novembra 2018 prijatá na ďalšie konanie podľa vtedy platného

rozvrhu práce, a to III. senátom ústavného súdu v zložení Rudolf Tkáčik, predseda senátu,

a Jana Baricová a Mojmír Mamojka, členovia senátu. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a)

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v období od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce

pri predkladaní veci do senátu Janou Baricovou (sudkyňa spravodajkyňa) pracuje prvý senát

ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír

Mamojka. Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti

, v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal

14. marca 2013 na krajskom súde žalobu, ktorej predmetom je preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. k. 397/2012-34-I

z 23. januára 2013. Predmetným rozhodnutím nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa

o sprístupnenie informácií v zmysle o slobodnom prístupe

k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)

v platnom znení (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“). Vo svojej

ústavnej sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza, že v napadnutom konaní podal 3. februára 2015

návrh na prerušenie konania podľa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd rozhodol

10. februára 2016 o predmetnom návrhu sťažovateľa uznesením č. k. -34 (ďalej

len „uznesenie krajského súdu“), ktorým návrh na prerušenie konania zamietol. Sťažovateľ

podal proti uzneseniu krajského súdu 6. apríla 2016 odvolanie. Podľa jeho tvrdenia bol

ďalší priebeh napadnutého konania ovplyvnený nečinnosťou najvyššieho súdu, ktorý

rozhodoval o jeho odvolaní proti uzneseniu krajského súdu napadnutého odvolaním.

Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa 28. marca 2018 uznesením sp. zn.

(teda takmer po dvoch rokoch od podania odvolania, pozn.), avšak odvolanie

sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ poukázal vo svojej ústavnej sťažnosti na tú skutočnosť, že

krajský súd nenariadil pojednávanie vo veci ani po viac ako 5 rokoch od podania žaloby

a do podania ústavnej sťažnosti vo veci nerozhodol. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza,

že „vzhľadom na neprimerane dlhé konanie sa sťažovateľ dňa 05.10.2017 podnetom obrátil

na Verejnú ochrankyňu práv (VOP). O podnete sťažovateľa rozhodla VOP upovedomením

zo dňa 16.04.2018, v ktorom vyslovila porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru aj čl. 48 ods. 2

SR.“.

4. Uvádzajúc chronologický prehľad úkonov predmetného konania, sťažovateľ

dôvodí, že postupom krajského súdu dochádza k zbytočným prieťahom v napadnutom

konaní, v čom vidí porušenie práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej

sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že právo sťažovateľa na prejednanie jeho

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní porušené bolo a prikáže krajskému súdu v napadnutom konaní konať

v primeranej lehote. Sťažovateľ sa zároveň domáha priznania primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 2 250 € a úhrady trov konania.

II.

Vyjadrenia krajského súdu a ďalšie podania sťažovateľa

6. Predseda krajského súdu sa k obsahu ústavnej sťažnosti vyjadril v štádiu jej

predbežného prerokovania v konaní pred ústavným súdom, a to podaním sp. zn.

z 24. augusta 2018, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 31. augusta

2018. Vo vyjadrení uviedol prehľad vykonaných procesných úkonov s uvedením

najbližšieho termínu pojednávania vo veci (9. október 2018, pozn.). V závere svojho

vyjadrenia uviedol, že „... poukazujúc na stanovený termín pojednávania mám za to, že

konajúci súd zabránil ďalšiemu prípadnému vzniku prieťahov v súdnom konaní Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. ...“.

7. Následne krajský súd svoje vyjadrenie doplnil podaním sp. zn.

z 8. januára 2019, ktoré bolo ústavnému súdu doručené v ten istý deň spoločne s na vec sa

vzťahujúcim súdnym spisom. V doplňujúcom vyjadrení predseda krajského súdu uviedol,

že „...vec sp. zn. rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 5S/63/2013-

161 zo dňa 09.10. 2018...

