Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 282/2018
PDF · 218.67 KB
No categories available
III. ÚS 282/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej
a sudcu Mojmíra Mamojku prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného spoločnosťou IUGIS LEGAL s. r. o.,
Čsl. Brigády 1615/12, Liptovský Mikuláš, v mene ktorej koná advokátka a konateľka
JUDr. Katarína Štellmachová, LL.M., PhD., vo veci namietaného porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 188/2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , , na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 S 188/2012 p o r u š e n é b o l i .
2. , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 1 200 € (slovom tisícdvesto eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý
vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť ,
, trovy konania v sume 488,13 € (slovom štyristoosemdesiatosem eur a trinásť
centov) na účet jeho právneho zástupcu, spoločnosti IUGIS LEGAL s. r. o., Čsl. Brigády
1615/12, Liptovský Mikuláš, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 S 188/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sži 43/2014 a pod sp. zn. 4 Sži 1/2017.
2. Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. III. ÚS 282/2018-17
zo 17. júla 2018 na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia jeho označených práv
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 188/2012 a vo zvyšnej časti
sťažnosť odmietol.
3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania
vo veci návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, kde podal krajskému súdu návrh 6. júna 2012.
2
4. Uvádzajúc chronologický prehľad úkonov predmetného konania, sťažovateľ
dôvodí, že postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu dochádza k zbytočným
prieťahom v konaní, v čom vidí porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie špecificky poukazuje na skutočnosť, že
po zrušení prvostupňového rozsudku krajského súdu rozhodnutím najvyššieho súdu z 3. júla
2017 a vrátení veci krajskému súdu na nové konanie krajský súd vo veci sťažovateľa
nekoná už takmer sedem mesiacov, pričom konanie trvajúce takmer šesť rokov nie je dosiaľ
právoplatne skončené.
6. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 188/2012
a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sži 43/2014 a sp. zn.
4 Sži 1/2017, prikázal krajskému súdu konať vo veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov,
priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia a tiež primerané finančné zadosťučinenie
v sume 3 700 €.
7. K sťažnosti sťažovateľa zaujal v podaní doručenom ústavnému súdu 14. septembra
2018 stanovisko krajský súd, ktorý odkázal na vyjadrenie predsedníčky senátu
prejednávajúceho posudzovanú vec. Vyjadrenie obsahovalo túto argumentáciu: „Na
základe Dodatku k Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2017 bola
predsedníčka senátu pridelená do oddelenia 5S namiesto sudkyne
od 09.03.2017. Spisy samosudcovskej agendy, ktorú v marci 2017
zároveň vybavovala po , odovzdala dňa 04.04.2017.
Po odchode zo senátu 5S dňa 29.03.2017 prevzala spolu 657
nevybavených vecí, z toho do 6 mesiacov 458 vecí, do 1 roka 28 vecí, od 1- 2 rokov 76 vecí
a nad 2 roky 95 vecí. Po oboznámení sa so spismi zistila, že sa v nich nachádzajú dva spisy
z roku 2010, 13 spisov z roku 2013, 18 spisov z roku 2014, 52 spisov z roku 2014, 81 spisov
3
z roku 2015 a ostatné z roku 2016 a 2017. Vzhľadom na to, že v pridelených veciach sa
nachádza množstvo reštančných vecí, uviedla, že sa snažila vybavovať
veci od najstarších a prednostné veci. Konanie vedené pod sp. zn. 5S/188/2012 v čase, keď
prevzala oddelenie 5S, bolo právoplatne skončené dňom 07.07.2015, a to v spojení
s rozsudkom NS SR č. k. 4SŽ1/43/2014-105 zo dňa 05.05.2015. Ústavný súd SR nálezom
č. k. II. ÚS 830/2016-39 zo dňa 02.02.2017 zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a vrátil
mu ho na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 4SŽÍ/1/2017 zo dňa 03.07.2017
zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/188/2012 zo dňa 08.04.2014 a vrátil
mu vec na nové konanie. Spis sp. zn. 5S/188/2012 bol doručený Krajskému súdu
v Bratislave do podateľne dňa 21.07.2017. Dňa 25.07.2017 bol spis pridelený do oddelenia
5S. Dňa 26.07.2017 bol daný pokyn na doručenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
účastníkom. Právna zástupkyňa žalobcu prevzala rozhodnutie dňa 07.09.2017. Dňa
09.10.2017 právna zástupkyňa žalobcu oznámila súdu zmenu jej sídla.
