Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 358 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (363)I. ÚS 127/04
PDF · 290.05 KB
No categories available
I. ÚS 127/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 127/04-44
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2004 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka
prerokoval prijatú sťažnosť Z. Č., bytom B., zastúpenej ustanoveným advokátom
JUDr. Ľ. F., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 128/99 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 128/99 p o r u š i l
základné právo Z. Č., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 128/99
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Z. Č. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk
(slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia Z. Č. v sume 11 070 Sk (slovom jedenásťtisícsedemdesiat slovenských
korún) jej advokátovi JUDr. Ľ. F., Advokátska kancelária, B.
5. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho
zastúpenia v sume 11 070 Sk (slovom jedenásťtisícsedemdesiat slovenských korún) na účet
Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 9. júla
2004 č. k. I. ÚS 127/04-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. Č., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej ustanoveným advokátom JUDr. Ľ. F., Advokátska kancelária, B., vo veci
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 128/99.
Sťažovateľka žiadala vysloviť nálezom, že postupom okresného súdu v predmetnej
občianskoprávnej veci boli porušené jej vyššie označené základné práva, prikázať
okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznať jej primerané finančné
zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a náhradu trov konania.
2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd,
zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr 3530/04 z 22. septembra 2004 a právny
zástupca sťažovateľky písomným stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 21. októbra
2004.
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu
posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – ústavný súd nepovažuje ani za
vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre
meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu boli
alebo neboli porušené označené základné práva (I. ÚS 40/02, I. ÚS 38/03, I. ÚS 41/03).
II.
Z obsahu sťažnosti (a jej doplnenia z 26. augusta 2004 vypracovaného právnym
zástupcom sťažovateľky) a z k nej pripojených písomných materiálov, zo spisu okresného
súdu sp. zn. 7 C 128/99 a písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil
nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:
Návrh na určenie otcovstva k mal. R. Č., nar. 22. júla 1990, proti V. R. G. žijúcemu
v USA, podaný na základe podnetu sťažovateľky Okresným úradom Bratislava II, odborom
sociálnych vecí (ďalej len „okresný úrad“), 9. augusta 1999 Okresnému súdu Bratislava II
bol 5. novembra 1999 postúpený týmto súdom Okresnému súdu Bratislava III ako miestne
príslušnému súdu.
Okresný súd 7. februára 2000 požiadal Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) o rozhodnutie o miestnej príslušnosti súdu na prejednanie predmetnej veci, lebo
sťažovateľka má v jeho obvode len prechodný pobyt.
Krajský súd vec vrátil 9. marca 2000 okresnému súdu ako predčasne predloženú,
lebo nebol zistený úmysel matky maloletého dieťaťa (sťažovateľky) bývať trvalo na
prechodnej adrese a neboli zistené ani príčiny nemožnosti jej bývania v mieste jej trvalého
bydliska.
Pohovorom so sťažovateľkou konaným 23. októbra 2000 (predvolania
zo 14. septembra 2000 a 26. septembra 2000) okresný súd zistil, že pre nezhody s novým
nájomcom bytu, v ktorom mala trvalé bydlisko, bola nútená tento byt opustiť a prechodne sa
ubytovala v byte pridelenom jej Magistrátom hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislavy, kde býva už šesť rokov so snahou o trvalý pobyt.
Sťažovateľka 14. novembra 2000 predložila okresnému súdu (na jeho žiadosť
z 26. septembra 2000) fotokópie rodného listu maloletého a potvrdenie o príjme 15 USD od
odporcu.
Okresný súd 18. apríla 2001 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní oznámila
presnú adresu odporcu. Sťažovateľka mu 2. mája 2001 oznámila jeho tri možné adresy
(u jeho sestry v Havane, jeho matky v Havane a jeho údajnú adresu v Miami v USA).
Sťažovateľka 23. mája 2002 oznámila ďalšiu možnú adresu odporcu v USA a uviedla
aj svoju novú adresu.
Na informatívnom výsluchu (predvolanie z 11. februára 2003) konanom 3. marca
2003 so sťažovateľkou a zástupcom okresného úradu sťažovateľka oznámila, že odporca sa
nezdržiava na Kube a vie len španielsky. Okresný súd ju vyzval na upresnenie návrhu
vrátane presného označenia mena odporcu.