... Poukazujúc na objektívnosť vzniku prípadných (do úvahy možno pripadajúcich)

prieťahov v súdnom konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zároveň

uvádzam, že ústavnej sťažnosti sťažovateľa č. 5609/2018 zo dňa 23. 07. 2018

nepredchádzala - nebola podaná sťažnosť na prieťahy v tomto súdnom konaní podľa

ustanovení a nasl. Z z. o súdoch v platnom znení. To znamená, že

sťažovateľ nevyužil svoje právo domáhať sa rozhodnutia veci sp. zn. podaním

takejto sťažnosti na konajúcom Krajskom súde v Bratislave...“.

7.1 Predseda krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že krajský súd netrvá

na ústnom prerokovaní veci.

8. Sťažovateľ podaním z 18. januára 2019, označeným ako „Vyjadrenie k stanovisku

Krajského súdu v Bratislave, Odpoveď na výzvu Ústavného súdu SR, Zmena sťažnostného

návrhu, Návrh na spojenie vecí“ (ďalej len ako „podanie“), ktoré bolo ústavnému súdu

doručené 23. januára 2019, uviedol:

«... K stanovisku Krajského súdu v Bratislave (ďalej ako „KS BA“) zo dňa 08.0l.20l9

(ďalej ako „Stanovisko“) sťažovateľ uvádza, že KS BA sa v ňom vôbec nezaoberá meritom

sťažnosti, ale iba uvádza, že sťažovateľ nepodal sťažnosť v zmysle ustanovenia § 62 a nasl.

o súdoch v platnom znení a ani z tejto skutočnosti KS BA

nevyvodzuje neprípustnosť sťažnosti, o prípustnosti ktorej navyše Ústavný súd SR už

rozhodol dňa 28.11.2018. Navyše, predseda KS BA v odpovedi zo dňa 26.04.2018 na

upovedomenie Verejnej ochrankyne práv zo dňa 16.04.2018 uznal, že predmetné konanie

trvá neprimerane dlho. Preto dôvodnosť ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa

konania pred KS BA nie je sporná a uznal ho aj samotný pôvodca porušeného základného

práva sťažovateľa...»

8.1 Podanie sťažovateľa vo svojej druhej časti obsahuje návrh na zmenu pôvodného

petitu obsiahnutého v ústavnej sťažnosti s nasledujúcou argumentáciou:

«... V časti VIII. sťažnosti (Návrh na rozhodnutie vo veci samej) sa sťažovateľ

domáhal toho, aby Ústavný súd SR prikázal Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod spis. zn.: , konať v primeranej lehote, pretože konanie ku dňu podania tejto

ústavnej sťažnosti prebiehalo pred KS BA. Dňa 9.10.2018 vydal Krajský súd v Bratislave

rozsudok pod spis. zn.: , voči ktorému žalovaný podal kasačnú sťažnosť dňa

27.12.2018. Z toho dôvodu bod 3. sťažnostného návrhu stratil opodstatnenie. Nápravu

porušených práv sťažovateľa tak môže uskutočniť iba Najvyšší súd SR, pred ktorým

v súčasnosti prebieha konanie o kasačnej sťažnosti žalovaného, a to tak, že o tejto kasačnej

sťažnosti žalovaného bude Najvyšší súd SR konať v primeranej lehote. Ku dňu podania tejto

zmeny však kasačnej sťažnosti nebola pridelená spisová značka, preto ju sťažovateľ

objektívne nemôže zahrnúť do zmeny sťažnostného návrhu...

... Z pohľadu materiálnej ochrany práv sťažovateľa je absolútne nedostatočné, aby

Ústavný súd SR bol obmedzený uznesením o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ktoré sa

týka iba KS BA, najmä ak po podaní sťažnosti sa konanie „ocitlo“ už na inom stupni súdnej

sústavy, čo sťažovateľ nemôže predvídať ku dňu podania ústavnej sťažnosti. Keďže

uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa týka výlučne KS BA, Ústavný súd SR

nemôže (pri doslovnom/reštriktívnom výklade SR) prikázať

Najvyššiemu súdu SR, aby konal o kasačnej sťažnosti žalovaného v primeranej lehote,

pretože prikázať konanie v primeranej lehote môže výlučne voči KS BA, ak konštatuje

porušenie základného práva sťažovateľa zo strany KS BA, výlučne ku ktorému prijal

ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie. Uvedené vyplýva z SR, ktorý túto

právomoc dáva len voči tomu, kto porušil základné práva nečinnosťou, v tomto prípade

potenciálne KS BA. Uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie preto (pri

doslovnom/reštriktívnom výklade SR) bráni poskytnutiu materiálnej

ochrany práv v prospech sťažovateľa, čo je dôvodom podania zmeny pôvodného

sťažnostného návrhu...»

