Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)I. ÚS 170/2017
PDF · 340.79 KB
No categories available
I. ÚS 170/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny Mochnáčovej
prerokoval prijatú sťažnosť ,
zastúpenej advokátom Tomášom Hermanom, Bočná 10, Košice, ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 58 C 71/2009 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 443/2014, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 58 C 71/2009
p o r u š e n é b o l i .
2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 443/2014
p o r u š e n é b o l i .
3. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 58 C 71/2009
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
4. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom
tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť jej v sume
1 000 € (slovom tisíc eur) a Krajský súd v Bratislave v sume 500 € (slovom päťsto eur)
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave s ú p o v i n n é nahradiť
trovy konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri
centov) spoločne a nerozdielne na účet advokáta Mgr. Tomáša Hermana, Bočná 10, Košice,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. marca 2017 doručená sťažnosť ,
Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 58 C 71/2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 443/2014.
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 23. marca 2009 podala na okresnom súde
návrh na určenie príspevku na rozvedeného manžela proti
(ďalej len „žalovaný“). Uvedené konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn.
3. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky vykonával spravidla neúčelné a často
formálne úkony, ktoré neviedli k prerokovaniu veci napriek tomu, že nejde o právne ani
faktický zložitý predmet sporu a vec patrí do štandardnej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov. Sťažovateľka ako účastník namietaných konaní žiadnym spôsobom neprispela
k celkovej dĺžke konania. Aj krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 443/2014
postupoval bezdôvodne zdĺhavo a neefektívne, pričom výsledkom odvolacieho konania bolo
zrušujúce uznesenie.
4. Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutie o merite veci v danom konaní má vážny
vplyv nielen na právnu istotu, ale aj na jej majetkovú sféru, keďže sa nepretržite stará
o svoju postihnutú dcéru. Okresný súd, ako aj krajský súd sú vzhľadom na povahu konania
pritom povinné klásť dôraz na rýchlosť konania a efektívnosť úkonov tak, aby bolo možné
včas o nároku sťažovateľky definitívne rozhodnúť.
5. Sťažovateľka ďalej poukázala na konkrétny postup oboch všeobecných súdov
poznačený zbytočnými prieťahmi, keď uviedla, že v čase medzi podaním návrhu na začatie
konania 23. marca 2009 a predvolaním na pojednávanie na 29. január 2010 (teda viac
ako 9 mesiacov) okresný súd nevykonal žiadny relevantný procesný úkon smerujúci
k prerokovaniu veci bez zbytočných prieťahov. Prvé pojednávanie spojené s úkonmi
okresného súdu smerujúcimi k prerokovaniu veci sa konalo až 29. novembra 2010, pričom
bolo odročené na 19. január 2011 a následne bolo tiež odročené. Dňa 2. marca 2011
sa konalo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na 11. apríl 2011, keď bolo rozhodnuté
o priznaní príspevku na rozvedeného manžela. Rozsudok okresného súdu bol účastníkom
konania doručený až 4. júla 2011. Odvolanie žalovaného bolo okresnému súdu doručené
17. júla 2011, vyjadrenie sťažovateľky k tomuto odvolaniu bolo žalovanému doručené
10. augusta 2011. Spis bol predložený krajskému súdu 7. októbra 2011. Krajský súd
uznesením z 30. novembra 2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Ďalšie úkony okresného súdu vykonané v roku 2012 nemožno podľa sťažovateľky
považovať za efektívne a smerujúce k účinnému a rýchlemu prerokovaniu veci.