Dňa 27. februára 2003 bol pripojený súdny spis Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. Nc 1710/99 (návrh sťažovateľky z 21. januára 1999 na „uznanie otcovstva“ proti
odporcovi). Spis obsahoval zápisnicu z informatívneho výsluchu sťažovateľky zo 7. apríla
1999, uznesenie o ustanovení kolízneho opatrovníka pre maloletého R. (okresný úrad)
a úradný záznam z 10. decembra 1999 o postúpení veci Okresnému súdu Bratislava III.
V návrhu bola uvedená adresa odporcu a pripojená fotokópia rodného listu maloletého R.
Okresný súd 15. októbra 2003 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 2 dní
„identifikovala svoju osobu a odporcu dátumom narodenia“.
Uznesením z 21. októbra 2003 bol nariadený preklad relevantných dokladov do
angličtiny tlmočníčkou Mgr. M. B. z B.
Dňa 21. októbra 2003 bola vypracovaná výzva odporcovi na vyjadrenie k návrhu
a bol ustanovený opatrovník pre maloletého (okresný úrad).
Sťažovateľka 23. októbra 2003 telefonicky oznámila dátum narodenia odporcu.
Okresný súd 4. novembra 2003 predložil tlmočníčke návrh, uznesenie o ustanovení
tlmočníka, uznesenie o ustanovení opatrovníka a výzvu odporcovi na vyjadrenie k návrhu
za účelom ich preloženia do anglického jazyka.
Vyššie uvedené písomnosti (preložené) boli 21. januára 2004 zaslané odporcovi do
USA. Zásielka bola 13. februára vrátená späť ako nedoručená.
Okresný súd 30. marca 2004 vyzval okresný úrad a sťažovateľku na oznámenie
adresy odporcu (predpokladanú adresu mu sťažovateľka oznámila 16. apríla 2004).
V čase od 19. mája 2004 do 2. júna 2004 bol súdny spis sp. zn. 7 C 128/99 na
krajskom súde (vybavovanie sťažovateľkinej sťažnosti).
Dňa 16. augusta 2004 bol daný pokyn súdnej kancelárii na opätovné zaslanie
zásielky do USA.
Dňa 28. septembra 2004 bol súdny spis sp. zn. 7 C 128/99 predložený ústavnému
súdu.
Z prílohy č. 5 k sťažnosti podanej ústavnému súdu (výzva okresného súdu
sťažovateľke z 19. apríla 2001 na oznámenie adresy odporcu) vyplýva vedomosť okresného
súdu o dátume narodenia odporcu („v právnej veci navrhovateľa... proti odporcovi V. R.
nar. 8. septembra 1958 o určenie otcovstva...“).
K sťažnosti podanej ústavnému súdu je ako príloha č. 9 priložená sťažnosť
sťažovateľky z 18. septembra 2002 na prieťahy v konaní adresovaná podpredsedovi
okresného súdu („JUDr. K., námestník civilného súdu...“), ako príloha č. 10 sťažnosť
z 5. novembra 2003 a ako príloha č. 11 sťažnosť na prieťahy v konaní z 24. februára 2004
[vyjadrujúca nespokojnosť nad tým, že jej okresný súd ešte neodpovedal (a ani neurobil
opatrenia na urýchlenie konania) na jej už vyššie uvedenú sťažnosť, adresované
predsedníčke krajského súdu JUDr. M. Š.].
Podľa odpovede podpredsedu okresného súdu (JUDr. M. K.) z 19. mája 2004 na
sťažovateľkinu sťažnosť z 18. septembra 2002 sťažovateľka sa domáhala nápravy
existujúceho stavu konania vo veci sp. zn. 7 C 128/99 podaniami:
„... Dňa 25. 11. 2003 bola predsedníčkou Krajskému súdu v Bratislave postúpená
predsedovi Okresného súdu Bratislava III Vaša sťažnosť zo dňa 5. 11. 2003 týkajúca sa
prieťahov v konaní uvedenej veci.