ako zákonnej sudkyni bol spis predložený spisovou kanceláriou po prvýkrát až 11.12.2017,
takže už vzhľadom na uplynutie lehoty nemohla reklamovať pridelenie veci
, ktorá vec pôvodne rozhodovala. Následne boli z Ministerstva spravodlivosti SR
ako aj Krajského súdu v Bratislave vyžiadané administratívne spisy, ktoré boli súdu
doručené dňa 06.07.2018. Predsedníčka senátu po oboznámení sa s obsahom spisu dňa
13.06.2018 nariadila termín pojednávania na deň 10.07.2018, kedy tunajší súd rozhodol
rozsudkom a vec sp. zn. 5S/188/2012 je na Krajskom súde v Bratislave právoplatne
skončená. Predsedníčka senátu pripojila k svojmu vyjadreniu
chronologický prehľad úkonov vykonaných vo veci sp. zn. 5S/188/2012, ktorý tvorí prílohu
tohto listu a je z neho zrejmé, že tunajší súd konal v predmetnej veci plynule, keď
v pravidelných časových intervaloch vykonával jednotlivé procesné úkony a jeho
rozhodovacia činnosť nebola poznačená zbytočnými prieťahmi.“
8. Krajský súd v doručenom stanovisku zároveň prezentoval súhlas s upustením
od ústneho prejednania veci.
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súdu doručenom ústavnému
súdu 10. októbra 2018 prezentoval súhlas s upustením od ústneho prejednania veci
4
a v rámci argumentačnej časti podania uviedol: „Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na to,
že Stanovisko je z podstatnej časti tvorené rekapituláciou priebehu konania a k obsahu
samotnej sťažnosti sa vyjadruje len v obmedzenom rozsahu. Navyše, Stanovisko sa
obmedzuje iba na existenciu zbytočných prieťahov a nie aj na celkovú dĺžku konania, ktorá
je podľa sťažovateľa zjavne neprimeraná (44 mesiacov pred Krajským súdom v Bratislave).
Sťažovateľ už vo svojej sťažnosti poukázal na stanovisko občianskoprávneho a obchodného
kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 13.04.2011 č. Cpjn 206/2010, podľa
ktorého koncept zbytočných prieťahov je odlišný od konceptu neprimerane dlhých konaní.
Podľa tohto stanoviska Najvyššieho súdu Českej republiky aj pri absencii zbytočných
prieťahov, môže byť konanie neprimerane dlhé, čo znamená porušenie čl. 6 ods. 1
Dohovoru. Obsah základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru je preto širší ako obsah základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zakotveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čo potvrdil ESĽP v rozsudku
vo veci Ořešáková v. Slovakia. Aj sťažovateľ v bode 10. svojej sťažnosti výslovne uviedol, že
sa domáha primárne preskúmania toho, či konanie iniciovaného jeho žalobou zo dňa
06.06.2012 pred súdmi všetkých stupňov trvá neprimerane dlho, čo znamená bez ohľadu
na výskyt prípadných zbytočných prieťahov. Avšak, aj pokiaľ ide o koncept zbytočných
prieťahov, v predmetnom konaní sa zbytočné prieťahy vyskytli. Konkrétne ide o obdobie: -
medzi 09.11.2012 až 11.12.2013, - medzi 24.08.2017 až 15.06.2018. Pre sťažovateľa je
nepochopiteľné najmä druhé obdobie nečinnosti a zbytočných prieťahov. Vo veci Krajský
súd v Bratislave totiž nekonal ani po vydaní nálezu Ústavného súdu SR a zrušujúceho
uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.07.2017, teda 11 mesiacov. Krajský súd
v Bratislave nevytýčil pojednávanie ani nerozhodol vo veci samej, hoci nález Ústavného
súdu SR II. ÚS 830/2016 obsahoval jednoznačné pokyny smerujúce k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia žalovaného. Jednoznačnosť pokynov Ústavného súdu SR potvrdil sám Krajský
súd v Bratislave svojim druhým meritórnym rozsudkom zo dňa 10.07.2018, keď prevzal
presvedčivé odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR. Okrem toho je potrebné uviesť, že
druhé pojednávanie vo veci bolo dňa 15.06.2018 nariadené až potom, čo Krajský súd
v Bratislave bol vyzvaný Ústavným súdom SR o zaslanie zoznamu vykonaných procesných
úkonov vo veci. Sťažovateľ sa preto nestotožňuje so Stanoviskom v tom, že Krajský súd
5
v Bratislave konal v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, ktoré však nie sú vždy
príčinou neprimerane dlhého konania, čo sťažovateľ primárne namietal. V zmysle
odôvodnenia bodu 27. sťažnosti, konanie pred KS BA trvá 44 mesiacov, teda podľa
sťažovateľa neprimerane dlho. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru zahŕňa pri skúmaní neprimeranej
dĺžky konania aj časť konania o trovách. Do dnešného dňa tak nebolo konanie právoplatne
skončené, pretože stále nebolo rozhodnuté o výške náhrady trov konania sťažovateľa.“
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
11. Ústavný súd preskúmal obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu krajského
súdu a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Krajskému súdu bola 6. júna 2012 sťažovateľom doručená „Žaloba o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 30.04.2012 č. k. 23RM/2012-
11-I“.
Krajský súd 24. augusta 2012 adresoval žalovanému výzvu na vyjadrenie k podanej
žalobe, na ktorú tento reagoval 4. októbra 2012. Predmetné vyjadrenie bolo doručené
sťažovateľovi 9. novembra 2012, pričom sťažovateľ k nemu zaujal stanovisko 5. decembra
2012. Po doručení stanoviska sťažovateľa vykonal krajský súd procesný úkon 6. marca
2014, keď vyzval sťažovateľa k úhrade súdneho poplatku.
Krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom z 8. apríla 2014, ktorým žalobu sťažovateľa
zamietol. Najvyšší súd svojím rozsudkom z 5. mája 2015 prvostupňové rozhodnutie
krajského súdu ako vecne správne potvrdil. Nálezom ústavného súdu z 2. februára 2017
bolo rozhodnutie najvyššieho súdu zrušené. Najvyšší súd uznesením z 3. júla 2017 zrušil
rozsudok krajského súdu z 8. apríla 2014 a vrátil mu vec na nové konanie. Spisový materiál
bol krajskému súdu predložený 21. júla 2017. Po predložení veci krajský súd určil 13. júna
2018 termín pojednávania k dátumu 10. júl 2018. Na uvedenom pojednávaní prijal krajský
6
súd vo veci sťažovateľa rozsudok, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného
a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 100 %.
II.
12. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2
prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
13. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal
z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej
správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup krajského súdu (3).
14. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. faktickú a právnu zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že predmetom namietaného konania je žaloba o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Ústavný súd je
toho názoru, že vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke ako zložitú, pretože
tento typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou úpravou a tiež príslušnou
judikatúrou. Vec podľa názoru ústavného súdu nevykazuje ani skutkovú zložitosť, keďže je
skutkový stav veci v podstate ustálený a nevyžaduje si komplikované dokazovanie.
15. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by
signalizovali pasivitu zo strany sťažovateľa ako účastníka konania.
7
16. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup krajského súdu.
17. Ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť,
ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).
18. Z preskúmania obsahu súdneho spisu vyplynuli pre ústavný súd zistenia, ktoré
svedčia o neefektívnom postupe krajského súdu, ako aj o obdobiach nečinnosti v celkovom
rozsahu približne dvoch rokov, v ktorých krajský súd nekonal bez toho, aby mu v tom
bránila zákonná prekážka, kde sa oba uvedené faktory negatívnym spôsobom podpísali
na plynulosti postupu posudzovaného konania.
