Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)III. ÚS 43/2015
PDF · 570.51 KB
No categories available
III. ÚS 43/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka v konaní o sťažnosti , zastúpeného
obchodnou spoločnosťou Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Krechňák, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Cb 23/1997
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených
pod sp. zn. 2 Obo 337/2005, 1 ObdoV 62/2007, 1 Obo 170/2010, 1 ObdoV 20/2011,
2 Obo 4/2013 a p. zn. 2 Obo 26/2014, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Cb 23/1997
p o r u š e n é b o l i .
2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.
2 Obo 337/2005, 1 ObdoV 62/2007, 1 Obo 170/2010, 1 ObdoV 20/2011, 2 Obo 4/2013
a sp. zn. 2 Obo 26/2014 p o r u š e n é b o l i .
3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Obo 26/2014 konal bez zbytočných prieťahov.
4. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 500 €
(slovom sedemtísícpäťsto eur), ktoré mu j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť
v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur) a Najvyšší súd Slovenskej republiky v sume 2 500 €
(slovom dvetisícpäťsto eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n í uhradiť
trovy konania v sume 508 € (slovom päťstoosem eur), a to Krajský
súd v Bratislave sumu 254 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur) a Najvyšší súd Slovenskej
republiky sumu 254 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur) na účet obchodnej spoločnosti
Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 43/2015 z 10. februára 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
doplnenú podaním doručeným ústavnému súdu 18. augusta 2014, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Cb 23/1997 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského
súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Obo 337/2005, 1 ObdoV 62/2007, 1 Obo 170/2010,
1 ObdoV 20/2011, 2 Obo 4/2013 a sp. zn. 2 Obo 26/2014 (ďalej aj „napadnuté konania
najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„1.Dňa 22. 2. 1995 začalo dotknuté konanie podaním žaloby na Obvodný súd
Bratislava I. Súd vo veci vykonal časť dokazovania a pojednávanie odročil na neurčito.
Následne konštatoval svoju nepríslušnosť a vec dňa 20. 2. 1996, po uplynutí takmer jedného
roka od začatia konania, postúpil Krajskému súdu v Bratislave.
2. Krajský súd v Bratislave, ako prvostupňový súd, vo veci viac ako 8 rokov nekonal.
Po vykonaní ďalšieho dokazovania rozhodol rozsudkom č. k. 60 Cb/23/97 112 zo 7. 4. 2005
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel.
3. Najvyšší súd SR, ako odvolací súd, na základe odvolania žalovaného rozsudkom
č. k. 2 Obo/337/2005 136 z 8. 3. 2006, zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu
zamietol.
4. Proti uvedenému rozsudku sťažovateľ podal dňa 8. 6. 2006 dovolanie. V dôsledku
procesných pochybení prvostupňového súdu (o. i. nevyrubenia súdneho poplatku
za dovolanie, nedoručenie dovolania na vyjadrenie žalovanému) bol spis dňa 19.4.2007
(po takmer roku) vrátený dovolacím súdom bez vecného prejednania prvostupňovému súdu.
5. Najvyšší súd SR, ako dovolací súd, uznesením č. k. 1 ObdoV/62/2007 171
z 30. 11.2009 (t. j. po takmer 3 a pol roku) zrušil vyššie označené rozsudky odvolacieho
súdu aj súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konštatoval
pritom o. i. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, jeho pochybenie
pri aplikácii procesných predpisov (§ 213 ods. 2 OSP) a nedostatočné zistenie skutkového
stavu.
6. Súd prvého stupňa po doplnení dokazovania rozsudkom zo 7.10.2010
č. k. 60 Cb/23/1997 200 žalobe opätovne vyhovel. Žalovaný proti uvedenému rozsudku
podal odvolanie.
7. Najvyšší súd SR, ako odvolací súd, v novom odvolacom konaní rozsudkom
č. k. 1 Obo/170/2010 221 z 19. 4. 2011 opäť zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
zo 7.10.2010 tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd pritom postupoval v rozpore s právnym
názorom dovolacieho súdu (oba súdy predstavuje porušovateľ 1) a dokonca v dotknutom
rozhodnutí výslovne konštatuje jeho nesprávnosť (!) str. 14 a 15 označeného rozhodnutia.
Sťažovateľ podal dňa 10. 6. 2011 vo veci nové dovolanie.
8. Dovolací súd uznesením spis. zn. 1 ObdoV/20/2011 z 29. 11. 2012 (po takmer
1 a pol roku) zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 19. 4. 2011 a vrátil mu vec na ďalšie
konanie.“
V doplnení sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd rozsudkom
z 19. marca 2014 žalobe sťažovateľa v celom rozsahu vyhovel, pričom po podaní odvolania
proti meritórnemu rozsudku žalovaným je vec aktuálne vedená na najvyššom súde
pod sp. zn. 2 Obo 26/2014.
Vzhľadom na to, že „dotknuté konanie nie je právoplatne skončené ani po 19 tich
rokoch jeho trvania“, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod spis. zn. 60 Cb/23/1997
a na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod spis. zn. 2 Obo/337/2005, 1 ObdoV/62/2007,
1 Obo/170/2010, 1 ObdoV/20/2011 a 2 Obo/4/2013 porušené bolo.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Obo/26/2014 konal bez ďalších prieťahov.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000, €, ktoré
sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave, každý z nich v sume
po 7.500, €, povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní sťažovateľovi
uhradiť trovy konania v celkovej výške 331,12 €, a to každý z nich v sume po 165,56 € na
účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
č. k. KP 3/2015 8, Nobs 18/2015 doručeným ústavnému súdu 12. marca 2015, v ktorom sa
okrem iného uvádza:
„V prejednávanej veci si žalobca uplatnil proti žalovanému nárok na poistné
plnenie, na základe poistnej zmluvy, z dôvodu vzniku poistnej udalosti, odcudzenie veci v
sume 393 350, Sk, vlámaním sa neznámeho páchateľa do priestoru žalobcu. V konaní
zostala sporná výška poistného plnenia v sume 300 000, Sk, t. j. pokladničná hotovosť,
ktorá sa podľa tvrdenia žalobcu, v čase poistnej udalosti nachádzala v trezore. Z obsahu
spisu vyplýva, že žalobca po vlámaní nevykonal ohliadku miesta, inventarizáciu, neviedol
riadne účtovníctvo, predložil len fotokópiu pokladničnej knihy, preto súd prvého stupňa
nariadil znalecké dokazovanie, za účelom určenia výšky pokladničnej hotovosti.
Súd prvého stupňa žalobe dvakrát vyhovel a odvolací súd dvakrát napadnuté
rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol. Súdy odlišným spôsobom posudzovali dôkazy
preukazujúce výšku poistného plnenia, najmä znalecký posudok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, uznesením z 30. novembra 2009
č. k. 1 ObdoV/62/2007 171 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého
stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom (č. k. 2 Obo/337/2005 136, č. k. 60 Cb/23/97 l 12),
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil,
nakoľko sa dostatočne nevyporiadal so závermi znaleckého posudku, podaného znalcom
. Tento v znaleckom posudku okrem iného konštatoval, že
po poistnej udalosti nebola vykonaná mimoriadna účtovná závierka, že nesúhlasí
chronológia číslovania dokladov, že s pokladničnou knihou bolo manipulované, atď.
Keď samotný znalec mal takéto pochybnosti, potom bolo potrebné sa s nimi kvalifikovane
vyporiadať, a to vypočutím znalca, nariadením kontrolného znaleckého dokazovania,
prípadne vykonaním aj ďalšieho dokazovania.
Odvolaciemu súdu vytkol porušenie ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. v znení v čase
rozhodovania odvolacieho súdu, súčasné znenie odseku 3, pretože v potrebnom rozsahu
neopakoval dokazovanie.
V novom konaní vo veci súd prvého stupňa rozsudkom z 07. 10. 2010
č. k. 60 Cb/23/1997 200 žalobe vyhovel (uvedený rozsudok preskúmal odvolací súd
v sťažnosťou napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo/4/2013). V tomto konaní
a rozhodnutí súd prvého stupňa postupoval svojvoľne, keď napriek úprave v zrušujúcom
rozhodnutí dovolacieho súdu konštatoval, že vypočutie znalca by
na zistenom skutkovom stave obsiahnutom v znaleckom posudku nemohlo nič zmeniť.
Dokazovanie ohľadne zistenia výšky poistného plnenia v naznačenom smere nedoplnil
a rozhodnutie odôvodnil tiež tým, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal
neexistenciu finančných prostriedkov.
Rozsudkom z 19. apríla 2011 č. k. 1 Obo/170/2010 221 odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil a žalobu zamietol.
Na odvolanie žalobcu najvyšší súd uznesením z 29. novembra 2012
č. k. 1 ObdoV/20/2011 246 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Dovolací súd opäť vytkol odvolaciemu súdu, že konal v rozpore s ustanovením
Vec nanovo prejednal odvolací súd v konaní vedenom pod č. k. 2 Obo/4/2013 255
(konanie napadnuté sťažnosťou) a dospel k záveru, že súd prvého stupňa zaťažil svoje
konanie vadou, ktorou žalovanému odňal možnosť konať pred súdom tým, že nerešpektoval
názor vyslovený dovolacím súdom, t. j. doplniť dokazovanie v naznačenom smere (podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), preto napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Sťažnosť k postupu najvyššieho súdu v konaní pod sp. zn. 2 Obo/4/2013 považujeme
za neopodstatnenú.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu č. k. 1Obo/170/2010
221 bolo zrušené dovolacím súdom pre porušenie ustanovenia § 213 O. s. p. Odvolací súd
v novom konaní vo veci, vedenom pod sp. zn. 2Obo/4/2013 nepostupoval v rozpore
s názorom vysloveným v ostatnom rozhodnutí dovolacieho súdu. Na základe dokladov, ktoré
i znalec považoval sčasti za nehodnoverné, nebolo možné bez rozsiahlejšieho doplnenia
dokazovania rozhodnúť o výške nároku žalobcu. Právo na spravodlivý súdny proces majú
obidvaja účastníci konania, a preto pri dodržaní zásady dvojstupňového konania,
nezostávalo odvolaciemu súdu, len napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.
Predmetná vec napadla 21. 01. 2013 a bola vybavená 15. 10. 2013, t. j. v lehote
10 mesiacoch.
Najvyšší súd preto konštatuje, že sťažovateľ nebol postupom dovolacieho súdu
vylúčený z realizácie procesných práv daných mu Občianskym súdnym poriadkom. Najvyšší
súd má za to, že jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2Obo/337/2005,
1ObdoV/62/2007, 1Obo/170/2010, 10bdoV/20/2011, 2Obo/4/2013 a 2Obo/26/2014 nedošlo
k porušeniu sťažovateľom namietaných práv.“
K sťažnosti sa prípisom sp. zn. Spr. 3107/15 z 25. marca 2015 vyjadril aj krajský súd,
ktorý okrem iného uviedol:
„Sudkyňa vo svojom vyjadrení taktiež uviedla, že
sťažovateľ mal, podľa jej názoru, predísť žalobe tým, že mal mať riadne vedené účtovníctvo.
Po tom ako došlo k poistnej udalosti mal žalovanému predložiť všetky ním požadované
doklady a táto poistná udalosť mohla byť ukončená plnením žalovaného.
Zo stanoviska samosudkyne konajúcej v predmetnej právnej veci tiež vyplýva, že
prieťahy v konaní spôsobil sťažovateľ tým, že k žalobe nepriložil žiadne doklady (pričom bol
zastúpený komerčným právnikom), tieto do spisu zakladal až na základe výziev súdu
(napr. od odročenia pojednávania dňa 05.02.1996 z dôvodu predloženia otázky na znalca,
sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagoval až na urgenciu súdu
dňa 02.05.1996) . Vo svojom vyjadrení taktiež skonštatovala, že prieťahy v konaní
tunajšieho súdu nie je možné považovať za zbytočné, nakoľko tieto súviseli výlučne
s množstvom vecí v súdnych oddeleniach jednotlivých sudcov Krajského súdu v Bratislave,
ktorým vec podľa platného rozvrhu práce bola prerozdelením pridelená, a poukázala aj
na skutočnosť, že k neprimeranej dĺžke súdneho konania nemalou mierou prispelo
využívanie procesného práva účastníka konania na podanie odvolania a dovolania
S uvedeným vyjadrením zákonnej sudkyne vo veci sp. zn. 60 Cb/23/1997 sa
stotožňujem.“
Súčasťou vyjadrenia krajského súdu k sťažnosti bol aj popis priebehu napadnutého
konania a napadnutého konania najvyššieho súdu, a to:
«... žalobca sťažovateľ (ďalej iba „sťažovateľ") si žalobou podanou dňa 22.02.1995
na Obvodný súd Bratislava I uplatnil právo na plnenie z poistnej zmluvy, ktorú dňa
27.03.1993 uzatvoril so Bratislava. K žalobe bola priložená
iba plná moc na zastupovanie žalobcu , komerčným právnikom, prílohou
žaloby nebol žiadny doklad preukazujúci nárok žalobcu. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn.
8C/35/95. Obvodný súd Bratislava I. vo veci vytýčil pojednávanie dňa 29.05.1995, ktoré
odročil s tým, že si vyžiada vyšetrovací spis z Obvodného úradu vyšetrovania Bratislava I.
Po jeho doručení súd vytýčil nový termín pojednávania na deň 07.09.1995, na ktorom
konštatoval, že sťažovateľ nedoručil žalovanému doklady, ako bolo o tom rozhodnuté
na predchádzajúcom pojednávaní, a odročil pojednávanie na deň 23.10.1995.
Pojednávanie zo dňa 23.10.1995 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti svedka 1, ktorého
súd vypočul na pojednávaní dňa 30.11.1995. Pojednávanie bolo odročené s tým, že bude
volaná svedkyňa . Túto súd na pojednávaní uskutočnenom dňa 05.02.1996
vypočul, kedy tiež rozhodol o ustanovení súdneho znalca. Otázky na súdneho znalca
predložil právny zástupca sťažovateľa až na základe urgencie zo strany súdu a to dňa
02.05.1996. Súd uznesením sp. zn. 8C/35/95 zo dňa 20.05.1996 ustanovil
súdneho znalca z odboru ekonomika hospodárstva. Vypracovaný znalecký posudok bol súdu
doručený dňa 20.08.1996.
Okresný súd Bratislava I odstúpili dňa 02.05.1997 vec sp. zn. 8C/35/95, z dôvodu
vecnej príslušnosti, Krajskému súdu v Bratislave.
Krajsky súd v Bratislave zaevidoval predmetnú právnu vec dňa 14.05.1997
pod sp. zn. 60Cb/23/1997. Dna 01.01.1998 sa uskutočnila zmena v rozvrhu práce
Krajského súdu v Bratislave, čím došlo k zmene sudcu, ktorému bola vec pridelená. Dňa
07.05.1999 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené s tým, že právny zástupca
sťažovateľa má zabezpečiť účasť sťažovateľa a svedkyne na pojednávaní.
V priebehu rokov 1999 až 2004 v súvislosti so zmenami v rozvrhu práce Krajského
súdu v Bratislave, bola daná vec prerozdelením spisov pridelená niekoľkým sudcom. V tejto
súvislosti zákonná sudkyňa poznamenala, že došlo k prerozdeľovaniu veľkého počtu vecí
z rôznych súdnych oddelení, pričom sudcovia, ktorým tieto veci boli pridelené mali v týchto
rokoch pridelených na rozhodnutie v priemere cca 700 vecí z dôvodu, že krajské súdy v tom
čase rozhodovali v obchodných veciach, ako súdy prvého stupňa.
Dňa 04.04.2005 sa uskutočnilo v predmetnej veci pojednávanie, ktoré bolo odročené
a dňa 07.04.2005 Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol, rozsudkom č. k. 60Cb/23/1997
112. Voči rozsudku č. k. 60Cb/23/1997 112 zo dňa 07.04.2005 podal žalovaný dňa
25.05.2005 odvolanie. Uznesením č. k. 60Cb/23/1997 124 zo dňa 21.07.2005 Krajský súd
v Bratislave odvolacie konanie zastavil vzhľadom k tomu, že žalovaný odvolateľ
nezaplatil súdny poplatok za odvolanie. Následne uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 60Cb/23/1997 127 zo dňa 26.09.2005 bolo uznesenie o zastavení odvolacieho
konania č. k. 60Cb/23/1997 124 zo dňa 21.07.2005 zrušené a vec bola predložená dňa
20.10.2005 Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o podanom odvolaní.
Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2Obo/337/2005 zo dňa 08.03.2006 zmenil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.04.2005. Dňa 08.06.2006 sťažovateľ podal
voči rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/337/2005 zo dňa 08.03.2006 dovolanie.
Najvyšší súd SR. uznesením sp. zn. 1ObdoV/62/2007 zo dňa 30.11.2009 zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajskému súdu v Bratislave bol dňa 20.01.2010 vrátený spis sp. zn. 60Cb/23/1997
na ďalšie konanie a dňa 26.01.2010 bol tento pridelený samosudkyni
. Dňa 13. 05.2010 sa v uvedenej veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa odročené. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené,
vzhľadom k predvolaným veciam na mesiace jún a september 2010 a čerpanie dovoleniek
v mesiacoch júl a august, na deň 07.10.2010, kedy Krajský súd v Bratislave rozhodol
vo veci rozsudkom č. k. 60Cb/23/l997 200. Proti rozsudku podal dňa 18.11.2010 odvolanie
žalovaný. Tunajší súd predložil vec dňa 14.12.2010 Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie
o podanom odvolaní.
Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 1Obo/170/2010 zo dňa 19.04.2011 zmenil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 60Cb/23/1997 200 zo dňa 07.10.2010.
Následne podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom Najvyšší súd SR rozhodol uznesením sp. zn.
1Obdo V/20/2011 zo dňa 29.11.2012 tak, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Obo/170/2010 zo dňa 19.04.2011 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2Obo/4/2013 zo dňa 15.10.2012 zrušil rozsudok
Krajského súdil v Bratislave č. k. 60Cb/23/1997 200 zo dňa 07.10.2010 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Na Krajskom súde v Bratislave sa konalo vo uvedenej veci dňa 15.01.2014
pojednávanie, ktoré bolo odročené s tým, že súd bude kontaktovať znalca /82 ročného/
za účelom jeho výsluchu. Ďalšie pojednávanie uskutočnené dňa 26.02.2014 bolo odročené
z dôvodu, že žalovaný navrhol vykonať kontrolný znalecký posudok. Súd v tejto súvislosti
vyzval žalovaného, aby mu do 10.03.2014 predložil doklady z prejednávanej poistnej
udalosti, za účelom posúdenia ako rozhodne o návrhu na vykonanie kontrolného znaleckého
dokazovania. Na pojednávaní dňa 19.03.2014 rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom
č. k. 60Cb/23/1997 – 305, voči ktorému sa dňa 24.04.2014 odvolal žalovaný. Vec bola dňa
21. 05. 2014 zaslaná Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o podanom odvolaní.»
K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ
v podaní doručenom ústavnému súdu 10. apríla 2015, v ktorom okrem iného uviedol:
«Skutočnosti uvedené v stanoviskách porušovateľov nespochybňujú namietané
porušenie práv sťažovateľa opísané v sťažnosti. Sťažovateľ sa k jednotlivým bodom stanovísk
porušovateľov konkrétne vyjadrí v ďalšom texte tohto podania.
Žiaden z porušovateľov sa nevysporiadal so zásadnou námietkou uvedenou
v sťažnosti, že trvanie súdneho konania, v súvislosti s ktorým došlo k namietanému
porušeniu práv sťažovateľa, ku dnešnému dňu presiahlo 20 (!) rokov a dosiaľ nie je
právoplatne ukončené. Táto skutočnosť sama o sebe predstavuje podľa judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky tzv. extrémne prieťahy v konaní. Ústavný súd
Slovenskej republiky opakovane konštatoval ústavnoprávnu neprijateľnosť takého stavu
už pri menej výrazných prieťahoch v konaní (napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 260/04,
IV. ÚS 352/2013). Sťažovateľ sa domnieva, že už na základe tejto skutočnosti možno
sťažnosť považovať za dôvodnú.
II. Vyjadrenie k stanovisku Krajského súdu v Bratislave (porušovateľa 2/)
Krajský súd v Bratislave vo svojom stanovisku potvrdil o. i. viac ako 8 ročnú úplnú
nečinnosť súdu (v rokoch 1997 2005) a sám hodnotí dĺžku dotknutého súdneho konania ako
neprimeranú (predposledný odsek stanoviska). Zdôvodnenie, podľa ktorého táto nečinnosť
(prieťahy) „neboli zbytočné, nakoľko súviseli výlučne s množstvom vecí v súdnych
oddeleniach jednotlivých sudcov je z hľadiska namietaného porušenia základných práv
sťažovateľa právne bezvýznamné. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, resp. právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa SI. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, nie sú podmienené množstvom vecí riešených konajúcim súdom a nezbavujú ho
povinnosti postupovať v konaní tak, aby „ochrana práv bola rýchla a účinná“ (§ 6 OSP).
V čl. III bode 2. sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že namietané prieťahy v konaní
nespôsobil sám svojím postupom v konaní, ani neprispel k ich predĺženiu. Má za to, že
vo vzťahu k vyššie uvedenej nečinnosti súdu je tento záver nesporný. Ďalej vysvetlí, že ani
ďalšie skutočnosti uvádzané Krajským súdom v Bratislave na str. 3 jeho stanoviska nie sú
v tomto smere právne významné;
• Argument o tom, že sťažovateľ mal v prvom rade sporu predísť je celkom
bezvýznamný vo vzťahu k namietaným prieťahom v konaní (samotný vznik sporu prieťahy
v konaní porušovateľov nezavinil).
Sťažovateľ iba pre úplnosť poukazuje na to, že si nepochybne vznik sporu neželal
a „zavinil“ ho prinajmenšom v rovnakom rozsahu ako odporca, ktorý mu uplatnený nárok
odmieta zaplatiť. Práve základné právo, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, oprávňuje
sťažovateľa predložiť spor súdu a koreluje mu povinnosť súdu poskytnúť rýchlu a účinnú
ochranu právu, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 a § 6 OSP).
• Neobstojí ani tvrdenie, že sťažovateľ ako žalobca nepriložil k žalobe niektoré
podklady, resp. že sa vyjadril k otázkam na znalca až po urgencii súdu. Sťažovateľ niektoré
podklady k žalobe nemohol priložiť z objektívnych dôvodov nedisponoval nimi. Tento
nedostatok bol v konaní nahradený znaleckým posudkom, ktorého vyhotovenie nariadil
porušovateľ 2/. Vypracovaný znalecký posudok mal porušovateľ 2/ k dispozícii už v auguste
1996 (rok a pol po začatí konania). „Prieťahy v konaní“, ktoré mal podľa porušovateľa 2/
zaviniť sťažovateľ, tak mali celkom zanedbateľný dopad na celkovú, viac ako 20 ročnú dobu
konania.
• Ako nedôvodný napokon hodnotí žalobca aj argument, že ,k neprimeranej dĺžke
súdneho konania nemalou mierou prispelo využívanie procesného práva účastníka konania
na podanie odvolania a dovolania“. Využitie procesného práva účastníka na podanie
opravného prostriedku (ktoré bolo navyše rovnako využívané aj druhým účastníkom
konania žalovaným) nemožno hodnotiť ako „zavinenie prieťahov v konaní“ obzvlášť
za situácie, keď napadnuté rozhodnutia boli príslušnými súdmi posúdené ako nesprávne
sťažovateľ bol so všetkými svojimi opravnými prostriedkami úspešný. Naopak, práve
skutočnosť, že vo veci bolo už 5 krát meritórne rozhodnuté a napriek tomu dosiaľ nedošlo
k jej právoplatnému skončeniu, svedčí o nesústredenom a neefektívnom postupe
porušovateľov (viď str. 5 sťažnosti).
III Vyjadrenie k stanovisku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porušovateľa 1/)
Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť hodnotí ako neopodstatnenú napriek
tomu, že vo svojom stanovisku sám konštatuje niektoré procesné pochybenia svojho postupu
ako odvolacieho súdu (napr. svoje pochybenie pri aplikácii § 213 ods. 2 OSP str. 3
stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). K viacerým konkrétnym pochybeniam
namietaným sťažovateľom sa vôbec nevyjadruje. Ide napr. o:
• takmer tri a pol roka trvajúce prieťahy v dovolacom konaní (spis. zn.
1 Obdo V/62/2007),
• postup odvolacieho súdu v rozpore s právnym názorom vysloveným dovolacím
súdom (obe inštancie predstavuje Najvyšší súd Slovenskej republiky); nesprávnosť
právneho názoru dovolacieho súdu odvolací súd výslovne konštatuje (!) na str. 14 a 15
rozsudku č. k. 1 Obo/170/2010 221 z 19. 4. 2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zároveň, rovnako ako Krajský súd v Bratislave,
vôbec nevyjadril k namietanej celkovej dĺžke konania; značnú časť tejto doby sa vec
nachádzala práve na odvolacom, resp. dovolacom súde (u porušovateľa 1/). Najvyšší súd
Slovenskej republiky zároveň vo svojom stanovisku potvrdzuje svojvoľný postup súdov
v dotknutom súdnom konaní (str. 2 a 3 jeho stanoviska).
IV Záver
V dôsledku nesústredeného a neefektívneho postupu oboch porušovateľov a ich
početných pochybení došlo pri súdnom uplatňovaní práva sťažovateľa postupne k vydaniu
troch meritórnych rozhodnutí prvostupňových súdov, ktoré žalobe vyhoveli a ich
opakovanej zmene, resp. zrušovaniu na základe opravných prostriedkov žalovaného. Ani
po viac ako 20 rokoch konania súdy neboli v stave vo veci právoplatne rozhodnúť a nastoliť
právnu istotu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Sťažovateľ má za to, že stanoviská
porušovateľov 1/ a 2/ nespochybňujú dôvodnosť sťažnosti.»
Obsah vyžiadaného súvisiaceho spisu krajského súdu potvrdzuje priebeh
napadnutého konania ako celku opísaného vo vyjadrení k sťažnosti z 25. marca 2015, ktorý
ústavný súd považuje za preukázaný.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli
predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové
pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Ústavný súd už v uznesení, ktorým sťažnosť prijal na ďalšie konanie, konštatoval, že
vzhľadom na doterajšiu dĺžku konaní vedených krajským súdom a najvyšším súdom je
potrebné vec v súvislosti s prieťahmi hodnotiť ako jeden celok.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o priznanie
uplatnených nárokov z poistných vzťahov tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy
všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité.
Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na konanie napadnuté sťažnosťou.
Ústavný súd vzhľadom na okolnosti danej veci určitú mieru skutkovej zložitosti pripúšťa, no
zároveň zdôrazňuje, že týmto argumentom nemožno ospravedlniť krajský súd ani najvyšší
súd za stav konania v čase rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom a zbaviť ich
zodpovednosti za to, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako
20 rokoch od jeho začatia.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri
posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa. čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázal na to, že podľa jeho názoru
„prieťahy v konaní spôsobil sťažovateľ tým, že k žalobe nepriložil žiadne doklady... a tieto
do spisu zakladal až na základe výziev súdu...“.
Ústavný súd túto skutočnosť vzhľadom na celkovú dĺžku napadnutého konania
vyhodnotil ako zanedbateľnú a nezistil ani žiadne iné skutočnosti, ktoré by v súvislosti
s prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.
Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti na podiel sťažovateľa na predĺžení konania
nepoukázal.
5. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní ponímanom ako jeden celok od jeho začiatku
(žaloba bola podaná 22. februára 1995) až do súčasnosti, keď v čase rozhodovania
o sťažnosti predmetné konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.
Ústavný súd v súlade so svojou predchádzajúcou štandardnou judikatúrou
predovšetkým konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, že predmetné
konanie nebolo právoplatne skončené, tak ako už bolo uvedené, ani po viac ako 20 rokoch
od jeho začatia.
Vzhľadom na uvedené nie je potrebné vymedzovať úseky nečinnosti, dôvody
neefektívnosti postupu ani osobitne hodnotiť jednotlivé procesné úkony vykonané krajským
súdom a najvyšším súdom v jeho doterajšom priebehu.
Napriek tomu však ústavný súd považuje za potrebné na hlavné dôvody vzniku
prieťahov v napadnutom konaní poukázať.
Podľa názoru ústavného súdu nie je pri hodnotení postupu krajského súdu ničím
ospravedlniteľná najmä jeho rozsiahla nečinnosť v rozsahu takmer 8 rokov v období
od 14. mája 1997 do 4. apríla 2005. Okrem jediného pojednávania uskutočneného v tomto
období 7. mája 1999 bolo napadnuté konanie bez relevantného dôvodu postihnuté úplnou
nečinnosťou. Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti v súvislosti s týmto obdobím
poukazuje na zmeny v rozvrhu práce, v rámci ktorých „bola daná vec prerozdelením spisov
pridelená niekoľkým sudcom“, a ďalej poukazuje na „prerozdelenie veľkého počtu vecí
z rôznych súdnych oddelení...“.
Tieto argumenty ospravedlňujúce nečinnosť krajského súdu nemohol ústavný súd
akceptovať a v súvislosti s uvedeným poukazuje na svoju predchádzajúcu štandardnú
judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06...), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí,
v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie
alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov
na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v
konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné
prieťahy v súdnom konaní.
Ústavný súd principiálne nespochybňuje pri posudzovaní veci najvyšším súdom
rozsah časového priestoru na posúdenie veci, no v okolnostiach danej veci však dospel
ústavný súd k záveru, že aj najvyšší súd nesie zodpovednosť za predĺženie napadnutého
konania a vznik zbytočných prieťahov v jeho priebehu.
Toto konštatovanie ústavný súd opiera o skutočnosť, že najvyšší súd 2 krát
pri rozhodovaní o odvolaní meritórny rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu
zamietol, no najvyšší súd rozhodujúci o podaných dovolaniach opakovane rozsudky
najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho uvedené rozsudky pre viaceré pochybenia zrušil.
V dôsledku uvedeného musela byť vec opätovne vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.
Táto skutočnosť by sama osebe ešte nemusela vyvolať záver o konštatovaní
zbytočných prieťahov v uvedenej súvislosti, no záver o zbytočných prieťahoch spôsobených
postupom najvyššieho súdu vyplýva predovšetkým z toho, že najvyšší súd rozhodujúci
vo veci o podaných odvolaniach opakovane nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu
rozhodujúceho vo veci o podaných dovolaniach, v dôsledku čoho, ako už bolo uvedené, boli
rozsudky odvolacieho súdu zrušené a vec bola opakovane vrátená na ďalšie konanie, čím
nepochybne došlo k predĺženiu napadnutého konania, a teda aj k zbytočným prieťahom.
