Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6bf/390423.59190c.pdf
PDF · 108.89 KB
No categories available
2Obo/4/2013
Najvyšší súd 2 Obo 4/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. A. Š.-V., D., IČO X.,
zastúpeného K. & A., s. r. o., so sídlom U., IČO X., proti žalovanému A. - S., a. s., D., IČO
X., o zaplatenie 9 958,18 eur (300 000.-- Sk) s prísl., na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. októbra 2010 č. k. 60Cb23/l997-200, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7. októbra
2010 č. k. 60Cb23/l 997-200 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave v novom rozhodnutí vo veci rozsudkom zo 7. októbra 2010 č.
k. 60Cb23/l 997-200 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi poistné plnenie 9 958,18 eur
spolu s 22% úrokom z omeškania od 15. februára 1995 do zaplatenia a uložil mu povinnosť
uhradiť žalobcovi trovy konania. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že
poistná udalosť nastala dňa 22. 09. 1994, vlámanie do priestorov kancelárie žalobcu bolo
žalobcom nahlásené dňa 22. 09. 1994 na Obvodný úrad vyšetrovania PZ Bratislava I.
v Bratislave. Poistnú udalosť žalobca oznámil žalovanému dňa 03. 10. 1994. Sporové strany
uzatvorili dňa 26. 03.1993 poistnú zmluvu č. 746-566-695/15, žalobca riadne platil poistné
podľa ust. § 796 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zo strany žalovaného nebolo preukázané
porušenie žiadneho z bodov obsiahnuté v odd. IV. poistnej zmluvy. Znalecký posudok č.
04/1996 ohľadne výšky odcudzených peňažných prostriedkov vypracoval Ing. L. R. dňa
15. 08. 1996. Po opätovnom preskúmaní znaleckého posudku a prijatého záveru znalcom,
s prihliadnutím na dobu, kedy poistná udalosť nastala, zistenia, že k vypracovaniu
kontrolného znaleckého dokazovania nie sú relevantné podklady, vychádzajúc z doteraz
vykonaného dokazovania, krajský súd dospel k záveru, že vypočutie znalca Ing. L. R., by
na zistenom skutkovom stave obsiahnutom v znaleckom posudku zo dňa 15. 08. 1996,
nemohlo nič zmeniť. V súvislosti s námietkami žalovaného, že v čase odcudzenia finančných
prostriedkov nebolo preukázané, že sa tieto v trezore prevádzky V. V. nachádzali, krajský súd
poukázal na znalecké dokazovanie. Na otázku súdu mal znalec uviesť presnú výšku peňažnej
hotovosti podľa účtovníctva, ktorá sa v čase krádeže v trezore nachádzala. Odpoveď znalca
bola „po zaúčtovaní všetkých účtovných dokladov (príjmové a výdavkové pokladničné
doklady, paragóny, faktúry a iné platobné doklady) som dospel k záveru, že účtovne mali byť
v pokladni V. V., uloženej v trezore, peniaze v sume 339 911,60 Sk. Či sa v trezore v čase
krádeže v skutočnosti nachádzali, neviem potvrdiť." Zo strany žalovaného pochybnosť, či sa
v čase krádeže uvedená finančná hotovosť nachádzala v trezore, nebola tiež žiadnym
spôsobom dokázaná, resp. preukázaná. Žalobcovi podľa ust. § 797 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vzniklo právo na plnenie z poistnej udalosti. Žalovaný súdu nepreukázal, že využil
oprávnenie podľa ust. § 798 Občianskeho zákonníka primerane znížiť plnenie z poistnej
zmluvy. Žalobca v zmysle ust. § 799 ods. 2 Občianskeho zákonníka bez zbytočného odkladu
žalovanému oznámil, že nastala poistná udalosť, podal vysvetlenie o jej vzniku a ak
nepredložil potrebné doklady, tento nedostatok bol konvalidovaný vyššie uvedeným
znaleckom posudkom.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu, a doplneného dokazovania
súd uznal právny nárok žalobcu za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť 9 958,18 Eur
spolu s 22% úrokom z omeškania od 15. 02. 1995 do zaplatenia istiny, v zmysle ust. § 369
ods. 1 Obchodného zákonníka, žalobcovi.
Výrok o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný odvolanie. Navrhol napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobu zamietnuť v dôsledku neunesenia dôkazného bremena žalobcu,
predovšetkým v otázke preukázania výšky finančných prostriedkov v trezore v čase poistnej
udalosti. Uloženie peňažných prostriedkov v trezore nevie preukázať ani prostredníctvom
účtovnej evidencie, lebo žiadnu nemá. Nevierohodnosť dokladov potvrdil vo svojom posudku
aj znalec Ing. L. R.. Podľa žalovaného konštatovanie znalca, že účtovne malo byť
v pokladni žalobcu v čase poistnej udalosti 339 911,60 Sk, nie je dôvodom a predovšetkým
dôkazom, na základe ktorého by súd mohol vo veci rozhodnúť.
