Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 329/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. P., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Lanikova Group, s. r. o., Grösslingová 8, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Zdenky Lánikovej, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu

Bratislava II, takto

rozhodol:

1. Základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. I. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),

ktoré jej j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť I. P. trovy konania v sume

331,68 € (slovom tristotridsaťjeden eur a šesťdesiatosem centov) na účet Advokátskej

kancelárie Lanikova Group, s. r. o., Grösslingová 8, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014

doručená sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo v roku 1997 na základe žaloby M.

F. (ďalej len „žalobkyňa“) proti žalovanému Š. G. o určenie neplatnosti kúpnopredajnej

zmluvy a darovacej zmluvy, ktorých predmetom bol prevod vlastníckeho práva k pozemkom.

Sťažovateľka vstúpila do konania ako žalovaná v 30. rade na základe uznesenia okresného

súdu z 28. mája 2003. Dôvodom na rozšírenie žaloby aj proti sťažovateľke bola skutočnosť,

že sťažovateľka nadobudla kúpnopredajnou zmluvou jednu z novovytvorených parciel

vzniknutých rozdelením predmetného pozemku.

Sťažovateľka uvádza, že odkedy vstúpila do konania, okresný súd vo veci vôbec

nekoná a počas celého tohto obdobia „nevykonal žiadny kvalifikovaný procesný úkon,

smerujúci k vydaniu rozhodnutia v merite veci. Posledným procesným úkonom súdu pred

podaním tejto sťažnosti bolo vylúčenie dedičského spisu so spis. zn. D 815/02 po neb. P. S.

uznesením zo dňa 12. 01. 2009. Dňa 18. 04. 2012 bola vec pridelená inému ako zákonnému

sudcovi JUDr. F., ktorá však vo veci tiež nekonala. Následne dňa 28. 05. 2012 bola vec

vrátená zákonnému sudcovi JUDr. G., ktorá opäť nevykonala žiadny úkon.“.

Podľa názoru sťažovateľky nie je prípustné, aby okresný súd konal vo veci 16 rokov,

keďže rozhodovanie o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam, ktoré je predmetom konania,

patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Pritom poukazuje na obmedzenia

svojich práv k nehnuteľnosti v dôsledku vedeného súdneho konania, najmä na to,

že nehnuteľnosť, ktorú dosiaľ užíva ako záhradu, nemôže z dôvodu právnej neistoty užívať

tak, ako by mala záujem, najmä na nej „nemôže postaviť stavbu trvalého charakteru,

pretože v prípade súdneho rozhodnutia v jeho neprospech by nehnuteľnosť musel vydať

navrhovateľovi a tým by mohol prísť o nemalé finančné prostriedky. S nehnuteľnosťou

nemôže ani voľne disponovať, pretože žiadny záujemca nekúpi za obvyklú kúpnu cenu

nehnuteľnosť, ktorá je predmetom súdneho konania a jeho výsledok je neistý. Navyše,

navrhovateľka podala návrh na vydanie predbežného opatrenia a ak jej návrhu súd

vyhovie, akákoľvek dispozícia s nehnuteľnosťou bude vylúčená. Právna neistota, spôsobená

prieťahmi v súdnom konaní, spôsobila vážny zásah do výkonu vlastníckych práv

sťažovateľa.“. Poukazuje na to, že celé konanie vedené od roku 1997 je poznačené

neprimeranými prieťahmi, a to najmä od doručenia rozhodnutia Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 31. mája 2006, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní

niektorých účastníkov konania. Podľa sťažovateľky okresný súd absolútne nekoná takmer

osem rokov a nemožno ani reálne predpokladať ukončenie konania v dohľadnom čase.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo I. P... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

... a Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod spis. zn. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

3. I. P... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 eur... ktoré je Okresný súd

Bratislava II povinný jej zaplatiť v lehote dvoch mesiacov...

4. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť I. P... trovy konania vo výške

331,68 eur... na účet Advokátskej kancelárie Lanikova Group, s. r. o...“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uznesením č. k.

