Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 470/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu Mojmíra

Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti

, zastúpeného advokátom Mgr. Stanislavom Hutňanom, Kominárska 2, 4, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo , na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť

mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť

, trovy konania v sume 498,55 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur a päťdesiatpäť

centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Stanislava Hutňana, Kominárska 2, 4,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

zo 4. decembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov účinného

do 28. februára 2019 na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„namietané konanie“), vo zvyšnej časti – vo vzťahu k namietanému postupu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 25. júna 2013

krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 31095/2013-23-II z 23. apríla 2013.

Predmetným rozhodnutím nebolo vyhovené jeho žiadosti o sprístupnenie informácií

v zmysle o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v platnom znení (ďalej len

„zákon o slobodnom prístupe k informáciám“), v zmysle ktorej sťažovateľ požadoval „...

sprístupnenie žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Kontrová v. Slovenská

republika, a to v celom znení a vrátane všetkých príloh...“. Sťažovateľ, opisujúc priebeh

napadnutého konania, uvádza, že 3. februára 2015 navrhol konanie prerušiť podľa § 109

ods. 1 písm. b) v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“), pretože sa domnieval, že § 11 ods. 1 písm. d) zákona

o slobodnom prístupe k informáciám je v rozpore s (ďalej len

„ústava“), a žiadal, aby bola vec postúpená ústavnému súdu. O tomto návrhu krajský súd

rozhodol uznesením z 21. augusta 2015. Dňa 1. marca 2016 sa vo veci uskutočnilo

pojednávanie, na ktorom právny zástupca sťažovateľa predložil «email Ministerstva

spravodlivosti ČR zo dňa 18.02.2016 a písomné úvodné stanovisko ČR vo veci Eremiášová

a Pechová v. Česká republika, ktoré si sťažovateľ vyžiadal od Ministerstva spravodlivosti,

a to na základe (českého) o slobodnom prístupe k informáciám. Išlo

teda o obdobné informácie, aké sťažovateľ požadoval od Ministerstva spravodlivosti SR.

Navyše ust. , českého) o slobodnom prístupe

k informáciám je obsahovo zhodné s ust.

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, na ktorom založilo obmedzenie prístupu k požadovaným informáciám

(ďalej ako „ZSI“). Po predložení uvedených dôkazov KS BA odročil pojednávanie, a to

napriek tomu, že účasť na tomto pojednávaní nebola podľa predvolania potrebná, teda, na

tomto pojednávaní malo dôjsť k vyhláseniu rozsudku vo veci samej.».

3. Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd 22. marca 2016 vyhlásil rozsudok, ktorým

jeho žalobu zamietol. V rámci prípravy odvolania sťažovateľ zistil, že dôkazy, ktoré

predložil krajskému súdu na pojednávaní 1. marca 2016, sa v súdnom spise vôbec

nenachádzajú, a ich predloženie nebolo v odôvodnení rozsudku krajského súdu spomenuté,

hoci boli dôvodom odročenia pojednávania. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal

odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. z 28. júna 2018.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že strata dôkazov predstavuje jednu

zo skutočností, pre ktoré bolo potrebné rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

4. Dňa 4. septembra 2018 sťažovateľ podal predsedovi krajského súdu sťažnosť,

v ktorej namietal procesné pochybenia krajského súdu spočívajúce v nezaložení

predložených dôkazov do spisu a domáhal sa ich nájdenia. Podpredseda krajského súdu

na túto sťažnosť odpovedal podaním zo 14. septembra 2018, v ktorom sa však nezaoberal

námietkami sťažovateľa, ale iba primeranosťou dĺžky konania.

5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podrobil kritike postup všeobecných súdov

v napadnutom konaní, a to najmä postup krajského súdu. Namieta, že konanie pred ním trvá

už tri a pol roka, krajský súd procesne pochybil, a preto najvyšší súd zrušil jeho rozsudok

a právna vec je po päť a pol roku opäť na začiatku.

6. Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd podľa

nálezom vyslovil, že postupom krajského súdu v namietanom konaní bolo porušené jeho

právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň

požaduje, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 200 €

a náhradu trov právneho zastúpenia.

7. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 20. decembra 2018 vyjadril

k sťažnosti prípisom sp. zn. zo 17. januára 2019, ktorý bol

prostredníctvom faxu doručený ústavnému súdu 18. januára 2019. Spisový materiál bol

ústavnému súdu doručený spolu s prípisom v listinnej podobe 24. januára 2019. Predseda

krajského súdu vo svojom vyjadrení zrekapituloval priebeh namietaného konania a vyjadril

presvedčenie, že krajský súd postupoval v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov.

Za najdlhší časový úsek, počas ktorého krajský súd nekonal, považoval obdobie

od 12. decembra 2013 do 29. októbra 2014, keď bol „spis na lehote k vytýčeniu termínu

pojednávania z dôvodu, že senát musel predvolávať na pojednávanie najstaršie veci

a v poradí, v akom boli na súd prijaté“. Súčasne predseda krajského súdu oznámil, že

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

8. Ústavný súd 21. januára 2019 zaslal vyjadrenie krajského súdu právnemu

zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu.

Právny zástupca sťažovateľa sa k stanovisku krajského súdu vyjadril podaním doručeným

ústavnému súdu 1. februára 2019, v ktorom uviedol, že „Stanovisko sa obmedzuje iba na

existenciu zbytočných prieťahov a nie aj na celkovú dĺžku konania pred KS BA, ktorá je

podľa sťažovateľa zjavne neprimeraná (46 mesiacov pred Krajským súdom v Bratislave).

Sťažovateľ už vo svojej sťažnosti poukázal na stanovisko občianskoprávneho a obchodného

kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 13.04.2011 č. Cpjn 206/2010, podľa

ktorého koncept zbytočných prieťahov je odlišný od konceptu neprimerane dlhých konaní.

Podľa tohto stanoviska Najvyššieho súdu Českej republiky aj pri absencii zbytočných

prieťahov, môže byť konanie neprimerane dlhé, čo znamená porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru. Obsah základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru je preto širší ako obsah základného práva na prerokovane veci bez

zbytočných prieťahov zakotveného v SR, čo potvrdil ESĽP v rozsudku

vo veci Grešáková v. Slovakia. Aj sťažovateľ v bode 10. svojej sťažnosti výslovne uviedol, že

sa domáha primárne preskúmania toho, či konanie iniciovaného jeho žalobou zo dňa

25.06.2013 pred súdmi všetkých stupňov trvá neprimerane dlho, čo znamená bez ohľadu na

výskyt prípadných zbytočných prieťahov. Avšak, aj pokiaľ ide o koncept zbytočných

prieťahov, v predmetnom konaní sa zbytočné prieťahy vyskytli. Konkrétne ide o obdobie -

od 12.12.2013 do 29.10.2014, čo KS BA výslovne uznal v Stanovisku.

Napriek uznaniu týchto prieťahov, tieto KS BA bagatelizuje a nepovažuje ich za

relevantné pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa. Stanovisko navyše uvádza viacero

nesprávnych alebo zavádzajúcich tvrdení. Žalobca nepodal dňa 18.12.2015 žiadosť

o odročenie pojednávania, ale bol to žalovaný. Návrh sťažovateľa na odročenie

pojednávania zo dňa 02.04.2015 bol daný iba z dôvodu nesprávneho procesného postupu

súdu, ktorý tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel z dôvodov uvedených sťažovateľom

a najskôr rozhodoval o sťažovateľovom návrhu na prerušenie konania. Sťažovateľ nežiadal

KS BA dňa 27.11.2018 o odročenie pojednávania, ale bol to žalovaný. KS BA v Stanovisko

navyše výslovne uznal, že predloženie dôkazov sťažovateľom na pojednávaní dňa

01.03.2016 bolo dôvodom odročenia pojednávania. Tieto dôkazy KS BA následne

sťažovateľovi stratil, ich predloženie nezahrnul do svojho rozsudku a po vydaní zrušujúceho

uznesenia Najvyššieho súdu SR sa odmietol zaoberať ich dohľadaním, hoci bol na to

vyzvaný.

... K strate dôkazov zo strany KS BA poukazuje na nález Ústavného súdu SR

ktorý takéto obdobné skutočnosti vyhodnocuje ako neefektívny postup

súdu, pretože vedie k zrušeniu súdneho rozhodnutia odvolacím súdom. Rozsudok KS BA bol

okrem toho zrušený, aj pre ďalšie vážne procesné pochybenia, medzi ktoré patrilo aj

neoboznámenie s obsahom prednesov a dôkazov a nevydanie uznesenia o skončení

dokazovania. Sťažovateľ si dovoľuje vyzvať Ústavný súd SR, aby pri určovaní výšky

finančného zadosťučinenia vychádzal z dĺžky celého súdneho konania pred KS BA, ktoré je

neprimerane dlhé (a nielen z dĺžky samotných prieťahov v tomto súdnom konaní)...“.

9. V závere svojho stanoviska sťažovateľ uviedol, že netrvá na konaní verejného

ústneho pojednávania, a zároveň podal návrh na spojenie tejto veci s ústavnou sťažnosťou,

ktorú pripojil k svojmu vyjadreniu a ktorá je vedená ústavným súdom pod sp. zn.

. Táto neskôr podaná ústavná sťažnosť sa týka dĺžky rozhodovania

najvyššieho súdu o opravnom prostriedku (vec vedená pod sp. zn. ), ktorý

sťažovateľ uplatnil proti rozhodnutiu krajského súdu z 22. marca 2016, a preto podľa jeho

názoru súvisí s namietaným konaním.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa

pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019,

použije aj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom

súde), upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou

sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

11. V súlade s čl. II bod 2 písm. a) Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 v období

od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce pri predkladaní veci do senátu Janou

Baricovou (sudkyňa spravodajkyňa) pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana

Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka. Vzhľadom na uvedené

senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti

v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

12. Z predloženého spisu krajského súdu vedeného pod sp. zn. ústavný

súd zistil, že vo veci boli až dosiaľ vo vzťahu k predmetu sťažnosti vykonané tieto pre jej

posúdenie relevantné procesné úkony:

- 25. júna 2013 bola krajskému súdu doručená žaloba,

- 8. októbra 2013 krajský súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe

a predloženie súvisiacich administratívnych spisov (pokyn realizovaný 21. novembra 2013),

- 12. decembra 2013 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovaného; zároveň

žalovaný navrhol spojenie vecí na spoločné konanie,

- 16. decembra 2013 krajský súd zaslal vyjadrenie žalovaného sťažovateľovi,

- 29. októbra 2014 krajský súd určil termín verejného vyhlásenia rozsudku

na 2. december 2014,

- 7. novembra 2014 krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku,

- 2. decembra 2014 krajský súd uznesením konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho

poplatku,

- 4. decembra 2014 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za žalobu,

- 10. decembra 2014 krajský súd zrušil uznesenie o zastavení konania z 2. decembra

2014,

- 3. februára 2015 sťažovateľ podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. b) ,

- 19. februára 2015 krajský súd nariadil termín pojednávania na 14. apríl 2015,

- 2. apríla 2015 sťažovateľ požiadal o odročenie termínu pojednávania, pretože

nebolo rozhodnuté o návrhu na prerušenie konania,

- 13. apríla 2015 krajský súd zrušil termín pojednávania,

- 21. augusta 2015 krajský súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

(právoplatné 19. septembra 2015),

- 16. októbra 2015 sťažovateľ požiadal o nariadenie termínu pojednávania,

- 25. novembra 2015 krajský súd nariadil termín pojednávania na 26. január 2016,

- 18. decembra 2015 žalovaný požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie

pojednávaní,

- 20. januára 2016 krajský súd odročil termín pojednávania na 1. marec 2016,

- 1. marca 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. marec 2016,

- 22. marca 2016 bol vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá,

- 26. apríla 2016 sťažovateľ podal odvolanie,

- 15. augusta 2016 bol spis s podaným opravným prostriedkom doručený

najvyššiemu súdu,

- 21. marca 2017 sťažovateľ doručil najvyššiemu súdu ďalšie dokumenty,

- 28. júna 2018 najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. , že rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (6. júla 2018 bol spis doručený

krajskému súdu),

- 18. októbra 2018 krajský súd nariadil termín pojednávania na 27. november 2018

- 22. novembra 2018 sťažovateľ doručil vyjadrenie,

- 27. novembra 2018 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 11. december 2018,

- 1. decembra 2018 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovaného,

7. decembra 2018 doručil vyjadrenie sťažovateľ,

- 11. decembra 2018 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom krajský súd vyhlásil

rozsudok, ktorým rozhodnutie ministerstva zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého

stupňa na ďalšie konanie.

III.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označeného práva

vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného

práva na prerokovanie veci v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

16. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

17. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z , ktorý súdom

prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana

ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorej len čo sa

konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Povinnosť správneho súdu a jeho sudcu konať rýchle

a hospodárne podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako

základný princíp správneho súdneho konania v Správny

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a povinnosť konať bez

prieťahov i v v znení neskorších

predpisov, ktorý je premietnutý aj do . Aj správny súd je teda povinný

postupovať v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,

predchádzať zbytočným prieťahom, konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného

zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

18. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a nadväzne

i judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo

nebolo porušené právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, sa skúma vždy

s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto

troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie

účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. ). V súlade

s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

19. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,

že predmetom napadnutého konania bola žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti v tom čase účinného Občianskeho súdneho

poriadku. Ústavný súd je toho názoru, že vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej

stránke ako zložitú, pretože tento typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou

úpravou a tiež príslušnou judikatúrou. Vec podľa názoru ústavného súdu nevykazuje ani

skutkovú zložitosť, keďže skutkový stav veci je v podstate ustálený a nevyžaduje si

komplikované dokazovanie.

20. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa. Ústavný súd z obsahu

zapožičaného spisu krajského súdu nezistil také závažné skutočnosti, ktoré by bolo možné

pripísať na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania alebo

spomalením jeho priebehu, hoci nemožno ponechať celkom bez povšimnutia, že si

sťažovateľ náležite nesplnil svoju poplatkovú povinnosť pri jej vzniku, t. j. súčasne

s podaním žaloby [

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“)] ani po (i keď oneskorenej) výzve správneho

súdu. K námietke krajského súdu, že sťažovateľ žiadal 18. decembra 2015 o odročenie

pojednávania nariadeného na 26. január 2016, ústavný súd po overení tejto námietky

uvádza, že o odročenie pojednávania nežiadal sťažovateľ, ale žalovaný, preto zaň nemôže

niesť zodpovednosť sťažovateľ. Rovnako nemožno vytknúť sťažovateľovi uplatňovanie

procesných prostriedkov, ktoré mu k ochrane jeho práv poskytuje právny poriadok (v jeho

prípade to bol návrh na prerušenie konania). Pochopiteľne to však znamenalo, že krajský

súd sa s týmto návrhom musel v rámci určitého času vysporiadať.

21. Napokon ústavný súd hodnotil postup krajského súdu z hľadiska primeranosti

dĺžky trvania namietaného konania, resp. z hľadiska existencie zbytočných prieťahov

v tomto konaní. K porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva podľa čl. 48

ods. 2 ) môže pritom podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu dôjsť nielen

neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,

resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. ,

, ). Na tom nemôže nič zmeniť ani námietka sťažovateľa, že

ústavný súd by mal posudzovať prípadné porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu

ku konaniu ako celku, a nie jednotlivé fázy konania, resp. obdobia nečinnosti. K tomu

ústavný súd uvádza, že aj ESĽP uplatňuje rôzne spôsoby skúmania postupu štátnych

orgánov. Z jeho rozhodovacej činnosti je zrejmé, že môže skúmať jednak dĺžku konania na

jednotlivých súdnych inštanciách (napr. Rablat v. Francúzsko, rozsudok z 29. 4. 2003,

č. 49285/99) alebo sa môže snažiť identifikovať konkrétne neprimerané obdobia nečinnosti

medzi jednotlivými úkonmi vo veci bez toho, aby vyhodnotil, či celková dĺžka jednotlivých

fáz konania bola primeraná alebo nie (napr. Koktavá v. Česká republika, rozsudok z 2. 12.

