Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 329/2014
PDF · 225.66 KB
No categories available
III. ÚS 329/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. P., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Lanikova Group, s. r. o., Grösslingová 8, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Zdenky Lánikovej, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97, za účasti Okresného súdu
Bratislava II, takto
rozhodol:
1. Základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97 p o r u š e n é
b o l i .
2. I. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),
ktoré jej j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť I. P. trovy konania v sume
331,68 € (slovom tristotridsaťjeden eur a šesťdesiatosem centov) na účet Advokátskej
kancelárie Lanikova Group, s. r. o., Grösslingová 8, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014
doručená sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97.
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo v roku 1997 na základe žaloby M.
F. (ďalej len „žalobkyňa“) proti žalovanému Š. G. o určenie neplatnosti kúpnopredajnej
zmluvy a darovacej zmluvy, ktorých predmetom bol prevod vlastníckeho práva k pozemkom.
Sťažovateľka vstúpila do konania ako žalovaná v 30. rade na základe uznesenia okresného
súdu z 28. mája 2003. Dôvodom na rozšírenie žaloby aj proti sťažovateľke bola skutočnosť,
že sťažovateľka nadobudla kúpnopredajnou zmluvou jednu z novovytvorených parciel
vzniknutých rozdelením predmetného pozemku.
Sťažovateľka uvádza, že odkedy vstúpila do konania, okresný súd vo veci vôbec
nekoná a počas celého tohto obdobia „nevykonal žiadny kvalifikovaný procesný úkon,
smerujúci k vydaniu rozhodnutia v merite veci. Posledným procesným úkonom súdu pred
podaním tejto sťažnosti bolo vylúčenie dedičského spisu so spis. zn. D 815/02 po neb. P. S.
uznesením zo dňa 12. 01. 2009. Dňa 18. 04. 2012 bola vec pridelená inému ako zákonnému
sudcovi JUDr. F., ktorá však vo veci tiež nekonala. Následne dňa 28. 05. 2012 bola vec
vrátená zákonnému sudcovi JUDr. G., ktorá opäť nevykonala žiadny úkon.“.
Podľa názoru sťažovateľky nie je prípustné, aby okresný súd konal vo veci 16 rokov,
keďže rozhodovanie o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam, ktoré je predmetom konania,
patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Pritom poukazuje na obmedzenia
svojich práv k nehnuteľnosti v dôsledku vedeného súdneho konania, najmä na to,
že nehnuteľnosť, ktorú dosiaľ užíva ako záhradu, nemôže z dôvodu právnej neistoty užívať
tak, ako by mala záujem, najmä na nej „nemôže postaviť stavbu trvalého charakteru,
pretože v prípade súdneho rozhodnutia v jeho neprospech by nehnuteľnosť musel vydať
navrhovateľovi a tým by mohol prísť o nemalé finančné prostriedky. S nehnuteľnosťou
nemôže ani voľne disponovať, pretože žiadny záujemca nekúpi za obvyklú kúpnu cenu
nehnuteľnosť, ktorá je predmetom súdneho konania a jeho výsledok je neistý. Navyše,
navrhovateľka podala návrh na vydanie predbežného opatrenia a ak jej návrhu súd
vyhovie, akákoľvek dispozícia s nehnuteľnosťou bude vylúčená. Právna neistota, spôsobená
prieťahmi v súdnom konaní, spôsobila vážny zásah do výkonu vlastníckych práv
sťažovateľa.“. Poukazuje na to, že celé konanie vedené od roku 1997 je poznačené
neprimeranými prieťahmi, a to najmä od doručenia rozhodnutia Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Co 131/06 z 31. mája 2006, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní
niektorých účastníkov konania. Podľa sťažovateľky okresný súd absolútne nekoná takmer
osem rokov a nemožno ani reálne predpokladať ukončenie konania v dohľadnom čase.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Základné právo I. P... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava II
v konaní vedenom pod spis. zn. 9 C 53/97 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. 9 C 53/97 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. I. P... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 eur... ktoré je Okresný súd
Bratislava II povinný jej zaplatiť v lehote dvoch mesiacov...
4. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť I. P... trovy konania vo výške
331,68 eur... na účet Advokátskej kancelárie Lanikova Group, s. r. o...“
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uznesením č. k. III. ÚS 329/2014-
11 z 22. mája 2014 rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) o jej prijatí na ďalšie konanie. Následne prípisom z 28. mája 2014 vyzval okresný
súd, aby sa k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň ústavnému súdu zaslal súdny spis
sp. zn. 9 C 53/97.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prípisom
sp. zn. Spr. 2105/2014 z 20. júna 2014, súčasťou ktorého je aj chronológia úkonov súdu
a účastníkov v predmetnom konaní. Predsedníčka okresného súdu k sťažnosti uviedla:
„Oboznámením sa s obsahom súdneho spisu musím konštatovať, že sťažnosť
sťažovateľky je dôvodná, nakoľko v konaní vznikli prieťahy. Tieto boli čiastočne spôsobené
aj množstvom agendy, ktorú vybavuje zákonná sudkyňa.
Zákonná sudkyňa JUDr. M. G. bola v minulosti zo strany predsedu súdu
upozorňovaná na prieťahy v predmetnom konaní i na potrebu vo veci konať plynulo.
Dovolím si taktiež uviesť, že JUDr. M. G. sa listom prezidentovi SR vzdala výkonu
funkcie sudcu, ktorá jej zanikla dňom 31. 01. 2014. Následne boli veci z oddelenia,
na základe dodatku k rozvrhu práce prikázané na vybavenie JUDr. K. P., ktorý bol však
s účinnosťou od 01. 04. 2014 Súdnou radou Slovenskej republiky preložený na výkon
funkcie sudcu na iný okresný súd.
S účinnosťou od 01. 05. 2014 prevzala oddelenie 9 C a teda i predmetnú vec sudkyňa
JUDr. P. P., ktorá bola preložená Súdnou radou Slovenskej republiky na výkon funkcie
sudcu na tunajší súd.“
Ústavný súd následne prípisom z 30. júna 2014 vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľky na zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. V podaní doručenom
28. júla 2014 sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne uviedla, že „netrváme
na konaní verejného ústneho pojednávania a súhlasíme s tým, aby súd postupoval v súlade
s § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a od neho upustil“.
V súlade s dodatkom č. 1 prijatým 14. júla 2014, ktorým sa mení a dopĺňa
rozvrh práce ústavného súdu (ďalej len „dodatok č. 1“), bola vec vedená
pod sp. zn. III. ÚS 329/2014 pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej. Podľa
čl. II bod 3 písm. b) dodatku č. 1 je na jej prejednanie príslušný II. senát ústavného súdu
v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
Účastníci konania ústavnému súdu zhodne oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že v obsahu označených práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) vychádza z konkrétnych okolností každého posudzovaného
prípadu, zohľadňujúc tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného
súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Ústavný súd už rozhodol nálezom sp. zn. IV. ÚS 352/2013 z 23. septembra 2013,
že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým k porušeniu základného práva žalobkyne na prerokovanie jej veci
bez zbytočných prieťahov, na základe čoho jej priznal finančné zadosťučinenie a úhradu
trov konania. Súčasne uložil okresnému súdu konať vo veci. Ústavný súd vyslovil porušenie
tohto základného práva aj vo vzťahu k niektorým účastníkom označeného súdneho konania
na strane žalovaných, o sťažnostiach ktorých rozhodol nálezmi sp. zn. I. ÚS 473/2013
z 20. novembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 226/2014 z 10. júna 2014. Ústavný súd obdobne
posúdil aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pri posúdení veci z hľadiska prvého kritéria, jej právnej a skutkovej zložitosti,
ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o určení neplatnosti právneho úkonu tvorí bežnú
súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Aplikácia relevantnej právnej úpravy
vzťahujúcej sa na tento typ konania je v judikatúre všeobecných súdov stabilizovaná.
Prípadnú skutkovú zložitosť vyplývajúcu z osobitných okolností veci ústavný súd nemohol
zohľadniť, pretože sa v doterajšom priebehu konania neprejavila. Väčší počet účastníkov
na strane žalovaných ústavný súd taktiež nemohol zohľadniť ako okolnosť, ktorá by
výrazne komplikovala postup okresného súdu, pretože okresný súd od rozhodnutia o ich
vstupe do konania o veci v podstate nekonal a nevyužil ani možnosť ustanoviť im
spoločného zástupcu podľa § 29a OSP.
