Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 470/2018
PDF · 538.22 KB
No categories available
III. ÚS 470/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu Mojmíra
Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti
, zastúpeného advokátom Mgr. Stanislavom Hutňanom, Kominárska 2, 4, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 166/2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo , na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 166/2013
p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
5 S 166/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť
, trovy konania v sume 498,55 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur a päťdesiatpäť
centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Stanislava Hutňana, Kominárska 2, 4,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 470/2018 zo 4. decembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov účinného
do 28. februára 2019 na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej aj „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 166/2013 (ďalej aj
„namietané konanie“), vo zvyšnej časti – vo vzťahu k namietanému postupu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 7 Sži 7/2016 sťažnosť
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 25. júna 2013
krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 31095/2013-23-II z 23. apríla 2013.
Predmetným rozhodnutím nebolo vyhovené jeho žiadosti o sprístupnenie informácií
v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v platnom znení (ďalej len
„zákon o slobodnom prístupe k informáciám“), v zmysle ktorej sťažovateľ požadoval „...
sprístupnenie žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Kontrová v. Slovenská
republika, a to v celom znení a vrátane všetkých príloh...“. Sťažovateľ, opisujúc priebeh
napadnutého konania, uvádza, že 3. februára 2015 navrhol konanie prerušiť podľa § 109
ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“), pretože sa domnieval, že § 11 ods. 1 písm. d) zákona
o slobodnom prístupe k informáciám je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), a žiadal, aby bola vec postúpená ústavnému súdu. O tomto návrhu krajský súd
rozhodol uznesením z 21. augusta 2015. Dňa 1. marca 2016 sa vo veci uskutočnilo
pojednávanie, na ktorom právny zástupca sťažovateľa predložil «email Ministerstva
spravodlivosti ČR zo dňa 18.02.2016 a písomné úvodné stanovisko ČR vo veci Eremiášová
a Pechová v. Česká republika, ktoré si sťažovateľ vyžiadal od Ministerstva spravodlivosti,
a to na základe (českého) zákona č. 106/1999 Zb. o slobodnom prístupe k informáciám. Išlo
teda o obdobné informácie, aké sťažovateľ požadoval od Ministerstva spravodlivosti SR.
Navyše ust. § 11 ods. 4 písm. b), českého) zákona č. 106/1999 Zb. o slobodnom prístupe
k informáciám je obsahovo zhodné s ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, na ktorom založilo obmedzenie prístupu k požadovaným informáciám
(ďalej ako „ZSI“). Po predložení uvedených dôkazov KS BA odročil pojednávanie, a to
napriek tomu, že účasť na tomto pojednávaní nebola podľa predvolania potrebná, teda, na
tomto pojednávaní malo dôjsť k vyhláseniu rozsudku vo veci samej.».
3. Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd 22. marca 2016 vyhlásil rozsudok, ktorým
jeho žalobu zamietol. V rámci prípravy odvolania sťažovateľ zistil, že dôkazy, ktoré
predložil krajskému súdu na pojednávaní 1. marca 2016, sa v súdnom spise vôbec
nenachádzajú, a ich predloženie nebolo v odôvodnení rozsudku krajského súdu spomenuté,
hoci boli dôvodom odročenia pojednávania. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal
odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 7 Sži 7/2016 z 28. júna 2018.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že strata dôkazov predstavuje jednu
zo skutočností, pre ktoré bolo potrebné rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
4. Dňa 4. septembra 2018 sťažovateľ podal predsedovi krajského súdu sťažnosť,
v ktorej namietal procesné pochybenia krajského súdu spočívajúce v nezaložení
predložených dôkazov do spisu a domáhal sa ich nájdenia. Podpredseda krajského súdu
na túto sťažnosť odpovedal podaním zo 14. septembra 2018, v ktorom sa však nezaoberal
námietkami sťažovateľa, ale iba primeranosťou dĺžky konania.
5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podrobil kritike postup všeobecných súdov
v napadnutom konaní, a to najmä postup krajského súdu. Namieta, že konanie pred ním trvá
už tri a pol roka, krajský súd procesne pochybil, a preto najvyšší súd zrušil jeho rozsudok
a právna vec je po päť a pol roku opäť na začiatku.
6. Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
nálezom vyslovil, že postupom krajského súdu v namietanom konaní bolo porušené jeho
právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň
požaduje, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 200 €
a náhradu trov právneho zastúpenia.
7. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 20. decembra 2018 vyjadril
k sťažnosti prípisom sp. zn. 1 SprV/645/2018 zo 17. januára 2019, ktorý bol
prostredníctvom faxu doručený ústavnému súdu 18. januára 2019. Spisový materiál bol
ústavnému súdu doručený spolu s prípisom v listinnej podobe 24. januára 2019. Predseda
krajského súdu vo svojom vyjadrení zrekapituloval priebeh namietaného konania a vyjadril
presvedčenie, že krajský súd postupoval v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov.
Za najdlhší časový úsek, počas ktorého krajský súd nekonal, považoval obdobie
od 12. decembra 2013 do 29. októbra 2014, keď bol „spis na lehote k vytýčeniu termínu
pojednávania z dôvodu, že senát musel predvolávať na pojednávanie najstaršie veci
a v poradí, v akom boli na súd prijaté“. Súčasne predseda krajského súdu oznámil, že
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
8. Ústavný súd 21. januára 2019 zaslal vyjadrenie krajského súdu právnemu
zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu.
Právny zástupca sťažovateľa sa k stanovisku krajského súdu vyjadril podaním doručeným
ústavnému súdu 1. februára 2019, v ktorom uviedol, že „Stanovisko sa obmedzuje iba na
existenciu zbytočných prieťahov a nie aj na celkovú dĺžku konania pred KS BA, ktorá je
podľa sťažovateľa zjavne neprimeraná (46 mesiacov pred Krajským súdom v Bratislave).
Sťažovateľ už vo svojej sťažnosti poukázal na stanovisko občianskoprávneho a obchodného
kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 13.04.2011 č. Cpjn 206/2010, podľa
ktorého koncept zbytočných prieťahov je odlišný od konceptu neprimerane dlhých konaní.
Podľa tohto stanoviska Najvyššieho súdu Českej republiky aj pri absencii zbytočných
prieťahov, môže byť konanie neprimerane dlhé, čo znamená porušenie čl. 6 ods. 1
Dohovoru. Obsah základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru je preto širší ako obsah základného práva na prerokovane veci bez
zbytočných prieťahov zakotveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čo potvrdil ESĽP v rozsudku
vo veci Grešáková v. Slovakia. Aj sťažovateľ v bode 10. svojej sťažnosti výslovne uviedol, že
sa domáha primárne preskúmania toho, či konanie iniciovaného jeho žalobou zo dňa
25.06.2013 pred súdmi všetkých stupňov trvá neprimerane dlho, čo znamená bez ohľadu na
výskyt prípadných zbytočných prieťahov. Avšak, aj pokiaľ ide o koncept zbytočných
prieťahov, v predmetnom konaní sa zbytočné prieťahy vyskytli. Konkrétne ide o obdobie -
od 12.12.2013 do 29.10.2014, čo KS BA výslovne uznal v Stanovisku.
Napriek uznaniu týchto prieťahov, tieto KS BA bagatelizuje a nepovažuje ich za
relevantné pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa. Stanovisko navyše uvádza viacero
nesprávnych alebo zavádzajúcich tvrdení. Žalobca nepodal dňa 18.12.2015 žiadosť
o odročenie pojednávania, ale bol to žalovaný. Návrh sťažovateľa na odročenie
pojednávania zo dňa 02.04.2015 bol daný iba z dôvodu nesprávneho procesného postupu
súdu, ktorý tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel z dôvodov uvedených sťažovateľom
a najskôr rozhodoval o sťažovateľovom návrhu na prerušenie konania. Sťažovateľ nežiadal
KS BA dňa 27.11.2018 o odročenie pojednávania, ale bol to žalovaný. KS BA v Stanovisko
navyše výslovne uznal, že predloženie dôkazov sťažovateľom na pojednávaní dňa
01.03.2016 bolo dôvodom odročenia pojednávania. Tieto dôkazy KS BA následne
sťažovateľovi stratil, ich predloženie nezahrnul do svojho rozsudku a po vydaní zrušujúceho
uznesenia Najvyššieho súdu SR sa odmietol zaoberať ich dohľadaním, hoci bol na to
vyzvaný.