Žalovaný zotrval na svojom tvrdení, že žalobca doteraz nepredložil potrebné doklady
k likvidácií poistnej udalosti a výšku plnenia tak nepreukázal, v dôsledku čoho do dnešného
dňa neukončil vyšetrovanie svojej povinnosti. V zmysle uvedeného sa nedostal do omeškania
s plnením peňažného záväzku, ktoré nie je možné posudzovať podľa ustanovenia § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka, ale Občianskeho zákonníka. Namietal, že krajský súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, v rozpore s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. l Obdo V 62/2007 a nevykonal dokazovanie ohľadom odstránenia rozporov
znaleckého posudku Ing. L. R.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že v konaní neuniesol dôkazné bremeno.
Poukázal, že na pojednávaní dňa 07. 10. 2010 žalobca podrobne opísal skutkový stav
spôsobom, ktorý nevyvolával pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení a jeho výpoveď nebola
v rozpore s inými vykonanými dôkazmi. Podľa právneho zástupcu žalobcu sa všetky vo veci
vykonané dôkazy navzájom podporujú a dopĺňajú. Nárok žalobcu mal súd za preukázaný už
v skoršom rozhodnutí, ktorým žalobe vyhovel. Dovolací súd jeho rozhodnutie zrušil len
pre nepreskúmateľnosť. Ak by mala platiť argumentácia žalovaného, že vykonanými dôkazmi
nebola preukázaná výška finančných prostriedkov v trezore v čase krádeže, potom by to
znamenalo, že túto skutočnosť by nebolo možné preukázať nikdy a poistenie vecí pre prípad
krádeže by nemalo žiadny zmysel. Aj keby totiž znalec dospel k jednoznačnému záveru
o výške hotovosti, vždy by iba určil sumu, ktorá „mala byť" v trezore v čase krádeže.
Za nedôvodnú a právne bezvýznamnú označil argumentáciu žalovaného, podľa ktorej súd
nesprávne konštatoval, že žalovaný nevyužil svoje právo poistné plnenie primerane znížiť
podľa § 798 Občianskeho zákonníka. Aplikácia citovaného ustanovenia, ako aj § 799 ods. 3
Občianskeho zákonníka, je v danom prípade vylúčená, pretože pre ňu neboli splnené
podmienky. Skutočnosť, že ani po 16 rokoch od poistnej udalosti žalovaný neukončil jej
vyšetrovanie (ktoré mal v zmysle § 797 ods. 3 urobiť bezodkladne), nemôže byť na ujmu
žalobcu. Za nedôvodné označil žalobca tiež odvolanie žalovaného v časti, ktorá sa týkala
príslušenstva pohľadávky. Prvostupňový súd podľa žalobcu postupoval správne, keď mu
priznal úroky z omeškania vo výške určenej podľa Obchodného zákonníka, keďže účastníci
konania boli v čase uzavretia poistnej zmluvy podnikateľmi a zmluvu uzavreli v súvislosti
s výkonom ich podnikateľskej činnosti. Hoci je poistná zmluva upravená iba predpismi
občianskeho práva, na súvisiacu úpravu vzťahov medzi účastníkmi (vrátane úpravy úrokov
z omeškania) sa podľa § 261 ods. 6 vzťahuje Obchodný zákonník. Prvostupňový súd podľa
žalobcu postupoval správne, keď zaviazal žalovaného na platenie úrokov z omeškania
od splatnosti poistného plnenia a nie až od momentu doručenia znaleckého posudku. Podľa
§ 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka bol žalovaný povinný plniť do 15 dní od vyšetrenia
rozsahu svojej povinnosti plniť, pričom vyšetrenie bol povinný vykonať bezodkladne.
Žalobca si uplatnil úroky z omeškania po tom, ako žalovaného opakovane písomne aj ústne
vyzýval na plnenie, až od momentu, ktorý nastal viac ako 5 mesiacov od vzniku poistnej
udalosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2
O. s. p., bez nariadenia pojednávania a v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je dôvodné.
V prejednávanej veci odvolací súd nanovo rozhoduje o odvolaní žalovaného, nakoľko
na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením
z 29. 11. 2012 sp. zn. l ObdoV/20/2011 rozsudok odvolacieho súdu z 19. 04. 2011 č. k.