Dňa 27. 11 bola Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky postúpená
predsedovi Okresného súdu Bratislava III fotokópia Vašej sťažnosti zo dňa 5. 11. 2003
adresovanej predsedníčke Krajského súdu v Bratislave.
Dňa 24. 2. 2004 bola predsedovi Okresného súdu Bratislava III doručená Vaša
opakovaná sťažnosť z toho istého dňa týkajúca sa prieťahov v konaní uvedenej veci.
Dňa 29. 3. 2004 bola Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky postúpená
predsedovi Okresného súdu Bratislava III Vaša sťažnosť zo dňa 24. 2. 2004 týkajúca sa
prieťahov v konaní uvedenej veci, ide o obsahovo identickú sťažnosť doručenú predsedovi
Okresného súdu Bratislava III dňa 24. 2. 2004...).
Podpredseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť nezaujal stanovisko k jej
opodstatnenosti (pozri nižšie uvedenú odpoveď predsedu krajského súdu).
Predseda krajského súdu v odpovedi z 26. mája 2004 na sťažovateľkinu sťažnosť
z 24. februára 2004 uviedol:
„... konštatujem opodstatnenosť Vašej žiadosti na prešetrenie vybavenia sťažnosti.
Podpredseda okresného súdu síce riadne prešetril všetky skutočnosti (§ 23, § 24 zákona)
a o spôsobe vybavenia sťažnosti ste boli riadne upovedomená (§ 26 zákona), avšak Vaša
sťažnosť nebola vybavená v zákonnej dvojmesačnej lehote (§ 25 ods. 1 zákona) a tiež
v odpovedi absentuje jej vyhodnotenie z hľadiska § 17 ods. 1 zákona. Podpredseda
okresného súdu uviedol, že zákonná sudkyňa je v súčasnosti práceneschopná, avšak
neuviedol, či v predmetnom konaní boli, resp. neboli zistené prieťahy. V závere odpovede
podpredseda uviedol, že Vašu vec bude vzhľadom k jej predmetu a dĺžke sledovať.“
III.
1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 128/99, týkajúcom sa určenia otcovstva a určenia
výživného došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných
prieťahov (...)“, a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, t. j. práva na prerokovanie
záležitosti v primeranej lehote.
2. Sťažovateľka považuje predmetné konanie za neprimerane dlhé (v čase podania
sťažnosti trvajúce vyše 4 rokov a 7 mesiacov), pretože... „predmet občiansko - právneho
konania vedeného na okresnom súde... nie je právne ani fakticky zložitý. Rozhodne nie je
zložitý natoľko, aby odôvodňoval postup okresného súdu, ktorý... nerozhodol vo veci.
Naviac ak sťažovateľka k danému stavu nijakým spôsobom neprispela, pretože... povinnosti
jej okresným súdom uložené vždy splnila“. V jednotlivostiach poukazuje na zbytočné
prieťahy v rámci konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 128/99, ktorého
celkovú dĺžku nepovažuje vzhľadom na obťažnosť prípadu za dôvodnú.