... K strate dôkazov zo strany KS BA poukazuje na nález Ústavného súdu SR
III. ÚS 282/2018 ktorý takéto obdobné skutočnosti vyhodnocuje ako neefektívny postup
súdu, pretože vedie k zrušeniu súdneho rozhodnutia odvolacím súdom. Rozsudok KS BA bol
okrem toho zrušený, aj pre ďalšie vážne procesné pochybenia, medzi ktoré patrilo aj
neoboznámenie s obsahom prednesov a dôkazov a nevydanie uznesenia o skončení
dokazovania. Sťažovateľ si dovoľuje vyzvať Ústavný súd SR, aby pri určovaní výšky
finančného zadosťučinenia vychádzal z dĺžky celého súdneho konania pred KS BA, ktoré je
neprimerane dlhé (a nielen z dĺžky samotných prieťahov v tomto súdnom konaní)...“.
9. V závere svojho stanoviska sťažovateľ uviedol, že netrvá na konaní verejného
ústneho pojednávania, a zároveň podal návrh na spojenie tejto veci s ústavnou sťažnosťou,
ktorú pripojil k svojmu vyjadreniu a ktorá je vedená ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 210/2019. Táto neskôr podaná ústavná sťažnosť sa týka dĺžky rozhodovania
najvyššieho súdu o opravnom prostriedku (vec vedená pod sp. zn. 7 Sži 7/2016), ktorý
sťažovateľ uplatnil proti rozhodnutiu krajského súdu z 22. marca 2016, a preto podľa jeho
názoru súvisí s namietaným konaním.
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa
pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019,
použije aj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom
súde), upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou
sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
11. V súlade s čl. II bod 2 písm. a) Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 v období
od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce pri predkladaní veci do senátu Janou
Baricovou (sudkyňa spravodajkyňa) pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana
Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka. Vzhľadom na uvedené
senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti
v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
II.
12. Z predloženého spisu krajského súdu vedeného pod sp. zn. 5 S 166/2013 ústavný
súd zistil, že vo veci boli až dosiaľ vo vzťahu k predmetu sťažnosti vykonané tieto pre jej
posúdenie relevantné procesné úkony:
- 25. júna 2013 bola krajskému súdu doručená žaloba,
- 8. októbra 2013 krajský súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe
a predloženie súvisiacich administratívnych spisov (pokyn realizovaný 21. novembra 2013),
- 12. decembra 2013 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovaného; zároveň
žalovaný navrhol spojenie vecí na spoločné konanie,
- 16. decembra 2013 krajský súd zaslal vyjadrenie žalovaného sťažovateľovi,
- 29. októbra 2014 krajský súd určil termín verejného vyhlásenia rozsudku
na 2. december 2014,
- 7. novembra 2014 krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku,
- 2. decembra 2014 krajský súd uznesením konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho
poplatku,
- 4. decembra 2014 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za žalobu,
- 10. decembra 2014 krajský súd zrušil uznesenie o zastavení konania z 2. decembra
2014,
- 3. februára 2015 sťažovateľ podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b) OSP,
- 19. februára 2015 krajský súd nariadil termín pojednávania na 14. apríl 2015,
- 2. apríla 2015 sťažovateľ požiadal o odročenie termínu pojednávania, pretože
nebolo rozhodnuté o návrhu na prerušenie konania,
- 13. apríla 2015 krajský súd zrušil termín pojednávania,
- 21. augusta 2015 krajský súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
(právoplatné 19. septembra 2015),
- 16. októbra 2015 sťažovateľ požiadal o nariadenie termínu pojednávania,
- 25. novembra 2015 krajský súd nariadil termín pojednávania na 26. január 2016,
- 18. decembra 2015 žalovaný požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie
pojednávaní,
- 20. januára 2016 krajský súd odročil termín pojednávania na 1. marec 2016,
- 1. marca 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. marec 2016,
- 22. marca 2016 bol vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá,
- 26. apríla 2016 sťažovateľ podal odvolanie,
- 15. augusta 2016 bol spis s podaným opravným prostriedkom doručený
najvyššiemu súdu,
- 21. marca 2017 sťažovateľ doručil najvyššiemu súdu ďalšie dokumenty,
- 28. júna 2018 najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Sži 7/2016, že rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (6. júla 2018 bol spis doručený
krajskému súdu),
- 18. októbra 2018 krajský súd nariadil termín pojednávania na 27. november 2018
- 22. novembra 2018 sťažovateľ doručil vyjadrenie,
- 27. novembra 2018 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 11. december 2018,
- 1. decembra 2018 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovaného,
7. decembra 2018 doručil vyjadrenie sťažovateľ,
- 11. decembra 2018 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom krajský súd vyhlásil
rozsudok, ktorým rozhodnutie ministerstva zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého
stupňa na ďalšie konanie.
