Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 352/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. F., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou L.,

B., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Z. L., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného

súdu Bratislava II, takto

rozhodol:

1. Základné právo M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 13 000 € (slovom trinásťtisíc

eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť M. F. trovy konania v sume

331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet Advokátskej kancelárie L.,

B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2013

doručená sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. . Predmetom konania je rozhodovanie

o určenie neplatnosti právnych úkonov (kúpnopredajnej zmluvy a darovacej zmluvy).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 4. februára 1997 okresnému

súdu žalobu, ktorej predmetom bolo rozhodovanie o neplatnosti právnych úkonov

(kúpnopredajnej zmluvy a darovacej zmluvy). Okresný súd uznesením z 26. februára 1997

zakázal odporcovi až do právoplatného skončenia konania akýmkoľvek spôsobom

disponovať s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom sporných zmlúv, a o veci samej

rozhodol rozsudkom z 21. novembra 1997, ktorým určil, že obidve zmluvy sú neplatné. Na

základe odvolania odporcu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 23. septembra 1998 zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že

žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe sťažovateľkou podaného

dovolania zrušil rozsudok krajského súdu rozsudkom sp. zn. z 30. januára

2001 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. marca 2001 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prerokovanie

a rozhodnutie.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd začal vo veci opäť konať a nariadil

pojednávanie až na 15. apríl 2003. Vzhľadom na to, že žalovaný medzičasom previedol

nehnuteľnosti na tretie osoby, sťažovateľka podaním z 9. apríla 2003 rozšírila návrh na

začatie konania a požiadala o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd

zakázal žalovanému nakladať akýmkoľvek spôsobom s predmetnými nehnuteľnosťami.

Okresný súd uznesením z 28. mája 2003 pripustil, aby do konania vstúpili ďalší účastníci na

strane odporcu. Toto rozhodnutie napadli odvolaním niektorí odporcovia. Krajský súd

odvolanie odmietol uznesením z 31. mája 2006. Okresnému súdu bolo uznesenie doručené

29. júna 2006. Sťažovateľka namieta, že okresný súd nevykonal odvtedy žiadny

kvalifikovaný procesný úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu. Ostatným „procesným

úkonom súdu pred podaním tejto sťažnosti bolo vylúčenie dedičského spisu... uznesením

z 12. januára 2009“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd vo veci nekoná takmer sedem rokov

a napriek opakovaným urgenciám dosiaľ nerozhodol ani o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorý podala 9. apríla 2003, t. j. pred desiatimi rokmi. V dôsledku

tejto nečinnosti vznikol právny stav, keď odporcovia môžu disponovať s nehnuteľnosťami

a prevádzať ich na ďalšie osoby, čo predlžuje a komplikuje konanie pre vstup ďalších

účastníkov do konania a potrebu zmeny a rozširovania žaloby.

Vzhľadom na doterajší priebeh a doterajšiu dĺžku konania (viac ako 16 rokov)

sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu jej práv označených v sťažnosti, a preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Základné právo M. F., nar... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod

spis. zn. porušené bolo.

II. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

III. M. F., nar... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000 eur (slovom:

stotisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný jej zaplatiť v lehote dvoch

mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

IV. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť M. F., nar... trovy konania vo

výške 331,13 eur (slovom: tristotridsaťjedna eur 13 centov) na účet ADVOKÁTSKEJ

KANCELÁRIE JUDr. Z., s. r. o. č. ú... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uznesením sp. zn.

z 13. júna 2013 rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) o jej prijatí na ďalšie konanie. Následne prípisom z 2. júla 2013 vyzval

okresný súd, aby sa k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň ústavnému súdu zaslal súdny

spis sp. zn. .

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prípisom

sp. zn. Spr 2085/2013 z 20. augusta 2013, súčasťou ktorého je aj chronológia úkonov súdu

a účastníkov v predmetnom konaní. Predsedníčka okresného súdu k sťažnosti uviedla:

„Oboznámením sa s obsahom súdneho spisu musím konštatovať, že sťažnosť

sťažovateľky je dôvodná, nakoľko v konaní vznikli prieťahy. Tieto boli čiastočne spôsobené

aj množstvom agendy, ktorú vybavuje zákonná sudkyňa.

Ďalej som zistila, že zákonná sudkyňa bola v minulosti zo strany predsedu súdu

upozorňovaná na prieťahy v predmetnom konaní i na potrebu vo veci konať plynulo a bez

prieťahov.“

Ústavný súd následne prípisom zo 4. septembra 2013 vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľky na zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. V podaní doručenom

16. septembra 2013 sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne uviedla, že sa

stotožňuje s vyjadrením okresného súdu a žiada, aby ústavný súd rozhodol v zmysle petitu

sťažnosti.