Podľa tvrdenia sťažovateľky „... okresný súd nekonal od 27. septembra 1999
do 26. septembra 2000, t. j. 12 kalendárnych mesiacov, následne od 23. októbra 2000 do
19. apríla 2001, t. j. takmer 6 kalendárnych mesiacov, od 20. apríla 2001 do 11. februára
2003, t. j. viac ako 21 kalendárnych mesiacov a od 4. marca 2003 do 15. októbra 2003,
t. j. 7 kalendárnych mesiacov, čiže spolu 46 kalendárnych mesiacov. Výsledkom postupu
(konania) okresného súdu nie je ani po viac ako päť a pol roku rozhodnutie vo veci
samej...“
3. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 22. septembra 2004 k sťažnosti
uviedol:
– k úkonom účastníka: ako vyplýva z faktografie spisu žalobkyňa nedostatočne označila
identifikačné údaje účastníkov konania a to bydlisko žalovaného čo tiež viedlo
k nedoručeniu zásielky do cudziny
– právne vec nemožno považovať za náročnú keďže ide o určenie otcovstva
– skutkovo vec náleží medzi náročné, nakoľko k právnemu vyhodnoteniu prípadu je
nevyhnutné úplne zistiť skutkový stav veci, keďže ku dnešnému dňu neexistuje súhlasné
vyjadrenie domnelého otca mal. dieťaťa, že je rodičom dieťaťa. V konaní bude potrebné
preukázať, či žalovaný pozná žalobkyňu či s ňou súložil v rozhodnom čase a po zistení
týchto skutočností bude nariadené znalecké dokazovanie, ktoré predpokladá
zabezpečenie krvných vzoriek
– k úkonom súdu treba poznamenať, že počet vecí vybavovaných sudkyňou predstavuje
priemer zaťaženosti sudcu Okresného súdu Bratislava III. K neprítomnosti uvádzanej
sudkyňou by som chcel uviesť, že sudkyňa vykonala stáž na Krajskom súde Bratislava
v ňou uvedenom termíne a bola neprítomná z dôvodu pracovnej neschopnosti ako
uvádza. Dočasné pridelenie sudkyne na Krajský súd bolo uskutočnené bez súhlasu
predsedu súdu, kde ako predstaviteľ štátnej správy súdu som mohol riešiť situáciu len
pridelením veci zastupujúcemu sudcovi, bez reálneho dosahu na prejednanie veci,
keďže zastupujúci sudca vybavoval oddelenie rovnakého rozsahu
– k priznaniu primeraného finančného zadozučinenia by som žiadal Ústavný súd
o prehodnotenie tejto finančnej čiastky s poukazom na skutočnosť, že k žalobe o určení
otcovstva nepristúpila matka ako zákonný zástupca maloletého, ale Okresný úrad
Bratislava II - OSV a to až po 9 rokoch po narodení dieťaťa čo dokumentuje nezáujem
matky pri riešení otázky otcovstva dieťaťa...“
K svojmu vyjadreniu predseda okresného súdu pripojil vyjadrenie zákonnej sudkyne
k sťažnosti „vedenej pod č. Spr. 3530/2004“ z 10. septembra 2004, v ktorom zadala
chronologický prehľad základných procesných úkonov okresného súdu, poukázala na
personálne problémy súdu a vysoký nápad vecí (vysokú pracovnú zaťaženosť sudcov).
Zdôraznila tiež nutnosť zistenia presnej adresy odporcu vzhľadom na problematiku
písomného styku s USA.
4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaujala nasledovné
stanovisko k vyjadreniu okresného súdu:
«... Z listín predložených sťažovateľkou do spisu vedeného porušovateľom (za účelom
preukázania bydliska žalovaného) vyplýva, že nemožno jednoznačne stanoviť, že
sťažovateľka nedostatočne označila bydlisko žalovaného a že práve toto označenie viedlo
k nedoručeniu zásielky do cudziny. Uvedené naviac nič nemení na skutočnosti, že
porušovateľ až po uplynutí takmer piatich kalendárnych rokov od začatia konania sa
prvýkrát pokúsil doručiť návrh na začatie konania žalovanému na vyjadrenie...“
K obrane okresného súdu (personálne problémy) sťažovateľka uviedla, že:
„... Uvedené skutočnosti sú irelevantné a nie je nimi možné ospravedlniť dĺžku
predmetného súdneho konania, o čom svedčí aj nález ústavného súdu.. (sťažovateľka
citovala z nálezu sp. zn. I. ÚS 81/02 pozn.)
... Je absurdné sa domnievať, že súd potreboval 5 kalendárnych rokov na odstránenie
nedostatkov návrhu, a to najmä vzhľadom na
- ustanovenie § 43 ods. 1 OSP v znení platnom v čase podania návrhu na začatie
konania, podľa ktorého predseda senátu vyzve účastníkov, aby sa nesprávne alebo
neúplné podanie opravilo alebo doplnilo; poučuje účastníkov aj o tom, ako treba
opravu alebo doplnenie urobiť;
- ustanovenie § 43 ods. 2 OSP v znení platnom v čase podania návrhu na začatie
konania, podľa ktorého ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie neopraví alebo
nedoplní a v konaní nemožno pre tento nedostatok pokračovať, súd konanie zastaví;
o týchto následkoch musí byť účastník poučený;
- to, že ako z príslušného spisu vedeného porušovateľom vyplýva, sťažovateľka plnila
povinnosti porušovateľom jej uložené a reagovala na výzvy porušovateľa na
odstránenie nedostatkov, pokiaľ to bolo v jej silách, v porušovateľom stanovenej
lehote, a teda svojím správaním nespôsobovala prieťahy v predmetnom súdnom
konaní.“
Z vyjadrenia ďalej vyplýva: «Pre posúdenie, či nebolo porušené právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je irelevantná skutočnosť, ktorá
z oprávnených osôb a kedy podá návrh na začatie konania.
