Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 170/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny Mochnáčovej

prerokoval prijatú sťažnosť ,

zastúpenej advokátom Tomášom Hermanom, Bočná 10, Košice, ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

3. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

4. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom

tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť jej v sume

1 000 € (slovom tisíc eur) a Krajský súd v Bratislave v sume 500 € (slovom päťsto eur)

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave s ú p o v i n n é nahradiť

trovy konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri

centov) spoločne a nerozdielne na účet advokáta Mgr. Tomáša Hermana, Bočná 10, Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. marca 2017 doručená sťažnosť ,

Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 23. marca 2009 podala na okresnom súde

návrh na určenie príspevku na rozvedeného manžela proti

(ďalej len „žalovaný“). Uvedené konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn.

.

3. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky vykonával spravidla neúčelné a často

formálne úkony, ktoré neviedli k prerokovaniu veci napriek tomu, že nejde o právne ani

faktický zložitý predmet sporu a vec patrí do štandardnej rozhodovacej praxe všeobecných

súdov. Sťažovateľka ako účastník namietaných konaní žiadnym spôsobom neprispela

k celkovej dĺžke konania. Aj krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

postupoval bezdôvodne zdĺhavo a neefektívne, pričom výsledkom odvolacieho konania bolo

zrušujúce uznesenie.

4. Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutie o merite veci v danom konaní má vážny

vplyv nielen na právnu istotu, ale aj na jej majetkovú sféru, keďže sa nepretržite stará

o svoju postihnutú dcéru. Okresný súd, ako aj krajský súd sú vzhľadom na povahu konania

pritom povinné klásť dôraz na rýchlosť konania a efektívnosť úkonov tak, aby bolo možné

včas o nároku sťažovateľky definitívne rozhodnúť.

5. Sťažovateľka ďalej poukázala na konkrétny postup oboch všeobecných súdov

poznačený zbytočnými prieťahmi, keď uviedla, že v čase medzi podaním návrhu na začatie

konania 23. marca 2009 a predvolaním na pojednávanie na 29. január 2010 (teda viac

ako 9 mesiacov) okresný súd nevykonal žiadny relevantný procesný úkon smerujúci

k prerokovaniu veci bez zbytočných prieťahov. Prvé pojednávanie spojené s úkonmi

okresného súdu smerujúcimi k prerokovaniu veci sa konalo až 29. novembra 2010, pričom

bolo odročené na 19. január 2011 a následne bolo tiež odročené. Dňa 2. marca 2011

sa konalo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na 11. apríl 2011, keď bolo rozhodnuté

o priznaní príspevku na rozvedeného manžela. Rozsudok okresného súdu bol účastníkom

konania doručený až 4. júla 2011. Odvolanie žalovaného bolo okresnému súdu doručené

17. júla 2011, vyjadrenie sťažovateľky k tomuto odvolaniu bolo žalovanému doručené

10. augusta 2011. Spis bol predložený krajskému súdu 7. októbra 2011. Krajský súd

uznesením z 30. novembra 2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Ďalšie úkony okresného súdu vykonané v roku 2012 nemožno podľa sťažovateľky

považovať za efektívne a smerujúce k účinnému a rýchlemu prerokovaniu veci.

V roku 2012 nebolo uskutočnené žiadne pojednávanie. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo

až 22. februára 2013, pričom bolo odročené na neurčito z dôvodu dočasného preloženia

sudkyne na iný súd. Opatrením okresného súdu z 11. apríla 2013 bola vec pridelená sudkyni

a ďalším opatrením zo 16. mája 2013 bola vec pridelená sudcovi

. Nasledujúce pojednávanie konané 27. novembra 2013 bolo

bez uvedenia relevantného dôvodu odročené na 12. február 2014, na ktorom okresný súd

vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky zamietol. Proti uvedenému rozsudku podala

sťažovateľka odvolanie, ktoré bolo spolu s vyjadrením žalovaného zaslané krajskému súdu

na rozhodnutie 22. mája 2014. Spis bol krajskému súdu doručený 4. júna 2014. Krajský súd

následne rozhodol o odvolaní až na základe urgencií účastníkov konania uznesením

sp. zn. z 18. novembra 2015, ktoré bolo okresnému súdu doručené

až 20. januára 2016. Krajský súd rozhodol teda po uplynutí 17 mesiacov od doručenia

odvolacieho spisu a svoje rozhodnutie okresnému súdu doručil až po 19 mesiacoch

od prijatia spisu s odvolaním. Po vrátení veci okresnému súdu sa pojednávanie uskutočnilo

28. septembra 2016 a ďalšie bolo nariadené na 23. január 2017, teda okresný súd opäť konal

celý rok neefektívne.