V roku 2012 nebolo uskutočnené žiadne pojednávanie. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo
až 22. februára 2013, pričom bolo odročené na neurčito z dôvodu dočasného preloženia
sudkyne na iný súd. Opatrením okresného súdu z 11. apríla 2013 bola vec pridelená sudkyni
a ďalším opatrením zo 16. mája 2013 bola vec pridelená sudcovi
. Nasledujúce pojednávanie konané 27. novembra 2013 bolo
bez uvedenia relevantného dôvodu odročené na 12. február 2014, na ktorom okresný súd
vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky zamietol. Proti uvedenému rozsudku podala
sťažovateľka odvolanie, ktoré bolo spolu s vyjadrením žalovaného zaslané krajskému súdu
na rozhodnutie 22. mája 2014. Spis bol krajskému súdu doručený 4. júna 2014. Krajský súd
následne rozhodol o odvolaní až na základe urgencií účastníkov konania uznesením
sp. zn. 2 Co 443/2014 z 18. novembra 2015, ktoré bolo okresnému súdu doručené
až 20. januára 2016. Krajský súd rozhodol teda po uplynutí 17 mesiacov od doručenia
odvolacieho spisu a svoje rozhodnutie okresnému súdu doručil až po 19 mesiacoch
od prijatia spisu s odvolaním. Po vrátení veci okresnému súdu sa pojednávanie uskutočnilo
28. septembra 2016 a ďalšie bolo nariadené na 23. január 2017, teda okresný súd opäť konal
celý rok neefektívne.
6. Sťažovateľka je toho názoru, že predmetné konanie v spojení s odvolacím
konaním vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť
ako zložitú vec. Rovnako správanie sťažovateľky v celkom namietanom konaní nemožno
hodnotiť ako správanie sťažujúce postup súdu.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľky... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II, v konaní vedenom pod sp. zn.: 58C/71/2009
porušené boli.
II. Základné právo sťažovateľky, , na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave, v konaní
vedenom pod sp. zn.: 2Co/443/2014 porušené boli.
III. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 58C/71/2009
prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
IV. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
V. Sťažovateľke, , priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 2.500,- €, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
VI. Sťažovateľke, , priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 2.500,- €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
VII. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľke, , trovy právneho zastúpenia v sume
312,34 €, ktoré sú povinní zaplatiť na účet jej právneho zástupcu - Tomáša HERMANA,
advokáta..., a to dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
8. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné
a zákonné predpoklady pre prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, a preto ju
uznesením č. k. I. ÚS 170/2017-11 z 29. marca 2017 prijal na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1
a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
9. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 31. marca 2017
predsedníčku okresného súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili k otázke
vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ich vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti.
10. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV/173/2017
doručenom ústavnému súdu mailom 17. mája 2017 a poštou 23. mája 2017 uviedol, že
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci, a ďalej argumentoval:
„V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 58C/71/2009
žalobkyňa , bytom , Česká republika, proti bývalému manželovi
, bytom , Slovenská republika, sa žalobou podanou
dňa 23. 03. 2009, domáha určenia príspevku na výživu rozvedenej manželky. Súd prvej
inštancie rozsudkom (v poradí prvým) č. k. 58C/71/2009-366 zo dňa 11. 04. 2011 žalobe
vyhovel. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením (v poradí prvým)
sp. zn. 2Co/401/2011 zo dňa 30. 11. 2011 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie; predsedajúcim sudcom bola ,
vo veci nebola referujúcim sudcom .
Súd prvej inštancie rozsudkom (v poradí druhým) č. k. 58C/71/2009-528 zo dňa
12. 02. 2014 žalobu zamietol.
Krajský súd v Bratislave uznesením (rozhodnutím vo veci samej v poradí druhým)
č. k. 2Co/443/2014-553 zo dňa 18. 11. 2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predsedom senátu a zároveň referujúcim
sudcom bola .
Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2Co/443/2014 bola
predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní dňa 04. 06. 2014. Do rozhodnutia
odvolacieho súdu súd prvej inštancie neskúmal, z napadnutého rozsudku, ale ani z
predchádzajúceho rozsudku nevyplýva, že by sa tak stalo, súd ktorého štátu (Českej
republiky alebo Slovenskej republiky) má právomoc konať v predmetnej právnej veci a v
tejto súvislosti podľa akého právneho predpisu Európskej únie; rovnako neskúmal, a teda
ani podrobne neodôvodnil, otázku rozhodného práva v prípade, že súd v Slovenskej
republike má právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Už len tieto právne skutočnosti
odôvodnili zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie (§ 221 ods. 1 písm. f/, ods.
2 O. s. p.). Zároveň odvolací súd uložil súdu prvej inštancie pre ďalšie konanie, súc pritom
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O. s. p.), vyriešiť a podrobne odôvodniť
otázku právomoci súdu v predmetnej veci konať a až po jej vyriešení vo veci rozhodnúť. V
prípade, že právomoc bude mať súd v Českej republike, nadväzne na to rozhodne podľa
(konkrétneho) predpisu Európskej únie. V prípade, že právomoc bude mať súd v Slovenskej
republike, opätovne nadväzne na právny predpis Európskej únie určí rozhodné právo a
podľa neho ďalej bude vo veci samej konať a rozhodne. V prípade, že ním bude právo
Slovenskej republiky, potom bude dôsledne postupovať podľa Zákona o rodine (zákon č.
36/2005 Z. z.; § 72, § 75 a nasl., zásady z nich vyplývajúce, vrátane posúdenia správania
účastníkov konania v súlade/v rozpore s dobrými mravmi), ale aj úlohy vyplývajúce z
uznesenia odvolacieho súdu v poradí prvého. V konaní tiež vykoná, doplní aj také
dokazovanie, ktoré síce účastníci nenavrhli, ale pre rozhodnutie zostane nevyhnutné (§ 120
ods. 1 O. s. p.); uložil mu opätovne rozhodnúť v novom rozhodnutí aj o náhrade trov
konania pred súdom prvej inštancie, ale aj pred odvolacím súdom (§ 224 ods. 1,3, § 142 a
nasl. O. s. p.).
V podrobnostiach ďalej predsedníčka senátu odkázala
na uznesenie odvolacieho súdu č. k. 2Co/443/2014-553 zo dňa zo 18. 11. 2015. V danom
štádiu odvolacieho konania nadväzne na podrobnosti uvádzané v uznesení odvolacieho
súdu uviedla, že už išlo o vec právne a skutkovo náročnú. Posúdenie otázky právomoci,
príslušnosti súdu, rozhodné právo, ktoré bolo nevyhnutné uskutočniť pred začatím konania
vo veci samej, pred rozhodnutím vo veci samej, hlboko presahovalo rámec odvolacieho
konania. Je notorietou, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nebol (a aj po 1. 7. 2016)
nie je prípustný riadny opravný prostriedok. Ak by odvolací súd tieto otázky posúdil sám,
nahradil by konanie pred súdom prvej inštancie a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Tým by
odňal stranám sporu právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
predovšetkým možnosť strán sporu v riadnom opravnom konaní realizovať práva, ale aj
povinnosti, uložené im procesným predpisom. V tomto smere potom ústavné právo strán
sporu, teda aj sťažovateľky, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, musí ustúpiť
právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právu na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
uviedla, že nepovažuje za dostatočné správanie strán sporu
(osobitne žalobkyne – sťažovateľky pred Ústavným súdom Slovenskej republiky), keď túto
otázku (príslušnosti, právomoci súdu, rozhodného práva) neuvádzala už v žalobe, ale ani
v priebehu celého súdneho konania.