11 z 22. mája 2014 rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) o jej prijatí na ďalšie konanie. Následne prípisom z 28. mája 2014 vyzval okresný

súd, aby sa k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň ústavnému súdu zaslal súdny spis

sp. zn. .

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prípisom

sp. zn. Spr. 2105/2014 z 20. júna 2014, súčasťou ktorého je aj chronológia úkonov súdu

a účastníkov v predmetnom konaní. Predsedníčka okresného súdu k sťažnosti uviedla:

„Oboznámením sa s obsahom súdneho spisu musím konštatovať, že sťažnosť

sťažovateľky je dôvodná, nakoľko v konaní vznikli prieťahy. Tieto boli čiastočne spôsobené

aj množstvom agendy, ktorú vybavuje zákonná sudkyňa.

Zákonná sudkyňa JUDr. M. G. bola v minulosti zo strany predsedu súdu

upozorňovaná na prieťahy v predmetnom konaní i na potrebu vo veci konať plynulo.

Dovolím si taktiež uviesť, že JUDr. M. G. sa listom prezidentovi SR vzdala výkonu

funkcie sudcu, ktorá jej zanikla dňom 31. 01. 2014. Následne boli veci z oddelenia,

na základe dodatku k rozvrhu práce prikázané na vybavenie JUDr. K. P., ktorý bol však

s účinnosťou od 01. 04. 2014 Súdnou radou Slovenskej republiky preložený na výkon

funkcie sudcu na iný okresný súd.

S účinnosťou od 01. 05. 2014 prevzala oddelenie 9 C a teda i predmetnú vec sudkyňa

JUDr. P. P., ktorá bola preložená Súdnou radou Slovenskej republiky na výkon funkcie

sudcu na tunajší súd.“

Ústavný súd následne prípisom z 30. júna 2014 vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľky na zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. V podaní doručenom

28. júla 2014 sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne uviedla, že „netrváme

na konaní verejného ústneho pojednávania a súhlasíme s tým, aby súd postupoval v súlade

s o organizácii Ústavného súdu SR a od neho upustil“.

V súlade s dodatkom č. 1 prijatým 14. júla 2014, ktorým sa mení a dopĺňa

rozvrh práce ústavného súdu (ďalej len „dodatok č. 1“), bola vec vedená

pod sp. zn. pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej. Podľa

čl. II bod 3 písm. b) dodatku č. 1 je na jej prejednanie príslušný II. senát ústavného súdu

v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Účastníci konania ústavnému súdu zhodne oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že v obsahu označených práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (a práva podľa dohovoru) vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) vychádza z konkrétnych okolností každého posudzovaného

prípadu, zohľadňujúc tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného

súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný súd už rozhodol nálezom sp. zn. z 23. septembra 2013,

že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým k porušeniu základného práva žalobkyne na prerokovanie jej veci

bez zbytočných prieťahov, na základe čoho jej priznal finančné zadosťučinenie a úhradu

trov konania. Súčasne uložil okresnému súdu konať vo veci. Ústavný súd vyslovil porušenie

tohto základného práva aj vo vzťahu k niektorým účastníkom označeného súdneho konania

na strane žalovaných, o sťažnostiach ktorých rozhodol nálezmi sp. zn.

z 20. novembra 2013 a sp. zn. z 10. júna 2014. Ústavný súd obdobne

posúdil aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pri posúdení veci z hľadiska prvého kritéria, jej právnej a skutkovej zložitosti,

ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o určení neplatnosti právneho úkonu tvorí bežnú

súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Aplikácia relevantnej právnej úpravy

vzťahujúcej sa na tento typ konania je v judikatúre všeobecných súdov stabilizovaná.

Prípadnú skutkovú zložitosť vyplývajúcu z osobitných okolností veci ústavný súd nemohol

zohľadniť, pretože sa v doterajšom priebehu konania neprejavila. Väčší počet účastníkov

na strane žalovaných ústavný súd taktiež nemohol zohľadniť ako okolnosť, ktorá by

výrazne komplikovala postup okresného súdu, pretože okresný súd od rozhodnutia o ich

vstupe do konania o veci v podstate nekonal a nevyužil ani možnosť ustanoviť im

spoločného zástupcu podľa .