III.
13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označeného práva
vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
16. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
17. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 OSP, ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Povinnosť správneho súdu a jeho sudcu konať rýchle
a hospodárne podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako
základný princíp správneho súdneho konania v § 5 ods. 7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a povinnosť konať bez
prieťahov i v čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov, ktorý je premietnutý aj do § 5 ods. 1 SSP. Aj správny súd je teda povinný
postupovať v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádzať zbytočným prieťahom, konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.
18. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a nadväzne
i judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto
troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade
s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
19. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom napadnutého konania bola žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti v tom čase účinného Občianskeho súdneho
poriadku. Ústavný súd je toho názoru, že vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej
stránke ako zložitú, pretože tento typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou
úpravou a tiež príslušnou judikatúrou. Vec podľa názoru ústavného súdu nevykazuje ani
skutkovú zložitosť, keďže skutkový stav veci je v podstate ustálený a nevyžaduje si
komplikované dokazovanie.
20. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa. Ústavný súd z obsahu
zapožičaného spisu krajského súdu nezistil také závažné skutočnosti, ktoré by bolo možné
pripísať na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania alebo
spomalením jeho priebehu, hoci nemožno ponechať celkom bez povšimnutia, že si
sťažovateľ náležite nesplnil svoju poplatkovú povinnosť pri jej vzniku, t. j. súčasne
s podaním žaloby [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] ani po (i keď oneskorenej) výzve správneho
súdu. K námietke krajského súdu, že sťažovateľ žiadal 18. decembra 2015 o odročenie
pojednávania nariadeného na 26. január 2016, ústavný súd po overení tejto námietky
uvádza, že o odročenie pojednávania nežiadal sťažovateľ, ale žalovaný, preto zaň nemôže
niesť zodpovednosť sťažovateľ. Rovnako nemožno vytknúť sťažovateľovi uplatňovanie
procesných prostriedkov, ktoré mu k ochrane jeho práv poskytuje právny poriadok (v jeho
prípade to bol návrh na prerušenie konania). Pochopiteľne to však znamenalo, že krajský
súd sa s týmto návrhom musel v rámci určitého času vysporiadať.
21. Napokon ústavný súd hodnotil postup krajského súdu z hľadiska primeranosti
dĺžky trvania namietaného konania, resp. z hľadiska existencie zbytočných prieťahov
v tomto konaní. K porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy) môže pritom podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu dôjsť nielen
neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,
resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Na tom nemôže nič zmeniť ani námietka sťažovateľa, že
ústavný súd by mal posudzovať prípadné porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu
ku konaniu ako celku, a nie jednotlivé fázy konania, resp. obdobia nečinnosti. K tomu
ústavný súd uvádza, že aj ESĽP uplatňuje rôzne spôsoby skúmania postupu štátnych
orgánov. Z jeho rozhodovacej činnosti je zrejmé, že môže skúmať jednak dĺžku konania na
jednotlivých súdnych inštanciách (napr. Rablat v. Francúzsko, rozsudok z 29. 4. 2003,
č. 49285/99) alebo sa môže snažiť identifikovať konkrétne neprimerané obdobia nečinnosti
medzi jednotlivými úkonmi vo veci bez toho, aby vyhodnotil, či celková dĺžka jednotlivých
fáz konania bola primeraná alebo nie (napr. Koktavá v. Česká republika, rozsudok z 2. 12.