S ohľadom na uvedené sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby o jeho ústavnej

sťažnosti rozhodol nálezom takto:

„1. Sťažnosti , sa vyhovuje.

2. Základné právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod spis. zn.: , porušené bolo.

3. Najvyššiemu súdu SR prikazuje v konaní o kasačnej sťažnosti Ministerstva

spravodlivosti SR, voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave spis. zn.: zo dňa

09.10.2018, doručenej Krajskému súdu v Bratislave dňa 27.12.2018, konať v primeranej

lehote

4. , priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

2.250,- EUR (slovom dvetisíc dvestopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. sa priznávajú trovy konania/právneho

zastúpenia vo výške 498,55 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi

vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

8.2 V závere svojho podania sťažovateľ formuloval návrh na spojenie vecí takto:

„Sťažovateľ týmto podáva návrh na spojenie vecí na spoločné konanie, a to podľa

ust. 31a ods. 1 č. zákona o organizácii ÚS SR v spojení s ust.

v platnom znení. Sťažovateľ konkrétne

navrhuje spojiť konanie s ústavnou sťažnosťou, ktorá tvorí prílohu tohto

vyjadrenia sťažovateľa a zároveň je zasielaná osobitne, hoci v rovnakej poštovej zásielke.

Táto, neskôr podaná ústavná sťažnosť sa týka konania vedeného Najvyšším súdom SR pod

spis. zn.: a konania Najvyššieho súdu SR (zatiaľ bez spisovej značky)

o kasačnej sťažnosti Ministerstva spravodlivosti SR voči rozsudku Krajského súdu

v Bratislave spis. zn.: zo dňa 09.10.2018 doručenej Krajskému súdu v Bratislave

dňa 27.12.2018. Táto neskôr podaná ústavná sťažnosť, preto priamo súvisí s konaním

Ústavného súdu SR .“

8.3 Sťažovateľ v uvedenom podaní zároveň ústavnému súdu oznámil, že „trvá na

konaní verejného ústneho pojednávania, a to najmä z dôvodu podaného návrhu na spojenie

vecí na spoločné konanie a zmeny sťažnostného návrhu“.

9. Následne po nahliadnutí do spisového materiálu sťažovateľ adresoval ústavnému

súdu „Vyjadrenie sťažovateľa“ (doručené ústavnému súdu 25. júna 2019), v ktorom sa

obsahovo zameral na analýzu rozhodnutia ústavného súdu, nálezu sp. zn.

z 20. marca 2019.

10. Keďže ústavný súd pri posúdení návrhov sťažovateľa na zmenu sťažnostného

návrhu a návrhu na spojenie vecí nevzhliadol okolnosti, ktoré by súviseli so skutkovým

posúdením veci [naopak, podľa názoru ústavného súdu nosný predmet ústavnej sťažnosti

a návrhov sťažovateľa sa prima facie odvíja a súvisí výlučne s právnym posúdením veci],

vyzval sťažovateľa na vyjadrenie sa k vhodnosti ústneho pojednávania. Sťažovateľ

na výzvu ústavného súdu reagoval podaním označeným ako „Dodatočné vyjadrenie

sťažovateľa“ z 2. júla 2019, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 3. júla 2019 (ďalej len

„dodatočné vyjadrenie“) a v ktorom uviedol, že na ústnom prejednaní veci netrvá.