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd skúmal správanie sťažovateľky

ako účastníčky konania, pričom nezistil žiadane skutočnosti, ktoré by mohol zohľadniť

na jej ťarchu pri hodnotení zodpovednosti za namietaný stav konania. Na druhej strane

zo súdneho spisu nevyplýva ani žiadna procesná aktivita sťažovateľky, od svojho vstupu

do konania nevyužila žiadne z oprávnení účastníka konania a nepredložila ani svoje

stanovisko k predmetu konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. od vstupu sťažovateľky do konania na základe uznesenia

z 28. mája 2003, ktoré bolo sťažovateľke doručené 10. júna 2003. Okresný súd vykonával

v nasledujúcom období do septembra 2006 sporadické úkony, ktoré sa týkali doručovania

tohto uznesenia a uznesenia krajského súdu o odmietnutí odvolania niektorých žalovaných

proti nemu.

V posudzovanom období sa v konaní vyskytujú výrazné obdobia nečinnosti.

Ostatným úkonom okresného súdu v tejto veci bolo vylúčenie spisu v dedičskej veci

sp. zn. D 815/02 z konania z 12. januára 2007. Okresný súd odvtedy vo veci nevykonal

žiadny úkon.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd vo veci sp. zn. nekoná už viac ako

sedem rokov. Zároveň ústavný súd nezistil existenciu žiadnej prekážky, ktorá

by ospravedlňovala pasivitu okresného súdu a bránila mu v plynulom postupe vo veci.

Ústavný súd poukazuje na neprimeranú doterajšiu dĺžku namietaného konania,

ktoré je vedené už sedemnásty rok, od vstupu sťažovateľky do konania trvá konanie už viac

ako 11 rokov. Táto okolnosť je sama osebe v nadväznosti na vyhodnotenie prvých dvoch

kritérií dostačujúca na prijatie záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa dohovoru (napr. ).

Okresný súd uznal prieťahy v konaní a za ich čiastočnú príčinu označil množstvo

agendy pridelenej zákonnej sudkyni a následné viaceré zmeny zákonného sudcu. Tento

argument ústavný súd nemôže akceptovať, pretože množstvo vecí ani personálne problémy

nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva účastníka konania na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov (napr. , ).

Zjavne neprimeraná dĺžka konania (posudzovaná od vstupu sťažovateľky

do konania) a dlhodobá nečinnosť okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

boli dôvodom, pre ktorý ústavný súd rozhodol, že okresný súd postupom v označenom

konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa a jej právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Napriek tomu, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom

okresného súdu porušené, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. konal

bez zbytočných prieťahov, pretože takýto príkaz je už obsahom nálezov sp. zn.

z 23. septembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013

a sp. zn. z 10. júna 2014 a považoval ho v danej veci za nadbytočný.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €

z dôvodov dlhodobého stavu právnej neistoty v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného

pod sp. zn. a zistené obdobia nečinnosti, berúc do úvahy konkrétne okolnosti

daného prípadu, najmä povahu prerokúvanej veci a jej význam pre účastníka konania,

ale aj skutočnosť, že toto konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne

skončené, zohľadňujúc aj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

a sp. zn. ústavný súd považuje priznanie sumy 3 000 € za primerané

finančné zadosťučinenie podľa . Ústavný súd preto

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym

zastupovaním Advokátskou kanceláriou Lanikova Group, s. r. o., Grösslingová 8,

Bratislava.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania

za dva úkony právnej služby v sume 331,68 €.

Ústavný súd priznal úhradu priznal v rozsahu, ako bola uplatnená, za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €,

t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje

sumu 284,08 €. Keďže advokátka je platkyňou dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),

uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,

a predstavuje tak sumu 340,90 €. Sťažovateľka uplatnila nižšiu sumu úhrady trov konania,

a preto jej bola priznaná v uplatnenej sume (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014