6. Sťažovateľka je toho názoru, že predmetné konanie v spojení s odvolacím

konaním vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť

ako zložitú vec. Rovnako správanie sťažovateľky v celkom namietanom konaní nemožno

hodnotiť ako správanie sťažujúce postup súdu.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľky... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II, v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušené boli.

II. Základné právo sťažovateľky, , na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave, v konaní

vedenom pod sp. zn.: porušené boli.

III. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

IV. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

V. Sťažovateľke, , priznáva primerané finančné zadosťučinenie

v sume 2.500,- €, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

VI. Sťažovateľke, , priznáva primerané finančné zadosťučinenie

v sume 2.500,- €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

VII. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľke, , trovy právneho zastúpenia v sume

312,34 €, ktoré sú povinní zaplatiť na účet jej právneho zástupcu - Tomáša HERMANA,

advokáta..., a to dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

8. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné

a zákonné predpoklady pre prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, a preto ju

uznesením č. k. -11 z 29. marca 2017 prijal na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1

a 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)].

9. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 31. marca 2017

predsedníčku okresného súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili k otázke

vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ich vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti.

10. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn.

doručenom ústavnému súdu mailom 17. mája 2017 a poštou 23. mája 2017 uviedol, že

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci, a ďalej argumentoval:

„V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.

žalobkyňa , bytom , Česká republika, proti bývalému manželovi

, bytom , Slovenská republika, sa žalobou podanou

dňa 23. 03. 2009, domáha určenia príspevku na výživu rozvedenej manželky. Súd prvej

inštancie rozsudkom (v poradí prvým) č. k. -366 zo dňa 11. 04. 2011 žalobe

vyhovel. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením (v poradí prvým)

sp. zn. zo dňa 30. 11. 2011 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie; predsedajúcim sudcom bola ,

vo veci nebola referujúcim sudcom .

Súd prvej inštancie rozsudkom (v poradí druhým) č. k. -528 zo dňa

12. 02. 2014 žalobu zamietol.

Krajský súd v Bratislave uznesením (rozhodnutím vo veci samej v poradí druhým)

č. k. -553 zo dňa 18. 11. 2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predsedom senátu a zároveň referujúcim

sudcom bola .

Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. bola

predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní dňa 04. 06. 2014. Do rozhodnutia

odvolacieho súdu súd prvej inštancie neskúmal, z napadnutého rozsudku, ale ani z

predchádzajúceho rozsudku nevyplýva, že by sa tak stalo, súd ktorého štátu (Českej

republiky alebo Slovenskej republiky) má právomoc konať v predmetnej právnej veci a v

tejto súvislosti podľa akého právneho predpisu Európskej únie; rovnako neskúmal, a teda

ani podrobne neodôvodnil, otázku rozhodného práva v prípade, že súd v Slovenskej

republike má právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Už len tieto právne skutočnosti

odôvodnili zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie (§ 221 ods. 1 písm. f/, ods.

2 ). Zároveň odvolací súd uložil súdu prvej inštancie pre ďalšie konanie, súc pritom

viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( ), vyriešiť a podrobne odôvodniť

otázku právomoci súdu v predmetnej veci konať a až po jej vyriešení vo veci rozhodnúť. V

prípade, že právomoc bude mať súd v Českej republike, nadväzne na to rozhodne podľa

(konkrétneho) predpisu Európskej únie. V prípade, že právomoc bude mať súd v Slovenskej

republike, opätovne nadväzne na právny predpis Európskej únie určí rozhodné právo a

podľa neho ďalej bude vo veci samej konať a rozhodne. V prípade, že ním bude právo

Slovenskej republiky, potom bude dôsledne postupovať podľa Zákona o rodine (zákon č.

; , a nasl., zásady z nich vyplývajúce, vrátane posúdenia správania

účastníkov konania v súlade/v rozpore s dobrými mravmi), ale aj úlohy vyplývajúce z

uznesenia odvolacieho súdu v poradí prvého. V konaní tiež vykoná, doplní aj také

dokazovanie, ktoré síce účastníci nenavrhli, ale pre rozhodnutie zostane nevyhnutné (§ 120

ods. 1 ); uložil mu opätovne rozhodnúť v novom rozhodnutí aj o náhrade trov

konania pred súdom prvej inštancie, ale aj pred odvolacím súdom (§ 224 ods. 1,3, § 142 a

nasl. ).

V podrobnostiach ďalej predsedníčka senátu odkázala

na uznesenie odvolacieho súdu č. k. -553 zo dňa zo 18. 11. 2015. V danom

štádiu odvolacieho konania nadväzne na podrobnosti uvádzané v uznesení odvolacieho

súdu uviedla, že už išlo o vec právne a skutkovo náročnú. Posúdenie otázky právomoci,

príslušnosti súdu, rozhodné právo, ktoré bolo nevyhnutné uskutočniť pred začatím konania

vo veci samej, pred rozhodnutím vo veci samej, hlboko presahovalo rámec odvolacieho

konania. Je notorietou, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nebol (a aj po 1. 7. 2016)

nie je prípustný riadny opravný prostriedok. Ak by odvolací súd tieto otázky posúdil sám,

nahradil by konanie pred súdom prvej inštancie a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Tým by

odňal stranám sporu právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

predovšetkým možnosť strán sporu v riadnom opravnom konaní realizovať práva, ale aj

povinnosti, uložené im procesným predpisom. V tomto smere potom ústavné právo strán

sporu, teda aj sťažovateľky, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, musí ustúpiť

právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právu na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

uviedla, že nepovažuje za dostatočné správanie strán sporu

(osobitne žalobkyne – sťažovateľky pred Ústavným súdom Slovenskej republiky), keď túto

otázku (príslušnosti, právomoci súdu, rozhodného práva) neuvádzala už v žalobe, ale ani

v priebehu celého súdneho konania.

Vo vzťahu k plynulosti súdneho konania predsedníčka senátu uviedla, že v senáte

2Co pôsobí od roku 2011, ktorý vybavoval a vybavuje všetku agendu patriacu do

pôsobnosti senátov občianskoprávneho kolégia odvolacieho súdu. V tejto súvislosti

považovala za potrebné uviesť, že od roku 2012 popri bežnom (vysokom) nápade

občianskoprávnych vecí do senátu 2Co (ale aj do ostatných senátov občianskoprávneho

kolégia) napadalo len od jednej spoločnosti ( ) veľmi veľa vecí na

rozhodnutie o námietke zaujatosti (pred vydaním rozhodnutia, ktoré by bolo napadnuté

odvolaním), ale aj na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniam a rozsudkom. Ustanovenie §

16 ods. 1 ukladalo nadriadenému súdu rozhodnúť o námietke zaujatosti do 10 dní

od predloženia veci; okrem toho popri bežnom nápade vecí od februára 2014 napadalo do

tohto senátu (a aj iným senátom občianskoprávneho kolégia) na rozhodnutie o odvolaní

proti uzneseniam a rozsudkom vo vzťahu k tomu istému žalovanému: Slovenská republika –

Národná banka Slovenska. Senát, ale aj všetky ostatné senáty občianskoprávneho kolégia

Krajského súdu v Bratislave, nestíhal vybavovať priebežný mesačný nápad, nieto ešte popri

tom veci napadnuté skôr; podľa názoru predsedníčky senátu len tým sa predĺžil primeraný

čas na prípravu senátu odvolacieho súdu na rozhodnutie a samotné rozhodnutie (aj)

v sťažnosťou napadnutej veci. Vzhľadom na uvedené mala za to, že

rozhodnutie vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

v mesiaci november 2015 bolo zapríčinené výlučne len objektívnymi dôvodmi.

Predsedníčka senátu ďalej zdôraznila, že konanie vedené na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. sa právoplatne skončilo v mesiaci január 2016.

Tým bol odstránený stav právnej neistoty a k porušeniu práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov po tomto období už nedochádzalo. Žiadnym spôsobom

sťažovateľka nepreukázala, ale ani nevysvetlila, prečo po takú dlhú dobu od skončenia

predmetného odvolacieho konania nevyjadrila svoju nespokojnosť s dĺžkou konania

pred Krajským súdom v Bratislave (a contrario v tomto období bola spokojná s dĺžkou

konania pred Krajským súdom v Bratislave), a čo konkrétne ju viedlo až v mesiaci

marec 2017 namietať prieťahy. Inými slovami, po právoplatnom skončení konania

vedeného pod sp. zn. už nie je možné údajné prieťahy v ňom reparovať (vo

veci samej bolo opätovne rozhodnuté rozsudkom v mesiaci marec 2017). Napokon z obsahu

spisu vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom (v poradí tretím) č. k.

-667 zo dňa 13. 03. 2017 tak, že opätovne žalobu žalobkyne – sťažovateľky

zamietol; v spise sa doteraz doručenky preukazujúce doručenie rozsudku súdu prvej

inštancie nenachádzajú.

So zreteľom na skutočnosť, že odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku súdu

prvej inštancie uznesením sp. zn. zo dňa 18. 11. 2015, bol odstránený stav

právnej neistoty, k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov už nedochádzalo, čím skončilo aj možné porušovanie práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote. V tejto súvislosti predsedníčka senátu odkázala na ustálenú

prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia vo veciach vedených

pod sp. zn. , , , , ,

, , , , , ,

, , , , , , ,

), z ktorej vyplýva, že podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je

možné dosiahnuť po právoplatnom skončení konania. Ústavný súd SR poskytuje ochranu

tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď

porušenie namietaného práva ešte trvalo a mohlo k nemu dochádzať.

Z vyššie uvedených dôvodov predsedníčka senátu zastávala

názor, že Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. práva

sťažovateľky neporušil a jej sťažnosť je neopodstatnená.

Na podporu správnosti uvedených skutočností je potrebné zdôrazniť, že ústavná

sťažnosť podaná sťažovateľkou v súčasnosti nie je spôsobilým ochranným prostriedkom

pred porušovaním práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, nakoľko k porušovaniu namietaných

základných práv postupom odvolacieho súdu v čase podania ústavnej sťažnosti

(ku dňu 16. 03. 2017) nedochádzalo, keďže odvolací súd v dávnom časovom horizonte

(16 mesiacov) pred podaním ústavnej sťažnosti sťažovateľky už rozhodol o odvolaní

žalobkyne – sťažovateľky.“

11. Predsedníčka okresného súdu vo svojom stanovisku sp. zn. Spr. 2061/2017

doručenom ústavnému súdu 30. mája 2017 uviedla:

„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že pokiaľ sťažovateľka

vytýka súdu nekonanie od prijatia návrhu do vytýčenia prvého pojednávania, teda v období

od 23. 03. 2009 do 18. 12. 2009, musím konštatovať, že podľa spisu nedošlo k žiadnemu

úkonu zo strany súdu v uvedenom období. Následne však pôvodná zákonná sudkyňa vo veci

konala, pojednávania spočiatku boli odročované a to z dôvodu pokusu o mimosúdnu

dohodu (16. 04. 2010), z dôvodu žiadosti zástupcu žalobkyne (28. 05. 2010) ako i z dôvodu

PN zákonného sudcu (10. 09. 2010). Následne po troch meritórnych pojednávaniach

v priebehu šiestich mesiacov bol vyhlásený vo veci rozsudok, ktorý bol odvolacím súdom

zrušený a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. V priebehu ďalšieho

konania zo spisu vyplýva, že napriek zmene v obsadení senátu 58C sa vo veci plynule ďalej

konalo, dňa 13. 03. 2017 bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol expedovaný stranám sporu.

Oznamujem Vám, že netrvám na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasím

s jeho upustením.“

12. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniam predsedu

krajského súdu a predsedníčky okresného súdu doručenom ústavnému súdu 20. júna 2017

uviedol:

«Sťažovateľka považuje vyjadrenia porušovateľov za arbitrárne, príliš všeobecné

a absentujúce konkrétne vyjadrenia ku skutočnostiam, ktoré boli detailne obsiahnuté

v ústavnej sťažnosti sťažovateľky.

Okresný súd Bratislava II vo svojom vyjadrení zo dňa 25. 05. 2017 priznal, že

v období od 23. 03. 2009 do 18. 12. 2009 nevykonal žiaden úkon. V ďalšom texte vyjadrenia

porušovateľa absentuje argumentácia týkajúca sa úkonov súdu vytýkaných v sťažnosti

sťažovateľky. Sťažovateľka trvá na tom (uvedené tvrdenie je možné objektivizovať analýzou

úkonov Okresného súdu Bratislava II, ako súdu prvej inštancie), že Okresný súd

Bratislava II opakovane nevykonával efektívne úkony smerujúce k včasnému prejednaniu

veci bez zbytočných prieťahov tak, ako to predpokladá SR.

Práve všeobecný súd prejednávajúci právnu vec je zodpovedný za včasnosť

rozhodnutia a účinnosť úkonov, ktorými má aj účastníkov konania viesť k tomu, aby vec

bolo možné spoľahlivo a čo najrýchlejšie rozhodnúť. O to viac, ak ide o určenie príspevku

na rozvedeného manžela, ako v prípade sťažovateľky, ktorá sa navyše nepretržite stará

o svoju zdravotne postihnutú dcéru a na promptné rozhodnutie súdu je odkázaná.

Od podania návrhu doručenému Okresnému súdu Bratislava II dňa 23. 03. 2009

po deň podania ústavnej sťažnosti uplynulo takmer 8 rokov, čo je v kontexte čl. 48 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd neúnosný stav.

Krajský súd v Bratislave v majoritnej časti vyjadrenia hodnotí otázky, ktoré nesúvisia

so sťažnosťou sťažovateľky, pričom sa akceptovateľným spôsobom k obdobiu

od 04. 06. 2014 do 20. 01. 2016 nevyjadril. Sťažovateľka má za to, že Krajský súd

v Bratislave spôsobil neodôvodnené prieťahy, ak rozhodol až po sedemnástich mesiacoch

po doručení odvolacieho spisu a svoje rozhodnutie doručil súdu prvej inštancie až

po devätnástich mesiacoch od prijatia spisu.

Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení tvrdenia sťažovateľky o prieťahoch

v konaní uspokojivým spôsobom nevysvetlil a pokiaľ ide o tvrdenia

porušovateľa, že „... sťažovateľka nepreukázala, ale ani nevysvetlila, prečo po takú dlhú

dobu od skončenia predmetného odvolacieho konania nevyjadrila svoju nespokojnosť

s dĺžkou konania pred Krajským súdom v Bratislave (a contrario v tomto období bola

spokojná s dĺžkou konania pred Krajským súdom v Bratislave...“ sťažovateľka poukazuje

na to, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18. 11. 2015 rozhodol až na základe

urgencií účastníkov konania (čo je opäť možné verifikovať podaniami v súdnom spise), teda

je evidentné, že s dĺžkou konania sťažovateľka spokojná nebola. K tejto skutočnosti sa

porušovateľ nijakým spôsobom nevyjadril.

Sťažovateľka sa nestotožňuje ani s tvrdením porušovateľa o tom, že prieťahy

namietané v predmetnom konaní nie |e možné po právoplatnom skončení konania vedeného

pod sp. zn. zreparovať a to z dôvodu, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia

záveru, že jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod sp. zn.: boli porušené

a domáha sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2.500,- €. Uvedené

je jednoznačne možné aj po právoplatnosti vyššie uvedeného odvolacieho konania

považovať za reparáciu ústavných práv sťažovateľky porušených neodôvodnenými

prieťahmi, a teda sťažnosť je opodstatnená. Rovnako, ako je možné aj s odstupom času

možné vysloviť, že došlo k porušeniu namietaných práv sťažovateľky postupom odvolacieho

súdu.

Sťažovateľka sa vzhľadom na uvedené nestotožňuje s argumentáciou porušovateľov

uvedenou v ich vyjadreniach a v plnom rozsahu trvá na skutočnostiach, ktoré sú obsahom

podanej sťažnosti.

Zároveň sťažovateľka Ústavnému súdu SR oznamuje, že súhlasí s tým, aby

podľa ust. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu, t. j.

sťažovateľka netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným súdom SR.»

13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

14. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

15. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva

upraveného v a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu, ako aj postupom krajského súdu v jej právnej veci.

16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. , ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva

z (ďalej len „“), ktorý určuje,

že súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,

predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného

zaťažovania strán sporu a iných osôb, ďalej z , podľa ktorého súd

postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom

pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania (obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1

účinného do 30. júna 2016).

19. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie

účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(, , ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľky.

20. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na celkový priebeh namietaného konania

vedeného okresným súdom ako súdom prvej inštancie a krajským súdom ako odvolacím

súdom, ktorý opakovane konal a rozhodoval o riadnych opravných prostriedkoch

využívaných obidvoma procesnými stranami, zohľadňujúc judikatúru ESĽP (rozsudok

vo veci Kiš v. Slovenská republika z 13. 10. 2009 o sťažnosti vedenej pod č. 3673/05;

rozsudok vo veci Gajdoš v. Slovenská republika z 26. 6. 2009 o sťažnosti vedenej

pod č. 19304/04, rozsudok Frigo vs. Slovenská republika z 8. 10. 2013 o sťažnosti vedenej

pod č. 16111/11), ako aj vlastnú rozhodovaciu činnosť (napr. ,

), je vec potrebné hodnotiť v súvislosti s posudzovaním zbytočných

prieťahov v konaní ako jeden celok.

21. Predmetom konania pred okresným súdom je určenie príspevku na výživu

rozvedeného manžela, v ktorom sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení žalobkyne

proti bývalému manželovi – žalovanému. Ústavný súd konštatuje, že ide o spor, ktorý patrí

do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Zo skutočností uvedených

sťažovateľkou, okresným súdom, krajským súdom, ako aj vyplývajúcich z predloženého

súdneho spisu možno vyvodiť určitú právnu zložitosť posudzovaného konania vyplývajúcu

z potreby posúdenia otázky právomoci súdu (či je daná právomoc súdu Slovenskej

republiky alebo Českej republiky) a rozhodného práva v súvislosti s tou okolnosťou,

že sťažovateľka v čase podania návrhu, ako aj po celú dobu konania žije v Českej republike.

22. Správanie sťažovateľky je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný

súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu

sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní

k zbytočným prieťahom.

23. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu, ako aj krajského súdu v napadnutom konaní.

24. Zo sťažnosti a spisového materiálu vyplýva, že namietané súdne konanie začalo

podaním žaloby na okresnom súde 23. marca 2009 a dosiaľ boli okresným súdom vo veci

vydané tri meritórne rozhodnutia. Prvý rozsudok z 11. apríla 2011, ktorým bol žalovaný

zaviazaný prispievať sťažovateľke sumou 200 € mesačne, ako aj zaplatiť zročné výživné,

bol uznesením krajského súdu sp. zn. zrušený a vec vrátená na ďalšie

konanie z dôvodu, že okresný súd dostatočne nevyhodnotil zistený skutkový stav veci.

V poradí druhým rozsudkom okresného súdu z 12. februára 2014 bol návrh sťažovateľky

zamietnutý. Krajský súd uznesením sp. zn. z 18. novembra 2015 opakovane

zrušil uvedený rozsudok okresného súdu, ale tentoraz z dôvodu odstránenia závažného

pochybenia, keď okresný súd dosiaľ neskúmal, či je daná právomoc súdu Slovenskej

republiky, a ak áno, podľa právneho poriadku ktorého štátu je v danej právnej veci potrebné

postupovať. Spis bol okresnému súdu po odvolacom konaní vrátený 20. januára 2016

a po preskúmaní a určení danosti právomoci súdov Slovenskej republiky vo veci konať

a následného doplnenia dokazovania bol vo veci 13. marca 2017 vyhlásený v poradí tretí

rozsudok, ktorým okresný súd návrh sťažovateľky opätovne zamietol. Sťažovateľka podala

proti predmetnému rozhodnutiu odvolanie 16. mája 2017.

25. Z predloženého súdneho spisu ústavný súd identifikoval obdobie úplnej

nečinnosti okresného súdu, a to od 23. marca 2009, keď bola podaná žaloba,

do 29. januára 2010, keď sa malo uskutočniť prvé pojednávanie vo veci, ktoré sa z dôvodu

nedoručenia predvolania procesným stranám nekonalo. Prvé pojednávanie vo veci prebehlo

až 16. apríla 2010 a bolo odročené z dôvodu uzatvorenia možnej dohody medzi sporovými

stranami, rovnako ako pojednávanie konané 28. mája 2010. Ďalšie obdobie nečinnosti

okresného súdu trvalo od 22. februára 2013, keď sa konalo pojednávanie,

do 16. septembra 2013, keď sa malo konať ďalšie pojednávanie, ktoré bolo na žiadosť

žalovaného zrušené a nový termín bol nariadený na 27. november 2013. V poradí druhé

odvolacie konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. trvalo

od 4. júna 2014, keď bol spis krajskému súdu predložený, do 20. januára 2016, keď bol

okresnému súdu spisový materiál vrátený, teda takmer 20 mesiacov.

26. Ústavný súd ďalej konštatuje, že vo svojej predchádzajúcej judikatúre už

mnohokrát poukázal aj na to, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu

nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa

sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. ,

, , ).

27. Za neefektívnu činnosť krajského súdu ústavný súd považuje najmä jeho

uznesenie sp. zn. z 18. novembra 2015, v ktorom ako najzávažnejšie

pochybenie okresného súdu a dôvod zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie krajský súd

uviedol nepreskúmanie otázky právomoci súdu Slovenskej republiky v danej právnej veci,

ako aj otázku aplikácie rozhodného práva napriek tomu, že v predchádzajúcom uznesení

krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2011 uvedený nedostatok za tých

istých okolností okresnému súdu nevytkol, čím spôsobil zbytočné prieťahy v namietanom

konaní.

28. V súvislosti s argumentáciou predsedu krajského súdu k sťažnosti, ako aj

predsedníčky senátu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval, v ktorej poukázali na vysoký

nápad vecí na rozhodovanie, ústavný súd konštatuje, že tieto argumenty ospravedlňujúce

nečinnosť krajského nemohol akceptovať a v súvislosti s uvedeným poukazuje na svoju

predchádzajúcu štandardnú judikatúru (napr. , ), podľa ktorej

nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,

že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet

sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie

svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát

zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

29. K ďalšej námietke uvedenej v predmetnom stanovisku, v zmysle ktorej už

nedochádza k porušovaniu označených práv sťažovateľky, pretože krajský súd rozhodol

vo veci uznesením sp. zn. z 18. novembra 2015, a teda právna neistota

sťažovateľky bola odstránená, ústavný súd konštatuje, že právna vec sťažovateľky nie je

dosiaľ právoplatne skončená, keďže všetky dosiaľ vydané meritórne rozhodnutia okresného

súdu boli v odvolacom konaní zrušené a proti poslednému rozhodnutiu bol opakovane

podaný riadny opravný prostriedok.

30. Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu

z hľadiska predmetu konania, správania sťažovateľky a postupu okresného súdu, ako aj

krajského súdu, zohľadňujúc celkovú dĺžku konania a skutočnosť, že vo veci nie je

ani po ôsmich rokoch právoplatne rozhodnuté, dospel k záveru, že v postupe okresného

súdu, ako aj krajského súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto

rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je

uvedené v bode 1 a 2 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

31. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj jej práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, ako aj

krajského súdu, prikázal okresnému súdu, ktorý vo veci aktuálne koná, aby vo veci konal

bez zbytočných prieťahov.

32. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

33. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

34. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti požadovala finančné odškodnenie

v sume 2 500 € od každého zo všeobecných súdov konajúcich v jej veci, ktoré

odôvodňovala dlhoročnou právnou neistotou a z nej vyplývajúcou frustráciou, ako aj tou

skutočnosťou, že doterajší priebeh konania vykazuje znaky zbytočných prieťahov.

35. Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä

charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľky, jej správanie počas

predmetného konania, celkovú dĺžku namietaného konania a skutočnosť, že vo veci zistil

porušenie označených práv. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného

finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody (napr. ,

a pod.) Ústavný súd aplikoval zásadu spravodlivosti a zároveň sa riadil

úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie

ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ,

resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. Berúc do úvahy aj všetky uvedené okolnosti

považoval ústavný súd za odôvodnené priznať pre sťažovateľku celkovú sumu 1 500 €

ako primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Finančné zadosťučinenie ústavný súd priznal sťažovateľke vo vzťahu k okresnému súdu

vo výške 1 000 € z dôvodu zohľadnenia miery zavinenia okresného súdu na prieťahoch

v konaní v porovnaní s nižšou mierou zavinenia zo strany krajského súdu, vo vzťahu

ku ktorému priznal sťažovateľke sumu 500 €. Ústavný súd v súlade s

a časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať

finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu, nevyhovel.

36. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal

sťažovateľke ( ) úhradu trov konania z dôvodu

jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu v celkovej

sume 312,34 €.

37. Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z príslušných

ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.

38. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov

za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia

a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 312,34 € vrátane režijného paušálu. Ústavný

súd nepriznal úhradu trov za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017 (stanovisko

k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo

žiadne skutočnosti významné pre rozhodnutie ústavného súdu.

39. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia sú okresný súd a krajský súd povinné

spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a ods. 1

v spojení s ).

40. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júla 2017