2. V rámci druhého kritéria ústavný súd skúmal správanie sťažovateľky
ako účastníčky konania, pričom nezistil žiadane skutočnosti, ktoré by mohol zohľadniť
na jej ťarchu pri hodnotení zodpovednosti za namietaný stav konania. Na druhej strane
zo súdneho spisu nevyplýva ani žiadna procesná aktivita sťažovateľky, od svojho vstupu
do konania nevyužila žiadne z oprávnení účastníka konania a nepredložila ani svoje
stanovisko k predmetu konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97 od vstupu sťažovateľky do konania na základe uznesenia
z 28. mája 2003, ktoré bolo sťažovateľke doručené 10. júna 2003. Okresný súd vykonával
v nasledujúcom období do septembra 2006 sporadické úkony, ktoré sa týkali doručovania
tohto uznesenia a uznesenia krajského súdu o odmietnutí odvolania niektorých žalovaných
proti nemu.
V posudzovanom období sa v konaní vyskytujú výrazné obdobia nečinnosti.
Ostatným úkonom okresného súdu v tejto veci bolo vylúčenie spisu v dedičskej veci
sp. zn. D 815/02 z konania z 12. januára 2007. Okresný súd odvtedy vo veci nevykonal
žiadny úkon.
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd vo veci sp. zn. 9 C 53/97 nekoná už viac ako
sedem rokov. Zároveň ústavný súd nezistil existenciu žiadnej prekážky, ktorá
by ospravedlňovala pasivitu okresného súdu a bránila mu v plynulom postupe vo veci.
Ústavný súd poukazuje na neprimeranú doterajšiu dĺžku namietaného konania,
ktoré je vedené už sedemnásty rok, od vstupu sťažovateľky do konania trvá konanie už viac
ako 11 rokov. Táto okolnosť je sama osebe v nadväznosti na vyhodnotenie prvých dvoch
kritérií dostačujúca na prijatie záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 173/05).
Okresný súd uznal prieťahy v konaní a za ich čiastočnú príčinu označil množstvo
agendy pridelenej zákonnej sudkyni a následné viaceré zmeny zákonného sudcu. Tento
argument ústavný súd nemôže akceptovať, pretože množstvo vecí ani personálne problémy
nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva účastníka konania na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06).
Zjavne neprimeraná dĺžka konania (posudzovaná od vstupu sťažovateľky
do konania) a dlhodobá nečinnosť okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97
boli dôvodom, pre ktorý ústavný súd rozhodol, že okresný súd postupom v označenom
konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Napriek tomu, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom
okresného súdu porušené, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 9 C 53/97 konal
bez zbytočných prieťahov, pretože takýto príkaz je už obsahom nálezov sp. zn.
IV. ÚS 352/2013 z 23. septembra 2013, sp. zn. I. ÚS 473/2013 z 20. novembra 2013
a sp. zn. III. ÚS 226/2014 z 10. júna 2014 a považoval ho v danej veci za nadbytočný.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €
z dôvodov dlhodobého stavu právnej neistoty v dôsledku nečinnosti okresného súdu.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 9 C 53/97 a zistené obdobia nečinnosti, berúc do úvahy konkrétne okolnosti
daného prípadu, najmä povahu prerokúvanej veci a jej význam pre účastníka konania,
ale aj skutočnosť, že toto konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne
skončené, zohľadňujúc aj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 473/2013
a sp. zn. III. ÚS 226/2014 ústavný súd považuje priznanie sumy 3 000 € za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym
zastupovaním Advokátskou kanceláriou Lanikova Group, s. r. o., Grösslingová 8,
Bratislava.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania
za dva úkony právnej služby v sume 331,68 €.
Ústavný súd priznal úhradu priznal v rozsahu, ako bola uplatnená, za dva úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €,
t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje
sumu 284,08 €. Keďže advokátka je platkyňou dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),
uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
a predstavuje tak sumu 340,90 €. Sťažovateľka uplatnila nižšiu sumu úhrady trov konania,
a preto jej bola priznaná v uplatnenej sume (bod 3 výroku nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júla 2014