2003, č. 45107/98). Spôsoby skúmania postupu štátnych orgánov sa javia byť rovnocenné,
pretože sledujú rovnaký cieľ, a to zistenie, či v posudzovanom prípade došlo alebo nedošlo
k porušeniu práv sťažovateľa. Aj ústavný súd pri posudzovaní prípadného porušenia
namietaného článku dohovoru dbá na podstatu a účel poskytovania ústavnej ochrany, a to
bez ohľadu na to, ktorý z uvedených spôsobov uplatní, pretože oba spôsoby sledujú ten istý
cieľ.
22. Ústavný súd v rámci posudzovania uvedeného kritéria zistil, že namietané
konanie iniciované sťažovateľom podaním žaloby 25. júna 2013 prebiehalo v zásade
plynulo, až na obdobie od zaslania vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi (16. december
2013) do nariadenia termínu pojednávania (29. október 2014), v ktorom krajský súd viac
ako 10 mesiacov neuskutočnil ani jeden úkon. Postup krajského súdu však väčšmi
charakterizovala nesústredenosť, resp. neefektívnosť jeho procesných úkonov. Tá sa
prejavila hneď v počiatkoch namietaného konania, keď krajský súd vykonal vo veci
niekoľko procesných úkonov, a až potom, po viac ako roku (7. november 2014) vyzval
sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ v lehote stanovenej krajským
súdom súdny poplatok za podanú žalobu nezaplatil, na čo krajský súd pristúpil k vydaniu
uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Následne 4. decembra
2014 sťažovateľ súdny poplatok zaplatil a krajský súd 10. decembra 2014 uznesenie
o zastavení konania zrušil. Výzva na zaplatenia súdneho poplatku mala byť procesným
úkonom uskutočneným ihneď po podaní žaloby; pokiaľ sa tak nestalo a krajský súd už začal
vo veci samej konať, procesné úkony spočívajúce vo vydaní uznesenia o zastavení konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku a nadväzne uznesenia o zrušení tohto rozhodnutia sa
s poukazom na § 10 ods. 2 písm. a) o súdnych poplatkoch javia ako nadbytočné
a neefektívne.
23. Ďalšie 6-mesačné obdobie neefektívnej činnosti možno identifikovať v čase, keď
sťažovateľ navrhol prerušenie konania (3. februára 2015) do rozhodnutia o tomto návrhu
(21. august 2015). V rámci tohto obdobia krajský súd nariadil termín pojednávania
na 14. apríl 2015, sťažovateľ však vzápätí požiadal o odročenie tohto pojednávania, pretože
nebolo rozhodnuté o jeho návrhu na prerušenie konania. Neefektivita postupu krajského
súdu sa prejavila v tom, že zrušil nariadený termín pojednávania, hoci o prerušení konania
mohol rozhodnúť aj v rámci tohto pojednávania. O návrhu na prerušenie konania napokon
rozhodol až 21. augusta 2015 a nový termín pojednávania nariadil (na žiadosť sťažovateľa
doručenú mu 16. októbra 2015) až na 26. január 2016. Neefektívny postup krajského súdu
dokazuje napokon aj fakt, že najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 7 Sži 7/2016
z 28. júna 2018 zrušil jeho prvé rozhodnutie z 22. marca 2016 z dôvodu procesných
pochybení, ktoré tkveli najmä v tom, že právny zástupca sťažovateľa predložil
na pojednávaní, ktoré sa konalo 1. marca 2016, listinné dôkazy, avšak z obsahu súdneho
spisu najvyššiemu súdu nevyplynulo, že by boli jeho súčasťou. Uvedené nesvedčí
o zodpovednom prístupe krajského súdu k dôkazom predloženým účastníkom konania
a keďže sa krajský súd k tejto okolnosti nevyjadril ani v rámci stanoviska k ústavnej
sťažnosti, ústavný súd takýto prístup nemôže opomenúť.