Vo vzťahu k plynulosti súdneho konania predsedníčka senátu uviedla, že v senáte
2Co pôsobí od roku 2011, ktorý vybavoval a vybavuje všetku agendu patriacu do
pôsobnosti senátov občianskoprávneho kolégia odvolacieho súdu. V tejto súvislosti
považovala za potrebné uviesť, že od roku 2012 popri bežnom (vysokom) nápade
občianskoprávnych vecí do senátu 2Co (ale aj do ostatných senátov občianskoprávneho
kolégia) napadalo len od jednej spoločnosti ( ) veľmi veľa vecí na
rozhodnutie o námietke zaujatosti (pred vydaním rozhodnutia, ktoré by bolo napadnuté
odvolaním), ale aj na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniam a rozsudkom. Ustanovenie §
16 ods. 1 O. s. p. ukladalo nadriadenému súdu rozhodnúť o námietke zaujatosti do 10 dní
od predloženia veci; okrem toho popri bežnom nápade vecí od februára 2014 napadalo do
tohto senátu (a aj iným senátom občianskoprávneho kolégia) na rozhodnutie o odvolaní
proti uzneseniam a rozsudkom vo vzťahu k tomu istému žalovanému: Slovenská republika –
Národná banka Slovenska. Senát, ale aj všetky ostatné senáty občianskoprávneho kolégia
Krajského súdu v Bratislave, nestíhal vybavovať priebežný mesačný nápad, nieto ešte popri
tom veci napadnuté skôr; podľa názoru predsedníčky senátu len tým sa predĺžil primeraný
čas na prípravu senátu odvolacieho súdu na rozhodnutie a samotné rozhodnutie (aj)
v sťažnosťou napadnutej veci. Vzhľadom na uvedené mala za to, že
rozhodnutie vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2Co/443/2014
v mesiaci november 2015 bolo zapríčinené výlučne len objektívnymi dôvodmi.
Predsedníčka senátu ďalej zdôraznila, že konanie vedené na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 2Co/443/2014 sa právoplatne skončilo v mesiaci január 2016.
Tým bol odstránený stav právnej neistoty a k porušeniu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov po tomto období už nedochádzalo. Žiadnym spôsobom
sťažovateľka nepreukázala, ale ani nevysvetlila, prečo po takú dlhú dobu od skončenia
predmetného odvolacieho konania nevyjadrila svoju nespokojnosť s dĺžkou konania
pred Krajským súdom v Bratislave (a contrario v tomto období bola spokojná s dĺžkou
konania pred Krajským súdom v Bratislave), a čo konkrétne ju viedlo až v mesiaci
marec 2017 namietať prieťahy. Inými slovami, po právoplatnom skončení konania
vedeného pod sp. zn. 2Co/443/2014 už nie je možné údajné prieťahy v ňom reparovať (vo
veci samej bolo opätovne rozhodnuté rozsudkom v mesiaci marec 2017). Napokon z obsahu
spisu vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom (v poradí tretím) č. k.
58C/71/2009-667 zo dňa 13. 03. 2017 tak, že opätovne žalobu žalobkyne – sťažovateľky
zamietol; v spise sa doteraz doručenky preukazujúce doručenie rozsudku súdu prvej
inštancie nenachádzajú.
So zreteľom na skutočnosť, že odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku súdu
prvej inštancie uznesením sp. zn. 2Co/443/2014 zo dňa 18. 11. 2015, bol odstránený stav
právnej neistoty, k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov už nedochádzalo, čím skončilo aj možné porušovanie práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote. V tejto súvislosti predsedníčka senátu odkázala na ustálenú
prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia vo veciach vedených
pod sp. zn. I. ÚS 161/02, I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 235/03,
IV. ÚS 215/07, IV. ÚS 263/08, III. ÚS 24/04, III. ÚS 224/05, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 235/05,
IV. ÚS 43/04, I. ÚS 6/03, I. ÚS 116/02, I. ÚS 86/02, II. ÚS 73/05, IV. 287/09, I. ÚS 155/07,
I. ÚS 154/03), z ktorej vyplýva, že podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je
možné dosiahnuť po právoplatnom skončení konania. Ústavný súd SR poskytuje ochranu
tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď
porušenie namietaného práva ešte trvalo a mohlo k nemu dochádzať.
Z vyššie uvedených dôvodov predsedníčka senátu zastávala
názor, že Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2Co/443/2014 práva
sťažovateľky neporušil a jej sťažnosť je neopodstatnená.
Na podporu správnosti uvedených skutočností je potrebné zdôrazniť, že ústavná
sťažnosť podaná sťažovateľkou v súčasnosti nie je spôsobilým ochranným prostriedkom
pred porušovaním práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, nakoľko k porušovaniu namietaných
základných práv postupom odvolacieho súdu v čase podania ústavnej sťažnosti
(ku dňu 16. 03. 2017) nedochádzalo, keďže odvolací súd v dávnom časovom horizonte
(16 mesiacov) pred podaním ústavnej sťažnosti sťažovateľky už rozhodol o odvolaní
žalobkyne – sťažovateľky.“
11. Predsedníčka okresného súdu vo svojom stanovisku sp. zn. Spr. 2061/2017
doručenom ústavnému súdu 30. mája 2017 uviedla:
„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že pokiaľ sťažovateľka
vytýka súdu nekonanie od prijatia návrhu do vytýčenia prvého pojednávania, teda v období
od 23. 03. 2009 do 18. 12. 2009, musím konštatovať, že podľa spisu nedošlo k žiadnemu
úkonu zo strany súdu v uvedenom období. Následne však pôvodná zákonná sudkyňa vo veci
konala, pojednávania spočiatku boli odročované a to z dôvodu pokusu o mimosúdnu
dohodu (16. 04. 2010), z dôvodu žiadosti zástupcu žalobkyne (28. 05. 2010) ako i z dôvodu
PN zákonného sudcu (10. 09. 2010). Následne po troch meritórnych pojednávaniach
v priebehu šiestich mesiacov bol vyhlásený vo veci rozsudok, ktorý bol odvolacím súdom
zrušený a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. V priebehu ďalšieho
konania zo spisu vyplýva, že napriek zmene v obsadení senátu 58C sa vo veci plynule ďalej
konalo, dňa 13. 03. 2017 bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol expedovaný stranám sporu.
Oznamujem Vám, že netrvám na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasím
s jeho upustením.“
12. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniam predsedu
krajského súdu a predsedníčky okresného súdu doručenom ústavnému súdu 20. júna 2017
uviedol:
«Sťažovateľka považuje vyjadrenia porušovateľov za arbitrárne, príliš všeobecné
a absentujúce konkrétne vyjadrenia ku skutočnostiam, ktoré boli detailne obsiahnuté
v ústavnej sťažnosti sťažovateľky.
Okresný súd Bratislava II vo svojom vyjadrení zo dňa 25. 05. 2017 priznal, že
v období od 23. 03. 2009 do 18. 12. 2009 nevykonal žiaden úkon. V ďalšom texte vyjadrenia
porušovateľa absentuje argumentácia týkajúca sa úkonov súdu vytýkaných v sťažnosti
sťažovateľky. Sťažovateľka trvá na tom (uvedené tvrdenie je možné objektivizovať analýzou
úkonov Okresného súdu Bratislava II, ako súdu prvej inštancie), že Okresný súd
Bratislava II opakovane nevykonával efektívne úkony smerujúce k včasnému prejednaniu
veci bez zbytočných prieťahov tak, ako to predpokladá Ústava SR.
Práve všeobecný súd prejednávajúci právnu vec je zodpovedný za včasnosť
rozhodnutia a účinnosť úkonov, ktorými má aj účastníkov konania viesť k tomu, aby vec
bolo možné spoľahlivo a čo najrýchlejšie rozhodnúť. O to viac, ak ide o určenie príspevku
na rozvedeného manžela, ako v prípade sťažovateľky, ktorá sa navyše nepretržite stará
o svoju zdravotne postihnutú dcéru a na promptné rozhodnutie súdu je odkázaná.
Od podania návrhu doručenému Okresnému súdu Bratislava II dňa 23. 03. 2009
po deň podania ústavnej sťažnosti uplynulo takmer 8 rokov, čo je v kontexte čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd neúnosný stav.
Krajský súd v Bratislave v majoritnej časti vyjadrenia hodnotí otázky, ktoré nesúvisia
so sťažnosťou sťažovateľky, pričom sa akceptovateľným spôsobom k obdobiu
od 04. 06. 2014 do 20. 01. 2016 nevyjadril. Sťažovateľka má za to, že Krajský súd
v Bratislave spôsobil neodôvodnené prieťahy, ak rozhodol až po sedemnástich mesiacoch
po doručení odvolacieho spisu a svoje rozhodnutie doručil súdu prvej inštancie až
po devätnástich mesiacoch od prijatia spisu.
Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení tvrdenia sťažovateľky o prieťahoch
v konaní 2Co/443/2014 uspokojivým spôsobom nevysvetlil a pokiaľ ide o tvrdenia
porušovateľa, že „... sťažovateľka nepreukázala, ale ani nevysvetlila, prečo po takú dlhú
dobu od skončenia predmetného odvolacieho konania nevyjadrila svoju nespokojnosť
s dĺžkou konania pred Krajským súdom v Bratislave (a contrario v tomto období bola
spokojná s dĺžkou konania pred Krajským súdom v Bratislave...“ sťažovateľka poukazuje
na to, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18. 11. 2015 rozhodol až na základe
urgencií účastníkov konania (čo je opäť možné verifikovať podaniami v súdnom spise), teda
je evidentné, že s dĺžkou konania sťažovateľka spokojná nebola. K tejto skutočnosti sa
porušovateľ nijakým spôsobom nevyjadril.
Sťažovateľka sa nestotožňuje ani s tvrdením porušovateľa o tom, že prieťahy
namietané v predmetnom konaní nie |e možné po právoplatnom skončení konania vedeného
pod sp. zn. 2Co/443/2014 zreparovať a to z dôvodu, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia
záveru, že jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod sp. zn.: 2Co/443/2014 boli porušené
a domáha sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2.500,- €. Uvedené
je jednoznačne možné aj po právoplatnosti vyššie uvedeného odvolacieho konania
považovať za reparáciu ústavných práv sťažovateľky porušených neodôvodnenými
prieťahmi, a teda sťažnosť je opodstatnená. Rovnako, ako je možné aj s odstupom času
možné vysloviť, že došlo k porušeniu namietaných práv sťažovateľky postupom odvolacieho
súdu.
Sťažovateľka sa vzhľadom na uvedené nestotožňuje s argumentáciou porušovateľov
uvedenou v ich vyjadreniach a v plnom rozsahu trvá na skutočnostiach, ktoré sú obsahom
podanej sťažnosti.
Zároveň sťažovateľka Ústavnému súdu SR oznamuje, že súhlasí s tým, aby
podľa ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu, t. j.
sťažovateľka netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným súdom SR.»
13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
14. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
15. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva
upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu, ako aj postupom krajského súdu v jej právnej veci.
16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva
z čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý určuje,
že súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania strán sporu a iných osôb, ďalej z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania (obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016).
19. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľky.
20. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na celkový priebeh namietaného konania
vedeného okresným súdom ako súdom prvej inštancie a krajským súdom ako odvolacím
súdom, ktorý opakovane konal a rozhodoval o riadnych opravných prostriedkoch
využívaných obidvoma procesnými stranami, zohľadňujúc judikatúru ESĽP (rozsudok
vo veci Kiš v. Slovenská republika z 13. 10. 2009 o sťažnosti vedenej pod č. 3673/05;
rozsudok vo veci Gajdoš v. Slovenská republika z 26. 6. 2009 o sťažnosti vedenej
pod č. 19304/04, rozsudok Frigo vs. Slovenská republika z 8. 10. 2013 o sťažnosti vedenej
pod č. 16111/11), ako aj vlastnú rozhodovaciu činnosť (napr. III. ÚS 43/2015,
I. ÚS 123/2015), je vec potrebné hodnotiť v súvislosti s posudzovaním zbytočných
prieťahov v konaní ako jeden celok.
21. Predmetom konania pred okresným súdom je určenie príspevku na výživu
rozvedeného manžela, v ktorom sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení žalobkyne
proti bývalému manželovi – žalovanému. Ústavný súd konštatuje, že ide o spor, ktorý patrí
do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Zo skutočností uvedených
sťažovateľkou, okresným súdom, krajským súdom, ako aj vyplývajúcich z predloženého
súdneho spisu možno vyvodiť určitú právnu zložitosť posudzovaného konania vyplývajúcu
z potreby posúdenia otázky právomoci súdu (či je daná právomoc súdu Slovenskej
republiky alebo Českej republiky) a rozhodného práva v súvislosti s tou okolnosťou,
že sťažovateľka v čase podania návrhu, ako aj po celú dobu konania žije v Českej republike.
22. Správanie sťažovateľky je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný
súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu
sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní
k zbytočným prieťahom.
23. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu, ako aj krajského súdu v napadnutom konaní.
24. Zo sťažnosti a spisového materiálu vyplýva, že namietané súdne konanie začalo
podaním žaloby na okresnom súde 23. marca 2009 a dosiaľ boli okresným súdom vo veci
vydané tri meritórne rozhodnutia. Prvý rozsudok z 11. apríla 2011, ktorým bol žalovaný
zaviazaný prispievať sťažovateľke sumou 200 € mesačne, ako aj zaplatiť zročné výživné,
bol uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 401/2011 zrušený a vec vrátená na ďalšie
konanie z dôvodu, že okresný súd dostatočne nevyhodnotil zistený skutkový stav veci.
V poradí druhým rozsudkom okresného súdu z 12. februára 2014 bol návrh sťažovateľky
zamietnutý. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 443/2014 z 18. novembra 2015 opakovane
zrušil uvedený rozsudok okresného súdu, ale tentoraz z dôvodu odstránenia závažného
pochybenia, keď okresný súd dosiaľ neskúmal, či je daná právomoc súdu Slovenskej
republiky, a ak áno, podľa právneho poriadku ktorého štátu je v danej právnej veci potrebné
postupovať. Spis bol okresnému súdu po odvolacom konaní vrátený 20. januára 2016
a po preskúmaní a určení danosti právomoci súdov Slovenskej republiky vo veci konať
a následného doplnenia dokazovania bol vo veci 13. marca 2017 vyhlásený v poradí tretí
rozsudok, ktorým okresný súd návrh sťažovateľky opätovne zamietol. Sťažovateľka podala
proti predmetnému rozhodnutiu odvolanie 16. mája 2017.
25. Z predloženého súdneho spisu ústavný súd identifikoval obdobie úplnej
nečinnosti okresného súdu, a to od 23. marca 2009, keď bola podaná žaloba,
do 29. januára 2010, keď sa malo uskutočniť prvé pojednávanie vo veci, ktoré sa z dôvodu
nedoručenia predvolania procesným stranám nekonalo. Prvé pojednávanie vo veci prebehlo
až 16. apríla 2010 a bolo odročené z dôvodu uzatvorenia možnej dohody medzi sporovými
stranami, rovnako ako pojednávanie konané 28. mája 2010. Ďalšie obdobie nečinnosti
okresného súdu trvalo od 22. februára 2013, keď sa konalo pojednávanie,
do 16. septembra 2013, keď sa malo konať ďalšie pojednávanie, ktoré bolo na žiadosť
žalovaného zrušené a nový termín bol nariadený na 27. november 2013. V poradí druhé
odvolacie konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 443/2014 trvalo
od 4. júna 2014, keď bol spis krajskému súdu predložený, do 20. januára 2016, keď bol
okresnému súdu spisový materiál vrátený, teda takmer 20 mesiacov.
26. Ústavný súd ďalej konštatuje, že vo svojej predchádzajúcej judikatúre už
mnohokrát poukázal aj na to, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02,
IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).
27. Za neefektívnu činnosť krajského súdu ústavný súd považuje najmä jeho
uznesenie sp. zn. 2 Co 443/2014 z 18. novembra 2015, v ktorom ako najzávažnejšie
pochybenie okresného súdu a dôvod zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie krajský súd
uviedol nepreskúmanie otázky právomoci súdu Slovenskej republiky v danej právnej veci,
ako aj otázku aplikácie rozhodného práva napriek tomu, že v predchádzajúcom uznesení
krajského súdu sp. zn. 2 Co 401/2011 z 30. novembra 2011 uvedený nedostatok za tých
istých okolností okresnému súdu nevytkol, čím spôsobil zbytočné prieťahy v namietanom
konaní.
28. V súvislosti s argumentáciou predsedu krajského súdu k sťažnosti, ako aj
predsedníčky senátu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval, v ktorej poukázali na vysoký
nápad vecí na rozhodovanie, ústavný súd konštatuje, že tieto argumenty ospravedlňujúce
nečinnosť krajského nemohol akceptovať a v súvislosti s uvedeným poukazuje na svoju
predchádzajúcu štandardnú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,
že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet
sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie
svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát
zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
29. K ďalšej námietke uvedenej v predmetnom stanovisku, v zmysle ktorej už
nedochádza k porušovaniu označených práv sťažovateľky, pretože krajský súd rozhodol
vo veci uznesením sp. zn. 2 Co 443/2014 z 18. novembra 2015, a teda právna neistota
sťažovateľky bola odstránená, ústavný súd konštatuje, že právna vec sťažovateľky nie je
dosiaľ právoplatne skončená, keďže všetky dosiaľ vydané meritórne rozhodnutia okresného
súdu boli v odvolacom konaní zrušené a proti poslednému rozhodnutiu bol opakovane
podaný riadny opravný prostriedok.
30. Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu
z hľadiska predmetu konania, správania sťažovateľky a postupu okresného súdu, ako aj
krajského súdu, zohľadňujúc celkovú dĺžku konania a skutočnosť, že vo veci nie je
ani po ôsmich rokoch právoplatne rozhodnuté, dospel k záveru, že v postupe okresného
súdu, ako aj krajského súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto
rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je
uvedené v bode 1 a 2 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
31. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, ako aj
krajského súdu, prikázal okresnému súdu, ktorý vo veci aktuálne koná, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov.
32. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
33. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
34. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti požadovala finančné odškodnenie
v sume 2 500 € od každého zo všeobecných súdov konajúcich v jej veci, ktoré
odôvodňovala dlhoročnou právnou neistotou a z nej vyplývajúcou frustráciou, ako aj tou
skutočnosťou, že doterajší priebeh konania vykazuje znaky zbytočných prieťahov.
35. Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä
charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľky, jej správanie počas
predmetného konania, celkovú dĺžku namietaného konania a skutočnosť, že vo veci zistil
porušenie označených práv. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody (napr. III. ÚS 339/07,
III. ÚS 46/08 a pod.) Ústavný súd aplikoval zásadu spravodlivosti a zároveň sa riadil
úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie
ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou,
resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. Berúc do úvahy aj všetky uvedené okolnosti
považoval ústavný súd za odôvodnené priznať pre sťažovateľku celkovú sumu 1 500 €
ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Finančné zadosťučinenie ústavný súd priznal sťažovateľke vo vzťahu k okresnému súdu
vo výške 1 000 € z dôvodu zohľadnenia miery zavinenia okresného súdu na prieťahoch
v konaní v porovnaní s nižšou mierou zavinenia zo strany krajského súdu, vo vzťahu
ku ktorému priznal sťažovateľke sumu 500 €. Ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy
a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať
finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu, nevyhovel.
36. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal
sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu
jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu v celkovej
sume 312,34 €.
37. Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z príslušných
ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.
38. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 312,34 € vrátane režijného paušálu. Ústavný
súd nepriznal úhradu trov za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017 (stanovisko
k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo
žiadne skutočnosti významné pre rozhodnutie ústavného súdu.
39. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia sú okresný súd a krajský súd povinné
spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a ods. 1
zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
40. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júla 2017