Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 43/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka v konaní o sťažnosti , zastúpeného

obchodnou spoločnosťou Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Krechňák, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených

pod sp. zn. , , , ,

a p. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.

, , , ,

a sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

4. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 500 €

(slovom sedemtísícpäťsto eur), ktoré mu j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť

v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur) a Najvyšší súd Slovenskej republiky v sume 2 500 €

(slovom dvetisícpäťsto eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n í uhradiť

trovy konania v sume 508 € (slovom päťstoosem eur), a to Krajský

súd v Bratislave sumu 254 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur) a Najvyšší súd Slovenskej

republiky sumu 254 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur) na účet obchodnej spoločnosti

Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 10. februára 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)

doplnenú podaním doručeným ústavnému súdu 18. augusta 2014, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského

súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. , , ,

, a sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konania

najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„1.Dňa 22. 2. 1995 začalo dotknuté konanie podaním žaloby na Obvodný súd

Bratislava I. Súd vo veci vykonal časť dokazovania a pojednávanie odročil na neurčito.

Následne konštatoval svoju nepríslušnosť a vec dňa 20. 2. 1996, po uplynutí takmer jedného

roka od začatia konania, postúpil Krajskému súdu v Bratislave.

2. Krajský súd v Bratislave, ako prvostupňový súd, vo veci viac ako 8 rokov nekonal.

Po vykonaní ďalšieho dokazovania rozhodol rozsudkom č. k. 112 zo 7. 4. 2005

tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel.

3. Najvyšší súd SR, ako odvolací súd, na základe odvolania žalovaného rozsudkom

č. k. 136 z 8. 3. 2006, zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu

zamietol.

4. Proti uvedenému rozsudku sťažovateľ podal dňa 8. 6. 2006 dovolanie. V dôsledku

procesných pochybení prvostupňového súdu (o. i. nevyrubenia súdneho poplatku

za dovolanie, nedoručenie dovolania na vyjadrenie žalovanému) bol spis dňa 19.4.2007

(po takmer roku) vrátený dovolacím súdom bez vecného prejednania prvostupňovému súdu.

5. Najvyšší súd SR, ako dovolací súd, uznesením č. k. 171

z 30. 11.2009 (t. j. po takmer 3 a pol roku) zrušil vyššie označené rozsudky odvolacieho

súdu aj súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konštatoval

pritom o. i. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, jeho pochybenie

pri aplikácii procesných predpisov ( ) a nedostatočné zistenie skutkového

stavu.

6. Súd prvého stupňa po doplnení dokazovania rozsudkom zo 7.10.2010

č. k. 200 žalobe opätovne vyhovel. Žalovaný proti uvedenému rozsudku

podal odvolanie.

7. Najvyšší súd SR, ako odvolací súd, v novom odvolacom konaní rozsudkom

č. k. 221 z 19. 4. 2011 opäť zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

zo 7.10.2010 tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd pritom postupoval v rozpore s právnym

názorom dovolacieho súdu (oba súdy predstavuje porušovateľ 1) a dokonca v dotknutom

rozhodnutí výslovne konštatuje jeho nesprávnosť (!) str. 14 a 15 označeného rozhodnutia.

Sťažovateľ podal dňa 10. 6. 2011 vo veci nové dovolanie.

8. Dovolací súd uznesením spis. zn. z 29. 11. 2012 (po takmer

1 a pol roku) zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 19. 4. 2011 a vrátil mu vec na ďalšie

konanie.“

V doplnení sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd rozsudkom

z 19. marca 2014 žalobe sťažovateľa v celom rozsahu vyhovel, pričom po podaní odvolania

proti meritórnemu rozsudku žalovaným je vec aktuálne vedená na najvyššom súde

pod sp. zn. .