11. Dodatočné vyjadrenie obsahovo nadväzuje na vyjadrenie sťažovateľa došlé

25. júna 2019 a je doplnené aj o jeho subjektívne hodnotiace postoje v súvislosti

s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu v konaní, ktorého bol sťažovateľ účastníkom

(konkrétne z 20. marca 2019, z 21. mája 2019, pozn.).

Jeho pozornosť je zameraná najmä na spochybnenie rozhodnutí ústavného súdu v súvislosti

s priznanou výškou priznaného finančného zadosťučinenia v prípadoch vyslovenia

porušenia jeho základných práv.

12. Sťažovateľ sa podaním zo 6. augusta 2019, ktoré bolo doručené ústavnému súdu

7. augusta 2019 spolu s vyčíslením trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom, opätovne vyjadril k otázke svojej osoby v nadväznosti na skutočnosť, že ústavný

súd vo svojej rozhodovacej činnosti (čo sa týka posúdenia správania sťažovateľa

v konaniach napadnutých ústavnou sťažnosťou) vychádza z nepravdivých informácií

o počte podaní sťažovateľa vo veci žiadosti o podanie informácií zo strany Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“, ktoré je žalovaným

v konaniach napadnutých ústavnými sťažnosťami, pozn.). Podľa tvrdenia sťažovateľa

ministerstvo uviedlo, že „... že vo svojom systéme údajne disponuje 52 záznamami, ktoré sa

údajne majú týkať sťažovateľových žiadostí o sprístupnenie informácie. Rovnako MS,.SR

uviedlo, že v Stanovisku MS SR nesprávne uviedlo Ústavnému súdu SR údaj o počte

sťažovateľových žiadostí o sprístupnenie informácie v roku 2013, ktorých malo byť podľa

Stanoviska MS SR až 39. V predmetnom liste MS SR svoj údaj upravilo, a žiadostí

sťažovateľa o sprístupnenie informácie malo byť údajne 21 a za tento údaj sa sťažovateľovi

ospravedlnilo...“.

12.1 Následne sťažovateľ poukazuje na konkrétne postupy krajského súdu a uvádza

štatistický prehľad ním podaných žiadostí a súdnych konaní s obrátením pozornosti na svoju

osobu ako sťažovateľa, ktorý „... pravdivo a presvedčivo uviedol všetky okolnosti

a motivácie, prečo sa sťažovateľ už viackrát obrátil na Ústavný súd SR, od ktorého očakával

a ešte stále očakáva pomoc a ochranu pri opakovanom a dlhodobom porušovaní jeho

práv...“. Podľa tvrdenia sťažovateľa tento „... preukázal niekedy až šokujúci charakter

porušení jeho práv, ktoré nemohol sťažovateľ už viacej tolerovať a spravodlivo znášať, čo

by nebolo spravodlivé očakávať ani od iných osôb v obdobnej situácií...“.

13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj

s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 , ktorý sa pri zachovaní právnych

účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté

do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2).

17. Predmetom ústavnej sťažnosti po jej čiastočnom prijatí na ďalšie konanie je

námietka porušenia práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

19. Keďže sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenamieta porušenie svojho základného

práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

žiada sa uviesť, že pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd, osvojac si pri výklade základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“), k tomuto článku dohovoru vychádza zo záveru, že v obsahu práv

garantovaných v a v čl. ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , , , ).

20. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie už označeného práva

vychádza ústavný súd z ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

21. Judikatúra ESĽP a nadväzne i judikatúra ústavného súdu sa tiež ustálila v tom, že

otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj

na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií postupoval

aj v danom prípade.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV.1 K návrhu sťažovateľa na zmenu návrhu na začatie konania v časti petitu

22. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľom formulovaný návrh na vydanie zmeny

petitu ústavnej sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k.

-17 z 28. novembra 2018 (bod 8) nie je možné akceptovať.

23. Vychádzajúc z , podľa ktorého ak ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne

podľa § 57, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia

o prijatí návrhu [predtým (účinného v čase rozhodovania

o prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie)] je možnosť sťažovateľov (ako aj ich

právnych zástupcov) meniť či rozširovať, resp. dopĺňať v období po prijatí sťažnosti návrh

na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite, vylúčená (m. m.

, , , , ).

24. Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred ústavným súdom je

konštruované v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré možno „pracovne“

označiť ako etapa predbežného prerokovania návrhu a etapa rozhodovania o návrhu vo veci

samej. V prvej etape (pôvodne upravenej najmä v ; súčasná

relevantná úprava je obsiahnutá v ) ústavný súd návrh

na začatie konania predbežne prerokuje a rozhodne buď o jeho odmietnutí, alebo o jeho

prijatí na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodne aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie

konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej

(meritórne), a to v rozsahu, v akom bol prijatý na ďalšie konanie.

25. Ústavný súd sa preto v ďalšom procese rozhodovania návrhom sťažovateľa

podľa bodu 8.1 odôvodnenia nálezu v časti zmeny petitu nezaoberal a zdôrazňujúc, že

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozšírenie sťažnosti nie je prípustné,

rozhodoval o nej len v rozsahu, v ktorom ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie

uznesením č. k. -17 z 28. novembra 2018 (napr. ).

IV.2 K návrhu sťažovateľa na spojenie vecí sp. zn. a sp. zn.

26. Sťažovateľ súčasne so zmenou v časti petitu svojho sťažnostného návrhu podal

návrh na spojenie veci na spoločné konanie, a to konanie o tejto ústavnej sťažnosti,

s konaním o ústavnej sťažnosti, ktorú sťažovateľ ústavnému súdu doručil 23. januára 2019,

vedenej pod sp. zn. . Argumentácia sťažovateľa je zameraná na zdôraznenie

vecnej súvislosti predmetných ústavných sťažností (bod 8.2).

27. Podľa ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej

časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným

súdom podľa povahy veci primerane .

28. (rovnako ako predtým ) nemá

osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 62 zákona o ústavnom

súde (predtým ) možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“) .

29. Podľa prvej vety v záujme hospodárnosti konania súd spojí

na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo

sa týkajú tých istých strán.

30. Ústavný súd nevzhliadol dôvodnosť podaného návrhu na spojenie vecí v zmysle

v spojení s prvej vety , a to z dôvodu

presného vymedzenia predmetu konania uznesením o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie č. k. -17 z 28. novembra 2018, ako aj z dôvodu, že sťažnosť

vedená pod sp. zn. bola uznesením ústavného súdu č. k. -11

z 13. júna 2019 odmietnutá.

31. Vzhľadom na uvedené okolnosti sa ústavný súd návrhom sťažovateľa na spojenie

vecí podľa bodu 8.2 odôvodnenia nálezu nezaoberal.

IV.3 K obsahu súdneho spisu krajského súdu v napadnutom konaní

32. Ústavný súd preskúmal obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu krajského

súdu a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

- 14. marca 2013 bola na krajskom súde žalobcom podaná žaloba o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. k. 397/2012-34-

I z 23. januára 2013,

- 11. apríla 2013 bola krajskému súdu oznámená zmena právneho zástupcu žalobcu,

- 4. októbra 2013 bola žalovanému doručená výzva na vyjadrenie sa k žalobe

a predloženie administratívnych spisov,

- 8. októbra 2013 bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu výzva na vyjadrenie,

či súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania,

- 30. októbra 2013 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe

spolu s návrhom na spojenie vecí,

- 25. marca 2014 právny zástupca žalobcu oznámil zmenu svojho sídla,

- 2. februára 2015 žalobca podal návrh na prerušenie konania [s návrhom, aby

konajúci súd prerušil konanie v zmysle a postúpil ústavnému

súdu návrh na zaujatie stanoviska o súlade § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom

prístupe k informáciám s a , pozn.],

- 10. februára 2016 bolo vydané uznesenie č. k. -33 o zamietnutí návrhu

na spojenie vecí a uznesenie č. k. -34 o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania, žalobca podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie,

- 6. apríla 2016 žalobca oznámil zmenu právneho zástupcu, krajskému súdu doručil

vyjadrenie spolu s prílohami,

- 2. mája 2016 krajský súd doručil odvolanie žalobcu proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 10. februára 2016 žalovanému,

- 30. apríla 2018 bolo krajskému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

, ktorým odvolanie žalobcu odmietol z dôvodu neprípustnosti odvolania

podľa druhej vety ; v predmetnom uznesení bol nesprávne označený

právny zástupca žalobcu, a preto uznesenie nebolo krajským súdom expedované stranám

sporu, ale vrátené na opravu chyby v písaní najvyššiemu súdu 18. mája 2018,

- 21. júna 2018 bolo krajskému súdu doručené opravné uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. mája 2018, následne bolo krajským súdom uskutočnené

doručovanie uznesenia sporovým stranám,

- 9. októbra 2018 sa vo veci konalo riadne nariadené pojednávanie, na ktorom

krajský súd vyhlásil rozsudok č. k. -161, ktorým žalobou napadnuté rozhodnutie

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie

konanie.

IV.4 Vyhodnotenie postupu krajského súdu

33. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

34. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z , ktorý súdom

prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana

ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorej len čo sa

konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Povinnosť správneho súdu a jeho sudcu konať rýchle

a hospodárne podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako

základný princíp správneho súdneho konania v Správny

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) a povinnosť konať

bez prieťahov i v , ktorý je premietnutý aj do . Správny súd je teda

povinný postupovať v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,

predchádzať zbytočným prieťahom, konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného

zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

35. Vychádzajúc zo základných kritérií hodnotenia prejednania veci v primeranej

lehote uvedených v bode 21 odôvodnenia tohto nálezu, ústavný súd otázku existencie

zbytočných prieťahov v konaní a porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal

z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť, ďalej správanie

sťažovateľa v priebehu konania a postup krajského súdu.

36. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. faktickú a právnu zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že predmetom napadnutého konania je správna žaloba o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy podaná pôvodne podľa druhej hlavy piatej časti

(teraz prvá hlava tretej časti ).

Vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke ako zložitú, pretože tento typ

konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou úpravou a tiež príslušnou judikatúrou.

Vec podľa názoru ústavného súdu nevykazuje ani skutkovú zložitosť, keďže skutkový stav

veci je v podstate ustálený už v administratívnom konaní a nevyžaduje si komplikované

dokazovanie, lebo správny súd nie je súdom skutkovým a jeho úlohou je preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy.

37. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by

signalizovali pasivitu zo strany sťažovateľa ako účastníka konania.

38. Napokon ústavný súd hodnotil postup krajského súdu z hľadiska primeranosti

dĺžky trvania napadnutého konania, resp. z hľadiska existencie zbytočných prieťahov

v tomto konaní. K porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (rovnako, resp. obdobne základného

práva podľa ) môže pritom podľa stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,

resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. ,

, ).

39. Z preskúmania obsahu úkonov relevantného súdneho spisu vyplynuli pre ústavný

súd zistenia, ktoré svedčia o obdobiach nečinnosti krajského súdu v rámci napadnutého

konania.

Nečinnosť krajského súdu ústavný súd zaznamenal v úseku od 30. októbra 2013

po doručení vyjadrenia žalovaného k žalobe a návrhu na spojenie vecí do rozhodnutia

o zamietnutí daného návrhu uznesením č. k. -33 10. februára 2016 (teda v trvaní

2 rokov a 3 mesiacov). Súčasne krajský súd rozhodol o zamietnutí návrhu žalobcu

na prerušenie konania uznesením č. k. -34, proti ktorému podal odvolanie

žalobca a napadnuté konanie sa tým presunulo na najvyšší súd.

Krajský súd mohol pokračovať v napadnutom konaní až po tom, čo mu bolo 21. júna

2016 doručené opravné uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , ktorým odvolanie

žalobcu zamietol, pričom krajský súd postupoval s náležitou rýchlosťou pri procesných

úkonoch (doručovanie účastníkom konania) a nariadil termín pojednávania na 9. október

2018, keď vo veci aj meritórne rozhodol rozsudkom č. k. -161.