Účastníci konania ústavnému súdu zhodne oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že v obsahu označených práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (a práva podľa dohovoru) vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové

pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) vychádza z konkrétnych okolností každého posudzovaného

prípadu, zohľadňujúc tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného

súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pri posúdení veci z hľadiska prvého kritéria, jej právnej a skutkovej zložitosti,

ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o určení neplatnosti právneho úkonu tvorí bežnú

súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Aplikácia relevantnej právnej úpravy

vzťahujúcej sa na tento typ konania je v judikatúre všeobecných súdov stabilizovaná.

Prípadnú skutkovú zložitosť veci ústavný súd nemohol zohľadniť, pretože sa v doterajšom

priebehu konania neprejavila.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd skúmal správanie sťažovateľky ako

účastníčky konania, pričom nezistil žiadane skutočnosti, ktoré by mohol zohľadniť na jej

ťarchu pri hodnotení zodpovednosti za namietaný stav konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo skutkového stavu, tak ako ho ústavný súd zistil zo súdneho spisu a z vyjadrení

účastníkov konania, vyplýva, že okresný súd rozhodol o veci rozsudkom z 21. novembra

1997, ktorý na základe rozsudku dovolacieho súdu krajský súd zrušil a vrátil vec na ďalšie

konanie. Spis bol okresnému súdu doručený 17. júla 2001. Uznesením z 13. novembra 2001

okresný súd konanie prerušil do skončenia dedičského konania po navrhovateľovi v 1. rade.

V roku 2002 okresný súd nariadil jedno pojednávanie (na 12. november 2002), ktoré bolo

odročené pre neúčasť odporcu. Ďalšie a zatiaľ posledné pojednávanie sa konalo 15. apríla

2003, ktoré bolo bez prerokovania veci odročené na neurčito z dôvodu rozšírenia návrhu

a návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorý sťažovateľka podala 9. apríla 2003.

Okresný súd rozhodol uznesením z 28. mája 2003 o pripustení vstupu ďalších účastníkov do

konania na strane odporcu a sporadické úkony, ktoré vykonával v nasledujúcom období do

septembra 2006, sa týkali doručovania tohto uznesenia a uznesenia krajského súdu

o odmietnutí odvolania proti nemu. O návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného

opatrenia okresný súd dosiaľ nerozhodol. Konanie v období od septembra 2006 až dosiaľ je

poznačené dlhodobou súvislou nečinnosťou okresného súdu, ktorý viac ako sedem rokov

nevykonal vo veci žiadny úkon.

V prvom rade ústavný súd poukazuje na absolútne neprimeranú doterajšiu dĺžku

namietaného konania, ktoré je vedené už sedemnásty rok. Táto okolnosť je sama osebe,

v nadväznosti na vyhodnotenie prvých dvoch kritérií, dostačujúca na prijatie záveru

o porušení základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru (napr. ).

Okresný súd uznal prieťahy v konaní a za ich čiastočnú príčinu označil množstvo

agendy pridelenej zákonnej sudkyni. Tento argument ústavný súd nemôže akceptovať,

pretože množstvo vecí ani personálne problémy nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr.

, ).

Zjavne neprimeraná dĺžka konania a dlhodobá nečinnosť okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. boli dôvodom, pre ktorý ústavný súd rozhodol, že okresný

súd postupom v označenom konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

a jej právo podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom

okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov

a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa

rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 100 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď poukázala na dlhodobý stav právnej neistoty

v dôsledku nečinnosti okresného súdu, nemožnosť disponovať s nehnuteľnosťami, ktoré sú

predmetom sporných zmlúv, ktoré však môžu prevádzať odporcovia, čím sa konanie

komplikuje a predlžuje.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a zistené obdobia nečinnosti, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného

prípadu, najmä povahu prerokúvanej veci a jej význam pre účastníka konania, ale aj

skutočnosť, že toto konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,

ústavný súd považuje priznanie sumy 13 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa

. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

Advokátskou kanceláriou L., B.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania za dva

úkony právnej služby v sume 331,13 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

Úhradu priznal v rozsahu, ako bola uplatnená, za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14

ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu

260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

275,94 €. Keďže advokátka je platkyňou dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),

uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Úhrada

trov právneho zastúpenia vrátane DPH a režijného paušálu bola priznaná v celkovej sume

331,13 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013