24. Trvanie namietaného konania nesporne poznačilo i rozhodovanie najvyššieho
súdu o opravnom prostriedku (od predloženia spisu najvyššiemu súdu 15. augusta 2016
do vyhlásenia rozhodnutia 28. júna 2018), ktorého dĺžku ústavný súd vyhodnocuje ako
hraničiacu s akceptovateľnosťou. Najvyšší súd uviedol, že vec sťažovateľa riešil v poradí,
v akom mu bola doručená, čo ústavný súd nemá dôvod spochybňovať, keďže nešlo o vec,
ktorá by vykazovala zvláštny stupeň naliehavosti. Na druhej strane je však potrebné
poukázať na to, že v rámci odôvodnenia rozhodnutia sa najvyšší súd v podstate obmedzil
len na procesné pochybenia krajského súdu (s. 14 a 15 uznesenia najvyššieho súdu, pozn.),
ktoré ho viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, avšak právnu stránku veci nechal
bez povšimnutia. V tomto kontexte sa ústavnému súdu javí, že odôvodnenie rozhodnutia
z kvalitatívnej stránky nezodpovedá dĺžke, ktorú si odvolacie konanie vyžiadalo, pretože
prípad nijako právne neosvetlilo. Keďže vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1
dohovoru najvyšším súdom už ústavný súd rozhodol pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa (uznesenie sp. zn. III. ÚS 470/2018 zo 4. decembra 2018), nepovažoval
za potrebné zaoberať sa jeho návrhom na spojenie aktuálne prejednávanej veci s ústavnou
sťažnosťou vedenou pod sp. zn. Rvp 210/2019, v ktorej sťažovateľ opakovane namieta
postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 7 Sži 7/2016. Na dobu rozhodovania najvyššieho
súdu a zmysel jeho rozhodnutia však prihliadol v rámci hodnotenia celkovej dĺžky konania.
25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že faktorom, ktorý
mal negatívny dopad na súvislý priebeh posudzovaného konania, boli postup krajského súdu
a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku neefektívnej činnosti a zistených období
nečinnosti. Z celkovej dĺžky konania trvajúceho ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu
5 rokov a 5 mesiacov prebiehalo konanie na úrovni krajského súdu 3 roky a 7 mesiacov,
z ktorých krajský súd 10 mesiacov nekonal bez toho, aby mu v tom bránila nejaká zákonná
prekážka. K neprimeranej dĺžke súdneho konania však prispel najmä jeho nesústredený
postup rozobratý na inom miesto tohto nálezu (bod 22 a 23) a s tým súvisiace odvolacie
konanie (bod 24). Ústavný súd preto dospel k záveru, že vec sťažovateľa vedená
pred krajským súdom pod sp. zn. 5 S 166/2013 nebola prerokovaná v primeranej lehote,
v dôsledku čoho došlo k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku nálezu).
IV.
26. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa
čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
27. Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie práva sťažovateľa
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj zo skutočnosti, že namietané konanie nebolo
podľa zistení ústavného súdu v čase jeho rozhodovania právoplatne skončené
(9. februára 2019 podal žalovaný proti rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť), bolo
potrebné prikázať krajskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 166/2013 konať
po vrátení spisu z ústavného súdu postupom podľa § 450 a 451 SSP bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
28. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde, ak ústavný
súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie, ak o to požiadal.
29. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný
súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý
porušil základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,
v tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2
citovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom
o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
30. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 2 200 €, ktorú
odôvodnil pocitom bezmocnosti a dlhotrvajúcim pocitom márnosti z nespravodlivosti
a z nemožnosti včasného a účinného uplatnenia svojich práv. Uvádza, že sa od žalovaného
domáhal verejne dostupných informácií, ktoré sa týkajú právoplatne skončeného konania,
a ktoré sú verejné dostupné už počas prebiehajúceho konania. Napriek tomu, že má právo
na prístup k informáciám v zákonnej lehote ôsmich pracovných dní, ani po vyše päť a pol
roku od podania žiadosti o sprístupnenie informácie nedisponuje žiadanými informáciami
a náprava tohto stavu je podľa jeho názoru v nedohľadne.
31. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
32. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú
doterajšiu dĺžku napadnutého konania a v rámci neho na obdobie neodôvodnenej nečinnosti,
resp. nesústredenej činnosti krajského súdu. Na druhej strane však vo veľkej miere
prihliadol na to, čo je pre sťažovateľa v „hre“, keď v priebehu napadnutého konania sám
argumentoval, že išlo o sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne dostupné. Nešlo pritom
ani o komplikovanú, resp. naliehavú záležitosť, ako záujem maloletých detí či obmedzenie
osobnej slobody, kde je záujem na rýchlom prerokovaní veci zvýšený, preto sa ani výška
finančného zadosťučinenia nemôže porovnávať s výškou, akú ústavný súd priznáva
v takýchto prípadoch. K metodike výpočtu primeraného finančného zadosťučinenia
predostretej sťažovateľom (s. 8 – 10 ústavnej sťažnosti), ktorou odôvodňoval ním žiadanú
výšku 2 200 €, ústavný súd len pre úplnosť uvádza, že ESĽP akceptuje priznávanie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške, ktorá nie je neprimeraná, hoci by bola
nižšia než suma priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić proti Chorvátsku,
rozhodnutie z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie z 25. 6. 2009,
č. 8301/06). S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval za primerané a spravodlivé
priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 500 € podľa § 133 ods. 3 písm. e)
zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
33. Ústavný súd nad rámec veci, vychádzajúc z poznatkov vo vlastnej rozhodovacej
činnosti, a to počtu podaní sťažovateľa adresovaných ústavnému súdu, ktorých je od roku
2014 ku dňu rozhodnutia 20, ako aj písomného stanoviska ministerstva č. 34787/2019/142-I
z 23. januára 2019, ktoré si pre účely rozhodovania o viacerých obdobných ústavných
sťažnostiach totožného sťažovateľa vyžiadal a z obsahu ktorého vyplynulo, že ministerstvo
za obdobie rokov 2013 – 2018 eviduje celkovo 66 žiadostí sťažovateľa podľa zákona
o slobodnom prístupe k informáciám a že voči ministerstvu je v súčasnosti vedených viac
ako desať súdnych konaní týkajúcich sa správnych žalôb, v ktorých sťažovateľ vystupuje
v procesnom postavení žalobcu, nemohol ponechať bez povšimnutia, že predmet i obsah
týchto podaní je v zásade rovnaký a ich charakter vykazuje známky účelového využívania
procesných inštitútov zrejme s cieľom dosiahnutia vyslovenia porušenia práv sťažovateľa
a následného priznania finančného zadosťučinenia. Ústavný súd považuje síce
za neakceptovateľné, ak všeobecné súdy nekonajú dostatočne plynulo, na druhej strane však
poukazuje na to, že takéto správanie sťažovateľa sa už javí ako hraničné k zneužívaniu
práva, ktorého zákaz bol transponovaný i do procesných predpisov (čl. 5 Civilného
sporového poriadku, resp. čl. 5 ods. 12 SSP v spojení s § 62 zákona o ústavnom súde).
K tomu je potrebné poznamenať, že úlohou súdov v súdnom procese je poskytnúť právnu
ochranu správaniu čestnému.
34. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny
zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania sumou 498,55 € za tri úkony právnej služby.
35. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania za prvé dva úkony právnej
služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie sťažnosti vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá
bola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Odmena za jeden
úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 €
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018,
t. j. za dva úkony 325,42 €. Pokiaľ išlo o ďalší úkon právnej služby uskutočnený už v roku
2019 – vyjadrenie k stanovisku krajského súdu z 29. januára 2019, ústavný súd vychádzal
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý
polrok 2018, ktorá bola 980 €. Odmena za tento právny úkon v zmysle už popísaných
pravidiel predstavuje sumu vo výške 173,13 € (t. j. 163,33 € + 9,80 € režijný paušál). Trovy
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak predstavujú celkovú sumu
498,55 €, a ústavný súd ju sťažovateľovi priznal v celej uplatnenej výške (bod 4 výroku
nálezu).
36. Náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 176 ods. 1 SSP).
37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2019