40. Ústavný súd po preskúmaní obdobia od podania správnej žaloby do rozhodnutia

vo veci samej dospel k záveru, že vec sťažovateľa vedená pred krajským súdom pod sp. zn.

nebola prerokovaná v primeranej lehote.

40.1 Keďže celková dĺžka konania pred správnym súdom bola v čase podania

ústavnej sťažnosti viac ako 5 rokov, vec sťažovateľa nemožno považovať za prerokovanú

v primeranej lehote, v dôsledku čoho došlo k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

40.2 Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľovi nemožno uprieť využívanie

procesných prostriedkov, ktoré mu k uplatneniu jeho práv poskytuje právny poriadok

(zmena právnych zástupcov, návrh na spojenie veci, návrh na prerušenie konania, podanie

odvolania proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania).

Pochopiteľne to však znamená, že sa krajský súd i najvyšší súd museli s týmito podaniami

v rámci určitého času vysporiadať a odvolanie sťažovateľa bolo ako neprípustné

odmietnuté.

41. K nečinnosti krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd konštatuje, že aj

správne súdne konanie (teda nielen spor) je potrebné viesť rýchlo, účelne a bez prieťahov.

Imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces je totiž právo na rozhodnutie

v tzv. primeranej lehote, teda bez zbytočných prieťahov v konaní. Z tohto pohľadu je pritom

irelevantné, či ide o objektívne alebo subjektívne prieťahy v konaní v zmysle judikatúry

ESĽP i ústavného súdu. Primárny je záujem na hospodárnom a efektívnom prejednaní veci

bez zbytočných prieťahov a záujem účastníka konania, a to nielen žalobcu, ale aj

žalovaného.

42. Po začatí konania vzniká povinnosť správneho súdu konať. Táto povinnosť

zahŕňa v sebe všetky povinnosti, ktoré má správny súd v príslušnom začatom správnom

súdnom konaní, a to od doručenia žaloby žalovanému a ostatným účastníkom konania

a osobám zúčastneným na konaní do vlastných rúk, cez skúmanie podmienok konania,

rozhodovanie o procesných návrhoch až po rozhodnutie vo veci samej, resp. konečné

rozhodnutie, tak aby konanie prebehlo bez zbytočných prieťahov alebo v normatívne

ustanovenej lehote a v tomto rozsahu boli aj vypracované súdne rozhodnutia, resp. aby

správny súd v určených prípadoch odsledoval splnenie povinností uložených jeho

rozhodnutím žalovanému orgánom verejnej správy.

43. Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska

skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu krajského súdu,

zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania, ústavný súd dospel

k záveru, že bez ohľadu na procesnú aktivitu sťažovateľa došlo v postupe krajského súdu

k zbytočným a neodôvodneným prieťahom, a preto vyslovil, že bolo porušené právo

sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1

výroku nálezu).

V.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

44. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd síce konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 6

ods. 1 dohovoru, avšak neformuloval príkaz konať v zmysle pôvodného petitu sťažnostného

návrhu (bod 4 výroku nálezu), keďže v čase rozhodovania o ústavnej sťažnosti bolo

posudzované konanie na krajskom súde, hoci nie právoplatne, skončené (rozsudok č. k.

-161 z 9. októbra 2018) a presunulo sa v ďalšom na najvyšší súd, ktorý bude

rozhodovať o kasačnej sťažnosti žalovaného podanej 27. decembra 2018.

45. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

46. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to

požiadal.

47. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

48. Podľa ak ústavný súd prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva alebo

slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten, komu bolo

uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote priznané finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia sa

zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok

omeškania až do jeho zaplatenia.

49. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 250 €, ktorú

odôvodnil tým, že „... u neho došlo a stále dochádza k pocitom bezmocnosti, ako aj

dlhotrvajúcim pocitom márnosti z nespravodlivosti a z nemožnosti včasného a účinného

uplatnenia svojich práv v súdnom konaní, ako aj k strate viery v spravodlivosť a strate

dôvery v základné princípy každého právneho štátu, akými sú napr. princíp právnej istoty“.

50. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Keďže v tomto prípade vzhľadom

na celkovú dĺžku konania pred krajským súdom prichádzalo do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia, ústavný súd pri jeho určení vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných

ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva

so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

51. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú

doterajšiu dĺžku posudzovaného konania a v rámci neho na obdobie neodôvodnenej

nečinnosti činnosti krajského súdu, ako aj na predmet napadnutého konania a jeho význam

pre sťažovateľa a konštatuje, že v prípade posudzovaného konania nejde o vec, ktorej by

bolo možné pripísať status tzv. privilegovaného konania, teda ktorej by konajúci súd mal

nutne venovať zvýšený stupeň starostlivosti vzhľadom na predmet konania (ako napr.

vo veciach starostlivosti o maloletých, osobného stavu, trestných konaniach, pozn.) alebo

obdobne vzhľadom na osobu sťažovateľa.

52. Bez ohľadu na to, že sťažovateľ vo svojich vyjadreniach adresovaných

ústavnému súdu v tomto konaní opakovane vyjadril hodnotiace názory vo vzťahu

k rozhodnutiam ústavného súdu o ústavných sťažnostiach v predchádzajúcom období,

nemožno pominúť, čo je ústavnému súdu známe z jeho vlastnej rozhodovacej činnosti, a to,

že v období od augusta 2014 do apríla 2019 eviduje 22 konaní o ústavnej sťažnosti

sťažovateľa, z toho (vrátane tohto nálezu) ústavný súd rozhodol dosiaľ v 18 prípadoch

sťažovateľa, v prevažnej väčšine uznesením o odmietnutí (11 prípadov, pozn.).

52.1 Poukazujúc na charakter podaní sťažovateľa aj v konaní o tejto ústavnej

sťažnosti, ústavný súd nevzhliadol dôvod na ustúpenie od ním vysloveného názoru

obsiahnutého v odôvodnení svojich predchádzajúcich rozhodnutí.

53. S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval za primerané a spravodlivé priznať

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 500 € podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona

o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu) a vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľa na priznanie

finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

54. V závere k metodike výpočtu primeraného finančného zadosťučinenia taktiež

opakovane predostieranej sťažovateľom (bod 32 a nasl. ústavnej sťažnosti), ktorou

odôvodňoval ním žiadanú sumu 2 250 €, ústavný súd len pre úplnosť uvádza, že ESĽP

akceptuje priznávanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške, ktorá nie je

neprimeraná, hoci by bola nižšia než suma priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić

proti Chorvátsku, rozhodnutie z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie

z 25. 6. 2009, č. 8301/06).

VI.

Trovy konania

55. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny

zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy právneho zastúpenia sumou 844,68 € za päť úkonov

právnej služby.

56. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania za prvé dva úkony právnej

služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie sťažnosti, vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá

bola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Odmena za jeden

úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018,

t. j. za dva úkony 325,42 €. Pokiaľ išlo o ďalší úkon právnej služby uskutočnený už v roku

2019 – replika sťažovateľa z 18. januára 2019 k stanovisku krajského súdu, ústavný súd

vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €. Odmena za tento právny úkon v zmysle už

popísaných pravidiel predstavuje sumu vo výške 173,13 € (t. j. 163,33 € + 9,80 € režijný

paušál). Ústavný súd sťažovateľovi nepriznal sumu trov právneho zastúpenia v celej

uplatnenej výške 844,68 €. Vyjadrenia adresované sťažovateľom ústavnému súdu z 24. júna

2019 a zo 6. augusta 2019 ústavný súd vzhľadom na ich obsah nemohol vyhodnotiť ako

podania relevantné pre rozhodnutie v danej veci, a preto sťažovateľovi odmenu advokátovi

Mgr. Stanislavovi Hutňanovi za tieto úkony nepriznal. Trovy právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom tak predstavujú celkovú sumu 498,55 €.

57. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

ods. 1 ).

58. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2019