2003, č. 45107/98). Spôsoby skúmania postupu štátnych orgánov sa javia byť rovnocenné,

pretože sledujú rovnaký cieľ, a to zistenie, či v posudzovanom prípade došlo alebo nedošlo

k porušeniu práv sťažovateľa. Aj ústavný súd pri posudzovaní prípadného porušenia

namietaného článku dohovoru dbá na podstatu a účel poskytovania ústavnej ochrany, a to

bez ohľadu na to, ktorý z uvedených spôsobov uplatní, pretože oba spôsoby sledujú ten istý

cieľ.

22. Ústavný súd v rámci posudzovania uvedeného kritéria zistil, že namietané

konanie iniciované sťažovateľom podaním žaloby 25. júna 2013 prebiehalo v zásade

plynulo, až na obdobie od zaslania vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi (16. december

2013) do nariadenia termínu pojednávania (29. október 2014), v ktorom krajský súd viac

ako 10 mesiacov neuskutočnil ani jeden úkon. Postup krajského súdu však väčšmi

charakterizovala nesústredenosť, resp. neefektívnosť jeho procesných úkonov. Tá sa

prejavila hneď v počiatkoch namietaného konania, keď krajský súd vykonal vo veci

niekoľko procesných úkonov, a až potom, po viac ako roku (7. november 2014) vyzval

sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ v lehote stanovenej krajským

súdom súdny poplatok za podanú žalobu nezaplatil, na čo krajský súd pristúpil k vydaniu

uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Následne 4. decembra

2014 sťažovateľ súdny poplatok zaplatil a krajský súd 10. decembra 2014 uznesenie

o zastavení konania zrušil. Výzva na zaplatenia súdneho poplatku mala byť procesným

úkonom uskutočneným ihneď po podaní žaloby; pokiaľ sa tak nestalo a krajský súd už začal

vo veci samej konať, procesné úkony spočívajúce vo vydaní uznesenia o zastavení konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku a nadväzne uznesenia o zrušení tohto rozhodnutia sa

s poukazom na § 10 ods. 2 písm. a) o súdnych poplatkoch javia ako nadbytočné

a neefektívne.

23. Ďalšie 6-mesačné obdobie neefektívnej činnosti možno identifikovať v čase, keď

sťažovateľ navrhol prerušenie konania (3. februára 2015) do rozhodnutia o tomto návrhu

(21. august 2015). V rámci tohto obdobia krajský súd nariadil termín pojednávania

na 14. apríl 2015, sťažovateľ však vzápätí požiadal o odročenie tohto pojednávania, pretože

nebolo rozhodnuté o jeho návrhu na prerušenie konania. Neefektivita postupu krajského

súdu sa prejavila v tom, že zrušil nariadený termín pojednávania, hoci o prerušení konania

mohol rozhodnúť aj v rámci tohto pojednávania. O návrhu na prerušenie konania napokon

rozhodol až 21. augusta 2015 a nový termín pojednávania nariadil (na žiadosť sťažovateľa

doručenú mu 16. októbra 2015) až na 26. január 2016. Neefektívny postup krajského súdu

dokazuje napokon aj fakt, že najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn.

z 28. júna 2018 zrušil jeho prvé rozhodnutie z 22. marca 2016 z dôvodu procesných

pochybení, ktoré tkveli najmä v tom, že právny zástupca sťažovateľa predložil

na pojednávaní, ktoré sa konalo 1. marca 2016, listinné dôkazy, avšak z obsahu súdneho

spisu najvyššiemu súdu nevyplynulo, že by boli jeho súčasťou. Uvedené nesvedčí

o zodpovednom prístupe krajského súdu k dôkazom predloženým účastníkom konania

a keďže sa krajský súd k tejto okolnosti nevyjadril ani v rámci stanoviska k ústavnej

sťažnosti, ústavný súd takýto prístup nemôže opomenúť.

24. Trvanie namietaného konania nesporne poznačilo i rozhodovanie najvyššieho

súdu o opravnom prostriedku (od predloženia spisu najvyššiemu súdu 15. augusta 2016

do vyhlásenia rozhodnutia 28. júna 2018), ktorého dĺžku ústavný súd vyhodnocuje ako

hraničiacu s akceptovateľnosťou. Najvyšší súd uviedol, že vec sťažovateľa riešil v poradí,

v akom mu bola doručená, čo ústavný súd nemá dôvod spochybňovať, keďže nešlo o vec,

ktorá by vykazovala zvláštny stupeň naliehavosti. Na druhej strane je však potrebné

poukázať na to, že v rámci odôvodnenia rozhodnutia sa najvyšší súd v podstate obmedzil

len na procesné pochybenia krajského súdu (s. 14 a 15 uznesenia najvyššieho súdu, pozn.),

ktoré ho viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, avšak právnu stránku veci nechal

bez povšimnutia. V tomto kontexte sa ústavnému súdu javí, že odôvodnenie rozhodnutia

z kvalitatívnej stránky nezodpovedá dĺžke, ktorú si odvolacie konanie vyžiadalo, pretože

prípad nijako právne neosvetlilo. Keďže vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1

dohovoru najvyšším súdom už ústavný súd rozhodol pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa (uznesenie sp. zn. zo 4. decembra 2018), nepovažoval

za potrebné zaoberať sa jeho návrhom na spojenie aktuálne prejednávanej veci s ústavnou

sťažnosťou vedenou pod sp. zn. , v ktorej sťažovateľ opakovane namieta

postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. . Na dobu rozhodovania najvyššieho

súdu a zmysel jeho rozhodnutia však prihliadol v rámci hodnotenia celkovej dĺžky konania.

25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že faktorom, ktorý

mal negatívny dopad na súvislý priebeh posudzovaného konania, boli postup krajského súdu

a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku neefektívnej činnosti a zistených období

nečinnosti. Z celkovej dĺžky konania trvajúceho ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu

5 rokov a 5 mesiacov prebiehalo konanie na úrovni krajského súdu 3 roky a 7 mesiacov,

z ktorých krajský súd 10 mesiacov nekonal bez toho, aby mu v tom bránila nejaká zákonná

prekážka. K neprimeranej dĺžke súdneho konania však prispel najmä jeho nesústredený

postup rozobratý na inom miesto tohto nálezu (bod 22 a 23) a s tým súvisiace odvolacie

konanie (bod 24). Ústavný súd preto dospel k záveru, že vec sťažovateľa vedená

pred krajským súdom pod sp. zn. nebola prerokovaná v primeranej lehote,

v dôsledku čoho došlo k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1

výroku nálezu).

IV.

26. Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa

čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal.

27. Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie práva sťažovateľa

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj zo skutočnosti, že namietané konanie nebolo

podľa zistení ústavného súdu v čase jeho rozhodovania právoplatne skončené

(9. februára 2019 podal žalovaný proti rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť), bolo

potrebné prikázať krajskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. konať

po vrátení spisu z ústavného súdu postupom podľa a 451 bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

28. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Podľa , ak ústavný

súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie, ak o to požiadal.

29. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ak ústavný

súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý

porušil základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,

v tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2

citovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom

o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.

30. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 2 200 €, ktorú

odôvodnil pocitom bezmocnosti a dlhotrvajúcim pocitom márnosti z nespravodlivosti

a z nemožnosti včasného a účinného uplatnenia svojich práv. Uvádza, že sa od žalovaného

domáhal verejne dostupných informácií, ktoré sa týkajú právoplatne skončeného konania,

a ktoré sú verejné dostupné už počas prebiehajúceho konania. Napriek tomu, že má právo

na prístup k informáciám v zákonnej lehote ôsmich pracovných dní, ani po vyše päť a pol

roku od podania žiadosti o sprístupnenie informácie nedisponuje žiadanými informáciami

a náprava tohto stavu je podľa jeho názoru v nedohľadne.

31. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

32. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú

doterajšiu dĺžku napadnutého konania a v rámci neho na obdobie neodôvodnenej nečinnosti,

resp. nesústredenej činnosti krajského súdu. Na druhej strane však vo veľkej miere

prihliadol na to, čo je pre sťažovateľa v „hre“, keď v priebehu napadnutého konania sám

argumentoval, že išlo o sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne dostupné. Nešlo pritom

ani o komplikovanú, resp. naliehavú záležitosť, ako záujem maloletých detí či obmedzenie

osobnej slobody, kde je záujem na rýchlom prerokovaní veci zvýšený, preto sa ani výška

finančného zadosťučinenia nemôže porovnávať s výškou, akú ústavný súd priznáva

v takýchto prípadoch. K metodike výpočtu primeraného finančného zadosťučinenia

predostretej sťažovateľom (s. 8 – 10 ústavnej sťažnosti), ktorou odôvodňoval ním žiadanú

výšku 2 200 €, ústavný súd len pre úplnosť uvádza, že ESĽP akceptuje priznávanie

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške, ktorá nie je neprimeraná, hoci by bola

nižšia než suma priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić proti Chorvátsku,

rozhodnutie z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie z 25. 6. 2009,

č. 8301/06). S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval za primerané a spravodlivé

priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 500 € podľa § 133 ods. 3 písm. e)

(bod 3 výroku nálezu).

33. Ústavný súd nad rámec veci, vychádzajúc z poznatkov vo vlastnej rozhodovacej

činnosti, a to počtu podaní sťažovateľa adresovaných ústavnému súdu, ktorých je od roku

2014 ku dňu rozhodnutia 20, ako aj písomného stanoviska ministerstva č. 34787/2019/142-I

z 23. januára 2019, ktoré si pre účely rozhodovania o viacerých obdobných ústavných

sťažnostiach totožného sťažovateľa vyžiadal a z obsahu ktorého vyplynulo, že ministerstvo

za obdobie rokov 2013 – 2018 eviduje celkovo 66 žiadostí sťažovateľa podľa zákona

o slobodnom prístupe k informáciám a že voči ministerstvu je v súčasnosti vedených viac

ako desať súdnych konaní týkajúcich sa správnych žalôb, v ktorých sťažovateľ vystupuje

v procesnom postavení žalobcu, nemohol ponechať bez povšimnutia, že predmet i obsah

týchto podaní je v zásade rovnaký a ich charakter vykazuje známky účelového využívania

procesných inštitútov zrejme s cieľom dosiahnutia vyslovenia porušenia práv sťažovateľa

a následného priznania finančného zadosťučinenia. Ústavný súd považuje síce

za neakceptovateľné, ak všeobecné súdy nekonajú dostatočne plynulo, na druhej strane však

poukazuje na to, že takéto správanie sťažovateľa sa už javí ako hraničné k zneužívaniu

práva, ktorého zákaz bol transponovaný i do procesných predpisov (čl. 5 Civilného

sporového poriadku, resp. v spojení s ).

K tomu je potrebné poznamenať, že úlohou súdov v súdnom procese je poskytnúť právnu

ochranu správaniu čestnému.

34. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny

zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania sumou 498,55 € za tri úkony právnej služby.

35. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania za prvé dva úkony právnej

služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie sťažnosti vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá

bola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Odmena za jeden

úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018,

t. j. za dva úkony 325,42 €. Pokiaľ išlo o ďalší úkon právnej služby uskutočnený už v roku

2019 – vyjadrenie k stanovisku krajského súdu z 29. januára 2019, ústavný súd vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý

polrok 2018, ktorá bola 980 €. Odmena za tento právny úkon v zmysle už popísaných

pravidiel predstavuje sumu vo výške 173,13 € (t. j. 163,33 € + 9,80 € režijný paušál). Trovy

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak predstavujú celkovú sumu

498,55 €, a ústavný súd ju sťažovateľovi priznal v celej uplatnenej výške (bod 4 výroku

nálezu).

36. Náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

37. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2019