Vzhľadom na to, že „dotknuté konanie nie je právoplatne skončené ani po 19 tich

rokoch jeho trvania“, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod spis. zn.

a na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod spis. zn. , ,

, a porušené bolo.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez ďalších prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000, €, ktoré

sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave, každý z nich v sume

po 7.500, €, povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní sťažovateľovi

uhradiť trovy konania v celkovej výške 331,12 €, a to každý z nich v sume po 165,56 € na

účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom

č. k. 8, Nobs 18/2015 doručeným ústavnému súdu 12. marca 2015, v ktorom sa

okrem iného uvádza:

„V prejednávanej veci si žalobca uplatnil proti žalovanému nárok na poistné

plnenie, na základe poistnej zmluvy, z dôvodu vzniku poistnej udalosti, odcudzenie veci v

sume 393 350, Sk, vlámaním sa neznámeho páchateľa do priestoru žalobcu. V konaní

zostala sporná výška poistného plnenia v sume 300 000, Sk, t. j. pokladničná hotovosť,

ktorá sa podľa tvrdenia žalobcu, v čase poistnej udalosti nachádzala v trezore. Z obsahu

spisu vyplýva, že žalobca po vlámaní nevykonal ohliadku miesta, inventarizáciu, neviedol

riadne účtovníctvo, predložil len fotokópiu pokladničnej knihy, preto súd prvého stupňa

nariadil znalecké dokazovanie, za účelom určenia výšky pokladničnej hotovosti.

Súd prvého stupňa žalobe dvakrát vyhovel a odvolací súd dvakrát napadnuté

rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol. Súdy odlišným spôsobom posudzovali dôkazy

preukazujúce výšku poistného plnenia, najmä znalecký posudok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, uznesením z 30. novembra 2009

č. k. 171 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého

stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom (č. k. , č. k. l 12),

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil,

nakoľko sa dostatočne nevyporiadal so závermi znaleckého posudku, podaného znalcom

. Tento v znaleckom posudku okrem iného konštatoval, že

po poistnej udalosti nebola vykonaná mimoriadna účtovná závierka, že nesúhlasí

chronológia číslovania dokladov, že s pokladničnou knihou bolo manipulované, atď.

Keď samotný znalec mal takéto pochybnosti, potom bolo potrebné sa s nimi kvalifikovane

vyporiadať, a to vypočutím znalca, nariadením kontrolného znaleckého dokazovania,

prípadne vykonaním aj ďalšieho dokazovania.

Odvolaciemu súdu vytkol porušenie ustanovenia v znení v čase

rozhodovania odvolacieho súdu, súčasné znenie odseku 3, pretože v potrebnom rozsahu

neopakoval dokazovanie.

V novom konaní vo veci súd prvého stupňa rozsudkom z 07. 10. 2010

č. k. 200 žalobe vyhovel (uvedený rozsudok preskúmal odvolací súd

v sťažnosťou napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. ). V tomto konaní

a rozhodnutí súd prvého stupňa postupoval svojvoľne, keď napriek úprave v zrušujúcom

rozhodnutí dovolacieho súdu konštatoval, že vypočutie znalca by

na zistenom skutkovom stave obsiahnutom v znaleckom posudku nemohlo nič zmeniť.

Dokazovanie ohľadne zistenia výšky poistného plnenia v naznačenom smere nedoplnil

a rozhodnutie odôvodnil tiež tým, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal

neexistenciu finančných prostriedkov.

Rozsudkom z 19. apríla 2011 č. k. 221 odvolací súd napadnutý

rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

Na odvolanie žalobcu najvyšší súd uznesením z 29. novembra 2012

č. k. 246 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Dovolací súd opäť vytkol odvolaciemu súdu, že konal v rozpore s ustanovením

Vec nanovo prejednal odvolací súd v konaní vedenom pod č. k.

(konanie napadnuté sťažnosťou) a dospel k záveru, že súd prvého stupňa zaťažil svoje

konanie vadou, ktorou žalovanému odňal možnosť konať pred súdom tým, že nerešpektoval

názor vyslovený dovolacím súdom, t. j. doplniť dokazovanie v naznačenom smere (podľa

), preto napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Sťažnosť k postupu najvyššieho súdu v konaní pod sp. zn. považujeme

za neopodstatnenú.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu č. k.

221 bolo zrušené dovolacím súdom pre porušenie ustanovenia Odvolací súd

v novom konaní vo veci, vedenom pod sp. zn. nepostupoval v rozpore

s názorom vysloveným v ostatnom rozhodnutí dovolacieho súdu. Na základe dokladov, ktoré

i znalec považoval sčasti za nehodnoverné, nebolo možné bez rozsiahlejšieho doplnenia

dokazovania rozhodnúť o výške nároku žalobcu. Právo na spravodlivý súdny proces majú

obidvaja účastníci konania, a preto pri dodržaní zásady dvojstupňového konania,

nezostávalo odvolaciemu súdu, len napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetná vec napadla 21. 01. 2013 a bola vybavená 15. 10. 2013, t. j. v lehote

10 mesiacoch.