19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje v prvom rade na neefektívnosť postupu
krajského súdu, ktorá sa prejavila v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu z 3. júla 2017,
ktorý ako dôvod zrušenia rozsudku krajského súdu z 8. apríla 2014 označil ustanovenie
§ 221 ods. 1 písm. f) OSP dôvodiac, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je príliš
všeobecné, príliš široko koncipované, neodráža konkrétnu namietanú situáciu sťažovateľa,
krajský súd nepreskúmal vo svojom rozhodnutí námietky sťažovateľa komplexne,
nevysporiadal sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia, postupoval nedôsledne a jeho
rozhodnutie je tak predčasné.
20. Prvotné obdobie nečinnosti krajského súdu v rozsahu približne jedného roka
a dvoch mesiacov zaznamenal ústavný súd v úseku konania od 5. decembra 2012,
keď sťažovateľ doručil konajúcemu súdu svoje stanovisko k vyjadreniu žalovaného až
do 6. marca 2014, keď vyzval krajský súd sťažovateľa k úhrade súdneho poplatku. Ústavný
súd zároveň zistil, že krajský súd ostal pasívny po dobu približne desiatich mesiacov aj
8
v ďalšej etape konania, a to od 21. júla 2017, keď mu bola vec sťažovateľa po zrušení jeho
rozsudku nadriadeným súdom predložená na nové konanie, až do 13. júna 2018, keď určil
vo veci sťažovateľa termín pojednávania.
21. Ústavný súd na tomto mieste poznamenáva, že nemôže akceptovať obhajobu
krajského súdu prezentovanú v predloženom stanovisku, ktoré poukazuje na neprimeranú
zaťaženosť zákonného sudcu, ktorému bola vec sťažovateľa pridelená. Ústavný súd v tomto
kontexte odkazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej v súlade
s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálne problémy
justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní
(III. ÚS 17/02). Námietka personálnych komplikácií, v danom konkrétnom prípade
námietka neprimeranej zaťaženosti zákonného sudcu, nemá povahu okolnosti, ktorá by
vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň
obrátil.
22. Ústavný súd konštatuje, že faktorom, ktorý mal negatívny dopad na súvislý
priebeh posudzovaného konania, bol postup krajského súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa
dopustil v dôsledku neefektívnej činnosti a zistených období nečinnosti.
23. Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj
o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred krajským súdom. Ústavný súd si už pri výklade
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48
ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07). Ústavný súd
tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).
9
24. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd síce konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak v čase rozhodovania
ústavného súdu bolo konanie pred krajským súdom ukončené, preto nebolo potrebné
formulovať osobitný príkaz ku konaniu bez zbytočných prieťahov.
III.
25. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Žiadosť o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania
a potrebou zavŕšenia ochrany jeho práv, pocitmi bezmocnosti a márnosti z nespravodlivosti
a nemožnosti včasného a účinného uplatnenia svojich práv v súdnom konaní, ako aj stratou
viery v spravodlivosť a stratou dôvery v základné princípy právneho štátu, predovšetkým
princíp právnej istoty. Vychádzajúc z týchto skutočností, sťažovateľ považoval
za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 3 700 €. Pri určení primeraného
finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
26. S prihliadnutím na rozsah doby nečinnosti, ako aj na neefektívny postup v konaní
pred krajským súdom ústavný súd považoval za primerané priznať sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie v sume 1 200 € tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku nálezu.
27. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu
trov konania pred ústavným súdom. Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý
polrok roku 2017, ktorá predstavovala sumu 921 €. Úhradu priznal ústavný súd za tri úkony
10
právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti
a stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14
ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho, za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2018 prislúcha odmena 153,50 €, k tomu tiež režijný paušál 9,21 €. Ústavný súd
priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za tri úkony právnych služieb vykonaných
v roku 2018. Za tieto tri úkony právnej služby predstavuje celková priznaná odmena
vrátane režijného paušálu sumu 488, 13 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu
trov konania v celkovej sume 488, 13 € (bod 3 výroku nálezu).
28. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 255
ods. 1 Civilného sporového poriadku).
29. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2018
11