Uvedené vyjadril najvyšší súd (rozhodujúci ako dovolací) v odôvodnení svojho
uznesenia sp. zn. 1 Obdo V 20/2011 z 29. novembra 2012, ktorým opakovane zrušil
rozsudok najvyššieho súdu (rozhodujúceho o odvolaní) č. k. 1 Obo 170/2010 221
z 19. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dovolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia okrem iného:
„V rozhodnutí dovolacieho súdu z 30. novembra 2009, sp. zn.: 1ObdoV 62/2007
dovolací súd poukázal na ust. § 213 O. s. p., ktoré bolo zo strany odvolacieho súdu
porušené, keďže odvolací súd, ktorý dospel k názoru, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu nezopakoval sám. Dovolací súd tiež konštatoval, že názor odvolacieho
súdu, že žalobca nesplnil uvedené povinnosti z poistnej zmluvy nebol jediným dôvodom
pre zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa (zamietnutie žaloby), ale uviedol aj skutkový
dôvod, že poistená suma v čase poistnej udalosti sa v trezore nenachádzala.
Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie v naznačenom smere uvedenom v rozhodnutí
dovolacieho súdu z 30. novembra 2009, sp. zn.: 1ObdoV 62/2007, odvolací súd opätovne
nepostupoval podľa ust. § 213 O. s. p., pričom nevykonal žiadne dôkazy smerujúce
k podpore jeho tvrdenia, že žalobca v ničom neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal
tvrdené skutočnosti, pričom je nesporné, že k poistnej udalosti došlo. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nie je možné vyvodiť, aké skutočnosti mal žalobca
na preukázanie svojich tvrdení preukázať resp. ktoré nepreukázal podľa názoru odvolacieho
súdu. Či nepreukázal vznik poistnej udalosti ako takej, alebo len výšku finančných
prostriedkov, ktoré mu mali byť odcudzené, pretože z rozhodnutia odvolacieho súdu takýto
záver nevyplýva. Tento len konštatoval neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu,
ktoré odvolací súd ničím konkrétnym neodôvodnil. Poukazovanie na znalecký posudok
súdneho znalca bez ďalšieho, za takýto dôkaz nemožno považovať.
Odvolací súd sa nezaoberal svedeckou výpoveďou prevádzkárky prevádzky
, nevyhodnotil ju, či kladne resp. negatívne. Rovnako nepoukázal na zákonné
ustanovenia (Občiansky zákonník), alebo zmluvné dojednania, ktoré ho viedli k názoru, že
porušenie vedenia účtovníctva žalobcom so sebou spája následok nemožnosť žalovaného
zaviazať na poistné plnenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
v zmysle ust. § 243b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže jeho skutkové závery nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní.“
Uvedené podľa názoru ústavného súdu nepochybne svedčí o neefektívnosti, resp.
nesústredenosti postupu najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní, ktorú je
v súvislosti s prieťahmi potrebné pripísať na jeho ťarchu.
V súvislosti s neefektívnym postupom v konaní ústavný súd vo svojej
predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna, resp.
nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť
štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli
ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.
IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom
krajského súdu a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli
postupom krajského súdu a najvyššieho súdu porušené, a vzhľadom na to, že vec sa
aktuálne už viac ako jeden rok nachádza na najvyššom súde, prikázal mu, aby konal
bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
sťažovateľ – účastník napadnutého konania.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 15 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „postup porušovateľov
v dotknutom konaní vyvoláva v sťažovateľovi pocit frustrácie, krivdy a nedôvery v súdny
systém Slovenskej republiky “.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania vedeného krajským súdom
a najvyšším súdom a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä nečinnosť
krajského súdu a neefektívnosť konania najvyššieho súdu v odvolacom konaní, považoval
ústavný súd za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde za prieťahy spôsobené krajským súdom priznanie sumy 5 000 € a za prieťahy, ktoré
spôsobil najvyšší súd, priznanie sumy 2 500 €.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti vedenom ústavným súdom
obchodnou spoločnosťou Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch
úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, a pri treťom úkone právnej služby vychádzal
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2014, ktorá bola 839,83 €.
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie
sťažnosti a stanovisko k vyjadreniam predsedníčky najvyššieho súdu a predsedu krajského
súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 a za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2015 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,81 € a 1 x 8,39 €)
sumu 424,16 €. Keďže obchodná spoločnosť zastupujúca sťažovateľa je platcom dane
z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia
o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18
ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného
paušálu boli priznané v celkovej sume 508 €.
Priznanú úhradu trov konania sú krajský súd a najvyšší súd povinné zaplatiť na účet
obchodnej spoločnosti Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava,
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) každý v sume po 254 € v lehote
uvedenej v bode 5 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2015