Najvyšší súd preto konštatuje, že sťažovateľ nebol postupom dovolacieho súdu

vylúčený z realizácie procesných práv daných mu . Najvyšší

súd má za to, že jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. ,

, , , a nedošlo

k porušeniu sťažovateľom namietaných práv.“

K sťažnosti sa prípisom sp. zn. Spr. 3107/15 z 25. marca 2015 vyjadril aj krajský súd,

ktorý okrem iného uviedol:

„Sudkyňa vo svojom vyjadrení taktiež uviedla, že

sťažovateľ mal, podľa jej názoru, predísť žalobe tým, že mal mať riadne vedené účtovníctvo.

Po tom ako došlo k poistnej udalosti mal žalovanému predložiť všetky ním požadované

doklady a táto poistná udalosť mohla byť ukončená plnením žalovaného.

Zo stanoviska samosudkyne konajúcej v predmetnej právnej veci tiež vyplýva, že

prieťahy v konaní spôsobil sťažovateľ tým, že k žalobe nepriložil žiadne doklady (pričom bol

zastúpený komerčným právnikom), tieto do spisu zakladal až na základe výziev súdu

(napr. od odročenia pojednávania dňa 05.02.1996 z dôvodu predloženia otázky na znalca,

sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagoval až na urgenciu súdu

dňa 02.05.1996) . Vo svojom vyjadrení taktiež skonštatovala, že prieťahy v konaní

tunajšieho súdu nie je možné považovať za zbytočné, nakoľko tieto súviseli výlučne

s množstvom vecí v súdnych oddeleniach jednotlivých sudcov Krajského súdu v Bratislave,

ktorým vec podľa platného rozvrhu práce bola prerozdelením pridelená, a poukázala aj

na skutočnosť, že k neprimeranej dĺžke súdneho konania nemalou mierou prispelo

využívanie procesného práva účastníka konania na podanie odvolania a dovolania

S uvedeným vyjadrením zákonnej sudkyne vo veci sp. zn. sa

stotožňujem.“

Súčasťou vyjadrenia krajského súdu k sťažnosti bol aj popis priebehu napadnutého

konania a napadnutého konania najvyššieho súdu, a to:

«... žalobca sťažovateľ (ďalej iba „sťažovateľ") si žalobou podanou dňa 22.02.1995

na Obvodný súd Bratislava I uplatnil právo na plnenie z poistnej zmluvy, ktorú dňa

27.03.1993 uzatvoril so Bratislava. K žalobe bola priložená

iba plná moc na zastupovanie žalobcu , komerčným právnikom, prílohou

žaloby nebol žiadny doklad preukazujúci nárok žalobcu. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn.

. Obvodný súd Bratislava I. vo veci vytýčil pojednávanie dňa 29.05.1995, ktoré

odročil s tým, že si vyžiada vyšetrovací spis z Obvodného úradu vyšetrovania Bratislava I.

Po jeho doručení súd vytýčil nový termín pojednávania na deň 07.09.1995, na ktorom

konštatoval, že sťažovateľ nedoručil žalovanému doklady, ako bolo o tom rozhodnuté

na predchádzajúcom pojednávaní, a odročil pojednávanie na deň 23.10.1995.

Pojednávanie zo dňa 23.10.1995 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti svedka 1, ktorého

súd vypočul na pojednávaní dňa 30.11.1995. Pojednávanie bolo odročené s tým, že bude

volaná svedkyňa . Túto súd na pojednávaní uskutočnenom dňa 05.02.1996

vypočul, kedy tiež rozhodol o ustanovení súdneho znalca. Otázky na súdneho znalca

predložil právny zástupca sťažovateľa až na základe urgencie zo strany súdu a to dňa

02.05.1996. Súd uznesením sp. zn. zo dňa 20.05.1996 ustanovil

súdneho znalca z odboru ekonomika hospodárstva. Vypracovaný znalecký posudok bol súdu

doručený dňa 20.08.1996.

Okresný súd Bratislava I odstúpili dňa 02.05.1997 vec sp. zn. , z dôvodu

vecnej príslušnosti, Krajskému súdu v Bratislave.

Krajsky súd v Bratislave zaevidoval predmetnú právnu vec dňa 14.05.1997

pod sp. zn. . Dna 01.01.1998 sa uskutočnila zmena v rozvrhu práce

Krajského súdu v Bratislave, čím došlo k zmene sudcu, ktorému bola vec pridelená. Dňa

07.05.1999 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené s tým, že právny zástupca

sťažovateľa má zabezpečiť účasť sťažovateľa a svedkyne na pojednávaní.

V priebehu rokov 1999 až 2004 v súvislosti so zmenami v rozvrhu práce Krajského

súdu v Bratislave, bola daná vec prerozdelením spisov pridelená niekoľkým sudcom. V tejto

súvislosti zákonná sudkyňa poznamenala, že došlo k prerozdeľovaniu veľkého počtu vecí

z rôznych súdnych oddelení, pričom sudcovia, ktorým tieto veci boli pridelené mali v týchto

rokoch pridelených na rozhodnutie v priemere cca 700 vecí z dôvodu, že krajské súdy v tom

čase rozhodovali v obchodných veciach, ako súdy prvého stupňa.

Dňa 04.04.2005 sa uskutočnilo v predmetnej veci pojednávanie, ktoré bolo odročené

a dňa 07.04.2005 Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol, rozsudkom č. k.

112. Voči rozsudku č. k. zo dňa 07.04.2005 podal žalovaný dňa

25.05.2005 odvolanie. Uznesením č. k. zo dňa 21.07.2005 Krajský súd

v Bratislave odvolacie konanie zastavil vzhľadom k tomu, že žalovaný odvolateľ

nezaplatil súdny poplatok za odvolanie. Následne uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. zo dňa 26.09.2005 bolo uznesenie o zastavení odvolacieho

konania č. k. zo dňa 21.07.2005 zrušené a vec bola predložená dňa

20.10.2005 Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 08.03.2006 zmenil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.04.2005. Dňa 08.06.2006 sťažovateľ podal

voči rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 08.03.2006 dovolanie.

Najvyšší súd SR. uznesením sp. zn. zo dňa 30.11.2009 zrušil rozsudok

odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Bratislave bol dňa 20.01.2010 vrátený spis sp. zn.

na ďalšie konanie a dňa 26.01.2010 bol tento pridelený samosudkyni

. Dňa 13. 05.2010 sa v uvedenej veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo

z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa odročené. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené,

vzhľadom k predvolaným veciam na mesiace jún a september 2010 a čerpanie dovoleniek

v mesiacoch júl a august, na deň 07.10.2010, kedy Krajský súd v Bratislave rozhodol

vo veci rozsudkom č. k. . Proti rozsudku podal dňa 18.11.2010 odvolanie

žalovaný. Tunajší súd predložil vec dňa 14.12.2010 Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie

o podanom odvolaní.

Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 19.04.2011 zmenil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 07.10.2010.

Následne podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom Najvyšší súd SR rozhodol uznesením sp. zn.

1Obdo zo dňa 29.11.2012 tak, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 19.04.2011 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 15.10.2012 zrušil rozsudok

Krajského súdil v Bratislave č. k. zo dňa 07.10.2010 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Na Krajskom súde v Bratislave sa konalo vo uvedenej veci dňa 15.01.2014

pojednávanie, ktoré bolo odročené s tým, že súd bude kontaktovať znalca /82 ročného/

za účelom jeho výsluchu. Ďalšie pojednávanie uskutočnené dňa 26.02.2014 bolo odročené

z dôvodu, že žalovaný navrhol vykonať kontrolný znalecký posudok. Súd v tejto súvislosti

vyzval žalovaného, aby mu do 10.03.2014 predložil doklady z prejednávanej poistnej

udalosti, za účelom posúdenia ako rozhodne o návrhu na vykonanie kontrolného znaleckého

dokazovania. Na pojednávaní dňa 19.03.2014 rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom

č. k. – 305, voči ktorému sa dňa 24.04.2014 odvolal žalovaný. Vec bola dňa

21. 05. 2014 zaslaná Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o podanom odvolaní.»

K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ

v podaní doručenom ústavnému súdu 10. apríla 2015, v ktorom okrem iného uviedol:

«Skutočnosti uvedené v stanoviskách porušovateľov nespochybňujú namietané

porušenie práv sťažovateľa opísané v sťažnosti. Sťažovateľ sa k jednotlivým bodom stanovísk

porušovateľov konkrétne vyjadrí v ďalšom texte tohto podania.

Žiaden z porušovateľov sa nevysporiadal so zásadnou námietkou uvedenou

v sťažnosti, že trvanie súdneho konania, v súvislosti s ktorým došlo k namietanému

porušeniu práv sťažovateľa, ku dnešnému dňu presiahlo 20 (!) rokov a dosiaľ nie je

právoplatne ukončené. Táto skutočnosť sama o sebe predstavuje podľa judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky tzv. extrémne prieťahy v konaní. Ústavný súd

Slovenskej republiky opakovane konštatoval ústavnoprávnu neprijateľnosť takého stavu

už pri menej výrazných prieťahoch v konaní (napr. , ,

). Sťažovateľ sa domnieva, že už na základe tejto skutočnosti možno

sťažnosť považovať za dôvodnú.

II. Vyjadrenie k stanovisku Krajského súdu v Bratislave (porušovateľa 2/)

Krajský súd v Bratislave vo svojom stanovisku potvrdil o. i. viac ako 8 ročnú úplnú

nečinnosť súdu (v rokoch 1997 2005) a sám hodnotí dĺžku dotknutého súdneho konania ako

neprimeranú (predposledný odsek stanoviska). Zdôvodnenie, podľa ktorého táto nečinnosť

(prieťahy) „neboli zbytočné, nakoľko súviseli výlučne s množstvom vecí v súdnych

oddeleniach jednotlivých sudcov je z hľadiska namietaného porušenia základných práv

sťažovateľa právne bezvýznamné. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , resp. právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa SI. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, nie sú podmienené množstvom vecí riešených konajúcim súdom a nezbavujú ho

povinnosti postupovať v konaní tak, aby „ochrana práv bola rýchla a účinná“ ( ).

V čl. III bode 2. sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že namietané prieťahy v konaní

nespôsobil sám svojím postupom v konaní, ani neprispel k ich predĺženiu. Má za to, že

vo vzťahu k vyššie uvedenej nečinnosti súdu je tento záver nesporný. Ďalej vysvetlí, že ani

ďalšie skutočnosti uvádzané Krajským súdom v Bratislave na str. 3 jeho stanoviska nie sú

v tomto smere právne významné;

• Argument o tom, že sťažovateľ mal v prvom rade sporu predísť je celkom

bezvýznamný vo vzťahu k namietaným prieťahom v konaní (samotný vznik sporu prieťahy

v konaní porušovateľov nezavinil).

Sťažovateľ iba pre úplnosť poukazuje na to, že si nepochybne vznik sporu neželal

a „zavinil“ ho prinajmenšom v rovnakom rozsahu ako odporca, ktorý mu uplatnený nárok

odmieta zaplatiť. Práve základné právo, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, oprávňuje

sťažovateľa predložiť spor súdu a koreluje mu povinnosť súdu poskytnúť rýchlu a účinnú

ochranu právu, ktoré bolo ohrozené alebo porušené ( a ).

• Neobstojí ani tvrdenie, že sťažovateľ ako žalobca nepriložil k žalobe niektoré

podklady, resp. že sa vyjadril k otázkam na znalca až po urgencii súdu. Sťažovateľ niektoré

podklady k žalobe nemohol priložiť z objektívnych dôvodov nedisponoval nimi. Tento

nedostatok bol v konaní nahradený znaleckým posudkom, ktorého vyhotovenie nariadil

porušovateľ 2/. Vypracovaný znalecký posudok mal porušovateľ 2/ k dispozícii už v auguste

1996 (rok a pol po začatí konania). „Prieťahy v konaní“, ktoré mal podľa porušovateľa 2/

zaviniť sťažovateľ, tak mali celkom zanedbateľný dopad na celkovú, viac ako 20 ročnú dobu

konania.

• Ako nedôvodný napokon hodnotí žalobca aj argument, že ,k neprimeranej dĺžke

súdneho konania nemalou mierou prispelo využívanie procesného práva účastníka konania

na podanie odvolania a dovolania“. Využitie procesného práva účastníka na podanie

opravného prostriedku (ktoré bolo navyše rovnako využívané aj druhým účastníkom

konania žalovaným) nemožno hodnotiť ako „zavinenie prieťahov v konaní“ obzvlášť

za situácie, keď napadnuté rozhodnutia boli príslušnými súdmi posúdené ako nesprávne

sťažovateľ bol so všetkými svojimi opravnými prostriedkami úspešný. Naopak, práve

skutočnosť, že vo veci bolo už 5 krát meritórne rozhodnuté a napriek tomu dosiaľ nedošlo

k jej právoplatnému skončeniu, svedčí o nesústredenom a neefektívnom postupe

porušovateľov (viď str. 5 sťažnosti).

III Vyjadrenie k stanovisku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porušovateľa 1/)

Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť hodnotí ako neopodstatnenú napriek

tomu, že vo svojom stanovisku sám konštatuje niektoré procesné pochybenia svojho postupu

ako odvolacieho súdu (napr. svoje pochybenie pri aplikácii str. 3

stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). K viacerým konkrétnym pochybeniam

namietaným sťažovateľom sa vôbec nevyjadruje. Ide napr. o:

• takmer tri a pol roka trvajúce prieťahy v dovolacom konaní (spis. zn.

1 Obdo ),

• postup odvolacieho súdu v rozpore s právnym názorom vysloveným dovolacím

súdom (obe inštancie predstavuje Najvyšší súd Slovenskej republiky); nesprávnosť

právneho názoru dovolacieho súdu odvolací súd výslovne konštatuje (!) na str. 14 a 15

rozsudku č. k. 221 z 19. 4. 2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zároveň, rovnako ako Krajský súd v Bratislave,

vôbec nevyjadril k namietanej celkovej dĺžke konania; značnú časť tejto doby sa vec

nachádzala práve na odvolacom, resp. dovolacom súde (u porušovateľa 1/). Najvyšší súd

Slovenskej republiky zároveň vo svojom stanovisku potvrdzuje svojvoľný postup súdov

v dotknutom súdnom konaní (str. 2 a 3 jeho stanoviska).

IV Záver

V dôsledku nesústredeného a neefektívneho postupu oboch porušovateľov a ich

početných pochybení došlo pri súdnom uplatňovaní práva sťažovateľa postupne k vydaniu

troch meritórnych rozhodnutí prvostupňových súdov, ktoré žalobe vyhoveli a ich

opakovanej zmene, resp. zrušovaniu na základe opravných prostriedkov žalovaného. Ani

po viac ako 20 rokoch konania súdy neboli v stave vo veci právoplatne rozhodnúť a nastoliť

právnu istotu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Sťažovateľ má za to, že stanoviská

porušovateľov 1/ a 2/ nespochybňujú dôvodnosť sťažnosti.»

Obsah vyžiadaného súvisiaceho spisu krajského súdu potvrdzuje priebeh

napadnutého konania ako celku opísaného vo vyjadrení k sťažnosti z 25. marca 2015, ktorý

ústavný súd považuje za preukázaný.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové

pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný súd už v uznesení, ktorým sťažnosť prijal na ďalšie konanie, konštatoval, že

vzhľadom na doterajšiu dĺžku konaní vedených krajským súdom a najvyšším súdom je

potrebné vec v súvislosti s prieťahmi hodnotiť ako jeden celok.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o priznanie

uplatnených nárokov z poistných vzťahov tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy

všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité.

Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na konanie napadnuté sťažnosťou.

Ústavný súd vzhľadom na okolnosti danej veci určitú mieru skutkovej zložitosti pripúšťa, no

zároveň zdôrazňuje, že týmto argumentom nemožno ospravedlniť krajský súd ani najvyšší

súd za stav konania v čase rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom a zbaviť ich

zodpovednosti za to, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako

20 rokoch od jeho začatia.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri

posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa.

a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázal na to, že podľa jeho názoru

„prieťahy v konaní spôsobil sťažovateľ tým, že k žalobe nepriložil žiadne doklady... a tieto

do spisu zakladal až na základe výziev súdu...“.

Ústavný súd túto skutočnosť vzhľadom na celkovú dĺžku napadnutého konania

vyhodnotil ako zanedbateľnú a nezistil ani žiadne iné skutočnosti, ktoré by v súvislosti

s prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.

Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti na podiel sťažovateľa na predĺžení konania

nepoukázal.

5. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní ponímanom ako jeden celok od jeho začiatku

(žaloba bola podaná 22. februára 1995) až do súčasnosti, keď v čase rozhodovania

o sťažnosti predmetné konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Ústavný súd v súlade so svojou predchádzajúcou štandardnou judikatúrou

predovšetkým konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, že predmetné

konanie nebolo právoplatne skončené, tak ako už bolo uvedené, ani po viac ako 20 rokoch

od jeho začatia.

Vzhľadom na uvedené nie je potrebné vymedzovať úseky nečinnosti, dôvody

neefektívnosti postupu ani osobitne hodnotiť jednotlivé procesné úkony vykonané krajským

súdom a najvyšším súdom v jeho doterajšom priebehu.

Napriek tomu však ústavný súd považuje za potrebné na hlavné dôvody vzniku

prieťahov v napadnutom konaní poukázať.

Podľa názoru ústavného súdu nie je pri hodnotení postupu krajského súdu ničím

ospravedlniteľná najmä jeho rozsiahla nečinnosť v rozsahu takmer 8 rokov v období

od 14. mája 1997 do 4. apríla 2005. Okrem jediného pojednávania uskutočneného v tomto

období 7. mája 1999 bolo napadnuté konanie bez relevantného dôvodu postihnuté úplnou

nečinnosťou. Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti v súvislosti s týmto obdobím

poukazuje na zmeny v rozvrhu práce, v rámci ktorých „bola daná vec prerozdelením spisov

pridelená niekoľkým sudcom“, a ďalej poukazuje na „prerozdelenie veľkého počtu vecí

z rôznych súdnych oddelení...“.

Tieto argumenty ospravedlňujúce nečinnosť krajského súdu nemohol ústavný súd

akceptovať a v súvislosti s uvedeným poukazuje na svoju predchádzajúcu štandardnú

judikatúru (napr. , ...), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí,

v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie

alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov

na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť

dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v

konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné

prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd principiálne nespochybňuje pri posudzovaní veci najvyšším súdom

rozsah časového priestoru na posúdenie veci, no v okolnostiach danej veci však dospel

ústavný súd k záveru, že aj najvyšší súd nesie zodpovednosť za predĺženie napadnutého

konania a vznik zbytočných prieťahov v jeho priebehu.

Toto konštatovanie ústavný súd opiera o skutočnosť, že najvyšší súd 2 krát

pri rozhodovaní o odvolaní meritórny rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu

zamietol, no najvyšší súd rozhodujúci o podaných dovolaniach opakovane rozsudky

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho uvedené rozsudky pre viaceré pochybenia zrušil.

V dôsledku uvedeného musela byť vec opätovne vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

Táto skutočnosť by sama osebe ešte nemusela vyvolať záver o konštatovaní

zbytočných prieťahov v uvedenej súvislosti, no záver o zbytočných prieťahoch spôsobených

postupom najvyššieho súdu vyplýva predovšetkým z toho, že najvyšší súd rozhodujúci

vo veci o podaných odvolaniach opakovane nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu

rozhodujúceho vo veci o podaných dovolaniach, v dôsledku čoho, ako už bolo uvedené, boli

rozsudky odvolacieho súdu zrušené a vec bola opakovane vrátená na ďalšie konanie, čím

nepochybne došlo k predĺženiu napadnutého konania, a teda aj k zbytočným prieťahom.

Uvedené vyjadril najvyšší súd (rozhodujúci ako dovolací) v odôvodnení svojho

uznesenia sp. zn. z 29. novembra 2012, ktorým opakovane zrušil

rozsudok najvyššieho súdu (rozhodujúceho o odvolaní) č. k. 221

z 19. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dovolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia okrem iného:

„V rozhodnutí dovolacieho súdu z 30. novembra 2009, sp. zn.:

dovolací súd poukázal na ust. , ktoré bolo zo strany odvolacieho súdu

porušené, keďže odvolací súd, ktorý dospel k názoru, že súd prvého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie

v potrebnom rozsahu nezopakoval sám. Dovolací súd tiež konštatoval, že názor odvolacieho

súdu, že žalobca nesplnil uvedené povinnosti z poistnej zmluvy nebol jediným dôvodom

pre zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa (zamietnutie žaloby), ale uviedol aj skutkový

dôvod, že poistená suma v čase poistnej udalosti sa v trezore nenachádzala.

Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie v naznačenom smere uvedenom v rozhodnutí

dovolacieho súdu z 30. novembra 2009, sp. zn.: , odvolací súd opätovne

nepostupoval podľa ust. , pričom nevykonal žiadne dôkazy smerujúce

k podpore jeho tvrdenia, že žalobca v ničom neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal

tvrdené skutočnosti, pričom je nesporné, že k poistnej udalosti došlo. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nie je možné vyvodiť, aké skutočnosti mal žalobca

na preukázanie svojich tvrdení preukázať resp. ktoré nepreukázal podľa názoru odvolacieho

súdu. Či nepreukázal vznik poistnej udalosti ako takej, alebo len výšku finančných

prostriedkov, ktoré mu mali byť odcudzené, pretože z rozhodnutia odvolacieho súdu takýto

záver nevyplýva. Tento len konštatoval neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu,

ktoré odvolací súd ničím konkrétnym neodôvodnil. Poukazovanie na znalecký posudok

súdneho znalca bez ďalšieho, za takýto dôkaz nemožno považovať.

Odvolací súd sa nezaoberal svedeckou výpoveďou prevádzkárky prevádzky

, nevyhodnotil ju, či kladne resp. negatívne. Rovnako nepoukázal na zákonné

ustanovenia (), alebo zmluvné dojednania, ktoré ho viedli k názoru, že

porušenie vedenia účtovníctva žalobcom so sebou spája následok nemožnosť žalovaného

zaviazať na poistné plnenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

v zmysle ust. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže jeho skutkové závery nemajú

oporu vo vykonanom dokazovaní.“

Uvedené podľa názoru ústavného súdu nepochybne svedčí o neefektívnosti, resp.

nesústredenosti postupu najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní, ktorú je

v súvislosti s prieťahmi potrebné pripísať na jeho ťarchu.

V súvislosti s neefektívnym postupom v konaní ústavný súd vo svojej

predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna, resp.

nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť

štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli

ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.

, , , ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom

krajského súdu a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli

postupom krajského súdu a najvyššieho súdu porušené, a vzhľadom na to, že vec sa

aktuálne už viac ako jeden rok nachádza na najvyššom súde, prikázal mu, aby konal

bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

sťažovateľ – účastník napadnutého konania.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 15 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „postup porušovateľov

v dotknutom konaní vyvoláva v sťažovateľovi pocit frustrácie, krivdy a nedôvery v súdny

systém Slovenskej republiky “.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania vedeného krajským súdom

a najvyšším súdom a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä nečinnosť

krajského súdu a neefektívnosť konania najvyššieho súdu v odvolacom konaní, považoval

ústavný súd za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde za prieťahy spôsobené krajským súdom priznanie sumy 5 000 € a za prieťahy, ktoré

spôsobil najvyšší súd, priznanie sumy 2 500 €.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti vedenom ústavným súdom

obchodnou spoločnosťou Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch

úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, a pri treťom úkone právnej služby vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2014, ktorá bola 839,83 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie

sťažnosti a stanovisko k vyjadreniam predsedníčky najvyššieho súdu a predsedu krajského

súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 a za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2015 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,81 € a 1 x 8,39 €)

sumu 424,16 €. Keďže obchodná spoločnosť zastupujúca sťažovateľa je platcom dane

z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia

o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18

ods. 3 vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného

paušálu boli priznané v celkovej sume 508 €.

Priznanú úhradu trov konania sú krajský súd a najvyšší súd povinné zaplatiť na účet

obchodnej spoločnosti Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava,

( v spojení s ) každý v sume po 254 € v lehote

uvedenej v bode 5 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015