Napriek uvedenému si sťažovateľka dovoľuje poukázať na svoje podanie adresované
Okresnému súdu Bratislava II z 20. 1. 1999 nazvané „Podanie návrhu na uznanie
otcovstva“ a nachádzajúce sa v príslušnom súdnom spise vedenom porušovateľom a tiež na
vysvetlenie uviesť, že nepodala návrh na určenie otcovstva skôr z dôvodu, že verila, že sa
vec vyrieši mimosúdnou cestou vzhľadom na to, že žalovaný bol s ňou aj s maloletým
v kontakte prostredníctvom telefónu a elektronickej pošty a sporadicky prispieval na výživu
maloletého. Až keď sa na dlhú dobu odmlčal, neodpovedal na listy a telefonáty sťažovateľky
a prestal úplne prispievať na výživu maloletého, rozhodla sa pre riešenie veci súdnou
cestou.
Prieťahy v predmetnom súdnom konaní sa priamo dotýkajú zabezpečenia výživy
maloletého, a preto sťažovateľka nemieni výšku požadovaného primeraného finančného
zadosťučinenia ďalej upravovať. Maloletým osobám sa má v konaní venovať osobitná
pozornosť, čoho dôkazom sú i zmeny v zákone č. 99/1963 Zb. Občianskom súdnom poriadku
(ďalej v texte len „OSP“) uskutočnené predposlednou novelou procesného kódexu z roku
2004...»
5. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote
garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť
veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj
na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj
v danom prípade.
5.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral
do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj
právnu povahu (charakter) veci.
Predmetom konania je rozhodovanie o návrhu na určenie otcovstva a určenie
výživného, ktoré si svojím charakterom vyžaduje zvláštnu starostlivosť zo strany
konajúceho súdu. Ústavný súd je toho názoru, že namietané konanie vzhľadom na jeho
predmet a skutkovú náročnosť možno hodnotiť ako zložitú vec, ktorá môže mať vplyv na
celkový priebeh a dĺžku konania. V tejto súvislosti prihliadol aj na vyjadrenie predsedu
okresného súdu, že ide o skutkovo náročnú vec, v ktorej ďalší postup súdu závisel od
vyjadrenia odporcu žijúceho (zdržiavajúceho sa) v zahraničí a jeho prístupu k predmetu
veci. Napriek uvedenému konštatovaniu však ústavný súd s prihliadnutím na doterajší
priebeh konania (pozri bod II tohto rozhodnutia) dospel k záveru, že tieto okolnosti nemôžu
ospravedlniť celkovú doterajšiu dĺžku predmetného konania.
5.2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil
takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri
posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
Sťažovateľka sa o priebeh konania aktívne zaujímala (o čom svedčí aj dožadovanie
sa zrýchlenia postupu konania vyššie uvedenými sťažnosťami), promptne reagovala na
výzvy súdu a spolupracovala s ním v rámci svojich možností (plnenie požiadaviek súdu).
5.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej
veci, a to nielen z hľadiska sťažovateľkou namietaných (označených) období, ale aj
z hľadiska celkového priebehu posudzovaného súdneho konania.
Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej dobe (od 5. novembra 1999, keď bola vec
postúpená okresnému súdu) došlo k prieťahom v konaní v dobe:
- od 5. novembra 1999 do 14. septembra 2000 (predvolanie sťažovateľky na výsluch),
t. j. v trvaní vyše desiatich mesiacov,
- od 23. októbra 2000 (informatívny výsluch sťažovateľky) do 18. apríla 2001 (výzva
okresného súdu sťažovateľke na oznámenie presnej adresy odporcu), t. j. takmer šesť
mesiacov,
- od 2. mája 2001 (reakcia sťažovateľky na výzvu okresného súdu) do 11. februára
2003 (predvolanie sťažovateľky na ďalší informatívny výsluch), t. j. vyše
dvadsaťjeden mesiacov a
- od 3. marca 2003 (informatívny výsluch sťažovateľky) do 15. októbra 2003 (ďalšia
výzva okresného súdu sťažovateľke), t. j. vyše sedmich mesiacov.
Vyššie uvedené obdobia (spolu v trvaní troch rokov a štyroch mesiacov)
s prihliadnutím na skutočnosť, že samotné konanie o určenia otcovstva na okresnom súde
doteraz trvá štyri roky a jedenásť mesiacov, kvalifikuje ústavný súd ako výrazný prieťah
v konaní zavinený postupom okresného súdu.
Uvedené obdobie vyše troch rokov, ktoré nebolo závislé od zložitosti veci a ani
nebolo vyvolané správaním sťažovateľky, bolo potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou
ústavného súdu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) považovať za
zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, lebo postup okresného súdu nesmeroval
k zabezpečeniu základného účelu ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, t. j. odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej sa dotknutý účastník
konania nachádzal. V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol najmä na predmet posudzovanej
veci (určenie otcovstva a určenie výživného pre maloletého) a na doterajší postup okresného
súdu v ňom (ktorý charakterizujú aj také skutočnosti ako nevytýčenie ani jediného
pojednávania, ustanovenie opatrovníka maloletému až 21. októbra 2003, t. j. po takmer
štyroch rokoch od začiatku konania na konajúcom súde, prvý pokus o doručenie návrhu
odporcovi až 27. januára 2004, opakované zisťovanie už uvedených údajov, neodstránenie
nedostatku návrhu už pri prvom informatívnom výsluchu v roku 2000 a pod.).
Obranu okresného súdu spočívajúcu v poukazovaní na vysoký nápad vecí
a personálne problémy ako na dôvod, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou
prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
(napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát
musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže
v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,
ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva
sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.
6. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadné odlišnosti. Konštatovanie porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov znamená teda
v okolnostiach prípadu aj konštatovanie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej
lehote.
7. V nadväznosti na výrok pod bodom 1 a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127
ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných
prieťahov.
8. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj
primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde).
Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške
200 000 Sk, a to z dôvodov, že „V dôsledku nesprávneho a protiústavného postupu
okresného súdu je... neprimerane dlhý čas vystavená značnej právnej neistote. Jej maloletý
syn trpí, lebo napriek tomu, že už má štrnásť rokov, doposiaľ nebolo určené, kto je jeho
otcom, sťažovateľka trpí, lebo trpí jej dieťa... Sťažovateľka sa v dôsledku nečinnosti
okresného súdu dostala aj do zlej materiálnej situácie, v ktorej len ona zabezpečuje potreby
maloletého dieťaťa.
Pocity krivdy, zúfalstva, neistotu v tom, kedy sa tento stav odstráni, ktoré sú
spôsobené dlhodobým nekonaním (ignoranciou) okresného súdu, sťažovateľka znáša zle.
Negatívne pocity vyvolané postupom okresného súdu spôsobujú sťažovateľke permanentný
stres“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za
odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde v sume 70 000 Sk, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na
všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhoduje o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia pod bodom 3.
9. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom. Advokát vykonal dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu
zastupovania a vyjadrenie z 21. októbra 2004. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu
(§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové
trovy za 2 úkony teda predstavujú 9 070 Sk (po zaokrúhlení - § 25 vyhlášky) a spolu s 19 %
DPH (1 723 Sk) a s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3
vyhlášky) sumu 11 070 Sk.
Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu
na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu
uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia. Z týchto dôvodov
ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto
rozhodnutia.
Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným
súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na
náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od
súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu
povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od
právoplatnosti rozhodnutia (pozri bod 5 výroku tohto rozhodnutia).
10. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo
výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2004