1 0bo/l 70/2010-221 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 22. septembra 1994 v čase od 2.30 hod.
do 6.00 hod došlo k poistnej udalosti v priestoroch žalobcu (vlámanie neznámym páchateľom
do priestorov kancelárie v prevádzkarni žalobcu V.), pri ktorom došlo k odcudzeniu z trezora
hotovosti 378 200,-- Sk, 252 kusov stravných lístkov a fotoaparátu zn. Carena. Žalobca
vyčíslil celkovú škodu spôsobenú vlámaním na čiastku 393 350.-- Sk. Spornou zostala výška
škody uplatnená žalobcom, t. j. 300 000,-- Sk, ktorú si žalobca voči žalovanému uplatnil
na základe uzatvorenej poistnej zmluvy č. 746-566695/15 účinnej od 27. marca 1993 (vložka
č. 4). - poistenie pre prípad odcudzenia veci. Poistenie v zmysle poistnej zmluvy - vložky č. 4
sa vzťahovalo len na veci, ktoré sa nachádzajú na adrese F., pričom bola dohodnutá poistná
suma za pokladničnú hotovosť v trezore na 300 000,-- Sk.
V predmetnej veci súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom nanovo rozhodol
na základe zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra
2009 sp. zn. l Obdo V 62/2007, v ktorom bol vyslovený názor, že skutkové závery nemali
oporu vo vykonanom dokazovaní. Súdu prvého stupňa bolo predovšetkým vytknuté, že sa
dostatočne nevyporiadal so závermi znaleckého posudku, podaného znalcom Ing. L. R.. Tento
v znaleckom posudku okrem iného konštatuje, že po poistnej udalosti nebola vykonaná
mimoriadna účtovná závierka, že nesúhlasí chronológia číslovania dokladov, že
s pokladničnou knihou bolo manipulované atď. Keď samotný znalec mal takéto pochybnosti,
potom bolo potrebné sa s nimi kvalifikovane vysporiadať, a to vypočutím znalca, nariadením
kontrolného znaleckého dokazovania, pripadne vykonaním aj ďalšieho dokazovania.
V súlade s odvolacími dôvodmi žalovaného (opäť namietal správnosť záveru
znaleckého posudku a nevypočutie znalca v konaní za účelom odstránenia rozporov),
odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí a v ostatnom
konaní nevenoval pozornosť skutočnostiam, ktoré boli zdôraznené v uvedenom zrušovacom
rozhodnutí odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa nerešpektoval právny názor odvolacieho
súdu a svojvoľne konštatoval, že vypočutie znalca Ing. L. R., by na zistenom skutkovom stave
obsiahnutom v znaleckom posudku zo dňa 15. 08. 1996 nemohlo nič zmeniť.
K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp
právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy, napr. PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva. To znamená okrem iného aj to, že každý adresát
právnej normy sa môže dôvodne spoliehať na to, že všeobecný súd nielenže bude platné právo
aplikovať, ale i na to, že bude rešpektovať právny názor, ktorým je viazaný, ak mu takúto
povinnosť ukladá zákon. Opačný prístup už sám osebe predstavuje porušenie základného
práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces.
Ani nezávislosť sudcov všeobecných súdov pri ich rozhodovaní podľa § 2 ods. 2
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o sudcoch a prísediacich") nie je absolútna
a bez akýchkoľvek hraníc a podmienok. Keby sa nezávislosť chápala tak, že sudca môže
rozhodnúť hocijako, viedlo by to k svojvôli, pretože v takom prípade by sudca sám tvoril
právo podľa svojich predstáv a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte to nemožno
takto vysvetľovať. Tomu nasvedčuje aj samotný text vyššie citovaného ustanovenia, v zmysle
ktorého sudca musí rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade
so zákonom, potom je povinný rešpektovať i zákonom stanovené hranice pre jeho
rozhodovanie. Takouto hranicou stanovenou zákonom je aj povinnosť rešpektovať zásah
do obsahového rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona.
V tomto prípade bolo takýmto zákonným ustanovením ustanovenie § 226 O. s. p.,
ktoré jednoznačne ustanovuje, že ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie
konanie na nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu.
Takáto povinnosť vyplýva aj z ustanovenia § 2 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého za podmienok ustanovených osobitnými predpismi,
ktorým je napríklad Občiansky súdny poriadok, je sudca viazaný aj právnym názorom, ktorý
vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa.
Uvedeným postupom obmedzil tak súd prvého stupňa žalovaného v jeho práve
na spravodlivé konanie a pri podaní opravného prostriedku vo vzťahu k zákonom
vymedzeným odvolacím dôvodom, v dôsledku čoho mu odňal možnosť konať pred súdom.
Odvolanie žalovaného je preto opodstatnené.
Vzhľadom na uvedené zistenia Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec
vrátil tomuto súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom s poukazom na ustanovenie
§ 224 ods. 3 O. s. p. rozhodne o trovách celého konania.
Podľa § 226 O. s. p. je pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie
konanie, právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 15. októbra 2013
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová